Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8223210070
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8223210070.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: V. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Z. XXX, právne zastúpeného: JUDr. František Kyšeľa, advokát, so sídlom Radničné námestie 33,
Bardejov, IČO: 47 193 301 proti žalovanému: W.. W. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. O. K. XXXX/
XXA, Z., právne zastúpeného: JUDr. Zuzana Saraková, advokátka, so sídlom Dlhý rad 16, Bardejov,
IČO: 52 163 971, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov, č. k. 8C/53/2023-49 zo dňa 03.10.2024 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa domáhal žalobca určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam titulom vrátenia daru.

2. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 3, § 34, § 628, § 630 Občianskeho
zákonníka, článok 46 Ústavy SR a § 132, § 137, § 151, § 186, § 187, § 191 a § 215 CSP.

3. Dospel k záveru, že v danej veci je prípustná určovacia žaloba, kedy žalovaný je evidovaný ako
vlastník nehnuteľností, ktoré nadobudol darom od žalobcu.

4. Dôvod pre vrátenie daru žalobca špecifikoval v nevhodnom správaní sa žalovaného voči nemu, ako aj
voči jeho dcére. Súd prvej inštancie poukázal na predpoklady uplatnenia § 630 Občianskeho zákonníka
týkajúce sa vrátenia daru, ako aj na príslušnú rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít.

5. Uviedol, že hmotnoprávnym úkonom, ktorý možno považovať za kvalifikovanú výzvu na vrátenie daru
je až samotná žaloba, ako aj jej doplnenie, pričom z týchto možno zistiť, že nevhodné správanie sa
žalovaného voči žalobcovi bolo špecifikované ako konanie zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj stav, že od roku
XXXX sa žalovaný správal násilne napr. tým, že chytil žalobcu za košeľu pod krk a dusil ho, že v júni
XXXX žalovaný vyhodil z domu svoju sestru s maloletou dcérou, ktoré nemali kam ísť a následne spolu
so svojou matkou nevpustili žalobcu do domu, aby si vyzdvihol svoje osobné veci.

6. Súd prvej inštancie tieto dôvody špecifikované žalobcom nepovažoval za postačujúce pre vyhovenie
žaloby o vrátenie daru. Poukázal na to, že jedná sa o neurčité a nekonkrétne tvrdenia ohľadom
násilného správania, pričom jediná konkretizácia násilného správania žalovaného spočívala v tom, žežalobcu chytil za košeľu a dusil ho. Aj keď fyzické násilie je neprijateľné, je treba, aby žalobca tvrdil
všetky podstatné okolnosti takéhoto násilného správania, pričom tento skutok zo strany žalobcu nebol
bližšie popísaný a ani nebol hodnoverne preukázaný. Pokiaľ sa týka nevpustenia žalobcu do domu pre

vyzdvihnutie osobných vecí, ani toto žalobca bližšie nešpecifikoval, pričom sám poukázal, že do domu
ho nevpustila aj jeho bývalá manželka, teda nešlo len o výlučné správanie sa žalovaného voči žalobcovi.
Anizadržanieoblekunepredstavujetakékonanie,ktorébydosiahlointenzituhrubéhoporušeniadobrých
mravov. Rovnaké závery sa vzťahujú aj na tvrdené zadržiavanie osobných vecí žalovaného a jeho
vyhodeniezdomu.Poukázalnaskutočnosť,žeokolnosťopusteniadomubolapredchádzanáincidentom

zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý spôsobil žalobca pod vplyvom alkoholu a napadol svoju dcéru s tým, že
následne bola privolaná polícia, o čom bol spísaný aj úradný záznam. Požívanie alkoholických nápojov
zo strany žalobcu vyplývalo aj z výsluchu rodinných príslušníkov a práve táto skutočnosť spôsobovala,
že žalobca bol agresívny a vyvolával strach u bývalej manželky. Pokiaľ sa týka tvrdení, ktoré spočívali
vo vulgárnom vyjadrovaní sa žalovaného voči žalobcovi, tieto súd hodnotil ako extrémne a mimoriadne
emočne vypäté situácie, ktoré však predstavovali jednorazový exces, kedy na akútny stres každý

reaguje individuálne. Nakoľko sa tieto situácie neopakovali, resp. neboli tvrdené, možno ich považovať
za jednorazový exces s tým, že naopak žalovaný sa snažil otcovi pomôcť s tým však, aby tento za
poskytnuté finančné prostriedky nenakupoval alkoholické nápoje.

7. Súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný s rodičmi nežil v spoločnej domácnosti a riešil dlhy svojho

otca, teda žalobcu, kedy vyrovnal za neho dlhy, aby predmetný rodinný dom mohol byť rekonštruovaný
a zvýšená životná úroveň žalobcu. Nebolo jeho úmyslom po nadobudnutí tohto rodinné domu vylúčiť
žalobcu z jeho užívania, no po fyzickom napadnutí zo strany žalobcu dcéry, tento usúdil, že žalobca
potrebuje odbornú pomoc z dôvodu jeho závislosti. Rovnako tak situáciu z júna XXXX, kedy bola z domu
prinútená odísť sestra žalovaného, teda dcéra žalobcu, nebola spôsobená žalovaným, nakoľko samotná

dcéra žalobcu uviedla, že dom opustila po predchádzajúcej nezhode so svojou matkou, a teda nie so
žalovaným.

8. S poukazom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že
vykonanýmdokazovanímnepreukázalotakétvrdenésprávaniežalovaného,ktorýbyhruboporušildobré

mravy, a ktoré by zakladali dôvod pre vrátenie daru.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu, keď vo veci nevzhliadol
dôvody hodné osobitného zreteľa.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, a to proti výroku I. a
II. s poukazom na dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP.

11. Žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku v bode 73, kedy nepovažoval súd prvej inštancie tam
opísané fyzické násilie za dostačujúce pre vrátenie daru. K tomu uviedol, že každé násilné správanie

obdarovaného voči darcovi je nutné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy a rovnako tak
výpoveď dcéry žalobcu uvedená v bode 20 odôvodnenia rozsudku, jednoznačne preukazuje správanie
sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal tiež na výpoveď svedkyne uvedenú v bode 40
rozsudku, ktoré tiež porušuje dobré mravy hrubým spôsobom a rovnako tak sa nestotožnil s názorom
súdu prvej inštancie vyjadrením v bode 76 a 77 odôvodnenia, ako aj 79. To, že žalovaný zabránil

žalobcovi bývať v predmetnom dome, ako aj svojej sestre, pričom sa nezaujímal o riešenie ich bytovej
otázky je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov súd zaujal nesprávne právne
stanoviská pri právnom posúdení dôkazov, z ktorých vyplýva záver, že žaloba je dôvodná. Navrhol preto,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel a priznal náhradu trov konania žalobcovi.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je zákonné, spravodlivé a podporené aktuálnou judikatúrou. Žalobca spochybnil závery súdu prvej
inštancie bez toho, aby poukázal na skutkové či právne osobitosti. Účinky zrušenia darovacej zmluvy
nastanú doručením kvalifikovanej výzvy obdarovaného, v ktorom musia byť uvedené konkrétne
skutočnosti, v ktorých tento vidí hrubé porušenie dobrých mravov. Len tieto skutočnosti sú predmetom

dokazovania. Ostatné skutočnosti vo veci nie sú relevantné. Zároveň platí, že hrubým porušením nie
je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ale porušenie značnej intenzity alebo sústavné
porušovanie, pričom zároveň je súd povinný zohľadniť aj to, či takéto správanie nebolo vyprovokované
samotným darcom. Je teda úlohou súdu hodnotiť prečo obdarovaný reagoval spôsobom, ktorýmreagoval a dokazovanie nepreukázalo konanie žalovaného, ktorým by hrubo porušil dobré mravy voči
žalobcovi, resp. jeho dcére. Naopak bolo preukázané, že skutky, ktorými odôvodňoval žalobca žalobu
boli vyvolané agresívnym správaním žalobcu pod vplyvom alkoholu, ktorý aj v žalobe uviedol nepravdivé

informácie. Tieto sa týkali údajného vyhodenia dcéry žalobcu z domu, pričom táto sama uviedla, že
odišla dobrovoľne po hádke s matkou k svojmu priateľovi. Poukázal na to, že výpoveď dcéry žalobcu je
treba hodnotiť aj s poukazom na závery neodkladného opatrenia, ktorým bola jej maloletá dcéra zverená
do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

13. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

17. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), okrem odôvodnenia výroku o
trovách konania.

18. Podľa § 365 ods. 1 písm. f), odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

19. Podľa § 365 ods. 1 písm. h), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuliz prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné

zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré
z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť
zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo
hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne
ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým

záverom, je zrejmý nesúlad.

21. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec v merite posúdil sú správne a
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

22. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako

to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná
skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Je potrebné
uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné

právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj
právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).

24. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku

zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.25. Pokiaľ sa týka jednotlivých odvolacích námietok zo strany žalobcu v súvislosti s dôvodom
formulovaným v bode 73 odôvodnenia, odvolací súd uvádza, že prvým identifikovaným konaním, ktorým
žalobca odôvodňoval podanú žalobu bol incident zo dňa XX.XX.XXXX, kedy bol žalobca žalovaným

vyhodený z domu, uvádza odvolací súd, že z obsahu spisu bolo zistené, že dňa XX.XX.XXXX bol
žalovaný zaistený v mieste bydliska, kde po hádke pod vplyvom alkoholu sotil svoju dcéru, ktorá
spadla na maloletú dcéru a rozbil drevenú stoličku. Táto následne čakala na príchod polície. Z
uvedeného je zrejmé, že konanie žalovaného bezprostredne nadväzovalo na skutok, ktorý bol popísaný
v priestupkovom spise OR PZ Z. za konanie zo dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. V tejto súvislosti

správne súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že je nutné prihliadnuť aj na skutočnosť, či takéto
konanie nebolo vyprovokované konaním žalobcu. V danom prípade skutkové okolnosti deja nepochybne
svedčia o tejto skutočnosti, a preto je nutné toto konanie zo dňa XX.XX.XXXX hodnotiť v spomínaných
súvislostiach zásahov policajnej hliadky voči žalovanému, preto správne súd prvej inštancie vyhodnotil
tento skutok za nedosahujúci intenzitu pre vyhovenie žaloby ohľadom vrátenia daru.

26. Ohľadom výpovede dcéry žalobcu, na ktorú tento poukazuje, odvolací súd poukazuje, že v žalobe
je dôvodom a skutkovým základom, na základe ktorého sa žalobca domáha vrátenia daru správanie
sa žalovaného voči dcére žalobcu z júna XXXX, pričom z jej výpovede však vyplýva, že táto opustila
predmetný dom po hádke s matkou, čo nemožno pričítať žalovanému. Samotná skutočnosť, že tento
podal voči nej podnet na sociálnu kuratelu za účelom prešetrenia jej starostlivosti o maloletú dcéru, v

žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, jedná sa o konanie v
súlade so zákonom za účelom zistenia rozhodných skutočností v záujme záujmov maloletých detí.

27. Rovnaká skutočnosť sa vzťahuje aj na konštatovanie súdu uvedené v bode 40 odôvodnenia, pričom
je zrejmé, že vzťahy v rodine zrejme nie sú ideálne, pričom žalovaný nepochybne nie je stotožnený so

životným štýlom, ktorým žije jeho sestra, no samotné názorové rozdiely nie sú dôvodom na hodnotenie
takéhoto správania žalovaného ako zakladajúceho dôvod na vrátenie daru.

28. Pokiaľ sa týka hodnotiaceho úsudku vysloveného súdom prvej inštancie v bodoch 76 a 79
odôvodnenia, odvolací súd poukazuje, že sa stotožňuje s tam prijatými závermi súdu prvej inštancie,

ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní a súd prvej inštancie prehľadne a zrozumiteľne vyjadril
myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k tam prijatému záveru. Tieto sú preskúmateľné a samotná
skutočnosť, že žalobca sa s týmito závermi nestotožňuje, nespôsobuje, že tieto nie sú správne.

29. Na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu

praxvyššíchsúdnychautorít...Vrozhodnutíz27.mája2008sp.zn.2Cdo/108/2007najvyššísúduviedol,
že „predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné
správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie

dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a
hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia
daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé

porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo
v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu“. V danom spore mal odvolací súd rovnako súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že obdarovaný sa voči darcovi

dopustil takého konania, ktoré bolo možné kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov no nepochybne
išlo o reakciu na násilné správanie sa darcu, ktoré bolo predmetom policajného zásahu. V takomto
prípade vychádzajúc z princípu vzájomnosti je nutné takéto konanie žalovaného hodnotiť ako reakciu
na nevhodné správanie sa darcu, teda z pohľadu § 630 OZ za nezakladajúce nárok na vrátenie daru.
Toto správanie sa obdarovaného nemožno hodnotiť ako nepomerné k správaniu sa darcu, nakoľko tento

svojím konaním ohrozoval zdravie rodinného príslušníka, teda hodnotu chránenú vyššie než právo na
bývanie.30. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva záver, že samotná reakcia žalovaného voči
žalobcovi bola spôsobená skutočnosťou, že žalobca sa po požití alkoholických nápojov správa vulgárne
a agresívne, za čo bol aj priestupkovo riešený a odvolací súd tieto skutočnosti považuje za rozhodujúce

pri posúdení tohto správania sa žalovaného. Vo svetle takto zistených skutočností však takéto správanie
sa žalovaného nemožno hodnotiť ako také, ktoré by zakladalo dôvod na vrátenie daru podľa § 630 OZ.

31. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku II., pričom je nepochybné, že pri rozhodovaní o
náhrade trov konania vzhľadom aj na charakter sporu, kedy sa jedná o spor medzi otcom a synom, je

nutné zistiť majetkové pomery oboch strán sporu a až s prihliadnutím na tieto je dôvodné rozhodnúť
o tom, či sú tam dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Nepochybne samotný žalobca
poukazoval na svoju zlú sociálnu situáciu, ktorá by mohla spôsobiť, že pri jeho zaťažení na náhradu
trov konania by sa táto ešte zhoršila. Úlohou súdu prvej inštancie bude vyžiadať od strán sporu správu
ohľadom ich príjmov, ako aj majetkových pomerov a potom tieto vo vzťahu k otázke náhrady trov posúdiť.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).