Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 9, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/146/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212202794
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2212202794.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v právnej veci žalobcov: 1. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXXXX/XX, E., zastúpenej advokátom: JUDr. Juraj Kürti, so sídlom Lermontovova 911/3,
Bratislava, 2. A. D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/X, E., proti žalovanej: H. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Patrik Gaal, so sídlom Alžbetínske nám. 1203,
DunajskáStreda,ourčenieneplatnostidarovacejzmluvyaurčenie,ženehnuteľnostipatriadodedičstva,
na odvolanie žalobkyne 1. proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6C/11/2012-864 zo
dňa 19. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni 1. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

III. Žalovanej n e p r i z n á v a voči žalobcovi 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovanej
voči žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, III. výrokom priznal štátu voči

žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 123, § 124, § 132 ods. 1, § 133 ods.
2, § 628 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1, § 38, § 39, § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj
„Občiansky zákonník“), s poukazom na procesné ustanovenia § 60, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 až 3, § 78
ods. 1, 2, § 137, § 144, § 145 ods. 1, § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že pôvodná žalobkyňa, toho času už nebohá
J. K., sa na územie Slovenska presťahovala z Maďarska v roku 1990, pričom zo začiatku bývala
u svokrovcov jej synovca (t.j. otca - právneho predchodcu žalobcov 1. a 2.) v obci L. M. A. (toho
času časť Mesta N.) a následne na základe jej žiadosti vo I. u otca žalovanej, H. D., za ktorého sa
neskôr vydala (č.l. 564). Za pomoci pôvodného žalovaného, t.j. nebohého manžela žalovanej, získala
slovenské štátne občianstvo (č.l. 563) a následne jej boli Slovenskou republikou v reštitúcii vydané

nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania (a sú bližšie špecifikované v odseku 1. odôvodnenia
napadnutého rozsudku – pozn. odvolacieho súdu). Po úmrtí H. D. všestrannú starostlivosť o pôvodnú
žalobkyňu zabezpečoval pôvodný žalovaný spolu so svojou manželkou, t.j. žalovanou, a to až do roku
2001, kedy došlo k jej umiestneniu do Zariadenia pre seniorov v O. P. vzhľadom na jej vysoký veka postupne sa zhoršujúci zdravotný stav, ako aj na vek a zdravotné ťažkosti pôvodného žalovaného
a žalovanej. Štyri roky po umiestnení pôvodnej žalobkyne do Zariadenia pre seniorov v O. P. došlo medzi
pôvodnou žalobkyňou ako darkyňou a pôvodným žalovaným ako obdarovaným k uzatvoreniu darovacej

zmluvy zo dňa 02.05.2005 (č.l. 2-5), v ktorej je okrem zmluvných strán vymedzený predmet daru, a
to spoluvlastnícky podiel darkyne na nehnuteľnostiach (bližšie špecifikované v bode 2 zmluvy), ktorý
darkyňa darovala obdarovanému a obdarovaný dar s vďakou prijal. V článku VI. zmluvy sa o.i. uvádza,
že táto zmluva je prejavom slobodnej a vážnej vôle účastníkov. Dôvodom jej uzavretia je skutočnosť,
že obdarovaný je zaťom nebohého manžela darkyne. Všetky úkony vzťahujúce sa na osobu a majetok

darkyne, starostlivosť a opateru zabezpečuje obdarovaný, preto darkyňa sa mu takto mieni odvďačiť.
Účastníci zmluvy vyhlásili, že zmluvu prečítali a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali. Na zmluve
sa nachádza vlastnoručný podpis darkyne aj obdarovaného, pričom z osvedčenia pravosti podpisu
notárkou (JUDr. Adriana Bögiová) vyplýva, že po zistení totožnosti pôvodnej žalobkyne, tá listinu pred
ňou dňa 17.05.2005 vlastnoručne podpísala. Po uzatvorení darovacej zmluvy pôvodný žalovaný a
žalovaná naďalej navštevovali pôvodnú žalobkyňu a poskytovali jej potrebnú pomoc (vrátane materiálnej

pomoci) s poukazom na listinné dôkazy na čl. 551-567, z ktorých o.i. vyplýva aj to, že pôvodný žalovaný
so žalovanou doplácali rozdiel do plnej mesačnej úhrady za poskytované služby Zariadeniu pre seniorov
v O. P., keďže dôchodok (vybavený taktiež pôvodným žalovaným a žalovanou) nepostačoval na úhradu
jej pobytu. Pôvodnú žalobkyňu okrem pôvodného žalovaného a jeho manželky (t.j. žalovanej) približne
od roku 2009 začal navštevovať aj jej synovec, právny predchodca žalobcov 1. a 2. v Zariadení pre

seniorov v O. P.. Pôvodná žalobkyňa dňa XX.XX.XXXX, t.j. už v priebehu konania zomrela (č.l. 565),
pričom všetky náklady s jej pohrebom znášali pôvodný žalovaný a žalovaná (č.l. 557).

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že považoval za potrebné vysporiadať sa s procesnou
prípustnosťou žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že 1. darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005

je neplatná, 2. určenia, že sporné nehnuteľnosti v podiele 1/1 patria do dedičstva po nebohej pôvodnej
žalobkyni. Keďže žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, bolo potrebné
otázku jej prípustnosti posudzovať podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 470 ods. 2 veta prvá
CSP, porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/30/2018). K zmene žaloby, pripustenú
uznesením okresného súdu č. k. 6C/11/2012-365 zo dňa 4.11.2019, došlo za účinnosti CSP, preto bolo

potrebné posúdiť prípustnosť aj podľa ustanovení CSP. Podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku účinného v čase začatia konania na súde prvej inštancie sa určenie môže týkať
len právneho vzťahu alebo práva, ak je na tom naliehavý právny záujem. Predmetom určenia môže
byť len taký právny vzťah alebo právo, o ktorom môže súd rozhodnúť v rámci právomoci vymedzenej
procesným predpisom. Iné určenie, než určenie existencie právneho vzťahu alebo práva (pozitívne

určenie), prípadne neexistencie právneho vzťahu alebo práva (negatívne určenie), rozhodnutím súdu
prichádza do úvahy vtedy, len keď to zákon pripúšťa. Úspešne môže podať určovaciu žalobu len ten,
kto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie
žalobcu je bez tohto určenia ohrozené, alebo sa jeho právne postavenie stalo neistým. V súdenom spore
sa pôvodná žalobkyňa pôvodnou žalobou domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu konkrétne

darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005, teda ide o žalobu zodpovedajúcu ustanoveniu § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania. Podľa ustálenej súdnej judikatúry
platí, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k
otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (pozri rozsudok
NS SR, sp. zn. 3Cdo 98/2004). Okresný súd sa zaoberal prípustnosťou žaloby, ku ktorej došlo za

účinnosti CSP, z pohľadu nového procesného kódexu. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú o.i.
určenia neplatnosti právneho úkonu (darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005), čo je celkom zrejme žaloba
spadajúca pod ustanovenie § 137 písm. d) CSP. Žaloba v zmysle tohto ustanovenia je však prípustná
len vtedy, ak určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Zmluvy a iné právne úkony,
ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate
zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo
bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto výrok rozsudku, že darovacia
zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom vecí žalovaná,
alebo niekto iný. Žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý nevyplýva z osobitného

právneho predpisu, je potrebné považovať za vadný. Okresný súd žalobu v časti o určenie neplatnosti
darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005 zamietol, keďže určenie neplatnosti právneho úkonu nevyplýva z
osobitného predpisu. Zároveň vyriešenie otázky neplatnosti právneho úkonu má charakter predbežnej
otázky pri nároku na určenie že veci (sporné nehnuteľnosti) patria do dedičstva po nebohej žalobkyni,ktoré taktiež bolo predmetnom sporu. Okresný súd žalobu v časti určenia, že sporné nehnuteľnosti patria
dodedičstvaponebohejpôvodnejžalobkyni(podľa§137písm.c/CSP)považujezaprocesneprípustnú.
V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide

o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k
okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie
súdu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/26/2007 zo dňa 16.12.2008, v ktorom
je vyslovený názor, že „výrok rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do
dedičstva po poručiteľovi, plne rešpektuje úpravu zakotvenú v § 80 písm. c) O. s. p. (porovnaj dikciu

tohto ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“), t. j. vyhovuje zákonnej podmienke,
že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. stavu v
čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia)“. Podľa okresného súdu z tejto judikatúry, ktorá je použiteľná aj za účinnosti CSP, vyplýva, že
dedič má naliehavý právny záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Takémuto
chápaniu žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva zodpovedá aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Cdo/154/2010 zo dňa 16.12.2010, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 32/2011.

5. Ďalej sa okresný súd vysporiadal s otázkou vecnej legitimácie, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci
z hmotného práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho

oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je
pasívne legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu
žaloby meritórnym rozhodnutím. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovanej je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2Cdo/205/2009). Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiadna zo strán
nenamieta. Určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu
svojej smrti, môže žalobou uplatňovať (je aktívne vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností
sa takéto určenie týka. Takouto osobou je ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym
nástupcom. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Teória i

súdna prax rozlišuje dva významy pojmu dedič - do právoplatného skončenia dedičského konania sa
za dediča považuje každý, kto prichádza do úvahy ako potenciálny nadobúdateľ dedičstva alebo jeho
časti (dedičského podielu) po poručiteľovi. Po skončení dedičského konania je dedičom už len ten,
kto na základe výsledku dedičského konania skutočne nadobúda dedičstvo po poručiteľovi alebo jeho
časť. To platí aj v prípade, ak sa po skončení dedičského konania dodatočne objaví majetok poručiteľa

(prípadne vec, o ktorej je spor, či bola v čase smrti majetkom poručiteľa) - až do skončenia dodatočného
dedičského konania je potrebné za dedičov tohto tzv. novoobjaveného majetku potrebné považovať
všetkých, ktorí prichádzajú do úvahy ako právni nástupcovia poručiteľa. Dokiaľ nebolo ohľadom veci,
o ktorú sa vedie spor s treťou osobou (osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom), rozhodnuté v
dedičskom konaní, vo vzťahu k tejto veci sú všetci (aj potenciálni) dedičia považovaní za vlastníkov

tejto veci. Ak sa dedič voči tretej osobe domáha určenia, že vec patrí do dedičstva, domáha sa riešenia
otázky okruhu dedičstva, teda určenia majetku, ktorý bol vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti.
Určovací rozsudok by však bol záväzný len pre strany konania, nie pre ostatných potenciálnych dedičov
(§ 228 ods. 1 CSP). Taký rozsudok by nemal žiadny význam, ak by takéto určenie bolo vykonané len
medzi jedným z dedičov a treťou osobou, pretože by sa určovali práva s dopadom aj na iné osoby

(ostatných dedičov) bez toho, že by rozsudok voči týmto osobám bol účinný. Okrem toho v zmysle § 460
Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda už smrťou poručiteľa a do prejednania dedičstva (resp.
prejednania novoobjaveného majetku) sa všetci dedičia považujú za spoluvlastníkov vecí patriacich do
dedičstva. Vlastníctvo však zaväzuje (čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), teda vlastníctvo zahŕňa
nielen práva, ale aj povinnosti (o. i. povinnosť udržiavať vec v takom stave, aby nepredstavovala riziko

pre ostatných alebo pre životné prostredie; ak ide o nehnuteľnosť, povinnosť platiť daň z nehnuteľností
a pod.), preto nie je možné pripustiť, aby súd o vlastníctve (hoci ide len o vlastníctvo potenciálne,
resp. do rozhodnutia v dedičskom konaní spoločné s inými dedičmi) rozhodoval bez účasti všetkých,
ktorých sa týkajú práva a povinnosti vyplývajúce z tohto vlastníctva (obdobne rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 9Co/69/2019). Vzhľadom na to, že žalobcovia 1. a 2. sú právni nástupcovia po jedinom

zákonom dedičovi po nebohej pôvodnej žalobkyni, okresný súd opierajúc sa o uvedené právne úvahy
ustálil, že žalobcovia 1. a 2. sú aktívne vecne legitimovaní v spore, pričom žalovaná ako právna
nástupkyňa pôvodného žalovaného, t.j. obdarovaného, ktorá je vlastníčkou sporných nehnuteľností, je
pasívne vecne legitimovaná v tomto spore. Osobitne vo vzťahu k námietke nedostatku aktívnej vecnejlegitimácie pôvodnej žalobkyne (ktorá je už síce v tomto štádiu konania bezpredmetná, a to aj vzhľadom
na v odseku 51 uvedenú procesnú neprípustnosť žaloby o neplatnosť darovacej zmluvy) okresný súd
považuje za potrebné poznamenať, že pôvodná žalobkyňa ako darkyňa bola aktívne vecne legitimovaná

na podanie žaloby o neplatnosť darovacej zmluvy voči pôvodnému žalovanému ako obdarovanému. Bez
pochýb existoval hmotnoprávny vzťah medzi pôvodnými stranami sporu, vyplývajúci z hmotného práva,
a to na základe uzatvorenej darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005. Z uvedeného dôvodu predmetná
námietka žalovanej (a pôvodného žalovaného) nebola opodstatnená. V danom prípade bolo možné
jedine uvažovať o možnom nedostatku plnej procesnej spôsobilosti pôvodnej žalobkyne s prihliadnutím

najmä na závery (kontrolného) znaleckého posudku MUDr. Gábora Nagya. Nedostatok procesnej
spôsobilosti je však odstrániteľnou vadou konania a nepredstavuje prekážku, pre ktorú je potrebné
konanie obligatórne zastaviť, pričom pôvodná žalobkyňa bola až do jej smrti zastúpená advokátkou
Centra právnej pomoci. Konanie nebolo zaťažené vadou, pričom táto námietka je irelevantná pre súd
pri rozhodovaní o dôvodnosti žaloby v časti o určenie, či sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
pôvodnej žalobkyne. Z ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR v otázke okruhu sporových strán v spore o

určenie, že vec patrí do dedičstva vyplýva, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom majetku poručiteľa
sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v určovacom spore majú títo postavenie tzv.
nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť
(ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (R 49/82,
R 65/2003, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/94/2018, sp. zn. 3Cdo/178/2006,

sp. zn. 3Cdo/222/2010, sp. zn. 4Cdo/120/2009, sp. zn. 2Cdo/45/2008, sp. zn. 8Cdo/28/2019). Treba
konštatovať, že ak ide o nútené procesné spoločenstvo, pôjde vždy o spoločenstvo nerozlučné (§ 77
CSP). V danom prípade žalobca 2. dňa 07.05.2024 doručil okresnému súdu podanie, ktoré podľa
jeho obsahu bolo možné vyhodnotiť ako späťvzatie žaloby, keďže v ňom oznamoval svoje rozhodnutie
nepokračovať ďalej v konaní. S týmto procesným úkonom žalobcu 2. nevyjadrila súhlas žalobkyňa 1.,

ktorá naopak, trvala na podanej žalobe. Keďže žalobcovia 1. a 2. tvoria v danom prípade nerozlučné
spoločenstvo, na späťvzatie žaloby bol potrebný súhlas všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane (§ 77
ods. 2 CSP). Keďže žalobkyňa 1. súhlas so späťvzatím žaloby nevyjadrila, späťvzatie žaloby žalobcom
2. nemá žiadne právne účinky, a preto o tomto späťvzatí okresný súd nerozhodoval ani samostatným
uznesením (ani samostatným výrokom rozsudku).

6. Prvoištančný súd konštatoval, že žalobcovia 1. a 2. tvrdili, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
nebohej pôvodnej žalobkyne z dôvodu neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005 uzavretej
pôvodnou žalobkyňou ako darkyňou a pôvodným žalovaným ako obdarovaným. Dôvody neplatnosti
predmetnej darovacej zmluvy vymedzila ešte pôvodná žalobkyňa cestou jej právnej zástupkyne, keď

tvrdila, že predmetná darovacia zmluva uzatvorená dňa 02.05.2005 je absolútne neplatná z dôvodu,
že nebola urobená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne (§ 37 Občianskeho zákonníka), ako aj z
dôvodu jej rozporu so zákonom a dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Okresný súd otázku
neplatnosti darovacej zmluvy riešil ako predbežnú otázku, rozhodnú pre posúdenie nároku žalobcov 1.
a 2. na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva nebohej pôvodnej žalobkyne. Na základe

darovacej zmluvy sa darca zaväzuje poskytnúť obdarovanému určitú vec bezodplatne a dobrovoľne
(t.j. bez toho, aby na tom mal právnu povinnosť) a obdarovaný dar prijíma; darca za poskytnutý dar
nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pojmovým znakom darovacej zmluvy je predmet darovania,
bezodplatnosť a dobrovoľnosť. Podmienka bezodplatnosti znamená, že obdarovaný nemá právnu
povinnosť poskytnúť darcovi protihodnotu (za darovanú hodnotu nemá darca dostať protiplnenie,

ktoré by malo majetkovú hodnotu); darovacia zmluva má preto povahu jednostranne zaväzujúcej
zmluvy (je teda neprípustná darovacia zmluva, ktorá je podmienená poskytnutím odplaty, alebo
protiplnenia od obdarovaného). Ak je darom vec nehnuteľná, vlastnícke právo sa nadobúda vkladom
do katastra nehnuteľností podľa zákona o katastri nehnuteľností, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, čím dochádza k naplneniu vecno-právneho účinku darovacej zmluvy. Absolútna neplatnosť

právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku
čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný
právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté
o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (porovnaj rozhodnutie Najvyšší súd SR sp.
zn. 1Cdo/96/1995, publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998). Na základe absolútne

neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto
ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.03.2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021). Za potrebné považuje okresný súd zdôrazniť, že jednýmzo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred
takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený
a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená

spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy mala byť teda výnimkou a nie zásadou.
Nie je teda ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné
súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
nezakladajúcim neplatnosť zmluvy. Výklad právneho úkonu s ohľadom na vôľu účastníkov zmluvy v
čase uskutočnenia právneho úkonu za účelom odstránenia neurčitosti alebo zrozumiteľnosti právneho

úkonu pripúšťa aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/81/2021 zo dňa 31.07.2012 a preferenciu
výkladu právneho úkonu podľa vôle zmluvných strán potvrdil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS
640/2014 zo dňa 01.04.2015. Žalobcovia ich tvrdenia opierali o písomné podania pôvodnej žalobkyne
ako aj jej tvrdenia pred okresným súdom v rámci jej výsluchu dňa 29.01.2015. Pri hodnotení dôkazov
dospel okresný súd k záveru, že vzhľadom na vážny zdravotný stav pôvodnej žalobkyne, nemožno
prihliadať na jej výsluch. V priebehu konania boli vypracované dva znalecké posudky znalcami z odboru

zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, a to MUDr. Máriom Strakom a MUDr. Gáborom Nagyom.
Po preskúmaní týchto znaleckých posudkov sa okresný súd stotožnil so závermi znalca MUDr. Gábora
Nagya, keďže (kontrolný) znalecký posudok považoval za presvedčivý, vnútorne logický a objektívny,
a to napriek tomu, že pôvodná žalobkyňa v čase vypracovania tohto znaleckého posudku už nežila, a
preto nebola znalcom osobne vyšetrená. Naproti tomu znalecký posudok MUDr. Mária Straku považoval

okresný súd za neúplný s prihliadnutím na skutočnosť, že menovaný znalec nemal vedomosť o skoršom
vyšetrení pôvodnej žalobkyne psychiatričkou J. Q. R., ktorá už v roku 2012 diagnostikovala u nej
demenciu zmiešanej etiológie. Z tohto pohľadu sa javí okresnému súdu správny záver znalca MUDr.
Gábora Nagya spočívajúci v tom, že pokiaľ pôvodná žalobkyňa trpela ľahkým až počínajúcim stredne
ťažkým postihnutím intelektových a mnestických funkcií v roku 2012, tak z hľadiska časového vývoja

obvykléhoklinickéhoobrazudemenciezmiešanejetiológiejepravdepodobnejšie,žepôvodnážalobkyňa
v roku 2015 už trpela stredne ťažkou demenciou zmiešanej etiológie. Pri demencii stredne ťažkého
stupňa sú podľa znalca narušené kognitívne schopnosti (pamäť, orientácia, chápanie, uvažovanie,
schopnosť učenia, reči a úsudku) až takou mierou, že postihnutý z forenzne psychiatrického hľadiska
nie je schopný vykonávať právne úkony a byť nimi viazaný. Pre úplnosť okresný súd poznamenal, že

žalovaná (resp. jej právny predchodca) rozporovala iba závery znaleckého posudku MUDr. Mária Straku,
pričom so závermi znalca MUDr. Gábora Nagya sa stotožnila. Žalobcovia závery znaleckých posudkov
nerozporovali. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že medzi stranami sporu bola zhoda na
správnostizáverovznalcaMUDr.GáboraNagya.Okresnýsúdprijalzáverznalca(MUDr.GáboraNagya)
o tom, že pôvodná žalobkyňa v čase jej výsluchu bola dezorientovaná miestom, pravdepodobne aj

situáciou a časom, pričom zrejme niektoré otázky ani nepochopila a na niektoré nedokázala odpovedať,
na tvrdenia pôvodnej žalobkyne počas tohto výsluchu nemohol okresný súd prihliadať. Aj z obsahu
samotnej zápisnice o výsluchu je zrejmé, že si pôvodná žalobkyňa nepamätala okolnosti uzavretia
darovacej zmluvy dňa 02.05.2005. Uviedla, že bola nútená zmluvu podpísať, keďže žalovaný sa jej
vyhrážal tým, že ju vyhodí na ulicu, hoci v roku 2005 už bola umiestnená v Zariadení pre seniorov v O. P..

Rovnakosinepamätala,žejejpodpisnapredmetnejzmluveosvedčovalanotárka,ajkeďtátoskutočnosť
vyplýva priamo zo samotnej zmluvy. Nevedela vysvetliť ani to, z akého dôvodu žiada späť darované
pozemky. Nepamätala si právnu zástupkyňu, ktorá ju v konaní zastupovala, a s ktorou preukázateľne
skôr komunikovala (č.l. 398-402 - pre úplnosť okresný súd poznamenáva, že právnej zástupkyni sa
pôvodná žalobkyňa dňa 14.01.2013 nezmieňovala o tom, že by bola donútená k podpísaniu darovacej

zmluvy, ale uviedla, že ich žiada späť, lebo sa o ňu žalovaný nestará a cíti sa preto oklamaná). Osobitne
k incidentu, kedy žalovaná mala kričať na pôvodnú žalobkyňu a vyhrážať sa jej, okresný súd uviedol,
že aj keď takéto správanie sa žalovanej možno hodnotiť ako nemorálne - najmä v kontexte toho, že
sa jednalo v tom čase už starú a evidentne vážne chorú osobu, nemá tento incident žiaden vplyv na
platnosť darovacej zmluvy, keďže k nemu došlo už v priebehu konania.

7. Po preskúmaní spornej darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005, mal okresný súd za to, že z formálneho
aj z obsahového hľadiska je zmluva perfektná a je v súlade so zákonom. V uvedenej zmluve
mala darkyňa v úmysle darovať pôvodnému žalovanému ako obdarovanému presne špecifikované
nehnuteľnosti a je nesporné, že takýto zmluvný typ upravuje platná legislatíva s tým, že táto vyžaduje

predovšetkým splnenie podmienky bezodplatnosti, čo účastníci predmetnej darovacej zmluvy podľa
názoru okresného súdu rešpektovali. Z poslednej vety článku VI. Zmluvy nevyplýva žiaden budúci
záväzok pôvodného žalovaného, iba konštatovanie, že „všetky úkony ..., starostlivosť a opateru a
zabezpečuje obdarovaný, preto darujúca sa mu takto mieni odvďačiť“. Pôvodný žalovaný sa tedanezaviazal poskytovať darkyni starostlivosť aj po uzatvorení zmluvy (hoci z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že darkyni rodina žalovanej naďalej /najmä materiálnu/ starostlivosť poskytovala). Darovacia
zmluva je nepodmienená. Podľa okresného súdu sa žalobcom nepodarilo v konaní preukázať, že právny

úkon (t.j. darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005) nebola žalobkyňou urobená slobodne a vážne (§ 37
Občianskeho zákonníka), že sa pôvodného žalovaného bála a bola ním donútená zmluvu podpísať.
Za nedostatok slobody vôle sa považuje iba konanie pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého
účastníka konania zmluvy alebo tretej osoby. Teória občianskeho práva rozoznáva dva druhy nátlaku,
a to priamo fyzické donútenie a bezprávnu vyhrážku. K fyzickému donúteniu pôvodnej žalobkyne

rozhodne nedošlo, ktorú skutočnosť potvrdila aj notárka JUDr. Adriana Bögiová, ktorá osobne resp.
prostredníctvom zamestnanca notárskeho úradu osvedčovala podpis pôvodnej žalobkyne na zmluve.
Aj keď si menovaná notárka presné okolnosti osvedčovania podpisu nepamätala, uviedla, že sa vo
svojej praxi nestretla pri osvedčovaní podpisu konaním pod viditeľným prejavom donútenia, pričom
vylúčila aj to, aby niekto dotknutej osobe s podpisovaním pomáhal. Čo sa týka bezprávnej vyhrážky,
tá musí byť takého druhu a intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho,

voči komu sa použila, vzbudila dôvodný strach. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by sa pôvodná
žalobkyňa pôvodného žalovaného skutočne bála. V tomto smere neboli produkované žiadne dôkazy.
Pôvodná žalobkyňa v čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy už nebývala v spoločnej domácnosti
s pôvodným žalovaným a žalovanou (teda nebola úplne odkázaná na pôvodného žalovaného a jeho
rodinu), ale sa nachádzala v Zariadení pre seniorov v O. P., pričom nešlo o uzavreté zariadenie, ale o

také, v ktorom je klientom zabezpečený voľný pohyb. Pôvodná žalobkyňa síce už aj v tej dobe (t.j. v
dobe uzavretia darovacej zmluvy) bola osobou vo vyššom veku so zdravotnými problémami, ale nebola
úplne imobilná (chodiť vedela aj v čase jej vyšetrenia znalcom MUDr. Strakom, ktorá skutočnosť je
zrejmá aj z jeho znaleckého posudku) a bezvládna. Navyše disponovala pravidelným príjmom a zrejme
aj úsporami, ktoré mala na vkladnej knižke. Ak by pôvodná žalobkyňa mala skutočný strach z pôvodného

žalovaného, mohla sa kedykoľvek spojiť so svojou vzdialenou rodinou (t.j. synovcom), mohla sa zdôveriť
ošetrujúcemu personálu, resp. žiadať, aby pôvodnému žalovanému neumožnili návštevy. Nič z toho
okresný súd preukázané nemal. Žiaden dôkaz, z ktorého by okresnému súdu vyplývalo akékoľvek
hrubé správanie sa pôvodného žalovaného voči pôvodnej žalobkyni súdu predložený nebol. Išlo tu len
o skutkové tvrdenie pôvodnej žalobkyne, trpiacej stredne ťažkou formou demencie, popreté pôvodným

žalovaným.Napreukázanietohtotvrdeniažalobcovia(anipôvodnážalobkyňa)nenavrhlivykonaťžiaden
dôkaz, naproti tomu pôvodný žalovaný sa snažil svoje tvrdenia preukázať rôznymi listinným dôkazmi
a bol pripravený tieto svoje tvrdenia preukázať aj svedeckými výpoveďami. Za tohto stavu okresný
súd konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že by pôvodná žalobkyňa
bola donútená k podpisu predmetnej darovacej zmluvy. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa

zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to
ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou výhradou a
simulované právne úkony. Vykonaným dokazovaním nemal okresný súd za preukázané, že pôvodná
žalobkyňa ako darkyňa nechcela urobiť predmetný právny úkon, neprejavila vôľu a nechcela spôsobiť
jeho právne následky. Je možné konštatovať, že ak aj pôvodná žalobkyňa mala vnútornú výhradu,

na tú sa pri posudzovaní právneho úkonu neprihliada. Podľa § 41 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno
dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. Žalobcovia vôbec neuviedli, prípadne aký
iný právny úkon by mala predmetná darovacia zmluva zastierať. Vôbec nebolo preukázané, že vôľou

pôvodnej žalobkyne nebolo uzavrieť predmetnú darovaciu zmluvu. Pôvodný žalovaný ako obdarovaný
tiež nemal žiadnu vedomosť o uzatvorení inej ako darovacej zmluvy. Vzhľadom k uvedenému aj tento
dôvod neplatnosti darovacej zmluvy považuje okresný súd za nepreukázaný a neopodstatnený. Vo
všeobecnosti platí, že právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo
keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo

použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Neurčitý prejav je
zrozumiteľný z výrazovej stránky, ale jeho obsah nie je určitý (R 25/1993). Obsah darovacej zmluvy zo
dňa 02.05.2005 je určitý a ani žalobcovia nevymedzili, v čom by mala spočívať jej neurčitosť. V konaní
bolo nesporné, že pôvodná žalobkyňa neovládala slovenský jazyk. Predovšetkým sa žiada ozrejmiť,
že námietkou nedostatočnej znalosti jazyka, v ktorom sa právny úkon uskutočňuje, sa spochybňuje

splnenie základnej podmienky jeho platnosti - zrozumiteľnosť (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). O
nezrozumiteľný prejav vôle spôsobujúci neplatnosť právneho úkonu pôjde vtedy, ak jazyk, v ktorom bol
prejav vôle urobený, je nezrozumiteľný druhému účastníkovi právneho vzťahu, ktorému bol adresovaný.
Ide o nezrozumiteľnosť relatívnu (voči niekomu), oproti nezrozumiteľnosti absolútnej (voči všetkým).Dôsledkom nezrozumiteľnosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Samotná okolnosť, že
právny úkon je prejavený v cudzom jazyku, ešte neznamená, že je neplatný pre nezrozumiteľnosť.
Takúto neplatnosť nespôsobuje ani to, ak účastník nerozumie jazyku, v ktorom sa právny úkon robí, ak

bol účastník oboznámený s jeho obsahom. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, treba pri výklade
prejavu vôle prihliadnuť aj na to, za akých okolností bol prejav vôle urobený a či za týchto okolností
bolo medzi účastníkmi zrejmé, o aký právny úkon ide a aké práva alebo povinnosti mali podľa neho
vzniknúť (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 1323/2015 zo dňa
10.8.2015, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32Cob/10/2022 zo dňa 28.02.2023). Tvrdenia,

prednesené pôvodnou žalobkyňou okresnému súdu v súvislosti s nezrozumiteľnosťou darovacej zmluvy
z dôvodu neovládania slovenského jazyka, sú ale vnútorne rozporné. Kým pôvodná žalobkyňa svojimi
prvými podaniami zo dňa 17.02.2012 a zo dňa 21.03.2012 dožadovala vrátenia daru, odkázala na
konkrétne zmluvné ustanovenie a vyjadrila sklamanie z toho, že sa o ňu pôvodný žalovaný údajne v
rozpore s darovacou zmluvou nestará a ju nenavštevuje, v ďalšom podaní už tvrdila, že textu zmluvy
vôbec nerozumela. Je síce nespochybniteľné, že pôvodná žalobkyňa nerozumela slovenskému jazyku,

avšak s prihliadnutím na dokazovaním zistené skutočnosti, dospel okresný súd k záveru, že pôvodná
žalobkyňa bola oboznámená s obsahom darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2005. O tejto skutočnosti
svedčí aj vyjadrenie notárky JUDr. Adriany Bögiovej, ktorá bežne aj v iných veciach komunikuje s
účastníkmi a vysvetľuje im podstatný obsah právneho úkonu aj v maďarskom jazyku, preto je takmer
vylúčené, že by v prípade nebohej darkyne uvedeným spôsobom nepostupovala. Z tohto dôvodu potom

neobstojí argumentácia, že nebohá darkyňa nevedela čo podpisuje, keďže nepoznala obsah zmluvy
z dôvodu, že neovládala slovenský jazyk. Rovnako neobstojí ani argumentácia, že obsah zmluvy bol
tlmočený osobami, ktoré mali z tohto právneho úkonu prospech, keďže notárka ako úradná osoba,
ktorá vysvetlila a pretlmočila obsah zmluvy, nemala z právneho úkonu žiaden prospech. Vychádzajúc
z týchto argumentov, okresný súd nepovažoval za preukázanú nezrozumiteľnosť predmetnej darovacej

zmluvy. Ďalej okresný súd skúmal, či darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005 nie je neplatná pre rozpor
s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) s prihliadnutím na tvrdenie, že zo strany pôvodného
žalovaného išlo o vopred pripravený plán a konal so zámerom pripraviť pôvodnú žalobkyňu jej majetku
tak, aby po jej smrti na tento majetok nemohli mať nárok zákonní dedičia. Za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti

prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s
dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách
sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím
na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo
povinnosť vykonáva. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho

realizácia musí byť primeraná vzhľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý (nesmie ísť o tzv. šikanózny
výkon práva) a musí byť v súlade s dobrými mravmi. Osobitnou sankciou v prípade výkonu práva v
rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je odopretie právnej ochrany,
čo znamená, že nebude možné takýto výkon procesnými prostriedkami vymáhať. Neposkytnutie právnej
ochrany nemá za následok zmenu alebo zánik tohto práva, len zánik ochrany. V zmysle § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť
takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti neakceptovateľná. Zásah takej intenzity
pritom okresnému súdu preukázaný nebol. Aj v kontexte širších súvislostí, pôvodný žalovaný spolu
so žalovanou zabezpečili potrebnú pomoc a starostlivosť pôvodnej žalobkyni od roku 1990 (kedy ešte
nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností a údajne rodina žalovanej ani nemala vedomosť o týchto

nehnuteľnostiach pôvodnej žalobkyne) a to prakticky do jej smrti roku 2015 (teda aj po roku 2005, kedy
došlo k darovaniu nehnuteľností). Presné okolnosti uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy, najmä
to, kto inicioval uzatvorenie zmluvy a za akých okolností, ustáliť nebolo možné jednak z dôvodu, že si
tieto skutočnosti samotná pôvodná žalobkyňa nepamätala a taktiež aj pôvodný žalovaný si pamätal len
to, že išlo o želanie pôvodnej žalobkyne, ktoré tlmočila najprv jemu a následne aj jeho manželke. Pre

záver o rozpore s dobrými mravmi musia existovať určité okolnosti, ktoré sú svojou povahou výnimočné,
pričom podľa okresného súdu v danom prípade také okolnosti zistené a preukázané neboli. Pokiaľ
pôvodná žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 38 ods. 1 Občianskeho, žiaden dôkaz podľa okresného
súdu nenaznačuje, že by pôvodná darkyňa nebola spôsobilá na sporný právny úkon v roku 2005. Jej
spôsobilosť na predmetný úkon neskúmali ani znalci. Iba samotný vysoký vek a ťažký zdravotný stav

pôvodnej žalobkyne však nepostačuje pre záver, že by bola nespôsobilá na právny úkon. Napokon
v danej veci prvoinštančný súd skúmal aj to, či by v prejednávanom spore sporná darovacia zmluva
mohla byť považovaná za neplatnú podľa § 49a Občianskeho zákonníka vzhľadom na prvé podania
pôvodnej žalobkyne, v ktorých uviedla, že sa cítila oklamaná, nakoľko si myslela, že sa o ňu budepôvodný žalovaný po uzavretí darovacej zmluvy starať. Ak by aj pôvodná žalobkyňa podpísala darovaciu
zmluvu s predstavou, že týmto jej bude poskytnuté protiplnenie, išlo by na jej strane len o omyl v
motívoch svojho konania (v dôvode, kvôli ktorému sa rozhodla darovať svoje nehnuteľnosti pôvodnému

žalovanému), teda o omyl v pohnútke, ktorý je podľa poslednej vety § 49a Občianskeho zákonníka pre
platnosť právneho úkonu nepodstatný.

8. Prvoinštančný súd konštatoval, že súčasní žalobcovia nenavrhovali a nepredkladali dôkazy, preto
nezostalo nič iné, než konštatovať, že neuniesli dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia v spore.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je § 185 CSP (chyba v písaní, zjavne
mal na mysli § 132 CSP – pozn. odvolacieho súdu), podľa ktorého strany sú povinné označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Toto ustanovenie ustanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané, je zamietnutie žaloby. Pre úplnosť

poukázal okresný súd, že žalovaná na svojich návrhoch na doplnenie dokazovania netrvala, preto tieto
dôkazy nevykonal.

9. Na záver okresný súd uzavrel, že darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005 nie je neplatný právny úkon,
a preto sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po nebohej pôvodnej žalobkyni, tak žalobu v časti

o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej pôvodnej žalobkyni pre neunesenie
dôkazného bremena žalobcami, zamietol.

10. O nároku na náhradu trov rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspešnosti
strán v konaní (výrok II.). Žalovanej ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na plnú

náhradu trov konania voči žalobcom 1. a 2. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre prípadný postup podľa
§ 257 CSP na strane žalobcov nevzhliadol a ich existencia ani nebola žalobcami tvrdená a preukázaná.
Nakoľko okresný súd uznesením č. k. 6C/11/2012-214 zo dňa 22.09.2015 priznal znalcovi MUDr. Máriovi
Strakovi odmenu spolu vo výške 416,92 eur, ktorú vyplatil zo štátnych prostriedkov, vznikli štátu trovy
(vo výške 416,92 eur). Okresný súd priznal štátu nárok voči v konaní neúspešným žalobcom 1. a 2. na

náhradu trov štátu v rozsahu 100 % (výrok III.). S odkazom na § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov
konania a trov štátu rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

11. Proti tomuto rozsudku výlučne I. výroku podala odvolanie žalobkyňa 1. s návrhom na zrušenie

a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods.
1 písm. b), e), f), g) CSP. Citovala odseky odôvodnenia napadnutého rozsudku: odsek 1 „Pôvodnou
žalobou sa žalobcovia 1. a 2. domáhali určenia neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi darkyňou
nebohou J. K. a obdarovaným I. I. dňa 02.05.2005 a určenia, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX
v k.ú. I. ako parc. č. 2990 - orná pôda vo výmere 27.849 m2, parc. č. 2476 - orná pôda vo výmere

14.916 m2, parc. č. 3047 - orná pôda vo výmere 19.989 m2, parc. č. 3048/1 - ostatné plochy vo výmere
34.596 m2, parc. č. 3048/2 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 16 m2, parc. č. 3049 - orná pôda
vo výmere 9.931 m2, parc. č. 3050 - orná pôda vo výmere 22.156 m2 v podiele 1/1 a na LV č. XXXX v
k.ú. I. ako parc. č. 426 - orná pôda vo výmere 1.258 m2 (ďalej aj „nehnuteľnosti“) v podiele 1/1 patria
do dedičstva po nebohej J. K., zomr. XX.XX.XXXX“, odsek 2 „Pôvodná žalobkyňa sa podaním zo dňa

17.02.2012, doplneným dňa 21.03.2012 a dňa 23.01.2024 domáhala vrátenia daru - spoluvlastníckeho
podielu 1/2 v pomere k celku na nehnuteľnostiach v kat. území I., vedených na LV č. XXX: parc. č. 1329,
orná pôda vo výmere 7.402 m2, parc. č. 1330, orná pôda vo výmere 12.653 m2, parc. č. 1333, orná
pôda vo výmere 8.592 m2, parc. č. 1334, orná pôda vo výmere 2.669 m2, na LV č. XXXX: parc. č. 836,
orná pôda vo výmere 13.002 m2, parc. č. 837, orná pôda vo výmere 2.403 m2, na LV č. XXXX: parc.

č. 1386/1, orná pôda vo výmere 14.363 m2, na LV č. XXXX: parc. č. 1387, trvalé trávne porasty vo
výmere 4.413 m2, na LV č. XXXX: parc. č. 1388, orná pôda vo výmere 8.208 m2, parc. č. 1389, orná
pôda vo výmere 2.075 m2, na LV č. XXXX: parc. č. 426, orná pôda vo výmere 1.258 m2, parc. č. 822,
orná pôda vo výmere 25.605 m2, parc. č. 823, trvalé trávne porasty vo výmere 2.244 m2, parc. č. 1729,orná pôda vo výmere 17.365 m2, parc.č. 1751, orná pôda vo výmere 475 m2, parc. č. 1752, orná pôda
vo výmere 45.875 m2 - a určenia neplatnosti darovacej zmluvy, pričom v žalobe tvrdila, že obdarovaný,
nebohý I. I. nedodržal podmienky dojednané v darovacej zmluve, a to konkrétne, že všetky úkony

vzťahujúce sa na osobu a majetok darcu, starostlivosť a opateru zabezpečuje obdarovaný. Pôvodná
žalobkyňa tvrdila, že už vyše 2 roky obdarovaný a jeho príbuzní ju nenavštevujú a sa o ňu nestarajú.
Ďalej uviedla, že po jej presťahovaní sa z Maďarska bývala v N. u svokrovcov syna nevlastnej sestry,
ktorí jej vybavovali jednoizbový byt v N.. Medzičasom ju rodina pôvodného žalovaného nahovárala, aby
sa odsťahovala k nim a následne prepísala nehnuteľnosti vo I. na pôvodného žalovaného. Následne

obdarovaný s rodinou ju umiestnili do domova dôchodcov. Sama uhrádza poskytovanie sociálnej služby
v domove dôchodcov, lieky, hygienické potreby, pričom všetky výdavky sa snaží uhrádzať z dôchodku
vo výške 219,- Eur a sociálnej výpomoci vo výške 34,45 Eur. Je pripútaná k lôžku, nevie sa o seba
starať. Obdarovaný a jeho rodina ju navštívili naposledy v roku 2009, pričom odvtedy sa o ňu nestarajú,
a preto sa cíti podvádzaná a oklamaná. Už cca. 3 roky ju navštevuje syn nevlastnej sestry 2-3 razy
týždenne a stará sa o ňu. Obdarovaný do podania žaloby nerešpektoval jej vôľu o vrátenie daru“, odsek

4 „Pôvodná žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23.01.2014 taktiež uviedla, že bývala so svojou matkou
v Maďarsku, ktorá vlastnila na území Slovenska rozsiahle pozemky, a po smrti ktorej tieto pozemky
zdedili jej dve dcéry (pôvodná žalobkyňa a jej sestra). Po smrti matky sa pôvodná žalobkyňa v decembri
1988 z nemocnice v Maďarsku skontaktovala so synovcom, A. D. C., požiadala o návštevu a poprosila,
aby ju presťahoval späť na Slovensko, kde sa narodila. V marci 1989 ju previezol do N. a ubytoval

dočasne u rodičov svojej manželky (svokrovcov) a vybavoval pre ňu byt. Starali sa o ňu bez akejkoľvek
finančnej náhrady. Synovcovi sa podarilo pre tetu vybaviť byt, na prvom poschodí, hneď nad ním,
aby jej mohli poskytovať starostlivosť. Pôvodná žalobkyňa a pôvodný žalovaný neboli v príbuzenskom
vzťahu. Konanie pôvodného žalovaného smerovalo výlučne k získaniu majetkového prospechu od
pôvodnej žalobkyne, keďže v roku 1992 bez informovania jej rodiny ju odviezli zo N. do obce I., v roku

1995 ju odviezli do Maďarska a donútili predať vyššie uvedený rodinný dom....Pôvodný žalovaný u nej
vzbudzoval svojím správaním strach a obavy, preto darovaciu zmluvu podpísala. Ďalej poukázala na to,
že textu vôbec nerozumela, nechápala ho, nečítala ho, nakoľko bol v slovenskom jazyku. Dokument jej
nebol preložený, nerozumela mu a ani jej nebolo vysvetlené čoho sa týka a aké následky sú s podpisom
spojené. Pôvodný žalovaný ju pod nátlakom presvedčil, aby darovaciu zmluvu podpísala......Nemá

vedomosť, že by bol prítomný notár, ktorý by mal pravosť podpisu osvedčiť dňa 17.05.2005. Právny úkon
preto nebol urobený darkyňou slobodne a vážne.....Právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005
nespĺňa predpoklady platného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého musí byť právny úkon urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a darovacia zmluva
ako právny úkon sa pri zohľadnení konkrétnych okolností v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka prieči

dobrým mravom. Z dôvodu nesplnenia týchto zákonných predpokladov je preto absolútne neplatným
právnym úkonom. Právny úkon je neplatný z dôvodu nezrozumiteľnosti, keďže pôvodná žalobkyňa
vôbec neovláda slovenský jazyk slovom i písmom. V darovacej zmluve je aj podmienka starostlivosti o
pôvodnú žalobkyňu uvedená nejasne a nezrozumiteľne. Pôvodný žalovaný vzbudil v pôvodnej žalobkyni
strach, obavy a vyvolal také duševné rozrušenie, poruchu, psychické rozpoloženie, neschopnosť obrany,

že uvedený dokument podpísala. Je pritom nepochybné, že ak účastník zmluvu uzavrie na základe
psychického nátlaku, je jeho konanie postihnuté nedostatkom slobody vôle“, odsek 30 „V priebehu
konania bol vypracovaný znalecký posudok č. 66/2015 (č.l. 177-189) znalcom z odboru zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie psychiatria, MUDr. Máriom Strakom. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva,
že pôvodná žalobkyňa bola v čase vypracovania znaleckého posudku v podstatnej miere schopná

pochopiť podstatu prebiehajúceho sporu a jeho účel, z hľadiska psychiatrického. V čase vyšetrenia
trpela ľahkým až maximálne začínajúcim stredne ťažkým stupňom zmiešanej demencie. V tejto fáze
bola ale stále z hľadiska psychiatrického relatívne orientovaná, vedela mená členov rodiny, vedela udať
aj ich vek, verbálna produkcia bola u nej primeraná, bola ešte schopná vykonávať právne úkony a
byť ku nim spôsobilá v podstatnej miere....“. Argumentovala, že okresný súd sa napriek uvedeným

tvrdeniam jednoducho stotožnil so závermi znaleckého posudku MUDr. Gábora Nagya č. 09/2022 (čl.
642-664), znalca z odvetvia zdravotníctvo a farmácia, odbor psychiatria, z ktorého vyplýva predpoklad(!)
znalca, že pôvodná žalobkyňa bola dezorientovaná miestom, situáciou aj časom a niektoré otázky
zrejme nepochopila. Vzhľadom na rozpor medzi znaleckými posudkami je potrebné vykonať ďalšie
znalecké dokazovanie, ktoré predmetné rozpory medzi posudkami jednoznačne a bez pochybností

odstránia, pretože inak existuje predpoklad, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie.12. Žalobca 2. odvolanie nepodal, ani sa k odvolaniu žalobkyne 1. nevyjadril.

13. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne 1., a uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje ako

vecne správny potvrdiť. Tvrdenia žalobkyne 1. „ďalších prostriedkoch procesnej obrany, resp. útoku,
ktoré v konaní údajne nemohli byť uplatnené“ a že „súd údajne nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces“, sú nepravdivé. Pridržiava sa všetkých svojich doterajších vyjadrení, aj
vyjadrení dnes už nebohého manžela. V konaní predložila listinné dôkazy preukazujúce starostlivosť

rodiny I. o pani K., ako aj dobré vzťahy rodiny I. a pani J. K. (vrátane návrhov na zabezpečenie
dôkazov a výsluchov svedkov), ktoré dôkazné prostriedky sú spôsobilé vyvrátiť nepravdivé tvrdenia
žalobcov v tomto konaní, okrem iného prostredníctvom podaní: Písomné vyjadrenie I. I. zo dňa
01.02.2022, Písomné vyjadrenie I. I. – doplnené, zo dňa 09.05.2022. V obsahu zápisnice z (posledného)
pojednávania zo dňa 19.06.2024 (strana 2), je zakotvené, „Predstúpil PZ žalobkyne 1/, ktorý udáva, že
nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.“. V rámci predmetného pojednávania došlo následne o.i.

kukonštatovaniuprávnychzástupcovsporovýchstrán,žesúoboznámenísobsahomspisuadošlotiežk
predneseniu záverečných rečí právnych zástupcov účastníkov. V rámci záverečnej reči právny zástupca
žalobkyne 1. nepoukazoval na akékoľvek údajné vady konania a zároveň tiež nepoukazoval na prípadné
návrhy žalobkyne 1. na doplnenie dokazovania. Počas súdneho konania strana žalobcov nepredkladala
žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, nevedela ani spochybniť dôkazy predkladané

žalovanými, resp. ďalšie dôkazy, ktoré boli v rámci konania zo strany súdu vykonané, nespochybnila
kontrolný znalecký posudok MUDr. Gábora Nagya, z čoho vyplýva, že vo veci jeho obsahu a záverov
existuje zhoda účastníkov sporového konania. Tvrdenie žalobkyne 1., že okresný súd údajne nevykonal
navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie, je nepravdivé. Žalobkyňa 1.
nenavrhla vykonanie ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania (potenciálneho tretieho znaleckého

posudku), pričom zároveň nespochybnila už existujúci kontrolný znalecký posudok MUDr. Gábora
Nagya. Tvrdenia strany žalobcov k údajným nesplneniam predpokladov platného právneho úkonu
(Darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005) v zmysle Občianskeho zákonníka, neboli zo strany žalobcov
preukázané žiadnymi dôkazmi. Okresný súd preskúmal náležitosti právneho úkonu darovacej zmluvy zo
dňa 02.05.2005, tieto v obsahu napadnutého rozsudku riadne a správne vyhodnotil, pričom žalobcovia

neuniesli dôkazné bremeno v sporovom konaní.

14. Podľa § 78 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v
ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, ods.
2 súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.

15. Podľa § 77 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo,
v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto
vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

16. O nútené spoločenstvo pôjde vtedy, keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je z hľadiska
vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo. Inak povedané, existencia
spoločenstva je v tomto prípade vynútená hmotnoprávnou úpravou. V prípade žaloby o neplatnosť
právneho úkonu sa vyžaduje, aby na strane žalovaných ako nútené procesné spoločenstvo vystupovali
všetci účastníci dotknutého právneho úkonu. Ak ide o nútené procesné spoločenstvo, teda o takú

procesnú situáciu, keď si hmotnoprávna úprava vyžaduje existenciu procesného spoločenstva na
úspech v konaní, pôjde vždy o spoločenstvo nerozlučné. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde
hmotnéprávoneumožňuje,abypredmetkonaniabolprejednanýarozhodnutýsamostatnevočikaždému
spoločníkovi.

17. V danej veci sú žalobkyňa 1. a žalobca 2. právni nástupcovia po pôvodnej žalobkyni.

18. Žalobca 2. odvolanie voči napadnutému rozsudku síce nepodal, ale keďže so žalobkyňou 1., ktorá
odolanie podala tvoria nútené spoločenstvo (§ 78 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a zároveň aj
nerozlučné spoločenstvo, odvolanie žalobkyni 1. sa vzťahuje aj na žalobcu 2.

19. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj
„OSP“). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základeprechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP v spojení s § 360 ods. 2 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

365 ods. 1 písm. b/, e/ f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,
keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom I. výroku a aj v závislom výroku II. vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

21. Výrok III. nebol napadnutý odvolaním strán, preto nadobudol právoplatnosť.

22. Uznesením č. k. 6C/11/2012-300 zo dňa 18.04.2019 okresný súd rozhodol o pokračovaní s dedičom
pôvodnej žalobkyne A. D. C..

23. Uznesením č. k. 6C/11/2012-476 zo dňa 09.08.2021 okresný súd rozhodol o pokračovaní s dedičmi

nebohého A. D. C., a to s A. B. J. C. ako žalobkyňou 1. a A. D. C. (mladším) ako žalobcom 2.

24. Uznesením č. k. 6C/11/2012-691 zo dňa 08.06.2023 okresný súd rozhodol o pokračovaní s dedičkou
nebohého pôvodného žalovaného H. I..

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne
1. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol (určenie,
že darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005 uzatvorená medzi J. K., zomr. XX.XX.XXXX a /pôvodným/
žalovaným je neplatná, určenie, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX v k.ú. I. ako parc. č. 2990 -
orná pôda vo výmere 27.849 m2, parc. č. 2476 - orná pôda vo výmere 14.916 m2, parc. č. 3047 - orná

pôda vo výmere 19.989 m2, parc. č. 3048/1 - ostatné plochy vo výmere 34.596 m2, parc. č. 3048/2 -
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 16 m2, parc. č. 3049 - orná pôda vo výmere 9.931 m2, parc.
č. 3050 - orná pôda vo výmere 22.156 m2 v podiele 1/1 a na LV č. XXXX v k.ú. I. ako parc. č. 426 -
orná pôda vo výmere 1.258 m2 v podiele 1/1 patria do dedičstva po nebohej J. K., zomr. XX.XX.XXXX –
uznesenie okresného súdu č. k. 6C/11/2012-365 zo dňa 04.11.2019), II. výrokom priznal žalovanej voči

žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP posúdil, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto

nemôže dať za pravdu odvolateľke.

27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, vzhľadom na odvolaciu
argumentáciu dopĺňa:

28. Vo vzťahu v odvolaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd prioritne zdôrazňuje,
že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 CSP je viazaný nielen rozsahom, ale aj
konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolávajúca sa strana vymedzí v zákonom stanovenej lehotena podanie tohto opravného prostriedku. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok posudzoval výlučne z
hľadiska odvolacích dôvodov označených v odvolaní.

29. V odvolaní žalobkyňa 1. označila ako odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g)
CSP, vo vzťahu ku ktorým uviedla, že okresný súd sa napriek tvrdeniam (citovala obsah odôvodnenia
napadnutého rozsudku, konkrétne odsek 1, odsek 2, odsek 4, odsek 30, ktoré odvolací súd označil
v odseku 11 tohto rozhodnutia) stotožnil so závermi znaleckého posudku MUDr. Gábora Nagya
č. 09/2022 (čl. 642-664), znalca z odvetvia zdravotníctvo a farmácia, odbor psychiatria, z ktorého

vyplýva predpoklad(!) znalca, že pôvodná žalobkyňa bola dezorientovaná miestom, situáciou aj časom
a niektoré otázky zrejme nepochopila. Ďalej všeobecne namieta, že vzhľadom na rozpor medzi
znaleckými posudkami je potrebné vykonať ďalšie znalecké dokazovanie, ktoré predmetné rozpory
medzi posudkami jednoznačne a bez pochybností odstránia, pretože inak existuje predpoklad, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie.

30. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní
zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom
spore žalobcov). Odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať

rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolanie
musí byť niektorou (prípadne viacerými) uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP ), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný
využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom použitú odvolaciu

argumentáciu konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného odvolacieho
dôvodu).

31. Žalobkyňa 1. v posudzovanom prípade vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti určenia neplatnosti
darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2025 neuviedla v odvolaní žiadne konkrétne skutkové, či právne dôvody,

ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu
tohto nároku, čím prakticky odvolaciemu súdu znemožnila odvolací prieskum. K uvedenému odvolací
súd poukazuje na odsek 51.2. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uzavrel,
že žalobu v časti o určenie neplatnosti darovanej zmluvy z dňa 02.05.2025 zamietol, keďže určenie
neplatnosti právneho úkonu nevyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP), pričom uvedený

záver okresného súdu s ohľadom na obsah odvolania nemal odvolací súd dôvod posúdiť inak ako
správny a stotožniť sa s ním.

32. Vymedzenie odvolacieho dôvodu, podľa ktorého sa v odvolaní výslovne namieta (len) rozpor medzi
znaleckými posudkami s tým, že je potrebné vykonať ďalšie znalecké dokazovanie, ktoré predmetné

rozpory medzi posudkami jednoznačne a bez pochybností odstránia, pretože inak existuje predpoklad,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie,
bez uvedenia konkrétnych rozporov je všeobecné a v konečnom dôsledku popierajúce zákonom
definovaný charakter sporového konania. Uvedené platí aj vo vzťahu aj k námietke nevykonania

navrhnutých dôkazov (nie je uvedené aké dôkazy má odvolateľka na mysli, ani kedy/či ich navrhla).
Odvolací súd konštatuje, že je zjavné, že v odvolaní absentuje relevantná úvaha/protiargumentácia
ohľadne individuálne konštatovaných vecných dôvodov, ktoré súd prvej inštancie viedli k zamietnutiu
žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Inými slovami, odvolateľka
rezignovala na relevantnú reakciu na nosné dôvody/závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie o zamietnutí žaloby aj v tejto časti. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu
odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia.

33. K namietanému rozporu medzi znaleckými posudkami (uvedený už v odseku 32) odvolací súd
poukazuje na obsah odseku 56.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd opísal

obsah vykonaných znaleckých posudkov ako aj ich vyhodnotenie ako dôkazov, a to v spojení s odsekom
56.3(vktorýchokresnýsúdvyhodnotilajďalšieskutkovézistenia),pričomzáver,kuktorémuokresnýsúd
dospel, že vzhľadom na vážny zdravotný stav pôvodnej žalobkyne, nemohol prihliadať na jej výsluch,
nebol odvolaním nijako namietaný (spochybňovaný). Zároveň v odseku 56.2 odôvodnenia napadnutéhorozsudku okresný súd konštatoval, že žalobcovia závery znaleckých posudkov nerozporovali (iba
žalovaná rozporovala znalecký posudok MUDr. Straku), čo v odvolaní nebolo taktiež nijako namietané.
S ohľadom na uvedené sa odvolací stotožnil (okrem iných) aj so záverom okresného súdu v odseku

56.1, 56.2, 56.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

34. Napriek uvedenému v odsekoch 31 a 32 odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené:

35. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie

strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

36. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

37. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

38. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

39. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

40. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani

povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec).

41. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého

rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho

je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

42. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia
a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť

všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva
a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže
dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.43. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na

základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí
teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobcu sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobca v konaní
jednoznačne nepreukáže, nemôžu sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe domáhať
zaplatenia požadovanej sumy. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem
na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany
sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.

44. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd odkazuje na odsek 68 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, v ktorom okresný súd uzavrel, že darovacia zmluva zo dňa 02.05.2005 nie je neplatný
právny úkon a preto sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po nebohej pôvodnej žalobkyni, preto
žalobu v časti určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej pôvodnej žalobkyni pre

neunesenia dôkazného bremena žalobcami zamietol, čo výslovne nebolo napadnuté ani relevantnou
odvolacou argumentáciou.

45. Pokiaľ sa v odvolaní namieta (všeobecne), že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), odvolací súd poukazuje

na odsek 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd konštatuje, že žalobcovia
nenavrhovali a nepredkladali súdu dôkazy, pričom v odvolaní sa tento záver okresného súdu nijako
nenapáda. Pokiaľ sa odvolaním namieta nevykonanie dôkazov, táto námietka nemôže obstáť, keďže
nie je bez ďalšieho možné vykonať dôkaz, ktorý nebol ani navrhnutý, pričom ani z odvolania nie je
zrejmé o aký dôkaz ide, ktorý bol navrhnutý už prvoinštačnému súdu. Odvolací súd poukazuje tiež na

to, že z obsahu spisu (s poukazom aj na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 19.06.2024 na č.l.
861) nevyplýva zo strany žalobkyne 1. (ani žalobcu 2.) žiadny návrh na vykonanie dôkazu na doplnenie
dokazovania.

46. V súvislosti s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), odvolací súd konštatuje, že
nestačí len formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu, čo však
v odvolaní v súvislosti s uvedeným odvolacím dôvodom nebolo naplnené, preto sa odvolací súd ním
ani nemohol zaoberať.

47. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP (zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené), odvolací súd poukazuje na to, že v odvolaní sa uvádza potreba vykonania
ďalšieho znaleckého dokazovania (bez jeho bližšieho identifikovania) všeobecne z dôvodu rozporu

medzi znaleckými posudkami (bez konkretizácie).

48.Podľa§366Civilnéhosporovéhoporiadkuprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia

súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

49. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku, v odvolacom konaní nemožno uplatniť nové

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba
v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).50. V odvolaní je návrh na ďalšie znalecké dokazovanie (bez bližšej špecifikácie), ku ktorému ako
prostriedku procesného úkonu odvolací súd uvádza, že s poukazom na § 366 v spojení s § 384
ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné predpoklady v zmysle § 366 CSP,

pričom žalobcovia ani netvrdili (teda ani nepreukázali), že návrh na doplnenie dokazovania znaleckým
posudkom nemohli použiť bez svojej viny v doterajšom konaní.

51. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako
spravodlivé.

52. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

53. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

54. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie splnil zákonné kritériá odôvodnenia napadnutého rozsudku uvedené v ustanovení
§ 220 ods. 2 CSP, keď odvolanie postráda identifikovanie, t. j. uvedenie konkrétneho pochybenia (vada,
skutočnosť), v ktorom odvolateľ vôbec vidí naplnenie odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
Žalobkyňa1.bezďalšiehovodvolanícitovalalenodseky1,2,4,30odôvodnenianapadnutéhorozsudku,

v ktorých okresný súd postupom podľa § 220 ods. 2 CSP uviedol skutočnosti vyplývajúce z obsahu
spisu, čoho sa žalobcovia domáhajú (odsek 1), čoho sa domáhala pôvodná žalobkyňa (odsek 2), obsah
vyjadrenia pôvodnej žalobkyne (odsek 4), obsah znaleckého posudku MUDr. Straku (odsek 30).

55. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku ako vecne správny

postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil a to vrátanie II. (závislého) výroku o náhrade trov konania,
ktorý nebol napadnutý osobitnou odvolacou argumentáciou, keď súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.

56. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak,
že žalovaná má voči žalobkyni 1. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (keď
dôvod na postup podľa § 257 CSP nevzhliadol). Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

57. Vzhľadom na procesné dôsledky nerozlučného (núteného) procesného spoločenstva v danom
spore, procesný úkon žalobkyne 1. – odvolanie sa vzťahoval na všetkých žalobcov, teda aj na žalobcu
2. Odvolanie však žalobca 2. neinicioval a vznik odvolacích trov protistrany tak neprivodil. Uvedená
okolnosť bola preto podľa § 257 CSP dôvodom, pre ktorý žalovanej voči žalobcovi 2. náhradu trov

odvolacieho konania odvolací súd nepriznal.

58. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Ďalšie odvolacie
argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.

59. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
odvolateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

60. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).