Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/53/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201663
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX B. - C., zastúpený Advokátska kancelária BUGRI
s.r.o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71
Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.600,68 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/23/2024-262 zo 06. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal
náhrady škody vo výške 5.600,68 €, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie Slovenskou
republikou v dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica
2003/88/ES“ alebo „smernica“) do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001

Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31.10.2024 (ďalej len „zákon č. 315/2001
Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“), do ktorého sa nepremietlo ustanovenie článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase.
1.1 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru v pozícii hasič - záchranár, pracuje na hasičskej stanici v meste Zvolen, kde
vykonáva prácu v 24 hodinových zmenách, do konca roku 2021 rozvrhnutých na 17 hodín výkonu
služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, s účinnosťou od 01.01.2022 rozvrhnutých na 16 hodín

výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Mimo určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.
1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore môže byť žalobcovi nariadená služobná pohotovosť aj
podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách, resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov. Na hasičskej stanici
sa striedajú tri hasičské zmeny (družstvo A, B, C). Každá z nich v mesiaci odslúži 10 až 11 zmien.
Žalovaný do služobného času nezapočítava určenú ani nariadenú služobnú pohotovosť, čím dochádza

k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovaného času v rozsahu 48 hodín určeného v článku 6
písm. b) smernice 2004/88/ES. Tým sa skracuje osobné voľno žalobcu, ktorý je ženatý, má dve maloleté
deti – dvojičky, narodené v novembri 2022. Dostal do daru rodinný dom, ktorý treba rekonštruovať.
Rekonštrukcia trvá už približne jeden rok od obdobia, ako ho získal. Rodičia žalobcu už majú viac ako70 rokov. Sú odkázaní na pomoc žalobcu. Žalobcovi na koníčky bicykel, turistika vzhľadom na pracovné
nasadenie nezostáva žiadny čas.
1. 2 Na právne posúdenie veci aplikoval smernicu 2003/88/ES § 19, § 40, § 42, § 43, § 255 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“), článok 36 Ústavy Slovenskej republiky
(zákon č. 460/1992 Zb.), § 11, § 13, § 853 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) a
vyslovilprávnynázor,ženámietkamiestnejakauzálnejnepríslušnostiOkresnéhosúduZvolenvznesená
žalovaným ani námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nebola uplatnená dôvodne.
Žalobca si svoj nárok odvodzoval od zásahu do svojich práv postupom žalovaného pri výkone povolania

žalobcu s miestom výkonu stálej služby na hasičskej stanici vo Zvolene, nachádzajúcej sa v územnom
obvode Okresného súdu Zvolen. Miestna príslušnosť Okresného súdu Zvolen bola daná podľa § 19
písm. b) C. s. p. Nejde o spor pracovnoprávny, v ktorom by mal konať kauzálne príslušný súd pre
individuálne pracovnoprávne spory. Právomoc konať vo veci a rozhodnúť odvodil od tej skutočnosti, že
náhrada škody vznikla žalobcovi porušením práva Európskej únie a v Slovenskej republike neexistuje
žiaden iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy voči štátu za porušenie práva Európskej únie. Ak predmetom žaloby nie je pracovnoprávny spor,
nie je dôvod, aby žaloba smerovala voči zamestnávateľovi žalovaného. Vo viacerých sporoch už bolo
právoplatne judikované, že pasívna vecná legitimácia v spore svedčí Slovenskej republike, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský
a záchranný zbor.

1.3 Ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. v rozpore s článkom 2 smernice umožňujú zamestnávateľovi
žalobcu nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť služobný
(pracovný) čas žalobcu tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES, čím je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6 písm. b) smernice. Takýto právny názor bol vyslovený v stovkách

právoplatných rozhodnutí súdov SR (prvoinštančných aj druhoinštančných), preto považoval súd prvej
inštancie za nadbytočné opakovane vo svojom rozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie a
poukázal iba na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorých bol rovnaký názor
vyjadrený.
1.4 Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie preukázal, že opakovane v žalovanom období

dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín/týždenne a to
prehľadom skutočne odpracovaných hodín služobnej pohotovosti vytvoreného z dokladov získaných
od zamestnávateľa, ktoré slúžia na výpočet jeho mzdy. Žalovaným predložený kontrolný výpočet
vyhotovený len pre účely tohto súdneho konania za žalované obdobie nepovažoval súd prvej inštancie
za dôkaz spochybňujúci tvrdenia žalobcu o nedodržaní limitu týždenného pracovného času, keď zákon

o Hasičskom a záchrannom zbore neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude
prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich
pevných referenčných období. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neurčuje počiatok a koniec
jednotlivých referenčných období. Žalovaný neozrejmil, na základe čoho potom v tomto konaní
vychádzal z referenčných období stanovených výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca svoj nárok

uplatňuje. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre
všetkých zamestnancov rovnaké a nemôžu byť pre každého jednotlivého hasiča stanovené odlišne.
Aktuálne sa určuje u hasičov plán služieb na mesačnej báze. Žalovaný neuviedol, akým spôsobom
pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného
času 48 hodín týždenne. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-254/18, ak vnútroštátna

právna úprava pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné
obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, musí vnútroštátna právna úprava
obsahovať aj mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do
rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd prvej inštancie sa stotožnil s

výpočtom počtu odpracovaných hodín žalobcom, z ktorého vyplynulo, že za celé žalované obdobie došlo
u žalobcu k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. Žalovaný sa k tvrdeniu žalobcu,
že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do pracovného času žalobcu dochádza
k porušovaniu čl. 2 smernice, nijako nevyjadril. Žalobca namietol správnosť výpočtov žalovaného o jeho
priemernom služobnom čase s odôvodnením, že žalovaný nezohľadnil výkon služby žalobcom v počte

146 hodín. Ani k tejto námietke sa žalovaný žiadnym spôsobom nevyjadril.
1.5 K výške náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že tento
nárok posúdil analogicky v zmysle § 853 ods. 1 OZ podľa ustanovení § 11 a § 13 OZ a priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu anižaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste a do úvahy neprichádza ani morálna
satisfakcia. Zamestnanci majú podľa článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy Slovenskej republiky
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu

bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po
práci. Podmienky na priznanie náhrady škody jednotlivcovi vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie boli podľa názoru súdu prvej inštancie splnené. Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu
spôsobenú porušením práva Európskej únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a

medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť.
Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácie normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia je na úvahe vnútroštátneho súdu.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do

služobného času (1800,68 hodín určenej + 74,50 hodín nariadenej pohotovosti). Za žalované obdobie
odpracoval žalobca celkom 1875,18 hodín služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných
hodín mu nebola započítaná do pracovného času. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy si žalobca vyčíslil
ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za daný kalendárny mesiac a 35 %
alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v

závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa
alebo v deň služobného pokoja. Tento postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval súd prvej
inštancie za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu do práv žalobcu došlo, ako aj následkom
na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce zaradenej do najľahšieho stupňa
náročnosti odmeňovanej minimálnou hodinovou mzdou. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa

názoru súdu prvej inštancie neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach za minulé obdobie.
Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj plynutie času, keďže odmena za prácu žalobcu sa plynutím času
zvyšuje,pretojenamiestepriznaťvyššínárokoprotipredchádzajúcimobdobiam.Zavýznamnésúdprvej
inštancie označil, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ neprijal
žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho vyvodil záver, že doposiaľ

miernejšie náhrady nemali žiaden, eventuálne len zanedbateľný vplyv na žalovaného z hľadiska toho,
aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Priznávané náhrady nemajetkovej
ujmy pri dopravných nehodách alebo za poškodenia spôsobené trestným činom nemožno podľa názoru
súdu prvej inštancie porovnávať pre odlišné skutkové okolnosti prípadov.
1.6 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania po zhodnotení skutkového a právneho

stavu dospel k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia práva
Európskej únie neprevzatím, resp. nesprávnym prevzatím smernice do vnútroštátneho práva v oblasti
právnej úpravy služobného pomeru príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je v celom rozsahu
odôvodnený čo do dôvodu aj výšky a to bolo dôvodom na vyhovenie žalobe v celom rozsahu.
1.7 O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa

§ 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. s poukazom na úspech strán v spore.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný za použitia odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku namietajúc porušenie práva žalovaného
na spravodlivý proces a existenciu vady konania spočívajúcej v nedostatočnom a nepresvedčivom

odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne
posúdenie veci.
2.1 Žalobca uvádzal, že sa v tomto konaní domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala vzniknúť porušením práva Európskej únie k jeho ujme v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.

Žalovaný uvádza, že nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou
skutočnosťou pre zásah do práva podľa článku 6 písm. b) smernice. Nesprávna transpozícia smernice
nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že
došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať smernicu priamo a skúmať samotné porušenie článku 6

písm. b) smernice, od ktorého si žalobca svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
odvodzuje. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať porušenie článku 6 písm. b) smernice a povinnosťou
súdu skúmať, či došlo k porušeniu práva žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice. Bez bližšieho
zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 smernice s prihliadnutím na neutrálnedni podľa článku 16 písm. b) smernice a na referenčné obdobie podľa článku 19 smernice nebolo možné
konštatovať, že by nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala porušenie článku 6 písm. b) smernice. Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek

smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy fyzickej osobe z
dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie,
ktorý netransponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Len Európska komisia môže
konštatovať správnu či nesprávnu transpozíciu akejkoľvek smernice. Prípadné porušenie povinnosti
členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá

iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únii a nie voči konkrétnym fyzickým osobám.
2.2 Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie k vzniku nároku na náhradu škody za
porušenie práva únie, ktorý nárok v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môže vzniknúť
len v prípade kumulatívneho splnenia podmienok: cieľom porušenej právnej normy únie je priznať
jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody a priama príčinná súvislosť
medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Porušenie svojich práv podľa článku

6písm.b)smernicevidelžalobcavtom,žepracovalnadrámec48hodinovéhomaximálnehotýždenného
pracovného času. Súd prvej inštancie mal primárne vzhliadnuť, či k prekročeniu predmetného limitu
došlo alebo nie a ak áno, v akom rozsahu a súd prvej inštancie tieto skutočnosti vôbec neskúmal,
len si osvojil tvrdenia žalobcu a ignoroval argumentáciu žalovaného. Súd prvej inštancie sa nesprávne
vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý v sebe zahŕňa nielen pracovný čas v zmysle

článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ale aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 tejto smernice.
Fond pracovného času aj podľa rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023
nie je veličinou, z ktorej by sa mohlo v tomto spore vychádzať, pretože ide len o vyjadrenie počtu
pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času k dispozícii,
nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval. Súd prvej inštancie

sa nesprávne vysporiadal s interpretáciou § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý určité časy odpočinku
považuje za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby.
2.3 Pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice je
potrebné vychádzať z referenčných období v dĺžke šesť mesiacov, nie z mesačných období, ako učinil
žalobca. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm.

b) v spojení s článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný
pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov.
Činnosti hasičov spadajú pod odchýlky uvedené v článku 17 ods. 3 písm. b) smernice, pretože sú
spojené s potrebou nepretržitej služby. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore jednoznačne stanovuje
obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Je

to obdobie 6 mesiacov. V prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru sa služby rozvrhujú
vopred do obdobia 6 mesiacov. Žalobca nesprávne pri vyčísľovaní svojej nemajetkovej ujmy a zisťovaní
dopadu nesprávnej transpozície smernice vychádza z mesačných období. Žalobca vo svojich výpočtoch
priemerného týždenného služobného času vychádzal z celého fondu pracovného času, teda aj z dní
času odpočinku označené v pláne služieb žalobcu skratkami DOS - dovolenka vo sviatok bez odpočtu,

VS - voľno za prácu vo sviatok, DOD - dodatková dovolenka, DOV - riadna ročná dovolenka, či SVP
- voľno z kolektívnej zmluvy. Pritom aj smernica v článku 2 jasne rozlišuje medzi pracovným časom a
časom odpočinku. Aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie možno vyabstrahovať tri podmienky pre
pojem „pracovného času“: 1 - pracovník pracuje, 2 - pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti
a 3 - pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi. Členský štát v zmysle judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie nemôže jednostranne určovať obsah pojmov „pracovný čas“ či „pracovník“. Žalobca
svojimi výpočtami sa snaží zavádzať súd a vytvára dojem, že pracuje ďaleko viac než v skutočnosti
pracuje.
2.4 Ak súd prvej inštancie akceptoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy vypočítanú žalobcom ako
ekvivalenciu majetkovej škody, dopustil sa závažného zásahu do práva na spravodlivý proces tým,

že konal v rozpore s § 216 Civilného sporového poriadku, v rozpore so zásadou ne ultra petitum.
Súd prvej inštancie stotožnil výšku nemajetkovej ujmy s vecnou škodou v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka, keď žalobcovi priznal doplatok rozdielu medzi finančnou odmenou za určenú služobnú
pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval údajne
zistený skutkový stav, teda prepísal, čo žalobca na pojednávaní uviedol, avšak žiadnym spôsobom sa

nevyporiadalspovinnosťoudôkaznéhobremenanastranežalobcu.Hocisúdprvejinštanciepoukázalna
rozhodnutia iných súdov priznávajúce náhradu nemajetkovej ujmy v rádovo nižších sumách cca 2 500,-
€, vôbec neodôvodnil, prečo priznal sumu presahujúcu túto sumu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v
uznesení sp. zn. 7Cdo/29/2021 vyslovil názor, že každý prípad vzniku nemajetkovej ujmy je individuálny,preto sa nemôžu tieto prípady paušalizovať. Z praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že okrem
Krajského súdu v Banskej Bystrici žiaden iný, ktorý už v obdobnej veci rozhodoval, neakceptuje výpočty
náhrady nemajetkovej ujmy formou matematickej rovnice (nedoplatku mzdy), preto by mal Krajský

súd v Banskej Bystrici prehodnotiť doterajšiu svoju prax, tak ako Krajský súd v Košiciach. Priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú a premrštenú a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má
byť pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv zohľadnená výška náhrady, ktorá je

priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné
činy. V uznesení sp. zn. 4Cdo/19/2020 najvyšší súd uviedol, že určenie výšky nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak
jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré umožnia súdu na určitom kvalitatívnom posúdení

základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku
a hoci výšku nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú,
resp. svojvoľnú. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by
v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa nedomáha upustenia od
neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti ani aby sa odstránili následky takéhoto

zásahu. Podaná žaloba vôbec nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor
pre opätovné čiastkové žaloby.
2.5 Rozsudok súdu prvej inštancie považuje žalovaný za nepreskúmateľný, keď súd prvej inštancie
neodôvodnil, prečo na prepočty žalovaného neprihliadol, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal,
nezodpovedal otázku, prečo považuje prepočty žalobcu za správne, neopísal rozsah preukázanej

nemajetkovej ujmy, keďže výšku nemajetkovej ujmy odvodil od vecnej škody, nevysporiadal sa ani s
otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku v zmysle článku 2 smernice, nevysporiadal
sa s otázkou referenčných období, argumentáciu žalovaného ohľadom 6 mesačných referenčných
období ignoroval a priklonil sa k argumentácii žalobcu ohľadne mesačných referenčných období
bez akéhokoľvek právneho základu. Žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v

povinnostipreukázaťskutočnostiodôvodňujúcejehonárok,dôkaznébremenoneuniesol.Žalovanýdáva
do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby
na ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, aj keď v dôsledku neoprávneného zásahu
do práv chránených ustanovením § 11 OZ určitá ujma vznikla. Žalovaný poukazuje aj na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Konle C-302/97, v zmysle ktorého aj jednoznačný rozpor

s právom Európskej únie nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna
úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom. Suma priznaná súdom prvej inštancie žalobcovi
nezohľadňuje rozsah porušenia smernice ani vzniknutú ujmu žalobcu a de facto predstavuje iba doplatok
mzdy za rozdielnu odmenu medzi určenou a nariadenou služobnou pohotovosťou. Súd prvej inštancie
podľa názoru žalovaného vec nesprávne právne posúdil. Námietka nesprávneho právneho posúdenia

veci sa vzťahuje aj k závislému výroku o trovách konania.
2.6 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť v celom rozsahu a
žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca zaujal stanovisko k odvolaniu žalovaného v podaní z 5. januára 2024, v ktorom

rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za vecne správne, zákonné a spravodlivé. Vyjadril sa iba k
niektorým námietkam žalovaného vzhľadom na to, že sú opakovaním už prednesenej argumentácie
v prvoinštančnom konaní. Názor žalovaného, že porušenie povinnosti členského štátu správne a
úplne transponovať smernicu zakladá výlučne zodpovednosť štátu voči Európskej komisii označil za
nesprávnu a zjavne účelovú (dez)interpretáciu práva Európskej únie. Ak členský štát nesplní povinnosť

správne transponovať smernicu, môže mať jej ustanovenie priamy účinok za splnenia podmienok
stanovených judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Vo veci C-41/74 Van Duyn v. Home Office
Súdny dvor Európskej únie judikoval, že ak ustanovenie konkrétnej smernice je jasné, presné a
bezpodmienečné, jednotlivci sa môžu priamo dovolávať jej účinkov voči členskému štátu. Súdny
dvor Európskej únie výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc

kontrolovali. Vnútroštátny súd má preto pri rozhodovaní o individuálnom nároku jednotlivca na náhradu
škody(čiužmajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy)vzniknutejporušenímúniovéhoprávaprávomoc
posudzovať, či je vnútroštátna právna norma v súlade s predpisom úniového práva. Aj podľa rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie C-456/98 vo veci Centrosteel Srl proti Adipol GmbH je vnútroštátny súdpovinný pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva pred prijatím smernice alebo po nej vykladať
tieto ustanovenia pokiaľ je to možné vo svetle znenia a účelu smernice tak, aby sa tieto ustanovenia
uplatňovali spôsobom, ktorý je v súlade s výsledkom sledovaným smernicou. V rozsudku C-429/09 vo

veci Günter Fuß proti Stadt Halle súdny dvor potvrdil, že práve vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby
posúdil, či existuje príčinná súvislosť medzi porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) smernice a
škodou vo forme straty času odpočinku. Možnosť Európskej komisie iniciovať konanie voči členskému
štátu za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z práva EÚ nezbavuje členský štát zodpovednosti za škodu
spôsobenú jednotlivcom. Súd prvej inštancie sa zaoberal tým, či došlo k porušeniu článku 6 písm. b)

smernice vo vzťahu k žalobcovi ako poškodenému jednotlivcovi a aké konkrétne následky toto porušenie
spôsobilo. Žalovaný preto nedôvodne a iba vo všeobecnej rovine vyčíta súdu prvej inštancie, že mal
skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice dopad na žalobcu. Žalovaný pripomína „hypotézu
žaloby“, avšak opomenul zmieniť aj skutočnosť, že žalobca odôvodňuje svoj nárok nielen porušením
článkov 2 a 6 smernice, ale aj porušovaním vnútroštátnej právnej úpravy dĺžky služobného času
hasičov stanovujúcej dĺžku týždenného služobného času. K prekračovaniu stanovenej dĺžky týždenného

služobného času v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore dochádza ešte vo väčšej miere než k
porušovaniu úniovým právom stanoveného maximálneho priemerného týždenného služobného času.
Táto skutočnosť má potom priamy vplyv aj na porušovanie článku 6 písm. a) smernice, pretože práve
toto ustanovenie smernice ukladá členským štátom povinnosť vnútroštátnou úpravou stanoviť dĺžku
týždenného pracovného času. K tejto skutočnosti sa žalovaný počas celého konania ani len náznakom

nevyjadril. Rovnako sa žalovaný nevyjadril ani k tomu, či dochádza k porušovaniu článku 2.1 smernice
a teda k nezapočítavaniu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného (odpracovaného)
času, pričom táto skutočnosť má podstatný dopad nielen pre prekračovanie všetkých limitov pracovného
času, ale napr. aj na sociálne istoty vo forme výsluhového dôchodku, nakoľko reálne odpracovaný čas
služobných pohotovostí tvoriacich približne 1/3 celkového odpracovaného času nemá žiadny vplyv na

výšku budúceho dôchodku. Žalovaný predložil súdu prvej inštancie účelový a úplne skresľujúci vzorec
výpočtu, v ktorom nie sú zahrnuté všetky žalobcom odpracované hodiny a niektoré obdobia výkonu
služby vo svojich výpočtoch svojvoľne zohľadňoval alebo neutralizoval, iné zas naopak nie. Žalovaný sa
tak umelo snažil čo najviac znížiť dĺžku priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Súd prvej
inštancie sa so stranami predloženými výpočtami pracovného času vyporiadal v ods. 15 rozsudku.

3.1 V súvislosti so žalovaným neustále pertraktovanými „referenčnými obdobiami“ žalobca zdôrazňuje,
že povinnosť štátu dodržiavať maximálny týždenný pracovný čas sa vzťahuje aj na referenčné obdobia,
nakoľko žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu
nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b) smernice. Ak boli do vnútroštátnej právnej úpravy
prevzaté tzv. referenčné obdobia, museli by byť stanovené právnou úpravou jednotne pre každého

príslušníka hasičského a záchranného zboru. Referenčné obdobie by muselo u každého príslušníka
začínať a končiť v rovnakých časových obdobiach. Referenčné obdobie sa nemôže odvíjať od toho, ako
sižalobcauplatňujekonkrétnynárok.Žalovanýmpredloženátabuľkaovýpočtepriemernéhotýždenného
služobného času žalobcu v sledovaných referenčných obdobiach bola vytvorená len na účely tohto
súdneho konania. Žalovaným predložené neúplné a nesprávne výpočty nezodpovedajú tomu, ako

bol v danom období reálne plánovaný, resp. rozvrhnutý služobný čas žalobcu. Žalovaný nepoprel,
že v rámci zákona o Hasičskom a záchrannom zbore neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné
rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených referenčných období tak,
aby aj pri zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času. Tvrdenie žalovaného, že služby v prípade príslušníkov hasičského a

záchranného zboru sa rozvrhujú vopred na obdobie 6 mesiacov je nesprávne a zavádzajúce. V reálnej
praxi sa služobný čas zásahových hasičov rozvrhuje (plánuje) na obdobie 1 mesiaca vopred. Potvrdzuje
to aj explicitné znenie § 86 ods. 6 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, podľa ktorého vykonávanie
služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa rozvrhuje spravidla
na obdobie 1 mesiaca. Aj takéto rozvrhnutie služobného času na obdobie 1 mesiaca je len čistou teóriou,

pretože sa výkon služby príslušníkov v mesiaci prispôsobuje rôznym okolnostiam a zmeny v plánoch
služieb nastávajú aj počas bežiaceho kalendárneho mesiaca. Žalovaný v žiadnom spore nepredložil
tvrdený rozvrh služieb na obdobie 6 mesiacov. Za najpodstatnejšie žalobca považuje, že rozvrh
plánu služieb z hľadiska zachovania limitov pracovného času, či už úniových alebo vnútroštátnych,
vôbec nepočíta s každozmennými hodinami určenej služobnej pohotovosti, teda v podstate z 1/3

služobného času zásahového hasiča, kedy 8 hodín z 24 hodinovej zmeny nie je považovaných za
pracovný (služobný) čas. Smernica pritom vyžaduje jasné a predvídateľné pravidlá plánovania a výpočtu
pracovného času pracovníkov. Pri rozvrhovaní a správnom započítavaní služobnej pohotovosti do
pracovného času by rozvrh musel počítať so služobným časom v dĺžke minimálne 24 hodín v každejjednej zmene, čo by znamenalo, že už pri dvoch zmenách za týždeň by bol dosiahnutý maximálny limit
48 hodinového týždenného služobného času. Vnútroštátne stanovený týždenný služobný čas hasičov
by bol prekročený o viac než 10 hodín za týždeň. Práve preto žalovaný v rozvrhoch služieb ale ani

v samotnom zákone o Hasičskom a záchrannom zbore nepočíta so služobnou pohotovosťou ako s
pracovným časom a ani ho následne do pracovného času nezapočítava. Ak v niektorý týždeň pripadne
zásahovému hasičovi zmena na pondelok, ďalšie zmeny sú vo štvrtok a v nedeľu, čo je bez ďalšieho 72
hodín za týždeň, ku ktorým je ešte potrebné pripočítať všetky hodiny nadčasov, nariadenej pohotovosti,
povinných výcvikov, kurzov a školení.

3.2 Žalovaný bezdôvodne vytýka, že súd prvej inštancie rozhodol o mzdovom nároku. Žalovaný
bez ohľadu na podstatu prejednávaného žalobného nároku opakovane prednáša argumentáciu o
uplatňovaní údajných mzdových nárokov a tvrdí, že žalobca údajne neuniesol dôkazné bremeno,
spochybňuje dôkaz vo forme jeho výsluchu vykonaného na pojednávaní. Výsluch strany sporu podľa
§ 195 C. s. p. je zákonom predpokladaným a dôkaznou hodnotou úplne rovnocenným dôkazom v
porovnaní s akýmikoľvek inými dôkazmi. To, ako sa porušenie práva prejavilo na súkromnom živote

jednotlivca možno zistiť práve výpoveďou takto poškodenej osoby. Z takto vykonaného dôkazu vykonal
súd prvej inštancie správne skutkové zistenia o zásahu do osobnostných práv žalobcu vo sfére
súkromného a rodinného života. V ods. 21 rozsudku súd prvej inštancie akcentoval aj to, že žalovaný
protiprávny stav znamená aj zásah do základných práv garantovaných článkami 36 a 40 Ústavy
Slovenskej republiky. Súd tak mal okrem samotnej straty času odpočinku znamenajúcej bez ďalšieho

zásah do bezpečnosti a zdravia v dôsledku porušovania limitov pracovného času zistené a preukázané
aj ďalšie následky žalovaného protiprávneho stavu a to vo forme zásahov do súkromného a rodinného
života žalobcu. Žalovaný neberie do úvahy, že v prípade žalobcu nejde o typický spor o ochranu
osobnosti podľa § 11 OZ a poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v sporoch
o nárokoch pozostalých po obetiach dopravných nehôd, prípadne obetí násilných trestných činov, či

prípady difamačných výrokov. Ustanovenia o ochrane osobnosti sú v tomto spore žalobcu aplikované
len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky majetkovej ujmy žalobcu. Dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice podľa rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-243/09 Günter Fuß je už len samotná strata času odpočinku bez toho, aby k
tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu

demonštratívne uvedených v § 13 ods. 2 OZ. Žalobca je presvedčený, že ujmu, ktorá prekračovaním
limitu pracovného času žalobcovi vznikla, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných
právach pociťoval každý, kto by sa nachádzal v rovnakom postavení a znášal takýto stav počas celého
svojho pracovného pôsobenia na úkor svojho súkromného života. Odpočinok po práci je nenahraditeľná
hodnota a má nepochybne zásadný vplyv aj na kvalitu každodenného života každého človeka. Ak človek

o takýto svoj voľný čas prichádza dlhoročne a fakticky sústavne, nepochybne to ovplyvňuje nielen jeho
samotného, ale aj jeho najbližších.
3.3Súdprvejinštanciesastotožnilsožalobcomuplatnenýmspôsobomvýpočtunáhradyškodyvpodobe
nemajetkovej ujmy. Práve odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej, avšak do pracovného
času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti zohľadňuje základnú skutočnosť, že nepovažovaním

služobnej pohotovosti za pracovný čas bol porušovaný článok 2 bod 1 smernice a následne
nezapočítaním služobnej pohotovosti do odpracovaného času bol prekračovaním maximálneho
týždenného pracovného času porušovaný aj článok 6 písm. b) smernice, ako aj vnútroštátna úprava
o pracovnom čase hasičov. Vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy je len orientačné východiskové
kritérium, ktoré umožňuje súdu posúdiť, či žalobcom uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke

primeranosti. Takýto postup žalobcu nemožno považovať za uplatnenie mzdových nárokov. Žalobca
považuje za neakceptovateľné, že žalovaný štát porušujúci dlhoročne svoje povinnosti vedome nerieši
a udržiava ním vyvolaný protiprávny stav a jednotlivcovi vyčíta, že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá
reálnevzniklaazaktorúštátzodpovedánazákladezásadyobjektívnejzodpovednosti.Lenžalovanýštát
má reálne všetky materiálne a formálne prostriedky na zabezpečenie, aby sa upustilo od neoprávneného

zásahu. Ani súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nenahradí ujmu, ktorú žalovaný protiprávny
stavspôsobilžalobcoviasprostredkovaneajjehorodine.Právevzhľadomnatietookolnostiplnípriznaná
náhrada nielen satisfakčnú, ale aj preventívno-sankčnú funkciu.
3.4 Žalobca za úplne neprijateľné považuje, aby žalovaný nemiestnym spôsobom apeloval na zmenu
rozhodovacej praxe súdov vo svoj prospech. Žalovaný v odvolaní poukazuje na rozhodnutia súdov na

základe odlišných žalôb, preto nie je možné zovšeobecňovať rozhodnutia súdov, ako to činí žalovaný.
Námietku žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a nepreskúmateľný, z čoho
vyvodzuje naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), prípadne písm. d) Civilného
sporového poriadku a porušenie jeho práva na spravodlivý proces považuje žalobca za účelovú anedôvodnú. Za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) nemožno považovať to, že súd
prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Námietky žalovaného voči
odôvodneniu rozsudku sú založené len na jeho nespokojnosti s právnym posúdením a meritórnym

rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie zákonným spôsobom rozhodol o veci samej, aj
o nároku žalobcu na náhradu trov konania.
3.5 Žalobca navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Funkčne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní žalovaného prejednal
vec bez nariadenia pojednávania v celom rozsahu v súlade s § 379 C. s. p. o viazanosti odvolacieho
súdu rozsahom odvolania, § 380 C. s. p., podľa ktorého je odvolací súd viazaný aj dôvodmi odvolania,
mimo ktorých môže prihliadať iba na vady týkajúce sa procesných podmienok (zistené neboli) a dospel
k názoru, že žiaden z odvolacích dôvodov použitých žalovaným nebol spôsobilý privodiť zmenu alebo
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Základom pre rozhodnutie odvolacieho súdu bol súdom prvej

inštancie zistený skutkový stav, ktorý súd prvej inštancie aj správne právne posúdil. Odvolací súd
stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby v celom rozsahu rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.

5. Nosnou myšlienkou rozhodnutia súdu prvej inštancie je, že smernica 2003/88/ES nebola do zákona

č. 315/2001 Z. z. správne transponovaná, keď zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti hasiča do služobného času a
rozvrhnúť služobný čas žalobcu tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm.
b) smernice.

6. Nezodpovedá obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie tvrdenie žalovaného, že sa súd
prvej inštancie nevyjadril k výpočtom služobného času žalobcu v rozhodnom období. V bode 15.
odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie, že akceptoval výpočet žalobcu z podkladov zistených od
zamestnávateľa a žalovaného kontrolný výpočet odmietol z dôvodu, že sa žalovaný ku konkrétnym
námietkam žalobcu, že v kontrolnom výpočte žalovaný nezohľadnil 146 hodín výkonu služby žalobcom,

sa žalovaný nijako nevyjadril. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že zákon o
Hasičskom a záchrannom zbore obsahuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas nebude prekračovaný v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných
referenčných obdobiach. Len takúto odpoveď na podstatné námietky žalovaného, že žalobca nesprávne
pri odôvodnení žaloby vychádzal z fondu pracovného času a nezohľadňuje tzv. neutrálne dni podľa

článku 16 písm. b) smernice nemožno považovať za vyčerpávajúcu a presvedčivú. Civilný sporový
poriadok v § 387 ods. 3 ukladá odvolaciemu súdu, aby sa predišlo zbytočnému zrušovaniu rozhodnutia
súdu prvej inštancie zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej
inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a vyporiadať sa s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

6.1 Plniac si zákonom uloženú povinnosť skontroloval odvolací súd z údajov dostupných zo spisu,
či v žalovanom období dochádzalo a v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času u žalobcu. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných
hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v ID
kartách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací

súd vyabstrahoval neutrálne dni v rovnakom rozsahu, ako ich uvádza žalovaný v tabuľke o výpočte
priemerného týždenného služobného času žalobcu v rozhodnom období na č.l. 164 spisu. Zákon
č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6 mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal
zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru podľa § 86 zákona č.
315/2001 Z. z. rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný. Žalovaný

bez vysvetlenia počítal priemerný týždenný služobný čas žalobcu v rozhodnom období po rozdelení
žalovaného obdobia na šesť mesiacov počnúc práve mesiacom apríl 2021 a končiac februárom 2024.
Postup žalovaného nie je možné považovať za správny. Ak je určenie referenčných období na ľubovôli
žalovaného,môžesižalovanýzvoliťreferenčnéobdobiatak,abyvýsledokzodpovedaljehoargumentácii
o neprekročení limitu týždenného pracovného času napr. takým zoskupením mesiacov, aby výsledok

nepotvrdzoval žalobcom tvrdené porušenie jeho práva na 48 hodinový pracovný čas. Keďže ale zákon
č. 315/2001 Z. z. úpravu začiatku a konca referenčných období neurčuje, pre účely kontroly počtu
odpracovaných hodín žalobcom v rozhodnom období odvolací súd tento postup akceptoval.6.2 Dôvodné sú námietky žalovaného, že žalobca nesprávne do vzorca na výpočet priemerného
týždenného pracovného času dosadzuje údaje o fonde pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu
vyjadrujúcu skutočne odpracovaný čas, ale plánovaný, do ktorého sa započítavajú aj neutrálne dni

určené v článku 16 písm. b) smernice. Bez odpočtu neutrálnych dní sa podľa priloženej tabuľky č. 1
javí, že v období od apríla 2021 do februára 2024 opakovane dochádzalo u žalobcu k prekročeniu
maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín (pozri stĺpec Počet hodín pripadajúcich na týždeň).

Tabuľka č. 1: Odpracované hodiny podľa výplatných pások za obdobie 04/2021 do 02/2024

Referenčné obdobie Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín
služobnej služobnej odpracované v mesiaci pripadajúcich

činnosti pohotovosti hodiny na týždeň

04/2021 121,74 46,28 168,02 4,20 40,00
05/2021 68,00 28,00 96,00 4,40 21,82
1. 06/2021 165,40 63,00 228,40 4,20 54,38

07/2021 102,77 41,23 144,00 4,40 32,73
08/2021 153,00 49,00 202,00 4,40 45,91
09/2021 127,00 73,00 200,00 4,20 47,62
Spolu 737,91 300,51 1038,42 25,80 40,25
6 mesačné obdobie

10/2021 154,82 61,18 216,00 4,40 49,09
11/2021 139,58 53,42 193,00 4,20 45,95
2. 12/2021 154,60 63,00 217,60 4,40 49,45
01/2022 112,00 56,00 168,00 4,40 38,18

02/2022 138,12 65,38 203,50 4,00 50,88
03/2022 125,00 56,00 181,00 4,40 41,14
Spolu 824,12 354,98 1179,10 25,80 45,70
6 mesačné obdobie

04/2022 142,57 68,83 211,40 4,20 50,33
05/2022 80,00 24,00 104,00 4,40 23,64
3. 06/2022 155,40 70,60 226,00 4,20 53,81
07/2022 114,75 63,58 178,33 4,40 40,53
08/2022 144,00 96,00 240,00 4,40 54,55

09/2022 108,00 48,00 156,00 4,20 37,14
Spolu 744,72 371,01 1115,73 25,80 43,25
6 mesačné obdobie

10/2022 144,00 64,00 208,00 4,40 47,27

11/2022 40,50 0,00 40,50 4,20 9,64
4. 12/2022 103,50 48,00 151,50 4,40 34,43
01/2023 128,00 56,00 184,00 4,40 41,82
02/2023 64,00 32,00 96,00 4,00 24,00
03/2023 114,50 54,50 169,00 4,40 38,41

Spolu 594,50 254,50 849,00 25,80 32,91
6 mesačné obdobie

04/2023 128,50 64,00 192,50 4,20 45,8305/2023 99,64 36,36 136,00 4,40 30,91
5. 06/2023 136,59 55,41 192,00 4,20 45,71
07/2023 66,07 21,93 88,00 4,40 20,00

08/2023 128,17 63,83 192,00 4,40 43,64
09/2023 180,35 63,31 243,66 4,20 58,01
Spolu 739,32 304,84 1044,16 25,80 40,47
6 mesačné obdobie

10/2023 161,77 78,23 240,00 4,40 54,55
11/2023 112,00 56,00 168,00 4,20 40,00
6. 12/2023 138,50 64,00 202,50 4,40 46,02
01/2024 112,17 55,84 168,01 4,40 38,18
02/2024 112,00 56,00 168,00 4,14 40,58
Spolu 636,44 310,07 946,51 21,54 43,94

5 mesačné obdobie

V stĺpci „počet hodín pripadajúcich na týždeň“ sa uvádza priemerný počet odpracovaných hodín za

jeden týždeň bez zohľadnenia neutrálnych dní. Výsledky opakovane presahujú hodnotu 48. Hodnoty
o odpracovaných hodinách služobnej činnosti a služobnej pohotovosti dosadzované odvolacím súdom
a žalovaným do jeho tabuľky na č. l. 164 spisu sa líšia. Žalovaný neuviedol, z akých zdrojov čerpal údaje
o počte odslúžených hodín služobnej činnosti žalobcom. Na č. l. 158 spisu žalovaný tvrdil, že počet
odslúžených celých zmien v tabuľke výpočtu priemerného týždenného služobného času v žalovanom

období násobí číslom 24, k tomu pripočítava hodiny v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých
zmien“ a tiež hodiny zo stĺpca „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa“ a výsledok je uvedený
v stĺpci „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, čo sa rovná delencu v rovnici pri výpočte
priemernéhoslužobnéhočasu.Prekontrolupostupužalovanéhoodvolacísúduvádza,ženapr.vmesiaci
04/2021 sa vykazuje žalobcovi 7 odpracovaných celých zmien x 24 hodín = 168 hodín uvádzaných

v stĺpci „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, keďže ostatné dve veličiny, ktoré žalovaný do
vzorca dosadzuje sú nulové. V mesiaci 5/2021 uvádza žalovaný, že žalobca odpracoval 4 celé zmeny
po 24 hodín = 96 hodín a k tomu pripočítal 76 hodín podľa stĺpca „počet odslúžených hodín mimo celých
zmien“ a výsledok je 172 hodín odslúžených v mesiaci z dôvodu, že tretia veličina v stĺpci „celkový čas
zásahu po ukončení služobného dňa po 7.00 hod.“ je nulová. V mesiaci 02/2022 sa žalobcovi vykazuje

8 odslúžených zmien po 24 hodín = 192 hodín, k tomu pripočítal žalovaný 8 hodín vykazovaných v stĺpci
„počet odslúžených hodín mimo celých zmien“, aj 3,30 hodín zo stĺpca „celkový čas zásahu po ukončení
služobného dňa po 7.00 hod.“ a výsledok sa rovná 203,50 hodín. Zostalo však nevysvetlené, z akého
dôvodu v tabuľke žalovaný uvádza rôzne údaje o počte hodín služobnej pohotovosti odslúžených
žalobcom, keď ich pri výpočte skutočne odslúžených hodín v tom ktorom mesiaci nezohľadňuje.

7. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca
v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia či rekondičného pobytu.
Za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných
rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely

výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci akceptoval odvolací súd názor žalovaného,
že ak zákon o Hasičskom a záchrannom zbore ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných
období, možno v spore (ako je tento) zisťovať, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas v
žalovanom období tak, že sa tento rozdelí na 6 mesačné obdobia. Rovnako ako žalovaný vo svojich
výpočtoch na č. l. 164 spisu zohľadnil odvolací súd neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice a

ako výkon práce žalobcovi započítal tie isté položky ako žalovaný (vo vyjadrení žalovaného na č. l. 153
je uvedené, že sa do pracovného času hasiča započítava výkon štátnej služby, služobná pohotovosť,
školenia, zvyšovanie kvalifikácie a rekondičné pobyty). Za prvé 6 mesačné obdobie 04/2021 až 09/2021
je potrebné odpočítať 9 dní, za druhé 6 mesačné obdobie od 10/2021 do 03/2022 - 7 dní a tretie 6
mesačné obdobie od 04/2022 do 09/2022 - 7 dní, za ďalšie 6 mesačné obdobie od 10/2022 do 03/2023 -

9 neutrálnych dní, za obdobie od 04/2023 do 09/2023 - 10 neutrálnych dní a za posledné iba 5 mesačné
obdobie podľa žaloby od 10/2023 do 02/2024 - 3 dni. Žalovaný vo svojich výpočtoch o priemernom
týždennom služobnom čase žalobcu za žalované obdobie dospel k iným výsledkom než odvolací súd,
čo je spôsobené tým, že žalovaný počty vykazovaných hodín pracovnej pohotovosti u žalobcu delína hodiny odslúženej nočnej pohotovosti, čas výjazdu počas pohotovosti, čas zásahu po ukončení
služobného dňa, aktívnu časť služobnej pohotovosti a nie všetky takto rozčlenené hodiny pohotovosti
započítava do celkového počtu skutočne odslúžených hodín. Naproti tomu odvolací súd vychádzajúc

z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti, hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu
dávajú odpracované hodiny v mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov pripadajúcich na to ktoré 6 mesačné
obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Za prvé 6 mesačné obdobie sa po zohľadnení neutrálnych
dní zredukoval počet týždňov oproti tabuľke č. 1, v ktorej neutrálne dni zohľadnené neboli, z 25,80 na
24,85 týždňa. K tomuto výsledku dospel odvolací súd takto: Do prvého 6 mesačného obdobia od apríla

2021 do septembra 2021 spadá 183 kalendárnych dní, od ktorých je potrebné odpočítať 9 neutrálnych
dní, výsledok je 174 dní : 7 = 24,85 týždňa. Rovnakým spôsobom počítal odvolací súd aj žalovaný
započítateľné dni aj v ďalších 6 mesačných obdobiach. Následne súčet odpracovaných hodín získaných
odvolacím súdom z ID plachiet bolo vydelených počtom týždňov pripadajúcich na to ktoré 6 mesačné
obdobie a výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň. Podľa výpočtov odvolacieho súdu
v každom 6 mesačnom období odpracoval žalobca viac ako 48 hodín týždenne. Na prvé 6 mesačné

obdobie pripadá 53,30 hodín, na druhé 52,35 hodín, na tretie 53,60 hodín, na štvrté 49,43 hodín, na
piate 52,20 hodín a posledné šieste pripadá 51,39 odpracovaných hodín služobnej činnosti. Uvedené
vyplýva z priloženej tabuľky č. 2.

Tabuľka č. 2: Údaje o dochádzke z ID plachty za obdobie 04/2021 do 02/2024

Refer. Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne Započítateľné Priemerný počet
obdobie hodiny služobnej odprac. dni dni bez odslúžených hod.
podľa pohotovosti hodiny podľa neutrálnych za týždeň v
ID plachty podľa ID ID plachty dní,premen 6 mesačnom
plachty na týždeň období

30 04/2021 153,00 46,16 199,16 1 x DOV 183 - 9 = 174 dní 1324,54 : 24,85
174:7=24,85týž. =53,30 h/týždeň
31 05/2021 161,00 28,00 189,00 1x DOV

1. 30 06/2021 175,24 63,00 238,24 0
31 07/2021 187,00 41,14 228,14 3 x DOV
31 08/2021 170,00 49,00 219,00 1 x DOV
30 09/2021 178,00 73,00 251,00 3 x DOV
Spolu 183 1024,24 300,30 1324,54 9,00

dní za
6 mesačné obdobie

31 10/2021 160,36 61,11 221,47 0 182 - 7 = 175 dní 1308,92 : 25
30 11/2021 136,00 53,25 189,25 0 175 : 7 = 25 týž.=52,35 h/týždeň

2. 31 12/2021 171,36 60,22 231,58 1x DOV
31 01/2022 160,00 56,00 216,00 3x DOV
28 02/2022 152,00 64,32 216,32 1x DOV
31 03/2022 178,30 56,00 234,30 2x DOV
Spolu 182 958,02 350,90 1308,92 7,00

dní za
6 mesačné obdobie

30 04/2022 160,30 68,26 228,56 1x DOV 183 - 7 = 176 dní 1347,67 : 25,14
31 05/2022 162,30 24,00 186,30 0 176:7=25,14 týž. = 53,60 h/týždeň

3. 30 06/2022 154,00 70,36 224,36 0
31 07/2022 160,00 63,35 223,35 3 x DOV
31 08/2022 176,00 96,00 272,00 2 x DOV
30 09/2022 165,10 48,00 213,10 1x DOVSpolu 183 977,70 369,97 1347,67 7,00
dní za
6 mesačné obdobie

31 10/2022 167,00 64,00 231,00 0 182 - 9 = 173 dní 1221,50 : 24,71
30 11/2022 144,30 0,00 144,30 3x DOV 173:7=24,71 týž. =49,43 h/týždeň
4. 31 12/2022 169,50 48,00 217,50 0
31 01/2023 176,00 55,10 231,10 3x DOV

28 02/2023 151,30 32,00 183,30 3x DOV
31 03/2023 160,00 54,30 214,30 0
Spolu 182 968,10 253,40 1221,50 9,00
dní za
6 mesačné obdobie

30 04/2023 160,00 56,00 216,00 2x DOV 183 - 10 = 173 dní 1290,02 : 24,71
173:7=24,71 týž. = 52,20 h/týždeň
31 05/2023 171,00 36,22 207,22 0
5. 30 06/2023 156,30 55,25 211,55 0
31 07/2023 160,00 21,56 181,56 6x DOV

31 08/2023 160,00 63,50 223,50 2x DOV
30 09/2023 187,00 63,19 250,19 0
Spolu 183 994,30 295,72 1290,02 10,00
dní za
6 mesačné obdobie

31 10/2023 185,30 78,14 263,44 0 152 - 3 = 149 dní 1093,67 : 21,28
30 11/2023 128,00 56,00 184,00 0 149:7=21,28 týž. =51,39 h/týždeň
6. 31 12/2023 154,30 60,43 214,73 0
31 01/2024 160,00 55,50 215,50 1x DOV

29 02/2024 160,00 56,00 216,00 2x DOV
Spolu 152 787,60 306,07 1093,67 3,00
dní za
5 mesačné obdobie

Ak v prvom referenčnom období vydelíme počet odpracovaných hodín 1324,54 počtom týždňov 24,85
dostaneme výsledok 53,30, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v prvom referenčnom
období. Rovnakým spôsobom sa vypočíta priemerný týždenný služobný čas žalobcu v druhom

referenčnom období, kedy sa celkový súčet odslúžených hodín 1308,92 vydelí počtom týždňov 25
a výsledok je 52,35 priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V treťom referenčnom
období je potrebné vydeliť počet odslúžených hodín 1347,67 upraveným počtom týždňov po zohľadnení
neutrálnych dní 25,14 a výsledok je 53,60 ako priemerný týždenný služobný čas v tomto referenčnom
období. V štvrtom referenčnom období je súčet celkovo odslúžených hodín žalobcu 1221,50 po vydelení

počtom týždňov 24,71 dostaneme priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období, ktorý
vychádza na hodnotu 49,43. V piatom referenčnom období sa delí číslo 1290,02 ako celkový počet
odslúžených hodín za toto obdobie počtom týždňov 24,71 a výsledok je 52,19 ako priemerný týždenný
služobný čas žalobcu v tomto období. V poslednom šiestom iba 5 mesačnom referenčnom období je
súčet odpracovaných hodín žalobcom 1093,67, tento po vydelení počtom na toto obdobie pripadajúcich

týždňov 21,28 dáva výsledok 51,27, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období.

9. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného odvolacím
súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcu
opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa

smernice 2003/88/ES, čo bolo spôsobené tým, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňoval
nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti vykonávané (odslúžené) hasičom v mieste výkonu štátnej
služby do služobného času, hoci sa podľa článku 2 ods. 1 smernice aj čas neaktívnej služobnej
pohotovosti považuje za pracovný čas definovaný smernicou ako akýkoľvek čas, počas ktoréhopracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou. Porušenie článku 6 písm. b) smernice je dôsledkom
nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., čo už priznala aj vláda SR

(bod 11. tohto rozhodnutia).

10. Rozdielne výsledky pri výpočte priemerného pracovného času žalobcu za každé obdobie 7 dní
medzi žalobcom, žalovaným a odvolacím súdom sú spôsobené dosadzovaním rôznych premenných
do vzorca na výpočet priemerného pracovného času žalobcu. Výpočty žalovaného predložené súdu

prvej inštancie o priemernom týždennom služobnom čase žalobcu na č. l. 164 spisu nie je možné
považovať za správne z dôvodu, že žalovaný žiadne hodiny služobnej pohotovosti do celkového počtu
odpracovaných hodín žalobcom, teda do jeho pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 2 smernice,
nezahrnul. Tento záver vyplýva zo žalovaným vyhotovenej tabuľky, keď počet odslúžených celých
zmien násobí 24 hodinami, ku ktorým pripočítava iba počet odslúžených hodín mimo celých zmien a
hoci rozpisuje v štyroch stĺpcoch, aké činnosti počas hodín služobnej pohotovosti žalobca vykonával,

ani jednu hodinu odslúženej služobnej pohotovosti do celkového času skutočne odslúžených hodín v
mesiaci nezarátal. Žalobca v podaní z 10. septembra 2024 na č. l. 208 vzniesol konkrétne námietky
voči výpočtu priemerného týždenného služobného času uskutočneného žalovaným (tabuľka na č. l. 164
spisu), kde napr. v mesiaci 06/2021 nezapočítal žalovaný žalobcovi výkon služby v deň 09.06.2021
a 28.06.2021 a to z dôvodu, že do výpočtu priemerného týždenného služobného času započítaval

žalovaný len celé odslúžené služobné zmeny v rozsahu 24 hodín, ale vôbec zo svojho výpočtu nezahŕňal
odslúžené hodiny v skrátenom rozsahu, napr. keď určitý počet hodín bol žalobca u lekára alebo čerpal 1
dňa dovolenky. Počty odslúžených služobných hodín mimo celých zmien v jún 2021 žalovaný nezahrnul
ani pod stĺpec „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“, čím vyšiel skresľujúci údaj o celkovom
počte odslúžených hodín služobného času. Žalovaný vo svojich výpočtoch podľa tvrdenia žalobcu

zavádza aj tým, že v položke „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“ nezapočítava celkový čas
strávený na rekondičných pobytoch alebo školeniach, čo dokazuje napr. údaj v mesiaci október 2023,
kde žalovaný v položke odslúžených hodín mimo celých zmien udáva rozsah 7:30 hodín, aj keď žalobca
na školení strávil 9:30 hodín. Žalovanému preukázateľne podľa doručenky na č. l. 216 bolo toto podanie
žalobcu doručené. Tvrdenia žalobcu o nesprávnych vstupných údajoch pre účely výpočtu priemerného

týždenného služobného času v rozhodnom období žalovaný nijako nekomentoval a nevyvrátil. Odvolací
súd nahliadnutím do plánu služieb žalobcu zistil, že výhrady žalobcu k vstupným údajom do tabuľky
žalovaného na č. l. 164 sú odôvodnené.

11. Nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje aj novela

zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi
dňa 27. mája 2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01. júla 2025.
Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025
z 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba
novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola

vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s
prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa
dotohtolimitunezarátavaslužobnápohotovosťvmiestevýkonuštátnejslužby,akotovyžadujeeurópska
legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná

pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.
j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje
legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so smernicou

2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so smernicou
2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkom
horizonte).Nazákladeuvedenéhojepotrebnézabezpečiťzosúladenienárodnejlegislatívysosmernicou
2003/88/ES.“.

12. Schválená novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá
žiaden vplyv na tento prebiehajúci súdny spor. Odvolací súd na prijatie novely zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore a časť predkladacej správy, v ktorej vláda SR odôvodňuje potrebuje prijatia tejto
novely, poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 1, 2C. s. p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pri stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.
12.1 Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie správne vyriešil všetky sporné otázky vyvstalé
v priebehu konania. Súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy, podľa ktorých nárok žalobcu
posúdil. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom za rozhodné obdobie v § 85 ods. 1 a 2

považoval za služobný čas len časový úsek, v ktorom príslušník vykonával štátnu službu a čas služobnej
pohotovosti v § 92 ods. 1 a 2 od služobného času oddeľoval. Práve takéto znenie ustanovení zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore umožňovalo nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do služobného
času a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času určeného v článku 2 ods. 2 smernice.
Pritom účelom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, smernica sa podľa
článku 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice

89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Nesprávny je názor
žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. Služba hasičov sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Aj

keď príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia úlohy pri zdolávaní požiarov a na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva vykonávajú záchranárske činnosti pri haváriách, živelných pohromách a iných
mimoriadnych udalostiach, ktoré nemožno predvídať, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať a služobný čas príslušníkov rozvrhnúť tak, aby maximálny týždenný pracovný
čas aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru dodržaný bol.

13. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi. V zmysle článku 144 ods. 1 a článku 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku je súd viazaný
medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom a tiež judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo Európskej únie má prednosť
pred vnútroštátnym právom. Súdy SR sú povinné aplikovať vnútroštátne predpisy v súlade s normami
práva Európskej únie a jej výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie. Súdny dvor Európskej

únie v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyslovil, že smernica 2003/88/ES sa
vzťahuje aj na služobný pomer zásahových jednotiek verejnej požiarnej služby.
13.1 Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernica 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku 6 smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento článok sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje, na pracovníkov protipožiarnej služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3,

ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice.

14. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v
dôsledku porušenia práva Európskej únie, smernice 2003/88/ES, ktorá bola nesprávne transponovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky zákona č. 315/2001 Z. z. Vnútroštátny

zákonodarca musí do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt a pokiaľ smernica, ktorá
v zásade priamy účinok nemá, ale v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môžu mať
smernice vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát, vtedy, ak tento neprijal transponujúci
právny akt alebo smernica nebola do vnútroštátneho práva transponovaná správne, môžu sa jednotlivci
odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Právo jednotlivca na náhradu škody voči

členskému štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Frankovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90.
14.1 Súdny dvor Európskej únie vo veci Günter Fuß C-429/09 odmietol názor, že je povinnosťou
zamestnanca (hasiča), u ktorého opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času upozorniť svojho zamestnávateľa s odôvodnením, že vyžadovanie splnenia

podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali od svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť
dbať o dodržiavanie noriem únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektoresystematickyprenášanánajednotlivca,čímbysatýmtoorgánomumožnilo,abybolivprípadenepodania
takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských

štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov.

15. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podmienky na priznanie nároku na náhradu škody (porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie
práva únie je dostatočne závažné, medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody

jednotlivca existuje príčinná súvislosť) boli splnené. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku porušenia
únijného práva musel žalobca odpracovať reálne viac než 48 hodín týždenne v priemere a to na úkor
svojho času na oddych a bezpečnosť pri práci. Ak je cieľom smernice 2003/88/ES chrániť bezpečnosť
a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného odpočinku,
týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nebolo potrebné zisťovať, aký dopad
má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho rodiny,

postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo
zachované.

16.Neobstojínázoržalovaného,žesižalobcavkonaníspôsobomvýpočtunemajetkovejujmyuplatňoval
mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica

týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by
mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
zo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna spôsobenej škode.
Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa
ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom
dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu
bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti.
Žalobca,akomnohíinížalobcoviavskutkovoaprávneobdobnýchprípadoch,moholpožadovaťnáhradu

nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a keď zvolil spôsob
určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že výšku požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR sa už vyjadril k charakteru
tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024, sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny

názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, nebol dôvod znižovať
jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom, na ktoré
poukazoval aj žalovaný.

17. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo
a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom
súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici; nestalo sa tak len z dôvodu, že žalovaný
vzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa

27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.

18. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému
podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v súlade so zásadou úspechu v konaní.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca

bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia
o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).