Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/93/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515203878
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7515203878.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

NatálieŠtrkolcovejaJUDr.OndrejaHvišča,PhD.,vsporežalobkyne:JUDr.DanicaHolováčová,Poštová
14, 040 01 Košice, IČO: 31 303 064, právne zastúpená: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o.,
Rázusova č. 1, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti žalovanej: Obec Sokoľany, 044
57 Sokoľany č. 193, IČO: 00 690 741, zastúpená: JUDr. Monikou Meňhertovou, advokátkou, Floriánska
16, 040 01 Košice, o zaplatenie 49.056,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a odvolaní
žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice z 22. marca 2024, č. k. K3-10Cb/55/2015 - 610, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice z 22. marca 2024, č. k. K3-10Cb/55/2015 – 610

v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby.

II. Mení rozsudok Mestského súdu Košice z 22. marca 2024, č. k. K3-10Cb/55/2015 – 610 v napadnutom
výroku o trovách konania tak, že žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
proti žalobkyni v plnom rozsahu.

III. Priznáva žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) rozhodol tak, že žalobu zamietol

a stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa žalobou doručenou dňa
10.3.2015 navrhla, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 49.056,- eur s 8,05 % ročným úrokom
z omeškania od 28.1.2015 do zaplatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že ako advokát uzavrela so
žalovanou ako klientom zmluvu o právnej pomoci (ďalej len „Zmluva o právnej pomoci“ alebo „zmluva“),
na základe ktorej sa zaviazala poskytnúť právnu pomoc spočívajúcu v zastupovaní žalovanej v spore

vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/81/2009 a to až do právoplatného skončenia
konania. V zmysle článku 2., bod 2.1. zmluvy si strany dohodli podielovú odmenu a to vo výške 8
% z vymáhanej pohľadávky, splatnou po právoplatnosti rozhodnutia. V spore vedenom pod sp. zn.
7S/81/2009 bol vyhlásený rozsudok dňa 5.5.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1.8.2011. Týmto
dňom bola naplnená zmluvná podmienka pre vyplatenie dojednanej odmeny, ktorá nebola doposiaľ
uhradená vo výške 49.056,- eur, preto sa žalovaná zároveň dostala do omeškania.

3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť dôvodiac, že Zmluva o právnej pomoci je neplatná, pretože bola
uzatvorená v rozpore so zákonom, keďže nebola prerokovaná na zasadnutí obecného zastupiteľstva
žalovanej. Starostovi žalovanej nebol udelený súhlas s jej uzatvorením a to ani vo forme podielovej
odmeny. Výpočet odmeny v zmluve je zároveň nepreskúmateľný, keďže nie je zrejmé, o aké dane ide, zaaké obdobie a nejednalo sa ani o žiadne vymoženie pohľadávky, ako sa špekulatívne v zmluve uvádza.
Žalovaná zároveň poukázala na Zásady hospodárenia s majetkom obce zo 16.10.2009, v ktorých je
uvedené oprávnenie starostu schvaľovať úkony do hodnoty 350,- eur. Ďalej žalovaná namietala, že spor

sp. zn. 7S/81/2009 bol vedený podľa piatej časti O.s.p., Správne súdnictvo, kde sa tarifná odmena za
zastupovanie v konaní určuje podľa § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 1/6 výpočtového
základu, čo predstavovalo 55,49 eur. Žalobkyňa voči žalovanej už uplatnila zálohovou faktúrou zo dňa
11.6.2010 sumu 20.848,80 eur ako 30 % odmeny. Uhradením tejto zálohovej faktúry došlo k porušeniu
záväzného uznesenia obecného zastupiteľstva a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách

verejnej správy, keďže v rozpočte žalovanej nebola na rok 2010 schválená suma na úhradu nielen
zálohovej faktúry vo výške 20.848,80 eur, ale ani celej odmeny uvedenej v Zmluve o právnej pomoci.
Zároveň žalobkyňa v zmluve neuviedla, že je platcom DPH, pričom odmena dohodnutá v zmluve je
bez DPH. Keďže žalovaná nie je platcom DPH, skutočným nákladom žalovanej je suma 69.904,80 eur.
Zmluvaoprávnejpomocibolauzavretáajvrozporesozákonomč.25/2006Z.z.overejnomobstarávaní.

4. Žalobkyňa zvýraznila, že z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v znení
účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o právnej pomoci a ani zo Zásad o hospodárení s majetkom
žalovanej nevyplýva, že by sa vzťahovali na prípady uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych služieb,
teda že by takúto zmluvu muselo schvaľovať obecné zastupiteľstvo žalovanej. Uvedené obdobne
platí aj na námietku nerešpektovania pravidiel o verejnom obstarávaní. Žalovaná nešpecifikovala, z

ktorého ustanovenia právneho poriadku vyplývala povinnosť schvaľovať takýto typ zmluvy. Ak má ísť
o nakladanie s peňažnými prostriedkami nad hodnotu 350,- eur, čo je pravidlo, ktoré vyplýva zo Zásad
hospodárenia žalovanej, ide o extrémne rozširujúci výklad, ktorý sa vzťahuje vyslovene len na samotné
nakladanie s peniazmi, nie na uzatváranie zmlúv. Navyše súhlas obecného zastupiteľstva žalovanej
so Zmluvou o právnej pomoci bol realizovaný odsúhlasením rozpočtu žalovanej na roky 2011 - 2013,

ktorým došlo k schváleniu vyčlenenia finančných prostriedkov na Zmluvu o právnej pomoci na rok 2011
vo výške 32.400,- eur, následne 2.860,- eur na rok 2012 a 2.890,- eur na rok 2013. Zmluva o poskytovaní
právnej pomoci bola schválená a všetci poslanci, resp. obecné zastupiteľstvo v danom čase o nej malo
vedomosť.Akbyajišlooneplatnosťprávnehoúkonu,podľa§267Obchodnéhozákonníkaideorelatívnu
neplatnosť, ktorá nebola uplatnená v premlčacej lehote. Zároveň zvýraznila, že v okolnostiach prípadu

(vysoký majetkový profit žalovanej z právnej služby poskytnutej žalobkyňou; povaha podielovej odmeny,
ktorá znamená, že nárok na peňažné plnenie je odvodený len od úspechu vo veci) by bolo mimoriadne
nespravodlivé, ak by nárok žalobkyni nebol priznaný z dôvodov, ktoré majú rýdzo formálnu povahu.
Za nesprávnu považovala aj úvahu žalovanej o použití ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z.
z. z dôvodu, že podľa § 1 ods. 2 citovanej vyhlášky sa „odmena advokáta určuje na základe dohody

medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie
odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).“ Zo zmluvy
jednoznačne vyplýva zrozumiteľný mechanizmus výpočtu podielovej odmeny, o čom svedčí aj to, že
strany bez akýchkoľvek problémov vedeli stanoviť aj výšku 30 % zálohy, ktorá bola žalovanou uhradená.
Napokon žalobkyňa poukázala na zásadu preferencie platnosti právnych úkonov pred neplatnosťou a na

čiastočnú úhradu pohľadávky (§ 323 ods. 2 Obchodného zákonníka), ktorá má účinky uznania záväzku.

5. Žalovaná zotrvala na svojich skutkových tvrdeniach, že za obdobie od 16.10.2009 až do termínu
podpísania Zmluvy o právnej pomoci dňa 12.2.2010 a ani po tomto termíne, táto nebola prejednaná na
zasadnutí obecného zastupiteľstva, teda nebol starostovi udelený súhlas s uzatvorením takejto zmluvy.

Poukázalanazneniečlánku3Zásadhospodáreniasmajetkomobce,podľaktoréhoods.4:nadobúdanie
vlastníctva hnuteľného majetku do 350,- eur obstarávacej ceny schvaľuje starosta obce a podľa článku
4: prevody vlastníctva majetku obce: - hnuteľné veci do 350,- eur schvaľuje starosta. Podľa článku
7: odňatie majetku zo správy - hnuteľný majetok do 350,- eur obstarávacej ceny schvaľuje starosta
obce. Žalobkyňa voči žalovanej uplatnila zálohovou faktúrou sumu 20.848,80 eura (30 %), čím došlo k

porušeniu zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách vo verejnej správe, pretože v rozpočte
obce nebola na rok 2010 táto suma schválená. Do rozpočtu nebola zakomponovaná ani celková suma
odmeny 58.400,- eur, ktorá nebola obecným zastupiteľstvom prerokovaná a ani schválená. Vyúčtovaná
odmena 20.848,80 eur bola uvedená bez DPH. Keďže žalobkyňa je platcom DPH, skutočná výška
odmeny činí čiastku 69.904,80 eura ako náklad z rozpočtu obce, keďže obec platcom DPH nie je.

Žalovaná poukázala aj na to, že predmetná zmluva bola uzavretá aj v rozpore so zákonom o verejnom
obstarávaní č. 25/2006 Z. z.6. Uviedol súd prvej inštancie, že vykonal výsluchom žalobkyne, listinnými dôkazmi predloženými
stranami sporu, vrátane obžaloby na bývalého starostu žalovanej A. B. C.; rozsudkami OS Košice -
okolie a KS v Košiciach sp. zn. 3T/44/2018 a sp. zn. 8To/34/2020, ktoré v rámci odôvodnenia obsahovali

výpoveď obžalovaného a svedkov, ako aj výpoveďami svedkov v prípravnom konaní a na hlavnom
pojednávaní v trestnom konaní a to jednotlivých poslancov obecného zastupiteľstva, kontrolórky a
účtovníčky žalovanej; pripojeným spisom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/81/2009.

7. Medzi stranami nebolo sporné, že tieto uzatvorili dňa 12.2.2010 Zmluvu o právnej pomoci, na

základektorejžalobkyňaposkytlažalovanejprávneslužbyspočívajúcevzastupovanížalovanejvkonaní
vedenom pod sp. zn. 7S/81/2009, ktoré sa právoplatne skončilo úspechom žalovanej v spore.

8. Žalovaná časť zmluvne dohodnutej odmeny vo výške 20.848,80 eur (preddavok 30 %) vyúčtovaný
faktúrou č. 38/2010 zaplatila dňa 30.6.2010. Faktúru č. 2015/01, splatnú 27.1.2015, ktorou bol
vyúčtovaný doplatok zmluvnej odmeny (70 %) v sume 49.056,- eur žalovaná odmietla uhradiť z dôvodu,

že bez súhlasu obecného zastupiteľstva starosta obce nemohol urobiť platný právny úkon za obec.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa vypovedala, že so žalovanou vo februári 2010 uzavreli dve
Zmluvy o právnej pomoci, jednu týkajúcu sa bežných vecí života obce, kde bola dohodnutá paušálna
suma 150,- eur mesačne a druhú, ktorá sa špeciálne týkala určenia priebehu hraníc medzi mestom

Košice a obcou Sokoľany, kde sa dohodli na zmluvnej odmene vo výške 8 % zo sumy 730.000,- eur ako
istiny, ktorú obec mala získať na daniach z pozemkov za obdobie jedného roka.

10. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods.
1 až 3, § 11 ods. 4 písm. a), § 13 ods. 4 písm. c) a d) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (v

znení účinnom do 31.3.2010), ďalej podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov (v znení účinnom do 31.3.2010), podľa § 39 a § 724 Občianskeho zákonníka a
§ 2, § 7 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

11. Uviedol súd prvej inštancie, že žalovaná uzavrela so žalobkyňou dve zmluvy týkajúce sa

poskytovania právnej pomoci, obe datované k 12.2.2010. Prvá zmluva sa týkala poskytovania právnych
služieb v spore vedenom pred Krajským súdom v Košiciach, sp. zn.: 7S/81/2009 za dohodnutú podielovú
odmenu vo výške 58.400,- eur (vedená u žalovanej pod číslom 100/2010). Druhá zmluva sa týkala
poskytovania právnych služieb všeobecne za mesačnú odmenu 150,- eur (vedená u žalovanej pod
číslom 101/2010). Zmluva o právnej pomoci zo dňa 12.02.2010, od ktorej žalobkyňa odvíja svoj nárok

sa týkala jej záväzku zastupovať obec v konaní vedenom na KS v Košiciach sp. zn. 7S/81/2009. Toto
konanie sa viedlo o žalobe mesta Košice, ktoré sa domáhalo preskúmania zákonnosti rozhodnutia,
vydaného žalovaným - Správou katastra Košice – okolie, č. Po XXX/XXXX-XX-18 dňa 11.05.2009,
ktorým bol zamietnutý návrh mesta Košice o obnovu konania o určenie hranice medzi obcou Sokoľany a
mestom Košice - Mestskou časťou Šaca, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím, vydaným dňa

20.6.2007. Krajský súd v Košiciach vec ukončil rozsudkom sp. zn. 7S/81/2009 zo dňa 5.5.2010 tak, že
žalobu mesta Košice o zrušenie rozhodnutia Správy katastra Košice H-2/97/d-BJ z 11.9.2009 zamietol, a
vedľajšiemu účastníkovi (tu žalovanej) bola priznaná náhrada trov konania v sume 170,20 eur v zmysle
§ 11 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. Rozsudok krajského súdu bol na základe odvolania mesta Košice
potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 2Sžo/213/2010 z 15.6.2011. Dňa 1.8.2011 sa stal právoplatný.

12. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že zákonodarca v právnej norme (§ 9 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 138/1991 Zb. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, avšak aj v aktuálnom znení) výslovne
neuvádza, že k zmluve o odmene advokáta (ako nakladaní s majetkovými právami) sa vyžaduje
predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva, keď zákonné ustanovenie vyžaduje nakladanie s

majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia schváliť obecným zastupiteľstvom.
V prejednávanom spore však nie je žiadne uznesenie, ktorým obecné zastupiteľstvo prejavilo vôľu
uzavrieť či schváliť Zmluvu o právnej pomoci so žalobkyňou.

13. Žalobkyňa poukazovala, že uvedené má vyplývať zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia

obecného zastupiteľstva z 25.3.2010, kde kontrolórka požiadala starostu o zabezpečenie dodatku
k Zmluvám o právnej pomoci z 12.2.2010, pretože dohodnuté odmeny v zmluvách neobsahovali
uvedenie DPH; z uznesenia č. 10 z 15.12.2014, z ktorého vyplýva, že obecné zastupiteľstvo schvaľuje
Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci s JUDr. Hovančákom vo veci ukončenia spolupráce v zmysle užuzatvorených zmlúv; ďalej zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva z 15.4.2011, 6.9.2012,
27.6.2013, z ktorých je zrejmé, že na pracovných zasadnutiach týkajúcich sa sporu vedeného pod sp.
zn.: 7S/81/2009 bola prítomná JUDr. Holováčová; z uznesenia zo zasadnutia obecného zastupiteľstva

z 26.1.2011, ktoré sa týka schválenia návrhu na vykonanie výmazu zapísaného rozhodnutia Správy
Katastra - okolie č. H-2/97d-BJ ako aj skutočnosť, že obecné zastupiteľstvo berie na vedomie stanovisko
JUDr. Holováčovej ku tomuto návrhu.

14. Poukázal súd prvej inštancie, že v zápisnici z mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva z

25.3.2010 bolo starostovi udelené poverenie na vypracovanie dodatku ku Zmluve o právnej pomoci z
12.2.2010 (čo vyplýva aj z uznesenia č. 30 z 25.3.2010 bod 11, aj z výpovede niektorých svedkov), avšak
to nepreukazuje, že obecným zastupiteľstvom bola prerokovaná aj zmluva č. 100/2010. Z uvedenej
zápisnice vyplýva, že kontrolórka požiadala starostu o zabezpečenie dodatku ku Zmluve o právnej
pomoci z 12.2.2010, pretože dohodnutá odmena neobsahovala uvedenie DPH. V uznesení nie je
špecifikované, ktorej zmluvy sa vyhotovenie dodatku týka a nie je preukázané, že boli prerokované obe

zmluvy. Pokiaľ tomu tak bolo, nie je v zápisnici urobený záznam o prijatí uznesenia (viď. čl. 62, 457 –
459 spisu). Z dôkazov predložených žalobkyňou jednoznačne nevyplýva, že na uvedenom zasadnutí
obecného zastupiteľstva boli prejednané obe Zmluvy o právnej pomoci z 12.2.2010, resp. nevyplýva,
aby čo i len jedna bola predmetom rokovania. Vo vzťahu ku zmluve týkajúcej sa paušálnej mesačnej
odmeny, súhlas či schválenie nebolo potrebné. Starosta bol poverený vypracovaním dodatku ku zmluve.

V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na výpoveď kontrolórky obce A. D. E. ako aj na jej Správu
o výsledku finančnej kontroly č. 6 zo dňa 16.3.2010 (čl. 467 - 469 spisu). V správe kontrolórka uviedla,
že obe zmluvy boli uzatvorené dňa 12.2.2010 a starosta na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa
26.2.2010 o uvedených skutočnostiach poslancov neinformoval, pretože v zápisnici sa táto informácia
nenachádza. Pokiaľ ide o DPH, tu sa venovala len zmluve, kde bola dohodnutá paušálna odmena

150,- eur. Starostu obce upozornila na porušovanie právnych predpisov a to tak v Správe ako aj na
zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 25.3.2010, na ktorom mali byť prítomní všetci poslanci. Pri
výpovedi kontrolórka uviedla (čl. 506 - 507, 510 - 512, 560 – 564 spisu), že o druhej zmluve s určitosťou
informovala ústne poslancov B., F. a G. počas výkonu kontroly, pričom svedok F. v trestnom konaní
tvrdil, že nemal o druhej zmluve vedomosť. Keďže bol zástupcom starostu, je to málo pravdepodobné

a išlo o osobu, ktorá mala záujem na angažovaní iného právneho zástupcu. Zmluvu so žalobkyňou
kontrolórka nepovažovala za nevýhodnú a potvrdila, že sa o oboch zmluvách na zasadnutí v 3/2010
hovorilo, ale žiadne uznesenie sa k tomu neprijalo. Obdobne svedkyňa D. C. vypovedala, že zmluvy boli
prejednávané, ale formálne schválené nie. Nie je o tom ani zápisnica, ani uznesenie.

15. Súd prvej inštancie zvýraznil, že dňa 26.2.2010 sa konalo zasadnutie obecného zastupiteľstva, kde
zo zápisnice a ani prijatého uznesenia č. 29 nevyplýva, aby starosta informoval poslancov a teda aby
schválili už konkrétne znenie zmluvy, po jej podpise so žalobkyňou. Z uznesenia č. 10 z 15.12.2014 len
vyplýva, že obecné zastupiteľstvo schvaľuje Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci s JUDr. Hovančákom
vo veci ukončenia spolupráce v zmysle uzatvorených zmlúv s dodatkami. Dodatky ku zmluvám však

neboli žiadnou zo sporových strán predložené. Zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva z
15.4.2011, 6.9.2012, 27.6.2013 je zrejmé, že na pracovných zasadnutiach týkajúcich sa sporu vedeného
pod sp. zn.: 7S/81/2009 bola prítomná JUDr. Holováčová.

16. Súd prvej inštancie poukázal, že podmienky nadobúdania a režim nakladania s majetkom obce

upravuje aj zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Hospodárenie s majetkom obce, vrátane finančných
prostriedkovjeoriginálnoukompetenciouobceakoverejnoprávnejkorporáciezdružujúcejjejobyvateľov.
Pri nakladaní so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného
práva, avšak zákon určuje obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom,
ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná

existencia zákonov o obecnom zriadení a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal
regulovať hospodárenie a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými
subjektmisúkromnéhopráva.Zákonyupravujúcenakladaniesmajetkomobcemajúcharakterzákazova
obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné
ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí. Orgány obce sú povinné hospodáriť s majetkom obce a majetkom v prospech rozvoja obce a jej
občanov a ochrany a tvorby životného prostredia. Majetok obce má prioritne slúžiť na zabezpečenie
výkonu samosprávy obce a verejnoprávnych účelov. Základné zásady pri používaní a nakladaní s
majetkom obce sú upravené v § 7 ods. 1 Zákona o majetku obcí: zásada rozvoja obce - majetok obce jeprostriedkom dosahovania hospodárskeho a spoločenského pokroku (napríklad budovanie miestnych
komunikácií, chodníkov, výstavba inžinierskych sietí v IBV a podobne) zásada prospechu občanov -
majetok obce slúži na zvyšovanie životnej úrovne a prispieva k zdravému spôsobu života obyvateľov

(napr.prevádzkaverejnéhoosvetlenia,budovanieapodporašportovejakultúrnejinfraštruktúry),zásada
ochrany a tvorby životného prostredia - majetok obce prispieva k ochrane jednotlivých zložiek životného
prostredia (napr. výstavba verejnej kanalizácie, verejného vodovodu, zelene). Majetok obce sa má
zveľaďovať, zhodnocovať a zachovávať.

17. Súd prvej inštancie si koncipoval záver o tom, aké okolnosti predchádzali procesu uzatvorenia
Zmluvy o právnej pomoci ako aj okolnosti po podpise a uzatvorení Zmluvy o právnej pomoci z
12.02.2010. Práve tieto okolnosti majú významný vplyv na proces kreovania vôle obce, ktorá bola v
tomto zmysle kreovaná spôsobom nepostačujúcim pre jej platné pôsobenie. Nedostatky pri kreovaní
vôle subjektu zakladajú takú vadu právneho úkonu, ktorej následkom nie je nič iné ako absolútna
neplatnosť právneho úkonu. Starosta obce pri nakladaní s majetkom obce v zmysle uskutočňovania

právnych úkonov prejavuje navonok vôľu obce (v prípadoch stanovených zákonom alebo internými
predpismi obce). Od prejavu vôle je potrebné odlišovať tvorbu vôle ako podstatnú súčasť (predpoklad)
jej existencie, ku ktorej bolo v tomto prípade v zmysle platnej právnej úpravy oprávnené výlučne obecné
zastupiteľstvo. Starosta obce ako osoba oprávnená konať za obec navonok môže platne zaväzovať
obec len v prípade, ak bola vôľa obce tvorená spôsobom súladným s právnymi predpismi. Závery o

potrebe schvaľovania právneho úkonu na úrovni obce ako predpoklad existencie právneho úkonu sú
súčasťou stabilnej judikatúrnej činnosti všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky, viď.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Odo/21/2002; sp. zn. 2Cdo/284/2006; sp.
zn. 2Sžo/61/2009 a sp. zn.: 5Obdo/45/2013, podľa ktorého musí ísť o právnemu úkonu predchádzajúce
rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zhojenie jeho absencie následným postupom nie je možné.

18. Sporná Zmluva o poskytnutí právnej pomoci je v dôsledku absencie vôle a absencie riadneho
procesu tvorby vôle neplatným právnym úkonom. Obecné zastupiteľstvo žalovanej neudelilo súhlas
s uzavretím Zmluvy o právnej pomoci, v rozhodnom čase nedisponovalo ani len informáciami o
podstatných náležitostiach zmluvy, najmä finančných aspektoch, preto nemohlo relevantným spôsobom

utvoriť svoju vôľu. Starosta obce nemal spôsobilý podklad na uzavretie zmluvy. Z výsluchov poslancov
obecného zastupiteľstva žalovanej, ktoré sú súčasťou trestného spisu, je zrejmé, že títo poslanci
nedisponovali relevantnými informáciami o uskutočňovanom právnom úkone. Starosta obce teda pri
uzatváraní Zmluvy o právnej pomoci prejavil navonok neexistujúcu vôľu, ktorú malo v kompetencii
kreovať len obecné zastupiteľstvo. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/45/2013 sa

v prípade schválenia úkonu vyžaduje náležité rozhodnutie formou individuálneho právneho aktu a
nepostačí, ak obecné zastupiteľstvo daný prejav vôle starostovi len odporučilo.

19. Ako obiter dictum súd prvej inštancie poukázal, že ďalším dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy
možno vzhliadať aj aplikáciou ustanovenia § 39 Obchodného zákonníka, keď Zmluva o právnej pomoci

mohla byť uzatvorená v priamej súvislosti s trestným činom. Trestné konanie vedené proti bývalému
starostovi však nie je právoplatne skončené.

20. Uviedol súd prvej inštancie, že obecné zastupiteľstvo neprejavilo žiadnym a nie to dostatočne
určitým spôsobom svoju vôľu byť viazané Zmluvou o právnej pomoci, pretože poslancom neboli zmluvy

predložené na oboznámenie. Súhlas obecného zastupiteľstva nebol vyjadrený spôsobom, ktorý by
smeroval k uzatvoreniu Zmluvy o právnej pomoci. K tomuto obsahovému (formálnemu) nedostatku
predpokladu právneho úkonu, ktorý spôsobuje jeho neurčitosť, sa pridružuje aj materiálny nedostatok v
podobe nevedomosti obecného zastupiteľstva o druhej Zmluve o právnej pomoci, ani o výške peňažnej
povinnosti.

21. Potreba prihliadania na záujmy konajúceho, ako aj na záujmy dôverujúceho adresáta, a to v záujme
zachovania právnej istoty v právnych vzťahoch, je potrebné interpretovať aj s ohľadom na skutočnosť,
že žalovaná je subjektom verejnej správy, ktorý svoju vôľu tvorí a prejavuje odlišným spôsobom
ako iní účastníci právnych vzťahov. Ak teda právna doktrína zdôrazňuje presvedčenie o prihliadnutí

na záujmy konajúcej osoby, súd prvej inštancie zdôraznil, že konajúca osoba (starosta) a osoba
kreujúca vôľu (obecné zastupiteľstvo) sú dva odlišné subjekty, ergo konajúcou osobou nebol ten istý
orgán, ako orgán kreujúci vôľu. Táto odlišnosť preto striktne vylučuje aplikovateľnosť právneho názoruprezentujúceho žalobkyňou. Súd prvej inštancie poukázal aj na závery NS SR sp. zn. 2Cdo/284/2006,
sp. zn. 1Obo/1/2015 a ÚS SR sp. zn. III. ÚS 389/08.

22. Uviedol súd prvej inštancie, že výklad v prospech platnosti právneho úkonu má svoje limity. Uplatňuje
sa najmä vtedy, ak existujú dva protichodné, ale rovnocenné (právne) pohľady na neplatnosť právneho
úkonu. V prejednávanej veci však absentuje opačný rovnocenný pohľad na platnosť právneho úkonu.
Výklad v prospech platnosti právneho úkonu sa nedá aplikovať izolovane ako jediný dôvod svedčiaci o
platnosti úkonu, ale ako pravidlo dopadajúce na prípady, kedy možno argumentovať v prospech platnosti

aj v prospech neplatnosti právneho úkonu. Žalobkyňa nenáležite považuje za rozhodujúci argument
práve preferenciu výkladu v prospech platnosti právneho úkonu, bez náležitého prepojenia na daný
skutkový stav a vysvetlenie toho, prečo by sa mal aplikovať v danej veci. Ak raz právnemu úkonu chýba
v súlade s právnymi predpismi kreovaná vôľa a ide o úkon obce, potom taký právny úkon nevznikol a
tento nedostatok nemožno preklenúť ani výkladom v prospech platnosti právneho úkonu.

23.Snahužalobkynepreukazovaťvôľuobecnéhozastupiteľstvaodkazomnavýpovedeosôbkontrolórka
či účtovníčka, ktoré vôľu v akomkoľvek rozsahu nekreovali, nemôže priniesť relevantný záver.
Zamestnankyne obce síce v trestnom konaní uvádzali, že poslanci mali vedomosť o oboch Zmluvách
o právnej pomoci, ale niektorí poslanci túto skutočnosť odmietali a v zhode poukazovali na to, že túto
vedomosť nemali a nadobudli ju až neskôr, po tom, čo bola Zmluva o právnej pomoci vypovedaná novým

starostom obce v roku 2014. Jediným a spoľahlivým zdrojom zistenia či došlo k súhlasu s uzavretím
zmluvy, ktorý mohol byť daný vopred alebo aj následne po podpise zmluvy sú predsa osoby, ktorých
sa táto skutočnosť týka. Ak teda niektorí poslanci obecného zastupiteľstva tvrdia, že právne relevantnú
vôľu nemali, pretože neboli starostom obce v relevantnom čase informovaní o uzavretí Zmlúv o právnej
pomoci, nemožno uvažovať o vzniku právneho úkonu.

24. Žalobkyňa svoje tvrdenia, že poslanci boli oboznámení so správou bývalého starostu o uzavretí
zmlúv a túto správu vzali na vedomie, resp. nikto nič nenamietal, v konaní nepreukázala. Niektorí
poslanci obecného zastupiteľstva v priebehu trestného konania tvrdili, že nevedeli o druhej zmluve so
žalobkyňou, ani o výške odmeny a ako bola dohodnutá. Poslanci síce mohli byť informovaní o zámere

starostu zabezpečiť právne zastúpenie obce novým právnym zástupcom, pričom vôľa, ktorú prejavili,
nepokrývala všetky náležitosti právneho úkonu, teda starosta obce nebol na základe takto prejavenej
vôle oprávnený k uzatvoreniu právneho úkonu.

25.Kategóriavôleprisubjekte,ktorýmjeobec,jecharakterizovanáosobitosťami,ktoréspočívajúprávev

odlišných postupoch a procesoch pri jej tvorbe a pri jej prejavení. Nemožno teda uvažovať o uplatňovaní
pravidiel týkajúcich sa typických účastníkov právnych vzťahov, práve naopak.

26. Uznesenie obecného zastupiteľstva z 25.3.2010 nepreukazuje vyjadrenie vôle, pretože neobsahuje
podstatnú náležitosť, a to schválenie právneho úkonu - Zmluvy o právnej pomoci. Ani z priebehu

rokovania na obecnom zastupiteľstve nebola táto okolnosť zrejmá a preukázaná. Aj po tejto sumarizácii
žalobkyňa opakovane poukazuje na súhlas obecného zastupiteľstva. Nebolo prijaté uznesenie
obecného zastupiteľstva obsahujúce schválenie Zmluvy o právnej pomoci, či už pred jej podpisom alebo
po podpise zmluvy vo forme následného súhlasu s uzatvorenou zmluvou.

27. Aplikáciu ustanovenia § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka a klasifikáciu neplatnosti právneho
úkonu ako relatívnej je s ohľadom na prípady neplatnosti podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka za situácie, kedy starosta obce konal za obec bez toho, aby tomuto konaniu predchádzala
riadne kreovaná vôľa obecným zastupiteľstvom, vylúčená (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo/1/2015).
Žalobkyňa pritom neuviedla ani dôvody, ktoré svedčia o tom, že neplatnosť má v posudzovanej veci

slúžiť na jej ochranu. Samotná nevedomosť žalobkyne nepostačuje, pretože táto nevedomosť nie je
ospravedlniteľná. Starosta nebol oprávnený uzatvárať zmluvu a zaväzovať obec, preto zákon poskytuje
ochranu osobe, ktorá je (zdanlivo) viazaná úkonom, ktorým by inak nebola viazaná, ak by jeho
uzatvorenie prebehlo zákonom predpokladaným spôsobom.

28. Uznesenie obecného zastupiteľstva je silným nástrojom, to znamená, že v zmysle zákona č.
211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, sa zverejňujú okrem iného zápisnice z verejných
zasadnutí ako aj uznesenia obecného zastupiteľstva. Právna sila je však zverená uzneseniu a nie
zápisnici, ktorá iba popisuje sprievodné skutočnosti a priebeh zasadnutia obecného zastupiteľstva.Uznesenie je výsledkom hlasovania poslancov obecného zastupiteľstva - nástrojom, na základe ktorého
môže starosta obce v zákonom daných prípadoch konať. Dobré uznesenie obecného zastupiteľstva
(obsahujúce všetky smerodajné náležitosti) je základom pre kompetentné a zákonne súladné a koniec

koncov aj jasnejšie fungovanie orgánov obce v prospech verejného záujmu.

29. Konštatoval súd prvej inštancie, že bolo nesporne preukázané, že súhlas, a to či už následný alebo
predchádzajúci s uzatvorením danej zmluvy so žalobkyňou a rovnako tak výšku odmeny a spôsob jej
určenia nikdy neprejednalo a neschválilo obecné zastupiteľstvo žalovanej.

30. Zo zásad hospodárenia žalovanej, účinných od 1.1.2010 jednoznačne vyplýva, že bez súhlasu
obecného zastupiteľstva mohol starosta nakladať s finančnými prostriedkami či už na účte alebo
hotovostnými iba do sumy 350,- eur a preto, ak by mala obec zaťažiť vyššia suma, z akéhokoľvek titulu
voči tretím osobám, musela byť schválená obecným zastupiteľstvom. Pokiaľ ide o vyplatenie sumy 30
% preddavku žalobkyni vo výške 20.848,80 eur dňa 30.6.2010, platilo v tej dobe uznesenie obecného

zastupiteľstva č. 30 z 25.3.2010, keď každú faktúru nad 2.000,- eur pred jej úhradou podpisuje starosta
a zástupca starostu s podmienkou, že účtovníčka svojím podpisom potvrdí, či výdavok je v súlade s
plánovaným rozpočtom uvedenej položky, ktorá je schválená v rozpočte obce obecným zastupiteľstvom.
Zo zálohovej faktúry 2010/4 - pečiatka v ľavom rohu zo 14.6.2010 (č. l. 63 spisu) uvedené nevyplýva,
keď platbu schválil len starosta.

31. Pokiaľ obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo
pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť
právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik majetkovo-právneho vzťahu. Majetkovoprávne vzťahy, o
ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta obce bez predchádzajúceho

platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva nezaväzujú obec, pretože chýba prejav vôle obce.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

32. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 C.s.p., čo odôvodnil povahou
a okolnosťami prejednávanej veci, keď žalovaná reprezentovaná bývalým starostom obce sa výrazným

spôsobom podieľala na neplatnosti zmluvy a priznanie trov žalovanej by bolo v rozpore s dobrými
mravmi, dokonca veľmi nespravodlivé voči žalobkyni. Žalobkyňa už v odvolaní proti v poradí prvému
rozsudku súdu prvej inštancie namietala, že pokiaľ dôvodom nepriznania jej nároku je neplatnosť
právneho úkonu, ktorú žiadnym spôsobom nezavinila, resp. nezapríčinila, nie je voči nej spravodlivé,
aby bola zaviazaná k úhrade trov sporu. Táto skutočnosť spolu s ďalšími skutkovými okolnosťami

predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce postup súdu podľa § 257 C.s.p. Žalovaná
sa k možnému uplatneniu § 257 C.s.p. nevyjadrila, napriek tomu, že jej bola známa táto úvaha pri
rozhodovaní o trovách konania.

33. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa proti všetkým jeho

výrokom a žalovaná proti výroku o trovách konania.

34. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie a prizná jej nárok na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1
písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

35. Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli, resp. mali
vyplynúť iba z prednesu a argumentov žalovanej a nie aj žalobkyne. Zároveň opomenul prihliadať na
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Súd prvej inštancie sa pri odôvodnení rozsudku zameral iba na prvok tvorby vôle vo vzťahu k súhlasu
na uzavretie Zmluvy o právnej pomoci obecným zastupiteľstvom. Neskúmal však ďalšie právne úkony

žalovanej (navýšenie rozpočtu pre účely odmeny; schválenie uznesenia č. 10 z 15.12.2014), ktorými
došlo k zhojeniu tvorby vôle vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy o právnej pomoci. Bez prihliadnutia na obsah
vôle nie je preto možné hovoriť o posúdení vôle. Z následných úkonov žalovanej a to najmä z prijatého
uznesenia č. 10 z 15.12.2014 vyplýva, že žalovaná považovala právny úkon – Zmluvu o právnej pomociz 12.2.2010 za perfektný. Dotknutým uznesením č. 10 z 15.12.2014, na ktoré súd prvej inštancie nijako
nereflektoval, totiž schválila právne zastúpenie pre žalobkyňu na úkony týkajúce sa výpovede Zmluvy o
právnej pomoci uzavretej so žalobkyňou. Žalovaná uvedenú zmluvu považovala za platnú, čím možno

ustáliť záver, že nedostatky pri tvorbe vôle v súvislosti s uzavretím Zmluvy o právnej pomoci považovala
minimálnevčaseprijatiauzneseniač.10zazhojené.Zozneniauzneseniač.10jednoznačnevyplýva,že
obecné zastupiteľstvo vedelo a prejednalo aj dotknutú zmluvu, týkajúcu sa poskytovania právnej pomoci
z 12.2.2010 v spore vedenom pod sp. zn.: 7S/89/2009. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že obecné
zastupiteľstvo malo vedomosť aj o vytvorení a podpísaní dodatku k tejto zmluve, podľa ktorého sa

upravoval bod 2 zmluvy s tým, že výška paušálnej odmeny bola v dodatku správne uvedená ako 58.400,-
eur bez DPH. Žalovaná nemala pochybnosti o platnosti uvedených zmlúv, pretože následne adresovala
žalobkyni výpoveď z uvedených zmlúv. Súd prvej inštancie proces tvorby vôle neposúdil materiálne,
ale výlučne formalisticky. Napriek tomu, že chýba explicitne formulované uznesenie o schválení Zmluvy
o poskytovaní právnej pomoci, z rozhodujúcich skutočností tvrdených a preukázaných žalobkyňou je
zrejmé, že možno hovoriť o tom, že obecné zastupiteľstvo vytvorilo vôľu. Je nesporné, že na zasadnutí

obecného zastupiteľstva žalovanej 31.3.2011 obecné zastupiteľstvo prerokovalo a uznesením č. 17
schválilo návrh rozpočtu obce na rok 2011, kde v rozpočtových výdavkoch (rozpočtová klasif. 637005)
boli zahrnuté špeciálne služby – za právne služby na rok 2011: 32.400,- eur (na rok 2012 položka 2.450
eur, na rok 2013 položka 2.480 eur). Rozpočty obce, v ktorých ako výdavková položka bola zahrnutá
odmena konkrétne pre žalobkyňu (s uvedením jej mena), boli každoročne schvaľované uznesením

obecného zastupiteľstva (č. 102/2012, č. 135/2013, č. 179/2014, č. 28/2015, č. 12/2016, č. 10/2017,
č. 5/2018, č. 6/2019). Obecné zastupiteľstvo žalovanej schválením uznesení č. 102/2012, č. 135/2013,
č. 179/2014, č. 28/2015, č. 12/2016, č. 10/2017, č. 5/2018, č. 6/2019 kreovalo vôľu rozšíriť rozpočet o
predmet plnenia vyplývajúceho zo Zmluvy o právnej pomoci z 12.2.2010, v znení jej dodatku, pričom
túto vôľu byť zmluvou viazaný vykonal navonok starosta žalovanej.

36. V rozhodovacej praxi je všeobecnými súdmi zastávaný právny názor, že každý vyslovený
súhlas obecného zastupiteľstva vo vzťahu k perfektnosti právneho úkonu možno považovať za
predchádzajúci (viď. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/173/2014 z 25.03.2015, rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/686/2015 z 29.3.2017). Súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie na podmienke existencie predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva,
no nevysporiadal sa s tvrdením žalobkyne, že súhlas obecného zastupiteľstva so Zmluvou o právnej
pomoci bol realizovaný odsúhlasením rozpočtu žalovanej na roky 2011 – 2013, čo zakladá jeho
nepreskúmateľnosť. Súd prvej inštancie sa vyslovenými závermi v napadnutom rozsudku odklonil
od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, že zákon v rozhodnom čase nevyžadoval

predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva na prevod vlastníctva alebo nakladanie s majetkovými
právami, ale schválenia takéhoto prevodu alebo nakladania s majetkovými právami ako zákonnú
podmienku, ktorej predchádzajúce splnenie je nevyhnutné pre nadobudnutie účinkov tohto prevodu
alebo nakladania s majetkovými právami.

37. Súd prvej inštancie sa absolútne nevysporiadal ani s jej námietkou, či uzavretie Zmluvy o právnej
pomoci je takým právnym úkonom, pre ktorý vôbec bolo v danom čase potrebné schválenie obecným
zastupiteľstvom. Zákon totiž súhlas obecného zastupiteľstva v danom čase na uzatvorenie predmetnej
zmluvy nevyžadoval. Žalobkyňa opätovne poukázala na preferenciu výkladu vedúceho k platnosti
zmluvy pred výkladom neplatnosti zmluvy a to aj v prípade zmlúv uzavretých obcami, ktoré vyžadujú

pre svoju platnosť schválenie obecného zastupiteľstva. Obecné zastupiteľstvo uznesením schvaľujúcim
rozpočet obce pochybnosti o patričnej ochrane majetku obce odstránilo, keďže ním súčasne schválilo
aj v rozpočte zahrnutú odmenu žalobkyne.

38. Ďalej žalobkyňa zvýraznila požiadavku právnej istoty a ochrany dobrej viery adresáta prejavu

vôle. Žalobkyňa sa opakovane zúčastňovala zasadnutí obecného zastupiteľstva a prezentovala svoju
prácu v prospech obce. Preto pokiaľ obecné zastupiteľstvo zahrnulo zmluvnú odmenu za právne
zastupovanie do rozpočtu obce, žalobkyňa musela byť pochopiteľne presvedčená, že po právoplatne
vyhratom dôležitom súdnom spore jej patrí dohodnutá odmena za právne zastupovanie obce. Obecné
zastupiteľstvo žalovanej prejavilo jednoznačne vôľu na poskytovanie právnej pomoci žalobkyňou na

dohodnutý účel a za dohodnutých podmienok. Strany samotnú zmluvu rešpektovali a aj plnili, pričom
žalovaná 30.6.2010 uhradila preddavok vo výške 30 % z dohodnutej podielovej odmeny. Žalobkyňa, pre
žalovanúzískalavrokoch2009-2011odU.S.SteeluKošiceakodaňznehnuteľnostivyše2miliónoveur,
t. j. cca 700.000,- eur/rok. Plnením záväzkov žalobkyne z predmetnej zmluvy sa majetok obce nielenženezmenšil, ale naopak, výrazne zväčšil. Súd prvej inštancie nezohľadnil osobitnú povahu dohodnutej
podielovej odmeny, keď k jej zaplateniu má dôjsť až po dosiahnutí úspechu v konaní, ktoré obci prinesie
majetkový prospech. Kvalitatívne ide o odlišnú situáciu, ako v prípadoch, keď je dohodnutá odplata za

poskytnutie služieb bez ohľadu na ich majetkový prínos.

39. Žalobkyňa poukázala, že výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov
žalovanou bez právneho dôvodu zasahuje do práv a oprávnených záujmov žalobkyne a je v rozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka a takémuto konaniu žalovanej by súd nemal

poskytnúť právnu ochranu.

40. Žalobkyňa vyčítala súdu prvej inštancie, že sa mohol principiálne zaoberať pri posúdení nárokov
žalobkyne aj otázkou zodpovednosti žalovanej za škodu, keďže súd prvej inštancie pripisuje neplatnosť
Zmluvy o právnej pomoci na rub žalovanej. Platí, že žalobkyňa musela uviesť len rozhodujúce skutkové
okolnosti a právne posúdenie je vecou súdu, ktorému nič nebránilo nárok žalobkyne kvalifikovať

opísaným spôsobom. Zákonom požadované predchádzajúce schválenie Zmluvy o právnej pomoci
obecným zastupiteľstvom bolo v úplnej dispozičnej sfére žalovanej ako subjektu verejného práva,
ktorá mala pri elementárnom dodržaní právnej úpravy v oblasti nakladania s obecným majetkom takto
postupovať. Žalobkyňa ako súkromný subjekt nemala žiaden dosah na interný formálny rozhodovací
proces žalovanej, ktorý mal predchádzať uzatvoreniu Zmluvy o právnej pomoci. Účelová obrana

žalovanej v spore o zaplatenie zmluvnej odmeny za vykonanú právnu pomoc na základe platnej Zmluvy
o právnej pomoci je zneužívajúcim výkonom práva.

41. Na jednej strane súd prvej inštancie uvádza, že trestné konanie vedené voči bývalému starostovi
nie je právoplatne skončené, ale vzápätí konštatuje, že bývalý starosta obce, ako jediný porušenie

právnych predpisov svojím konaním zavinil. Vyššie uvedené špecifické skutkové a právne skutočnosti
na strane žalobkyne prvoinštančný súd zvážil ako hodné osobitného zreteľa až pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania, keď s poukazom pre rozpor s dobrými mravmi nepriznal nárok na náhradu trov
konania úspešnej žalovanej. Súd prvej inštancie tak urobil svoje rozhodnutie vnútorne nekonzistentným,
vzájomne rozporným, protirečivým, a teda aj arbitrárnym.

42. Žalobkyňa ďalej namieta aj nesprávnu aplikáciu a interpretáciu § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktoré ustanovenie bol súd prvej inštancie povinný uprednostniť pred § 39 Občianskeho zákonníka.
Neplatnosť v prípade absencie súhlasu obecného zastupiteľstva je určená na ochranu obce, ktorej sa
však nemôže domáhať ten, kto ju sám spôsobil.

43. Žalovaná vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne nepodala, výzva súdu prvej inštancie s odvolaním
žalobkyne jej bola doručená prostredníctvom právneho zástupcu dňa 3.5.2024.

44. Žalovaná v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku o trovách

konania zmenil tak, že žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolanie
odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Poukázala, že na použitie § 257 C.s.p.
sa vyžaduje splnenie určitých predpokladov a to predovšetkým dôvodov hodných zreteľa a že ide

o výnimočnú okolnosť. Namietala, že súd prvej inštancie pochybil, keď neupozornil strany na aplikáciu §
257C.s.p.naprejednávanýspor,čímznemožnilstranámvyjadriťsvojestanoviskokprípadnémupoužitiu
tohto ustanovenia. Zároveň pri aplikácii § 257 C.s.p. je súd povinný svoje rozhodnutie aj presvedčivo
odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle.

45. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že toto nie je dôvodné. Poukázala, že už
odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť vyhodnotiť aj existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 C.s.p. Žalovaná si mala byť vedomá, že súd prvej inštancie bude vyhodnocovať
možnosť nepriznania náhrady trov, pričom jej nič nebránilo, aby sa k tomu ešte pred vyhlásením
napádaného rozsudku vyjadrila. Súd prvej inštancie pritom svoje rozhodnutie o trovách konania riadne

a presvedčivo odôvodnil.

46. Žalovaná odvolaciu repliku nepodala, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením žalobkyne k odvolaniu
žalovanej jej bola doručená prostredníctvom právneho zástupcu dňa 4.7.2024.47. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne a odvolanie žalovanej,
ktoré boli podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolania proti rozhodnutiu, na
prejednanie ktorých je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolania
prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné
a odvolanie žalovanej je dôvodné.

48. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

49. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., t. j. že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,

pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu,
sa javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

50.Podstataodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.f)C.s.p.spočívapredovšetkýmvnesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

51. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

52.Zustálenejsúdnejpraxevyplýva,žesúdnemusídaťvosvojomrozhodnutíodpoveďnavšetkysporné
otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie

vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, aplikujúc príslušné právne predpisy, pričom rozsudok aj náležite
odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

53. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie
rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno
preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a

nepoprel ich účel a význam. Samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
všeobecného súdu.

54. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodnenie

rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich
obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu
žalobkyne zamietol.

55. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie.
Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení prvoinštančnéhosúdu uvádza, že ak žalobkyňa v podanom odvolaní namietala skutkové závery súdu prvej inštancie,
jej námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany
súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo

dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.).“ Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri
ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom

má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v
súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.

ÚS 97/97). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo
vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)

dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať
návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a
súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu
konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“
Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie

uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o tvrdenia a relevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

56. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniam žalobkyne a

žalovanej a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

57. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, čo odôvodnil tým, že Zmluva o právnej
pomoci zo dňa 12.2.2010 je absolútne neplatný právny úkon z dôvodu, že tento právny úkon nebol
vopred schválený obecným zastupiteľstvom žalovanej, teda chýba prejav vôle obce.

58. Medzi stranami nie je sporné, že tieto podpísali dňa 12.2.2010 Zmluvu o právnej pomoci, na základe
ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej právne služby spočívajúce v zastupovaní žalovanej v súdnom
konanívedenompodsp.zn.7S/81/2009.Žalovanáčasťzmluvnedohodnutejodmenyžalobkyniuhradila.
Zvyšokodmietlauhradiťzdôvodu,žebezsúhlasuobecnéhozastupiteľstvastarostaobcenemoholurobiť

platný právny úkon za obec.

59. Odvolací súd zdôrazňuje, že právnická osoba verejného práva nezdieľa celý právny režim
právnických osôb súkromného práva a to aj vzhľadom na osobitný spôsob zriaďovania, nemožnosť ich
zrušenia dohodou či dobrovoľným rozpustením.

60. Súd prvej inštancie správne prioritne ustálil, že uzavretie predmetnej Zmluvy o právnej pomoci sa
považuje za nakladanie s majetkovými právami žalovanej, nakoľko predmetom záväzku žalovanej je
poskytnutie peňažného plnenia - dohodnutej odmeny pre žalobkyňu, ktorej sa v spore od žalovanej
domáha. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne ustálil, že na nakladanie s majetkom obce

je potrebné aplikovať špeciálne predpisy a to zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. (konkrétne §
11 ods. 4 písm. a/) a zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (konkrétne § 9 ods. 2 písm. c/). Zákonodarca
práve v uvedených zákonných ustanoveniach zveruje obecnému zastupiteľstvu rozhodovanie, okrem
iného o nakladaní s majetkom obce a schvaľovanie najdôležitejších úkonov týkajúcich sa tohto majetku,
ako aj kontrolovanie hospodárenia s ním, vrátane nakladania s majetkovými právami, ktoré predstavujú

určitú hodnotu.

61. Medzi stranami nebolo sporné, že v čase podpísania predmetnej Zmluvy o právnej pomoci mala
žalovaná schválené Zásady hospodárenia s majetkom. V uvedených zásadách boli špecifikovanéjednotlivé oprávnenia starostu obce vo vzťahu k nakladaniu s majetkom a majetkovými právami obce
(článok 1 bod 1). Zároveň obsahovali definíciu majetku obce ako vecí, majetkových práv a záväzkov
obce (článok 2 bod 1), vrátane finančných prostriedkov (článok 2 bod 2). Z predmetných zásad zároveň

vyplýva, že prevody hnuteľného majetku nad 350,- eur schvaľuje obecné zastupiteľstvo (článok 4 bod
3) a do 350,- eur starosta (článok 4 bod 4). Odvolací súd zvýrazňuje, že ani prijatie zásad hospodárenia
nemôže obmedziť právo obecného zastupiteľstva vyjadrovať sa k takým zásadným úkonom, ktoré
neboli v týchto zásadách predvídané. Zásady hospodárenia totiž nie sú výpočtom transakcií, na ktoré
sa vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva, ale naopak, ako výpočet transakcií, pri ktorých obecné

zastupiteľstvo prenecháva starostovi možnosť vôľu obce nielen prejaviť, ale aj vytvoriť. Z uvedeného
potom vyplýva, že v zmysle prijatých zásad hospodárenia bol starosta oprávnený samostatne (bez
schválenia obecného zastupiteľstva) iba na nakladanie s (hnuteľným) majetkom (majetkovými právami,
resp.obeczaväzovať)ibadohodnoty350,-eur.Tedananakladaniesmajetkovýmiprávaminaduvedenú
hodnotu sa vyžadoval súhlas obecného zastupiteľstva žalovanej, čo je rozhodné aj v posudzovanej veci.

62. Hospodárenie s majetkom obce, vrátane finančných prostriedkov je pritom originálnou kompetenciou
obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej jej obyvateľov. Pri nakladaní so svojím majetkom má
obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje obci niektoré
obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie
iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákonov o obecnom zriadení a o

majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie
s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Zákony
upravujúce nakladanie s majetkom obce majú charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri
rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

63. Potrebné je odlišovať vykonávanie právnych úkonov obce od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ
čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, resp.
aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok
voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Oprávnenie rozhodovať o právnych

úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí, je zo zákona rozdelené medzi štatutárny
orgán(starostu)aobecnézastupiteľstvo.Oprávneniekonaťvmeneprávnickejosobyjetedaobmedzené
iným orgánom. Akcentuje sa tu na prioritu verejného záujmu, kedy sa okrem ochrany tretích osôb musí
zohľadniť aj verejný záujem, rozdelenie kompetencií verejných volených orgánov, resp. požiadavka
ochrany verejných zdrojov, pričom tieto záujmy môžu prevážiť nad ochranou právnej istoty tretích osôb

a ich dôvery v platnosť právnych úkonov.

64. Správne potom súd prvej inštancie uzavrel s poukazom na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, že
rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce je rozdelené medzi orgány samosprávy obce, teda medzi
starostu a obecné zastupiteľstvo a pre platnosť právneho úkonu obce sa preto vyžaduje súlad medzi

vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a prejavom vôle obce navonok realizovaným starostom
ako jej štatutárnym orgánom. Pokiaľ následne súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky platnosti
právneho úkonu, predmetnej Zmluvy o právnej pomoci z 12.2.2010 ustálil, že táto je absolútne neplatná
z dôvodu absencie jej schválenia obecným zastupiteľstvom, teda pre neexistenciu relevantnej vôle vo
forme individuálneho právneho aktu žalovanej s jej uzatvorením, jeho závery boli vecne správne.

65. Samotná žalobkyňa uvádzala, že išlo o zmluvu o poskytovaní právnej pomoci na zastupovanie
vo významnom spore, teda nie bežný úkon, resp. úkon, ktorý vzhľadom na svoj rozsah, obsah alebo
súvislosti, za ktorých bol urobený, nie je štandardne spojený s bežnou prevádzkou obce, keďže takýmto
úkonom bolo práve uzatvorenie ďalšej Zmluvy o právnej pomoci z 12.2.2010 (č. 101/2010) medzi

stranami za poskytovanie právnych služieb všeobecne za mesačnú odmenu 150,- eur.

66. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by spornú zmluvu obecné zastupiteľstvo schválilo pred jej
podpisom starostom žalovanej, čo vyplynulo aj z výsluchu viacerých poslancov obecného zastupiteľstva
žalovanej. Najvyšší súd SR pritom opakovane potvrdil, že musí ísť o predchádzajúce rozhodnutie

obecného zastupiteľstva a dodatočná konvalidácia nie je možná (sp. zn. 5Obdo/45/2013 z 8.1.2015).

67.Zuvedenýchdôvodovjepretoirelevantnávsporeajargumentáciažalobkyne,žedošloknáslednému
zhojeniu tvorby vôle vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy o právnej pomoci, a to navýšením rozpočtu pre účelyodmeny; schválením uznesenia č. 10 z 15.12.2014; prípadne schválením rozpočtov obce, v ktorých
ako výdavková položka bola zahrnutá odmena konkrétne pre žalobkyňu (s uvedením jej mena) a to
uzneseniami č. 102/2012, č. 135/2013, č. 179/2014, č. 28/2015, č. 12/2016, č. 10/2017, č. 5/2018,

č. 6/2019). Navyše o existencii vôle žalovanej uzavrieť predmetnú zmluvu pritom bez akýchkoľvek
pochybností nesvedčí ani uznesenie č. 17 z 31.3.2011, ktorým došlo k schváleniu rozpočtu obce na
rok 2011, kde v rozpočtových výdavkoch boli zahrnuté špeciálne služby – za právne služby na rok
2011 - 2013, keďže z uznesenia a samotného rozpočtu žalovanej na roky 2011 – 2013 nevyplýva, že
by sa vzťahovalo práve na spornú Zmluvu o právnej pomoci z 12.2.2010 (č. 100/2010) a nie Zmluvu

o právnej pomoci z 12.2.2010 (č. 101/2010). K argumentácii žalobkyne, že žalovaná nemala pochybnosti
o platnosti zmlúv o právnej pomoci, pretože adresovala žalobkyni výpoveď z uvedených zmlúv, čo bolo
schválené uznesením obecného zastupiteľstva č. 10 z 15.12.2014, odvolací súd navyše udáva, že
ani prípadné subjektívne presvedčenie žalovanej o platnosti spornej zmluvy by nebolo spôsobilé zhojiť
absolútnu neplatnosť tohto úkonu, resp. to, že nejde o prejav vôle a nevyvoláva preto ani žiadne právne
účinky.

68. Taktiež sú správne závery súdu prvej inštancie, že z uznesenia obecného zastupiteľstva č. 30
z 25.3.2010 nevyplýva, ku ktorej z dvoch Zmlúv o právnej pomoci z 12.2.2010 sa má vypracovať
dodatok, pričom zo správy o výsledku finančnej kontroly č. 6 z 16.3.2010 /č. l. 467 spisu/ vyplýva, že
absencia uvedenia „DPH“ bola vytýkaná Zmluve o právnej pomoci ako „paušálnej odmeny“, teda zmluve

č. 101/2010. Na závery súdu prvej inštancie o neplatnosti spornej zmluvy nemá vplyv ani to, že obecné
zastupiteľstvo malo prípadnú vedomosť aj o vytvorení a podpísaní následného dodatku k zmluve.

69. Súd prvej inštancie sa neodchýlil ani od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v spore,
keďže odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo 6.5.2021 uviedol, že zákon v rozhodnom čase

nevyžadoval predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva na prevod vlastníctva alebo nakladanie
s majetkovými právami, ale schválenie takéhoto prevodu alebo nakladania s majetkovými právami
ako zákonnú podmienku, ktorej predchádzajúce splnenie je nevyhnuté pre nadobudnutie účinkov tohto
prevodu alebo nakladania s majetkovými právami, čo súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci plne
rešpektoval.

70. K námietke žalobkyne o aplikácii princípu preferencie výkladu platnosti právneho úkonu, odvolací
súd udáva, že sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v ods. 37. napádaného
rozhodnutia, kde súd prvej inštancie uviedol, že ak raz právnemu úkonu chýba v súlade s právnymi
predpismi kreovaná vôľa a ide o úkon obce, potom taký právny úkon nevznikol a tento nedostatok

nemožno preklenúť ani výkladom v prospech platnosti právneho úkonu.

71. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobkyne o aplikácii § 267 ods. 1 Obchodného
zákonníka na prejednávanú vec, keďže pravidlo podľa § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka,
obmedzujúce dôvody neplatnosti obchodnoprávnych úkonov na prípady, ak je neplatnosť právneho

úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, sa na danú vec neaplikuje (rozhodnutie NS SR sp.
zn. 1Obo/1/2015 zo 17.2.2016). V prípade nakladania s majetkom obcí nie je účelom chrániť len jednu
zmluvnú stranu, ale verejný záujem na hospodárnom a účelnom vynakladaní prostriedkov v záujme
obce, ako aj rozdelenie kompetencií medzi volenými orgánmi verejnej korporácie.

72. Pokiaľ žalobkyňa zvýraznila požiadavku právnej istoty a ochrany dobrej viery adresáta prejavu vôle,
odvolací súd udáva, že jej ochrana bola zabezpečená formalizáciou procesu prijímania rozhodnutia
obecného zastupiteľstva, ktorú si mohla jednoducho preveriť, o to viac, že u žalobkyne ako advokáta
sa vyžaduje konanie s náležitou znalosťou veci, keďže je zrejmé, že práve žalobkyňa poskytovala
žalovanej právne služby. Okrem ochrany žalobkyne sa v prejednávanom spore musí zohľadniť aj verejný

záujem, rozdelenie kompetencií verejných volených orgánov, resp. požiadavka ochrany verejných
zdrojov, pričom tieto záujmy môžu prevážiť nad ochranou právnej istoty tretích osôb a ich dôvery v
platnosť právnych úkonov. Z uvedených dôvodov nemožno konanie a postup žalovanej, spočívajúci
v nerešpektovaní absolútne neplatnej zmluvy považovať za rozporný s dobrými mravmi podľa § 3
Občianskeho zákonníka, tak ako to namietala žalobkyňa až v podanom odvolaní, čo navyše predstavuje

tzv. novotu v odvolacom konaní, ktorú nemožno v odvolaní použiť, pretože nebola uplatnená pred súdom
prvej inštancie a žalobkyňa nepreukázala, že ju bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní na súde prvej
inštancie (§ 366 písm. d/ C.s.p.).73. Rozhodným vo veci je aj to, že žalobkyni už bolo z neplatnej Zmluvy o právnej pomoci poskytnuté
plnenie vo výške 20.848,80 eur, ktoré prevyšuje odmenu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
čo vylučuje bezdôvodné obohatenie žalovanej prijaté z neplatného úkonu ako príslušný ekvivalent.

74. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobkyne, že táto v konaní musela uviesť len
rozhodujúce skutkové okolnosti a právne posúdenie je vecou súdu, no vo veci si žalobkyňa uplatnila
nárok na plnenie zo zmluvy, pričom ani len neuvádzala rozhodné skutočnosti svedčiace o splnení
(všetkých) predpokladov zodpovednosti žalovanej za prípadnú škodu. Preto vo výsledku by aj tak nebola

úspešná.Argumentáciutýkajúcusaurčeniaškodynepredložilaasúdmôževychádzaťlenzoskutkového
stavu a skutkových tvrdení, ktoré uviedli strany, teda žalobkyňa. Púhy odkaz v podanom odvolaní, že
súd prvej inštancie sa mohol principiálne zaoberať pri posúdení uplatneného nároku aj zodpovednosťou
žalovanej za škodu je však na priznanie škody nepostačujúci. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukazovala,
že a v akej výške jej škoda vznikla, preto jej súd prvej inštancie ani nárok na náhradu škody nemohol
priznať.

75. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby v celom rozsahu ako vecne správny.

76. Odvolací súd však považoval za dôvodné odvolanie žalovanej voči výroku o trovách konania, ktorým

súd prvej inštancie stranám nárok na náhradu trov konania s poukazom na § 257 C.s.p. nepriznal.

77. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

78. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

79. Použitie citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu,
avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa, súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

Ustanovenie § 257 C.s.p. je zamerané na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ktoré by nastali,
ak by sa uplatnila v plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní. Dôvody hodné osobitného
zreteľa môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane strán sporu. Z ustálenej
judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany

k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní.

80. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o použití § 257 C.s.p. v spore založil na neprimeranom,
nezaslúženom prospechu žalovanej, ktorá reprezentovaná bývalým starostom obce sa výrazným
spôsobom podieľala na neplatnosti zmluvy, čo považoval súd prvej inštancie za rozpor s dobrými

mravmi. Odvolací súd však zastáva názor, že vo veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by súd nemal úspešnej žalovanej priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú
žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania
úspešnej strane sporu. Odvolací súd poukazuje, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt, vstupujúci do
právnych vzťahov aj s orgánmi územnej samosprávy, bola nepochybne povinná postupovať s náležitou

opatrnosťou a ubezpečiť sa, či k vzniku právneho úkonu došlo alebo nedošlo. Žalobkyňa si musela
byť vedomá možných dôsledkov v prípade neúspechu v spore. Podanie žaloby bolo jej slobodným
a dobrovoľným rozhodnutím, za ktoré je povinná prevziať následky v podobe znášania trov konania.
Odvolací súd nezistil dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, ktorá v spore iba bránila
odčerpaniu majetku obce. Na tom nemení nič ani konanie bývalého starostu obce, ktorý objektívne nebol

v súlade so zákonom, keďže nepriznanie trov žalovanej by poprelo zmysel a podstatu § 255 ods. 1
C.s.p., čo by bolo voči žalovanej nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.

81. Odvolací súd preto nesprávny výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak,
že podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznal úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania

voči žalobkyni, ktorá nebola úspešná v spore.

82. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola v tomto odvolacomkonaní úspešná, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinná nahradiť neúspešná
žalobkyňa. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej
inštancie, samostatným uznesením.

83. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).