Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120297934
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120297934.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C., D.
XX, zast. JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom so sídlom Košice, Čajakova 5, IČO: 35 553 944, proti
žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00691135, o zaplatenie 915,42 €
s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 12C/65/2020-276 zo dňa 9.11.2022 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 915,42 € spolu s príslušenstvom
(úrokmi z omeškania), titulom vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 14.5.2018 do 15.5.2020
na tom skutkovom základe, že je podielovým spoluvlastníkom pozemkov – parciel registra „C“
evidovaných na LV č. XXXXX v kat. území E., F. C. - G., Okres: Košice II: parcela č. 4311/65 o výmere
961 m2, druh: ostatné plochy, č. 4311/68 o výmere 96 m2, druh: ostatné plochy, č. 4311/69 o výmere
473 m2, druh: ostatné plochy, č. 4311/72 o výmere 53 m2, druh: ostatné plochy, č. 4311/75 o výmere
196 m2, druh: ostatné plochy, č. 4311/79 o výmere 49 m2, druh: ostatné plochy, č. 4311/83 o výmere

122 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, č. 4312/59 o výmere 149 m2, druh: zastavané plochy
a nádvoria, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/24 k celku, ktoré žalovaný užíva od roku 1957,
kedy na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene. Pre funkčné využitie parciel (aj
ostatných parciel v tzv. Borovicovom háji) v zmysle platného Územného plánu hospodársko-sídelnej
aglomerácie Košice je definovaná funkcia verejnej zelene, pričom v zmysle strategického dokumentu
mesta Košice - Miestneho územného systému ekologickej stability (ďalej len „MÚSES“), schváleného
uznesením č. 811/2013 mestského zastupiteľstva, je táto lokalita špecifikovaná ako Mestské biocentrum

regionálneho významu BC-RM. Za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu v žalovanom období od
14.5.2018 do 15.5.2020 si žalobca uplatňoval náhradu zodpovedajúcu obvyklej výške nájmu 5,234 €/
m2/ročne stanovenej znaleckým posudkom č. 3/2018 znalca H. I. a na spoluvlastnícky podiel žalobcu
pripadajúcej výmery 87,45 m2 (1/24 z výmery 2.099 m2), za dva roky v sume 915,42 € (457,71 x 2)
ako majetkový prospech žalovaného na úkor žalobcu získaný plnením bez právneho dôvodu. Nakoľko
žalovaný nevyhovel výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 4.5.2018, žalobca
požadovalúrokyzomeškaniazdlžnejsumypočnúcdňom14.5.2018aždozaplatenia.Kprávnejochrane

vlastníkov pozemkov, na ktorom sa nachádza verejné priestranstvo obce, žalobca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/52/2009 zo dňa 31.1.2011 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 237/09, z ktorých citoval právny názor.2. Súd prvej inštancie vzal za skutkový základ rozsudku tvrdenia žalobcu, považujúc ich za nesporné
ohľadne vlastníctva nehnuteľností, ich výmery a skutočnosti, že pozemky v podielovom spoluvlastníctve
žalobcu sú situované v lokalite „Borovicový háj“ a sú súčasťou verejného priestranstva s využitím

územia ako verejnej zelene, prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov. Pokiaľ ide o spôsob využitia
pozemkov, z predloženého LV č. XXXXX pre kat. územie E., na ktorom sú predmetné pozemky
evidované, vyplynulo, že v prípade parciel č. 4311/65 - ostatné plochy o výmere 961 m2, č. 4311/68
- ostatné plochy o výmere 96 m2, č. 4311/69 - ostatné plochy o výmere 473 m2, č. 4311/72 - ostatné
plochy o výmere 53 m2 a č. 4311/75 - ostatné plochy o výmere 196 m2, je uvedený spôsob využitia:

29 - pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň
a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie a v prípade parciel č. 4311/79 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 49 m2, č. 4311/83 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 122 m2 a č.
4312/59 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 149 m2, je uvedený spôsob využitia: 18 - pozemok, na
ktorom je dvor. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice - MÚSES schváleného uznesením č.
811/2013 Mestským zastupiteľstvom v Košiciach, je táto lokalita špecifikovaná ako Mestské biocentrum

regionálneho významu BC - RM. Súd prvej inštancie zistil tiež, že odbor výstavby Obvodného národného
výboru č. Výst./2224a-1985-Bk zo dňa 15.3.1985 vydal rozhodnutie o využití územia pre Borovicový
háj v lokalite Košice - Západ so stanovením nasledovných podmienok: 1/ pri vypracovaní projektovej
dokumentácie je potrebné dodržať podmienky všetkých zainteresovaných zložiek, 2/ stavenisko je
potrebné označiť orientačnou tabuľou, 3/ pred vydaním stavebného povolenia je nutné pozemok

majetkovo-právne vysporiadať a predložiť LV. Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SSR
rozhodnutím zo dňa 21.1.1987 rozhodlo o trvalom vyňatí lesných pozemkov v kat. území Košice - Západ
prezriadenieparkovejzelene,zlesnéhopôdnehofonduocelkovejvýmere11,4245ha,pričomzaúčelom
trvalého vyňatia lesných pozemkov uložilo Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc v
spolupráci s Východoslovenskými štátnymi lesmi v Košiciach: a) zabezpečiť vyznačenie hraníc trvale

vyňatých pozemkov podľa geometrického plánu, b) vykonať majetkovo-právne vysporiadanie pozemkov
prostredníctvom Národného výboru Mesta Košice v súlade s úpravou MLVH SSR č. 937/1985-161, resp.
uzatvoriť zmluvu o prevode správy národného majetku. Na základe hospodárskej zmluvy o prevode
správynárodnéhomajetkuzodňa10.11.1987bolkudňu30.11.1987prevedenýBorovicovýhájorozlohe
11,4245 ha v kat. území C. - G. v obstarávacej cene 398.054 Kčs zo správy Záhradnícky a sadovníckeho

podniku mesta Košíc na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice - Správa verejnej zelene
Košice, pričom dôvodom prevodu správy podľa bodu 5 hospodárskej zmluvy bola „úprava Borovicového
hája na obvodový park, ktorý bude prevádzať preberajúci“. Dňa 28.6.1991 uzavreli odovzdávajúca
organizácia Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc, š.p. rozpočtová zložka Správy verejnej
zelene a preberajúca organizácia Správa mestskej zelene delimitačný protokol, predmetom delimitácie

bol prevod práv, povinností a záväzkov zo štátneho podniku Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta
Košice na Magistrát mesta Košice - Správa mestskej zelene ako rozpočtovú organizáciu celomestskej
povahy. Z Prílohy č. 1 delimitačného protokolu (bod 430) vyplýva, že predmetom delimitácie bol aj
Borovicovýháj.Dňa3.5.2004nazákladeProtokoluoprechodevlastníctva,majetkovýchprávazáväzkov
v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach, so

sídlom Rastislavova 79, Košice, preberajúcemu Mestu Košice, Trieda SNP 48/A, nehnuteľnosti, medzi
inými Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha v k.ú. C. - G. s prechodom vlastníctva ku dňu účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991. Prílohou č. 7 protokolu bola inventárna a technická
karta budovy s názvom Borovicový háj - rozloha 11,4245 ha. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že Mestské
zastupiteľstvo v Košiciach schválilo uznesením č. 66 zo dňa 19.12.1991 Všeobecné záväzné nariadenie

(VZN) mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane verejnej zelene v znení neskorších
doplnkov, ktoré bolo napadnuté protestom prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 17.10.2013,
nakoľko boli zistené porušenia viacerých ustanovení jednotlivých zákonov. Okresný prokurátor v tomto
protestekonštatoval,žemestoKošiceprijatím§4VZNprekročilosvojunormotvornúprávomoc,ktorámu
vyplýva z čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy SR, v súvislosti s údržbou zelene VZN ukladá povinnosti fyzickým

a právnickým osobám nad rámec zákona, čím „nepochybne dochádza k neprípustnému zasahovaniu
do výkonu užívacích práv vlastníkov spojených s vlastníckym právom k nehnuteľnostiam. Mesto Košice
nedovolene zasahuje do vlastníckeho práva fyzických a právnických osôb a v neprípustnej miere určuje
ako majú užívať a disponovať so svojim súkromným majetkom ohľadom údržby a správy verejnej zelene.
Pokiaľ chce mesto dodržiavať povinnosti upravené v § 4 VZN pri tvorbe, údržbe a správe zelene, nič

mu v tom nebráni, naopak Mesto je povinné v zmysle § 4 ods. 3 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov zabezpečiť údržbu a správu verejnej zelene, čo však
nie je nutné riešiť vydaním VZN. Je neprípustné, aby v § 4 VZN zakotvené povinnosti boli platné a
záväzné aj pre subjekty odlišné od mesta Košice.“ VZN mesta Košice č. 25 o miestnom územnomsystéme ekologickej stability účinné dňa 24.11.1994 medzi existujúce a navrhované biocentrá v § 3
ods. 3, bod 13 zaradilo aj Borovicový háj. Žalovaný sa správal ako vlastník verejnej zelene „Borovicový
háj“, o čom svedčí aj jeho list zo dňa 15.10.2009 č. A/2009/14990, adresovaný Správe katastra Košice,

ktorým žiadal o zápis vecného bremena k niektorým pozemkom v jeho prospech, pričom obsahom
tohto práva mala byť povinnosť vlastníkov pozemkov nachádzajúcich sa pod verejnou zeleňou strpieť
údržbu a užívanie pozemkov mestom Košice a jeho správcami v rozsahu a spôsobom potrebným na
zabezpečenie činnosti pri udržiavaní, ochrane a zveľaďovaní verejnej zelene. Dôvodil, že verejnú zeleň
„Borovicový háj“ mu odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach protokolom zo dňa 3.5.2004. VZN

č. 2/1991 mesta Košice bolo zrušené uznesením Mestského zastupiteľstva č. 797 na XXII. rokovaní
dňa 16.12.2013 a na tomto rokovaní uznesením č. 811 zo dňa 16.12.2013 bol schválený Miestny
územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES). Z listiny zo dňa 18.3.2016 označenej ako
„ Košice - lokalita Borovicový háj - pozvánka“ vyplýva, že dňa 6.4.2016 sa malo uskutočniť pracovné
rokovanie za účelom začatia procesu tvorby vzájomnej dohody medzi mestom Košice s vlastníkmi
pozemkov o obojstranne prijateľnom funkčnom využití pozemkov, s cieľom zachovania maximálneho

podielu existujúcej vzrastlej zelene na pozemkoch ako súčasti zelenej infraštruktúry mesta Košice.
Uznesením Mestského zastupiteľstva z XV. zasadnutia zo dňa 24.4.2017 pod č. 745 bolo schválené
riešenie odkúpenia lokality Borovicový háj s finančným dopadom na rozpočet mesta, so schválením
splátkovéhokalendárarozloženéhonaniekoľkorokov.UznesenímMestskéhozastupiteľstvavKošiciach
z XVIII. zasadnutia zo dňa 11.12.2017 pod č. 973, bola schválená kúpa pozemkov v lokalite Borovicový

háj za kúpnu cenu 69,61 €/m2.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 488, § 489, § 151n ods. 1, § 151o, § 100
ods. 1 a § 101, § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1 až 3, § 2 ods. 1 a
2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „zákon č. 66/2009
Z.z.), čl. 20 ods. 1 veta druhá a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a po vyhodnotení vykonaných
dôkazov dospel k záveru, že k pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a predmetom
sporu, vzniklo na základe zákona č. 66/2009 Z.z. vecné bremeno v prospech žalovaného a žalobcovi za

obmedzenie jeho vlastníckeho práva prislúcha nárok na jednorazovú náhradu, ktorý je však premlčaný.
Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
a odplata má byť vo forme opakujúceho sa plnenia, o nemožnosti aplikovania zákona č. 66/2009 Z.z.,
na základe ktorého (podľa žalobcu) zákonné vecné bremeno na sporných pozemkoch nevzniklo, resp.
že momentom prechodu vlastníckeho práva k pozemkom vlastník nadobudol aj vlastníctvo porastov

vysadených na týchto pozemkoch, ktoré (porasty) ako súčasť veci sú vo vlastníctve vlastníka hlavnej
veci. Podľa posúdenia súdu prvej inštancie pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. v danej veci sú splnené
podmienky v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., podľa ktorého tento zákon sa vzťahuje aj
na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla
do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu - zákona č. 138/1991 Zb. (§ 1 ods. 1 tohto zákona).

K námietkam žalobcu, že danú lokalitu nemožno označiť ako verejnú zeleň, súd poznamenal, že zákon
č. 66/2009 Z.z. nedefinuje pojem verejná zeleň. V proteste okresného prokurátora, ktorý napadol VZN
mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane verejnej zelene z dôvodu porušenia zákona,
bolo namietané definovanie pojmu verejná zeleň v rámci VZN, pričom však nemožno poprieť fakt,
že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta, ktorá je prístupnou verejnosti. Súd konštatoval, že

pojem „verejná zeleň“ možno na základe sadovníckej a urbanistickej praxe vymedziť ako „zeleň
prístupná všetkým občanom bez obmedzenia a slúži na všeobecné užívanie; predstavuje zeleň v
uliciach, stromoradia, zelené pásy a pruhy, mobilnú zeleň v uliciach, voľné miesta po asanácii budov,
parkoviská, zeleň na námestiach, zeleň pri významných budovách, pomníky a pamätníky, verejnú
zeleň na sídliskách, mestské parky a parkovo upravované plochy, promenády, promenádne lúky,

odpočinkové lúky, okružné prechádzkové trasy, cieľové prechádzky, odpočívadlá, prírodné kiná a
amfiteátre, náučné chodníky, psie lúky a pod. Zeleň verejných parkov tvoria všetky verejne prístupné
plochy zelene v sídelnom útvare (https://www.bratislava.sk/sk/triedenie-zelene). Charakter zelene a
miesta voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu Miestny územný
systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES) z roku 2013, podľa ktorého lokalita Borovicového

lesíka nad Popradskou ul. je už od roku 1995 považovaná za biocentrum na mestskej regionálnej úrovni
(BC-RM) a zároveň za súčasť biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-RM). Z uvedeného
súdu vyplynulo, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré
definovalo pojem verejná zeleň, bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo to vplyv nazmenu charakteru danej lokality ako verejnej zelene, nakoľko táto prešla do vlastníctva mesta podľa
osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný
prípad. Na podklade záveru, že na usporiadanie vzťahu vlastníctva verejnej zelene a pozemkov, sa

vzťahuje právna úprava zákona č. 66/2009 Z.z., súd prvej inštancie ďalej vyvodil, že „...ak zákon č.
66/2009 Z.z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k
pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových
úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom
stavby trvá podľa § 4 ods. 2 až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada

za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od
obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným
v ust. § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Bolo by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby
po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva, a to bez náhrady alebo za
neadekvátnu náhradu. Napriek tomuto názoru súd rešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, ktorá je založená na priznávaní jednorazovej náhrady, a nie opakovaného plnenia“. Súd prvej

inštancie odkázal predovšetkým na závery formulované Najvyšším súdom SR v jeho rozhodnutiach
sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019 a 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, ktoré tvoria ustálenú
rozhodovaciu prax (R 71/2018) ohľadne tejto otázky (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2015 a 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.4.2016, ktoré sa týkali priznania primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov), na ktoré rozhodnutia nadväzuje a potvrdzuje ich tiež ďalšie rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie
vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová
a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom
sa premlčuje v lehote troch rokov. Právny názor, podľa ktorého finančná náhrada za vznik zákonného

vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, považoval za „ústavne
udržateľný“ aj Ústavný súd SR v rozhodnutiach sp. zn. IV.U´S 227/2012 sp. zn. IV.ÚS 539/2020 zo
dňa 28.10.2020. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 bola podaná ústavná
sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR svojim rozhodnutím sp. zn. III.ÚS 537/2021 zo dňa 30.9.2021 odmietol
pri rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými

súdmi, spor nebol právoplatne rozhodnutý. Ohľadne otázky priznávania jednorazovej náhrady za vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR bola obohatená o ďalšie
rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady - sp. zn. 1Cdo 171/2021 zo dňa
27.10.2021 a sp. zn. 1Cdo 99/2019 zo dňa 26.1.2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019. Zároveň súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach 6Co/78/2022 zo dňa 13.9.2022, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II
15C/61/2018-455 zo dňa 22.12.2021 tak, že žalobu žalobcov zamietol - v danej veci sa rovnako riešila
problematika Borovicového hája a náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným súd dospel k záveru, že právo žalobcu na
zaplatenie náhrady za vecné bremeno (uplatnenej za obdobie od 14.5.2018 do 15.5.2020) je premlčané,

nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej dobe troch rokov, počítanej odo dňa účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1.7.2009, keď žalobca podal žalobu na súde dňa 14.5.2020, teda po márnom
uplynutí premlčacej doby. Z tohto dôvodu súd prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania a
žalobu žalobcov zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal voči

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. d), e), f) a h) CSP, pretože mal za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval dôvody
napadnutého rozsudku, ustanovenia § 191 ods. 1, § 220 ods. 2 CSP a mal za to, že žalovaný žiadnym
z predložených listinných dôkazov v konaní nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred rokom 1990

verejnou zeleňou a stavbou. Podľa žalobcu „verejná zeleň“ v lokalite Borovicový háj mala vzniknúť dňa
19.12.1991, teda až po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., čo bolo preukázané protestom prokurátora,
ktorým došlo k zrušeniu VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, vydaného
dňa 19.12.1991. Zastával názor, že na predmet žaloby sa nemôže aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z. Zustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 cit. zákona mu vyplynula ako nevyhnutná podmienka právoplatné
územné, stavebné a kolaudačné rozhodnutie (posledná časť prvej vety § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.),
ktoré žalovaný v konaní nepredložil. Citoval ďalej ust. § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí, na ktorý ako osobitný predpis odkazuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. Veci a majetkové
práva nadobúdala obec dňom účinnosti tohto zákona t.j. ku dňu 1.5.1991. Ak sa má teda aplikovať §
1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., je nevyhnutné, aby ku dňu 1.5.1991 existovala verejná zeleň. Zeleň
(nie verejná zeleň) však vznikla až dňa 19.12.1991, teda 7 mesiacov po účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a to vyhlásením VZN č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, a teda podľa názoru žalobcu

nemohla prejsť na žalovaného, ak ku dňu 1.5.1991 (účinnosť zákona č. 138/1991 Zb.) neexistovala.
Poukázal tiež na to, že písomný protokol o prechode vlastníctva v zmysle § 14 ods. 1 zákona č.
138/1991 Zb. bol spísaný až dňa 3.5.2004. Tvrdil, že do roku 1987 Borovicový háj bol lesom, a nie
verejnou zeleňou a nebol ani stavbou, nakoľko neexistujú o tom žiadne doklady a dôkazy. Práve naopak
rozhodnutie Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 27.1.1987 hovorí o opaku. Podľa
žalobcu pre rozhodnutie bola podstatnou právna otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná

zeleň“ z hľadiska posúdenia tejto kategórie ako predmetu občiansko-právnych vzťahov pre účely
výkladu príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov.Vytýkalsúdu,ženeurčilkritériápreposúdenielokality„Borovicový
háj“ ako veci v právnom zmysle a nevymedzil činnosti zakladajúce vytvorenie stavby „Borovicový háj“.

Rozsudok súdu bol týmto zaťažený vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, čo možno subsumovať
pod odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP, a teda súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. V zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je aplikačný rozsah zákona
daný iba v prípade, ak verejná zeleň „prešla do vlastníctva obce“. Zo skutočnosti, že tento zákon hovorí

o prechode vlastníctva je zrejmé, že verejná zeleň subsumovaná pod ust. § 1 ods. 2 tohto zákona
musí byť spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, teda sa musí jednať o samostatnú vec
v právnom slova zmysle. Poukázal na vývoj právnej kategórie veci ako objektu občiansko-právnych
vzťahov, ktorý nastal počas rozhodného obdobia a citovala ust. § 118, § 119 ods. 1 a 2, § 120 ods. 2
OZ v znení účinnom ku dňu 30.11.1987 (prvý prevod „Borovicový háj “) a v zhodnom znení účinnom ku

dňu 1.7.2009 (dátum účinnosti čl. I zák. č. 66/2009 Z.z.). Z výkladu a contrario § 120 ods. 2 OZ (podľa
ktorého stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku) je zrejmé, že princíp superficio
solo cedit sa neuplatní iba v prípade stavieb - teda iba na stavby sa v právnom poriadku Slovenskej
republiky vzťahuje princíp aedificatio non solo cedit. Z uvedeného vyplýva, že každá verejná zeleň (resp.
porasty a stromy, ktoré tvoria takúto plochu), ktoré nie sú stavbou v zmysle Občianskeho zákonníka,

sa stávajú súčasťou pozemku, na ktorom sa ako biotop nachádzajú. Poukázal ďalej na závery právnej
doktríny: „Súkromnoprávny pojem stavby nie je totožný s pojmom stavby podľa administratívnych
predpisov (...)“ [Fekete, I.: Princíp akcesority a vlastnícke právo k pozemku]. Podľa názoru žalobcu
pojem „verejná zeleň“ je možné gramatickým a systematickým výkladom porovnať s administratívno-
právnym vymedzením pojmu „park“. Pojem „zeleň“, resp. „park“ v čase prvého prevodu „Borovicový háj“

nevymedzovali príslušné stavebné predpisy (stavebný zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku). Ak by tomu aj tak bolo, samo o sebe by to nepostačovalo na to, aby objekt ako
„zeleň“ a „park“ nadobudol charakter veci v právnom slova zmysle. Objekty spadajúce pod kategóriu
verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. musia byť samostatnou vecou, majúcou povahu
stavby v občiansko-právnom zmysle, pri ktorej musí byť jednoznačne preukázané, že došlo k jej

vytvoreniu ľudskou činnosťou. Vo vzťahu k lokalite „Borovicový háj“ nebolo stotožnené vykonanie takých
prác,ktorébybolomožnépovažovaťzavytvoreniestavbyakosamostatnejvecivprávnomslovazmysle,
resp. žalovaný nepreukázal, že také úkony vykonal jeho právny predchodca. Mal za to, že úpravy lokality
„Borovicový háj“ neboli vykonané v takej miere, aby táto zmenila svoj charakter prírodou vytvoreného
územia; zalesnenie tohto územia existovalo ešte pred akýmikoľvek aktivitami realizovanými právnym

predchodcom žalovaného, ktorý mal realizovať len výhradne administratívno-technické úkony týkajúce
sa príslušného územia. V prípade, ak „verejná zeleň“ nie je stavbou, nie je daný rozdiel vo vlastníctve
k verejnej zeleni a k jednotlivým pozemkom (keďže vlastníkom biotopu sú po celý čas pôvodní vlastníci
pozemkov).Pretoktakejto„verejnejzeleni“podľa§2ods.1zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcípodľa
žalobkyne neprechádza vlastníctvo zo štátu na obec (bez prevodu súvisiacich pozemkov, na ktorých sa

má zeleň nachádzať). Ďalej citoval závery z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1118/2005
zo dňa 28.2.2006. Mal za to, že žalovaným predložené dokumenty nie sú pre účel vymedzenia stavby
dostatočne určité, keďže umiestnenie lokality „Borovicový háj“ v rozhodnom čase konca 80. rokov 20.
storočia vôbec neidentifikujú. Rozhodnutie ObNV v Košiciach zo dňa 15.3.1985 predložené žalovanýmbolo vydané pre iné parcely, pričom toto rozhodnutie ani nikdy nenadobudlo právoplatnosť, čo vyplýva
aj zo samotnej doložky právoplatnosti. Jedná sa preto o paakt, bez právnych účinkov (rozsudok NS SR
sp. zn. 3Cdo 96/98 a nadväzujúci nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 16/2012, v obdobnej veci

vyvlastňovacieho konania, v ktorom sa konalo s niekým iným ako s účastníkom konania). Z uvedeného
je zrejmé, že na príslušných pozemkoch sa nejedná o stavbu, majúcu povahu verejnej zelene, ale len
zalesnený biotop/zeleň, ktorá mala byť prebudovaná na obvodový park. K výstavbe parku mal právny
predchodca žalovaného pristúpiť až po majetkovoprávnom vysporiadaní, k čomu však nikdy nedošlo.
Podľa žalobcu na pozemkoch, o ktoré ide vo veci samej, neboli realizované také úpravy, ktoré by

založili vznik novej veci označovanej „Borovicový háj.“ Lokalita „Borovicový háj“ nie je vec v právnom
slova zmysle a ako samostatná stavba nikdy nevznikla. Vlastníctvo drevín v tejto lokalite nasleduje
vlastníctvo pozemkov, na ktorých sa nachádzajú. Právny predchodca žalovaného vlastníctvo k týmto
pozemkom nenadobudol, preto aplikácia zákona č. 66/2009 Z.z. na tento prípad je vylúčená. V ďalšej
časti odvolania sa žalobca vyjadril k predpokladom vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu
podľa zákona č. 66/2009 Z.z a prezentoval svoj interpretačný náhľad na rozsah primeraného použitia

úpravy usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami (§ 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.)
na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň (§ 1 ods.
2 zák. č. 66/2009 Z.z.). Podľa jeho nazerania primerané použitie úpravy vzťahujúcej sa na stavby,
predpokladá vylúčenie tých aspektov, ktoré sú späté s charakteristickými znakmi stavieb. Rozdielny
prístup pri usporiadaní pomerov podporuje podľa odvolateľa napríklad tiež okolnosť, že stavby - na

rozdiel od verejnej zelene, sú evidované v katastri nehnuteľností a aj fakt, že vo vzťahu k verejnej
zeleni - na rozdiel od stavieb, nemožno plniť povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecného
bremenu (§ 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.), ale vecnému bremenu by v takom prípade zodpovedala
povinnosť zdržať sa odstraňovania biotopov verejnej zelene. Súd prvej inštancie jasne a presvedčivo
neozrejmil skutočnosti vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom

právneho posúdenia veci v podstate vnútil žalobcovi svoj názor, že jeho pohľadávka má základ v zákone
č. 66/2009 Z.z. Navyše z rozhodnutia, ktorým súd rozhodol o merite veci, nie je vôbec zrejmé ako sa z
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia stal nárok na osobitnú náhradu vyvodenú zo zákona č.
66/2009Z.z(odsek44.odôvodneniarozsudku)vosvetlejudikatúryÚstavnéhosúduSRkobmedzovaniu
vlastníckeho práva. Žalobca v tejto spojitosti zastával názor, že súd prvej inštancie sa vzťahom zo

zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vôbec nezaoberal, a tým prakticky mu odoprel, aby bolo
rozhodnuté o nároku v zmysle jeho žaloby. Uvedeným postupom súdu, ktorý rozhodol o nároku z iného
právneho titulu, došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustititae (odmietnutie spravodlivosti). V
úzkej spojitosti s argumentáciou poukazujúcou na osobitosti verejnej zelene oproti stavbám, žalobca v
odvolaní namietal nepriliehavosť odkazu súdom prvej inštancie na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,

v ktorých sa podľa neho otázka povahy náhrady za zriadenie vecného bremena na pozemkoch pod
verejnou zeleňou, neriešila a prezentoval názor o opakovanej povahe náhrady. V takomto kontexte
namietal tiež proti spôsobu posúdenia premlčania uplatneného nároku z hľadiska začatia plynutia
premlčacej doby, dôvodiac, že vecné bremeno na pozemkoch pod verejnou zeleňou zriadené zákonom
č. 66/2009 Z.z., vzniká (na rozdiel od stavieb) až zápisom v katastri nehnuteľností. Podľa žalobcu

ak by sme prijali záver, že náhrada za zásah má byť jednorazová, potom dotknutým subjektom
chýbala akákoľvek efektívna možnosť si túto náhradu včasne uplatniť, keďže ani nemali možnosť
zistiť, že na ich pozemkoch sa tzv. „verejná zeleň“ vôbec nachádza. Takýto výklad nekorešponduje s
ústavne-konformným výkladom dotknutých ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. vo svetle požiadavky
na zachovanie právnej istoty adresátov práva. Zároveň zdôraznil, že v tomto prípade je požiadavka

právnej istoty osobitne umocnená z dôvodu, že sa v prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu podľa zák. č. 66/2009 Z.z. má jednať o zásah verejnej moci do základných ľudských práv a
slobôd, medzi ktoré patrí aj vlastníctvo k dotknutým pozemkom. Ďalej žalobca podporne poukázal na
textáciu opatrení uvedených v zákone č. 66/2009 Z.z., ktoré sa týkali pozemkových úprav (§ 3 ods. 3
písm. c/ v znení účinnom k 1.7.2009) a mal za to, že v prípade akceptácie výkladu prezentovaného

súdom prvej inštancie by sa vlastník dotknutého pozemku mal obohatiť v zásade dvojnásobne za
to isté obmedzenie - najprv by mu mala patriť zo zákona jednorazová náhrada za vzniknuté právo
zodpovedajúce vecnému bremenu a následne po vykonaní pozemkových úprav mohol opakovane
obdržať finančnú náhradu za pozemok. Uvedený výklad sa preto nejaví byť priliehavým z hľadiska cieľov
sledovaných zákonom č. 66/2009 Z.z. Príslušné ustanovenie bolo vypustené až novelizáciou cit. zákona

vykonanou zákonom č. 257/2022 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.9.2022 – až od tohto momentu
stratili vlastníci dotknutých pozemkov právo domáhať sa finančnej náhrady za dotknuté pozemky. Podľa
názoru žalobcu uvedená zmena predstavuje obmedzenie vlastníkov v možnosti získania definitívnej
kompenzácie za vzniknuté jednostranné obmedzenie svojho vlastníctva podľa zákona č. 66/2009 Z.z.a transformuje pôvodne platné pravidlá pre opakovanú odplatu za opatrenia obmedzujúce vlastníkov
na vznik práva na jednorazovú odplatu pre dotknutých vlastníkov. Prezentoval názor, podľa ktorého: -
za obmedzenie podľa § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. patrí dotknutým osobám opakujúca sa náhrada,

- právo na jednorazovú náhradu môže pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 tohto
zákona vzniknúť až momentom zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do
katastra nehnuteľností, pričom v prípade, ak by malo vzniknúť právo na jednorazovú náhradu zo
zákona, k uvedenému mohlo dôjsť až po účinnosti novely vykonanej zákonom č. 257/2022 Z.z. a teda
ku dňu 1.9.2022. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil tiež námietku premlčania vznesenú

žalovaným a podľa žalobcu aj v prípade, ak by vzniklo právo na jednorazovú náhradu za obmedzujúce
opatrenia podľa zák. č. 66/2009 Z.z., takéto právo v čase podania žaloby nebolo premlčané. V ďalšej
časti odvolania žalobca opakovane spochybňoval vlastnícke právo k „Borovicovému háju“ právneho
predchodcu žalovaného ako aj skutočnosť, že právo správy k tomuto majetku v rozhodnom čase
patrilo Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc, argumentujúc rozhodnutím Ministerstva
lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987 a jeho prílohou č. 1, taktiež aj neplatnosťou

hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 o prevode správy národného majetku, a preto na základe
zákona č. 138/1991 Zb. nemohlo prejsť vlastníctvo a správa majetku zo štátu na žalovaného. Citoval
v tejto súvislosti k obsahu práva užívania lesných pozemkov ust. § 12 ods. 1, § 13 zákona č. 61/1977
Zb. o lesoch v znení účinnom do 23.6.1991 a súvisiace ust. § 64 ods. 1, § 65 ods. 3, § 68 ods.
1, tiež § 8, § 9a Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1983 do 30.6.1988, týkajúce

sa dočasnej správy a prevodu správy národného majetku. Podľa žalobcu Záhradnícky a sadovnícky
podnik mesta Košíc nemal v správe lokalitu „Borovicový háj,“ keďže mu bola uložená povinnosť
uzatvorenia príslušnej hospodárskej zmluvy o prevode správy ministerstvom, pričom v konaní nebolo
preukázané uzatvorenie takejto hospodárskej zmluvy, ktorou mala byť prevedená správa národného
majetku na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc od inej socialistickej organizácie. Preto

je nutné uzatvoriť, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nikdy platne správu národného
majetku nad lokalitou „Borovicový háj“ nezískal, správu tohto národného majetku ako súčasti štátneho
socialistického vlastníctva nemohol preto platne prevádzať na iné socialistické organizácie, nakoľko
podľa žalobcu „Borovicový háj“ po celý čas mal v dočasnej správe Okresný národný výbor v Košiciach.
Vzhľadom na uvedené právny následok prechodu „Borovicového hája“ na základe zákona č. 138/1991

Zb. o majetku obcí na žalovaného nemohol nastať, nakoľko v zmysle jeho § 2 ods. 1 do vlastníctva
obcí prechádzal majetok štátu, ku ktorému patrilo štátnym organizáciám právo hospodárenia – nie
dočasná správa. Preto aj z tohto dôvodu podľa žalobcu nemožno na vec aplikovať § 1 ods. 2 zák.
č. 66/2009 Z.z. Vyhotovenie Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov nie je
spôsobilé založiť prechod vlastníckeho práva k lokalite „Borovicový háj“ zo štátu na obec v prípade,

ak pre takýto prechod nie sú splnené podmienky uvedené v § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí. Trval na to, že hospodárska zmluva je s poukazom na ust. § 24 ods. 1, § 152 ods. 1
Hospodárskeho zákonníka v nadväznosti na § 37 Občianskeho zákonníka (účinných ku dňu 10.11.1987)
absolútne neplatným právnym úkonom, a to z dôvodu nepresného vymedzenia subjektov na oboch
stranách vzťahu, ako aj z dôvodu neurčitosti (nepresnosti) vymedzenia jej predmetu („Borovicový háj

o rozlohe 11,4245 ha kat. územie Košice-západ“), v ktorej absentovalo presné vymedzenie parciel,
na ktorých sa Borovicový háj nachádza, umožňujúce evidovanie prevodu v evidencii nehnuteľností, a
teda na základe neplatnej hospodárskej zmluvy nemohlo dôjsť k platnému prevodu správy národného
majetku na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc, a následne ani k platnému prevodu sporného
majetku do vlastníctva obce v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. Splnenie ani jednej zo zákonom

stanovených podmienok v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., na základe ktorej by malo dôjsť k prechodu
vlastníckeho práva k verejnej zeleni zo štátu na žalovaného, nebolo v tomto konaní preukázané. Žalobca
taktiež vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal tým, či námietka premlčania nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Záverom uviedol, že od 90. rokov minulého storočia je nielen všeobecne známou
skutočnosťou, ale aj súčasťou tuzemského právneho poriadku konštatovanie, že v rokoch 1948 - 1989

komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony, ktoré za účelom dosiahnutia ním
sledovaných cieľov sám prijal (§ 1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody). Hoci na základe výslovnej
dikcie zákona o dobe neslobody, sa právne akty prijaté v dobe uvedenej v § 1 zrušujú len vtedy, ak tak
ustanovujú osobitné zákony (§ 2 zákona), aj v prejednávanej veci (v ktorej predmetom sporu nebola
požiadavka na zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale otázky či rozhodnutie Obvodného národného

výboru zo dňa 15.3.1985, hospodárska zmluva vyvolalo skorším právom predpokladané účinky) bolo
treba postupy z doby neslobody podrobiť testu ich súladnosti s vtedajším právom a bez tendencie
prípadnej nesprávnosti prehliadať či dokonca obhajovať. Vzhľadom na uvedené žalobca zastával názor,
že na sporných pozemkoch vecné bremeno v prospech žalovaného na základe zákona č. 66/2009 Z.z.nevzniklo, a preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné(§§355až358CSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1acontrarioCSP),
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody
nie sú preukázané a napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods.
1 a 2 CSP potvrdil v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o nároku plne

úspešného žalovaného na náhradu trov konania. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s vecne
správnymi a aj úplnými dôvodmi napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie jasne a výstižne
vysvetlil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, podľa akej právnej normy vec posúdil
a z akých podstatných dôvodov žalobu zamietol, s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov,
pričom sa náležite vysporiadal tiež s relevantnými argumentmi strán, žalobcom opakovane namietanými

v podanom odvolaní, ktoré mali pre posúdenie prejednávanej veci zásadný význam.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.6.2025
o 10:00 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke krajského súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

8. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej
inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania
odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil
skutkový stav veci, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

a vyplynuli z prednesov a zhodných tvrdení strán alebo inak vyšli v konaní najavo, skutkové zistenia
podradil pod relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený
skutkový stav, pričom otázku povahy náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena na pozemkoch
žalobcupodľazákonač.66/2009Z.z.akoajotázkupremlčaniauplatnenéhonárokunazákladenámietky
žalovaného posúdil so správnym záverom, že uplatnené právo je premlčané a nakoľko sa žalovaný

premlčania účinne dovolal, z tohto dôvodu premlčané právo žalobcovi nemožno priznať (§ 100 ods. 1
tretia veta OZ).

10. V súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP preto odvolací súd odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska

posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP).

11. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobca
opakovane uvádza skutočnosti a námietky prednesené už v prvoinštančnom štádiu konania, ktoré nie

sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
sa s tvrdenými skutočnosťami a relevantnou argumentáciou sporových strán (i s argumentmi žalobcu,
ktoré opakovane namieta v podanom odvolaní) vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutiasprávnym spôsobom, v plnom súlade so zákonom i závermi ustálenými právnou praxou a jeho právnym
záverom niet čo vytknúť.

12. Je potrebné bez výhrad súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade boli
preukázané všetky relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko na
pozemkoch žalobcu, ktoré sú predmetom sporu, sa nachádza verejná zeleň, tzv. Borovicový háj nad
Popradskou ul. v Košiciach, ktorý prešiel z vlastníctva štátu (v správe Záhradníckeho a sadovníckeho
podniku, š.p. Košice) do vlastníctva žalovaného dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.

o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991, pričom na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých
je umiestnená verejná zeleň (teda nenachádzajú sa na nich žiadne stavby), ktorá prešla do vlastníctva
obce podľa osobitného predpisu (ktorým je zákon č. 138/1991 Zb.), sa úprava zákona č. 66/2009 Z.z.
(vzťahujúcasanapozemkypodstavbami)vzťahujeprimerane,čojeexplicitnevyjadrenévust.§1ods.2
tohto zákona. Samotný zákon č. 66/2009 Z.z. pre účely usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom,
na ktorých je umiestnená (tiež) verejná zeleň, predpokladá, a to bez určenia akýchkoľvek kvalitatívnych

či kvantitatívnych parametrov, že jej vlastník môže byť odlišný od vlastníka pozemku, na ktorom sa
nachádza. Tým je aj z pohľadu odvolacieho súdu daný jasný podklad pre záver, že tak ako pozemky
pod stavbami, aj pozemky pod verejnou zeleňou (tiež pod športovým areálom a pod cintorínom), už
v samotnej podstate môžu byť – za splnenia ďalších predpokladov vzťahujúcich sa na usporiadanie
pomerov v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., zaťažené zákonným vecným bremenom podľa tohto

zákona. Vo svetle odvolacej argumentácie žalobcu spochybňujúcej označenie danej lokality ako verejnej
zelene, odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku dodáva, že pod verejnou zeleňou netreba
rozumieť len samotný porast (biotop), ale skladbu prírodných (porast je jedným z nich), krajinných,
architektonických a inžinierskych prvkov, ktoré vznikli spolupôsobením človeka a prírody, ktorá vo svojej
komplexnosti predstavuje funkčne a esteticky jeden celok. O tom, že charakteristiku verejnej zelene

spĺňa tiež lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul., ktorá je považovaná za významné mestské
biocentrum regionálneho významu, celé desaťročia využívané širokou verejnosťou ako oddychová zóna
na športovo-rekreačné účely, v danom prípade nemožno mať ani podľa posúdenia odvolacieho súdu
(zhodne s názorom súdu prvej inštancie), rozumné pochybnosti. Zohľadňujúc legislatívne oddelenie
vlastníctva verejnej zelene a pozemku pod verejnou zeleňou a prihliadajúc na povahu verejnej zelene,

ktorá sa spôsobom obmedzenia vlastníckych oprávnení majiteľa pozemku od stavieb v podstate nijak
neodlišuje, odvolací súd nenašiel racionálnu oporu pre záver, že by (len) primerané použitie úpravy
zákona č. 66/2009 Z.z. vzťahujúcej sa na stavby, v sebe nemalo subsumovať tiež usporiadanie vzťahu
k pozemku zriadením vecného bremena (§ 4 zákona). Rovnako odvolací súd nevzhliadol najmenší
dôvod, pre ktorý by závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktoré súd prvej inštancie

v napadnutom rozsudku výstižne odkázal, nemali byť použiteľné na tento prípad len preto, že riešili
náhradu za vecné bremeno zriadené na základe toho istého zákona, za tých istých okolností a s tým
istým obsahom, len na pozemkoch pod inou entitou.

13. Neopodstatnená je i odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie v rozhodnutí neozrejmil

skutočnosti vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom právneho
posúdenia veci žalobcovi v podstate vnútil svoj názor, že jeho pohľadávka má základ v zákone č.
66/2009 Z.z. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na to, že právne posúdenie veci je úlohou
súdu, ktorý v civilnom sporovom konaní nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný
posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú

(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 196/2009 zo dňa 22.9.2010). V dôvodoch
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil výber, interpretáciu
a použitie príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. na posudzovaný prípad, v ktorých (dôvodoch)
sú logicky subsumované dôvody, pre ktoré nebol zistený skutkový stav posúdený podľa inej do úvahy
prichádzajúcej alternatívy.

14. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vlastníkom zaťažených
pozemkov za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí primeraná náhrada, ktorá
má jednorazovú povahu, nemá teda charakter opakovaného plnenia a premlčuje sa v lehote troch
rokov odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009), t.j. najneskôr sa tento nárok premlčal

dňom 1.7.2012, pričom aj v posudzovanom prípade právo žalobcu na náhradu za zriadenie vecného
bremena na pozemkoch sa premlčalo, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej
dobe - žalobca podal žalobu na súde dňa 14.5.2020, teda po márnom uplynutí premlčacej doby,
a preto premlčaný nárok žalobcovi nebolo možné priznať. Odvolací súd poznamenáva, že zamietavérozhodnutie súdu prvej inštancie v danom spore (z dôvodu premlčania práva žalobcu na jednorazovú
náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva) je v plnom súlade so závermi ustálenej rozhodovacej
praxe prezentovanej recentnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, citovanými

v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri
zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote
troch rokov počítanej od účinnosti tohto zákona.

15. Správnosť záveru súdu prvej inštancie o jednorazovej povahe náhrady za zriadenie vecného
bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., potvrdzujú aj ďalšie nedávne rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ktorý toto riešenie už považuje za svoju ustálenú rozhodovaciu prax (porov. uznesenie sp. zn.
5Cdo/161/2023 zo dňa 28.11.2024), pričom medzičasom bolo jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu
založené na tomto riešení už aj publikované (uznesenie sp. zn. 7Cdo/49/2023 zo dňa 26.6.2024,
uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 46/2024).

16. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v spojení
s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny v jeho napadnutom zamietavom výroku vo veci samej, ako
aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v zmysle § 255 ods. 1 CSP v plnom
procesnom úspechu žalovaného v spore.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko neúspešný žalobca nemá
právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, žiadne trovy
v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanejopravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).