Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 22, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/47/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721011498
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6721011498.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, A. a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, v trestnej veci obžalovaného
B. C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a iné, prejednal na verejnom
zasadnutí konanom dňa 22. júla 2025 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/72/2021 zo dňa 28. novembra 2024, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného B. C. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/72/2021 zo dňa 28. 11 2024 bol obžalovaný B. C. uznaný
za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
spolu s doposiaľ nestotožnenými páchateľmi dňa 25. 12. 2019 v presne nezistenom čase po 02:00

h v meste Hriňová, pred pohostinstvom Espresso „S“, po predchádzajúcom slovnom konflikte fyzicky
napadli D. E. tak, že B. C. ho chytil obidvoma rukami za bundu a sotil, následkom čoho D. E. spadol na
zem, kde následne ostatní, doposiaľ nestotožnení páchatelia pokračovali v útoku, udierali ho a kopali
do celého tela, pričom v tom čase z pohostinstva vyšiel B. E., ktorému jeden z tam prítomných mužov
podložil nohu, následkom čoho spadol na zem, kde na neho B. C. a ostatní páchatelia fyzicky zaútočili,
ale napriek tomu sa B. E. podarilo postaviť a utiecť do priestorov pohostinstva, čím konaním B. C. boli D.

E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C., A. XXXX/XX spôsobené zranenia – reznobodná rana na bočnej
strane trupu vpravo nad bedrovou kosťou, odlomenina hornej časti lopaty pravej bedrovej kosti bez
výrazného posunu úlomkov, ľahké pomliaždenie a povrchové odreniny pravého predlaktia a viacpočetné
plošné povrchové odreniny na chrbte s dobou liečenia 5 týždňov a B. E., nar. 16. 01. 1989, trvale bytom
C., A. XXXX/XX neboli spôsobené zranenia, ktoré si nevyžiadali lekárske ošetrenie.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37
písm. h), § 41 ods. 1 a § 46 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodeným,
a to D. E. vo výške 2.229,- Eur a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., vo výške 799,30 Eur. Podľa §

288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodeného D. E. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obhajkyňa
obžalovaného, pretože konanie bolo vedené v zmysle § 358 a nasl. Trestného poriadku proti ušlému.
Odvolanie neskôr písomne odôvodnila v podstate tým, že s poukazom na dôkazy vykonané na hlavnom

pojednávaní, výpovede svedkov sa domnieva, že nebolo nad všetku pochybnosť preukázané, že jeho
konanie uvedené v obžalobe je možné kvalifikovať ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156ods. 1 Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,
naopak, bolo preukázané, že svojím konaním aktívne odvracal priamo hroziaci útok poškodeného
D. E. na svoju telesnú integritu, teda jeho konanie spĺňa kvalifikačné znaky nutnej obrany podľa §

25 Trestného zákona a nie je trestným činnom. V prípravnom konaní vypovedal a svoje konanie a
konanie poškodených B. E. a D. E. popísal zhodne s výpoveďami svedka F., C., C. a G. na hlavnom
pojednávaní. Z výpovedí svedkov zhodne vyplýva, že s poškodeným D. E. sa pred fyzickým incidentom
pred barom „ESKO“ vzájomne slovne provokovali, poškodený D. E. bol v bare agresívnejší, a z výpovedí
svedkov jednoznačne nevyplýva, že on vyzýval, teda inicioval k bitke pred barom. Bolo preukázané,

že počas fyzického incidentu bol poškodený D. E. ozbrojený sklápacím vreckovým nožíkom, ktorý mu
patril, svedkovia F., C. a G. zhodne vypovedali, že poškodený bol pripravený zbraňou zaútočiť na
jeho osobu, svedok C. dňa 28. 09. 2023 vypovedal, že poškodený zaútočil na jeho osobu. Verziu o
sklápacom nožíku, ktorý mal poškodený počas incidentu pri sebe, potvrdil aj znalec H. I. na hlavnom
pojednávaní, zhodne s výpoveďou svedka J. zo dňa 19. 09. 2024. Bolo preukázané, že zbraň (nôž)
zaistená dňa 25. 12. 2019 u poškodeného patrí jemu, znaleckým skúmaním bolo preukázané, že nesie

stopy DNA poškodeného, stopy iných osôb na zbrani neboli zaistené, v konaní nebolo preukázané,
že zbraň použila iná osoba ako osoba poškodeného. Ďalej uviedol, že jeho vinu zo spáchania skutku
nie je možné odvodiť len z následku poškodenia zdravia poškodeného, konal v príčinnej súvislosti s
bezprostredne hroziacim útokom zbraňou, teda primeraným spôsobom, poškodený konal úmyselne a
fyzickému konfliktu sa nevyhýbal, vzhľadom na okolnosť, že si bol vedomý, že je ozbrojený a mylne sa

domnieval, že má prevahu. To, že následok bol spôsobený na zdraví ozbrojeného poškodeného, nie je
okolnosť, ktorá zbavuje poškodeného trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú výtržnosť podľa § 364
ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Použitie zbrane jeho osobou nebolo preukázané. Svojím konaním
sa nevyhýbal zrejmému fyzickému incidentu medzi zúčastnenými osobami, avšak z tohto správania
nie je možné odvodiť, že napadol poškodeného a jeho úmysel smeroval k závažnejšiemu následku

ako je prípadná ujma na zdraví, teda k ublíženiu na zdraví poškodeného. Vzhľadom na uvedené
sa preto domnieva, že boli preukázané významné okolnosti, pre ktoré je možné vylúčiť jeho trestnú
zodpovednosť za prejednávané skutky a ich právnu kvalifikáciu uvedenú v obžalobe. Z kamerových
záznamov a výpovedí svedkov je tiež preukázaná účasť viacerých osôb na fyzickom incidente a tieto
osoby sa nedajú identifikovať a nad všetku pochybnosť sa nedá ustáliť účasť konkrétnej osoby útočníka,

podiel na incidente, ako aj priamu súvislosť medzi konaním konkrétnych osôb a konkrétnymi zraneniami
poškodených osôb. Z výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní zhodne so záverom znaleckého
posudku a výpovede znalca z odboru zdravotníctva na hlavnom pojednávaní je preukázané, že zranenie
poškodenéhoD.E.(odlomenielopatybedrovéhokĺbuabodnoreznárananapravombokunadbedrovým
kĺbom) boli spôsobené čepeľou noža, ktorú mal poškodený počas incidentu pri sebe. Z výpovedí B.

E. je jednoznačné, že zranenia mu spôsobila bližšie neurčená osoba z viacerých prítomných osôb,
nie je preukázané, že jeho zranenie bolo spôsobené v priamej súvislosti s konaním jeho osoby ako
obžalovaného. Vzhľadom na uvedené navrhol uplatniť v prospech jeho osoby zásadu in dubio pro reo,
nakoľko nie je možné nad všetku pochybnosť vylúčiť účasť a kvalitu konania iných osôb prítomných pri
incidente a ich podiel na vzniku zranení poškodených osôb, a tiež nie je možné nad všetku pochybnosť

preukázať, že jeho konanie bolo vedené primárnym úmyslom spôsobiť poškodeným osobám ublíženie
na zdraví. Záverom poukázal na osobu poškodeného D. E., že ide o osobu viac krát súdne trestanú
za trestné činy zhodné s prejednávanou vecou, teda za trestný čin ublíženia na zdraví, trestný čin
výtržníctva, dokonca zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby bol podľa § 285 písm. b), písm. c) Trestného poriadku oslobodený

spod obžaloby, aj vzhľadom na uplynutie štyroch rokov od spáchania trestného činu. Nakoľko škoda
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním jeho osoby a tiež iných osôb, navrhol s náhradou škody odkázať
poškodeného na civilné konanie.

Zástupcakrajskéhoprokurátoranaverejnomzasadnutínavrholodvolanieobžalovanéhoakonedôvodné

zamietnuť, pretože napadnutý rozsudok považoval za zákonný a správny.

Obhajkyňa obžalovaného sa v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu pridržala písomného
odôvodnenie podaného odvolania, podľa jej názoru sú tu dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku,
keďže obžalovaný konal spôsobom vylučujúcim jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Navrhla preto, aby

krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehoteustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací

súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného

poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si
navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa

v ňom prvostupňový súd podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu
k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu a náhrady škody. V podrobnostiach preto krajský súd
poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 10 – 14), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.
Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví

podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na
hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný spôsobom popísaným v skutkovej vete
napadnutého rozsudku spolu s ďalšími nestotožnenými osobami fyzicky napadol poškodeného D. E.,
následkom čoho mu boli spôsobené zranenia špecifikované v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh skutku tak, ako
bol ustálený okresným súdom, obžalovaný (prostredníctvom svojej obhajkyne) nemal žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho

presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento
prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalované
skutky spáchal tak, ako boli ustálené v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie

vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale
hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine
obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne

pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo

niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých
dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného,svojimobsahompotomnenapĺňažiadnyodvolacídôvodpodľa§321Trestnéhoporiadku.
Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného
bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý
rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd musí konštatovať, že na hlavnom
pojednávaní boli vykonané všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, a všetky zákonne vykonané dôkazy
následne preukázali, že obžalovaný B. C. fyzicky napadol poškodeného D. E.. Svedkovia K. C., B.
G., D. F., K. H. boli priamo pri tomto konflikte prítomní, pričom aj samotný obžalovaný v prípravnom

konaní vypovedal, že poškodeného oboma rukami chytil za bundu a stiahol ho na zem. Aj svedok
D. F. vypovedal, že videl, ako obžalovaný udrel poškodeného päsťou do tváre. Jedine svedok K. C.
uvádzal, že videl, ako poškodený niečo vytiahol z vrecka, ale nebol si istý tým, čo to bolo (podľa jeho
domnienok to mohol byť boxer alebo nôž). Vo vzťahu k výroku o vine je potom irelevantné, či úplne
prvotnýminiciátoromkonfliktubolpoškodenýD.E.,keďžebolobezpochybnostípreukázané,žesamotný
obžalovaný sám iniciatívne fyzicky útočil na telesnú integritu poškodeného. V tejto súvislosti krajský súd

na okraj konštatuje, že v minulosti právne posudzovanie obdobných konfliktov bolo možné subsumovať
pod skutkovú podstatu trestného činu ruvačky v zmysle § 225 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
Podľa aktuálneho platného Trestného zákona však už takéto vzájomné konflikty musia byť posudzované
v samostatných konaniach, v ktorých majú dotknuté subjekty odlišné procesné postavenie. Samostatne
sa preto musia vyhodnocovať všetky okolnosti prípadu a konanie jednotlivých subjektov. Vzhľadom na

priebeh skutku tak, ako bol správne ustálený okresným súdom, bolo možné bez akýchkoľvek dôvodných
pochybnostívyvodiťtrestnoprávnuzodpovednosťobžalovanéhoB.C..Okresnýsúdsasprávnezaoberal
aj skutočnosťou, či konanie obžalovaného bolo len reakciou na verbálne a fyzické konanie poškodeného
D. E., ako obžalovaný tvrdil aj v podanom odvolaní, a či by jeho konanie preto nebolo možné vyhodnotiť
ako nutnú obranu v zmysle § 25 Trestného zákona, pričom správne po vykonanom dokazovaní okresný

súd dospel k záveru, že konanie obžalovaného podľa tohto ustanovenia nie je možné posudzovať
a s týmto právnym záverom sa v plnej miere stotožnil aj krajský súd.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez

akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných
činov. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného
spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty žalovaných trestných činov.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu
prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na
ktoré je povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku,
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj
generálnu a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol, prečo obžalovanému ukladal úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov. Krajský súd
v tejto súvislosti opakovane uvádza, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu
sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade
stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností,

na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa
(majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd
prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní
o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného
zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a

jemu blízke osoby. Uložený trest odňatia slobody vo vyššie uvedenej výmere aj krajský súd považuje za
primeraný a zákonný, a skôr výchovný trest, keďže je ukladaný za dva trestné činy a to na samej dolnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ako aj skúšobnej doby. Preto podľa názoru krajského súdu
takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný účel trestu, ako aj atribúty individuálnej
a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného, a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.

Okresný súd nepochybil ani vo výrokoch o škode, keďže poškodení D. E. a Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a.s. si v rámci adhézneho konania riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody. Správnepreto okresný súd zaviazal obžalovaného k povinnosti nahradiť im spôsobenú škodu v preukázanej
výške, pričom so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal poškodeného D. E. na civilný proces,
pretože v konaní nebola preukázaná nemajetková ujma vo výške 15.000,- Eur.

Záverom krajský súd už len poznamenáva, že v zmysle § 362 ods. 1 Trestného poriadku má obžalovaný
právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti do 15 dní od doručenia
rozhodnutia o obžalobe, a to pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 alebo ak ustanovený obhajca
nevyužil riadny opravný prostriedok.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného B. C. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.