Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/74/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201387
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Mojš
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624201387.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Mojša a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. D. XX, XXX XX E., zastúpeného JUDr. Ondrejom Szilágyim, advokátom, so sídlom Dr. Vodu 2, 984
01 Lučenec, IČO: 37 998 528, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:

00 151 866, o zaplatenie 6 771,51 Eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 16C/15/2024 zo dňa 31.07.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej tiež „okresný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 380,80 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.).

2. Predmetom sporu je nárok žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež „smernica“) do vnútroštátnej
právnej úpravy. Žalobca vymedzil svoj nárok skutkovo tak, že od marca 2021 do februára 2024

odpracoval celkovo 1 922,45 hodín určenej služobnej pohotovosti a 119,20 hodín nariadenej služobnej
pohotovosti, ktoré neboli žalobcovi započítané do pracovného času a jeho priemerný týždenný pracovný
čas za dané obdobie predstavoval 50,74 hodín. Právna úprava pracovného času podľa zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej tiež „zákon“) umožňuje služobnému úradu
rozvrhnúťhasičovipracovnýčastak,žepresiahnehranicustanovenúvčl.6písm.b)smernice.Pracovná
pohotovosť sa nezarátava do pracovného času, čím je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom a

právom EU. Dochádza tak k porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity spočívajúce v porušovaní práva na primeraný odpočinok po práci, práva na
súkromie a rodinný život v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca musel odpracovať viac ako bol povinný
podľa smernice. Výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval z úpravy § 122 ods. 2 písm. a) zákona, ktorý
upravuje odmenu za tzv. nariadenú pracovnú pohotovosť, pretože je z hľadiska analógie najbližším
inštitútom. Primeranú náhradu preto predstavoval rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú

pohotovosťanariadenúslužobnúpohotovosťzakaždújednuodpracovanúhodinuslužobnejpohotovosti
za žalované obdobie.

3. Žalovaný namietal spôsob určenia výšky nemajetkovej ujmy, ktorá sa má posudzovať individuálne.
Žalobca nepreukázal ani nerozlišoval, či ide o hodiny služobnej pohotovosti odpracované nad rámec
článku 6 smernice. Pracovný čas nemožno vypočítať z fondu pracovného času, pretože do pracovného

času nie je možné zarátavať čas odpočinku. Zároveň je potrebné brať do úvahy aj referenčné obdobie
zákonom stanovené v súlade so smernicou na šesť mesiacov, v ktorom sa má vypočítavať priemernýpracovný čas. Navrhol žalobu zamietnuť, pretože k porušeniu rozsahu priemerného pracovného času
u žalobcu nedošlo.

4.1. Okresný súd zistil, že žalobca vykonáva štátnu službu na hasičskej stanici vo Fiľakove, má
nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý sa do konca roka 2021 skladal zo 17 hodín výkonu služby
a 7 hodín výkonu určenej služobnej pohotovosti a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín
výkonu služobnej pohotovosti. V rámci jednej zmeny je vo výkone služby 24 hodín a na stanici sa
striedajú tri zmeny. Žalobca počas určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste výkonu služby

a k dispozícii k plneniu služobných povinností a nemôže sa vzdialiť od pracoviska.
4.2. Nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov a vzhľadom na deň,
kedy bol žalobca prijatý do služobného pomeru 1.10.2010, jeho referenčné obdobie, upravené v § 86
ods. 1 zákona sa u žalobcu periodicky aplikuje vždy od 01.10. - 01.04. nasledujúceho roka a následne
od 01.04. - 01.10.

5.1. Okresný súd nepovažoval za správne priemerné vyčíslenie hodín za celé žalované obdobie
bez zohľadnenia referenčného obdobia, pretože nezohľadňovalo právnu úpravu podľa § 86 zákona.
Žalobca výšku nemajetkovej ujmy nesprávne odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pracovnej
pohotovosti za celé obdobie, čo nezodpovedá hypotéze čl 6 písm. b) smernice, ktorý stanovuje limit
v priemere 48 hodín v rámci 7 dní príslušného referenčného obdobia. Žalobca mal preukazovať, že v

príslušnom referenčnom období odslúžil v rámci fondu pracovného času a pracovnej pohotovosti nad
uvedený limit. Rozhodujúce boli hodnoty vyjadrené v jednotlivých výplatných páskach, ktoré žalobca
predložil.
5.2. Pri výpočte priemerného pracovného času potom súd vychádzal zo súčtu fondu pracovného času na
mesiac a doby strávenej pohotovosťou na pracovisku, z čoho vyvodil skutkový záver, že na referenčné

obdobie od 01.10.2020 - 01.04.2021 dopadá priemerne 26 týždňov. Z predložených výplatných pások za
dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 216 hodín. Priemerne za týždeň
t. j. 216 / 26 týždňov tak žalobca odslúžil priemerne 8,30 hodiny a žalobca za toto referenčné obdobie, z
predloženej výplatnej pásky za marec 2021 nepreukázal, že by došlo k prekročeniu stanovenej hranice
podľa článku 6 písm. b) smernice.

5.3. Na referenčné obdobie od 01.04.2021 - 01.10.2021 dopadá priemerne 26,14 týždňa, kedy žalobca
odslúžil 1378,72 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1378,72 / 26,14 týždňa žalobca odslúžil 52,74 hodín.
Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za referenčné obdobie odslúžil 4,74 x 26,14 = 123,90 hodín.
Na referenčné obdobie od 01.10.2021 - 01.04.2022 dopadá priemerne 26 týždňov a žalobca za toto

referenčné obdobie odslúžil 1390 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1390 / 26 týždňov žalobca odslúžil
53,46 hodín. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za toto referenčné obdobie odslúžil 5,46 x 26 = 141,96
hodín. Na referenčné obdobie od 01.04.2022 - 01.10.2022 dopadá priemerne 26,14 týždňa a žalobca za
toto referenčné obdobie odslúžil 1367 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1367 / 26,14 týždňa tak žalobca
odslúžil 52,33 hodín. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za referenčné obdobie tak odslúžil 4,33 x

26,14 = 113,19 hodín. Na referenčné obdobie od 01.10.2022 - 01.04.2023 dopadá priemerne 26 týždňov
a žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1212,50 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1212,50 / 26
týždňov tak žalobca odslúžil 46,63 hodín a za toto referenčné obdobie nedošlo k prekročeniu priemeru
stanoveného smernicou. Na referenčné obdobie od 01.04.2023 - 01.10.2023 dopadá priemerne 26,14
týždňa a žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1332,67 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1332,67 /

26,14 týždňa tak žalobca odslúžil priemerne 50,98 hodín. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za
referenčné obdobie tak odslúžil 2,98 x 26,14 = 77,90 hodín. Na referenčné obdobie od 01.10.2023
- 01.04.2024 dopadá priemerne 26,14 týždňa a žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1122,50
hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1122,50 / 26,14 týždňa tak žalobca odslúžil priemerne 42,94 hodín,
takže nepreukázal, že v referenčnom období došlo k prekročeniu hranice priemerného pracovného času

podľa smernice.
5.4. Súčtom hodín, ktoré žalobca v rámci každého referenčného obdobia odslúžil v priemere na týždeň
(7 dní) naviac nad 48 hodín za všetky uplatnené referenčné obdobia bolo 456,95 hodiny, čo je 19,04 dňa.
Žalobca odslúžil nad rámec priemeru 48 hodín v rámci 7 dní za všetky referenčné obdobia 19,04 dňa.

6.1. Predmetom sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EU v dôsledku
nesprávnej implementácie smernice do nášho právneho poriadku. Žalovaný ako členský štát nesie
zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva EU (C-46 a 48/93, C-6 a 9/90) a je preto povinný
nahradiť škodu spôsobenú porušením úniového práva (C-231 až 233/06). V zmysle článku 7 ods. 2Ústavy SR právne záväzné akty ES a EU majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je podľa
článku 4 ods. 3 Zmluvy o EU povinná dodržiavať a aplikovať úniové právo.
6.2. Žalovaný štát je pasívne vecne legitimovaný za porušenie práva EU nesprávnou transpozíciou

smernice. Pasívne vecne legitimovaný by bol zamestnávateľ žalobcu len za predpokladu, že by žalobca
namietal nezákonný postup svojho zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnávateľ postupoval v súlade so
zákonom, ktorý je v rozpore so smernicou, potom zodpovedá štát a nie zamestnávateľ. Žalobca označil
správne orgán, ktorý koná v mene štátu. Podmienky zodpovednosti nemôžu byť menej priaznivé ako
podmienky platné pre podobné nároky, vzniknuté na základe vnútroštátneho práva a nesmú v praxi

znemožňovať alebo nadmerne sťažovať získanú náhradu škody.

7. Okresný súd bol príslušný na prejednanie sporu s poukazom na § 19 písm. b) CSP, pretože v jeho
obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Škoda vznikla pôsobením žalobcu
na hasičskej stanici v obvode Okresného súdu Lučenec. K porušeniu povinnosti síce došlo nesprávnou
právnou úpravou, ale tá sa prejavila až v mieste pôsobenia žalovaného v služobnom pomere v mieste

výkonu služby.

8. Pri právnom posúdení veci bolo rozhodujúce, či čas, ktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej
pracovnej pohotovosti, sa považuje za pracovný čas. Podľa rozsudku SD EU vo veci C-518/15 zo dňa
21.02.2018 sa uvedený článok smernice má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi doma

s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do 8 minút, sa má považovať za pracovný čas. (tiež
pozri rozsudok SD EU C-303/98 vo veci Simap, bod 48). Judikatúra SD EU tak definovala, že pracovnú
pohotovosť žalobcu ako príslušníka na pracovisku, ako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť
do pracovného času.

9. Pracovný čas žalobcu je upravený v § 85 ods. 1 zákona, ktorý definuje, že ide o časový úsek, v
ktorom vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobná pohotovosť, počas ktorej
je príslušník k dispozícii služobnému úradu, nie je výkonom štátnej služby. Svedčí o tom úprava § 86 ods.
2 zákona, podľa ktorého pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Žalobca však v službe trávi celkovo 24

hodín a z toho je práve 18 hodín zaraďovaných do fondu pracovného času. Skutočnosť, že zákon výkon
služobnej pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby, upravuje aj priamo § 86 ods. 2
zákona v poslednej vete. Podľa nej celková dĺžka vykonávania štátnej služby (teda 18 hodín upravených
v prvej vete) a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti nesmie byť viac ako 24
hodínvslužobnomdni,t.j.keďvykonávaštátnuslužbu.Obdobnetovyplývaajz§92ods.1zákona,ktorý

rovnako upravuje, že pracovná (služobná) pohotovosť bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby. Uvedený právny rámec dotvára § 122 ods. 3 zákona, ktorý upravuje, že náhrada za služobnú
pohotovosť nepatrí za čas, v ktorom došlo k vykonaniu štátnej služby. Vyššie uvedená právna úprava
v zákone odporuje čl. 6 písm. b) smernice, pretože nezarátava do pracovného času trvanie služobnej
pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice.

10.1. V rozsudku SD EU vo veci C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Fuss sa uvádza, že hasič v prípade
porušenia čl. 6 písm. b) smernice má právo domáhať sa náhrady škody voči štátu a dovolávať sa práva
únie. Judikatúra SD EU vychádza z toho, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za porušenie
práva EU je:

a) Porušená úniová norma priznáva práva jednotlivcom a zakladá povinnosti pre členský štát. Túto
podmienku okresný súd považoval za splnenú.
b) Porušenie úniovej normy bolo dostatočne závažné. Súd z vykonaného dokazovania, ako aj množstva
súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo konštatované porušenie práva únie, dospel k záveru, že
porušenie úniového práva bolo vykonané úmyselne a to aj s poukazom na prax jednotlivých služobných

úradov, ktoré ťažia z nesprávnej právnej úpravy, ktorá je na prvý pohľad nekonzistentná a zložitá. Tým
štát porušil právnu istotu žalobcu a nevyhovel požiadavke jasnosti a presnosti (Komisia vs. Holandsko,
291/84),abyfyzickéaprávnickéosobypoznalisvojeprávaapovinnostizosmernice,abysaichprípadne
mohli domáhať pred vnútroštátnym súdom (Komisia vs. Belgicko, C-287/07).
c) Existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou.

Súd uvedenú podmienku považoval za splnenú. Nebyť nesprávnej vnútroštátnej úpravy v rozpore s
uvedenými článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku sa
nepovažuje za služobný čas, nedochádzalo by u žalobcu minimálne k porušeniu práva na odpočinok
po práci.d) Existencia škody.
10.2. V súvislosti s preukazovaním existencie škody bolo potrebné zistiť, kedy a či vôbec došlo priamo
voči žalobcovi k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice. Ak by totiž žalobca bol v službe v príslušnom

referenčnom období v priemere menej, ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo u neho dôjsť k zásahu do jeho
práv, hoci právna úprava je nesprávna. Hypotéza čl. 6 písm. b) by totiž bola splnená. Pre posúdenie, či
žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy v podmienkach našej právnej úpravy, spočívajúca
v zásahu do ním tvrdeného práva na ochranu jeho súkromného a rodinného života podľa článku 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na primeraný odpočinok po práci,

ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR.. Súd v rámci vykonaného
dokazovania zistil, že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac, ako podľa smernice mal byť, a to
celkovo o 19,04 dňa (viď ods. 5.).

11.1. Súd sa nestotožnil so spôsobom, akým žalobca vyčíslil výšku svojej nemajetkovej ujmy, pretože
medzi namietaným porušením práv žalobcu a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný súvis.

Žalobca výšku nároku neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci viac a v rámci referenčného obdobia,
ale z celkového počtu hodín pracovnej pohotovosti za celé žalované obdobie. To však nezohľadňovalo
hypotézu čl. 6 písm. b) smernice, pretože nie všetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavovalo
porušenie smernice. Žalobca v podstate navrhoval, aby bol za dobu určenej služobnej pohotovosti
odškodnený priaznivejšou formou služobného ohodnotenia, prostredníctvom § 122 ods. 2 zákona, t. j.

ako pri nariadenej pracovnej pohotovosti (z domu). Skutočnosť, že žalobca je rozdielne odmeňovaný
pri výkone štátnej služby a pri pracovnej pohotovosti však nie je v rozpore s právom Únie (pozri SD EU
C-742/19). Tento spôsob vyčíslenia ujmy nasvedčoval tomu, že podstatou sporu bolo lepšie ohodnotenie
práce.
11.2. Pri výške nemajetkovej ujmy uplatnenej voči štátu za zásah do práva na súkromie a rodinný život,

práva na odpočinok po práci, nemožno vychádzať z analogickej aplikácie iného mzdového nároku,
ale posúdením akú cenu, váhu malo pre žalobcu strata/obmedzenie jeho práv s pomeriavaním ujmy
v iných obdobných prípadoch. Tak, aby priznaná nemajetková ujma zodpovedala princípu slušnosti a
spravodlivosti.

12.1. Tým, že žalobca trávil v službe o 19,04 dní viac za žalované obdobie, objektívne muselo mať
vplyv na jeho súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ako aj právo na uspokojivé pracovné
podmienky, primeraný odpočinok po práci podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca bol za žalované
obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo. To u žalobcu spôsobilo, že sa nemohol plnohodnotne
rozvíjať v súkromí, plnením si svojich domácich povinností, starostlivosťou o svoj majetok, venovať

sa záujmovým činnostiam, nadväzovať, uchovávať a prehlbovať svoje osobné vzťahy, či už v rámci
rodiny, ako aj v rámci spoločenského uplatnenia. V dôsledku toho sa žalobca nemohol venovať svojej
blízkej rodine v takom rozsahu, ako by chcel, tráviť s nimi spoločný voľný čas, pomáhať v domácnosti
a teda rozvíjať svoje rodinné vzťahy. Žalobca tiež nemal možnosť primeraného oddychu (stanoveného
maximom pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice) po službe, v dôsledku toho si rozdeliť si svoj

čas medzi prácu, rodinu, koníčky.
12.2. Žalobcovi vznikla nemajetková ujma na uvedených právach, ktorá by mala byť odškodnená formou
peňažnéhoplneniaspoukazomnaprimeranúaplikáciukritériípodľa§17ods.3zákonaozodpovednosti
zaškodu.Samotnékonštatovanieporušeniaprávatotižspoukazomnaužobdobnéprípadynepostačuje
(§ 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu za škodu) a iná forma náhrady nie je primeraná. Zároveň

z rozsudku SD EU vo veci Fuss, C-429/09 vyplýva, že žalobca nárok finančné odškodnenie má. Bez
ohľadu na to, či uvedený postup namietal u svojho zamestnávateľa, resp. či si daný stav sám zavinil.

13. Ak neexistuje vnútroštátna úprava a dôjde k porušeniu úniového práva, aplikujú sa podmienky
zodpovednosti štátu podľa judikatúry SD EU a vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu za škodu.

Okresný súd posúdil nároky žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu
pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu“), pretože jeho úprava je súladná s
právnou úpravou úniového práva aj na otázky, ktoré úniové právo neupravuje. Uvedené možno vyvodiť
aj z úpravy § 4 ods. 1 písm. e) zákona o zodpovednosti štátu za škodu, podľa ktorej koná za štát
ministerstvo v prípade škody vzniknutej nesprávnou transpozíciou smernice v oblasti štátnej správy,

ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo iného ústredného orgánu. Ministerstvo vnútra SR
je podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský a
záchranný zbor a je teda garantom riadneho prebratia smernice a na základe § 4 ods. 1 písm. e) zákona
ozodpovednostištátuzaškodutakkonávsporevmeneštátu.Keďžepodmienkyzodpovednostinemôžunadmerne sťažovať náhradu škodu a zákon o zodpovednosti štátu za škodu sa má aplikovať primerane,
aby sa vyplnila medzera v právnej úprave, od žalobcu sa nevyžaduje preukázanie splnenia podmienky
predbežného prejednania nároku podľa § 15 ods. 1. Táto podmienka sa uplatní len v prípade, ak došlo

k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tým však podľa § 6 ods. 4
zákona o zodpovednosti štátu za škodu nie je výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky. Z
toho dôvodu bolo vylúčené, aby súd pri primeranej aplikácii daného zákona analogicky aplikoval § 15
ods. 1. To nebránilo okresnému súdu primerane aplikovať daný predpis vo vzťahu určeniu orgánu, ktorý
mal konať v mene štátu a ďalej na podmienky a spôsob určenia výšky nemajetkovej ujmy podľa § 17

ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu.

14. V zmysle judikatúry SD EU má byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri porušení práva
únie primerané vzniknutej ujme (C-470/03). Zároveň kritériá odškodnenia nemôžu byť menej priaznivé
ako kritériá platné pre obdobné nároky na základe vnútroštátneho práva a nemôžu byť upravené takým
spôsobom, ktoré by prakticky znemožňovali alebo nadmerne sťažovali dosiahnutie náhrady.

15. Najbližším inštitútom, s ktorým je možné porovnávať protiprávne konanie v posudzovanej veci,
je odškodnenie nezákonnej väzby v trestnom konaní proti fyzickej osobe. Pri danom odškodnení sa
vychádza z rozsahu dní trvania nezákonnej väzby, ktorá rovnako predstavuje obdobný zásah do
práva na súkromný a rodinný život. Rozdiel je však z hľadiska závažnosti zásahu do týchto práv,

pretože pri väzbe dochádza k podstatnému obmedzeniu osobnej slobody, a s väčším dôsledkom na
život poškodeného, kým žalobca nebol nútený byť v práci, dokonca bol za ten čas určitým spôsobom
odmeňovaný. Väzba predstavuje podstatne závažnejší zásah do práv poškodenej osoby, pričom súdy
priznávajúzajedendeňtrvanianezákonnejväzbypriemernesumu31,50Eur.Naprotitomuvpredmetnej
vecidošloužalobcukporušeniuprávanauspokojivépracovnépodmienkypodľačlánku36ods.1Ústavy

SR.Totoprávovšakoprotizákladnémuprávunaosobnúsloboduzhľadiskahierarchiehodnôtpatríaždo
tzv. II. generácie ľudských práv (status positivus). Z toho dôvodu pri určení výšky odškodnenia zásahu do
práva na uspokojivé pracovné podmienky nemožno priznať rovnaký ekvivalent. Súd tak pomeriaval, či
je možné a spravodlivé, aby osoby, ktorých právo na osobnú slobodu bolo porušené, boli odškodňované
rovnakoalebomenejakoosoby,ktoréstrávilivpráciviac,akobolastanovenámaximálnahranicaprávom

EU.Žalobcazastratusvojhovoľnéhočasu,nemôžebyťodškodnenývrovnakomaleboväčšomrozsahu,
ako osoba, ktorá bola nezákonne vo väzbe.

16. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 6771,51 Eur, čo za jeden deň zo zistených 19 dní predstavuje
sumu 355,65 Eur. Okresný súd považoval za primerané odškodnenie strateného voľného času/

odpočinku sumou 20 Eur za deň, čo predstavuje všeobecný základ pre primerané odškodnenie každého
hasiča, bez zohľadnenia špecifických a individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Vzhľadom na
nedostatočnú procesnú aktivitu žalobcu nebolo možné inak ako uvedeným základom určiť výšku
nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma žalobcu za čas, ktorý strávil v práci nad rámec upravený
smernicou predstavovala podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu sumu 20 Eur x

19,04 dní = 380,80 Eur, ktorú sumu žalobcovi súd priznal a vo zvyšku žalobu zamietol.

17. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobca sa s ohľadom na plynutie referenčného obdobia môže
dozvedieť o ujme podľa § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu až po uplynutí príslušného
referenčného obdobia, teda až po uplynutí šiesteho mesiaca. Len vtedy si žalobca vie celkový čas na

pracovisku hodnoverne verifikovať a zistiť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu konkrétneho
rámca. Premlčacia doba nemôže začať plynúť jednotlivo za každý deň alebo mesiac, pretože žalobca
nemôže zistiť napríklad po uplynutí prvého mesiaca, či bol v práci viac v rámci priemeru, stanoveného
v čl. 6 smernice a referenčného obdobia podľa § 86 ods. 1 zákona.

18. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že do výpočtu priemeru v rámci
referenčného obdobia by sa mali podľa čl. 2 ods. 1 smernice započítavať len hodiny skutočne
odpracované na pracovisku žalobcom. V zmysle § 97 zákona sa za pracovný čas posudzuje (ako
vykonávanie štátnej služby) aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna a iné, vrátane
dočasnej práceneschopnosti. To znamená, že zákonodarca sa pri implementácii smernice rozhodol

tieto skutočnosti zaradiť do pracovného času. Preto súd pri výpočte priemerného pracovného času
vychádzal z fondu pracovného času a nie len z času, kedy skutočne bol žalobca v práci a plnil si služobné
povinnosti.19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

20.1.Žalobcavodvolaníz12.08.2024namietalprotivýroku,ktorýmbolajehožalobavprevyšujúcejčasti

zamietnutá. Riadne preukázal spôsobenú ujmu a z dokazovania vyplynulo, že v rozpore s čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období marec 2021 až február 2024 odpracoval 2006,95 hodín
určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného)
času, kedy priemerný týždenný pracovný čas žalobcu predstavoval 50,74 hodín týždenne.
20.2. Žalobca si uplatňuje nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti,

ktoré reálne odslúžil. Nestotožňuje sa s odškodnením vo výške 20 Eur/deň a za primeranú náhradu
považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú priznáva zákon 315/2021 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Žalobca poukazuje na odklon
rozhodnutia napadnutého odvolaním od rozhodnutí súdov v obdobných veciach v otázke 6 mesačného
referenčného obdobia, aplikácie zákona o zodpovednosti štátu za škodu ako aj rozsahu a spôsobu
náhrady nemajetkovej ujmy.

20.3. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel.

21.1. Žalovaný v odvolaní z 13.08.2024 namietal výrok, ktorým súd priznal žalobcovi peňažné plnenie
a ako odvolacie dôvody uviedol § 365 ods. 1 písmena d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Nárok
žalobcu nie je daný, keďže vzhľadom na prepočet skutočne odpracovaných hodín u žalobcu nedošlo

k porušeniu smernice ani v jednom zo šiestich referenčných období. Ak aj fond pracovného času
započítava ako pracovný čas aj čas dovolenky, voľno za sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy či iné
voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a teda na účely smernice 2003/88/ES tieto jednoznačne
a nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/
ES. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako

služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil
vo fonde pracovného času a teda aj na výplatných páskach. V tej súvislosti žalovaný poukázal na
rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, ktorý uvádza, že:
„Fond pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len
o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného

času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“
21.2. Článok 19 smernice sa však vzťahuje iba na počet mesiacov v referenčnom období a iba v tomto
rozsahu predstavuje odchýlku od článku 16 písm. b) smernice. Uvedený článok 19 smernice sa však
nedotýka pododseku v článku 16 písm. b) smernice, ktorý hovorí o neutralizácii, teda o tom, ktoré doby
sa ne/zahŕňajú alebo sú pri výpočte priemerného týždenného pracovného času neutrálne. Vzhľadom na

uvedenémážalovanýzato,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21.3. Žalovaný má ďalej za to, že napadnuté rozhodnutie trpí inou vadou konania, ktorá mohla mať za
následok neprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaného najmä
vo vzťahu k spôsobu výpočtu skutočne odpracovaných hodín žalobcu a ani dostatočne neodôvodnil,

prečo žalovaným predložené prepočty nevzal do úvahy.
21.4. Žalobca požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti (bez ohľadu na to, či
mala byť odslúžená podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne). Nejde teda o nárok vychádzajúci z
ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca nepovažuje za podstatné dokázať konkrétne porušenia

smernice, neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje ním tvrdenú, ale
nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ matematicky vypočítanú ako rozdiel v odmene medzi nariadenou a
určenou služobnou pohotovosťou, a to za komplet odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, nielen nad
limit stanovený smernicou.
21.5. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy to, že žalobca žiadnym spôsobom netvrdil a ani nedokázal,

v ktorých referenčných obdobiach u neho dochádzalo k prekročeniu 48 hodinového priemerného
týždenného pracovného času. Súd prvej inštancie teda nahradil procesnú aktivitu žalobcu vlastnou
aktivitou a sám si vypočítal priemerne odpracovaný čas žalobcu podľa vlastnej metodiky.
21.6. Súd porušil viaceré zásady civilného sporového procesu. Porušením zásady rovnosti strán sporu,
je aj pozitívny zásah do práv jednej strany sporu. Porušil aj prejednaciu zásadu (zásada formálnej

pravdy), kedy súd skúma len podklady predložené stranami sporu a sám si ďalšie podklady z vlastnej
iniciatívy nezabezpečuje a nevytvára (k čomu ale došlo práve tým, že si súd prvej inštancie zabezpečil
vlastný výpočet, čo žiadna zo strán nenavrhovala). Vzhľadom na to, že v civilnom sporovom konaní
je dôkazné bremeno na strane žalobcu a žalobca žiadne pre konanie relevantné výpočty súdu prvejinštancie nepredložil (výpočet toho, koľko hodín žalobca odpracoval v nočnej pohotovosti nie je pre tento
sporabsolútnerelevantné),malotomaťzanásledok,žežalobcavotázkepreukazovaniaodpracovaných
hodín neuniesol dôkazné bremeno.

21.7. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil rozsudok Okresného
súdu Lučenec tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

22. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného aj odvolanie

žalobcu v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 písm. c)
CSP, pretože súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

23.1. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Podľa čl. 2 ods. 2 smernice,
„čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

23.2. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
23.3. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, „Referenčné obdobia“, členské štáty môžu ustanoviť pre
uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri

mesiace.
23.4. Podľa čl. 17 ods. 2, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom
zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv
alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych

dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne
primeraná ochrana.
23.5. Podľa čl. 17 ods. 3, písm. iii) smernice, „Odchýlky“, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebo
výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne

služby a služby civilnej ochrany;

24.1. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej tiež „zákon“),
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

24.2. Podľa § 86 ods. 2 zákona, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času
v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.
24.3. Podľa § 85 ods. 2, veta prvá zákona, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

25. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že sa odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe súdov
v obdobných veciach v otázke posúdenia 6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona o
zodpovednosti štátu za škodu, ako aj rozsahu a spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy.

26.1. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že predmetom sporu je posúdenie
zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EU v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do
právneho poriadku, kedy žalovaný štát nesprávne transponoval ustanovenie článku 2 ods. 1 v spojení
s článkom 6 písm. b) smernice do zákona číslo 315/2001 Z. z. V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa za
pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa

a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou.
Pri právnom posúdení veci je rozhodujúce, že čas, ktorý strávi žalobca v rámci určenej pracovnej
pohotovosti, sa považuje za pracovný čas. Judikatúra Súdneho dvora EU definovala, že pracovnúpohotovosť žalobcu na pracovisku, ako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť do pracovného
času.
26.2. Súd prvej inštancie mal právomoc posúdiť, či smernica bola prevzatá do právneho poriadku

Slovenskej republiky správne a úplne. Podľa článku 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ je smernica
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice v
súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia verzus Taliansko, C - 368/07). V zmysle článku 7 ods.
2 Ústavy SR právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je podľa

článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ povinná dodržiavať a aplikovať úniové právo.
26.3. Posudzovaná právna úprava v Zákone o Hasičskom a záchrannom zbore odporuje čl. 2 ods. 1
smernice,pretoženezarátavadopracovnéhočasutrvanieslužobnejpohotovosti,ktorásamápovažovať
za pracovný čas. Žalovaný štát tak nedodržal svoj záväzok zabezpečiť plnú účinnosť smernice podľa
článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Legislatívna činnosť štátu pri prebratí smernice nebola vykonaná správne.
Z toho dôvodu je žalovaný štát pasívne vecne legitimovaný za porušenie práva EU nesprávnou

transpozíciou smernice. Definuje to priamo judikatúra Súdneho dvora EU (Komisia p. Taliansku,
C-487/04, C-214/04, C-162/99 a i, C-46 a 48/93, C-6 a 9/90, C-231 až 233/06).

27.1. Účelom smernice a na to nadväzujúcej judikatúry Súdneho dvora EU bolo, aby sa v zmysle čl. 2
ods. 1 všetok čas pracovnej pohotovosti podradil pod pracovný čas. Cieľom bolo zabrániť obchádzaniu

článku 6 písm. b) smernice formou rôznych nariadených alebo určených pracovných pohotovostí zo
strany zamestnávateľov, ktoré by sa nezarátavali do pracovného času.
27.2. Článok 2 ods. 1 smernice má však len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas), ktorý
je potrebné vykladať v spojení s článkom 6 písm. b) smernice, ktorý zakotvuje zákaz prekročenia v
čl. 2 ods. 1 vymedzeného pojmu pracovný čas. Z hľadiska účelu smernice článok 2 ods. 1 tvorí len

základný rámec a až v spojení s článkom 6 písm. b) smernice vymedzuje cieľ, ktorý mali členské štáty
aproximáciou úniového práva dosiahnuť. Iba výkladom čl. 2 ods. 1 smernice nemožno dospieť k záveru
preukázaní závažného porušenia smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením
práva únie), pokiaľ súčasne nie je preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.
27.3. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pasívne vecne legitimovaný by mohol byť aj

zamestnávateľžalobcu,akbyžalobcasmerovalžalobulenaleboajvočinemuanamietalbynedodržanie
priameho účinku smernice vo vertikálnom právnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Možnosť
žalovať verejnoprávneho zamestnávateľa za nedodržanie aplikácie priameho účinku čl. 6 písm. b)
smernice už pripustil Súdny dvor EU v rozsudku C-429/09. Zároveň nevylúčil, že môže byť žalovaný
štát priamo za nesprávne prebratie smernice. Obdobný záver judikoval v rozsudku vo veci Marshall

I, C-152/84, keď v bode 49. uviedol, že ak sa osoba, ktorá je účastníkom konania, môže dovolávať
smernice proti štátu, môže tak urobiť bez ohľadu na to, z akej pozície štát koná, či z pozície
zamestnávateľa, alebo z pozície verejnej moci. V oboch prípadoch je dôvodom predísť tomu, aby mal
štát výhodu z vlastného pochybenia pri porušení komunitárneho práva. Žalobca teda správne žaloval
priamo štát.

28.1. Závažné porušenie smernice nastane podľa toho, či v štátnozamestnaneckom pomere hasiča
došlo k prekročeniu limitu upraveného v čl. 6 písm. b) smernice. Za to zodpovedá štát, či už tým,
že netransponoval smernicu správne, alebo aj tým, že jeho zložka (Hasičský a záchranný zbor), ako
verejnoprávny zamestnávateľ, nepoužil priamy účinok čl. 6 písm. b) smernice. Preto aj spomínaná

judikatúra Súdneho dvora EU vo veciach C-429/09 a C-152/84 pripustila možnosť, aby bol žalovaný štát
a prípadne aj jeho zložka (zamestnávateľ žalobcu).
28.2. Vo veci C-319/96 Brinkmann, členský štát nesprávne transponoval smernicu do vnútroštátneho
poriadku. Učinil tak závažné porušenie, ktoré sa snažil následne napraviť tým, že štátne orgány
priamo aplikovali príslušné ustanovenia smernice, nie vlastnú právnu úpravu, ktorá bola v rozpore so

smernicou. Ustanovenia smernice síce Dánsko transponovalo nesprávne, avšak príčinná súvislosť tu
bola prerušená správaním vnútroštátnych daňových úradov a preto sa Brinkmann práva na náhradu
škody voči štátu nedovolal.

29.1. V posudzovanej veci sa žaloba domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a súd posudzuje,

či uplatnený nárok vyplýva zo závažného porušenia smernice, ktorý je v príčinnej súvislosti s nesprávnou
transpozíciou smernice. Skutkové tvrdenia žalobcu sú založené na tom, že jeho služobná pohotovosť
nebola zarátaná do jeho pracovného času, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice. Porušenie práva na48 hodinový a 7 dňový pracovný týždeň žalobca preukazoval svojím pracovným zaradením ako hasič
u svojho zamestnávateľa v žalovanom období.
29.2. Žalobca nárok neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci viac a v rámci referenčného obdobia,

ale z celkového počtu hodín pracovnej pohotovosti za celé žalované obdobie. Žalobcom tvrdený
skutkový stav nezohľadňuje hypotézu čl. 6 písm. b) smernice, pretože nie všetok čas určenej služobnej
pohotovosti predstavuje porušenie smernice. Z toho dôvodu okresný súd správne posudzoval ako
skutkovú otázku či došlo k porušeniu smernice v rámci 6 mesačného referenčného obdobia.
29.3. Pokiaľ sa ale pri skutkovom a právnom posúdení veci aplikoval zákon o zodpovednosti štátu za

škodu, a na základe tohto zákona posudzoval aj rozsah a spôsob náhrady nemajetkovej ujmy, sú jeho
skutkové zistenia a právne závery nesprávne. Použitie zákona o zodpovednosti štátu za škodu, a v tej
súvislosti aj spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20/Eur za prekročenie stanoveného limitu
48 hodinového týždenného pracovného času je nesprávnym skutkovým aj právnym posúdením veci
pretože nevyplýva z predmetu konania, ktorý je vymedzený žalobou.
29.4. Žalovaný dôvodne v odvolaní namietal, že súd prvej inštrukcie dotváral skutkový stav namiesto

žalobcu, ktorému nepostačovalo preukázať, že v žalovanom období neboli zarátané hodiny služobnej
pohotovosti do pracovného času žalobcu.

30. Záver, či skutočne došlo k závažnému porušeniu smernice, závisí od posúdenia skutkovej otázky,
ktorá má vplyv na posúdenie základu aj výšky nároku, musí súd posudzovať z hľadiska rozhodného

referenčného obdobia, nie iba na základe celého žalovaného obdobia. Z toho dôvodu bolo odvolanie
žalobcu nedôvodné. Rozhodné obdobie, v ktorom sa posudzuje porušenie smernice, prekročenie
najvyššieho prípustného pracovného času hasiča nemožno stotožňovať s celým obdobím, za ktoré
žalobca požaduje peňažnú náhradu. Iba samotné tvrdenie žalobcu, že v žalovanom období bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 50,74 hodín má pre posúdenie veci význam, iba ak toto tvrdenie

preukáže v každom referenčnom období. Zistená nesprávna transpozícia smernice môže založiť
individuálny nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy len ak žalobca preukáže následky, ktoré
utrpel v dôsledku nesprávnej transpozície smernice.

31.1. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech

procesnej strany definovaný povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Každá strana je povinná
dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, z ktorej vyvodzuje svoj právny nárok.
Strana domáhajúca sa týchto právnych nárokov nesie aj procesné následky toho, ak k naplneniu
tvrdených skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo
(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020).

31.2. Žalobca síce preukazoval svoj právny nárok v žalovanom období, ale jeho podstatné, na vec sa
vzťahujúce skutkové tvrdenia podľa § 132 ods. 1 a 149 CSP by mali preukazovať, či odpracoval viac
ako 48 hodín v rámci 7 dní v tom ktorom referenčnom období šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov
a súčasne že v príčinnej súvislosti s tým mu skutočne vznikla nemajetková ujma.
31.3. Povinnosť žalobcu uviesť na vec sa vzťahujúce skutkové tvrdenia súd nemôže nahrádzať. Nestačí,

že z rozhodnutí súdov v obdobných veciach vyplýva, že smernicu žalovaná Slovenská republika
transponovala do vnútroštátneho poriadku nesprávne, pretože nezarátava do pracovného času hasičov
trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas.

32. Pochybenie súdu prvej inštancie pri zisťovaní na vec sa vzťahujúceho skutkového stavu a právneho

posúdeniavecispočívavtom,ženesprávneaplikovalnapredmetsporuustanoveniazákonač.514/2003
Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci s odôvodnením, že v § 4 ods. 1 písm.
e) uvedeného zákona koná za štát ministerstvo v prípade škody vzniknutej nesprávnou transpozíciou
smernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva. Takéto právne posúdenie
nie je konzistentné, pretože ho okresný súd spojil s úvahou o potrebe vyplniť medzeru v právnej

úprave tým, že od žalobcu nie je potrebné vyžadovať preukázanie splnenia podmienky predbežného
prejednania nároku podľa § 15 ods. 1 daného zákona, ktorá podmienka sa uplatní len v prípadoch
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu a ďalej, že týmto prípadom však podľa
§6ods.4zákonaniejevýsledokpostupuNárodnejradySlovenskejrepubliky.Súd prvejinštanciezaložil
svoje rozhodnutie na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení veci aj pokiaľ žalobou uplatnenú

náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval za použitia § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu.

33.1. Aj keď súd prvej inštancie posúdil obsah článku 6 písm. b) v spojení s čl. 2 ods. 1 smernice a urobil
skutkový záver, že v rámci obdobia uplatneného žalobou žalobca odslúžil v priemere na týždeň (7 dní)naviac nad 48 hodín za všetky uplatnené referenčné obdobia 456,95 hodiny, čo je 19,04 dňa, bol tento
jeho záver predčasný, pretože sa nesprávne vysporiadal s obranou žalovaného, že fond pracovného
času, ktorý v zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. započítava do pracovného času aj voľno za

ktoré patrí náhrada mzdy, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a teda na účely smernice a tieto voľná
treba zaradiť do času odpočinku podľa článku 2 ods. 2 smernice.
33.2. Okresný súd nesprávne uzavrel, že pre skutkové posúdenie prekročenia limitu 48 hodinového
pracovnéhotýždňavtomktoromreferenčnomobdobíniejepotrebnéprihliadaťna§97zákona,ktorýako
vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna a iné, vrátane

dočasnej práceneschopnosti s odôvodnením, že vnútroštátna právna úprava pri implementácii smernice
tieto skutočnosti zaradila do pracovného času, pretože právna úprava v § 97 zákona konkretizuje
čl. 17 ods. 2 smernice. Práve naopak, nezohľadnením týchto skutočností by bol spochybnený
materiálny základ nemajetkovej ujmy, ktorú nemožno vyvodiť na základe skutočností (času), ktorými
vnútroštátna právna úprava kompenzuje nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas a služobnú pohotovosť
hasiča. Preto nezodpovedá správnemu skutkovému posúdeniu veci záver, že pri výpočte priemerného

pracovného času stačí vychádzať z fondu pracovného času a nie z času, kedy skutočne bol žalobca v
práci a plnil si služobné povinnosti. Hoci teda okresný súd správne uviedol, že bola porušená úniová
norma, ktorá priznáva práva fyzickým osobám a zakladá povinnosti pre členský štát, záver, že takéto
porušenie úniového práva je dostatočne závažné a v príčinnej súvislosti s nemajetkovou ujmou nemohol
urobiť vzhľadom na nedostatočné a neúplné ďalšie skutkové zistenia.

34.1. Odvolací súd uzatvára, že pre posúdenie veci je potrebné skutkovo ustáliť, či skutočne došlo
k porušeniu článku 6 písm. b) smernice, zistiť konkrétny počet odslúžených hodín v rámci každého
referenčného obdobia s prihliadnutím na čas, kedy bol žalobca skutočne v práci a plnil si služobné
povinnosti. V rámci referenčného obdobia šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov mohlo dochádzať

k rôznemu rozvrhnutiu pracovného času žalobcu, pričom súd musí pri posúdení prekročenia limitu
pracovného času zohľadniť aj voľno žalobcu podľa § 97 zákona tak ako na to poukázal aj žalovaný. Ak
v tom ktorom referenčnom období nebol po započítaní služobnej pohotovosti prekročený limit u žalobcu
podľa článku 6 písm. b) smernice, potom treba mať za to, že priamy účinok smernice verejnoprávnym
zamestnávateľom žalobcu bol dodržaný.

34.2. Z hľadiska individuálneho posúdenia závažnosti porušenia a vyčíslenia nemajetkovej ujmy musí
súd zohľadniť, v akej intenzite, ako často dochádzalo k porušeniu 48 hodinového 7 dňového pracovného
týždňa. Ak by v referenčnom období, nedošlo u žalobcu k prekročeniu limitu pracovného času 48 hodín
v rámci 7 dní, potom by jeho individuálny nárok voči žalovanému nemal materiálny základ v porušení
smernice. Je na uvážení súdu, že sa referenčné obdobie začína od nástupu do služobného pomeru,

ako uviedol okresný súd v zrušenom rozhodnutí, a nie od začiatku obdobia uplatneného v žalobe.

35.1. Iba úplné skutkové zistenia sú základným predpokladom posúdenia intenzity zásahu do práv
žalobcu, od čoho sa bude odvíjať výška peňažnej náhrady, ktorú potom nemusí vyjadrovať výška
odmeny, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa jeho pracovná pohotovosť započítavala do fondu

pracovného času.
35.2. Pri stanovení nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádza zo zisteného porušenia práva
a z vlastnej úvahy, preto nemôže byť určujúce iba vyčíslenie nároku vo výške odmeny, ktorú by
žalobca poberal od zamestnávateľa. Súd musí záver o výške peňažnej náhrady odôvodniť na základe
skutkových zistení o nemajetkovej ujme v tom ktorom referenčnom období, ktorá sa môže z hľadiska

intenzity zásahu do práv žalobcu líšiť.
35.3. Na posúdenie veci má vplyv zistenie intenzity porušenia práva v referenčnom období, ktoré má cca
26 týždňov. Preto treba odôvodnenosť nároku žalobcu posúdiť komplexne, nielen v týždňoch, v ktorých
došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín. V referenčnom období treba
posúdiť aj týždne, v ktorých nedošlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín

stanoveného smernicou, ani k prekročeniu 40 hodinového pracovného času stanoveného v § 85 ods.
2 zák. č. 315/2001 Z. z. a to v porovnaní s voľnom, ktoré mal žalobca v referenčnom období pre seba,
vrátane voľna podľa § 97 zákona.
35.4. Z uvedených dôvodov nie je možné bez ďalšieho prijať také vyčíslenie peňažného nároku ako
uplatnil žalobca, ktoré sa rovná rozdielu zaplatenej peňažnej náhrady služobnej pohotovosti a hodinovej

pracovnej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka žalovaného obdobia.

36. Odvolaciemu súdu je známa doterajšia rozhodovacia činnosť v obdobných sporoch. Článok 2 CSP
však v zásade nebráni prijať rozdielne právne závery z hľadiska výkladu práva a princípu právnej istoty.Predchádzajúca rozhodovacia prax odvolacieho súdu bola determinovaná rozsahom produkovaných
odvolacíchnámietok.Tievšakzhľadiskamnožstvaobdobnýchsporov,vnichpoužitýchargumentovana
to nadväzujúcich odôvodnení rozhodnutí súdov prvej inštancie, boli odvolacím súdom už prehodnotené.

Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu precizuje, za akých okolností je základ nároku žalobcu daný,
čím tento nárok nepopiera.

37. S ďalšími odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko nemali pre rozhodnutie
odvolacieho súdu rozhodujúci význam.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy , ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ, ktorý je fyzickou osobou a v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôže využívať právne

služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, sa môže so žiadosťou o poskytnutie právnej
pomoci obrátiť na Centrum právnej pomoci podľa podmienok upravených v zákone č. 327/2005 Z. z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať

centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci. O predbežnom poskytnutí právnej pomoci centrum
rozhodne bez zbytočného odkladu ešte pred rozhodnutím o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§
11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi).