Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sak/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101866
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101866.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: I. S., narodený XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť: W., posledné miesto trvalého pobytu v krajine pôvodu: H. XXX, W., v čase podania
žaloby: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, bez platného dokladu totožnosti, právne
zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 173 160
14, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so
sídlom Pivonková 6, 821 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-

DS-12-10/2024-Ž zo dňa 4. decembra 2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 19Saz/7/2024 - 61 zo dňa 18. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím ČAS: MU-DS-12-10/2024-Ž zo dňa 04.12.2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo

„rozhodnutie žalovaného“) žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa
§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o azyle“) s uvedením, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle
je v prípade žiadateľa príslušná na konanie o udelenie azylu Česká republika. Žalovaný napadnutým
rozhodnutím tiež rozhodol, že v súlade s čl. 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady
(EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom

tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „nariadenie
č. 604/2013“ alebo aj „dublinské nariadenie“) sa odovzdanie žalobcu uskutoční najneskôr do šiestich
mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii,
ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.
2. Napadnuté rozhodnutie odôvodnil žalovaný tým, že žalobca požiadal dňa 22.07.2024 o udelenie azylu
alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život, pretože
na Ukrajine pretrváva vojnový konflikt, je Rusín, čo Ukrajina neuznáva a je tiež uvedený v zozname

na stránke Mirotvorec, v ktorom sa nachádzajú osoby, ktoré sú proti Ukrajine. Žalobca vo vstupnom
pohovore uviedol, že v roku 2006 vycestoval z Ukrajiny cez Slovensko do Českej republiky na platné
vízum. Následne tam dostal trvalý pobyt, čo má zaznamenané v predloženom cestovnom doklade č.
K Uviedol, že v Česku si po skončení platnosti pasu chcel vybaviť ďalší pas na zastupiteľskom úradejeho krajiny, ale to sa mu už nepodarilo. V Českej republike pracoval do roku 2022, a to do roku 2018
legálne na základe povolenia na pobyt a od roku 2018 do roku 2022 nelegálne. V roku 2022 vycestoval
do Maďarska, kde zostal do 30.11.2023, keď pricestoval na Slovensko a požiadal o dočasné útočisko.

3. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa čl. 2 Kapitoly I vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014
z 30.01.2014, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na
uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie
členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny
v jednom z členských štátov (ďalej aj „nariadenie č. 118/2014“ alebo „vykonávacie nariadenie“) a čl. 12

ods. 4 dublinského nariadenia žalovaný zaslal dožiadanie o prevzatie českému partnerskému úradu.
Dňa 27.11.2024 Česká republika písomne akceptovala prevzatie žiadateľa podľa čl. 18 ods. 1 písm.
b) dublinského nariadenia a zároveň v súlade s čl. 4 vykonávacieho nariadenia, čím súhlasila s jeho
odovzdaním na svoje územie. Príslušný orgán Českej republiky ako členského štátu Európskej únie
potvrdil svoju zodpovednosť za prijatie žalobcu (cudzinca) späť a vyjadril súhlas s jeho odovzdaním na
svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti.

4. Žalovaný tiež uviedol, že dublinské stredisko pred vydaním napadnutého rozhodnutia posúdilo
informácie získané z verejne dostupných zdrojov, týkajúce sa azylového konania a prijímacích
podmienok v Českej republike a možnú preukázateľnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania v krajine zodpovednej za prevzatie. V tejto súvislosti poukázal na to, že Česko je
členským štátom EÚ a je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, a že členské štáty

sa navzájom považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Keďže členský
štát zodpovedný za prijatie žalobcu späť je Česko a neexistujú dôvody domnievať sa, že v Česku by
žalobcovi hrozilo zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, žalovaný rozhodol o zamietnutí žalobcovej žiadosti o azyl alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a o odovzdaní žalobcu na územie Českej republiky.

II. Konanie pred správnym súdom
5. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a požiadal tiež o priznanie
odkladného účinku správnej žalobe. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,
zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal
žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich

nemá oporu [§ 191 ods. 1 písm. d), e) a f) SSP]. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov videl žalobca v tom, že sa žalovaný v kontexte potreby individuálneho posúdenia
žiadosti žalobcu nezaoberal možnosťou uplatnenia čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia a neodôvodnil,
prečo neaplikoval doložku suverenity. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu tiež žiadnym spôsobom
nevysporiadal s obavami žalobcu z návratu do Českej republiky z dôvodu, že jeho kamarátov Rusínov

chceli vyhostiť na Ukrajinu. Žalovaný túto možnosť neskúmal, a preto možno zistenie skutkového stavu
považovať za nedostačujúce. Žalobca namietal aj to, že žalovaný sa nezaoberal ani skutočnosťou, že
žalobcovi bolo na území Slovenskej republiky poskytnuté dočasné útočisko.
6. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) odkladný účinok žalobe zamietol a následne
rozsudkom sp. zn. 19Saz/7/2024 - 61 zo dňa 18.03.2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zrušil

rozhodnutie žalovaného ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočné zistenie
skutkového stavu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok odôvodnil nasledovne:
- zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je rozhodnutím
neposudzujúcim dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu z jej vecného hľadiska, ale rozhodnutím
o určení, či je podľa dublinského nariadenia na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát

Európskej únie;
- článok 27 ods. 1 dublinského nariadenia stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má právo
na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme
vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Účinný prostriedok nápravy voči
rozhodnutiam o odovzdaní má v zmysle bodu 19 preambuly zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania

tohto nariadenia, ako aj preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ
odovzdáva;
- žalovaný súdu síce oznámil, že žalobca bol dňa 16.01.2025 odovzdaný na územie Českej republiky,
nie je však možné konštatovať, že predmet súdneho konania odpadol. Podľa čl. 29 ods. 3 dublinského
nariadenia, ak bola osoba odovzdaná chybne, alebo ak bolo rozhodnutie o odovzdaní zrušené po tom,

akosauskutočniloodovzdanie,členskýštát,ktorýuskutočnilodovzdanie,bezodkladneprijmetútoosobu
späť;
- zákon o azyle v § 53b ods. 1 odkazuje na kritériá a mechanizmy pre proces určovania členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré sú obsiahnuté v dublinskomnariadení. Dublinské nariadenie má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo
aplikovateľné;
- na aplikáciu čl. 17 dublinského nariadenia (doložka suverenity, ktorá členskému štátu umožňuje

posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď mu podľa kritérií stanovených v nariadení neprislúcha
zodpovednosť za takéto posúdenie) nie je právny nárok a je teda na úvahe správneho orgánu, ako
rozhodne;
- námietka žalobcu, že v jeho prípade existujú dôvody, pre ktoré žalovaný mal využiť svoje oprávnenie
podľa čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia, nie je nedôvodná. Uvedeným článkom nebolo zakotvené

oprávnenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu domáhať sa, aby bola jeho žiadosť preskúmaná v krajine,
v ktorej o medzinárodnú ochranu požiadal, ale možnosť členského štátu (vzhľadom na zachovanie
výsad členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu) ponechať si žiadateľa na
svojom území a rozhodnúť tak o jeho žiadosti. Rozhodnutie o nevyužití oprávnenia podľa čl. 17 nie je
správny orgán povinný výslovne odôvodniť, najmä pokiaľ žalobca v priebehu administratívneho konania
nenavrhol zvážiť jeho uplatnenie a neuviedol ani žiadne relevantné dôvody, na základe ktorých by

správny orgán mohol zvažovať jeho uplatnenie. Ak nevyjdú najavo osobitné okolnosti pre aplikáciu
doložky suverenity, absencia správnej úvahy v tomto smere nemá za následok nepreskúmateľnosť pre
nedostatok dôvodov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/2/2020 zo dňa 25.02.2020);
- žalobca v priebehu administratívneho konania nenavrhol uplatnenie čl. 17 ods. 1 dublinského
nariadenia. To, že nebol právne zastúpený a sám nemá právnické vzdelanie, nezakladá v spojení

s nenavrhnutím uplatnenia postupu podľa čl. 17 dublinského nariadenia samo o sebe nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Žalobca vo vyhlásení cudzinca zo dňa 22.07.2024 vyhlásil, že bol poučený o
práve zvoliť si právneho zástupcu a o práve obrátiť sa na Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov
alebo iné organizácie. V úvode vstupného pohovoru dňa 31.07.2024 uviedol, že si právneho zástupcu
nezvolil;

-žalobcatvrdil,žetrvalýpobytzískalvČeskejrepublikevroku2008adokoncaroka2022sazdržiavalna
území Českej republiky. Následne sa zdržiaval v Maďarsku a na Slovensku, kde mal udelený tolerovaný
pobyt - dočasné útočisko v čase od 30.11.2023 do 04.03.2024. Podľa čl. 7 ods. 1 a 2 dublinského
nariadenia kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú
stanovené v tejto kapitole, pričom členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa

určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú
ochranu v členskom štáte. Čl. 12 dublinského nariadenia upravuje kritéria určenia štátu zodpovedného
za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe vydávania povolení na pobyt alebo víz.
Podstatná je tiež skutočnosť, aby žiadateľ v čase po skončení platnosti povolenia na pobyt a/alebo víz
neopustil územie členských štátov;

- v otázke posúdenia splnenia kritérií podľa čl. 12 dublinského nariadenia a ustálenia záveru
o zodpovednosti konkrétneho členského štátu za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je
potrebné žalovanému vytknúť jednak nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jednak
skutočnosť, že skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia pri určovaní zodpovedného
štátu, nemá oporu v administratívnom spise. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z

akých dôkazov žalovaný vychádzal, keď dospel k záveru, že vo veci boli splnené podmienky podľa čl.
12 ods. 4 dublinského nariadenia. V administratívnom spise sa nenachádzajú podklady, z ktorých by
nepochybne vyplývalo, či žalobca mal v čase vydania napadnutého rozhodnutia v Českej republike stále
povolený trvalý pobyt alebo či došlo k jeho zániku a ak došlo k jeho zániku, či platnosť povolenia na
trvalý pobyt skončila pred menej ako dvoma rokmi, a to aj s ohľadom na vyjadrenie žalobcu v priebehu

administratívneho konania, že do roku 2018 pracoval v Českej republike legálne na základe povolanie
na pobyt a v rokoch 2018 až 2022 už pracoval nelegálne. V priebehu administratívneho konania žalobca
netvrdil resp. nepreukázal, že disponuje platným dokladom totožnosti ani platným preukazom o povolení
na trvalý pobyt v Českej republike;
- z administratívneho spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, či žalobcovi

bol predĺžený tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky (dočasné útočisko) alebo tento zanikol
dňa 04.03.2024. Presné zistenie uvedených skutočností je nevyhnutné pre posúdenie splnenia kritérií
podľa čl. 12 nariadenia a určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu. Napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné;
- žalobca ani súd preskúmavajúci napadnuté rozhodnutie nenachádza žiadnu odpoveď na otázku, ako

žalovaný posudzoval splnenie kritérií čl. 12 dublinského nariadenia a ako došlo k určeniu zodpovednosti
Českej republiky za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl. Odpoveďou na túto otázku nemôže byť len
skutočnosť, že Česká republika prevzala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl. Na uvedenomnič nemení ani konštatovanie, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej je rozhodnutím
procesného charakteru;
- k námietke žalobcu, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s obavami

žalobcu z návratu do Českej republiky v súvislosti s možnosťou jeho vyhostenia na Ukrajinu, keďže
žalobca tvrdil, že jeho známych - Rusínov, chceli v Českej republike vyhostiť na Ukrajinu, správny súd
uviedol, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí vysporiadal aj s otázkou hrozby neľudského a
ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. Dospel k záveru, že Česká republika dodržiava
všetky európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Žalovaný k uvedeným

záverom dospel na základe v konaní obstaraných podkladov - informácií o stave azylového konania a
prijímacích podmienok v Českej republike, získaných z verejných zdrojov, ktoré (podklady) považoval
správny súd za dostačujúce;
- v ďalšom konaní si žalovaný najprv zadováži dostatok podkladov pre posúdenie, či a akých povolení
na pobyt v dotknutých členských štátoch je žalobca k času vydania rozhodnutia držiteľom a následne
na základe riadnych skutkových zistení opätovne vyhodnotí splnenie kritérií podľa čl. 12 dublinského

nariadenia. Ak dospeje k názoru, že žiadosť je neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o
azyle, urobí preskúmateľný záver o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
7. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom(§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhol, aby
kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
8. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti primárne podotkol, že v zmysle čl. 22 ods. 2 dublinského nariadenia:
„V postupe na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú dôkazné prostriedky a indície.“ Zoznam
dôkazných prostriedkov a indícií je uvedený v Prílohe II vykonávacieho nariadenia. Príloha II, zoznam

A, bod 4 hovorí, že za dostatočný dôkaz v prípade platného dokladu podľa čl. 12 ods. 4 dublinského
nariadenia je možné považovať doklad o pobyte. Príloha II, zoznam B, bod 4 hovorí, že v súvislosti s
dokladmi podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia je za indikatívny dôkaz možné považovať podrobné
a overiteľné vyhlásenie žiadateľa. Článok 22 ods. 5 dublinského nariadenia upresňuje, že: „aj v prípade,
že neexistuje žiadny formálny dôkaz, dožiadaný členský štát uzná svoju zodpovednosť, ak sú indície

overiteľné a dostatočne podrobné pre ustanovenie zodpovednosti.“
9. Sťažovateľ následne tvrdil, že pre určenie Českej republiky ako štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o udelenie azylu mal v administratívnom spise k dispozícii nielen informácie Inšpektorátu
cudzineckej polície o udelení trvalého pobytu v Českej republike v roku 2008, ale aj informácie od
žiadateľa o jeho pobyte v Českej republike v rokoch 2002 až 2022.

10. Sťažovateľ uviedol, že mal v administratívnom spise k dispozícii kópiu cestovného dokladu žalobcu
č. K. platného do 28.05.2018. V cestovnom doklade je záznam, že Inšpektorát cudzineckej polície (ďalej
ICP) Praha dňa 4. 6. 2008 vydal povolenie k pobytu v Českej republike č. U., pre S. I., s platnosťou
do: TRVALE, typ povolenia: permanent/trvalá residence, platnosť preukazu do: 4.6.2018. Uvedené
informácie sťažovateľovi indikujú, že povolenie na trvalý pobyt je vydané časovo neobmedzene,

limitovaná je iba platnosť preukazu o povolení na trvalý pobyt.
11. Sťažovateľ nesúhlasil s vyjadrením správneho súdu týkajúcim sa pochybností o trvalom pobyte
žalobcu v rokoch 2018 až 2022. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nedeklaroval, že počas jeho
pobytu v Českej republike mu trvalý pobyt bol zrušený alebo skončil. Žalobca na pohovore zo dňa
30.07.2024 konkrétne uviedol: „ V Českej republike som pracoval do roku 2022. Do roku 2018 som

pracoval legálne na základe povolenia na pobyt. Od roku 2018 do roku 2022 som pracoval už nelegálne“.
Vyjadrenie je podľa sťažovateľa v súlade s údajom v pase o platnosti preukazu o povolení na pobyt do
04.06.2018. Žalobca vo vyjadrení neoznačil svoj pobyt v Českej republike pred odchodom z krajiny v
roku 2022 za nelegálny, výrazom „nelegálne“ označil svoje pracovné aktivity.
12. Sťažovateľ uviedol, že vychádzal z praxe v Slovenskej republike, kde platný cestovný doklad je

štandardnou podmienkou pre vydanie dokladu o povolení na pobyt pre cudzincov z tretích krajín.
Najvyššiemu správnemu súdu SR doplnil informácie z webovej stránky Ministerstva vnútra Českej
republiky k dokladom o pobyte cudzincov z tretích krajín, podľa ktorých: „Platnosť povolenia k trvalému
pobytu na území nie je časovo obmedzená a nie je potrebné predlžovať jeho platnosť. Predlžuje sa iba
platnosť fyzických preukazov o povolenie k pobytu (biometrická karta). Pre podanie žiadosti o vydanie

dokladu alebo o predĺženie platnosti preukazu o povolení k trvalému pobytu je žiadateľ povinný predložiť
platný cestovný doklad.“ Z uvedeného vyplýva, že preukaz/doklad o povolení k trvalému pobytu je
priamozávislýnaplatnosticestovnéhodokladucudzinca.Sťažovateľdodal,žežalobcapočaspohovorov
uviedol, že disponuje iba neplatným cestovným dokladom Ukrajiny č. K.. Od roku 2018 nebolo pre nehomožné si nový cestovný doklad v Prahe vybaviť, pretože by musel ísť osobne na Ukrajinu. Na Ukrajine
bol naposledy v roku 2006.
13. Súhrn týchto skutočností mal viesť sťažovateľa k logickej domnienke, že absencia platného

cestovného dokladu Ukrajiny, ktorý si od roku 2018 doteraz žalobca nezabezpečil, je v priamej súvislosti
s tým, prečo žalobca nedisponuje fyzickým platným preukazom o povolení na pobyt v Českej republike
od roku 2018. Sťažovateľ sa domnieva, že aj údaje Inšpektorátu cudzineckej polície o povolení na pobyt
v cestovnom doklade žalobcu indikujú, že hoci žalobca nedisponuje platným fyzickým preukazom o
trvalom pobyte na území Českej republiky od 05.06.2018, to samo o sebe nebolo dôvodom na ukončenie

jeho trvalého pobytu na území Českej republiky.
14. Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že nakoľko žalobca opustil Českú republiku na konci roka 2022,
pri určovaní zodpovedného štátu zohľadňoval aj možné zásahy českých štátnych orgánov do platnosti
trvalého pobytu po roku 2022. Obdobie od konca roka 2022 do podania žiadosti o udelenie azylu v
Slovenskej republike dňa 22.07.2024 spadá do obdobia 2 rokov od indície trvalého pobytu žalobcu na
území Českej republiky. Sťažovateľ preto pri určovaní štátu zodpovedného za posúdenie žalobcovej

žiadosti o udelenie azylu v súvislosti s touto skutočnosťou uplatnil čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia,
ktoré uvádza: „Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť
sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského
štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.“ Následne
čl. 12 ods. 1 uvádza: „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie“.
15. Na základe uvedeného mal sťažovateľ zaslať českému partnerskému úradu dožiadanie o prevzatie
podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia. Dňa 27.11.2024 Česká republika písomne akceptovala
prevzatie žiadateľa. Sťažovateľ mal za to, že dožiadanie spĺňalo všetky atribúty podľa dublinského
nariadenia ako aj vykonávacieho nariadenia. V zmysle čl. 22 ods. 1 dublinského nariadenia mala Česká

republika možnosť vykonať kontroly týkajúce sa trvalého pobytu žalobcu na jej území, vyhodnotiť vo
svojej pôsobnosti splnenie podmienok na uplatnenie akéhokoľvek článku na prevzatie zodpovednosti
a vydať konečné rozhodnutie o prevzatí alebo neprevzatí žiadateľa. Skutočnosť, že Česká republika
potvrdila svoju zodpovednosť je kľúčová, čo potvrdzuje fakt, že od dátumu zaslania akceptácie
dožiadaným štátom začína plynúť 6-mesačné lehota na transfer v zmysle čl. 29 ods. 1 dublinského

nariadenia.
16. Sťažovateľ zhrnul, že na základe logických, súvislých indícií a akceptácie českej strany považuje
Českú republiku za zodpovedný členský štát v prípade žalobcu. Sťažovateľ nemá indície ani dôkazy
o tom, že by iný členský štát mohol byť zodpovedný za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie
azylu. Rovnako sťažovateľ neidentifikoval systémové nedostatky v azylovom systéme Českej republiky

smerujúce k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty základných práv
EÚ, čo potvrdil v napadnutom rozsudku aj správny súd a čo by následne ako jediné mohlo znamenať
zmenu v určovaní zodpovedného členského štátu.
17. Sťažovateľ k vyjadreniu správneho súdu o platnosti dokladu o poskytnutí/predĺžení dokladu o
dočasnom útočisku žalobcu na území SR po 04.03.2024 poznamenal, že Slovenská republika podľa

§ 29 ods. 2 zákona o azyle prijatím vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2023/2409 z 19. októbra
2023 formálne predĺžila poskytovanie dočasnej ochrany občanom Ukrajiny uznesením vlády SR č.
102/2024 dňa 21.02.2024 na obdobie do 04.03.2025. Ďalej uviedol, že podľa § 36 ods. 8 zákona o
azyle sa odídenec považuje za cudzinca s tolerovaným pobytom. Napokon konštatoval, že osoba s
dočasným útočiskom nemá v konaní o udelenie azylu špecifické postavenie, podľa §32 ods. 2 písm. c)

zákona o azyle dočasné útočisko podaním žiadosti o udelenie azylu zaniká. Výpis zo systému MIGRA v
administratívnom spise podľa sťažovateľa konkretizuje, že dňom 22.07.2024 zaniklo žalobcovi dočasné
útočisko z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu.
18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil napadnutý rozsudok za vychádzajúci zo
správneho právneho posúdenia veci a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť. Dodal, že aj keď sťažovateľ

v kasačnej sťažnosti vysvetľuje, ako došlo k určeniu zodpovednosti Českej republiky za posúdenie
žalobcovej žiadosti o azyl, uvedené sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza a z tohto
dôvodu aj žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
19. Prejednávaná vec bola dňa 20.05.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola
jej pridelená spisová značka 1Sak/4/2025.20. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c) a ods.
2, § 453 ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v

zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej
porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

21. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, dospel
kasačný súd k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
22. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle: „Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako
neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.“
23. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle: „Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného

za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských
štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej
únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje
územie.“

24. Podľa čl. 7 ods. 1 dublinského nariadenia: „Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa
použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole.“
25. Podľa čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia: „Členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v
tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte.“

26. Podľa čl. 12 ods. 1 dublinského nariadenia: „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je
za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.“
27. Podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia: „Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých
povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo
niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne

umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí
územia členských štátov. Ak je žiadateľ držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých
platnosť sa skončila pred viac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa
skončila pred viac ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu,
a ak neopustil územia členských štátov, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom je podaná žiadosť o

medzinárodnú ochranu.“
28. Podľa čl. 34 ods. 1 a 2 dublinského nariadenia: „1. Každý členský štát oznámi ktorémukoľvek
členskému štátu, ktorý o to požiada, také osobné údaje týkajúce sa žiadateľa, ktoré sú primerané,
relevantné a nie sú nadbytočné na: a) určenie zodpovedného členského štátu... 2. Informácie uvedené
v odseku 1 sa môžu vzťahovať iba na: ... e) povolenia na pobyt alebo víza vydané členským štátom ... “

29. Podľa prílohy II, zoznamu A, bodu 4 vykonávacieho nariadenia: „Platné doklady o pobyte (článok 12
ods. 1 a 3) alebo doklady o pobyte, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi [a dátum
nadobudnutia účinnosti] (článok 12 ods. 4); Dostatočný dôkaz
- doklad o pobyte,
- výpisy z registra cudzincov alebo podobných registrov,

- správy/potvrdenie informácií poskytnuté členským štátom, ktorý vydal povolenie na pobyt.“
30. Podľa prílohy II, zoznamu B, bodu 4 vykonávacieho nariadenia: „Platné doklady na pobyt (článok 12
ods. 1 a 3) alebo doklady o pobyte, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvomi rokmi [a dátum
nadobudnutia účinnosti] (článok 12 ods. 4); Indikatívne dôkazy
- podrobné a overiteľné vyhlásenia žiadateľa,

- správy/potvrdenie informácií od medzinárodnej organizácie, napríklad UNHCR,
- správy/potvrdenie informácií od členského štátu, ktorý nevydal povolenie na pobyt,
- správy/potvrdenie informácií od rodinných príslušníkov, spolucestujúcich atď.“
31. Podľa čl. 27 ods. 1 dublinského nariadenia: „Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods.
1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o

odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.“
32. Podľa bodu 19 preambuly dublinského nariadenia: „S cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých
osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o odovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť
právne záruky a právo na účinný prostriedok nápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 Chartyzákladných práv Európskej únie. S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný
prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia,
ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva.“

33. Podľa § 29 ods. 1 zákona o azyle: „Dočasné útočisko sa poskytuje na účely ochrany cudzincov pred
vojnovým konfliktom...“
34. Podľa § 32 ods. 1 zákona o azyle: „Poskytovanie dočasného útočiska zaniká c) ak odídenec požiadal
o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany alebo sa mu na území Slovenskej republiky
udelil prechodný pobyt,6a alebo trvalý pobyt.6a“

35. Podľa § 36 ods. 8 zákona o azyle: „Odídenec sa považuje za cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný
pobyt.“
36. Podľa čl. 18 smernice Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie
dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu
rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich
dôsledkov (ďalej aj „smernica o dočasnej ochrane“): „Použijú sa kritériá a mechanizmy na rozhodovanie

o tom, ktorý členský štát je príslušný posúdiť žiadosť o azyl. Predovšetkým, členským štátom
zodpovedným za preskúmanie žiadosti o azyl, ktorú podala osoba požívajúca dočasnú ochranu podľa
tejto smernice, bude ten členský štát, ktorý súhlasil s jej presídlením na svoje územie.“
37. Podľa čl. 19 smernice o dočasnej ochrane: „1. Členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti
posudzujú, nie je možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl. 2. Keď sa

po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany
osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala
alebo naďalej požívala dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok
28.“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

38. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného vydané
podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnej
z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia príslušný iný
členský štát - Česká republika.
39. Správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že je

nepreskúmateľné a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a to v otázke posúdenia
splnenia kritérií podľa čl. 12 dublinského nariadenia a ustálenia záveru o zodpovednosti Českej republiky
za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalovanému vytkol, že z administratívneho spisu a z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé:
(i) ako žalovaný aplikoval čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia, pričom v administratívnom spise sa

nenachádzajú podklady, z ktorých by nepochybne vyplývalo, či žalobca mal v čase vydania napadnutého
rozhodnutia v Českej republike stále povolený trvalý pobyt alebo či došlo k jeho zániku a ak došlo k jeho
zániku, či platnosť povolenia na trvalý pobyt skončila pred menej ako dvoma rokmi a
(ii) či žalobcovi bol predĺžený tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky (dočasné útočisko) alebo
tento zanikol dňa 04.03.2024.

40. Sťažovateľ, uplatňujúc kasačný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom,
tvrdil, že (i) Českú republiku považoval za zodpovedný členský štát v prípade žalobcu na základe
logických, súvislých indícií a akceptácie českej strany a (ii) podľa §32 ods. 2 písm. c) zákona o
azyle dočasné útočisko podaním žiadosti o udelenie azylu zaniká a výpis zo systému MIGRA v
administratívnom spise konkretizuje, že dňom 22.07.2024 zaniklo žalobcovi dočasné útočisko z dôvodu

podania žiadosti o udelenie azylu.
41. Sporným v prejednávanej veci teda je, či rozhodnutie žalovaného je vo vyššie uvedených otázkach
preskúmateľné a či administratívny spis obsahuje dostatočné skutkové podklady pre určenie štátu
zodpovedného za posúdenie žalobcovej žiadosti o medzinárodnú ochranu.
42. Po oboznámení sa so spisovým materiálom (administratívnym a súdnym spisom) a po preskúmaní

napadnutého rozsudku ako i argumentov sťažovateľa a žalobcu, aplikujúc príslušnú právnu úpravu
Slovenskej republiky i Európskej únie (dublinské nariadenie, vykonávacie nariadenie) dospel kasačný
súd k presvedčeniu, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.
Ad. 1 K určeniu Českej republiky ako zodpovedného štátu podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia
43. Odôvodnenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí k otázke aplikácie čl. 12 ods. 4

dublinského nariadenia je aj podľa názoru kasačného súdu nedostatočné a to v miere spôsobujúcej
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá odôvodňuje potrebu jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému
na ďalšie konanie. Odôvodnenie sa v otázke určenia Českej republiky ako zodpovedného štátu podľa
čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia obmedzuje len na (i) zhrnutie výpovede žiadateľa ohľadne jehopobytu v Českej republike, (ii) citáciu dotknutých ustanovení právnych predpisov a (iii) procesný postup
žalovaného týkajúci sa dožiadania o prevzatie adresovaného Českej republike. Nie je v ňom dostatočne
zreteľne uvedené, ktoré skutočnosti považoval správny orgán za preukázané a z akých dôkazov, resp.

indícií pri rozhodovaní o určení zodpovedného členského štátu vychádzal, a absentuje v ňom najmä
preskúmateľná úvaha správneho orgánu, z ktorej by bolo zrejmé, ako žalovaný aplikoval príslušné
ustanovenia právnych predpisov na zistený skutkový stav.
44. Žalovaný sa usiloval zhojiť uvedený nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v kasačnej
sťažnosti, v ktorej podrobnejšie vysvetľuje, akými úvahami a postupmi sa spravoval pri určení Českej

republiky ako zodpovedného členského štátu vo veci žalobcu, citujúc ďalšie ustanovenia dublinského a
vykonávacieho nariadenia a dopĺňajúc skutkové zistenia - údaje stiahnuté z webového sídla Ministerstva
vnútra Českej republiky. Kasačný súd poukazuje na to, že správne súdnictvo je založené na princípe
subsidiarity správneho súdneho prieskumu a nie je prípustné, aby žalovaný dopĺňal argumentáciu, ktorá
mala byť obsahom napadnutého rozhodnutia, až v podaní adresovanom kasačnému súdu.
45. Kasačný súd okrem toho poukazuje na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti cituje z aplikovateľných

predpisov EÚ neúplne a selektívne, resp. ustanovenia týchto predpisov nesprávne aplikuje a vykladá.
46. Žalovaný mal ako zodpovedný členský štát za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu
určiť Českú republiku uplatňujúc čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia, pretože v tomto členskom štáte
mal mať žalobca povolenie na pobyt, ktorého platnosť sa nemala skončiť pred viac ako dvoma rokmi.
47. Žalovaný konkrétne poukazuje na Prílohu II, zoznam A, bod 4 vykonávacieho nariadenia, podľa

ktorého za dostatočný dôkaz v prípade platného dokladu na pobyt, ktorému skončila platnosť pred menej
ako dvomi rokmi, sa považuje a) povolenie na pobyt, b) výpisy z registra cudzincov alebo z podobných
registrov a c) správy alebo potvrdenie informácie členským štátom, ktorý vydal povolenie na pobyt.
48. Následne sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdí, že z uvedených dôkazov použil povolenie na pobyt.
K tomu však kasačný súd uvádza, že vo veci žalobcu žalovaný disponoval len kópiou cestovného

dokladu žalobcu č. K., v ktorom je síce záznam, že Inšpektorát cudzineckej polície Praha dňa 04.06.2008
vydal povolenie k pobytu v Českej republike č. U., pre S. I., s platnosťou do: TRVALE, typ povolenia:
permanent/trvalá residence, avšak tento doklad bol platný len do 04.06.2018 a samotný cestovný doklad
bol platný len do 29.05.2018. Tento doklad teda nesvedčal o platnom pobyte žalobcu v ČR v čase
rozhodnom pre určenie zodpovedného štátu zo strany žalovaného (podanie žiadosti o medzinárodnú

ochranu žalobcom v SR dňa 22.07.2024, čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia), ani o tom, že platnosť
povolenia na pobyt sa skončila pred menej ako dvoma rokmi pred týmto dňom (22.07.2022).
49. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdí, že doklad o povolení k trvalému pobytu sa cudzincovi vydá
len na základe predloženia platného cestovného dokladu cudzinca a že sťažovateľovi sa nepodarilo
vybaviť si na zastupiteľskom úrade Ukrajiny v ČR nový cestovný doklad. Kasačný súd však podotýka, že

žalovaný si mohol zadovážiť iné dôkazy o platnosti trvalého pobytu žiadateľa v ČR. Príloha II, zoznam
A, bod 4 vykonávacieho nariadenia za dôkazy okrem platného povolenia na pobyt označuje aj výpisy z
registra cudzincov alebo z podobných registrov a správy alebo potvrdenie informácie členským štátom,
ktorý vydal povolenie na pobyt. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by si žalovaný takéto dôkazy
od príslušného orgánu ČR žiadal.

50. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádza aj to, že v prípade žalobcu postupoval štandardne, keď
na základe indícií požiadal o prevzatie Českú republiku, pričom dublinské nariadenie ani vykonávacie
nariadenie vo svojich ustanoveniach nepredpokladajú medzi členskými štátmi ďalšiu diskusiu o
okolnostiach akceptácie. Kasačný súd však upriamuje pozornosť sťažovateľa na ustanovenia čl. 34
dublinského nariadenia, ktoré upravujú proces zdieľania informácií. Podľa čl. 34 ods. 1 dublinského

nariadenia každý členský štát oznámi ktorémukoľvek členskému štátu, ktorý o to požiada, také osobné
údaje týkajúce sa žiadateľa, ktoré sú primerané, relevantné a nie sú nadbytočné, podľa písm. a) na
určenie zodpovedného členského štátu. Podľa čl. 34 ods. 2 dublinského nariadenia sa tieto informácie
môžu vzťahovať iba na údaje tam vymedzené, pričom pod písm. e) je výslovne uvedené, že požadované
informácie sa môžu vzťahovať na povolenia na pobyt alebo víza vydané členským štátom.

51. Z uvedeného vyplýva, že dublinské nariadenie v čl. 34 priamo upravuje proces, na základe ktorého
mohol žalovaný za daných skutkových okolností požiadať orgán ČR o informácie o povolení na pobyt
žalobcunaúzemíČRpotrebnénaurčeniezodpovednéhočlenskéhoštátu,ktorébybolibývalirelevantné
k rozhodujúcim časovým okamihom (podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu žalobcom a obdobie
dva roky predtým). Dokonca je potrebné uviesť, že za účelom riadneho zistenia skutkového stavu pre

posúdenie uplatniteľnosti dublinských kritérií a vydania riadne odôvodneného rozhodnutia mal takto
postupovať.
52. Kasačný súd nespochybňuje, že akceptácii prevzatia zo strany ČR predchádzalo preverenie
podľa čl. 22 ods. 1 dublinského nariadenia, v rámci ktorého mala Česká republika možnosť vykonaťkontroly týkajúce sa trvalého pobytu žalobcu na jej území a vyhodnotiť vo svojej pôsobnosti splnenie
podmienok na uplatnenie článku na prevzatie zodpovednosti. Takéto prípadné zistenia orgánu Českej
republiky sa však do administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného nijakým spôsobom nepretavili,

naopak absentujú, následkom čoho je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a skutkový stav zistený
žalovaným a obsiahnutý v administratívnom spise nedostatočný.
53. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti odkazuje aj na Prílohu II, zoznam B, bod 4, podľa ktorého v súvislosti
s dokladmi podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia je za indikatívny dôkaz v prípade platného dokladu
napobyt,ktorýmskončilaplatnosťpredmenejakodvomirokmi,možnépovažovaťpodrobnéaoveriteľné

vyhlásenie žiadateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že mal k dispozícii aj informácie od žiadateľa o
jeho pobyte v Českej republike v rokoch 2002 až 2022. Odkazoval na to, že žalobca na pohovore zo dňa
30.07.2024 uviedol: „ V Českej republike som pracoval do roku 2022. Do roku 2018 som pracoval legálne
na základe povolenia na pobyt. Od roku 2018 do roku 2022 som pracoval už nelegálne“. Sťažovateľ v
tejto súvislosti tvrdil, že žalobca neoznačil svoj pobyt v Českej republike pred odchodom z krajiny v roku
2022 za nelegálny, výrazom „nelegálne“ označil svoje pracovné aktivity.

54. Kasačný súd však podotýka, že citované vyhlásenie žiadateľa nebolo dostatočne podrobné a
jednoznačné. Nevyplýva z neho, či v rokoch 2018 - 2022 mal na území ČR legálny pobyt a nelegálne
len pracoval alebo či v rokoch 2018 - 2022 nemal na území ČR ani legálny pobyt, pričom takýto druhý
výklad nie je úplne vylúčený, ako naznačil aj správny súd.
55. Sťažovateľ tiež uvádzal, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca opustil Českú republiku na konci

roka 2022 sťažovateľ pri určovaní zodpovedného štátu zohľadňoval aj možné zásahy českých štátnych
orgánov do platnosti trvalého pobytu po roku 2022. Podotkol, že obdobie od konca roka 2022 do podania
žiadosti o udelenie azylu v Slovenskej republike dňa 22.07.2024 spadá do obdobia 2 rokov od indície
trvalého pobytu žalobcu na území Českej republiky. Dodal, že preto pri určovaní štátu zodpovedného
za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu v súvislosti s touto skutočnosťou uplatnil čl. 12 ods.

4 dublinského nariadenia.
56. Kasačný súd k uvedenému tvrdeniu znovu poznamenáva, že ide o dopĺňanie argumentácie, ktorá
nebola obsahom napadnutého rozhodnutia. Bez ohľadu na uvedené však ide opäť len o dohady
sťažovateľa, pretože v konaní nemal zabezpečené dôkazy o existencii platného pobytu už od roku 2018
(exspirácia cestovného dokladu žalobcu a údaju o trvalom pobyte v ňom), a obdobie od tohto dátumu

do podania žiadosti o udelenie azylu v Slovenskej republike dňa 22.07.2024 presahuje obdobie 2 rokov
podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia. Správny súd preto správne uzavrel, že v administratívnom
spise sa nenachádzajú podklady, z ktorých by nepochybne vyplývalo, či žalobca mal stále povolený
trvalý pobyt v čase vydania napadnutého rozhodnutia v Českej republike, kasačný súd však dodáva,
že rozhodný je moment podania žiadosti o azyl (čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia) alebo či došlo k

zániku jeho povolenia na trvalý pobyt v Českej republike a ak došlo k jeho zániku, či platnosť povolenia
na trvalý pobyt skončila pred menej ako dvoma rokmi.
57. Sťažovateľ odkazoval aj na článok 22 ods. 5 dublinského nariadenia, podľa ktorého „aj v prípade,
že neexistuje žiadny formálny dôkaz, dožiadaný členský štát uzná svoju zodpovednosť, ak sú indície
overiteľné a dostatočne podrobné pre ustanovenie zodpovednosti.“ Sťažovateľ uvádzal, že Českú

republiku určil ako zodpovedný členský štát na základe logických, súvislých indícií a akceptácie českej
strany.
58. K uvedeným námietkam je potrebné uviesť, že v prípade žalobcu nebolo ustálené, že neexistuje
žiadny formálny dôkaz o platnom pobyte (tento nemal k dispozícii len žiadateľ, lebo nedisponoval
platným cestovným dokladom a nemal ho k dispozícii ani žalovaný, ktorý neuskutočnil dožiadanie do

ČR o získanie týchto dôkazov). Za dôkaz o platnom pobyte možno v zmysle Prílohy II, zoznamu A, bodu
4 vykonávacieho nariadenia považovať platný doklad o pobyte, ako aj výpisy z registra cudzincov alebo
z podobných registrov a správy alebo potvrdenie informácie členským štátom, ktorý vydal povolenie na
pobyt, ktoré si mohol žalovaný od príslušného orgánu ČR zadovážiť na základe vyššie citovaného čl. 34
dublinského nariadenia. Z indícií možno v rozhodnutí o určení zodpovedného členského štátu vychádzať

vtedy, keď formálny dôkaz neexistuje alebo nie je možné ho získať, avšak v uvedenom prípade mal
žalovaný v snahe riadne zistiť skutkový stav veci najprv podniknúť kroky k získaniu takéhoto formálneho
dôkazu postupom podľa čl. 34 dublinského nariadenia, čo neurobil.
59. Ak má mať žiadateľ k dispozícii účinný prostriedok nápravy voči rozhodnutiu o odovzdaní do
zodpovedného členského štátu, ktorý má zahŕňať aj preskúmanie uplatňovania dublinského nariadenia

(bod 19 preambuly a čl. 27 ods. 1 dublinského nariadenia), musí byť rozhodnutie dostatočne
odôvodnené, aby žiadateľ mohol uplatniteľnosť kritérií dublinského nariadenia účinne napadnúť a aby
ju mohol správny súd preskúmať. V administratívnom spise musia byť tiež za týmto účelom obsiahnuté
dôkazy, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodovaní o uplatňovaní dublinského nariadenia vychádzal.60. Ako správne uviedol správny súd, povinnosti mať riadne zistený a zdokumentovaný skutkový stav
ako aj povinnosti vydať riadne odôvodnené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sa žalovaný nemôže zbaviť
poukazom na to, že ČR žiadosť o prevzatie akceptovala. Žiadateľ a ani správny súd preskúmavajúci

zákonnosť rozhodnutia nenachádzajú v napadnutom rozhodnutí a ani v administratívnom spise
odpovede, na akom základe žalovaný rozhodol o uplatniteľnosti konkrétnych kritérií dublinského
nariadenia a určil ČR ako zodpovedný členský štát. Za takých okolností nemohol sťažovateľ realizovať
účinný prostriedok nápravy.
Ad. 2 K dočasnému útočisku a jeho relevancii pre určenie zodpovedného členského štátu

61. Pokiaľ ide o výhradu správneho súdu, že z administratívneho spisu a z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé, či bol žalobcovi predĺžený tolerovaný pobyt (dočasné útočisko) na území
Slovenskej republiky alebo tento zanikol dňa 04.03.2024, túto vyhodnotil kasačný súd taktiež ako
opodstatnenú a súvisiacu sťažnostnú námietku ako nedôvodnú. Podľa názoru kasačného súdu pritom
boli tieto skutočnosti primárne potrebné na účely posúdenia aplikácie § 53b ods. 1 druhá veta zákona o
azyle, ako sa domáhal aj žalobca v správnej žalobe, a subsidiárne ustanovení dublinského nariadenia,

ako uviedol správny súd.
62. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti k výhrade správneho súdu o absencii zistení a dôkazov o platnosti
dokladu o poskytnutí, resp. predĺžení dokladu o dočasnom útočisku žalobcu na území SR po 04.03.2024
uviedol, že Slovenská republika formálne predĺžila poskytovanie dočasnej ochrany občanom Ukrajiny
uznesením vlády SR č. 102/2024 dňa 21.02.2024 na obdobie do 04.03.2025. Zároveň uviedol, že podľa

§ 32 ods. 1 písm. c) zákona o azyle dočasné útočisko podaním žiadosti o udelenie azylu zaniká. V
prípade žalobcu tak dočasné útočisko podľa žalovaného zaniklo priamo zo zákona dňom 22.07.2024,
kedy si žalobca podal žiadosť o udelenie azylu. Sťažovateľ z tohto ustanovenia vyvodzoval, že osoba s
udeleným dočasným útočiskom nemá v konaní o udelenie azylu špecifické postavenie.
63. Podľa § 53b ods. 1 druhá veta zákona o azyle ak žiadosť o udelenie azylu podá cudzinec,

ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s
jeho presídlením na svoje územie. Táto zodpovednosť je založená odchylne od pravidiel dublinského
nariadenia, pričom ide o transpozíciu čl. 18 smernice o dočasnej ochrane (viď bod 37 vyššie).
64. Zákon o azyle ani smernica o dočasnom útočisku na účely určenia zodpovedného členského štátu
výslovne neupravuje rozhodný moment, ku ktorému sa posudzuje, či má žiadateľ poskytnuté dočasné

útočisko. Všeobecne však odkazujú na dublinské nariadenie, pričom podľa čl. 7 ods. 2 dublinského
nariadenia zodpovedný členský štát sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po
prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Na základe jazykového znenia
§ 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta (na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec,
ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný členský štát...) sa možno tiež prikloniť k

výkladu, podľa ktorého rozhodujúci je moment, kedy žiadateľ podal žiadosť o azyl, a nie kedy žalovaný
rozhoduje o určení zodpovedného členského štátu. Pre zodpovedanie otázky, či žalobca mal poskytnuté
dočasné útočisko, je tak podľa kasačného súdu rozhodujúci moment podania žiadosti o medzinárodnú
ochranu žalobcom v SR dňa 22.07.2024, ktorá bola vo veci žalobcu podľa obsahu administratívneho
spisu aj prvou žiadosťou.

65. Ustanovenie § 32 ods. 1 písm. c) zákona o azyle predstavuje implementáciu čl. 19 smernice o
dočasnom útočisku, podľa ktorého členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti posudzujú, nie je
možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl. Účelom ustanovenia § 32
ods. 1 písm. c) zákona o azyle však nie je zbaviť osobu s poskytnutým dočasný útočiskom práva na
to, aby žiadosť o azyl posúdil primárne ten štát, ktorý súhlasil s jej presídlením na svoje územie, ak o

takúto situáciu ide.
66. Ak by sa pripustil výklad žalovaného, tak žiadateľ s poskytnutým dočasným útočiskom podaním
žiadosti o azyl vždy stratí právo vyplývajúce mu z čl. 18 smernice, resp. § 53b ods. 1 zákona o azyle
druhá veta, teda právo na to, aby jeho žiadosť o azyl preskúmal prioritne ten členský štát, ktorý súhlasil
s jeho presídlením na svoje územie, pretože túto preskúma až členský štát určený podľa dublinského

nariadenia. Zmysel a účel § 53b ods. 1 druhá veta zákona o azyle a čl. 18 smernice o dočasnej ochrane
je však presne opačný - pri osobách s poskytnutým dočasným útočiskom sa priorizuje členský štát, ktorý
súhlasilspresídlenímžiadateľanasvojeúzemie,aniečlenskýštáturčenýpodľadublinskéhonariadenia.
67. Ustanovenie § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta by stratil svoje opodstatnenie a stalo by
sa obsolentným, ak by sa na skutočnosť, že žiadateľ mal poskytnuté dočasné útočisko, pri určovaní

zodpovedného členského štátu neprihliadalo z dôvodu, že toto dočasné útočisko zaniklo práve z dôvodu
podania žiadosti o azyl. Osoby s poskytnutým dočasným útočiskom by sa tak § 53b ods. 1 zákona o
azyle druhá veta, resp. čl. 18 smernice o dočasnej ochrane nemohli dovolať nikdy, pretože dočasné
útočisko podaním žiadosti o azyl zaniká vždy, a to ex lege.68. Preto ak v čase podania žiadosti o azyl žalobca mal poskytnuté dočasné útočisko a toto dočasné
útočisko mu zaniklo len z dôvodu podania žiadosti o azyl [teda z dôvodu aplikácie § 32 ods. 1 písm. c)
zákona o azyle], na účely určenia zodpovedné členského štátu podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá

veta sa na neho nahliada ako na cudzinca, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko. Rozhodujúca je
teda existencia dočasného útočiska k momentu (prvého) podania žiadosti o azyl.
69. Kasačný súd sa tak zhoduje so správnym súdom v tom, že v ďalšom konaní je potrebné, aby sa
žalovaný vysporiadal s otázkou platnosti dočasného útočiska (tolerovaného pobytu) na účely určenia
členského štátu zodpovedného za posúdenie žalobcovej žiadosti. K tomu však dodáva, že žalovaný má

zistené skutočnosti najprv vyhodnotiť podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta. Teda žalovaný
najprv zistí a doloží do spisu, či žalobca mal poskytnuté dočasné útočisko v čase podania žiadosti o azyl.
Ďalej posúdi, či v jeho prípade ide o situáciu, že členský štát súhlasil s jeho presídlením na svoje územie.
Až následne, ak rozhodne o neuplatniteľnosti § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta, bude určovať
zodpovedný členský štát podľa dublinského nariadenia. Podľa čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia
zodpovedný členský štát sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal

svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. A teda aj pri rozhodovaní o uplatniteľnosti
kritérií dublinského nariadenia bude relevantné, či žalobca mal poskytnuté dočasné útočisko (tolerovaný
pobyt) v čase podania žiadosti o azyl.
70. Kasačný súd teda konštatuje, že správny súd rozhodol správne, keď rozhodnutie žalovaného
zrušil a v ďalšom konaní mu uložil, aby na základe riadnych skutkových zistení opätovne vyhodnotil,

ktorý členský štát bude zodpovedným za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl. Kasačný súd však k
uvedenému dodáva, že sťažovateľ najprv vyhodnotí uplatniteľnosť § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá
veta,aakneurčízodpovednýčlenskýštátpodľatohtoustanovenia,určíhopodľadublinskéhonariadenia
a to podľa situácie existujúcej v čase, keď žiadateľ prvýkrát požiadal o medzinárodnú ochranu (čl. 7 ods.
2 dublinského nariadenia). Ak rozhodne o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnej

podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona z dôvodu, že určí ako zodpovedný iný členský štát, svoje závery
riadne odôvodní.
VII. Záver
71. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený dôvod kasačnej
sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia

veci správnym súdom. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako
nedôvodnú zamietol. V ďalšom konaní je žalovaný viazaný názorom správneho súdu korigovaným
názorom kasačného súdu.
72. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania voči

žalovanému, pretože žalobca bol v kasačnom konaní úspešný.
73. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.