Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206448
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122206448.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, D.
XXX/XXX, C., zastúpená JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2,
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobkyne a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15C/52/2022-242 zo dňa 18.01.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. a II.

II. V prevyšujúcej časti vo výroku III. v tej časti zamietavého výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobkyne na zaplatenie sumy 2.482,68 eura z titulu úrokov z omeškania za nevyplatenú časť
služobného platu v riadnom výplatnom termíne za každý mesiac v období od 1. júna 2016 do 4. júna
2019 spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.482,68 eura od 16. júla 2022 do
zaplatenia a vo výroku IV. sa rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni ako náhradu škody sumu 8 394,43 eur spolu s úrokom z

omeškania 5% ročne zo sumy 8 3944,43 eur od 16.7.2022 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu 15 000 eur, a to do 15
000 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
IV. V časti výroku I. a III. má žalobkyňa voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,81
%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. V časti

výroku II. má žalobkyňa voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % počítaných zo
sumy uvedenej vo výroku II. tohto rozsudku, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.“

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa žalobu odôvodnila
tým, že, na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru Okresného riaditeľstva policajného
zboru v Prešove odboru kriminálnej polície spisová značka, ČVS: ORP - 782/1 - PYS - PO -

2015 zo dňa 31.03.2016 bolo žalobkyni ako profesionálnej vojačke vznesené obvinenie pre prečin
porušovania povinností dozornej služby podľa ustanovenia § 408 ods. 1 Trestného zákona. Prokurátor
Krajskej prokuratúry Prešov podal na žalobkyňu obžalobu na Okresný súd Prešov spisová značka K
v 25/15/7700-77 zo dňa 20.01.2017 pre trestný čin, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná. Konanie bolovedenépodspisovouznačkou4Tv/1/2017.OkresnýsúdPrešovuznesenímspisováznačka4Tv/1/2017
zo dňa 06.09.2018 zastavil trestné stíhanie proti žalobkyni, pretože tak ustanovuje medzinárodná
zmluva. Sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov proti predmetnému uzneseniu zamietol

Krajský súd v Trenčíne uznesením spisová značka 23 Tov/1/2019 zo dňa 26.03.2019. Predmetné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.03.2019. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením spisová značka 6 Tdo/70/2019 zo dňa 13.01.2021 odmietol dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dňa 23.03.2022 podala žalobkyňa
v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. f) zákona číslo 514/2003 Z.z. žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody.na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, keďže z dôvodu vydania
nezákonného rozhodnutia bola viac než 3 roky trestne stíhaná, dočasne pozbavená výkonu štátnej
služby, a z týchto dôvodov jej vznikla škoda. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žiadosť
žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vybavila listom zo dňa 09.06.2022
spisová značka VI/4 G c 28/22/1000-14 tak, že nárok žalobkyne uznala iba čiastočne. Predmetný
list bol právnej zástupkyni žalobkyne doručený dňa 15.07.2022. Personálnym rozkazom riaditeľa

personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky číslo XXXX zo dňa 23.05.2016 bola žalobkyňa
z dôvodu vydania uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru Okresného riaditeľstva policajného zboru
Prešove, odboru kriminálnej polície, spisová značka ČVS: ORP - 782/1 - VYS - PO - 2015 zo dňa
31.03.2016 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby dňom 01.06.2016. Personálnym rozkazom
riaditeľa personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky číslo XX XX zo dňa 04.06.2019 , na

základe uznesenia Okresného súdu Prešov spisová značka 4 Tv/1/2017 zo dňa 06.09.2018, ktorým súd
trestné stíhanie voči žalobkyni zastavil, bolo žalobkyni dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby zruší
nie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyni bol v období od 01.06.2016 do 04.06.2019 v čase dočasného
pozbavenia výkonu štátnej služby služobný príjem skrátený a následne jej bol jednorazovo vyplatený,
vznikol žalobkyni nárok na úroky z omeškania za neuhradenie nie služobného príjmu za jednotlivé

mesiace tohto obdobia v riadnom výplatnom termíne vo výške úrokov z omeškania 5,15 % ročne v
súlade s ustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z. v znení platnom v
čase nevyplatenia služobného platu v riadnom termíne, teda odo dňa nasledujúcom po dni riadneho
výplatného termínu každého mesiaca v období od 01.06.2016 do 04.06.2019 do jeho jednorazového
vyplatenia v celkovej výške 2.482,68 eur. Žalobkyňa ako profesionálna vojačka v stálej štátnej službe

mala nárok na dovolenku vo výmere 7 týždňov v kalendárnom roku, teda 49 dní v kalendárnom roku. Z
uvedeného vyplýva, že žalobkyni vznikol za roky 2016 až 2019 nárok na dovolenku v úhrne 28 týždňov
(196 dní). V roku 2016 od 01.06.2016, kedy bola personálnym rozkazom riaditeľa personálneho úradu
ozbrojených síl Slovenskej republiky číslo XXXX zo dňa 23.05.2016 dočasne pozbavený výkonu štát
inej služby v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia, nevyčerpala žalobkyňa žiadnu dovolenku.

Obdobíod01.06.2016aždo04.06.2019,kedybolodočasnépozbavenievýkonuštátnejslužbyžalobkyni
personálnym rozkazom riaditeľa personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky číslo 4095 zo
dňa 04.06.2019 zrušené, nemala v súlade s citovaným ustanovením § 111 ods. 2 písm. a) zákona číslo
281/2015 Z.z. nárok na žiadnu dovolenku. Po zrušení dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby
začala žalobkyňa dovolenku za roky 2016 až 2019 čerpať a to tak, že v mesiacoch júl až september 2019

čerpala postupne dovolenku od najstaršieho nároku z roku 2016 a takto celkovo vyčerpal dovolenku v
rozsahu 92 dní. Dňa 31.01.2020 žalobkyne skončil služobný pomer a za mesiac január 2020 jej vznikol
nárok na 1/12 ročného nároku dovolenky, teda 49 NE/12 nás rovná sa 4 dni dovolenky. Z uvedeného
vyplýva, že žalobkyňa zo svojho nároku dovolenky za rok 2016 až 2020 nestihla vyčerpať 108 dní
dovolenky, za ktoré jej nebola poskytnutá náhrada platu, ako vyplýva z výplatnej pásky žalobkyne za

január 2020 jej naposledy priznaný mesačný služobný plat, ktorý pozostáva z hodnostného platu a
príplatku za ohrozenie života alebo zdravia bol vo výške 2.162,50 eur. Preto výška náhrady platu za
nevyčerpanú dovoľ Lenku pripadajúca na 1 deň nevyčerpanej dovolenky predstavuje čiastku 2.162,50
eur/30,417 rovná sa 71,095 eur. Vzhľadom na uvedené žalobkyni vznikla škoda z titulu neuhradenia
náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku, ktorá i v čase dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby

na základe vydania nezákonného rozhodnutia nepatrila a po zrušení dočasného pozbavenia výkonu
štát nej služby do jej skončenia služobného pomeru ju dodatočne nestihla vyčerpať vo výške 7.678,50
eur. Vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie bolo voči žalobkyni zastavené, vznikla jej škoda z
titulu účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 5.954,36 eur, kde podrobný rozpis
jednotlivých úkonov právnych služieb a platby za NE bolo prílohou žaloby. Z uvedeného nároku si že

žalobkyňa uplatňuje nárok len vo výške 1.045,44 eur, keďže Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
ho listom zo dňa 09.06.2022 uznala v rozsahu 4.908,92 eur.
Žalobkyňa odôvodnila žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy takto: Žalobkyňa bola takmer 3 roky
stíhaná pre prečin, pre ktorý trestné stíhanie nemalo nikdy začať. Napriek tomu musela vynakladaťúsilie, brániť sa v trestnom konaní označovaním dôkazov vyvracajúcich obvinenie z trestného činu,
ktorý jej bol dávaný za vinu, najskôr v prípravnom konaní a neskôr po podaní obžaloby aj na súde.
Celý jej život bol v čase trestného stíhania zásadným spôsobom ovplyvnený jej obavami z toho, či

napriek tomu, že uvedené trestné konanie nemalo nikdy začať, nebude uznaná vinnou. Žalobkyňa svoj
strach a stres spôsobený nezákonným obvinením prenášala aj do osobného života, čo ovplyvnilo celý
život jej rodiny, jej spoločenský život, jej priateľské kontakty, aj jej rodinné vzťahy. Navyše, žalobkyňa
ako profesionálna vojačka bola prakticky postavená mimo službu so všetkými dôsledkami, ktoré s tým
boli spojené. Nemohla nosiť vojenskú rovnošatu, nemohla vykonávať svoju profesiu - riadiaci letovej

prevádzky,naktorúsacelúsvojupredchádzajúcukariérutvrdoanáročnepripravovala.Nezanedbateľný,
takmer existenčný dopad na celú jej rodinu malo najmä podstatné zníženie jej služobného platu
po dobu takmer 3 rokov. Úplne devastačný charakter však mala uvedená situácia na jej kariéru
profesionálnej vojačky na pozícii riadiacej letovej prevádzky. Vzhľadom na to, ako už bolo uvedené
vyššie, že bola prakticky postavená mimo službu, nemohla si žalobkyňa udržiavať podmienky pre
udržanie kvalifikačných predpokladov na výkon tejto funkcie a tým prišla o licenciu na jej vykonávanie.

Vzhľadom na to, že po zastavení trestného stíhania a zrušení dočasného pozbavenia výkonu štátnej
služby by žalobkyňa, napriek svojim dlhoročným skúsenostiam a kvalifikácii, musela opätovne začať
s výcvikom na získanie licencie pre výkon svojej profesie, čo by dostalo žalobkyňu do situácie, že jej
mladší kolegovia, ktorým, ako skúsená riadiaca lietania, bola v minulosti inštruktorkou pre získanie
ich kvalifikácie, by boli inštruktormi pri opätovnom získaní jej kvalifikácie a licencie. Z uvedeného

dôvodu a vzhľadom na situáciu, že žalobkyňa spĺňala podmienky na priznanie výsluhového dôchodku,
požiadala o skončenie služobného pomeru. Z uvedeného dôvodu považuje žalobkyňa za primerané,
aby sa spôsobené traumy by jej profesionálnom, osobnom a spoločenskom živote, dôsledku trestného
stíhania základe vydaného nezákonného rozhodnutia jej bola poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 15.000,- eur. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky listom zo dňa 09.06.2022, ktorý bol doručený právnej zástupkyni žalobkyne dňa
15.07.2022 nároky žalobkyne v rozsahu uvedenom pod písmenami B D E F neuznala, sa dostane dňa
16.07.2022 do omeškania s platením svojho dlhu.
Medzi stranami sporu nebolo sporným, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Poškodená podala proti nezákonnému

rozhodnutiuriadnyopravnýprostriedokpodľaosobitnýchpredpisov.Poškodenánároknanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím vopred predbežne prerokovala na základe písomnej žiadosti
poškodenej o predbežné prerokovanie nároku. Príslušný orgán neuspokojil nárok na náhradu škody,
respektíve uspokojil iba jeho časť (do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti). Poškodená sa teda
môže domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na

súde môže poškodená požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ani táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Tieto
tvrdenia žalovaná v konaní nepoprela, preto mal súd podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku
za to, že tieto skutočnosti sa považujú za nesporné sú teda naplnené požiadavky § 15 a 16 zákona číslo
514/2003 Z.z. pre uplatnenie predmetného práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na súde.

Ako vyplýva z pripojeného trestného spisu, nenaplnil sa základný účel trestného konania, a to vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti voči možnému páchateľovi. Štát sa teda stal zodpovedným za vedenie
trestného stíhania voči žalobkyni, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Základným
predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a

to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia
nestačí vychádzať len z jeho gramatického výkladu. V tomto smere je dôležité poukázať na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej gramatický výklad právnej normy slúži na prvotné
priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis. Na overenie
správnosti výkladu, respektíve na jej doplnenie alebo spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné

prístupy postavené na roveň gramatického výkladu, najmä teologický a systematický výklad, vrátane
ústavnekonformnéhovýkladu,ktorésúspôsobilévkontexteracionálnejargumentáciiprispieťkzaisteniu
obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.
Dokazovaním bola zistená dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
žalobkyne z titulu nezákonného Uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru

v Prešove, odbor kriminálnej polície z 31.3.2016 sp.zn. ČVS:ORP-782/1-VYS-PO-2015, ktorým bolo
žalobkyni vznesené obvinenie pre prečin porušovania povinnosti dozornej služby. Trestné stíhanie
žalobkyne skončilo právoplatným zastavením trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku
v spojení s § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku z dôvodu, že tak ustanovuje medzinárodná zmluva ato Uznesením Okresného súdu Prešov z 6.9.2018 č.k. 4Tv/1/2017-1677, ktoré nadobudlo právoplatnosť
26.3.2019. Medzinárodnou zmluvou, na ktorú poukázal konajúci trestný súd bol čl. 4 Protokolu č. 7
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s platnosťou pre ČSFR od 18.3.1992 v zmysle

Oznámenia209/1992(Rím,4.11.1950),podľaktoréhonikohonemožnostíhaťalebopotrestaťvtrestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo
odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku toho štátu. Konajúci trestný súd mal
za to, že takýmto rozsudkom možno rozumieť právoplatný Disciplinárny rozkaz veliteľa letky riadenia
letovej prevádzky VÚ 6335 z 25.1.2016.

Z uvedeného je teda zrejmé, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako
medzinárodná zmluva platný od 18.3.1992 ako aj Disciplinárny rozkaz veliteľa letky zo dňa 25.1.2016
(nebol podaný opravný prostriedok) boli vydané a právoplatné skôr, než došlo k vydaniu predmetného
uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru v Prešove z 31.3.2016, čo je
dôvodom jeho nezákonnosti.
Zároveň má súd za to, že na tieto okolnosti nemožno aplikovať § 6 písm. g) zákona č. 514/2003

Z.z. vylučujúci právo na náhradu škody pri zastavení trestného stíhania z dôvodu, že trestné stíhanie
nedovoľuje medzinárodná zmluva, nakoľko v tomto ustanovení priamo zákonodarca uvádza, že ide o
medzinárodnú zmluvu vyhlásenú po právoplatnosti predmetného rozhodnutia, čo nie je tento prípad.
(Obdobne sa s otázkou zániku trestnosti činu pred uznesení o vznesení obvinenia nadväznosti na
zmysel a systematiku zákona 514/2003 Z.z. vysporiadal Krajský súd v Prešove v uznesení pod spisovou

značkou 11 Co/17/2020 zo dňa 06.05.2021.) Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je judikatúrou súdov považovaný za
špecifický prípad zodpovednosti štátu za náhradu škody. Z právnej vety judikátu R 37/2014 vyplýva,
že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu,
že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad považuje za ústavne
konformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (porovnaj, napríklad jeho nálezy spisová značka II. ÚS
25/2011 a I. ÚS 320/2016). Obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo/167/2016.
Samotnú dôvodnosť nároku vlastne uznala aj žalovaná už v oznámení o čiastočnom uznaní nároku z

9.6.2022, pričom nie je možné oddeliť nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z pohľadu právneho
titulu, na základe ktorého sú uplatňované.
Spolu tak súd priznal žalobkyni právo na náhradu zaplatených trov konania vo výške 596,61 eur + 20%
DPH119,32eurtedacelkom715,93eur.Vprevyšujúcejčastináhradytrovobhajobysúdžalobuzamietol.
Úroky z omeškania za nevyplatenú časť služobného platu v riadnom výplatnom termíne súd žalobkyni

v rámci uplatneného nároku na ušlý zisk nepriznal s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn.
5MCdo/2/2015, nakoľko nebolo preukázané, že by pri bežnom nakladaní s prostriedkami nevyplateného
platu za normálneho behu okolností mohla žalobkyňa tento úrok z omeškania očakávať. V tejto časti
súd žalobu zamietol.
Z titulu nevyplatenia náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku súd priznal žalobkyni právo na náhradu

škody vo výške 7.678,50 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, nakoľko mal za to, že z vyjadrenia
Ministerstva obrany SR z 16.10.2023 vyplynulo, že žalovaná dovolenku za obdobie rokov 2017-2020
celkom v trvaní 108 dní nevyčerpala z dôvodu neprítomnosti v štátnej službe na základe § 11 ods. 3
zákona č. 281/2015 Z.z. Neprítomnosť žalobkyne vznikla v nadväznosti na Personálny rozkaz riaditeľa
Personálneho úradu ozbrojených síl SR č. 3470 z 23.5.2016 vydaného výslovne na základe, a teda v

priamej súvislosti s Uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Prešove ČVS:ORPZ-782/1-
VYS-PO-2015 z 31.3.2016, v ktorom stíha žalovanú z prečinu porušovania dozornej služby. Je zrejmé,
že popri plate v plnej výške by žalobkyni pri riadnom výkone štátnej služby patrila aj dovolenka, ktorú
nemohla vyčerpať vzhľadom na charakter daného inštitútu. Súd pri určovaní výšky náhrady vychádzal z
hodnoty náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku pripadajúcu na jeden deň 71,095 eur vychádzajúc z

priemerného hodnostného platu žalobkyne za mesiac január 2020, ktorý bol súdu preukázaný vo výške
2.162,50 eur (podľa výplatnej pásky) po vydelení priemerným počtom dní v mesiaci 30,417. S nárokom
na náhradu za nevyčerpanú dovolenku počíta aj zákon č. 281/2015 o štátnej službe profesionálnych
vojakov v § 175, pričom vychádza z mesačného služobného platu vojaka, ktorý mu bol naposledy
priznaný. Súd mal k dispozícii len výplatnú pásku za január 2020 (teda za obdobie, kedy pred vznikom

nároku na preplatenie dovolenky žalobkyni bol naposledy priznaný plat) s platom 2.162,50 eur. Keďže
táto skutočnosť nebola rozporovaná, súd z nej vychádzal.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa má právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za dobu nezákonného trestného stíhania, nakoľko iba samotné konštatovanie porušenia práva nie jedostatočným zadosťučinením vzhľadom na preukázanú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pri
určení výšky nemajetkovej ujmy súd rozhodol s prihliadnutím na kritériá podľa § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z.

Ďalej súd prvej inštancie vzal do úvahy najmä preukázané okolnosti ohľadne osoby poškodenej, jej
dovtedajšieho života a prostredie, v ktorom žila a pracovala, pričom rozhodujúce okolnosti vyplynuli
z výpovede samotnej žalobkyne ako aj svedka A. E. C. a F. G.. Samotné trestné stíhanie poškodenej
prebiehalo od vznesenia obvinenia 31.03.2016 až do odmietnutia dovolania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 13.01.2021, teda bezmála

5 rokov. Pred vznesením obvinenia bola žalobkyňa vojačkou, ktorá sa celý svoj život zameriavala
na dosiahnutie určitého kariérneho stupňa, pričom pred vznesením obvinenia tento pomerne náročný
kariérny status aj dosiahla. Vyštudovala odbor letectva, leteckú prevádzku na vysokej škole, absolvovala
potrebné zdravotné prehliadky a psychologické testy ako aj odborné skúšky. Počas kariéry prešla
jednotlivými pozíciami potrebnými pre dosiahnutie pozície letovoda a to všetko za výraznej podpory
svojich rodičov pričom si plnila nielen svoje sny, ale aj napĺňala očakávania práve svojich rodičov.

Okrem kariéry viedla bohatý súkromný život ktorý, si realizovala prostredníctvom založenia rodiny,
dieťaťa ako aj priateľstvami vytvorenými prevažne v pracovnom prostredí. K vzneseniu obvinenia ktorý
je základom pre rozhodnutie v tejto veci došlo za okolností, kedy žalobkyňa už bola predtým potrestaná
disciplinárnym rozkazom nadriadeného. Už toto potrestanie žalobkyne bolo dostatočným vzhľadom na
okolnosti prípadu. V dôsledku vznesenia obvinenia a trestného stíhania však došlo k markantnému

zásahu do kariérneho statusu žalobkyne, ktorá dovtedy pracovala v špecifickom prostredí vojenskej
základne, založenej na prísnom fungovaní vnútorných pravidiel Armády Slovenskej republiky vrátane
hodnostných statusov, nosenia uniformy, oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami, nevynímajúc
uzatvorené sociálne prostredie vojakov. Práve v dôsledku vznesenia obvinenia a postavenia mimo
služby bola žalobkyňa vystavená nielen odňatiu možnosti vykonávať vysnívanú a zaslúžene získanú

pracovnú pozíciu ale aj tlaku sociálneho prostredia ktoré na ňu nahliadalo negatívne. Uvedenej situácii
nepridala ani skutočnosť že sekundárnemu tlaku bol vystavený aj jej manžel svedok A. E. C. pôsobiaci
v tom čase ako veliteľ leteckej základne, čo sa podľa vykonaného dokazovania podpísalo aj na zhoršení
manželských vzťahov. Za obzvlášť závažnú ujmu súd považuje zhoršenie psychického stavu žalobkyne
ako matky, čo malo celkom logicky nepriaznivý vplyv na jej vtedy X ročného syna. Závažnou ujmou

žalobkyne je aj strata dovtedy nadobudnutých priateľstiev v rámci pracovného prostredia, z ktorého
bola v dôsledku postavenia mimo služby zo dňa na deň fakticky vytrhnutá. Minimálne v okruhu osôb
patriacich do uzavretého okruhu Armády Slovenskej republiky bolo zrejmé, že žalobkyňa bola trestne
stíhaná pre trestný čin súvisiaci s výkonom jej pozície, čo spôsobilo poškodenie jej dobrého mena a
malo za následok vyvolanie pocitu hanby a iných negatívnych emócií, v dôsledku, ktorých sa žalobkyňa

izolovala od spoločnosti. Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenej v súkromnom živote je možné
teda hodnotiť ako devastujúcu celý jej dovtedajší život. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané,
že v dôsledku nezákonného vznesenia obvinenia a postavenia mimo služby žalobkyňa stratila absolútne
možnosť spoločenského uplatnenia v rámci Armády Slovenskej republiky, nakoľko svoj celý doterajší
život a štúdium venovala úzkej špecializácii, ktorú mohla realizovať len v rámci tejto inštitúcie. V

dôsledku postavenia mimo službu a následnej povinnosti zopakovať už predtým dosiahnuté kvalifikačné
predpoklady, ktoré v danom veku a za daného psychického stavu vzniknutého v dôsledku nezákonného
rozhodnutia už nebola schopná realizovať, došlo k stavu, kedy sa v armáde už uplatniť ďalej nemohla
a prišla o statusy a výhody, ktoré počas života nadobudla. Dôsledku uvedeného musela zmeniť svoje
povolanie na prácu v súkromnej firme a následne na administratívnu pracovníčku na Úrade Prešovského

samosprávneho kraja, čo absolútne nezodpovedalo jej pôvodným ambíciám, ambíciami rodiny, štúdiu
a kariérnemu postupu. Aj tieto následky v spoločenskom uplatnení na strane žalobkyne súd považuje
za absolútne devastujúce.
Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na hlbokú preukázanú ujmu žalobkyne v jej profesijnom,
spoločenskom, ale osobitne súkromnom živote patrí žalobkyni najvyššia možná miera náhrady

nemajetkovej ujmy.
Nezákonným rozhodnutím na základe, ktorého súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy je Uznesenia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, ČVS: ORPZ - 782/1/VYS - PO - 2015 zo
dňa 31.03.2016. Súd preto vychádzal zo znenia § 5 zákona č. 215/2006 o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi účinného v čase vydania uvedeného nezákonného rozhodnutia,

teda od 01.07.2013 do 31.12.2017, ktorý v odseku 2 určuje, že ak bola trestným činom spôsobená
smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.
Judikatórne sa v minulosti ustálilo, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi vkonaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo/169/2021). Iný výklad uvedenej právnej
normy by znamenal popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobil by aj neprípustné odňatie už

existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením
zákazu retroaktivity (Uznesenie NS SR 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016, ktoré nadväzuje na skoršie
rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. 7Cdo/145/2011).
Horným limitom takéhoto odškodnenia v tomto prípade je teda päťdesiatnásobok minimálnej mzdy
platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pre tento

prípad je to za rok 2016 suma 405,- eur x 50 = 20.250,- eur. S prihliadnutím k tomu, že ide o maximálnu
sumu pri spôsobení smrti obeti trestného činu, čo žalobkyni ujma v takomto rozsahu určite spôsobená
nebola, má súd za to, že práve uplatnená suma 15.000,- eur zodpovedá spravodlivému usporiadaniu
pomerov medzi štátom ako škodcom a žalobkyňou ako poškodenou na osobnostných právach.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a žalobu zamietol.
Žalovaná má za to, že na daný prípad je potrebné uplatniť analógiu k ustanoveniu § 8 ods. 6 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktoré ustanovenie vypočítava prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody
spôsobenejrozhodnutímotreste,ochrannomopatreníaleboväzbe.Tietoustanoveniajepotrebnénajmä

z hľadiska systematického výkladu aplikovať aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného. Zmyslom týchto
zákonných ustanovení je vylúčiť vznik práva na náhradu škody okrem iného aj v prípadoch zastavenia
trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré predpokladajú, že obvinený sa protiprávneho konania
kvalifikovaného ako trestný čin dopustil, avšak sú tu iné dôvody, prečo trestné stíhanie je neprípustné.

Trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu, že by bolo preukázané, že sa skutok nestal, resp. že
ho žalobkyňa nespáchala, resp. že skutok nie je trestným činom. Trestné konanie bolo zastavené len
na tom základe, že medzinárodná zmluva nedovoľuje v tejto veci trestné stíhanie, a to vzhľadom na
existenciu disciplinárneho postihnutia za ten istý skutok. Konajúce trestné súdy nekonštatovali vo svojich
rozhodnutiach, že obžalovaná (teraz žalobkyňa) sa nedopustila predmetného trestného činu, za ktorý

jej bolo vznesené obvinenie a neskôr podaná obžaloba.
V danej veci došlo k potrestaniu žalobkyne v disciplinárnom konaní - disciplinárnym rozkazom jej
bolo uložené disciplinárne opatrenie (pokarhanie). Súd na hlavnom pojednávaní v rámci trestného
konania (uznesenie Okresného súdu Prešov sp.zn. 4Tv/1/2017 zo dňa 06.09.2018) vyhodnotil toto
disciplinárne konanie vedené proti obžalovanej ako konanie „trestnej povahy“. Súd v trestnom konaní

potom dospel k záveru, že v trestnom konaní nemožno pokračovať, pretože tomu bráni medzinárodná
zmluva, a to konkrétne čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (Rím, 04.11.1950), ktorý ustanovuje, že nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo
odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu. Takýmto rozsudkom

konajúcitrestnýsúdrozumeliprávoplatnéuloženieDisciplinárnehorozkazuveliteľaletkyriadenialetovej
prevádzky VÚ 6335 zo dňa 25.01.2016.“.
V tomto kontexte poukázala i na tú skutočnosť, že žalobkyňa pred súdom vo svojej výpovedi tvrdila, že
proti disciplinárnemu rozkazu sa nedalo odvolať, kde dané tvrdenie je vyvrátené samotným obsahom
disciplinárneho rozkazu, a to v časti poučenia, z ktorého je zrejmé, že včasným podaním odvolania sa

tento ruší, a zároveň je preskúmateľný súdom. Z časových súvislostí je zároveň zrejmé, že disciplinárny
rozkaz bol vydaný v rovnaký deň ako uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného
poriadku v trestnom konaní, pričom vo všeobecnosti a pre každého je zrejmé, že „Pokarhanie“ za
rovnaké pochybenie je výhodnejšie ako prípadné „Odsúdenie“. Aj z následného priebehu trestného
konania pred súdom vyplýva, že súd obžalobu prijal, o tejto riadne konal, a až následne ustálil právny

názor ktorým konanie žalobkyne subsumoval pod definíciu „ne bis in idem“, z čoho je zrejmé, že aj
trestný súd mal za to, že ku protiprávnemu konaniu žalobkyne došlo, za čo však už táto bola postihnutá
trestnou sankciou.
Vo vzťahu k skutkovým zisteniam má odvolateľka za to, že súd dospel na základe dôkazov k
nesprávnym zisteniam. Dôkazmi bolo ustálené, že žalovaná mohla vo svojej práci po vykonaní bližšie

nekonkretizovanej skúšky pokračovať, čo potvrdil aj manžel žalobkyne, avšak táto sa sama rozhodla
svoju službu v ozbrojených silách ukončiť. Rovnako tak, manžel žalobkyne nepotvrdil rozvrat v rodine,
naopak, manželku v dobe trestného konania podporoval. O vedení riadneho života svedčí i skutočnosť,že žalobkyňa bola v tej dobe tehotná. Rovnako tak manžel žalobkyne nepotvrdil jej tvrdenia vo vzťahu
k rodičom a synovi.
V kontexte ukončenia služby žalovanej v ozbrojených silách má za to, že skutočným dôvodom tohto jej

kroku bola jej vedomosť o jej pochybení pri zrútení vrtuľníka pri ktorom došlo k úmrtiu, túto okolnosť
vnímali rovnako tak jej kolegovia v práci, a títo na ňu „nezazerali“ kvôli vzneseniu obvinenia a civilnému
oblečeniu, ale kvôli dôvodu prečo došlo k vzneseniu obvinenia a týmto bolo jej pochybenie, potvrdené
disciplinárnym rozkazom.

3. Odvolanie proti rozsudku podala žalobkyňa, a to proti jeho výroku III., ktorým súd v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol, a to proti tej časti zamietavého výroku, ktorým súd zamietol nárok žalobkyne na
zaplatenie sumy 2.482,68 eura z titulu úrokov z omeškania za nevyplatenú časť služobného platu v
riadnom výplatnom termíne za každý mesiac v období od 1. júna 2016 do 4. júna 2019 spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2.482,68 eura od 16. júla 2022 do zaplatenia. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a zároveň zmenil závislý

výrok IV. o trovách konania tak, aby zodpovedal pomeru úspechu a neúspechu žalobkyne vo veci vo
výroku I. a III. rozsudku.
V odvolaní žalobkyňa predovšetkým namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. písm.
h) CSP, ktoré spočívalo v tom, že súd prvej inštancie podľa bodu 74 napadnutého rozsudku zamietol
žalobu v časti úrokov z omeškania tak, ako ich špecifikovala v odvolaní.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností súdenej veci bolo teda otázkou, či skutočnosť, že odvolateľka
viac než 3 roky v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemohla disponovať podstatnou časťou svojho
služobného príjmu je škodou, za ktorú štát zodpovedá alebo nie. Odpoveď, ktorú na túto otázku dal
okresnýsúdjenesprávna.Akoužbolouvedenévyššie,jetakvrozporesustanoveniamiinýchpredpisov,
napr. v oblasti daňového práva, ako aj so základným právom odvolateľky na náhradu škody, spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ zákonodarca považuje, a o tom niet, podľa názoru odvolateľky,
pochybností, že úroky z omeškania predstavujú paušalizovanú škodu, potom neexistuje dôvod, pre ktorý
odvolateľke táto škoda nemala byť nahradená.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý

rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.
Vo vyjadrení okrem iného uviedla, že s námietkou žalovaného o aplikácii analógii k ust. § 8 ods. 6
písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. sa súd prvej inštancie vecne správnym právnym posúdením vyporiadal
rešpektujúcim tak výslovné znenie zákona, ako aj základné právo žalobkyne zakotvené v čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky.

Pokiaľ teda žalovaná vo svojom odvolaní poukazuje na to, že „disciplinárny rozkaz bol vydaný v rovnaký
deň, ako uznesenie o začatí trestného stíhania podľa ust. § 199 ods. 1 Trestného poriadku,“ ušlo
žalovanej, že žalobkyňa si neuplatňovala náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania vo veci,
ale uznesením vydaným podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým jej bolo vznesené obvinenie.
Ako už bolo vyššie uvedené, obvinenie bolo žalobkyni vznesené takmer dva mesiace po tom, čo sa stal

disciplinárny rozkaz, po uložení disciplinárneho opatrenia, právoplatným.
Podľa ust. § 9 ods. 1 písm. g), Trestného poriadku: „Trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo
začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.“
Z vykonaného dokazovania je úplne nesporné, že na žalobkyňu sa vzťahuje prvá časť dispozície,
citovanej právnej normy, teda že trestné stíhanie nemalo byť začaté.

Vyššie uvedené skutočnosti tvoria jednoznačný základ pre právny záver, že na nárok na náhradu škody,
ktorý si žalobkyňa uplatnila, sa nevzťahuje žiadne z obmedzení, uvedené v zákone č. 514/2003 Z.z.
V prvom rade považuje žalobkyňa za potrebné sa venovať tej vete v odvolaní, v ktorej
žalovaná uvádza: „V kontexte ukončenia služby žalovanej v ozbrojených silách, máme za to, že
skutočným dôvodom tohto jej kroku bola jej vedomosť o jej pochybení pri zrútení vrtuľníka, pri ktorom

došlo k úmrtiu, túto okolnosť vnímali rovnako tak jej kolegovia v práci, a títo na ňu „nezazerali“ kvôli
vzneseniu obvinenia a civilnému oblečeniu, ale kvôli dôvodu, prečo došlo k vzneseniu obvinenia, a týmto
bolo jej pochybenie potvrdené disciplinárnym rozkazom.“
Kým nepravdivá konštrukcia, kedy žalovaná vkladá žalobkyni do úst slová, ktoré pred
súdom nepredniesla, je možno len dôsledkom nedostatočného sústredenia osoby, ktorá za žalovanú

odvolanie vypracovala, vyššie citovaná časť odvolania žalovanej je nie len nepravdivým, ale aj
mimoriadne bezohľadným osobným útokom voči žalobkyni. Žalovaná totiž žalobkyňu obviňuje z
„pochybenia pri zrútení vrtuľníka, pri ktorom došlo k úmrtiu.“
Ani disciplinárny rozkaz, ani uznesenie o vznesení obvinenia, ani obžaloba podanáprokuratúrou (ktorá za žalovanú koná), ani vyšetrovanie vykonávané Ministerstvom obrany Slovenskej
republiky, neprisudzovali žalobkyni žiadne priame či nepriame zavinenie na havárií vrtuľníka.
V ďalšej časti svojho odvolania, žalovaná konštatuje, že „dôkazmi bolo ustálené, že žalovaná mohla vo

svojejpráci,povykonaníbližšienekonkretizovanejskúšky,pokračovať,čopotvrdilajmanželžalobkyne.“
Ďalej žalovaná tvrdí, že manžel žalobkyne nepotvrdil rozvrat v rodine, ani tvrdenia žalobkyne vo vzťahu
k rodičom a synovi.
Svedok, manžel žalobkyne, A. E. C., na pojednávaní dňa 12. septembra 2023, vo svojej výpovedi, okrem
iného, uviedol:

„Ide o obdobie, kedy mojej manželke bolo vznesené obvinenie. Rád by som na toto obdobie zabudol.
Je ťažké si na neho spomínať.“
„Ja som v tom čase chcel ochrániť najmä nášho syna, ktorý to veľmi vnímal, výbuchy mojej manželky
sa už nedali ustrážiť. Syn mal problémy na základnej škole, vystriedal dve až tri školy, chodieval na
psychiatrické vyšetrenia...“
„Skončili chvíle šťastia a zážitkov, až takého toho gýčového. Viete, keď idete 15 minút a nepoviete ani

slovo, dieťa pochopí, že sa niečo deje. Čo sa týka výbuchov mojej manželky, príkladmo opisujem, že
keď malý rozlial čaj pri raňajkách, manželka zareagovala prudko, idete do 129 decibelov, na to malý
nebol zvyknutý, predtým to u nás nebolo.“
„Čo sa týka rodičov žalobkyne v súvislosti s trestným stíhaním, chceli sme aj ich chrániť, no bohužiaľ
psychický stav mojej manželky bol natoľko vážny, že som sa spojil so svokrom, aby sme to riešili, pretože

je potrebné vyriešiť psychiatra pre pani manželku, teda on bol informovaný o potrebe riešiť to, nie však
o podstate trestného stíhania. Sú to starší ľudia, majú iné rodinné problémy, zdravotné, nechceli sme
ich zaťažovať. Svokra doteraz netuší, že vznikli tieto problémy.“
Pokiaľ ide o „bližšie nekonkretizovanú skúšku,“ samotný manžel žalobkyne, ako pilot
a inštruktor, a v inkriminovanom čase zástupca veliteľa základne, potvrdil, že v prípade, že žalobkyňa

viac ako rok neriadila letovú prevádzku, musela by sa podrobiť opätovne skúškam, pričom by sa na
ňu nazeralo „ako na novica,“ žalobkyňa v tejto súvislosti podotkla, že si v konaní neuplatňuje náhradu
škody za stratu zamestnania, ale všetky uvedené okolnosti preukazujú hĺbku zásahu, ktorý nezákonné
rozhodnutie o vznesení obvinenia na všetky stránky jej života malo.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené a odvolanie žalovanej nedôvodné.

6. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi, ako aj skutkovými závermi, ku ktorým dospel
súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I., II.. rozsudku a v časti III. napadnutej odvolaním je rozsudok
nepresvedčivý a vnútorne ambivalentný.

7. Podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom.

8. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi

verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
d) nesprávnym úradným postupom.

9. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny, právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž
prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní

vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii
nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.10. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Judikatúra dôvodnila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe),
bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného
v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový

stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny
predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie, najmä
v bodoch 59 až 73 a 75 až 81 a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam uvádza nasledovné.

13. Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení
zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho
vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže
ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva.

Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky
úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 554/04).

14. Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v
súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR sú upravené v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to spôsobom umožňujúcim odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností bol vyvodený správny právny záver vo výrokoch I. a II. napadnutého rozsudku. Keďže ani v
priebehu odvolacieho konania sa v tejto časti na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje.

15. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

16. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradnýmpostupom“.CitovanéustanovenieÚstavySRzakladáprávoosobyvočištátunanáhraduškody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci.
Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.17. V rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp.zn. 3Cdo/7/2017 najvyšší súd pri riešení predmetnej otázky
poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí

byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo).
ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP
vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad

Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

18. Ústavný súd SR v Náleze sp.zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24. januára 2017 vyslovil názor, že
stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania či už väzby alebo
vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady
nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno
vopred postihnúť.

19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zohľadňoval povahu trestnej veci, dĺžku
trestného stíhania a prirodzené dopady trestného stíhania do osobnostnej a pracovnej sféry žalobkyne.

20. Nepochybne trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca a vyvoláva

negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho sa trestné
stíhanie týka. Trestné stíhanie žalobkyne negatívne ovplyvnilo jej súkromný život už len tým, že prebehlo
a už len samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať u osoby vážnu traumu a pocity frustrácie. V
súvislosti s vedením trestného konania správne taktiež prihliadol na negatívny dopad na pracovný život
žalobkyne a výkon jej práce, ako aj na vplyv na prostredie, v ktorom žalobkyňa žije, s ľuďmi, s ktorými

sa stretáva.

21. Ne bis in idem (základný princíp trestného práva) znamená doslovne „nie dvakrát o tom istom“. Ide
o známe latinské vyjadrenie právneho princípu, podľa ktorého nikoho nemožno potrestať pre ten istý
skutok dva krát, či už za trestný čin, alebo za priestupok (správny delikt). Tento princíp sa začal v praxi

uplatňovať až po prijatí rozličných medzinárodnoprávnych dokumentov.

22. Pokiaľ útvary žalovanej odmietli akceptovať základnú zásadu „ne bis in idem“, potom odvolacia
argumentácia žalovanej je neopodstatnená. Navyše jednoznačnosť uplatniteľnosti tejto zásady
umocňuje aj časový aspekt disciplinárneho rozkazu veliteľa letky z 25. januára 2016 a postupu v

samotnom trestnom konaní - uznesenie o vznesení obvinenia z 31. marca 2016 a definitívne zastavenie
trestného konania verdiktom dovolacieho súdu Najvyššieho súdu SR z 13. januára 2021 odmietnutím
dovolania generálneho prokurátora SR.

23. Argumentácia žalovanej v otázke nepotvrdeného rozvratu v rodine nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, práve naopak, negatívny dopad na žalobkyňu a jej rodinu a známych je zjavne
identifikovaný, napr. z výpovede jej manžela, z čoho vyplýva neopodstatnenosť odvolacích námietok.

24. Pokiaľ bolo trestné konanie pre porušenie povinnosti dozornej služby podľa § 408 ods. 1 Trestného
zákona právoplatne zastavené, potom argumentácia odvolateľa o zavinení škodovej udalosti ani len

z časti, nemá žiadny racionálny podklad a je neopodstatnená.

25. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiuargumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. ako vecne
správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

27. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne poukazuje na nepresvedčivosť a vnútornú
ambivalentnosť napadnutého rozsudku najmä vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie v bode 74.

napadnutého rozsudku (Úroky z omeškania za nevyplatenú časť služobného platu v riadnom výplatnom
termíne súd žalobkyni v rámci uplatneného nároku na ušlý zisk nepriznal s poukazom na rozhodnutie
NS SR sp.zn. 5MCdo/2/2015, nakoľko nebolo preukázané, že by pri bežnom nakladaní s prostriedkami
nevyplateného platu za normálneho behu okolností mohla žalobkyňa tento úrok z omeškania očakávať.
V tejto časti súd žalobu zamietol.). Odvolací súd považuje výplatu mesačného platu za legitímne
očakávanú udalosť každého zamestnanca a pokiaľ nebola mzda vyplatená, hoc čo i len z časti, tak

zamestnancovi vzniká právo na zákonný úrok z omeškania.

28. Za daného stavu odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil napadnutý rozsudok
v časti vo výroku III. v tej časti zamietavého výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne
na zaplatenie sumy 2.482,68 eura z titulu úrokov z omeškania za nevyplatenú časť služobného platu v

riadnom výplatnom termíne za každý mesiac v období od 1. júna 2016 do 4. júna 2019 spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.482,68 eura od 16. júla 2022 do zaplatenia a vo výroku IV.

29. Po vrátení veci je úlohou súdu prvej inštancie náležite reflektovať prezentované výhrady odvolacieho
súdu a nanovo o zrušenej časti rozsudku a trov celého konania rozhodnúť tak, aby rozhodnutie bolo

presvedčivým.

30. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).