Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 9, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1425201254
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1425201254.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Roman Bolebruch, v právnej veci žalobcu: B.. G. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXXX/X, XXX XX R., zast. C.. D. H., advokát, IČO: 51 817 748, so sídlom
U., proti žalovanému: Edenred Slovakia, s. r. o., IČO: 31 328 695, so sídlom Karadžičova 8, 821 08
Bratislava, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu

Bratislava IV zo dňa 26. februára, č.k. 10Cpr/2/2025-126, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26. februára 2025, č.k.
10Cpr/2/2025-126, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 26. februára 2025, č.k. 10Cpr/2/2025-126 zamietol návrh
žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Podaným návrhom sa žalobca (navrhovateľ neodkladného opatrenia) domáhal nariadenia

neodkladného opatrenia, ktorým súd nariadi žalovanému riadne mu prideľovať prácu podľa pracovnej
zmluvy a zároveň mu prizná nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. Svoj návrh odôvodnil tým,
že dňa 19.10.2009 uzavrel s právnym predchodcom žalovaného ako jeho zamestnávateľom pracovnú
zmluvu v znení dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 18.12.2017, pričom nástup do práce
bol dohodnutý na 19.10.2009. Podľa pracovnej zmluvy bol u žalovaného zamestnaný ako „manažér pre
rozvoj vzťahov so zákazníkmi“. Poukázal na skutočnosť, že Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa

5. septembra 2024, č.k. B3-17Cpr/8/2020-700 určil, že výpoveď, ktorá mu bola daná, je neplatná.
Žalovaný mu však napriek tomu odmietol prideľovať prácu, resp. ústne ani písomne ho nevyzval na
nástup do práce. Písomným podaním - oznámením o skončení prekážok v práci na strane žalovaného
a nariadením čerpania dovolenky zo dňa 23.10.2024 mu oznámil, že ho ku dňu 26.11.2024 odvoláva z
prekážok v práci na strane žalovaného, ktoré trvali od 07.07.2020 do 25.11.2024 a súčasne mu nariadil
čerpanie dovolenky odo dňa 26.11.2024 do 30.04.2025. Žalobca doručil žalovanému sťažnosť, v ktorej

ho vyzval, aby mu umožnil pracovať, a to v zmysle vyššie uvedeného rozsudku, nakoľko pracovný pomer
medzi nimi stále trval. Listom zo dňa 04.12.2024 mu žalovaný písomne zmenil čerpanie nariadenej
dovolenky tak, že čerpanie určil od 26.11.2024 do 21.01.2025, pričom ho zároveň vyzval, aby sa dňa
22.01.2025 dostavil na pracovisko.
Následne uviedol, že žalovaný určil čerpanie dovolenky v kalendárnych rokoch 2022 a 2023 v rozpore
s ust. § 111 ods. 1 prvá veta a § 113 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce, resp. toto čerpanie neurčil tak,

aby si ju vyčerpal do konca príslušného kalendárneho roka, resp. do 30.06 nasledujúceho kalendárneho
roka, čím došlo z jeho strany k porušeniu ust. § 116 ods. 2 Zákonníka práce o nevyplatení mzdy zanevyčerpanú dovolenku presahujúcu štyri týždne základnej výmery dovolenky za roky 2020, 2021 a
2022 v sume jeho priemerného zárobku, čo jednoznačne konštatoval aj Inšpektorát práce Bratislava.
Dňa 12.12.2024 podal oznámenie na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky o skutočnostiach

poukazujúcich na možné spáchanie protispoločenskej činnosti žalovaného a zároveň požiadal o
poskytnutie ochrany ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti v zmysle § 5 zákona č. 54/2019 Z.z.
o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Žalobca sa na základe písomného pokynu žalovaného teda dostavil dňa 22.01.2025 o 10:30 hod. už
ako chránený oznamovateľ na svoje pracovisko s tým, že žalovaný mu oznámil, že z dôvodu podania

oznámenia nie je možné, resp. je vylúčené, aby pre žalovaného ďalej pracoval. Súčasne v rozpore
so zákonom mu žalovaný osobne doručil písomné oznámenie o nemožnosti prideľovania práce, teda
o prekážkach v práci na jeho strane ako zamestnávateľa, a to od 22.01.2025 do 18.02.2025, s tým,
že dňa 19.02.2025 o 10:00 hod. sa má opätovne dostaviť do práce za účelom doručenia výpovede z
organizačných dôvodov v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Nasledujúci pracovný deň
podal proti nezákonným a neplatným prekážkam v práci sťažnosť, v ktorej opakovane uviedol a poukázal

na právnu skutočnosť, že prekážky v práci sú v rozpore so zákonom, a preto sú neplatné; opätovne
teda žalovaného vyzval, aby mu konečne umožnil pracovať.
Poukázal na ust. § 7 zákona č. 54/2019 Z.z., v zmysle ktorého bol žalovaný ex lege povinný písomne
požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o súhlas s prekážkami v práci ako jednostranným právnym
úkonom (prejavom vôle) zamestnávateľa. Je zrejmé, že cieľom žalovaného a jeho hlavným zámerom

je, bez ohľadu na okolnosti a aj v rozpore so zákonom, dosiahnuť skončenie jeho pracovného pomeru.
Jeho prístup hraničí s pracovnou šikanou a predstavuje zneužívanie pracovnoprávneho postavenia
žalovaného ako zamestnávateľa.
Bezodkladnosť úpravy pomerov vidí v tom, že žalovaný mu bezdôvodne odmieta prideľovať prácu
bez akéhokoľvek skutkového a právneho dôvodu a v rozpore so zákonom, čo preňho bude mať

rozsiahle sociálne a osobné následky. Všetky opísané skutočnosti a dôvody hodnoverne osvedčujú
dôvodnosť a trvanie jeho pracovnoprávneho nároku, najmä nároku na prideľovanie práce žalovaným
podľa pracovnej zmluvy. Nariadením neodkladného opatrenia by bola súdom prvej inštancie poskytnutá
dočasná súdna ochrana, ktorú nedokáže dosiahnuť inými účinnými právnymi prostriedkami. Súčasne
uviedol, že v súdom prvej inštancie určenej lehote odo dňa nariadenia tohto neodkladného opatrenia

riadne a meritórne uplatní svoj pracovnoprávny nárok proti žalovanému.
Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.02.2025 žalobca doplnil svoj návrh, pričom uviedol, že
Úrad na ochranu oznamovateľov vyzval dňa 28.01.2025 žalovaného, aby vysvetlil, z akého dôvodu mu
boli nariadené prekážky v práci na strane žalovaného. Zároveň ho úrad elektronicky informoval, že zo
zákona nie je povinný podpísať žiadnu dohodu o ukončení jeho aktuálneho pracovného pomeru. Dňa

17.02.2023 mu žalovaný doručil písomné oznámenie o trvaní nemožnosti prideľovania práce, teda o
prekážkach v práci na jeho strane, pričom ako dôvod uviedol, že pracovná pozícia žalobcu bola ešte ku
dňu 30.11.2024 zrušená z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene.
Je jednoznačné, že žalovaný v predmetnej veci porušil ustanovenia Ústavy SR, Zákonníka práce a
antidiskriminačného zákona, kedy preukázateľne znevýhodňuje osobu žalobcu v porovnaní s inými jeho

kolegami najmä tým, že mu zabraňuje riadne vykonávať prácu. Nariadením neodkladného opatrenia
chce teda dosiahnuť upustenie od tohto protizákonného diskriminačného konania.

3. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 324, §
325 ods. 1, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. d), § 326, § 328 ods. 1, § 329, § 331 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, §

5, § 7 ods. 1 a § 2 písm. e) zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 142 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce.

4. Po oboznámení sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj s listinnými dôkazmi,
ktoré boli k nemu pripojené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že v konaní neboli splnené

podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie mal za osvedčené, že žalobca
je zamestnancom žalovaného, že jeho pracovný pomer trvá a že mu bol udelený status chráneného
oznamovateľa. Súčasne mal za osvedčené, že zamestnávateľ oznámil žalobcovi, že pre prekážky v
práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 Zákonníka práce nie je možné mu prideľovať prácu.
Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na vydanie neodkladného opatrenia sa súd prvej inštancie zaoberal

otázkou, či sú splnené podmienky na vyhovenie návrhu. Nestotožnil sa s posúdením žalobcu, že
prekážky v práci na strane zamestnávateľa sú právnym úkonom alebo rozhodnutím v pracovnoprávnom
vzťahu. Zákonník práce vymedzuje skutočnosti, kedy zamestnávateľ nemôže naplniť svoj záväzok
dohodnutú prácu zamestnancovi prideľovať. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa sú právompredvídané skutočnosti, pri ktorých zamestnávateľ neprideľuje, či nemôže prideľovať zamestnancovi
prácu. Čas prekážok v práci na strane zamestnávateľa je považovaný za výkon práce a zamestnancovi
počas trvania prekážky v práci patrí finančné zabezpečenie v podobe náhrady mzdy vo výške

priemerného zárobku alebo jeho časti. Prekážky v práci možno skôr považovať za opatrenie v súvislosti
s organizáciou práce, nie právny úkon zamestnávateľa. Možno ich tiež analogicky pripodobniť k
nemožnosti plnenia v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka, ktorého podstata spočíva v právnej
skutočnosti, ktorá robí pôvodné plnenie objektívne neuskutočniteľným. Z uvedeného dôvodu sa na
oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa súdu prvej inštancie ani nevzťahuje

povinnosť zamestnávateľa požiadať Úrad pre ochranu oznamovateľov o udelenie súhlasu. Zároveň súd
prvej inštancie podotkol, že ak sa aj žalobca bude podaním návrhu vo veci samej domáhať určenia
neplatnosti prekážok v práci, takáto žaloba sa javí ako procesne neprípustná. Pokiaľ by aj súd v konaní
vo veci samej posúdil prekážky v práci ako právny úkon, žaloba o určenie neplatnosti takéhoto právneho
úkonu by bola žalobou v zmysle § 137 písm. d) CSP, t.j. žaloba o určenie právnej skutočnosti. Jej
prípustnosť je podmienená existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto

predpisom špecifikovanú určovaciu žalobu. Pokiaľ by malo ísť o žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP,
absentuje podľa názoru súdu naliehavý právny záujem a neplatnosť by súd posudzoval až v nadväznosti
na prípadné skončenie pracovného pomeru.
Najdôležitejším dôvodom na zamietnutie návrhu bola skutočnosť, že žalobca neosvedčil potrebu
bezodkladne upraviť pomery. Ako sám uviedol, nebyť poskytnutej ochrany zo strany úradu, dostal by

dňa 22.01.2025 na stretnutí už výpoveď; je preto zrejmé, že udelený status chráneného oznamovateľa
splnil účel v súlade so zákonom. Žalobca v dôsledku prekážok v práci nevykonáva prácu, nakoľko
mu ju zamestnávateľ neprideľuje, ale za to mu prináleží náhrada mzdy v sume jeho priemerného
mesačného zárobku; pokiaľ by zamestnávateľ náhradu mzdy riadne a včas nevyplácal, má žalobca
možnosť domáhať sa jej vyplatenia. Pokiaľ tvrdí, že zamestnávateľ sa prekážkami snaží len získať čas

na vykonanie organizačnej zmeny, nie je súdu prvej inštancie zrejmé, čo by bránilo zamestnávateľovi
uskutočniť organizačnú zmenu aj v prípade, že by sa žalobca zdržiaval na pracovisku. Odôvodnenie
návrhu vágnymi tvrdeniami o sociálnych a osobných následkoch neobstoja, keďže tieto bližšie
nešpecifikoval.
Zo všetkých uvedených dôvodov súd prvej inštancie návrh zamietol a o nároku na náhradu trov konania

rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, pričom uviedol, že v tomto konaní mal plný úspech vo veci
žalovaný, ktorému však žiadne trovy nevznikli a ani vzniknúť z povahy veci k dnešnému dňu nemohli,
súd mu náhradu trov konania nepriznal z dôvodov procesnej ekonómie.

5. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to podľa ustanovení

§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. S právnym názorom súdu prvej inštancie, v ktorom konštatoval,
že prekážky v práci na strane zamestnávateľa nie sú právnym úkonom, sa nestotožňuje. Oznámenie
zamestnávateľa zamestnancovi o prekážkach v práci v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce je jeho
prejav vôle smerujúci k zmene právneho vzťahu s právnymi účinkami, t.j. k dočasnému nevykonávaniu
práce zamestnancom. V súlade s ust. § 7 zákona č. 54/2019 Z. z. je nesporné, že žalovaný bol zo zákona

povinný požiadať úrad o súhlas s prekážkami v práci ako jednostranným právnym úkonom.
Ďalej poukazoval na skutočnosť, že naliehavý právny záujem bude povinný preukazovať až v konaní
o žalobe o určenie neplatnosti prekážok v práci, nie v konaní o nariadenie tohto neodkladného
opatrenia. Na základe meritórneho právoplatného rozsudku súdu o určení neplatnosti prekážok v
práci bude žalovaný povinný mu trvale prideľovať prácu a nebude môcť ju bezdôvodne neprideľovať.

Samotnú prípustnosť žaloby odvodzuje aj od existencie záväzného právneho predpisu, ktorým je
antidiskriminačný zákon, konkrétne § 9 ods. 2 druhá veta, ktoré ustanovenie ho oprávňuje podať žalobu
o uloženie povinnosti žalovanému od upustenia nezákonného diskriminačného konania, bez potreby
preukazovať súdu naliehavý právny záujem na jej podaní, keďže nejde o určovaciu žalobu. Po tom,
ako odvolací súd nariadi neodkladné opatrenie, podá proti žalovanému na súd prvej inštancie okrem

žaloby o určenie neplatnosti prekážok v práci aj žalobu o uloženie povinnosti žalovanému od upustenia
nezákonného konania.
K potrebe bezodkladne dočasne upraviť pomery medzi stranami uviedol, že dlhodobým nezákonným
konaním žalovaného dochádza u neho k strate pracovných návykov, vo veľkej miere pokračujúcej
pracovnej frustrácie, ohrozujúcej aj jeho psychické zdravie. Tento protizákonný stav trvá už vyše piatich

rokov, pričom prekážky v práci na strane zamestnávateľa ako inštitút pracovného práva slúžia iba ako
dočasný prostriedok, v žiadnom prípade nie trvalý. Je možné dôvodne predpokladať, že organizačnú
zmenu, ktorou zrušil pracovnú pozíciu žalobcu, vykonal až po nadobudnutí pracovnoprávneho statusuchráneného oznamovateľa v zmysle zákona, a to spätne, aby nemusel žiadať úrad o súhlas s
organizačnou zmenou.
Záverom dodal, že v odôvodnení napadnutého uznesenia absentujú právne skutočnosti a dôvody, t.j.

skutkové a právne argumenty súdu prvej inštancie, ktoré by sa vzťahovali na jeho skutkové a právne
tvrdenia. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že v zmysle
§ 388 CSP napadnuté uznesenie zmení a žalovanému uloží povinnosť prideľovať žalobcovi prácu podľa
pracovnej zmluvy a zároveň prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.

6. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný
dňa 24.03.2025, pričom uviedol, že návrh a odvolanie žalobcu sú v plnom rozsahu nedôvodné a
vychádzajú zo žalobcom nesprávne tvrdeného skutkového i právneho základu. Zamestnávateľ plánoval
na osobnom stretnutí dňa 22.01.2025 doručiť žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu nadbytočnosti po prijatej organizačnej zmene, ktorá bola prijatá z dôvodu, že daná

pracovná pozícia nebola dlhodobo využívaná a organizačnou zmenou malo dôjsť k úspore personálnych
nákladov žalovaného ako zamestnávateľa súvisiacich s touto pracovnou pozíciou. Dňa 20.01.2025 mu
však bolo doručené písomné oznámenie Protimonopolného úradu SR o udelení statusu chráneného
oznamovateľa žalobcovi, a teda nemohol pristúpiť k doručovaniu výpovede žalobcovi. Tvrdenie žalobcu,
že by mu na stretnutí dňa 22.01.2025 oznámil, že z dôvodu podania oznámenia žalobcom na

Protimonopolný úrad SR nie je možné, aby ďalej pracoval, nie je pravdivé. Naopak, na danom stretnutí
bol informovaný, že z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta nie je možné, aby mu bola naďalej
prideľovaná práca, pričom zároveň zobral na vedomie udelenie statusu chráneného oznamovateľa a
nemožnosť s ním jednostranne skončiť pracovný pomer. Medzitým mu bolo doručené aj oznámenie z
Protimonopolného úradu SR, pričom bolo potvrdené, že záver z prešetrovania je taký, že nie je dôvod

na pokračovanie prešetrovania, ani na začatie správneho konania vo veci možného porušenia zákona
žalovaným, z čoho vyplýva, že podnet žalobcu, ktorý bol dôvodom na udelenie statusu chráneného
oznamovateľa, sa ukázal ako absolútne neopodstatnený.
Žalovaný podal dňa 29.01.2025 na úrad na ochranu oznamovateľov žiadosť o súhlas s výpoveďou
žalobcovi, v ktorej popisuje vývoj celej tejto veci; dodnes o žiadosti nebolo rozhodnuté. V tomto

smere zároveň poukázal na to, že rozhodnutie o organizačnej zmene nie je podľa ustálenej judikatúry
považované za právny úkon, pre prijatie takéhoto rozhodnutia nebol potrebný súhlas úradu; zároveň sa
o statuse chráneného zamestnanca dozvedel dňa 20.01.2025, kým rozhodnutie o organizačnej zmene
prijal dávno predtým, dňa 29.11.2024. Žalobca zrejme namietal aj oznámenie o prekážkach v práci
na úrade na ochranu oznamovateľov, pretože žalovaný obdržal dňa 31.01.2025 upozornenie o zákaze

odvetných opatrení a tiež žiadosť o zdôvodnenie nariadenia prekážok v práci žalobcovi, pričom žalovaný
detailne vysvetlil, prečo dané prekážky nepredstavujú právny úkon a nebolo preto potrebné žiadať o
súhlas úradu.
Písomné oznámenie o prekážkach v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa predstavuje
deklaratórne plnenie informačnej povinnosti, vôbec nemôže ísť o právny úkon žalovaného. Prekážky

v práci na strane žalovaného sú len právnym dôsledkom po zrušenej pracovnej pozícii žalobcu a sú
následkom objektívnej nemožnosti prideľovať žalobcovi prácu. Prekážky v práci sú teda následkom a
nie dôvodom pritom riadne uhrádza náhradu mzdy za plynúce prekážky v práci.
K avizovanému podaniu žalôb uvádza, že žalobca spája nespojiteľné a nesprávne si zamieňa pojmy.
Sám uviedol, že podaním návrhu vo veci samej, t.j. o určenie neplatnosti prekážok v práci si riadne

súdne a meritórne uplatní jeho pracovnoprávny nárok voči žalovanému, následne v odvolaní nesprávne
argumentuje novými skutočnosťami, t.j. že chce podať žalobu podľa antidiskriminačného zákona. Na
jednej strane uvádza, že nejde o určovaciu žalobu a na strane druhej uvádza, že okrem žaloby o určenie
neplatnosti prekážok v práci, podá aj žalobu o uloženie povinnosti žalovanému upustiť od údajného
diskriminačného konania, ktoré však v návrhu vôbec neavizoval, preto žalovaný žiada odvolací súd,

aby na nové tvrdenia žalobcu ohľadne avizovaného podania antidiskriminačnej žaloby neprihliadal pre
nesplnenie podmienok podľa § 366 CSP.
Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že prekážky v práci trvajú viac ako 5 rokov, nakoľko aktuálne trvajú
od 22.01.2025. Predtým plynuli žalobcovi prekážky v práci počas priebehu predošlého súdneho konania
o neplatnosť výpovede z dôvodu, že žalovaný mal za to, že predošlá daná výpoveď bola platná. Žalobca

mal však aj počas predošlého súdneho konania vyplácanú náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.
Zostranyžalovanéhonejdeo diskrimináciuanišikanu,vprípadeprekážokvpráciužalobcuideoprávny
dôsledok objektívne daného stavu ohľadne nemožnosti prideľovať prácu po zrušení pracovnej pozície.Okrem vyššie uvedeného, považuje uznesenie súdu prvej inštancie za skutkovo aj právne správne,
nakoľko žalobca neosvedčil dôvodnosť ani trvanie údajného nároku, ktorému sa mala poskytnúť
ochrana, žalobca sa domáha procesne neprípustného návrhu a tiež neosvedčil ani nepreukázal potrebu

bezodkladne upraviť pomery podľa § 325 CSP. Preto navrhuje, aby odvolací súd podľa § 387 CSP
uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania
žalovaného v odvolacom konaní v rozsahu 100%.

7. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného

odvolania podľa § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378
ods. 1 v spojení s § 329 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh
nariadiť neodkladné opatrenie.

9. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

10. Podľa § 326 ods. 1 a ods. 2 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri
náležitostiach žaloby podľa § 132 CSP uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich
potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností
hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z
nehozrejmé,akéhoneodkladnéhoopatreniasanavrhovateľdomáha.Knávrhumusínavrhovateľpripojiť

listiny, na ktoré sa odvoláva.

11. Podľa § 329 ods. 1 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez
výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti
uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia.
Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu
prvej inštancie.

12. Vo všeobecnej rovine a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd

konštatuje, že základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby
bezodkladnejúpravypomerovmedzistranamialeboobavy,ževykonanieexekúciesúdnehorozhodnutia
bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie
neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností
potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i

dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej
úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. V danom prípade je potrebné
vychádzať z naliehavosti a nutnej potreby bezodkladnej úpravy, ktorá je osvedčená iba vtedy, ak
sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá podáva návrh na neodkladné

opatrenie, môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej strane.
Splnenie predpokladov pre jeho nariadenie nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení žalobcu, no
je potrebné tieto tvrdenia aspoň osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť
presvedčenie o ich pravdivosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na
rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.

13. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie
o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre
nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je
potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť.

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného
opatrenia, si vyžaduje preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva), ohľadne ktorého majú byť
upravené pomery strán sporu (tzv. osvedčenie nároku) tak, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe
bezodkladnej úpravy pomerov. Opísaním rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú nariadenieneodkladného opatrenia, musí žalobca (navrhovateľ neodkladného opatrenia) preukázať, z čoho, t.j.
z akých okolností vyvodzuje svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia a musí deklarovať
opodstatnenie nároku vo veci samej, alebo neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú

úpravu pomerov medzi stranami; musí preukázať, že uplatňovanie nároku vo veci samej alebo
neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami obstojí, že
z jeho strany nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Navrhovateľ neodkladného opatrenia
má tak dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o skutočnosti preukazujúce, že je daný dôvod na nariadenie
neodkladného opatrenia a zároveň má povinnosť tvrdenia, čo sa týka skutočností odôvodňujúcich

navrhované neodkladné opatrenie.

14. Neodkladné opatrenie, ako už názov tohto procesného inštitútu napovedá, slúži na rýchle a
pružné riešenie situácie, kedy je potrebný okamžitý (bezprostredný) zásah súdu. Niektoré životné
situácie vyvolávajú nutnosť v záujme právnej bezpečnosti fyzických alebo právnických osôb zaistiť
okamžitú procesnú ochranu, ktorú by nebolo možné so zreteľom na bezprostredne hroziacu ujmu

zaistiť v potrebnom čase obvyklým stanoveným spôsobom. Nariadenie neodkladného opatrenia má
svoje opodstatnenie v prípadoch, ak je obava, že jeho nenariadením by sa zhoršila pozícia jeho
navrhovateľa alebo by vznikol priestor k tomu, aby bol vykonaný právny úkon, ktorý by vytvoril nezvratný
právny stav. V rámci existencie potreby bezodkladnej úpravy pomerov súd teda nariadi neodkladné
opatrenie spravidla v situácii, kedy danej strane hrozí vznik alebo rozširovanie reálnej škody či inej ujmy,

prípadne, ak strane hrozí zhoršenie jej právnej pozície do takej miery, že sa jej viac neoplatí uchádzať o
konečnúsúdnuochranu.Pojem„potrebabezodkladneupraviťpomerymedzistranamisporu“jepotrebné
interpretovať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila nenapraviteľná alebo len
ťažko napraviteľná ujma. Zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenej
strane sporu a zabrániť zhoršovaniu jej postavenia, aj keď súd nemá náležite zistený skutkový stav.

Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia súd skúma aj to, či je návrh prípustný z hľadiska
ústavnoprocesnýchprincípovplatnýchvcivilnomprocese,čijeopodstatnenýzhľadiskaochranyústavou
zaručených práv a slobôd, ktoré by mohli byť obmedzené, vylúčené, alebo suspendované výrokom
neodkladného opatrenia, t.j. aj v prípade, ak sú splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované
zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí ešte zvažovať, či v prípade jeho nariadenia,

nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov sporových strán alebo tretích osôb, a teda posúdiť
primeranosť zásahu, ktorý nariadením neodkladného opatrenia môže nastať.

15. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru,
že oznámenie o prekážkach na strane zamestnávateľa, resp. samotné rozhodnutie zamestnávateľa

o organizačnej zmene nepredstavujú právny úkon v pracovnoprávnom vzťahu, pričom tento názor
vychádza aj z právnej teórie, podľa ktorej prejav vôle, ktorý nesmeruje ku vzniku, zmene a
zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, nie je právnym úkonom. Takýto úkon sa
označuje ako faktický úkon, ktorý má právnu relevanciu v prípadoch predpokladaných zákonom, napr.
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, rozhodnutie odborovej organizácie k žiadosti

zamestnávateľa o predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
alebo písomné potvrdenie zamestnanca o prevzatých predmetoch (BARANCOVÁ H. a kol. - Zákonník
práce. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017.).
V zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z.: „Zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo
vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému

oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu;...“. Z citovaného ustanovenia je zrejmé,
že súhlas úradu na ochranu oznamovateľov je zamestnávateľ povinný žiadať len v prípade vykonania
pracovnoprávneho úkonu. Žalovaný v danej veci vykonal organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej zanikla
pracovná pozícia žalobcu, pričom z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že mal v úmysle žalobcovi doručiť
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak v tom čase už

bol žalobcovi udelený status chráneného oznamovateľa, ktorú skutočnosť žalovaný plne rešpektoval a
výpoveď mu nedoručil. To však nemení nič na situácii, ktorá vznikla v čase pred udelením tohto statusu, a
teda že pracovná pozícia žalobcu zrušená bola, čoho dôsledkom je existencia prekážok v práci na strane
žalovaného a objektívna nemožnosť prideľovať žalobcovi prácu; oznámenie o prekážkach v práci na
strane žalovaného má deklaratórny charakter, nemožno ho považovať za úkon, ku ktorému je potrebný

súhlas úradu.

16. Iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa (napr. neprideľovanie práce zamestnancovi)
zakladajú právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jehopriemerného zárobku. Prekážky v práci tohto druhu nemajú v Zákonníku práce určenú dĺžku trvania.
Pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi je
spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami, a či tieto skutočnosti zamestnávateľ môže alebo

nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil alebo nezavinil alebo k nej došlo
objektívne. Pri posudzovaní povahy prekážky v práci tohto druhu nie je rozhodujúce, či sa z hľadiska
vzniku a právnych dôsledkov dotýka jedného zamestnanca alebo skupiny zamestnancov, resp. všetkých
zamestnancov. Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa,
zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Odvolací súd má z

obsahu spisu za preukázané, že k vyplácaniu náhrady mzdy v sume priemerného zárobku žalobcovi
zo strany žalovaného dochádza.

17. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému mu riadne prideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy. Žalobca pritom vo vzťahu k preukázaniu potreby bezodkladne dočasne
upraviť pomery medzi stranami uviedol, že týmto dlhodobým nezákonným konaním žalovaného proti

jeho osobe dochádza uňho k strate pracovných návykov a k pokračujúcej pracovnej frustrácii, ktorá
ohrozuje jeho fyzické a psychické zdravie, pričom je zároveň porušované jeho právo na prácu. Aj z
ustálenej súdnej praxe vyplýva, že podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo
na prácu, pričom podľa citovaného článku ústava zaručuje občanom právo na získanie zdrojov obživy
vlastnou prácou. Označené právo nemožno vysvetľovať tak, že sa ním zaručuje právo na konkrétnu

prácu, na ktorú má občan zodpovedajúcu kvalifikáciu, v mieste zvolenom občanom a v priestoroch, kde
siosobaželápracovať.Ztohovyplývajúcmáodvolacísúdzato,žeodvolacienámietkyžalobcuohľadom
ohrozovania jeho fyzického, psychického zdravia a porušovania jeho práva na prácu neobstoja, pretože
síce v skutkovo odlišnej veci, ale so záverom aplikovateľným aj na prejednávanú vec, Najvyšší súd SR
konštatoval, že skutočnosť, že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu mzdy podľa §

142 ods. 3 Zákonníka práce, má dohodnutý iný pracovný pomer, sama o sebe nespôsobuje prekážku na
strane zamestnanca, pre ktorú nemožno zamestnancovi priznať náhradu mzdy pre prekážku na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce (uznesenie NS SR zo dňa 22.06.2023, sp. zn.
9Cdo/127/2022). Práve vychádzajúc z tohto právneho názoru má odvolací súd za to, že ak žalobca
prejavil obavu o možnú stratu pracovných návykov alebo ohrozenie zdravia z dôvodu, že dlhodobo

nevykonáva žiadnu prácu, s odkazom na vyššie uvedené rozhodnutie je možné ustáliť, že žalobcovi
popri poberaní náhrady mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa nič nebráni vo vykonávaní inej
práce v pracovnom alebo obdobnom pomere. V súvislosti s uvedeným tvrdením žalobcu, odvolací súd
považujezapotrebnédodať,žežalobcatietonámietkynijakýmspôsobomvnávrhubližšienešpecifikoval
a ani nepreukázal, resp. aspoň neosvedčil existenciu takých závažných skutočností, ktoré by ohrozovali

jeho fyzické a psychické zdravie, resp. ktorými by dochádzalo k porušovaniu jeho práva na prácu.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že nariadenie neodkladného opatrenia v prejednávanej veci nemá
svoje opodstatnenie. Žalobca neosvedčil potrebu bezodkladne dočasne upraviť pomery medzi stranami,
pričom odvolací súd upriamuje pozornosť na status žalobcu ako chráneného oznamovateľa, ktorý je

týmto spôsobom preventívne chránený pred akýmkoľvek negatívnym pracovnoprávnym úkonom zo
strany zamestnávateľa. Zároveň je mu preukázateľne vyplácaná náhrady mzdy, čím žalovaný plní svoju
zákonnú povinnosť v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, a teda vo vzťahu k žalobcovi ako svojmu
zamestnancovi nijakým preukázateľným spôsobom nekoná v rozpore so zákonom.

19. Zároveň ohľadom námietky žalobcu o absencii skutkových a právnych argumentov súdu prvej
inštancie, odvolací súd poznamenáva, že napadnuté uznesenie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce
z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP; súd prvej inštancie dal jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú
otázku, prečo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd

posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej
inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené všetky zákonom
stanovené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP, a preto

napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

21. Neodkladné opatrenie je samostatným právnym prostriedkom ochrany ohrozených, či porušených
práv strán sporu, ktorý má dočasný charakter a je možné ho nariadiť tak pre dobu pred začatím konaniavo veci samej, ako i pre dobu od podania žaloby vo veci samej až do právoplatného skončenia veci
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. novembra 2005, sp. zn. 2MCdo/5/2005). Konanie
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je samostatným konaním, ktoré je upravené v Civilnom

sporovom poriadku (§ 324 a nasl. CSP).

22. Vzhľadom na uvedené, o trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1 a 2, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na
ich náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa §

262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).