Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, July 21, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sžfk/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202152
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1017202152.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD.,
v právnej veci žalobcu: BEST MEAT, s. r. o., IČO: 46 645 217, so sídlom Jenisejská 45A, 040 12
Košice, zastúpený advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI, s. r. o., so
sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4 Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102164344/2017 z 12. októbra 2017, o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/310/2017-59 z 29. apríla 2020,

takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/310/2017-59
z 29. apríla 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102164344/2017 z 12. októbra 2017
a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101630985/2017 z 25. júla 2017 zrušuje a vec vracia
Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj

konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013. Daňová kontrola
sa začala 18. októbra 2013, v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, v dôsledku čoho správca dane
vrátenie nadmerného odpočtu pozdržal podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Daňová kontrola sa skončila 30. júna

2017 a následne správca dane 10. júla 2017 vrátil žalobcovi sumu zadržiavaného nadmerného odpočtu.
2. Rozhodnutím č. 101630985/2017 z 25. júla 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) správca dane
priznal žalobcovi náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu za obdobie 26.04.2014 do 10.07.2017
vo výške 3 203,40 eur vypočítanú podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení ku dňu vydania
rozhodnutia, pričom vychádzal z úrokovej sadzby vo výške 1,5 % ako minimálnej sadzby podľa
uvedeného ustanovenia, keďže dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
nedosiahol túto hodnotu.

3. Žalovaný rozhodnutím č. 102164344/2017 z 12. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný odmietol argument žalobcu, že vzhľadom na
zásadu ekvivalencie mala byť úroková sadzba vo výške 10 % podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „Daňový poriadok“) ako pri podobných nárokoch podľa vnútroštátneho práva. Žalovaný tiež
odmietol argument, že vzhľadom na zásadu efektivity má byť úroková sadzba vyššia, aby dostatočne
kompenzovala finančnú stratu z dôvodu nezákonne zadržiavaného nadmerného odpočtu. Poukázal na

to, že nadmerný odpočet bol vrátený včas v lehote 10 dní od ukončenia daňovej kontroly podľa § 79
ods. 6 zákona o DPH, teda nebola naplnená hypotéza § 79 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého
úrok vo výške 10 % patrí pri oneskorenom vrátení daňového preplatku (v tomto prípade nadmerného
odpočtu). Správca dane postupoval podľa platnej a účinnej slovenskej legislatívy a úrok vo výške 10 %
by bol vyšší, než aký by bolo možné dosiahnuť na bankovom trhu.

II.
Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
4. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej argumentoval
porušením zásady ekvivalencie a efektivity podobne ako v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu
dane, pričom naďalej argumentoval aj tým, že zásada ekvivalencie je porušená aj tým, že v prípade
omeškania na strane daňového subjektu je úrok voči štátnej pokladnici ustanovený podľa § 156 ods.

2 Daňového poriadku až vo výške 15 %. Žalobca ďalej dôvodil, že úrok zo zadržiavania nadmerného
odpočtumásankčnúpovahu,atedanevyhnutnenemusíkopírovaťvýškubankovýchúrokovýchsadzieb.
Žalobca spochybnil aj to, že nárok na úročenie sumy zadržaného nadmerného odpočtu vzniká až
uplynutím lehoty 6 mesiacov.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len správny súd“) správnu žalobu rozsudkom č. k. 2S/310/2017-59 z

29. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ako nedôvodnú zamietol.
6. Uviedol, že zo smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „smernica Rady č. 2006/112/ES“) nevyplýva
konkrétna výška úroku ani doba, za ktorú sa má vyplatiť. K argumentu s poukazom na výšku úroku 15 %
v prípade omeškania na strane daňového subjektu správny súd uviedol, že kompenzácia za zadržaný

nadmerný odpočet nemôže mať sankčnú povahu voči správcovi dane, keďže štát a daňový subjekt nie
sú v rovnakom postavení, preto nie je možné hovoriť o reciprocite a vyváženosti vzájomných práv a
povinností. Správny súd dospel k záveru, že výška úroku podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH, aj určenie
doby, za ktorú sa tento úrok platí, sú v súlade so smernicou Rady č. 2006/112/ES, pričom požadovanie
úroku vo výške 10 % podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku by prevyšovalo zhodnotenie dostupné na

bankovom trhu.
III.
Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
7. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú
sťažnosť, v ktorej uplatňuje dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“).
8. Poukazuje na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako
„NS SR“) z 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 (ďalej len „stanovisko sp. zn. Snj 36/2019“), pričom
tvrdí, že správny súd rozhodol v rozpore s týmto stanoviskom, keď uplatnil úpravu § 79a zákona o DPH,
hoci daňová kontrola vo veci sťažovateľa sa začala do 31. decembra 2016.

9. Sťažovateľ odkazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej ak pri zadržaní nadmerného
odpočtu zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného
odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované
zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Ďalej podľa tejto judikatúry
vnútroštátne právne poriadky každého členského štátu musia stanoviť podmienky, za akých sa majú

zaplatiť úroky z omeškania, pričom pri tomto musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity tak, ako
sú tieto zásady vykladané Súdnym dvorom EÚ.
10. Sťažovateľ je toho názoru, že vnútroštátna úprava uvedená v § 79a zákona o DPH odporuje právu
Európskej únie a zásadám ekvivalencie a efektivity. Správny súd mal na vec aj s ohľadom na tento záver
uplatniť režim podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.

11. Sťažovateľ poukazuje aj na sankčnú povahu úroku za zadržaný nadmerný odpočet. Výšku sadzby
preto nie je možné porovnávať s hladinou sadzieb na bankovom trhu. V tejto súvislosti odkazuje na
výšku úrokovej sadzby, ktorá je 15 %, a to v prípade omeškania na strane daňového subjektu.
12. Sťažovateľ napokon namieta aj obdobie, za ktoré sa úrok za zadržaný nadmerný odpočet počíta.
Podľa neho neexistuje žiadny dôvod, prečo by po dobu 6 mesiacov mohol správca dane zadržiavať bez

akejkoľvek sankcie finančné prostriedky, na ktoré má daňový subjekt zákonný nárok.
13. Sťažovateľ požaduje zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu a vrátenie veci, alternatívne
zmenu tohto rozsudku a zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane s vrátením veci
správcovi dane.14. Žalovaný sa vyjadril, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Dostatočne určité
pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v

právnom poriadku Slovenskej republiky existuje a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly“ podľa § 79a zákona o DPH. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po
dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nevyhnutné odlíšiť od
úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 Daňového
poriadku.

15. K dobe, počas ktorej sa zadržaný nadmerný odpočet úročí, žalovaný uviedol, že v kontexte §
79a ods. 2 zákona o DPH má štát šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať
oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov
vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po
uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu by bol obmedzený výkon práva štátu na
zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.

16.Dňa1.augusta2021začalNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepubliky(ďalejajako„Najvyššísprávny
súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal NS SR v správnom
kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť
bola predložená NS SR 18. septembra 2020 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp. zn. 2

Sžfk 42/2020. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky a pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej.
17. Najvyšší správny súd uznesením sp. zn. 2 Sžfk 42/2020 z 29. novembra 2022, právoplatným 16.
januára 2023, prerušil konanie o tejto kasačnej sťažnosti až do vydania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

vo veci SOLE-MiZo, C-426/22, a to pre súvis s touto vecou Súdneho dvora EÚ pokiaľ ide o otázku výšky
úroku, ktorá je v tomto konaní spornou.
18. Následne na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 5 bola posudzovaná vec prerozdelená do ôsmeho senátu
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej koná a rozhoduje v zložení: predsedníčka

senátu JUDr. Anita Filová (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková a sudca JUDr.
Rastislav Dlugoš, PhD.
19. Súdny dvor EÚ vo veci C-426/22 vydal dňa 20. júna 2023 uznesenie podľa článku 99 Rokovacieho
poriadku Súdneho dvora EÚ, ktorým rozhodol v prejudiciálnom konaní. Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky následne uznesením sp. zn. 2 Sžfk 42/2020 z 25. októbra 2023, právoplatným 6. novembra

2023, rozhodol o pokračovaní v konaní.
20. Uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/42/2020 z 28. marca
2024 senát 8S postúpil podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP vec veľkému senátu Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky, keďže pri rozhodovaní dospel k právnemu názoru odlišnému od právneho
názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného pod sp. zn. 3 Sžfk

4/2019 zo 17. apríla 2019.
21. Následne uznesením sp. zn. 19SVs 4/2024 z 13. februára 2025 veľký senát Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky vec postupom podľa § 466 ods. 5 písm. b) bod 2 SSP vrátil senátu 8S
Najvyššieho správneho súdu, nakoľko vyhodnotil, že neboli splnené zákonné podmienky na predloženie
veci veľkému senátu.

IV.
Posúdenie kasačného súdu
22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP)
a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
23. Kľúčovými právnymi otázkami, k vyriešeniu ktorých bol kasačný súd sťažovateľom vyzvaný, boli, či
(i) právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly obsiahnutá v §
79a zákona o DPH, čo do výšky úroku, ako aj doby, za ktorú sa má náhrada poskytovať, zodpovedá
čl. 183 smernice Rady č. 2006/112/ES, konkrétne, či táto právna úprava zodpovedá zásadám daňovej

neutrality, ekvivalencie a efektivity, (ii) v prípade záveru o rozpore právnej úpravy s článkom čl. 183
smernice Rady č. 2006/112/ES, či kasačnému súdu prináleží neaplikovať ustanovenie § 79a zákona o
DPH, a ak áno, ako nastaviť pravidlá tejto náhrady tak, aby zodpovedali zásadám daňovej neutrality,
efektivity a ekvivalencie v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ k tejto problematike. Spornou nieje otázka, či nárok na zúročenie za nadmerný odpočet zadržaný počas vykonávania daňovej kontroly
vôbec vznikol.
24. Pre úplnosť pred samotným meritórnym posúdením veci kasačný senát uvádza, že po vrátení veci

veľkým senátom identifikoval vec kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28. mája 2020, v ktorom
bol posudzovaný súlad § 79a zákona o DPH s čl. 183 smernice Rady č. 2006/112/ES s tým záverom,
že § 79a zákona o DPH vyhovuje zásadám daňovej neutrality, ekvivalencie a efektivity.
25. Kasačný súd však aj napriek existencii tohto rozhodnutia už opätovne vec nepredkladal veľkému
senátu. Dôvodom pre opätovné neaktivovanie veľkého senátu bola skutočnosť, že rozhodnutie sp.

zn. 8Sžfk/48/2019 z 28. mája 2020, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 28/2021, je prekonané nižšie citovanou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ, ktorá má pri posudzovaní súladu vnútroštátnej právnej úpravy s čl. 183 smernice
Rady č. 2006/112/ES prednosť.

IV. A
Legislatívny rámec
26. Podľa čl. 183 smernice 2006/112/ES: Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane
prevyšujevýškusplatnejDPH,členskéštátymôžurozdielbuďpreniesťdonasledujúcehoobdobia,alebo
ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť

rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
27. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2021: Ak v zdaňovacom období
vznikneplatiteľovinadmernýodpočet,odpočítaplatiteľnadmernýodpočetodvlastnejdaňovejpovinnosti
v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať
nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad

vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového
priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet
vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný
podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v
ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom

období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa
nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie
obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
28. Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2021: Ak platiteľ uplatňuje nadmerný

odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní
daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento
nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný
odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu
podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad

vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového
priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov
v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom
kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do
dňa odstránenia nedostatkov alebo do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného podľa

osobitného predpisu, 29ba) pričom nadmerný odpočet sa vráti vo výške určenej v tomto rozhodnutí.
29. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH: Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od
skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom.
30. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH: Ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia
šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo
ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného
odpočtu“) podľa odseku 2.
31. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH: Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške

dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka,
za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte
úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta
zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňanasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5
do dňa jeho vrátenia vrátane.

IV.B
Judikatúra Súdneho dvora
32. Kasačný súd pri analyzovaní veci vzhľadom na jej rozmer v práve Európskej únie daný transpozíciou
smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(Ú. v. EÚ L 347, 11. 12. 2006, s. 1), vychádzal pri hodnotení vnútroštátnej právnej úpravy z toho, že

Súdny dvor EÚ uznal, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v zásade predĺžená na
účely vykonania daňovej kontroly (rozsudok vo veci Molenheide a i. z 18. decembra 1997, spojené veci
C-289/94, C-340/95, C-401/95, C-47/96, bod 41). Súdny dvor EÚ však súčasne zdôraznil, že keďže
zdaniteľnáosobadočasnenemôžedisponovaťfinančnýmiprostriedkamivovýškenadmernéhoodpočtu,
je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím
je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (uznesenie vo veci Kovozber z 21. októbra 2015,

C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra; tiež rozsudky vo veci technoRent International a i. z 12.
mája 2021, C-844/19, body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37).
33. Súdny dvor EÚ ďalej uviedol, že hoci v prípade neexistencie právnej úpravy Únie prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť
takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky musia

dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (rozsudok vo veci Sole-
Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági z 23. apríla 2020, spojené veci C-13/18 a C-126/18, body 30 a 37 a
tam citovaná judikatúra; uznesenie vo veci ZSE Elektrárne z 5. októbra 2023, C-151/23, bod 29). Pod
zásadou ekvivalencie sa rozumie, že uvedené vnútroštátne ustanovenia nesmú byť menej priaznivé než
pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu a pod zásadou efektivity

sa zase rozumie to, že takéto vnútroštátne ustanovenia nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne
sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie [rozsudok vo veci Varhoven administrativen sad (Zrušenie
napadnutého ustanovenia) z 24. novembra 2022, C-289/21, bod 33 a tam citovaná judikatúra]. Prináleží
však vnútroštátnym súdom, ktoré majú ako jediné priame poznatky o vnútroštátnom práve, aby overili,
či podmienky zabezpečujúce vo vnútroštátnom práve ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej

právomoci vyplývajú z práva Únie, sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity a aby preskúmali
predmet a podstatné náležitosti údajne podobných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z tohto dôvodu
musia tieto vnútroštátne súdy overiť podobnosť dotknutých prostriedkov z pohľadu ich predmetu, príčiny
a podstatných prvkov (rozsudok vo veci Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági, už citovaný, bod 40).
34. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že na účely stanovenia spôsobu úročenia je potrebné prihliadať na

zásadu neutrality systému DPH tak, aby nebola narušená tým, že daňovník by znášal celé bremeno
tejto dane alebo jeho časť. Súdny dvor EÚ uviedol, že opatrenia prijaté členskými štátmi musia najmä
umožniť zdaniteľnej osobe získať za primeraných podmienok späť celú sumu pohľadávky vyplývajúcu
z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie musí byť vykonané v primeranej lehote a že
prijatý spôsob vrátenia nesmie v žiadnom prípade vystaviť zdaniteľnú osobu žiadnemu finančnému riziku

(uznesenie vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó zo 17. júla 2014, C-654/13, bod 31).
35. Súdny dvor EÚ v rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági
Zrt. (C-126/18) z 23. apríla 2020 v bode 51 uviedol, že právo Únie a osobitne zásada efektivity a daňovej
neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov
z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH, zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej

lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej
centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá
nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej
straneúrokyzdotknutéhonadmernéhoodpočtuDPHsapočítajúzadanézdaňovacieobdobie,pričomsa
neuplatníúrok,ktoréhocieľomjekompenzovaťzdaniteľnejosobezníženiepeňažnejhodnotyspôsobené

uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. Okrem toho,
takáto prax nie je spôsobilá kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane, čo
je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (uznesenie vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023, C-426/22,
bod 48).
36. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ sa k existencii práva na úročenie za zadržaný nadmerný

odpočet vyjadril i v situáciách, keď išlo o regulárne daňové kontroly (rozsudok vo veci technoRent
International a i., už citovaný, bod 39; rovnako rozsudok vo veci Kovozber, už citovaný alebo vo veci
HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37), teda aj keď nebol nadmerný odpočet zadržaný v rozpore
s právom Únie (ako to bolo v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági Zrt.(C-126/18) z 23. apríla 2020 a vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023), ale keď nebol nadmerný odpočet
DPH vrátený v primeranej lehote.
37. K dobe, počas ktorej by sa zadržaný nadmerný odpočet mal úročiť, Súdny dvor EÚ uviedol, že

v prípade neexistencie právnej úpravy Únie patrí do procesnej autonómie členských štátov určenie
dátumu, od ktorého sú úroky dlhované, za rešpektovania zásad ekvivalencie a efektivity (uznesenie vo
ZSE Elektrárne, už citované, bod 30).
38. K otázke dĺžky tejto primeranej lehoty sa Súdny dvor EÚ vyjadril v rozsudku vo veci Kovozber,
už citovanom, kde v bode 26 uviedol: Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava

nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21
tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej
lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov
zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže
byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.
39. Lehotu 180 dní na vrátenie dane stanovenej pre nových platiteľov DPH označil Súdny dvor EÚ

rovnako za neprijateľnú v rozsudku vo veci Alicja Sosnowska C-25/07 z 10. júla 2008 v bode 27
a 33. Naopak v rozsudku vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 v bode 49
odobril vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňovala prenesenie DPH do troch zdaňovacích období
nasledujúcich po zdaňovacom období, v ktorom k predmetnému nadmernému odpočtu došlo.
40. Ďalej Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 v

bode 53 uzavrel, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na
účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak
toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.
Súčasne dodal, že keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu, jej hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením

úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.
41. Vo veci ZSE Elektrárne s.r.o. C-151/23 Súdny dvor EÚ tiež uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora
EÚ vyplýva, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok uvedených v čl. 183
smernice č. 2006/112/ES, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že
zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti (rozsudok z 12.

mája 2021, technoRent International a i., C-844/19, EU:C:2021:378, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).
Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok
vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční
v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob
vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Ak by zdaniteľná

osoba nemala nárok na úroky z omeškania v prípade, že k vráteniu nadmerného odpočtu DPH nedôjde
v primeranej lehote, vznikla by jej tým ujma, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 12. mája 2021, technoRent International a i., C-844/19, EU:C:2021:378, body 38
a 39, ako aj citovanú judikatúru). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho,

aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho,
čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (uznesenie z 21. októbra 2015, Kovozber,
C-120/15, EU:C:2015:730, bod 23). Ak teda v takom prípade dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu
DPH zdaniteľnej osobe v primeranej lehote, právo Únie nevyžaduje kompenzáciu dočasnej nemožnosti
disponovať s peňažnými sumami zaplatením úrokov z omeškania (pozri v tomto zmysle uznesenie z 21.

októbra 2015, Kovozber, C-120/15, EU:C:2015:730, bod 24) [body 23 až 26].

42. Súdny dvor EÚ tiež argumentuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží všetko, čo patrí do jeho
právomoci, aby zabezpečil plný účinok citovaného článku 183 tak, že podá výklad vnútroštátneho práva,
ktorý je v súlade s právom Únie (uznesenie vo veci ZSE Elektrárne, už citované, bod 29). Súdny dvor

EÚ však rovnako uviedol, a to v kontexte smernice č. 2006/112/ES a jej článku 183, že z ustálenej
judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie
v rámci svojej právomoci, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení v prípade potreby tým,
že z vlastnej právomoci neuplatní akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s týmto
ustanovením (rozsudok vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, už citovaný, bod 38).

43. Podľa záverov Súdneho dvora EÚ vo veci ZSE Elektrárne, C-151/23 z 5. októbra 2023, bod 28
prináleží vnútroštátnemu súdu, aby najmä vzhľadom na zásady neutrality, efektivity a ekvivalencie,
ako aj na všetky osobitosti veci, o ktorej rozhoduje, určil, či sa v prejednávanej veci má vrátenie
nadmerného odpočtu DPH považovať za uskutočnené v primeranej lehote, a pokiaľ zistí, že k tomutovráteniu v primeranej lehote nedošlo, určiť okamih, od ktorého sa úroky z omeškania pripočítajú k sume
nadmerného odpočtu.

IV.C
Rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci ZSE Elektrárne, s.r.o.
44. Ústavný súd SR nálezom vo veci ZSE Elektrárne, s.r.o. sp. zn. II. ÚS 152/2025 z 12. júna 2025 v
bode 35 skonštatoval nasledovné : „S prihliadnutím na účel zjednocujúceho stanoviska je preto potrebné
nahliadať na jeho účinky a „čítať“ jeho obsah ako odporúčanie alebo návod na úvahy pre jednotlivé

vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej rozhodovacej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok smernice
sozohľadnenímaktuálnejjudikatúrySúdnehodvoraajnapriekabsenciirelevantnejvnútroštátnejprávnej
úpravy v rozhodnom období. Pri rozhodovaní o veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených
do 31. decembra 2016 je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora a skúmať, či bola daňová
kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Na základe sporného
stanoviska najvyššieho súdu je možné len vziať do úvahy zákonodarcom prejavenú vôľu v neskoršom

právnom predpise (výška úroku, spôsob jeho určenia a lehota 6 mesiacov kontroly, počas ktorej sa
nadmerný odpočet neúročí, teda obsah § 79a) ako vhodný pomocný ukazovateľ pre úvahy a všeobecný
rámec pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v rámci
aktuálnej judikatúry Súdneho dvora....“
IV.D

Aplikácia legislatívneho a judikatúrneho rámca na práve posudzovanú vec
45. Daňová kontrola vykonávaná u sťažovateľa sa začala v roku 2013 a bola ukončená po 31. decembri
2016, konkrétne dňa 30. júna 2017. Je teda naplnená hypotéza ustanovená v § 85ke zákona o DPH a na
úročenie sumy zadržaného nadmerného odpočtu sťažovateľa sa má použiť ustanovenie § 79a zákona o
DPH.Sťažovateľvšaknamieta,ževýškaúroku,akoajdoba,zaktorúmuzazadržanýnadmernýodpočet

patrí náhrada podľa § 79a zákona o DPH, je nedostatočná s ohľadom na požiadavky práva Európskej
únie. Sťažovateľ sa s poukazom na zásady ekvivalencie a efektivity dožaduje priznania úroku vo výške
10 % podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Prvostupňovým rozhodnutím bola sťažovateľovi priznaná
náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu za obdobie 26.04.2014 do 10.07.2017 vo výške 3 203,40
eur vypočítaná podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH, pričom správca dane vychádzal z úrokovej sadzby

vo výške 1,5 % ako minimálnej sadzby podľa uvedeného ustanovenia, keďže dvojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol túto hodnotu.
46. Úlohou kasačného súdu bolo v prvom rade posúdiť, či náhrada za zadržiavanie nadmerného
odpočtu, tak ako je upravená v § 79a zákona o DPH, čo do výšky úroku, ako aj doby, za ktorú sa
má náhrada poskytovať, zodpovedá článku 183 smernice Rady č. 2006/112/ES, konkrétne, či táto

právnaúpravazodpovedázásadámdaňovejneutrality,ekvivalencieaefektivityvzmyslevyššiecitovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ.
47.Predsamotnýmposudzovanímsúladu§79aods.2zákonaoDPHsprávomÚniejealeeštepotrebné
sa argumentačne vysporiadať s účinkami smernice č. 2006/112/ES na slovenský právny poriadok. V
tomto smere Súdny dvor EÚ uviedol, a to i v tom kontexte, že v prípade smernice Rady č. 2006/112/ES

ide o smernicu, ktorá automaticky nemá priamy účinok, že je možné napriek tomu vnútroštátnu úpravu
odporujúcu článku 183 tejto smernice neuplatniť (už rozsudok vo veci Ratti z 5. apríla 1978, C-148/78,
bod 23; rozsudok vo veci TDC z 21. decembra 2016, C-327/15 bod 84).
Súladustanovenia§79aods.2zákonaoDPHsprávomÚnie,vovzťahukdobe,zaktorúpatrídaňovému
subjektu náhrada za zadržiavaný nadmerný odpočet (ďalej aj ako „úrok z nadmerného odpočtu“) počas

daňovej kontroly
48. Kasačný súd najskôr vyhodnocoval, či doba, za ktorú sa má náhrada poskytovať podľa ustanovenia
§ 79a ods. 2 zákona o DPH, zodpovedá právu Únie, konkrétne požiadavkám nastaveným už vyššie
citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že jeho závery
nedopadajú na situácie, kedy dochádza k preneseniu alebo k vráteniu nadmerného odpočtu v súlade

s Daňovým poriadkom (citované ustanovenia § 79 ods. 1, 2 a 5 Daňového poriadku) bez začatia
daňovejkontroly.Kasačnýsúdtakposudzovallenprimeranosťlehotyzadržiavanianadmernéhoodpočtu
z dôvodu uskutočnenej daňovej kontroly.
49. Súdny dvor EÚ vo svojej početnej judikatúre nastavil mantinely, v rámci ktorých sa vyhodnocuje,
či lehota, počas ktorej bol zdaniteľnej osobe zadržiavaný nadmerný odpočet aj z dôvodu vykonania

daňovej kontroly, je lehotou primeranou alebo nie. Z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že tieto sú
nastavené približne od prípustnej hranice lehoty troch mesiacov až do lehoty šiestich mesiacov (resp.
180 dní) začínajúcej/plynúcej odo dňa podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, vktorom nadmerný odpočet DPH vznikol, pričom lehotu šiestich mesiacov Súdny dvor EÚ už považuje
za neprimeranú (bližšie body 38 až 41).
50. Vychádzajúc z už citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ kasačnému súdu prináleží vyhodnotiť, či

zákonné podmienky, tak ako sú nastavené v § 79a ods. 2 zákona o DPH, zodpovedajú požadovaným
zásadám daňovej neutrality, efektivity a ekvivalencie, a to napriek tomu, že určenie tejto lehoty patrí do
procesnej autonómie členských štátov.
51. Podľa citovaných ustanovení zákona o DPH vrátenie nadmerného odpočtu prichádza do úvahy, ak
nebola začatá daňová kontrola, (i) do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie

nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol; (ii) do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1
Daňového poriadku) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol alebo (iii) do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Uvedené znamená,
že ak vznikne platiteľovi DPH nadmerný odpočet v konkrétnom zdaňovacom období, tento mu správca
dane vráti najneskôr do 60 dní, respektíve do 61dní (pri 31 dní trvajúcom mesiaci) od podania daňového

priznania, v ktorom si nadmerný odpočet uplatnil. Ak však bola začatá daňová kontrola, môže to
znamenať, že šesťmesačná lehota, v rámci ktorej správca dane nie je povinný platiť náhradu za
zadržanie nadmerného odpočtu, môže byť predĺžená o ďalších približne 60 dní, keďže správca dane je
oprávnený začať daňovú kontrolu kedykoľvek v priebehu lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, teda
aj v posledný deň tejto lehoty.

52. Ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH vo vzťahu k vráteniu nadmerného odpočtu ako začiatok
úročenia pri jeho zadržaní v súvislosti s výkonom daňovej kontroly stanovuje uplynutie šiestich mesiacov
odo dňa, kedy malo dôjsť k vráteniu nadmerného odpočtu. Uvedená právna úprava tak podľa názoru
kasačného súdu nezodpovedá kritériám nastaveným Súdnym dvorom EÚ, ktorý už samotnú lehotu
šiestich mesiacov od podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný

odpočet DPH vznikol, nepovažuje za primeranú (bod 26 rozhodnutia Kovozber a tiež bod 27 a 33
rozhodnutia Alicja Sosnowska). Na strane druhej ale Súdny dvor EÚ hovorí, že lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho,
aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo
je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (vec Enel Maritsa Iztok 3 AD bod 53, vec ZSE

Elektrárne s.r.o. bod 25).
53. Kasačný súd preto sumarizuje, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ vyplýva jednak, že
(i) lehota pre vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania
daňovej kontroly, (ii) predĺženie na účely preverenia oprávnenia na vrátenie odpočtu DPH, s ktorým je
spojený nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, však musí byť primerané (lehotu 180

dní, respektíve šesť mesiacov od podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom
nadmerný odpočet DPH vznikol, už za primeranú nepovažuje) a (iii) v prípade, že k vráteniu nadmerného
odpočtu dôjde po uplynutí primeranej lehoty, zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa zdaniteľnej
osobenahradilifinančnéstratyzapríčinenétým,ženemohlapočasobdobia,zaktorénebolapožadovaná
suma nadmerného odpočtu DPH vrátená, s touto sumou disponovať, a to práve prostredníctvom úroku

z omeškania (vec Nidera BV C-387/16, bod 37, vec Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011
bod 53).
54. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd zastáva názor, že právna úprava zákona o DPH,
konkrétne ustanovenie § 79a ods. 2, ktoré vznik nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu
(úrok z nadmerného odpočtu) spája s uplynutím šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí

obvyklej (60/61 dní) lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, je v tejto časti v rozpore s právom Únie,
keďže takáto lehota sa v zmysle už citovanej judikatúry považuje za neprimeranú.
55. Podľa ustálenej judikatúry je vnútroštátny súd zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie. V
rámci svojej právomoci je preto povinný zabezpečiť ich plný účinok tak, že neuplatní žiadne ustanovenie
vnútroštátneho práva, ktoré nie je s nimi v súlade (pozri v tomto smere rozsudku Simmenthal z 9. marca

1978, C-106/77, odseky 21 a 24, ako aj Akerberg Fransson z 26. februára 2013, C-617/10, odsek
45). Vnútroštátne súdy sú povinné v prípade potreby ponechať neuplatnené akékoľvek ustanovenie
vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré je v rozpore s právom Únie (vec Delphi Hungary Autóalkatrész
Gyártó Kft. zo 17. júla 2014, C-654/13, body 39 a 40).
56. Z dôvodu rozpornosti časti ustanovenia § 79a ods. 2 zákona o DPH upravujúceho lehotu, ktorá sa

uplatní pri výpočte náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet, s právom Únie, kasačný súd v danej veci
túto časť predmetného ustanovenia neaplikoval. Následne posudzoval, či v právnom poriadku existuje
ustanovenie, ktoré by bolo analogicky uplatniteľné pre danú situáciu (vec C-844/19 z 12. mája 2021
technoRent bod 54 a 55).57. Zákon o DPH upravuje lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v § 79 ods. 1, 2 a 5 v režime, ktorý
je uvedený v bodoch 27 až 28 tohto rozsudku. Ide o lehoty, v ktorých sa nadmerný odpočet zdaniteľnej
osobe vráti bez vykonania kontrolného mechanizmu, teda bez vykonania daňovej kontroly. Tieto lehoty

sú však neaplikovateľné na daný prípad, keďže Súdny dvor EÚ umožnil „bezúročné“ predĺženie lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za účelom vykonania daňovej kontroly za podmienky, že takéto
predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly (vec Enel
Maritsa C-107/10 body 52 a 53, vec Kovozber C-151/23 bod 26). Práve z uvedeného dôvodu lehoty
upravené v § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH nie je možné pre daný prípad analogicky použiť, keďže

by aplikáciou daného ustanovenia došlo prakticky k popretiu rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora
EÚ prípustného predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu realizácie kontrolného
mechanizmu.
58. Ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH upravuje ďalšiu lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu,
ktorá sa viaže na vykonanie daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia sa nadmerný odpočet zdaniteľnej
osobevrátivlehote10dníodskončeniadaňovejkontroly.Daňovákontrolamázákonomstanovenýstrop

jedného roka. Práve z dôvodu zákonom stanoveného jednoročného trvania daňovej kontroly analogická
aplikácia daného ustanovenia pre daný prípad rovnako neprichádza do úvahy. Naviac Súdny dvor EÚ
práve v už spomínanej veci Kovozber vyslovil, že článok 183 prvý odsek smernice Rady č. 2006/112/
ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet
úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení

daňovej kontroly.
59. Kasačný súd tak v právnych predpisoch upravujúcich režim DPH, konkrétne v zákone o DPH,
Daňovom poriadku a ani v iných predpisoch upravujúcich iné druhy daní, nenašiel ustanovenie, ktoré
by bolo analogicky (zásada ekvivalencie) použiteľné pri určení okamihu, od ktorého sa má náhrada za
zadržiavanie nadmerného odpočtu v dôsledku daňovej kontroly počítať. Ustanovenie, ktoré by určovalo

začiatok tejto lehoty, neobsahuje ani právna úprava Únie, ktorá skutočnosť vyplýva z už vyššie citovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ (napríklad bod 30 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-151/23 z 5. októbra
2023, ZSE Elektrárne s.r.o.). Súdny dvor EÚ však opakovane hovorí, že vnútroštátnemu súdu prináleží v
prípade, ak k vráteniu nadmerného odpočtu DPH nedošlo v primeranej lehote, určiť okamih, od ktorého
sa úroky z omeškania pripočítajú k sume nadmerného odpočtu (vec ZSE Elektrárne s.r.o. C- 151/23 z

5. októbra 2023, bod 28).
60. Kasačnému súdu tak v práve posudzovanej veci prináležalo určiť okamih, od ktorého sťažovateľovi
vzniká nárok na náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet DPH, a to podľa zásad, ktoré vyplývajú z
práva Únie. Konkrétne z už vyššie citovanej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorá ako už bolo
uvedené, stanovila mantinely pre lehotu, počas ktorej za zadržiavanie nadmerného odpočtu z dôvodu

uskutočnenej daňovej kontroly nevzniká nárok na náhradu (bližšie bod 49 tohto rozsudku).
61. Vychádzajúc práve z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ kasačný súd zastáva názor, že
zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH bez náhrady v zmysle § 79a zákona o DPH na účely výkonu
daňovej kontroly je v súlade s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, ak lehota na vrátenie
nadmernéhoodpočtuDPH,poktorejuplynutívznikánároknanáhraduvzmysle§79azákonaoDPH,nie

je v prípade začatia daňovej kontroly dlhšia ako štyri mesiace od uplynutia lehoty na podanie daňového
priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom mohol byť nadmerný odpočet odpočítaný v zmysle § 79 ods.
1 zákona o DPH. Konkrétne tak ide o lehotu päť mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového
priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Kasačný súd súčasne navyše
pripomína, že z už citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako aj z ostatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR vo veci ZSE Elektrárne, s.r.o. vyplýva, že posudzovanie primeranosti lehoty zadržiavania
nadmerného odpočtu bude vždy závisieť od okolností konkrétneho prípadu (postup a zistenia daňových
orgánov v konkrétnom momente, súčinnosť účastníka konania a pod.) s potenciálom úpravy doby
zadržiavania nadmerného odpočtu DPH bez náhrady v zmysle § 79a zákona o DPH počas prebiehajúcej
daňovej kontroly.

62. V ďalšom konaní preto bude úlohou správcu dane posúdiť na základe obsahu administratívneho
spisu z daňovej kontroly týkajúcej sa oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie júl 2013 (kasačný súd tento administratívny spis nemal k dispozícii) aj samotný
priebeh daňovej kontroly so zameraním na úkony v určenom období (bod 61 tohto rozsudku). Pôjde o
úkony vykonané v rámci daňovej kontroly, ktoré spadajú do obdobia piatich mesiacov od uplynutia lehoty

na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Dôraz
bude klásť správca dane na to, či nebol určité obdobie pasívny a umelo tak nepredlžoval dĺžku daňovej
kontroly zohľadniac pritom samozrejme aj prípadnú pasivitu/nesúčinnosť samotného sťažovateľa. V
prípadoch očividnej pasivity správcu dane by totiž prichádzalo do úvahy aj stanovenie inej, kratšejlehoty ako päť mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v
ktorom nadmerný odpočet vznikol, počas ktorej by bolo namieste priznanie náhrady zo zadržiavaného
nadmerného odpočtu. Kasačný súd týmto nijako nespochybňuje Súdnym dvorom EÚ priznanú legitimitu

predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu uskutočnenia daňovej kontroly, nárok na
náhradu za zadržiavaný odpočet však musí vzniknúť tak, aby boli zachované zásady daňovej neutrality,
ekvivalencie a efektivity. Na strane druhej však výkon daňovej kontroly musí byť efektívny, keďže daňový
subjektnemôžepourčitéobdobiedisponovaťsfinančnýmiprostriedkami,ktorésivpodobeDPHuplatnil.

Súlad ustanovenia § 79a ods. 2 zákona o DPH s právom Únie, vo vzťahu k výške úroku z nadmerného
odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly

63. Už z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ (bližšie body 34 až 36 tohto rozsudku) vyplýva, že výška
úroku z nadmerného odpočtu ustanovená v § 79a ods. 2 zákona o DPH ako dvojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“) platnej prvý deň kalendárneho roka, za

ktorý sa úrok počíta a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, je nastavená
rigidne a nevyhnutne nemusí zohľadňovať kritériá efektivity, ktoré Súdny dvor EÚ vymedzil, t. j. nemusí
vždy zohľadňovať to, čo by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za
požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržaného nadmerného odpočtu.
64. Podľa názoru kasačného súdu súčasná právna úprava úročenia zadržaného nadmerného odpočtu

podľa § 79a zákona o DPH môže byť v rozpore so zásadami práva Únie a konkrétne smernice Rady č.
2006/112/ES, a to pokiaľ ide aj o zákonom stanovenú výšku úrokov. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny
dvor EÚ sa konštantne vyjadruje, že stanovenie sumy úrokov za zadržaný nadmerný odpočet nesmie
viesť k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú vrátením
DPH, ktoré nebolo vykonané v primeranej lehote. Ustanovenie § 79a zákona o DPH tomuto princípu

nemusí vždy vyhovovať. Meradlom pre určenie, či to tak v konkrétnom prípade bude alebo nebude, je
výška základnej úrokovej sadzby ECB v relevantnom období. Uvedené teda znamená, že ustanovenie §
79a ods. 2 zákona o DPH nie je v rozpore s právom Únie automaticky, na rozdiel od zákonom stanovenej
doby na vznik nároku na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu v prípade začatej daňovej
kontroly.

65. S poukazom na uvedené kasačný súd na účely vyhodnocovania súladu ustanovenia § 79a ods.
2 zákona o DPH v časti výšky úroku z nadmerného odpočtu s právom Únie v práve posudzovanej
veci porovnával sadzbu základnej úrokovej sadzby ECB v relevantnom období, t. j. od 26.04.2014
do 10.07.2017 so sadzbou úroku na krátkodobých úveroch poskytovaných nefinančným podnikom.
Kasačný súd teda posudzoval, či zákonom stanovená výška úroku v relevantnom období zodpovedala

zásade efektivity, na ktorú Súdny dvor EÚ kladie v rámci svojej rozhodovacej činnosti dôraz. Zásada
efektivity vyžaduje, aby zdaniteľnej osobe bola pri zadržaní nadmerného odpočtu nad primeranú lehotu
poskytnutá taká sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za
požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržiavaného nadmerného odpočtu.
66. Z prvostupňového rozhodnutia správcu dane mal kasačný súd preukázané, že základná úroková

sadzba ECB predstavovala (i) ku dňu 01.01.2014 0,025% ; (ii) ku dňu 01.01.2015 0,05 %, (iii) ku dňu
01.01.2016 0,05 % a (iv) ku dňu 01.01.2017 0,00 %. Z dôvodu, že dvojnásobok základnej úrokovej ECB
nedosiahol 1,5 %, správca dane pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu použil zákonom stanovenú
ročnú úrokovú sadzbu vo výške 1,5 %.
67. Následne kasačný súd zisťoval výšku úrokovej sadzby na krátkodobých úveroch poskytovaných

bankami na území Slovenskej republiky nefinančným podnikom v období od 01.01.2014 do 01.01.2017
(pre určenie úrokovej sadzby je rozhodujúca sadzba platná v prvý deň príslušného kalendárneho roka
- § 79a ods. 2 zákona o DPH) a na stránke www.nbs.sk zistil nasledovné údaje : (i) k 01.01.2014, pre
nefinančné spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody, dohodnutá priemerná ročná úroková miera, pri
úveroch do 1 R - 1,80 %; (ii) k 01.01.2015, pre nefinančné spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody,

dohodnutápriemernáročnáúrokovámiera,priúverochdo1R-2,22%;(iii)k01.01.2016,prenefinančné
spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody, dohodnutá priemerná ročná úroková miera, pri úveroch do
1 R - 2,05 %; (iv) k 01.01.2017, pre nefinančné spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody, dohodnutá
priemerná ročná úroková miera, pri úveroch do 1 R - 2,06 %.
68. Vychádzajúc z vyššie uvedených úrokových sadzieb, ktorých výška preukázateľne prevyšuje sadzbu

1,5 %, ktorá sa v práve posudzovanej veci aplikovala, ktorá skutočnosť má za následok dopad aj na
konečnú výšku priznanej náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet, kasačný súd zastáva názor, že v
danom prípade ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH aj v časti týkajúcej sa výšky úroku je v rozpore s
právom Únie a na túto posudzovanú vec tak nemohlo byť aplikované. Pre úplnosť kasačný súd dodáva,že právo Únie nevyžaduje úplnú rovnosť/presnosť výšky úroku. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti uvádza,
že ide o paušálne úroky z omeškania (kompenzačné úroky), ktoré môžu byť v konkrétnych prípadoch
vyššie alebo nižšie, ako je skutočná strata (rozsudok Nidera, C-387/16 z 28. februára 2018, bod 36).

Dôležité však je, aby stanovená sadzba, aj pri menších odchýlkach, pokryla náklady na úver.
69. Kasačný súd v tejto súvislosti ešte dopĺňa, že ak by výška úroku podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH
bola vyššia ako tá, ktorá by vyplynula z aplikácie judikatúry Súdneho dvora EÚ na tento prípad, nebol by
to dôvod na neaplikáciu daného ustanovenia, pretože vnútroštátnemu zákonodarcovi nič nebráni prijať
právnu úpravu nad rámec toho, čo vyžaduje právo Únie, samozrejme za podmienky, že to nie je právnym

aktom Únie vylúčené.
70. V ďalšom konaní tak bude úlohou správcu dane posúdiť výšku úroku pri náhrade za zadržiavaný
nadmerný odpočet v intenciách právneho názoru, ktorý kasačný súd uviedol vyššie v bodoch 65 až 69.
71. Na dôvažok vo vzťahu k zásade ekvivalencie kasačný súd uvádza, že použitie ustanovenia § 79
Daňového poriadku, ktorého sa dovoláva sťažovateľ, a teda vztiahnutie výšky úroku v ňom uvedenom
na celé obdobie, počas ktorého sa úročí suma zadržaného nadmerného odpočtu, neprichádza do

úvahy. Ustanovenie § 79 Daňového poriadku zakotvuje výšku úroku pre omeškanie na strane správcu
dane, pričom v prípade zadržiavaného nadmerného odpočtu pri výkone daňovej kontroly, nie je správca
dane pri jeho vrátení v omeškaní, do tohto sa dostane až na 11. deň po dni ukončenia daňovej
kontroly (§ 79a ods. 6 zákona o DPH). Úrok z omeškania podľa § 79 Daňového poriadku má charakter
sankcie za nesplnenie povinností správcu dane, pričom náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu

podľa § 79a ods. 2 tento sankčný charakter nemá. Nesankcionuje totiž správcu dane za porušenie
jeho povinností, ale kompenzuje daňovému subjektu, že dočasne nemôže disponovať finančnými
prostriedkami (ktoré zadržanie je zákonom predpokladané). Preto zásada ekvivalencie by vyžadovala
použitie § 79 Daňového poriadku na vec sťažovateľa iba v prípade, ak by bol správca dane práve v
takomto omeškaní. Rovnaký argument platí i pre možnú aplikáciu § 156 Daňového poriadku.

72. S poukazom na predchádzajúci bod by kasačný súd pri neaplikácii ustanovenia § 79a ods. 2 zákona
o DPH nemohol vyplniť medzeru v práve použitím analógie prostredníctvom § 79 a § 156 Daňového
poriadku, ako sa toho domáha sťažovateľ. V už citovanom rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo a
Dalmandi Mezőgazdasági totiž Súdny dvor EÚ v bodoch 40 až 42 odmietol pomeriavať výšku úroku
za zadržaný nadmerný odpočet práve s poukazom na zásadu ekvivalencie, keď sa mu nejavilo, že by

nároky podľa vnútroštátneho práva boli ekvivalentné nároku podľa práva Európskej únie, pričom tvrdený
výhodnejší nárok podľa vnútroštátneho práva bol založený práve na omeškaní správcu dane, a nie
na ochrane daňového subjektu, podobne ako v práve rozhodovanej veci. Podobne výlučne z pohľadu
zásady efektivity, a nie zásady ekvivalencie, posudzoval Súdny dvor EÚ výšku úrokov v už citovanom
rozsudku vo veci HUMDA (bod 40).

73. Kasačný súd súčasne uvádza, že v zmysle uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci SOLE-MiZo z 20.
júna 2023, C-426/22, konkrétne z bodu 48 tiež vyplýva, že v prípade, ak je úrok vyplácaný s časovým
odstupom od vrátenia samotného nadmerného odpočtu (vo veci SOLE-Mizo to bolo 5 až 11 rokov), má
byť úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu valorizovaný.
74. Záverom kasačný súd konštatuje, že efektívnym riešením v danej situácii, ktoré napĺňa požiadavku

právnej istoty a predvídateľnosti práva, je zmena právnej úpravy relevantného ustanovenia § 79a zákona
o DPH zodpovedajúca aktuálnej judikatúre Súdneho dvora EÚ, ktorá je však iba v rukách zákonodarcu.

V.
Záver

75. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že kasačná sťažnosť sťažovateľa
bola dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), pričom rovnakou vadou podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie
žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd

žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) SSP
zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného vrátane rozhodnutia
správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
76. V ďalšom konaní budú orgány finančnej správy postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom
vyššie (body 61, 62, 67 až 69 tohto rozsudku). Správca dane a žalovaný sú pritom viazaní vyjadreným

právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
77. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania,
ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodnesprávny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
78. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
I. V súlade s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ je, ak lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH, po ktorej uplynutí vzniká nárok na náhradu v zmysle § 79a zákona o DPH, nie je v prípade
začatia daňovej kontroly dlhšia ako štyri mesiace od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
zdaňovacie obdobie, v ktorom mohol byť nadmerný odpočet odpočítaný v zmysle § 79 ods. 1 zákona o

DPH. Konkrétne tak ide o lehotu päť mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

II. Posudzovanie primeranosti lehoty zadržiavania nadmerného odpočtu bude vždy závisieť od okolností
konkrétneho prípadu (postup a zistenia daňových orgánov v konkrétnom momente, súčinnosť účastníka
konania a pod.) s potenciálom úpravy doby zadržiavania nadmerného odpočtu DPH bez náhrady v

zmysle § 79a zákona o DPH počas prebiehajúcej daňovej kontroly.

III. Ak výška úroku pri krátkodobých úveroch poskytovaných bankami na území Slovenskej republiky
nefinančným podnikom v rozhodnom období preukázateľne prevyšuje sadzbu 1,5 % ročne, ustanovenie
§ 79a ods. 2 zákona o DPH je, v časti týkajúcej sa výšky úroku z nadmerného odpočtu, v rozpore s

právom Únie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.