Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123343957
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123343957.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený
Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava- mestská časť Ružinov, IČO: 53 255
739, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., o zaplatenie sumy 4 607,70
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 25Csp/42/2024
- 173 zo dňa 10. 07. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto, cit.:

,,I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. „

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné
uzavretie Zmluvy o spotrebiteľskom D. E. F., medzi právnym predchodcom postupcu (D. G., H.) a
žalovanou, čerpanie úveru vo výške 10 200,- eur na úhradu existujúcich úverov žalovanej a ani
nesplácanie úveru žalovanou od 02/2021. Žalobca v spore tvrdil, že pohľadávku voči žalovanej
nadobudol postúpením, pričom ako dôkaz sa odvolával na Zmluvu o postúpení pohľadávok a prílohu
k nej a ako dôkaz predložil Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 09. 2022 bez preukázania

jeho doručenia žalovanej. Vzhľadom na skutočnosť, že veriteľom, s ktorým žalovaná uzavrela úverovú
zmluvu, na základe ktorej mala vzniknúť žalovaná pohľadávka nebol žalobca ale banka - D. G. B., H. a
vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že pohľadávka voči žalovanej mu bola postúpená zmluvou o postúpení
pohľadávok súd prvej inštancie uviedol, že povinnosťou bolo ex offo skúmať splnenie podmienok
vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení iných zákonov
(ďalej v texte len ako ,,ZoB“).
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal zákonné podmienky postupiteľnosti

bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB, keďže nepreukázal relevantnú písomnú výzvu
banky tak, ako ju má na mysli toto ustanovenie. Výzvy predložené žalobcom ako listinné dôkazy spolu
so žalobou, a to písomnú výzvu pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti spolu s doručenkou, vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru s doručenkou a oznámenie o postúpení pohľadávky a samotné tvrdeniežalobcu v podanej žalobe a v sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí návrhu na vydanie platobného
rozkazu o tom, že podľa neho nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB, splnenie zákonných podmienok
postupiteľnosti pohľadávky banky nepreukazujú, lebo obsahom ani účelom nie sú výzvou v zmysle ust.

§ 92 ods. 8 ZoB. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v týchto výzvach išlo len o upozornenie žalovanej
na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru, teda o úkony vyžadované v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) na to, aby
bolo možné úver predčasne zosplatniť. Uvedené výzvy majú náležitosti upozornenia v zmysle ust. § 53
ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. OZ, resp. oznámenia o predčasnom zosplatnení úveru bankou a nemajú

náležitosti písomnej výzvy banky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, čo je logické, keďže týmito úkonmi sa
sledovalo niečo úplne iné ako výzva v súvislosti s postúpením pohľadávky, ku ktorému malo dôjsť až rok
po vyhlásení úveru za predčasne splatný. V tzv. poslednej výzve pred zosplatnením zo dňa 31. 05. 2021
bola žalovaná vyzývaná na úhradu sumy len vo výške 572,72 eur ako nedoplatku na splátkach v čase,
keď ešte neskôr postupovaná pohľadávka ani nebola splatná. Keďže postúpiť možno len pohľadávku
banky, ktorá je splatná, tak logicky aj výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB sa má týkať už splatnej

pohľadávky. Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť aj to, že hoci žalobcom predložené
výzvy označené ako „Posledná výzva pred zosplatnením“ a „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný“
obsahujú všeobecnú stručnú konštatáciu, že v prípade, že nedôjde k úhrade banka, využije všetky práva
vyplývajúce jej zo zmluvy, resp. z právnych predpisov na uspokojenie svojej pohľadávky „vrátane jej
postúpenia na inú osobu“, aj tak v žiadnom prípade nemôže ísť o výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8

ZoB, pričom žiadnu inú písomnú výzvu žalovanej pred postúpenia pohľadávky s dokladom o doručení/
doručovaní žalobca súdu prvej inštancie nepredložil. Súd prvej inštancie dodal, že aj aktuálna súdna
prax už opakovanie konštatovala, že za písomnú výzvu banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno
považovať ani oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru (v tomto prípade vyhlásenie úveru za
predčasne splatný zo dňa 12.07.2021, t. j. viac ako rok pred postúpením pohľadávky), o to menej by za

takú výzvu bolo možné považovať ešte len upozornenie na možnosť predčasného zosplatnenia úveru.
Keďže podmienka pre platné postúpenie pohľadávky banky v zmysle ust. § 92 ods.8 ZoB splnená
nebola, je postúpenie pohľadávky banky (právneho predchodcu žalobcu) na žalobcu v dôsledku
uvedeného v zmysle ust. § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom,
dôsledkom čoho je skutočnosť, že žalobcovi nesvedčí v tomto konaní aktívna vecná legitimácia. Žalobca

nepreukázal splnenie zákonných podmienok postupiteľnosti bankovej pohľadávky, nepreukázal riadnu
písomnú výzvu banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB a jej riadne doručenie žalovanej, čím nemohlo
dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalobca tak nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu,
a preto súd prvej inštancie žalobu I. výrokom zamietol.
Zároveň podľa súdu prvej inštancie dospel k záveru, že veriteľ neposudzoval schopnosť žalovanej

splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ako ,,ZoSÚ“), čo
v zmysle ust. § 11 ods. 2 prvá veta tohto zákona ma ten následok, že veriteľ nebol oprávnený vyžadovať
odspotrebiteľajednorazovesplateniespotrebiteľskéhoúveru.Vdanomprípade,bolisplnenépodmienky
aj pre uplatnenie sankcie straty práva veriteľa na predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru, keďže

právny úkon zosplatnenia spotrebiteľského úveru súd posúdil ako neplatný podľa ust. § 39 OZ pre
rozpor so zákonom.
Výsledky vykonaného dokazovania priviedli súd prvej inštancie v danom prípade k záveru, že tvrdenie
žalobcu o tom, že ust. § 1 ods. 6 ZoSÚ, v ktorom absentuje odkaz na ust. § 7 ods. 1 zákona, z čoho
podľa neho vyplýva, že na prejednávaný prípad sa nevzťahuje, a preto postupca nebol povinný dodržať

predmetné ustanovenie a skúmať bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou, nie je pravdivé, nakoľko
citované ustanovenie odkazuje na ust. § 11 ZoSÚ, a to vrátane jeho ods. 2, ktorý odkazuje na ust. §
7 tohto zákona. Preto mal súd prvej inštancie za to, že aj v tomto prípade bolo povinnosťou veriteľa
skúmať bonitu žalovanej o to viac, že išlo o úplne nového veriteľa, pričom podľa názoru súdu neobstojí
ani jeho tvrdenie o tom, že sa znížili záväzky žalovanej zo sumy 162,80 eur, na sumu 128,43 eur, a preto

je nelogické od veriteľa žiadať, aby skúmal pred poskytnutím úveru bonitu žalovanej, pretože znížením
výšky mesačnej splátky došlo k zlepšeniu jej finančnej situácie.
Zo žalobcom predložených dôkazov súd prvej inštancie zistil, že v danom prípade veriteľ poskytol
žalovanej úver, pričom žalobca nepreukázal, žeby mal riadne zistenú a preverenú výšku jej príjmov,
výdavkov a rodinný stav (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Žalobca predložil ako dôkazy k skúmaniu bonity len listinu

označenú ako I. E.- H., dopyt do SRBI (Spoločného registra bankových informácií), kde je okrem iného k
žalovanej uvedené „príliš krátka história, vysoký počet aktívnych zmlúv“, čestné vyhlásenie žalovanej o
jej mesačnom príjme z pracovnej činnosti a žiadosť o poskytnutie úveru. V čestnom vyhlásení žalovanej
je ako údaj o príjme uvedená suma 1 500,- eur, pričom v žiadosti o úver nie sú vyplnené žiadne údajeo príjme žalovanej, len údaje o zamestnaní, kde je uvedené, že je zamestnaná ako manažérka tri
roky u zamestnávateľa J. J. B. na dobu neurčitú. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ani netvrdil, žeby
deklarovaný príjem žalovanej akokoľvek preveril, pričom z predloženého dopytu zo Sociálnej poisťovne

vyplýva, že žalovaná bola v tom čase zamestnaná u zamestnávateľa aspoň od 07/2015, t. j. aspoň
99 dní. Nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto nie sú
podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný len príjem spotrebiteľa, lebo zákon jasne
hovorí o preverení údajov, nielen príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, čo žalobca
nepreukázal, že náležite preveril. Ak žalobca chcel presvedčiť súd, že veriteľ náležite preveril príjmy a

výdavky žalovanej, bol povinný predložiť či označiť dôkazy, či už z interných alebo externých zdrojov, z
ktorých pri tomto preverení vychádzal, čo neurobil. Zo žalobcom predložených listín vôbec nevyplýva,
aké mala žalovaná výdavky na bývanie, domácnosť, na živobytie, na lieky a pod., keď ani v žiadosti o
úver nie je vyplnený žiadny údaj o výdavkoch žalovanej. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ
ide o skúmanie pravidelných výdavkov žalovanej pred uzavretím uvedenej úverovej zmluvy. Skúmanie
výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov (predložený výpis z bankového

registra, ktorý predložil žalobca) nie je dostatočné.
Hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ má v zmysle ust. § 11 ods. 2 tohto zákona
za následok to, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navyše, podľa
prvej vety ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní
schopnosti spotrebiteľa splácať úver, nie je oprávnený od spotrebiteľa požadovať jednorazové splatenie

spotrebiteľskéhoúveru.Skonštatovanímabsolútnejneplatnostipredčasnéhozosplatneniaúveruprávny
predchodca žalobcu nemohol ani platne postúpiť pohľadávku voči žalovanej na žalobcu, keďže
zákonnou podmienkou postupiteľnosti takejto pohľadávky v zmysle ust. § 17 ZoSÚ bolo, aby išlo o
pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo o pohľadávku, ktorá sa stala
splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, čo v tomto prípade splnené nebolo,

keďže konečná splatnosť úveru má byť až dňa 25. 12. 2024. Nedodržanie zákonných podmienok
postúpeniapohľadávkyvzmysleustanoveníZoSÚjenaťarchuveriteľaanemôžehozhojiťanineplnenie
povinnosti žalovanej splácať úver, ktorá predmetnú neplatnosť postúpenia nezavinila. Neboli tak splnené
podmienky postúpenia pohľadávky na žalobcu podľa ZoSÚ. S poukazom na uvedené skutočnosti
apríslušnezákonnéustanoveniamalsúdprvejinštancie zato,žežalobajezdôvodunedostatkuaktívnej

vecnej legitimácie žalobcu zjavne nedôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), tak, že právo náhradu trov konania
úspešnej žalovanej nepriznal, nakoľko jej doposiaľ žiadne trovy konania nevznikli

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Podľa žalobcu v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že
pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 ZoB ukladá.
Žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzkuvočipostupcovinepretržitedlhšieako90kalendárnychdníazároveňbolovkonanípreukázané,
že žalovaná bola postupcom opakovane vyzývaná na úhradu omeškaných splátok, a to okrem iných
aj: 1/ výzvou označenou ako „Posledná výzva pred zosplatnením“ zo dňa 31. 05. 2021, ku ktorej
žalobca pripojil doklad o doručovaní žalovanej – doručenka, a 2/ výzvou označenou ako „Vyhlásenie
úveru za predčasne splatný“ zo dňa 12. 07. 2021, ku ktorej žalobca pripojil doklad o doručovaní

žalovanej – doručenka. V konaní tak bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky
napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči
banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho
predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho
súdu SR (sp. zn. 8Cdo/169/2020) pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB

bolo možné považovať aj výpoveď zmluvy (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti), avšak iba za súčasnej
podmienky, že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Z uvedeného vyplýva, že akúkoľvek
výzvu nemožno automaticky stotožňovať s písomnou výzvu banky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, pretože
relevantným bude obsah predmetnej výzvy. Uvedený právny záver plne korešponduje s autonómiou
vôle v súkromnoprávnych vzťahoch, kedy nič nebráni subjektu práva spísať viacero právnych úkonov do

jednej listiny. Rovnako podľa uznesenia NS SR, sp. zn. 9Cdo/165/2022 niet žiadneho dôvodu odkláňať
sa od názorov vyjadrených v citovanom judikáte R 60/2018 a vyžadovať, aby výzva banky adresovaná
dlžníkovi v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB obsahovala ďalšie, osobitné náležitosti než tie explicitne
vyjadrené.V súvislosti s predloženými výzvami žalobca uvádza, že sa jedná o kvalifikované výzvy banky žalovanej
v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. Obsahom týchto podaní bola výzva postupcu, aby žalovaný uhradil
dlžnú sumu (a to bez ohľadu na to, či výzva na úhradu bola len sekundárna popri primárnom vyhlásení

mimoriadnej splatnosti, nakoľko žiadne ustanovenie nevylučuje možnosť uskutočniť viacero úkonov
prostredníctvom jedného podania). Žalobcovi preto nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedené výzvy
postupcu nestačia a súd si vytvára vlastné podmienky, nakoľko ust. § 92 ods. 8 ZoB pojednáva len o
písomnej výzve banky (bez akýchkoľvek osobitých náležitostí) voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k
úhrade omeškaných splátok úveru, resp. akejkoľvek časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť

vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka.
Žalobca taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia súdu v otázke
skúmania bonity. Na výzvu súdu žalobca zaslal súdu prvej inštancie vyjadrenie zo dňa 16. 05. 2024
ohľadom riadneho skúmania a preverovania bonity žalovanej. Žalobca sa uvedeného vyjadrenia v
celom rozsahu pridržiava, pričom jeho prílohou bola kompletná dokumentácia preukazujúca náležité a
odborné skúmanie bonity. Žalobca má za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia, nakoľko súd mal za to, že postupca bol povinný skúmať bonitu žalovanej. V rámci ust. §
1 ods. 6 ZoSÚ absentuje ust. § 7 ZoSÚ vo vymenovaných ustanoveniach, ktoré sa na sa na tento
typ úveru (novoposkytnutý úver, ktorým sa zlepšia podmienky a spôsob splácania pre spotrebiteľa)
majú aplikovať, a síce je tam odkaz na ust. § 11 ZoSÚ. Z toho vyplýva, že ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ sa
na prejednávaný prípad nevzťahuje a teda postupca nebol povinný dodržať predmetné ustanovenie a

skúmať bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou. Napriek tomu postupca skúmal bonitu žalovanej
prísne a s odbornou starostlivosťou s poukazom na ust. § 7 ods. ZoSÚ (hoci takú povinnosť nemal).
Žalobca sa nemohol stotožniť ani s tvrdením súdu prvej inštancie v bode č. 54 napadnutého rozhodnutia:
„Zo žalobcom predložených dôkazov súd konštatuje, že v danom prípade veriteľ poskytol žalovanej
úver, pričom žalobca nepreukázal, žeby mal riadne zistenú a preverenú výšku jej príjmov, výdavkov

a rodinný stav“. Príjmy žalovanej - žalovaná deklarovala zamestnanie u zamestnávateľa J. J., B. na
pozícií – manažér s príjmom 1 500,- eur. Uvedené bolo overené v Sociálnej poisťovni s pozitívnym
výsledkom, t. j. pravdivosť deklarovaného príjmy žalovanej bol overený v štátnej inštitúcii, ktorý daný
výsledok potvrdil. Žalovaná v čase poskytnutia úveru bola zamestnaná po dobu dlhšiu ako 99 dní
(čo konštatoval aj samotný súd). Výdavky žalovaného – existujúce záväzky žalovaného boli overené

dopytom do úverového registra, t. j. záväzky boli nad rámec povinností postupcu overené dopytom do
oficiálneho úverového registra, pričom žalovaná mala 5 splátkových a 1 nesplátkový úver. Poskytnutý
úver však mal byť použitý na úhradu dvoch existujúcich úverov vo K., H., o čom žalobca súdu predložil
všetky relevantné dôkazy. Zo žiadosti o úver nevyplýva, že by mala žalovaná iné (ďalšie) mesačné
výdavky a ani ich neuvádzala (hoci žalovanej takáto povinnosť pri klasickom spotrebiteľskom úvere v

zmysle ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ explicitne vyplývala), tak postupca naviac zohľadnil aj rámci nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy paušálnu sumu vo výške 199,48 eura,
tedaživotnéminimumžiadateľaoúver. Rodinnýstavžalovanej-žalovanávrámcižiadostioúveruviedla
rodinný stav slobodná, počet členov domácnosti 1 a žiadne vyživované dieťa.
Napadnutý rozsudok je tak podľa názoru žalobcu nevyhnutné podrobiť revízii zo strany odvolacieho

súdu, nakoľko je zjavné, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie tejto žaloby
a postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom (nemohlo dôjsť ani k sankcii o
potencionálnej bezúročnosti), z ktorého dôvodu došlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, o
čom svedčí celý rad žalobcom predložených dôkazov. Nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. „živého úveru“,
je nutné dospieť k tomu právnemu záveru, že v konaní nie je sporné splnenie všetkých zákonných

podmienok (§ 17 ods. 1 ZoSÚ, § 92 ods. 8 ZoB) pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca je plne
aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Na základe uvedených skutočností jednotlivo
i súhrnne žalobca považuje napadnutý rozsudok a v ňom uvedené závery súdu prvej inštancie za
nepreskúmateľné a nesprávne, pričom zastáva názor, že žaloba je dôvodná a preukázaná v celom
uplatnenom rozsahu a žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní.

Na základe vyššie uvedeného preto žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a zároveň
prizná žalobcovi voči žalovanému nárok náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mupredchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolenie žalobcu nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (rozhodnite ÚS
SR sp.zn. II.ÚS 78/05).

7. K námietke nesprávneho právneho posúdenia ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp.
zn. 7Cdo/7/2010).

8. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu
nesplnenia zákonných podmienok pre platne postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle
ust. § 92 ods. 8 ZoB (písomná výzva) a ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ (platné zosplatnenie spotrebiteľského

úveru) .

9. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu, D. G.,
H., dňa 16. 12. 2015 uzatvorila so žalovanou Zmluvu o spotrebiteľskom D. E. F. L. XXX/XXXX/XXXX ,
ktorého predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 10 200,- eur (ďalej len ,,Zmluva o úvere“) (č.l. 23

spisu).

10. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o
tom, že predmetný zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom
spotrebiteľským, pretože uzatvorená úverová zmluva zo dňa 16. 12. 2015 je štandardnou formulárovou

spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože
pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Právny predchodca žalobcu (D. G., H.), sa s účinnosťou od 01. 10. 2021 zlúčil so spoločnosťou
L. D. G., H., B. B. C. XX, XXX XX G., M. : XX XXX XXX, ktorá sa stala jeho univerzálnym nástupcom
všetkých práv a povinností, a ktorá na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa ust. §
524 a nasl. OZ zo dňa 12. 09. 2022 medzi ňou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, postúpila
na neho pohľadávku voči žalovanej.

12. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasl. Aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
súdneho konania (porov. rozsudok NS SR zo dňa 29. 06. 2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

13. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené
zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel

cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty.

14. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
(ďalej ako ,,ZoB“) môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladupredchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre
platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky.

Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie
zákonov v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28. 03. 2018, aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017
zo dňa 24. 04. 2018 zhodne konštatoval, že podmienky ust. § 92 ods. 8 veta prvá ZoB sú zákonnými

podmienkami platného postúpenia pohľadávky banky, nie úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené
porušenie bankového tajomstva.

16. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky
zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby
v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú

službu (,,Toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením
pohľadávky...). Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva,
90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola
ochrana bankového tajomstva.

17. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. 10. 2021, uverejneného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 2/2022 pod R 6 v sporoch s ochranou slabšej strany súd
skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
podľa ust. § 92 ods. 8 vety prvej ZoB, pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade,
že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

18. Jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB (okrem
nepretržitého omeškania klienta viac ako 90 kalendárnych dní a splatnosti pohľadávky) je písomná
výzva adresovaná dlžníkovi pred postúpením pohľadávky. Písomná výzva banky klientovi je druhým
predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu.

19. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB, vyžaduje, aby banka pred zamýšľaným postúpením pohľadávky inému
subjektu, ktorého výber ako už bolo konštatované spotrebiteľ (klient) nemôže ovplyvniť, dala tento svoj
zamýšľaný postup na vedomie spotrebiteľovi a to písomnou výzvou na plnenie s upozornením, že aj
keď napriek tejto výzve bude spotrebiteľ viac ako 90 kalendárnych dní s plnením čo i len časti svojho

záväzku voči banke v omeškaní, musí si byť spotrebiteľ vedomý a musí počítať s tým, že banka aj bez
jeho súhlasu svoju pohľadávku voči nemu môže postúpiť inému aj nebankovému subjektu, t.j. subjektu
voči ktorému už spotrebiteľ nebude požívať ochranu v zmysle ochrany svojich citlivých údajov tvoriacich
predmet bankového tajomstva, vymožiteľnej národnou bankou.

20. Inými slovami povedané, v záujme ochrany slabšej strany vo vzťahu s bankou, t.j. v záujme ochrany
spotrebiteľa z hľadiska ochrany jeho citlivých údajov tvoriacich predmet bankového tajomstva, pred ich
sprístupnením tretím osobám nebankového charakteru, ktorých postupy sú z hľadiska nakladania a
spracovania s týmito údajmi nekontrolovateľné a nevymožiteľné národnou bankou, dal zákonodarca
v ust. § 92 ods. 8 ZoB spotrebiteľovi možnosť, rozhodnúť sa, či aj napriek písomnej výzve banky na

plnenie podstúpi riziko, aby jeho údaje boli sprístupnené nebankovému subjektu ak po výzve nebude
viac ako 90 kalendárnych dní banke plniť a tak aby bolo nakladanie s jeho údajmi nekontrolovateľné
národnou bankou alebo spotrebiteľ bude konať svedomím, že sám svojím konaním, keď ani po takejto
výzve banky viac ako 90 kalendárnych dní nebude banke plniť, sa pripravil o ochranu nakladania so
svojimi údajmi tvoriacimi predmet bankového tajomstva.

21. Banka nezaslaním predmetnej výzvy spotrebiteľovi podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, nie je oprávnená
spotrebiteľa o toto jeho rozhodnutie (v lehote min. 90 kalendárnych dní po zaslaní výzvy, pozn.) pripraviť,
resp. tomuto oprávneniu spotrebiteľa korešponduje zákonná povinnosť banky, aby pred zamýšľaným
postúpením svojej pohľadávky voči spotrebiteľovi na tretiu osobu (aj nebankového charakteru), takúto

výzvu spotrebiteľovi zaslala, aby toto postúpenie pohľadávky bolo účinné aj z hľadiska zákonných
požiadaviek ZoB.22. Písomná výzva podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB je faktickým úkonom, ktorý je nevyhnutnou podmienkou
možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky na osobu, ktorá nie
je bankou aj bez súhlasu jej klienta (spotrebiteľa), po uplynutí zákonom stanovenej lehoty min. 90

kalendárnych dní. V prípade, ak tento faktický úkon nebol preukázateľne vykonaný a doručený dlžníkovi,
nemôže byť platná ani zmluva o postúpení, z ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu

23. Výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB musí byť kvalifikovaná. Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné
obsahové náležitosti na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu tohto ustanovenia nepochybne vyplýva,

že nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka
na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením lehoty 90 dní a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty
bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt, bez súhlasu dlžníka.
Žalobca tvrdí, že banka pred postúpením mu pohľadávky si splnila povinnosť podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB,
avšak nepreukázal, že by banka skutočne dlžníkom zaslala výzvu v zmysle označeného ustanovenia
ZoB, poskytujúcej spotrebiteľovi (žalovanej) ochranu resp. možnosť takejto ochrany pred porušením

bankového tajomstva, ktorá skutočnosť musí byť v tejto osobitnej výzve explicitne uvedená a tak daná
spotrebiteľovi (žalovanej) na vedomie s možnosťou rozhodnúť sa či bude alebo nebude banke plniť.

24. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu je zrejmé, že postupca nepostupoval v súlade s ust. §
92 ods. 8 ZoB, keď nepreukázal, že žalovanej ako dlžníkom zaslal takúto výzvu.

25. V uvedenej súvislosti odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/266/2020 zo dňa 31. 03. 2022 podľa ktorého obsah ust. § 92 ods. 8, veta prvá ZoB predpokladá
výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho
záväzku. Skrz spotrebiteľský charakter dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o

mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. Na uvedené rozhodnutie
nadviazal Najvyšší súd SR ďalej vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. 10. 2022
a v najnovšom sp. zn. 9Cdo/90/2023 z 30. 10. 2024, v ktorom sa odklonil od svojho predchádzajúceho
právneho názoru uvedeného v rozhodnutí sp.zn. 9Cdo/165/2022 z 27. 09. 2023, v ktorom skonštatoval,
že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že vo výzve podľa ust. § 92

ods. 8 ZoB musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, pričom
výzvou v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného
jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).

26. Z uvedených dôvodov neobstojí tvrdenie žalobcu, že za takúto výzvu možno považovať aj výzvu
banky označenú ako „Posledná výzva pred zosplatnením“ zo dňa 31. 05. 2021 (č.l. 53 spisu) a výzvu
označenú ako „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný“ zo dňa 12. 07. 2021 (č.l. 35 spisu). Tieto boli
síce boli žalovanej ako dlžníčke doručené a bankou realizované ešte pred postúpením pohľadávky (12.
09. 2022), avšak na úplne inom právnom základe a to na podklade ust. § 53 ods. 9 a ust. § 565 OZ a

nie na podklade § 92 ods. 8 ZoB, pretože jedná sa o výzvu na plnenie s následkom zosplatnenia celého
úveru, ako aj samotné mimoriadne zosplatnenie úveru, a nie s následkom postúpenia pohľadávky inému
subjektu, ako to vyžaduje ust. § 92 ods. 8 ZoB. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že
na uvedenom právnom závere o účele týchto výziev podľa ust. § 53 ods. 9 a ust. § 565 OZ nič nemení
ani dodatok uvedený v týchto výzvach, že v prípade nehradenia záväzku, banka využije všetky práva,

ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy, resp. z predpisov na uspokojenie pohľadávky vrátane jej postúpenia na
inú osobu.

27. Tým, že banka výzvu žalovanej nezaslala, resp. táto skutočnosť zo strany žalobcu nebola v
konaní preukázaná, neposkytla jej dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke za

účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Preto aj tohto dôvodu nebolo preukázané splnenie zákonom
požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávky. Aktívna legitimácia žalobcu nie je
preto daná. Zmyslom a cieľom ust. § 92 ods. 8 ZoB bolo dosiahnuť stav, aby mal dlžník dostatok času
na vykonanie opatrení zotrvať na vzťahu so „svojou“ bankou a tak zotrvať aj vo sfére kontrolovanej
Národnou bankou Slovenska.

28. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia
pohľadávky tak, ako to vyžaduje ust. § 92 ods. 8 ZoB (výzva banky adresovaná dlžníkovi pred
postúpením pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom naust. § 39 OZ. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto
konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie taktiež pri posudzovaní splnenia povinnosti
podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ s ohľadom na ust. § 1 ods. 6 a § 7 ods. 15 a 16 ZoSÚ žalobcom zodpovedal
všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových

a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

30. Podľa ust. § 1 ods. 6 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ak spotrebiteľ a veriteľ z dôvodu
neplnenia záväzkov spotrebiteľa vyplývajúcich z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavrú novú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa odkladajú splátky alebo sa mení spôsob splácania a ktorej

účelom je zabrániť prípadnému súdnemu konaniu o nárokoch veriteľa, pričom podmienky splácania
vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú pre spotrebiteľa horšie ako podmienky
splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vzťahujú sa na novú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere ust. § 1 až 3, § 4 ods. 5, § 5, § 6, § 8, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ až l/ a o/ a t/,
ods. 4 a 6 až 8, § 11, § 12, § 14, § 16, § 18 až 23 a § 25 až 27.

31. V zmysle citovaného ust. § 1 ods. 6 ZoSÚ je tak predpokladom uzatvorenia novej zmluvy
skutočnosť, aby podmienky splácania úveru vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli
pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania úveru vyplývajúce z pôvodnej zmluvy. K zhoršeniu
podmienok splácania uzatvorením novej zmluvy by mohlo dôjsť napríklad v prípade, ak predchádzajúce

záväzky boli premlčané, alebo boli dojednané neprimerane vysoké úroky, úver poskytnutý zmluvou
moholbyťposúdenýpreabsenciunáležitostízmluvyakobezúročnýabezpoplatkovapodobne.Takýmto
spôsobom by si uzatvorením novej zmluvy veriteľ mohol zabezpečiť vymoženie pohľadávok, na ktoré
by inak nemal nárok.

32. Na preukázanie dôvodnosti svojho nároku bol žalobca povinný predkladať dôkazy, okrem
jednotlivých zmlúv tiež ich platobnú históriu od začiatku úverového vzťahu až do ukončenia, aby bolo
zrejmé, v akej reálnej výške boli poskytnuté predchádzajúce refinancované úvery žalovanej, akú sumu
táto uhradila k predmetným úverom, na čo boli ich splátky a platby započítané, teda aká suma bola
započítaná na istinu, aká na úroky, aká na poplatky a aký bol teda skutočný dlh žalovanej a z čoho

pozostával ku dňu uzavretia zmluvy z 16. 12. 2015.

33. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepreukázal existenciu
takéhoto pôvodného záväzku žalovanej v rozsahu, ktorý je deklarovaný v zmluve z 16. 12. 2015, pričom
dôkazné bremeno ohľadne uvedenej skutočnosti leží práve na žalobcovi, ktorý tvrdil, že podmienky

splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli pre žalovanú horšie ako
podmienky splácania vyplývajúce z pôvodných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Samotné predloženie
výpisov z bankového účtu o výške splátok v refinancovaných zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ako na
to poukázal súd prvej inštancie v bode 52 odôvodnenia, ako aj potvrdení o vyplatení refinancovaných
úverov bez predloženia samotných zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli zmluvou z 16. 12. 2015

refinancované, rozhodne nepostačuje.

34. Cieľom ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na
zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri

posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej
schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní
do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený,

pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu
spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie
pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj vspolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa

takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne

si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na
bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama
o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

35. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v

tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1, 15 a 16 ZoSÚ je
plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity dlžníka veriteľom. Pokiaľ
si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri
uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. ust. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na

žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil
povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1,15 a 16 ZoSÚ.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní predložil písomnú dokumentáciu k preverovaniu
schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktorá zahrňovala dopyt

do Sociálnej poisťovne (č.l. 138 spisu) a dopyt do úverového registra SRBI (č.l. 139 spisu), žiadosť
žalovanej o poskytnutie úveru (č.l. 152 spisu) a čestné vyhlásenie žalovanej (č.l. 149 spisu). Žiadne iné
dôkazy o skúmaní bonity žalovanej žalobca nepreložil.

37. Z predložených dôkazov žalobcu je zrejmé, že žalovaná deklarovala zamestnanie u zamestnávateľa

J. J., B. na pozícií – manažér s príjmom 1 500,- eur. Právny predchodca si príjem žalovanej overil
dopytom na Sociálnu poisťovňu, podľa ktorého je priemerný vymeriavací základ žalovanej za posledné
3 mesiace aspoň 450,- eur.

38. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že povinnosťou veriteľa bolo nielen

zisťovať príjem, ale aj výdavky žalovanej a v tomto smere uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o
údaje z úverového registra žalovaná v čase poskytnutia úveru mala 5 existujúcich splátkových a 1
nesplátkový úver. Taktiež žalovaná mala už 3 odmietnuté, 2 odvolané a 4 ukončené splátkové úvery.
V rámci úverového registra sú uvedené poznámky – príliš krátka história a vysoký počet aktívnych zmlúv.

39. Pri skúmaní výdavkov však musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil
povinnosť odbornej starostlivosti. Žalobca v konaní uviedol, že v rámci nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb bral do úvahy paušálnu sumu životného minima 199, 48 eur, zohľadniac,
že žalovaná je slobodná, počet členov je domácnosti 1 a nemá vyživované dieťa.

40. Odvolací súd konštatuje, že ak žalovaná žiadala právneho predchodcu žalobcu o spotrebiteľský
úver, z ktorého bol vyplatený iný úver, obzvlášť ak mala v danom čase až 5 ďalších existujúcich
splátkových úverov a 1 nesplátkový úver dôraz na skúmanie výdavkov musí osobitne zodpovedať
odbornej starostlivosti, aby sa žalovaná ako spotrebiteľ nedostala do dlhovej (úverovej) špirály, ktorú
však žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal. V zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací

súd konštatuje, že právny predchodca žalobcu podcenil skúmanie výdavkov žalovanej, ak sa obmedzil
len na jej úverové výdavky a výšku paušálnej sumy životného minima. Zisťovanie skutočných výdavkov
žalovanej na živobytie však nemožno bez ďalšieho nahrádzať údajom o životnom minime. Tento postup
nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny.41. Takéto nazeranie na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho dvora EÚ na výklad článku
8 ods. 1 Smernice č. 2008/48 (rozsudok z 18. 12. 2014, CA Consumer Finance SA, C-449/13,

EU:C:2014:2464), ale aj odôvodnenie uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali byť zodpovední
za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa.

42. Žalobca síce v odvolaní poukázal na spôsob akým bola overená primárna návratnosť, ale v rámci
nej uviedol len zisťovanie úverových výdavkov a poukázal na to, že žalovaná uviedla svoj rodinný stav

slobodná a žiadne vyživované deti. Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné spomínané
aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovanej na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky,
telekomunikačné služby a pod.), nemohol si tak utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej,
potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Nemožno teda konštatovať, že zo strany
právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.

43. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa
vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho
lustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti podľa
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplne zisťovanie jedného z kritérií podľa ust. § 11 ods. 2 tretia veta
ZoSÚ. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti

uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, čoho dôsledok bolo to, že jeho právny predchodca nebol oprávnený
vyžadovať od žalovanej ako spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru.

44. Z uvedeného tak plynie záver, že žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu,
pretože nebol daný základný predpoklad platného postúpenia pohľadávky podľa ust. § 17 ods. 1 písm.

b/ ZoSÚ, ktorej sa žalobca domáha, a ktorým bola splatnosť postupovaného záväzku pred termínom
konečnej splatnosti (25. 12. 2024). Záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na strane žalobcu bol tak vecne správny.

45. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle

ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no
v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli, k odvolaniu žalobcu sa ani

nevyjadrila a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nevznikol.Odvolacísúdvychádzazčl.17základnýchprincípovCSPzakotvujúcehoprocesnúekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa ust. § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní
nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania
za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale

i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).