Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 3, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201708
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201708.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla, a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX.
XXXX, trv. bytom D. XX, XXX XX D., práv. zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom
Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00
151 866, o zaplatenie 6.079,82 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, sp.
zn. 15C/28/2024-229 zo dňa 15. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie, o nároku žalobcu
o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 6.079,82 Eur rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.079,82 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný

povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.“

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia 6.079,82 Eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo
dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj len „ZoHaZZ“), za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe

absolútnej objektívnej zodpovednosti. Za žalované obdobie od 01. 04. 2021 do 29. 02. 2024 odpracoval
spolu 2099,62 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1829,52 hodín určenej + 270,10 hodín nariadenej),
pričomžiadnazodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostimunebolazapočítanádopracovnéhočasu.
Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára
2024 vrátane, dosiahol najmenej 51,02 hodín týždenne.

3. Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Pokiaľ žalovaný v rámci

konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, nakoľko sa na neho ako príslušníka HaZZ ním
uvádzaná smernica nevzťahuje, s týmto záverom sa súd nestotožnil. Súd zdôraznil, že článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok a priznáva práva jednotlivcom. V dôsledku porušenia tohto
článku smernice boli podľa súdu naplnené predpoklady pre zodpovednosť členského štátu (Slovenskejrepubliky)zaškoduspôsobenúporušenímprávaúnie:i)porušenánormapriznávaprávajednotlivcom,ii)
porušenie bolo dostatočne závažné a iii) existovala príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom ujmy.

4. Súd osobitne analyzoval obsah právnych noriem vnútroštátneho práva a dospel k záveru, že právna
úprava služobnej pohotovosti v zákone č. 315/2001 Z. z. nie je v súlade s definíciou pracovného času
podľačlánku2bod1smernice2003/88/ES,pričomnaúčelyvýkladupojmu„pracovnýčas“jesmerodajný
výklad Súdneho dvora EÚ a nie vnútroštátnych orgánov. Na podporu svojho záveru súd poukázal
na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora (najmä C-429/09 Fuß, C-52/04 Personalrat der Feuerwehr

Hamburg, ), z ktorých vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti na pracovisku, keď pracovník čaká na
zásah, sa považuje za pracovný čas. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho
dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci
Van Duyn; vo veci C 152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority;
vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom
vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom

a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne
určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu
smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi
(naopak, priznáva mu nejaké právo). Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci
C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne

predpisy Únie.
5. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto
odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom,
(II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie
medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane.

Nerešpektovaním Smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a § 13
ods. 1Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti, v nadväznosti na § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka.
6. K uplatnenej výške odškodnenia okresný súd poukázal na to, že na základe dokladov predložených
žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným

časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu
v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024), a to najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej
časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času pre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na
uvedené konštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných

osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva
na vedenie súkromného rodinného života. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi
preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný
čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej

a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré
mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet
odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti.

7. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody posúdil ako primeraný charakteru a
spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to aj vo väzbe na porovnateľné
kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd
posudzoval primeranosť žalovanej náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice

do právneho poriadku Slovenskej republiky vznikla žalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola
na úvahe súdu. Žalobca svoj nárok spojil s porušením nároku na odpočinok, a tak okresný súd
posudzoval tento nárok žalobcu ako nemajetkovú ujmu, čo okrem právneho poriadku Slovenskej
republiky zohľadňuje aj zámer tvorcu Smernice rady č. 2003/88/ES. Okresný súd poukázal na konkrétne
okolnosti na strane žalobcu, ktorými bolo zasiahnuté do práv chránených ust. § 11 Občianskeho

zákonníkaavyhovenímnárokužalobcunanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,zmiernilnepriaznivý
následok neoprávneného zásahu, ku ktorému došlo zo strany žalovaného. Okresný súd pri určení výšky
nemajetkovej ujmy vychádzal aj z doloženého tabuľkového prehľadu vykonaných služieb žalobcom
za apríl 2021 až február 2024. Žalobcom požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy považoval zaprimeranú, a preto žalobe vyhovel. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobcu rozhodol poukazom
naust.§255ods.1a§262ods.1CSP(zákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ďalejaj„CSP“).

Odvolanie
8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietol, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom
rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by

musel preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. Žalovaný tiež
namietol kompetencie a právomoc vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.
Žalovaný tiež namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi
Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky resp. Hasičským a záchranným
zborom, ako samostatnými subjektmi, a posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako
dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.

9. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností,
ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a

záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri
zásahovej činnosti sú práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica

89/391/EHS nevzťahuje. Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka „mestského
hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim
výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od
režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého
zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody.

10. K nároku na náhradu škody žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol takýto nárok.
Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda
v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v
mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že

zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti
sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže
žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou
nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to,
koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci

konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu
práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v
služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia
služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhnutej
podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie). Čo

sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit
za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny
limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u
hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Pri výpočte týždenného pracovného času treba teda počítať

na základe referenčných období, a nie každý mesiac jednotlivo, tak ako to počíta a následne uvádza
samotný žalobca v žalobe. Súd prvej inštancie nebral do úvahy nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čo podľa žalovaného nie je v súlade so Smernicou.
Žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť
dostatočneohodnotenýanievtom,žemalbyťprekračovaný48hodinovýtýždennýpracovnýčas,pričom

predmetom tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť.

11. Podľa žalovaného, žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu ani do výšky, ktorá mala byť
spôsobená žalobcovi. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmuposudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. V tomto súdnom konaní nebolo na základe výpovede
žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej

sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaný poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31. 01. 2023, podľa ktorého
„neprichádza do úvahy, aby bolo možné náhradu nemajetkovej ujmy akokoľvek zovšeobecniť a ani
vypočítať a exaktne kvalifikovať rozsah nemajetkovej ujmy“.

12. Žalovaný zároveň namietol aj rozhodnutie o trovách konania. Na záver navrhol rozsudok okresného
súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného

13. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 09. 01. 2025 uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý. Odvolanie žalovaného
považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené.

14. K žalovaným namietanému nedostatku právomoci súdu uviedol, že predpoklady zodpovednosti za
vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti

členského štátu za takto vzniknutú škodu. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom nároku
jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením
úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s
predpisom úniového práva, teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy
transponovaná správne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-106/89 zo dňa

13.11.1990 vo veci Marleasing SA proti La Comercial Internacional de Alimentacion SA, C-456/98 zo
dňa 13.07.2000 vo veci Centrosteel Srl proti Adipol GmbH, ale najmä C-429/09 zo dňa 25.11.2010 a
C-243/09 zo dňa 14.10.2010, oba vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle. V bode 59 rozsudku C-429/09
Súdny dvor potvrdil, že práve vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil či existuje príčinná súvislosť
medzi porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme straty času odpočinku.

Je nepochybné, že k takémuto posudzovaniu by vnútroštátny súd nemohol pristúpiť v prípade, ak by
– tak, ako to tvrdí žalovaný – nemal právo posudzovať súlad vnútroštátneho právneho predpisu (tu
zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ďalej aj „ZoHaZZ“) s predpisom úniového
práva (v tomto prípade predmetnou Smernicou) a teda aj to, či bol predpis úniového práva prevzatý do
vnútroštátneho právneho poriadku správne.

15. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že to, že služobný úrad aplikuje
nesprávne transponovanú Smernicu do ZoHaZZ nie je zavinené nesprávnosťou postupu služobného
úradu, ale výlučne tým, že žalovaný (štát – Slovenská republika), nesprávne transponoval Smernicu do
vnútroštátnehoprávnehoporiadku.Štátjepritompriamozodpovednýajzanesprávnuaplikáciusmernice

v prípade, ak táto nesprávna aplikácia je zavinená nesprávnym prebratím smernice do právneho
poriadku členského štátu. Žalovaný – Slovenská republika, ako členský štát a adresát Smernice, je po
vstupe do Európskej únie zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný aj za
nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho

prebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica je určená
štátu - teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom bez akýchkoľvek pochybností
pasívne vecne legitimovaný štát (žalovaný).

16. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobca poukázal na to, že Smernica sa v celom
rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov – príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
(teda aj žalobcu), pričom činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ tak, ako to účelovo a zavádzajúco tvrdí žalovaný. Otázku pôsobnosti Smernice na
hasičovpritomSúdnydvorneposudzovallenvrozhodnutiachvoveciachGunterFussvs.StadtHalle,ale

aj v ďalších rozhodnutiach a to napr. vo veciach C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vs. Leiter
der Feuerwehr Hamburg, C-518/15 Ville de Nivelles vs. Rudy Matzak. Vo všetkých týchto veciach vydal
Súdny dvor záväzný výklad komunitárneho práva, ktorým sú vnútroštátne súdy viazané. Nie je podstatné
to,akéjeformálneoznačenie(názovslužby)danéhopríslušníka,aniakájeformálnavnútroštátnaúpravajeho právneho postavenia resp. jeho služobného pomeru. Rovnako tak je irelevantné či ide o štátneho,
mestského, podnikového alebo iného hasiča, teda to, kto je „zamestnávateľom“ daného hasiča.
Podstatným v tomto smere je totiž len to, aká je obsahová náplň jeho rozhodujúcej resp. prevažujúcej

činnosti,ktorúvrámcisvojhoslužobnéhopôsobeniavykonáva.Rozhodujúcouobsahovounáplňoupráce
zásahových hasičov pôsobiacich v HaZZ je pritom zasahovanie pri požiaroch, záchranných prácach,
povodniach, prírodných či priemyselných haváriách a ďalších mimoriadnych okolnostiach. Ide teda o
tú istú náplň práce, pri ktorých Súdny dvor vo vyššie uvedených rozhodnutiach skonštatoval, že sa
Smernica 2003/88/ES a Smernica 89/391/EHS v celom rozsahu vzťahuje na prácu hasičov, a títo nie

sú vyňatí s rozsahu pôsobnosti týchto smerníc.

17. Čo sa týka nároku na náhradu škody, žalobca uviedol, že námietky žalovaného nijako nevyvracajú
tú zásadnú skutočnosť, ktorá vyplýva už z konštantnej judikatúry Súdneho dvora a to, že služobnú
pohotovosť hasičov je nutné považovať za služobný (pracovný) čas hasičov. Je nesporné, že ako hasič
žalobca vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá nie je započítavaná do odpracovaného času a

žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje), výlučne na svojom pracovisku (teda na hasičskej stanici),
ktoré nemôže opustiť. Určenú služobnú pohotovosť hasičov (a to vrátane jej „neaktívnej časti“), je
nevyhnutné považovať za pracovný čas tak, ako to stanovuje článok 2 ods. 1 Smernice, pričom bez
právneho významu je tá skutočnosť, že nie počas celej dĺžky trvania určenej služobnej pohotovosti (ktorá
je určená počas každej 24 hodinovej zmeny a aktuálne prebieha v čase 22:00 – 06:00 hod.) vykonáva

„aktívnu činnosť“. Z vykonaného dokazovania vyvodil súd prvej inštancie správne skutkové zistenia
ohľadne zásahu do žalobcových osobnostných práv vo sfére súkromného a rodinného života, a teda
ujmu (aj) v tejto sfére podrobne uviedol v odseku 10.1. napadnutého rozsudku. Súd mal okrem samotnej
strany času odpočinku (znamenajúcej zásah do bezpečnosti a zdravia) v dôsledku porušovania limitov
pracovnéhočasuzistenéapreukázanéajďalšienásledkyžalovanéhoprotiprávnehostavu,atovoforme

zásahov do žalobcovho súkromného a rodinného života, ktoré boli preukázané výsluchom. Žalovaný
absolútneopomínatúskutočnosť,žepodmienkypriznaniatakéhotonárokunanáhraduškodydefinovala
judikatúra Súdneho dvora. Ustanovenia o ochrane osobnosti sú v tomto spore aplikované len na základe
analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti
žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) sú aplikované na základe judikatúry Súdneho

dvora. Žalovaný v každom takomto spore bez ohľadu na osobitosti jednotlivého prípadu paušálne
bagatelizuje negatívne následky porušovania Smernice na takto poškodených hasičov a neudržateľne
tvrdí, že ním vyvolaný a vedome udržiavaný protiprávny stav nemá žiadne negatívne následky na
príslušníkov HaZZ, čo je však nevyhnutne v rozpore s objektívnou realitou. O sa týka vyčíslenia výšky
odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny spôsobom tak, ako si žalobca v žalobe

uplatnil, predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré však na druhej strane umožňuje súdu
aj z tohto pohľadu posúdiť, či uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke primeranosti. K ujme
na žalobcových právach dochádzalo v súvislosti s výkonom práce v HaZZ, preto postup pri hodnotení
primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ohodnotením práce podľa zákonných pravidiel považuje
za úplne legitímny. Priznaná náhrada má plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-

sankčnú funkciu, čo sa má prejaviť aj vo výške prisúdenej relutárnej náhrady. Zohľadňuje závažnosť,
intenzitu a dĺžku trvania zásahu do žalobcových základných práv (dlhoročné porušovanie práv), mieru
zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušovaniu práv došlo a naďalej dochádza (vedomé a
zjavne úmyselné udržiavanie protiprávneho stavu). Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania.

Replika žalovaného

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení – odvolacej replike (v reakcii na vyjadrenie žalobcu), zotrval na

odvolaní. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného času u žalobcu, a to aj napriek skutočnosti,
že uvedené je podstatou žaloby žalobcu. Súd prvej inštancie úplne ignoroval fakt, že ide o konanie
o náhradu nemajetkovej ujmy a priznal náhrady vecnej škody spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení
určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, pričom priznal náhradu za všetky hodiny určenej služobnej

pohotovosti,atedadefactoskonštatoval,žežalobcanepociťuježiadnuujmupočasnariadenejslužobnej
pohotovosti, pričom vôbec nebral ohľad na skutočnosť, či tieto hodiny určenej služobnej pohotovosti boli
alebo neboli odpracované nad rámec limitu podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Na záver,
zotrval na odvolacom petite.19. Ďalšie písomné podania stranami konania predložené neboli.

Právne posúdenie odvolacím súdom

20. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s doplnením ďalších
dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného. Konanie

pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V tomto
zmysle rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Týka sa to aj námietok žalovaného, na ktoré opakovane v odvolaní poukazuje.

23. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do
zákona č. 315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencieinéhovšeobecnéhosúdučlenskéhoštátuEurópskejúnie.Odvolacísúdsastýmtotvrdením
žalovaného nestotožňuje. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne
spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu.
Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou
osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej

porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd
prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či
zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci

svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť

úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal kompetenciu a právomoc posudzovať súlad
zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť
na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie ohľadne doktríny priamej účinnosti smerníc ktorá je
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia

SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola
vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp.
určeným spôsobom.

24. K námietke pasívnej legitimácie štátu, že žalobcom nemal byť žalovaný štát, ale príslušný služobný
úrad, odvolací súd uvádza, že nie je právne udržateľná. V zmysle judikatúry SD EÚ, najmä rozsudkov
Francovich (C-6/90), Brasserie du Pecheur (C-46/93), Dillenkofer (C-178/94) a Köbler (C-224/01 je za
nesprávnu alebo neúplnú transpozíciu smernice zodpovedný členský štát ako celok, bez ohľadu na to,ktorým subjektom bola vnútroštátna norma implementovaná. Transpozičná povinnosť je adresovaná
Slovenskej republike ako členskému štátu, a teda aj prípadná zodpovednosť za škodu vzniknutú
porušením práva Únie leží výlučne na nej. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho

pasívnej vecnej legitimácie v spore nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný
sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice 2003/88/ES, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je
potrebné považovať z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29
smernice je zrejmé, že táto je adresovaná členským štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát
Európskej únie a adresát smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej

povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Ak si štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore
žalovaný a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená
štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku,
ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu

smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej
správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona.

25. Pri posudzovaní pôsobnosti smernice 2003/88/ES súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní
vychádzal z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad
práva únie, ktorý Súdny dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa
bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť
rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové

okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď
sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v

súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa

a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie

uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,
resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité

pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).

Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov

potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi napracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/

smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na
pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej
povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v

tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo
veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

26. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/
ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení

smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto
článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6
smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod
6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

27. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala
v priamej a bezprostrednej súvislosti vzniknúť nesprávnym prebratím Smernice, odvolací súd uvádza,
že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti

s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do
jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho
týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby
odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo

dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19
ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/
ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil
od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.

Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa
§ 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.

28.Okresnýsúddospelksprávnemuzáveruohľadomsplneniapredpokladovzodpovednostižalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti

pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že
v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku
porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva

pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s

čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom
žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od 01. 04. 2021 do 29. 02. 2024
vrátane, dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48hodín, na čo poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, pričom zároveň rozsudok súdu
prvej inštancie obsahuje aj prehľadné tabuľky, z ktorých vyplýva počet hodín odpracovanej pracovnej
pohotovosti. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom,

keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide
o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená
je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u

jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k
vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle
článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle
článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle
smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a
prichádzaločas,ktorýbychcelamoholvenovaťrodine,priateľom,svojimzáľubám,resp.inýmaktivitám,

ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

29. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora
(rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im

k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol
znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva
únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali
práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné

považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby
ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie,
môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na
pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá

sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať
o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže

umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto
podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom
poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť
na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto

nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli
porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
vzniknutú žalobcovi boli splnené.

30. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 6.079,82 Eur, ktorú vyčíslil ako
súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01. 04. 2021 do 29. 02. 2024, vrátane
a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č.
315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi,

ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil súd prvej
inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o
voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a
psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu
hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času

(čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet
odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne.31. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný
žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy
zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady

zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne
v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským

štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo
do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.
Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne

závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

32. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu

priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania služobných
pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuliek, ktoré súd prvej inštancie zahrnul do svojho rozhodnutia.
Následne opísal, akým spôsobom mu opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a
práva na súkromný a rodinný život, keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a
rodinné aktivity. Súd prvej inštancie považoval dané argumenty žalobcu za relevantné a odvolací súd

sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje.

33. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám

a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel
reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych
musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu

do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo
svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du PéchEUR, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady

škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa
o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom
na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky

tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť
upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred
vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

34. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu

škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ)
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočnéhonáhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu
výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až13Občianskehozákonníka).Žalovanéhoodvolacia
námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná.

35. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu
správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský
štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a
zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická

osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/smernice2003/88/ES)jedôvodnýzáver,žežaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu

v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti

fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

36. Odvolací súd je názoru, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej

skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si
po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný
a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu
uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva

Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady
priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo
obetiam trestných činov. Zároveň neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou
sporu o ochranu osobnosti, z dôvodu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná

právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva
s tvrdením, že žalovaný nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto
prípade žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, k čomu odvolací súd uvádza, že k otázke pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného sa už odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vyjadril vyššie.37. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného, rozsudok súdu

prvejinštanciepostupomvzmysle§387ods.1a2CSPpotvrdilvovecisamej,atoajvzávislomvýrokuo
trováchkonania.Vodvolacomkonanínebolizistenénesprávneskutkovézisteniazvykonanýchdôkazov,
ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie posúdil vec právne správne.
Rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky náležitosti v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd sa správne a náležite vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami

ohľadom základu uplatneného nároku, ako aj jeho výšky.

38. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods. 1
a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne rozhodol
o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov
bude určená osobitným uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o
trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na
§ 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a
žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

40. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.