Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7022200529
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200529.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka,PhD.(sudcaspravodajca)ačlenovsenátuJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,LL.M.aJUDr.Martina
Tisa, v právnej veci žalobcu: N.. T. H., narodený X. H. XXXX, bytom B. XXX, právne zastúpený: JUDr.
Petronela Toporcer Zavacká, LL.M., advokátka so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, proti žalovanému:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-4Sa/16/2022-63, zo dňa 28.
augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania
1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom
zo dňa 28. augusta 2024, č. k. KE-4Sa/16/2022-63 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022 (ďalej len „preskúmavané

rozhodnutie“).
2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zmenil výrok rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 200-099561-
CA04/2022 zo dňa 2. mája 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že za slová „§ 49“ doplnil
slová „§ 51 ods. 2“. V ostatnom žalovaný odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán priznal žalobcovi podľa § 30, § 49, § 53
a § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na materské z dôvodu, že od 25. septembra 2021 sa stará o
dieťa, ktorým je T. H., narodený XX. J. XXXX (ďalej len „syn žalobcu“), a to z nemocenského poistenia
zamestnanca (žalobcu) zamestnávateľa Siemens Healthcare s.r.o., Lamačská cesta 3/A, Bratislava
(ďalej len „zamestnávateľ“), vo výške 53,85210000 eur za deň od 25. septembra 2021 do zániku nároku
na materské s výnimkou od 4. októbra 2021, kedy žalobcovi zanikol nárok na materské, nakoľko nespĺňa
podmienku starostlivosti o dieťa.

4. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“); (ii) uviedol, že z došetrenia veci vyplýva, že
fond pracovného času po prevzatí syna žalobcu do starostlivosti z hľadiska jednotlivých dní v týždni avykázaných odpracovaných hodín počas týchto dní v sporných mesiacoch (október až december 2021)
bol natoľko rozsiahly, že znemožňoval považovať podmienku starostlivosti žalobcu o svojho syna od 4.
októbra 2021 za splnenú; (iii) ďalej uviedol, že zo zamestnávateľom predloženej dochádzky vyplýva, že

pracovná zaťaženosť žalobcu z hľadiska času objektívne vylučovala súčasné poskytovanie starostlivosti
o syna priamo žalobcom; (iv) vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že nie je možné považovať podmienku
starostlivosti o dieťa od 4. októbra 2021 za splnenú; (v) ďalej poukázal na skutočnosť, že manželka
žalobcu mala v rozhodnom čase prerušené povinné nemocenské poistenie zamestnanca z dôvodu
čerpania rodičovskej dovolenky kvôli starostlivosti o dcéru (ďalej len „dcéra žalobcu“), ktorá sa narodila

dňa XX. U. XXXX.
5.Žalobcanapadolpreskúmavanérozhodnutiesprávnoužalobouzodňa29.septembra2022,ktorábola
Krajskému súdu v Košiciach doručená dňa 30. septembra 2022. O správnej žalobe žalobcu rozhodol
správny súd tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.
6. Správny súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) zhrnul východiská rozhodnutia
(relevantné skutočnosti opísané v bode 16 napadnutého rozsudku); (ii) uviedol/citoval aplikované právne

normy [osobitne ustanovenie § 30 písm. b), § 49 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 3 písm. d), § 51 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z.], ktoré následne interpretoval; (iii) uviedol, že „ ... právna úprava materského nevylučuje
poskytnutie tejto nemocenskej dávky otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Z ustanovenia
§ 30 písm. b/ zákona o SP vyplýva, že poistenec nesmie mať príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací
základ z toho pracovného vzťahu, z ktorého si uplatňuje nárok na materské, čo však nevylučuje možnosť

mať taký príjem z iného pracovného vzťahu, t. j. z iného nemocenského poistenia. Okrem týchto
všeobecných podmienok nároku na nemocenskú dávku (nemocenské poistenie a absencia príjmu), v
danom prípade materského, musí žiadateľ - otec dieťaťa, spĺňať aj ďalšie osobitné podmienky nároku
na materské: starostlivosť o dieťa, vek dieťaťa, najmenej 270 dní nemocenského poistenia, uplynutie 6
týždňov odo dňa pôrodu, nepoberanie materského resp. rodičovského príspevku na to isté dieťa matkou

dieťaťa.“; (iv) následne zdôraznil, že „Podmienka zabezpečovania starostlivosti o dieťa nie je naplnená
len jej formálnym deklarovaním, ale vytvorením reálnych podmienok poskytovania starostlivosti o
dieťa. Z uvedeného dôvodu je potrebné v každom prípade osobitne posudzovať reálnu možnosť
faktického poskytovania starostlivosti otcom dieťaťa. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s
čerpaním rodičovskej dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča,

korešpondujúcim so všeobecným účelom nemocenského poistenia ...“; (v) akcentoval prístup, podľa
ktorého nemožno splnenie uvedených podmienok posudzovať izolovane; (vi) následne dôvodil, že
„Podľa názoru správneho súdu je pojem starostlivosť o dieťa potrebné v tomto smere vykladať ako
osobnústarostlivosť,ktorújezdôvoduodkázanostidieťaťa,celodennepovinnýposkytovaťrodičdieťaťa.
Delegovanástarostlivosťodieťa,zaktorúosoba(vdanomprípadeotecdieťaťa)poberámaterskévsebe

zahŕňa skutočnú fyzickú osobnú starostlivosť bez zastúpenia inou fyzickou osobou, a to i s poukazom na
skutočnosť, že manželka žalobcu (N.. H.. Q. H.) má aktuálne prerušené povinné nemocenské poistenie
zamestnanca kvôli čerpaniu rodičovskej dovolenky z dôvodu starostlivosti o dcéru (nar. XX.XX.XXXX).
Vzhľadomnauvedenésasprávnysúdstotožnilsnázoromžalovanej,žežalobcoviod04.10.2021zanikol
nárok na materské, nakoľko nespĺňa podmienku starostlivosti o dieťa.“; (vii) námietku žalobcu, že mu

malo byť priznané materské aspoň za tie dni, kedy odpracoval u zamestnávateľa menej hodín, prípadne
nepracoval vôbec, vyhodnotil správny súd s odkazom na ustanovenia § 48 až § 51a a § 52 zákona č.
461/2003 Z. z. ako nedôvodnú; (viii) rovnako tak vyhodnotil námietku/tvrdenie žalobcu o diskriminácii,
dôvodiac, že otcovia sa dostávajú do výnimočnej (inej) situácie v porovnaní s poistenkyňami (matkami)
uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým dátum predpokladaného pôrodu určí lekár. Vychádzajúc

z uvedeného dospel správny súd k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím (ani prvostupňovým
rozhodnutím) nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto správnu žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
7.Otrováchkonaniasprávnysúdrozhodolpodľa§167anasl.SSPtak,žeúčastníkomprávonanáhradu
trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému nevznikli také dôvodne

vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu a vyjadrenie k nej
8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 26. novembra 2024, pričom
dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil a bližšie opísal (po tom, ako zhrnul základný skutkový a právny stav,
základ jeho argumentácie a podstatu rozhodnutí vo veci - časť B kasačnej sťažnosti) v časti C kasačnej

sťažnosti označenej ako „sťažnostné body“. Tieto ďalej špecifikoval odkazom na ustanovenie (i) § 440
ods. 1 písm. f) SSP (s označením „vady zmätočnosti“) a (ii) § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že
správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci).9. Prvý, žalobcom uvádzaný, dôvod kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] žalobca ďalej
argumentačne rozčlenil na (i) námietku týkajúcu sa vytvárania domnienky o neposkytovaní adekvátnej
osobnej starostlivosti synovi žalobcu; (ii) námietku diskriminácie pri posudzovaní plnenia podmienok na

vznik nároku na materské a (iii) námietku absencie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku.
10. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou ohľadom poskytovania adekvátnej osobnej starostlivosti
synovi žalobcu [bod 9 sub (i) vyššie] žalobca v podstatnom dôvodil, že (i) správny súd v napadnutom
rozsudku iba stroho skonštatoval, že žalobca síce vykonával prácu formou home-office, avšak takmer
na dennej báze cez aktívny čas maloletého, čo podľa správneho súdu objektívne vylučovalo súčasné

poskytovanie starostlivosti o maloletého; (ii) v tejto súvislosti uviedol, že správny súd opomenul vziať do
úvahy žalobcom predložené dôkazné prostriedky, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že žalobca
si upravil pracovné podmienky tak, aby mohol poskytovať svojmu synovi predvídanú starostlivosť; (iii)
zdôraznil, že žalobca v čase rodičovskej dovolenky pomerne znížil počet svojich odpracovaných hodín,
pričom jeho hrubý príjem sa taktiež pomerne znížil, čím mal žalobca preukázať splnenie podmienky
na priznanie nároku na materské; (iv) za zarážajúce žalobca označil konštatovanie správneho súdu, z

ktorého vyplýva, že dvaja rodičia na materskej/rodičovskej dovolenke sa nemôžu starať osobitne o dve
rôzne deti; (v) namietal, že správny súd neskúmal reálnu starostlivosť žalobcu o syna a zdôraznil, že
synovi skutočne poskytoval starostlivosť v takom rozsahu, v akom to predvídal zákon č. 461/2003 Z.
z.; (vi) zdôraznil, že správne orgány, rovnako ako správny súd, bez jediného relevantného argumentu
dospeli k záveru, že žalobca sa o svojho syna nestaral; (viii) v závere tejto časti kasačnej sťažnosti

žalobca uviedol, že „ ... Správny súd nielenže riadne nepreskúmal Žalobcom uvedené námietky v
Správnej žalobe a nedal na ne odpoveď, ale zároveň aproboval neudržateľný postup Žalovanej, kedy
k záveru o skutkovom stave pristúpil bez opory vo vykonaných dôkazoch, úplne popierajúc zmysel a
podstatu materského ...“.
11. V súvislosti s druhou uvedenou námietkou týkajúcou sa diskriminácie pri posudzovaní plnenia

podmienok na vznik nároku na materské [bod 9 sub (ii) vyššie] žalobca v podstatnom dôvodil, že (i)
správneorgányprisplnenípodmienoknavznikmaterskéhopostupovaliinakakovporovnanísprípadom
manželky žalobcu; (ii) uviedol, že v prípade manželky žalobcu, ktorá predtým poberala materské na
maloletého, sa žalovaný pri posudzovaní splnenia podmienok na vznik nároku na materské vôbec
nezaoberal skutočnosťou, že manželke žalobcu počas rodičovskej dovolenky vznikol nový pracovný

pomer, aký príjem manželka žalobcu z nového úväzku dosahovala, prípadne, aký bol fond pracovného
časumanželkyžalobcuznovéhopríjmu,nakoľkopodľanázoružalovanéhonároknavýplatumaterského
v prípade žien zanikne len vtedy, ak má žena príjem z toho istého pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého
jejvznikolnároknamaterské;(iii)akcentovalskutočnosť,ževprípadežalovanéhojezaužívanoupraxou,
že pri rôznych žiadateľoch o materské postupuje rôzne z dôvodu kategorizácie pohlavia; (iv) namietal,

že správny súd v bode 33 napadnutého rozsudku iba stroho uviedol, že v prípade žalobcu nejde o
diskrimináciu z toho dôvodu, že otec dieťaťa je v porovnaní s matkou dieťaťa vo výhodnejšej pozícii,
nakoľko si vie sám určiť dátum poistnej udalosti, a teda aj dátum vzniku nároku na materské; (v) na záver
tejto časti kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že napriek tomu, že v správnej žalobe venoval žalobca
dostatočný argumentačný priestor týkajúci sa diskriminačného postupu žalovaného, správny súd tejto

problematike venoval len jeden bod v napadnutom rozsudku a aj ten je pre žalobcu nezrozumiteľný.
12. K námietke absencie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku [bod 9 sub (iii) vyššie]
žalobca uviedol, že správny súd nereagoval relevantným spôsobom na podstatnú výhradu žalobcu,
ktorá sa týkala priznania nároku na materské aspoň za tie dni, kedy odpracoval u zamestnávateľa
menej hodín. Ďalej uviedol, že správny súd relevantným spôsobom nereagoval na ďalšiu námietku

žalobcu, spočívajúcu v diskriminačnom prístupe žalovaného. Rovnako tak sa správny súd podľa
žalobcu nezaoberal ďalšou podstatnou výhradou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutí žalovaného. Uviedol, že „Správny súd v Napádanom rozsudku vyslovene len aproboval
postup Žalovanej, v zmysle ktorého požiadavky na odôvodnenie v zmysle § 209 ods. (4) ZoSP budú
naplnené až v rámci konania o odvolaní, a teda Druhého rozhodnutia o odvolaní.“. V tejto súvislosti

zdôraznil, že správny súd tým aproboval žalovaným zavedenú neudržateľnú prax, v zmysle ktorej sa
odníma účastníkom správneho konania možnosť v odvolaní napadnúť dôvody rozhodnutia, pretože tieto
v prvostupňovom rozhodnutí uvedené nebudú, nakoľko budú uvedené až v rozhodnutí o odvolaní.
13. Podstatu druhého, žalobcom uvádzaného, dôvodu kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. g)
SSP] žalobca vyjadril v bode 134 kasačnej sťažnosti tvrdiac, že § 49 ods. 1 písm. a) zákona č.

461/2003 Z. z. žiadnym spôsobom nehovorí o tom, aký má byť rozsah poskytovanej starostlivosti, ani
to, v akých časových intervaloch sa má konkrétna starostlivosť poskytovať dieťaťu. Ďalej dôvodil, že
zákonodarca žiadnym spôsobom nešpecifikoval spôsob skĺbenia starostlivosti o dieťa iným poistencom.
Dospel teda k záveru, že zo strany správneho súdu došlo k extenzívnemu výkladu tohto ustanovenia,čo malo za následok nesprávne právne posúdenie situácie žalobcu zo strany správneho súdu v
takom rozsahu, že podľa správneho súdu nemohol žalobca poskytovať synovi popri svojej pracovnej
činnosti starostlivosť predpokladanú uvedeným ustanovením zákona. Zdôraznil, že podľa jeho názoru

bolo dostatočne preukázané, že synovi poskytoval aj popri výkone pracovnej činnosti starostlivosť
predpokladanú zákonom č. 461/2003 Z. z., teda, že pomerne znížil počet svojich odpracovaných hodín,
pričom jeho hrubý príjem sa taktiež pomerne znížil, čím mal žalobca jednoznačne splniť podmienku
starostlivostiodieťa.Namietal,žesprávnysúdsaabsolútnenezaujímaloskutočnosť,koľkohodíndenne
sa žalobca venoval starostlivosti o syna, naopak zaoberal sa tým, koľko hodín denne žalobca venoval

svojejpracovnejčinnosti.Žalobcainterpretáciouustanovenia§52ods.1zákonač.461/2003Z.z.dospel
k záveru, že materské sa má poskytovať za dni, a teda sa malo aj v prípade žalobcu priznať za dni, kedy
žalobca jednoznačne poskytoval maloletému starostlivosť.
14. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca vzhliadol aj v posúdení diskriminačného postupu
žalovaného zo strany správneho súdu. Dôvodil, že zákon č. 461/2003 Z. z. na vznik nároku na materské
nerozlišuje, či žiadateľom o materské je otec dieťaťa alebo matka dieťaťa a ani nerozlišuje to, kto si

môže určiť termín nástupu na materskú dovolenku. Zdôraznil, že s ním (ako s otcom) sa pri žiadosti o
materské zaobchádzalo nepriaznivejšie v porovnaní s prípadmi, keď o materské požiada matka dieťaťa.
15. Žalobca v závere kasačnej sťažnosti navrhol, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok
správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
16. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 20. decembra 2024 vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom

vyjadrení v podstatnom uviedol, že (i) trvá na svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 3. novembra
2022astotožňujesasnapadnutýmrozsudkomsprávnehosúdu;(ii)zazákladnúspornúotázkupovažuje
otázku posúdenia splnenia podmienky starostlivosti o dieťa a taktiež diskriminačný postup správnych
orgánov; (iii) následne interpretoval ustanovenie § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s ustanovením
§ 51 ods. 2 tohto zákona a odkázal sa na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a najvyššieho správneho

súdu; (iii) následne uviedol, že „Z údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne vyplýva, že v
súvislosti so synom žalobcu jeho manželka poberala materské v období od 7. novembra 2018 do 2.
júla 2019. Za toto obdobie nemá vykázaný dosahovaný vymeriavací základ na platenie poistného na
nemocenské poistenie, s výnimkou mesiaca november 2018 (6 dní) a mesiaca júl 2019 (29 dní), t. j.
času, kedy nárok na materské nemala.“; (iv) zdôraznil, že žalobca podstatným spôsobom neobmedzil

výkon práce v období od 4. októbra 2021 a tým nebolo možné podmienku poskytovania starostlivosti
dieťaťu ustanovenú v paragrafe 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. považovať za splnenú. Navrhol preto,
aby najvyšší správny súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol.
17. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 16. januára 2025 na
vedomie.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III.A Procesný postup najvyššieho správneho súdu

18. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým

postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti žalobcu
a z toho vyplývajúce možné dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ
(žalobca) včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o
súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

19. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený na?úradnej?tabuli najvyššieho správneho súdu a na internetovej stránke najvyššieho
správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. mája 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452
ods. 1 SSP).
20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového

materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

III.B Aplikovateľné právne predpisy

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
23.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.

25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
26. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské
poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie
príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.
27. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z., z nemocenského poistenia sa za podmienok

ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské.
28. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo
činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento
zákon neustanovuje inak, ak a) splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku
počas trvania nemocenského poistenia a b) zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v

posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,
za obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia povinne nemocensky poistenej samostatne
zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca
predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,
najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol

dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka zaplatenia poistného na nemocenské poistenie
sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako
5 eur.
29. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o
materské, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky

poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského.
30. Podľa § 49 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec, ktorý sa stará o
dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok
na materské v období 28 týždňov od priznania materského.
31. Podľa § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o

materské, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka
nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
32. Podľa § 49 ods. 3 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec je otec dieťaťa,
najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo
rodičovský príspevok.

33. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo
právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o
dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia
dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej
osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku

na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.
34. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu,
ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o
dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa
poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku

na materské.
35. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z., rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou
štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.
36. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona
je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu

dieťaťa,najmäprimeranávýživadieťaťa,hygienadieťaťa,výchovadieťaťaadodržiavaniepreventívnych
prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.37. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z. z., podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje
za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou
fyzickou osobou alebo právnickou osobou.

III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

38. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd
postupompodľa§190SSPzamietolakonedôvodnúsprávnužalobužalobcu,ktorousažalobcadomáhal

preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022. Závery odôvodňujúce
takýto postup (postup podľa § 190 SSP) sú vyjadrené v bode 2 až 7 vyššie.
39. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti, ale aj z ostatných skutočností vyplývajúcich z obsahu
administratívneho spisu a súdneho spisu, najvyšší správny súd identifikoval nasledovné okruhy (resp.
zásadné právne otázky), ktorých posúdenie bolo pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Išlo o (i) posúdenie
splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 3 písm. e) v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 písm.

b) zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany
žalobcu; (ii) posúdenie diskriminácie žalobcu ako otca pri posudzovaní plnenia podmienok na vznik
nároku na materské a (iii) posúdenie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku.
40. Čo sa týka skutkového stavu, ktorý najvyšší správny súd vzal za základ svojho rozhodnutia, tento
vyplýva z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného a bol (i) správnym

súdom sumarizovaný v bodoch 2 až 11 napadnutého rozsudku a (ii) v časti B.1 (body 5 až 26) kasačnej
sťažnosti označenej ako „Priebeh správneho konania (nesporné skutočnosti)“. Zistený skutkový stav
nebol medzi účastníkmi sporným, kasačný súd preto odkazuje na vyššie zmienené časti napadnutého
rozsudku resp. kasačnej sťažnosti.

III.C(i) Posúdenie splnenia podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu

41. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49
zákona č. 461/2003 Z. z., je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone
č. 461/2003 Z. z. a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Najvyšší správny

súd (aj s odkazom na skoršiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, napr. odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžfk/18/2018 z 13. februára 2019) v tejto súvislosti poukazuje na definíciu,
resp. pojmové vymedzenie iného poistenca v ustanovení § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.
z. v znení platnom v rozhodnom čase. Najvyšší správny súd uvádza, že samotné vymedzenie pojmu
iný poistenec (zákonodarcom použité v súvislosti so vznikom nároku na materské v ustanoveniach

označených vyššie) však neobsahuje, resp. nevymedzuje všetky podmienky vzniku nároku na materské.
Jazykovo-gramatický výklad výlučne ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v danom prípade celkom
nepostačuje, keďže takýto jednoduchý výklad zákona nie je možné bezvýhradne akceptovať. Znamenal
by totiž určitú možnosť obchádzania zákona a jeho zneužitia, resp. išlo by o výklad explicitne popierajúci
účel a zmysel zákona.

42. Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto
pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom
kanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových kritérií: 1. jazykovo-gramatický výklad, 2.
historickývýklad,3.systematickývýklad,4. teleologickývýklad,5.výkladnazákladekonformity(súladu)
s európskym právom, 6. výklad na základe konformity s ústavou a 7. výklad v zmysle „Hospodárskej

analýzy práva“. V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu
má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne
odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický,
historický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo formách logickej argumentácie. Prvou
sledovanou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom

právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne
identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť
od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.
K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,
a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu

a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej
normy,ktorejnositeľomjeinterpretovanýprávnypredpis;naovereniesprávnostičinesprávnostivýkladu,
resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň
gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexteracionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej
právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým
či systematickým výkladom. Podľa kasačného súdu otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona

nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ vezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík
právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré
dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie,
mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona bez možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri
metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer

nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko-jazykový
je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno ignorovať a podceňovať. Kasačný súd poukazuje na
to, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý možno vyvodiť predovšetkým z autentických
dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh
rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je
základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie

zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom
ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický
postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý
má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel
zákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s

duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými
súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia.
Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery
nekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov.
43. Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.),

ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že sociálnym poistením
je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie
a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie
pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku
dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci

vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre
prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie
sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Jednou
z týchto dávok je materské [§ 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení]. Účelom
nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu

poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je
naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia
príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom.
44. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok
poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú

za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného
zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do
starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu [§ 2 písm.
a) zákona č. 461/2003 Z. z.]. Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku
vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len

obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.
45.Osobitnépodmienkynavzniknárokunamaterskéinéhopoistenca(predovšetkýmotca)súkonkrétne
upravené v § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého iný poistenec má nárok
na materské, ak sa tento o dieťa stará, vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch
rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej

270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Zároveň musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že
matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok na to isté dieťa.
46. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný
poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o
dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah

a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku
na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť
jednakzlimitudĺžkyposkytovaniamaterského(materskésaposkytujenajdlhšiedodovŕšeniatrochrokov
veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov), jednak zprávnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a
s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže
alebonesmiestaraťodieťapresvojnepriaznivýzdravotnýstav,prípadnezinýchdôvodov.Pokiaľbytotiž

pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov
dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.
z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať napríklad v tom, že
poistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími
osobami), materské by sa (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu.

47. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že výklad pojmu „starostlivosť“, resp. spojenie „starať sa
o dieťa“ napríklad formou referencie na definíciu riadnej starostlivosti o dieťa obsiahnutú v ustanovení
§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. (v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa
považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou
plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou) je pre aplikáciu ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z.
z. nevhodné. Zákon č. 461/2003 Z. z. v príslušnom ustanovení § 49 používa už vyššie interpretované

spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné
rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť
o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa. Najvyšší správny súd taktiež
poukazuje na samotné znenie § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., z ktorého jazykového vyjadrenia
je zrejmé, že vymedzenie pojmu „riadna starostlivosť“ v tomto ustanovení je legálnou definíciou pojmu

pre potreby a účely zákona č. 571/2009 Z. z. Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné
uviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje
inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho
zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém,
systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým

systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a
teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti,
v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu má teda
nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad
poistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým

princípzásluhovosti.Systémštátnejsociálnejpodpory(podktorýmožnozaradiťajrodičovskýpríspevok)
je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne
dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento
typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými
pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť,

najvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z
príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju
sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci, a to
tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu
riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp

subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo
nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na
preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti
zabezpečiť sa vlastným pričinením.
48. Vo svetle vyššie uvedeného potom najvyšší správny súd posudzoval argumentáciu žalobcu týkajúcu

sa (i) jeho starostlivosti o syna a následne s tým súvisiacu (ii) stratu, resp. zníženie príjmu zo zárobkovej
činnosti žalobcu.
49. Čo sa týka výkonu práce žalobcu (a teda aj starostlivosti o syna žalobcu) v období mesiacov
október 2021 až december 2021, kasačný súd vychádzal zo skutočností zistených správnym orgánom
(žalovaným), ktoré boli prehľadne zhrnuté v tabuľkovom zobrazení na stranách 6 a 7 preskúmavaného

rozhodnutia (ďalej taktiež „prehľad“). Z uvedeného prehľadu vyplýva, že žalobca (i) v mesiaci október
2021 odpracoval spolu 96 hodín; (ii) v mesiaci november 2021 odpracoval spolu 99 hodín a 47 minút
a (iii) v mesiaci december 2021 odpracoval spolu 71 hodín a 40 minút; teda v uvedenom období
odpracoval celkom cca 267,5 hodín z maximálneho časového rozsahu pracovnej úlohy (Pozn. 350
hodín), ku ktorému sa žalobca zaviazal v dohode o vykonaní práce uzavretej so zamestnávateľom

dňa 9. septembra 2021 (ďalej len „DVP“ alebo „dohoda“). Z prehľadu taktiež vyplýva, že žalobca
vykonával pracovnú úlohu v jednotlivých dňoch nepretržite (Pozn. prerušenie možno identifikovať
dňa 2. novembra 2021 a 16. decembra 2021), spravidla začínajúc v ranných hodinách a končiac v
popoludňajších hodinách (Pozn. príkladmo 20. október 2021 - od 7:00 hod. do 15:34 hod.). Čas uvedenýv prehľade je evidovaný presne, bez zaokrúhľovania s uvedením počtu odpracovaných hodín a minút.
Žalobca a zamestnávateľ si v dohode (čl. 8 DVP) dohodli hodinovú odmenu 14,- Eur/ hod. (Pozn.
ktorá svojou výškou zodpovedala priemernému hodinovému zárobku žalobcu uvádzanému vo výkazoch

zamestnávateľa za mesiace máj 2021 až september 2021 - viď č. l. 21 až 23); pričom odmena bola
splatná po dokončení a odovzdaní čiastkových prác na základe výkazu práce (čl. 9 DVP) s možnosťou
zamestnávateľa odmenu primerane znížiť (čl. 10 DVP), ak vykonaná práca nezodpovedala dohodnutým
podmienkam(Pozn.zargumentácieúčastníkovanizobsahuspisunevyplýva,žebyktakémutozníženiu
došlo). Čo sa týka charakteru žalobcom vykonávanej práce, kasačný súd vychádzal z čl. 2 a čl. 3

dohody („Názov pozície: Software Developer/Engineer. Dohodnutý druh práce: Odstránenie bugov vo
funkcionalite „Packager“ pre projekt CHP použijúc prostredie Azure DevOps a programovací jazyk
C#“ a „Naprogramovanie novej funkcionality v jazyku C# v Azure DevOps prostredí pre nasledovné
features: Remote Field Installation, SecurityDelivery Process.”). Zo skutočností uvedených v tomto
bode vyššie vyplýva, že žalobca v rozhodnom období (v období mesiacov október 2021 až december
2021) vykonával v jednotlivých (v prehľade špecifikovaných) dňoch kontinuálnu prácu, ktorej povaha si

vyžadovala primeranú mieru sústredenia. Kasačný súd ďalej uvádza, že vykonávanie práce vo formáte
„home-office“ sa z podstaty veci vzťahuje na miesto výkonu práce; účelom takéhoto formátu však nie
je zníženie štandardov kvality vykonávanej práce alebo efektivity zamestnanca. Na záver tejto časti
kasačný súd uvádza, že syn žalobcu (narodený XX. J. XXXX) dosiahol v rozhodnom období vek troch
rokov, ktorému veku zodpovedá aj spôsob a rozsah potrebnej starostlivosti o dieťa v priebehu dňa.

Inými slovami, kasačný súd v opísaných skutočnostiach identifikoval nekompatibilitu, resp. nemožnosť
paralelného výkonu kontinuálnej pracovnej činnosti žalobcu a jeho starostlivosti o trojročné dieťa (Pozn.
ako príklad kasačný súd opäť uvádza 20. október 2021, kedy by syn žalobcu v čase od 7:00 hod. do
15:34 hod. zostal bez opatery).
50. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode najvyšší správny súd konštatuje,

že záver žalovaného, že „Z predloženej dochádzky vyplýva, že pracovná zaťaženosť navrhovateľa z
hľadiska času objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo navrhovateľom,
ako to požaduje zákon v znení neskorších predpisov, a taktiež aj príslušné súdy vo vyššie uvádzaných
rozsudkoch,vdôsledkučohoniejemožnépovažovaťpodmienkustarostlivostiodieťaod4.októbra2021
za splnenú.“ (str. 8 preskúmavaného rozhodnutia) možno považovať za záver korektný, zodpovedajúci

obsahu administratívneho spisu a zároveň reflektujúci ustálenú judikatúru najvyššieho správneho súdu,
na ktorú žalovaný vo svojom rozhodnutí odkazuje.
51. Záver uvedený v predošlom bode mal následný vplyv aj na posúdenie straty, resp. zníženia príjmu
žalobcu zo zárobkovej činnosti. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v
rozhodnom období (v období mesiacov október 2021 až december 2021) príjem zo zárobkovej činnosti.

Tento bol (i) vo vyjadrení priemerného hodinového zárobku príjmom takmer identickým (vychádzajúc
z DVP, resp. z údaju „základná tarifná mzda“ uvedeného vo výkazoch zamestnávateľa - 14,- Eur/hod;
viď č. l. 21-24), resp. o 50% vyšším (vychádzajúc z údaju „Priemerný hodinový zárobok“ uvedeného
vo výkazoch zamestnávateľa - 21,2780 Eur/hod; viď č. l. 21-24) v porovnaní s obdobím tomuto
obdobiu bezprostredne predchádzajúcim; (ii) zároveň však bol (v celkovom vyjadrení) príjmom nižším,

ktoré zníženie primárne (odhliadnuc od čerpania dovolenky, resp. inej povahy pracovného pomeru)
zodpovedalo menšiemu rozsahu hodín vykonanej práce žalobcom.
52. S odkazom na východiská uvedené v bodoch 41 až 47 vyššie najvyšší správny súd zdôrazňuje,
že osobitnou podmienkou vzniku nároku na materské iného poistenca podľa § 49 zákona č. 461/2003
Z. z. je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará, pričom musí ísť o starostlivosť osobnú a

zároveň starostlivosť svojím obsahom zodpovedajúcu veku dieťaťa. Pokiaľ teda aj v konkrétnej veci bolo
preukázané zníženie príjmu zamestnanca (ako také), avšak zároveň bolo vylúčené, že zamestnanec
mohol v rozhodnom čase poskytovať relevantnú starostlivosť o dieťa (nakoľko práve nepretržite
vykonával sofistikovanú činnosť vyžadujúcu si primeranú mieru sústredenia), je na mieste konštatovať
nesplnenie tejto osobitnej podmienky vzniku nároku na materské iného poistenca.

53. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že hoci sa materské poskytuje za dni (§ 52 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z.), jeho výška je stanovená „plošne/jednou hodnotou“ (75 % denného vymeriavacieho
základu; pozri § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo v spojení s ustanovením § 49 zákona č. 461/2003 Z.
z. (určujúceho „kontinuitu“ poskytovania materského v období 28 týždňov od jeho priznania) vylučuje
„proporčnosť“, ktorej sa žalobca v kasačnej sťažnosti domáha. Inými slovami, zákon č. 461/2003 Z. z.

nepripúšťa vznik nároku na materské v prípade iba parciálneho splnenia osobitnej podmienky vzniku
nároku (poskytovania starostlivosti dieťaťu) v proporčnom rozsahu za časti/dni, prípadne hodiny, kedy
sa poistenec o dieťa staral. Ostatne jednou zo základných povinností rodiča je sústavná a dôslednástarostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa [pozri. § 28 ods. 1 písm.
a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov].
54. S odkazom na vyššie uvedené kasačný súd dospel k záveru, že ako správne orgány, tak správny

súd posúdili splnenie osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 3 písm. e) v spojení s ustanovením § 49 ods.
1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo
strany žalobcu správne.

III.C(ii) Posúdenie diskriminácie žalobcu ako otca pri posudzovaní plnenia podmienok na vznik nároku

na materské

55. Žalobca, ako v správnej žalobe, tak aj v kasačnej sťažnosti, na viacerých miestach dôvodil, že zo
strany žalovaného dochádza vo vzťahu k žalobcovi k diskriminácii pri posudzovaní splnenia podmienok
na vznik nároku na materské. V tejto súvislosti uviedol, napríklad, že (i) „Stalo sa tak akousi zaužívanou
praxou u Žalovanej, že v prípade rôznych žiadateľov o vznik nároku na materské postupuje Žalovaná

rôzne z dôvodu kategorizácie pohlavia.“ (bod 90 kasačnej sťažnosti); (ii) „Vyššie uvedené tvrdenia
o prítomnosti diskriminačného postupu Žalovanej voči rôznym kategóriám žiadateľov o materské,
žalobca preukázal dôkaznými prostriedkami v správnom súdnom konaní, ktoré sú súčasťou súdneho
spisu .“ (bod 92 kasačnej sťažnosti); (iii) „Napriek tomu, že Žalobca dostatočným spôsobom v rámci
správneho súdneho konania preukázal prebiehajúcu diskrimináciu zo strany Žalovanej voči Žalobcovi,

Správny súd samotnej námietke diskriminácie venoval iba jeden jediný odsek, a to bod 33. Napádaného
rozsudku, pričom aj tento odsek možnosť zo strany Žalobcu považovať za nezrozumiteľný .“ (bod
93 kasačnej sťažnosti); (iv) „Podľa Žalobcu žijeme v dobe, ktorá je tak medicínsky pokročilá, že
je v súčasnosti pre ženu veľmi ľahko určiteľné, kedy mal byť jej predpokladaný dátum nástupu na
materskú, prípadne rodičovskú dovolenku a preto je pre Žalobcu nepochopiteľné, prečo Správny súd

tvrdí, že si ženy nemôžu určiť dátum nástupu na materskú, keď to nezodpovedá skutočnosti.“ (bod
98 kasačnej sťažnosti); (v) „Žalobca opätovne pripomína, že so Správnym súdom prezentovaného
názoru týkajúceho sa diskriminácie nie je Žalobcovi zrejmé ako by malo mať postavenie otca voči
postaveniu matky vplyv na to, ako sa posudzujú podmienky starostlivosti o dieťa v prípade vzniku nároku
žiadateľa na materské, keďže podmienky na vznik nároku na materské sú jednoznačne ustanovené pre

jednotlivých žiadateľov, či už v ust. § 48 ZoSP alebo v ust. § 49 ZoSP .“ (bod 99 kasačnej sťažnosti).
Správny súd na námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu žalovaného artikulovanú v
správnej žalobe reagoval stručne, slovami „V danom prípade nemožno hovoriť ani o diskriminácii,
pretože v prípade uplatňovania nároku na materské inými poistencami si sami iní poistenci určujú
dátum poistnej udalosti, t.j. dátum starostlivosti o dieťa, pričom im je nárok na materské priznaný po

splnení zákonom stanovených podmienok. Z uvedeného dôvodu sa dostávajú do výnimočnej situácie v
porovnaní s poistenkyňami uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým dátum predpokladaného pôrodu
určí lekár.“ (bod 33 napadnutého rozsudku).
56. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania najvyšší
správny súd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z. z. rozlišuje podmienky vzniku nároku na materské v

prípade matky dieťaťa a v prípade iného poistenca (v prejednávanej veci otca dieťaťa). V prípade matky
(„Poistenkyňa, ktorá je tehotná alebo ktorá sa stará o narodené dieťa“; pozri § 48 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z.) „ ... vzniká nárok na materské od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom
pôrodu určeným lekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom, a ak porodila skôr, odo
dňa pôrodu. Nárok na materské zaniká uplynutím 34. týždňa od vzniku nároku na materské, ak tento

zákon neustanovuje inak.“ (pozri § 48 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). V prípade iného poistenca (otca
dieťaťa)sútietopodmienkyupravenévustanovení§49zákonač.461/2003Z.z.(pozrivyššie).Samotný
zákon teda rozlišuje skupiny poistencov.
57. Ústavný súd Slovenskej republiky sa otázkou rovnosti v právach [čo znamená jednak vylúčenie
svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie ako imanentnej súčasti právneho

štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)] zaoberal už v celom rade svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (pozri napríklad PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 1/2012). Stotožnil sa v nich s chápaním rovnosti, ako
ju vyjadril Ústavný súd ČSFR vo svojom náleze z 8. októbra 1992, sp. zn. PL. ÚS 22/92 (publikovanom
pod č. 11 Zbierky uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR). Ústavný súd ČSFR v ňom poňal
rovnosť ako kategóriu relatívnu, ktorá vyžaduje odstránenie neodôvodnených rozdielov. Zásadu rovnosti

v právach je potrebné chápať tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie byť
prejavom ľubovôle; nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznané akékoľvek právo.
Princíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je daný požiadavkou vylúčenia
ľubovôle v postupe zákonodarcu pri odlišovaní skupín subjektov, a nie práv, druhý potom požiadavkouústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk odlišovania, t. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo
základných práv a slobôd odlišovaním subjektov a práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce
nevyplýva požiadavka všeobecnej rovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo

bezdôvodne nezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok teda
pripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody. Všeobecným
pravidlom o rovnosti je ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
cit.: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na
pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho
nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Uvedené ustanovenie
vo svojej podstate predstavuje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom s tým, že všetky štátne orgány
zabezpečujúce výkon štátnej moci musia k jednotlivcom, ich právam a slobodám plynúcim z ústavy
pristupovať z hľadiska ich uskutočňovania a ochrany rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané
ústavou (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk a pod.). V tomto zmysle nemožno nikoho pre tieto okolnosti

(dôvody) poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať na právach a slobodách, ktoré mu ústava
priznáva. Štát síce môže formou zákona v záujme zabezpečovania svojich funkcií poskytnúť určitej
skupine ľudí viac výhod (oprávnení) ako inej, avšak nemôže tak urobiť ľubovoľne, musí rešpektovať
obsah ústavy, jej zmysel, ako aj princípy demokratickej spoločnosti a zároveň prvok odlišnosti musí
uplatniť vo vzťahu k všetkým prípadom / subjektom, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

58. Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v
najvšeobecnejšejrovinehomožnovymedziťakozákazneospravedlniteľnéhorozličnéhozaobchádzania
na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno
hovoriť o porušení zákazu diskriminácie. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že v tomto prípade
právna úprava inštitútu materského nesmeruje proti určitej vymedzenej skupine, ale jej účinky sa

dotýkajú homogénnej skupiny osôb, v prejednávanej veci iných poistencov (otcov dieťaťa), t. j. všetkých
tých, ktorí majú záujem o materské pri splnení podmienok stanovených v ustanovení § 49 zákona č.
461/2003 Z. z. Týmto spôsobom sa postupuje voči každému „inému poistencovi“ (otcovi), kto požiada o
materské, a teda námietka žalobcu o diskriminácii nie je namieste, keďže komparuje postavenie dvoch
rôznych skupín žiadateľov (matky/otcovia).

59. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa najvyšší správny súd stotožnil so záverom správneho súdu
o tom, že v prejednávanej veci neidentifikoval prvok diskriminácie žalobcu na báze pohlavia, keďže
rozličné postavenie matky a otca dieťaťa pri posudzovaní podmienok vzniku nároku na materské zákon
z legitímnych a ústavne udržateľných dôvodov obsahuje v ustanoveniach § 48 a 48 zákona č. 461/2003
Z. z. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že „ ... žijeme v dobe, ktorá je tak medicínsky pokročilá, že

je v súčasnosti pre ženu veľmi ľahko určiteľné, kedy mal byť jej predpokladaný dátum nástupu na
materskú ....“ (bod 98 kasačnej sťažnosti) kasačný súd uvádza, že uvedený moment je bezprostredne
determinovaný dňom pôrodu („ ... od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným
lekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom, a ak porodila skôr, odo dňa pôrodu...“;
pozri § 48 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.), a teda flexibilita matky, napriek tomu „že žijeme v dobe, ktorá

je tak medicínsky pokročilá“ je v porovnaní s otcom (obdobie po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu
dieťaťa až do dovŕšenia tretieho roku veku dieťaťa) značne redukovaná. Optikou vyššie uvedených úvah
týkajúcich sa ne/diskriminácie (viď body 57 a 58 vyššie) potom najvyšší správny súd dospel k záveru
o neodôvodnenosti námietky žalobcu, keďže táto vychádzala z komparácie dvoch skupín poistencov
(žiadateľov o materské), ktorých rozličný status upravuje samotný zákon. Zároveň najvyšší správny súd

neidentifikoval (ostatne ani sám žalobca netvrdil) diskrimináciu žalobcu v porovnaní s inými poistencami
(otcami) nachádzajúcimi sa v obdobnej situácii, v akej bol žalobca.

III.C(iii) Posúdenie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku

60. V neposlednom rade sa najvyšší správny súd zaoberal námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdenom
deficite riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to,
že správny súd v odôvodnení rozhodnutia, napriek istej výrazovej skromnosti, jasne a zrozumiteľne dal
odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.
61. Zároveň kasačný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (pozri. napr. I. ÚS 241/07). V obdobnom duchu Európsky súd pre
ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorýchsa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

III.D Záver

62. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

sťažovateľa (žalobcu) je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
63. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý
v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu
nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.
64. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.