Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123207984
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123207984.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu Mesto Košice, Košice,
Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, C., D. E. XX/X, zastúpenej
JUDr.JCLic.F.G.,H.,I.,C.,J.F.XX,vkonaníourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,oodvolaní
žalobcu a žalovanej proti rozsudku 17C/11/2023-316 zo 16.2.2024, Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu o určenie, že žalobca je

podielovým spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 239/15 - orná pôda o výmere 2416 m2, v
k. ú. C., obec C. - C., K. C. L., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/9, zapísaného na LV č. XXXX v
časti B pod por. č. 3, zamieta, II. určuje, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku registra
E-KN parc. č. 330 - trvalý trávny porast o výmere 978 m2, v k. ú. C., obec C. - C., K. C. L., v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu 1/24, zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 44, III. určuje, že žalobca
je spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 212 - orná pôda o výmere 22224 m2, v k. ú. C., obec
C. - C., K. C. L., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24, zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por.

č. 45 a IV. žalobcovi voči žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 33,34%.

2.1.V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným vo výroku rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že
žalovaná je v súčasnosti zapísaná ako ich spoluvlastník, že vlastnícke právo k žalovanému pozemku
parc. č. 239/15 (mpč. 239/a/5) v žalovanom podiele žalovaná nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve
č. XXX XXX/XXXX, ako dedič po poručiteľovi J. M., evidovanom na kópii LV č. XXXX so stavom k

7.3.2017 pod B3, resp. na pozemkovoknižnej vložke č. XXX v k. ú. C. pod por. č. 9a), vlastnícke právo
k žalovanému pozemku parc. č. 330 v žalovanom podiele žalovaná nadobudla titulom osvedčenia o
dedičstve č. XXX XXX/XX, ako dedič po poručiteľovi J. M., evidovanom na pozemkovoknižnej vložke č.
X v k. ú. C. pod por. č. 33d) a vlastnícke právo k žalovanému pozemku parc. č. 212 v žalovanom podiele
žalovaná nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve č. XXX XXX/XX, ako dedič po poručiteľovi J. M.,
evidovanom na pozemkovoknižnej vložke č. X v k. ú. C. pod por. č. 33d). Vyvlastňovacím rozhodnutím
Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, s

vyznačením dátumu právoplatnosti 10.4.1985 (ďalej ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“), bol pozemok
parc. č. 239/15 (mpč. 239/a/5) vyvlastnený pôvodným vlastníkom evidovaným na PKV č. XXX (str.
13 a 35 vyvlastňovacieho rozhodnutia) v podiele 1/1. Pozemok parc. č. 330 a č. 212 bol vyvlastnený
pôvodným vlastníkom evidovaným na PKV č. X (str. 6, 7, 20 a 34 vyvlastňovacieho rozhodnutia) avlastníkom pozemkov vo vyvlastnených podieloch sa stal Československý štát v zastúpení Zoologickej
záhrady Košice, ktorej bol zriaďovateľom. Uviedol, že podľa protokolu č. 5 o prechode vlastníctva
nehnuteľného majetku v zmysle z.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uzatvoreného medzi Zoologickou

záhradou Košice - Kavečany ako odovzdávajúcim a mestom Košice ako preberajúcim prešli žalované
pozemky k 1.5.1991 do vlastníctva Mesta Košice. Protokol mal len deklaratórny charakter. Podporne
žalobca s poukazom na § 134 ods.1 a 3 a § 122 ods.2 Občianskeho zákonníka tvrdil vydržanie pre
prípad,žebysúddospelkzáveru,ževyvlastňovacierozhodnutiejeneplatné.Totonespornezakladátitul,
na základe ktorého sa dobromyseľný držiteľ, štát, mohol domnievať, že sa stal vlastníkom žalovaných

pozemkov v žalovaných podieloch, a teda zakladá aj domnienku dobromyseľnosti držiteľa, pričom
vydržaciadobazačalaplynúť1.5.1991,kedymestoKošicenadobudložalovanépozemkynazákladez.č.
138/1991 Zb. a skončila 1.5.2001 bez rušenia držby žalovaných pozemkov. Uviedol, že naliehavý právny
záujem žalobcu na určenie jeho vlastníckeho práva je daný z dôvodu, že nie je v katastri nehnuteľností
zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov v žalovaných podieloch, a to aj napriek tomu, že by ním
mal byť. Ďalším dôvodom naliehavosti právneho záujmu žalobcu je skutočnosť, že žalovaná v konaní

vedenom pod sp.zn. 24C/32/2021 pred Okresným súdom Košice II sa domáhala zaplatenia sumy 7
445,13 eur s príslušenstvom ako náhrady za užívanie žalovaných pozemkov žalobcom, resp. náhrady
za užívanie žalovaných pozemkov žalobcom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu.
2.2.Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Poprela tvrdenia žalobcu, že je vlastníkom sporných
nehnuteľností, že došlo k vyvlastneniu, odkúpeniu alebo vydržaniu týchto nehnuteľností. Poprela

skutočnosti uvádzané v žalobe v celom rozsahu. Uviedla, že predmetnú parcelu č. 239/15 žalovaná
zdedila po J. M., ktorý zomrel XX.X.XXXX, teda v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia bol mŕtvy.
Poukázala na skutočnosť, že odbor výstavby vyvlastňoval parcelu, ktorá je predmetom tohto konania,
neznámym dedičom po J. M., hoci dobre vedel minimálne o jednom dedičovi po J. M., a to jeho manželke
G. M., N. C., ktorá zomrela až X.X.XXXX. Uvedené explicitne vyplýva zo spisu vyvlastňovacieho konania

č. Výst. 9860/2617/84-Go, ktorý bol vyžiadaný v inom súdnom konaní vedenom pod sp.zn. 29C/79/2020,
pôvodne vedenom pred Okresným súdom Košice II. Žalovaná poukázala na rozsudok OS KE II
sp.zn. 26C/68/2020 zo 4.8.2021 Okresného súdu Košice I, sp.zn. 10C/29/2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Košice sp.zn. 11Co/126/2020 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
6Co/165/2022 z 25.4.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. 35C/2/2021.

Uviedla, že rozhodnutie o vyvlastnení nebolo prípustné doručovať verejnou vyhláškou. V tejto súvislosti
poukázala na § 16 ods.2, § 24 ods.1, § 26 ods.1,2 z.č. 71/1967 Zb., § 113 ods.1,2 z.č. 50/1976 Zb. Na
základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na
Československý štát ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená (poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/6/2019, 2MCdo/4/2014, 4Cdo/448/2013, uznesenie

Najvyššieho súdu SR 1Cdo/68/2019 a uznesenie ÚS SR IV. ÚS 372/2021). Rozhodnutie o vyvlastnení
verejnou vyhláškou sa nedá vyložiť v súlade s Ústavou SR a s ochranou vlastníckeho práva. Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. Nakoľko štát nebol vlastníkom,

nemohol žalobca od štátu nadobudnúť vlastnícke právo podľa z.č. 138/1991 Zb. Žalovaná popiera
vydržanie zo strany žalobcu. Žalobca nielenže vstúpil do dobromyseľnosti štátu, ale naviac štát ani
žalobcanikdynebolzapísanýakovlastníkvevidenciinehnuteľností.PoukázalanarozsudokEurópskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Žáková proti Českej republike z 3.10.2013 týkajúcej sa sťažnosti 2000/09
a nález ústavného súdu I. ÚS 151/2016. Žalobca ani v ROEP nebol zapísaný ako vlastník, ani po

v ROEP nepodal určovaciu žalobu, napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník. V súvislosti
s dobromyseľnosťou poukázala na judikatúru NS SR 4Cdo/283/2009, 4Cdo/361/2012, 3Cdo/97/2009,
4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010. Ďalej poukázala na
skutočnosť, že ak by sa mesto cítilo ako vlastník, Zoologická záhrada Košice by nájomné zmluvy
neuzatvárala a neplatili by nájom. Poukázala na skutočnosť, že A. B. mesto Košice oznámilo 19.6.2013

záväzným stanoviskom, že zoologická záhrada nie je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v katastri
nehnuteľností na LV č. XXXX, E-KN č. 212 o výmere 10 356 m2, predmetná parcela bola zverená do
správy ZOO. Rovnako mali uzatvorenú nájomnú zmluvu č. XXXX p. M. G., N. G. ohľadom parcely č. 212
z 19.12.2007, p. J. M. nájomnú zmluvu č. XXXX/XX/XX, J. N.. Ďalšou skutočnosťou, na ktorú žalovaná
poukázalabolouzatvoreniekúpnejzmluvymedziO.B.,N.P.,ktorápredalamestuKošicespoluvlastnícky

podiel na parcele reg. „E“ č. 334, pričom predmetná parcela sa nachádza v areáli zoologickej záhrady,
preto ak žalovaný tvrdí, že je vlastníkom predmetných parciel, na ktorých sa nachádza areál zoologickej
záhrady, prečo potom dochádzalo k odkupovaniu podielov od podielových spoluvlastníkov. Žalovaná
tiež poukázala na odpoveď Archívu mesta Košice, že v archíve sa žiadne rozhodnutie o vyvlastnenínenachádza - list Q. L. z 5.12.2016. Na pojednávaní 2.2.2022 v inej právnej veci sp.zn. 29C/79/2020
zástupkyňa žalobcu uviedla, že len prednedávnom sa našli vyvlastňovacie rozhodnutia v inej krabici.
Uviedla, že Zoologická záhrada Košice bola zriadená v roku 1977 a od roku 1979 zabrali tieto pozemky

ľuďom bez akéhokoľvek právneho titulu, oplotili si ich a samotný zákonodarca aj Ústavný súd SR
konštatovali, že štátne orgány porušovali v období totality svoje vlastné právne predpisy, ktoré vydali,
a to bolo aj v tomto prípade. Žalobca pozemky síce užíval, ale jednoznačne nebol držiteľom, lebo nikdy
nenakladal s týmito nehnuteľnosťami ako s vlastnými.
2.3.Žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby spočívajúcej v zmene a doplnení rozhodujúcich skutočností,

tvrdených v žalobe, a to že predmetné pozemky nadobudol Čsl. štát od G. M., N. C. na základe kúpnej
zmluvy zo 14.11.1984.
2.4.Súd zmenu žaloby pripustil uznesením zo 17.10.2023 a po vykonanom dokazovaní a zistení
skutkového stavu vec právne posúdil podľa § 137 písm. c/ CSP, § 70 ods.1,2 z.č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností,§18,§19,§21,§34,§35ods.2,§36ods.1,2,§37,§41,§47ods.1-3,§133,§134ods.2,
§ 399 ods.1, § 490 ods. 1, 2 tretia a štvrtá veta v znení platnom do 30.6.1988, § 868 OZ, § 12 ods.2, § 21,

§ 22 ods.1,2, § 46 ods.1, § 10 ods.1-5, z.č. 69/1967 Zb. o národných výboroch, § 11 ods.1,2 z.č. 69/1967
Zb. o národných výboroch, § 75 ods.1 písm. c/ a ods.2 z.č. 109/1964 Zb. (Hospodársky zákonník), § 29
ods. 1-4 vyhl. FMF č. 156/1975 Zb. o správe národného majetku, § 4 ods.2 z.č. 22/1964 Zb. o evidencii
nehnuteľností,zápisyprávnychvzťahovonehnuteľnostiachavovzťahukukúpnejzmluvezo14.11.1984
uviedol,žeakovyplývazcitovanýchparagrafov18,19a21OZ(vzneníúčinnomdo30.6.1988)jezrejmé,

že i v čase uzavretia zmluvy, ako aj teraz, Občiansky zákonník rozlišoval účastníkov právnych vzťahov,
kedy za rovnocenné subjekty občianskoprávnych vzťahov považoval tak socialistické organizácie, ako
aj štát. Súd považoval za nutné tohto pohľadu vnímať i označenie nadobúdateľa v dotknutej kúpnej
zmluve, kedy je absolútne evidentné z poradia tam uvedených subjektov, kto je nadobúdateľom, a
to Československý štát. Československý štát konal prostredníctvom svojich orgánov, je za pomlčkou

vyznačený konkrétny orgán vystupujúci v mene štátu, a to Národný výbor mesta Košice, ktorý sa
nechal pri svojich úkonoch zastúpiť socialistickou organizáciou - Zoologickou záhradou Košice. K
uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/263/2018 z 25.2.2021, na ktoré žalovaná poukázala v konaní, súd
uviedol, že uvedené rozhodnutie vychádza z iného skutkového základu neaplikovateľného na tento
prípad, pretože v predmetnom konaní išlo o kúpnu resp. hospodársku zmluvu medzi jednou zmluvnou

stranou označenou ako čsl. štát Národný výbor mesta Košice a druhou zmluvnou stranou označenou
ako čsl. štát - vysoká škola veterinárska v Košiciach, akoby tento majetok uvádzaný v zmluve mal štát
odovzdať sám sebe, kedy za odovzdávajúcu i preberajúcu organizáciu bol v zmluve označený právne
nemožný kríženec štátu a jedného orgánov, resp. štátu a jedného z ním zriadených vysokých škôl.
2.5.Zmluvu za štát, konajúci prostredníctvom NVMK uzatvorila ako zástupca ZOO v Košiciach, súd

má za to, že v konaní bolo preukázané oprávnenie ZOO ako organizácie zriadenej a riadenej MsNV v
Košiciach a neskôr riadenej NVMK uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu, nakoľko podľa organizačného
poriadku jej riaditeľ zodpovedal za plnenie harmonogramu výstavby ZOO, ZOO zakupovala majetok
na zabezpečenie svojej činnosti, bola príspevkovou organizáciou, ktorá hospodárila podľa vlastného
rozpočtu schváleného plenárnym zasadnutím MsNV a dostala od MsNV i príspevok na realizáciu

prípravných prác, ako aj výstavby vrátane na záber poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu
vo výške 18.300,- Kčs, na základe čoho potom ako investor aj podávala návrhy štátnym orgánom (na
vyňatie z poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, na vyvlastnenie pozemkov) a odkupovala
pozemky.
2.6.Predmetom uvedenej kúpnej zmluvy bol prevod nehnuteľností - spoluvlastníckych podielov k

pozemkom do socialistického vlastníctva, pričom nešlo o prevod poľnohospodárskeho ani lesného
majetku, preto v zmysle vtedy platných ustanovení (§ 868 OZ) nebola potrebná pre účinnosť zmluvy
registrácia notárom ani súhlas národného výboru. Podľa vtedy platného Hospodárskeho zákonníka
vykonávacie predpisy ustanovovali podmienky pre nadobúdanie vecí do štátneho vlastníctva, mohli
ustanoviť aj obmedzenia a podmienky pre odplatné nadobúdanie vecí socialistickými organizáciami

od občanov a iných socialistických organizácií takým vykonávacím predpisom bola vyhláška FMF č.
156/1975 Zb.
2.7.Súd právne uzavrel, že štát nadobudol na základe predmetnej zmluvy zo 14.11.1984 spoluvlastnícke
podiely na parcele č. 212 a 330 vo výške 280/1120 od G. M., C., preto nemohli byť predmetom dedičstva
po nej, pretože v čase jej smrti X.X.XXXX už neboli v jej vlastníctve. Následne teda nemohli byť

spoluvlastnícke podiely na parcele č. 212 a 330 predmetom dedenia ani po právnych nástupcoch G. M.,
t.j. G. B., N. M., zomrelej XX.X.XXXX. Na platnosti kúpnej zmluvy nič nemení skutočnosť, že následne
predmetné spoluvlastnícke podiely G. M., N. C. na parcelách č. 212 a 330 k. ú. C., ako aj menovaná
boli uvedení aj vo vyvlastňovacom rozhodnutí zo 4.1.1985, pretože spoluvlastnícke právo k uvedenýmparcelám už predtým platne prešlo na Čsl. štát titulom kúpnej zmluvy. Žalobca v konaní vysvetlil, že
išlo o administratívnu zrejmú nesprávnosť, čo je vzhľadom na množstvo vysporiadavaných pozemkov
a spoluvlastníkov v súvislosti s výstavbou ZOO v Kavečanoch uveriteľné.

2.8.K rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 26C/68/2020 zo 4.8.2021 vo veci žalobcu R. A. proti
Mestu Košice súd uviedol, že okrem iného sa táto vec netýkala parciel registra E č. 212 a 330.
2.9.Súd ďalej vec posúdil podľa § 1, § 3 ods.1 z.č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo
zriaďovateľskej funkcie národným výborom na obce, § 2 ods. 1, 2, 3, § 14 ods. 1 z.č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí, § 1 ods.1 z.č. 139/1990 Zb. o obecnom zriadení a konštatoval, že právnym nástupcom

štátu v danej veci je zo zákona žalobca. Na základe vyššie uvedenej kúpnej zmluvy zo 14.11.1994
sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo vykúpených podieloch stal Československý štát zastúpený
Zoologickou záhradou Košice. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami prešlo na žalobcu
vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vo vykúpených a vyvlastnených podieloch ku dňu účinnosti
tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 1.5.1991 nadobudol žalobca
priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vo vykúpených podieloch. Podľa protokolu

č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. uzatvoreného
23.8.1993 medzi Zoologickou záhradou Košice – Kavečany ako odovzdávajúcim a Mestom Košice ako
preberajúcim, prešli žalované pozemky k 1.5.1991 do vlastníctva Mesta Košice. Predmetný protokol
mal deklaratórny charakter v zmysle § 34 ods.1 z.č. 162/1995 Z.z. sa vlastnícke právo, ktoré vzniklo
na základe zákona zapisuje do katastra nehnuteľností záznamom, pričom záznam nemá právotvorné

účinky, ale má iba deklaratórny charakter.
2.10.Žalobca podporne namietal nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pre úplnosť dodal, že
aj keby vyhodnotil predmetnú kúpnu zmluvu ako neplatnú, bolo by ju možné považovať za domnelý
právny titul, na základe ktorej vstúpil štát dobromyseľne do držby predmetných parciel v podiele 1/4-ina
uplynutím 10 ročnej vydržacej doby dňom 14.11.1994 ich vydržal žalobca ako právny nástupca ČSSR.

Po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy štát vstúpil do držby uvedenej časti parcely č. 212 a 230, správal
sa ako vlastník, ako vyplynulo z protokolu č. 5 tieto parcely spolu s ďalšími užíval, obrábal, zhodnocoval,
nechal na nich skolaudovať rôzne stavby, oplotenie, jednoducho na nich vystaval celú zoologickú
záhradu. Počas celej vydržacej doby nedošlo zo strany žalovanej, či zo strany jej právnych predchodcov
k rušeniu držby žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu ohľadne predmetnej parcely. Aj po prechode

vlastníctva žalobcu (1.5.1991) žalobca nerušene a dobromyseľne predmetné nehnuteľnosti užíval po
dobu viac ako 10 rokov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že neskôr (po 10 rokoch) žalobca začal
s majetkoprávnym vysporiadaním niektorých iných parciel KN-E v areáli ZOO Kavečany odkúpením,
že ZOO Košice (nie žalobca) uzatvárala v roku 2007 nájomné zmluvy ohľadne niektorých pozemkov
v areáli ZOO, že žalobca nemal v roku 2016 v Archíve mesta Košice rozhodnutie o vyvlastnení, ani že

v roku 2014 nebol aktívny v konaní na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v k.ú. C.. Z listu Zoologickej
záhrady Košice (nie žalobcu) z 19.6.2013 je zrejmé len to, že ZOO je správcom majetku žalobcu (ako
vlastníka na základe zmluvy o zverení majetku mesta Košice). Súd dodal, že z formulácie nájomných
zmlúv z 19.12.2007 č. XXXX/XX/XX, XXXX/XX/XX a XXXX/XX/XX nevyplýva, žeby sa prenajímateľ –
ZOO Košice tobôž tretia osoba – Mesto Košice zaviazali odkúpiť prenajatý pozemok.

2.11.Pre začiatok aj trvanie doby podľa § 134 ods.1 OZ sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby. Podľa § 199 ods.1 OZ v znení platnom do 31.12.1991 právo osobného užívania
môže sa zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve, a ktoré sú podľa
územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných
chát alebo garáži, alebo zriadenie záhradiek. Pôda určená na iné účely najmä poľnohospodárska pôda

nesmie sa na zriadenie práva osobného užívania použiť. Podľa § 872 ods.6 OZ, ak ide o vydržanie
vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné
nadobudnúť len právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba
započítať čas, po ktorej jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou
tohto zákona. Z hľadiska oprávnenosti držby stačí i domnelý právny titul. Súd poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/362/2014 z 26.10.2016 a konštatoval, že citované ustanovenie
umožnilo započítať do vydržacej doby aj oprávnenú držbu, ktorá uplynula do 1.1.1992, a to aj vtedy,
ak predmetom držby bola vec, ktorú podľa skoršej právnej úpravy nebolo možné vydržať, ako aj
vtedy, ak bola v držbe právnickej osoby, ako aj vtedy, ak bola v držbe právnickej osoby, ktorá podľa
skoršej právnej úpravy nebola subjektom spôsobilým na vydržanie a dokonca aj vtedy, ak išlo o vec,

ktorá bola v štátnom vlastníctve (rozsudok NS ČR z 8.12.1998 sp.zn. 22Cdo/2273/98). Nakoľko ide
o originálne nadobudnutie vlastníckeho práva, právne dôsledky vydržania nastávajú so zreteľom na
inak v zásade platný intabulačný princíp. Dôsledkom toho je, že nadobudnutie práva vyplývajúceho
z vydržania dochádza bez zreteľa na vklad tohto práva v katastri nehnuteľnosti.2.12.Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje.
2.13.K námietke žalovanej, ktorá tvrdí, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla na

základe dedičského rozhodnutia je potrebné uviesť, že rozhodnutie notára na základe poverenia súdu
o tom, ktoré veci a práva prechádzajú z majetku poručiteľa na dediča má iba deklaratórnu povahu,
nezakladá vlastnícke právo. Pokiaľ v čase smrti poručiteľa už poručiteľ nehnuteľnosti nevlastnil, nemohlo
prejsť vlastnícke právo k nim na dedičov, a teda ani nemali byť predmetom prejednania v dedičskom
konaní.

2.14.Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dané parcely v žalovanom podiele prešli do
vlastníctva štátu a následne žalobcu bez ohľadu na to, že v evidencii nehnuteľnosti to zapísané nebolo.
Vzhľadom na všetky vyššie citované skutočnosti s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia súd
dospel k záveru, že žaloba je v časti o určenie jeho spoluvlastníckeho práva k parcelám č. 330 a 210,
katastrálne územie C. dôvodná, preto v tej časti vyhovel.
2.15.Pokiaľ ide o nárok žalobcu týkajúci sa určenia jeho vlastníckeho práva k p. č. 239/15, k.ú. C.,

ktorú mal nadobudnúť na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. titulom vydržania ten považoval
súd za nedôvodný vzhľadom na proces vyvlastnenia. Poukázal na § 24 ods.1, § 26 ods.1,2, § 16 ods.
2 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, § 112 ods.1,2, § 113 ods.1 až 3, § 114 ods.1,2 z.č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, § 56 ods. 1 vyhlášky Federálneho ministerstvá pre
technický a investičný rozvoj č. 85/1976 Zb., § 56 ods.2 vyhlášky 85/1976 Zb., § 57 vyhlášky č. 5/1976

Zb., § 58 ods. 1 vyhlášky 85/1976 Zb., § 58 ods. 2 vyhlášky 5/1976 Zb. a v súvislosti s vyvlastňovacím
rozhodnutím považoval za smerodajnú v tomto konaní obranu žalovanej spočívajúcu v tom, že ObNV
vyvlastňoval spoluvlastnícky podiel na parcele č. 239/A/5 (239/15) neznámym dedičom po J. M., hoci
dobre vedel minimálne o jednom jeho dedičovi – jeho manželke G. M., N. C., ktorá zomrela X.X.XXXX,
ako vyplynulo zo spisu vyvlastňovacieho konania č. Vyst.9860/2617/84-Go, ktorého súčasťou je aj

úmrtný list J. M. s uvedením mena a priezviska pozostalého manžela, čo žalobca v tomto konaní
nerozporoval.
2.16.Súd mal dokazovaním za preukázané, že základné konanie po poručiteľovi J. M., nar. XX.X.XXXX
a zomrelý XX.X.XXXX sa uskutočnilo na Štátnom notárstve Košice-Mesto pod sp.zn. S. XXX/XX
a skončilo vydaním rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30.10.1976 a že boli zistení dedičia zo

zákona deti J. M., nar. XX.X.XXXX, G. B., N. M., A. E., N. M. a manželka G. M., N. C.. Na základe
uznesenia Okresného súdu Košice I sp.zn. 22D/134/2017-57, Dnot 54/2017 z 9.3.2018 v dedičskej veci
po poručiteľovi J. M., zomrelom XX.X.XXXX nadobudla podiel v 1/3 k celku na parcele registra E č.
239/15 v k.ú. C. v 1/3 v pomere k dedičstvu A. B., N. M. (žalovaná-dcéra poručiteľky), t.j. v 1/9 k celku.
2.17.K tvrdeniu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním súd má za to, že žalobca nemohol

vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe z. č. 138/1991 Zb. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že
žalobcovi svedčí nadobúdací titul v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu ktorej je dobrá
viera na prospech. Súd pritom vychádzal z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť
hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím
na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú
vieru posudzovať ešte prísnejšie. Súd poukázal na riešenie otázky, či žalobca mohol na základe z. č.
138/1991 Zb. nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli riešené v náleze ÚS SR sp.zn.
PL. ÚS 38/95 z 3.4.1976, zároveň upriamil pozornosť na § 2 z.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/469/2004 a konštatoval, že podľa jeho názoru je potrebné prísnejšie

posudzovaťprípad,kedyštátmaldobromyseľnevstupovaťdodržbynazákladedomneléhotitulu,ktorým
bolo vyvlastňovacie rozhodnutie - ako jednostranný autoritatívny akt štátneho orgánu a uzavrel, že
žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti
z. č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľnosti - disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom
k spornej nehnuteľnosti, teda, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti,

resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Súd preto dospel k záveru,
že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby sporného pozemku na parc. č. 239/15, preto
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nemu vydržaním. Na základe uvedeného žalobu o určenie
spoluvlastníckeho práva k parc. č. 239/15 k.ú. C. ako nedôvodnú zamietol.
2.18.O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, 2 CSP a vzhľadom na výsledok

sporu určil, že žalobca z troch určovacích petitov bol úspešný v dvoch, preto mu priznal náhradu
trov konania v rozsahu 33,34%, keď odpočítal od jeho úspechu 66,67% jeho neúspech 33,3%-úspech
žalovanej. O konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.3.1.Žalovaná napadla rozsudok včas podaným odvolaním v rozsahu výrokov II., III. a IV. z odvolacích
dôvodovpodľa§365ods.1písm.b/,f/,h/CSPanavrhla,abyodvolacísúdzrušilrozsudokvnapadnutých
výrokoch II., III. a IV. a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal žalobcu na náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške žalovanej.
3.2.Žalovaná v odvolaní poukázala na to, súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že vo vzťahu
k subjektom uzatvárajúcim predmetné kúpne zmluvy, na ktoré poukazoval žalobca je zrejmé, že i v čase
uzavretia zmluvy, ako aj teraz Občiansky zákonník rozlišoval účastníkov právnych vzťahov, kedy za
rovnocenné subjekty občianskoprávnych vzťahov považoval tak socialistické organizácie, ako aj štát.

Z tohto pohľadu je nutné vnímať i označenie nadobúdateľa v dotknutej kúpnej zmluve, kedy je absolútne
evidentné z poradia tam uvedených subjektov, kto je nadobúdateľom, a to Československý štát. Pokiaľ
ide o označenie štátu súd podotkol, že aj keď oficiálny názov štátu v tom čase bol Československá
socialistická republika používalo sa bežne aj označenie Československý štát. Vo vzťahu k uzneseniu
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/263/2018 z 25.2.2021, súd mal za to, že uvedené rozhodnutie
vychádza z iného skutkového základu neaplikovateľného na tento prípad.

3.3.Žalovaná má za to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko predmetné uznesenie je aplikovateľné aj na daný prípad, nakoľko aj napriek
skutočnosti, na ktorú poukazuje súd (išlo o kúpnu, resp. hospodársku zmluvu medzi štátom jednou
zmluvnou stranou označenou ako Čsl. štát, Národný výbor mesta Košíc a druhou zmluvnou stranou
označenou ako Čsl. - Vysoká škola veterinárska v Košiciach ako preberajúca organizácia), ako keby

tento majetok uvádzaný v zmluve mal štát odovzdávať sám sebe, kedy za odovzdávajúcu i preberajúcu
organizáciu bol v zmluve označený právne nemožný kríženec štátu a jedného z jeho orgánov štátu a
jednejznímzriadenýchvysokýchškôl,tátoskutočnosťničnemenínato,žeOdborvýstavbyvyvlastňoval
v prospech Čsl. štátu v správe ZOO Košice. Avšak subjekt – Čsl. štát nikdy neexistoval. Oficiálnym
názvom štátu najmä v zmysle článku 1 a 2 Ústavy Československej socialistickej republiky (deklarácia

v článku II Vyhlásenia v úvodnej časti ústavného zákona č. 60/1960 Zb.) aj po zmenách spôsobených
prechodomkfederatívnemuusporiadaniuniekdajšejČSSRbolaČeskoslovenskásocialistickárepublika,
skratka ČSSR. V kontexte s uvedeným zaujala stanovisko, že nehnuteľnosti nemohli byť vyvlastnené
v prospech štátu, ktorý neexistoval. Zároveň poukázala v rámci spomínaného uznesenia Najvyššieho
súdu SR na jeho najmä bod 27., ktorý riešil obdobný prípad a kde sa uvádza, že pri najmenšom od

90. rokov minulého storočia je nielen všeobecne známou skutočnosťou, ale aj súčasťou tuzemského
právneho poriadku konštatovanie, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva
a svoje vlastné zákony § 1 z.č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody. Podľa tohto zákona sa obdobie tzv.
totality (do ktorého spadá vyššie citované vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1968) vyznačovalo okrem
iného i tým, že vtedajší režim nedodržiaval zákony.

3.4.Žalovaná ku kúpnej zmluve, ktorú predložil žalobca uvádza, že súd sa náležite nevysporiadal s
nasledujúcou argumentáciou žalovaného, a to § 23 OZ. V zmluve zmluvnou stranou má byť štát
(Československý štát) zastúpený ZOO Košice. Ku zmluve nie je priložená plná moc, oprávnenie ZOO
Košice konať za štát, ktorá nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu ani z rozhodnutia štátneho orgánu.
3.5.Zmluva bola podpísaná neoprávneným subjektom, preto je neplatná. Je na žalobcovi, aby preukázal,

že ZOO Košice bola oprávnená konať za ČSSR – Národný výbor mesta Košice, pričom poprela
oprávnenie ZOO podpisovať kúpne zmluvy na kúpu nehnuteľnosti.
3.6.Ďalej žalovaná citovala z § 47 OZ, kde osobitne poukázala na ods.3 a konštatovala, že zmluva
nebola potvrdená ani schválená Národným výborom mesta Košice, preto nenadobudla právnu moc.
3.7.Ďalej citovala z § 47 ods.1 z.č. 69/1967 Zb. o národných výboroch, § 29 vyhlášky Federálneho

ministerstva financií č. 156/1975 Zb. a konštatovala, že na prevod majetku do vlastníctva štátu bol
potrebný súhlas národného výboru. Nemohla ZOO Košice podpisovať zmluvy v mene štátu. Uznesenie
rady MsNV zo 17.9.1976 hovorilo o tom, že poverujú schvaľovaním dispozícií s národným majetkom,
ktoré vyžaduje súhlas MsNV vedúceho finančného odboru MsNV v Košiciach. Ak zmluvu podpísala ZOO
Košice, takáto zmluva mala byť schválená MsNV. Uznesenie rady MsNV zo 17.9.1976 č. 1147 je iba

vnútroorganizačným kompetenčným rozhodnutím a bod 8. a 9. zmluvy nie sú v rozpore.
3.8.Z uvedeného vyplýva, že na základe kúpnej zmluvy ČSSR sa nestal vlastníkom. K nadobudnutiu
vlastníckeho práva na základe § 2 ods.2 z.č. 138/1991 Zb. na obce prešlo vlastnícke právo iba k tým
veciam, ktoré boli vo vlastníctve Slovenskej republiky. Nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu neprešla
a nemohla ani prejsť do vlastníctva žalovaného na základe § 2 ods.2 z. č. 138/1991, lebo v roku

1991 nebola vo vlastníctve SR. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na stanovisko Veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností.3.9.S poukazom na právnu zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, nemôže
platnepreviesťvlastníckeprávoknehnuteľnostinainúosobuten,ktojenazákladeabsolútneneplatného
právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti.

3.10.V prejednávanom prípade je kúpna zmluva neplatná, ak štát nebol vlastníkom, dokonca nebol ani
evidovaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností, tak nemohol ani previesť vlastnícke právo na žalobcu
a žalobca sa ani nemohol domnievať, že prešlo na neho vlastnícke právo. Poukázala na skutočnosť, že
štát nie je evidovaný ako vlastník viac ako 33 rokov.
3.11.V súvislosti s predloženou kúpnou zmluvou žalovaná konštatovala aj to, že žalobca uvádzal,

že podiely na predmetných nehnuteľnostiach mali byť odkúpené pred 38 rokmi, teda v roku 1984.
Ako dôkaz bola žalobcom predložená spomínaná kúpna zmluva, ktorá nikdy nenadobudla právnu
moc, podľa ktorej nikdy nebola vyplatená kúpna cena a nikdy neprešlo vlastnícke právo. V bode 3.
kúpnej zmluvy je uvedené, že kúpna cena bude zaplatená najneskôr do 15 dní od právnej moci tejto
zmluvy. V bode 9. kúpnej zmluvy je teda uvedené, že zmluva nadobudne právnu moc dňom, keď bude
schválená a potvrdená Národným výborom mesta Košice. Predložená zmluva nebola nikdy schválená

a potvrdená Národným výborom mesta Košice, teda, nenadobudla právnu moc a nikdy nebola zaplatená
ani kúpna cena. Práve z dôvodu, že zmluva nikdy nenadobudla právnu moc, nadobúdateľ ich nikdy
nepredložilnazápisdokatastra.Súdsastýmitoargumentminevysporiadal.Rozhodnutiesúduvychádza
znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Vžiadnomprípadeniejemožnépovažovaťpredloženúzmluvu
za spôsobilú a svedčiacu vlastníckemu právu žalobcu.

3.12.Súd sa svojvoľne rozhodol, že na bod 9. zmluvy prihliadať nebude, ide podľa jeho názoru o neplatný
právny úkon v súlade s § 41 OZ, lebo, túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu.
Takéto konštatovanie súdu v žiadnom prípade nemôže obstáť, je v rozpore so zákonom a rozhodnutie
súdu je arbitrárne.
3.13.Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaná tvrdila,

že predložená zmluva nebola nikdy schválená a potvrdená národným výborom a nikdy nenadobudla
právnu moc, a nie z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny. Vychádzajúc z vyššie uvedených argumentov
žalovaná nemôže takýto výklad súdu pripustiť, nakoľko takýmto postupom súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odkázala na § 36 ods.1 vtedy platného
a účinného Občianskeho zákonníka a uviedla, že Národný výbor mesta Košice bol navyše odlišným

orgánom od Mestského národného výboru v Košiciach. V tomto smere poukazuje na z. č. 69/1967 Zb.
onárodnýchvýboroch.Aksasúdstotožnilsargumentácioužalobcu,ničtonemenínadohodezmluvných
strán v bode 8. kúpnej zmluvy. Odkladacou podmienkou zmluvných strán bolo potvrdenie a schválenie
zmluvy Národným výborom mesta Košice a nie Mestským národným výborom v Košiciach.
3.14.Zmluva nikdy nebola schválená a potvrdená Národným výborom mesta Košice, čo v konaní medzi

stranami ani nie je sporné. Zmluva nikdy nenadobudla právnu moc. Uvedené podľa názoru žalovanej
potvrdzuje aj správanie zmluvných strán pri podpise zmluvy:
- G. M. nikdy nebola vyplatená kúpna cena podľa bodu 3. zmluvy
- nikdy nebol podaný návrh na zápis zmluvy do evidencie nehnuteľností
- vyvlastňovacím rozhodnutím Vyst/9860/2617/84-Go zo 4.1.1985 mali byť v prospech Čsl. štátu

v správe ZOO Košice od G. M. vyvlastňovaná rovnaké parcely v rovnakej výmere ako boli predmetom
kúpnej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že samotný štát vedel, že kúpna zmluva nenadobudla platnosť
(účinnosť). Je zarážajúce, že súd sa vôbec s týmto nevysporiadal, že štát najprv údajne vykúpil
a následne aj vyvlastnil danú parcelu. Z tohto konania štátu možno usudzovať to, že si bol vedomý
neplatnosti kúpnej zmluvy.

3.15.Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Keďže niet pochýb, že kúpna
zmluva nikdy nenadobudla právnu moc a nikdy nedošlo k splneniu odkladacej podmienky.
3.16.Žalovaná nesúhlasí s názorom žalobcu, týkajúcim sa skutočnosti, že zoologická záhrada
nepotrebovala súhlas Mestského národného výboru v Košiciach k odplatnému prevodu vlastníctva od
občanov. V prílohe č. 1 uznesenia MSNV č. 1147 zo 17. septembra 1976 sú uvedené situácie, kedy

organizácie riadené MSNV I. a II. skupiny nepotrebujú súhlas k odplatnému prevodu vlastníctva vecí od
občanov. V prílohe II. sú uvedené organizácie patriace do skupiny I. a II. skupiny. Zoologická záhrada
Košice však nie je uvedená ani v jednej skupine. ZOO Košice ani nemôže byť uvedená, pretože v čase
prijatia uznesenia MSNV č. 1147 ešte neexistovala. Zoologická záhrada bola zriadená až 1.7.1979. Na
základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

3.17.Súd v bode 62. odôvodnenia rozsudku uvádza, že na žalobcu prešlo vlastnícke právo k žalovaným
pozemkom ku dňu účinnosti z. č. 138/1991 Zb. Právne posúdenie súdu v žiadnom prípade nemôže
obstáť. Rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd postupoval zmätočne,
nakoľko na jednej strane uznal platnosť kúpnych zmlúv, avšak následne uvádza, že aj keby vyhodnotilpredmetné kúpne zmluvy ako neplatné, tak pozemky prešli na mesto Košice na základe z. č. 138/1991
Zb. Takéto konštatovanie je nepreskúmateľné, je v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR
5Cdo/107/2008, podľa ktorého platí, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi

predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom vecí, nie je možné o zásade, že
v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená ani uvažovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo/107/2008).
3.18.Súd bez riadneho odôvodnenia nevzal do úvahy tieto nezmeniteľné a neprehliadnuteľné
skutočnosti. Štát nebol vlastníkom, nemohol žalobca od štátu nadobudnúť vlastnícke právo podľa

z.č. 138/1991 Zb. Nie je jednoznačné, na základe akých skutočností v bode 63. dospel súd k tomu
konštatovaniu, že žalobca ani nemusel byť dobromyseľný. Takýmto postupom súd deklaroval tú
skutočnosť, že žalobca vlastne ani nemusel byť dobromyseľný, nakoľko svoju dobromyseľnosť
odvodzuje od právneho predchodcu, čo je nezmysel.
3.19.Žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca nemohol byť dobromyseľný, nakoľko štát nikdy
nebol zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností a ani v roku 1991. Možnosť

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená až novelou vykonanou z.č.
131/1992 Zb. účinnou od 1.4.1983. Oprávnená osoba si mohla započítať do vydržacej lehoty čas, o ktorý
mala pozemok v nepretržitej držbe aj jej právny predchodca pred účinnosťou tejto novely, avšak to sa
týkalo iba pozemkov, ktoré boli spôsobilým predmetom na vydržanie aj pred 1. januárom 1992.
3.20.Podľa žalovanej žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe z.č. 138/1991 Zb.

ZOO vstúpila do užívania v roku 1979, ale nie do držby. Vlastníkom ZOO ako príspevkovej organizácie
je žalobca. Je potrebné uviesť, že pozemky v ZOO boli zabraté pôvodným vlastníkom v roku 1979 bez
akéhokoľvek právneho titulu a štát si ich aj oplotil, začal ich užívať bez akéhokoľvek právneho titulu.
Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul, zaťažovalo žalobcu.
3.21.Ústavný súd SR ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému hodnoteniu

vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/1995 z 3.4.1996). Je teda
nevyhnutné, aby pre potrebu vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam. Žalovaná
odkázala na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/126/2020.
3.22.Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo spôsobiť
zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to v prospech štátu. Štát, ktorého orgán rozhodnutie

vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu, nesie zodpovednosť
za to, že toto rozhodnutie, ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia trpel vadami.
Štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1985, z uvedeného dôvodu súd toto
nulitné vyvlastňovacie rozhodnutie nepovažoval za platné a právne akceptovateľný titul vstupu do držby
žalobcu, ktorý by si započítal držbu svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu, právoplatný rozsudok

OS Košice I sp. zn. 35C/2/2021). Žalobca nemohol byť dobromyseľný, že mu pozemky patria. Mesto
Košice z verejného registra od roku 1991 vedelo, že nie je zapísané vlastnícke právo v jeho prospech
v katastri nehnuteľností,preto nemohlo byť ani dobromyseľné. Ako vlastník nebolo zapísané ani v ROEP,
teda objektívne nemohlo sa hovoriť o dobromyseľnosti žalobcu. Dôležitým faktom, ktorý svedčí o tom,
že žalobca nebol dobromyseľný je fakt, že ju Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov

v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov.
3.23.Žalovaná poukázala na nájomné zmluvy, ktoré boli uzatvorené medzi vlastníkmi pozemkov a ZOO
Košice. Má za to, že žalobca nebol dobromyseľný, ani objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je
vlastníkom nehnuteľnosti, lebo - štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník v evidencii
nehnuteľností, žalobca sa ani nikdy nedomáhal tohto práva - v súvislosti s dobromyseľnosťou poukázala

na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo/361/2012, 3Cdo/97/2009,
4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010.
3.24.Žalovaná poukázala na § 11 z.č. 285/1992 Zb. o zápise vlastníckych a iných vecných práv
k nehnuteľnostiam a konštatovala, že dedičské konanie bolo v dobrej viere žalovanej, ktorá vychádzala
z § 11 cit. zákona. Naopak, žalobca nebol a nemohol byť v dobrej viere. O skutočnosti, že mesto Košice

nebolo v žiadnom prípade dobromyseľné, svedčí fakt, že Okresný úrad Košice, katastrálny odbor, vo
svojomrozhodnutípodsp.zn.C15/2014zo4.2.2014podľaz.č.180/1995Z.z.schválilregisterobnovenej
evidencie pozemkov v kat. úz. C., obec G. T. C. - C., a zároveň okresný úrad zapísal údaje registra
v zmysle § 7 ods. 5 z.č. 180/1995 Z.z. do katastra nehnuteľností. Mesto sa ani v rámci tohto konania
nedomáhalo svojho údajného vlastníctva. Mesto začalo s podávaním žalôb až ako reakciu žalovanej na

to, keď sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia.
3.25.Žalovaná riadne dedila svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách na základe
dedičských konaní, vlastníctvo potvrdil notár ako súdny komisár, teda dobromyseľným držiteľom
od zdedenia bola jednoznačne žalovaná. Predsa tieto spoluvlastnícke podiely nadobúdala v dobrejviere v rámci dedičských konaní. Nehnuteľnosti boli predmetom dedičského rozhodnutia vo viacerých
dedičských konaniach. Dedičia s nehnuteľnosťami vždy nakladali ako vlastníci a domáhali sa svojich
práv. Naopak, práve žalovaná a jej právni predchodcovia naplnili predpoklady vydržania vlastníckeho

práva, nakoľko nehnuteľnosti dedili v dobrej viere.

4.1.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, a to proti výroku I. z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
4.2.Žalobca má za to, že súd nepostupoval správne, keď v konaní preskúmaval zákonnosť

vyvlastňovacieho rozhodnutia, keďže v konaniach o určenie vlastníckeho práva nie je v kompetencii
súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom. Súd môže toto rozhodnutie
preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade v tej
dobe platnými a účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nejde
o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia.
4.3.Poukázal na rozhodnutie ústavného súdu I. ÚS 419/2014, obdobne I. ÚS 252/2008, I. ÚS 379/2016,

III. ÚS 258/2017. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/24/2007 z 29.4.2008 nulitné
rozhodnutia sú také, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny
správny orgán absolútne vybavený právomocou, a na ktoré vydanie sa pozerá, ako keby nikdy neboli
vydané tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca
správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty

nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných
platí prezumpcia správnosti. V zhode s uvedeným poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu
5Cdo/198/2008 a rozhodnutie I. ÚS 419/2014.
4.4.Žalobca zastáva názor, že ak bol platne a účinne všetkým dotknutým účastníkom ustanovený
opatrovník a proti tomuto opatrovníkovi bolo vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené, tak

akékoľvek námietky o nedoručení vyvlastňovacieho rozhodnutia nemôžu obstáť. Navyše vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo doručované aj verejnou vyhláškou, čo vtedy platný právny poriadok pripúšťal.
Vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPAaD č. Výst.
9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, ktoré súd v rozpore s citovanou judikatúrou preskúmaval nie je nulitným
aktom (paaktom), pretože bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva, v

požadovanej forme, a to orgánom na to príslušným. Podľa žalobcu súd pri posudzovaní tejto veci
nesprávne procesne postupoval, čím znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. spôsobil vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vi veci, ďalej na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

4.5.Žalobca ako podporný argument pre preukázanie svojho vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam
z opatrnosti vzniesol aj námietku vydržania vlastníctva. Súd dospel k záveru, že žalobca nemohol
predmetné pozemky vydržať, pretože nebol dobromyseľný o tom, že je vlastníkom sporného pozemku.
Podľa názoru žalobcu súd aj v tejto otázke dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

4.6.Žalobca poukázal na § 129 ods.1 OZ, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/149/2007
a konštatoval, že ďalším možným titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam je vydržanie s tým, že titulom vstupu žalobcu do dobromyseľnej držby týchto
nehnuteľností bol z.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok
vydržania je podľa názoru žalobcu právne významné to, že žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby

na základe iných skutkových okolností ako štát, a to účinnosťou z.č. 138/1991 Zb. Existencia alebo
neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha
určenia vlastníckeho práva získala vec do držby – do svojej faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na
všetky okolnosti prípadu domnievala, že jej vec vlastnícky patrí a nakladala s ňou ako s vecou vlastnou.
Súčasne je dôležité a právne významné, že status dobromyseľného držiteľa si žalobca udržal počas

celej 10-ročnej vydržacej lehoty a v držbe nehnuteľnosti nebol počas jej plynutia žalovanými rušený.
Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 477/2015.
4.7.Z konania vyplynulo, že žalovaný ani jeho právni predchodcovia nemali objektívne ani nemohli
mať sporný pozemok v držbe, keďže ten dlhodobo užíva a nakladá s ním ako s vlastným žalobca,
pretože na predmetnej parcele sa od konca 80 rokov nachádza oplotený areál Zoologickej záhrady

v Košiciach. Žalobca má za to, že všetky zákonom stanovené podmienky vydržania boli naplnené a
žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom vydržaním 1.5.2001.
4.8.Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie Mestského súdu
Košice vo výroku I. tak, že určuje, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parcela č.239/15 – orná pôda o výmere 2416 m2, k.ú. C., obec C. – C., K. C. L. vo výške spoluvlastníckeho podielu
1/9 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod poradovým číslom 3, alebo aby zrušil rozhodnutie a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.1.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný (č.l. 380), v ktorom uviedol, že má za to, že súd vo výroku
I. svojho rozsudku rozhodol správne, v súlade so zákonom a judikatúrou, pričom v plnom rozsahu sa
stotožňuje s týmto výrokom a jeho odôvodnením.
5.2.K podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že sa nestotožnil s argumentom žalobcu, pri

posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia súd správne postupoval, keď sa zaoberal platnosťou
vyvlastňovacieho rozhodnutia. Vychádzajúc z aktuálnych rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach,
poukázal na závery konštatované v rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktoré jednoznačne
potvrdzujúargumentáciužalovanéhoohľadomneúčinnostivyvlastňovaciehorozhodnutiaatiežohľadom
nenaplnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany žalobcu.
Konštatoval, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací

titul vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči
mŕtvym osobám a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Košiciach 6Co/165/2022, 6Co/104/2023, 3Co/10/2023, 6Co/6/2024.
5.3.Zo zápisov v katastri nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že SR ani mesto Košice nikdy neboli
zapísané ako vlastníci predmetných pozemkov. Podľa informácií aj zápisov z katastra Zoologická

záhrada Košice - Kavečany po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke
podiely a niektorým platili nájom. Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom,
pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to v prospech štátu. Štát, ktorého
orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu, nesie
zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie, ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia

trpel vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť.
5.4.Žalovaná poukázala na právnu úpravu § 14 ods.4 z.č. 138/1991 Zb. s tým, že mesto Košice
nielenže nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k sporným parcelám
do 12 mesiacov, ale ani nebolo zapísané ako vlastník. Skutočnosť svedčiacu o tom, že žalobca nebol
dobromyseľný je fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné

za užívanie ich pozemkov.
5.5.Žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, lebo neboli splnené podmienky
vydržania, a to z viacerých dôvodov. Žalobca nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo patrí
a nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník - štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník
sporných pozemkov v evidencii nehnuteľností, teda v čase nadobudnutia účinnosti z.č. 138/1991 Zb.,

ani v čase podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností
- žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľností a nikdy sa tohto práva ani nedomáhal
určovacou žalobou alebo v ROEP za celých 30 rokov. V tejto súvislosti poukázala na analogické
rozhodnutie (nález Ústavného súdu SR I. ÚS 151/2016) - žalobca ani v ROEP nebo zapísaný ako
vlastník,anipoROEPnepodalurčovaciužalobunapriektomu,ževedel,ženiejeevidovanýakovlastník.

5.6.Súd sa dostatočne a správne vysporiadal s otázkou vydržania, a teda zo strany žalobcu v žiadnom
prípade neboli splnené zákonné podmienky. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd vo výroku
I. potvrdil rozsudok ako vecne správny.

6.Ďalšie podania strany sporu nerealizovali.

7.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal žalobca a žalovaná v zákonnej
lehote, preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo je vo výroku vecne

správny, na čom nič nemení ani stranami sporu podané odvolania.

8.Žalobca si uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a žalovaná si uplatnila
odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b/, f/, h/ CSP.

9.1.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, spočíva v tom, že nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.9.2.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a

povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so
všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie
rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia.
9.3.Žalobca síce uplatnil uvedený odvolací dôvod, ale tento nijako neodôvodnil, preto odvolací súd na
neho vo vzťahu k žalobcovi neprihliadal.

10.1.Žalobca naopak v odvolaní výslovne neuplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. a/ CSP,
tento však z obsahu odvolania vyplynul, keď namietal právomoc civilného súdu na preskúmanie

zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia.
10.2.Uplatnený odvolací dôvod spočíva v tom, že neboli splnené procesné podmienky, ktorými sú také
vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ
súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku.
10.3.Právna teória rozdeľuje procesné podmienky

a) na strane súdu (právomoc a príslušnosť);
b) na strane strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinnosť zastúpenia...);
c) vecné procesné podmienky (existencia žaloby, splnenie poplatkovej povinnosti);
d) negatívne procesné podmienky (prekážky rei iudicatae, listispendencie). Na procesné podmienky
konania súd prihliada kedykoľvek počas konania.

10.4.Prvoinštančný súd vychádzal z úvahy, že pre súdy nie sú záväzné iba ničotné správne akty a
správne akty, ktoré nie sú právoplatné alebo vykonateľné (iné vady vyvlastňovacieho konania nemajú
vplyv na záväznosť rozhodnutia pre súd).
10.5.Vychádzajúc z ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/24/2007,
rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí československých súdov pod č. R 220/1950 a uznesenie

Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014) súd môže preskúmavať správne akty zásadne len so
zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné (ničotné), t.j. môže skúmať také vady, ktoré sú tak závažné, že
sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti, či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu
a zároveň sú povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný.
10.6.Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie preto súd nepreskúmaval z hľadiska obsahovej správnosti,

(čo by bolo predmetom prípadného konania pred správnym súd v konaní o preskúmavanie zákonnosti)
skúmal iba, či bolo vydané príslušným orgánom (pričom dospel k záveru, že Obvodný národný výbor
ním v tom čase bol) a či nadobudlo právoplatnosť, preto skúmal, či bolo riadne doručené.
10.7.Súd v bode 89. rozhodnutiu, dospel k správnemu záveru, že do vyvlastňovacieho konania neboli
pribratí právni nástupcovia pôvodného vlastníka, teda nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností

- právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa,
ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania. Preto vo vzťahu k nim nemohli
nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, teda vyvlastňovaná nehnuteľnosť platne
neprešla na štát a ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelého pôvodného vlastníka.
10.8.Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

11.1.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d/ CSP, spočíva v tom, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré
nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný

postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktoréhomu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti

tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní

pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a p..
11.2.Žalobcavpodanomodvolanížiadnuvadu,ktorúbybolomožnésubsumovaťpoduplatnenýodvolací

dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

12.1.Ďalším odvolacím dôvodom vyplývajúcim z odvolania žalobcu je § 365 ods.1 písm. f/ CSP,
ktorého podstata, spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli

alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či
vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri
hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
12.2.Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod v

prejednávanej veci nie je preukázaný a rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a vecne správne.
Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce
tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp. založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov
alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne
použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav nesprávne
aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav
veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad
vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, v súlade so zákonom a správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému

nároku,prihliadajúcnarozhodujúceskutkovétvrdeniaarelevantnéargumentysporovýchstrán,adospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

13.1.Rovnako nedôvodný je žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP,
ktorým je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu - právne posúdenie. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
13.2.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

14.1.Vo vzťahu k odvolacím dôvodom uplatneným žalovanou - k námietke že, súd bez riadneho
odôvodnenia nevzal do úvahy, že štát nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol žalobca od
štátu nadobudnúť vlastnícke právo podľa z. č. 138/1991 Zb. (§ 365 ods.1 písm. b/ CSP), odvolacísúd uvádza, že táto je nedôvodná lebo tvrdenie, že štát nebol vlastníkom pozemkov, ktoré nadobudol
na základe kúpnej zmluvy je nesprávne. Bez ohľadu na platnosť resp. neplatnosť kúpnej zmluvy, táto
zakladá minimálne právny titul ako jednu z podmienok vydržania, ktorého predpokladom je skutočnosť,

že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súd sa touto
otázkou náležite zaoberal a svoje rozhodnutie aj jasne a presvedčivo odôvodnil.
14.2.Uplatnený odvolací dôvod je nedôvodný.

15.Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP, ku ktorým sa

odvolací súd vyjadril v bodoch 12. a 13. a platia aj vo vzťahu k odvolaniu žalovanej.

16.1.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne

závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť.
16.2.Žalobca ani žalovaná vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné
dôvody, ktoré by privodili iné rozhodnutie. Uvádzané skutočnosti nie sú spôsobilé prijať iné závery

ani spochybniť vecnú správnosť rozsudku. Vo svojich odvolaniach každý z odvolateľov v podstate
argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom
dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas
odvolacieho konania k zmene skutkového ani právneho stavu nedošlo, preto odvolací súd na skutkové
zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako, ako i na správne,

presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje (§ 387 ods.2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam
odvolací súd uvádza nasledovné:

17.Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam - pozemkom registra

E-KN parc. č. 239/15 zapísanej na LV č. XXXX a parc. č. 330 a 212 v k. ú. C. vo výške spoluvlastníckeho
podielu 1/24 k celku, zapísaných na LV č. XXXX O. XXXX.

18.1.Za nesporné súd považoval, že žalovaná je právnou nástupkyňou po pôvodných pozemnoknižných
vlastníkoch.

18.2.V konaní bolo nesporné, že bola uzatvorená kúpna zmluva 14.11.1984 medzi predávajúcou: G. M.
N. C. a kupujúcim Československým štátom - Národný výbor mesta Košice zast. Zoologickou záhradou
Košice ktorou mala byť do vlastníctva štátu odpredaná parcela v kat. území C. pojatá do poz. zápisnice
č. 5 pod B 34 č. 207 v pomere 280/1120in (vo výmere 1427,49 m2), č. 212 v rovnakom pomere (o výmere
2588,99 m2) a 330 v rovnakom pomere (o výmere 4512,72 m2), ktorá bola zahrnutá do novovytvorenej

parcely č. 899/14 kat. územie C..
18.3.Rovnako nesporné bolo, že vyvlastňovacím rozhodnutím Odborom výstavby ÚPaA Obvodného
národného výboru, č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 (ďalej ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“)
boli na základe žiadosti ZOO v Košiciach vyvlastnené verejnou vyhláškou v prospech čsl. štátu v
správe ZOO Košice po vykonanom ústnom pojednávaní 20.12.1984 žalované pozemky - parcela č.

239/15 (mpč. 239/a/5) evidovaná na PKV č. XXX od neznámych dedičov po vlastníkoch (na str. 13 a 35
rozhodnutia): J. M. v spoluvlastníckom podiele 1/3 (vyvlastnená výmera 293,20 m2) a G. U. N. M. v 1/3
a od vlastníkov - O. S. N. M. v 1/3 a parcely č. 330 a 212 evidované na PKV č. X: 1) od neznámych
dedičov po vlastníkoch (na str. 6, 7 rozh.): K. G. v podiele 70/1120, G. I., N. G. v podiele 20/1120, O.
A. N. G. v podiele 20/1120, J. A. v podiele XX/XXXX, G. U. N. M. v podiele 56/1120, J. M. v podiele

56/1120; 2) od vlastníkov zdržujúcich sa na neznámom mieste k danej parcele (na str. 20): O. M. N. G.
v podiele 20/1120, O. F. N. G. v podiele 20/1120, Q. A. v podiele 20/1120, G. A. v podiele 20/1120, G.
G. v podiele XX/XXXX, J. M. v podiele 56/1120 a O. U. v podiele 56/1120; 3) od vlastníkov (na str. 34):
O. S. N. M. v podiele 56/1120 a G. M. N. C. v podiele 280/1120. V rozhodnutí bolo uvedené, že náhrady
v bodoch 1 a 2 vyvlastniteľ zloží do depozitu na Štátne notárstvo Košice-mesto a Košice-vidiek k voľnej

dispozícii do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a náhrady uvedené v bode 3 vyvlastneným na
uvedené adresy. O rozhodnutí sa upovedomujú: ZOO Košice, Stredisko geodézie Košice-mesto, Štátne
notárstvo Košice-mesto, Štátne notárstvo Košice-vidiek a L. J. G., C. XX, C., doručenie podľa § 26 ods.1zák. č. 71/67. Na rozhodnutí je rukou napísané: vyvesené 11.3.1985 a zvesené 26.3.1985 s podpisom
a je tam doložka právoplatnosti a vykonateľnosti k 10.4.1985.
18.4.Spornou bola námietka žalovanej vo vzťahu k platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy a vo vzťahu k

vyvlastňovaciemu rozhodnutiu vydaného Odborom výstavby ÚPaA Obvodného národného výboru jeho
právoplatnosť a vykonateľnosť.

19.1.K vyvlastňovaciemu rozhodnutiu odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že ObNV
vyvlastňoval spoluvlastnícky podiel na parc. č. 239/a/5 (239/15) neznámym dedičom po J. M., hoci vedel

minimálne o jednom jeho dedičovi - o jeho manželke G. M. N. C., ktorá zomrela až X.X.XXXX.
19.2.Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom
uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie - nebolo právne účinné,
keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvej osobe. Porovnaním dátumu úmrtia právnej
predchodkyne žalovanej (G. M. N. C., ktorá zomrela až X.X.XXXX) je zrejmé táto mala byť účastníčkou
vyvlastňovacieho konania. Vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu

k spornej nehnuteľnosti. Takto nemohlo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že by
na vyvlastňovacom rozhodnutí bola vyznačená právoplatnosť.
19.3.Na základe uvedených skutočností je nutné konštatovať, že vyvlastňovacie konanie prebehlo bez
účasti G. M., N. C., rozhodnutie jej nebolo riadne doručené, a preto ani nikdy nemohli nastať právne
účinky tohto rozhodnutia, pretože nenadobudlo právoplatnosť.

19.4.Správne súd nahliadal na dané vyvlastňovacie rozhodnutie ako na nulitný akt.

20.Vzhľadom na záver, že Československý štát neúčinne vyvlastnil predmetný pozemok, mal súd prvej
inštancie za to, že k následnému prevodu pozemku na žalobcu bolo potrebné prihliadať vychádzajúc
zo základnej rímskej zásady „nemu plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (z nepráva

nemôže vzniknúť právo). Ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti - pozemkom
registra E-KN parc. č. 239/15 zapísanej na LV č. XXXX (z ktorej boli vytvorené parcely, ktoré sú
predmetom tohto konania), nemohlo dôjsť ani k platnému následnému prevodu na žalobcu, a to ani s
poukazom na zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

21.Žalobca v odvolacích námietkach tvrdil:
a) prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde
všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu),
b) nesprávne posúdenie vydržania, a to plynutia 10-ročnej zákonnej vydržacej lehoty vo vzťahu k
narušeniu dobromyseľnosti žalobcu (respektíve prerušeniu plynutia tejto lehoty).

22.1.Pri posudzovaní prvej námietky (kompetencií všeobecného súdu) odvolací súd (rovnako ako súd
prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátene rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom

nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).
22.2.Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia,
ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,

nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

22.3.Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných)
a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.

22.4.Zároveňsúdnapraxužustálila,ževšeobecnésúdysúoprávnenéskúmať,čisprávnyaktnadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.22.5.Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal,
či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky)
a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

23.1.Odvolacísúd zaustálenú súdnuprax vovzťahukposúdeniu možnosti(apovinnosti)všeobecných
súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento
akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený

skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel
od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo
vykonateľný“.
23.2.NajvyššísúdSRajvrozsudkusp.zn.4Cdo/123/2003(naktorýpoukazuježalobca)okremžalobcom
citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt

nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa
uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením)“
uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom(činiejepaktom)ačiideoaktvydanývmedziachprávomocipríslušnéhoorgánu,súsúdyrovnako

povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950
Zbierky rozhodnutí československých súdov)“.
23.3.Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/3/2003, v ktorom dovolací
súd SR konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym
aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho

prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo
mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v
dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami
povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní,
ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o obdobné skutkové okolnosti, keď v čase

vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom
konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým
však nebolo pri vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal
byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť,

nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované
pod č. 48/2003 ZSP).
23.4.Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem
dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich

platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len
so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym

aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy
rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri
kategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“

24.1.Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je
oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.
24.2.Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov, či ÚS SR, ktoré
kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, odvolací súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je

iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom
iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti,
absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu
spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plneniafakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžr/52/2016).
24.3.Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 20/2020 vyplýva, že v zmysle všeobecnej teórie,

ako aj súdnej praxe za jeden z možných dôvodov nulity správneho rozhodnutia možno považovať okrem
iného aj nedostatok predpísanej formy dokumenty, ktorý nemá esenciálne náležitosti rozhodnutia: „O
paakt ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady také zásadné a
zrejmé,ženaneho„nemožnohľadieť“akonasprávnyakt.Zajedenzmožnýchdôvodovnulitysprávneho
rozhodnutia možno považovať okrem iného aj nedostatok predpísanej formy dokumentu, ktorý nemá

esenciálnenáležitostirozhodnutia.Ajvprípadepriznaniapráva,resp.nárokusprávnymorgánomformou
listu možno hovoriť o nulite takéhoto rozhodnutia pre nedostatok predpísanej formy dokumentu, ak
neobsahuje esenciálne náležitosti rozhodnutia“. Ústavný súd vychádzal z úvahy, že „v právnom poriadku
Slovenskej republiky chýba všeobecné zákonné vymedzenie pojmu nulita správneho rozhodnutia, resp.
vymedzenie vád, ktoré nulitu (ničotnosť) správneho aktu spôsobujú. Judikatúra i teória správneho práva
zhodne uvádzajú, že o paakt ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho

vady také zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako správny akt (pozri Soňa Košičiarová.
Správny poriadok, Komentár s novelou účinnou od 1.1.2004, Heuréka, 2004, s. 191).“

25.Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
mázato,žeobvodnýnárodnývýborvovyvlastňovacomkonaní konalsosobami,ktorévtomčasenemali

právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania. Takýmto osobám nie je možné ani ustanoviť
v konaní opatrovníka - toho je možné ustanoviť iba žijúcim osobám (ktorých pobyt nie je známi). Správny
orgán v danom prípade vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe (právnemu predchodcovi žalovanej),
a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia
procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť,

ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný
akt a nemohlo nadobudnúť účinky a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov
zomrelého pôvodného vlastníka.

26.Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol

vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne uzavrel, že takéto
rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil
nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne
akceptovateľný titul vstupu do držby.

27.1.Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo
Čsl. štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z § 2 ods.5 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, majúc za
to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o
prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo
k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

27.2.Ako už bolo poukázané na zásadu, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia
účinnosti z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa
uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

28.1.Žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd prvej
inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené.
28.2.Odvolací súd považuje uvedený záver za vecne správny.

29.1.Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domneléhoprávnehovzťahumedzijehourčitýmisubjektmi,aktotoprávobolovykonávanépostanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami

vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/
spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené
kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.29.2.Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom
otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,

za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
29.3.Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,

že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).

30.1.Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery
už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom

možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

30.2.Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
30.3.Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť

držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý
právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný,žemutakýprávnytitulsvedčí(rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú

vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018).
30.4.Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.

Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024) Nosnú právnu
otázku, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu(v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy, pozn.), pri právne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec
nadobudol poctivým spôsobom; nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.

Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo napr. preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
30.5.Platnosť nadobúdacieho titulu (zmluvy o prevode nehnuteľnosti) je rozhodujúca pri prevode
vlastníckeho práva, ale nie pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Ak je nadobúdací titul neplatný,

nemusí to byť prekážkou pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Vydržaním sa hoja vady (nedostatky)
nadobúdacieho titulu. Pri posudzovaní dobromyseľnosti je potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť
objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom. Nemôže byť teda
rozhodujúce, že pritom nesplnil všetky zákonné podmienky, ktoré sa vyžadovali pre nadobudnutie
vlastníckeho práva. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi.

30.6.Súd správne v bode 91. uzavrel, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby sporného
podielu na pozemku parc.č. 239/15, preto nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nemu vydržaním,
a preto v tejto časti žalobu zamietol a odvolací súd ako vecne správny tento výrok potvrdil.

31.1.Vzťahu k odvolaniu žalovanej odvolací súd uvádza:

31.2.U vecných námietok z odvolania, ktoré boli totožnými so skoršou procesnou obranou žalovanej
odvolací súd sa zaoberal a podstatné bolo zodpovedanie, či
a) Čsl. štát sa stal na základe kúpnej zmluvy vlastníkom sporných nehnuteľností, a to z dôvodu:
- nesprávneho označenia kupujúcej strany,
- k zmluve nie je priložená plná moc na konanie ZOO v mene štátu,

- zmluva nebola schválená MsNV,
- zmluva je podpísaná neoprávneným subjektom,
- G. M. nikdy nebola vyplatená kúpna cena,
- nebol podaný návrh na zápis do evidencie nehnuteľností,
- zmluva nikdy nenadobudla právnu moc,

teda, či zmluva je absolútne neplatná.
b) súd správne posúdil otázku vydržania.

32.1.K označeniu kupujúceho v kúpnej zmluve (Československý štát - Národný výbor mesta Košice
zast.ZoologickouzáhradouKošice)odvolacísúdvcelomrozsahupoukazujenazáveryprvoinštančného

súdu uvedené v bode 56.
32.2.V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR 3Cdo/263/2018, tvrdiac, že je
aplikovateľné aj pre tento prípad, namietajúc, že označenie Čsl. štát neexistoval ako subjekt.
32.3.Odvolací súd cituje z rozhodnutia NS SR 3Cdo/263/2018 „...za odovzdávajúcu i preberajúcu
organizáciu bol v zmluve označený právne nemožný kríženec štátu a jedného z jeho orgánov, resp.

štátu a jednej z ním zriadených vysokých škôl (dnešnou terminológiou právnických osôb a tou skoršou
z doby neslobody socialistických organizácií s vlastnou právnou subjektivitou), a to navyše za cenu
označenia časti takto zloženého útvaru predstavovanej štátom tak, ako tento v rozhodnom období
nazvaný (vyjmúc deklaráciu v čl. II Vyhlásenia v úvodnej časti ústavného zákona č. 100/ 1960 Zb. -
Ústavy Československej socialistickej republiky, odkazujúcu ale na stav predchádzajúci jeho prijatiu)

nebol (pretože oficiálnym názvom štátu najmä v zmysle čl. 1 a 2 tu spomínanej Ústavy z roku 1960 aj
po zmenách spôsobených prechodom k federatívnemu usporiadaniu niekdajšej ČSSR v roku 1968 bola
Československá socialistická republika). Je potom samozrejme na úvahu, či zmluvu v takejto podobe by
šlo považovať za platný nástroj vzniku práv a povinností, majúcich byť ňou založených a aj za spôsobilý
podklad neskoršej transformácie práva správy majetku štátu na vlastnícke právo žalobkyne i vtedy,

ak by o nástupe účinkov vyvlastňovacieho rozhodnutia nepanovali v tomto prípade prítomné a dosiaľ
uspokojivo neodstránené pochybnosti...“.
32.4.Okrem skutočnosti, že dovolací súd spochybňuje platnosť hospodárskej zmluvy, ktorú uzatvoril štát
sám so sebou, nevyslovuje, že by aj keď nepresné označenie štátu malo mať za následok neplatnosť
tejto zmluvy.

33.1.Odvolací súd v tomto smere poukazuje na § 21 OZ platného a účinného do 28.3.1990, v znení
ktorého účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát.33.2.S poukazom R 26/1975 (s. 162 a 163) aktívne legitimovaný na podanie žaloby na vydanie vecí
získaných z neplatných zmlúv uzavretých s osobami, u ktorých bolo vyslovené prepadnutie ich majetku,
je Československý štát, t.j. príslušný okresný národný výbor bez ohľadu na to, či k zmluvnému prevodu,

na ktorý sa vzťahuje výrok o prepadnutí majetku, došlo pred výrokom o prepadnutí majetku (prípadne
o jeho zaistení) alebo neskôr.
33.3.Podľa R 22/1982 pokiaľ osobitný zákon neurčuje označenie tohto subjektu inak (pozri napr.
§ 9 zákona č. 58/1969 Zb.), označuje sa ako účastník občianskeho súdneho konania názvom
Československý štát, a to ďalším označením orgánu, ktorý zaň koná.

33.4.Ak ide o zastupovanie štátu, označenie štátu ako účastníka konania by malo byť doplnené o
zastupujúcu právnickú osobu. Nie je správne, ak je označený iba štát a nie je uvedená osoba, ktorá
zastupuje štát. Od konania v mene štátu niektorou zložkou štátu je nutné odlišovať stav, keď nie štát,
ale priamo zložka je podľa osobitného predpisu účastníkom právneho vzťahu.
33.5.Na základe prezentovaných záverov v kúpnej zmluve označený kupujúci - Československý štát -
Národný výbor mesta Košice zast. Zoologickou záhradou Košice je nezameniteľný, z takého označenia

je zrejmé „kto“ resp. „v mene koho“ zmluvu uzatvára. Takéto označenie bolo v tom čase bežné a každým
akceptovateľné. Námietka žalovanej v tomto smere je nedôvodná.

34.1.K ďalšej námietke žalovanej, že nebola predložená plná moc na zastupovanie a nebola podpísaná
oprávneným subjektom, k čomu sa prvoinštančný súd vyjadril podrobne v bode 57. svojho odôvodnenia.

Odvolací súd na doplnenie poukazuje na § 23 OZ platného a účinného do 28.3.1990 zastúpenie vzniká
na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody
o plnomocenstve.
34.2.Podľa § 25 OZ platného a účinného do 28.3.1990 ak zástupca prekročí rozsah svojho oprávnenia,
je tým zastúpený viazaný, len pokiaľ bude takýto úkon schválený.

34.3.V danom prípade právny predchodca žalobcu konal na základe rozhodnutia štátneho orgánu (štátu
prostredníctvom NVmK a zriaďovacej listiny Rady MsNV), nenamietal úkon vykonaný ZOO Košice a na
základe neho sa začal správať ako vlastník pozemku (začal s výstavbou ZOO).
34.4.Odvolací súd uzatvára, že aj táto námietka je nedôvodná.

35.1.K námietke žalovanej, že zmluva nebola schválená MsNV, a že nenadobudla právnu moc, odvolací
súd sa stotožňuje so záverom prvoinštačného súdu uvedený v bode 59. a zdôrazňuje, že v prípade
nejasnosti alebo neurčitosti je právny úkon neplatný (§ 37 OZ), pričom ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje
len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z
jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od

ostatného obsahu (§ 41 OZ).
35.2.Vzhľadom na nejasnosť bodov 8. a 9. kúpnej zmluvy z 8.11.1984 je podľa názoru odvolacieho súdu
v tejto časti neplatná, preto je potrebné postupovať podľa platných právnych predpisov.
35.3.Podľa § 29 ods.1 Vyhl. Federálneho ministerstva financií 156/1975 Zb. o správe národného majetku
organizácie môžu nadobúdať veci do štátneho socialistického vlastníctva za odplatu od občanov a

iných organizácií než socialistických len výnimočne, ak nemôžu tieto veci nadobudnúť od socialistických
organizácií a ak ich nevyhnutne potrebujú na plnenie plánovaných úloh, a to za cenu podľa cenových
predpisov.
35.4.Podľa § 29 ods.2 Vyhl. Federálneho ministerstva financií 156/1975 Zb. odplatné prevody vecí od
občanov a iných organizácií než socialistických spravujú sa predpismi Občianskeho zákonníka.

35.5. Podľa § 29 ods.3 Vyhl. Federálneho ministerstva financií 156/1975 Zb. pre odplatné nadobúdanie
vecí nepotrebujú schválenie ústredné orgány štátnej správy, odborové podniky, koncerny, generálne
riaditeľstvá trustov a krajské národné výbory. Iné organizácie potrebujú pre takéto nadobudnutie
vecí schválenie priamo nadriadeného orgánu: národné výbory nižších stupňov potrebujú schválenie
národného výboru najbližšie vyššieho stupňa. Orgány oprávnené schvaľovať odplatné prevody vecí

môžu určiť, v ktorých prípadoch nie je potrebné ich schválenie.
35.6.Na základe § 29 ods.3 posledná veta bolo vydané uznesenie Radou MsNV č. 1147 zo 17.9.1976,
platné aj v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy (ďalšie – pozmeňujúce vydané nebolo), podľa
ktorého organizácie riadené MsNV nepotrebujú súhlas k odplatnému prevodu vlastníctva vecí od
občanov a iných než socialistických organizácií u nehnuteľností do 50 000 Kčs. Samotná skutočnosť, že

ZOO Košice v zozname zostavenom v roku 1979 nie je zapísaná nie je dôvodom vylučujúcim, že sa na
ňutotouznesenievzťahuje,keďžespĺňapodmienku,žeideoorganizáciuriadenúMsNV(viďzriaďovaciu
listinu) a spĺňa podmienku cenového limitu. Dôvod, prečo v prílohe ZOO Košice nie je zapísané spočíva
v tom, že v roku 1976 ešte neexistovalo (vzniklo až v roku 1979).35.7.Na základe prijatých záverov námietka žalovanej ani v tomto smere nie je dôvodná.

36.Nevyplatenie kúpnej ceny, namietané žalovanou, nie je dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy,

ale žalovaná mohla od kúpnej zmluvy odstúpiť. Takýto prejav žalovanej v konaní nebol tvrdení
a nepreukázaný.

37.Skutočnosť, že nebol podaný návrh na zápis do evidencie nehnuteľností nie je dôvodom neplatnosti
predmetnej zmluvy, keďže táto zmluva nepodliehala registrácii, preto ani nenastúpilo znenie § 47 ods.2,3

OZ (Ak zákon ustanovuje, že k zmluve je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom, je zmluva účinná
registráciou. Ak je rozhodnutie záporné, zmluva sa zrušuje. Ak na návrh podaný do troch rokov od
uzavretia zmluvy nedošlo k rozhodnutiu príslušného orgánu alebo k registrácii, platí, že účastníci od
zmluvy odstúpili.)

38.1.Odvolací súd záverom považuje za potrebné uviesť, že žalovaná v konaní nepreukázala, že by

kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, pričom tieseň i nápadne
nevýhodné podmienky, musia byť splnené kumulatívne.
38.2.Rovnako je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa žalovanej prejavila svoju vôľu uzavrieť
kúpnu zmluvu za dohodnutých podmienok, čo potvrdila úradne overeným podpisom.

39.1.Vo vzťahu k vydržaniu predmetného pozemku nadobudnutého kúpou žalobcom, prvoinštačný súd
rozsiahlo, jasne o zrozumiteľne v bodoch 69., 70. 71. odôvodnil svoje závery, ku ktorým odvolací súd
nemá, čo viac uviesť a plne platí právna veta prijatá v Náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
14.11.2018, v zmysle ktorého je predpokladom vydržania skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,

stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ
objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť
teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba

považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018). Rovnako odkazuje na rozhodnutia a súdnu
prax uvedené v bode 30. odôvodnenia.
39.2.Právny predchodca žalobcu (štát) po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy vstúpil do držby uvedenej
časti parcely č. 212 a 230, správal ako vlastník, ako vyplynulo z Protokolu č. 5, tieto parcely spolu

s ďalšími užíval, obrábal, zhodnocoval. Počas celej vydržacej doby nedošlo zo strany žalovanej,
či zo strany jej právnych predchodcov k rušeniu držby právneho predchodcu ohľadne predmetnej
parcely. Aj po prechode vlastníctva na žalobcu (1.5.1991) žalobca nerušene a dobromyseľne predmetné
nehnuteľnosti užíval po dobu viac ako 10 rokov.

40.Odvolací súd v kontexte s uvedeným potvrdil rozsudok vo výrokoch II. a III., ktorými súd určil, že
žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 330 - trvalý trávny porast o
výmere 978 m2, v k. ú. C., obec C. - C., K. C. L., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/24, zapísaného
na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 44, a spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 212 - orná
pôda o výmere 22224 m2, v k. ú. C., obec C. - C., K. C. L., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24,

zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 45.

41.Odvolací súd potvrdil ako vecne správny aj závislý výrok o trovách konania, o ktorom súd rozhodol
podľa § 255 ods.1,2 CSP.

42.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
42.2.Podľa § 255 ods.2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.42.3.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
42.4.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

43.V odvolacom konaní nebol úspešný žalobca ani žalovaná, preto žiadnej zo strán nebolo priznané
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

44.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).