Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4420205373
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4420205373.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa,
Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10, IČO: 30 807 484, zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so
sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž 3, IČO: 30 853 290, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C., C. XX, zastúpený opatrovníčkou D. B., bytom C., C. XX, zast. JUDr. Katarínou Kaňkovou,
PhD., advokátkou, so sídlom v Hlohovci, Hurbanova 81, o zaplatenie 28 511,91 eura s príslušenstvom,
o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 24. novembra
2023 č. k. 13C/91/2020-445 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) m e n í tak,
že žalobu z a m i e t a .

V napadnutom zamietajúcom výroku (II.) rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie rozhodol tak, že zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi 26 015,64 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 16. 07. 2020

do zaplatenia do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (I.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (II.).
O trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 451, § 511 ods. 1, § 454, § 456, § 458
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal
zaplatenia žalovanej sumy ako vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka,
ktoré malo žalovanému vzniknúť tým, že žalobca na základe rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
12C/62/1995-341zodňa27.05.2010vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvNitre25Co/384/2014-620

zo dňa 17. 06. 2015 a opravným uznesením 25Co/384/2014-650 zo dňa 17. 06. 2015 v prospech
žalovaného plnil povinnosť uloženú mu týmito rozhodnutiami KS Nitra (dňa 04. 08. 2015 a 06. 08.
2015) a uhradil v jeho prospech sumu 37 685,30 eura (istinu v sume 8 690,16 eura a úrok v
sume 34 758,32 eura), pričom neskôr bol tento rozsudok KS Nitra zrušený rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR 3Cdo/63/2016-738 zo dňa 17. 10. 2018, resp. zmenený a následne KS Nitra rozsudkom
25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020 rozhodol o nároku žalobcu tak, že žalobcovi bola uložená
povinnosť uhradiť žalovanému sumu 4 516,27 eura, teda tvrdil, že plnil v prospech žalovaného na

základe právneho titulu (dôvodu), ktorý odpadol, a preto je žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie,
ktoré pozostáva zo sumy presahujúcej sumu 4 516,27 eura (ktorú žalobca bol v prospech žalovaného
povinný plniť), vydať. Taktiež sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania, pretože žalovaný je s platením
peňažného dlhu v omeškaní.1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že uvedenými rozsudkami
OkresnéhosúduNovéZámky,KrajskéhosúduNitraaNajvyššiehosúduSRbolžalobcazaviazanýplniťv

prospechžalovanéhosumu4516,27euravhrubomstým,žeplnenímjednéhozodporcov(vI.aIII.rade)
zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého odporcu (I. výrok tohto rozsudku) a v časti úroku z
omeškania z tejto sumy bol žalovaný zaviazaný zaplatiť úrok, tak ako to súd v tomto rozsudku vyčíslil
(v II. výroku). Taktiež mal za preukázané, že žalobca v prospech žalovaného uhradil sumu 37 685,30
eura (istinu v sume 8 690,16 eura a úrok v sume 34 758,32 eura). Podľa názoru súdu bolo nepochybne

zrejmé, že žalobca v prospech žalovaného uhradil sumu vyššiu, než mu to nakoniec uložil posledný
(konečný) rozsudok KS Nitra. Neskôr však po zrušení rozsudku krajského súdu uznesením NS SR došlo
ktomu,žeprávnytitul(dôvod),nazákladektoréhožalobcavprospechžalovanéhoplnil,odpadol,pretože
zanikol dôvod k tomu, aby žalobca tam uvedenú sumu v prospech žalovaného plnil. Pokiaľ má § 451
Občianskeho zákonníka na mysli plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ide práve o prípad, keď
sa plní na základe právneho dôvodu, ktorý v čase plnenia existuje, no potom dôjde k jeho odpadnutiu

(zániku). V tomto prípade práve k tomu došlo. Keďže v pôvodnej veci na strane žalovaných v I. a III. rade
išlo o samostatné spoločenstvo, v dôsledku nepodania odvolania žalovaným v I. rade rozsudok súdu
prvej inštancie vo vzťahu k nemu nadobudol právoplatnosť. Rozhodnutie odvolacieho súdu (KS Nitra),
ktorý rozhodoval o odvolaní žalovaného v III. rade (v tomto konaní žalobcu) ako o odvolaní vzťahujúcom
sa len na tohto žalovaného, sa preto nemohlo dotknúť právneho postavenia žalobcu v I. rade, rovnako

tak ako právoplatnosť pôvodného rozsudku (12C/62/1995-341 z 27. 05. 2010 ), ktorej došlo vo vzťahu
v žalovanému v I. rade z dôvodu, že tento žalovaný odvolanie nepodal, sa nemohla dotknúť práv a
povinností žalovaného v III. rade.

1.3. Pokiaľ išlo o tvrdenia žalovaného, že pokiaľ sa niekto plnením žalobcu obohatil, je to pôvodný

žalovaný v I. rade (C. E.), súd prvej inštancie uviedol, že sa s týmto tvrdením nestotožnil. Žalobca
mal povinnosť uhradiť žalovanému jednak sumu 4 516,27 eura v hrubom s tým, že plnením jedného z
odporcov (v I. a III. rade) zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého odporcu, a jednak úrok
z omeškania, pričom podľa názoru súdu prvej inštancie jeho výška má správne predstavovať sumu 12
916,57 eura. Pokiaľ žalobca v prospech žalovaného plnil sumu vyššiu než sumu, ktorú zaplatiť mal -

teda sumu 17 432,84 eura (istinu 4 516,27 eura a úrok z omeškania 12 916,57 eura), k čomu nesporne
došlo ( keď dňa 30. 01. 2019 uhradil sumu 43 448,48 € ), žalovaný sa obohatil. Rozdiel medzi sumou,
ktorú žalobca mal žalovanému zaplatiť a sumou, ktorú v skutočnosti žalovanému uhradil, je 26 015,64
eura. Ku vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka na strane žalovaného
tak došlo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol a toto bezdôvodné obohatenie je žalovaný

povinný žalobcovi vydať.

1.4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je nepochybne v tomto konaní pasívne vecne
legitimovaný, pretože je nositeľom povinnosti z právneho vzťahu medzi nimi vzniknutého - je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa solidárna povinnosť žalobcu platiť

spolu s C. E. (žalovaným v pôvodnom konaní v I. rade) týka len sumy 4 516,27 eura, nie pôvodne
priznanej sumy 29 945,13 eura, pretože v časti presahujúcej sumu 4 516,27 eura nebol žalobca v konaní
úspešný, preto ani neobstojí obrana žalovaného o tom, že solidárna povinnosť žalobcu plniť spolu s C.
E. trvá. Žalobca bol rozsudkom zaviazaný plniť v prospech žalovaného iba sumu 4 516,27 eura (nemal
povinnosť plniť za C. E. sumu vyššiu, a to ani solidárne), preto sumy, ktoré žalobca zaplatil nad rámec

tejto sumy, sú bezdôvodným obohatením žalovaného, keďže nad rámec tejto sumy mal povinnosť platiť
iba C. E.. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalovaného zaviazal k zaplateniu sumy 26 015,64 eura
ako vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo z právneho dôvodu, ktorý odpadol a tiež k
zaplateniu úroku z tejto sumy od 16. 07. 2020, a to vo výške stanovenej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb. O trovách konania súd

rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech približne v rozsahu 26/28 oproti
úspechu žalovaného 2/28 (teda pomer úspechu strán sporu v konaní bol 24/28, t. j. 6/7) priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 85%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, čo do výrokov II. a III.

napadnutého rozsudku, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým záverom a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Vytkol súdu prvej inštancie, že v rozsudku pri výpočte výšky jeho nároku vychádzalz nesprávneho dátumu úhrady sumy 43 448,48 eura (z toho istiny v sume 8 690,16 eura a úrokov z
omeškania v sume 34 758,32 eura), keď dátum úhrady ustálil na 30. 01. 2019, čo je zrejmé z bodu
34. odôvodnenia prvého rozsudku súdu. I keď v novom napadnutom rozsudku súd vykonal opravu

dátumu vykonaných úhrad, a to dňa 04. 08. 2015 a dňa 06. 08. 2015, napriek tomu túto skutočnosť
nezohľadnil pri samotnom výpočte výšky úrokov z omeškania, ktoré bol povinný plniť. Výpočet úrokov
z omeškania bez zohľadnenia zmeny dátumu úhrady súd prvej inštancie preniesol do nového rozsudku
v bode 40. odôvodnenia. Následkom nesprávneho výpočtu učineného súdom prvej inštancie súd prvej
inštancie učinil nesprávny skutkový záver, keď uviedol, že rozdiel medzi sumou, ktorú žalobca mal

žalovanému zaplatiť a sumou, ktorú v skutočnosti žalovanému uhradil, je 26 015,64 eura. Žalobca trvá
na tom, že v zmysle rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020 bol
žalovanému titulom náhrady za stratu na zárobku priznaný nárok vo výške 4 516,27 eura, ku ktorému
prislúcha príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania v celkovej sume 10 420,30 eura (keďže úhradu
istiny 4 516,27 eura vykonal 04.08.2015), a nie výška úrokov z omeškania v celkovej sume 12 916,57
eura, ako to uvádza súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Správnou sumou, na ktorú mu vznikol

nárok na zaplatenie, je celá žalovaná suma, t.j. suma 28 511,91 eura. Má tiež za to, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby
toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru,

ktorý v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom sa vysporiadal s relevantnými a pre vec podstatnými
argumentami, dôkazmi a skutkovými okolnosťami, na ktoré v konaní poukázal. Navrhol, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach, t.j. vo výroku II. a III. tak, že
žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu sumu 2 496,27 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 16.
07. 2020 do zaplatenia, ako i prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný, eo do výroku I. a III. napadnutého
rozsudku, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP. Uviedol, že napadnutý
rozsudok je totožný ako prvý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci, ktorý bol zrušený
odvolacím súdom, prieom súd prvej inštancie sa opätovne nevysporiadal so zásadnými právnymi

a skutkovými otázkami, ale len plocho konštatoval svoje závery, bez hlbšej právnej analýzy, ktorá
by vzbudzovala v úeastníkoch konania dôveru a presvedeenie, že rozhodnutie súdu je správne a
spravodlivé. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s právnou otázkou, ei zrušený rozsudok v
dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku, je alebo nie je možné považova? za právny dôvod
plnenia, a bez riadneho odôvodnenia priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Súd prvej inštancie neposkytol odpovei na zásadnú otázku, a to, ei rozhodnutie súdu, na základe ktorého
žalobca plnil, je rozhodnutím konštitutívnym alebo deklaratórnym. Predmetné zrušené rozhodnutie súdu
má deklaratórny charakter, keiže len deklaruje už existujúci stav, a teda nekonštituuje (nevytvára)
nový právny stav a právnym dôvodom plnenia v danom prípade je hmotnoprávna skutoenos?, a to
škoda. Má tak za to, že nebol splnený základný predpoklad na vydanie bezdôvodného obohatenia,

nako3ko žalobca nepreukázal právny dôvod, ktorý odpadol (zanikol) a na základe ktorého malo dôjs? k
plneniu a získaniu majetkového prospechu na strane žalovaného, prieom súd prvej inštancie uvedenú
skutoenos? vo svojom rozhodnutí nesprávne právne posúdil, a tak dospel k nesprávnemu rozhodnutiu.
K bezdôvodnému obohateniu by došlo len v prípade, ak by právny dôvod plnenia reálne nespoeíval
v hmotnom práve, prieom súd prvej inštancie mal v konaní rieši? predbežnú otázku, ei bola daná

povinnos? plni? pod3a hmotného práva a rozsah tejto povinnosti, eo súd prvej inštancie neriešil, prieom
sa úplne vyhol otázke jeho hmotnoprávneho nároku, ktorý naialej existuje. Ak prijal plnenie od jedného
žalovaného - Sociálnej pois?ovne, riadil sa právoplatným a vykonate3ným rozhodnutím Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 12 C 62/95 – 341 a prijatím tohto plnenia mal za to, že zanikla povinnos?
žalovaného v 1. rade – C. E.. K zániku povinnosti plni? došlo okamihom prijatia plnenia od žalobcu,

v prípade, že by nastala skutoenos?, že by bol zaviazaný na vrátenie plnenia, de facto by ho súd zbavil
možnosti domáha? sa plnenia aj od C. E., lebo jeho povinnos? plni? zanikla okamihom plnenia zo strany
žalobcu. Tiež uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal s rozhodnutím NS
SR sp. zn. 3 Cdo 63/2016 – 738, ktorým NS SR v easti úrazovej renty od 01. 01. 2004 s príslušenstvom
rozhodol tak, že v tejto easti konanie zastavuje a postupuje vec samotnému žalobcovi – Sociálnej

pois?ovni. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho odklonom od rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ani s odklonom od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009, ktoré sám cituje.
Tiež považoval za potrebné uvies?, že ak súd prvej inštancie suploval povinnos? žalobcu presne a
bez pochybností vypoeíta? výšku bezdôvodného obohatenia, pochybil, kei ustálil skutkový stav tak, žežalobca uhradil istinu 4 516,27 eura doa 30. 01. 2019 (uvedená skutoenos? nevyplýva zo žiadnych
listinných dôkazov, prieom uvedená skutoenos? bola súdu prvej inštancie vytknutá už v zrušujúcom
rozhodnutí, a napriek tomu ju súd prvej inštancie neodstránil), ale pochybil aj v tom, že nezoh3adnil

rozsudok NS SR zo doa 17. 10. 2018, ktorý odkázal jeho nároky po 01. 01. 2004 na Sociálnu pois?ovou,
ktoré nároky stále existujú, a preto sa nemohol na úrok žalobcu bezdôvodne obohati?, kei žalobca má
stále povinnos? plni? úrazovú rentu po 01. 01. 2004. Súd prvej inštancie sa opätovne nevysporiadal
ani s jeho námietkou o nedostatku pasívnej legitimácie a námietkou, že ak sa v danom prípade niekto
obohatil, tak bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknú? na strane K. E., prieom v rozhodnutí uviedol

iba to, že sa s uvedeným tvrdením nestotožouje. Pasívne legitimovaný v zmysle § 451 Obeianskeho
zákonníka je pritom ten, na strane ktorého došlo k obohateniu, t. j. ten - koho majetok sa na úkor druhého
neoprávnene zväešil alebo - u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, aj kei k nemu v súlade s právom malo
dôjs?.Jehomajetoksanaúkordruhéhoneoprávnenenezväešil,avšakplnenie,ktoréprijal,boloplnením
na základe právneho dôvodu a v zmysle právoplatného a vykonate3ného rozhodnutia súdu Okresného
súdu Nové Zámky e. k. 12 C/62/1995-341 zo doa 27. 05. 2010, z ktorého vyplýva, že plnením jedného

z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnos? druhého odporcu a toto rozhodnutie nadobudlo voei
žalovanému v 1. rade C. E. právoplatnos? doa 12. 06. 2010 a vykonate3nos? doa 16. 06. 2010. Ak raz
súd konštatoval, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnos? druhého odporcu,
tak v danom prípade, ak jeden z odporcov plnil, tak v danom rozsahu zanikla povinnos? plni? druhého
odporcu, a nie, ako to konštatoval súd v napadnutom rozhodnutí, že je potrebné skúma?, ktorá eas?

povinnosti bola povinnos?ou solidárnou. Napadnuté rozhodnutie v oom vzbudzuje pocit právnej neistoty,
kei súd poskytuje výklad výroku rozsudku tak, že je v prospech len jednej strany a vôbec neprihliada
na právny a skutkový stav veci. Ak by pripustil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým ho zaviazal
na vrátenie prijatej sumy, došlo by k situácii, že na jednej strane by plnenie, ktoré v dobrej viere prijal
a v ktorom rozsahu zanikla povinnos? plni? K. E., musel vráti? a už by sa daného plnenia nemohol

domáha?, nako3ko okamihom plnenia táto povinnos? zanikla. Plnením žalobcu v danom prípade zanikla
povinnos? škodcu – C. E. voei nemu, eím jeho nároky boli uspokojené, a preto nie je daný právny základ
bezdôvodného obohatenia, nako3ko právny dôvod existoval v ease podania žaloby až do uspokojenia
jeho nárokov, prieom deklaratórne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 63/2016 ani následne
rozhodnutia Krajského súdu v Nitre e. k. 25 Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020 v znení opravného

uznesenia nie sú právnym dôvodom plnenia, ktorý by odpadol. Prijatím plnenia od ktoréhoko3vek
zo zodpovedných subjektov totiž dochádza k uspokojeniu nároku poškodeného na náhradu škody, a
teda k zániku jeho nároku. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy otázku zániku jeho nároku v
dôsledku plnenia, ktoré prijal. Nako3ko mal nárok na náhradu škody voei žalobcovi – Sociálnej pois?
ovni a súeasne voei škodcovi – K. E., k bezdôvodnému obohateniu by mohlo dôjs? len vtedy, ak by

prijal plnenie od škodcu K. E. a súeasne aj od žalobcu – Sociálnej pois?ovne, vtedy by sa mohol na
úkor žalobcu bezdôvodne obohati?. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opakovane uvádza,
že záväzok žalobcu a záväzok C. E. – škodcu, je záväzkom solidárnym. Uvedená právna kvalifikácia
je nesprávnym právnym posúdením. Vyslovením výroku, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
povinnos? druhého žalovaného nejde o solidárnos? záväzku. V neposlednom rade súd opätovne a

bez bližšieho zdôvodnenia nesprávne právne posúdil aj samotné vyeíslenie nároku, kei z rozhodnutia
súdu nie je zrejmé, ako daný úrok vypoeítal, t.j. k akému dátumu úrok z omeškania vypoeítal. Súd
prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou, že ak súd rozhodol v rozsudku e. k. 25
Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020, že ku dou vynesenia rozsudku bol žalobca dlžný sumu 4 516,27
eura a z tejto sumy je povinný z jednotlivých splátok uhradi? aj úrok z omeškania, znamená, že v ease

vyhlásenia rozhodnutia v roku 2020, t.j. doa 11. 03. 2020 dlh existoval, a teda nemohlo dôjs? k zaplateniu
tohto dlhu pred vyhlásením rozhodnutia v roku 2015, t.j. 04. 08. 2015, ako to uviedol žalobca, ani doa 30.
01.2019,akouviedolsúd.Aksúd11.03.2020vovýrokurozsudkuuviedol,žežalobcajepovinnýzaplati?
úrok z omeškania, napr. od 15.09.2000 do zaplatenia, nemohlo dôjs? k zaplateniu pred vyhlásením
rozhodnutia, t. j. pred 11. 03. 2020, nako3ko v zmysle § 217 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v ease

jeho vyhlásenia, t.j. v ease vyhlásenia rozsudku, súd vychádzal z toho, že dlh existuje. Ak by bol dlh,
ako aj úrok z omeškania uhradený doa 04. 08. 2015, ako uviedol žalobca, mal túto skutoenos? uvies?
v konaní pred Krajským súdom v Nitre a súd by musel uvedenú skutoenos? zoh3adni? pri rozhodnutí a
nemohol by zaviaza? žalobcu na úhradu dlhu a úroku, ktorý mal by? pod3a žalobcu uhradený, de facto 5
rokov pred vyhlásením rozsudku. Tiež mu nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že žalobca mal uhradi?

istinu ku dou 2019, kei v bode 38 napadnutého rozsudku súd uvádza, že z potvrdenia žalobcu zo doa
30. 01. 2019 je preukázané, že žalobca uhradil 43 448,48 eura, a to doa 04. 08. 2015 a doa 06. 08. 2015.
Záverom namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi i náhradu trov konania v rozsahu 85%, prieom
absentuje riadne odôvodnenie súdu prvej inštancie, akými úvahami sa pri priznaní náhrady trov konaniariadil. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako súd dospel k danej percentuálnej výške úspechu
žalobcu v konaní. Rovnako nie je zrejmé, preeo súd pri rozhodovaní o trovách konania nezoh3adnil aj
ustanovenie § 251 a § 257 CSP, už aj s poukazom na charakter sporu a úeastníkov konania. Navrhol,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, udávajúc, že z výroku rozhodnutia Krajského
súdu v Nitre e. k. 25Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020 jednoznaene vyplýva, že žalobca je povinný
uhradi? sumu 4 516,27 eura a súeasne úrok z omeškania zo sumy mesaenej náhrady mzdy za stratu na

zárobku vždy do 15. doa kalendárneho mesiaca do zaplatenia. Z citovaného rozhodnutia jednoznaene
vyplýva, že povinnos? uhradi? istinu vo výške 4 516,27 eura existovala v deo vyhlásenia rozhodnutia, t.
j. doa 11. 03. 2020, a preto súd zaviazal žalobcu k úhrade úroku z omeškania do zaplatenia. Ak by istina
bola uhradená pred vyhlásením rozhodnutia v roku 2015, ako uvádza žalobca, uvedenú skutoenos? by
súd musel v rozhodnutí zoh3adni? a zaviaza? žalobcu len na úrok z omeškania, ktorý by bol presne
vyeíslený, resp. by bolo ureené, že je povinnos? uhradi? úrok z omeškania nie do zaplatenia, ale

do 04. 08. 2015. Ak 5 rokov pred vyhlásením rozhodnutia mal žalobca istinu uhradi?, uvedenú novú
skutoenos?, t.j. úhradu istiny doa 04. 08. 2015 mal oznámi? súdu, resp. ak rozhodnutie súdu považoval
za nesprávne, mal a mohol ho napadnú? mimoriadnymi opravnými prostriedkami, avšak žalobca žiadny
úkon smerujúci k zmene rozhodnutia nevykonal. Suma úroku z omeškania vo výške 12 916,57 eura
uvedená na str. 13 napadnutého rozsudku je nesprávna, nako3ko nevychádza z rozhodnutia Krajského

súdu v Nitre e. k. 25Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020, na ktoré sa žalobca i súd odvoláva, nako3ko
on do dnešného doa žiadnu istinu vo výške 4 516,27 eura po roku 2020 neprijal. Súd prvej inštancie
v danom prípade rozhodol i svojvo3ne, nako3ko bez dôkazov rozhodol tak, že žalobca istinu 4.516,27
eura uhradil pred rozhodnutím Krajského súdu v Nitre e. k. 25Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020,
prieom poprel samotné toto rozhodnutie, ktorým krajský súd rozhodol tak, že žalobca ešte v roku 2020

je povinný istinu 4 516,27 eura uhradi?. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia len konštatoval,
že žalobca uhradil 43 448,48 eura, prieom ani z tvrdení súdu nevyplýva, že by súd jednoznaene ustálil
a uviedol, že žalobca uhradil istinu vo výške 4 516,27 eura v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 25 Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020. Túto skutoenos? od poeiatku v konaní popiera. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej easti zmenil a žalobu zamietol

a v napadnutej zamietajúcej easti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

5. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, udávajúc, že pokia3 žalovaný poukazuje na to,
že v tabu3ke s výpoetom úroku z omeškania uvádza ako deo zaplatenia 04. 08. 2015, a to pri každej tam
uvedenej položke, nerozumie, eo tým chcel žalovaný uvies?, keiže ani sám neuvádza, eo sa mu nezdá

správne a eo namieta. Poeas celého konania uvádzal a na tom stále zotrváva, že plnil žalovanému v
auguste 2015 na základe rozsudku Krajského súdu v Nitre e. k. 25Co/384/2014-620 zo doa 17. 06. 2015
v znení opravného uznesenia. V konaní tvrdil a preukázal, že tento rozsudok Krajského súdu v Nitre
bol následne zrušený Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2016 zo 17. 10. 2018, prieom
táto skutoenos? má zásadný význam pre posúdenie jeho nároku, eo do právneho dôvodu, ktorého sa

v tomto konaní domáha. Rozsudok Krajského súdu v Nitre e. k. 25Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020
má pre toto konanie relevanciu iba vo vz?ahu k ustáleniu výšky jeho nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Má za to, že súd prvej inštancie žiadnym z troch výrokov nového rozsudku nerozhodol a
ani nerozhodoval o uhradení plnenia pod3a rozsudku Krajského súdu v Nitre e. k. 25Co/37/2019-765
zo doa 11. 03. 2020. Záverom uviedol, že konanie o úrazovej rente je samostatným konaním o úrazovej

dávke pod3a príslušných ustanovení zákona e. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a nemá žiadnu
relevanciu pre toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia. Predmetom tohto konania je vydanie
bezdôvodného obohatenia,ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že vyplatil žalovanému vyššiu sumu,
a to sumu výluene náhrady straty na zárobku vzniknutú do 31. 12. 2003, na akú žalovanému voei nemu
vznikol nárok. Nako3ko predmetom tohto konania nie sú a z dôvodu nedostatku právomoci súdu ani

nemôžu by? nároky žalobcu po 31. 12. 2003, tak súd prvej inštancie sa nárokmi žalobcu po 31. 12. 2003
ani nemohol zaobera?.

6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, udávajúc, že v plnom rozsahu zotrváva
na svojich vyjadreniach ueinených v konaní a opätovne poukazuje na Uznesenie NS SR sp. zn.

7Cdo/85/2013, v ktorom Najvyšší súd SR riešil otázku vydania bezdôvodného obohatenia v prípade
zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu, na základe ktorého už došlo k plneniu. Trvá na tom, že pre
splnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto konkrétnej prejednávanej veci preukázal,
že zrušenie rozsudku KS v Nitre Uznesením NS SR je prvotným predpokladom pre vznik jeho nároku navydanie bezdôvodného obohatenia. Už pri podaní žaloby preukázal tunajšiemu súdu novým rozsudkom
KS v Nitre, že právny dôvod na plnenie pod3a hmotného práva bol a to vo výške priznanej novým
rozsudkom KS v Nitre, a teda, že žalovaný v skutoenosti nedisponuje, ani nikdy nedisponoval voei

nemu hmotnoprávnym oprávnením, resp. právnym nárokom, na zaplatenie sumy 28 511,91 eura. Má
za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, kei dospel k záveru, že jeho nárok je, eo
do dôvodu, daný a že svoje rozhodnutie riadne a zrozumite3ne odôvodnil v jednotlivých jeho bodoch
odôvodnenia. Uviedol, že konanie o úrazovej rente je samostatným konaním o úrazovej dávke pod3a
príslušných ustanovení zákona e. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a nemá žiadnu relevanciu pre

toto konanie. Predmetom tohto konania nie sú a z dôvodu nedostatku právomoci všeobecného súdu
ani nemôžu by? jeho nároky po 31. 12. 2003. Súd prvej inštancie sa jeho nárokmi po 31. 12. 2023 ani
nemohol zaobera?. Predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na
strane žalovaného tým, že mu vyplatil vyššiu sumu náhrady straty na zárobku vzniknutú do 31. 12. 2003,
na akú žalovanému voei nemu vznikol nárok. Vzh3adom na uvedené, je nesporné, že argumentácia
žalovaného, ktorá sa týka jeho nárokov na úrazovú rentu po 01. 01. 2004, a nie nároku na náhradu

straty na zárobku do 31. 12. 2003, nemá žiadnu relevanciu pre toto konanie. Vo vz?ahu k pasívnej
legitimácii v tomto konaní uviedol, že nikdy neplnil žalovanú sumu žalovanému ako plnenie, ktoré by
vykonával za C. E. ako plnenie hmotnoprávnej povinnosti C. E. voei žalovanému, ale plnil výluene na
základe jeho domnelej hmotnoprávnej povinnosti voei žalovanému. Má za to, že súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, kei dospel k záveru, že žalovaný je pasívne legitimovaný a že svoje rozhodnutie

riadneazrozumite3neodôvodnilvjednotlivýchbodochodôvodnenia.Vovz?ahukvyeísleniujehonároku
uviedol, že žalobou uplatnený nárok riadne vyeíslil, zdôvodnil a preukázal a trvá na tom, že má nárok
na celý žalobou uplatnený nárok. Má za to, že súd prvej inštancie síce dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), avšak v jeho neprospech,
a nie v neprospech žalovaného, a preto na strane žalovaného nie je daný dôvod na podanie odvolania

voei napadnutému rozsudku pod3a § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Pokia3 ide o trovy tohto konania, má
za to, že právo na právne zastúpenie a na náhradu trov konania je legálne a Ústavou SR zarueené,
eomu svedeí aj rozhodovacia prax súdov. Tiež má za to, že nemožno považova? za výnimoené a ani
za dôvody hodné osobitného zrete3a samotný charakter prejednávanej veci – takéto posudzovanie by
bolo paušalizovaním pri všetkých konaniach ureitého druhu. Je toho názoru, že pokia3 by bolo úmyslom

zákonodarcunepriznáva?náhradutrovkonaniavdanomdruhuprejednávanejveci,takbytoistezakotvil
v právnej úprave CSP. Záverom uviedol, že z odvolania žalovaného, uplatoujúc ním odvolací dôvod
v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, nie je zrejmé, aké prostriedky procesného útoku
žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil a aké nové prostriedky procesného útoku
uplatoujevodvolacomkonaníazakéhodôvodu.Mátakzato,ženiejedanýdôvodnapodanieodvolania

pod3a § 365 ods. 1 písm. g) CSP.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní
strán sporu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní a
po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom

vyhovujúcom výroku je potrebné v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmeni? a žalobu žalobcu zamietnu?
a v jeho napadnutom zamietajúcom výroku je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdi?.

8. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia

žalovanej sumy 28 511,91 eura ako vydania bezdôvodného obohatenia pod3a § 451 Obeianskeho
zákonníka, ktoré malo žalovanému vzniknú? tým, že žalobca na základe rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky e. k. 12C/62/1995-341 zo doa 27. 05. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
e. k. 25Co/384/2014-620 zo doa 17. 06. 2015 a opravným uznesením e. k. 25Co/384/2014-650 zo doa
17. 06. 2015 v prospech žalovaného plnil povinnos? uloženú mu týmito rozhodnutiami KS v Nitre (doa

04. 08. 2015 a 06. 08. 2015) a uhradil v jeho prospech sumu 37.685,30 eura (istinu v sume 8 690,16
eura a úrok v sume 34 758,32 eura), prieom neskôr bol tento rozsudok KS v Nitre zrušený rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR e. k. 3Cdo/63/2016-738 zo doa 17. 10. 2018 a následne KS v Nitre rozsudkom
e. k. 25Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020 rozhodol o nároku žalobcu tak, že žalobcovi bola uložená
povinnos? uhradi? žalovanému sumu len 4 516,27 eura, teda tvrdil, že plnil v prospech žalovaného na

základe právneho titulu (dôvodu), ktorý odpadol, a preto je žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie,
ktoré pozostáva zo sumy presahujúcej sumu 4 516,27 eura (ktorú žalobca bol v prospech žalovaného
povinný plni?), vyda?. Taktiež sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania, pretože žalovaný je s platením
peoažného dlhu v omeškaní.9. Prejednávajúc podané odvolanie vo vz?ahu k napadnutému vyhovujúcemu výroku rozhodnutia
súdu prvej inštancie, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je potrebné považova? za

dôvodné,eoviedloodvolacísúdkzmenerozhodnutiasúduprvejinštancievtomtorozsahutak,žežalobu
žalobcu zamietol. Primárne považuje odvolací súd za potrebné uvies?, že napriek tomu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo už odvolacím súdom zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na ialšie konanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie ani v tomto napadnutom rozhodnutí neodstránil odvolacím
súdom vytknuté nedostatky a v zásade, eo do obsahu odôvodnenia, prijal totožné závery, a to i napriek

tomu, že skutkové pochybenie oh3adne úhrady sumy 43 758.32 eura žalobcom, ktorého sa dopustil pri
svojom prvom rozhodovaní a ktoré malo ma? logicky za následok rozdielny výpoeet úroku z omeškania,
vzh3adom na skutoený dátum úhrady žalobcom, viedlo opätovne súd prvej inštancie k totožne prijatým
záverom o výške úroku z omeškania. Jeho rozhodnutie je tak opätovne zmätoené a pod3a názoru
odvolacieho súdu i s nesprávne prijatými právnymi závermi, eo vzh3adom na ustanovenie § 390 CSP
viedlo odvolací súd k prejednaniu veci na odvolacom pojednávaní a k prijatiu rozhodnutia tak, ako

vyplýva z výroku tohto rozsudku.

10. Pokia3 žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozhodnutí nevysporiadal s tým, ei rozhodnutie súdu, na základe ktorého žalobca plnil, je rozhodnutím
konštitutívnym alebo deklaratórnym, takejto argumentácii žalovaného treba da? za pravdu.

11. K uvedenému odvolací súd udáva, že pri posudzovaní osudu plnení pod3a súdneho rozhodnutia,
ktoré bolo neskôr zrušené, sa rozlišuje medzi tým, ei ide o plnenie na deklaratórny alebo konštitutívny
rozsudok. Vychádza sa z toho, že zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo o sebe právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne

úeinky. Naopak, právoplatné deklaratórne rozhodnutie nepredstavuje právny dôvod plnenia (v zmysle §
451 ods. 2 Obeianskeho zákonníka), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie
tohto právneho dôvodu, a preto ani jeho zrušenie neznamená odpadnutie právneho dôvodu. Tento
právny dôvod teda trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade
nemožno hovori? o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá svoje deklaratórne

rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku.

12. Teda, otázka vydania bezdôvodného obohatenia v prípade, ak došlo k plneniu na základe
zrušeného rozhodnutia, je vždy závislá od vyriešenia otázky, akú povahu má rozhodnutie, na základe
ktorého bolo plnenie poskytnuté. Ak zrušené rozhodnutie má povahu konštitutívnu, potom už samotné

zrušenie rozhodnutia bude zaklada? nárok na vrátenie toho, eo bolo na základe zrušeného rozhodnutia
plnené,pretožejehozrušenímodpadáprávnydôvod,nazákladektoréhovznikolprávnyvz?ah,zktorého
bolo plnené. Naopak, ak má takéto rozhodnutie deklaratórnu povahu, potom zrušenie rozhodnutia takýto
úeinok ma? nebude a bude potrebné zhodnoti?, ei tu právo na plnenie bolo alebo nebolo a až následne
uzavrie?, ei tu nárok na vrátenie plnenia je alebo nie je, a teda, v takomto prípade dôvodnos? požiadavky

na vrátenie plnenia závisí na tom, ei pod3a hmotného práva, a teda bez oh3adu na rozhodnutie, ktoré
bolo následne zrušené, plnil povinnos?, ktorú skutoene mal, alebo ju nemal.

13. Deklaratórne rozhodnutia z poh3adu hmotného práva nevnášajú do doterajšieho hmotnoprávneho
stavu žiadnu zmenu, len konštatujú jeho existenciu, teda len deklarujú právny stav, ktorý už

nastal (na základe právnej skutoenosti predpokladanej právnou normou). Právna ochrana, ktorá sa
prostredníctvom nich poskytuje, tak spoeíva v potvrdení, že nieeo je alebo, že nieeo nie je. Konštitutívne
rozhodnutienarozdieloddeklaratórnehovytváranovýhmotnoprávnystav,zodpovedajúciobsahuureitej
právnej normy, ktorá sa realizuje práve za pomoci tohto rozhodnutia. Dá sa teda poveda?, že na to, aby
sa mohla aplikova? dispozícia hmotnoprávnej normy, hypotéza tejto normy vyžaduje, aby bolo vydané

ureité rozhodnutie. Rozhodnutie v takomto prípade nepotvrdzuje doterajší stav, ale naopak, mení ho
tým, že zakladá, mení alebo ruší práva, resp. právny vz?ah. Pri konštitutívnom rozhodnutí vzniká nová
právna skutoenos?, ktorá má tvorivé hmotnoprávne úeinky, pretože hmotné právo spája s takýmto
rozhodnutím vznik, zmenu alebo zánik samotného hmotnoprávneho vz?ahu. Naopak, pri deklaratórnych
rozhodnutiach dispozícia normy už platí, a to mimo konania, v ktorom je takéto rozhodnutie vydané,

pretože hypotéza právnej normy nepodmieouje dispozíciu vydaním žiadneho rozhodnutia. Rozhodnutím
sa len deklaruje, že dispozícia aplikovanej právnej normy má v danom prípade svoje uplatnenie.
Deklaratórne rozhodnutia poskytujú ochranu nárokom, ktoré v ease ich uplatnenia už existujú a trvajú,majú teda úeinky ex tunc. Naproti tomu, konštitutívne rozhodnutia menia doterajší hmotnoprávny stav
a v dôsledku toho majú (pokia3 nie je ureené inak) úeinky ex nunc.

14. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 5 MCdo/17/2009, NS SR uviedol, že skutková podstata bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, kei v okamžiku
poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ialšej právnej
skutoenosti, stratil svoje právne úeinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa
poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. O bezdôvodné obohatenie získané plnením,

ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade poskytnutia plnenia na základe právoplatného
a vykonate3ného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr, v rámci konania o mimoriadnom opravnom
prostriedku, zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjs? k novému prejednaniu veci a k vydaniu
rozhodnutia, ktoré je bui totožné, alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie
a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý
ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovori? o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým

súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku.

15. V rozhodnutí pod sp. zn. 7Cdo/85/2013 NS SR konštatoval, že majúc na zreteli, že bezdôvodné
obohatenie vzniká za splnenia ureitých zákonom stanovených podmienok, a teda na jeho vznik staeí, že
k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva,

súdu rozhodujúcemu o žalobe na splnenie povinnosti na jeho vydanie naisto nepostaeuje zistenie, že
rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené, bolo následne zrušené, resp. došlo pod3a procesných
predpisov k strate jeho úeinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnos? uloženú
mu súdom, závisí dôvodnos? jeho návrhu na splnenie povinnosti vráti? plnenie od toho, ei právny dôvod
jeho plnenia spoeíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia pod3a

hmotného práva tu bol, tak potom trvá naialej, bez oh3adu na to, ei právoplatný a vykonate3ný rozsudok
(ktorýtotoprávoibadeklaroval)bol,einebolzrušený.Otázku,eitubolapovinnos?plni?pod3ahmotného
práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia
ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému
obohateniu toho, komu bolo plnené, len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespoeíval v hmotnom

práve.

16. V rozhodnutí II. ÚS 18/2016 ústavný súd uviedol, že právne stanovisko krajského súdu
v danej veci, pod3a ktorého v danom prípade na rozhodnutie o žalobe s?ažovate3ov domáhajúcich sa
vydania bezdôvodného obohatenia nepostaeuje zistenie, že právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo titulom

exekueného plnenia, bolo následne zrušené, treba akceptova?. Zrušenie právoplatného rozhodnutia
v danom prípade (predmetom konania bol nárok na náhradu škody) nezakladá bez ialšieho právo
s?ažovate3ky na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, ei právny dôvod plnenia
spoeíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Názor s?ažovate3ov, pod3a ktorého zrušenie
právoplatného rozsudku zakladá samo o sebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, by

bol akceptovate3ný iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne úeinky, eo však
v tejto veci nie je splnené, keiže ide o rozsudok deklaratórnej povahy. Znamená to, že zrušeným
právoplatným rozsudkom bola len deklarovaná (nie teda konštituovaná) existencia hmotnoprávneho
dôvodu plnenia. Samotné právoplatné rozhodnutie preto nepredstavovalo právny dôvod plnenia, ale len
formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu.

17. V kontexte vyššie uvedeného, odvolací súd ialej udáva, že rozsudky na plnenie, eo je i prípad
prejednávanej veci, sú rozsudkami deklaratórnymi. Právny dôvod plnenia zrušením rozsudku KS v Nitre
rozhodnutím NS SR neodpadol, tento existoval a spoeíval v hmotnom práve, ktorý zakladal nárok
žalovaného (v pôvodnom konaní žalobcu) na náhradu škody. Treba uvies?, že skutková podstata

bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady,
kedy v ease poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ialšej
právnej skutoenosti, odpadol, stratil svoje právne úeinky. Zrušením deklaratórneho rozhodnutia KS
v Nitre, na základe ktorého bolo žalobcom plnené, právny dôvod plnenia neodpadol, pretože tento reálne
spoeíval v hmotnom práve. Ako už odvolací súd uviedol, ak tu bol právny dôvod plnenia pod3a hmotného

práva (to, že základ na plnenie je daný, je napokon nesporné i z následného rozhodnutia KS v Nitre), tak
potom trval bez oh3adu na to, ei právoplatný a vykonate3ný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval)
bol zrušený, a teda treba uvies?, že zrušením rozhodnutia KS v Nitre dovolacím súdom nemožno hovori?
o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Teda nemožno uzavrie?, že by zrušenímrozhodnutia KS v Nitre vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého
právny dôvod odpadol. NS SR pritom vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/17/2009 uviedol, že to platí
až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. V zmysle tohto rozhodnutia NS

SR možno vo všeobecnej rovine uzavrie?, že k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane povinného
subjektudôjdeažprávoplatnos?ounovéhorozhodnutiavovecisamej,vktoromjerozhodnutéopôvodne
uplatnenom nároku.

18. Aplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec by bolo možné prija? totožné závery ako prijal

NS SR v uvedenom rozhodnutí, a to v situácii, že by na realizované plnenie žalobcu v pôvodnom
konaní nemalo vplyv špecifické postavenie subjektov na strane žalovaných, uvedené nižšie. Procesné
postavenie žalobcu ako povinného subjektu na plnenie titulom náhrady za stratu na zárobku po skoneení
práceneschopnosti žalovaného bolo také, že spolu s ním vystupoval na strane žalovaného ako žalovaný
v1.radeiškodcaC.E.,prieomichvzájomnéprocesnépostavenievkonaníoplnenienárokužalovaného
(v tom konaní žalobcu) bolo vyjadrené tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto

plnenia povinnos? druhého žalovaného. Z obsahu spisu je nespornou skutoenos?, že pôvodný žalovaný
v 1. rade C. E. voei rozsudku Okresného súdu Nové Zámky e. k. 12C/62/95-341, ktorým bol spolu so
žalovaným v 3. rade (žalobcom v tomto konaní) zaviazaný plni? poškodenému A. B. tak, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnos? druhého žalovaného, odvolanie
nepodal a rozhodnutie súdu prvej inštancie sa stalo vo vz?ahu k nemu právoplatným a vykonate3ným.

Odvolací súd, Krajský súd v Nitre, svojim rozhodnutím, ktoré bolo následne zrušené NS SR, rozhodoval
v konaní pod sp. zn. 25Co/384/2014 len o odvolaní žalovaného v 3. rade (žalobcu), prieom pod bodom
5. výroku rozsudku ureil, že plnením jedného zo žalovaných - žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3.
rade zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnos? druhého žalovaného, ako i to, že rozsudok súdu prvej
inštancie e. k. 12C/62/1995-341 zo doa 27. 05. 2010 v ostatných eastiach - týkajúcich sa žalovaného

C. E. - zostáva nezmenený.

19. Vo výroku prijatých rozhodnutí, tak prvoinštaneného, ako i odvolacieho súdu, v konaní vedenom
na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 12C/62/95, v ktorom konaní bolo rozhodované o nároku
poškodeného (žalovaného) na náhradu za stratu na zárobku po skoneení práceneschopnosti bola

uložená povinnos? obom žalovaným zaplati? poh3adávku tomu istému žalobcovi, u každého z nich
zo samostatného právneho dôvodu, prieom bola súeasne jasne vyjadrená povaha ich záväzku, najmä
z h3adiska toho, ei sú žalovaní povinní plni? každý celú poh3adávku a ei splnením poh3adávky jedným
z nich zanikne povinnos? druhého. Vo výroku rozsudku totiž musí by? povinnos? plni? vyjadrená takým
spôsobom, aby to zodpovedalo vz?ahu viacerých zaviazaných voei tomu istému žalobcovi, a to i so

zrete3om na to, aby oprávnený z plnenia nemohol by? uspokojený dvakrát tým istým plnením, preto
v záujme ureitosti výroku rozhodnutia musí súd povinnos? oboch žalovaných plni? tú istú sumu vyjadri?
takým spôsobom, ako to bolo v prípade konania pod sp. zn. 12C/62/95 tak, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnos? druhého žalovaného. Takýto výrok rozsudku zároveo
odstraouje pochybnosti, ktoré by inak mohli nasta? pri výkone rozhodnutia, kei pri uvedenej formulácii

nezakladá súdne rozhodnutie dva samostatné výroky o povinnosti dvoch zaviazaných na plnenie
zaplati? oprávnenej osobe rovnakú sumu.

20. Vychádzajúc potom z procesného postavenia žalovaných v konaní vedenom na Okresnom
súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 12C/62/95 vyjadrenom tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnos? druhého žalovaného, treba uvies?, že pokia3 žalovaný
v 3. rade (v tomto konaní žalobca) plnil v rozsahu uloženej povinnosti rozsudkom KS v Nitre e.
k. 25Co/384/2014-620 v spojení s opravným uznesením, týmto plnením žalovaného v 3. rade došlo
i k splneniu dlhu žalovaného v 1. rade (§ 559 ods. 1 Obeianskeho zákonníka), v rozsahu tohto
plnenia, a to toho, ktorý mal žalovaný v 1. rade na základe právoplatného rozhodnutia prvoinštaneného

súdu, pretože tak ako už odvolací súd uviedol, procesné spoloeenstvo žalovaných vyjadrujúce ich
vzájomný vz?ah tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tomto plnenia povinnos?
druhého žalovaného, malo plnením žalovaného v 3. rade úeinky i vo vz?ahu k žalovanému v 1. rade,
ktorého povinnos? plni? v rozsahu tohto plnenia žalovaného v 3. rade zanikla. Ak by odvolací súd
prijal také nazeranie na vec, ako prezentoval žalobca v tomto konaní, a síce, že nikdy za C. E. neplnil

titulom hmotnoprávnej povinnosti C. E. voei poškodenému, ale plnil výluene na základe jeho domnelej
hmotnoprávnej povinnosti voei žalovanému, odvolací súd udáva, že procesné postavenie žalovaných
v základom konaní nedávalo žalovanému v 3. rade právo vo3by v tom oh3ade, že pokia3 bude plni?,
vrozsahutohtoplneniabudeplni?výluenezaseba,beztoho,žebysúeasnedošloiksplneniupovinnostidruhého žalovaného. V danom prípade nešlo o taký delený záväzok, pri ktorom je dlžník povinný plni?
iba svoju eas? dlhu a nijako sa nepodie3a na plnení záväzku druhého dlžníka. Ak žalobca tvrdí, že
ako žalovaný v základnom konaní bol potom následným rozhodnutím odvolacieho súdu zaviazaný na

plnenie v nižšom rozsahu, ako žalovaný v 1. rade, uvedené je síce pravdou, avšak nie to nemení na
povahe záväzku oboch žalovaných plni?, vyjadrenej vo všetkých rozhodnutiach tak prvoinštaneného,
ako i odvolacieho súdu práve tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnos? druhého žalovaného. Teda, plnením žalobcu (žalovaného v 3. rade v základnom konaní)
poškodenému A. B. v roku 2015 zanikla v rozsahu tohto plnenia povinnos? plni? i žalovanému v 1. rade

C. E., v dôsledku ktorej skutoenosti si už poškodený ani nemohol uplatni? voei tomuto žalovanému nárok
na plnenie, pretože v opaenom prípade by práve nastala situácia, ktorej spôsob vyjadrenia povinnosti
oboch žalovaných plni? mal zabráni?, a síce, že by poškodený mohol by? uspokojený dvakrát.

21. Vychádzajúc potom z toho, že v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie v zmysle
ustanovenia § 451 Obeianskeho zákonníka je pasívne legitimovaný ten, ktorého majetok sa na úkor

druhého neoprávnene zväešil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k tomu malo v súlade
s právom dôjs?, je potrebné uzavrie?, že žalovaný v tomto konaní nie je pasívne legitimovaným
subjektom, pretože prijatím plnenia od žalovaného v 3. rade ako jedného z dvoch zaviazaných na
splnenie povinnosti sa jeho majetok v žiadnom prípade neoprávnene nezväešil, nako3ko ním bolo prijaté
len to plnenie, na ktoré mal vo vz?ahu k žalovaným nárok s tým, že spôsob plnenia oboch žalovaných

bol jednoznaene vyjadrený tak, že pokia3 mu bude plni? jeden zo žalovaných, v rozsahu tohto plnenia
zanikne povinnos? i druhého žalovaného, eo sa v tomto prípade stalo. Práve subjektom, ktorý by
v dôsledku skutoenosti, že jeho majetok sa nezmenšil, hoci k tomu malo v súlade s právom dôjs?, je C.
E., pretože z jeho postavenia žalovaného plynula povinnos? plni? poškodenému, k eomu však nedošlo,
a pokia3 plnil len žalovaný v 3. rade, v rozsahu plnenia, ktoré už v zmysle následného rozhodnutia

odvolacieho súdu nemal povinnos? plni?, sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil C. E., a nie žalovaný.

22. Teda,soh3adomnavyššiekonštatované,odvolacísúddospelkjednoznaenémuzáveru,odlišnému
od prijatého záveru súdu prvej inštancie, a síce, že žalovaný nie je pasívne legitimovaným subjektom
v tomto konaní, pretože tento nie je tým subjektom, ktorý sa plnením žalobcu nad rozsah jeho povinnosti

plni?, vyplývajúcej z rozhodnutia KS v Nitre e. k. 25Co/37/2019-765, bezdôvodne obohatil. Uvedené
závery viedli odvolací súd k tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom
výroku ako nesprávne zmenil a žalobu zamietol.

23. Pokia3 žalovaný v odvolaní namietal i to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím

NS SR e. k. 3Cdo/63/2016-738 v tom oh3ade, že NS SR v easti úrazovej renty od 01. 01. 2004
spríslušenstvomrozhodoltak,ževtejtoeastikonaniezastavilapostúpilvecsamotnémužalobcovi,ktorý
je tak povinný úrazovú rentu od 01. 01. 2004 rozhodnú?, vyeísli? a vyplati?, odvolací súd udáva, že táto
argumentácia žalovaného nemá žiadny vplyv na toto konanie a výsledok tohto sporu, kei z obsahu spisu
je jednoznaené (e. l. 48), že žalobca plnil žalovanému titulom náhrady za stratu na zárobku po skoneení

práceneschopnosti sumu 43 448,48 eura za obdobie od 04. 04. 1995 do 31. 12. 2003, a teda akéko3vek
nároky žalovaného na úrazovú rentu od 01. 01. 2004 a jej plnenie sú mimo predmetu tohto konania.

24. Rovnako odvolací dôvod žalovaného, týkajúci sa toho, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
s tým, že pokia3 odvolací súd rozsudkom e. k. 25Co/37/2019-765 zo doa 11. 03. 2020 rozhodol, že

ku dou jeho vyhlásenia bol žalobca dlžný sumu 4 516,27 eura spolu s úrokmi z omeškania, znamená
to, že v ease vyhlásenia rozsudku dlh existoval a nemohlo dôjs? k zaplateniu dlhu pred vyhlásením
rozsudku v roku 2015, nako3ko v zmysle § 217 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v ease jeho
vyhlásenia, odvolací súd udáva, že ani táto argumentácia žalovaného nemá žiadny vplyv na výsledok
tohto sporu a v tomto oh3ade je už bezpredmetnou. I kei nespornou je skutoenos?, že pre rozhodnutie

súdu je v zmysle ustanovenia § 217 CSP rozhodujúci stav v ease jeho vyhlásenia, prieom v danej
veci je zrejmou skutoenos?, že pred vyhlásením rozhodovania odvolacieho súdu rozsudkom e. k.
25Co/37/2019-765,eštevroku2015žalobcaplnilžalovanémunárok,ktorýbolpredmetomrozhodovania
odvolacieho súdu v roku 2020, a teda išlo o posúdenie výšky totožného nároku, ktorý už žalobca
plnil skôr, i kei táto skutoenos? nebola zoh3adnená v rámci rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní

pod sp. zn. 25Co/37/2019 (pod3a názoru odvolacieho súdu zrejme z dôvodu, že o nej odvolací súd
vedomos? nemal, pretože nebola oznámením žiadnej zo strán sporu v konaní zrejmá), z logiky veci
vyplýva, že sa jednalo o rozhodovanie o nároku, ktorý bol už v ease tohto rozhodovania uspokojený
anešlooakýko3vekialšídlhžalobcu.Kuvedenémuodvolacísúdudáva,žesúdnapraxuvedenéprípadyvyriešila a je už jednotná v tom, že ak na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonate3ného
rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený, zaplatil žalovaný žalobcovi prisúdenú eiastku, je potrebné
túto skutoenos? zoh3adni? pri novom prejednaní veci. Ak bola uplatoovaná poh3adávka zaplatená,

odvolací súd, vychádzajúc zo stavu existujúceho v ease vyhlásenia rozsudku, nemá inú možnos? ako
žalobu zamietnu?, a to aj v tých prípadoch, ak by dospel k záveru, že nárok je opodstatnený. Ak by
odvolací súd v rozpore s týmto pravidlom priznal svojim novým rozsudkom žalobcovi právo na zaplatenie
poh3adávky, ktorá už bola zaplatená, založil by tým neprípustne exekuený titul na jeho opätovné
vymáhanie. I kei z konania pod sp. zn. 25Co/37/2019 je zrejmé, že takto odvolací súd nepostupoval,

uvedené nemá žiadny vplyv na výsledok tohto konania, v ktorom odvolací súd považoval žalobu za
neopodstatnenú, z dôvodov uvedených vyššie.

25. Pokia3 odvolací súd prejednal podané odvolanie žalobcu v rozsahu zamietajúceho výroku
tohto rozhodnutia, je potrebné uvies?, že pokia3 žalobca argumentoval, že súd prvej inštancie pri
výpoete úroku z omeškania opätovne vychádzal z nesprávneho dátumu úhrad istiny, a to i napriek

tomu, že v rozhodnutí síce uviedol správny dátum úhrad istiny, túto skutoenos? však nepremietol do
ním vykonaného výpoetu úrokov z omeškania, odvolací súd udáva, že táto argumentácia žalobcu je
dôvodná. Avšak i napriek tomu, že žalobca správne poukázal na nesprávnos? prijatých skutkových
záverov súdom prvej inštancie, uvedené je bez vplyvu na výsledok tohto sporu, kei zamietajúci výrok
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil z iných právnych dôvodov ako súd prvej inštancie

o zamietnutí žaloby rozhodol, a teda z h3adiska rozhodovania odvolacieho súdu o potvrdení zamietnutia
žaloby nebolo relevantné to, akým spôsobom a ei správne, resp. nesprávne súd prvej inštancie ustálil
výšku úroku z omeškania. Pokia3 žalobca na odvolacom pojednávaní namietal, že postup odvolacieho
súdu v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 382 CSP v oh3ade možného použitia ustanovenia § 559
ods. 1 Obeianskeho zákonníka mal by? taký, že strany sporu mali by? písomne vyzvané na vyjadrenie

sa k možnému použitiu ustanovenia § 559 ods. 1 Obeianskeho zákonníka, odvolací súd udáva, že
ustanovenie § 382 CSP nestanovuje pre odvolací súd povinnos? realizovania výzvy odvolacieho súdu
v žiadnej lehote, ako ani nestanovuje spôsob realizácie tejto výzvy na strany sporu, a pokia3 tak
odvolací súd urobil v priebehu odvolacieho pojednávania, pod3a jeho názoru žiadnym spôsobom
nekonal v rozpore s týmto ustanovením a jeho procesný postup bol správny.

26. S oh3adom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel po prejednaní tejto veci k záveru, že žaloba
žalobcu nie je dôvodná, kei žalovaný sa plnením žalobcu v rozsahu uplatneného nároku v tomto konaní
bezdôvodne neobohatil a v tomto spore nie je subjektom, ktorý by bol povinný bezdôvodné obohatenie
vyda?, a tak nie je v tomto spore ani pasívne legitimovaným subjektom.

27. O trovách konania odvolací súd rozhodol pod3a § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že
úspešnémužalovanémupriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,prieomovýškenáhrady
trov konania (prvoinštaneného i odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
Vzh3adom na takýto výsledok konania, odvolací súd už nevzhliadol priestor na prípadnú aplikáciu

ustanovenia § 257 CSP, kei mal za to, že pokia3 by k jej aplikácii pristúpil, bolo by to v prípade, že by
úspešnou stranou tohto sporu bol žalobca, s nárokom na náhradu trov konania, eo sa však nestalo.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).