Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/145/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123206957
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123206957.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej
a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša vo veci navrhovateľov 1/ A. B., nar.
XX.X.XXXX bývajúceho v C. D. E. F. G. X, 2/ H. B., nar. XX.X.XXXX bývajúcej v C. D. E. F. G. X
zastúpených Mgr. Ing. Jánom Folvarským, advokátom so sídlom v Košiciach, na Hlavnej ulici č. 6 a v
Starej Ľubovni na Levočskej ulici č. 1 proti Mestu Košice so sídlom v Košiciach na Triede SNP č. 48/A,

IČO: 00 691 135 (subjekt, ktorý má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo
k nehnuteľnosti) o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní Mesta Košice
proti uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. 24Vyd/1/2023-106 zo dňa 2.7.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d u j e uznesenie.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným uznesením
rozhodol nasledovne:
I. Potvrdzuje, že navrhovatelia v 1. a 2. rade ku dňu 14.8.1999 vydržali do bezpodielového
spoluvlastníctva pozemok registra „C“ parc.č. 6976/7, druh pozemku - záhrada, o výmere 306 m2,
zapísaný na LV č.XXXXX, katastrálne územie I. J., K. C. - I., K. C. I.

II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Navrhovatelia sa domáhali, aby súd vydal uznesenie o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
navrhovateľov k nehnuteľnosti napísanej na LV č. XXXXX kat. úz. I. J., K. C. – I., K. C. L. pozemku
registra „C“ parc. č. 6976/7 druh pozemku – záhrada o výmere 306 m2. Návrh odôvodnili skutočnosťami,
že na základe dohody o zriadení práva osobného užívania k predmetnému pozemku zo dňa 14.8.1989

dlhodobo až doposiaľ nerušene predmetnú nehnuteľnosť užívajú a vo vzťahu k obci hradia každý rok
aj daň z nehnuteľností. Navrhovatelia vyjadrili presvedčenie, že boli splnené všetky predpoklady pre
nadobudnutie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom vydržania, a to ku dňu 14.8.1989. Na
podporu svojich tvrdení predložili listinné dôkazy: žiadosť navrhovateľa o pridelenie pozemku zo dňa
6.7.1988, dohodu o zániku práva osobného užívania pozemku predchádzajúceho užívateľa A. M. a
J. M. zo dňa 14.12.1988, potvrdenie o zaplatení odplaty za predaj pozemku, rozhodnutie Národného

výboru Mesta Košice č. R-10082/1989-Kr zo dňa 29.5.1989, dohodu o zriadení práva osobného užívania
pozemku zo dňa 14.8.1989, návrh na registráciu dohody štátnym notárstvom zo dňa 14.8.1989, výpis z
LV č.XXXXX, vyjadrenie Mesta Košice zo dňa 5.12.2013, rozhodnutia o vyrubení dane z nehnuteľnosti,
potvrdenie Mesta Košice zo dňa 16.11.2022 o platení dane z nehnuteľnosti a čestné vyhlásenie
navrhovateľov zo dňa 21.4.2023.

3. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa § 868, § 205 ods. 1, § 205 ods. 2, § 214, § 872
ods. 1, 4 zák. č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení účinnom k 1.1.1992,§ 134 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 OZ a vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení právnej
úpravy v spojení s výsledkami dokazovania konštatoval, že v súlade s § 205 ods. 1, 2 v spojení s §
214 OZ v znení účinnom do 31.12.1991, na základe rozhodnutia Národného výboru zo dňa 29.5.1989

o pridelení pozemku parc. č. 6976/7 o výmere 306m2, katastrálne územie Košice - Sever do osobného
užívania, vzniklo navrhovateľom (manželom) právo, aby s nimi bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní
pozemku. Toto právo bolo aj naplnené, pretože Obvodný národný výbor Košice I s navrhovateľmi dňa
14.8.1989 uzatvoril dohodu o zriadení práva osobného užívania predmetného pozemku. Do účinnosti
zákona č. 509/1991 Zb., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, t.j. v čase do 31.12.1991 však

nedošlo k registrácii tejto dohody štátnym notárstvom, čoho právnym dôsledkom je, že právo osobného
užívania pozemku navrhovateľom nevzniklo, a tak nemohlo dôjsť ani k automatickej transformácii,
resp. premene práva osobného užívania pozemku na vlastníctvo navrhovateľov tak, ako to vyplýva z
prechodných ustanovení § 872 ods.1 v spojení s § 872 ods.4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom
k 1.1.1992. V dôsledku skutočností, že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku nebola
registrovaná štátnym notárstvom, v katastri nehnuteľností ostal evidovaný pôvodný vlastník - Čsl. štát

a následne, na základe zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí, v spojení s delimitačným protokolom
bolo v katastri nehnuteľností k predmetnému pozemku zapísané vlastnícke právo Mesta Košice na list
vlastníctva č.XXXXX, pričom právny stav trvá až doposiaľ. Rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu
sa nejavia ako sporné. Spornou bola právna otázka, či je možné držbu navrhovateľov považovať za
dobromyseľnú, resp. či riadne platne uzatvorená, avšak štátnym notárstvom neregistrovaná písomná

dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku môže byť spôsobilým titulom pre vstup do
oprávnenej držby. Súd v predmetnej veci posudzoval, či riadne platne uzatvorená, avšak štátnym
notárstvom neregistrovaná písomná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku môže byť
spôsobilým titulom pre vstup do oprávnenej držby. Dospel k záveru, že požiadavku Mesta Košice
o registrácii zmluvy pre vznik oprávnenej držby považuje za nadmernú, pretože za takého stavu by

navrhovatelia nepotrebovali tvrdiť oprávnenú držbu tohto práva - mali by právo osobného užívania,
ktoré by sa bez ďalšieho transformovalo na vlastnícke právo účinnosťou § 872 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na historický kontext - t.j. špecifický vývoj vlastníckeho práva k
pozemkom v bývalom Československu po roku 1948, kedy pre toto obdobie bola v oblasti občianskeho
práva charakteristická snaha štátu o dosiahnutie spoločenského vlastníctva pôdy, ktoré malo nahradiť

súkromné vlastníctvo. Pre tento účel vytvorilo socialistické občianske právo celý rad rôznych užívacích
inštitútov, vrátane práva osobného užívania pozemku. Napriek tomu, že inštitút osobného užívania
pozemku sa nazýval užívaním, v podstate sa jednalo o inštitút nahradzujúci vlastnícke právo. Vyplývalo
to nielen z jeho funkcie a teoretickej právnej konštrukcie, ale aj z výslovného znenia niektorých
ustanovení vtedajšieho znenia Občianskeho zákonníka. Jedným zo základných krokov smerujúcich

k obnoveniu tradičného pojmu vlastníckeho práva bola transformácia dovtedajšieho práva osobného
užívania na vlastnícke právo fyzickej osoby, ako prejav celkovej koncepčnej zmeny v pohľade na
vlastnícke právo, tak ako to vyplýva z ust. § 872 tzv. veľkej novely Občianskeho zákonníka, v znení
účinnom od 1.1.1992. V tomto kontexte preto posudzoval aj dobromyseľnosť navrhovateľov v spojitosti
so vstupom do držby, pričom poukázal na špecifiká (okolnosti) danej veci. V danom prípade bola

uzatvorená platná písomná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku. Z listinných dokladov
predložených navrhovateľmi nepochybne vyplýva, že navrhovatelia vnímali proces nadobudnutia práva
osobného užívania daného pozemku ako kúpu do svojho vlastníctva. Je to zrejmé z použitých pojmov
jednak v žiadosti navrhovateľa o pridelenie pozemku zo dňa 6.7.1988 („chcem Vás požiadať o zakúpenie
záhrady...A. M., ktorý túto záhradu odpredáva“), ako aj v potvrdeniach o odovzdaní a prevzatí zálohy „na

zakúpenie - predaj záhradného pozemku“. Ďalej poukázal na nespornú skutočnosť, že navrhovatelia
zaplatili predchádzajúcemu osobnému užívateľovi A. M. za „prevod“ spolu sumu 35.800 Kčs a v deň
uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania zaplatili národnému výboru aj úhradu vo
výške 4.590 Kčs. V konaní tiež nebolo sporné, že navrhovatelia sa po uzatvorení dohody o zriadení
osobného užívania pozemku chopili faktickej reálnej držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako

30 rokov až doposiaľ nerušene užívali, pozemok zveľadili, udržiavali a investovali do neho finančné
prostriedky. Mesto Košice ako subjekt, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v
katastri nehnuteľností, sa za obdobie viac ako 30 rokov nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho
vlastníckeho práva, napr. žalobou o vypratanie a vyrubovalo navrhovateľom daň z nehnuteľnosti, ktorú
navrhovatelia riadne platili. Konštatoval, že za takýchto okolností navrhovatelia mohli byť objektívne

presvedčení o tom, že držaný pozemok nadobudli poctivým spôsobom. Za poctivý spôsob nadobudnutia
veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Nemôže byť teda
rozhodujúce, že pritom nesplnili zákonnú podmienku registrácie dohody štátnym notárstvom. Špecifiká
danej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí a držba takmôže byť považovaná za oprávnenú. Súd nezistil žiadne signály zneužitia inštitútu vydržania. Opačný
výklad súd považoval za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu
vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným

držiteľom, ktorý je objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Zhrnúc uzavrel, že
navrhovatelia vydržali vlastnícke právo k pozemku najskôr ku dňu 14.8.1999, t.j. po uplynutí 10 ročnej
vydržacej doby odo dňa uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku.

4. Podľa § 359j ods.1, 2 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) vydal

uznesenie o potvrdení vydržania.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého zákon v ustanoveniach, ktoré sa týkajú
konania o potvrdení vydržania, neustanovuje inú úpravu nároku na náhradu trov konania.

6. Proti tomuto uzneseniu podalo v zákonnej lehote Mesto Košice ( subjekt, ktorý má v čase začatia

konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti) odvolanie uplatniac odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, h/, f/ CSP a navrhlo, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie tak, že návrh navrhovateľov na začatie konania zamietne. S napadnutým
rozhodnutím nesúhlasilo a poukázalo na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR vyjadrenú v rozsudku
sp. zn. 4Cdo/274/2020, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3Mcdo/7/2010, 3 Mcdo/8/2010

a 6Mcdo/5/2010. Mesto Košice zastávalo názor, že navrhovatelia nepreukázali všetky predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva v spornej nehnuteľnosti vydržaním, a to s poukazom na ustanovenie
bodu 3 Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989, ktorým boli výslovne
upozornení na skutočnosť, že právo osobného užívania k spornému pozemku im vznikne až registráciou
tejto dohody na štátnom notárstve s tým, že poplatok za registráciu hradí nadobúdateľ. Navrhovatelia,

ktorí uvedenú dohodu podpísali a jeden jej rovnopis má k dispozícii, si museli byť vedomí, že právo
osobného užívania k spornému pozemku im vznikne až registráciou dohody. Objektívne nemohli
získať presvedčenie, že len na základe podpísania dohody a zaplatenia príslušného poplatku sa bez
ďalšieho stanú oprávnenými držiteľmi sporného pozemku, keďže nespĺňali všetky zákonné podmienky
oprávnenej držby. Takto mohli mať pochybnosti o existencii svojho užívacieho práva a z neho

vyplývajúcej oprávnenej držby. V nadväznosti na uvedené poukázalo na to, že omyl vychádzajúci
v neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia OZ platného v dobe, keď sa držiteľ chopil držby,
nie je ospravedlniteľný. Opätovne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/283/2009, kde NS
SR dospel k záveru, podľa ktorého oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do tej držby vstúpil

za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe Zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola
registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a v konaní pred
štátnym notárstvom. Zastával názor, že uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný
prípad. V prejednávanej veci z Dohody o zriadený práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989
explicitne vyplýva skutočnosť, že právo osobného užívania sporného pozemku vznikne registráciou

tejto dohody štátnym notárstvom. Pokiaľ sa navrhovatelia ujali držby sporného pozemku na základe
tejto dohody, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon prostredníctvom jednoznačného
a zrozumiteľného vtedy platného ustanovenia § 205 ods. 2 OZ takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, aj keď subjektívne mohli
byť o tom presvedčení. V ďalšom namietal argumentáciu navrhovateľov, v zmysle ktorej títo odo dňa

14.8.1989 začali sporný pozemok v dobrej viere užívať ako vlastníci, bez akýchkoľvek výhrad tretích
osôb, pričom však zároveň uviedli, že nato, aby bolo možné sporný pozemok užívať a obrábať, museli
na vlastné náklady vybudovať nad pozemkom dva ochranné a oporné múry, jeden pre osadenie 40 m
dlhého dreveného plota a druhý v dĺžke 29 m. Hoci z navrhovateľmi predložených listín nie je zrejmé,
kedy presne došlo k realizácii uvedených terénnych úprav, resp. drobných stavieb, zastával názor, že

pokiaľ by sa navrhovatelia správali ako dobromyseľní držitelia sporného pozemku, realizovali by tieto
činnosti v súlade s vtedy platnou právnou úpravou, teda zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
astavebnomporiadku(Stavebnýzákon),pričomvrámcitakéhotozákonnéhopostupubysanepochybne
dozvedeli, že im právo osobného užívania sporného pozemku nikdy nevzniklo. Vo vzťahu k argumentácii
súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej vyrubovalo navrhovateľom daň zo spornej nehnuteľnosti, poukázal

naskutočnosť,žepodľa§13ods.1zák.č.317/1992Zb.odaniznehnuteľností,účinnéhodo31.12.2024,
správu dane z pozemkov v Košiciach vykonávala okrem iného mestská časť Košice – Sever, ktorá na
základe daňového priznania podaného samotnými navrhovateľmi im v roku 1996 nedopatrením vyrubila
aj daň k spornému pozemku. Uvedené vyplýva z platobného výmeru č. 36876/9/1, ktorý navrhovateliapredložili spolu s návrhom na začatie konania. Pre daňovú povinnosť je rozhodujúce, kto je ako
vlastník pozemku zapísaný v Katastri nehnuteľností SR. S poukazom na citované zákonné ustanovenia
zastávalo názor, že navrhovatelia objektívne mohli nadobudnúť pochybnosti o svojom vlastníckom práve

k spornému pozemku aj pri vypĺňaní príslušného daňového priznania, keďže toto daňové priznanie boli
povinní vyplniť v súlade s údajmi evidovanými na príslušnom liste vlastníctva, na ktorom bolo už v tom
čase, ako vlastník, evidované Mesto Košice
7. Iné vyjadrenia doručené neboli.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP) prejednal odvolanie
Mesta Košice (subjektu, ktorý má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo
k nehnuteľnosti) ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených v odvolacích dôvodoch (podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd, v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením
veci v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP a na ne v plnom rozsahu

poukazuje.

11. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý

zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.

12. V podstatnom odvolacia argumentácia Mesta Košice spočívala v tom, že navrhovatelia nepreukázali
všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním s poukazom

na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR predovšetkým na dohodu o zriadení práva
osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989, z ktorého vyplývala skutočnosť, že právo osobného
užívania sporného pozemku vznikne registráciou tejto dohody štátnym notárstvom. Navrhovatelia sa
síce ujali držby sporného pozemku na základe tejto dohody, avšak táto nebola registrovaná štátnym
notárstvom, hoci zákon prostredníctvom jednoznačného zrozumiteľného vtedy platného ustanovenia §

205 ods. 2 OZ takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že sú nositeľmi tohto práva, aj keď subjektívne moli byť o tom presvedčení. Navrhovatelia ako držitelia,
ktorí držali pozemok na základe takéhoto omylu, môžu byť síce v dobrej viere, avšak nie sú zreteľom na
všetky okolnosti, preto nemôžu byť držiteľmi oprávnenými. Nemožno teda hovoriť o ospravedlniteľnom
omyle navrhovateľov, ktorí s ohľadom na jasne deklarovanú povinnosť registrovať dohodu o zriadení

práva osobného užívania pozemku nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti. Podporne poukázali
i na skutočnosť, že navrhovatelia na spornom pozemku vybudovali dva ochranné a oporné múry. Pokiaľ
by sa správali ako dobromyseľní držitelia sporného pozemku realizovali by tieto činnosti v súlade s vtedy
platnou právnou úpravou zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánoví a stavebnom poriadku (stavebný
zákon). Napokon poukázali i na okolnosť, že Mesto Košice vyrubovalo navrhovateľom daň zo spornej

nehnuteľnosti podľa § 13 ods. 1 zákona č. 317/1992 o dani z nehnuteľnosti, účinného do 31.12.2004,
pričom správu dane z pozemkov v Košiciach vykonávala okrem iného mestská časť Košice-Sever.
Táto na základe daňového priznania podaného samotnými navrhovateľmi im v roku 1996 nedopatrením
vyrubila daň k spornému pozemku. pre daňovú povinnosť je rozhodujúce, kto je ako vlastník pozemku
zapísaný v katastri nehnuteľnosti v Slovenskej republike.

13. Mesto Košice v podanom odvolaní uviedlo zhodnú argumentáciu ako pred súdom prvej inštancie,
s ktorou sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli
mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

14. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP
je konanie s procesným postupom odlišným od sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva,
kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii väčší priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanieskutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 68/2021 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1.
mája 2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový poriadok o ustanovenie upravujúce konanie o potvrdení
vydržania, je uvedené konanie pomerne formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní

o potvrdení vydržania súd v zásade nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie,
ale skúma osvedčenie relevantných skutočností navrhovateľom. Súd vydá vyzývacie uznesenie podľa
§ 359f CMP, ak vo fáze skúmania návrhu na začatie konanie a dôkazných prostriedkov pripojených
navrhovateľom za účelom osvedčenia relevantných skutočností dospeje k záveru, že osvedčované
skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako pravdepodobné, čo však

nevylučuje, že práve na základe podaných námietok dotknutých osôb vymenovaných v § 359h CMP
dôjde k vážnym pochybnostiam o uplatnenom nároku s následkom zamietnutia návrhu podľa § 359i ods.
1 CMP. V konaní o potvrdenie vydržania podľa § 359a CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné
osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním.

15. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto podmienka bola splnená, pretože z listinných dokladov

predložených navrhovateľmi nepochybne vyplýva, že vnímali proces nadobudnutia práva užívania
daného pozemku ako kúpou do svojho vlastníctva. Je to zrejmé z použitých pojmov jednak v žiadosti
navrhovateľaoprideleniepozemkuzodňa6.7.1988,akoajvpotvrdeniachoodovzdaníaprevzatízálohy
„na zakúpenie-predaj záhradného pozemku“. Za nespornú považoval aj skutočnosť, že navrhovatelia
zaplatili predchádzajúcemu osobnému užívateľovi A. M. za „prevod“ spolu sumu 35.800 Kčs a tým

uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania zaplatili Národnému výboru aj úhradu vo výške
4.590 Kčs. V konaní nebolo sporné, že navrhovatelia sa po uzatvorení dohody o zriadení osobného
užívania pozemku chopili fakticky aj reálnej držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako 30
rokov až doposiaľ užívali, pozemok zveľaďovali, udržiavali a investovali do neho finančné prostriedky.
Naopak mesto Košice ako subjekt, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľnosti, sa za obdobie viac ako 30 rokov nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho
vlastníckeho práva, napr. žalobou o vypratanie, a vyrubovalo navrhovateľom daň z nehnuteľnosti, ktorú
navrhovatelia riadne platili. Za takýchto okolností navrhovatelia mohli byť objektívne presvedčení o tom,
že držaný pozemok nadobudli poctivým spôsobom v súlade s dobrými mravmi. Okolnosť, že pri tom
nesplnili zákonnú podmienku registrácie dohody štátnym notárstvom s prihliadnutím na špecifiká danej

veci a dĺžku plynutého času vyvážili nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitosti a držbu tak súd
považoval za oprávnenú. Zároveň nezistil žiadne signály zneužitia inštitútu vydržania.

16. Podľa § 359d ods. 2 CMP, návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať
okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ

splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúcim
vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľnosti
a označenie dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo
zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí osvedčiť.

17. Napriek skutočnosti, že konanie o potvrdení vydržanie je upravené v Civilnom mimosporovom
poriadku, ide o civilné konanie, ktoré je možné začať len na návrh a na začatie konania ex offo
sa nepripúšťa. Upravujú sa základné obligatórne náležitosti v návrhu začatie konania a rozsah
bremena tvrdenia a dôkazného bremena navrhovateľa, keď navrhovateľ je povinný osvedčiť (preukázať
relevantnými, zväčša listinnými dôkazmi) skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnil zákonom ustanovené

hmotnoprávne podmienky vydržania, a teda že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Základným účelom a cieľom právnej úpravy je
zabezpečiť rýchle a efektívne posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok vydržania navrhovateľa
súdom na základe skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a na základe najmä listinných
dôkazov preukazujúcich navrhovateľom tvrdené skutočnosti. Vychádzajúc z osobitného charakteru

a zmyslu konania o potvrdení vydržania (deklarovanie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
bez nariadenia pojednávania tak, aby bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva a súčasne
zachovaný princíp právnej istoty) a vychádzajúc zo zákonodarcom uloženej povinnosti navrhovateľovi,
ktorý iniciuje toto konanie, osvedčiť v návrhu skutočnosti, z ktorých vyplýva, že si splnil zákonom
ustanovené hmotnoprávne podmienky vydržania, že uvedená právna úprava vyžaduje náležitú

pozornosť a dôslednosť navrhovateľa už pri podávaní návrhu podľa § 359d CMP, z ktorého následne
súd pri rozhodovaní (v spojení s dôkazmi k nemu pripojenými) vychádza.18. V prejednávanej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie si zabezpečil dostatok skutkových podkladov
pre záver o osvedčení návrhu navrhovateľov v danom druhu konania, vecne správne postupoval
súd prvej inštancie, ak skúmal, či navrhovatelia osvedčili splnenie predpokladov pre nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Vydržanie vlastníckeho práva je zákonom vymedzené
ako nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom
stanovené dobu (§ 134 Občianskeho zákonníka). Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie
vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá
viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“ (§ 130 OZ).

Základnými predpokladmi vydržania sú teda spôsobilý predmet vydržania, spôsobilý subjekt vydržania,
uplynutie vydržacej doby a oprávnená držba, a to počas celej zákonom ustanovenej vydržacej doby.

19. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, teda či je jeho držba oprávnená, je
potrebné hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
navrhovateľa, resp. jeho právnych predchodcov. Vždy je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej

(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať nemá, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na pochybnosti o tom, že mu
vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle.
O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pri
tom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci

sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť tak právny ako aj skutkový. Právny omyl spočíva
v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Podstata skutkové omylu spočíva
potom v omyle držiteľa ohľadne skutkových okolností, ktoré majú za následok vznik vlastníckeho práva

alebo o určitej skutočnosti, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu alebo inak bráni vzniku
jeho vlastníckeho práva. Príkladom skutkového omylu je omyl spočívajúci v okolnostiach týkajúcich
sa nadobúdania nehnuteľností, vstupu do právneho vzťahu uzavretím zmluvy, vybavovania náležitostí
potrebných k nadobudnutiu vlastníctva, obhliadky nehnuteľností, držba pozemku vo väčšej výmere ako
bol nadobudnutý, ako aj v iných skutkových náležitostiach.

20. V prejednávanej veci z návrhu navrhovateľom na začatie konania o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti a k nemu pripojených listín vyplýva, že navrhovatelia vnímali proces nadobudnutia
právaosobnéhoužívaniadanéhopozemkuakokúpudosvojhovlastníctvanazákladedohodyč.1311/89
zo dňa 14.8.1989 o zriadení práva osobného užívania pozemku č. 6976/7 za účelom zriadenia záhradky.

Za účelom zriadenia záhradky uhradili navrhovatelia v hotovosti pri podpise tejto dohody cenu 4.590 Kčs
a podpísali aj návrh na registráciu dohody o zriadení práva osobného užívania adresovaný Štátnemu
notárstvu Košice – mesto. Navrhovatelia taktiež zaplatili predchádzajúcemu osobnému užívateľovi A.
M. za prevod spolu sumu 35.800 Kčs. Následne po uzatvorení dohody o zriadení osobného užívania
pozemku sa kopili faktické reálne držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako 30 rokov až

doposiaľ nerušene užívali. Dlhodobé užívanie dotknutej nehnuteľnosti nebolo narušené Mestom Košice
(ako subjektu, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti),
nakoľko za obdobie viac ako 30 rokov sa nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho vlastníckeho
práva. Je teda nepochybné, že sporný pozemok navrhovatelia držia v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi
od roku 1989.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení, ktoré vyplynuli z navrhovateľmi predložených
dôkazov, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovatelia v konaní o potvrdení vydržania osvedčili
základný predpoklad vydržania vlastníckeho práva – oprávnenosť svojej držby a uplynutím zákonom
stanovenej 10-ročnej doby, čím osvedčili splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti vydržaním.

22. Navrhovatelia v konaní osvedčili, že v roku 1989 nadobudli na základe dohody o zriadení práva
osobného užívania pozemok č. 6976/7 za účelom zriadenia záhradky. Následne v dobre viere užívali
predmetnýpozemokakovlastníci,bezakýchkoľvekvýhradtretíchosôb.Jetedazrejmé,ženavrhovatelia

sa titulom dohody v roku 1989 chopili držby nehnuteľnosti, pričom Mestu Košice svedčil po právnej
stránke zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, nakoľko nedošlo k registrácii dohody štátnym
notárstvom. Napriek tejto skutočnosti možno podľa odvolacieho súdu považovať navrhovateľov za
dobromyseľných držiteľov dotknutého pozemku, a teda ich držbu za oprávnenú, keďže sa chopilidržby dotknutej nehnuteľnosti na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, t.j. od
14.8.1989 a návrhu na registráciu dohody o zriadení práva osobného užívania, pričom z nehnuteľnosťou
nakladali nerušene a v dobrej viere ako s vlastnou. Rovnako za užívanie zaplatili spolu sumu 40.390

Kčs a platili Mestu Košice po celú dobu daň z nehnuteľnosti. Navrhovatelia tak pri vstupe do držby
pozemkuvroku1989aanineskôrprijehoužívanínemohlipribežnej(normálnej)opatrnosti,ktorúmožno
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať zistiť, že užívajú pozemok
Mesta Košice, ktorému svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Odvolací súd preto
argumentáciu Mesta Košice spochybňujúcu existenciu dobrej viery navrhovateľov za nedôvodnú.

23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii Mesta Košice, že navrhovatelia nemohli byť dobromyseľný,
nakoľko pri realizácii drobnej stavby nepostupovali podľa stavebného zákona dodáva, že táto
argumentácia sama o sebe nemôže spochybniť dobromyseľnosť navrhovateľov v spojitosti so vstupom
do držby. Je nepochybné, že navrhovatelia vybudovali predmetné oplotenie z dôvodu ďalšieho
zveľaďovania, udržiavania a investovania do neho finančných prostriedkov.

24. Rovnako nedôvodná je aj argumentácia Mesta Košice, že správu dane z pozemkov v Košiciach
vykonávala o.i. Mestská časť Košice – sever, ktorá na základe daňového priznania podaného
navrhovateľovi mu v roku 1996 nedopatrením vyrubila daň k spornému pozemku. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na vyjadrenie adresované navrhovateľovi zo dňa 5.12.2013, v ktorom o.i. uvádza,

že Mesto Košice je zapísané v liste vlastníctva č. XXXXX v kat. úz. Severné mesto ako vlastník parcely č.
6976/7, záhrady o výmere 306 m2 v súlade s platnou úpravou. Okolnosť, že daňovú povinnosť vo vzťahu
k uvedenej nehnuteľnosti si plnili navrhovatelia v žiadnom prípade nemožno považovať za skutočnosť,
ktorá by vylučovala ich dobromyseľnosť. Napokon vyjadrenie Mesta Košice navrhovateľom, že Mesto
Košice je zapísané ako vlastník uvedenej nehnuteľnosti je zo dňa 5.12.2013, t.j. po uplynutí zákonom

stanovenej 10-ročnej doby, pričom navrhovatelia, ktorí si svoju daňovú povinnosť plnili riadne a včas
preto nemali pochybnosti o svojom vlastníckom práve k spornému pozemku.

25. Pokiaľ Mesto Košice v odvolaní argumentuje súdnymi rozhodnutiami a vydanými v iných
konaniach, je potrebné zdôrazniť, že každé rozhodnutie je vždy výsledkom posúdenia vysoko

individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, nezameniteľných s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Súd prvej inštancie sa dôsledne vyporiadal aj s rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít, pričom jeho rozhodnutie je v súlade s aktuálnym právny názorom
o splnení podmienok vydržania s poukazom na rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
NS SR zo dňa 13.mája 2024 vo veci sp. zn. 1 VCdo/1/2024. Rešpektujúc vyslovený právny názor je

potom záver súdu prvej inštancie, že navrhovatelia mohli byť objektívne presvedčení o to, že predmetný
pozemok nadobudlo poctivým spôsobom i keď nesplnili podmienku registrácie dohody štátnym
notárstvom s prihliadnutím na špecifiká danej veci, dĺžku uplynutého času vyvažujúcu nedôslednosť
týkajúcu sa formálnych náležitostí (držbu tak považoval za oprávnenú), správny. V tomto kontexte
je potrebné poukázať i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015, pričom rozhodnutie

súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie spočívajúce na riešení čisto individuálnych otázok konkrétnej
preskúmavanej veci nemožno považovať za odklon od doterajšej rozhodovacej praxe súdov.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu
prvej inštancie, že navrhovateľov možno považovať za dobromyseľných držiteľov s prihliadnutím na

podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického
stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je objektívne presvedčený o svojom domnelom
vlastníckom práve.

27. Odvolací súd sumarizujúc uvedené uzatvára, že súd prvej inštancie nepochybil ak dospel

k záveru o osvedčení zákonom vyžadovaných podmienok vydržania vlastníckeho práva navrhovateľov
v predmetnom mimosporovom konaní. Odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie
napadnuté uznesením spĺňa kritéria odôvodňovania rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods.
2 CSP za použitia § 234 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. V tejto súvislosti
dodal, že odôvodnenie uznesenia zodpovedá základnej formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia,

súslednosti jeho jednotlivých častí aj obsahová náplň zakladá jeho zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Jeho rozhodnutie jekonzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel
sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Odvolací súd nezistil, že by postupom súdu prvej
inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ani že zistenie skutkového stavu by bolo prima

facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia
vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť (porovnaj I. ÚS 6/2018), a ani že prijaté právne závery by
boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že by z nich v žiadnej možnej
interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývali (porovnaj I. ÚS 243/07). Podľa názoru odvolacieho súdu
preto prijaté skutkové a právne závery súdu prvej inštancie možno považovať za logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem a nemožno mu vyčítať takú svojvoľnosť,
ktorábymalazanásledokarbitrárnosťjehorozhodnutia.Záveromodvolacísúddodáva,žeMestoKošice
v odvolaní neuvádza nijaké relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred
súdom prvej inštancie.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle § 387 ods. 1

CSP ako vecne správne potvrdil.

29. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

31. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

32. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).