Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824010286
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824010286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudkýň JUDr.

Evy Kyselovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 29. apríla 2025 prejednal
odvolanie podané obžalovaným A. B. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 20T/46/2024
z 3.10.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.
zn. 20T/46/2024 z 3.10.2024 vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por., pri nezmenenom výroku o vine a výroku o náhrade škody,

obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom C.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 20T/46/2024 z 3.10.2024 bol obžalovaný
A. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe,
že:
dňa 16.10.2022 okolo 00.45 hod. na schodisku v bytovom dome č. XXXX/X na Ulici D. E. F. G. B., chytil
za pravé rameno H. I., čím ho zasotil,
v dôsledku čoho mu z tváre spadli dioptrické okuliare, a od poškodeného pýtal peniaze, s čím

poškodený nesúhlasil, preto ho obžalovaný udrel otvorenou dlaňou do oblasti ľavého oka, následkom
čoho poškodený spadol na zem, kde od neho obžalovaný opäť pýtal peniaze, čo poškodený odmietol a
počas toho, ako vstával zo zeme, ho obžalovaný chytil za bundu, rozopol mu na nej vrecko, z ktorého
vybral peňaženku a z nej zobral najmenej 30,- eur
v bankovkách, tieto si obžalovaný vložil do svojho vrecka a peňaženku vrátil poškodenému, vtedy
poškodený vybral z vrecka mobilný telefón a obžalovanému povedal, že ide volať políciu, na čo ho
obžalovaný udrel otvorenou dlaňou do oblasti hlavy, mobilný telefón mu vytrhol z ruky, hodil na zem a

z miesta odišiel, čím poškodenému H. I., nar. XXXX, spôsobil tržnú ranu pri vonkajšom kútiku ľavého
oka, s dobou liečenia 5 dní, poškodením dioptrických okuliarov škodu vo výške 100,- eur, poškodením
mobilného telefónu zn. HUAWEI Y5 2019, model AMN-LX9 škodu vo výške 90,- eur a odcudzením
finančnej hotovosti škodu vo výške najmenej 30,- eur.Za tento zločin bol obžalovaný odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere
3 roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému H. I. škodu vo

výške 220,- eur.

ProtitomutorozsudkupodalriadneavčasodvolanieobžalovanýA.B..Vpísomnýchdôvodochodvolania
prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol, že:

„V odôvodnení rozhodnutia súd konštatuje, že: „Z vykonaného dokazovania bez dôvodných pochybností

vyplynul záver, že žalovaný skutok sa stal, má znaky žalovaného trestného činu a spáchal
ho práve obžalovaný...Vina obžalovaného nevychádza iba z výpovede poškodeného...Výpoveď
poškodeného je podporená ďalšími nepriamymi dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne tvoria logickú a ničím
nenarušovanú sústavu dôkazov, ktorá podľa názoru súdu spoľahlivo preukazuje všetky relevantné
skutočnosti žalovaného skutku, obžalovaného usvedčuje z jeho spáchania a súčasne bez dôvodných

pochybností vylučuje možnosť iného záveru.“ (čl. 8 rozsudku). S daným záverom obžalovaný nesúhlasí.
Obžalovaný od začiatku konania popieral spáchanie skutku, pričom výpoveď poškodeného hodnotil ako
nevierohodnú. Námietky obhajoby súd hodnotil nasledovne: „K spochybneniu vierohodnosti výpovede
poškodenéhozostranyobhajobysúduvádza,žepriskúmanícelkovejkredibilitysvedkaniejerelevantné
len to, ako svedok - poškodený reprodukuje prežité skúsenosti...Podstatným je totiž aj to, či sa následná

svedecká výpoveď odchyľuje od predošlej v podstatných rysoch, a to v trestnoprávnom kontexte.. Je
v tomto smere právne irelevantné, že poškodený najskôr uviedol, že ho útočník kopol niekoľkokrát do
tváre, neskôr v nemocnici tvrdil, že ho útočník napádal päsťami. Intenzita útoku nezohráva pri trestnom
čine lúpeže žiadnu úlohu. Podstatným je len to, že k násiliu (útoku) došlo a je jedno, akým spôsobom...
Pre ustálenie skutku je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že akákoľvek obeť násilia pod vplyvom šoku

z prežitej udalosti nemusí byť schopná úplne detailne reprodukovať to, čo prežila, o to viac, ak prežitú
udalosť popisuje krátko po nej. K okolnostiam útoku poškodený vypovedal rozdielne len tesne po útoku.
Od podania trestného oznámenia až doposiaľ k otázke miesta a spôsobu útoku v podstate vypovedal
konzistentne. Rovnako je potrebné brať ohľad aj na časový odstup od výsluchu na hlavnom pojednávaní
a výsluchu v prípravnom konaní.“ S daným hodnotením by bolo možné súhlasiť, ak by súd mal pre

daný záver aj relevantné odborné podklady a svoje závery nehodnotil iba na základe všeobecných
teoretických predpokladov. Poškodený policajnej hliadke a neskôr pri prvotnom lekárskom ošetrení a
neurologickom vyšetrení rozdielnym spôsobom popisoval miesto útoku a spôsob útoku. Neskôr v rámci
výpovedí v prípravnom konaní svoje pôvodné tvrdenia rozdielnym spôsobom korigoval. Ako vyplýva z
výpovede svedkyne J. H., poškodený sa pri príchode policajnej hliadky (niečo po 00.45 hod.) sťažoval

na bolesti hlavy (tie podľa samotného poškodeného súviseli s jeho úrazom z minulosti - viď výpoveď
poškodeného zo dňa 10.11.2023) a chodil zvracať. Prvotné lekárske vyšetrenie poškodený absolvoval
o 01.47 hod. a neurologické vyšetrenie o 02.11 hod. V oboch odborných lekárskych správach sa
konštatuje, a to aj na základe vyjadrení samotného poškodeného, že poškodený nebol v bezvedomí,
1x zvracal, závraty a dvojité videnie nemal, bolesti hlavy v tom čase negoval, bol orientovaný a s

lekárom spolupracoval. Na úraz si pamätal. Ani jeden z hore citovaných dôkazov objektívnym spôsobom
nepreukázal, že by poškodený bol v danom čase v šoku, že by bol dezorientovaný a na úraz by si
nepamätal. Závery súdu v tomto bode sú teda neopodstatnené a procesné neudržateľné. Obhajoba
podčiarkuje slovko „objektívnym“. Je neprípustné, aby súd tvrdenia poškodeného bezprostredne po
útoku, ktoré sú v jednoznačnom rozpore s neskoršími tvrdeniami poškodeného, odôvodňoval tým, že

mohol byť v šoku, pretože obete násilia pod vplyvom šoku nemusia byť schopné detailne reprodukovať
to, čo prežili. Z hore citovaných dôkazov je ale zrejmé, že poškodený popisoval konkrétne spôsob
útoku, miesto útoku a aj údajného páchateľa. Je potom logické sa pýtať, prečo poškodený v „šoku“ na
jednej strane identifikoval bez značných rozporov údajného páchateľa a na druhej strane so značnými
rozpormi okolnosti, za ktorých mal byť napadnutý. Nie je možné spochybňovať podstatný význam

skutočnosti, kde k trestnému činu vôbec došlo a akým spôsobom mal útočník poškodeného napádať.
Obhajoba čiastočne súhlasí s tvrdením súdu, že „je potrebné brať ohľad aj na časový odstup od
výsluchu na hlavnom pojednávaní a výsluchu v prípravnom konaní.“ (čl. 8 rozsudku). V tejto súvislosti
si však obhajoba nemôže „odpustiť“ poznámku, že tak súdy ako aj prokuratúra v prípade rozporov vovýpovediach páchateľa na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní daný stav pripisujú účelovosti a
nevierohodnosti, naopak, v prípade rozporov vo výpovediach osôb, ktoré majú páchateľa usvedčovať,
sa odvolávajú na odstup času. Je prirodzené, že krátko po prežitej udalosti si okolnosti pamätáme

presnejšie a detailnejšie a s pribúdajúcim časom sú popisované skutočnosti reprodukované menej
konkrétne a menej detailne. U poškodeného daná úmera fungovala opačne. Dňa 16.10.2022 poškodený
bezprostredne po údajnom útoku policajnej hliadke oznámil, že ho útočník viackrát, asi 5x kopol nohou
do hlavy do oblasti tváre a do temena hlavy, cca o hodinu pri lekárskom vyšetrení uviedol, že dostal
opakované údery do hlavy a tváre a zhruba o 30 minút pri neurologickom vyšetrení tvrdil, že ho útočník

najskôr napadol slovne a potom ho udieral päsťami v záhlaví. Je nepochybné, že po takomto fyzickom
útoku by lekárske vyšetrenie odhalilo aj iné (nesporne závažnejšie) zranenie ako len drobnú tržnú
ranu pri vonkajšom kútiku ľavého oka. Ako vyplýva z lekárskych správ, RTG lebky, CT mozgu, CT
krčnej chrbtice a CT driekovo krížovej chrbtice, konštatovali stav „bez úrazových zmien“. Pri podaní
vysvetlenia dňa 22.10.2022, teda len o 5 dní neskôr, poškodený diametrálne zmenil pôvodné tvrdenia
o množstve a charaktere úderov (ak je možné špekulovať, tak aj na základe negatívnych výsledkov

vyšetrenia), keď hovoril už len o dvoch úderoch, a to iba otvorenou dlaňou. Malo k nim dôjsť po vytrhnutí
mobilného telefónu, a to spredu do oblasti ľavého oka (na hlavnom pojednávaní už vypovedal o údere
nad pravé oko!!!) a potom do zadnej časti hlavy. Dňa 18.11.2022 v Zápisnici o trestnom oznámení
poškodený uviedol, že ho útočník chytil za rameno, zasotil dolu, pýtal si peniaze a keď mu povedal,
že mu ich nedá, dostal ranu do hlavy, na čo spadol na zem. Po tom, ako mu útočník vybral z vrecka

peňaženku a on mu povedal, že ide volať políciu a vytiahol si z vrecka mobil, útočník ho napadol
druhýkrát tak, že otvorenou dlaňou (to iba tušil) ho udrel do hlavy. Dňa 04.12.2022 počas výsluchu
poškodený vypovedal, že útočník pýtal od neho peniaze ešte predtým, ako ho stiahol za rameno. Na to
on spadol. Po tom, ako mu útočník neskôr vytrhol mobil z ruky, ho fyzicky napadol tak, že ho dvakrát
udrel dlaňou do oblasti hlavy. Dňa 10.11.2023 v rámci výpovede pred vyšetrovateľom PZ poškodený

vypovedal, že útočník ho udrel dvakrát. Prvýkrát krátko po tom, ako ho chytil za rameno. Na hlavnom
pojednávaní dňa 17.09.2024 poškodený v rámci prvého vyjadrenia uviedol, že ako išiel po schodoch,
obžalovaný začal od neho pýtať peniaze a keď mu povedal, že mu ich nedá, chytil ho za rameno
a zhodil na zem. Tam mu obžalovaný prehľadal vrecká. Fyzicky ho už nenapadol. Po konfrontácii s
jeho predchádzajúcimi výpoveďami sa nakoniec poškodený odvolal na svoje výpovede z prípravného

konania. Obhajoba pripúšťa, že poškodený po roku (10.11.2023) či dvoch (17.09.2024) si už niektoré
okolnosti údajného útoku nemusel tak striktne pamätať a pripúšťa aj možnosť nepodstatných rozporov
v porovnaní s jeho predchádzajúcimi výpoveďami. Čo však nie je možné akceptovať a, tak ako to
uzavrel okresný súd, pripisovať iba „šoku“ či odstupu času, sú rozporné údaje poškodeného ohľadom
miesta útoku, priebehu útoku a spôsobu útoku v čase od 16.10.2022 do 04.12.2022. Je nesporné, že

poškodený v priebehu necelých dvoch mesiacov, čo určite nemožno považovať za podstatný „odstup
času“, rozdielnym spôsobom popisoval nielen spôsob útoku (z viacerých kopancov boli údery päsťou a
z úderov päsťou boli dva údery otvorenou dlaňou), priebeh útoku (viď aj nasledujúce body písomného
odvolania) ako aj miesto útoku (pri lekárskom vyšetrení dňa 16.10.2022 mal poškodený uviesť, že bol
napadnutý pri bytovke, po 22.10.2022 už uvádzal, že bol napadnutý dnu v bytovke). Dalo by sa súhlasiť

s názorom súdu, že pri žalovanom skutku nie je podstatné, akým spôsobom k násiliu dôjde, ale je
podstatné to, že k násiliu došlo, avšak iba v prípade, keby bolo vierohodným spôsobom objektívne
preukázané, že páchateľ v úmysle zmocniť sa cudzej veci reálne aj násilie použil. Na objektívne
preukázaniedanejokolnostijeo.i.spôsobilánajmävýpoveďpoškodenejosoby.Musívšakísťovýpoveď
jasnú, presvedčivú, vierohodnú a najmä ničím nespochybniteľnú. Obzvlášť v prípade, že takáto výpoveď

by mala byť jediným priamym dôkazom viny páchateľa. Ako vyplýva z hore citovaných okolností,
poškodený sám svojimi rozpornými tvrdeniami ohľadom miesta útoku a spôsobu útoku podstatným
spôsobom spochybnil vierohodnosť svojich vlastných výpovedí. Podľa názoru obhajoby, za takéhoto
skutkového stavu nebolo možné, bez akýchkoľvek pochybností, ustáliť, že voči poškodenému bolo
použité akékoľvek násilie. Za daného stavu je otázne nielen to, aká forma násilia mala byť proti

poškodenému použitá, ale je otázne vôbec to, či k použitiu násilia proti poškodenému vôbec došlo.
V zmysle odsudzujúceho rozsudku, počas toho, ako poškodený vstával zo zeme, ho mal obžalovaný
chytiť za bundu, rozopnúť mu na nej vrecko, z ktorého vybral peňaženku a z nej zobral najmenej 30,-
eur v bankovkách a peňaženku vrátil poškodenému. Poškodený aj ohľadom tejto okolnosti vypovedal
rozporne, pričom je nepochybné, že súd ani v tomto prípade nepovažoval dané skutočnosti za rozpory

v „podstatných rysoch“, nakoľko sa danými rozpormi a ich dôvodmi v rámci svojho rozhodnutia vôbec
nezaoberal. Dňa 22.10.2022 v rámci podania vysvetlenia poškodený uviedol, že útočník mu rozopol
vrecko na bunde na ľavej strane, ktoré mal zatvorené do polovice a vybral mu z bundy peňaženku.
Potom peňaženku prehľadal a vybral z nej hotovosť 30-40 eur. Následne peňaženku hodil k vchodovýmdverám. Bolo to po tom, ako chcel poškodený telefonovať a útočník mu mobilný telefón vytrhol a
zahodil. Ako sa útočník hrabal v peňaženke, poškodený vstal a ušiel z bytovky von. Dňa 18.11.2022
v rámci Zápisnice o trestnom oznámení poškodený vypovedal, že „Ako som vstával zo zeme, tak

som cítil ako mi chytil bundu a chytil mi vrecko na bunde, kde som mal peňaženku. Vrecko som mal
otvorené...vyťahoval som predtým odtiaľ kľúče. On mi z toho vrecka vytiahol peňaženku...On z tej
mojej peňaženky ...vytiahol moje peniaze...zobral asi tak 30 alebo 40,- €...peňaženku mi doslova hodil
smerom na mňa...“. Informáciu o otvorenom vrecku bundy poškodený zopakoval aj počas výsluchu
dňa 04.12. 2022. Predchádzajúce tvrdenia poškodený zmenil počas svojho výsluchu dňa 10.11.2023

a 17.09.2024. Dňa 10.11.2023, napriek časovému ročnému odstupu od údajného skutku, poškodený
veľmi podrobne opisoval konanie útočníka, keď uviedol, že vrecko na bunde mal zapnuté, obžalovaný
ho „mackal“ po vreckách, cítil tam peňaženku, vrecko si odopol, peňaženku vybral a peniaze si zobral.
Koľko ich bolo, to si už nepamätal. Dňa 17.09.2024 opätovne zopakoval tvrdenia zo dňa 10.11.2023.
Po upozornení na rozpory s výpoveďou z prípravného konania poškodený prehlásil, že to bolo tak,
ako uviedol dňa 04.12.2022. V súvislosti s výpoveďou poškodeného zo dňa 10.11.2023 a na hlavnom

pojednávaní dňa 17.09.2024 je potrebné uviesť, že poškodený vypovedal jednoznačným spôsobom a
ako je zrejmé z obsahu zápisníc z oboch úkonov, vypovedal aj napriek ročnému či dvojročnému odstupu,
dostatočne detailne nielen k priebehu údajného útoku, ale aj k menej podstatným momentom napr. k
poškodeniu okuliarov, k množstvu finančných prostriedkov, ktoré vyhral resp. prehral, a pod. Rozhodne
nie je možné konštatovať, že by pre odstup času si na prežité udalosti nespomínal. Poškodený napriek

veľkému časovému odstupu vypovedal konkrétne ku jednotlivým momentom a na to, na čo si v tej
chvíli nepamätal, na to aj konkrétne upozornil. Napriek tomu až po konfrontovaní s predchádzajúcimi
rozpornými výpoveďami uviedol, že si už na všetko nepamätá a pridržiava sa svojich pôvodných
výpovedí. Ako dôvod zmeny výpovede na hlavnom pojednávaní uviedol, že si už na všetko nepamätá,
má iné starosti a veľa práce. Obhajoba teda nemôže súhlasiť so závermi okresného súdu, ktorý rozpory

vo výpovediach poškodeného „zľahčoval“ a pripisoval ich výlučne „šoku“ a „odstupu času“. Okresný
súd v rámci písomného odôvodnenia rozsudku konštatuje: „Pri trestnom čine lúpeže rovnako nie je
podstatné ani to, koľko mal poškodený pri sebe peňazí, kde ich mal (či v peňaženke, alebo vo vrecku),
koľko mu páchateľ mal vziať a či vôbec boli nejaké peniaze poškodenému odcudzené. Škoda totižto
nie je obligatórnym znakom v základnej skutkovej podstate trestného činu lúpeže. Dôležitým je len

motív (zmocniť sa cudzej veci), s akým páchateľ uskutočňuje útok.“ Okresnému súdu je možné dať
za pravdu, avšak iba za predpokladu, že je dostatočným spôsobom preukázané nielen údajné násilie
či motív páchateľa, ale aj samotné odcudzenie cudzej veci, ktoré sama poškodená osoba ohlásila, na
ktorom trvala a ktoré podrobne popisovala. V danom prípade je preukázanie tvrdenia poškodeného
o odcudzení finančnej hotovosti podstatnou okolnosťou, ktorú je potrebné objektívne preukázať, v

opačnom prípade je opätovne spochybnená vierohodnosť výpovede samotného poškodeného. Hoci
obhajoba poukazovala na konkrétne skutočnosti, ktoré uviedol sám poškodený a ktoré na druhej strane
jednoznačne spochybňovali možnosť odcudzenia finančnej hotovosti vo výške 30-40 eur, okresný
súd iba citoval námietky obhajoby, avšak danými námietkami sa vôbec nezaoberal a odôvodnil ich
výlučne citáciou vyššie uvedenou. Poškodený, rovnako ako pri popisovaní spôsobu útoku, aj pri

popisovaní finančných prostriedkov, ktoré mal v kritickom čase k dispozícii, vypovedal rozporne. Pri
podanívysvetleniadňa22.10.2022uviedol,ževyhralasi200€,ktorésiuložildozadnéhovreckanohavíc.
O mesiac neskôr dňa 18.11.2022 v Zápisnici o trestnom oznámení už danú finančnú sumu navýšil na
400€. Na tejto sume potom zotrval aj pri výpovedi zo dňa 04.12.2022. Až pri výsluchu dňa 10.11.2023
(vyšetrovateľ dovtedy dané skutočnosti vôbec nepovažoval za potrebné riešiť) poškodený vypovedal,

že v čase príchodu do herne mal pri sebe asi 100€, koľko z toho v herni minul, to si nepamätal. Keď
odchádzal z herne mal v peňaženke asi 30-50€. Práve keď odchádzal, oslovil ho obžalovaný, ktorému
požičal 50€, a to z peňazí, ktoré mal v peňaženke, pretože výhru si uložil do zadného vrecka nohavíc.
Na rozdiel od predchádzajúcich tvrdení však opäť zmenil svoju výpoveď, keď uviedol, že v herni vyhral
asi 100€. Na hlavnom pojednávaní dňa 17.09.2024 bol poškodený (napriek tvrdeniu súdu o odstupe

času) ešte konkrétnejší. Vypovedal, že pri príchode do herne mal pri sebe 120€, koľko vyhral nevie, ale
prehral asi 60 alebo 70€. Na rozdiel od predchádzajúcej výpovede však uviedol, že obžalovaný vedel
o jeho výhre, pričom 50€, ktoré mu požičal, mu dával z peňazí, ktoré vyhral a ktoré mal uložené vo
vrecku. Po konfrontovaní s výpoveďou zo dňa 10.11.2023 poškodený zotrval na tvrdení, že obžalovaný
o jeho výhre určite nevedel a peniaze vo výške 50€ mu požičal z peňazí, ktoré mal uložené v peňaženke.

Vychádzajúc z údajov, ktoré poškodený sám uviedol a na ktorých v konečnom dôsledku zotrval, je
možné ustáliť, že po príchode do herne mal poškodený v peňaženke 100-120€. Prehral na automatoch
60-70€ a obžalovanému mal požičať 50€. Ak súd výpoveď poškodeného hodnotil ako vierohodnú a
objektívnu, tak objektívne pri odchode z herne poškodený v peňaženke už nemal žiadne peniaze. Tentozáver plne korešponduje s výpoveďou samotného poškodeného zo dňa 10.11.2023. Je preto namieste
otázkaobhajoby:Akomoholobžalovanýpoškodenémupoodchodezherneodcudziťzpeňaženky30-40
€? Ak súd pri ustálení výrokovej časti rozsudku vychádzal z výpovede poškodeného, údaje vo výroku

rozsudkusújednoznačnevrozporesúdajmi,ktorépoškodenýsámuvádzal.Obhajobajetohonázoru,že
vzhľadom na citované rozporné tvrdenia poškodeného, nie je možné, obdobne ako v bode II. a III. tohto
odôvodnenia, výpoveď poškodeného hodnotiť ako presvedčivú a vierohodnú. Okresný súd v rozsudku
konštatuje, že „Oporu svedeckej výpovedi poškodeného poskytujú ďalšie dôkazy“ (čl. 9 rozsudku).
Tými dôkazmi je skutočnosť, že obžalovaný a poškodený bývali v rovnakom bytovom dome, že sa

spoločne nachádzali v herni a podporným dôkazom je aj znalecký posudok MUDr. Jelenčíka, majetkové
pomery obžalovaného a jeho predchádzajúce odsúdenia. Obžalovaný nepopieral, že do herne chodil,
zvyčajne vtedy, keď mu došli cigarety. Taktiež si niekedy zahral na automatoch. Nevylúčil, že v ten večer
mohol byť v herni, pretože si potreboval kúpiť cigarety. Poprel však, že by si od poškodeného či už
v minulosti alebo v ten večer požičiaval nejaké peniaze. Poprel, že by ho fyzicky napadol a žiadal od
neho peniaze. Prokurátor súdu predložil ako jediný dôkaz o vine výpoveď poškodeného. Orgány činné v

trestnom konaní (ďalej len OČTK) v rámci prípravného konania žiadnym spôsobom nepreverovali údaje
poskytnuté poškodeným a nezabezpečili žiaden iný dôkaz, ktorý by tvrdenia poškodeného buď potvrdil
alebo vyvrátil. Ani v rámci hlavného pojednávania prokurátor nenavrhol vykonanie ďalšieho dôkazu.
Súd tak mal k dispozícii iba dva dôkazy -výpoveď obžalovaného a rozporné výpovede poškodeného.
Skutočnosť, že niekto býva v rovnakej bytovke ako poškodená osoba a ide o nezamestnaného človeka,

bez pravidelného príjmu, nemôže „automaticky“ viesť k záveru, že ide o podporný dôkaz, že daná osoba
sa voči poškodenému dopustila protiprávneho konania. Bez zabezpečenia objektívneho dôkazu je v
rozpore s ľudskou dôstojnosťou tvrdiť, že osoba je dôvodne podozrivá z trestnej činnosti iba preto,
že je nezamestnaná a bez príjmu. Obhajoba v tomto bode tak považuje tvrdenia súdu iba za snahu
potvrdiť žalobu a následné rozhodnutie o vine. Ako ďalší „oporný dôkaz“ súd cituje znalecký posudok č.

01/2024 vypracovaný MUDr. Jánom Jelenčíkom, znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
chirurgia. Znalec konštatuje, že jediným objektívne zisteným poranením u poškodeného pri vyšetrení
dňa 16.10.2022 bola „drobná tržná rana pri vonkajšom kútiku ľavého oka“. Znalec pripustil, že predmetné
poranenie mohlo vzniknúť viacerými spôsobmi (napr. úderom päste, kolenom, kopnutím či dlaňou ruky,
pádom na tvrdý rovný povrch či pádom a nárazom očnice do tvrdého tupého predmetu napr. obrubníka).

Z uvedeného dôvodu znalec pripustil, že k zraneniu mohlo dôjsť spôsobom, ako poškodený uvádza
vo svojich výpovediach dňa 04.12.2022 a 10.11.2023. Súd vyhodnotil daný záver ako podporný dôkaz
výpovede poškodeného, keď uviedol, že „Akcent je však potrebné klásť nie na to, že mechanizmus
vzniku poranení môže byť rôznorodý, pretože pri poranení poškodeného skutočne môže a nedá sa s
absolútnou istotou vylúčiť tú a tú možnosť, ale je potrebné klásť ho na to, že práve popis poškodeného

do tohto mechanizmu zapadá a je pravdepodobný“ (čl. 9 rozsudku). Citovaný záver súdu svedčí tomu,
že súd nemal k dispozícii žiaden nespochybniteľný dôkaz (pretože prokurátor žiaden nepredložil), ktorý
by výpovede poškodeného potvrdzoval. Rozhodne za takýto dôkaz, čo sa týka potvrdenia výpovede
poškodeného, nemožno považovať ani znalecký posudok MUDr. Jelenčíka. Sám súd konštatuje, že
znalec pripustil viacero možností vzniku poranenia poškodeného, pričom uvádza, že vzhľadom na

jednu z možných alternatív je práve popis poškodeného „pravdepodobný“. Trestné konanie a následné
konečné rozhodnutie o vine nemôže vychádzať z „pravdepodobného“ predpokladu. Rozhodnutie
súdu musí byť založené na jednoznačných, presvedčivých a ničím nespochybniteľných dôkazoch. Ak
výsledky dokazovania prinášajú akékoľvek pochybnosti, súd je povinný spravovať sa zásadou trestného
konania - „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Znalecký posudok jednoznačne konštatuje,

že k zraneniu poškodeného mohlo a nemuselo dôjsť spôsobom, ako to poškodený vo svojich dvoch
výpovediach popisoval. V súvislosti s „pravdepodobnosťou“ obhajoba poukazuje na výpoveď svedkyne
J. H. zo dňa 17.09.2024 a 05.12.2023, ktorá vypovedala, že poškodeného policajná hliadka našla ležať
nachodníku(jeasitypické,žepoškodenýdanúskutočnosťpoprelasvojepostaveniepopisovalrozporne
s danou výpoveďou). Vzhľadom na dané tvrdenie je tu tiež „pravdepodobnosť“, že poškodený si pádom,

nárazom či úderom na chodník či obrubník mohol spôsobiť popisované zranenie. Znalec rovnocenným
spôsobom danú možnosť pripustil. Keďže OČTK v naznačenom smere nevykonali žiadne dokazovanie
(aj znalecké dokazovanie bolo realizované na podnet obhajoby) a prokurátor na hlavnom pojednávaní
nenavrholžiadneďalšiedôkazy,súdmalkdispozíciizáveryznalca,ktorérovnakýmspôsobompripúšťali,
alerovnakýmspôsobomajvylučovalispôsobvznikuzraneniatak,akotopopisovalpoškodený.Ohľadom

mechanizmu vzniku zranenia tak vyvstali pochybnosti, pričom súd, v rozpore s hore citovanou zásadou,
rozhodol v duchu „v pochybnostiach v prospech obžaloby“. Súd ako posledný „oporný dôkaz“ citoval,
že „Obžalovaný je navyše chronickým recidivistom...“ (čl. 9 rozsudku). Ako protiklad k danému možno
považovať vyjadrenie súdu, že „Okrem schopnosti a tiež spôsobu reprodukcie prežitých udalostí je precelkovú kredibilitu svedka potrebné hodnotiť aj reputáciu svedka... (str. 8 rozsudku). Nebolo nijakým
spôsobom preukázané, že by mal poškodený akýkoľvek motív vypovedať nepravdu, a navyše pod
prísahou,vedomýsitrestnoprávnychnásledkovkrivejprísahy.Súdpretovýpoveďsvedka-poškodeného

vyhodnotil ako dôveryhodnú“ (str. 9 rozsudku). Trestný poriadok ako procesné spôsobilý dôkaz pri
rozhodovaní o vine nedefinuje reputáciu svedka či recidívu páchateľa. Ak súd oba termíny začlenil do
skupiny dôkazov, ktoré majú podporiť tvrdenia poškodeného, a tým aj konečné rozhodnutie súdu o vine,
ide, podľa názoru obhajoby, o alibisticky krok, ktorý iba potvrdzuje tvrdenia obhajoby, že prokurátor
nepredložil na podporu obžaloby, okrem výpovedí poškodeného, žiadny relevantný dôkaz, ktorý by

obžalobu „podržal“ a na základe ktorého by súd objektívne mohol konštatovať, že vina obžalovaného
bola jednoznačným a najmä nespochybniteľným spôsobom preukázaná. V zmysle citovaných záverov
súdu svedok, ktorý po riadnom poučení, vedomý si trestnoprávnych následkov, vypovedá, vypovedá
iba pravdivo a objektívne a vierohodnosť jeho výpovede nie je možné preto spochybniť. Za takéhoto
stavu je potom vlastne zbytočné vykonávať ďalej dokazovanie, pretože všetky skutočnosti sú danou
„pravdivou“ výpoveďou už vlastne nadobro preukázané. V konečnom dôsledku by takýto právny názor

mal viesť k úprave Trestného zákona, z ktorého by mal byť odstránený § 346, ktorý hovorí o krivej
výpovedi. Na druhej strane súd úplne automaticky považuje predchádzajúce odsúdenia obžalovaného
za majetkovú trestnú činnosť za podporný dôkaz jeho terajšej viny. Obhajoba namieta tento postup
a považuje ho za prejav neobjektívnosti súdu. Vina obžalovanému musí byť v každom konkrétnom
prípade preukázaná v zmysle procesných pravidiel, bez ohľadu na to, či ide o trestaného alebo

netrestaného páchateľa. Dôkazom rozhodnutia súdu o vine, ani len podporným, nemôže byť tvrdenie, že
obžalovaný už bol v minulosti odsúdený. Predchádzajúce odsúdenie páchateľa je možné zohľadňovať
jedine pri ukladaní trestu, ale rozhodne nie pri rozhodovaní o vine. Citované konštatovanie súdu akoby
naznačovalo, že netrestaný svedok po riadnom poučení hovorí iba pravdu, je vždy dôveryhodný a
trestaný páchateľ je automaticky kandidátom na odsúdenie. Na základe skutočností citovaných v bode

V. obhajoba namieta konštatovanie súdu, že „Výpoveď poškodeného je podporená ďalšími nepriamymi
dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne tvoria logickú a ničím nenarušovanú sústavu dôkazov, ktorá podľa
názoru súdu spoľahlivo preukazuje všetky relevantné skutočnosti žalovaného skutku, obžalovaného
usvedčuje z jeho spáchania a súčasne bez dôvodných pochybností vylučuje možnosť iného záveru
(čl. 8 rozsudku). Obhajoba v rámci tohto písomného odôvodnenia zahláseného odvolania viackrát

poukázala na skutočnosť, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil ani nenavrhol
žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali výpovede poškodeného. Z vykonaného dokazovania na hlavnom
pojednávaní je nesporné, že jediným dôkazom, ktorý má preukazovať vinu obžalovaného, je výpoveď
poškodeného. Tak, ako je povinnosťou OČTK preverovať aj doznanie obžalovaného, je povinnosťou
OČTK preverovať aj tvrdenia svedka, obzvlášť v prípade, že ide o jediný dôkaz, ktorý by mal obvineného

usvedčovať. V danom prípade OČTK ako jediný dôkaz zabezpečili výpoveď poškodeného a vzhľadom
k tomu, že poškodený označil páchateľa, ktorého logicky (keďže ho pozná ako svojho suseda) v rámci
rekognície opoznal aj na fotke, nepovažovali za nutné vykonať ďalšie dôkazy a zákonným spôsobom
preveriť pravdivosť výpovede poškodeného. S daným postupom sa stotožnil aj prokurátor a v konečnom
dôsledku mu dal za pravdu aj súd, keď v rámci odsudzujúceho rozsudku konštatoval, že nebolo nijakým

spôsobom preukázané, že by mal poškodený akýkoľvek motív vypovedať nepravdu. Je v tejto súvislosti
nutné podotknúť, že ani OČTK ani súd žiadnym relevantným spôsobom danú skutočnosť nepreverovali
a jediným dôvodom bolo konštatovanie, že medzi obžalovaným a poškodeným nie je žiadny priateľský
či nepriateľský vzťah (čl. 9 rozsudku). Preverovanie pravdivosti všetkých poskytnutých údajov je nielen
dôležité, ale predovšetkým nevyhnutné, pretože výpoveď svedka je nutné hodnotiť globálne ako

celok. Buď je výpoveď aj ďalšími dôkazmi ako celok potvrdená alebo nie je a vtedy nie je možné
výpoveď hodnotiť ako jednoznačne dôveryhodnú. Bez zákonného a riadneho preverenia pravdivosti
celej výpovede je neprípustné, aby v rámci rozhodovania o vine súd vychádzal výlučne z časti dôkazov,
ktoré svedčia proti obžalovanému, jednostranne v neprospech obžalovaného vyhodnocoval sporné
dôkazy a pochybnosti vyhodnocoval v prospech obžaloby. Je nesporné, že OČTK v rámci prípravného

konaniažiadnymspôsobomnepreverovalivýpoveďpoškodeného,nezabezpečilidospisovéhomateriálu
žiadne dôkazy, ktoré by podporovali a nespochybňovali výpoveď poškodeného. Vôbec nezabezpečili
dôkazy, ktoré mohli viesť k zisteniu skutkového stavu, o ktorom by neboli dôvodné pochybnosti. Tak
OČTKakoajsúdvychádzalijedineztoho,žepoškodenývypovedávierohodne,jehovýpoveďjepravdivá
a nie je potrebné ju žiadnym relevantným spôsobom preverovať. OČTK nezabezpečovali žiadne dôkazy

týkajúce sa pobytu poškodeného v herni, nezisťovali existenciu prípadných svedkov, ktorí by mohli
potvrdiť alebo vyvrátiť ním uvádzané skutočnosti. Prokurátor sa uspokojil iba so sprostredkovanou
informáciou od svedkyne J. H., ktorá po vyťažovaní prevádzkarky mala zistiť iba to, že v herni v
ten večer bol aj obžalovaný. Ten danú skutočnosť pripustil a vysvetlil, čo v herni robil. Prítomnosťobžalovaného v herni bez akéhokoľvek iného dôkazu (okrem rozporných výpovedí poškodeného), nie
je dôkazom toho, že obžalovaný si mal od poškodeného požičať peniaze a neskôr mu násilím peniaze
odcudziť. OČTK nezabezpečili ani ďalší, v tom čase ešte dostupný dôkaz - kamerový záznam z priestoru

bankomatu, pri ktorom mal podľa vyjadrení poškodeného obžalovaný stáť a pokúšať sa o výber peňazí.
Išlo o jednoduché zabezpečenie dôkazu, ktorý mohol potvrdiť či vyvrátiť tvrdenia poškodeného. OČTK
nezabezpečilikamerovýzáznamzbytovky,kdepodľapoškodenéhomalodôjsťkútokunajehoosobu.Je
priam zarážajúce, že zodpovedný príslušník polície sa osobne pri preverovaní ani nedostavil na „miesto
činu“ (zabezpečiť napr. fotodokumentáciu) a nepreveroval osobne existenciu kamerového systému.

Prečo ohľadom kamerového systému v bytovom dome nekontaktoval príslušnú domovú dôverníčku, ale
mestskú políciu, ktorá o kamerovom systéme z pohľadu svojich kompetencií ani nemusela vedieť, to
obhajobe nie je zrejmé. prípade, že by si polícia plnila svoje zákonné povinnosti a včas zabezpečila tento
mimoriadne dôležitý dôkaz, bolo by jednoznačne potvrdené alebo vyvrátené tvrdenie poškodeného. tejto
súvislosti obhajobe nedá nekomentovať názor súdu, ktorý v rozsudku konštatuje: „Obhajobe navyše
nič nebránilo, aby predmetný dôkaz v prípravnom konaní zabezpečila sama, resp. dala návrh na jeho

zabezpečenie. Koniec koncov je povinnosťou obhajcu starať sa o to, aby boli v konaní náležité a včas
objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú. Vo vyšetrovacom
spise, a to ani po skončení vyšetrovania sa žiadny takýto návrh obhajoby nenachádza, hoci obhajkyňa
bola obžalovanému ustanovená 4 mesiace po skutku.“ (čl. 9 rozsudku). Je iba na škodu, že súd na
povinnosť objasňovať skutkový stav neupozornil toho, komu to priamo vyplýva z Trestného poriadku.

V zmysle ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku OČTK postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. OČTK
s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie. Ako správne upozornil súd, obhajca vstúpil do konania 4 mesiace po spáchaní skutku,

pričom je zrejmé, že záznam na kamerovom systéme je použiteľný v lehote 14 dní od realizácie záznamu
(výpoveď svedkyne K. K. zo dňa 10.11.2023). Obhajoba už nemala žiadnu možnosť daný dôkaz
zabezpečiť, a preto oň ani nežiadala. Súd v rozsudku síce cituje výpoveď svedkyne K., avšak v rámci
svojho rozhodnutia danú výpoveď žiadnym spôsobom nekomentuje. Pritom z pohľadu obhajoby ide o
dôkaz, ktorý nepriamo podporuje tvrdenie obžalovaného a vyvracia tvrdenie poškodeného. Svedkyňa K.

vypovedala, že v priestore, kde malo dôjsť podľa poškodeného k útoku, je celkovo 5 bytových jednotiek.
Sama uviedla, že ak sa v bytovke niečo deje, vždy jej to obyvatelia oznámia, pričom v tomto prípade
jej nikto nič nehlásil, ani krik ani nález poškodených okuliarov. Obhajoba na daný fakt poukazuje z
toho dôvodu, že sám poškodený dňa 22.10.2022 pri podávaní vysvetlenia jednoznačne uvádzal, že
„Počul ako sa mu ešte útočník vyhrážal po tom, ako tiež vyšiel vonku. Kričal „ty kokot, vyjebanec,

smrad, len tak skús znovu zavolať“. Ako sa už stalo pravidlom, poškodený v rámci ďalších výpovedí
danú skutočnosť poprel, pričom túto zmenu vysvetliť nevedel. Obhajoba teda musí vychádzať z danej
výpovede. Vzhľadom na jej obsah je nemysliteľné, aby nikto z obyvateľov či už prízemných alebo
iných bytov v nočnom tichu cca okolo 00.30 - 00.45 hod. nepočul predmetné vyhrážky a nadávky,
keď ich celkom zreteľne počul poškodený, ktorý podľa svojej výpovede od bytovky v tom čase už

odchádzal. OČTK odignorovali danú situáciu a žiadnym spôsobom nepreverovali u obyvateľov bytovky,
či niekto z nich bol svedkom incidentu príp. či niekto niečo počul. Nepreverovali, kto a kde mal nájsť
poškodené okuliare poškodeného, pretože ten vypovedal, že ich našiel na druhý deň na parapete medzi
poschodiami(výpoveďpoškodenéhozodňa10.11.2023).Aktomutakbolo,muselichzrejmenájsťniekto
z obyvateľov bytového domu, čo však nekorešponduje s vyjadrením svedkyne K., ktorej by obvykle danú

skutočnosť niekto hlásil. Opäť predmetné konštatovanie o poškodení okuliarov vyplýva iba z jediného
dôkazu - výpovede poškodeného. OČTK žiadnym spôsobom nezabezpečili veci doličné, ktoré mali byť
potvrdením či vyvrátením výpovede poškodeného. Poškodený vo výpovedi dňa 10.11.2023 uviedol, že
peňaženka, ktorú mu útočník zobral z vrecka, bola menšia a celá sa úplne dala do vrecka schovať. Na
hlavnom pojednávaní dňa 17.09.2024 už poškodený predmetnú peňaženku popísať nevedel a nevedel

ani uviesť, či sa mu celkom alebo iba čiastočne do vrecka zmestila alebo či z neho trčala. Keďže jediným
dôkazom predpokladanej viny páchateľa boli výlučne údaje od poškodeného, bolo povinnosťou OČTK
zabezpečiť všetky dostupné dôkazy, ktoré by preverili tvrdenia poškodeného. Napriek tomu OČTK ani
fyzicky ani formou fotodokumentácie nezabezpečili bezprostredne po skutku do spisového materiálu
bundu, ktorú mal mať poškodený v čase útoku oblečenú ani peňaženku, ktorá mu mala byť z vrecka

odcudzená. Z tohto pohľadu nie je možné žiadnym spôsobom overiť, či k odcudzeniu peňaženky mohlo
dôjsť spôsobom, ako uvádza poškodený. Ani polícia, ani prokurátor ani súd nemá žiadnu vedomosť, či
predmetná bunda mala nejaké vrecko a či sa do toho vrecka vôbec zmestila nejaká peňaženka, ak áno,
aká peňaženka. Okrem neprevereného a meneného tvrdenia poškodeného žiadny dôkaz v tomto smereneexistuje. V spisovom materiáli sa nachádza fotodokumentácia vecí - poškodeného mobilného telefónu
a poškodených okuliarov, ktoré, opäť iba na základe vyjadrenia poškodeného, boli poškodené priamo pri
útoku páchateľa. OČTK, napriek vedomosti o údajne poškodených veciach, z vlastnej iniciatívy a najmä

zákonnej povinnosti, do spisu včas a riadne nezabezpečili predmetné veci. Obe veci v stave, v akom sú
zachytené na fotodokumentácii, priniesol samotný poškodený, síce na výzvu OČTK, avšak so značným
časovým odstupom od skutku, pričom ani nie je možné zistiť, kedy k odovzdaniu vecí reálne došlo. Nie je
tedamožnézodpovedneabezakýchkoľvekpochybnostíkonštatovať,žeideoveci,ktorémalpoškodený
vkritickomčaseprisebeaaniniejemožnésodstupomčasuidentifikovaťpôvodarozsahškody,nakoľko

k poškodeniu predložených vecí mohlo dôjsť kedykoľvek iným spôsobom a za iných okolností. Tvrdenie
o poškodení vecí pri útoku opäť vychádza jedine z výpovede poškodeného. Judikát trestnoprávneho
kolégia Krajského súdu Žilina Jtk 11/2009 hovorí: „V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný
dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie,
znalecký posudok, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný,
logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný

či dokonca vyvrátený“. Je nepochybné, že v predmetnej veci jediným a výlučným dôkazom, ktorý by
mal preukazovať vinu obžalovaného, je výpoveď poškodeného. Vzhľadom na skutočnosti uvádzané
podrobne v bodoch II. až VI. tohto písomného odôvodnenia, obhajoba je jednoznačne toho názoru,
že rozporné výpovede poškodeného nie je možné v zmysle citovaného judikátu považovať za jasné,
zrozumiteľné, presvedčivé a vierohodné. V zmysle citovaného judikátu, s prihliadnutím na ich procesnú

spôsobilosťniejemožnédôkazycitovanésúdom,žeobžalovanýapoškodenýbývalivjednejbytovke,že
obžalovanýsamalvovečernýchhodináchzdržiavaťvherniažeobžalovanýbolužvminulostiodsúdený,
definovať ako podporné dôkazy, ktoré jednoznačne potvrdzujú, že obžalovaný násilím v bytovke
odcudzil poškodenému finančnú hotovosť. Vzhľadom na alternatívne závery znaleckého posudku MUDr.
Jelenčíka, ktorý pripustil aj vyvrátil možný spôsob vzniku zranenia poškodeného, nie je možné vyvodiť

záver, že ide o jednoznačný dôkaz podporujúci tvrdenia poškodeného. Po vykonanom dokazovaní v
predmetnej veci zostalo množstvo pochybností, ktoré neboli žiadnym spôsobom odstránené a ktoré boli
v skutočnosti dôsledkom neplnenia si zákonných povinností zo strany OČTK. Skutočnosť, že prokurátor
akceptoval v prípravnom konaní pasivitu policajného orgánu a jeho nečinnosť, nie je možné v konečnom
dôsledku vyhodnocovať v neprospech obžalovaného. Na základe vážnych pochybností, či vôbec došlo

k trestnej činnosti a kto bol prípadným páchateľom, súd mal postupovať v zmysle zásady „in dubio
pro reo“ a obžalovaného v zmysle ust. § 285 písm. a) alebo c) Trestného poriadku spod obžaloby
oslobodiť, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný alebo pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Vychádzajúc z hore uvedeného obžalovaný navrhuje,
aby Krajský súd Žilina rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. 20T/46/2024 zo dňa 03.10.2024

zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovaného podľa § 285 písm. a) alebo c) Trestného poriadku spod
obžaloby oslobodí a zároveň rozhodne, že poškodený sa s nárokom na náhradu škody odkazuje na
civilné konanie“.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1

Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného
A. B. nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútornéhopresvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný A. B.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne
a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení
z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný

súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody
napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého
stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na správne dôvody, na
ktorých samosudkyňa okresného súdu založila svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli
vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvah, ktorými k takýmto záverom došlo,
nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného

úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval
inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ

sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého

stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., aj podľa názoru
krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným

predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných
ustanovení.

Podľa§188ods.1Tr.zák.,ktoprotiinémupoužijenásiliealebohrozbubezprostrednéhonásiliavúmysle
zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Objektom tohto trestného činu je osobná sloboda v zmysle slobodného rozhodovania a majetok, ktorého
sa páchateľ chce zmocniť. Objektívna stránka tejto skutkovej podstaty spočíva v použití násilia alebo
hrozby bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci ako prostriedku na prekonanie alebo
zamedzenie kladeného alebo očakávaného odporu napadnutej osoby. Intenzita vykonaného násilia nie

je pritom podstatná, musí však byť použitá ako prostriedok nátlaku na vôľu napadnutého. Zároveň nie je
podmienkou, aby napadnutá osoba kládla nejaký odpor, najmä ak si je vedomá fyzickej prevahy útočníka
a z obavy pred ďalším násilím odpor radšej vôbec neprejavuje a plne sa podriaďuje vôli páchateľa.
Zmocnenie sa cudzej veci predstavuje také konanie páchateľa, ktorým si zabezpečí možnosť s takouto
vecou nakladať s vylúčením toho, kto ju mal dovtedy vo svojej moci. Napadnutou osobou môže byť

nielen osoba, ktorá vec vlastní, ale i osoba, ktorá je oprávnená s cudzou vecou nakladať. Cudzia
vec je taká, ktorá nepatrí páchateľovi. Na naplnenie subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel spolu
s pohnútkou konania páchateľa. Úmysel páchateľa sa musí vzťahovať jednak k násilnému konaniu,
ktorým chce páchateľ prekonať, alebo znemožniť odpor napadnutej osoby, pre ktorý sa inak nemôže
veci zmocniť a zároveň k tomu, aby sa zmocnil cudzej veci. Úmysel páchateľa však nemusí smerovať

k trvalej dispozícii s vecou. Aj keď páchateľ po použití násilia nakoniec upustí od uskutočnenia svojho
úmyslu zmocniť sa cudzej veci, trestnosť trestného činu lúpeže tým nezaniká. Z hľadiska naplnenia
formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. hodnota veci nie
je rozhodná, nie je rozhodné ani to, že poškodenému nevznikla žiadna majetková škoda. Táto okolnosťnie je jediným rozhodujúcim kritériom ani z hľadiska materiálneho znaku trestného činu, t.j. z hľadiska
stupňanebezpečnostičinuprespoločnosť,pretožecitovanéustanoveniechránidvazáujmy,atomajetok
a slobodu rozhodovania.

Po preskúmaní odvolacích námietok obžalovaného krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa
vyššie uvedenými zásadami pri právnom posúdení konania obžalovaného dôsledne riadil.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
podrobne a výstižne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na odvolacom súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Okresný súd pri uznaní viny vychádzal z kľúčového dôkazu - výpovedí poškodeného H. I.. Okresný súd

nezistil indície svedčiace o nepravdivosti jeho tvrdení o skutočnostiach rozhodných pre posúdenie viny.
Tento svedok v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní logicky, v časovej i miestnej nadväznosti,
bez odchýlok v podstatných bodoch, reprodukoval udalosti súvisiace s prejednávanou vecou. Okresný
súd nemal pochybnosti o hodnovernosti tohto svedka i preto, lebo skutočnosti, ktoré uvádzal, boli
potvrdené i ostatnými vykonanými dôkazmi.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania, ktoré mu je kladené
za vinu, že od poškodeného si nikdy nepožičal peniaze, nepozná ho, nikdy ho nevidel. V čase skutku
bol doma, hoci nevylučuje možnosť, že v čase okolo 21:00 hod. v predmetnej prevádzke COMBO mohol
kupovať cigarety.

Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným s ostatnými
dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský súd
neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a teda i tvrdeniami,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Pravdivosť tvrdení obžalovaného je však potrebné vyvrátiť procesne

relevantnými dôkazmi a zistením skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
a dôkazmi, ktoré zároveň vyvracajú výpoveď a obhajobu obžalovaného.

Úlohou trestného súdu nie je posudzovať obhajobu obžalovaného, ale rozhodovať o jeho (ne)vine,
pričommusísamozrejmehodnotiťakodôkazajvýpovedeobžalovanéhoaichvierohodnosť.Obžalovaný

v danom prípade nebol schopný zabezpečiť ani jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že súdený skutok
nespáchal, ale len spochybňoval zákonnosť a výpovednú hodnotu zabezpečených a vykonaných
usvedčujúcich dôkazov, resp. namietal ich hodnotenie.

Aj krajský súd k otázke hodnotenia dôkazov v danej veci pristúpil z toho hľadiska, že jediným priamym

svedkom súdeného skutku je iba samotný poškodený H. I.. Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako
akookresnýsúd,preukázanúpredovšetkýmnazákladepriamehodôkazu–výpovedípoškodenéhoH.I..

Krajský súd zotrváva na svojom názore, že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení

výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcej
výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri
hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov
v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovaťaj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a „škodiť“ obžalovanému. Pritom
nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu,
a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu,

kým nie je preukázaný opak. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností
prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina
dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Treba tiež pripomenúť, že treba vziať do úvahy aj
kvalitu a presvedčivosť ostatných dôkazov. Len po takomto postupe možno dospieť k správnemu záveru
o vierohodnosti alebo nevierohodnosti dôkazu.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že súhrn priamych a nepriamych dôkazov na preukázanie viny
obžalovaného musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov,
ktorévosvojomcelkunielenspoľahlivopreukazujúvšetkyokolnostižalovanéhoskutkuaktoréusvedčujú
z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (Rt 38/68).
Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že

sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade
existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd sa musí oprieť o vierohodnosť jednej
alebo druhej skupiny dôkazov.

Krajský súd tiež pripomína, že výpoveď svedka je výsledkom aplikácie jeho schopností správne vnímať,

rozpoznať, uložiť si v pamäti a s odstupom času z pamäti vybrať a na základe uchovaného popísať
v minulosti vnímané a rozpoznané deje. Všetky tieto schopnosti sú u jednotlivca individuálne a závislé
na veľkom množstve ovplyvňujúcich faktorov, nielen vonkajších, ale aj vnútorných. Všeobecne pri
niektorých trestných činoch existuje dôkazná situácia, tzv. slovo proti slovu, kedy jediným priamym
dôkazom, ktorý páchateľa usvedčuje zo spáchania skutku, je len výpoveď poškodenej osoby. Svedkovia

vypočúvaní na hlavnom pojednávaní nie sú povinní vypovedať doslovne a presne slovo
po slove, tak ako vypovedali vo svojej výpovedi učinenej v prípravnom konaní.

Výpoveď svedka z prípravného konania sa stáva súčasťou jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, len
ak v nich nie sú podstatné rozpory. Ak vzniknú takéto podstatné rozpory, môže súd tieto odstrániť, resp.

ich hodnotiť, len ak postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. u svedka došlo k vykonaniu týchto dôkazov
prečítaním výpovedí z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Súd takto môže postupovať aj
bez návrhu strán.

K procesnému postupu podľa § 264 Tr. por. treba tiež uviesť, že po prečítaní časti zápisnice o výsluchu

svedka z dôvodu rozporov s výpoveďou na hlavnom pojednávaní treba výslovne upozorniť, v čom sú
rozpory medzi zápisnicou o jeho skoršej výpovedi a výpoveďou na hlavnom pojednávaní a spýtať sa
ho na ich príčinu; aj keď toto pravidlo v ustanovení § 264 Tr. por. chýba, z hľadiska vedenia výsluchu je
nevyhnutné, pretože svedok nie je len zo samotného prečítania zápisnice povinný a niekedy to ani nie
je schopný si uvedomiť, v čom iné osoby vidia rozpor v jeho výpovediach. Toto upozornenie a spýtanie

sa na príčinu rozporov môže vykonať osoba, ktorá aktuálne vedie výsluch (prokurátor alebo obhajca),
alebo osoba, ktorá kladie otázky, v konečnom dôsledku je však za jasne formulovaný rozpor medzi
skoršou výpoveďou a výpoveďou na hlavnom pojednávaní zodpovedný predseda senátu ako osoba,
ktorá zodpovedá za zákonné vykonanie hlavného pojednávania, teda okrem osôb vedúcich výsluch
alebo kladúcich otázku musí predseda senátu upozorniť na rozpory vo výpovediach a spýtať sa na ich

príčinu, ak to neurobí žiadny iný z relevantných subjektov trestného konania alebo ak to podľa názoru
predsedu senátu iný subjekt urobil nedostatočne.

Odvolací súd tiež v okolnostiach danej veci uvádza, že ak svedok pri výsluchu
na hlavnom pojednávaní uvedie, že si už presne nepamätá okolnosti, o ktorých má vypovedať, je

potrebné ho vyzvať, aby napriek tomu najprv uviedol súvislý popis dotknutých skutočností (§ 261 ods.
3, § 132 ods. 1 Tr. por.). Až potom môže byť na vysvetlenie rozporov oproti skoršej výpovedi svedka
použitý postup predložením zápisnice o tejto výpovedi podľa § 264 Tr. por. Dodržanie takého postupu
musí zabezpečiť predseda senátu (§ 253 ods. 1 Tr. por. ) aj v prípade, že výsluch svedka vykonáva
strana (R 87/2014).

Vo vzťahu k výpovedi poškodeného, odvolací súd dáva do pozornosti, že Trestný poriadok, ani
konštantná judikatúra nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý je v prevažnej miere
aj oznamovateľom trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Krajský súd už v mnohých svojichrozhodnutiach judikoval, aké sú požiadavky ohľadne kvality výpovede svedka, ktorá je jediným dôkazom
preukazujúcim vinu obžalovaného. Ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy
dôkaz,preukazujúcivinuobžalovaného,bezďalšíchpodpornýchdôkazov(odbornévyjadrenie,znalecký

posudok, stopy, výpovede svedkov, či listinné dôkazy) musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,
zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca
vyvrátený.

V prejednávanom prípade bolo podstatným dôsledné posúdenie otázky vierohodnosti svedeckých

výpovedí poškodeného, a to s uvážením všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i v ich súhrne.
Krajský súd z rovnakých dôvodov ako súd prvého stupňa výpovede poškodeného považuje za
dostatočné na vyslovenie záveru o vine obžalovaného. Odvolací súd prihliadol najmä k vnútornej
štruktúre výpovedí svedka, či si odporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedá. Je nesporné,
že poškodený v priebehu celého trestného konania zhodne popísal podstatné okolnosti spáchania
súdeného skutku. Výpovede poškodeného aj krajský súd považuje za logické, zrozumiteľné, pravdivé

a vierohodné. Poškodený presvedčivo a bez akýchkoľvek podstatnejších rozporov popísal konanie
obžalovaného, ktorý v ňom bezpečne poznal páchateľa súdeného trestného činu. Poškodený vedel,
že osoba, ktorá ho napadla, je jeho sused, býva v rovnakom bytovom dome ako on, v byte pod ním.
Poškodený opoznal obžalovaného aj pri rekognícii vykonanej podľa fotografií, pričom jeho fotografia
bola poškodenému predložená celkom medzi šiestimi fotografiami osôb, ktoré si boli typovo podobné.

Poškodený obranu obžalovaného vyvrátil vo svojich výpovediach z prípravného konania. Poškodený
jednoznačne obžalovaného usvedčoval aj na hlavnom pojednávaní, na ktorom okresný súd na návrh
obhajkyne postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. prečítal výpovede poškodeného z prípravného
konania, nakoľko poškodený si na podrobnosti skutku pre odstup času nepamätal. Okresný súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne podrobne vyhodnotil aj vierohodnosť výpovedí
poškodeného v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi, a preto odvolací súd na ne poukazuje,
nakoľko si tieto závery osvojil. Okresný súd v napadnutom rozsudku rozviedol, v čom spočívali rozpory
v jednotlivých výpovediach poškodeného, ktoré aj odvolací súd vyhodnotil ako nepodstatné rozpory.

Podľa zistení krajského súdu poškodený nemal žiadny relevantný dôvod obžalovaného krivo obviňovať.
Argumenty, ktorými výpovede poškodeného spochybňuje obžalovaný, nepovažuje odvolací súd za
relevantné. V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by poškodený
vypovedal nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného skutku.

Krajský súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou obžalovaného, že sú pochybnosti, kde k trestnému
činu vôbec došlo a akým spôsobom mal útočník poškodeného napádať, nakoľko poškodený diametrálne
odlišne popisoval spáchanie trestného činu a spôsob útoku na jeho osobu policajnej hliadke
bezprostredne po údajnom útoku 16.10.2022, pri podaní vysvetlenia dňa 22.10.2022, pri podaní
trestného oznámenia 18.11.2022. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú prax všeobecných

súdov,podľaktorejúradnýzáznamspísanýpredzačatímtrestnéhostíhanianiejemožnépoužiťvkonaní
pred súdom ako dôkaz. Rovnako ako dôkaz v konaní pred súdom nemôže slúžiť podané vysvetlenie
osôb podľa § 60 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov.

V tejto súvislosti odvolací súd ďalej uvádza, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

trestné oznámenie spadá do kategórie „všetkého“ v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por., lebo za dôkaz môže
slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona vrátane „oznámenia“. Trestné oznámenie
môže byť na hlavnom pojednávaní čítané ako listinný dôkaz podľa § 269 Tr. por. To platí bez ohľadu
na skutočnosť, že oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu je podnetom

na začatie trestného stíhania. Okolnosť, že oznamovateľom formou listinného dôkazu je poškodený
alebo iný svedok, však nenahrádza jeho výpoveď (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejnené
v zbierke pod č. 9/2015).

Krajský súd vo vzťahu k hodnoteniu výpovedí svedka poškodeného vychádzal len z tých výpovedí, ktoré

boli vykonané procesne relevantným spôsobom, t.j. po začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia
obžalovanému v procesnom postavení svedka, pri ktorých boli dodržané zákonné pravidlá. Poškodený
na hlavnom pojednávaní zotrval na svojej výpovedi, že v konkrétny večer v nočných hodinách bol v herni
Combo, hral na automatoch a obžalovaný tiež, podľa mena ho nepoznal. On vyhral nejaké peniaze,obžalovaný prehral a pýtal ho o požičanie nejakých peňazí, tak mu požičal 50,- eur s tým, že on mu dal do
zálohysvojubankomatovúkartustým,žemupeniazevráti.KeďodchádzalzComba,išielajobžalovaný,
tak ho pýtal o vrátenie peňazí, išli ku bankomatu, kde on povedal, že peniaze vybrať nemôže, lebo mu

zlomil kartu, čo ale nebola pravda. On išiel smerom ku domu, kde má prenajatý byt, obžalovaný išiel
za ním, takže dvere na bytovke nechal otvorené, lebo vedel, že obžalovaný je jeho sused, býval tam
aj s manželkou, synom a dcérou. Ako išiel po schodoch, začal od neho pýtať peniaze, povedal mu,
že mu nedá nič, tak ho chytil za rameno a zhodil na zem. Vtedy mu okuliare spadli na druhú stranu a
mobil tiež a ako ležal na zemi, tak mu prehľadal vrecká. Keď sa postavil, zobral mobil a povedal, že

ide zavolať policajtov, vtedy mu zobral z ruky telefón a hodil ho dole schodmi. Po príchode policajtov
ho sanitka odviezla na ošetrenie, lebo mal tržnú ranu na hlave nad okom. Po ošetrení bol prepustený
do domáceho ošetrenia. On obžalovaného pozná ako suseda; je to on, kto ho napadol. Predtým sa
nestretávali, pretože on pracuje v Bratislave a domov chodieva na víkendy, takže ho len zaregistroval,
že býva v tej bytovke. S obžalovaným nemal dovtedy žiadny konflikt ani žiadne spoločné stretnutia. Keď
prišiel do Comba, mal so sebou 120,- eur, nevie koľko vyhral, ale prehral asi 60,- alebo 70,- eur. Keď

vyhral, tak obsluha mu priniesla výhru k automatu, na ktorom hral, obžalovaný hral na prvom automate,
takže videl, že mu je vyplácaná výhra a následne na to si prišiel od neho pýtať, resp. požičať peniaze.

Vzhľadom na rozpory vo výpovedi svedka s jeho výpoveďou v prípravnom konaní okresný súd prečítal
časť zápisnice z jeho skoršej výpovede zo dňa 10.11.2023, kde uvádzal, že vyhral vyše 100,- eur. Keď

prišiel do herne, mal v peňaženke cca 100,- eur, a keď odchádzal, mal tam 30, 40 alebo 50,- eur. Presne
nevie. Svedok potvrdil, že to, čo vypovedal v prípravnom konaní, je pravda, pamätal si to vtedy lepšie,
sú od toho už dva roky. V čase, keď obžalovaný od neho žiadal peniaze, mal v peňaženke nejakých 30,-
eur, preto mu požičal peniaze z predošlej výhry, ktoré mal odložené vo vrecku. V prípravnom konaní ale
uviedol, že mu peniaze dal z peňaženky. Poškodený uviedol, že tak, ako to bolo prečítané, je pravda,

on si už s odstupom času na detaily nepamätá.

Čosatýkafyzickéhonapadnutia,nahlavnompojednávanípoškodenýuviedol,žeakoišielhoreschodmi,
obžalovaný ho chytil za rameno a strhol dolu a predtým si pýtal požičať nejaké peniaze, čo odmietol.
Následne padol na chrbát z druhého schodu, povedal mu, že mu žiadne peniaze nedá a on ho udrel

otvorenou dlaňou, pre odstup času si už ale na detaily nepamätá. Na 100 % si nie je istý, ale myslí si,
že dostal dva údery. Keď ho prvýkrát udrel, bolo to nad pravé oko, vtedy mu odleteli aj tie okuliare, ten
druhýkrát to bolo asi vtedy, keď povedal, že ide volať policajtov. Volal prvýkrát políciu, dlhšie nik nechodil,
volal ešte raz, policajtom povedal v skratke čo sa stalo, po príchode hliadky sa jeden z príslušníkov
PZ pozrel na jeho zranenie a keďže mal poranenie na hlave, zavolal sanitku a išiel na ošetrenie. Ku

poškodeniu okuliarov došlo po tom, ako dostal úder do hlavy, jedna časť okuliarov sa zlomila, padli
na zem a vyletelo z nich sklíčko. Okuliare našiel až na druhý deň na parapete, asi ich tam niekto na
schodoch našiel a na parapet položil. Boli už v poškodenom stave tak, ako je to odfotené v spise. Keď
mu tie okuliare spadli na zem, on ich nehľadal, chcel z toho miesta čo najskôr zmiznúť. Na druhý deň
po ošetrení bol na polícii, kde sa robil prvotný zápis, potom ho volali ešte dvakrát, možno aj viackrát,

a postupne predkladal doklady ohľadne poškodených vecí, pýtali tiež aj lekársku správu z ošetrenia.
Počas útoku mu obžalovaný zobral zo zapnutého vrecka mikiny peňaženku, túto otvoril, vybral z nej
peniaze, peňaženku mu následne hodil.

Keďže svedok vypovedal rozdielne v porovnaní s prípravným konaním, okresný súd na návrh obhajoby

prečítal zápisnice o výpovedi poškodeného z prípravného konania zo dňa 14.12.2022. V prípravnom
konaní k fyzickému útoku vypovedal tak, že obžalovaný šiel z herne skoro hneď za ním, keď vyšiel ku
schodisku k jeho poschodiu, predtým, ako ho obžalovaný stiahol za rameno, sa ho opýtal, či mu požičia
nejaké peniaze, na čo odvetil, že nie. On išiel hore schodmi, pričom on ho stiahol za rameno dolu. On
na základe toho spadol a okuliare mu zleteli z hlavy. Potom vstal, a ako vstával, obžalovaný prišiel k

nemu, a ako mal rozopnuté vrecko na bunde, lebo tam mal kľúče od bytu, tak mu obžalovaný vytiahol
z tohto vrecka peňaženku, ktorú pred ním otvoril a vybral z nej hotovosť. Bolo to okolo 30 alebo 40,-
eur. Potom, keď mu už vyťahoval peňaženku, on mal už v rukách mobil, chcel volať políciu. On mu však
mobil vytrhol z ruky a hodil ho na chodbu. Popri tom ho dva krát udrel dlaňou do hlavy. On sa mu potom
vytrhol a snažil sa z miesta utiecť von z bytovky. Ako odchádzal z bytovky, rýchlo si vzal mobil zo zeme

a peňaženku. Okuliare našiel až deň po tom. Keď vyšiel z bytovky, zavolal policajtov, ktorým povedal, čo
sa stalo, avšak bolo mu vtedy ťažko, tak mu policajti zavolali RZP. Úplne si na to všetko dobe nepamätá,
bol preľaknutý a bál sa, keďže obžalovaný bol veľký chlap. Poškodený na hlavnom pojednávaní zotrval
na svojej výpovedi z prípravného konania, uviedol, že si už nemôže pamätať na všetky detaily.Krajský súd uzatvára, že poškodený vzniknuté rozpory vo svojich výpovediach logicky odôvodnil
odstupom času od spáchania skutku. Žiada sa pripomenúť, že rozpory vo výpovediach svedka boli

odstraňované už v štádiu prípravného konania na návrh obhajkyne obžalovaného.

V posudzovanom prípade nie sú výpovede poškodeného len jedným z dôkazných prostriedkov
produkovaných v trestnom konaní, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania súdeného trestného
činu.VýpovedepoškodenéhokorešpondovaliajsvýpoveďamisvedkyneJ.L.H..Vsúvislostisvýsluchmi

menovanej svedkyne krajský súd uvádza, že ide o nezainteresovaného svedka, príslušníčku polície,
ktorá prišla do kontaktu s poškodeným cca do jednej hodiny od spáchania skutku. Krajský súd nemá
dôvod neveriť výpovediam svedkyne, ktorá potvrdila, že poškodený im uviedol, že bol napadnutý osobou
rómskeho pôvodu, s ktorou bol v COMBE, kde mu mal požičať peniaze. Potom sa dostali do konfliktu,
lebo mu nechcel požičať ďalšie peniaze. Následne ukázal aj konkrétnu bytovku, kde sa to malo stať.
Potom vykonávali šetrenie v bare COMBO, vyťažovali obsluhu, ktorá potvrdila, že poškodený bol v bare

s ďalším mužom, ktorý bol Róm a bol mohutnejšej postavy, žije s pani H., s ktorou má dieťa. Pokiaľ
svedkyňavprípravnomkonaníuvádzala,žepoškodenéhonašliležaťnachodníkupricesteanahlavnom
pojednávaní uviedla, že ho videli ležať na chodníku alebo sedieť na chodníku a rukami si mal držať
hlavu, v rámci odstraňovania rozporov postupom podľa § 264 Tr. por. si na to už pre odstup času
nespomínala, zrejme si to lepšie pamätala v prípravnom konaní. V súvislosti s hodnotením výpovede

menovanej svedkyne však krajský súd poukazuje na to, že svedkyňa sa nevyjadrovala k tomu, že videla
poškodenéhospadnúťnachodníkaudrieťsihlavuochodníkalebocestu,apretojejvýpoveďnevyznieva
v prospech obžalovaného.

Neobstoja ani odvolacie námietky obžalovaného, že sú pochybnosti o tom, či zranenia vznikli spôsobom

ako ho popisoval poškodený vo svojich výpovediach.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa znaleckého dokazovania v uvedenej veci, krajský súd
poukazuje na to, že súd je povinný hodnotiť aj znalecký posudok na základe starostlivého uváženia
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne s ostatnými dôkazmi (R 40/1969). Súd hodnotí

znalecký posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce
ľubovoľne nahradiť odborný názor znalca vlastným, v danej veci laickým názorom, ale môže a je
povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti,
ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú
o skutočnosti náležite zistené v trestnom konaní, či naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné alebo

dokonca také, ktoré logicky odporujú iným výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva
z týchto podkladov (R 40/1972).

Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku sa musia zakladať na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto
pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup podľa § 146 Tr. por. (Rt 56/94 II).

Pozhodnotenívýsledkovznaleckéhodokazovaniazodboruzdravotníctvoafarmácia,odvetviechirurgia,
jednotlivo i v súhrne s ostatnými dôkazmi, aj odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že nie
sú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Jánom Jelenčíkom. Znalec
prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré mali pre podanie posudku význam. Posudok je dostatočne

presvedčivo odôvodnený, nemá vnútorné rozpory, jeho závery sú logické a nie sú v rozpore s inými
dôkazmi vo veci, o ktorých správnosti ani po preskúmaní niet dôvodu pochybovať.

Podľa znaleckého posudku súdneho znalca MUDr. Jána Jelenčíka, ktorý mal objasniť povahu a príčinu
zranení poškodeného, zranenie poškodeného, t.j. tržná rana pri vonkajšom kútiku ľavého oka s dobou

liečenia5dní,vzniklapôsobenímpriamehotupéhonásilia.Totopriametupénásiliemohlobyťspôsobené
úderom päsťou, úderom dlaňou ruky, úderom kolenom, kopnutím nohou alebo úderom tupým tvrdým
predmetom bez ostrých hrán a výbežkov. K tomuto priamemu tupému násiliu mohlo dôjsť aj pri páde,
narazení oblasťou ľavej očnice do tvrdého tupého predmetu (napr. obrubník chodníka, okraj schodu,
kameň, okraj drevenej lavice, železné zábradlie) alebo na tvrdý rovný povrch (napr. betón, asfalt, dlažba,

drevo atď). Na oblasť vonkajšieho kútika ľavého oka poškodeného pôsobilo priame tupé násilie miernej
až strednej intenzity. To, že súdny znalec nemohol len podľa mechanizmu zranení spoľahlivo stanoviť
jeho príčinu, pripustil možnosť dvoch alternatív (údery päsťou, údery dlaňou..., pádom a nárazom do
alebo na tvrdý rovný povrch) a zaujal stanovisko k určitým verziám, nezbavilo súd, aby po zhodnotenívýsledkovznaleckejexpertízy,jednotlivoivsúhrnesostatnýmidôkazmiazapomociznaleckýchzáverov
k jednotlivým verziám rozhodol, ktorá z uvedených alternatív je v súlade s vykonanými dôkazmi. Ako
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, nie sú pochybnosti

o tom, že obžalovaný, keď pýtal ďalšie peniaze od poškodeného, s čím poškodený nesúhlasil, udrel ho
otvorenou dlaňou do oblasti ľavého oka, čím poškodenému spôsobil tržnú ranu pri vonkajšom kútiku
ľavého oka. Poškodený v tejto súvislosti uviedol, že obžalovaný ho dvakrát udrel dlaňou do oblasti hlavy,
kde jednu ranu dostal na ľavé líce k oku a druhú ranu dostal do hlavy. Poškodený uviedol aj to, že keď
ho obžalovaný udrel do chrbta, spadol na zem dopredu na ruky, vtedy sa neudrel, iba spadol na zem.

Z vykonaného dokazovania nevyplýva nič také, že by poškodený mal utrpieť aj iné zranenia, pričom
podľa súdneho znalca pri páde na zem dochádza často k pomliaždeniu rôznych častí tela.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že poškodený aj ošetrujúcim lekárom, s ktorými
ako prvými prišiel do kontaktu v úrazovej ambulancii, uvádzal, že bol napadnutý druhou osobou,
opakovanými údermi do oblasti hlavy a tváre. Spadol na zem, rukami dopredu sa zachytil (čl. 129-130

spisu).

Krajský súd uzatvára, že z alternatív, ktoré uvádzal znalec MUDr. Ján Jelenčík k príčinám zranení
poškodeného, neboli vylúčené údery dlaňou do oblasti ľavého oka a za existujúceho stavu dôkaznej
situácie nebola znaleckým dokazovaním z odboru zdravotníctvo vážne spochybnená vierohodnosť

výpovedí poškodeného, ako sa mylne domnieval obžalovaný.

Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa nedostatočne vykonaného dokazovania, keď orgány činné
v trestom konaní nezabezpečili okrem výpovede poškodeného iné dôkazy (napr. nezabezpečovali
žiadne dôkazy týkajúce sa pobytu poškodeného v herni, nezisťovali existenciu prípadných svedkov, ktorí

by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť poškodeným uvádzané skutočnosti, nezabezpečili kamerový záznam
z bytovky, kde malo podľa poškodeného dôjsť k útoku na jeho osobu, nezabezpečili kamerový záznam
z priestoru bankomatu, pri ktorom mal podľa vyjadrení poškodeného obžalovaný stáť a pokúšať sa
o výber peňazí, nezabezpečili svedkov obyvateľov bytovky, či niekto z nich bol svedkom incidentu alebo
či niekto niečo počul, nepreverovali, kde mal poškodený nájsť okuliare, pretože ten vypovedal, že ich

našiel na parapete medzi poschodiami na druhý deň, nezabezpečili bundu, ktorú mal mať poškodený
v čase útoku oblečenú, ani peňaženku, ktorá mu mala byť z vrecka odcudzená, nezabezpečili doličné
veci: okuliare a mobilný telefón poškodeného), treba uviesť, že pre vydanie odsudzujúceho rozhodnutia
nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non
numerantur). V každej konkrétnej veci musí sám orgán činný v trestnom konaní rozhodnúť o tom, akými

dôkaznými prostriedkami bude objasňovať určitú okolnosť, ktorá je dôležitá pre zistenie skutkového
stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Z obsahu
trestného spisu nevyplýva, že by obžalovaný navrhol doplnenie dokazovania v hore naznačenom smere.
Krajský súd v prejednávanej trestnej veci nekonštatuje absenciu dôkazov svedčiacich v neprospech
obžalovaného a ktoré by boli nepostačujúce na rozhodnutie o jeho vine.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Krajský súd s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného bol založený na presvedčivých dôkazoch,
ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na

základe vykonaných dôkazov ustálený. Za daného stavu odvolanie obžalovaného ohľadne skutkových
zistení považoval za nedôvodné.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti

trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom –potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie
páchateľa.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.

Odvolací súd v uvedených súvislostiach uvádza, že osobu páchateľa je potrebné hodnotiť vo všetkých
súvislostiach. Pri hodnotení osoby konkrétneho páchateľa je potrebné posúdiť negatívny alebo pozitívny
význam jeho osoby pre hodnotenie nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ktorá vyplýva z jeho správania
sa v spoločnosti. Nemôže však ísť len o registráciu osobných údajov páchateľa bez hlbšieho rozboru
jeho osobnosti vo vzťahu k ďalším kritériám, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska určovania druhu trestu
a jeho výmery. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy, najmä

z hľadiska určenia prognóz jeho budúceho vývoja správania, na základe objasnenia jeho osobných
vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry.
Páchateľom, ktorí sa opakovane dopúšťajú ďalšej trestnej činnosti, napr. krátko po odsúdení za inú ich
trestnú činnosť, treba ukladať nepodmienečné tresty, s náležitým využitím rozpätia zákonom stanovenej
trestnej sadzby.

Trest odňatia slobody vo výmere 3 roky uložený obžalovanému považuje krajský súd za spravodlivý
a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie a v plnej miere odzrkadľuje stupeň
nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.
Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol doposiaľ dvadsaťkrát súdne potrestaný,

prevažne pre majetkovú trestnú činnosť. V piatich prípadoch mu bol uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody. Je nesporné, že v prípade niektorých odsúdení obžalovaného platí zákonná fikcia
neodsúdenia. Zahladenie odsúdenia však neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených
s odsúdením. Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,
pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý mu bol zahladený, má stále platný právny základ v

odsudzujúcom rozhodnutí. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou
neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že
páchateľ trestný čin spáchal. Obžalovaný sa trestného činu dopustil v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia vo veci Obvodního súdu Praha 1 sp. zn. 9T/40/2020, právoplatnej 27.5.2021. Na uvedené
odsúdenie cudzozemským súdom je možné prihliadať s poukazom na ustanovenie § 7b ods. 2 Tr.

zák. Odvolací súd v prípade obžalovaného konštatuje, že takýto druh a výmera trestu obžalovaného
v budúcnosti vyvaruje od páchania ďalšej trestnej činnosti, v opačnom prípade musí očakávať ukladanie
prísnych nepodmienečných trestov, nie na dolných hraniciach trestných sadzieb.

Stavu veci a zákonu však nezodpovedá zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody podľa

§48ods.2písm.b)Tr.zák.doústavunavýkontrestusostrednýmstupňomstráženia.Zodpisuzregistra
trestov vyplýva, že obžalovaný posledný nepodmienečný trest odňatia slobody za úmyselný trestný čin
vykonal dňa 11.3.2009. Pokiaľ okresný súd poukazuje na výkon trestu obžalovaného vo veci Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 3T/3/2018, krajský súd z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V, sp.
zn. 3T/3/2018 zistil, že obžalovaný v tejto veci vykonával trest od 10.1.2023 do 6.1.2025. V okolnostiach

danej veci je tak nesporným faktom, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
súdeného trestného činu lúpeže, ktorý spáchal dňa 16.10.2022, nebol vo výkone trestu odňatia slobody
za úmyselný trestný čin. Uvedené pochybenie okresného súdu napravil krajský súd sám a obžalovaného
podľa § 48 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Krajskýsúdpreskúmalajvýrokonáhradeškodyazistil,žetentozodpovedástavuveciazákonu.Účelom
adhézneho konania je nahradiť škodu, ktorá bola spôsobená v príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou
páchateľa, čo je zrejmé z ustanovenia § 43 Tr. por. a nasl. Ak je dôkazmi nepochybne preukázaná aspoň
časť riadne a včas uplatneného nároku na náhradu škody poškodeným, ako je to v danom prípade, súd

je spravidla povinný rozhodnúť aj výrokom o náhrade škody. Vzhľadom na dikciu odseku 1 § 287 Tr.
por., keďže výška škody, ktorá bola súčasťou opisu skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku, predstavovala sumu 220,- Eur, bol postup súdu prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Tr. por.
dôvodný a zákonný. Krajský súd nezistil prekážky na uloženie povinnosti na náhradu škody, ktorejvýška je súčasťou popisu skutku uvedeného v napadnutom rozsudku a ktorá bola v trestnom konaní
bezpečne preukázaná vykonanými dôkazmi. Krajský súd nezistil nijaký dôvod, pre ktorý by v súvislosti
spoškodenýmivecamineuverilvýpovediampoškodeného,ktorýpresvedčivoabezpochybnostípotvrdil,

že predmetné veci mal v kritickom čase pri sebe a boli poškodené práve pri konflikte s obžalovaným
pri útoku na jeho osobu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.