Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124241043
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6124241043.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. X, XXX XX D., o zaplatenie 1.979,18 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 16Csp/50/2024-130 zo dňa 5.9.2024 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 192,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od
21.2.2024 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i
z n á v a.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 1.979,18 eur s prísl. z dôvodu, že žalovaný a žalobca mali uzatvorenú úverovú zmluvu, na
základe ktorej žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 5.000 eur. Žalovaný úver
riadne nesplácal, preto si žalobca uplatnil voči nemu neuhradenú zvyšnú časť úveru, vrátane poplatkov
a úrokov z omeškania.
Prvoinštančný súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý je predmetom odvolacieho prieskumu, ktorý po

právnej stránke odôvodnil ust. § 52, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 OZ a ďalej ust. § 9 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, ust. § 41 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a
potom us.t § 11 ods. 2 a ú§ 7 ods. 1 zákona č. 129/1010 Z.z.
Prvoinštančný súd zistil, že dňa 21.4.2018 bola uzavretá medzi stranami sporu úverová zmluva, na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.000 eur. Úroková sadzba
bolaurčenávovýške8,9%ročne,poplatokzaposkytnutieúveruvovýške250eur,výškaanuitnejsplátky

72,84 eur, počet mesačných splátok 96, úver bol splatný 25.3.2026. Výška RPMN bola ustanovená na
11,05 %, priemerná RPMN predstavovala 11,95 % a celková čiastka úveru, ktorú dlžník musí zaplatiť,
predstavovala 7.242,64 eur.
V zmluve je ďalej dohodnuté, že poplatok za vklad v hotovosti na úverový účet bude 2,5 eura, ďalej
poplatok za predčasné splatenie úveru alebo jej časti v rozsahu 0,5 % z predčasne splatenej čiastky,
poplatok za žiadosť o zmenu podmienok vo výške 40 eur, zmluvná pokuta za omeškanie splátky

vo výške 15 eur, zmluvná pokuta za omeškanie splátky po upozornení vo výške 15 eur, poplatok
za výzvu na splatenie úveru vo výške 30 eur, poplatok za potvrdenia a súhlasy vo výške 25 eura poplatok za potvrdenie o zostatku úveru vo výške 50 eur. Žalobca listom zo dňa 24.11.2023 žiadal
žalovaného zaplatiť dlžnú sumu vo výške 104,91 eur do 19.12.2023. Výzvou na predčasné splatenie
úveru z 29.1.2024 žalobca žiadal od žalovaného okamžitú úhradu sumy 2.075,92 eur najneskôr do

20.2.2024. Žalobca predložil prehľad splácania dlhu žalovaným za obdobie od 25.4.2018 do 25.9.2023,
pričom žalovaný uhradil celkovo 4.924,92 eur, z čoho 1.756,62 eur bolo započítaných na úrok, 3.050,82
eura bolo započítaných na istinu a 117,48 eur bolo započítaných na poistné.
Ďalej žalobca oznámil súdu, že v súvislosti so skúmaním bonity žalovaného mal vedomosť
o hypotekárnom úvere z 30.11.2017 vo výške 35.000 eur s mesačnou splátkou 157,36 eur, dopytoval

sa do úverových registrov vo vzťahu k splácaniu záväzkov a priemerný mesačný príjem žalovaného bol
preukázaný vo výške 1.547,79 eur.
V žiadosti o poskytnutie hypotekárneho úveru žalovaný uviedol mesačné výdavky na domácnosť vo
výške 290 eur. Zo SRBI vyplynulo, že žalovaný splácal aj spotrebný úver s mesačnou splátkou 191 eur
a manželka žalovaného mala tiež spotrebný úver s mesačnou splátkou 152 eur.
Žalobca bral do úvahy životné minimum dvoch dospelých osôb a žalobca zohľadnil aj jedno vyživované

dieťa. Počas piatich rokov úverového vzťahu z úveru zo dňa 21.4.2018 žalobca nemal problém so
splácaním úveru žalovaným.
Prvoinštančný súd podrobil preskúmaniu skúmanie bonity spotrebiteľa žalobcom pri uzatváraní
úverového vzťahu cez prizmu dobrých mravov. Prvoinštančný súd skonštatoval, že konanie žalobcu
spočívajúce v nenáležitom skúmaní bonity klienta je možné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými

mravmi. Poukázal na význam skúmania bonity spotrebiteľa a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
formulárové, ba priam ľahkovážne skúmanie / neskúmanie bonity dodávateľom u spotrebiteľa vyhodnotil
za také, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto žalobu kvôli nedostatočnému skúmaniu bonity
v prevyšujúcej časti zamietol. Na základe uvedeného žalobca od žalovaného môže požadovať iba sumu
poskytnutých finančných prostriedkov a predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný.

Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250 eur, ktorý
je poplatkom za poskytnutie úveru rozhodne nie je základným plnením úverovej zmluvy, a teda
nepredstavuje jej hlavný predmet plnenia.
Druhý prípad vylúčenia súdnej kontroly nie je samotná cena, ale primeranosť ceny na jednej strane
a tovaru a služieb na druhej strane ako protiplnenie. Podmienky, týkajúce sa protihodnoty, ktorú dlhuje

spotrebiteľ veriteľovi, alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi,
teda v zásade nepatria do druhej kategórie podmienok vylučujúcich súdnu kontrolu s výnimkou otázky, či
je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je dohodnutá v zmluve primeraná službe veriteľa. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný čerpal úver vo výške 5.000 eur a poukázal úhrady celkovo vo výške
4.924,92 eur. Žalovaný by preto mal žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 5.000 eur a keďže

doposiaľ uhradil na samotný úver 4.807,44 eur (4.924,92 eur mínus poistné 117,48 eur), čo vyplynulo
zdokladovpredloženýchsamotnýmžalobcom,súdzaviazalžalovanéhozaplatiťsumu192,56eur(5.000
eur mínus 4.807,44 eur) a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.
Súd z prisúdenej istiny priznal žalobcovi aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 nariadenia
vlády č. 87/95 Z.z. Žalovaný sa dostal do omeškania po zosplatnení, pričom bol o tom informovaný

listom. Žalobca požadoval úrok z omeškania od 30.1.2024, avšak žalovaný mohol plniť najneskôr do
20.2.2024. Preto súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z priznanej sumy, avšak až od 21.2.2024,
teda aj vo vzťahu k úroku z omeškania žalobu čiastočne v prevyšujúcej časti zamietol.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Vo veci mal žalobca úspech
vo výške 9 %, neúspech v rozsahu 91 %, preto žalobca nemá voči žalovanému nárok na náhradu trov

konania a žalovanému žiadne trov zo spisu nevyplynuli, preto mu ich súd nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca namietal druhý
výrok napadnutého rozsudku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ako odvolací dôvod uviedol
dôvod uvedený v §365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu, podľa ktorého sa nedostatočne venoval bonite žalovaného
pred poskytnutím úveru a to najmä zo strany výdavkov. Prvoinštančný súd považoval toto porušenie
povinnosti žalobcu v intenzite hrubého porušenia, z čoho vyvodil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Žalobca s týmto názorom nesúhlasil a uviedol, že poskytol žalovanému spotrebný úver vychádzajúc
z údajov, o ktorých mal vedomosť ku dňu poskytnutia úveru na bývanie žalovanému, ktorý bol

žalovanému poskytnutý bezprostredne po uzavretí zmluvy o pôžičke a to na základe zmluvy o úvere
na bývanie č. 465099 zo dňa 2.1.2018. Hypotekárny úver bol poskytnutý na základe žiadosti zo dňa
30.11.2017. Žalobca pri skúmaní bonity žalovaného vychádzal aj z podkladov, ktoré zohľadňoval ešte
pri poskytovaní tohto hypotekárneho úveru a to z dopytu zo SRBI, ďalej zo žiadosti o poskytnutiehypotekárnehoúveruazpracovnejzmluvyžalovanéhoazvýpisovzbankovéhoúčtužalovanéhovÍrsku.
V čase poskytovania hypotekárneho úveru ako výdavky žalobca zohľadnil životné minimum v celkove
výške 338,64 eur, keďže bolo vyššie, než žalovaným a spolužiadateľkou v žiadosti o poskytnutie

hypotekárnehoúveruuvádzanévýdavkydomácnosti290eur.Včasehypotekárnehoúverupredstavovali
celkové výdavky a záväzky sumu 854 eur v porovnaní s príjmom žalovaného 1.547,70 eur, ktorý
prevyšoval celkové záväzky a výdavky v domácnosti.
V čase poskytnutia spotrebného úveru žalovanému zo žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa
21.4.2018 vyplýva, že žalovaný má jedno vyživované dieťa, celkový počet členov domácnosti sú traja.

Žalovaný si svoj starší úver s mesačnou splátkou 191 eur a úver poskytovaný na bývanie vo výške
158 eur spláca riadne a včas. U žalovaného zohľadnil žalobca životné minimum, ktoré predstavovalo
429,70 eur s ohľadom na vyživovaciu povinnosť žalovaného k jednému dieťaťu, a to súčtom súm
životného minima pripadajúceho na jednu plnoletú fyzickú osobu v sume 199,48 eur a ďalšiu spoločne
posudzovanú plnoletú fyzickú osobu v sume 139,16 eur a neplnoleté dieťa vo výške 91,06 eur. Žalobca
prihliadol aj na novú splátku spotrebného úveru vo výške 72,84 eur. Teda celkové výdavky domácnosti

sa zvýšili o sumu 91,06 eur a 72,84 eur. Príjem žalovaného predstavoval 1.547,70 eur a aj tak naďalej
prevyšoval všetky aktuálne výdavky domácnosti, ktoré v tom čase predstavovali 1.018 eur.
Nesúhlasil s názorom súdu, že neskúmal reálne výdavky žalovaného na domácnosť, pretože počítal so
sumami životného minima, ktoré sú na určenie dostatočnej sumy na bežné životné náklady.
Opačná úvaha súdu je neprimeraná, nekritická a tendenčne zvýhodňujúca žalovaného.

Žalobca ďalej poukázal na to, že pokiaľ sa týka skúmania bonity spotrebiteľa, vychádza sa z ust.
§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. s následkami podľa § 11 ods. 2 tohto zákona a pokiaľ by mal
byť úver bezúročný a bez poplatkov, musel by sa žalovaný dopustiť hrubého porušenia povinnosti pri
skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to buď ak by posudzoval schopnosť
splácať úver bez akýchkoľvek údajov príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo ak by

poskytoval úver bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca si splnil aj jednu aj druhú povinnosť, preto
úver nemôže byť považovaný za bezúročný a bezpoplatkový pre jeho hrubé porušenie povinnosti
skúmania schopnosti splácať úver.
Žalobca poukázal na názory odvolacích súdov v obdobných veciach.

Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel a uplatnil si náhradu
trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné potvrdiť, je potrebné ho
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Prvoinštančný súd konal a rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal zaplatenia sumy 1.979,18
eura z dôvodu, že žalovaný riadne a včas nesplácal spotrebiteľský úver, ktorý mu bol poskytnutý dňa
21.4.2018 vo výške 5.000 eur. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že pri skúmaní bonity žalovaného,
teda schopnosti spotrebiteľa splácať úver, toto konanie žalovaného spočívalo v nenáležitom skúmaní
bonity klienta pre posúdenie schopnosti splácať úver, ktoré konanie je v rozpore s dobrými mravmi.

Prvoinštančný súd dospel k záveru, že konanie žalobcu bolo ľahkovážne, bonitu spotrebiteľa žalobca
vyhodnotil v rozpore s dobrými mravmi.

7. Prvoinštančný súd okolnosti aplikácie inštitútu dobrých mravov a tzv. „prizmy dobrých mravov“, ako
ju sám označuje v bode 25 napadnutého rozsudku, skutkovo žiadnym spôsobom nevyhodnotil a zo

skutkových zistení prvoinštnačného súdu nie je jasné, aké okolnosti predstavujú základ pre aplikáciu
tohto inštitútu. Je potrebné uviesť, že aplikácia tzv. dobrých mravov je možná v súlade s Občianskym
zákonníkom ako samostatný inštitút podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, alebo ako dôvod
absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý sa prieči dobrým mravom a preto je neplatný (§ 39 OZ).
Právne prvoinštančný súd citoval obidve zákonné alternatívy aplikácie inštitútu dobrých mravov § 3 ods.

1aj§39Občianskehozákonníka,avšaksvojerozhodnutieriadnymspôsobomneodôvodnil,keďuviedol,
že celé konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti so skúmaním bonity spotrebiteľa
a preto (pozn. odvolacieho súdu – zrejme toto celé konanie ako následok) má vplyv na absolútnu
neplatnosť právneho úkonu (bez bližšieho označenia tohto právneho úkonu – pozn. odvolacieho súdu)a tým je potrebné vrátiť zo strany spotrebiteľa len poskytnuté finančné plnenie, bez toho, aby bol
označený charakter tohto plnenia. Od tohto plnenia bolo odpočítané následne prvoinštančným súdom
už vrátená čiastka a rozdiel bol predmetom úspechu v prejednávanej veci.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, je pravidlom správania sa, ktoré musí na základe
dôsledného zistenia skutkového stavu na každej strane sporu byť súdom jednoznačne pomenované
a tak vymedzená v konkrétnom prípade abstraktná hypotéza uvedenej právnej normy. Aplikáciou ust. §

3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd môže odoprieť výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi,
teda ak právo oprávnenému svedčí, ale sú tu určité morálne obmedzenia, pre ktoré tento výkon nie je
možné realizovať.
Pri aplikácii dobrých mravov podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, toto
zákonné ustanovenie spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu zo zákona, pokiaľ tento právny

úkon sa prieči dobrým mravom. V tomto prípade nie je možné uvažovať o výkone práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a o výkone
tohto práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. V prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu
sa neuplatní zásada, že neplatnosti sa dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. V danom prípade dochádza
k neplatnosti právneho úkonu, kedy dobre mravy boli porušené v súvislosti s uzatvorením právneho

úkonu, preto tento právny úkon je absolútne neplatný.
Prvoinštančný súd tieto alternatívy aplikácie inštitútu dobrých mravov v prejednávanej veci vôbec
nerozlišoval a bez akýchkoľvek úvah v jednom alebo druhom smere a bez skutkových zistení uzavrel,
že konanie žalobcu má za následok zrejme povinnosť vrátiť len poskytnuté plnenie žalovaným.

8. Prizma dobrých mravov nie je univerzálne pravidlo na odmietnutie prejednať vec len z dôvodu, že
súd subjektívne považuje konanie žalobcu za poškodzujúce spotrebiteľa. Na to, aby prvoinštančný súd
mohol jednoznačne posúdiť, či konanie žalobcu v súvislosti s uzatváraním úveru, ktorý je predmetom
tohto sporu zo dňa 21.4.2018, na základe ktorého bol žalovanému poskytnutý spotrebný úver vo
výške 5.000 eur, bola náležitým spôsobom skúmaná schopnosť spotrebiteľa splácať úver, zákon

o spotrebiteľských úveroch presne stanovuje, ako a za akých okolností sa táto schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver posudzuje.
V prvom rade je potrebné, aby prvoinštančný súd na daný právny vzťah aplikoval právny predpis, a to
zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, zák. č. 129/2010 Z.z. v časovej verzii platnej ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy,

ktorá je predmetom sporu, a to ku dňu 21.4.2018. V tom čase totiž platilo iné znenie zákonného ust. § 7
ods. 1 a § 11 ods. 2, ktoré sa týkalo spôsobu skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver bankou a následkov, než z ktorého vychádzal prvoinštančný súd.
Ďalejjepotrebnésiuvedomiť,žedôsledkyporušeniapovinnostináležitýmspôsobomskúmaťschopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sú v § 11 ods. 2 rozdelené do dvoch veľkých častí. V prvom

rade je to okolnosť, ktorá sa skúma pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
v súvislosti s nekonaním veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch, kde následkom je, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru.
Druhá skupina pochybení veriteľa spočíva v hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona

o spotrebiteľských úveroch, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri hrubom porušení
povinnosti skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak, ako to správne uviedol
žalobca v odvolaní, zákon rozlišuje dve alternatívy, ktoré podľa § 11 ods. 1 môže na predídenie tohto
pochybenia aplikovať veriteľ, a to buď posudzuje schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. V takom prípade je úver

bezúročný a bez poplatkov; alebo k hrubému porušeniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver dochádza vtedy, ak veriteľ koná bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Posledná veta § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch špecifikuje ďalší dôvod, ktorý má charakter
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to aj porušenie

ust. § 7 ods. 19 – 42.
Ani jeden dôvod uvedený v ust. § 11 ods. 2, ktorý spôsobuje nedostatočné skúmanie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to či pri nedostatočnej odbornej starostlivosti, alebo hrubom
porušení povinností, nemá za následok absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy.Prvoinštančný súd sa zákonnými dôvodmi vyplývajúcimi priamo zo zákona č. 129/2010 Z.z. nezaoberal,
svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne a spôsobom, ktorý nezodpovedá skutkovým zisteniam.

9. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutkové zistenia pre posúdenie jednej alebo druhej alternatívy
aplikácie dobrých mravov, a to buď § 3 ods. 1 alebo podľa § 39 Občianskeho zákonníka a z obsahu
spisu vôbec nevyplývajú žiadne okolnosti vyplývajúce z § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
a § 11 ods. 2 tohto zákona.
Tým, že prvoinštančný súd nemal vôbec zistený skutkový stav dôležitý pre posúdenie podstatnej

náležitosti, a to schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nemohol vec ani správne právne
posúdiť, pretože si neuvedomil rozdielnosť medzi aplikáciou tzv. dobrých mravov podľa Občianskeho
zákonníka a špeciálneho zákonného ustanovenia § 129/2010 Z.z. a následkov uvedených v § 11.
Tým, že prvoinštančný súd vôbec neuvažoval o následkoch vyplývajúcich z ust. § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch svedčí aj okolnosť, že svoje rozhodnutie právne odôvodňoval citáciou ust.
§ 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 v znení, ktoré nebolo aktuálne pre daný právny vzťah k uzatvoreniu úverovej

zmluvy zo dňa 21.4.2018.
Vzhľadom na uvedené okolnosti odvolací súd musí priznať dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu
a rozhodnutie prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v celom rozsahu zrušil a vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

10. Úlohou prvoinštančného súdu bude v zmysle vyššie uvedených pokynov záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu vyhodnotiť okolnosti odôvodňujúce posúdenie skúmania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to v rozsahu odbornej starostlivosti alebo v rozsahu hrubého
porušenia povinnosti skúmať uvedené okolnosti tak, ako to má na mysli ust. § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Následne, pokiaľ v tomto rozsahu zistí pochybenia žalobcu, vyvodí zákonom

predpokladané následky, a to buď posúdi, či veriteľ mohol alebo nemohol úver zosplatniť, alebo
posúdi, či úver je bezúročný a bez poplatkov. Ak prvoinštančný súd uvedené okolnosti zo strany veriteľa
nezistí ako chybné, potom bude môcť prvoinštančný súd zaoberať sa podmienkami úverovej zmluvy
a vyhodnotiť uplatnený nárok žalobcu v súlade so zákonom.

11. Podľa § 396 ods. 3 CSP odvolací súd ukladá prvoinštančnému súdu povinnosť v súlade so zákonom
rozhodnúť aj o trovách celého konania.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).