Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114230679
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1114230679.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej
a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu
Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO:
35 951 087, proti žalovanému MEDITERAN, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 21, 811 02
Bratislava, IČO: 35 940 018, zastúpenému Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Zelinárska

4, 821 08 Bratislava, o ochranu práv z ochrannej známky, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3CoPv/1/2022-280 zo dňa 14. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej tiež „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom (druhým v
poradí) č. k. 31CbPv/5/2014-203 zo dňa 20. augusta 2021, v prvom výroku uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v
druhom výroku žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Tretím výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 98 % a štvrtým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 % (pozn. najvyššieho súdu - išlo o predchádzajúce odvolacie konanie na
Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 3CoPv/5/2018).

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal (berúc do úvahy
čiastočné späťvzatie žaloby dňa 02.01.2018, č.l. 123 súdneho spisu), aby súd žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 10 000 eur a nahradiť mu trovy konania.

Uplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že je majiteľom slovnej ochrannej známky v znení „KOGO“,
zapísanej aj pre kategóriu tovarov a služieb 43, t.j. prevádzkovanie reštaurácie, kaviarne a baru,
pričom žalovaný je prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO na Hviezdoslavovom námestí v
Bratislave, v dôsledku čoho neoprávnene zasahuje do práv žalobcu k uvedenej ochrannej známke.
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia žalobca odvodil od výšky dohodnutej kúpnej ceny
za prevod práv k uvedenej ochrannej známke. Uviedol, že takúto kúpnu cenu bol ochotný uhradiť

záujemcaokúpuochrannejznámky,avšakakonáhlesadozvedel,žepodnázvomKOGOužprevádzkuje
reštauráciu žalovaný, stratil záujem o kúpu ochrannej známky, čím žalobca utrpel majetkovú ujmu vo
výške 10 000 eur a súčasne aj vážnu nemajetkovú ujmu, keďže bol zo strany záujemcu označený za
nepoctivého obchodného partnera.

3. Súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho

predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28.06.2019, č. k.
3CoPv/5/2018-313),povykonanomdokazovanídospelkzáveruodôvodnostičastižalobouuplatnenéhonároku. Uviedol, že v rámci posudzovania výšky primeraného zadosťučinenia prihliadol na skutočnosť,
že žalovaný svojou činnosťou preukázateľne zveľaďoval povesť značky „KOGO“ a zapríčinil sa o jej
všeobecnú známosť na trhu reštauračných služieb, teda bez činnosti žalovaného by žalobca nedokázal

získať majetkový prospech v podobe ním tvrdenej kúpnej ceny. Žalobcom predložené čestné vyhlásenie
napreukázanieskutočnéhozáujmutretejosobyokúpuochrannejznámky,súdprvejinštancievyhodnotil
tak, že predmetný dôkaz, resp. jeho obsah, je účelový a tendenčný, čo bližšie odôvodnil v ods. 44
odôvodnenia rozsudku. Pri stanovení/výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie bral
do úvahy aj dobu, po ktorú bol žalobca majiteľom ochrannej známky. Posúdením kritérií dôvodnosti a

výšky uplatneného nároku súd prvej inštancie dospel k záveru, že s ohľadom na dĺžku neoprávneného
užívania ochrannej známky žalovaným (po dobu 9 mesiacov), avšak s minimálnou intenzitou tohto
narušenia, považoval za postačujúce primerané zadosťučinenie v priznanej minimálnej výške, tvoriacej
1 % žalobcom požadovaného zadosťučinenia.

4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (ďalej tiež „odvolací súd“), v prvom

výroku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I až III a v druhom výroku
priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (pozn.
najvyššieho súdu - išlo o odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 3CoPv/1/2022).

5. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť napadnutých výrokov I až III a stotožnil sa s dôvodmi

uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1, 2 CSP). K odvolacím námietkam ohľadom
nesprávneho určenia dĺžky neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným (9 mesiacov), keď
ochranná známka bola právnym predchodcom žalobcu registrovaná dňa 10.11.2003, pričom žalovaný
vznikol dňa 10.6.2005, odvolací súd uviedol, že uvedená skutočnosť nie je spôsobilá spochybniť výšku
priznaného primeraného zadosťučinenia, keďže súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, že právny

predchodca žalobcu ochrannú známku nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, a teda
sa v rozhodnom čase nepričinil o nadobudnutie hodnoty ochrannej známky. Podľa odvolacieho súdu,
ak majiteľ ochrannú známku vôbec nepoužíva, stráca sa základný prvok hodnoty tejto známky, pričom
v takom prípade je intenzita potencionálneho zásahu do práv majiteľa známky minimálna; tu poukázal
na zákon č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o

ochranných známkach), ktorý priznáva majiteľovi nielen právo používať ochrannú známku, ale zároveň
mu ukladá aj povinnosť ju používať.

6. K žalobcom tvrdenej majetkovej ujme v sume 10 000 eur, odvolací súd uviedol, že s týmto nárokom
súvisiaca argumentácia žalobcu je irelevantná, nakoľko súd prvej inštancie v ods. 44 odôvodnenia

rozsudku správne upozornil na to, že predložená komunikácia medzi žalobcom a konateľom spoločnosti
HRAMESA, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 16, Bratislava, IČO: 44 798 181 (ďalej tiež „spoločnosť
HRAMESA“), ktorý bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky, vyznieva
účelovo; ide síce o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ bezpochyby vedel o existencii napadnutej
ochrannej známky, keďže bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorý prípustnosť
dovolania vyvodil z dôvodov podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej tiež „CSP“) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) navrhol, aby napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil, prípadne zmenil tak, že žalobe vyhovie.

8. Dovolateľ zhrnul závery odvolacieho súdu, pričom poukázal na právny rámec náhrady majetkovej a
nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva duševného vlastníctva podľa § 442 a § 442a zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „OZ“) v spojení so Smernicou

Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného
vlastníctva (ďalej tiež „Smernica“). Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu popiera ochranu práva
majiteľa ochrannej známky a priznáva ochranu protizákonnému konaniu žalovaného. Podľa dovolateľa
sú závery odvolacieho súdu v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, pričom výška priznaného
zadosťučinenia nie je primeranou kompenzáciou za preukázaný vedomý zásah žalovaného do práv

žalobcu. Namietal aj konštatované zhodnotenie ochrannej známky žalovaným, keďže takéto zistenie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom zdôraznil, že toto namietal aj v odvolaní, avšak odvolací
súd sa touto námietkou nezaoberal. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého
bol žalobca v zmysle § 28 ods. 1 zákona o ochranných známkach povinný ochrannú známku používať,keďže súd pri tomto konštatovaní zrejme vychádzal z neplatného právneho predpisu č. 55/1997 Z. z.,
pričom zákon platný v rozhodnom čase takúto povinnosť majiteľovi ochrannej známky neukladal. V
uvedenom dovolateľ vzhliadol porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

9. Dovolateľ namietol aj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý mal nastať
v dôsledku toho, že odvolací súd nesprávne právne posúdil uplatnený nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie sp. zn. 6Obo/302/2006 z 20. marca 2008 a
uviedol, že súdom priznané finančné zadosťučinenie 100 eur nenapĺňa satisfakčnú, ani sankčnú funkciu

náhradyzavzniknutúujmu,čopredstavujeodklonodzáverovuvedenéhorozhodnutianajvyššiehosúdu.
10. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd postupoval v súlade s § 387 ods. 2
CSP, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v súvislosti s namietaným
nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pritom zdôraznil, že žalobca odvolanie proti
prvoinštančnému rozhodnutiu neodôvodnil porušením práva na spravodlivý proces, ale len dôvodmi
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. K priznanému zadosťučineniu žalovaný uviedol, že zákon o

ochranných známkach výslovne neupravuje kritériá určenia výšky peňažného plnenia poskytnutého
ako primerané zadosťučinenie, pričom pri určovaní výšky peňažného zadosťučinenia súd prihliadne
najmä na rozsah a závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, na okolnosti, za ktorých došlo k vzniku
ujmy, resp. na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práv z ochrannej známky, čo
súdy nižších inštancií v danom prípade zohľadnili a svoje závery riadne odôvodnili. Žalovaný navrhol

dovolanie zamietnuť.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal
v zákonnej lehote žalobca (§ 427 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, postupom bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi

(§ 440 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu a dospel k záveru o neprípustnosti dovolania.

K právnej úprave prípustnosti dovolania vo všeobecnosti

12. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

13. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

15. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

16. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 CSP).

17. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutiespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP).

18. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.19. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese
jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať
dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje
za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého
rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).

20. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z
vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na
to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky
prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania,

t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie
dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.

K prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o vyhovení časti žalobcovho nároku

21. V prvom rade dovolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca dovolaním napadol prvý výrok rozhodnutia
odvolacieho súdu v tej časti, v ktorej došlo k potvrdeniu napadnutého I. výroku rozsudku súdu prvej
inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100 eur, tak ide
o rozhodnutie, ktoré bolo vydané v prospech dovolateľa. Pritom z § 424 CSP vyplýva, že dovolanie môže
podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Preto žalobca v tejto časti nie je subjektom

oprávneným podať dovolanie a boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie v zmysle § 447 CSP písm.
b) CSP (dovolací súd odmietne dovolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou).

K prípustnosti zvyšnej časti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

22. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade,
ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu,
nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi
procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces
a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal

a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

23. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

24. Dovolateľ prípustnosť časti dovolania vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP, nakoľko mu ako
žalobcovi odvolací súd mal nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tvrdenej

vade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku toho, že odvolací súd
dospel k záverom, ktoré sú podľa názoru dovolateľa v rozpore so základnými princípmi právneho štátu,
nakoľko priznaná výška finančného zadosťučinenia nie je primeranou kompenzáciou za preukázaný
vedomý zásah žalovaného do práv žalobcu. Podľa dovolateľa tvrdenie o zhodnotení ochrannejznámky žalovaným nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom uviedol, že túto námietku uplatnil
už v odvolaní, avšak odvolací súd sa touto argumentáciou nezaoberal. Dovolateľ poukázal aj na
konštatovanieodvolaciehosúdu,podľaktoréhobolvzmysle§28ods.1zákonaoochrannýchznámkach

povinnýochrannúznámkupoužívaťauviedol,žeodvolacísúdpritomtokonštatovanízrejmevychádzalz
neplatného právneho predpisu č. 55/1997 Z. z., keďže zákon platný v rozhodnom čase takúto povinnosť
majiteľovi ochrannej známky neukladal.

25. Dovolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré má tvoriť predmet vecno-

právneho prieskumu v dovolacom konaní, má byť a priori preskúmateľné. To znamená, že má obsahovať
dostatok dôvodov a ich vysvetlenie má byť zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, protirečení, má byť
tiež koherentné s právnou úpravou, konzistentné vzhľadom na posudzovaný skutkový a právny stav
vo veci a v neposlednom rade presvedčivé. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým podľa § 387 ods. 1

CSPpotvrdilrozhodnutiesúduprvejinštancieavzmysle§387ods.2CSPsavcelomrozsahustotožnils
jehoodôvodnením,môžebyťstručnejšie.Ajpristručnejšíchdôvodochjevšakpodmienkouprenaplnenie
práva na spravodlivý súdny proces zrozumiteľnosť a celková presvedčivosť týchto dôvodov.

26. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

27. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
v zmysle § 387 ods. 1 aj 2 CSP, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho odôvodnením. Konanie pred
súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu. Odvolací súd spravidla v takomto
svojom rozhodnutí preberá skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Takýto postup reaguje na
súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvej inštancie, kedy odôvodnenie
rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch
rozhodnutia obsahujú sporovým stranám známe podania, známe napadnuté rozhodnutia (rozsudok

alebo uznesenie) a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

28. Z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

29. Podľa § 393 ods. 2, 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah
napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v
odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu

prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 CSP tým nie sú dotknuté.

30. To znamená, že odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Platí však aj to, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať spodstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,
odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

31. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) vo svojej ustálenej judikatúre taktiež
zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvoinštančné
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania.

32. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené kritériá a dovolacie námietky posúdil napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu komplexne aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu dostatočne spĺňa predpoklady pre zrozumiteľné a presvedčivé

rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle vyššie uvedených zákonných požiadaviek.

33. Po preskúmaní veci v kontexte zohľadnenia práva na spravodlivý proces dovolací súd dospel
k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je svojvoľné,
nepresvedčivéanepreskúmateľnéaspĺňaparametrezákonnéhoodôvodneniarozhodnutia.Vdôvodoch

svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania
žalobcu, vyjadrenie žalovaného, zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán,
tiež sa vysporiadava s podstatnými odvolacími námietkami. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne
vysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie v dotknutej časti potvrdil a akými podstatnými úvahami
sa pri svojom rozhodovaní riadil, konštatujúc, že záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti len časti

žalobcom uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie v súvislosti s právami majiteľa ochrannej
známky „KOGO“ v rozhodnej dobe, vo výške 1% z uplatnenej sumy, bol vecne (skutkovo i právne)
správny.

34. Odvolací súd náležite a dostatočne vysvetlil, že vo veci bola sporná nemajetková ujma ako nárok

na primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah žalovaného do práv žalobcu k ochrannej známke,
ako aj jej výška. Nadväzujúc na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré považoval za vecne správne,
zreteľne vysvetlil, z akých úvah a dôvodov vychádzal pri posudzovaní sporu a závere o dôvodnosti
uplatneného nároku v priznanej časti (a contrario o nedôvodnosti zamietnutej časti nároku) a pri určovaní
výšky priznaného finančného zadosťučinenia, v súlade so závermi súdu prvej inštancie, s ktorými sa

stotožnil. Na to, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti, nie je
súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument sťažovateľa. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias c. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997).

35. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa riadne nevyjadril k argumentácii obsiahnutej v odvolaní,
týkajúcej sa tvrdenia o nepreukázaní zhodnotenia ochrannej známky výlučne žalovaným, dovolací súd
uvádza, že zo zisteného skutkového stavu, ktorým je dovolací súd viazaný, jednoznačne vyplýva,
že žalobca (dovolateľ) ochrannú známku v obchodnom styku, na rozdiel od žalovaného, nepoužíval.
Vlastníctvo ochrannej známky na strane žalujúceho subjektu bolo zjavne samoúčelné, formálne, bez

materiálneho naplnenia jeho zmyslu. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že právo ochranných známok je
súčasťou práva duševného vlastníctva, a to priemyselných práv na označenie. „Úlohou priemyselných
práv na označenie je predovšetkým odlíšiť výrobky a služby jedného podnikateľa od všetkých ostatných
podnikateľov na trhu. Sú dôležitým nástrojom na ochranu súťažného prostredia, ako aj práv spotrebiteľa
tým, že poskytujú spotrebiteľovi informácie o určitých vlastnostiach a kvalite výrobku alebo služby, ktorú

možno pod daným označením očakávať.“ (LAZÍKOVÁ, J. Zákon o ochranných známkach. Komentár.
Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 16). Pokiaľ odvolací súd, stotožniac sa so súdom prvej
inštancie, vychádzal pri rozhodovaní v danom spore z uvedenej východiskovej tézy platnej pre aktuálnu
úpravu ochranných známok, ako aj v čase rozhodnom pre posúdenie nároku uplatneného žalobcom,
nebolo možné považovať za opodstatnené dovolateľove námietky o nezrozumiteľnosti, nedostatočnosti

či nepresvedčivosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v dotknutej časti. Oba súdy nižších inštancií
zreteľne vysvetlili, že sa zaoberali viacerými zákonnými kritériami pre vznik práva žalobcu ako vlastníka
registrovanejochrannejznámky,ktorýjuvšakreálneprisvojejpodnikateľskejčinnostinevyužíval,pričom
v kontexte celej veci nie bez významu zostáva fakt, že žalobca ako čisto advokátska kancelária svýlučným predmetom činnosti právnych služieb ani nemohol reštauráciu prevádzkovať a na takúto
činnosť ochrannú známku používať. Na žalovanej strane oba súdy nižších inštancií zohľadnili reálny
výkon reštauračných služieb pod názvom KOGO, ktorým fakticky došlo k napĺňaniu účelu ochrannej

známky. Výšku priznaného zadosťučinenia oba súdy rovnako riadne a dostatočne odôvodnili (ods. 34 až
45 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ods. 15 až 22 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).
Uvedenénesvedčíoopodstatnenostinámietkydovolateľaoporušeníjehoprávanaspravodlivékonanie,
ktoré má spočívať v absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Ani to, že sa dovolateľ nestotožňuje
s rozhodnutím a jeho dôvodmi v časti, v ktorej nebolo vyhovené jeho žalobe, samé osebe prípustnosť

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.

36. Dovolateľ uviedol, že len samotný fakt, že v konaní bolo preukázané, že ochrannú známku, ktorej
majiteľom je žalobca, vedome a nezákonne používal žalovaný bez tohto, aby mal uzatvorenú so
žalobcom licenčnú zmluvu, svedčí o dôvodnosti nároku žalobcu a súd bol povinný riadne skúmať
výšku uplatneného primeraného zadosťučinenia, pričom zdôraznil, že súdmi nižších inštancií priznané

zadosťučinenie nepovažuje za primerané. Uvedené námietky podľa dovolacieho súdu však spočívajú na
otázke skutkového zisťovania ako aj následného právneho posúdenia veci. Pritom ak dovolateľ tvrdí, že
súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili,
a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nejde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia
veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý dovolateľ považuje za dôležitý pre rozhodnutie,
dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Dovolací súd tu
pripomína, že v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP), pričom dovolacie konanie neslúži na jeho prehodnocovanie (dovolací súd nie je tzv. „skutkovým“
súdom). Ako už bolo povedané vyššie, z hľadiska dovolacích námietok v zmysle § 420 písm. f) CSP

bolo podstatné v danom prípade to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v
spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, spĺňa zákonné požiadavky kladené na riadne
odôvodnenie rozhodnutí.

37. Čo sa týka námietky dovolateľa uvádzanej v súvislosti s § 420 písm. f) CSP, podľa ktorej súdy

nižších inštancií mali čiastočne vychádzať z neplatného právneho predpisu zák. č. 55/1997 Z. z. (pozn.
najvyššieho súdu - účinný od 1.3.1997 do 31.12.2009), keď konštatovali, že žalobca bol v zmysle § 28
ods. 1 zákona o ochranných známkach oprávnený ako aj povinný ochrannú známku používať, pričom
zákon platný v rozhodnom čase takúto povinnosť majiteľovi ochrannej známky neukladal, dovolací súd
uvádza, že nejde o vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ v tejto časti zjavne uvádza

dôvody týkajúce sa aplikácie nesprávneho právneho predpisu na zistený skutkový stav vo veci, teda
ide o ním tvrdenú vadu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432, § 421 CSP). Najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej procesnej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane
sporu neznemožňuje právnym posúdením, a ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci však vadu
zmätočnosti nezakladá (R 54/2012, R 24/2017).

38. Ak teda žalovaný prípustnosť dovolania podľa tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP
čiastočne vyvodzoval aj z právnych záverov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, dovolací súd v
tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá (a účinky
umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva) to, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (judikát najvyššieho súdu č. R 54/2012,
tiež rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011,
6Cdo/41/2011).

39. K vyššie uvedenému možno len pre úplnosť dodať, že pokiaľ aj aktuálny Zákon o ochranných

známkach (zák. č. 506/2009 Z. z.) expressis verbis neukladá povinnosť majiteľovi práv k ochrannej
známke túto aj skutočne používať, nič to nemení na podstate a akceptovateľnej logike úvahy oboch
súdov nižších inštancií, vyplývajúcej z odôvodnenia ich rozhodnutí, že nepoužívanie úradom zapísanej
ochrannej známky zbytočne obmedzuje právo iných subjektov, ktoré by ochrannú známku skutočne
využívali v obchodnom styku, pričom z toho dôvodu je možné v zmysle § 34 a nasl. zákona o ochranných

známkachiniciovaťzostranydotknutéhosubjektukonanieozrušenieochrannejznámky.Taktoupravený
postup slúži práve k tomu, aby sa ochranná známka skutočne používala a aby nedochádzalo ku
špekulatívnemu zneužívaniu práv k zapísanej ochrannej známke. Na základe uvedeného dovolací súdnezistil, že by odvolací súd, resp. súd prvej inštancie zaťažili konanie vadou zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP, v dôsledku použitia namietaného konštatovania v odôvodnení rozhodnutia.

40. Dovolateľ namietal aj výšku priznaného zadosťučinenia, pričom podľa jeho názoru priznané
finančné zadosťučinenie nie je primeranou kompenzáciou za preukázaný vedomý zásah žalovaného
do práv žalobcu. Podľa dovolacieho súdu ani uvedená nespokojnosť dovolateľa s priznanou výškou
zadosťučinenia nepredstavuje relevantný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Z rozhodnutí súdov
nižších inštancií je zrejmé, na základe akých dôvodov bola dovolateľovi priznaná minimálna výška

finančného zadosťučinenia (v rozsahu 1% uplatnenej sumy) a na základe akých kritérií a okolností bola
posudzovaná miera a intenzita zásahu žalovaného do práv dovolateľa. Z oboch rozhodnutí zrozumiteľne
vyplýva, že pri posudzovaní výšky primeraného zadosťučinenia bolo zohľadnené skutočné používanie
ochrannej známky, faktické zhodnocovanie ochrannej známky žalovaným, dĺžka neoprávneného
užívania ochrannej známky vo vzťahu k dovolateľovi a intenzita zásahu do práv majiteľa ochrannej
známky. V tejto súvislosti dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny

proces nevyplýva právo strany sporu na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

41. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnom spore nedošlo k namietanému porušeniu práva

dovolateľanaspravodlivýproces,dovolateľnebolpostupomsúdovnižšíchinštanciívylúčenýzrealizácie
svojich procesných práv. Za týchto okolností tvrdenie, že namietaným postupom súdu došlo k procesnej
vade v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je dôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti dovolania
v zmysle § 447 písm. c) CSP pre jeho neprípustnosť.
K prípustnosti zvyšnej časti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

42. Dovolací súd primárne uvádza, že aj v tejto časti vychádzal z obsahu, kontextu podaného dovolania
žalobcu (§ 438 ods. 1 v spojení s § 124 ods. 1 CSP). Pokiaľ dovolateľ v dovolaní súčasne výslovne
označil „§ 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP“, tak uvedené zostalo bez bližšieho odôvodnenia, pričom z
obsahu dovolania vyplývali dôvody smerujúce k § 421 písm. a) CSP, ktorý dovolateľ aj slovne citoval.

43. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

44. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

45. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

46. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe
dôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z §
421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom

zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí
(konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom
označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

47. Dovolací súd zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP je striktne limitovaná tým,

že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej, dovolateľom formulovanej
právnej otázky. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie
skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Zároveň platí, že právna otázka, ktorúmá dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci
samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom
konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis

s rozhodovaným sporom.

48. Posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval, alebo
či zo zistených skutkových záverov vyvodil správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak
je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp.

zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Dovolací súd len poznamenáva, že
nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach o tom, akú právnu otázku, a ktorý judikát, stanovisko
alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.

49. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ zakotvený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je
definovaný v judikáte R 71/2018, ktorý je súčasťou Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 8/2018, v zmysle ktorého do daného pojmu patria stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je
tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo
dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované)

rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu
Českej republiky ani Európskeho súdu pre ľudské práva.

50. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s dôvodom prípustnosti podľa § 421 ods. 1
písm.a)CSPnamietol,ženapadnutýmrozhodnutímodvolaciehosúdudošlokvadeprávnehoposúdenia
veci tým, že došlo k odklonu od uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6Obo/302/2006 z 20. marca 2008
v dôsledku toho, že výška priznaného finančného zadosťučinenia nespĺňa satisfakčnú a ani sankčnú
funkciu, čo by však v zmysle záverov vyššie citovaného uznesenia spĺňať mala. Podľa dovolacieho súdu

je však dovolanie v predmetnej časti neprípustné. V prvom rade treba zdôrazniť, že dovolateľ v zmysle
§ 432 ods. 1 a 2 CSP neuviedol právne posúdenie veci, ktoré má byť nesprávne, keďže vyjadril len
nesúhlasanespokojnosťspriznanouvýškouprimeranéhozadosťučinenia.Dovolateľneuviedol,zakého
právneho dôvodu zastáva názor, že priznané finančné zadosťučinenie nespĺňa satisfakčnú a sankčnú
funkciu. Oba súdy nižších inštancií pritom v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočne a vyčerpávajúco

uviedli dôvody, na základe ktorých bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie v rozsahu 1%
uplatnenej sumy, pričom dovolateľ tieto dôvody riadnym spôsobom nerozporoval, neuviedol, v čom
spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, ktoré súdy nižších inštancií aplikovali na zistený skutkový
stav.

51. Ďalším dôvodom zistenej neprípustnosti dovolania v dotknutej časti je to, že dovolateľ síce označil
rozhodnutie, od ktorého mal nastať odklon, avšak ide o rozhodnutie vydané najvyšším súdom v rámci
odvolacieho konania, teda nejde o rozhodnutie dovolacieho súdu, a preto nie je možné považovať za
splnenú túto podmienku vyplývajúcu z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

52. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval dovolanie v časti podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP za prípustné. Z tohto dôvodu dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

53. Keďže v časti rozhodnutia, ktorým bolo žalobcovmu nároku vyhovené, nebol dovolateľ subjektom
oprávneným na podanie dovolania, a vo zvyšnej časti dovolací súd nezistil prípustnosť dovolania z

dôvodov vyvodzovaných v zmysle § 420 písm. f) CSP, ani v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolací
súd dovolanie žalobcu ako celok odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. b), c) a f) CSP.

54. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania na strane žalovaného

rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

55. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.