Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 12, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4621202008
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4621202008.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.
Márie Malíkovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
XXX/XXX, XXX XX D., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanej: Obec Jarok, so sídlom Hlavná 176, 951
48 Jarok, IČO: 00 308 056, zastúpenej JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom so sídlom Björnsonova

8, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 410, o náhradu mzdy v sume 41 916 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalovanej a žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-5Cpr/16/2021-502 zo dňa
22.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie v časti výroku II. o d m i e t a .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku III. a vo výroku I. v časti
zaplatenia sumy 32.436 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

- zo sumy 336 eur brutto od 01.11.2019 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.12.2019 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.01.2020 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.02.2020 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.03.2020 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.04.2020 do 07.09.2021

- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.05.2020 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.06.2020 do 07.09.2021
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.08.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.09.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.10.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.11.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.12.2020 do zaplatenia,

- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.01.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.02.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.03.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.04.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.05.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.06.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.07.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.08.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.09.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.10.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.11.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.12.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.01.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.02.2022 do zaplatenia,- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.03.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.04.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.05.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.06.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.07.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 1.260 eur brutto od 01.08.2022 do zaplatenia
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti úrokov z omeškania zo sumy 1.260
eur brutto od 01.06.2020 do 07.09.2021 m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne
- zo sumy 324 eur brutto od 01.07.2020 do 07.09.2021,
- zo sumy 936 eur brutto od 01.07.2020 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a úrok z omeškania zo sumy 324 eur brutto

od 8.9.2021 do zaplatenia z a m i e t a .

IV. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdy v sume 41 916 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 336 eur brutto od
01.11.2019 do 07.09.2021, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.12.2019 do 07.09.2021, zo sumy 1 260 eur
brutto od 01.01.2020 do 07.09.2021, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.02.2020 do 07.09.2021, zo sumy
1 260 eur brutto od 01.03.2020 do 07.09.2021, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.04.2020 do 07.09.2021,
zo sumy 1 260 eur brutto od 01.05.2020 do 07.09.2021, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.06.2020

do 07.09.2021, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od
01.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur
bruttood01.10.2020dozaplatenia,zosumy1260eurbruttood01.11.2020dozaplatenia,zosumy1260
eur brutto od 01.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.01.2021 do zaplatenia, zo sumy
1 260 eur brutto od 01.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.03.2021 do zaplatenia,

zo sumy 1 260 eur brutto od 01.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.05.2021
do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od
01.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur
brutto od 01.09.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.10.2021 do zaplatenia, zo sumy
1 260 eur brutto od 01.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.12.2021 do zaplatenia,

zo sumy 1 260 eur brutto od 01.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.02.2022
do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.03.2022 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od
01.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.05.2022 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur
brutto od 01.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 1 260 eur brutto od 01.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 1
260 eur brutto od 01.08.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom

vo zvyšku, v časti o zaplatenie náhrady mzdy 9 480 eur brutto za obdobie od 16.09.2019 do 30.04.2020
aj v časti príslušenstva, žalobu zamietol. III. výrokom žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 54 %. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods.
1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP), čl. 2, § 79 ods.
1, 2, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník

práce“), § 1 ods. 1, § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanej
zaplatenia náhrady mzdy v sume 41 916 eur brutto s príslušenstvom za obdobie od 19.09.2019 do

30.06.2022, keď súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 11Cpr/35/2019-221 zo dňa 08.12.2020 určil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa 13.09.2019 je neplatné.
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6CoPr/2/2021-358 zo dňa 23.06.2021 bolo rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdené. Vzhľadom na dikciu § 129 ods. 1 Zákonníka práce sa žalovaná dostala
do omeškania s výplatou jednotlivých miezd za konkrétne mesiace, počnúc dňom 19.09.2019, kedy jej

bola doručená prvá výzva na prideľovanie práce, dňom nasledujúcim po poslednom dni nasledujúcehomesiaca výkonu práce. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že nepopiera skutočnosti
uvádzané žalobkyňou ohľadne súdneho rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, avšak nárok na náhradu mzdy ako je uplatnený žalobkyňou popiera čo do dôvodu aj výšky.

Uznesením zo dňa 22.08.2022 súd pripustil na pojednávaní zmenu žaloby, ktorou žalobkyňa podaním
zo dňa 22.08.2022 žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 41 916 eur ako náhrady mzdy
za obdobie od 19.09.2019 do 30.06.2022 spolu s úrokmi z omeškania.

3. Žalobkyňa dňa 17.09.2019 cestou právneho zástupcu vyzvala žalovanú, aby jej bezodkladne pridelila

prácu, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Toto oznámenie bolo
žalovanej doručené dňa 19.09.2019. Žalobkyňa dňa 11.08.2021 cestou právneho zástupcu opätovne
vyzvala žalovanú na okamžité prideľovanie práce a vyplatenie ušlej mzdy. Dňa 18.08.2021 sa žalobkyňa
za účasti svojho právneho zástupcu domáhala v sídle žalovanej o pridelenie práce. Žalovaná listom zo
dňa 19.08.2021 na výzvu žalobkyne odpovedala, že pracovné miesto žalobkyne zaniklo rozhodnutím
zamestnávateľa č. OÚJK-S2019/00732 zo dňa 27.09.2019. Ušlá mzda bude žalobkyni vyplatená v

najbližšom výplatnom termíne. Dňa 07.09.2021 žalovaná vyplatila žalobkyni na jej účet sumu 6 347,17
eura.

4. Z písomného vyjadrenia žalovanej k bližšej špecifikácií sumy 6 347,17 eura (brutto) podľa bodu
vyplýva, že žalovaná po doručení rozsudku sp. zn. 6CoPr/2/2021-358 zo dňa 23.06.2021, ktorým

odvolací súd potvrdil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, bez
zbytočného odkladu vyplatila žalobkyni po splnení všetkých zákonných povinností (odvody a dane)
všetky nároky žalobkyne na náhradu mzdy. Suma 6 347,17 eura vyplatená žalobkyni
netto zodpovedá sume 9 480 eur brutto, čo predstavuje náhradu mzdy v súhrnnej výške sedem a pol
násobkufunkčnéhoplatužalobkynevzmyslenižšieuvedenéhoodôvodnenia.Privýpočtevýškynáhrady

mzdy zamestnávateľ vychádzal spätne zo stavu, keď by bola žalobkyňa na svojej pozícii v okamihu
uskutočnenia organizačnej zmeny na základe rozhodnutia zamestnávateľa č. OUJK-S2019/00735 zo
dňa 27.09.2019 a zamestnávateľ by jej mohol doručiť výpoveď v súlade s ustanovením § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaná z uvedeného dôvodu žalobkyni vykonala doplatok mzdy za
mesiac september 2019, keďže mzda jej bola pôvodne vyplatená len do dátumu okamžitého skončenia

pracovnéhopomeru,t.j.kudňu13.09.2019.Súčasnebolažalobkynivyplatenánáhradamzdyzaplynutie
výpovednej doby podľa § 62 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce platného a účinného v čase výpočtu
náhrady mzdy, v trvaní 3 mesiacov vo výške 3 platov, t. j. za október 2019, november 2019 a december
2019. Nakoľko by v súlade s ustanovením § 76 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce (platný a účinný v
čase výpočtu náhrady) mala žalobkyňa s ohľadom na dĺžku trvania jej pracovného pomeru nárok na

odstupné vo výške troch platov, bol do vyplatenej sumy zahrnutý aj tento zákonný nárok na odstupné
(01, 02, 03/2020). Po oznámení právneho zástupcu žalobkyne, že žalobkyňa odišla v apríli 2020 do
predčasného dôchodku, čo aj zamestnávateľ písomne potvrdil a akceptoval, jej bola v predmetnej sume
vyplatená aj náhrada zodpovedajúca odchodnému v zmysle § 76a ods. 2 a 3 Zákonníka práce (platný
a účinný v čase výpočtu náhrady) vo výške jedného platu (04/2020). Z uvedeného dôvodu majú za to,

že žalobkyni bol zo strany zamestnávateľa vyplatený celý zákonný nárok.

5. Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 25CoPr /7/2022-327 zo dňa 26.07.2023 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Cpr/19/2021-196 zo dňa 23.06.2022, ktorým žalobu žalobkyne: Obec
Jarok proti žalovanej: A. B. C. o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou uzatvorený

Pracovnou zmluvou zo dňa 28.03.2002 skončil z dôvodu, že nie je spravodlivé od zamestnávateľa
požadovať, aby zamestnankyňu naďalej zamestnával, zamietol. Najvyšší súd SR uznesením č. k.
9CdoPr/3/2024 zo dňa 30.09.2024 dovolanie žalobkyne voči uvedenému rozsudku odmietol.

6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 5Cpr/16/2021-277 zo dňa 09.11.2022, ktorým

žalobevcelomrozsahuvyhovelazaviazalžalovanúnazaplateniesumy41916eurakonáhradymzdyza
obdobie od 19.09.2019 do 30.06.2022 spolu s úrokmi z omeškania tak, ako boli špecifikované vo výroku
I. rozsudku. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn.
12Copr/2/2023-414 zo dňa 23.01.2024 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd považoval pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie za vecne

správny prinajmenšom čo do základu priznanej náhrady mzdy za 12 mesiacov, avšak s nesprávnym
právnym posúdením kompenzácie týkajúcej sa úhrady sumy 6 347,17 eura žalovanou. Konštatoval, že
v zmysle ustanovenia § 319 CSP mal súd prvej inštancie zabezpečiť od žalovanej taký dôkaz, ktorýmby bezpečne mohol urobiť záver o účele uvedenej platby a aby mohol následne s ohľadom na dané
zistenie kompenzovať uhradenú sumu oproti sume, ktorá žalobkyni celkovo prislúcha.

7. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že keďže žalovaná žalobkyni mala plniť uvedenú
sumu práve aj titulom náhrady mzdy patriacej za časť sporného obdobia, táto skutočnosť nemohla ostať
bez povšimnutia a uhradená suma mala byť kompenzovaná oproti uplatnenej sume žalobkyne. Súd
prvej inštancie po doplnenom dokazovaní v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, najmä
oboznámením so žalovanou predloženým výplatným lístkom žalobkyne, z ktorého vyplýva, že žalobkyni

bola vyplatená mzda v čistom 6 347,17 eura, hrubá mzda predstavuje sumu 9 480 eur, odchodné 0,
odstupné 0, výpisom z účtu žalovanej, z ktorého vyplýva, že dňa 07.09.2021 žalovaná vyplatila žalobkyni
na jej účet sumu 6 347,17 eura, pričom zástupca žalovanej uviedol, že ide o vyplatenú náhradu mzdy
žalobkyni (netto po splnení všetkých zákonných daňových a odvodových povinností zamestnávateľa)
za obdobie od 16.09.2019 do 30.04.2020, teda keď žalovaná žalobkyni plnila uvedenú sumu titulom
náhrady mzdy patriacej za časť sporného obdobia, pričom uhradená suma predstavuje za obdobie

od 16.09.2019 do 30.04.2020 náhradu mzdy v sume 9 480 eur brutto a žalobkyňa v tejto časti, keď
jej zamestnávateľ- žalovaná uvedenú náhradu mzdy už zaplatila, nezobrala žalobu späť, preto žaloba
potom v tejto časti nebola dôvodná a súd žalobu v časti, týkajúcej sa zaplatenia náhrady mzdy v sume
9 480 eur brutto s prísl. za obdobie od 08.09.2021 do 30.04.2020, zamietol.

8. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že žiadosť žalovanej ohľadom zníženia náhrady
mzdy nad 12 mesiacov nebola dôvodná, nakoľko ide o satisfakciu pre žalobkyňu, keďže jej zo strany
žalovanej nebolo umožnené vykonávať prácu tak ako to bolo dohodnuté. Žalovaná konala nezákonne a
účelovo, keď okamžite skončila pracovný pomer so žalobkyňou, ktoré súd určil za neplatné. Žalobkyňa
vplyvomnezákonnéhokonaniažalovanejsadostaladoekonomickynevýhodnejsituácie,presvojvysoký

vek sa jej nepodarilo nájsť zamestnanie, preto riešila túto situáciu tým, že odišla dňa 01.04.2020 do
predčasného starobného dôchodku a po splnení zákonných podmienok začala následne poberať odo
dňa 28.02.2022 starobný dôchodok. Dôchodky jej však boli podľa zákona krátené.

9. Vyplácanie predčasného starobného dôchodku ako aj starobného dôchodku žalobkyni nemožno

považovať za takú skutočnosť, ktorá žalovanej ako zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby
žalobkyni ako zamestnancovi umožnila pokračovať v práci a vyplácala jej dohodnutú mzdu, resp.
za takú skutočnosť, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp.
oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok

ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení poskytuje zo starobného poistenia,
poberanie starobného dôchodku preto nemá vplyv na povinnosť žalovanej vyplatiť žalobkyni náhradu
mzdy za obdobie, kedy žalovaná ako zamestnávateľ žalobkyni ako zamestnancovi po neplatnom
skončení pracovného pomeru neprideľovala prácu, a to aj vtedy, keď žalovaná ako zamestnávateľ
žalobkyne počas súdneho konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

zrušila pracovné miesto žalobkyne.

10. Na základe uvedených skutočností, keď nezákonným konaním žalovanej bolo žalobkyni odobraté
pracovné miesto, pričom súdne inštitúcie právoplatne skonštatovali jednak takéto nezákonné konanie
žalovanej a jednak absenciu akýchkoľvek dôvodov na určení, že od zamestnávateľa nemožno

spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, súd po doplnenom dokazovaní preto
dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná, keď súd nezistil žiadne dôvody pre nepriznanie celého
uplatneného nároku žalobkyni. Žiadosť žalovanej ohľadom zníženia náhrady mzdy nad 12 mesiacov
resp. ju vôbec nepriznania žalobkyni nad 12 mesiacov nebola dôvodná.

11. Súd prvej inštancie v súlade s ust. § 141 ods. 7 Zákonníka práce, priznal náhradu mzdy v sume
priemerného zárobku zamestnanca, ktorý sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, ide teda o
mzdu zúčtovanú zamestnancovi podľa Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa mzdou rozumie mzda
brutto. Zamestnávateľ je z priznanej sumy povinný zraziť ako preddavok na daň z príjmu a preddavok na

zdravotné poistenie a odviesť ako poistné na sociálne poistenie. Prevedeným dokazovaním súd zistil, že
funkčným platom žalobkyne je suma 1 260 eur, ktorá vyplýva z výplatných pások žalobkyne vystavených
žalovanou.12. Žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 19.09.2019 t. j. od doručenia
Oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní žalovanej do 30.06.2022 , spolu v sume 41 916 eur, t. j.
za 33 celých mesiacov x 1 260 eur = 41 580 eur a 1 necelý mesiac september 2019 (od 19.09.2019 do

30.09.2019) v sume 336 eur, keď vychádzala zo svojho funkčného platu 1 260 eur mesačne, spolu je to
suma 41 916 eur brutto. Súd po zaplatení náhrady mzdy žalovanou žalobkyni dňa 07.09.2021 v sume
9 480 eur brutto za obdobie od 16.09.2019 do 30.04.2020, v ktorej časti preto žalobu žalobkyne spolu s
prísl. výrokom II. zamietol, priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy v sume 32 436 brutto od 01.05.2020
do 30.06.2022 tak, ako je to uvedené vo výroku I. rozsudku. Žalovaná bola povinná žalobkyni túto sumu

zaplatiť v čistom (netto) po zrazení preddavkov na daň z príjmu a preddavkov na zdravotné poistenie
a odvedení ako poistné na sociálne poistenie.

13. Zamestnancovi vzniká pri neplatnom skončení pracovného pomeru aj nárok na úroky z omeškania.
Pokiaľ ide o zaplatenie úrokov z omeškania je potrebné vychádzať z § 1 ods. 4 Zákonníka práce,
ktorý ustanovuje, že ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy

podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni
aj zákonné úroky z omeškania vo výške 5% ročne, a to odo dňa splatnosti každej mesačnej mzdy za
priznané obdobie až do zaplatenia tak, ako je to uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni,

ktorá mala vo veci úspech iba čiastočný (keď súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy v sume 32
436 brutto a žalobkyňa si uplatnila nárok v sume 41 916 eur, preto priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 54% (77% úspech žalobkyne - 23% úspech žalovanej), o ktorej výške náhrady
trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

15. V zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 13 funkčných platov vo výške 1 260
eur brutto v celkovej sume 16 380 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 250,86 eura netto od 01.11.2019 do 07. 09. 2021, zo sumy 883,84 eura netto od 01.12.2019 do
07.09.2021, zo sumy 883,84 eura netto od 01.01.2020 do 07.09.2021, zo sumy 883,84 eura netto od

01.02.2020 do 07. 09. 2021, zo sumy 883,84 eura netto od 01.03.2020 do 07. 09. 2021, zo sumy 883,84
eura netto od 01.04.2020 do 07.09.2021, zo sumy 883,84 eura netto od 01.05.2020 do 07.09.2021,
zo sumy 883,84 eura netto od 01.06.2020 do 07. 09. 2021, zo sumy 883,84 eura netto od 01.05.2021
do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od
01.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 883,84

eura netto od 01.09.2021 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.10.2021 do zaplatenia, zo
sumy 883,84 eura netto od 01.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.12.2021 do
zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od
01.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.03.2022 do zaplatenia, zo sumy 883,84
eura netto od 01.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 883,84 eura netto od 01.05.2022 do zaplatenia,

všetko v najbližšom výplatnom termíne zamestnávateľa (žalovanej) nasledujúcom po právoplatnosti
rozsudku. Zaplatením sa na účely výpočtu úrokov z omeškania rozumie dátum odpísania peňažných
prostriedkov z účtu žalovanej. II. výrokom vo zvyšku podanú žalobu zamieta. III. výrokom žalobkyni
priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v pomere podľa úspechu. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Podané odvolanie odôvodnila s odkazom na

ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie zohľadnil iba sumu 9 480
eur brutto, ktorá bola žalobkyni už vyplatená, pričom čiastka vo výške 6 347,17 eura bola poukázaná
žalobkyni a čiastka 3 132,83 eura tvorila splnenie zákonných a odvodových povinností žalovanej ako
zamestnávateľa. Teda nie je možné sa stotožniť s výrokom II. dotknutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie: “žalobu v časti 9 480 eur zamietol“, nakoľko táto čiastka už bola žalovanou voči žalobkyni

uhradená, teda reálne plnená. Poukázala na rozpor výrokov, keď súd prvej inštancie výrokom II. zamietol
žalobu v časti 9 480 eur aj v časti príslušenstva a v I. výroku priznal úrok z omeškania aj v tejto
časti z už uhradených platieb náhrady mzdy. Žalovaná sa v časti úrokov vyplývajúcich zo základu
prislúchajúcemu odvodovým a daňovým povinnostiam zamestnávateľa nemohla dostať do omeškania,
nakoľko tento nárok súvisiaci s neplatným skončením pracovného pomeru vzniká až právoplatnosťou

rozsudku, teda žiadnym spôsobom nie je možné v tejto časti, ani vo zvyšnej priznanej časti, priznať
úrok z omeškania, nakoľko žalovaná strana až do právoplatnosti rozhodnutia súdu nemôže byť v
omeškaní s týmto plnením. Tento úrok nemôže byť žalobkyni priznaný aj z toho dôvodu, že by v prípade
jeho vzniku neprináležal jej, ale bol by nárokom Finančnej správy a príslušných poisťovní. Súd prvejinštancie v rámci obdobia za ktoré priznal náhradu ušlej mzdy započítal aj obdobie od 01.04.2020
do 28.02.2021, kedy bola žalobkyňa poberateľkou predčasného starobného dôchodku. Žalovaná už v
prvom podanom odvolaní v tejto veci osobitne namietala nároky žalobkyne na zaplatenie ušlej mzdy

uplatňované za dobu poberania predčasného starobného dôchodku ako duplicitné a to od apríla 2020
do februára 2021 vrátane, keďže je poberanie predčasného dôchodku zo zákona absolútne nezlučiteľné
so súbehom pracovného pomeru zamestnanca. Žalovaná namieta v otázke úrokov z omeškania že
tieto súd priznáva žalobkyni zo súm brutto, pričom ignoruje skutočnosť, že žalobkyňa nárok na priame
vyplatenie zákonných odvodových a daňových povinností zamestnávateľa nemá. Z tohoto dôvodu mohli

byť žalobkyni priznané úroky z omeškania len v spojitosti s jej skutočne prislúchajúcimi nárokmi a to vo
vyčíslení odvodenom od výšky ušlej mzdy netto a nie ako je uvedené v napadnutom rozsudku. Žalovaná
namietala neprimeranú tvrdosť postupu súdu prvej inštancie, keď priznal žalobkyni ďalších 26 x náhrad
mzdy - funkčných platov, čo reálne predstavuje objem finančných prostriedkov vo výške 32 760 eur
(podľa názoru žalovanej chybne uvedená čiastka vo výrokovej časti I. Napádaného rozsudku 32 436
eur). Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie napriek pokynu odvolacieho súdu vôbec neposúdil vec

spravodlivo, vo vzájomných súvislostiach a proporčne s prihliadnutím na konanie obidvoch sporových
strán. Pri posudzovaní otázky priznania náhrady mzdy presahujúcej dobu 12 mesiacov prvostupňový
súd nevykonal žiadne dokazovanie. Žalovanej nebolo zrejmé na základe čoho dospel súd prvej inštancie
k svojmu tvrdeniu, že žalobkyňa sa podľa súdu prvej inštancie nezamestnala pre svoj vysoký vek.
Žalobkyňa žiadnym spôsobom v konaní nepreukázala, že si prácu nemohla nájsť z dôvodu vysokého

veku a nepreukázala ani to, že sa sústavne a aktívne uchádzala o zamestnanie, a taktiež nepreukázala,
že sa dostala do značne ekonomicky zlej situácie. Hodnotenie súdu o „účelovosti organizačnej zmeny“
nemá oporu v objektívnom stave a hodnotení skutočností, nakoľko je zrejmé ako bolo vyššie uvedené a
prezentované aj žalovanou na pojednávaní, že táto organizačná zmena je trvalá a priniesla očakávaný
výsledok, ktorým bola úspora prevádzkových nákladov žalovanej. Nie je možné konštatovať nezákonné

konanie žalovanej a „odobratie pracovného miesta žalobkyni“ nakoľko toto pracovné miesto zaniklo
dodatočne dotknutou organizačnou zmenou, ktorú žiadna strana nespochybnila a ku jej neplatnosti
nesmerovala žiadna žaloba. Odvodové povinnosti žalovanej z brutto mzdy sú samostatným vzťahom
medzi žalovanou ako zamestnávateľom a dotknutými inštitúciami (zdravotné a sociálne zabezpečenie)
a teda nemôžu byť predmetom výrokovej časti rozsudku ako priznaný nárok žalobkyni.

16. V zákonnej lehote proti výroku III. podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla zmeniť rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobkyni prizná proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % a rovnako tak žalobkyni prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. Podané odvolanie odôvodnila s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h). Namietala, že žaloba

bola podaná preukázateľne pred tým ako, žalovaná uhradila sumu 6 347,17 eura žalobkyni. Nie je preto
sporné, že žaloba aj v tejto časti bola podaná dôvodne. V rámci náhrady trov konania sa v prvom rade
posudzuje procesný úspech strán a ten vo vzťahu k sume 6 347,17 eura je nepopierateľný, nakoľko ho
žalovaná hradila po podaní žaloby a týkal sa predmetu žaloby. Preto je daný 100% úspech žalobkyne vo
vzťahu k trovám konania. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

399/2019 zo dňa 15.04.2020 a sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021 a rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017. Uviedla, že bola procesne plne úspešná vo veci,
keď súd čo do základu uznal jej nárok a prisúdil jej časť jej uplatneného peňažného plnenia. Úhradu
peňažnej sumy počas súdneho konania žalovanou bez jej jasnej špecifikácie, nemožno považovať za jej
neúspech, a preto rozhodnutie súdu o znížení nároku na náhradu trov konania nie je v súlade s platným

právom a súdnou praxou.

17. K podanému odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná navrhujúc rozhodnúť o odvolaniach
podaných jednotlivými procesnými stranami samostatne. Žalovaná sa v plnej miere stotožnila
s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku III. dotknutého rozsudku žalobkyňou. Súd prvej inštancie

rozhodol správne, keď nepriznal žalovanej náhradu trov konania v celom rozsahu, pretože z vykonaného
dokazovania bolo zrejmé, že čiastka, ktorá bola žalobkyňou uplatnená a výrokom II. zamietnutá, je
uplatnená bezdôvodne a neoprávnene. Žalobkyňa mala v zamietnutom rozsahu vziať svoj nárok späť.
Skutočnosť uhradenia čiastky 6 347,17 eura bolo zrejmá sporovým stranám a nebola počas celého
konania žiadnou stranou namietaná, žalobkyňa nemala čakať na meritórne rozhodnutie súdu ohľadne

uplatnenej čiastky ale mala postupovať zákonne, súd by rozhodoval o čiastočnom zastavení nároku, čím
by procesné postavenie žalobkyne bol hodnotené odlišne a súd prvej inštancie by odlišne postupoval
aj pri posudzovaní miery úspechu a náhrade trov konania. Vo vzťahu k ostatným výrokom napadnutého
rozsudku sa pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení a argumentov.18. K podanému odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa navrhujúc aby odvolací súd postupom
podľa § 387 ods.1 CSP výrok I. a výrok II. napadnutého rozsudku ako vecne správny potvrdil, a výrok

III. napadnutého rozsudku v dôsledku podaného odvolania zo strany žalobkyne podľa § 388 CSP (s
poukazom na § 390 CSP) zmenil tak, že žalobkyni priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Z tohto dôvodu sa javí ako nepravdepodobné, aby dovolací súd teraz rozhodol
inak. Žalobkyňa zastáva názor, že súd správne rozhodol, ak predmetnú sumu 6 347,17 eura ako sumu
netto (v čistom) prepočítal na sumu brutto (v hrubom) 9 480 eur (čo koreluje okrem iného aj z „výplatnej

pásky“, ktorú predložila samotná žalovaná do konania spolu so zápočtovým listom) a v tejto časti žalobu
zamietol, a to napriek tomu, že práve z predmetnej výplatnej pásky nemal za preukázané, za aké
obdobie sa predmetná suma žalobkyni vyplatila. Žalobkyňa uvádza, že jej nárok na príslušenstvo je
plne dôvodný, nakoľko predmetnú žalobu podala 03.09.2021 a žalovaná svoju úhradu urobila až po
podaní žaloby 07.09.2021. V čase podania žaloby bola žalovaná preukázateľne v omeškaní s plnením
svojho peňažného záväzku, preto si žalobkyňa dôvodne uplatnila aj predmetné príslušenstvo a súd o

ňom správne rozhodol. Ďalej uviedla, že nárok súvisiaci s neplatným skončením pracovného pomeru
patrí podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Žalobkyňa v časti problematiky súbehu poberania starobného dôchodku žalobkyňou
s priznanými nárokmi odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 12CoPr/2/2023-414, kde
odvolací súd uviedol, že „Vzťahy medzi žalobkyňou a Sociálnou poisťovňou v súvislosti so žiadosťou

o priznanie predčasného starobného dôchodku a s jej následným priznaním z pohľadu ustanovení
relevantných pracovnoprávnych predpisov neboli pre rozhodnutie v danej veci právne významné,
akokoľvek sa to žalovaná snažila presadzovať.“ Podľa názoru žalobkyne sa súd jasne a rozsiahlo
vysporiadalsosvojimoprávnenímmoderácieuplatnenéhonárokunanáhradumzdy.Žalovanávovzťahu
nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov neuviedla žiadne nové a podstatné skutočnosti, ktoré by

už v konaní neodzneli. Žalobkyňa pred súdom uviedla, že sa pre svoj vysoký vek nemôže zamestnať,
žalovaný tieto tvrdenia nepoprel, a preto sa stali nespornými. Žalobkyňa uviedla, že argumentácia
ohľadom organizačnej zmeny je irelevantná pre to toto konanie z dôvodu, že pracovný pomer so
žalovanou nebol ukončený v dôsledku organizačnej zmeny ale z dôvodu údajného hrubého porušenia
pracovnej disciplíny na strane žalobkyne.

19. Žalobkyňa sa následne vyjadrila k vyjadreniu žalovanej zo dňa 24.07.2024 tak, že plnenie v sume
6 347,17 eura zo strany žalovanej nebolo riadne vysvetlené a identifikované, čo jasne preukazuje aj
zmätočnosť tzv. výplatnej pásky, ktorú zaslala žalovaná žalobkyni pri poskytnutí tejto platby. Žalobkyňa
trvá na tom, že jej nárok bol v danom čase uplatnený plne dôvodne a keďže výsledok sporu (t. j. v akej

výške prizná súd náhradu mzdy) závisí výlučne len na úvahe súdu, nemožno ju v podstate sankcionovať
(v podobe zníženia práva na náhrady trov konania voči žalovanej na 54%) za správanie žalovanej
po začatí sporu a jednak aj za neodhadnuteľný výsledok sporu. Ak by k predmetnej úhrade 6 347,17
eur zo strany žalovanej nedošlo, žalobkyňa by bola plne úspešná v celom uplatnenom nároku. Táto
skutočnosť je taktiež významná, nakoľko odzrkadľuje fakt, že žalobkyňa si uplatnila len nároky, ktoré jej

Zákonníka práce priznáva a nič viac. Preto sa javí ako krajne nespravodlivé, že pre úskočné, zmätočné
a doposiaľ hodnoverne nevysvetlené plnenie zo strany žalovanej je žalobkyňa krátená na práve na
náhradu trov konania a to čisto prísnym formalizmom súdu, ktorý bol judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky zjavne prekonaný. Záverom žalobkyňa uvádza, že návrh žalovanej, aby odvolací
súd rozhodol o podaných odvolaniach samostatne, je nelogický a odporujúci zákonu. V prípadoch, kedy

sa odvolajú obe strany konania proti meritórnemu rozsudku, odvolací súd rozhoduje vždy o všetkých
odvolaniach jediným rozhodnutím a teda nie samostatne.

20. Žalovaná k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že čiastku 9 480 eur brutto tvorí suma 3 132,83 eura
poukázaná na účet žalobkyne a 3 123,83 eura plnenie zákonných odvodových povinnosti, teda súhrnne

sedem a pol násobok funkčného platu. Po oznámení právneho zástupcu žalobkyne, že táto odišla v apríli
2020 do predčasného dôchodku, čo zamestnávateľ písomne potvrdil a akceptoval, jej bola v predmetnej
sume vyplatená aj náhrada zodpovedajúca odchodnému. Žalovaná tvrdila, že počas celého konania
rozporovala argumentáciu žalobkyne znevýhodnenia pri hľadaní zamestnania pre jej vek. V ďalšom
žalobkyňa vychádzala z tvrdení uvedených v predchádzajúcich podaniach.

21. Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovanej tak, že definícia funkčného platu je uvedená v § 4 ods.
4 zák. č. 553/2003 Z. z.: „Funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného
platu podľa § 7 ods. 6 až 9, rozdielu podľa § 32f ods. 13 a príplatkov určených mesačnou sumou podľaodseku 1 písm. c) až j), l), u), v) a x). Funkčný plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný
plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.“. Súd vzhľadom na uvedenú dikciu
zákona nemohol rozhodnúť inak, ako priznať žalobkyni náhradu mzdy tzv. brutto (vrátane daňového a

odvodového zaťaženia), a preto je jeho rozhodnutie správne a zákonné. V ostatnej časti odkázala na
svoje doterajšie tvrdenia.

22. Žalovaná sa vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne pridŕžala svojich tvrdení a argumentácie uvedenej
už v predchádzajúcich podaniach.

23.KrajskýsúdvNitreakoodvolacísúd(§34CSP)viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380
CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci
odvolanie žalovanej proti výroku II. podľa § 386 písm. b) CSP odmietol, napadnutý rozsudok vo výroku
III. a výroku I. v časti istiny a v časti úrokov z omeškania tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku

podľa § 387 CSP potvrdil. Výrok I. v časti úrokov z omeškania podľa § 388 CSP zmenil a vo zvyšnej
časti rozhodnutie potvrdil.

24. V predmetnom konaní sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala zaplatenia náhrady mzdy v sume
30 759,89 eura brutto a príslušenstva za obdobie od 19.09.2019 do 31.07.2022. Žalobkyňa so žalovanou

uzatvorili dňa 28.03.2002 pracovnú zmluvu. Dňa 13.09.2019 doručila žalovaná žalobkyni list označený
ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce“, v ktorom
jej oznámila, že so žalobkyňou okamžite ukončuje pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny. Žalobkyňa dňa 17.09.2019 cestou právneho zástupcu vyzvala žalovanú, aby
bezodkladne pridelila žalobkyni prácu, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za

neplatné. Toto oznámenie bolo žalovanej doručené dňa 19.09.2019. Okresný súd Topoľčany (dnes
Okresný súd Nitra pracovisko Topoľčany) rozsudkom č. k. 11Cpr/35/2019-221 zo dňa 08.12.2020
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa 13.09.2019
je neplatné, tento rozsudok potvrdil Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 6CoPr/2/2021-358 zo dňa
23.06.2021, v tejto veci podané dovolanie bolo odmietnuté uznesením sp. zn. 1Cdo/248/2021 zo

dňa 14.12.2022. Žalovaná listom zo dňa 19.08.2021 odpovedala žalobkyni, že jej pracovné miesto
zaniklo rozhodnutím zamestnávateľa č. OÚJK-S2019/00732 zo dňa 27.09.2019 a ušlá mzda jej bude
vyplatená v najbližšom výplatnom termíne. Dňa 07.09.2021 žalovaná zaplatila žalobkyni na jej účet
sumu 6 347,17 eura. Uznesením zo dňa 22.08.2022 súd na pojednávaní pripustil zmenu žaloby,
ktorou žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 41 916 eur ako náhrady

mzdy za obdobie od 19.09.2019 do 30.06.2022 spolu s úrokmi z omeškania. Žalovaná podala na
Okresný súd Topoľčany žalobu o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou uzatvorený
pracovnou zmluvou zo dňa 28.03.2002 skončil, z dôvodu, že nie je spravodlivé od zamestnávateľa
požadovať, aby zamestnankyňu naďalej zamestnával. Okresný súd Topoľčany žalobu rozsudkom sp.
zn. 6Cpr/19/2021-196 zo dňa 23.06.2022 zamietol, Krajský súd v Nitre rozsudok č. k. 6Cpr/19/2021-196

rozsudkom č. k. 25CoPr/7/2022 zo dňa 26.07.2023 potvrdil, Najvyšší súd SR dovolanie žalovanej
uznesením sp. zn. 9CdoPr/3/2024 zo dňa 30.09.2024 odmietol.

25. Súd prvej inštancie v prejednávanom spore rozsudkom č. k. 5Cpr/16/2021-277 zo dňa 09.11.2022
žalobkyni priznal náhradu mzdy voči žalovanej v sume 41 916 eur brutto spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne a žalobkyni voči žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský
súd v Nitre uznesením č. k. 12CoPr/2/2023-414 zo dňa 23.01.2024 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s odôvodnením, že súd prvej inštancie mal doplniť dokazovanie v časti
uhradenia sumy 6 347,17 eura a toto plnenie mal kompenzovať oproti časti dôvodne uplatneného nároku
ajehoúlohouboloznovazhodnotiťpodmienkyprerozhodnutieožiadostižalovanejnapriznanienáhrady

mzdy žalobkyne len za 12 mesiacov. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom.

26. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

27. V odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže

byť začaté len na návrh. Podanie odvolania je procesným úkonom strany, v neprospech ktorej bolo
rozhodnutie vydané. Po podaní odvolania inou než oprávnenou osobou musí odvolací súd odvolanie
odmietnuť v zmysle § 386 písm. b) CSP. Civilný sporový poriadok priznáva právo na podanie odvolania
predovšetkým stranám sporu. Aby podané odvolanie vyvolalo zamýšľané následky, t. j. aby došlo k jehovecnému prejednaniu odvolacím súdom, musí spĺňať všetky podmienky predpísané zákonom, ktoré
možno rozdeliť na objektívne podmienky, ktorými sú prípustný predmet odvolania, včasnosť podania
odvolania a náležitosti odvolania, a subjektívne podmienky, medzi ktoré patrí osoba oprávnená na

podanie odvolania. V súvislosti so subjektívnou podmienkou, týkajúcou sa osoby oprávnenej na podanie
odvolania, možnosť podania odvolania prislúcha len tej strane, ktorej bola rozhodnutím spôsobená
ujma na jej právach. Oprávnenie na podanie odvolania nemá účastník konania bez ďalšieho. Z povahy
odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník,
ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola

rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia
súdu, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení
sa neprihliada na subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale na objektívnu skutočnosť, že
rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou
napadnutého rozhodnutia (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 215/2010).

28. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti odvolania je potrebné
zohľadniť, či napadnuté rozhodnutie má negatívny dopad na odvolateľa a či mu bola spôsobená ujma
dopadajúca na jeho pomery, či prípadným zrušením rozhodnutia sa dosiahne náprava dôsledkov, ktoré
vyvolalo.

29. Ak je úlohou civilného súdneho konania ochrana práv a právom chránených záujmov sporových
strán - jednotlivcov (čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP), nemôže opravný prostriedok podať osoba,
ktorej práva nie sú porušené. To znamená, že právo (účinne) podať odvolanie nie je dané tomu subjektu,
v neprospech ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol
negatívne dotknutý na svojich právach, pretože nie je splnená podmienka subjektívnej prípustnosti

takéhoto odvolania.

30. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná nie je stranou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania
voči výroku II., ktorým prišlo k zamietnutiu žaloby v časti náhrady mzdy 9 480 eur brutto za obdobie od
16.09.2019 do 30.04.2020 aj v časti príslušenstva, keďže tento výrok nie v jej neprospech. Odvolací súd

z uvedených dôvodov v tejto časti odvolanie žalovanej podľa § 386 písm. b) CSP odmietol.

31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

32.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

33. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo

ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a
zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu

pracovného pomeru.

34. Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je
povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, s poukazom na ustanovenie § 1 ods.
4 Zákonníka práce.

35. Do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru sa zamestnávateľ dostáva márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom

kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok
z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017
zo dňa 04.07.2017, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 64/2017)36.Komeškaniunastranezamestnávateľasplnenímnáhradymzdyprineplatnomskončenípracovného
pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten – ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich
nastalasplatnosťanieažprávoplatnosťourozsudkuourčeníneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/69/2018 zo dňa 24.04.2019)

37. Súd môže náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru prisúdiť iba za podmienky,
že tento nárok vznikol - odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
ďalej zamestnával, a za stavu, že už rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, to však

neznamená, že súd v rozhodnutí o náhrade mzdy určuje jej splatnosť, pretože k takémuto rozhodnutiu
neexistuje žiadna konkrétna hmotnoprávna úprava.

38. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká až súdnym rozhodnutím,
ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti

má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej pre
občianskoprávne vzťahy. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo dňa 17.12.2009)

39. Rozhodnutie o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne je len
deklaratórnym rozhodnutím, ktorým sa rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá

v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná. Týmto rozhodnutím však
hmotnoprávny nárok na náhradu mzdy nevzniká, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku
nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. V súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka
práce náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný

zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Zúčtovaná
mzda je mzda pred zrazením preddavku na daň a povinných odvodov, t. j. hrubá mzda. Priemerný
zárobok sa teda chápe ako priemerný hrubý zárobok. Z uvedeného je zrejmé, že náhrada mzdy
z neplatne skončeného pracovného pomeru je určená brutto (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 6Cdo/82/2020 zo dňa 29.03.2022 a uznesenie sp. zn. 9CdoPr/12/2023 zo dňa 29.04.2024).
Z toho dôvodu námietka žalovanej spočívajúca v tvrdení, že žalovaná sa v časti úrokov vyplývajúcich
zo základu prislúchajúcemu odvodovým a daňovým povinnostiam zamestnávateľa nemohla dostať
do omeškania, nakoľko tento nárok súvisiaci s neplatným skončením pracovného pomeru vzniká až
právoplatnosťou rozsudku nie je dôvodná.

40. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4CdoPr/12/2023 zo dňa 28.11.2024 uviedol, že zamestnanec,
s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného
zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé
dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. S poukazom na judikatúru

Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6Cdo/157/2010, 6Cdo/100/2016, 4Cdo/125/2018) ustanovenie § 79 ods.
2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch,
ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného
ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka

práce.

41. Dôkazné bremeno preukázania, že žalobkyňa konala v rozpore s dobrými mravmi, nesie žalovaná,
pretože zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer nemá povinnosť zapojiť sa
do práce u iného zamestnávateľa, a preto je úlohou žalovanej aby preukázala skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov. Z týchto dôvodov
odvolací súd ďalej neposudzoval ekonomickú situáciu žalobkyne, ani jej možnosti zamestnať sa.
Z právoplatných rozsudkov Okresného súdu Topoľčany č. k. 11Cpr/35/2019-221 zo dňa 08.12.2020
a 6Cpr/19/2021 zo dňa 23.06.2022 vyplýva, že žalovaná nepreukázala, že by zo strany žalobkyne išlo
o také závažné správanie a postoj k plneniu pracovných úloh, ktoré by ohrozovali alebo by mohli ohroziť

žalovanú, preto odvolací súd nevidí dôvod na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

42. Žalovaná v odvolaní namietala nároky žalobkyne na zaplatenie ušlej mzdy uplatňované za dobu
poberania predčasného starobného dôchodku ako duplicitné a to od apríla 2020 do februára 2021vrátane, keďže podľa jej názoru je poberanie predčasného dôchodku zo zákona absolútne nezlučiteľné
sosúbehompracovnéhopomeruzamestnanca.Podľaodvolaciehosúdunemôžebyťstarobnýdôchodca
v žiadnom prípade postihnutý za to, že požiadal o predčasný starobný dôchodok a z tohto dôvodu

poberanie predčasného starobného dôchodku nemá vplyv na jeho nárok na náhradu mzdy. Pokiaľ
nepríde u pracovníka, ktorému bol priznaný starobný dôchodok k riadnemu rozviazaniu pracovného
pomeru, jeho pracovný pomer trvá ďalej. Pre toto stanovisko svedčí i skutočnosť, že predpisy o
sociálnom zabezpečení (platné v čase priznania predčasného starobného dôchodku žalobkyni) počítali
s tým, že pracovník môže zotrvať naďalej v zamestnaní i ako dôchodca. Pokiaľ teda žalobkyňa

požiadala o priznanie predčasného starobného dôchodku neznamená to, že jej pracovný pomer zanikol.
To, že žalobkyňa je poberateľkou predčasného starobného dôchodku nie je skutočnosťou, ktorá by
ovplyvňovala nárok na náhradu mzdy, čo súd prvej inštancie aj presvedčivo odôvodnil.

43. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. a výroku I.
v časti istiny spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % za obdobia uvedené vo výroku tohto rozsudku

v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď po preskúmaní napadnutého rozsudku ako
aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a následne dospel aj k správnemu právnemu záveru. Rozsudok je vecne správny aj v časti
trov konania, pretože tým, že žalobkyňa nevzala žalobu späť v časti zaplatenej sumy 9.480 eur a žaloba

bola v tej časti zamietnutá, bola v časti uvedenej sumy neúspešná. Súd prvej inštancie preto správne,
v súlade s § 255 ods. 1 a 2 priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
54 %.

44. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

45. Z výroku I. rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania z jednotlivých súm
splatných postupne do 1.7.2020, ako ich rozpísal vo výroku, do 7.9.2021, t. j. do dňa zaplatenia
sumy 9.480 eur žalovanou žalobkyni. Avšak spočítaním súm, z ktorých bol žalobkyni priznaný úrok

z omeškania do 7.9.2021, vychádza suma 9.156 eur. Rozdiel medzi sumami 9.480 eur a 9.156 eur je
324 eur, ktorú žalovaná taktiež žalobkyni dňa 7.9.2021 uhradila, preto z uvedenej sumy patrí žalobkyni
úrok iba do 7.9.2021.

46. Odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. iba v časti priznania úroku

z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.260 eur brutto od 1.7.2020 do zaplatenia tak, že uvedenú sumu
rozdelil na sumu 324 eur (uhradenú) a sumu 936 eur (neuhradený zvyšok zo sumy 1.260 eur) a zo
sumy 324 eur priznal žalobkyni úrok z omeškania od 1.7.2020 iba do dňa zaplatenia uvedenej sumy,
t. j. do 7.9.2021 a zo sumy 936 eur, ktorá zaplatená nebola a je súčasťou priznanej istiny, priznal úrok
z omeškania od 1.7.2020 do zaplatenia istiny. Vzhľadom k tomu úrok z omeškania zo sumy 324 eur od

8.9.2021 do zaplatenia zamietol.

47. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že s ohľadom
na výsledok odvolacieho konania, v ktorom bola žalobkyňa neúspešná iba v pomerne nepatrnej časti
týkajúcej sa úroku z omeškania, priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

48. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).