Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200449
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7020200449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: RGR Slovakia s.r.o., IČO: 47 601 540, so sídlom v Košiciach,
Maurerova 20, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Mgr. Tomáš Herman, advokát so sídlom v
Košiciach, Bočná 10, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej
Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100780643/2020 zo dňa 17.04.2020,
v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-
8S/98/2020 - 61 zo dňa 26. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Žalobcovi sa priznáva voči sťažovateľovi právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na správnom súde

1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/98/2020 - 61 zo dňa 26.
novembra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) zákona č.
162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) rozhodnutie žalovaného zrušil a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

2. Správny súd podotkol, že z obsahu rozhodnutí daňových orgánov nevyplynulo, že by spochybňovali
existenciu samotného plnenia. Svoje rozhodnutia založili na závere, že predmetné služby neboli dodané
dodávateľom uvedeným na faktúre.
3. Správny súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre
nie je hmotnoprávnou podmienkou pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Rovnaký záver vyslovil

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.4Sfk/52/2021,kdesavyjadrilkrozhodnutiu
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ako „Súdneho dvora EÚ“) vo veci Vikingo, C-610/19, a to
nasledovne: „z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotno-právnou podmienkou na uplatnenie práva na
odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a
uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. ...Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť
len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom,
že hmotno-právne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne

alebo zneužívajúcim spôsobom.“ Hmotnoprávnou podmienkou odpočtu nie je stotožnenie skutočného
dodávateľa so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou
osobou. Daňové orgány tak pri vyhodnocovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia.4. Vo vzťahu k zisteniam správcu dane ohľadne subdodávateľa a jeho vzťahu s dodávateľom žalobcu
správny súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že každá transakcia
musí byť sama predmetom vyhodnotenia, a to nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo

nasledujúce transakcie. Hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočet dane sa v zásade
týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom daňového subjektu.
Pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca nepredstavujú bez ďalšieho
dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane.
5. Podľa uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, hmotnoprávne podmienky, ktorým

podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo
poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu tovaru
alebo služby, ale bez toho, aby bol dodávateľ bližšie konkretizovaný. Skutočnosť, že dotknutý tovar vo
veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ nepostačuje na vyvodenie
záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť odopreté právo na
odpočítanie.

6. Podľa názoru správneho súdu takmer všetky zistenia, na ktorých správca dane založil svoje
pochybnosti, sa týkajú vzťahu deklarovaného dodávateľa a subdodávateľa a toku finančných
prostriedkov medzi týmito spoločnosťami, na ktorých skutočnostiach nemožno založiť zamietnutie práva
na odpočítanie dane. Finančná správa nemusí mať predstavu o úplne presnom priebehu jednotlivých
transakcií ani nemusí nadobudnúť presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového subjektu je

optimálny alebo odôvodnený, pričom existenciu rôznych pochybností nemôže automaticky prenášať na
daňový subjekt, ak nepreukáže účasť na daňovom podvode alebo vedomosť o ňom.
7. Správny súd skonštatoval, že správca dane neformuloval také relevantné pochybnosti o formálnych
a materiálnych podmienkach práva na odpočítanie dane, ktoré by bolo možné považovať za dôvodné,
a ktoré by dostatočným a presvedčivým spôsobom spochybňovali splnenie materiálnych podmienok

pre odpočet DPH žalobcom. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane tak vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia vo vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam práva na odpočítanie dane ako
aj z nesprávneho právneho posúdenia miery dôkazného bremena, ktorým bol žalobca v danom konaní
zaťažený.
8. Správny súd v závere odôvodnenia zdôraznil, že jeho závery neznamenajú, že žalobcovi musí byť

priznané právo na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Úlohou správcu dane je, aby buď relevantne
spochybnil splnenie hmotnoprávnych/materiálnych podmienok predmetného práva alebo aby preukázal
žalobcovi spáchanie daňového podvodu či jeho vedomú účasť na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f),g) a h) SSP, v ktorej
navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a

nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.
10. Sťažovateľ uviedol, že zásadne nesúhlasí s posúdením veci a s prijatými závermi správneho
súdu. Nesúhlasí s konštatovaním správneho súdu o nesprávnom právnom posúdení veci vo
vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam práva na odpočítanie dane tým, že správca dane
neformuloval také relevantné pochybnosti o formálnych, či materiálnych podmienkach práva na

odpočítanie dane, ktoré by bolo možné považovať za dôvodné, a ktoré by dostatočným a presvedčivým
spôsobom spochybňovali splnenie materiálnych podmienok pre odpočet DPH žalobcom. Nesúhlasí ani
s konštatovaním správneho súdu o nesprávnom právnom posúdení miery dôkazného bremena, ktorým
bol žalobca v danom konaní zaťažený.
11. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vo svojom rozhodnutí jednoznačne ustálil záver na tom, že žalobca

nepreukázal status osoby dodávateľa, a tým nesplnil hmotnoprávnu podmienku nevyhnutnú na uznanie
práva na odpočítanie dane.
12. Sťažovateľ následne poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky,
ako aj Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej právo na odpočet DPH možno odoprieť vtedy, ak
porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o

tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z
dokazovania vykonaného správcom dane. V danej veci bolo zo strany správcu dane vykonané rozsiahle
dokazovanie, výsledkom ktorého bol záver, že nebolo preukázané dodanie zdaniteľných plnení práve
osobou uvedenou na faktúre. Uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nieje hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, ale status osoby dodávateľa hmotnoprávnou
podmienkou je.
13. Sťažovateľ uviedol, že z rozhodnutia správcu dane, ako aj sťažovateľa jednoznačne vyplýva,

že deklarovaným dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov
žalobcu so spoločnosťou URUMBU s.r.o. bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k
preukázaniu, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili práve touto spoločnosťou, teda osobou uvedenou
na sporných faktúrach a deklarovaným spôsobom. Ak žalobca tvrdil, že zdaniteľné obchody fakturované
preverovanými faktúrami skutočne dodala spoločnosť URUMBU s.r.o. bolo jeho povinnosťou, aby svoje

tvrdenia podložil nespochybniteľnými a preveriteľnými dôkazmi.
14. Sťažovateľ považoval záver správneho súdu, že daňové orgány vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci pri vyhodnocovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, za nesprávny,
pretože z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázania statusu dodávateľa, ako hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane.
15. Sťažovateľ považoval za nesprávny aj právny záver správneho súdu o nesprávnom právnom

posúdení miery dôkazného bremena. Žalobca si v danom prípade podal daňové priznanie, v ktorom si
sámdobrovoľneuplatnilodpočítaniedanevurčitejvýške.Následnetopreukazovalpísomnýmidokladmi,
jeho účtovníctvom a dodávateľskými faktúrami. Správca dane tak mal dispozícii dôkazy formálneho
charakteru, ktoré ale nestačia na preukázanie reálneho dodania tovarov. Podľa názoru sťažovateľa
správca dane oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, či zdaniteľné obchody boli realizované tak, ako

je uvedené na faktúrach. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pretože predložil len účtovné doklady,
faktúry a zoznam tovaru označený ako dopyt. Sťažovateľ ďalej citoval judikatúru Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom dôkazného bremena
daňového subjektu. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie ktorým zistil, že hmotnoprávne
podmienky neboli splnené.

16. Sťažovateľ namietal aj nesprávny procesný postup, ktorý mu znemožnil, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, spočívajúcom
v neumožnení sťažovateľa byť prítomný na ústnom pojednávaní. Žalobca v podanej žalobe žiadal
o nariadenie pojednávania s čím sťažovateľ súhlasil. Po nariadení pojednávania doručil sťažovateľ
správnemu súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, z dôvodu dlhodobo plánovaných pracovných

činností, na ktorých je účasť povereného zamestnanca nevyhnutná a zároveň požiadal o odročenie
pojednávania, aby správny súd pojednával v prítomnosti zástupcu sťažovateľa. Správny súd mu
nevyhovel a rozhodol bez prítomnosti sťažovateľa a žalobcu. Následne citoval judikatúru Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je súd povinný nariadiť pojednávanie, ak o to účastník
konania požiada.

17. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

III. Konanie na kasačnom súde

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“ alebo „Najvyšší

správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho
právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.
z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
19. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa

vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
20. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
21. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k . KE- 8S/98/2020 -
61 zo dňa 26.11.2024.

22. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že Daňový úrad Košice (ďalej len „správca
dane“) rozhodnutím číslo: 102918938/2019 zo dňa 17.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 10
357,83 EUR za zdaňovacie obdobie november 2018. Nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie

obdobie november 2018 v sume 1 230,36 EUR a vyrubil daň v sume 9 127,47 EUR.
23. Správca dane uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil správcovi
dane žiadne doklady, podporné dôkazy a iné písomnosti, ktoré by preukazovali reálne dodanie tovaru
spoločnosťou URUMBU s.r.o. Na základe vykonaného dokazovania mal správca dane za preukázané,že zdaniteľné obchody sa reálne neuskutočnili. Dodávateľ ani jeho subdodávatelia nedodali tovar
uvedený na faktúrach daňovému subjektu v kontrolovanom zdaňovacom období november 2018.
24.Správcadaneskonštatoval,ženebolopreukázané,žedaňovýsubjektURUMBUs.r.o.vzdaňovacom

období november 2018 reálne vykonával ekonomickú činnosť a tovar uvedený vo faktúrach že bol aj
reálne dodaný touto spoločnosťou. Ide len o virtuálne sídlo spoločnosti, kde pošta síce je preberaná
ale nenachádzajú sa tam žiadne kancelárskej ani skladové priestory. Spoločnosť URUMBU s.r.o.
nepredložila žiadne doklady ani dôkazy, že tovar nakúpila a nespolupracovala so správcom dane.
25. Sťažovateľ rozhodnutím číslo: 100780643/2020 zo dňa 17.04.2020 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
26. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správca dane oprávnene konštatoval porušenie
ustanovení § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“), pretože daňový subjekt nepreukázal, že tovar
fakturovaný spoločnosťou URUMBU s.r.o. táto spoločnosť skutočne dodala. Daňový subjekt síce tvrdil,
že tovar bol reálne dodaný, ale podstatné je, že okrem tvrdení a formálnych dôkazov, nepredložil žiadne

iné dôkazy preukazujúce dodanie tovaru spoločnosťou URUMBU s.r.o., ktorá vystavila preverované
faktúry. Dôkazná povinnosť správcu dane nespočíva v tom, že má prevziať na seba úlohu daňového
subjektu a namiesto neho získavať dôkazy. Je povinnosťou daňového subjektu, ak si uplatní právo
na odpočítanie dane, aby správcovi dane preukázal a predložil dôkazy deklarujúce skutočné dodávky
tovarov tou spoločnosťou, ktorá je uvedená na faktúre, a je to práve daňový subjekt, ktorý môže svojimi

dôkazmi vyvrátiť pochybnosti správcu dane. Ak daňový subjekt tvrdil, že zdaniteľné obchody fakturované
preverovanými faktúrami skutočne dodala spoločnosť URUMBU s.r.o., bolo jeho povinnosťou, aby svoje
tvrdenia podložil nespochybniteľnými a preveriteľnými dôkazmi.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu

verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
28. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň

skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
29. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
30.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
31. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené

daňovými subjektmi a doklady k nim.
33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
34.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov

3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
36.Podľa§115SSP,pojednávaniemožnoodročiťlenzdôležitýchdôvodovalebozdôvoduuskutočnenia

neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho súdu. Správny súd môže odročiť
pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne navrhnú.
37. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov sťažovateľom
vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného
administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov

prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu
konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát Najvyššieho správneho súdu
považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.
V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu.
38. Kasačný súd považuje za dôležité zdôrazniť skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká

príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane, ktoré vyplývajú z čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom
systémedanezpridanejhodnotyajejtranspozíciedoslovenskéhoprávnehoporiadku.Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú:
1. poskytovateľ plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (status dodávateľa),

2. predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia) a
3. prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
Právonaodpočítaniedanemôžebyťdaňovémusubjektuodopretévprípade,akuvedenéhmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené.
39. Ako uviedol Najvyšší správny súd už v rozhodnutí 4 Sfk/52/2021 „V zmysle aktuálnej judikatúry

Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie
preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ, prípadne ho zabezpečil prostredníctvom
subdodávateľských subjektov, k čomu však vedú závery správcu dane. Kasačný súd týmto dáva do
pozornosti, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-610/19 Vikingo uvádza, že hmotno-právne
podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo

dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že
vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie
konkretizovaný. Podľa Súdneho dvora EÚ skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba,
ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému
dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie. Z rozhodnutia teda

nevyplýva, že hmotno-právnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo
služby musia byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla
aj daňová povinnosť. Z rozhodnutia vyplýva, že hmotno-právnou podmienkou pre uplatnenie nároku
na odpočítanie dane je to, že daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa
vzťahuje faktúra a predloží doklady a dôkazy, že v danom prípade službu na základe ktorej vzniklo právo

na odpočítanie dane použil pre potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií. Právo na odpočítanie
dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť
jasný dôkaz o tom, že hmotno-právne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa
uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.“
40. Najvyšší správy súd nevidí ani teraz dôvod odchýliť sa od tohto názoru, nakoľko okolnosti

prejednávaných vecí sú podobné. Nepriznanie práva na odpočítanie dane výlučne z tohto konkrétneho
dôvodu je tak v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Je preto potrebné dať za pravdu argumentácii
správneho súdu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Rozhodnutia uvádzané sťažovateľom uvedené v kasačnej sťažnosti, ktorými sa pokúšal preukázať
svoje tvrdenia, sa týkali iných okolností prejednávaných vecí a stotožnenie konkrétnej osoby dodávateľa

z osobou uvedenou na faktúrach tam nebolo jediným, výlučným dôvodom na zamietnutie práva na
odpočet dane z pridanej hodnoty.
41. Judikatúra vo vzťahu k podmienkam odpočtu DPH prešla určitým vývojom a zodpovednou
inštanciou, ktorá je oprávnená podávať záväzný výklad práva Európskej únie, je Súdny dvor EÚ. Ten
svoj výklad uviedol práve v uznesení vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 3. septembra 2020.

42. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa neunesenia dôkazného bremena žalobcom kasačný súd
uvádza nasledovné. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že správca dane mal k dispozícii dôkazy
formálneho charakteru, ktoré ale nestačia na preukázanie reálneho dodania tovaru. Tu kasačný súd
súhlasí s konštatovaním uvedenom v rozsudku správneho súdu, podľa ktorého správne orgány vosvojich rozhodnutiach nespochybňovali existenciu samotného plnenia. Odôvodnenia ich rozhodnutí sa
venovali výlučne argumentácii smerujúcej k nesplneniu hmotnoprávnej podmienky, ktorá mala spočívať
vskutočnosti,žesanepreukázalo,žetovar,ktorýmalbyťdodanýkonkrétnymdodávateľom,bolskutočne

dodaný týmto dodávateľom. V ďalšom konaní, po vrátení veci sa majú správne orgány možnosť venovať
aj otázke existencie samotného plnenia. Ako už uviedol vo svojom rozsudku správny súd, jeho závery
neznamenajú, že žalobcovi musí byť právo na odpočítanie dane priznané. Správca dane však bude
musieť buď relevantne spochybniť hmotnoprávne podmienky alebo preukázať žalobcovi spáchanie
daňového podvodu či jeho vedomú účasť sa obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.

43. Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho
procesného postupu, ktorý znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, spočívajúcom v neumožnení
sťažovateľa byť prítomný na ústnom pojednávaní.
44. Zo spisu správneho súdu kasačný súd zistil, že sťažovateľ požiadal o odročenie pojednávania listom
zo dňa 18.11.2024 (č. l. 55), v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 26.11.2024 o

11 hod., a to z dôvodu dlhodobo plánovaných pracovných činností, na ktorých je účasť povereného
zamestnanca nevyhnutná. Preto žiadal o odročenie pojednávania, aby súd pojednával v prítomnosti
zástupcu sťažovateľa.
45. Ako vyplýva z komentára - Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2018, Baricová, Fečík, Števček,
Filová a kol. „Kolízia pojednávania a pracovnej cesty zástupcu účastníka pojednávania v tom istom

termíne nie je bez ďalšieho akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu
na odročenie vytýčeného pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená „dôležitým
dôvodom“ vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju
povahu spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní správneho súdu ospravedlniť. Ak je takouto prekážkou
účasť zástupcu účastníka na pracovnej ceste, nestačí na splnenie podmienky „dôležitého dôvodu“,

že právny zástupca žalovaného takúto skutočnosť iba správnemu súdu oznámil; je naopak primerané
žiadať, aby oznámil ďalšie údaje o tom, prečo sa nemôže pojednávania zúčastniť (napr. preukázaním,
že pracovná cesta nezniesla odklad, za akým účelom je pracovná cesta podniknutá, či mohol termín
pracovnejcestyovplyvniťapod.),kedysaotermínepracovnejcestydozvedel(žeoňomboluzrozumený
skôr ako o pojednávaní, kde sa ospravedlňuje, resp., že kolidujúci úkon je inak naliehavejší), a že

časovú kolíziu viacerých konaní nebolo možné vyriešiť inak (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 1 Cdo 136/2010).“ V prejednávanej veci sťažovateľ svoj návrh o odročenie pojednávania nijako
konkrétne neodôvodnil. Použitie inštitútu odročenia pojednávania je v správnom súdnom procese
výnimočné. Posúdenie dôležitosti dôvodu pre odročenie termínu pojednávania posudzuje správny súd
podľa konkrétnych okolností prípadu. Podľa názoru kasačného súdu správny súd nepochybil, ak za

daných okolností pojednávanie neodročil, ale vyhlásil rozsudok bez prítomnosti účastníkov konania.
Judikatúra spomínaná v kasačnej sťažnosti sa týkala prípadov, kedy správny súd po žiadosti účastníkov
konania pojednávanie vôbec nenariadil. V prejednávanej veci však pojednávanie bolo riadne nariadené
a až následne, keď správny súd nevidel dôvod na jeho odročenie, pojednávanie neodročil a vyhlásil
rozsudok bez prítomnosti účastníkov konania.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej
sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z?
uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa?§?461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
47. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods.?1 v spojení
s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania v

plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 SSP.
48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.