Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121432986
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6121432986.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2 , 821 02 Bratislava-Mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 02 Bratislava-Mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, zastúpenému: JUDr. Peter Vachan, advokát s. r.
o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092, o zaplatenie 9.079,52 eura s prísl,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 7Csp/11/2023-310 zo dňa
13.12.2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
nasledovne:
,,I. Súd konanie o zaplatenie sumu 243,- eur z a s t a v u j e.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že výške tejto
náhrady súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti toho rozhodnutia.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko žalobca zobral žalobu
čiastočne späť a to v časti o zaplatenie sumy 243,- eur konanie o zaplatenie tejto sumy zastavil,
ako je uvedené v I. výroku rozsudku. Toto čiastočné späťvzatie bolo doručené právnemu zástupcovi
žalovaného, ktorý súdu nedoručil žiaden nesúhlas s týmto čiastočným späťvzatím.

Uviedol, že nárok žalobcu vyplýval so zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.02.2014 podľa §
497 Obchodného zákonníka, uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, na základe
ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver v 15.000,- eur, pričom žalovaný sa zaviazal čerpané prostriedky
uhrádzať veriteľovi v splátkach 200,61 eura mesačne, s úrokovou sadzbou 10,30 % ročne. Túto zmluvu
posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri overovaní bonity žalovaného

žalobca nepreukázal, že s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o splátkovom úvere
(spotrebiteľsky úver) posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Postup žalobcu pri
skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba formálny a nezodpovedajúci odbornej
starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úvernie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie
informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si
povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej v texte len ako ,,ZoSÚ“). Takýto spôsob zisťovania
bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelných
mesačných výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na
vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ. Veriteľ zisťoval iba, či má žalovaný
úvery. Výdavky na bývanie, nájom a iné nezisťoval. Neodbornú starostlivosť mal súd prvej inštancie
preukázanú aj zo samotného postupu pri poskytovaní úveru. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že podľa
zmluvy o úvere tento mal byť použitý na splatenie úveru v Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. s výškou
zostatku 8.900,- eur a na splatenie úveru pre Consumer Finance Holding a.s. so zostatkom úveru 5.000,-
eur. Podľa žiadosti o poskytnutie úvere výška splátky na oba tieto úvery bola vo výške spolu 213,01

eura, ktorú žalovaný nezvládal splácať a výška splátky nového úveru bola vo výške 200,61 eura, len
nepatrne nižšia. Žalobca odborne nepreskúmal výšku splátky nového úveru vzhľadom na neschopnosť
splácať výšku splátok pôvodného úveru, v nadväznosti na príjmy a aj všetky výdavky žalovaného (ani
refinancovaný úver žalovaný nezvládal splácať).
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku uvedeného nemohol

právny predchodca žalobcu požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 2
ZoSÚ. Ak nedošlo k platnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, predmetom postúpenia pohľadávky
v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ tak nemohla byť spôsobilá pohľadávka. Z uvedeného dôvodu preto
súd prvej inštancie k dospel záveru, že ak nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, neboli splnené ani
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, a teda na

strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu
do zvyšku zamietol.
Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.2a§262ods.1zákonač.160/2015Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len ,, CSP“). Uviedol, že nakoľko súd konanie o zaplatenie sumy 405,-
eur a 243,- eur zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol v celom rozsahu žalobca z procesného

hľadiska nesie zodpovednosť za trovy konania a žalovanému tak vznikol nárok na plnú náhradu trov
konania. Aj čiastočné zastavenie konania súd prvej inštancie posúdil ako neúspech žalobcu, nakoľko
žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených

§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP. Podľa názoru žalobcu neboli splnené procesné podmienky
pre vydanie (akéhokoľvek) rozhodnutia vo veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že odpor proti platobnému rozkazu so sp.zn. 35Up/656/2021
vydanom Okresným súdom Banská Bystrica dňa 04.08.2021 nebol podaný oprávnenou osobou.
Zo spisu vyplýva, že JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01

Žilina, IČO: 47 445 092, poveril JUDr. Máriu Kostolnú, nar. XX.XX.XXXX, advokát so sídlom Pavla
Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 42 224 578, aby v jeho mene prijímala, podávala a autorizovala
všetky podania v jeho elektronickej schránke bez obmedzenia, najmä na čítanie záznamov na úložisku
a vykonávanie zápisov záznamov do úložiska.
Predmetný odpor nebol podľa názoru žalobcu elektronicky podpísaný JUDr. Petrom Vahanom, ale

podpísala ho JUDr. Mária Kostolná. V prípade, ak odpor doručený súdu ešte v roku 2021 nebol
autorizovaný zo strany JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., ako právnym zástupcom žalovaného, jedná
sa o podanie, ktorému chýba základná náležitosť – podpis.
Zároveň je podľa žalobcu zrejmé, že odpor nebol podaný oprávnenou osobou, s čím zákon spája
odmietnutie takéhoto podania a nadobudnutie právoplatnosti platobného rozkazu. Aj keby uvedený

nedostatok následne žalovaný (resp. jeho právny zástupca) zhojil, v predmetnej veci je evidentné, že
márne uplynula zákonná 15- dňová lehota na podanie odporu, na základe čoho je nutné platobný rozkaz
považovať za právoplatný. V tejto súvislosti žalobca citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 4Ndc/10/2022 z 27.10.2022.
Plne sa stotožňujúc s odôvodneniami a závermi vyššie citovaného rozhodnutia má žalobca za to,

že odpor žalovaného zatiaľ nebol súdu riadne doručený, nakoľko ju podala osoba bez autorizácie a
nemožno naň prihliadať, ak by aj doručený bol, trpí zásadnými vadami, na odstránenie ktorých súd pri
tomto druhu podania nevyzýva.Podpis na odpore patrí medzi všeobecné náležitosti podania (§ 127 CSP), pričom do tohto dňa tento
odpor žalovaného nebol riadne podpísaný a bol podaný neoprávnenou osobou na základe čoho by mal
byť bez ďalšieho odmietnutý, resp. by sa naň nemalo prihliadať. Pre prípad, že by uvedené ustanovenie

CSP resp. dotknuté ust. zákona o e-Governmente súd nesprávne právne posúdil (resp. ich posúdiť
opomenul úplne), žalobca z preventívneho hľadiska označil aj tento odvolací dôvod.
Nakoľko podľa názoru žalobcu tu je prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), o tomto konaní sa ďalej
nemohlo konať a napadnutý rozsudok musí byť z dôvodu nesplnenia procesných podmienok zrušený
a konanie zastavené. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol revíziu napadnutého rozsudku

odvolacím súdom.
Žalobca sa nestotožňuje so záverom upomínacieho súdu, a teda že právnym zástupcom žalovaného
bolo udelené poverenie advokátke JUDr. Márii Kostolnej v zmysle § 23 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z.z. o
elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (zákona o e-Governmente), ktoré slúži
aj na autorizáciu podaní v mene zastúpeného právneho zástupcu, a teda aj pri autorizácii advokátky
JUDr. Márii Kostolnej svojim zaručeným elektronickým podpisom. V tomto smere sa upomínací súd

stotožnil s nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 269/2022 zo dňa 12.1.2023, ktorý posudzoval
situáciu zaručeného elektronického podpisu advokátskeho koncipienta právneho zástupcu strany bez
poverenia na zastúpenie pri úkone podľa § 16 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len „zákon o advokácii“). V tomto
smere nemožno v žiadnom prípade uzavrieť, že ide o obdobnú situáciu ako v prejednávanom prípade, a

to predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že advokátka JUDr. Mária Kostolná nie je koncipientom ani
iným zamestnancom právneho zástupcu žalovaného a preto sa ani ust. § 16 ods. 2 zákona o advokácii
nemôže aplikovať na prejednávaný prípad.
V dôsledku vyššie uvedeného preto podľa názoru žalobcu nemožno stotožňovať situáciu poverenia
advokátskeho koncipienta, či iného zamestnanca advokáta s poverením advokáta advokátovi, nakoľko

uvedené si vyžaduje označenie konkrétnej veci na zastúpenie, inak by došlo k závažnému porušeniu
advokátskych predpisov – nakoľko by tým de facto zastupujúci advokát mal oprávnenie za zastupovanie
všetkých klientov zastupujúceho advokáta bez obmedzenia.
V tomto bode žalobca považoval za nevyhnutné uviesť, že zo strany upomínacieho súdu ako ani
tamojšieho súdu neboli žalobcovi doručené žiadne rozhodnutia ani podania žalovaného, čím de facto

sa o jeho nároku rozhodlo bez toho, aby mu príslušný súd doručoval písomnosti. Žalobca má za to, že
upomínací súd ako aj súd nesprávnym procesným postupom znemožnili žalobcovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
pretože mu do dnešného dňa nebolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Ndc/5/2023
zo dňa 27.04.2023, uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 35Up/656/2021 zo dňa

13.06.2023, sťažnosť žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13.06.2023,
sp.zn. 35Up/656/2021 ani uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 35Up/656/2021 zo dňa
01.08.2023.
Podľa názoru žalobcu došlo k závažnému porušeniu rovnosti strán sporu, pokiaľ žalobcovi nebola
vôbec doručená sťažnosť žalovaného, ako ani iné vyššie uvedené súdne rozhodnutia, čím mu bola

odňatá možnosť vyjadriť sa k podaniu protistrany a zaujať procesné stanovisko k podaniu žalovaného,
resp. namietať vyššie uvedené skutočnosti keďže rozhodnutie Ústavného súdu SR, na základe ktorého
rozhodol upomínací súd s odkazom na podanú sťažnosť, riešilo odlišnú skutkovú podstatu veci, a to
právny vzťah medzi advokátom a koncipientom, t.j. nie vzťah dvoch advokátov ako v prejednávanom
prípade.

Žalobca ďalej namietal záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti právneho predchodcu
žalobcu skúmať bonitu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarnom
prijaté znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno
hovoriť o porušení povinností zo strany dodávateľa, čo je však v právnom štáte neprípustné, nakoľko súd
je povinný platnú právnu úpravu aplikovať. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces – nakoľko v skutkovom prípade, kedy pôvodný veriteľ splnil požiadavky
zákonodarcu pričom žalobca súdu predložil: Žiadosť o flexipôžičku – bezúčelová – z ktorej vyplývajú
údaje o rodinnom stave, počte vyživovaných detí, vzdelaní, bývaní, zamestnávateľovi, type pracovného
pomeru, pracovného zaradenia, čistom príjme za posledné tri mesiace, výšku iných mesačných príjmov

ako aj výdavkoch z iných úverov, Rozhodnutie Sociálnej poisťovne o navýšení dôchodku na 206,40 €
(overenie výšky vedľajšieho mesačného príjmu vyplývajúceho zo žiadosti o flexipôžičku), Potvrdenie
Sociálnej poisťovne o výplate dôchodkových dávok vo výške 206,40 € (overenie výšky vedľajšieho
mesačného príjmu vyplývajúceho zo žiadosti o flexipôžičku), Potvrdenie o poberaní rodičovskéhopríspevku pri starostlivosti o zverené dieťa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny manželkou
žalovaného (overenie počtu vyživovaných detí vyplývajúceho zo žiadosti o flexipôžičku), 3x výplatná
páska vyhotovená zamestnancom žalovaného (overenie mesačného príjmu vyplývajúceho zo žiadosti

o flexipôžičku). Tieto požiadavky aktívne zmenil a prispôsobil zákonné ustanovenia – zrejme s cieľom
ochrany spotrebiteľa – ktorú však súd zrejme nepoňal ako ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami (ktorá ochrana je zmyslom
ochrany spotrebiteľa) - ale ako požiadavku na zastúpenie spotrebiteľa a aktívne vyhľadávanie dôvodov
zamietnutia žaloby – a to aj za cenu výkladu zákona, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom, než

jeho výkladom contra legem.
Podľa žalobcu neboli pritom splnené podmienky porušenia povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods.
1 ZoSÚ, nakoľko si právny predchodca preukázateľne svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver splnil, keďže z predložených dokladov vyplýva,
že právny predchodca pred poskytnutím úveru disponoval informáciami o čistom príjme, výdavkoch,
rodinnom stave, zamestnávateľovi, bývaní ako aj vzdelaní žalovaného.

Namieta, že zároveň súd prvej inštancie neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré žalobcom preložené
dôkazy vyhodnotil tak, že žalobca dostatočným spôsobom neoveril údaje, ktoré žalovaný poskytol
veriteľovi na posúdenie jeho schopnosti splácať poskytnutý úver a uviedol len všeobecnú formuláciu
o povrchnom preverovaní bonity. Individuálnymi skutočnosťami a dôkazmi predloženými v konaní
sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezaoberal. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za

nepredvídateľný a nepreskúmateľný s ohľadom na množstvo dôkazov ohľadom overovania bonity
žalovaného, ktorých relevantnosť a pravdivosť súd zjavne a účelovo spochybňoval, resp. úplne
opomenul, a to bez náležitého odôvodnenia.
Žalobca považuje za svojvoľné aj závery súdu prvej inštancie, ktorý si z vlastného subjektívneho
presvedčenia vytvoril skutkový stav, podľa ktorého žalovaný nezvládal splácať úvery, ktoré boli

poskytnutým úverom refinancované – tieto skutočnosti nevyplývajú zo žiadneho dôkazu či tvrdenia v
konaní a súd si ich celkom zjavne „vytvoril“. Dôvodom refinancovania úveru totiž vôbec nemusí byť
platobná neschopnosť ale snaha o získanie výhodnejšieho úroku či splátky avšak súd v prejednávanom
prípade dospel k skutkovým záverom, ktoré sú v extrémnom nesúlade s predloženými listinnými
dôkazmi, resp. z nich vôbec nevyplývajú.

Žalobcarovnakonamietasvojvoľnézáverysúdu,vzmyslektorýchveriteľnezisťovalvýdavkynabývanie,
nájomainénapriektomu,žetakátopovinnosťmuzožiadnychustanoveníZoSÚnevyplýva,nosúdtýmto
tvrdením výslovne popiera vykonané dôkazy keďže do konania žalobca predložil žiadosť o flexipôžičku,
v zmysle ktorej žalovaný prehlásil, že býva vo vlastnej nehnuteľnosti, na ktorú má zriadenú hypotéku,
pričom splátky na hypotéku boli veriteľom v zmysle jeho vyjadrenia z 15.11.2021 ako aj výpisu z

úverového registra zohľadnené pri výpočte primárnej návratnosti, resp. skúmaní bonity.
Napokon žalobca považoval za nesprávny výrok III. rozsudku o trovách konania. Súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný po podaní
žaloby vykonal úhradu uplatnenej pohľadávky vo výške 648 eur, a teda uvedená suma predstavuje

tú časť konania, ktoré bolo zastavené pre procesné zavinenie na strane žalovaného. Žalobca sa tak
nestotožňuje so záverom súdu, že zastavenie konania zapríčinil žalobca, ktorý vzal žalobu čiastočne
späť z dôvodu úhrady dlhu žalovaným v priebehu konania z dôvodu, že vo zvyšnej časti žaloby bol
žalobca neúspešný.
Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu

preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s ust. § 390 písm. a) a b) CSP ho zmenil tak,
že vyhovie žalobe žalobcu a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Podľa jeho názoru je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyslovený v uznesení sp.zn. 4Ndc/10/2022 zo dňa 27.10.202 prekonaný nálezom Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 269/2022-30 zo dňa 12.01.2023. V prípade aplikácie záverov vyplývajúcich z
uvedeného nálezu Ústavného súdu SR na tento prípad má žalovaný za to, že splnomocnenie udelené
advokátke JUDr. Márii Kostolnej právnym zástupcom žalovaného elektronicky prostredníctvom funkcie
portálu slovensko.sk na účely vstupu a disponovania s elektronickou schránkou advokátskej kancelárie

(JUDr. Peter Vachan, advokát) pokrýva aj úkon podpísania elektronickej správy kvalifikovaným
elektronickým podpisom, podpísanie odporu proti platobnému rozkazu, podaní, odvolania a dovolania
a podobne kvalifikovaným elektronickým podpisom a úkon ich odoslania súdu.S poukazom na uvedené zásadné rozhodnutie Ústavného súdu SR možno teda povedať, že pokiaľ bol
odpor proti platobnému rozkazu podpísaný a odoslaný JUDr. Máriou Kostolnou na základe poverenia od
advokátskejkancelárieJUDr.PeterVachan,advokáts.r.oelektronicképodaniebolorealizovanéosobou,

ktorá bola na podanie a podpísanie tohto podania splnomocnená oprávnením na prístup a disponovanie
podľa § 13 ods. 4 písm. g) bodu 1 zákona o e-Governmente, ide o riadne realizované elektronické
podanie.
Námietka žalobcu spočíva v tom, že poverenie podľa § 23 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z.z., a teda
zriadenie prístupu k elektronickej schránke JUDr. Peter Vachan, advokát, s.r.o. nie je možné stotožniť so

substitučným plnomocenstvom na zastupovanie majiteľa elektronickej schránky, ktoré by zodpovedalo
ust. § 16 zákona o advokácii. V takom prípade by potom podľa doterajšej súdnej praxe podania,
ktoré boli podpísané len podľa poverenia udeleného podľa § 23 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z.z.
zamestnancom,resp.inouosobou,vyplývajúcouztohtopoverenia,nebolomožnépovažovaťzanáležíte
autorizované. Súdna prax takémuto záveru dávala za pravdu, o čom svedčia aj právne názory vyjadrené
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR R78/2018 a R49/2020. Tento právny názor vyžaduje, aby podania

vo veci samej boli podpisované výlučne splnomocneným advokátom. Tento právny názor a doposiaľ
ustálenú súdnu prax, zmenil nález Ústavného súdu SR III. ÚS 269/2022-30 zo dňa 12.1.2023, kde
Ústavný súd dospel k záveru, že slovenské všeobecné súdnictvo sa svojim formalizmom pri takejto
interpretácii vzďaľuje nielen racionálnej interpretácii prostriedkov elektronickej doby, ale aj príbuzným
právnym kultúram, kde poukázal najmä na právnu kultúru Českej republiky, kde takéto podania

hodnotia inak, ako na Slovensku. Ústavný súd v uvedenom náleze dospel k záveru, že právna úprava
zákona o e-Governmente je špeciálnou úpravou vo vzťahu k CSP. Zákon o e-Governmente umožňuje
udelenie osobitného splnomocnenia na vstup a disponovanie s elektronickou schránkou. Súčasťou
tohto oprávnenia disponovať s elektronickou schránkou je aj možnosť odosielať a podpisovať správy,
odosielať a podpisovať podania, ktoré sú prílohou týchto správ a tvoria jeden celok.

Ak teda advokátka JUDr. Mária Kostolná vykonávala tieto úkony v súlade s poverením podľa § 23 ods.
4 zákona č. 305/2013 Z.z., konala v súlade s tým, na čo bola právnym zástupcom JUDr. Peter Vachan,
advokát s.r.o. splnomocnená a na čo bola aj oprávnená. Samotná skutočnosť, že po technickej stránke
jej bolo umožnené do elektronickej schránky advokáta vstúpiť, podpísať a odoslať správu, podpísať a
odoslať podanie, len preukazujú, že splnomocnenie podľa § 16 ods. 1 zákona o advokácii bolo skutočne

aj udelené.
Žalovaný zároveň poukázal na aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. septembra 2023
sp.zn. 2Cdo/63/2023, v zmysle ktorého JUDr. Mária Kostolná bola oprávnená podpisovať a odosielať
akékoľvek podania z elektronickej schránky advokátskej kancelárie JUDr. Peter Vachan, advokát, s.r.o.
Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že s odbornou starostlivosťou pred

uzavretím zmluvy posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver žalovaný uviedol, že pri
skúmaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver žalobca nezískal od žalovaného žiadne údaje o jeho
nákladoch na bývanie a celkovo na živobytie, z dôkazov, ktoré si zaobstaral žalobca si nemohol urobiť
reálny obraz o tom, aká suma ostane žalovanému po odpočítaní všetkých nákladov na živobytie, právny
predchodca žalobcu vôbec neanalyzoval domáci rozpočet žalovaného.

Žalobca tvrdil, že právny predchodca pri posudzovaní výdavkov žalovaného vychádzal zo sumy
životného minima v čase posudzovania žiadosti. Z dôkazov predložených žalobcom však nevyplýva,
že by žalobca zisťoval priemerné mesačné výdavky žalovaného na živobytie (SIPO, strava, doprava
do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.). Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti
dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu. Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že

náklady na zabezpečenie základných životných potrieb.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
vo výroku ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP a priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

5. V odvolacej replike žalobca v nadväznosti na svoje vyjadrenie zo dňa 17.04.2024 poukázal na znenie
ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ, v zmysle ktorého veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere mal posúdiť: najmä: 1. dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver 2. výšku spotrebiteľského
úveru 3. príjem spotrebiteľa a prípadne aj 4. účel spotrebiteľského úveru. V čase uzatvorenia
Zmluvy, pred uzatvorením Zmluvy a ani od uzatvorenia Zmluvy do dnešného dňa žiadne zákonné

ustanovenie, vykonávací predpis ani opatrenie Národnej Banky Slovenska nestanovovalo povinnosť
skúmať konkrétne výdavky spotrebiteľa. V tejto súvislosti okrajovo poukázal aj na vyjadrenie Národnej
Banky Slovenska k tejto otázke dňa 14.03.2024 vo veci NBS-000-096-061, podľa ktorého: „výdavky na
bývanie, dopravu, telefón, internet a ostatné výdavky na domácnosť považujeme za súčasť kategórienáklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť. Je zrejmé, že zákonodarca vie, že spotrebitelia majú rôzne výdavky, avšak s
ohľadom na potrebnosť údajov a primeranosť zásahu do súkromia spotrebiteľa pri skúmaní bonity,

obmedzil rozsah nákladov, ktoré je nutné pre výpočet ukazovateľa brať do úvahy. Do vzorca budú
vstupovať iba paušalizované výdavky na základné životné potreby, najmä bežné výdavky spotrebiteľa
napr. za daný mesiac. Predmetné náklady sú spojené so životným minimom, a to v teoretickej, ale aj
praktickej rovine.“

6. V odvolacej duplike žalovaný uviedol vo vzťahu k vyjadreniu Národnej Banky Slovenska k otázke
skúmania bonity spotrebiteľov, že subjektívny názor zamestnanca NBS ako aj samotné vyjadrenie
NBS nie je pre žiadny konajúci súd právne záväzné, má skôr len odporúčací charakter a zároveň
toto vyjadrenie je v rozpore s konštantnou judikatúrou Krajského súdu v Prešove. Vzhľadom na jasnú,
jednoduchú a zrozumiteľnú zákonnú úpravu v § 7 a § 11 ods. 2 ZoSÚ je povinnosťou každého žalobcu
domáhajúcehosažalobounárokovzozmluvyospotrebiteľskomúverepreukázaťsplnenietejtozákonnej

povinnosti, teda uviesť skutkové tvrdenia ako konkrétne bola skúmaná bonita žalovaného, s akým
výsledkom a označiť a pripojiť dôkazy na preukázanie splnenia tejto zákonnej povinnosti. Bolo na
pôvodnom žalobcovi (nehovoriac o tom, že ide o profesionála v oblasti poskytovania úverov), aby súdu
predložil všetky zákonom predpokladané dôkazy (teda vrátane výstupov z príslušnej databázy alebo
registra) na preukázanie skúmania bonity s odbornou starostlivosťou.

7. Vo vyjadrení k odvolacej duplike žalobca uviedol, že zotrváva na odvolaní a svojich predchádzajúcich
vyjadreniach.

8. V ostatnom vyjadrení žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči výrokom
II. a III. nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci
výrok III. o trovách konania. Keďže výrok I., ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 243,- eur

zastavené nebol odvolaním napadnutý, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a
ako taký nadobudol právoplatnosť.

12. V prejednávanom spore sa žalobca ako postupník zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej
medzi žalobcom a postupcom Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, domáhal voči

žalovanému a pôvodne žalovanej 2. rade, D. B. zaplatenia sumy 9.079,52 eura s príslušenstvom titulom
postúpenej pohľadávky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere ,,Flexipôžička“ zo dňa 20.02.2014.

13. Žalobca v odvolaní namietal, že platobný rozkaz sp.zn. 35Up 656/2021 zo dňa 04.08.2021, ktorý
bol vydaný v danej veci v upomínacom konaní, tvorí prekážku v rozhodnutej veci. Odpor, ktorý žalovaný

podal proti platobnému rozkazu, nebol upomínaciemu súdu riadne doručený, nakoľko ho podala osoba
bez autorizácie a nemožno naň prihliadať. Podľa žalobcu tak platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť.
A tak súd prvej inštancie nemohol o tejto veci rozhodnúť rozsudkom.

14. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR, z ktorej možno vyvodiť nedôvodnosť odvolacej námietky žalobcu. Napríklad
Najvyšší súd v rozsudku sp.zn. 5Cdo/15/2024 z 27.03.2015 prijal právny záver cit.: ,,22. S poukazom
i na citované rozhodnutie ústavného súdu možno v predmetnej veci uzavrieť, že najvyšší súd sa
stotožňuje so záverom, ktorý prijali nižšie súdy a to, že v danom čase splnomocnenie udelené advokátkeJUDr. Márii Kostolnej elektronicky prostredníctvom funkcie portálu slovensko.sk na účely vstupu a
disponovania s elektronickou schránkou advokáta pokrývalo aj úkon podpísania elektronickej správy
kvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísania odporu kvalifikovaným elektronickým podpisom a

úkon ich odoslania súdu. Naviac súčasťou spisu bolo i poverenie udelené JUDr. Kostolnej, ktoré ju
splnomocňovalo k autorizácii elektronických dokumentov. Ak teda splnomocnený zástupca žalovanej
poveril advokátku JUDr. Máriu Kostolnú na prístup a dispozíciu s jeho elektronickou schránkou, čo mu
zákon o e-Governmente umožňuje, je nepochybné, že JUDr. Mária Kostolná pri podaní odporu proti
platobnému rozkazu adresovaného upomínaciemu súdu vykonávala tieto úkony v súlade s tým, na čo

bola oprávnená. Odpor proti platobnému rozkazu podala osoba na tento procesný úkon oprávnená.
Neexistuje tak prekážka rozsúdenej veci v danom spore, ako namieta žalobca a dovolací dôvod podľa
§ 420 písm. d) CSP sa nenaplnil. Ani uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra
2022 sp.zn. 4Ndc/10/2022, na ktoré sa odvoláva žalobca, nezmenilo pohľad na vec, nakoľko prípad
v ňom prezentovaný s danou vecou nesúvisí a tak ho najvyšší súd nemohol zobrať v úvahu. To
isté platí aj o žalobcom prezentovaných rozhodnutiach krajských súdov, ktorými najvyšší súd nie je

viazaný.“ (porov. obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/144/2023 zo dňa 25.9.2024,
sp.zn. 5Cdo/178/2023 zo dňa 30.10.2024, sp.zn. 8Cdo/21/2023 zo dňa 26.6.2024, sp.zn. 8Cdo/27/2024
zo dňa 14.8.2024).

15. V danej veci upomínací Okresný súd Banská Bystrica dňa 04.08.2021 vydal vo veci pod sp.zn.

35Up/656/2021 platobný rozkaz, ktorým žalobe vyhovel (č.l. 69 spisu). Platobný rozkaz bol žalovanému
doručený dňa 09.08.2021 a pôvodne žalovanej v 2. rade dňa 16.09.2021. Pôvodne žalovaná v 2. rade
odpor voči platobnému rozkazu nepodala a preto platobný rozkaz nadobudol voči nej právoplatnosť
dňa 02.10.2021. Proti platobnému rozkazu bol podaný odpor prostredníctvom elektronického formulára
(č.l. 80 spisu), v ktorom žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Uvedený odpor proti

platobnému rozkazu bol upomínaciemu súdu doručený dňa 24.08.2021 a bol podpísaný JUDr. Máriou
Kostolnou. Tento podpis bol overený a vyhodnotený za platný. K tomuto odporu, ktoré podanie je
možné považovať za podanie vo veci samej, bolo pripojené poverenie podľa § 23 ods. 4 zákon o
e-Govermente, podľa ktorého oprávnená osoba, JUDr. Mária Kostolná bola poverená JUDr. Petrom
Vachanom, konateľom JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o. v jeho mene v celom rozsahu práv a

povinností prijímať, podpisovať, podávať a autorizovať všetky podania v jeho elektronickej schránke
bez obmedzenia. Žalovaný splnomocnil dňa 16.08.2021 právneho zástupcu, a to JUDr. Peter Vachan,
advokát, s.r.o., na zastupovanie v danej právnej veci. Poverenie pre JUDr. Máriu Kostolnú (č.l. 82 spisu)
bolo vydané dňa 01.02.2021 a podľa osvedčovacej doložky zaručenú konverziu vykonal konateľ JUDr.
Peter Vachan, advokát. Rozborom a s poukazom na ustanovenie § 23 ods. 4 zákona o e-Govermente a

tiež závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 269/2022-30 z 12. januára 2023, kde
sa zaoberal obdobnou situáciou ako v tomto prípade, odvolací súd konštatuje, že odpor proti platobnému
rozkazu bol podaný oprávnenou osobou, preto nebolo možné rozhodnúť o odmietnutí odporu v zmysle
§ 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní.
Splnomocnenie udelené advokátke JUDr. Márii Kostolnej právnym zástupcom žalovaného v 1.

rade elektronicky prostredníctvom funkcie portálu slovensko.sk na účely vstupu a disponovania s
elektronickou schránkou advokáta JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o pokrýva aj úkon podpísania
elektronickej správy kvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísanie odporu proti platobnému
rozkazu kvalifikovaným elektronickým podpisom a úkon ich odoslania súdu. V tomto prípade uvedená
argumentácia platí o to viac, že nešlo o zastúpenie advokátskou koncipientkou, ale zastúpenie iným

advokátom - substitučné zastúpenie podľa § 16 ods. 1 zákona o advokácii.
Pokiaľ by sa odvolací súd priklonil k výkladu prezentovaného žalobcom, došlo by neprimeraným
spôsobom k obmedzeniu žalovaného ako spotrebiteľa v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že ich právo na prístup k súdu by bolo spochybnené vo svojej podstate, a preto je potrebné
vyhnúť sa prehnanému formalizmu už aj s poukazom na to, že v čase, keď bol vo veci vydaný

platobný rozkaz, nevyplýva, že by sa v spotrebiteľskej veci upomínací súd zaoberal náležitosťami
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a že by bol vyhodnocoval prijateľnosť alebo neprijateľnosť jednotlivých
zmluvných podmienok (k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/19/2023
zo dňa 28.09.2023).

16. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/144/2023 zdôraznil, že pri posudzovaní splnenia formálnych
podmienok a náležitostí konania sa treba vyhnúť prehnanému formalizmu, ktorý by zasahoval do
zásad spravodlivého procesu, ale aj prehnanej pružnosti, ktorá by viedla k spochybneniu procesnýchpodmienok stanovených zákonom (Ústavný súd ČR sp.zn. III. ÚS 2373/21, Európsky súd pre ľudské
práva Walchli proti Francúzsku, č. 35787/03, § 29, z 26.7.2007).

17. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že táto odvolacia námietka žalobcu bola
nedôvodná, keďže odpor žalovaného proti platobnému rozkazu v danej veci bol podaný v elektronickej
podobe s autorizáciou. Odpor bol podaný včas, bol vecne odôvodnený, a preto platobný rozkaz sp.zn.
35Up 656/2021 zo dňa 04.08.2021 nemôže znamenať prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

18. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že mu upomínací súd nedoručil
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 35Up/656/2021 zo dňa 13.06.2023, sťažnosť
žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13.06.2023, sp.zn. 35Up/656/2021
a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 35Up/656/2021 zo dňa 01.08.2023, a tým
mu znemožnil, aby mohol uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, vrátane možnosti sa vyjadriť k argumentácii upomínacieho

súdu odkazujúcej na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 269/2022 z 12.01.2023. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 23/2020
z 22. januára 2020:
,,I. Judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa doručovania podaní protistrany v odvolacom a

dovolacom konaní, nemožno rovnako aplikovať na upomínacie konanie podľa zákona č. 307/2016 Z.
z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“).
V tomto prípade ide o zjednodušené konanie, v rámci ktorého sa pred vydaním rozhodnutia nezisťuje
úplný skutkový stav, ale len splnenie procesných podmienok.
II. Vyjadrenie protistrany nie je potrebné na vydanie platobného rozkazu, na odmietnutie odporu proti

platobnému rozkazu (§ 12 ods. 1 zákona o upomínacom konaní) a na rozhodnutie o sťažnosti proti
uzneseniu, ktorým bol odmietnutý odpor proti platobnému rozkazu (§ 15 ods. 6 zákona o upomínacom
konaní).“
,,...Napokon ústavný súd dodáva, že k predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ v ďalšom priebehu konania
(pred vydaním konečného rozhodnutia, pozn.) mohol vyjadriť.“

19. Obdobne je možno aplikovať tieto závery aj na námietku žalobcu o nedoručení uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Ndc/5/2023 zo dňa 27.04.2023, ktoré sa tykalo kauzálnej príslušnosti súdu
na prejednanie veci podľa zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní.

20. Súd prvej inštancie svojim (v poradí prvým) rozsudkom sp.zn. 7Csp/97/2021-169 zo dňa 25.03.2022
v spojení s opravným uznesením sp.zn. 7Csp/97/2021-181 zo dňa 22.04.2022 rozhodol tak, že výrokom
I. konanie o zaplatenie sumy 405,- eur zastavil, výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
172,98 eura s príslušenstvom, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom
III. v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a žalobca bol povinný nahradiť žalovanému trovy konania

v rozsahu 90 % s tým, že o výške tejto náhrady súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

21.Odvolacísúduznesenímč.k.20CoCsp/39/2022-220zodňa26.10.2022súdzrušiluvedenýrozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením s výnimkou výroku I. a v rozsahu zrušenia vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Dospel k záveru, že žalobca ako právny nástupca veriteľa v danej veci nateraz hrubo porušil svoje
povinnosti pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11
ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Odvolací súd považoval za dôležitú otázku, či došlo v prejednávanej veci k
platnému predčasnému zosplatneniu úveru, ak právny predchodca žalobcu v rozpore s ustanovením §

17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorá nebola po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru a taktiež sa nejednalo ani o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie opomenul vyvodiť konzekvenciu vo
vzťahu podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, a to najmä nemožnosť od spotrebiteľa požadovať jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Ak by veriteľ - banka nemohla vyžadovať jednorazové splatenie úveru, potom

je namieste otázka naplnenia podmienok pre platnú cesiu bankovej pohľadávky podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ
a tým sa otvára dostatočnosť aktívnej legitimácie.22. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasl.
Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny

nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp.zn.
2Cdo/205/2009).

23. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu postúpenia práva (13.11.2020) vyplývajúce zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí,
ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod
alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku
zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti

spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

24. Podľa citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 ZoSÚ zásadne práva vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere nemôže veriteľ previesť na tretiu osobu. Z toto zákazu sú dané výnimky v

prípadenaplneniaďalšíchtamuvedenýchpredpokladov,ktorýmisú,žedochádzakpostúpeniuzveriteľa
oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa,
ktorý má oprávnenie na poskytovanie úverov vydané Národnou bankou Slovenska, resp. na banku,
zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky a zároveň pohľadávka, ktorá sa postupuje musí byť
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo musí byť splatná pred termínom konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru.

25. V súdenom spore súd prvej inštancie po opätovnom prejedaní veci viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu dospel záveru o neplatnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru k 13.03.2019 (č.l.
40 spisu) podľa § 11 ods. 2 prvá veta ZoSÚ v dôsledku porušenia povinnosti právneho predchodcu

žalobcu posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľsky úver podľa
§ 7 ods. 1 ZoSÚ.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa §
7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné,

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani
v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič
nezmenilo.

27. Cieľom § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ

existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa

vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní do budúcna. Nejde však pritom o získanie
stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že
spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé,
že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje
záväzky riadne splácať. Z textu ZSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu

uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz
informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa

považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii.28. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.
Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné

informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania
zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ
musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak

stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje

29. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v

tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne
opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si
žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri
uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na

žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného jeho právny predchodca náležite skúmal, že si
splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie žalobca nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania vo vzťahu k splneniu povinnosti jeho

právneho predchodcu ako veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

31. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca v konaní pred súdom
prvej inštancie tvrdil, že pri posúdení bonity žalovaného jeho právny predchodca vychádzal z údajov

o základnom vzdelaní, počte vyživovaných deti: 1, počte členov rodiny: 3, vlastného bývania
financovaného hypotékou, trvalého pracovného pomeru v odvetvi priemyselná výroba s čistým príjmom
za posledný mesiac 327,25 eura, predchádzajúci mesiac 325,03 eura, ďalší predchádzajúci mesiac
325,77 eura, vedľajšieho mesačného príjmu 206,40 eura a napokon záväzku vo výške 70,29 eura
z hypotekárneho úveru.

32. Za účelom unesenia dôkazného bremena k týmto tvrdeniam žalobca predložil súdu prvej inštancie
Rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 05.12.2013 o zvýšení invalidného dôchodku na sumu 206,40 eura
(č.l. 114 spisu), výplatné pásky žalovaného za obdobie mesiacov 10/2023 až 12/2023 (č.l. 116 spisu),
Potvrdenie o poberaní rodičovského príspevku pôvodne žalovanou v 2. rade pri starostlivosti o zverené

dieťa za rok 2013 vo výške 199,60 eura (rub č.l. 116 spisu) a Žiadosti dlžníkov o flexipôžičku zo dňa
11.02.2014 (č.l. 34 spisu).

33. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať
ajto,žejehoprávnypredchodcazisťovalnielenpríjem,aleajvýdavkyžalovanéhoavtomtosmereuniesť

dôkazné bremeno. Po preskúmaní odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovaného pred uzavretím uvedenej úverovej
zmluvy. Žalobca v tomto ohľade odkazuje iba záväzok žalovaného vo výške 70,29 eura z hypotekárneho
úveru, ktorý vyplýva jedine zo žiadosti o flexipôžičku zo dňa 11.02.2014. Žiaden výpis z úverového
registra, ktorý by potvrdil tento hypotekárny úver, žalobca v konaní nepredložil. Odborná starostlivosť

predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa
využívať verejne dostupné informácie z príslušných registrov. Žalobca však nepreukázal, že by si jeho
právny predchodca overil pripadnú existenciu ďalších splátkových a nesplátkových úverov žalovaného
v čase pred poskytnutím spotrebiteľského úveru.

34. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý poukázal na neodbornú starostlivosť
právneho predchodcu žalobcu aj s ohľadom na to, že predmetný spotrebiteľský úver poskytol dlžníkom
bez dostatočného skúmania ich bonity za účelom splatenia úveru Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. s
výškou zostatku 8.900,- eur a úveru pre Consumer Finance Holding a.s. so zostatkom 5.000,- eur. Akdlžnícižiadaliprávnehopredchodcužalobcuospotrebiteľskýúver,zktoréhobolvyplatenýinýúver,dôraz
na skúmanie výdavkov musí osobitne zodpovedať odbornej starostlivosti, aby sa spotrebiteľ nedostal do
dlhovej(úverovej)špirály,ktorúodbornústarostlivosťvšakžalobcadostatočnýmspôsobomnepreukázal.

35. Zároveň odvolací súd navyše konštatuje, že skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky
a úverových registrov, nie je dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta,
keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ
nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný

splácať požadovaný úver. Z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že by právny predchodca
žalobcu zisťoval priemerné mesačné výdavky žalovaného na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce,
lieky, telekomunikačné služby a pod.). V tomto ohľade žalobca pred súdom prvej inštancie neuviedol
žiadne tvrdenia o ich skúmaní.

36. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri

overovaní bonity nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii údaje o výdavkoch, čo vedie k záveru,
že pri posudzovaní žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je
nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7
ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ
nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým

spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Dôsledkom podcenenia bonity
je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver
súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a nemožnosti jednorazovo zosplatniť
spotrebiteľský úver, je správny.

37. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa
vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho
lustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti podľa
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplne zisťovanie jedného z kritérií podľa ust. § 11 ods. 2 tretia

veta ZoSÚ. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti
uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, čoho dôsledok bolo to, že jeho právny predchodca nebol oprávnený
vyžadovať od žalovaného ako spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru.

38. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého

súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv.
slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej
strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18, podľa ktorého Články 8 a

23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008ozmluváchospotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu
súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že

sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

39. Z uvedeného tak plynie záver, že žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu,
pretože nebol daný základný predpoklad platného postúpenia pohľadávky podľa ust. § 17 ods. 1 písm.
b/ ZoSÚ, ktorej sa žalobca domáha, a ktorým bola splatnosť postupovaného záväzku pred termínom

konečnej splatnosti (18.02.2024). Záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na strane žalobcu bol tak vecne správny.

40. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.41. Napokon sa odvolací súd stotožnil aj rozhodnutím súdu prvej inštancie priznať žalobcovi nárok na
náhradu konania žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 100 % s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP
a § 262 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie správne zohľadnil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na

strane žalobcu aj vo vzťahu k uhradeným sumám 405,- eur a 243,- eur, na ktoré by žalobca nemal nárok
voči žalovanému, avšak žalovaný ich dobrovoľne uhradil.

42. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v vo výrokoch II.
a III. ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP.Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavodvolacomkonaní
nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému žalovanému
v rozsahu 100 %, ktorý podal vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).