Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, July 1, 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 15C/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122203944
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Slebodníková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7122203944.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Ivetou Slebodníkovou v spore žalobcu: Mesto Košice, Trieda SNP

48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanej: A. B., nar. XX. X. XXXX, bytom C. X, B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom Južná trieda 28, Košice,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 3. 5. 2022 domáhal proti žalovanej určenia, že
žalobca je spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parcela č. 322 – orná pôda o výmere 2374 m2,

katastrálne územie B., obec B. – B., D. B. A. vo výške spoluvlastníckeho podielu 340/10080 zapísaného
na liste vlastníctva č. XXX v časti B pod poradovým č. 14 a náhrady trov konania. Podľa žaloby, žalovaná
je v súčasnosti zapísaná ako podielový spoluvlastník pozemku E-KN parcely č. 322 o výmere 2374 m2,
druh pozemku: orná pôda, na liste vlastníctva č. XXX pod poradovým č. B14 vo veľkosti 340/10080,
katastrálne územie B., obec B. – B., okres Košice I. Vlastnícke právo k pozemku nadobudla titulom
osvedčenia o dedičstve sp. zn. 2D/46/2014 ako dedič po poručiteľke E. F., C. A., evidovanej na kópii
listu vlastníctva č. XXX so stavom k 4. 7. 2016 pod B5c. Tá svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla

na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. D/1117/92 pravdepodobne ako dedička po poručiteľoch
uvedených na pozemkovoknižnej vložke č. XXX, katastrálne územie B.. Vyvlastňovacím rozhodnutím
Obvodného národného výboru, odborom výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4. 1. 1985
bol pozemok - parcela č. 322 vyvlastnený pôvodným vlastníkom evidovaným na PKV č. XXX (strany
14, 15, 31 a 36 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Na základe uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia
sa vlastníkom pozemku vo vyvlastnených podieloch stal štát v zastúpení Zoologickej záhrady Košice,
ktorej bol zriaďovateľom. V súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 381/1991 Zb. prešlo na žalobcu vlastnícke

právo k pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. k 1. 5. 1991. Podľa Protokolu č. 5 o prechode
vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uzatvoreného medzi
Zoologickou záhradou Košice – Kavečany ako odovzdávajúcim a mestom Košice ako preberajúcim
prešiel pozemok dňom 1. 5. 1991 do vlastníctva mesta Košice. V prípade, ak by sa súd nestotožnil
s právnym názorom žalobcu, že jeho právny predchodca, t. j. Československý štát nadobudol vlastnícke
právo k pozemku v žalovaných podieloch na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej zmluvy,
podporne žalobca pre prípad pochybností uviedol, že nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Vydržanie

je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva pri splnení zákonom vyžadovaných podmienok:
spôsobilosť subjektu vydržania, spôsobilosť predmetu vydržania, oprávnenosť držby, nepretržitosť
dobrovoľnej držby. Žalobca v žalobe poukázal predovšetkým na právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 2Cdo/85/2004 zo dňa 27. 10. 2004. Žalobca mal za to,že boli splnené všetky zákonné podmienky na vydržanie vlastníckeho práva a dňa 1. 5. 2001 originárnym
spôsobom nadobudol vlastnícke právo k pozemku v žalovaných podieloch. Žalobca k žalobe pripojil
list vlastníctva č. XXX (stav k 4. 7. 2016), pozemkovoknižnú vložku č. XXX, list OÚ KE – identifikácia

parciel, vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odboru výstavby ÚPAaD č. Výst.
9860/2617/84-Go zo dňa 4. 5. 1985, protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku zo dňa
23. 8. 1993.

2. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 1. 7. 2022 žiadala, aby súd žalobu

v celom rozsahu zamietol. S dôvodmi uvádzanými v žalobe sa nestotožnila, lebo sú v rozpore so
zákonom, ako aj s právnymi skutočnosťami a faktickým stavom a poprela tvrdenia žalobcu, že je
vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobca v žalobe síce uviedol, že vyvlastňovacím rozhodnutím bol
v žalobe uvedený pozemok vyvlastnený bývalým vlastníkom, takéto tvrdenie ohľadom vyvlastnenia
pozemkov je však absurdné, nepravdivé a v rozpore so skutočnosťou. Parcely, ktoré sú predmetom
konania, dedila žalovaná po právnom predchodcovi, ktorým je E. F., C. A., nar. X. X. XXXX, ktorá

zomrela dňa XX. X. XXXX na základe osvedčenie o dedičstve sp. zn. 2D/46/2014, Dnot 60/2014 zo
dňa 4. 8. 2014. E. F., C. A., nar. X. X. XXXX, ktorá zomrela dňa XX. X. XXXX dedila na základe
dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto v Košiciach, sp. zn. D/1117/92 zo dňa 28.
5. 1992 po nebohom G. A., nar. XX. X. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. X. XXXX. Žiaden z právnych
predchodcov žalovanej sa nenachádza v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí, takže v danom

prípade vôbec nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu predmetnej parcely. Žalovaná ani jej právni
predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí. Nikdy im nebolo vyvlastňovacie
rozhodnutie doručené ani im nebola zaplatená žiadna odplata za vyvlastnenie. Z uvedeného dôvodu
vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, ako to vyplýva z
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky

(napríklad Nález Ústavného súdu SR zo dňa 22. 6. 2010, sp. zn. III. ÚS 127/2010). Vyvlastňovacie
rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí viacerými vadami, a preto rozhodnutie o vyvlastnení
nemôže byť právoplatné a vykonateľné, preto Mesto Košice nemohlo nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam. Vady vyvlastňovacieho konania boli nasledovné:
a) Od 1. 4. 1964 sa prestali zapisovať údaje o vlastníkoch do pozemkovej knihy, teda štátny orgán

ani nezisťoval vlastníkov pozemkov z aktuálnej evidencie nehnuteľností, ale z pozemkových kníh, do
ktorých sa vykonávali zápisy do roku 1964.
b) V rozhodnutí sa uvádza „neznámy dedičia po:“ Ak štátny orgán mal vedomosť o úmrtí konkrétnych
osôb, tak mal zistiť, kto je dedičom.
c) V rozhodnutí sa uvádzajú osoby zdržujúce sa na neznámom mieste. Či žalobca vykonal zisťovanie,

kde takéto osoby bývajú, žalobca nepreukázal, pritom všetky osoby, aj dedičia, sa zdržovali na známych
adresách, ktoré boli evidované v registri obyvateľov. Každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt.
d) V rozhodnutí sa uvádzajú známi vlastníci, ale nikto s nimi nekomunikoval a nebola im daná ani ponuka
na odpredaj podielu.
K tvrdeniu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným parcelám vydržaním, žalovaná

poukázala na nenaplnenie predpokladov vydržania. K tomu poukázala na rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/361/2012 zo dňa 27. 1. 2015. Žalovaná teda je ako vlastníčka
riadne evidovaná v katastri nehnuteľností a rovnako boli evidovaní aj jej právni predchodcovia. Tieto
údaje o vlastníkoch sú záväzné, platí prezumpcia správnosti údajov z katastra, pokiaľ sa nepreukáže
opak. Predložené vyvlastňovacie rozhodnutie nijako nespochybňuje vlastnícke právo žalovanej ani jej

právnych predchodcov. Žalovaná k písomnému vyjadreniu pripojila majetkovoprávne vysporiadanie
pozemkov v areáli ZOO Košice – odpoveď zo dňa 30. 4. 2010, osvedčenie o dedičstve sp. zn.
2D/46/2014 Dnot 60/2016, rozhodnutie Štátneho notárstva Košice – mesto v Košiciach zo dňa 28. 5.
1992 sp. zn. D/1117/92, list H. A. zo dňa 5. 12. 2016.

3. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 30. 5. 2023 č. k. 15C/19/2022-147 žalobu zamietol, žalovanej
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Košiciach
uznesením zo dňa 28. 11. 2024 č. k. 2Co/132/2023-220 zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Uložil súdu opätovne vo veci rozhodnúť a v súlade s § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení
rozhodnutiapodaťvýkladopodstatnenostiazákonnostivýrokurozhodnutiaavysporiadaťsasovšetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami.

4. Súd doplnil dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:5. Z listu vlastníctva č. XXX katastrálne územie B., okres B. A., D. B. – B. mal súd za preukázané, že
žalovaná je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, pozemku registra E KN parcela č. 322 – orná
pôda o výmere 2374 m2 vo výške spoluvlastníckeho podielu 340/10080.

6. Žalovaná na pojednávaní dňa 6. 12. 2022 vypovedala, že je vlastníčkou parcely č. 322, pretože je
dedičkou po svojej matke a matka parcelu zdedila po otcovi, pričom vždy to tak bolo. O parcelu sa stará
žalovaná, starý otec platil dane, riadne prebehli všetky dedičské konania. Areál Zoologickej záhrady je
t. č. oplotený, pretože sa k tomu pristúpilo bez toho, aby jej niekto povedal, že pozemok sa oplotí.

7. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 2D/46/2014 Dnot 60/2014 zo dňa 4. 8. 2014 vyplýva, že parcelu č.
322 dedila žalovaná po svojom právnom predchodcovi, ktorým je E. F., C. A., nar. X. X. XXXX, ktorá
zomrela XX. X. XXXX.

8. E. F., C. A. dedila parcelu č. 322 na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Košice –

mesto v Košiciach sp. zn. D/1117/92 zo dňa 28. 5. 1992 po nebohom G. A., nar. XX. X. XXXX, ktorý
zomrel dňa XX. X. XXXX.

9. Súd právne posúdil vec nasledovne:

10. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") žalobou možno požadovať, aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý
právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

11. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v rozhodujúcom období do

vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom
miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia
národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

12. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona č. 138/1991 Zb. veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia

štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam národných
výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného
predpisu, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa
nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

13. Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona č. 138/1991 Zb. veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia
štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská a
zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej
správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú,
ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie svoju

zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe dohody.

14. Podľa § 2 ods. 5 citovaného zákona č. 138/1991 Zb. nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Stavoinveste a bývalým
okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej

investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej
sa nachádzajú, okrem časti majetku, ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom
obce.

15. Podľa § 2 ods. 7 citovaného zákona č. 138/1991 Zb. veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a

5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

16. Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 138/1991 Zb. o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových
práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly.
O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy

organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie. (2)
Zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec vykonajú príslušné strediská geodézie na základe
zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom. (3) Organizácie
založené alebo zriadené obcou, ktoré vykonávajú správu nehnuteľného majetku obce podľa tohtozákona, navrhujú na strediská geodézie zapísať správu majetku obce. (4) Obce, mestá, mestské časti a
organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona
návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú

povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku.

17. Podľa § 16 zákona č. 138/1991 Zb. vlastníctvom obcí, počnúc 1. novembrom 1994, je aj majetok
podľa odseku 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 1. januára 1993 podľa osobitného
predpisu. Majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo

vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994.
Na účel posúdenia hospodárenia sa zástupcom obcí umožní vstup do vymedzených priestorov za
podmienokzaručujúcichochranuzdraviaaživota.Obcesúpovinnézachovávaťúčelovéurčeniemajetku
podľa odseku 2 na obranu štátu. Vlastnícke právo obcí a vlastnícke právo Slovenskej republiky sa zapíše
do katastra nehnuteľností.

18. Podľa § 108 ods. 1 až 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) účinného ku dňu 30. 4. 1990 pozemky, stavby a práva k nim potrebné na uskutočnenie
alebo užívanie stavieb, prác a zariadení (ďalej len "stavby") uvedených v odseku 2 možno získať a
práva k pozemkom a stavbám, ktoré bránia uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť,
odňať alebo obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len "vyvlastniť"). Vyvlastniť možno len a) na

uskutočnenie stavby, ktorá je úlohou štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva, b) na asanovanie
sídelného útvaru alebo jeho časti podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie c) na uskutočnenie
stavbyvýznamnejprerozvojobce,okresualebokraja,d)nauskutočneniebytovejvýstavby,akoajstavby
rodinných domčekov na pozemkoch určených zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov,
e) na vytvorenie hygienických, bezpečnostných a iných ochranných pásem a chránených území, f) na

uskutočnenie terénnych úprav, ťažobných a im podobných alebo s nimi súvisiacich prác, na umiestnenie
informačných, reklamných a propagačných zariadení (§ 71), g) na utvorenie podmienok nevyhnutných
pre riadne užívanie pozemku alebo stavby. Na účel uvedenýv odseku 2 písm. f) a g) možno vyvlastniť iba
vtedy, pokiaľ záujem na jeho uskutočnení prevažuje nad oprávneným záujmom doterajšieho vlastníka,
prípadne toho, komu patrí iné právo, ktoré má byť dotknuté vyvlastnením (ďalej v tejto časti len "iný

oprávnený").

19. Podľa § 109 ods. 1 až 3 Stavebného zákona cieľom vyvlastnenia je dosiahnuť prechod,
prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zriadenie, zrušenie, prípadne
obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom a stavbám alebo odňatie, prípadne obmedzenie

práva osobného užívania pozemku. Vyvlastnením nemožno dosiahnuť prechod alebo obmedzenie
vlastníckeho práva ani zriadenie vecného bremena k pozemkom a stavbám, ktoré sú v národnom
majetku. Vlastnícke právo k pozemkom a stavbám prechádza vyvlastnením vždy na štát. Týmto
prechodom zanikajú aj všetky ostatné práva k vyvlastneným pozemkom a stavbám; nezaniká však právo
užívať bytové a nebytové priestory.

20. Podľa § 110 ods. 1 až 3 Stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia
nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. K dohode o prevode vlastníckeho práva k pozemku
a stavbe užívanej na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, ako aj k dohode o prevode vlastníckeho
práva k lesnej pôde musí byť pripojený súhlas organizácie, ktorej patrí právo užívania podľa osobitných

predpisov. Vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje
spravidla územným rozhodnutím. Pred vydaním územného rozhodnutia možno vyvlastniť len pozemky a
stavby určené územným plánom zóny alebo územným projektom zóny na sústredenú bytovú výstavbu a
pozemky určené zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov (§ 6). Pokiaľ účel, na ktorý sa
vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného

plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní. Vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom
rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom
rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje
iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu
časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s

neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný
oprávnený požiada.21. Podľa § 111 ods. 1 až 3 Stavebného zákona vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Náhrada sa
poskytuje v peniazoch, pokiaľ osobitný zákon nepripúšťa iný spôsob náhrady. Náhradu za vyvlastnenie,
spôsob náhrady, kto a komu náhradu poskytuje, prípadne maximálnu výšku náhrady ustanovuje

všeobecne záväzný právny predpis. Ak v priebehu vyvlastňovacieho konania medzi doterajším
vlastníkom, prípadne iným oprávneným a tými, ktorým na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe väzia
práva zanikajúce vyvlastnením, nedôjde k dohode o rozdelení náhrady, zloží sa náhrada na štátnom
notárstve.

22. Podľa § 112 ods. 1 Stavebného zákona vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad.

23. Podľa § 140 Stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

24. Podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) účastníkom

konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať
alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom
konania je aj ten, komu osobitný právny predpis také postavenie priznáva.

25. Podľa § 15 Správneho poriadku účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má
spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

26. Podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do

vlastných rúk.

27. Podľa § 26 ods. 1, 2 Správneho poriadku doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v
prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný
právny predpis. Doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní

spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia.

28. Podľa § 3 ods. l zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie
národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení
účinnom v rozhodujúcom období rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené národnými výbormi,

ich zariadenia a zariadenia vnútornej správy národných výborov (ďalej len organizácie") prechádzajú do
riadenia obce, v ktorej má organizácia sídlo, s výnimkou organizácií uvedených v odsekoch 2 a 3.

29. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

30. Podľa § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,

nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

31. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

32. Podľa § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca.

33. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k parcele č. 322 – orná pôda o výmere 2374 m2,
okres B. A., D. B. – B., katastrálne územie B. vo výške spoluvlastníckeho podielu 340/10080 zapísanej
na liste vlastníctva č. XXX časti B pod poradovým č. 14. Žalobca má naliehavý právny záujem napodanej žalobe v súlade s § 137 písm. c) CSP, pretože na príslušnom liste vlastníctva ako podielová
spoluvlastníčka parcely je zapísaná žalovaná, a preto právne postavenie žalobcu, ktorý má za to, že je
vlastníkom tejto nehnuteľnosti, je neisté.

34. Nebolo sporné, že parcelu, ktorá je predmetom konania, dedila žalovaná po právnom predchodcovi,
ktorým je E. F., C. A., nar. X. X. XXXX, ktorá zomrela dňa XX. X. XXXX, tak ako je to evidované na
príslušnomlistevlastníctvač.XXX(osvedčenieodedičstvesp.zn.2D/46/2014Dnot60/2014zodňa4.8.
2014).E.F.,C.A.,nar.X.X.XXXX,ktorázomreladňaXX.X.XXXXdedilaparcelunazákladededičského

rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto v Košiciach sp. zn. D 1117/92 zo dňa 28. 5. 1992 po neb.
G. A., nar. XX. X. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. X. XXXX. Žiaden z právnych predchodcov žalovanej sa
nenachádza na vyvlastňovacom rozhodnutí. Na vyvlastňovacom rozhodnutí č. Výst. 9860/2617/84- Go
zo dňa 4. 1. 1985 sa nachádza označenie parcely č. 322. B. a G. A., ktorých mená sa taktiež nachádzajú
na vyvlastňovacom rozhodnutí, boli v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia mŕtvi. Správny orgán
teda konal s neznámymi dedičmi po zomrelých účastníkoch vyvlastňovacieho konania, avšak bez toho,

aby okruh týchto osôb zisťoval, a to z dedičských rozhodnutí, ktoré po pôvodných poručiteľoch prebehli.
V čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1985 bol G. A. ako dedič po B. A. mŕtvy a parcela
č. 322 bola predmetom dedičského konania po G. A. až v roku 1992. Námietka žalobcu, že B. A.,
ako aj G. A. zomreli pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia, preto Obvodný národný výbor konal
správne,keďkonalsneznámymidedičmipoB.aG.A.,súdvyhodnotilakonesprávnu,keďžesprávnemu

orgánu mal byť okruh dedičov po pôvodných vlastníkoch známy a zistiteľný z databázy evidencie
obyvateľov, pričom žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz o tom, že správny orgán takúto lustráciu
dedičov vykonával. Súdu je z rozhodujúcej činnosti z iných obdobných konaní zrejmé, že správny orgán
nevykonával žiadnu lustráciu dedičov ani ich pobytov. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia nevyplýva, aby
sa vyvlastňovacie konanie bolo viedlo proti E. F., C. A., ktorá zomrela XX. X. XXXX, tak ako je evidovaná

na príslušnom liste vlastníctva č. XXX.

35. Súd sa ďalej zaoberal vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odboru výstavby
ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4. 1. 1985, ktorý žalobca predložil spolu so žalobou ako
titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele a dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie

nikdy nenadobudlo právne účinky a ide o nulitný právny akt. V zásade platí pre všetky správne
rozhodnutia prezumpcia správnosti, že predmetné správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie,
ktoré vyvoláva právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonom stanoveným spôsobom nestane
neplatným (v dôsledku zmeny, zrušenia). Súdna prax ustálila v názore, že prezumpcia správnosti neplatí
pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného

začiatku, v dôsledku čoho nulitné správne rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho
zaväzovať. Ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, takéto rozhodnutie neexistuje
a neposudzuje prípadné ďalšie námietky, pretože zákonnosť možno posudzovať iba pri právnom akte,
ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že takéto rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
stanovenej forme alebo že vydané bolo, ale trpí takými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť.

Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno hovoriť, preto v
prípade nulity aktu nemožno uvažovať o prezumpcii správnosti takého aktu. Povaha účinkov správnych
rozhodnutí závisí od rozlišovania vadných a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody
vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný, ničotný
alebo paakt, nevznikajú z neho žiadne právne následky na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa

uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov. Súdna prax ustálila aj oprávnenie
súdov skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

36. Na základe uvedeného súd prijal záver o nevyvlastnení podielu 340/10080 vo vzťahu k parcele
reg. E KN č. 322 pre katastrálne územie B., keďže sa voči E. F., ktorá v čase vyvlastňovacieho konania

žila, vyvlastňovacie konanie neviedlo a nebolo vydané vyvlastňovacie rozhodnutie. Súd tak nemal
preukázané tvrdenia žalobcu o vyvlastnení sporného pozemku právnymi predchodcami žalovanej.
Keďže k vyvlastneniu sporného pozemku nedošlo, nedošlo ani k prechodu vlastníctva na štát a následne
na žalobcu a zostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelého pôvodného vlastníka.

37. Následne súd skúmal, či mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu vydržaním tak, ako
to tvrdil žalobca v žalobe. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým mal nadobudnúť
vlastnícke právo Československý štát, odvodzoval svoje vlastnícke právo z § 2 ods. 2 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí v platnom znení, poukazujúc na to, že na neho prešlo vlastnícke právok pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. prechodom majetku štátu na obec ex lege k 1. 5. 1991. Otázku
vydržania posudzoval súd podľa ustanovení § 123, § 132a ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1,
3 Občianskeho zákonníka, hodnotiac zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním,

a to oprávnenosť držby, uplynutie zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, či je predmet, ktorého
vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, spôsobilý na vydržanie a či ten, kto je vydržiteľom, je subjektom
spôsobilým na vydržanie. V danom prípade, keďže právny predchodca žalobcu – štát nikdy nenadobudol
vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení, pretože voči právnym predchodcom žalovanej
sa žiadne vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k dotknutému pozemku neviedlo, a teda nebolo vydané

ani žiadne vyvlastňovacie rozhodnutie, štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v platnom znení ani vlastníkom parcely, nemohol preto tento pozemok ani žalobca
od štátu ako nevlastníka platne nadobudnúť. Žalobca teda nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby
na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia účinnosti zákona, t. j. dňom 1. 5. 1991, ale
ani dňom 23. 8. 1993, kedy došlo k podpísaniu Protokolu č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného
majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí medzi odovzdávajúcim Zoologická záhrada

Košice – Kavečany a preberajúcim Mesto Košice. Žalobca ani jeho právny predchodca totiž nesplnili pri
vstupe do držby základnú zákonnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia
vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.
zn. 3Cdo/12/2010 konštatoval, že posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia samého účastníka) a vždy treba

brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vlastníckeho právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

38. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul, a teda nadobudol vlastnícke
právo v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech, súd pritom
vychádzal z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy
poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na

základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo tak, ako to je garantované v čl.

20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

39.Takakojetovyššieuvedené,odobrúvieruidevtedy,aknadobúdateľnehnuteľnostianiprivynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť

vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí. Podľa názoru súdu bolo potrebné pod bežnú opatrnosť, ktorú
bolo možné od žalobcu požadovať, zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností
vedúcich k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto
presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym

titulom a zároveň boli splnené všetky podmienky stanovené zákonom. Žalobca nedisponuje právnym
titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.
Pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia
o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporná nehnuteľnosť nepatrí do
vlastníctva štátu a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Okrem toho

žalobca sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu nasvedčuje okolnosť, že si nedal zapísať svoje
tvrdené vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dobromyseľnosti
súd prihliadol na postoj žalobcu, ktorý postupoval v rozpore s § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, keď protokol o prechode vlastníctva majetku v zmysle citovaného zákona medzi
odovzdávajúcim Zoologická záhrada Košice a preberajúcim Mesto Košice, ktorý sa týkal predmetnej

parcely, uzavrel až dňa 23. 8. 1993, t. j. až vyše 2 roky po nadobudnutí účinnosti zákona o majetku
obcí. Žalobca nepodal v lehote ustanovenej v § 14 ods. 4 citovaného zákona návrh na zápis do
evidencie nehnuteľností. V samotnom protokole je uvedené pri údaji „majetkové záväzky súvisiace
s predchádzajúcim majetkom“, že v súvislosti s reštitučnými nárokmi a skutočnosti, že archív nie jedostupný vyjednanie s vlastníkmi treba počítať s finančnými prostriedkami aj pri uspokojovaní ďalších
nárokov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si bol vedomý toho, že držba predmetných parciel nie je
oprávnená. Žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných v ust. § 134 ods. 1

Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad
oprávnenej držby.

40. Zhrnúc vyššie uvedené dôvody, s poukazom na citované zákonné ustanovenia, súd žalobu žalobcu
v celom rozsahu zamietol.

41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keď žalovanej, ktorá
mala v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi.
O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením v lehote 60 dní, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Mestskom súde Košice písomne.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, m ô ž e
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.