Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 17, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/94/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123258582
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Blaha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123258582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Blahu, členiek senátu Mgr. Miriam Kamenskej a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu AVLIIS,
s. r.o., so sídlom Malé Ostratice 236, 956 34 Ostratice, IČO: 46 351 728 v konaní zastúpený JUDr.
Marek Čuhák, advokát, so sídlom Ružová dolina 8, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO:
52 940 624, proti žalovanému SENOR s.r.o., so sídlom 972 26 Kostolná Ves 219, IČO: 46 259 023,
v konaní zastúpený IVANOVIČ LEGAL s.r.o., so sídlom Štúrova 11, 811 02 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 54 434 556, o zaplatenie 39.057,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/69/2023-473 zo dňa 24. apríla 2024 v znení opravného

uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/69/2023-641 zo dňa 11. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/69/2023-473 zo dňa 24. apríla 2024 v znení
opravného uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/69/2023-641 zo dňa 11. júna 2024 p o t
v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému

proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou proti
žalovanému domáhal zaplatenia istiny 39.057,60 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo
sumy 15 511,20 Eur od 27.02.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 13
957,80 Eur od 28.03.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 9 588,60
Eur od 30.04.2019 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 120,- Eur.

Podanie žaloby odôvodnil tým, že so žalovaným sa v roku 2015 dohodli na vzájomnej spolupráci,
predmetom ktorej bol záväzok žalobcu spočívajúci vo vyvíjaní činnosti smerujúcej k tomu, aby žalovaný
pričinením žalobcu mal príležitosť vstúpiť do zmluvných vzťahov a spolupráce s tretími subjektami,
pričom predmetom činnosti žalovaného bude poskytnutie prác spočívajúcich v povrchovej úprave kovov.
Na výške odplaty a spôsobe jej výpočtu sa so žalovaným dohodli tak, že žalovaný po vykonaní prác
objednaných tretím subjektom predkladal v pravidelných intervaloch žalobcovi podklady pre účely
výpočtu konkrétnej sumy odplaty, ktorú zaplatil žalovaný žalobcovi. Spôsob vyúčtovania odplaty žalobcu

bol medzi žalobcom a žalovaným dohodnutý tak, že konateľ žalobcu priniesol konateľovi žalovaného
konkrétny diel, na ktorom mala byť vykonaná žalovaným práca pre tretí subjekt, konateľ žalovaného
stanovil výšku odplaty, za ktorú túto prácu vykoná, konateľ žalobcu dohodol s tretím subjektom sumu,
za ktorú sa práca na konkrétnom diele bude žalovaným pre tretí subjekt vykonávať, žalovaný vykonalpre tretí subjekt objednanú prácu, žalovaný vystavil pre tretí subjekt faktúru a od fakturovanej sumy si
žalobca vyrátal na základe pomocných dokumentov svoju odplatu, ktorú žalovaný zaplatil žalobcovi.
Dňa 1.1.2016 bola na návrh žalovaného medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená písomná zmluva o

sprostredkovaní (ďalej len ,,Zmluva o sprostredkovaní“), ktorá pôvodné dojednanie medzi žalobcom a
žalovaným nenahradila a ani nezmenila. V Zmluve o sprostredkovaní bola dohodnutá provízia vo výške
20% z hodnoty sprostredkovaného obchodu, ale medzi zmluvnými stranami bola ústne dohodnutá
provízia vo výške presahujúcej písomne dohodnutú výšku provízie 20% z hodnoty sprostredkovaného
obchodu ako aj spôsob a mechanizmus jej výpočtu, a to na základe pôvodnej ústnej dohody medzi

žalobcom a žalovaným z roku 2015. Žalobca si voči žalovanému vyúčtoval odplatu v súlade s dohodou
so žalovaným o jej výške ako aj v súlade s dohodnutým spôsobom a mechanizmom jej výpočtu faktúrou
č. FV2019/004 vystavenou dňa 12.02.2019, splatnou dňa 26.02.2019, na sumu 15.511,20 Eur, faktúrou
č. FV2019/008 vystavenou dňa 13.03.2019, splatnou dňa 27.03.2019, na sumu 13.957,80 Eur a faktúrou
č. FV2019/011 vystavenou dňa 15.04.2019, splatnou dňa 29.04.2019, na sumu 9.588,60 Eur, ktoré
riadne doručil žalovanému. Žalovaný faktúry neuhradil žalobcovi ani len čiastočne, čím sa s ich úhradou

dostal do omeškania. Doplnil, že vzhľadom na v tom čase platnú právnu úpravu zákona o dani z
príjmov v znení účinnom do 1.1.2020 boli súčasťou základu dane daňovníka odplaty provízie a to
aj ak ide o sprostredkovanie na základe zmlúv najviac do výšky 20% z hodnoty sprostredkovaného
obchodu. Uvedené podľa žalobcu dáva odpoveď, prečo sa hľadala možnosť uplatňovania faktúr žalobcu
do nákladových položiek žalovaného, ktorému boli fakturované sumy presahujúce 20% z hodnoty

sprostredkovaného obchodu. Žalobca preto vystavoval faktúry, v ktorých uvádzal predmet fakturácie
odguličkovanie, tieto faktúry žalovaný zaviedol do účtovníctva a zahrnul ich do nákladových položiek.
Časť faktúr s takýmto predmetom fakturácie aj uhradil.

3. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poprel žalobou uplatnený nárok, výslovne

poprel existenciu akéhokoľvek iného dojednania so žalobcom, ako písomne uzatvorenej Zmluvy o
sprostredkovaní zo dňa 1.1.2016 resp. že by medzi žalobcom a žalovaným existovalo akékoľvek iné
dojednanie o výške provízie, než 20% zo sprostredkovaného obchodu. Žalobca ničím nepreukázal
existenciu ústneho dojednania a ani neuviedol, čo malo byť vlastne jeho obsahom, ale len formálne
uviedol, že má nárok na vyššiu províziu, ktorú si uplatňuje. Žalobca neuviedol, ako k fakturovaným

sumám dospel a neuviedol ani to, v akej výške mala byť provízia v zmysle „následnej ústnej dohody“
medzi žalobcom a žalovaným a ako sa vyčísľovala. Žalobcom predložené „pomocné doklady“ nikdy
neboli podkladom pre fakturáciu, nikdy neboli vzájomne odsúhlasené a nie sú predmetom dohody medzi
žalobcomažalovaným.Žalobcapodľažalovanéholenodkázalnafaktúry,ktorépriložilknávrhu.Žalobca
nikdy pre žalovaného žiadne práce nevykonával, tzv. „odguličkovanie“, ktoré je predmetom fakturácie, je

súčasťou procesu pieskovania, ktoré vykonával žalovaný. Žalobca nemal ani len potrebnú technológiu.
Žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku neuniesol dôkazné bremeno a dokonca ani len neopísal
skutkové okolnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 132 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Žalovaný potvrdil, že medzi žalobcom
a žalovaným prebiehala spolupráca, pričom žalobca vystavoval žalovanému faktúry a tieto faktúry

žalovaný žalobcovi uhrádzal. Žalovaný žalobcovi plne dôveroval, vnímal ich obchodný vzťah ako veľmi
nadštandardný, a preto žalovaný nepodroboval faktúry doručované žalobcom až takej kontrole, ako to
bolo v prípade jeho iných obchodných partnerov. Konateľ žalobcu denne chodil do sídla žalovaného,
pričom počas toho, ako sa pracovalo na dieloch, ktoré priviezol, bol niekoľko hodín v sídle žalovaného,
dával pokyny jeho zamestnancom a aj sám doručoval faktúry zamestnankyni žalovaného. Žalobca

počas spolupráce so žalovaným postupoval chaoticky, keď si napr. nárok na províziu počas niektorých
mesiacov neuplatnil a nevystavil faktúry, pričom následne si voči žalovanému uplatňoval vysoké sumy
naraz, a zároveň na faktúrach uvádzal rôzne popisy, ako napr. „odguličkovanie“, „sprostredkovanie
lakovania“,„sprostredkovaniezvárania“,„sprostredkovaniepieskovania“,akoajpopisy„ZSBBalghalter“,
„ZSB Konsole“, „ZSB Halter“, „ZSB Schwinger“, „ZSB Lagerbock“, „ZSB Hlater LI - RE“, ako aj v

prípade faktúr, ktoré sú prílohou žaloby. Postup žalobcu pri fakturácii podľa žalovaného zneprehľadňoval
uplatňovanie a uhrádzanie odplaty medzi žalobcom a žalovaným, pričom sa zároveň sťažovala možnosť
kontroly zo strany žalovaného. Žalovaný k 31.12.2019 vykonal rozsiahlu internú kontrolu, na základe
ktorej zistil, že žalobca si voči nemu uplatňoval neexistujúce nároky. Keď žalovaný zistil, ako žalobca vo
vzťahu k nemu koná, a teda, že vystavuje faktúry nad rámec ich dojednania, pristúpil k ukončeniu Zmluvy

o sprostredkovaní a zaslal žalobcovi list, v ktorom ho vyzval na vrátenie nad rámec dohody uhradených
súm. K neoprávnene vystaveným faktúram žalovaný vytvoril opravné položky, pričom opravné položky
vovýške100%bolivytvorenéajvovzťahukfaktúramč.FV2019011,FV2019004aFV2019008tvoriacimpredmet sporu. Tieto faktúry boli pôvodne zahrnuté do účtovníctva žalovaného, avšak po zistení, že tieto
faktúry boli vystavené neoprávnene, k nim boli vytvorené opravné položky.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zhrnul, že žalobca si uplatnil nárok na
úhradu ním vystavených faktúr žalovanému za vykonanie činnosti „odguličkovanie“ argumentujúc, že
žalovaný faktúry vystavené s totožným predmetom činnosti, len za iné obdobie, v minulosti žalobcovi
uhrádzal, pričom konkrétne faktúry, ktorých zaplatenie je predmetom tohto sporu, žalovaný uviedol
vo svojom kontrolnom výkaze DPH a vedie ich vo svojom účtovníctve. Žalobca tvrdil, že medzi

sporovými stranami existovala ústna dohoda o tom, že výška odmeny uplatnenej v tomto súdnom konaní
prevyšuje písomne dojednanú odmenu 20 % zo sprostredkovaného obchodu v písomnej Zmluve o
sprostredkovaní. Podľa súdu prvej inštancie bolo na žalobcovi, aby v predmetnom spore predložil,
navrhol alebo označil také dôkazy, ktorými by preukázal ním uvádzané skutkové tvrdenia o dôvodnosti
ním vystavených faktúr, resp. o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku.

5. Súd prvej inštancie spor posúdil ako spor obchodnoprávny s poukazom na skutočnosť, že žalobca i
žalovaný sú podnikateľmi a žalobou uplatnený nárok sa týka podnikateľskej činnosti oboch sporových
strán.

6. Súd prvej inštancie považoval za zistené, že žalobca ako sprostredkovateľ a žalovaný ako záujemca

v písomnej forme uzavreli dňa 1.1.2016 Zmluvu o sprostredkovaní podľa § 642 a nasl. zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, predmetom ktorej bol záväzok
sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca uzavrel zmluvu s tretími osobami,
predmetom ktorej bude služba: 1) povrchová úprava kovov – pieskovanie, lakovanie; 2) zváracie práce,
a to za podmienok upravených v predmetnej zmluve. Záujemca sa zaviazal zaplatiť sprostredkovateľovi

províziu za predpokladu, že k naplneniu predmetu tejto zmluvy dôjde v priamej súvislosti s činnosťou
sprostredkovateľa, vo výške 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu. Dohoda strán zahŕňala i to, že
záujemca vypracuje podklad - zoznam vyšlých faktúr vrátane fakturovaných súm bez DPH, ktorý bude
prílohou k vystavenej faktúre sprostredkovateľom, na základe ktorej bude provízia uhradená. Žalobca
vystavilžalovanémufaktúruč.FV2019/004zodňa12.2.2019,splatnúdňa26.2.2019,nasumu15.511,20

Eur; faktúru č. FV2019/008 zo dňa 13.3.2019, splatnú dňa 27.3.2019, na sumu 13.957,80 Eur; faktúru
č. FV2019/011 zo dňa 15.4.2019, splatnú dňa 29.4.2019, na sumu 9.588,60 Eur. Z potvrdenia p. A. B.
zo dňa 12.4.2023 vyplýva, že k došlým faktúram od spoločnosti AVILIIS, s.r.o. č. 2019011, 2019004 a
2019008 bola k 31.12.2022 vytvorená opravná položka k neuhradeným záväzkom vo výške 100 %.

7. Konateľ žalovaného vo svojom výsluchu pred súdom prvej inštancie uviedol, že spolupráca
so žalobcom sa začala v roku 2015, 2016 a predmetom spolupráce bolo sprostredkovanie, ktoré
prebiehalo tak, že žalovaný opracovával diely pre tretí subjekt. Išlo o tzv. proces pieskovania alebo
aj odguličkovania, nijako sa to nelíši. Žalovaný má na tento proces pomerne drahé technologické
zariadenia. V praxi to prebiehalo tak, že diely, ktoré bolo treba opracovať, do prevádzky žalovaného

zo začiatku vozil p. Pavlis (konateľ žalobcu, pozn. odvolacieho súdu). Ten ostával počas toho, ako
sa pracovalo na dieloch, v prevádzke žalovaného. Komunikoval so zamestnancami, dával im pokyny,
dokonca mal aj prístup ku kamerám vo výrobe. Trávil v prevádzke žalovaného denne dlhé hodiny, mal
u žalovaného nadštandardné postavenie, aké nemal nik z iných dodávateľov či partnerov žalovaného.
Spolupráca medzi nimi fungovala, kým nezačali vo výrobe problémy s uhrádzaním faktúr. Napriek

tomu, že výroba žalovaného fungovala, mali zákazky, pracovali, začali pociťovať nedostatok finančných
prostriedkov. Bol realizovaný interný audit, na podklade ktorého v marci 2020 zistili, že žalobca
si voči nim uplatňuje vyššie sumy, než na aké mal v skutočnosti nárok. Žalobca pre žalovaného
nikdy nevykonával inú činnosť ako sprostredkovanie, za čo mu prináležala provízia 20 %. Keď zistili,
ako žalobca koná, zaslali mu list, kde na to poukázali, že im predkladal fiktívne faktúry a žiadali

vrátenie neoprávnene prijatých súm. Tabuľky predložené žalobcom neboli predmetom dohody, takéto
dojednanie, odsúhlasenie by znamenalo, že žalovaný by celý zisk odovzdával len žalobcovi, keď
napr. bolo vyplatené MAN-u suma 342,- Eur, podľa výpočtov žalobcu by žalovanému z tejto sumy
malo pripadnúť 168,- Eur a žalobcovi by malo z tejto sumy pripadnúť 264,- Eur, čo predstavuje 61,11
%. Nie je možné zistiť, podľa čoho by mala byť takto zisťovaná výška odplaty a zároveň konateľ

žalovanéhopovažovalzobchodnéhohľadiskazanelogické,abyakoobchodnýpartnerpristúpilnatakéto
dojednanie, v rámci ktorého by znášal všetky náklady on a žalobcovi by odovzdával všetok zisk. Takéto
dojednanie medzi žalobcom a žalovaným nikdy neexistovalo, tabuľky, ktoré žalobca predložil, neboližiadnym spôsobom odsúhlasené, potvrdené. Dojednanie o odplate podľa zmluvy, ktorú obaja podpísali,
bolo 20 % z obchodu pre žalobcu, okrem tejto dohody iné dojednanie neexistovalo.

8. Z výpovede zamestnankyne žalovaného C. D. E. v konaní vedenom pod sp. zn. 14Cb/19/2022
súd prvej inštancie považoval za zistené, že jej úlohou bolo vykonávať administratívne práce vrátane
vystavovania a prijímania faktúr. Čo sa týka postupu prijímania faktúr od spoločnosti žalobcu, uviedla, že
tieto faktúry nepodliehali kontrole, boli to faktúry za sprostredkovanie. Mali dohodnuté sprostredkovanie
pieskovania, zvárania a lakovania. S pojmom odguličkovanie prišiel p. Pavlis, nemala odkiaľ vedieť

takýto názov, u žalovaného už ho mali predtým zaužívaný, a preto sa aj následne používal. Uviedla,
že niečo na faktúru musel dať, tak si vymyslel názov odguličkovanie. Prišiel s faktúrou, že bude dávať
faktúrynaodguličkovanie.Pokiaľideotabuľky,uviedla,žetietovytvorila.Bolivytvorenézaúčelom,koľko
dostali za diel z Man-u, koľko ostáva pre SENOR a koľko išlo p. Pavlisovi. Na základe toho p. Pavlis
dával faktúry za sprostredkovanie. Sumu už poznala a vedela čo tam má byť, čiže to bolo 20 % z tej
sumy, ktorú žalovaný fakturoval spoločnosti LKV komponent. Žiadne faktúry od žalobcu nekontrolovala

z dôvodu, že medzi p. Pavlisom a p. F. bol priateľský vzťah. Uviedla, že p. Pavlis bol u žalovaného stále,
správal sa u žalovaného domácky, ako keby mu to tam patrilo, zamestnancom zadával, čo majú robiť.
Má vedomosť o tom, že interný audit bol realizovaný po tom, ako zistili, že firma nemá peniaze. Pátrali,
kde je problém a prišlo sa na to, že veľa peňazí žalovaný platí p. Pavlisovi. Uviedla, že o prípadných
ústnych dohodách medzi žalobcom a žalovaným nemá vedomosť.

9. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalobca svoje tvrdenie
o existencii dohody o výške odmeny za sprostredkovanie žiadnym spôsobom nepreukázal. Svoj záver
odôvodnil tým, že samotná skutočnosť, že žalovaný v minulosti žalobcovi uhrádzal faktúry vystavené
na sumy, kde odmena prevyšovala dojednaných 20 % sprostredkovaného obchodu, nie je dôkazom o

existencii žalobcom tvrdenej dohody. Žalovaný skutkovými tvrdeniami riadne opísal proces úhrady faktúr
vystavených žalobcom, ktoré vzhľadom na ich vtedajší veľmi blízky vzťah nepodliehali v rámci bežného
obchodného styku väčšej kontrole. Ako vyplynulo z výpovede konateľa žalovaného a z oboznámenej
výpovedesvedkyneC.D.E.,potom,akožalovanýzistil,žežalobcavystavilfaktúrynasumyprevyšujúce
písomne dojednanú odmenu, faktúry nad 20 % z dojednaného obchodu neboli žalovaným žalobcovi

uhrádzané. Z potvrdenia p. A. B. zo dňa 12.4.2023 vyplýva, že k faktúram č. 2019011, 2019004
a 2019008 bola k 31.12.2022 vytvorená opravná položka vo výške 100 %. Faktúry boli žalobcom
vystavené za „odguličkovanie“, avšak žalobca v prejednávanom spore nepredložil žiadne dôkazy a
ani nepredniesol žiadne bližšie skutkové tvrdenia preukazujúce, že žalobca činnosť ním označenú ako
„odguličkovanie“ reálne vykonal a ani ju nešpecifikoval tak, aby bolo možné jednoznačne konštatovať, že

bola žalobcom reálne vykonaná. Podľa súdu prvej inštancie žalobca ním tvrdenú existenciu dojednania
o odmene odlišného od písomnej zmluvy o sprostredkovaní nepreukázal ani predloženými tabuľkami.
Pokiaľ žalobca predložil tabuľky, od ktorých odvodzoval existenciu ním vykonanej činnosti ako i výšku
odmeny, ktorá mu mala byť za vykonanú činnosť žalovaným uhradená, tento dôkaz bol žalovaným
spochybnený z dôvodu, že neboli schválené a ani podpísané zmluvnými (sporovými) stranami. Zároveň

v tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že odmena uplatnená žalobcom by podľa predložených
tabuliek mala dosahovať cca 50 % - 60 % sumy sprostredkovaného obchodu, v niektorých prípadoch
až 80 %, čo by bolo extrémne nevýhodné. Existencia tabuliek, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobcu
podkladompreuplatnenieodmeny,samaosebenepreukazuje,žežalovanýsodmenouprevyšujúcou20
% zo sprostredkovaného obchodu súhlasil. Skutočnosť, že by sa na vytvorení či schválení predmetných

tabuliek podieľal priamo štatutár žalovaného, preukázaná nebola. Rovnako samotná existencia tabuliek
nepreukazuje skutočnosť, že žalobca ním fakturované práce i reálne vykonal.

10. Z obsahu napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal výsluch konateľa
žalobcu pána Igora Pavlisa a výsluch svedkyne C. D. E. z dôvodu zachovania zásady hospodárnosti

konania ako i s poukazom na sudcovskú koncentráciou konania.

11. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca v celom rozsahu odvolanie a navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná
žalobcovi plnú náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. V prípade, že odvolací
súd po preskúmaní veci zaujme stanovisko, že nie sú splnené predpoklady na zmenu rozhodnutiasúdu prvej inštancie, navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi ako sporovej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365
ods. 1 písm. e) CSP) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Podanie odvolania žalobca odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie opísal zistený skutkový stav, avšak podľa názoru žalobcu tento skutkový stav

následne nesprávne právne vyhodnotil, keď prijal záver, že žalobca nepreukázal existenciu akejkoľvek
inej dohody o výške odmeny za sprostredkovanie odlišnej od písomnej dohody a žalobca nepredložil
žiadne dôkazy a ani nepredniesol žiadne bližšie skutkové tvrdenia, ktoré by vyvrátili skutkové tvrdenie
žalovaného spochybňujúce skutočnosť, že žalobca činnosť ním označenú ako „odguličkovanie“ alebo
„odguličkovávanie“ reálne vykonal a že žalobca nepreukázal existenciu pohľadávok žalobcu na základe
faktúr žalobcu č. FV2019/004, FV2019/008 a č. FV2019/011. Žalobca podľa vlastných tvrdení preukázal,

že so žalovaným už od roku 2015 spolupracovali na základe ústnej zmluvy o sprostredkovaní, preukázal
tiež to, že žalovaný v roku 2016 prišiel s požiadavkou písomnej zmluvy o sprostredkovaní, ktorá
bola aj následne uzatvorená s dátumom uvedeným na zmluve 01.01.2016. Vzhľadom na v tom
čase platnú právnu úpravu zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 01.01.2020 boli súčasťou
základu dane daňovníka odplaty provízie, a to aj ak ide o sprostredkovanie na základe zmlúv, najviac

do výšky 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu. Žalovaný, ktorému boli fakturované sumy
presahujúce 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu, hľadal možnosť uplatňovania faktúr žalobcu
do nákladových položiek žalovaného, preto žalobca vystavoval faktúry, v ktorých uvádzal predmet
fakturácie odguličkovanie resp. odguličkovávanie, preto aj tieto faktúry boli od žalobcu prijímané,
žalovaný ich zaviedol do účtovníctva, zahrnul ich do nákladových položiek a aj uhradil. Tieto skutočnosti

potvrdila aj A. B. v zápisnici o pojednávaní zo dňa 16.02.2023 vo veci žalobcu proti žalovanému o
zaplatenie 15.522,- Eur vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 8Cb/7/2022, ktorá bola
predložená ako listinný dôkazný prostriedok aj v tomto konaní, keď A. B. pri svojom výsluchu uviedla:
„Sprostredkovanie bolo fakturované na základe zmluvy o sprostredkovaní, kde ja som z pohľadu
zákona o dani z príjmov kontrolovala, či je dodržané vo výške maximálne 20 % z realizovaného

obchodu, čo bol robený obchod voči LKV komponent.“. V emailovej komunikácii zo dňa 11.11.2016
svedkyňa uviedla: „ ... tak by to bolo najčistejšie ... odkonzultovala som to aj s audítorom - tým,
že sme dodržali tých 20 % a máme ja podklady, tak je všetko ok ...“. Z tohto je zrejmé, že výška
provízie pre žalobcu bola vyššia ako 20 %, teda vyššia, ako bol v tom čase daňovo uznateľný výdavok,
a preto tento rozdiel nad 20 % bolo potrebné ošetriť a z tohto dôvodu začal žalobca vystavovať

žalovanému faktúry s predmetom fakturácie uvádzaným ako sprostredkovanie a s predmetom fakturácie
uvádzaným ako odguličkovanie (vrátane faktúr žalobcu č. FV2019/004, FV2019/008 a FV2019/011) s
vedomím a účasťou žalovaného, ktorý tieto faktúry aj riadne uhrádzal. Faktúry s predmetom fakturácie
odguličkovanie resp. odguličkovávanie boli v skutočnosti faktúry za sprostredkovanie, ktorými sa dorátal
rozdiel nad 20 % provízie zo sprostredkovaného obchodu vyrátaného podľa pomocných dokumentov,

tzv. tabuliek vypracovaných C. D. E.. Daň do štátneho rozpočtu bola riadne odvedená a zaplatená,
nedochádzalo k žiadnemu obchádzaniu daňových predpisov, bolo potrebné vyriešiť len uznateľnosť
daňového výdavku žalovaného. Z výpovede C. D. E. zo dňa 16.02.2023 vyplýva tiež to, že akákoľvek
úhrada faktúr za odguličkovanie sa realizovala s plným vedomím konateľa žalovaného a vystavovanie
faktúr s takýmto znením predmetu fakturácie bolo medzi žalobcom a žalovaným bežnou obchodnou

praxou. Žalovaný aj po dátume odstúpenia od zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01.01.2016 vykonával
činnosti pre spoločnosti LKW komponenten s.r.o., keď konateľ žalovaného uviedol, že: „Komunikovali
sme so žalobcom, on nám však na naše listy neodpovedal, naďalej sme pracovali pre MAN, to čo
sme im účtovali bolo znížené o províziu.“ Podľa žalobcu samotný žalovaný znížil cenu prác a služieb
odberateľom o províziu, ktorú dával žalobcovi, teda o sumu, ktorá v tabuľkách predstavovala položku

označenú ako p. Pavlisovi zaplatíme. Podľa názoru žalobcu preto jednoznačne preukázal existenciu
ústnej dohody o výške odmeny za sprostredkovanie odlišnej od dohody medzi stranami sporu písomne
dojednanej v uzatvorenej zmluve o sprostredkovaní, predložil dôkazy a uviedol skutkové tvrdenia,
ktoré odôvodnili dôvod označovania predmetu fakturácie „odguličkovanie“ resp. „odguličkovávanie“
a preukázal existenciu pohľadávok žalobcu na základe predložených faktúr. O existenciu faktúr s

predmetom fakturácie odguličkovanie konateľ žalovaného vedel, keďže došlo k ich opakovaným
úhradám. Žalobca za nelogické označil tvrdenia konateľa žalovaného, že faktúry žalobcu nepodliehali
kontrolezdôvoduplnejdôverykukonateľovižalobcu,pretožetakátodôverabyteoretickymohlavzniknúť
po dlhoročnej spolupráci, nie hneď na začiatku a žalobca bol tiež toho názoru, že takto uhradiť 19 faktúrznejúcich na sumu viac ako 300.000,- Eur ani nie je možné. Žalobca tiež poukázal aj na listinný dôkazný
prostriedok s názvom Odsúhlasenie zostatkov zo dňa 29.09.2022 podpísaný konateľom žalovaného, na
základe ktorého žalovaný uznal svoje záväzky voči žalobcovi za roky 2016 – 2020, vrátane záväzkov

vyplývajúcich z neuhradených faktúr, a uhradené faktúry za odguličkovanie, ktorý potvrdzuje zaužívanú
obchodnú prax. Závery súdu prvej inštancie o nepreukázaní dôvodu vystavených faktúr sú nedôvodné
a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia neuveril tvrdeniam žalobcu
a naopak uveril tvrdeniam žalovaného a zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Súd prvej inštancie získané dôkazy vyhodnotil

bezdôvodne jednostranne v neprospech žalobcu, dôkazný stav pritom nemôže byť postavený len na
tvrdeniach žalovaného bez dôkladného preverenia týchto tvrdení. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie preto podľa žalobcu trpí závažnými chybami, a preto nemôže byť správne. Žalobca vytýkal
súdu prvej inštancie tiež to, že dôkazy, ktoré predložil v podaní zo dňa 23.01.2024 a na pojednávaní
dňa 29.01.2024, súd prvého stupňa zhrnul v bode 26 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ale s
ich obsahom sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie podľa

žalobcu nepostupoval správne, ak nevykonal výsluch konateľa žalobcu a výsluch svedkyne C. D. E.. Súd
prvej inštancie sankcionoval žalobcu nepripustením dôkazných návrhov nedôvodne, nakoľko nemožno
vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom
prípade dôvodné, ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania,keďnávrhynadoplneniedokazovaniamalibyťreakciounatvrdeniaadôkazyprodukované

konateľom žalovaného v jeho výsluchu uskutočnenom dňa 24.04.2024.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správne. Poukázal na skutočnosť, že odvolacia argumentácia žalobcu je všeobecná a formálna, keď
žalobca opisuje skutočnosti, ktoré nemajú žiadny súvis so žalovanými nárokmi. Venuje sa spolupráci,

ktorá medzi žalobcom a žalovaným prebiehala v roku 2015, čo je bez významu, nakoľko faktúry,
na ktoré sa žalobca v žalobe odvoláva, sú z roku 2019, teda z obdobia, počas ktorého bola účinná
písomná zmluva o sprostredkovaní, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobca mal voči žalovanému
nárok na províziu vo výške 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu. Pokiaľ podnikateľ niekomu
vystavuje faktúru, tak musí vedieť uviesť, ako k fakturovanej sume dospel. Ani v jednom z cca 14

sporov vedených medzi stranami žalobca nebol schopný uviesť, ako k fakturovaným sumám dospel.
Argumentácia týkajúca sa tabuliek nemôže obstáť, pretože je nepreukázaná, pričom žalobca nebol
schopný uviesť konkrétne výpočty súm uvedených na faktúre a zároveň platí, že tabuľky nikdy neboli
vzájomne odsúhlasené, čo priamo potvrdila aj svedkyňa E.. Žalovaný vo vzťahu k tzv. pomocným
podkladom uviedol, že napr. v tabuľke DL 58 až 98 v riadku č. 1 je v stĺpci vyplatené z MAN-u

uvedená suma 432,- Eur, žalovanému má z tejto sumy pripadnúť 168,- Eur, čo predstavuje 38,89 %
a žalobcovi má z tejto sumy pripadnúť 264,- Eur, čo predstavuje 61,11 %. V riadku 1 B je v stĺpci
vyplatené z MAN-u uvedená suma 1.743,- Eur, pričom žalovanému má z tejto sumy pripadnúť 435,75
Eur, čo predstavuje 25 % a žalobcovi má z tejto sumy pripadnúť 1.307,25 Eur, čo predstavuje 75 %. V
riadku 2 je v stĺpci vyplatené z MAN-u uvedená suma 168,- Eur, pričom žalovanému má z tejto sumy

pripadnúť 84,- Eur, čo predstavuje 50 % a žalobcovi má z tejto sumy pripadnúť 84,- Eur, čo predstavuje
taktiež 50 %. Nie je možné zistiť, podľa čoho by mala byť takáto výška odplaty určovaná a počítaná,
pričom z hľadiska obchodného vedenia spoločnosti žalovaného je nelogické, že by žalovaný pristúpil
na dojednanie, v rámci ktorého by znášal všetky náklady, vykonal všetku prácu a žalobcovi by platil 50
až 70 %. Takéto dojednanie medzi žalobcom a žalovaným neexistovalo a žalobca jeho existenciu ani

žiadnym spôsobom nepreukázal. Poukázal na výpoveď svedkyne E., ktorá uviedla, že žiadne faktúry
od žalobcu nekontrolovala vzhľadom na ich blízke vzťahy. Argumentácia žalobcu týkajúca sa daňového
hľadiska úplne vyvracia tvorba opravných položiek, nakoľko žalovaný v dôsledku tvorby opravných
položiek nemal z predmetných faktúr žiadnu výhodu. Žalobca hrubo dezinterpretuje vyjadrenia svedkyne
B., výška provízie rozhodne nebola vyššia ako 20 %. Žalovaný je prekvapený tvrdením žalovaného, že

sa mal na pojednávaní v právnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 14Cb/19/2022
vyjadriť, že odberateľovi znížil cenu práce a služieb o províziu, ktorú dával žalobcovi, teda o sumu,
ktorá v tabuľkách predstavovala položku označenú ako p. Pavlisovi zaplatené, keďže toto sa v tejto
zápisnici rozhodne neuvádza. Žalobca nepreukázal existenciu žiadnej ústnej dohody o výške odmeny
za sprostredkovanie, nakoľko žalobca nebol schopný uviesť ani len konkrétny obsah dohody, o ktorej

tvrdí, že existovala. Žalobca tak nebol schopný identifikovať obsah nároku, ktorý si uplatňuje a ani ho
preukázať. Nie je pravdou, že súd bez akéhokoľvek odôvodnenia neuveril tvrdeniam žalobcu a uveril
tvrdeniam žalovaného. Súd prvej inštancie sa logicky a správne vysporiadal s argumentáciou strán, keď
uviedol, že tvrdenie o existencii akejkoľvek inej dohody o výške odmeny za sprostredkovanie žalobcažiadnym spôsobom nepreukázal a samotná skutočnosť, že žalovaný v minulosti žalobcovi uhrádzal
faktúry vystavené na sumy, kde odmena prevyšovala dojednaných 20 % sprostredkovaného obchodu,
nie je dôkazom o existencii takej dohody a nadväzne o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, keď

súd prvej inštancie tiež poukázal na vyjadrenia konateľa žalovaného a svedkyne E. týkajúce sa procesu
úhrady týchto faktúr. Skutočnosť, že by sa na vytvorení či schválení tabuliek predložených žalobcom
podieľal priamo štatutár žalovaného preukázaná nebola. Samotná existencia tabuliek nepreukazuje
skutočnosť, že žalobca ním fakturované práce i reálne nevykonal. Čo sa týka argumentácie žalobcu
smerujúcej k odsúhlaseniu zostatkov, žalobca opäť uvádza nepravdivú argumentáciu, keď s týmito

tvrdeniami sa vysporiadal už aj odvolací súd, t.j. Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn.
41Cob/53/2023, ktorý konštatoval, že takéto úkony nemajú charakter uznania záväzku. Skutočnosť,
že žalobca zneužil dôveru žalovaného a predkladal mu na úhradu aj také faktúry, ktoré nikdy nemali
byť vystavené, nemôže byť na prospech žalobcu. V celom odvolaní sa žalobca nevenuje konkrétnej
argumentácii a konkrétnym skutkovým zisteniam ani procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorým
by mali byť naplnené označené odvolacie dôvody. Vo vzťahu k výsluchu svedkyne D. E. žalovaný

poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nevyplynuli na pojednávaní zo dňa 29.01.2024 žiadne
nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vykonávanie ďalších dôkazov, pričom žalobca mal o obsahu
výpovedí svedkyne D. E. vedomosť od 16.02.2023. Súhlasil s tým, že postačuje ich prečítanie, pričom
vykonanie jej výsluchu navrhoval až v apríli 2024.

14. Žalobca v odvolacej replike zotrval v celom rozsahu na podanom odvolaní. Keďže rozhodnutie súdu
prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom
odvolaní, resp. podľa § 365 ods. 3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keď podľa § 380
ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, platí, že lehota na podanie odvolania
neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj argumentáciu tvrdenej nesprávnosti odvolaním

napadnutého rozhodnutia. Pretože odvolací súd posudzuje vecnú správnosť odvolaním napadnutého
rozhodnutia výlučne podľa odvolacích dôvodov, ktoré uvedie a obsahovo vymedzí odvolateľ do uplynutia
lehoty na podanie odvolania, obsah odvolacej repliky odvolací súd ďalej v podrobnostiach neuvádza.

15. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej obrane proti uplatnenému nároku, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, pretože nevie uviesť, ako dospel k žalovaným sumám a neuviedol jediný
výpočet. Pokiaľ žalobca prišiel s tvrdeniami o ústnej zmene zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorej bola
provízia vyššia, počas celého sporu neuviedol, v akej výške mala provízia vlastne byť.

16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 43 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 362 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), viazaný
rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1

CSP) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP)
a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, vysvetlil, z

ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané a vo svojom
rozhodnutí dal zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky významné pre rozhodnutie sporu tak, ako ho
strany v priebehu konania vymedzili a s podstatnou argumentáciou strán sporu sa v preskúmavanom
rozhodnutí aj primeraným spôsobom vysporiadal. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si v tomto
súdnom konaní uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 39.057,60 Eur s príslušenstvom

zodpovedajúcej výške provízie za činnosť žalobcu smerujúcu k tomu, aby žalovaný uzavrel zmluvu
s treťou osobou, a to vo výške presahujúcej 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu na
základe ústnej dohody strán sporu. Žalovaný sa proti žalobe bránil tým, že žalobca neuviedol
dostatok skutkových tvrdení pre svoj nárok a jeho existenciu nepreukázal. Súd prvej inštancie prijatie
preskúmavaného rozhodnutia, ktorým žalobu žalobcu zamietol, založil na závere, že strany sporu

uzavreli dňa 01.01.2016 Zmluvu o sprostredkovaní v písomnej forme, v ktorej si dohodli odmenu vo
výške 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu (ods. 50., ods. 51. rozhodnutia súdu prvej inštancie),
inú dohodu žalobca nepreukázal (ods. 76. rozhodnutia súdu prvej inštancie), v spore nepredložil
žiadne dôkazy a ani nepredniesol žiadne bližšie skutkové tvrdenia preukazujúce, že žalobca činnosťním označenú ako „odguličkovanie“ reálne vykonal a ani ju nešpecifikoval, preto nebol preukázaný
nárok žalobcu vyúčtovaný žalovanému faktúrami č. FV2019/004, FV2019/008 a FV2019/011 (ods. 86
rozhodnutia súdu prvej inštancie). Aj odvolací súd je toho názoru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať

existenciu nároku na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom z titulu uzavretej ústnej dohody
o výške sprostredovateľskej provízie nad 20% zo sprostredkovaného obchodu. Na zdôraznenie vecnej
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie výlučne vo väzbe na obsahové vymedzenie odvolania
odvolací súd uvádza a dopĺňa nasledovné dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

19. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

20. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

21. Podľa § 642 zák. č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Obchodný zákonník“), zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať
činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a
záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).

22. Ustanovenie § 132 ods. 1 CSP ukladá žalobcovi povinnosť uviesť pravdivo a úplne tie skutočnosti, z

ktorých je zrejmé, aké právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva si žalobca žalobou
uplatňuje a na základe akých skutkových okolností. Judikatúra vymedzuje rozhodujúce skutočnosti
ako údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné o čom a na akom skutkovom podklade má
súd rozhodnúť (napr. NS SR sp. zn. 5Cdo/120/2017). Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva, platí

pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé
privodiť jej úspech v spore. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok
(skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho
jednoznačnú individualizáciu, teda je jeho základnou procesnou povinnosťou vymedziť predmet konania
po skutkovej stránke, len tak umožní konajúcemu súdu, aby v zmysle zásady iura novit curia pristúpil k

právnej kvalifikácii uplatňovaného nároku. Pre právne posúdenie vzťahu strán sporu je pre konajúci súd
rozhodujúce obsahové hľadisko, podstatu skutku (skutkového deja) je nutné predovšetkým vzhliadnuť
v konaní (v jeho relevantných javových formách) a v právne významnom následku, ktorý bol týmto
konaním spôsobený, ktorý je povinný žalobca uviesť tak, aby bol overiteľný prostredníctvom označených
alebo predložených dôkazov. Ak pritom žalobca v žalobe neuvedie všetky potrebné tvrdenia významné

podľa hmotného práva, nejde o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v konaní (§ 129 ods. 3
CSP), ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania
po skutkovej stránke. Ak totiž obsahuje žaloba tvrdené skutočnosti, z ktorých je možné dovodiť, aký
je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, prípadne aj za
nesplnenie dôkaznej povinnosti už v žalobe nie je odmietnutie žaloby, ale prípadný neúspech účastníka

vo veci samej (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/4457/2007).

23. Žalobca v žalobe vymedzil skutkové okolnosti, z ktorých má vyplývať ním uplatnený nárok tak, že
so žalovaným sa v roku 2015 dohodli na vzájomnej spolupráci, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu
spočívajúci vo vyvíjaní činnosti smerujúcej k tomu, aby žalovaný pričinením žalobcu mal príležitosť

vstúpiť do zmluvných vzťahov a spolupráce s tretími subjektami, pričom predmetom činnosti žalovaného
(ktorú bude poskytovať tretím subjektom odlišným od žalobcu) bude poskytnutie prác spočívajúcich
v povrchovej úprave kovov. Spôsob vyúčtovania odplaty žalobcu bol medzi žalobcom a žalovaným
dohodnutý tak, že konateľ žalobcu priniesol konateľovi žalovaného konkrétny diel, na ktorom mala byť
vykonaná žalovaným práca pre tretí subjekt, konateľ žalovaného stanovil výšku odplaty, za ktorú túto

prácu vykoná, konateľ žalobcu dohodol s tretím subjektom sumu, na ktorú sa práca na konkrétnom diele
bude žalovaným pre tretí subjekt vykonávať, žalovaný vykonal objednanú prácu, žalovaný vystavil pre
tretí subjekt faktúru a od fakturovanej sumy si žalobca vyrátal na základe pomocných dokumentov svoju
odplatu, ktorú žalovaný zaplatil žalobcovi. Medzi zmluvnými stranami bola síce na základe následneuzavretej písomnej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 1.1.2016 dohodnutá provízia žalobcu vo výške 20
% z hodnoty sprostredkovaného obchodu, ústne sa strany dohodli na provízii pre žalobcu presahujúcu
písomne dohodnutú výšku provízie 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu, a to na základe

pôvodnej ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným z roku 2015. Žalobca na základe takejto dohody
vystavil žalovanému faktúru č. FV2019/004 zo dňa 12.02.2019, splatnú dňa 26.02.2019 znejúcu na
sumu 15.511,20 Eur, faktúru č. FV2019/008 vystavenú dňa 13.03.2019, splatnú dňa 27.03.2019 znejúcu
na sumu 13.957,80 Eur a faktúru č. FV2019/011 vystavenú dňa 15.04.2019, splatnú dňa 29.04.2019
znejúcu na sumu 9.588,60 Eur, v ktorých žalovanému vyfakturoval z dôvodu vtedy platných daňových

predpisov ústne dohodnutú províziu vo výške presahujúcej písomne dohodnutú výšku provízie 20 %
z hodnoty sprostredkovaného obchodu ako „odguličkovanie“ resp. „odguličkovávanie“. Provízia bola
určená na základe pomocných podkladov žalobcu odsúhlasených žalovaným. Takýmto pomocným
podkladom sú fotokópie dielcov, ktorými žalobca disponuje, na každej fotokópií je uvedená cena určená
žalovaným,zaktorúžalovanývykonalprácuprežalobcunakonkrétnomodfotenomdielciatabuľky,ktoré
žalobca predkladá, kde v tabuľke sú uvedené čísla dielcov, ku každému dielcu je žalovaným pridelená

peňažná suma za prácu na konkrétnom kuse dielca a rozdiel medzi cenou zaplatenou tretím subjektom
za každý jednotlivý dielec a cenou určenou konateľom žalovaného, za ktorú žalovaný vykonal prácu pre
žalobcu, prináleží na základe dohody strán sporu žalobcovi ako provízia.

24. Žalovaný sa proti žalobe bránil tým, že výslovne poprel existenciu žalobcom tvrdenej ústnej

dohody, uviedol, že medzi stranami neexistovalo iné dojednanie než písomne uzatvorená Zmluva o
sprostredkovaní zo dňa 01.01.2016, žalobcom predkladané pomocné doklady nikdy neboli vzájomne
odsúhlasené a ani nie sú predmetom dohody medzi žalobcom a žalovaným a žalobca ani neopísal
skutkové okolnosti tak, ako to vyžaduje ust. § 132 ods. 1 CSP, nakoľko neuviedol, ako k fakturovaným
sumám dospel a neuviedol ani to, v akej výške mala byť teda provízia v zmysle následnej ústnej dohody

medzižalobcomažalovanýmaakosavyčísľovala,žalobcalenodkázalnafaktúry,ktorépriložilknávrhu.

25. Odvolací súd uvádza, že predmetom zmluvy o sprostredkovaní je záväzok sprostredkovateľa
vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou.
Obsahom záväzku sprostredkovateľa nie je dosiahnutie konkrétneho výsledku, ale výkon činnosti, je

preto potrebné diferencovať obsah záväzku a vznik nároku na províziu. Vznik nároku na províziu
môže byť fakultatívne viazaný na dosiahnutie konkrétneho výsledku a následne rozlišuje, či ide len o
sprostredkovanie príležitosti pre záujemcu uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou (§ 645 Obchodného
zákonníka) alebo sprostredkovanie uzavretia určitej zmluvy s treťou osobou (§ 644 Obchodného
zákonníka), kde sa ďalej diferencuje, či je vznik nároku na províziu viazaný na uzavretie zmluvy

alebo až na splnenie záväzku z uzavretej zmluvy (§ 646 Obchodného zákonníka). Z tvrdení žalobcu
možno vyvodiť, že žalobca si v tomto súdnom konaní uplatnil voči žalovanému nárok na províziu vo
výške presahujúcej 20 % z dohodnutého obchodu, t.j. na základe uzavretej zmluvy (zmlúv) medzi
žalovanýmatreťouosobou,ktorátvorípredmetsprostredkovania.Províziasprostredkovateľabolapodľa
tvrdení žalobcu určená dohodou strán (§ 647 ods. 1 Obchodného zákonníka) tak, že konateľ žalobcu

priniesol konateľovi žalovaného konkrétny diel, na ktorom mala byť vykonaná žalovaným práca pre
tretí subjekt, konateľ žalovaného stanovil výšku odplaty, za ktorú túto prácu vykoná, konateľ žalobcu
dohodol s tretím subjektom sumu, na ktorú sa práca na konkrétnom diele bude žalovaným pre tretí
subjekt vykonávať, žalovaný vykonal objednanú prácu, žalovaný vystavil pre tretí subjekt faktúru a od
fakturovanej sumy si žalobca vyrátal na základe pomocných dokumentov svoju odplatu, ktorú žalovaný

žalobcovi zaplatil. Žalobca tiež tvrdil, že rozdiel medzi cenou zaplatenou tretím subjektom za každý
jednotlivý dielec a cenou určenou konateľom žalovaného, za ktorú žalovaný vykonal prácu pre žalobcu,
prináleží na základe ústnej dohody strán sporu žalobcovi ak provízia. Z tvrdení žalobcu potom vyplýva,
žeodplatažalobcuzasprostredkovaniemalapredstavovaťprijednotlivýchžalobcomsprostredkovaných
obchodoch rozdiel medzi cenou zaplatenou tretím subjektom žalovanému a cenou určenou konateľom

žalovaného za činnosť na tom ktorom diele, za ktorú žalovaný prácu vykoná, po odpočítaní 20 %,
keďže žalobca si žalovaný nárok uplatnil výlučne ako nárok na províziu vo výške presahujúcej 20 %
z dohodnutého obchodu. Bolo potom povinnosťou žalobcu v žalobe skutkovými tvrdeniami vymedziť, z
akej konkrétnej uzavretej zmluvy resp. z akých konkrétnych uzavretých zmlúv medzi žalovaným a treťou
osobou, ktoré sprostredkoval práve žalobca, vznikol nárok žalobcu na províziu na základe konkrétnej

dohody medzi žalobcom a žalovaným o výške tejto provízie ako rozdielu ceny stanovenej žalovaným za
konkrétnuprácuacenyzaplatenejtretímsubjektompoodpočítaní20%.Zjednodušenebolopovinnosťou
žalobcupreukázaťvovzťahukobchodnýmprípadom,ktorébolivýsledkomsprostredkovateľskejčinnosti
žalobcu a na ktoré sa vzťahovali žalobcom predložené faktúry tvoriace predmet sporu, existenciutvrdenej ústnej dohody o mechanizme určenia provízie pre žalobcu, keď z obsahu žalobných tvrdení
implicitne vyplýva, že provízia žalobcu na základe ústnej dohody nebola fixná, ale odvíjala sa od určenia
ceny žalovaným a ceny, ktorú dohodol žalobca s treťou osobou.

26. V okolnostiach súdenej veci preto považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť predovšetkým
to, že len všeobecné tvrdenie žalobcu, že pre žalovaného vykonával sprostredkovateľskú činnosť
avšeobecnétvrdenieoústnejdohodestránomechanizmeurčeniavýškyprovíziežalobcunepostačovali
na vyslovenie záveru o tom, že konkrétna žalovaná suma na základe sporných faktúr predstavuje nárok

žalobcu na províziu, ktorá vznikla vo vecnej súvislosti vo vzťahu ku konkrétnemu sprostredkovanému
obchodu medzi žalovaným a treťou osobou práve v žalovanej výške. Síce podľa tvrdení žalobcu
nárok žalobcu ako sprostredkovateľa na províziu mohol vzniknúť jedine vtedy, ak jeho pričinením
ako sprostredkovateľa bola medzi žalovaným a treťou osobou uzavretá zmluva, ktorá je predmetom
sprostredkovania, žalobca v celom priebehu konania neuviedol, uzavretie akého konkrétneho obchodu
je výsledkom jeho sprostredkovateľskej činnosti a ani v tomto smere neuviedol vo vzťahu k žalovaným

faktúram žiadne skutkové tvrdenia. Skutkové tvrdenia žalobcu, že mu vznikol nárok na províziu „nad
20%“ alebo „presahujúcej 20%“ nie je žiadnym konkrétnym a overiteľným tvrdením o dohodnutej
odmene za sprostredkovanie v rámci jednotlivých obchodných prípadov. Napriek obrane žalovaného,
že žalobca nevysvetlil, ako dospel k fakturovanej sume, žalobca neuviedol žiadne také skutkové
tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, aká konkrétna provízia, v akej výške a vo vzťahu k akému

konkrétnemu sprostredkovanému obchodu bola medzi žalobcom a žalovaným dojednaná a to vo
vzťahu k predloženým faktúram tak, aby bolo vôbec možné tvrdenia žalobcu verifikovať na podklade
konkrétnych dôkazných prostriedkov. Žalobca uviedol len údaj o tom, že žalobca má nárok na odplatu
viac ako 20 % z dojednaných obchodov, odkázal na vystavené faktúry a poukázal na to, že žalovaný
v minulosti faktúry žalobcovi uhrádzal, tieto tvrdenia však nedávajú odpoveď na otázku, na aký konkrétny

nárok žalobcu na províziu sa vzťahujú fakturované sumy. Preto aj odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že faktúry predložené žalobcom sú daňovými dokladmi, nie sú dôkazom o vzniku nároku
na províziu vo vzťahu ku konkrétnemu dojednanému obchodu, a preto ani prípadné prevzatie a
potvrdenie faktúr žalovaným a ich uvedenie v kontrolnom výkaze nemožno bez ďalšieho posudzovať
ako dôkaz o existencii nároku žalobcu, o to viac za situácie, keď sú vo vzťahu k nim vytvorené zo

strany žalovaného aj opravné položky na 100% fakturovanej sumy, ako na to správne poukázal aj súd
prvej inštancie. Zo žiadnej obchodnej praxe uhrádzania faktúr s predmetom fakturácie odguličkovanie
resp. odguličkovávanie nemožno vyvodiť automatické právo žalobcu na uhradenie akejkoľvek faktúry
vystavenej žalovanému s týmto predmetom fakturácie. Preto pokiaľ si žalobca uplatnil v tomto konaní
nárok na províziu vyfakturovanú žalovanému fa. č. FV2019/004, FV2019/008 a FV2019/011 ako

„odguličkovanie“, pre jeho úspech v spore bolo jeho procesnou povinnosťou uviesť také skutkové
tvrdenia,zktorýchmožnovyvodiťvzniktakéhotonárokupodľapredpisovhmotnéhoprávaresp.vzmysle
preukázanej dohody strán. Pokiaľ potom žalobca neuviedol taký skutkový dej, z ktorého by bolo možné
vyvodiť vznik jeho nároku voči žalovanému na žalovanú províziu za sprostredkovanie konkrétneho
obchodu v konkrétnej výške na základe konkrétnej ústnej dohody strán, nemohol byť v tomto konaní

úspešný, pretože si predovšetkým nesplnil svoju procesnú povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti.

27. Odvolací súd tiež v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zákonodarca v ust. § 132 ods. 2
CSP upravil, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Dôkazy strana označuje a predkladá na podporu svojich tvrdení. Dokazovanie teda má preukázať to, čo

strany tvrdili a neslúži na zisťovanie toho, čo strany ani netvrdili. Dokazovanie v sporovom konaní nemá
slúžiť na to, aby si sám súd z dôkazov strany vyvodzoval a zisťoval rozhodujúce skutočnosti. V súlade
s princípom kontradiktórnosti konania a zásadou rovnosti strán sporu preto nebolo povinnosťou, ale ani
právom súdu prvej inštancie, aby si z dôkazov žalobcu zisťoval a vyvodzoval iné skutočnosti a tvrdenia,
ako uvádzal samotný žalobca, resp. zisťoval a vyvodzoval skutočnosti nad rámec tvrdení žalobcu.

Pokiaľ potom aj žalobca predložil do konania listinné dôkazné prostriedky, bolo jeho povinnosťou uviesť
relevantné skutkové tvrdenia, ktoré mali byť takýmito dôkaznými prostriedkami preukázané. Žalobca
síce do konania predložil dôkazy, ktoré mali jeho nárok preukazovať, údaje z týchto dôkazov však vôbec
nepreniesol do svojich žalobných tvrdení pri opísaní relevantného skutkového deja (§ 132 ods. 1 CSP).
Nestačilo preto zo strany žalobcu skutkový dej individualizovať len odkazom na predložené listinné

dôkazné prostriedky (napr. faktúry, pomocné dokumenty pre výpočet provízie, emailovú komunikáciu
a pod.), všeobecným odkazom na iné prípady nesúvisiace s predmetom konania, v ktorých žalovaný
uhradil žalobcovi províziu nad 20% zo sprostredkovaného obchodu resp. odkazom na úhradu iných
faktúr s predmetom fakturácie odguličkovanie, a ani s odkazom na všeobecné znenie dohody, teda bezpopísania konkrétneho obchodného prípadu, z ktorého mu vznikol nárok na žalovanú províziu a bez
popísania konkrétneho spôsobu jej určenia.

28. Žalobca aj v podanom odvolaní napriek záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepredniesol
žiadne bližšie skutkové tvrdenia preukazujúce, že žalobca činnosť pre žalovaného (ním označenú
v žalovaných faktúrach ako „odguličkovanie“) reálne vykonal a ani ju nešpecifikoval, opätovne
všeobecne uviedol len to, že preukázal existenciu ústnej dohody o výške odmeny za sprostredkovanie
odlišnej od dohody medzi stranami sporu písomne dojednanej v Zmluve o sprostredkovaní,

predložil dôkazy, uviedol skutkové tvrdenia, ktoré odôvodnili dôvod označovania predmetu fakturácie
„odguličkovanie“ resp. „odguličkovávanie“ a preukázal existenciu pohľadávok žalobcu na základe
predložených faktúr. Žalobca abstrahuje od skutočnosti, že žiadne z ním prednesených tvrdení
v priebehu konania nepodáva žiadny obraz o tom, za čo v tomto konkrétnom prípade žalobca fakturuje
províziu práve v žalovanej sume. Ani odvolaciemu súdu v štádiu odvolacieho konania nebolo z tvrdení
žalobcu zrejmé, aká provízia z akej konkrétnej sprostredkovateľskej činnosti žalobcovi vznikla a prečo

práve v uplatnenej výške. Odvolateľ v podanom odvolaní v podstatnej miere len zopakoval svoje tvrdenia
uvedené aj pred súdom prvej inštancie. Úlohou odvolacieho súdu však nie je opätovne vyhodnocovať
tvrdeniastránpredsúdomprvejinštancie,jehoúlohoujepreskúmaťsprávnosťnapadnutéhorozhodnutia
na podklade odvolacích dôvodov. Odvolateľ podaním odvolania napáda správnosť určitého súdneho
rozhodnutia alebo postup súdu, ktoré vychádzajú z konkrétnych skutkových okolností a právneho

posúdenia. Pre úspech odvolateľa v odvolacom konaní je preto nevyhnutné, aby svoje odvolanie
formuloval tak, že v konkrétnej rovine spochybní napadnuté rozhodnutie, teda uvedie, z kých
dôvodov takéto rozhodnutie obstáť nemôže. Žalobca nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vymedzil
zopakovaním svojej argumentácie pred súdom prvej inštancie, v konkrétnej rovine neuviedol, v čom
podľa jeho názoru spočíva nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu prvého stupňa spochybňujúc

ním prijaté závery a preto žalobca ani nepredostrel takú odvolaciu argumentáciu, na podklade ktorej by
sa prípadne bol mohol odvolací súd odkloniť od preskúmavaných záverov formulovaných v rozhodnutí
súdu prvého stupňa o tom, že žalobca svoj nárok v priebehu konania dostatočne nešpecifikoval.

29. Žalobca zároveň v odvolaní nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že existenciu ústnej dohody

o výške provízie nad 20% nepreukazujú ani žalobcom predložené pomocné dokumenty, konkr.
tabuľky, pretože nebolo preukázané, že na ich schválení sa podieľal štatutár žalovaného resp. nebolo
preukázané, že žalovaný súhlasil s odmenou pre žalobcu prevyšujúcu písomne dohodnutú províziu
vo výške 20% a ani to, že fakturované práce (služby) boli zo strany žalobcu žalovanému aj skutočne
dodané.

30. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal aj na listinu označenú ako Odsúhlasenie zostatkov zo
dňa 29.09.2022 podpísanú konateľom žalovaného, na základe ktorej podľa jeho tvrdení žalovaný uznal
svoje záväzky voči žalobcovi za roky 2016 až 2020 vrátane záväzkov vyplývajúcich aj z neuhradených
faktúr s predmetom fakturácie odguličkovanie, ako aj ďalší dôkaz a to uhradené faktúry s predmetom

fakturácie odguličkovanie, ktoré podľa žalobcu potvrdzujú zaužívanú obchodnú prax dojednanú medzi
žalobcom a žalovaným, žiadny z týchto listinných dôkazov nepredstavuje dôkaz, z ktorého by bolo
možné vyvodiť vznik nároku žalobcu na zaplatenie provízie tvoriaci predmet tohto súdneho konania. Aj z
odvolania žalobcu vyplýva, že žalobca svoje úsilie v priebehu konania vkladal do preukázania obchodnej
praxe medzi žalobcom a žalovaným, opomína však to, že ani akákoľvek úhrada žalovaného v inom

obchodnom prípade nezbavuje žalobcu povinnosti vysvetliť, z akého sprostredkovaného obchodu mu
vznikol nárok na žalovanú províziu.

31. Napriek skutočnosti, že žalobca v podanom odvolaní Odsúhlasenie zostatkov zo dňa 29.09.2022
považoval za dôkaz o zaužívanej obchodnej praxi dojednanej medzi žalobcom a žalovaným, toto

tvrdenie je možné vyhodnoť aj ako tvrdenie žalobcu o tom, že Odsúhlasenie zostatkov zo dňa
29.09.2022 podpísané konateľom žalovaného predstavuje uznanie žalovaného záväzku voči žalobcovi.
Odvolací súd preto pre úplnosť dopĺňa, že sa jedná o nové skutkové tvrdenie, ktoré žalobca uviedol až
v odvolacom konaní. Civilné sporové konanie je založené na princípe zákonnej koncentrácie konania,
ktorá sa prejavuje aj v nemožnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a obrany potom, ako súd

prvej inštancie vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania v zmysle § 154 CSP. Po tomto okamihu
už prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatnené v odvolacom konaní nie sú prípustné,
okrem prípadov uvedených v ust. § 366 CSP. Pokiaľ až z odvolacích tvrdení žalobcu možno vyvodiť,
že žalovaný v Odsúhlasení zostatkov zo dňa 29.09.2022 prípadne uznal žalované faktúry, jedná sa oneprípustnú novotu podľa § 366 CSP, pretože žalobca neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mu bez jeho
viny bránili uplatniť tento prostriedok procesného útoku (skutkové tvrdenie podľa § 149 CSP) v konaní
pred súdom prvej inštancie.

32. Odvolací súd preto uzatvára, že pokiaľ žalobca tvrdil, že má voči žalovanému pohľadávku, ktorú
mu žalovaný nezaplatil, bolo jeho povinnosťou tvrdiť relevantné skutočnosti, na podklade ktorých by
bolo možné dospieť k záveru, že takáto pohľadávka žalobcovi skutočne vznikla v žalovanej výške
a následne svoje tvrdenia preukázať. Predpokladom splnenia dôkaznej povinnosti je tvrdenie právne

významných skutočností stranou, unesenie tzv. bremena tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a
dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Pokiaľ žalobca v žalobe neuviedol všetky potrebné
tvrdenia významné podľa hmotného práva pre ním uplatnený nárok, teda si nesplnil povinnosť tvrdenia
všetkých právne významných skutočností nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci samej (a pokiaľ
žalovaný uviedol vlastné vnímanie sporných skutočností poukazujúc aj na tento nedostatok žaloby
žalobcu), nemohol uniesť ani dôkazné bremeno preukázania svojho žalobného nároku. Žalobca totiž ani

do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvej inštancie vo veci skončil dokazovanie (§ 154 CSP) neuplatnil
také prostriedky procesného útoku v podobe skutkových tvrdení (§ 149 CSP), na základe ktorých
by bolo možné zo strany súdu prvej inštancie prijať záver o preukázaní uplatneného nároku žalobcu
na zaplatenie provízie na základe ústnej dohody strán nad písomne dohodnutých 20%, keď žalobca
predovšetkým neuviedol rozhodujúce a úplné skutkové tvrdenia na podporu takto uplatneného nároku.

Pokiaľ si potom žalobca nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť, súd
prvej inštancie správne rozhodol, keď dopad núdze tvrdenia ako aj následnej dôkaznej núdze pričítal
žalobcovi, na ktorom ležala povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k ním uplatnenému
nároku. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia preto nezistil, že by súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie výlučne na nepreukázanej skutkovej argumentácii žalovaného,

ako to tvrdil žalobca v odvolaní, pretože preskúmavané rozhodnutie o zamietnutí žaloby na takýchto
záveroch ani nespočívalo. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva ani to, že súd prvej
inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia neuveril tvrdeniam žalobcu, ale uveril tvrdeniam žalovaného,
a dôkazy vyhodnotil jednostranne v neprospech žalobcu. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil, že
bremeno tvrdenia a preukázania žalovaného nároku spočívalo na žalobcovi, ktorý ho neuniesol. Pokiaľ

potom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v súdenej zamietol s odôvodnením, že žalobca vznik nároku
uplatneného v tomto súdnom konaní nepreukázal, tento záver aj odvolací súd považuje za správny.

33. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie tiež to, že nevykonal navrhnutý výsluch konateľa žalobcu a
svedkyne C. D. E.. Poukázal na to, že nemožno vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo

dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, ak je bezprostrednou reakciou
na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania v podobe výsluchu konateľa žalovaného
na záverečnom pojednávaní.

34. Zo zvukového záznamu (§ 98 CSP) a zo zápisnice (§ 99 CSP) o záverečnom pojednávaní zo dňa

24.04.2024 vyplýva, že zástupca žalobcu ospravedlnil neúčasť konateľa žalobcu p. Igora Pavlisa na
tomto pojednávaní s odôvodnením, že mu telefonicky oznámil, že pre neodkladné pracovné záležitosti
sa pojednávania nebude môcť zúčastniť, keď na otázku súdu, či konateľ žalobcu bližšie špecifikoval
neodkladné záležitosti brániace mu v účasti na pojednávaní, právny zástupca žalobcu uviedol, že
konateľ žalobcu tieto dôvody bližšie nešpecifikoval. Zástupca žalobcu zotrval na potrebe výsluchu

konateľa žalobcu. Zástupca žalobcu navrhol, aby v konaní bola vypočutá svedkyňa C. D. E. z dôvodu,
aby odstránila rozpory v prečítanej výpovedi v konaní pred Okresným súdom Prievidza, keď na jednej
strane uvádza, že o existencii tabuliek nemá vedomosť, na druhej strane uvádza, že tieto sama vytvorila.

35. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nevykonanie výsluchu konateľa žalobcu, ktorý mohol

byť vykonaný na pojednávaní dňa 24.4.2024 (záverečné pojednávanie) odôvodnil tým, že by si to
vyžadovalo odročenie pojednávania a ospravedlnenie konateľa žalobcu z neúčasti na pojednávaní
nebolo ničím preukázané a nebolo ani riadne odôvodnené, preto by takýto postup bol v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne C. D.
E. s odôvodnením, že žalobca pôvodne navrhol túto svedkyňu vypočuť, ale následne navrhol vykonať

dokazovanie prečítaním jej výpovede v inom súdnom konaní. Po vykonaní dokazovania prečítaním
výpovede svedkyne žalobca navrhol svedkyňu predvolať a vypočuť ju osobne s odôvodnením, že je
potrebné odstraňovať rozpory v jej výpovedi. Rozpory vo výpovedi svedkyne podľa súdu prvej inštancie
vyplývali z predložených zápisníc, ktoré sú súčasťou spisu, a teda boli známe najneskôr v čase, kedyboli do spisu predložené. Tento dôkaz tak mohol byť navrhnutý skôr. Navyše, žalobcom tvrdené rozpory
vo výpovedi svedkyne sa mali týkať jej vyjadrenia o tom, že o existencii tabuliek mala vedomosť a
následného vyjadrenia, že tabuľky sama vytvorila. Uvedené vyjadrenie však bez preukázania existencie

(inej) dohody o výške odmeny nepreukazovalo žalobou uplatnený nárok.

36. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke žalobcu uvádza, že žalobca v podanom odvolaní
odvolaciemu súdu žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akých dôvodov je možné sa domnievať, že
výsluchy konateľa žalobcu a svedkyne C. D. E. sú spôsobilé zvrátiť výsledky dokazovania v prospech

žalobcu, teda aké pre posúdenie prípadu významné skutočnosti by tieto osoby svojím výsluchom
vedeli preukázať, keď výsledok tohto súdneho konania bol založený práve na tom, že žalobca si v
podstatnej miere predovšetkým nesplnil svoju procesnú povinnosť tvrdiť právne významné skutočnosti.
Z uvedeného dôvodu je aj odvolací súd toho názoru, že doplnenie dokazovania výsluchom týchto osôb
by bolo z daných okolností nehospodárne, ako to uviedol aj súd prvej inštancie. Vzhľadom na absenciu
relevantných skutkových tvrdení v žalobe a v ďalších prednesoch žalobcu v priebehu konania žiadny z

navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu by už nemohol priniesť viac svetla do posudzovaného prípadu.
Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu o nevykonaní ním navrhovaného dokazovania poukazuje
na skutočnosť, že v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), len
nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z
doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na

spravodlivésúdnekonanievzmyslečl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky(III.ÚS332/09).Zprávana
spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán, avšak s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.04.1993, II. ÚS 410/06). Nevyhovenie dôkaznému
návrhustranysporumožnozaložiťtromadôvodmi,prvýmjeargumentpodľaktoréhotvrdenáskutočnosť,

ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania, ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí alebo nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže
vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou a nakoniec tretím je argument, podľa
ktorého tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším
konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Vykonanie takéhoto dokazovania je

potrebné vyhodnotiť ako nadbytočné, v rozpore so základným princípom civilného sporového konania v
zmysle čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb. Keďže ani samotný žalobca v odvolaní nevedel uviesť, akú
relevanciu pripisuje týmto dôkazom v tomto súdnom konaní, nemohol spochybniť záver súdu prvej

inštancie, že doplnenie dokazovania výsluchom týchto osôb by bolo nehospodárne.

37. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch konateľa žalobcu odvolací súd ďalej dopĺňa, že žalobca
mal príležitosť uviesť všetky podstatné skutočnosti odôvodňujúce ním uplatnený nárok už v podanej
žalobe ako aj vo svojich ďalších prednesoch, konateľ žalobcu mal príležitosť zúčastniť sa pojednávania

uskutočneného v tejto veci dňa 24.04.2024, avšak bez preukázania vážnych dôvodov túto príležitosť
nevyužil. Na pojednávaní dňa 24. 4. 2024 bol v celom jeho priebehu za žalobcu na pojednávaní
prítomný jeho právny zástupca, ktorý mohol účinne hájiť jeho práva aj v reakcii na skutočnosti uvedené
konateľom žalovaného pri jeho výsluchu uskutočnenom na tomto pojednávaní. V odvolaní žalobca
naviac neuviedol, aké skutočnosti, ktoré mali byť reakciou na konkrétne nové tvrdenia a dôkazy

produkované žalovaným na pojednávaní, a ktoré nemohli byť preukázané inak, mali byť vykonaním
výsluchom konateľa žalobcu preukázané (§ 195 ods. 1 CSP). V odvolacej argumentácii žalobcu
absentuje akékoľvek vysvetlenie, z akého dôvodu bol výsluch konateľa žalobcu podstatný pre správne
zistenie skutkového stavu veci.

38. Vo vzťahu k výsluchu svedkyne C. D. E. je odvolací súd toho názoru, že rozpory v jej výpovediach
v iných súdnych konaniach museli byť žalobcovi známe pred pojednávaním dňa 24.04.2024, ako na to
správne poukázal aj súd prvej inštancie a v podanom odvolaní to nenamietal ani žalobca, a vykonanie
takéhoto dokazovania by si vyžadovalo odročenie pojednávania, preto sa nejedná o včasný návrh
na doplnenie dokazovania výsluchom tejto svedkyne. Z § 153 CSP vyplýva, že strany sú povinné

uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany (teda aj návrhy na vykonanie dôkazov) nie sú uplatnené včas,
ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súdnemusí (fakultatívne) na ne prihliadnuť, pričom Civilný sporový poriadok demonštratívnym výpočtom
uvádza, že môže ísť napríklad o situáciu, ak by prihliadnutie na tieto prostriedky vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ide napríklad o situáciu, keď by strana

podala návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka (§ 182 CSP), pričom tento dôkaz mohla navrhnúť
vykonať už skôr. Odvolací súd súhlasí so žalobcom v tom, že prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o
ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť
označiť a predložiť dôkazy na svoje tvrdenia. Žalobca však v odvolaní neuviedol, aké konkrétne právne

významné tvrdenia mali byť výsluchom tejto svedkyne v konaní preukázané v reakcii na skutočnosti,
ktoré vyšli najavo až na záverečnom pojednávaní. Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvej
inštancie správne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP. Pokiaľ žalobca
výsluch tejto svedkyne navrhol vo vzťahu k nezrovnalostiam v jej výpovedi v inom súdnom konaní,
a to vo vzťahu k tabuľkám, ktoré žalobca predložil ako pomocný dokument pre výpočet jeho odmeny,
odvolací súd pripomína, že samotný žalobca uviedol, že spôsob vyúčtovania odplaty žalobcu mal

byť dohodnutý a vzájomne odsúhlasený stranami (konateľmi). Žalobca zároveň v podanom odvolaní
relevantnou odvolacou argumentáciou nespochybnil záver súdu prvej inštancie prijatý v napadnutom
rozhodnutí, že pokiaľ žalobca predložil tabuľky, od ktorých odvodzoval existenciu ním vykonanej činnosti
ako i výšku odmeny, tieto neboli schválené a ani podpísané zmluvnými (sporovými) stranami resp.
konateľom žalovaného, a v konaní nebolo preukázané, že by sa na ich vytvorení či schválení podieľal

priamoštatutáržalovaného.PokiaľpotomžalobcažiadaldokazovanímvýsluchomsvedkyneE.odstrániť
rozpor v jej výpovedi v inom súdnom konaní, kde uviedla, že o existencii tabuliek nemá vedomosť, no
na druhej strane uviedla, že tieto sama vytvorila, takéto dokazovanie nemá potenciál zvrátiť správnosť
záveru súdu prvej inštancie, že tieto „tabuľky“, z ktorých má vyplývať, aká suma pripadala žalobcovi
a aká žalovanému, neboli odsúhlasené žalovaným, t.j. že údaje v tabuľkách nie je možné považovať za

výsledok dohody strán. Opätovne odvolací súd poukazuje i na to, že údaje z týchto „tabuliek“ žalobca
nepreniesol do žalobných tvrdení a neuviedol, ktoré údaje z tohto listinného dôkazného prostriedku sú
relevantné pre posudzovaný prípad. Výsluch svedkyne E. preto nebol spôsobilý preukázať vznik nároku
žalobcu na zaplatenie žalovanej sprostredkovateľskej provízie na základe konkrétnej ústnej dohody, ako
to správne uviedol aj súd prvej inštancie.

39. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že v bode 26 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
len vymenoval, ktoré dôkazy vykonal, avšak s ich obsahom sa v odôvodnení rozsudku žiadnym
spôsobom nevysporiadal, odvolací súd konštatuje, že povinnosťou súdu prvej inštancie je vysporiadať
sa len s tými dôkazmi, ktoré majú význam pre posúdenie sporu, teda tých, ktoré žalobca označil

na preukázanie svojich tvrdení. Opačný prístup presadzovaný žalobcom v odvolaní by znamenal,
že rozhodnutie súdu by obsahovalo rozsiahle opisovanie skutočností vyplývajúcich z predložených
dôkazov bez akejkoľvek ich výpovednej hodnoty vo vzťahu k predmetu sporu, čo by viedlo k zbytočnej
rozsiahlosti a aj neprehľadnosti prijatého rozhodnutia. Nie je preto povinnosťou súdu prvej inštancie
uvádzať v prijatom rozhodnutí skutočnosti, ktoré netvorili skutkový základ prijatého rozhodnutia a ktoré

pre rozhodnutie súdu neboli nijak významné. Obsah vykonaných dôkazov, z ktorých súd prvej inštancie
nevyvodil žiadne skutkové zistenia, preto nemusí súd prvej inštancie uvádzať v odôvodnení svojho
rozhodnutia a odvolací súd pri zisťovaní skutkového stavu na ne rovnako neprihliada okrem prípadu, ak
by ich zopakoval. Odvolateľ však v odvolaní neuviedol, aké konkrétne skutočnosti relevantné z hľadiska
predmetu sporu z jednotlivých predložených listinných dôkazov vyplývajú. Aj vzhľadom na vyslovené

závery odvolacieho súdu o nesplnení povinnosti tvrdenia zo strany žalobcu a v kontexte len všeobecne
formulovanej odvolacej námietke žalobcu o nevysporiadaní sa so všetkými predloženými dôkazmi
súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, zo strany odvolacieho súdu nevyvstala
potreba doplniť resp. zopakovať dokazovanie konkrétnymi dôkazmi predloženými žalobcom.

40. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací
súd uvádza, že z obsahu takto vymedzeného odvolacieho dôvodu odvolací súd nezistil, že by žalobca
existenciu odvolacieho dôvodu v podobe nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie podporil
argumentáciou, ktorá by priamo reagovala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a ktorá by
obsahovala konkrétne porovnanie toho, ktorými námietkami a právne významnými skutočnosťami, ktoré

mohli mať význam pre rozhodnutie tohto sporu, sa súd prvej inštancie nezaoberal alebo dostatočne
nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia. Pre odvolací súd nie sú všeobecné odvolacie tvrdenia žalobcu
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijako významné, pretože takto formulované
odvolanie neumožňuje odvolaciemu súdu preskúmať správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže munie je známe stanovisko odvolateľa, z akých konkrétnych dôvodov ho nepovažuje za dostatočne
preskúmateľné. Odvolací súd je preto nútený konštatovať, že v tomto smere žalobca odvolaciu
argumentáciu neuviedol tak, aby umožnil odvolaciemu súdu na podklade tvrdených odvolacích dôvodov

preskúmať v konkrétnej rovine (na základe konkrétnych námietok) namietanú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto v tomto smere dospel k záveru, že nedostatok
obsahového (kvalitatívneho) vymedzenia odvolania v posudzovanom prípade nepredstavuje vadu na
odstránenie ktorej by odvolací súd mal odvolateľa vyzývať (§ 373 ods. 1 in fine CSP), avšak táto
skutočnosť má za následok, že podané odvolanie odvolací súd pre absenciu relevantných odvolacích

tvrdení a argumentácie ani v tejto časti nemohol posúdiť ako dôvodné. Odvolací súd len pre úplnosť
dodáva, že aby mohol v časti vznesenej námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
opravný prostriedok žalobcu považovať za opodstatnený, musel by nahradiť jeho procesnú aktivitu
ako odvolateľa tým, že by sám vyhľadal dôvody, pre ktoré je potrebné považovať napadnuté súdne
rozhodnutie za nepreskúmateľné. Tým by zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania a práva na spravodlivý proces, keďže by v rozpore so zásadou rovnosti

účastníkov konania zasahoval do sporu v prospech žalobcu. Odvolací súd zároveň dodáva, že z obsahu
preskúmavaného rozhodnutia je zistiteľné, že súd prvej inštancie uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil a ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie stručne vysvetlil, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a rovnako jeho rozhodnutie obsahuje aj právne posúdenie veci. Odvolací súd
preto konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle §
220 ods. 2 CSP, pričom zároveň poukazuje tiež na obsahovú spojitosť rozhodnutia súdu prvého stupňa
a rozhodnutia odvolacieho súdu vyjadrenú v zásade jednotnosti dvojinštančného konania (II. ÚS 78/05),

keď odvolací súd vo svojom rozhodnutí doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

41. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol také relevantné
skutkové a právne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie, na základe

ktorých žalobu zamietol. Preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobu vo výroku I. napadnutého rozhodnutia
zamietol, odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie v tejto časti za vecne správne. Žalobca podal
odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, t.j. aj proti druhému výroku o náhrade trov
konania. Pretože súd prvej inštancie žalobu zamietol, v súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1
CSP správne priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Aj v

druhom výroku je preto napadnuté rozhodnutie vecne správne. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi v
zmysle § 180 ods. 1 CSP viazaný, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal výlučne v zmysle
dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v konaní
nezistil také vady procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada aj vtedy, keď neboli stranami
uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).

42. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu ako vecne správne.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

44.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).