Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 16, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217203645
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3217203645.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.

Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C., D. XXXX/XX, zast. JUDr. Matejom Valjentom, advokátom so sídlom Partizánske, Jesenského 232,
proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G., D. XXX/X, zast.: Mgr. Štefanom Slováčikom,
advokátom so sídlom Nitra, Mostná 46, o zaplatenie 37.945,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 5. septembra 2024, č.k.
PE-3C/13/2018-426vspojitostisopravnýmuznesenímzodňa2.októbra2024,č.k.PE-3C/13/2018-427,
takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovanej proti zamietajúcemu výroku II. o d m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania vzniknutých v odvolacom konaní.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím v spojitosti s opravným uznesením súd prvej
inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.399,23 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11.399,23 eur od 06.09.2016 do zaplatenia, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. o trovách konania medzi
stranami sporu rozhodol tak, že priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 39,92 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáha zaplatenia sumy 37.945,- eur s
príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu ručiteľského záväzku žalovanej. Dôvodil, že dlžníkovi
C. H. bola zo strany I. F. poskytnutá na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 05.09.2014 a
dodatku č. 1 k tejto zmluve uzatvorenému dňa 09.02.2015 pôžička vo výške 75.000,- eur, ručiteľom

ktorého dlžníkovho záväzku bola žalovaná. Pohľadávka z pôžičky prešla z pôvodnej veriteľky na žalobcu
zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi I. F. a žalobcom dňa 21.05.2015. Keďže dlžník
v lehote splatnosti pôžičku nevrátil (ani po výzve žalobcu), svoju pohľadávku uplatňuje voči žalovanej
ako ručiteľke. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Namietala reálne plnenie pôvodnej veriteľky I. F.
v tvrdenej výške a taktiež tvrdila splatenie pôžičky v bližšie nezistenej výške hotovostnými platbami k
rukám žalobcu, v konečnom dôsledku sa bránila tým, že voči nej, ako dedičke po poručiteľovi C. H. po
likvidácii dedičstva zanikli neuspokojené pohľadávky.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom pod č.k. 3C/13/2018-256 zo dňa 13.02.2020
tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 37.945,- eur s príslušenstvom a zároveň priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V dôsledku odvolania žalovanej, Krajskýsúd v Trenčíne uznesením č.k. 27Co/2/2021-302 zo dňa 27.04.2021 napadnutý rozsudok zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie
a vyhodnotiac skutočnosti z neho vyplývajúce za aplikácie ust. § 657, § 546, § 548 ods. 1, § 569 ods.

1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. dospel
k záveru, že žalobe je potrebné čiastočne vyhovieť. Konštatoval, že medzi stranami nie je sporné, že
došlo medzi dlžníkom a predchodkyňou žalobcu k uzatvoreniu zmlúv o pôžičkách, pričom žalovaná je
ručiteľkou záväzkov dlžníka do výšky 75.000,- eur zo zmluvy o pôžičke a dodatku č. 1 k tejto zmluve.
Takisto nebolo sporné, že dlžník uhradil na pôžičky sumu 19.250,- eur dňa 17.05.2017, ktorá predstavuje

kúpnu cenu motorky, ktorú kúpil pre žalobcu, ďalej sumu 17.805,- eur dňa 07.12.2017 bezhotovostným
bankovým prevodom na účet žalobcu a sumu 30.000,- eur dňa 28.02.2018 bezhotovostným prevodom
na účet žalobcu, teda celkovo sumu 67.055,- eur. Poúdil, že zmluva o pôžičke zo dňa 05.09.2014 a
dodatky uzatvorené k nej sú platnými zmluvami o pôžičke podľa § 657 OZ. Žalovaná síce spochybňovala
reálne odovzdanie, teda poskytnutie pôžičky I. F. dlžníkovi, zároveň však opakovane tvrdila splácanie
pôžičky hotovostnými platbami k rukám žalobcu. V prípade reálneho neposkytnutia pôžičky, by zo strany

žalovanej ani dlžníka nebol dôvod na splácanie pôžičky, ktorá reálne poskytnutá nebola. Na pojednávaní
dňa 20.11.2018 naviac dlžník uviedol, že mu zo strany I. F. na základe zmluvy o pôžičke bola poskytnutá
suma 60.000,- eur na jeho bankový účet a následne suma 15.000,- eur na základe dodatku č. 1 k tejto
zmluve tiež na jeho bankový účet, ktoré skutočnosti preukazujú reálne plnenie - poskytnutie pôžičky
vo výške 75.000,- eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.05.2015 bola pohľadávka pôvodnej

veriteľky I. F. voči dlžníkovi postúpená na žalobcu, ktorý sa stal veriteľom pohľadávky a po uplynutí lehoty
splatnosti pôžičky vyzval dlžníka na úhradu dlžnej sumy, ktorý však svoj záväzok nesplnil, preto svoju
pohľadávku uplatnil proti žalovanej, ako ručiteľke záväzku. Ručiteľský záväzok žalovanej je v zmluve
o pôžičke upravený v čl. VII. zmluvy a v čl. 7 dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke, ktorý môže existovať
iba popri hlavnom záväzkovom právnom vzťahu (v tomto prípade vzťah medzi I. F., resp. žalobcom a

dlžníkom)aktorýmožnoprevziaťibavovýškezáväzkudlžníka,ručiteľsanemôžezaviazaťnaplnenievo
väčšom rozsahu, než v akom je zaviazaný plniť sám dlžník. Súd prvej inštancie po preskúmaní dohody
o ručiteľskom záväzku ručenie žalovanej posúdil ako platné. Žalovaná tak ručí len do výšky poskytnutej
pôžičky. Veriteľ a ručiteľ svoj súhlas s ručiteľským záväzkom potvrdili podpisom zmluvy o pôžičke a
dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke. Predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 37.945,- eur s príslušenstvom,

pričom je preukázané, že zo strany žalobcu boli dlžníkovi poskytnuté pôžičky v celkovej výške 165.000,-
eur, a to na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2014, dodatku č. 1 Zmluvy o pôžičke uzatvoreného
dňa 09.02.2015, dodatku č. 2 Zmluvy o pôžičke uzatvoreného dňa 24.07.2015 a dodatku č. 3 Zmluvy
o pôžičke uzatvoreného dňa 13.02.2017. Súd posúdil, že každý z dodatkov považuje za samostatnú
zmluvu o pôžičke a to z dôvodu, že na základe každého z dodatkov bola dlžníkovi C. H. poskytnutá

ďalšia pôžička a to vo výške 15.000,- eur, 30.000,- eur, 60.000,- eur. Žalovaná ručí za záväzok dlžníka vo
výške 75.000,- eur, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že dlžník uhradil žalobcovi na pôžičky
zabezpečené ručením sumu 37.055,- eur (sumu 30.000,- eur uhradil na záväzok vyplývajúci z dodatku
č. 2 Zmluvy o pôžičke, teda zaplatil pôžičku vo výške 30.000,- eur ako vyplýva z vyjadrenia žalobcu
k odporu žalovanej zo dňa 04.05.2018 na č.l. 56 spisu). Žalovaná tvrdila, že dlžník uhradil žalobcovi

presne neurčenú sumu aj hotovostnými platbami, pričom zo spisu vedeného pod sp. zn. PE-6C/89/2017
malo ísť o sumu 67.945,- eur splatenú v období od októbra 2014 do septembra 2017, čo výpoveďou
potvrdil aj dlžník, splatenie ktorej sumy malo byť preukázané zapísaním vykonaných platieb v zošite,
čo však žalobca, ako aj pôvodná veriteľka I. F. popreli a uvádzali, že pokiaľ k nejakým platbám prišlo,
išlo o peniaze za prenájom motorového vozidla. Súd žalobkyňou tvrdenú skutočnosť tak nevyhodnotil

za dostatočne preukázanú, keď len zapísanie platieb do zošita, nepodpísaných podpismi žalobcu, alebo
pôvodnej veriteľky, nemožno považovať za kvitanciu v zmysle § 569 OZ. Z výpovede svedka J. F. síce
vyplynulo, že C. H. dával žalobcovi peniaze v hotovosti, avšak nevedel uviesť v akej výške a z akého
právneho titulu, preto nemôžno ustáliť, že zo strany dlžníka C. H. došlo k splateniu nejakej ďalšej časti
dlžnej sumy prostredníctvom hotovostných platieb. Preto tak má naďalej preukázané iba splatenie dlžnej

sumy vo výške 37.055,- eur. Pokiaľ ide o platnosť zmlúv o pôžičke, ich výšku, poskytnutie a splácanie,
súd zároveň podporne poukázal na rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6C/89/2017 zo
dňa 27.03.2019 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/138/2019-159 zo dňa
27.05.2021, ktorými bol časť nároku žalobcu proti dlžníkovi preukázaný a uznaný, pričom z dokazovania
nevyplynulo, že by následne došlo k nejakej čiastkovej úhrade zo strany dlžníka alebo žalovanej okrem

sumy z likvidácie dedičstva po dlžníkovi. Žalovaná tiež v konaní namietala, že nárok žalobcu po likvidácii
dedičstva po dlžníkovi F. H. zanikol, minimálne však treba naň započítať sumu, ktorá žalobcovi bola
vyplatená v rámci likvidácie dedičstva po poručiteľovi C. H.. Žalovaná je však nielen dedičkou po
poručiteľovi C. H., ale zároveň má aj postavenie ručiteľky, pričom v tomto konaní je prejednávaný nárokz titulu ručenia. Dedičstvo po poručiteľovi C. H. bolo predĺžené a preto súd pristúpil k likvidácii dedičstva.
Žalobcovi bola po likvidácii dedičstva vyplatená suma 26.545,77 eur, teda suma nižšia, ako uplatnený
nárok v tomto konaní. Smrťou dlžníka nedochádza k zániku pohľadávky a tým ani zániku ručiteľského

záväzku (rozhodnutie R 62/1973). Je pravdou, že v tomto prípade bolo dedičstvo predĺžené a tak žiadny
z dedičov po poručiteľovi nenadobudol dedičstvo, ktorú skutočnosť však nemožno spájať so zánikom
ručiteľského záväzku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 M Obdo V 8/2007 zo
dňa 28.01.2008 uviedol, že „Samotný fakt, že dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy nezodpovedá
pre nemajetnosť poručiteľa sa však nedá označiť za zánik dlhu a zánik platného ručiteľského záväzku

ručiteľa. Dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 470 ods. 1 OZ nič nemenia na existencii záväzku ručiteľa
po smrti dlžníka, lebo toto ustanovenie upravuje iba zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie
prechod dlhov poručiteľa na dedičov“, ktoré závery podľa súdu možno aplikovať aj na okolnosti tejto veci,
keď nemožno stotožňovať možnosť splnenia dlhu od žalovanej ako dedičky po poručiteľovi a povinnosť
uhradiť dlh dlžníka z pozície ručiteľaa tak voči nej ani následok zániku ručiteľského záväzku. Trvanie
ručiteľského záväzku žalovanej voči žalobcovi tak mal za preukázaný. Žalovaná svoj záväzok nesplnila.

Predmetom ručenia bola sumy 75.000,- eur, z toho bola preukázateľne splatená suma 37.055,- eur, ku
ktorej sume bolo treba pripočítať sumu 26.545,77 eur vyplatenú žalobcovi v rámci likvidácie dedičstva
po C. H.. Žalobca v konaní neuviedol na ktorú z viacerých pohľadávok bola táto suma započítaná.
Keďže nárok uplatnený v predmetnom konaní vznikol skôr, ako nárok z dodatkov č. 2 a č. 3 (pôžičky
zo zmluvy o pôžičke a dodatku č. 1 boli poskytnuté skôr), je logické toto čiastočné splnenie započítať

na skoršie záväzky. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že záväzok z dodatku č. 2 už bol splnený
v celom rozsahu, preto sa súd splatením pôžičky 30.000,- eur ďalej nezaoberal, keď táto ani nebola
predmetom sporu, považoval však za nutné konštatovať, že táto pôžička bola splatená, aby nevznikli
rozpory ohľadom výšky splatenej sumy. V prípade, ak by súd neuznal vyplatenie z likvidácie dedičstva
za čiastočné uhradenie pohľadávky v predmetnom konaní, mohlo by dôjsť k situácii, kedy by sa žalobca

na úkor žalovanej bezdôvodne mohol obohatiť duplicitným uplatnením tej istej pohľadávky (jednak v
dedičskom konaní a jednak v predmetnom konaní). Po rozšírení žaloby sa žalobca domáhal zaplatenia
zvyšnej sumy zabezpečenej ručiteľským záväzkom, pričom nebolo preukázané, že by došlo k splateniu
celej tejto sumy a preto súd žalobe v časti vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 11.399,23
eur (75.000,- eur - 37.945,- eur - 26.545,77 eur = 11.399,23 eur). Vzhľadom k tomu, že je žalovaná so

zaplatením dlžnej sumy v omeškaní, priznal súd žalobcovi popri istine aj zákonný úrok z omeškania
podľa§517ods.2OZatovovýškepodľa§3nar.vl.č.87/1995Z.z.ododňanasledujúcehoposplatnosti
poskytnutých pôžičiek, t.j. vo výške 5 % ročne zo sumy 11.399,23 eur od 06.09.2016 do zaplatenia.
O splatnosti prisúdenej sumy rozhodol podľa § 232 ods. 3 CSP, keď na určenie dlhšej ako zákonnej
lehoty na plnenie, súd dôvod nezistil. Vo zvyšnej časti žalobu s poukazom na vyššie uvedené zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal náhradu
trov konania v rozsahu 39,92 %, čo predstavuje jej čistý úspech v spore.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojitosti s opravným uznesením v zákonom stanovenej lehote
odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči
zamietajúcej časti rozhodnutia a súvisiacej časti o trovách konania, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho

zmenu tak, že jeho žalobe bude v plnom rozsahu (teda aj v zamietajúcej časti) vyhovené a žalovaná
bude zaviazaná nahradiť mu v plnom rozsahu trovy konania vzniknuté tak pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolacom konaní. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady spôsobilej mať za
následok nesprávnosť rozhodnutia, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové a právne

závery, na ktorých je založené rozhodnutie) v konkrétnosti považoval za nesprávne uvedenú sumu
úhrady, ktorá mala byť žalobcovi uhradená v dedičskom konaní po poručiteľovi C. H., keď súd prvej
inštancie uvádza sumu vo výške 26.545,77 eur, i keď žalobcovi bola v skutočnosti vyplatená nižšia
suma, a to 25.797,92 eur, čo vyplýva z uznesenia zo dňa 07.12.2021, ktorá chyba má vplyv na
správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Záver súdu, že žalovaná svoj ručiteľský záväzok

nesplnila a že predmetom ručenia bola suma 75.000,- eur, z čoho mala byť preukázateľne splnená suma
37.055,- eur, považuje za správny. Nesprávne však podľa jeho názoru súd prvej inštancie k tejto čiastke
pripočítal sumu 26.545,77 eur s tým, že ide o sumu vyplatenú žalobcovi v rámci likvidácie dedičstva
po dlžníkovi, keď žalobca v konaní nemal uviesť, na ktorú z viacerých pohľadávok bola táto suma
započítaná. Dedičské konanie po poručiteľovi C. H. prebehlo, avšak suma 26.545,77 eur bola uhradená

žalobcovi z titulu dlhu poručiteľa C. H., nie z titulu ručiteľského záväzku žalovanej. Bola teda uhradená
akoby poručiteľom, nakoľko bola zaplatená z jeho majetku. Žiaden všeobecne záväzný právny predpis
neprikazuje žalobcovi uskutočniť nejaké započítanie. Primárny dlžník zomrel a v dedičskom konaní
bol speňažený majetok poručiteľa, z ktorého bol zaplatený jeho záväzok, nie záväzok žalovanej akoručiteľky. Smrť dlžníka tak nemala vplyv na výšku ručiteľského záväzku žalovanej a sumu získanú na
úhradu záväzku primárneho dlžníka z jeho majetku v rámci likvidácie dedičstva nie je možné započítať
na úhradu ručiteľského záväzku žalovanej ako ručiteľky. Celková výška záväzku poručiteľa je podstatne

vyššia, ako je výška ručiteľského záväzku žalovanej, nakoľko žalovaná neručila za všetky záväzky
poručiteľa ako dlžníka. Z uvedeného teda vyplýva, že v žiadnom prípade nemôže vzniknúť bezdôvodné
obohatenie žalobcu na úkor žalovanej, naopak tým, že sa započítalo plnenie z dedičského konania
z majetku poručiteľa na úhradu ručiteľského záväzku žalovanej, došlo k bezdôvodnému obohateniu na
strane žalovanej, nakoľko žalovaná takýmto spôsobom ako postupoval súd prvej inštancie prakticky

z majetku poručiteľa zaplatila svoj ručiteľský záväzok. Je nesporné, že v rámci likvidácie dedičstva
poručiteľa došlo k úhrade pohľadávky poručiteľa voči žalobcovi, avšak nie k úhrade sumy, ktorá bola
zabezpečená ručiteľským záväzkom žalovanej. Aj z rozhodnutia v dedičskom konaní vyplýva, že úhrada
sumy vo výške tejto sumy sa týka úhrady záväzku poručiteľa C. H. voči veriteľovi, ktorým je žalobca,
pričom ide o sumu zabezpečenú záložným právom k nehnuteľnostiam, nie teda ručiteľským záväzkom
žalovanej, ktorý je v zmluve o pôžičke upravený v článku VII. zmluvy a v článku VII. dodatku č. 1

k zmluve o pôžičke, ktorý môže existovať iba popri hlavnom záväzkovo-právnom vzťahu. Predmetom
sporu je zaplatenie 37.945,- eur s príslušenstvom, pričom je preukázané, že zo strany žalobcu boli
dlžníkovi poskytnuté pôžičky v celkovej výške 165.000,- eur a žalovaná ručí za záväzok dlžníka vo výške
75.000,- eur, pričom nebolo sporné, že dlžník uhradil žalobcovi na pôžičky zabezpečené ručením sumu
37.055,- eur. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by došlo k splateniu celej

sumy. Dlžník pôžičku v lehote splatnosti riadne neuhradil. V dedičskom konaní mohla zaniknúť len časť
pohľadávky dlžníka C. H. voči žalobcovi, ktorá nebola uspokojená v rámci likvidácie dedičstva, nemohla
však zaniknúť pohľadávka žalobcu voči žalovanej z titulu ručiteľského záväzku. Zánik pohľadávok, tak
ako to má namysli ust. § 209 Civilného mimosporového poriadku, sa týka výlučne tých pohľadávok,
ktoré evidujú jednotliví veritelia voči dlžníkovi, netýka sa zániku tých pohľadávok, ktoré evidujú voči

ručiteľovi. Ustanovenie § 209 CMP rieši zánik tých pohľadávok poručiteľa, za ktoré zodpovedá, resp.
preberá zodpovednosť dedič, pričom táto zodpovednosť za záväzky poručiteľa vzniká okamihom
smrti poručiteľa. V tomto prípade však vznikla pohľadávka dediča voči žalovanej z titulu ručiteľského
záväzku, ktorý vznikol na základe vzájomnej písomnej dohody medzi žalobcom a žalovanou, a to ešte
predtým, ako žalovanej ako dedičke vznikla zodpovednosť z titulu dedenia po poručiteľovi za záväzky

poručiteľa. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či takéto neuspokojené pohľadávky pri likvidácii
dedičstva zanikajú, je právny titul vzniku tohto záväzku. Zánik neuspokojených pohľadávok sa týka
výlučne tých, ktoré prešli na dediča z titulu prevzatia zodpovednosti za poručiteľove dlhy, za ktoré
zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva a nie tých, ktoré vznikli medzi veriteľom a dedičom
z iného právneho dôvodu, v tomto prípade ručiteľského záväzku. Žalovaná tak ručí za záväzky dlžníka

C. H. vo výške istiny 75.000,- eur v okolnostiach tejto veci. Podľa neho je nepochybná výška istiny
poskytnutej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke v znení dodatkov č. 1 až 3 vo výške celkom 165.000,-
eur, z toho predstavuje ručiteľským záväzkom zabezpečená časť 75.000,- eur, ktorej splatnosť nastala
dňa 05.09.2016. Považuje za nesporné, že poručiteľ mu vrátil len časť istiny, a to vo výške 19.250,- eur
dňa 17.05.2017, vo výške 17.805,- eur dňa 07.12.2017 bezhotovostným prevodom a dňa 28.02.2018

bezhotovostným prevodom mu uhradil čiastku 30.000,- eur. So zreteľom na okolnosti veci sa preto
domáhaodžalovanejúhrady37.945,-eurspríslušenstvom,nakoľkožalovanáručízazáväzkyporučiteľa
vo výške 75.000,- eur, z ktorej sumy bolo uhradených 19.250,- eur v máji 2017 a 17.805,- eur v decembri
2017. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie si osvojil výklad právnej normy, ktorý je v rozpore so
základnými metódami výkladových pravidiel vec nesprávne právne posúdil, rozhodnutie považuje tiež

zanedostatočneodôvodnené,zakladajúceporušenieprávažalobcunaspravodlivýproces,keďsapodľa
jeho názoru súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla tiež žalovaná
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uvádzajúc v odvolaní, že rozhodnutie napáda v celom

rozsahu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá
a jej bude priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie) a posúdiac obsah odvolania, tiež dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady

v dôsledku tvrdených vád odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) primárne namietala nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pre nesplnenie parametrov uvedených v ust. § 220 ods. 2
CSP, označujúc toto za nepreskúmateľné. V ďalšom poukazuje na to, že interpretáciou ust. § 209
veta prvá a § 471 ods. 2 veta druhá OZ je možné formulovať pravidlo o zániku pohľadávok tak, žedňom právoplatnosti uznesenia o skončení likvidácie zanikajú pohľadávky veriteľov poručiteľa, a to
všetky pohľadávky, teda aj tie, ktoré veritelia do likvidácie dedičstva neprihlásili, ktoré veritelia opomenuli
prihlásiť, avšak iba za podmienky, že sa likvidácia skončila bez majetkového prebytku, v súvislosti

s čím poukazuje na Komentár k Civilnému mimosporovému poriadku, 2. vydanie C. H. Beck, 2024, str.
778, tiež na publikáciu Likvidácia dedičstva podľa Občianskeho súdneho poriadku, Tóth, Ars notaria,
2006, č. 4, str. 19, uznesenie KS v Bratislave zo dňa 20.03.2016 sp. zn. 51Cb/22/1997, odkazom na
ktoré v okolnostiach tejto veci má za to, že jednak nárok žalobcu je sporný a nepreukázaný, keďže
v okolnostiach veci vyplynulo, že pôvodný dlžník uhrádzal žalobcovi aj hotovostné platby, podľa nej

bolo preukázané, že dlh bol splnený v celom rozsahu za života poručiteľa a nakoniec už aj v dôsledku
spomínanej likvidácie dedičstva považuje za nesporné, že žalobca jednak obdržal väčšiu časť svojho
dlhu, ktorý žaluje v tomto konaní, pričom zvyšok v dôsledku likvidácie zanikol. Považuje za nesporné,
že tu existoval ručiteľský vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, avšak zároveň dlh bol splnený v celom
rozsahu za života poručiteľa, v dôsledku čoho jednak konanie žalobcu nemožno považovať za poctivé
a v súlade s dobrými mravmi, ide o duplicitné uplatňovanie nároku, a jednak nebolo možné mu ani

čiastku, o ktorej rozhodol súd, priznať. Nárok si uplatňuje aj po právoplatnom skončení likvidácie
dedičstvanapriekjehozánikuasplateniu, jehopriznaniežalobcovitakjenezákonné.Súdprvejinštancie
svojím rozhodnutím podľa jej názoru nastolil rozpor medzi ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít,
jeho rozhodnutie je prekvapivé, keď dôkazy práve svedčia podľa jej názoru v prospech odlišného, na
jej prospech vyznievajúceho rozhodnutia.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej prostredníctvom svojho právneho
zástupcu toto označuje za v celom rozsahu nedôvodné. Odvolací súd vo vzťahu k nemu uvádza, že
ťažiskovyjadreniaspočívavreplikovanídôvodov,naktorýchsúdprvejinštanciezaložilsvojerozhodnutie
a replikovaní toho, čo tvrdí v odvolaní žalovaná a tiež v replikovaní toho, čo samotný žalobca uviedol

v odvolaní napadnutého rozhodnutia. V stručnosti je teda možné len uviesť, že trvá na dovtedajších
vyjadreniach, odvolanie žalovanej nepovažuje za opodstatnené, keďže jej ručiteľský záväzok podľa jeho
názoru v žiadnom prípade nemohol ani v dôsledku likvidácie dedičstva zaniknúť.

7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu podanom žalobcom prostredníctvom svojho

právneho zástupcu uvádza, že rozporuje všetky jeho tvrdenia uvedené v odvolaní, zotrváva na tom, že
dňom právoplatnosti uznesenia o skončení likvidácie zanikajú pohľadávky veriteľovho poručiteľa bez
ohľadu na to, či boli do dedičstva prihlásené alebo nie, ako tomu bolo tiež v okolnostiach tejto veci
a keďže ručiteľský záväzok môže existovať iba popri hlavnom záväzkovo-právnom vzťahu, ak zanikol
pôvodný záväzok, nemožno tento dlh ďalej úspešne uplatňovať.

8. Žalobca vo svojej replike na vyjadrenie žalovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v princípe aj v tomto prípade len opakuje už všetky ním dovtedy uvádzané skutočnosti v rámci podaného
odvolania, či vyjadrenia k odvolaniu žalovanej, zotrváva na tom, že v tomto konaní je posudzovaný nárok
z titulu ručenia, smrťou dlžníka nedochádza k zániku pohľadávky a tým ani zániku ručiteľského záväzku

a skutočnosť, že žiaden z dedičov po poručiteľovi nenadobudol dedičstvo, nemožno spájať so zánikom
ručiteľského záväzku. Tento naďalej trvá, čo považuje za nepochybné. Z uvedených dôvodov považuje
žalovanou tvrdené skutočnosti za neopodstatnené, nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie.

9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, skôr ako pristúpil k vecnému skúmaniu odvolania, zisťoval, či

odvolaniabolipodanévzákonomstanovenejlehote,osobami,ktorésúnapodanieodvolaniavtej-ktorej
časti rozhodnutia oprávnené, ako aj to, či smerujú proti rozhodnutiu (resp. výroku rozhodnutia), proti
ktorému je odvolanie prípustné, teda skúmal splnenie zákonných predpokladov preto, aby rozhodnutie
z hľadiska jeho správnosti bolo možné podrobiť vecnému odvolaciemu prieskumu.

10. Právo na súdnu ochranu nie je totiž absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a v rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa sa v občiansko-právnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občiansko-právny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky

štádiá konania pred občiansko-právnym súdom (I ÚS 4/2011).

11. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť odvolacie
konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu.12. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

13. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

14. Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ust. § 359 až 361 CSP.
Osobou oprávnenou podať odvolanie je strana sporu, ktorá je však limitovaná obmedzením, že je to
možné len v prípade, ak napadnuté rozhodnutie (či jeho niektorá časť) bolo vydané v jej neprospech.

15. V konkrétnostiach posudzovanej veci odvolanie proti zamietajúcej časti rozhodnutia súdu prvej
inštancie podal nielen žalobca, v neprospech ktorého v tejto časti rozhodnutie vyznieva, ale tiež
vychádzajúc z obsahu odvolania výslovne aj žalovaná, ktorej však naopak táto časť rozhodnutia
je na prospech, z ktorého dôvodu nemožno jej odvolaniu smerujúcemu voči tejto časti rozhodnutia
priznať účinky odvolania podaného k tomu oprávneným subjektom a preto odvolací súd odvolanie

žalovanej smerujúce voči zamietajúcemu výroku II. odmietol za použitia § 386 písm. b/ CSP ako podané
neoprávnenou osobou.

16. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolania v zostávajúcej časti podali
v zákonnej lehote strany v spore (žalobca a tiež žalovaná), v neprospech ktorých bolo napadnuté

rozhodnutie v tej-ktorej dotknutej časti vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v znení vydaného opravného uznesenia je potrebné

ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo
potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

18. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 37.945,- eur s príslušenstvom
a náhrady trov konania z titulu jej ručiteľského záväzku, ktorým bol zabezpečený dlh t.č. už nebohého
C. H. voči veriteľke I. F. zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 05.09.2014 a dodatku č. 1 k tejto zmluve
uzatvorenému dňa 09.02.2015, ktorá mu bola poskytnutá vo výške 75.000,- eur, ktorá pohľadávka z tejto
pôžičky bola postúpená z pôvodnej veriteľky na žalobcu a to zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa

21.05.2015 s tým, že žalobca uplatňuje v tomto spore doposiaľ nesplatenú výšku dlhu.

19. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím v spojitosti s opravným uznesením v poradí druhým
rozsudkom v tejto veci (prvý rozsudok pod č.k. 3C/13/2018-256 zo dňa 13.02.2020, ktorým uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 37.945,- eur s príslušenstvom a zároveň priznal žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v dôsledku odvolacej intervencie žalovanej Krajský súd
v Trenčíne uznesením pod č.k. 27Co/2/2021-302 zo dňa 27.04.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie) postupujúc v intenciách daných odvolacím súdom v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí, výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.399,23 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11.399,23 eur od 06.09.2016 do zaplatenia do

troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. o trovách
konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 39,92
%. Svoje rozhodnutie založil na posúdení platného ručiteľského záväzku žalovanej (§ 546 OZ) za dlh
poručiteľa F. H. majúci pôvod v platnej zmluve o pôžičke uzatvorenej dňa 05.09.2014 a dodatku č. 1 k
tejto zmluve uzatvorenému dňa 09.02.2015, ktorá mu bola poskytnutá vo výške 75.000,- eur (§ 657 OZ),

ktorá pohľadávka z tejto pôžičky bola postúpená z pôvodnej veriteľky na žalobcu, nesplatený zostatok
ktorej (vo výške ktorá vyplynula z dokazovania) je žalovaná z titulu ručiteľského záväzku povinná uhradiť
(§ 548 ods. 1 OZ).

20. Žalobca vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods.

1 pod písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady spôsobilej
mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nevykonanie navrhovaných dôkazov, nesprávne
skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V konkrétnosti
ťažiskovo tvrdí, že smrť dlžníka nemala vplyv na výšku ručiteľského záväzku žalovanej a sumu získanúz jeho majetku v rámci likvidácie dedičstva nie je možné započítať na úhradu ručiteľského záväzku
žalovanej, naviac tvrdí, že touto sumou išlo o úhradu iného poručiteľovho dlhu a tiež, že čiastka uvedená
súdom, ktorú mal získať v rámci likvidácie dedičstva ani nie je správna. Tvrdí tiež vady odôvodnenia

rozhodnutia, zakladajúce porušenie jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštancie
sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.

21. Žalovaná vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365
ods. 1 pod písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie

založil svoje rozhodnutie), posúdiac obsah odvolania pre vady odôvodenia rozhodnutia tiež dôvody
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP. V konkrétnosti ťažiskovo nesúhlasí so záverom
súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena o úplnom splatení dlhu za života dlžníka,
tiež nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v dôsledku likvidácie dedičstva nedošlo
k zániku jej ručiteľského záväzku. Správnou interpretáciou ust. § 209 veta prvá CMP a § 471 ods.
2 veta druhá OZ je podľa jej názoru možné formulovať pravidlo o zániku pohľadávok tak, že dňom

právoplatnosti uznesenia o skončení likvidácie zanikajú všetky pohľadávky veriteľov poručiteľa, preto
odlišnú interpretáciu tejto právnej úpravy súdom prvej inštancie namieta ako nesprávnu. V konečnom
dôsledku tvrdí tiež nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia.

22. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotní odvolatelia existenciu takýchto vád ani netvrdili.

23. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalobcu a žalovanej o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, žalobca tvrdí jeho nezrozumiteľnosť, nedostatočnosť, žalovaná
jeho nepreskúmateľnosť, čo možno subsumovať jednak pod dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), ako aj pod dôvod uvedený pod písm. d/

(existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia).

24. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo

vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého
nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
treba považovať za nepreskúmateľné.

25. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie

jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými
ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína,
že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti)
považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,

obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.

26. Skutočnosť, že odvolatelia sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie,
či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňujú a považujú ich za
nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie

pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie
pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.27. Samotná polemika odvolateľov s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu

ťažiskových právnych otázok, či kritika toho, že súd neriešil otázky ktoré však pre rozhodnutie o nároku
nie sú rozhodujúce, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

28. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia
naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm.

d/ CSP.

29. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo
svetle vecných odvolacích námietok tak žalobcu, ako aj žalovanej, teda vo svetle možného naplnenia
nimi produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne
skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).

30. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

31. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

32. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky tak žalobcu, ako aj
žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že
súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/
navrhnuté dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami

uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje s jeho právnym názorom o platnom
ručiteľskom záväzku žalovanej (§ 546 OZ), ktorým bol zabezpečený dlh poručiteľa C. H. majúci pôvod
v platnej zmluve o pôžičke uzatvorenej dňa 05.09.2014 a dodatku č. 1 k tejto zmluve uzatvorenému
dňa 09.02.2015, ktorá bola poručiteľovi poskytnutá spolu vo výške 75.000,- eur (§ 657 OZ),

ktorá pohľadávka z tejto pôžičky bola platne postúpená z pôvodnej veriteľky na žalobcu, nesplatený
zostatok ktorej je žalovaná z titulu ručiteľského záväzku povinná uhradiť (§ 548 ods. 1 OZ), keďže táto
vkonaníneuniesladôkaznébremenosvojhotvrdeniaozánikuceléhodlhusplnenímzaživotaporučiteľa,
a tiež ani prostredníctvom aplikácie ust. § 209 veta prvá CMP v spojitosti s ust. § 471 ods. 2 veta
druhá OZ nie je možné dospieť k záveru, že v dôsledku právoplatného skončenia likvidácie dedičstva

by okrem zániku pohľadávky veriteľov voči dedičom poručiteľa, mala zaniknúť aj povinnosť žalovanej
za splnenie dotknutého dlhu v rozsahu jeho pokrytia jej ručiteľským záväzkom. Zároveň za správne
považuje aj interpretáciu rozsahu ručiteľského záväzku v súvislosti so započítaním na tento sumy, ktorá
pripadla na úhradu dlhu žalobcovi a to vo výške, ktorá vyplynula z výroku uznesenia rozvrhového
konania realizovaného v rámci nariadenej likvidácie dedičstva po dlžníkovi a ktorú čo do výšky ani jej

odpočítania od zostávajúceho dlhu, žalobca pred súdom prvej inštancie ani v najmenšom nerozporoval,
o ktorú čiastku aj súd prvej inštancie zostatok nesplateného dlhu voči žalovanej ako ručiteľke dôvodne
ponížil. Súd prvej inštancie tak správne vzal do úvahy všetky k posudzovaným otázkam sa vzťahujúce
výsledky dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nichopodstatnene žalobe len čiastočne vyhovel a priznal žalovanej ako pomerne úspešnejšej v rozsahu jej
čistého úspechu nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 39,92 % (§ 262 ods. 1, §
255 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so

zákonom, rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Súčasne sa
odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany
známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

33. Nad rámec toho, že všetky zásadné otázky boli správne zodpovedané už súdom prvej inštancie,
odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu k námietkam produkovaným stranami v odvolaní doplniť
nasledovné:

34. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, žalobca sa podanou žalobou

domáha zaplatenia sumy 37.945,- eur s príslušenstvom voči žalovanej z titulu jej ručiteľského záväzku,
ktorým bola zabezpečená pohľadávka veriteľky I. F. zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej s dlžníkom F. H.
dňa 05.09.2014 a dodatku č. 1 k tejto zmluve uzatvorenému dňa 09.02.2015 (pôžička v celkovej výške
75.000,- eur).
35. Z dokazovania vyplynulo a medzi stranami sporným v tomto štádiu už ani nie je, že C. H. (ďalej

len ako „dlžník“) so I. F. uzatvorili dňa 05.09.2014 zmluvu o pôžičke predmetom ktorej bolo poskytnutie
mu pôžičky vo výške 60.000,- eur so splatnosťou do 05.09.2016 a dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke
uzatvoreným dňa 09.02.2015 mu bola poskytnutá ďalšia pôžička vo výške 15.000,- eur so splatnosťou
do 05.09.2016 pričom v oboch prípadoch išlo o platné reálne kontrakty tak, ako je tento druh zmluvy
upravený v ust. § 657 OZ. Tiež nebolo sporným, že medzi stranami zmluvy došlo dodatkami č. 2 a 3

k pôvodnej zmluve o pôžičke k uzatvoreniu ďalších zmlúv o pôžičkách, dlh C. H. voči žalobcovi tak bol vo
výške 165.000,- eur (Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2015 uzatvorenou medzi žalobcom
a I. F. prešli pohľadávky I. F. zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2014 a z dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke
zo dňa 09.02.2015 na žalobcu).

36.Medzistranamitiežnebolosporným,žedlhzozmluvyopôžičkezodňa05.09.2014vovýške60.000,-
eur so splatnosťou do 05.09.2016 a z dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 09.02.2015 vo výške 15.000,-
eur so splatnosťou do 05.09.2016, teda spolu vo výške 75.000,- eur bol zabezpečený platným
ručiteľským záväzkom žalovanej (§ 546 OZ).

37. Rovnako medzi stranami nie je sporným, že za života dlžníka C. H. na vyššie uvedený dlh
s ručiteľským záväzkom žalovanej bolo uhradená suma 37.055,- eur.

38. Z dokazovania tiež vyplynulo a medzi stranami sporným nebolo, že dlžník zomrel a jeho dedičkou
je žalovaná (dedičské konanie vedené na OS Prievidza pod sp.zn. PE-6C/89/2017).

39. Dedičské konanie po dlžníkovi bolo ukončené nariadenou likvidáciou dedičstva, teda postupom
podľa § 205 a nasl. CMP a v rámci rozvrhu výťažku zo speňaženého majetku poručiteľa (dlžníka) čiastka
vo výške 26.545,77 eur pripadla žalobcovi na úhradu dlhu z pôžičiek (výrok zápisnice z rozvrhového
pojednávania spísanej na notárskom úrade Mgr. Martina Vyskoka so sídlom v Partizánskom zo dňa

7.3.2023 pod sp.zn. 1D 77/2020-335, Dnot 173/2020, ktorá je na čl. 335 spisu).

40. Žalovaná na poslednom pojednávaní vo veci dňa 5.9.2024 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu potom, ako bol obsah zápisnice o rozvrhovom konaní oboznámený súdom, požadovala, aby
o túto konkrétnu čiastku (26.545,77 eur), ktorá pripadla v rámci likvidácie dedičstva žalobcovi, bol

ponížený zostatok ručením zabezpečeného dlhu (žiadala teda pripočítať túto čiastku k výške dovtedy
už poručiteľom uhradeného dlhu). Ako vypláva z obsahu zápisnice o pojednávaní, do doby zákonnej
koncentrácie konania (t.j. do doby ako súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie na súde prvej inštancie
za skočené) žalobca toto tvrdenie žalovanej (čo do základu ani čo do výšky) ani nepopieral, ani
nespochybňoval.

41. Podľa § 548 ods. 1 OZ, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ
písomne vyzval.42. Žalovaná primárne ťažiskovo namieta vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v jeho
vyhovujúcej časti tvrdiac, že dlh poručiteľa zabezpečený jej ručiteľským záväzkom zanikol splnením už
za života poručiteľa, čím zanikol aj jej ručiteľský záväzok voči nemu, keď zostatok dlhu (nad rámec

nesporne uhradenej sumy 37.055,- eur), splnil samotný dlžník hotovostnými úhradami. Preskúmaním
rozhodujúcich skutočností odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nespôsobilú spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia.

43. V sporovom konaní o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí prejednací princíp, ktorý spočíva v

tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy
pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za
zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto
smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z
príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného
práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu,

ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd
rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len
tiedôkazy,ktorétietonavrhli,bolojednaknažalobcovi,akýmspôsobomsvojnárokformulovalanaakých
skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a na strane druhej bolo na žalovanej, akú obranu a na akých
skutočnostiach založenú zvolila a tiež bolo vecou jej racionálneho posúdenia, či ňou tvrdené skutočnosti

je spôsobilá aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia nepodložená
dôkazmi, jej môžu priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti na tvrdenia nadväzujúcej sa nutne musí prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre
tú-ktorú stranu, ktorá bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu ktorých skutočností
aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaná neprodukovala, ale ani nenavrhovala vykonať také dôkazy,

ktoré by jej tvrdenia o zániku celého dlhu jeho splnením za života dlžníka a v nadväznosti na to aj
jej ručiteľského záväzku, na ktorých tvrdeniach zakladala svoju obranu preukázala, ktoré by teda boli
spôsobilé k záveru o absencii vážnejších pochybností o ňou tvrdenom faktickom a právnom stave
dotknutého dlhu, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jej neprospech vydané rozhodnutie.

44. Pravdou je, že dlh jeho splnením zanikne (§ 559 OZ), pričom k jeho zániku môže dôjsť predovšetkým
jeho splnením samotným dlžníkom, v ktorom prípade nadväzne na to zanikne aj ručiteľský záväzok,
ktorým bol dlh zabezpečený. V okolnostiach tejto veci, však vznik takejto situácie z dokazovania
nevyplynul. Tvrdenia o splatení celého dlhu zabezpečeného ručením žalovanej, t.j. aj nad rámec
nesporne uhradenej časti 37.055,- eur a to prostredníctvom hotovostných platieb tak pôvodná veriteľka I.

F.,akoajžalobcapopreli.Žalovanátietotvrdeniapreukazovalalenzápismivzošiteavýpoveďoudlžníka,
pričom v zošite zapísané platby nie sú opatrené (verifikované) ani podpisom žalobcu, ani pôvodnej
veriteľky, ktoré zápisy súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nespôsobilé k záveru, že ich možno
považovať za kvitanciu v zmysle § 569 OZ (teda potvrdenie veriteľa o plnení dlhu zo strany dlžníka).
K odlišnému záveru nebola spôsobilá ani výpoveď svedka J. F., ktorý síce vypovedal, že C. H. dával

žalobcovi peniaze v hotovosti, avšak nevedel uviesť koľko, kedy ani na základe akého právneho titulu.
I keď samozrejme vzhľadom na v konaní zjavnú určitú históriu vzájomných vzťahov medzi stranami, tiež
pôvodnou veriteľkou a nebohým dlžníkom nemožno vylúčiť, že k určitým hotovostným plneniam mohlo
dôjsť,výsledkydokazovaniavšakniesúspôsobilékzáveru,žetomubezpochybnostíajdošloaužvôbec
nie kedy a v akej výške to malo byť, pričom na domnienkach súdne rozhodnutie založiť nemožno. Keďže

dôkazy v potrebnej kvalite na preukázanie tvrdenia v tomto smere žalovaná nepredložila a tie, ktoré
predložila argumentačne nie sú spôsobilé k ňou požadovanému záveru, nemožno súdu prvej inštancie
vytknúť, ak túto obrannú argumentáciu žalovanej neposúdil ako spôsobilú k záveru o zániku celého
dlhu zabezpečeného ručením jeho splnením za života poručiteľa (prostredníctvom splatenia jeho zvyšku
hotovostnými platbami).

45. Ďalšia ťažisková odvolacia argumentácia žalovanej spočíva v tvrdení o zániku pohľadávky žalobcu
zabezpečenej ručením a to odkazom na ust. § 209 veta prvá CMP a § 471 ods. 2 veta druhá OZ,
v ktorých je podľa nej formulované pravidlo o zániku všetkých pohľadávok tak, že dňom právoplatnosti
uznesenia o skončení likvidácie dedičstva zanikajú všetky pohľadávky veriteľov poručiteľa, v súvislosti

s čím poukazuje na odbornú literatúru (príkladmo Komentár k CMP), tiež uznesenie KS v Bratislave zo
dňa 20.03.2016 sp. zn. 51Cb/22/1997. Aj táto námietka je bez dopadu na vecnú správnosť vyhovujúcej
časti rozhodnutia.46. Ťažiskovým pre zodpovedanie tejto námietky bolo vyriešenie právnej otázky, či pri zániku
neuspokojenej pohľadávky veriteľa (proti poručiteľovým dedičom) právoplatným skončením likvidácie
dedičstva, zanikne aj zabezpečenie tejto pohľadávky, poskytnuté treťou osobou v podobe ručenia.

47. Inštitút ručenia patrí medzi špecifické právne prostriedky - zaisťovacie inštitúty a má akcesorickú a
subsidiárnu povahu. Subsidiarita ručenia vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia zabezpečenej
pohľadávky, ktorý sa uplatní len vtedy, ak pohľadávka nebola dlžníkom dobrovoľne splnená a ani
nezanikla iným spôsobom. Akcesorickým je ručenie najmä preto, že vzniká iba vtedy, ak platne vznikla aj

pohľadávka, ku ktorej zaisteniu má slúžiť, a že dochádza k jeho zániku, ak zanikla zaistená pohľadávka.
Ručenie má okrem zaisťovacej aj uhradzovaciu funkciu, ktorá po splatnosti zaistenej pohľadávky vytvára
zdroj uspokojenia pohľadávky veriteľa v prípade, že hlavný záväzok nebude včas, alebo riadne splnený.
Súdna prax zastáva názor, že na uplatnenie pohľadávky, ktorá bola zaistená treťou osobou (napríklad
ručením),nemávplyvfakt,žedlžníkzomrelažetuniejenikto,ktobyzajehodlhyzodpovedal,poprípade
že jeho dedičia zodpovedajú za dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Preto v prípade, že

povinnosť plniť smrťou dlžníka nezanikla, nemohlo zaniknúť ani zabezpečenie pohľadávky dlžníkovho
veriteľa, vrátane zabezpečenia ručením, na ktorom závere nič nemení ani ustanovenie § 470 ods. 1
Obč. zák., pretože upravuje len zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy, a nie prechod dlhov na
nich; nemožno preto z neho ani dovodzovať, že by smrťou dlžníka zanikali jeho dlhy, ak prevyšujú cenu
nadobudnutého dedičstva, a ani to, že sa vzťahuje na iné osoby ako dediča (napríklad na ručiteľa).

V tomto smere správne súd prvej inštancie odkazuje na právny názor najvyššej súdnej autority (NS SR)
vyslovený v rozhodnutí pod sp. zn. 1MObdo V 8/2007 zo dňa 28.01.2008, v ktorom má vyššie uvedená
názorová línia oporu.

48. Nariadenie likvidácie dedičstva postupom podľa § 205 a nasl. CMP má za následok, že všetok

majetok, o ktorom sa podarilo zistiť, že patril poručiteľovi, súd speňaží, a že výťažok získaný speňažením
poručiteľovho majetku bude rozvrhnutý medzi veriteľov poručiteľa. Právoplatným skončením likvidácie
dedičstva zaniknú proti dedičom neuspokojené pohľadávky veriteľov a ich zabezpečenie (§ 209 veta
prvá CSP). Ťažiskovou otázkou či pri zániku neuspokojenej pohľadávky veriteľa (proti poručiteľovým
dedičom) právoplatným skončením likvidácie dedičstva, zanikne aj zabezpečenie tejto pohľadávky,

poskytnuté treťou osobou v podobe ručenia sa súdy opakovane už zaberali, príkladmo NS ČR
vo svojom rozsudku pod sp. zn. 21 Cdo 919/2014 zo dňa 26.02.2015 dospejúc k záveru, že
právoplatným skončením likvidácie dedičstva nezaniká ručenie, ktoré prevzal ručiteľ na zabezpečenie
pohľadávok poručiteľových veriteľov, aj keď zostali pri rozvrhu výťažku speňaženia poručiteľovho
majetku neuspokojené. Vzhľadom k tomu, že k zániku neuspokojených pohľadávok veriteľov a ich

zabezpečeniu podľa ustanovenia § 175v ods. 4 prvej vety OSR (odvolací súd poznamenáva, že
na podmienky našej právnej úpravy podľa § 209 veta prvá CMP) dochádza "proti dedičom", a za
prihliadnutia na zmysel a účel likvidácie dedičstva, ktorá sa netýka právnych pomerov tretích osôb, treba
vyvodiť, že zaistenia, ktoré poskytli v prospech pohľadávok poručiteľových veriteľov tretie osoby (tiež
ručitelia), sa zánik práva podľa uvedeného ustanovenia nedotýka (a ani týkať nemôže, keďže ručitelia

ani nie sú účastníkmi konania o likvidácii dedičstva), s ktorým názorom najvyššej súdnej autority, plne
aplikovateľným aj na podmienky tejto veci sa odvolací súd plne identifikuje, keďže nezistil najmenší
dôvod sa od neho odchýliť. Z uvedených dôvodov teda v okolnostiach tejto veci, keďže síce ust. § 209
veta prvá CMP (tiež § 471 ods. 2 veta druhá OZ) na ktoré sa odvoláva žalovaná síce formulujú zánik
pohľadávok veriteľov poručiteľa dňom právoplatnosti uznesenia o skončení likvidácie dedičstva, avšak

výlučne proti dedičom, pričom zaistenia, ktoré poskytla v prospech pohľadávky poručiteľovho veriteľa
(jeho predchodcu) žalovaná ako ručiteľka, sa zánik práva podľa uvedených ustanovení nedotýka, súd
prvej inštancie nepochybil, keď žalovanú z titulu jej ručiteľského záväzku napriek nariadenej likvidácii
dedičstva (jej právoplatného skončenia) zaviazal k zaplatenia zostatku nesplateného dlhu poručiteľa,
ktorý nebol uhradený počas jeho života a v rozsahu, ktorý nebol uspokojený ani v rámci rozvrhového

konania v rámci nariadenej likvidácie majetku poručiteľa a to 11.399,23 eur (dlh zabezpečený ručením
75.000,- eur - 37.055,- eur čo je nesporná čiastka úhrady dlhu za života poručiteľa a - 26.545,77 eur
vyplatených žalobcovi v rámci rozvrhového konania pri likvidácii dedičstva po dlžníkovi). Pokiaľ by
žalovaná bola vo vzťahu k žalobcovi len v postavení dediča po poručiteľovi (dlžníkovi), nepochybne
by bola úspešnou odvolávkou na § 209 veta prvá CMP, keďže v dôsledku právoplatného skončenia

likvidácie dedičstva dlžníka, voči nej ako dedičke všetky neuspokojené pohľadávky zanikli, keďže táto je
ale tiež v pozícii ručiteľky vo vzťahu k dotknutému dlhu a žalobca svoj nárok voči nej ani neodvodzuje od
zodpovednosti žalovanej ako dedičky za dlhy poručiteľa, ale z jej povinnosti z titulu ručiteľského záväzku,
nemohla byť so svojou argumentáciou v tomto smere úspešnou. Odvolací súd tak nezistil, že súd prvejinštancie by svojím rozhodnutím mal nastoliť rozpor medzi ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít,
jeho rozhodnutie nemožno označiť ani za prekvapivé a rovnako nie je pravdou tvrdenie žalovanej, že
dôkazy svedčia v prospech odlišného, na jej prospech vydaného rozhodnutia.

49. V konečnom dôsledku žalovaná namieta, že konanie žalobcu spočívajúce v uplatnení podľa nej
duplicitného plnenia s ohľadom na to, že si je vedomý, že k splneniu dlhu došlo ešte za života poručiteľa,
nemožno považovať za poctivé a súladné s dobrými mravmi, s nemožnosťou žalobcovi aj z týchto
dôvodov nárok priznať. Žalobu tak považuje za tzv. šikanózny výkon práva. Ani táto námietka však nemá

oporu v dokazovaním preukázaných okolnostiach veci.

50. Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi znamená, že sa výkon práva ocitá v rozpore s uznávaným
názorom majority spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch určuje, aký má byť výkon práv, aby bol
v súlade so základnými a všeobecne uznávanými a rešpektovanými zásadami mravného správania
sa členov spoločnosti. Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy,

ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v
prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom,
pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické
tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V zmysle § 3 ods. 1 OZ však nestačí

akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom
v súlade s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej
spoločnosti, aj vzhľadom na verejnú mienku, neakceptovateľná.

51. V konaní v podmienkach tejto veci však nebolo preukázané žalovanou, ale ani inak nevyšlo najavo

také konanie žalobcu, vo svetle ktorého by bolo možné uvažovať o tom, že uplatnenie jeho nároku voči
žalovanej ako ručiteľke v tomto konaní by vo svetle imperatívu dobrých mravov malo byť neudržateľným.
Pokiaľ to žalovaná odvodzuje od tvrdenia o duplicitne uplatňovanom nároku (keď ako tvrdí žalobca
má vedomosť, že dlh bol za života dlžníka splnený), tak takéto skutočnosti z dokazovania nevyplynuli.
Pravdou však je, že súd sa nemusí v rámci dokazovania dostať k poznaniu skutočného stavu veci,

pretože je na stranách sporu dôkazy akej kvality z hľadiska výpovednej hodnoty o skutočnom stave veci
vyprodukujú a len v limitoch zistení z takýchto dôkazov plynúcich, je možné zo strany súdu zistený stav
veci posudzovať a na týchto aj svoje rozhodnutie zakladať. Preto aj možnosť tvrdená žalovanou, ak by
bola pravdivá by bola spôsobilou k záveru o šikanóznom, nepoctivom výkone práva žalobcu voči nej,
keďže však tvrdené okolnosti preukázané neboli, v prípade ak by boli pravdivými, sú spôsobilé len k

možnosti subjektívneho ťaživého prežívania tejto situácie subjektom, ktorý by tento stav navodil, pokiaľ
by samozrejme jeho vlastný morálny kompas bol aktívny.

52. Odvolacie námietky žalovanej tak nebolo možné posúdiť ako dôvodné.

53. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu, táto je ťažiskovo založená na tvrdeniach, že sumu
získanú z majetku poručiteľa (dlžníka) v rámci likvidácie dedičstva nie je možné započítať na úhradu
ručiteľského záväzku žalovanej, že táto suma išla na úhradu iného poručiteľovho dlhu voči žalobcovi,
naviac,žečiastkauvedenásúdom,ktorúmalzískaťvrámcilikvidácieaniniejesprávna(tvrdí,žesprávne
získal rozvrhom sumu 25.797,92 eur) a v konečnom dôsledku, že suma 26.545,77 eur (ak by aj s ňou

uvažoval ako správnou) bola uhradená žalobcovi z titulu dlhu poručiteľa C. H., nie z titulu ručiteľského
záväzku žalovanej, bola teda uhradená akoby poručiteľom, nakoľko bola zaplatená z jeho majetku a
žiaden všeobecne záväzný právny predpis neprikazuje žalobcovi uskutočniť nejaké započítanie.

54. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností ani odvolaciu argumentáciu žalobcu neposúdil odvolací

súd ako spôsobilú k zmene napadnutého rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti (voči ktorej odvolanie
žalobcu prirodzene smerovalo).

55. Primárne pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že čiastka pripadnutá mu v rámci likvidácie dedičstva
po dlžníkovi mala byť určená na úhradu iného dlhu, ako toho, ktorý bol zaistený ručením žalovanej

a tiež, že správne má byť táto čiastka vo výške 25.797,92 eur, ide o tvrdenia, ktoré žalobca v rámci
zákonnej koncentrácie konania pred súdom prvej inštancie (t.j. do doby ako súd prvej inštancie vyhlásil
dokazovanie za skončené) neprodukoval, ide teda o tzv. novoty v odvolacom konaní, subsumovateľné
pod dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP (dotváranie skutkového stavunovotami, ktorý žalobca výslovne ani neuplatňuje), a nie sú spôsobilé k ich odvolaciemu prieskumu (sú
z neho diskvalifikované) z hľadiska dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu,
že vo vzťahu k nim si žalobca nesplnil svoju zákonom predpísanú povinnosť spočívajúcu v dôkaznom

bremene o ich prípustnosti v odvolacom konaní z hľadiska naplnenia zákonných predpokladov
uvedených v ust. § 366 CSP (splnenie týchto predpokladov dokonca ani netvrdil).

56. Nad rámec toho však vo vzťahu k tomu, či súd prvej inštancie správne ponížil vzhľadom na
okolnosti veci dlh poručiteľa a tým aj ručiteľský záväzok žalovanej o čiastku 26.545,77 eur odvolací

súd uvádza, že ani v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie nič zásadné vytknúť. Predovšetkým
čiastka 26.545,77 eur s ktorou súd prvej inštancie pracoval ako so sumou, ktorá pripadla v rámci rozvrhu
(priamo sa uvádza že bude poslaná na označený účet žalobcu) vyplýva priamo z výroku zápisnice
z rozvrhového pojednávania spísanej na notárskom úrade F. F. J. so sídlom v Partizánskom zo dňa
7.3.2023 pod sp.zn. 1D 77/2020-335, Dnot 173/2020, ktorá je na čl. 335 spisu, teda je uvedená
v rozhodnutí správne a správnosť tejto jej výšky žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal

(nespochybňoval), rovnako ako ani tvrdenie žalovanej, že o túto čiastku je potrebné ponížiť rozsah
dlhu krytého jej ručiteľským záväzkom. Ustanovenie § 186 ods. 2 CSP oprávňuje súd, aby si osvojil
skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Existencia tohto oprávnenia vychádza
zo všeobecnej skúsenosti, že v kontradiktórnom spore možno s vysokou mierou pravdepodobnosti
predpokladať správnosť skutkových tvrdení, na ktorých sa vzájomne súperiace strany v konfliktnej

situácii civilného sporu napriek tomu dohodnú. Limitom, ktorý má posilniť procesnú zodpovednosť
strán a viesť ich k tvrdeniu pravdivých skutočností je norma, podľa ktorej súd neprihliada na zmeny
zhodných skutkových tvrdení (§ 186 ods. 2 veta druhá CSP). Pojem „zhodné tvrdenia“ možno obsahovo
stotožniť s nespornými tvrdeniami (§ 151 CSP). De iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje
právna domnienka uvedená v § 151 ods. 1, podľa ktorej domnienky platí, že skutkové tvrdenie je

nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), k čomu došlo tiež
v okolnostiach posudzovanej veci, keď žalobca pred súdom prvej inštancie nepoprel ani správnosť výšky
sumy, pripadnutej mu v rozvrhovom konaní, ani jej účel z hľadiska požiadavky žalovanej o pripočítaní
tejto čiastky na úhradu dlhu krytého jej ručením, čím ich súd prvej inštancie považoval správne za de
iure nesporné a z týchto pri svojom rozhodovaní aj vychádzal. Nedostatok aktivity žalobcu v tomto smere

nemôže ísť na ťarchu správnosti rozhodovania súdu prvej inštancie.

57. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, sú tiež zostávajúce námietky žalobcu
v tom zmysle, že ak by aj suma 26.545,77 eur (ak by s ňou uvažoval ako správnou) bola poukázaná
žalobcovi v rámci likvidácie dedičstva, tak to bolo z titulu dotknutého dlhu poručiteľa C. H., nie

z titulu ručiteľského záväzku žalovanej, pretože by takto bola uhradená akoby poručiteľom, keďže bola
zaplatená z jeho majetku a jemu nič neprikazuje uskutočniť jej započítanie na splnenie ručiteľského
záväzku. Vyššie uvedené námietky nie sú dôvodné, pretože sú v priamom rozpore s podstatou
a zmyslom inštitútu ručenia, ako je tento upravený v právnom poriadku. Subsidiarita ručenia tak, ako
to bolo už uvedené aj v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia vyjadruje, že ide o podporný

zdroj uspokojenia zabezpečenej pohľadávky, ktorý sa uplatní len vtedy, ak pohľadávka nebola dlžníkom
dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom, konkrétne tiež uspokojením z majetku dlžníka
v rámci nariadenej likvidácie dedičstva. Akcesorickým je ručenie najmä preto, že dochádza k jeho zániku
v časti, v akej zanikla zaistená pohľadávka, pričom ručiteľ môže tiež v plnom rozsahu voči veriteľovi
uplatniť všetky námietky, na uplatnenie ktorých je oprávnený dlžník, vrátane uplatnenia započítania.

V okolnostiach tejto veci preto v časti úhrady dlhu či už samotným dlžníkom za jeho života, či už v časti,
ktorá na úhradu pripadla žalobcovi speňažením majetku dlžníka, zanikol aj rozsah ručiteľského záväzku
žalovanej, ktorá bola v plnom rozsahu oprávnenou požadovať (identicky ako samotný dlžník) započítať
na dlh všetky plnenia, ktoré by boli spôsobilé redukovať zostatok nesplneného dlhu (ktorú jej požiadavku
žalobca pred súdom prvej inštancie ani nespochybnil) keď odlišná konštrukcia podsúvaná žalobcom nie

je udržateľnou.

58. Sumárne tak možno konštatovať, že všetky vyššie uvedené námietky produkované oboma
odvolateľmi, neboli spôsobilé k záveru o naplnení dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP.

59. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež žalobcom označené uplatnenie
dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (nevykonanie navrhovaných dôkazov),
keďže tento žiaden dôkaz, ktorý ním mal byť v konaní navrhnutý a súdom nevykonaný v odvolanínekonkretizuje, naviac predtým, ako súd prvej inštancie na poslednom pojednávaní vo veci vyhlásil
uznesením dokazovanie za skončené (vychádzajúc z obsahu zápisnice), obe strany sporu, teda aj
žalobca prostredníctvom svojho PZ vyhlásili, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú, čo ho už

samo osebe diskvalifikuje z odvolacieho prieskumu vo svetle naplnenia vyššie uvedeného odvolacieho
dôvodu.

60. Sumárne tak žiadna z odvolacích námietok produkovaných odvolateľmi nebola spôsobilá k vydaniu
na ich prospech vyznievajúceho rozhodnutia.

61. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie v znení vydaného opravného
uznesenia ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca ani žalovaná v odvolaniach
proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé

k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd
prvej inštancie.

62. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
2 CSP tak, že stranám vzhľadom na to, že ani jedna nebola v odvolacom konaní úspešnou vo vzťahu

k svojmu odvolaniu, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).