Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120211579
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4120211579.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu
JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, spore žalobkyne v 1. rade: maloletá A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX E., zastúpená zákonnými zástupcami žalobkyňou v 2.
rade a žalobcom v 3.rade, žalobkyne v 2. rade: F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX
E., žalobcu v 3. rade: G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX E., všetci zastúpení: JUDr.

Ľudovít Surma, advokát so sídlom Halenárska 7, 917 01 Trnava, IČO: 50 120 671, proti žalovanému:
Fakultná nemocnica Nitra, so sídlom Špitálska 6, 950 01 Nitra, IČO: 17 336 007, zastúpený: Advokátska
kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Farská 25, 949 01 Nitra, IČO: 36 856 282,
za účasti intervenienta: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74
Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 26. marca 2024 č. k. 7C/87/2020- 1395, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd zamietajúci výrok VIII. napadnutého rozsudku v časti zamietnutia sumy 41,41 eura s

príslušenstvom, v časti zamietnutia sumy 2 800 eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í
Vo výrokoch I. - III. takto :
Súd konanie o nároku žalobcov v 1. až 3. rade na zaplatenie sumy 3 850,98 eura v časti zaplatenia
sumy 1 127,88 eura z a s t a v u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1 127,88 eura od 28.02.2018 do 01.12.2021.

Vo výrokoch IV. – VI. takto :
Súd konanie o nároku žalobcov v 2. a 3. rade na zaplatenie sumy 2 199,64 eura v časti zaplatenia sumy
1 992,98 eura z a s t a v u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 2. a 3. rade úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo

sumy 1 992,98 eura od 3.11.2020 do 1.12.2021.

V zamietajúcom výroku VIII. takto :
Súd konanie o nároku žalobcov v 2. a 3. rade na zaplatenie sumy 3 850,98 eura v časti zaplatenia sumy
2 681,69 eura konanie z a s t a v u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade úroky z omeškania vo výške 5 % ročne

zo sumy 2 681,69 eura od 28.02.2018 do 23.01.2024.
V časti zaplatenia sumy 9 214,26 eura súd konanie z a s t a v u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 2. a 3. rade úroky z omeškania zo sumy 9 214,26 eura
vo výške 5 % ročne od 2.2.2022 do 23.1.2024.
V časti zaplatenia sumy 2 338,58 eura súd konanie z a s t a v u j e .
Žalovaný je p o v in n ý zaplatiť žalobcom v 2. a 3. rade úroky z omeškania vo výške 6,25 % ročne
zo sumy 2 338,58 eura od 16.1.2024 do 22.1.2024.Vo zvyšnej časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 2338,58 eura od
14.10.2022 do 15.1.2024 žalobu z a m i e t a .

V zamietajúcom výroku VIII. takto :
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 2. a 3. rade z uplatneného nároku vo výške 2 199,64
eura sumu 112,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 3.11.2020 do zaplatenia.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 2. a 3. rade z uplatneného nároku vo výške 7 361,20 eura
sumu 4 561,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 02.02.2022 do zaplatenia.

Žalobcom v 2. až 3. rade priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,20 %.

V zamietajúcom výroku IX. takto :
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 91 299,77 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 42 390,80 eura odo dňa 27.10.2020 do zaplatenia a s 5,5 % úrokom z
omeškania ročne a zo sumy 48 908,97 eura od 14.10.2022 do zaplatenia.

Vo zvyšku žalobu žalobkyne v 1.rade z a m i e t a .

Žalobkyni v 1. rade priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 77,80 %.

Štátu priznáva nárok na náhradu znalečného proti žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti zaplatenia sumy vo výške
3.850,98 eur nad sumu 2.681,69 eur spolu s príslušenstvom (I.). Žalobcom v 1. až v 3. rade priznal v
zastavujúcej časti 1.127,88 eur náhrada trov konania v rozsahu 100%, ktoré je povinná zaplatiť žalovaná

s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím
(II., III.). V časti zaplatenia sumy vo výške 2.199,64 eur nad sumu 206,66 eur s príslušenstvom konanie
zastavil (IV.). Žalobcom v 2. a v 3. rade priznal v zastavujúcej časti 1.992,98 eur náhrada trov konania
v rozsahu 100%, ktoré je povinná zaplatiť žalovaná (V.) a tiež rozhodol, že o výške náhrady trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím (VI). Ďalším výrokom žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcom v 2. a v 3. rade sumu vo výške 94,46 eur spolu s 5,00 % úrokom z omeškania
ročne počnúc od 27.10.2020 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (VII). Žalobu
žalobcov v 2. a v 3. rade vo zvyšku zamietol (VIII). Ďalším výrokom žalobu žalobkyne v 1. rade vo zvyšku
uplatnenéhonárokuzamietol(IX).Otrováchkonaniarozhodoltak,žežalovanému, akoajintervenientovi
na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až v 3. rade nepriznal (X). Štát

má právo vo vzťahu k žalobcom v 1. až v 3. rade na náhradu znalečného (XI.).
1.2 Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, § 449 ods. 1,3
Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 3, § 20 ods. 2, § 21 ods. 1, § 22 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z.,
§ 100 ods. 1, § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na obsah žaloby zo dňa 08.06.2017,
ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody a ochrany osobnosti, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy.

Žalobcovia žiadali od žalovanej (Fakultná nemocnica Nitra), aby zaplatila žalobkyni v 1. rade náhradu
škody na zdraví v sume 342.547,50 eur spolu s príslušným úrokom a aby uhradil žalobcom účelné
náklady spojené s liečením vo výške 3.850,98 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a zároveň
sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to žalobkyni v 1. rade vo výške 300.000 eur,
žalobkyni v 2. rade vo výške 200.000 eur a žalobcovi v 3. rade vo výške 200.000 eur a to do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie v konaní vedenom pod spisovou značkou 9C/58/2017
v zápisnici o pojednávaní zo dňa 07.02.2020 predmetné konanie o náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s liečením vo výške 3.850,98 eur vylúčil na samostatné konanie (vedené pod sp.
zn. 7C/87/2020). Žalobcami uplatnený nárok vo výške 3.850,98 eur pozostával z nákladov na pohonné
hmoty vo výške 40,35 euro, mesačný náklad na kúpu plienok od dvoch rokov veku žalobkyne v 1. rade

vo výške 40,-euro, čo je za obdobie šiestich mesiacov suma vo výške 240,- euro a z nákladov, ktoré
žalobcovia v druhom a treťom rade vo výške 3.570,63 euro vynaložili na kúpu liečiv a zdravotníckych
potrieb.
1.3 Právny zástupca žalobcov v 1. až v 3. rade písomným podaním zo dňa 31.08.2020 (č.l.8 - 13)
rozšíril uplatnené právo žalobcov na náhradu účelne vynaložených nákladov o sumu 44.666,80 eur a

o sumu 2.199,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne. Sumu 44.666,80 eur odôvodniltým, že žalobkyňa v 1. rade má priznaný stupeň odkázanosti VI (najvyšší stupeň odkázanosti) s
tým, že priemerný rozsah odkázanosti je viac ako 12 hodín denne a viac ako 360 hodín mesačne.
Žalobcovia v 2. a v 3. rade poskytujú starostlivosť žalobkyni v 1. rade aj v noci, keď pravidelne striedavo

monitorujú najmä jej dýchanie a odsávania tracheostómie, t.j. žalobkyni v 1. rade je poskytovaná
starostlivosť minimálne v rozsahu 20 hodín denne (niekedy aj viac), starostlivosť žalobcov v 2. a v 3.
rade o žalobkyňu v 1. rade má znaky služby, ktorá zodpovedá analogicky službe osobnej starostlivosti
v zmysle § 20 zákona číslo 447/2008 Z.z.. Osobná asistencia je pomoc fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím pri činnostiach uvedených v prílohe číslo 4, osobnú asistenciu vykonáva osobný

asistent a zákonné limity slúžia len k stanoveniu analogického vyčíslenia hodnoty náhrady škody
účelne vynaložených nákladov poskytnutej starostlivosti žalobkyni v 1. rade. Žiadali náhradu účelne
vynaložených nákladov spätne za 2 roky (24 mesiacov) s tým, že za obdobie od 01.09.2018 požadujú
sumu 14.821,60 eur (3,82 eura za hodinu krát 20 hodín denne) a za nasledujúce obdobie od 01.07.2019
do 31.08.2020 sumu 29.845,20 eur (4,18 eur za hodinu krát 20 hodín denne) t.j. celkovo sumu 44.666,80
eur s príslušenstvom odo dňa nasledujúceho od doručenia tohto podania žalovanému. Ďalej si uplatnili

sumu 2199,64 eur, ktorú žalobcovia v 2. a v 3. rade uhradili za poskytnutie starostlivosti žalobkyni v 1.
rade v zariadení sociálnych služieb za obdobie dvoch rokov a udržiavanie miesta pre žalobkyňu v 1.
rade. Súd prvej inštancie uznesením sp.zn. 7C/87/2020 - 373 zo dňa 22.10.2020 pripustil zmenu žaloby.
1.4 V priebehu konania právny zástupca žalobcov čiastočným späťvzatím žaloby zobral žalobu späť v
časti úhrady sumy 1.127,88 eur a v časti úrokov z omeškania od 02.12.2021 (pôvodne uplatnenej sumy

3.850,98 eur) z dôvodu, že zo strany intervenienta došlo k čiastočne úhrade. Rovnako v časti uvedených
nákladov na liečenie (pôvodne sumy 2199,64 eur) zobral KREATÍV, Zariadenie Sociálnych služieb za
mesiac 10 - 12/2018 v sume 302,04 eur, 1 - 12/2019 v sume 1.514,53 eur, 1-7/2020 v sume 174,60 eur
a v časti úrokov z omeškania z týchto položiek za obdobie od 02.12.2021.
1.5 Dňa 17.01.2022 žalobcovia rozšírili uplatnený nárok žiadajúc, aby súd uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcom v 2. a v 3. rade účelné náklady spojené s liečením vo výške 16.575 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne odo dňa nasledujúceho od doručenia rozšírenia žaloby žalovanému
do zaplatenia, pričom išlo o náklady spojené s liečením a zabezpečením stabilizovaného zdravotného
stavu žalobkyne. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 08.02.2022 pripustil zmenu petitu
v požadovanom znení.

Podaním zo dňa 08.09.2022 žiadali žalobcovia ďalšie rozšírenie uplatneného nároku s tým, aby súd
uložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobkyniv1.rade účelnénákladyspojenésliečenímvovýške61.028
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne odo dňa nasledujúceho od doručenia rozšírenia
žaloby žalovanému do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetným
rozšírením žaloby si uplatnili náhradu účelne vynaložených nákladov spätne za 2 roky (24 mesiacov) a

to za obdobie od 08.09.2020 do 08.09.2022 vo výške 61.028,00 eur (4,18 eur za hodinu krát 20 hodín
denne krát 730 dní) s príslušenstvom odo dňa nasledujúceho od doručenia tohto podania žalovanému.
Súd prvej inštancie o zmene petitu rozhodol na pojednávaní konanom dňa 26.03.2024.
1.6 Súd prvej inštancie z pripojeného spisu sp.zn. 9C/58/2017 zistil, že v predmetnej veci súd rozhodol
rozsudkom č.k. 9C/58/2017- 631 zo dňa 07. februára 2020 nasledovne: Žalovaný je povinný zaplatiť

žalobkyni v 1. rade sumu 358.302 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 228.365 eur od 28.02.2018 do zaplatenia a úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 10.503 eur od 08.02.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 100.000 eur titulom
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyni v 2. rade sumu 80.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy,

a žalobcovi v 3. rade sumu 80.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Vo zvyšku uplatňovaného
nároku súd žalobu zamietol. Súd priznal žalobkyni v 1. rade voči žalovanému nárok na náhradu konania
v rozsahu 100 % vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd
priznal žalobcom v 1. až 3. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo
vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

1.7 Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobcami boli uplatnené dva nároky a to
nárok v zmysle § 449 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka úhrady účelných nákladov spojených s liečením
a druhým nárokom bola úhrada nákladov na starostlivosť o žalobkyňu v 1. rade, pričom táto starostlivosť
podľa právneho zástupcu žalobcov má znaky služby, ktorá zodpovedá analogicky službe osobnej
starostlivosti v zmysle § 20 zák.č. 447/2008 Z.z. Uviedol, že uplatnený nárok týkajúci úhrady účelných

nákladov spojených s liečením pozostávajúcizo sumy 3.810,63 euro, bol intervenientom akceptovaný vo
výške 1.127,88 eur , preto žalobcovia v tejto časti (č.l.716) vzali žalobu späť a spornou zostala žalobcami
uplatnenásumavovýške2.682,75euro.Ďalšímžalobcamiuplatnenýmnárokomztituluúhradyúčelných
nákladov spojených s liečením bol nárok vo výške 2.199,64 euro, ktorý predstavoval čiastku, ktorúžalobcovia v 2. a 3. rade uhradili za čas, kedy starostlivosť o žalobkyňu v 1. rade zabezpečovalo
KREATÍV, Sociálne zariadenie v Klasove. Intervenient zo žalobcami uplatnenej sumy akceptoval len
čiastku vo výške 1.992,98 eur a ktorú uhradil žalobcom v 2. a v 3.rade, na základe čoho žalobcovia

žalobu v tejto časti vzali späť a spornou zostal žalobcami uplatnený nárok vo výške 206,66 euro, pričom
zo strany intervenienta bola vznesená hmotnoprávna námietka a to za mesiace január až september
2018 z dôvodu, že žalobcovia predmetnú sumu uplatnili po uplynutí premlčacej doby. Podľa súdu prvej
inštancie žalobcovia v 2. a v 3. rade predmetný nárok uplatnili písomne 31.08.2020 , pričom si uplatnili
nárok na náhradu škody od júla 2018, celý rok 2019 a za rok 2020 a to za mesiac január až júl 2020.

Súd dospel k záveru, že žalobcovia majú nárok na úhradu nákladov za obdobie dvoch rokov a to spätne
od podania žalobného návrhu čo je 31.08.2020 - 31.08.2018 a keďže prihliadol na vznesenú námietku
premlčania mal za to, že náklady uhradené žalobcami za obdobie júl a august sú v celom rozsahu
premlčané a pretože intervenient zo žalobcami uplatnenej sumy uhradil sumu vo výške 1.992,98 euro,
súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom uhradené náklady za mesiac september 2018
za pobyt v sociálnom zariadení KREATÍV vo výške 94,46 euro a žalobu vo zvyšku neuhradenej sumy

ako nedôvodnú v tejto časti uplatneného nároku zamietol.
1.8 Pokiaľ išlo o žalobcami uplatnené čiastky týkajúce sa uhradenia nákladov na liečenie vo výške
2.682,75 eur, suma 16.575 eur a suma vo výške 2.338,58 eur, žalobcovia v 1. a v 2 rade ohľadom
uplatnených nárokov predložili súdu prvej inštancie pokladničné doklady - bloky, ktorými preukazovali
vynaloženénákladynazdravotníckymateriál,vitamíny,lieky,ktorépovažovalizaprospešnépremaloleté

dieťa, teda pre žalobkyňu v 1. rade. Výška nákladov, ktorú si z tohto titulu žalobcovia v 2. a 3. rade
uplatňovali bola sporná, preto súd prvej inštancie do konania pribral znalca, ktorého úlohou bolo práve
posúdenie preukázateľnosti vynaložených nákladov zo strany žalobcov, že ich účelom je obnova zdravia
alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu maloletého dieťaťa. Zo znaleckého posudku H. D. C. bolo
jednoznačne preukázané, že všetky uvedené lieky, liečivá, výživové doplnky, zdravotné a rehabilitačné

pomôcky ako aj prístroje, boli účelne vynaloženými prostriedkami v súvislosti so zdravotným stavom
žalobkyne v 1. rade a ich cieľom bolo zlepšiť alebo stabilizovať zdravotný stav maloletej a zabrániť jeho
zhoršovaniu.
1.9 Následne v konaní došlo k plneniu zo strany intervenienta, a zo žalobcami uplatnenej sumy vo výške
3.810,63 eur došlo zo strany intervenienta k úhrade z dôvodu akceptácie žalobcami uplatneného nároku

sumy nad sumu 41,41 eur. Táto suma aj napriek znaleckému posudku zostala sporná poukazujúc na
skutočnosť, že znalec ju nevedel identifikovať, preto súd žalobu v tejto časti uplatneného nároku vo
výške 41,41 eur zamietol.
Žalovaná suma 16.575 eur pozostávala z dvoch nárokov a to z nároku vo výške 7.361,21 euro, čo
predstavovalo náklady na prepravu žalobkyni v 1. rade do zariadenia a druhý nárok vo výške 9.213,79

euro predstavoval účelne vynaložené náklady v súvislosti so zdravotným stavom maloletej. Predmetný
nárokvovýške9.213,79euronazákladeznaleckéhoposudkunebolsporný,žalovanýakoajintervenient
uvedené položky v znaleckom posudku akceptovali a zároveň došlo aj k úhrade predmetnej sumy zo
strany intervenienta vo výške 9.213,79 eur. Z uplatnenej sumy zostala spornou suma vo výške 7.361,20
eur, ktorá suma predstavovala náklady, ktoré vznikli v súvislosti s prevozom žalobkyni v 1. rade do

zdravotného zariadenia. Keďže z výpovedí žalobcu v 3. rade na pojednávaní bolo preukázané, že
predmetné motorové vozidlo slúži žalobcovi aj na cestu z/do práce a zároveň slúži aj potrebám jeho 5
člennej rodiny, čiže zo strany žalobcov nebolo jednoznačne preukázané a ani špecifikované konkrétne
výdaje, ktoré vznikli práve len v súvislosti so zabezpečením prevozu žalobkyne v 1. rade do zdravotného
zariadenia, ktoré konkrétne cesty a v akej konkrétnej výške mali byť uskutočnené v prospech žalobkyne

v 1. rade, súd žalobu v tejto časti uplatneného nároku zamietol.
Ohľadom uplatneného nároku vo výške 2.338,58 eur bolo jednoznačne preukázané, že aj v tejto
časti znalec v znaleckom posudku považoval všetky uvedené lieky a liečivá, ako aj výživové doplnky,
zdravotné a rehabilitačné pomôcky a prístroje za účelne vynaložené v súvislosti so zdravotným stavom
žalobkyne v 1. rade a následne došlo k plnej úhrade žalobcami uplatnenej predmetnej sumy zo strany

intervenienta.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo strany intervenienta došlo k úhrade žalobcami uplatnených
súm a to sumy výške 3.810,63 eur (okrem zamietnutej sumy), sumy vo výške 2.338,58 eur, ako aj čiastky
vo výške 9.214,26 eur a z dôvodu, že zo strany žalobcov nedošlo k späťvzatiu, súd žalobu v tejto časti
uplatneného nároku žalobcov zamietol.

1.10 V neposlednom rade si žalobcovia uplatňovali nárok titulom náhrady majetkovej ujmy, ktorá
zodpovedá nákladom osobného asistenta v zmysle § 23 zák. č. 447/2008 o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a ktorá má znaky služby, ktorá zodpovedá
(analogicky) službe osobnej asistencie v zmysle § 20 zákona číslo 447/2008 Z.z. Predmetný nárokpozostával zo sumy 44.666,80 eur a tento nárok si uplatnila žalobkyňa v 1. rade za obdobie od
01.09.2018 do 31.08.2020 a nárok vo výške 61.028 eur za obdobie od 08.09.2020 do 08.09.2022.
Súd prvej inštancie poukazujúc na definíciu osobnej asistencie v zmysle zákona č. 447/2008 Z.z.

zastal názor, že toto ustanovenie nie je možné aplikovať v danom spore, pretože žalobkyňa v 1. rade
má stupeň odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby VI. stupeň, z čoho jednoznačne
vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade si vyžaduje celodennú starostlivosť, nie je schopná žiť a prežiť
bez nepretržitej starostlivosti a akýkoľvek krátkodobý výpadok v monitorovaní stavu a poskytovaní
celodennej starostlivosti o maloletú A., by s vysokou pravdepodobnosťou viedol k ohrozeniu jej života.

Osobná asistencia vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne v 1. rade by nesplnila svoj účel
a to práve z titulu, že pri osobnej asistencii ide o nástroj pomoci zo strany štátu fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe číslo 4, pričom v prvom rade ide
o činnosti, ktoré slúžia na aktivizáciu a podporu sociálnej inklúzie, nezávislosti, schopnosti rozhodovať
sa a ovplyvňovať. Súd dodal, že u žalobkyni prichádza do úvahy len opatrovanie a v súvislosti s tým
žalobcom v 2. a 3. rade vzniká nárok na peňažný príspevok na opatrovanie podľa § 40 ods. 7 zákona

číslo 447/2008 Z.z., pričom náš sociálny systém neupravuje možnosť priznať žalobcom uplatňovaný
nárok v súvislosti so starostlivosťou o žalobkyňu v 1. rade formou platenej osobnej asistencie v prípade
odkázanosti VI. stupeň. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu
nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva blízka osoba napríklad manžel, manželka, rodičia
a podobne, preto súd žalobu ako nedôvodnú tejto časti v celom rozsahu zamietol. Záverom poukázal aj

na skutočnosť, že žalobkyni bola priznaná suma vo výške 358.302,- eur titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia spolu s úrokom z omeškania, ako aj nemajetková ujma a to žalobkyni v 1. rade vo výške
100.000 eur, žalobcovi v 2. rade vo výške 80.000 eur a žalobcovi v 3. rade vo výške 80.000 eur,
pričom súd prvej inštancie má za to, že došlo k odškodneniu za škodu na zdraví priznaním nemajetkovej
ujmy, ktoré by mali pokrývať aj uhradenie nákladov spojených s liečením žalobkyne v 1. rade.

1.11 Právny zástupca žalobcov v 1. až v 3. rade v predmetnej veci poukazoval na rozhodnutia NS v
ČR, pričom súd prvej inštancie uvádza , že pod ustálenú dovolaciu prax treba považovať predovšetkým
rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú a z toho dôvodu, súd prvej inštancie na právnym

zástupcom žalobcu predložené rozhodnutia NS ČR neprihliadol poukazujúc taktiež na skutočnosť, že sa
nedajú aplikovať vzhľadom na rozdielnosť zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotnéhopostihnutia.Dodal,žev Českejrepublikeplatíinávyhláškaosociálnychslužbách(vyhláška
č.505/2006 Sb.), a ktorá sa nedá aplikovať a ani porovnávať s naším zákonom o sociálnom systéme
a ani analogicky vychádzať zo zák. č. 447/2008 Z.z., pričom príloha číslo 4 k zákonu, ktorá presne

špecifikuje zoznam činností na účely rozsahu potrebnej osobnej asistencie je diametrálne rozdielna v
rozsahu poskytovania činností podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 505/2006 Sb.
1.12 S poukazom na rozhodnutie v danom spore by mali nárok na náhradu trov konania žalovaný, ako
aj intervenient na strane žalovaného, súd prvej inštancie im však nárok na náhradu trov konania voči
žalobcom nepriznal, nakoľko žalovaný, ako aj intervenient na strane žalovaného si nárok na náhradu

trov konania neuplatnili. V predmetnom spore bol vypracovaný znalecký posudok, pričom v súvislosti
s vypracovaním znaleckého posudku bolo znalcovi MUDr. Tiborovi Šagátovi CSc., priznané znalečné
vo výške 2.026,04 eur. Súd s poukazom na rozhodnutie v danom spore rozhodol, že štát má právo vo
vzťahu k žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu znalečného.

2.1 Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. až 3.rade, a to voči výrokom
I., II., IV., V., VIII, IX., a XI., v ktorých častiach rozsudok považujú za vecne nesprávny a nezákonný.
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočniť jeho procesné práva, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a rozhodnutie súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia predovšetkým poukázali na to, že súd prvej inštancie
konštatoval, že došlo k úhrade žalobcami uplatnených súm a to sumy 3.810,63 eur, sumy 2.338,58
eur, ako aj čiastky 9.214,26 eur a z dôvodu, že zo strany žalobcov nedošlo k späťvzatiu, súd žalobu
v tejto časti uplatneného nároku žalobcov zamietol. Zistenie súdu o tom, že ohľadom uhradených
nákladov liečenia nedošlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby je v rozpore so skutočnosťou a obsahom

súdneho spisu, pretože k čiastočnému späťvzatiu intervenientom uhradených nákladov liečenia došlo
zo strany žalobcov dňa 16.2.2024 a to v uvedených sumách, ako aj úrokov z omeškania z predmetných
nákladov (položiek) odo dňa 23.1.2024 (dňa úhrady intervenientom). Zdôraznili, že v celom konaní
však nedošlo (ani jedným späťvzatím) k čiastočnému späťvzatiu úrokov z omeškania z uplatnených auhradenýchnákladovliečeniaatietoneboližalovanýmaniintervenientomuspokojené.Napriekuvedenej
skutočnosti súd zastavil konanie aj v časti príslušenstva, a to v rozpore s podaniami žalobcov. Z
vyššie uvedených dôvodov sú v tejto časti nesprávne aj výroky napadnutého rozhodnutia týkajúce sa

zamietnutia uplatnených nárokov, keďže neexistoval dôvod na zamietnutie uvedených nárokov pre ich
zánik splnením.
2.2 Pokiaľ išlo o zamietnutie sumy 112,20 eur za 08/2018, teda platbu v zariadení ZSS KREATÍV
poukázali na to, že podľa zmluvy s ZSS KREATÍV je dohodnutá frekvencia platenia za služby mesačná,
t.j. potom ako je možné mesačne platbu za spotrebované služby vyčísliť s tým, že splatnosť je od

skončeniaprebiehajúcehomesiacado15.dňanasledujúcehomesiaca(vdanomprípadeod1.9.2018do
15.9.2018). Platba za mesiac 08/2018 mohla byť zúčtovaná najskôr 1.9.2018 (najskorší možný okamih
vzniku a aj zánik dlhu na úhradu za služby za celý mesiac 08/2018). Rozšírenie žaloby bolo doručené
súdu 28.8.2020, t.j. menej ako 2 roky od splatnosti úhrady za mesiac 08/2018, a preto nemohlo dôjsť a
ani nedošlo k premlčaniu práva na náhradu účelne vynaložených nákladov uplatňovaných v tejto časti
– sumy 112,20 eur.

2.3 Žalobcovia namietali aj posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom sumy 7.361,20 eur, pretože túto
sumu si žalobcovia uplatňovali ako účelný náklad na liečenie, ktorý uhradili za zakúpenie motorového
vozidla. Žalobcovia si neuplatňovali náklady za vykonané cesty (prevoz žalobkyne 1), ako uvádzal súd
prvejinštancie,alezanákladynaobstaraniemotorovéhovozidla,akopomôckyslúžiacejkzabezpečeniu
prepravy žalobkyne v 1.rade. Zdôraznili, že súd mal v danej veci posudzovať, či za vyššie uvedených

okolností, náklad na obstaranie motorového vozidla (časť kúpnej ceny vo výške 7.361,20 eur), ktorý
bol uhradený, spadá alebo nespadá pod účelné náklady vynaložené na liečenie. Namiesto toho však
súd z neznámych dôvodov rozhodoval o nákladoch na cesty do zdravotníckeho zariadenia, ktoré však
neboli uplatnené, teda nikto o ne nežiadal, a ani ich nepreukazoval. Skutočnosť, že motorové vozidlo
je využívané aj pre potreby iných členov rodiny, nie je pre toto konanie relevantná, a ani podstatná.

Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by uvedená pomôcka (motorové vozidlo) bola vecou, ktorá slúži
pre spríjemnenie života žalobkyne v 1.rade. Zamietnutie vyššie uvedeného nároku bolo preto vecne
nesprávne.
2.4 Ďalej poukázali na to, že žalobkyňa v 1.rade si v konaní uplatňuje účelné náklady spojené s liečením
za starostlivosť poskytovanú žalobcami v 2. a 3.rade podľa § 449 Občianskeho zákonníka. Namietali,

že žalobkyňa v 1.rade si nikdy neuplatnila na súde nárok podľa zákona č. 447/2008 Z.z. – žiadosť o
peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ako to uvádza súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.
Súd vec vôbec neposudzoval podľa § 449 Občianskeho zákonníka a v súlade s princípom plného
odškodnenia za škodu na zdraví tak, ako vyplýva z čl. 7 ods. 1 Listiny (čl. 16 Ústavy) a čl. 8 Európskeho
dohovoru o ľudských právach. Navyše v zmysle úvahy súdu prvej inštancie náhrada nemajetkovej ujmy

a náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia má nahrádzať súčasné a aj budúce vynaložené účelné
náklady na liečenie. Zdôraznili, že pri určovaní výšky náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia ani
náhrady nemajetkovej ujmy nie je predmetom zisťovania výška budúcich účelných nákladov liečenia
a žiadny súd tak nikdy ani nerobí. Žalobcovia argumentovali, že nikdy neuvádzali rozhodnutia súdov
ČR ako odkazy na slovenskú ustálenú rozhodovaciu prax, ale ako na vecne odôvodnené rozhodnutia

súdov aplikujúce § 449 rovnakého Občianskeho zákonníka, ako v súčasnosti platí v SR, a to za
rovnakého obsahu ústavného katalógu základných práv a slobôd, záväzkov a práv z medzinárodných
dohovorov. Odkazy na českú judikatórnu prax sú odkazmi na presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenia
súdnych rozhodnutí obsahujúcich aplikáciu § 449 Občianskeho zákonníka. V konaní poukázali priamo
na argumenty abstrahované z uvedených rozhodnutí, s odkazmi na ich zdroj, avšak súd prvej inštancie

sa so vznesenými argumentami vôbec nezaoberal.
2.5 Namietali tiež, že súd prvej inštancie poukázal na bližšie neurčenú rozdielnosť právnej úpravy
sociálnych služieb v SR a ČR, avšak žalobcovia počas celého konania poukazovali na slovenský zákon
o sociálnych službách iba pre účely nájdenia vhodného spôsobu ako vyčísliť (peňažnú) výšku účelných
nákladov za poskytnutú nevyhnutnú starostlivosť, a to podľa vzorca nájdenia rozsahu hodín starostlivosti

a stanovenia výšky odmeny za hodinu s tým, že výška odmeny môže byť určená aj podľa minimálnej
alebo priemernej hodinovej mzdy v hospodárstve SR alebo podľa odmeny účtovanej súkromnými
poskytovateľmi za rovnakú starostlivosti. Zdôraznili aj skutočnosť, že v konaní bol intervenientom
uspokojený nárok spočívajúci v úhrade za opatrovateľskú starostlivosť v ZSS KREATÍV s tým, že súd
tento náklad bez iného taktiež považoval za účelný náklad na liečenie. Obsah starostlivosti v ZSS

KREATÍV a starostlivosti poskytovanej rodičmi (žalobcami 2/ a 3/) je rovnaký. Podľa súdu, ak rodičia
odovzdajústarostlivosťožalobkyňuv1.radeinýmsubjektommajúnároknapreplatenienimivynaloženej
úhrady, ak však starostlivosť poskytujú sami, tak je starostlivosť vždy zadarmo. Súd sa tak v danej veci(najmä nákladov na starostlivosť) v odôvodnení napadnutého rozsudku vecne nevysporiadal so žiadnym
zo žalobcami vznesených argumentov.
2.6 Pokiaľ išlo o trovy znaleckého dokazovania, žalobcovia poukázali na to, že návrh na vykonanie

znaleckého dokazovania vzniesol intervenient (zložil preddavok 1 500 eur). Intervenientovi nič nebránilo
v tom, aby uhradil uplatnené opodstatnené účelné náklady liečenia aj bez znaleckého posudku, naviac
v prípade, ak žalovaný (zdravotnícke zariadenie) mal dostatok odborných vedomostí a informácií k
tomu, aby intervenientovi (svojej poisťovni) poskytol prípadne stanovisko sám. Znaleckým posudkom
bol preukázaný nárok žalobcov bez mála v rozsahu 100 % nároku, žalobcovia boli vo vzťahu k nárokom,

ktoré boli preukazované znaleckým posudkom úspešní. Súd teda ohľadom náhrady znalečného
rozhodol opäť vecne nesprávne, keď na úhradu znalečného zaviazal žalobcov, ktorí boli v danej časti
konania úspešní a vzali z dôvodu úhrady posudkom preukazovaných nárokov žalobu čiastočne späť;
vykonanie znaleckého posudku a následné čiastočné späťvzatie žaloby po jeho vykonaní teda úplne
zavinil intervenient. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a rozhodol o napadnutých výrokoch týkajúcich sa zastavenia konania v rozsahu podaných späťvzatí, a

zároveň adekvátne aj o súvisiacich výrokoch a ohľadom zamietavých výrokov vyhovel podanej žalobe
v časti uplatnených úrokov z omeškania a uplatnených účelných nákladov liečenia a priznal štátu
právo na náhradu znalečného voči intervenientovi, prípadne, ak nebudú splnené podmienky, napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v oboch prípadoch priznal
žalobcom náhradu trov konania.

3.1 Intervenient k odvolaniu žalobcov uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne
správny v celom rozsahu. K námietke premlčania, ktorej súd čiastočne vyhovel pokiaľ išlo o sumu
112,20 eur za pobyt v zariadení KREATÍV za mesiac 8/2018 poukázal na ich doterajšiu argumentáciu,
keď nárok žalobcov bol na súde uplatnený a doručený dňa 30.09.2020, sporné vynaložené náklady sa
týkajú obdobia do 30.09.2018, pričom posúdenie námietky premlčania ponechávajú na súd. Zamietnutie

nároku vo výške 7361,20 eur titulom doplatku za motorové vozidlo považuje za vecne správne z
dôvodov, na ktoré poukazovali aj v priebehu konania. Príspevok ÚPSVR vo výške 6638,79 eur na
kúpu vozidla predstavujú primeraný podiel pripadajúci na žalobkyňu v 1.rade z nákladov potrebných na
zaobstaranievozidlavrozsahuzabezpečujúcompotrebyžalobkynev1.radeavsúvislostisjejprepravou
do zdravotníckych zariadení a zariadenia sociálnych služieb. Pokiaľ ide o porovnávanie o pomôcok,

ktoré uvádzajú žalobcovia napríklad klimatizácia, čistička vzduchu, tieto využíva žalobkyňa v 1.rade v
plnom rozsahu, keďže vzhľadom na svoj zdravotný stav sa zdržuje takmer stále doma. Na rozdiel od
toho, motorové vozidlo žalobkyňa v 1.rade využíva preukázateľne len v obmedzenom rozsahu a toto je
využívané pre potreby celej rodiny.
3.2 K uplatnenému nároku žalobkyne v 1.rade na náklady liečenia za starostlivosť poskytovanú

žalobcami v 2. a 3.rade podľa § 449 OZ uviedol, že zamietnutie tohto nároku považuje za správne.
Považuje za sporné uplatnenie analógie s osobnou asistenciou, ako aj právny základ - aktívnu
legitimáciužalobkynev1.rade,keďchýbapreukázanievynaloženiatýchtonákladovžalobkyňouv1.rade
a tiež kvalifikáciu týchto nákladov ako nákladov liečenia vzhľadom k zákonnej úprave v § 449 OZ
a aj súdnej praxi v SR, ale aj pokiaľ ide o ich výšku. Uviedol, že nesúhlasí s tým aby sa žalobkyňa

v 1.rade domáhala analógie s osobnou asistenciou len s poukazom na určenie výšky svojho nároku bez
ohľadu na to, že účel uvedeného kompenzačného príspevku v zmysle § 20 zákona 447/2008 Z.z. je
úplne iný a príspevok je poskytovaný za úplne odlišné úkony osobného asistenta, akými zdôvodňuje
svoj nárok žalobkyňa v 1.rade. Za sporný považoval aj požadovaný rozsah hodín dennej starostlivosti v
počte 20 hodín, ktorý právny zástupca žalobcov použil pre výpočet výšky nároku. Z výsluchu žalobcov

v 2. a 3.rade vyplynulo, že osobná starostlivosť o žalobkyňu v 1.rade je poskytovaná predovšetkým
matkou žalobkyňou v 2.rade, keď otec pracuje, pričom žalobkyňa v 2.rade zabezpečuje aj starostlivosť
o spoločnú domácnosť rodiny, ktorej súčasťou sú 2 ďalšie maloleté deti. Žalobcovia v 2. a 3.rade tak
všetkým svojim deťom poskytujú aj rodičovskú starostlivosť, ktorú je potrebné oddeliť od uplatneného
nároku, nakoľko aj voči žalobkyni v 1.rade ako ich maloletému dieťaťu ide o povinnosť vyplývajúcu zo

zákona.
3.3 K námietke odvolateľa, že intervenientovi nič nebránilo v tom, aby uhradil náklady liečenia aj bez
znaleckého posudku uviedol, že intervenient účelné náklady liečenia, ktoré považoval za preukázané
uhradil 01.12.2021 ešte pred znaleckým dokazovaním v sume 1127,88 eur, keďže ich účelnosť vyplývala
z predložených lekárskych správ a v sume 1992,98 eur titulom doplatku za pobyt v zariadení KREATÍV.

Dôkazné bremeno ohľadom preukázania vynaloženia účelných nákladov spojených s liečením bolo na
strane žalobcov. Za nedôvodnú považoval intervenient aj požiadavku žalobcu na úrok z omeškania,
keďžežalobcoviasinároksícenasúdeuplatnili,aleúčelnosťvynaloženianákladovliečeniapreukazovali
až v priebehu konania (žalobcovia nepredložili lekárske správy, z ktorých by vyplývalo odporučenielekára na zakúpenie liekov, vitamínov, zdravotníckych pomôcok, či tieto boli potrebné k dosiahnutiu
zlepšenia prípadne stabilizácie zdravotného stavu žalobkyne). Záverom navrhol rozsudok vo výrokoch
napadnutých odvolaním žalobcov potvrdiť.

4. Žalovaný k odvolaniu žalobcov uviedol, že napadnutý rozsudok je vo výrokoch I. až XI. vecne správny
a jeho odôvodnenie spĺňa zákonné kritériá, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý proces. V kontexte
§449 Občianskeho zákonníka, žalovaný nevidí priestor pre analogické použitie zákona č. 447/2008 Z.z.
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v prípade bezodplatnej

osobnej starostlivosti žalobcu v 2. rade a žalobcu v 3. rade o žalobkyňu v 1. rade. Pokiaľ žalobcovia
poukazovali z hľadiska právnej argumentácie analogicky na rozsudok súdu z Českej republiky, bol toho
názoru, že právny názor obsiahnutý v tomto rozsudku je nesprávny, nakoľko kogentné ustanovenie
právnehopredpisuinterpretujeneprípustnýmextenzívnymspôsobom.Bezohľadunauvedené,dôkazné
bremeno ohľadne skutočného rozsahu osobnej starostlivosti o žalobkyňu v 1. rade bolo na strane
žalobcu v 2. rade a žalobcu v 3. rade, pričom v tomto smere žalobcovia neprodukovali v konaní žiadne

dôkazy. Naopak, v konaní boli vykonané dôkazy preukazujúce, že starostlivosť o žalobkyňu v 1. rade
poskytovali aj iné subjekty, než žalobca v 2. rade a žalobca v 3. rade, napríklad poskytovatelia zdravotnej
starostlivosti. Náhrada nákladov na liečenie však prichádza do úvahy len vtedy, ak sa liečenie neposkytlo
bezodplatne a ak náklady nemohli byť kryté z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Vo vzťahu
k nákupu osobného motorového vozidla žalovaný poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a na

rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 25 Cdo 3838/2018 zo dňa 25.06.2020. Je zrejmé, že motorové
vozidlo je používané všetkými členmi rodiny žalobcov a aj na iné účely, než je preprava žalobkyne v 1.
rade. Žalovaný považujúc rozsudok za vecne správny navrhol, aby ho odvolací súd podľa § 387 ods.1
Civilného sporového poriadku potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobcovia vo svojej replike k vyjadreniu intervenienta uviedli, že podľa intervenienta nakoniec aj
za motorové vozidlo prináleží žalobcom náhrada škody, avšak nie v celom rozsahu, ale v rozsahu,
ktorý zodpovedá príspevku štátu na už uhradenú kúpnu cenu vozidla. Podľa intervenienta však štát
poskytnutým príspevkom nahradil pomernú časť škody pripadajúcu na žalovaného. Peňažné príspevky
neposkytuje štát, ako náhradu škody, za ktorú zodpovedajú iné osoby, ale ako kompenzáciu sociálnych

dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Žalobcovia však v tomto konaní nežiadajú žiadnu sumu
toho, čo im bolo uhradené z verejných rozpočtov. V tomto smere zdôraznili, že v SR poskytovatelia
zdravotnej starostlivosti vôbec nezabezpečujú prepravu svojimi vozidlami (iba rýchla zdravotná služba
pri náhlom zhoršení zdravotného stavu). Motorové vozidlo je pre žalobkyňu v 1.rade nevyhnutnosť,
keďže inak nie je možné jej prepravu, kamkoľvek a za akýmkoľvek účelom, zabezpečiť.

Poukázali tiež na to, že intervenient uhradil prvú časť účelných nákladov počas konania dňa 1.12.2021
ešte pred znaleckým dokazovaním, a to náklady v sume 1 127,88 eur, tieto však žiaden lekár v lekárskej
správe nikdy neodporučil. Žalovaný ako poskytovateľ ústavnej a aj ambulantnej zdravotnej starostlivosti
musí mať vedomosti a účelom vyhodnotenia uplatnených nákladov na liečenie.
K spornosti požadovaného rozsahu hodín dennej starostlivosti v počte 20 hodín uviedli, že zo všetkých

ďalších znaleckých posudkov, ako aj z predchádzajúceho konania bez pochybností vyplýva, že potreba
starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade je v rozsahu 24/7.
K nároku na zaplatenie úrokov z omeškania žalobcovia poukázali na to, že zo žiadneho ustanovenia
právneho poriadku nevyplýva, že žalovaný (nie intervenient) sa dostáva do omeškania s náhradou
škody, až keď mu poškodený predloží lekárske správy, z ktorých by vyplývalo odporučenie lekára na

zakúpenie liekov, vitamínov ,zdravotníckych pomôcok, či tieto boli potrebné k dosiahnutiu zlepšenia
prípadne stabilizácie zdravotného stavu žalobkyne 1/. Pre začatie plynutia omeškania s úhradou dlhu
platí § 563 Občianskeho zákonníka. Povinnosť uhradiť dlh vzniká prvého dňa po tom, čo o plnenie veriteľ
dlžníka požiadal.

6. K vyjadreniu žalovaného žalobcovia vo svojom vyjadrení uviedli, že pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného,
že nevidí priestor pre analogické použitie zákona č. 447/2008 Z.z. v prípade bezodplatnej osobnej
starostlivosti žalobcu v 2. rade a žalobcu v 3. rade o žalobkyňu v 1. rade, žalobcovia v konaní odkázali
na uvedenú analógiu s týmto zákonom ako na jeden z možných spôsobov vyčíslenie hodnoty osobnej
starostlivosti. Súdu prvej inštancie boli predložené aj rozhodnutia českých súdov, ktoré sa zaoberali

rôznymi spôsobmi vyčíslenia (priemerná mzda, minimálna mzda, trhová cena odbornej starostlivosti a
pod.) s tým, že české súdy nakoniec dospeli k primeranosti použitia ocenenia starostlivosti analogicky
s uvedeným zákonom. Uvedené je však právnou otázkou s tým, že bolo na súde, aby v prípade, ak
nepovažuje uvedenú analógiu za správnu, použil iný vhodný spôsob ocenenia poskytnutej starostlivosti.Súd sa však s inými spôsobmi vyčíslenia náhrady škody nezapodieval. Poukázali aj na to, že nárok
na náhradu nákladov liečenia (mienené v jeho širšom poňatí) v zmysle § 449 ods. 1 obč. zák. patrí
osobe trvale poškodenej na zdraví v rozsahu účelne vynaložených výdavkov na zabezpečenie liečenia

či inej potrebnej starostlivosti. Pre vznik nároku na náhradu nákladov starostlivosti nie je podstatné, či
išlo o peňažné a vecné náklady, alebo o osobné výkony. Ak zabezpečujú starostlivosť o poškodeného
osoby blízke, je nárok daný vtedy, ak rozsah ich činnosti prevyšuje mieru únosnú pre bežnú ľudskú
a rodinnú solidaritu a vymyká sa bežnej rodinnej spolupráci a prirodzenej bezplatnej starostlivosti. Od
prijatia zákona č. 40/1964 Zb. bola prijatá Listina, Ústava, Dohovor ESĽP, Dohovorom o právach osôb

so zdravotným postihnutím, ktoré majú vplyv na výklad § 449 Občianskeho zákonníka.
K žalovaným citovanému rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 25 Cdo 3838/2018 zo dňa 25.06.2020,
v ktorom sa uvádza, aby sa primerane vyčíslil rozsah, v akom vozidlo skutočne funguje ako špeciálna
pomôcka na zabezpečenie nevyhnutnej starostlivosti o poškodeného žalobcovia uviedli, že žalovaný vo
svojom vyjadrení ani súd v rozsudku neaplikovali uvedené tak, ako to uvádza žalovaný a v rozsudku
nebol vyčíslený rozsah v akom vozidlo skutočne funguje ako špeciálna pomôcka na zabezpečenie

nevyhnutnej starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade.

7. Intervenient k replike žalobcov uviedol, že nevidí rozpor medzi svojím tvrdením o nedôvodnosti
nároku žalobcov na úhradu doplatku za motorové vozidlo a rozsudkom NSČR spisová značka
25Cdo/3838/2018. Z celkových nákladov na zaobstaranie vozidla 14 000 eur bol príspevok pre

žalobkyňu v 1.rade vo výške 6638,79 eur (čo je cca 47%), čo intervenient považoval za primeraný
podiel z celkových nákladov na motorové vozidlo zodpovedajúci rozsahu v akom je vozidlo využívané
pre potreby žalobkyne v 1.rade. Keďže v tomto rozsahu bol náklad v súvislosti s liečením žalobkyne
v 1.rade pokrytý z verejných zdrojov (sociálneho poistenia), v časti doplatku 7361,20 eur už nejde o
náklady liečenia, pretože osobné motorové vozidlo je používané aj pre potreby ostatných členov rodiny,

preto nepovažujú nárok na tento doplatok za odôvodnený. Pokiaľ ide o využívanie vozidla žalobkyňou
v 1.rade, toto slúži na jej prepravu do zdravotníckych zariadení a Zariadenia sociálnej služby KREATÍV.
Intervenient ďalej uviedol, že pokiaľ ide o úhradu sumy 1127,88 eur ešte pred znaleckým dokazovaním,
tak tieto náklady boli uhradené na základe dokladov, ktoré boli pripojené k žalobe z pôvodného konania
sp. zn. 9C 58/2017. Intervenient teda vyplatil tieto preukázané účelné náklady liečenia na základe

lekárskych správ a špecifikácie doplnenej žalobcami v písomnom podaní zo dňa 09.11.2021.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“) prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní v zmysle ust. § 385 CSP a
po prejedaní veci, na ktorom odvolací súd zopakoval dokazovanie dospel k záveru, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

9. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie oboznámením podstatných
listinných dôkazov, ktoré boli obsahom spisu, ako aj výsluchom žalobkyne v 2.rade. Rozhodujúc
o odvolaní žalobcov, odvolací súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o vecnej nesprávnosti
napadnutého rozhodnutia.

11. Súd prvej inštancie rozhodoval o nasledovných nárokoch žalobcov. Uznesením zo dňa 22.10.2020
sp. zn. 7C/87/2020 bola pripustená zmena žaloby v nasledovnom znení:
Žalovaná je povinná nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade účelné náklady spojené s liečením vo výške
3.850,98 eura spolu s úrokom z omeškania z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho

od doručenia žaloby žalovanej do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade účelné náklady spojené s liečením
vo výške 2.199,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho od
doručenia rozšírenia žaloby žalovanému do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni v 1. rade účelné náklady spojené s liečením vo výške 44.666,80

eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho od doručenia rozšírenia
žaloby žalovanému do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Na pojednávaní dňa 08.09.2022 súd prvej inštancie rozhodol o pripustení rozšírenia petitu:Žalovanájepovinnánahradiťžalobkyniv2/rade ažalobcoviv3/radeúčelnénákladyspojenésliečením
vo výške 16.575,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne, počnúc od 02.02.2022 až do
zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcov v 2/ a v 3/ rade.

Na pojednávaní zo dňa 26.03.2024 súd prvej inštancie rozhodol o pripustení rozšírenia petitu
nasledovne:
Súd ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade účelné náklady spojené s liečením vo výške
61.028 eur spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne, počnúc od 14.10.2022 až do zaplatenia to do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd ukladá žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom v 2. a v 3. rade účelné náklady spojené s liečením vo
výške 2.338,58 eur spolu so 6,25 % úrokom z omeškania ročne, počnúc od 14.10.2022 až do zaplatenia
to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

12. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolacou námietkou žalobcov týkajúcou sa nesprávneho
čiastočného zastavenia konania súdom prvej inštancie vo výrokoch I. až VI., na ktoré nadväzuje aj

nesprávny výrok VIII. o zamietnutí žaloby žalobcov v 2. a 3.rade. Žalobcovia správne namietali záver
súdu prvej inštancie, že ohľadom uhradených nákladov liečenia nedošlo k čiastočnému späťvzatiu
žaloby. Odvolací súd doplnil dokazovanie o pripojenie listín nachádzajúcich sa v elektronickom súdnom
spise (doručené súdu prvej inštancie ešte pred rozhodnutím vo veci samej, a ktoré neboli súčasťou
listín v spise), ktoré predstavovali čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 16.02.2024 žalobcami z dôvodu

intervenientom uhradených nákladov liečenia dňa 23.1.2024. Z podania žalobcov – čiastočné späťvzatie
žaloby zo dňa 16.02.2024 vyplýva, že zobrali žalobu späť v časti pôvodnej žaloby zo dňa 06.06.2017
spolu vo výške 2681,69 eur, rozšírenia žaloby zo dňa 17.01.2022 v celkovej výške 9214,26 eur
a rozšírenia žaloby zo dňa 19.09.2022 v sume 2338,58 eur, ako aj úrokov z omeškania odo dňa
23.01.2024. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne konanie zastavil len čo sa

týka skôr uhradených finančných súm intervenientom, teda sumy 1.127,88 eur a sumy 1.992,98 eur
s príslušenstvom, pretože aj v ďalších vyššie uvedených nárokoch žalobcov došlo k ich späťvzatiu.
V tomto smere žalobcovia tiež namietali zastavenie konania v časti príslušenstva pri výrokoch I. a IV.,
teda úrokov z omeškania, pretože žiadnym podaním nedošlo k čiastočnému späťvzatiu úrokov z
omeškania z uhradených nákladov liečenia, keďže neboli žalovaným ani intervenientom uspokojené.

Napriektomusúdprvejinštanciezastavilkonanieajvčastiúrokovzomeškaniaatedarozhodolvrozpore
s čiastočnými späťvzatiami žalobcov.

13. Vzhľadom na prejavený súhlas žalovaného a intervenienta s ostatným čiastočným späťvzatím
žaloby, odvolací súd zastavil konanie ohľadom nároku žalobcov o zaplatenie sumy 3850,98 eur v časti

sumy 2681,69 eur, ako aj čo do sumy 9214,26 eur a sumy 2338,58 eur, a to s poukazom na § 145 ods.
2 CSP, čomu sa odvolací súd venuje nižšie v rámci posudzovania jednotlivých žalovaných nárokov.

14. Prvým nárokom žalobcov uplatneným ešte v konaní sp. zn. 9C/58/2018 bolo zaplatenie
vynaložených nákladov na liečenie (predstavujúcich zakúpené lieky, zdravotnícke pomôcky, plienky,

pohonné hmoty) v sume 3850,98 eur, z ktorej sumy bola intervenientom v priebehu konania uhradená
najskôr suma 1127,88 eur (zastavujúci výrok I.) a neskôr, pred rozhodnutím veci samej bola uhradená
aj suma 2681,69 eur, teda celkovo suma 3809,57 eur.
Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania ohľadom požadovanej sumy 3850,98 eur, žalobcovia
ich žiadali priznať odo dňa doručenia žaloby žalovanému (27.02.2018 – čl. 152 pripojeného spisu).

Žalovaný a intervenient namietali, že väčšina uplatnených položiek nemala oporu v lekárskych správach,
teda nebola preukázaná účelnosť vynaložených nákladov, v dôsledku čoho bolo potrebné vykonať
dokazovanie. Odvolací súd zastal názor, že žalobcom patrí aj uplatnený úrok z omeškania od
27.2.2018 (doručenia žaloby v konaní sp. zn. 9C/58/2018) bez ohľadu na to, že v konaní sa následne
vykonávalo dokazovanie znaleckým posudkom za účelom preukázania účelnosti zakúpených liekov,

vitamínov, zdravotníckych pomôcok. Ak bola namietaná nečitateľnosť niektorých dokladov, uvedené
podľa odvolacieho súdu nemôže slúžiť na ujmu žalobcov, pretože žalovaný si mohol ihneď vyžiadať
čitateľné kópie. Intervenient uhradil dňa 01.12.2021, teda ešte pred znaleckým dokazovaním sumu
1127,88 eur, keďže účelnosť týchto nákladov mal za preukázanú. Odvolací súd preto žalobcom v 1. až
3.rade priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1127,88 eur odo dňa 28.02.2018 (dňa

nasledujúceho od doručenia žaloby žalovanému) až do dňa 01.12.2021 a tým zmenil výrok I., ktorým
došlo k nesprávnemu zastaveniu aj v časti úrokov z omeškania.
Zvyšnú časť týchto nákladov vo výške 2681,69 eur uhradil intervenient v rámci konania dňa 23.01.2024.
V tejto časti preto patrí žalobcom v 1. až 3.rade úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2681,69eur odo dňa 28.02.2018 do dňa 23.01.2024. Keďže súd prvej inštancie túto časť nároku nesprávne
výrokom VIII. zamietol, odvolací súd ho zmenil a zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 2681,69 eur
a rozhodol o priznaní úrokov z omeškania z tejto sumy.

Pokiaľ ide o zostatok nároku z požadovanej sumy 3850,98 eur (nad rozsah zastavenia konania v sume
3809,57 eur ), teda čiastku 41,41 eur s príslušenstvom, v tejto časti súd prvej inštancie správne zamietol
požadovanúsumupoukazujúcnaskutočnosť,žedokladtýkajúcisatohtonákladubolnečitateľný,apreto
ho nebolo možné posúdiť ani zo strany znalca. Odvolací súd preto výrok VIII. napadnutého rozsudku
v časti zamietnutia sumy 41,41 eur s príslušenstvom potvrdil.

15. Pri nároku žalobcov v 2. a 3.rade na zaplatenie sumy 2199,64 eura, ktorá sa týkala úhrady poplatkov
v ZSS Kreativ, došlo k zastaveniu konania v časti sumy 1992,98 eur s príslušenstvom zo strany súdu
prvej inštancie, avšak odvolací súd zmenil aj tento výrok IV. rozsudku, pretože malo dôjsť k zastaveniu
len istiny 1992,98 eur bez príslušenstva.
V zostávajúcej časti, a to sumy 94,46 eur s príslušenstvom bolo tomuto nároku žalobcov vyhovené

(výrok VII.). Sporná zostala suma 112,20 eur – poplatok za mesiac august 2020, ktorý nárok súd prvej
inštancie zamietol z dôvodu premlčania (výrok VIII.) a úroky z omeškania zo sumy 1992,98 eur, ktoré
boli nesprávne súdom prvej inštancie zastavené (výrok IV.).
Predmetnýnárokboluplatnenýpodanímzodňa24.8.2020,doručenýsúduprvejinštanciedňa28.8.2020
(o čom svedčí doručenka na čl. 727) a žalovanému, ako aj intervenientovi bolo doručené dňa 26.10.2020

uznesenie o pripustení zmeny žaloby (čl. 373). Listiny preukazujúce uplatnený nárok ohľadom úhrad
zariadeniu KREATÍV boli žalovanému a intervenientovi doručené dňa 2.11.2020.
Odvolací súd sa plne stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalobcov pokiaľ ide o zaplatenie
sumy 112,20 eur – poplatok za mesiac august 2018, ktorý nárok nemožno považovať za premlčaný. Ako
vyplýva zo zmluvy uzavretej so zariadením KREATÍV, splatnosť úhrady za poskytnuté sociálne služby je

do15.dňanasledujúcehomesiaca,tedavdanomprípadedo15.9.2018.Keďžekrozšírenoužalobydošlo
podaním doručeným súdu dňa 28.8.2020, je zrejmé, že nedošlo k uplynutiu dvojročnej premlčacej doby,
apretonámietkapremlčaniavznesenáintervenientomniejedôvodná.Vzhľadomkuvedenémusúdprvej
inštancie nesprávne zamietol tento nárok žalobcov, preto odvolací súd zmenil výrok VIII. rozsudku v jeho
zamietajúcej časti ohľadom tohto nároku a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 112,20 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 3.11.2020 do zaplatenia. Ako už bolo uvedené vyššie,
listiny preukazujúce uplatnený nárok ohľadom úhrad žalobcov zariadeniu KREATÍV boli žalovanému a
intervenientovi doručené dňa 2.11.2020, preto je možné konštatovať, že od 3.11.2020 sa dostal žalovaný
do omeškania. Následne odvolací súd zmenil aj zastavujúci výrok IV. rozsudku v časti príslušenstva a
zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 992,98 eur od

3.11.2020 do 1.12.2021, pretože intervenient uhradil sumu 1992,98 eur žalobcom v 2. a 3. rade až dňa
1.12.2021.

16. Žalobcovia v 2.a 3.rade si uplatnili v ďalšom rozšírení žaloby voči žalovanej účelné náklady spojené s
liečenímvovýške16.575,46eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročne,počnúcod02.02.2022

(pripustené rozšírenie žaloby na pojednávaní dňa 08.09.2022). Tento nárok bol uplatnený podaním
zo dňa 17.01.2022 a boli k nemu pripojené aj listiny týkajúce sa nákladov na liečenie ohľadom sumy
9 214,26 eur. Po predložení znaleckého posudku MUDr. Tibora Šagáta došlo zo strany intervenienta
k úhrade uvedenej sumy žalobcom v 2.a 3.rade dňa 23.1.2024. Odvolací súd preto zmenil zamietajúci
výrok súdu prvej inštancie (VIII.) a zastavil konanie aj v tejto časti, keďže bolo preukázané, že žalobcovia

vzali žalobu späť čo do sumy 9 214,26 eur. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré uhradené neboli,
odvolací súd priznal žalobcom v 2. a 3.rade nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5%
ročne od 2.2.2022 do 23.1.2024, teda odo dňa nasledujúceho ako bolo podanie s listinnými dôkazmi
doručené žalovanému a intervenientovi. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou intervenienta, že
žalobcovia si nárok síce na súde uplatnili, ale účelnosť vynaloženia nákladov liečenia preukazovali až v

priebehu konania. Žalobcovia už pri uplatnení tohto nároku na súde zároveň doručili súdu (súd následne
protistrane) aj doklady o zakúpení týchto liekov či liečebných pomôcok. Skutočnosť, že žalobcovia
nepredložili lekárske správy, z ktorých by vyplývalo odporučenie lekára na zakúpenie liekov, vitamínov,
zdravotníckych pomôcok pre žalobkyňu v 1.rade je irelevantná, pretože uvedené bolo predmetom
dokazovania v rámci konania (znaleckým posudkom), pričom je nesporné, že žalobcovia takouto

lekárskou správou nedisponovali.

17. Pokiaľ ide o zvyšok tohto nároku (zo sumy 16.575,46 eur), teda nárok na úhradu zostatku kúpnej
ceny za motorové vozidlo vo výške 7 361,20 eur, tento bol súdom prvej inštancie zamietnutý. Žalobcoviasprávne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie posudzoval náklady za vykonané cesty titulom
prevozu žalobkyne v 1.rade do zdravotníckych zariadení, pritom žalobcovia v 2. a 3. rade si uplatňovali
časť nákladov na obstaranie motorového vozidla, ktoré má slúžiť na zabezpečenie prepravy žalobkyne

v 1.rade. Súd prvej inštancie sa nevenoval v rozsudku tomu, či náklad na obstaranie motorového vozidla
(časť kúpnej ceny vo výške 7.361,20 eur) spadá pod účelné náklady vynaložené na liečenie žalobkyne
v 1. rade napriek tomu, že v tomto smere bolo vedené celé dokazovanie pred súdom prvej inštancie.
Keďže odvolací súd na odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie vykonané pred súdom prvej
inštancie aj ohľadom tohto nároku žalobcov, následne ho posudzoval v závislosti na vykonanom

dokazovaní a dospel k záveru, že tento nárok je čiastočne dôvodný. Z dokazovania nesporne vyplynulo,
že žalobcovia v 2. a 3. rade zakúpili motorové vozidlo za kúpnu cenu 14 000 eur. Bolo tiež nesporné, že
zo strany ÚPSVaR Nitra im bol dňa 23.12.2019 poskytnutý jednorázový príspevok na kúpu motorového
vozidla v sume 6 638,79 eur titulom peňažného príspevku na kompenzáciu ŤZP žalobkyne v 1.rade.
Podľa názoru odvolacieho súdu bolo dostatočne v konaní preukázané, že zabezpečenie motorového
vozidla na prepravu žalobkyne v 1.rade je účelné a ekonomicky odôvodnené. Na druhej strane je

potrebnépoukázaťajnaskutočnosť,žemotorovévozidloneslúžilenpotrebámžalobkynev1.rade,aleaj
potrebám celej rodiny, teda nejde o zdravotnícku pomôcku výlučne na potreby žalobkyne v 1.rade, ako to
je napríklad špeciálny kočík a iné pomôcky. V tomto smere potom strany sporu poukazovali na rozsudok
NS ČR sp.zn. 25Cdo/3838/2018 zo dňa 25.06.2020, ktorý sa okrem iného zaoberal aj účelnosťou
nákladov na zaobstaranie motorového vozidla. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia, žalobkyňa si

uplatňovalanáhradunákladovliečenia,medziktorýmiboliajnákladynazaobstaranienovéhoautomobilu
s úpravou otočného sedadla u spolujazdca (567.285 Kč, po odpočítaní príspevku na osobitnú pomôcku
poskytnutého na zakúpenie motorového vozidla, požadovaná suma bola 460.206 Kč).
NS ČR v rozhodnutí uvádza: V nyní posuzované věci se ovšem situace od běžných případů liší tím,
že žalobkyně uplatňuje náhradu za cenu nově pořízeného vozidla vybaveného speciálním zařízením

usnadňujícím nástup na sedadlo spolujezdce. Není vyloučeno, že právě pořízené vozidlo může
eliminovat zvýšené výdaje, pokud by byly spojeny s využitím cizího vozidla či s pomocí jiné osoby. Na
druhou stranu osobní motorové vozidlo je předmětem obecné potřeby a pomůckou zlepšující životní
poměry ohledně dopravní dosažitelnosti každému, nejen osobě s omezenou soběstačností. Náklady
na jeho pořízení nejsou tudíž samy o sobě a v plném rozsahu nákladem na péči o nesoběstačnou

osobu, nýbrž v sobě zčásti zahrnují i obecnou užitnou hodnotu bez ohledu na zdravotní stav uživatele. Je
proto nutno vymezit rozsah, v němž pořízené vozidlo představuje speciální pomůcku, a provést srovnání
s jinými možnostmi, neboť poskytovatelé zdravotní péče začasté zajišťují přepravu nepohyblivých či
omezeně pohyblivých pacientů svými vozidly, takže celková cena za pořízení zcela nového osobního
automobilu vyžadujícího navíc technické úpravy pro snadnější nastupování může být za hranicí

ekonomické účelnosti. Jestliže by navíc vozidlo bylo využíváno i pro potřeby některých dalších členů
rodiny, slouží jako dopravní pomůcka (prostředek) ve svém základním významu, a úvaha soudu by pak
z hlediska § 2960 o. z. měla vést k poměrnému omezení částky, kterou lze uložit pojistiteli odpovědnosti
provozovatele motorového vozidla za újmu způsobenou na tzv. nákladech léčení, tak, aby přiměřeně
vyčíslovala míru, v níž automobil skutečně funguje jako zvláštní pomůcka k zajištění potřebné péče o

poškozenou.

18. Odvolací súd zastáva rovnaký názor, že za situácie, keď je vozidlo nesporne využívané aj ďalšími
členmi rodiny, je potrebné v prvom rade vyčísliť mieru využívania predmetného vozidla žalobkyňou
v 1.rade. Z dokazovania, ako aj z ostatného výsluchu žalobkyne v 2.rade na odvolacom pojednávaní

vyplynulo, že vozidlo pre potreby žalobkyne v 1.rade je využívané na jej prepravu (od jej 6 rokov) do
školského zariadenia v Klasove (8 x mesačne), na návštevy k odborným lekárom či do zdravotníckych
zariadení (cca 2 x mesačne), ako aj na nákup liekov či zdravotníckych pomôcok (4 x mesačne) a na
prípadné rehabilitačné pobyty. Nevyhnutnosť a účelnosť využívania motorového vozidla je aj v prípade
prevozu žalobkyne v 1.rade do nemocnice, keďže sanitka nemá prístroj, aby ju napojila na dýchanie,

ktoré má zavedené. Je tiež nesporné, že motorové vozidlo využíva aj žalobca v 3. rade na cestu do
práce, a tiež zvyšní členovia rodiny (bolo potrebné zakúpiť viacmiestne vozidlo, pretože žalobcovia
v 2. a 3. rade majú 3 maloleté deti). Odvolací súd zastal názor, že bolo ekonomicky účelné zaobstarať
predmetné motorové vozidlo v uvedenej sume (nešlo o nové motorové vozidlo), predovšetkým ako
osobitnú pomôcku pre žalobkyňu v 1. rade bez ktorej by nebola inak možná, a ani účelná preprava

menovanej, pričom aj zvolený typ vozidla musel byť prispôsobený potrebám žalobkyne v 1. rade,
vzhľadom na jej zdravotné postihnutie. Na druhej strane je potrebné zohľadniť aj využívanie motorového
vozidla ďalšími členmi rodiny. Keďže vozidlo bolo zakúpené predovšetkým pre potreby žalobkyne v 1.
rade, odvolací súd ustálil rozsah z dôvodu nevyhnutnosti využívania tohto vozidla zo strany žalobkynev 1.rade na 80%. Uvedený rozsah 80% potom z kúpnej ceny vozidla 14 000 eur predstavuje sumu 11.200
eur. Keďže peňažný príspevok zo strany ÚPSVaR Nitra na kúpu motorového vozidla bol v sume 6 638,79
eur, zvyšnú časť vo výške 4561,20 eur musí znášať žalovaný. Odvolací súd dodáva, že nie dôvodné

požadovať úhradu celého zostatku kúpnej ceny od škodcu, pretože inak by žalobcom v 2. a 3.rade bola
preplatená celá kúpna cena vozidla (príspevkom štátu i škodcom), ktoré je síce prevažne využívané
ako pomôcka na zabezpečenie prepravy žalobkyne v 1.rade, ale zároveň je využívané aj pre potreby
ostatných členov rodiny. Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade bolo ekonomicky účelné
obstaranie predmetného motorového vozidla, ktoré je prispôsobené na prepravu žalobkyne v 1.rade a je

tak využívané minimálne 6 rokov. Odvolací súd preto v tomto nároku žalobcov v 2. a 3.rade zamietajúci
výrok VIII. rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia sumy 2800 eur s príslušenstvom potvrdil, aj
keďnazákladeinýchskutkovýchaprávnychzáverov.Včastizamietnutiasumy4561,20eurodvolacísúd
výrok VIII. zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom v 2. a 3.rade sumu 4561,20 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 02.02.2022 (odo dňa nasledujúceho ako bolo rozšírenie
žaloby s listinnými dôkazmi doručené žalovanému a intervenientovi) do zaplatenia.

19. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 2338,58 eur s úrokmi z omeškania vo výške 6,25 % ročne
počnúc od 14.10.2022 do zaplatenia (pripustené rozšírenie žaloby na pojednávaní dňa 26.03.2024),
aj v tejto časti došlo na základe úhrady intervenienta k späťvzatiu žaloby, preto odvolací súd zmenil
zamietajúci výrok (VIII.) a konanie čo do sumy 2 338,58 eur zastavil. Sporný zostal neuhradený úrok

z omeškania zo sumy 2338,58 eur. V podaní žalobcov zo dňa 13.09.2022 (čl. 1052) boli síce rozpísané
vynaložené náklady na liečenie žalobkyne v 1.rade, avšak k predloženiu listinných dôkazov o ich
vynaložení došlo až podaním doručeným súdu dňa 5.1.2024, ktoré boli následne doručené žalovanému
dňa 15.1.2024. Dôraz vo vzťahu k omeškaniu je potrebné klásť na uplynutie času, t. j. dobu splatnosti.
Z procesného hľadiska má uplynutie doby splatnosti ten následok, že vnikne nárok (actio nata) -

právo veriteľa uplatniť si svoju pohľadávku proti dlžníkovi žalobou na súde. Ak nebola doba splatnosti
dohodnutá, nie je uvedená v právnom predpise a nie je ani určená súdnym rozhodnutím, záväzok sa
stáva splatným prvý deň potom, ako bol dlžník veriteľom vyzvaný na plnenie. Predmetný nárok bol síce
uplatnený na súde už 14.10.2022, ale k doloženiu listinných dokladov o zakúpení liečebných pomôcok
na základe ktorých sa preukazuje nárok, došlo až dňa 5.1.2024. Pokiaľ ide teda o nárok žalobcov

v 2. a 3.rade na úroky z omeškania vo výške 6,25% ročne zo sumy 2338,58 eur, tento je dôvodný,
avšak od 16.1.2024 (kedy sa dostal žalovaný do omeškania) do 22.1.2024. Vo zvyšnej časti, t.j. úrokov
z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 2 338,58 eur od 14.10.2022 do 15.1.2024, bolo potrebné
tento nárok zamietnuť.

20. Posledným, avšak zásadným nárokom žalobkyne v 1.rade bolo zaplatenie sumy 44.666,80 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho od doručenia rozšírenia žaloby
žalovanému do zaplatenia (dňa 26.10.2020 bolo doručené uznesenie žalovanému aj intervenientovi)
a tiež sumy 61.028 eur spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne, počnúc od 14.10.2022 až do
zaplatenia.

Tento nárok bol odôvodnený ako účelné náklady spojené s liečením za starostlivosť poskytovanú
žalobcami v 2. a 3. rade podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobkyni v 1.rade, vzhľadom k
tomu, že vyžaduje nepretržitú celodennú osobnú a ošetrovateľskú starostlivosť, bez ktorej by neprežila.
Zaistenie úhrady nákladov na starostlivosti o postihnutého je prvoradou povinnosťou škodcu. Túto
starostlivosť žalobcovia analogicky prirovnali k službe osobnej asistencie v zmysle § 20 zákona č.

447/2008 Z.z., ktorá predstavuje pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri činnostiach
uvedených v prílohe číslo 4, pričom osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent. Poukázali na to,
že žalobkyňa má priznaný najvyšší stupeň odkázanosti VI. a priemerný rozsah odkázanosti je viac
ako 360 hodín mesačne. Žalobcovia v 2. a 3. rade poskytujú starostlivosť žalobkyni v 1. rade aj v
noci, keď sa pravidelne striedajú a monitorujú je dýchanie a odsávajú ju, t.j. žalobkyni je poskytovaná

starostlivosť minimálne v rozsahu 20 hodín denne. Poukázali na ustanovenia § 21 ods. 2 a § 22 ods. 9
citovaného zákona, podľa ktorého počet hodín osobnej asistencie sa určuje na obdobie kalendárneho
roka a je najviac 7300 hodín ročne. Sadzba na jednu hodinu osobnej asistencie na účely výpočtu výšky
peňažného príspevku na osobnú asistenciu je 4,18 eur a do 30.06.2019 to bola výška 3,82 eura. Uviedli,
že tieto zákonné limity slúžia len k stanoveniu analogického vyčíslenia hodnoty - náhrady škody účelne

vynaložených nákladov poskytnutej starostlivosti žalobkyni v 1.rade. Žalobkyňa v 1. rade si za obdobie
od 01.09.2018 do 30.06.2019 uplatnila sumu 14 821,60 eur (3,82 eur za hodinu x 20 hodín denne) a za
obdobie od 01.07.2019 do 31.08.2020 si uplatnila sumu 29845,20 eur (4,18 eur za hodinu x 20 hodín
denne), teda celkovo sumu 44 666,80 eur. Za toto obdobie bola žalobkyňa 188 dní v zariadení KREATÍV(118 dní do 30.06.2019). Za ďalšie obdobie, a to od 08.09.2020 do 08.09.2022 (730 dní x 20 hodín x
4,18 eur) si žalobkyňa v 1.rade uplatnila sumu 61 028 eur s príslušenstvom.

21. Tento nárok žalobkyne v 1. rade súd prvej inštancie výrokom IX. zamietol z dôvodu, že ustanovenie
§ 23 zák. č. 447/2008 Z.z. (o osobnej asistencii) nie je možné aplikovať v danom spore poukazujúc na
skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade má stupeň odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby
VI. stupeň, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade si vyžaduje celodennú starostlivosť,
teda osobná asistencia vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne v 1. rade by nesplnila svoj

účel, preto u žalobkyni prichádza do úvahy len opatrovanie a v súvislosti s tým žalobcom v 2. a v 3. rade
vzniká nárok na peňažný príspevok na opatrovanie podľa § 40 ods. 7 zákona číslo 447/2008 Z.z..

22. Žalobcovia v odvolaní namietali posúdenie súdu prvej inštancie, argumentujúc, že žalobkyňa v 1.
rade si nikdy neuplatnila na súde nárok podľa zákona č. 447/2008 Z.z. – žiadosť o peňažný príspevok na
osobnú asistenciu, ako to uvádza súd prvej inštancie, pričom súd tento nárok vôbec neposudzoval podľa

§ 449 ods. 1 OZ. Odvolací súd sa stotožnil s touto odvolacou námietkou žalobcov, pretože žalobcovia
existenciu nároku na náhradu nákladov na starostlivosť odvodzovali z ust. § 449 ods. 1 OZ, ktorý hovorí
o náhrade vynaložených nákladov v súvislosti s liečením. Zároveň v tomto smere poukázali na rozsiahlu
judikatúru Ústavného súdu ČR, a to nálezy sp. zn. I. ÚS 46/12 zo dňa 16.1.2013, sp. zn. I.ÚS 2930/13
zo dňa 11.11.2014, sp. zn. I.ÚS 870/14 zo dňa 24.8.2015, sp. zn. I.ÚS 2224/15 zo dňa 12.4.2016 a tiež

rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR sp.z. 31Cdo
1778/2014 zo dňa 14.1.2015 a ďalšie rozhodnutia.

23. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo sporné, že došlo ku škode na zdraví, pretože
boli splnené všetky atribúty zodpovednosti za škodu, čo vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Nitra

č.k. 9C/58/2017- 631 zo dňa 7. februára 2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra č.k.
25Co/94/2020- 802 zo dňa 24. marca 2021, ktorého predmetom bol nárok žalobcov na sťaženie
spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy.

24. Podľa § 449 ods. 1 OZ, pri škode na zdraví sa uhrádzajú aj účelné náklady spojené s liečením.

Nárok na náhradu tzv. nákladov na liečenie je špeciálnym nárokom, ktorého zmyslom je poskytnutie
náhrady za náklady, ktoré musel poškodený vynaložiť na svoje liečenie, zlepšenie a udržanie
zdravotného stavu.

25.PooboznámenísasuvedenoujudikatúrouÚstavnéhosúduČRaNajvyššiehosúduČR,odvolacísúd

konštatuje, že náklady na poskytnutú starostlivosť poškodenej osobe, ktorá bola vyvolaná protiprávnym
poškodením zdravia sú v zmysle znenia ust. § 449 českého občianskeho zákonníka ( č. 40/1964 Sb.
účinný do 31.1.2013) a ustálenej judikatúry súčasťou odškodňovania nárokov v Českej republike.

26. Judikatúra Ústavného súdu ČR v tejto problematike dospela postupne k záveru, že pod pojem

„nárok na náhradu nákladov spojených s liečením poškodenej osoby“ v rámci extenzívneho výkladu ust.
§ 449 ods. 1 a 3 OZ treba zahrnúť náklady nielen na obnovenie alebo zlepšenie zdravotného stavu
poškodeného, ale aj zastabilizovanie jeho zdravotného stavu. Účelom starostlivosti o poškodenú osobu
je aj zachovanie konštantného zdravotného stavu poškodeného, ktorý s ohľadom na poskytovanie
starostlivosti nie je zhoršovaný. Bez starostlivosti o poškodenú osobu by mohlo nastať zhoršenie zdravia

alebo aj strata života človeka.

27.1 V náleze Ústavného súdu zo dňa 16. 1. 2013 sp. zn. I. ÚS 46/12 bol vyslovený právny záver,
že náklady na péči o poškozeného se podle § 449 odst. 1 a 3 obč. zák. nahradí, pokud byly vedeny
snahou o zlepšení zdravotního stavu. "Přitom … je hranice mezi tím, kdy poskytování pečovatelské

služby přispívá ke zlepšení zdraví (a jde tedy o náklady spojené s léčením) a kdy jde ,jen' o pomoc
při sebeobsluze, značně neostrá. To platí jednak pro svoji dlouhodobost … jednak proto, že zvláště
v případech rozsáhlého, až fatálního poškození zdraví, zlepšení zdravotního stavu často nespočívá v
samotném, byť třeba částečném uzdravení, ale v průběhu času získané adaptaci na novou - vysoce
nepříznivou - životní situaci. Možnost podřadit náhradu nákladů za pečovatelskou službu právě pod

účelné náklady spojené s léčením - zvláště, jestliže speciální úprava v občanském zákoníku v tomto
směru chybí - se tedy nabízí. … Ústavní soud nepřehlédl existenci … nálezu ze dne 5. prosince 2012 sp.
zn. IV. ÚS 444/11 … jehož konstrukce odpovědnosti žalovaného je poněkud jiná. Leč, v tam uvedenémpřípadě šlo o nárok uplatněný jako renta, který Ústavní soud označil jako nárok samostatný (náhrada
škody, materiální újma)."

27.2 V náleze sp.zn. I. ÚS 2930/13 Ústavný súd ČR prijal záver, že porušení zdraví, které bylo
způsobeno poskytováním zdravotní péče, je zásahem do tělesné integrity člověka, a proto do práva na
nedotknutelnost osoby garantovaného čl. 7 odst. 1 Listiny. Součástí práva na nedotknutelnost osoby je
i právo na plné odškodnění za újmu na zdraví, což zahrnuje jako samostatný nárok i náhradu nákladů
péče o nesamostatnou poškozenou osobu a její domácnost po ukončení léčby. "V případě, že tuto péči

poskytuje osoba blízká, je při výpočtu výše nákladů nutné respektovat judikaturu Nejvyššího soudu a
vycházet z částky, kterou by poškozená osoba zaplatila za odborné pečovatelské služby."

27.3 Nálezom zo dňa 24.8.2015 sp. zn. I. ÚS 870/14 Ústavný súd ČR konštatoval:
„Pojmem léčení se pro legitimní výklad práva a nároku na náhradu nákladů v souvislosti s léčením
poškozené osoby podle § 449 odst. 1 a 3 obč. zák. rozumí nejen obnovení nebo zlepšení zdravotního

stavu poškozeného, nýbrž i stabilita zdraví poškozeného.
Pokud poškozený ani po podstoupení léčby nedosáhne samostatnosti v péči o svou osobu a
domácnost, je nutno vyhledat pomoc třetích osob, ať už z kruhu rodinného, anebo z řad profesionálních
pečovatelů. Dlouhodobě pak nelze využívat pouze pomoci rodiny, kdy jsou osoby blízké zatíženy péčí o
poškozeného, vymyká-li se péče únosnému rozsahu. I v souvislosti s péčí o poškozeného vzniká škoda,

která se u osob blízkých může projevovat omezenými možnostmi pracovního uplatnění, sníženým
výdělkem, zmenšením časového prostoru pro odpočinek nebo vyšší psychickou a fyzickou únavou.
Sociální dávky placené z titulu veřejnoprávních norem (zákon č. 108/2006 Sb., o sociálních službách, ve
znění pozdějších předpisů) nemusí být v tomto ohledu dostatečnou kompenzací vynaložených nákladů.
Ústavní soud konstatuje, že není žádoucí, aby bylo na osoby blízké přeneseno břemeno důsledků

újmy na zdraví poškozeného v neúměrném rozsahu, a škůdce tak byl zcela osvobozen od povinnosti
nahradit náklady péče o poškozeného, pokud byly vynakládány - ve větší, leč nezbytné míře - rodinou
poškozeného. Mnohdy je poškozený v takovém zdravotním stavu, že nemá způsobilost k provedení
volby péče o svou osobu. Je proto na zákonných zástupcích (rodičích nebo opatrovnících) zvolit
způsobpéčeopoškozeného,tj.osobnívýkony,nebovynakládánípeněžníchprostředkůnaprofesionální

ošetřovatele a pod. Pokud by osoby blízké osobně pečovaly o poškozeného bez nároku na náhradu,
bylo by to často nepřiměřeným břemenem.“

28. Podstatnou právnou otázkou v danom spore, ktorú bolo potrebné zodpovedať je, či pod pojem
škoda je možné zahrnúť aj starostlivosť o poškodeného, ktorá vznikla v dôsledku protiprávneho konania

škodcu, a ktorá je zabezpečovaná bez priamej finančnej úhrady blízkymi osobami. Odvolací súd sa
stotožnil s citovanými nálezmi Ústavného súdu ČR a priklonil sa k názoru, že ust. § 449 ods. 1
Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať extenzívne práve vzhľadom na to, že ide o ustanovenie
zákona z roku 1964 a toto dostatočne v súčasnosti nereflektuje na rozsah pojmu „ náklady spojené
s liečením“, ktorý nepochybne má zahŕňať aj odplatu za poskytovanie starostlivosti poškodeným

osobám, ktoré v dôsledku protiprávneho konania škodcu utrpeli rozsiahle poškodenie zdravia.
Český občiansky zákonník č. 89/2012 Sb. (účinný od 1.1.2014) následne reagoval aj s poukazom na
judikatúru českých súdov na túto problematiku a v rámci oddielu Spôsob a rozsah náhrady škody je
obsiahnutý aj pododdiel „Náhrada pri ujme na prirodzených právach človeka“, kde v ust. § 2960 (náklady
spojené s péčí o zdraví) uvádza túto právnu úpravu: „Škůdce hradí též účelně vynaložené náklady

spojené s péčí o zdraví poškozeného, s péčí o jeho osobu nebo jeho domácnost tomu, kdo je vynaložil;
požádá-li o to, složí mu škůdce na tyto náklady přiměřenou zálohu.“

29. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že aj v nedávnej minulosti súdy SR postupne dospeli
k záveru, že s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je pojem škoda treba vykladať extenzívne tak, že pod
škodou treba rozumieť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody podľa
§ 11 a 13 OZ. Uvedená judikatúra sa zhodla v tom, že vo svetle eurokonformného výkladu ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným
subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení, vznikla povinnosť uhradiť škodu.30. Ak by sme vychádzali zo striktného výkladu § 449 ods. 1 OZ, náklady na liečenie by nemohlo
zahrňovať aj poskytovanie starostlivosti blízkou osobou, lebo táto je vo vzťahu k poškodenému vždy
bezplatná, teda v skutočnosti nedochádza k zmenšeniu majetku poškodeného. Na druhej strane, ako

je uvedené vyššie, nie je možné a ani spravodlivé žiadať, aby v dôsledku škody na zdraví spôsobenej
škodcom niesli „bremeno“ starostlivosti o poškodeného v neprimeranej miere len blízke osoby a škodca
by sa žiadnym spôsobom nepodieľal na nákladoch na starostlivosť o poškodeného.

31. Odvolací súd rovnako zastáva názor, že pod náklady liečenia je treba zaradiť nielen náklady, ktoré

sú spojené so samotným liečebným procesom, ale aj náklady, ktoré vznikajú poškodenej osobe ďalej
po ukončení liečebného procesu, teda zdravotný stav je síce stabilizovaný, avšak zdravotné problémy
naďalej pretrvávajú a v súvislosti s nimi vznikajú poškodenému ďalšie náklady súvisiace s udržiavaním
dosiahnutého zdravotného stavu. Ustanovenie § 449 ods. 1 OZ je treba vykladať širšie, a to tak, že
zakladá nárok na náhradu nákladov liečenia na zlepšenie zdravotného stavu poškodeného, ale aj
udržanie stabilizovaného zdravotného stavu, keď ďalšie zlepšenie nie je možné predpokladať a zároveň

je v ňom obsiahnutý aj nárok týkajúci sa starostlivosti a pomoci pri základných životných úkonoch
poškodeného, ktoré vzhľadom na poškodenie zdravia nemôže vykonávať samotný poškodený.

32. Striktný a úzky výklad ust. § 449 nie je žiadúci ani s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva ( ESLP). Ochrana telesnej integrity je zakotvená v čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ľudských právach chrániaci súkromný život a ktorý v ponímaní ESLP zahrňuje aj telesnú a duševnú
integritu. ESLP vo svojej judikatúre rozvíja aj ďalší aspekt práva na ochranu telesnej integrity. Ten sa týka
výšky odškodného v prípadoch lekárskej nedbalosti. Podľa ESLP totiž i v prípadoch, kedy štáty prijmú
príslušnú legislatívu, ktorá umožňuje poškodenému úspešne sa domôcť odškodnenia, porušenie čl. 8
Dohovoru trvá, pokiaľ nie je poškodenému poskytnuté vhodné a dostatočné odškodnenie, t.j. peňažné

odškodnenie v dostatočnej výške. Porušenie daného práva tak podľa judikatúry ESLP nebolo napravené
v prípade, keď bola sťažovateľovi priznaná len náhrada nemajetkovej ujmy, avšak nie náhrada nákladov
spojených s liečením, ktoré samotná náhrada nemajetkovej ujmy nepokrýva (rozsudok ESLP vo veci
OyalprotiTureckuzodňa 23.marca2010č.4864/05).Presplneniepozitívnehozáväzkuštátukochrane
práva na telesnú integritu podľa čl. 8 Dohovoru, musí byť poškodenému poskytnuté odškodnenie

v náležitej výške nielen v podobe náhrady nemajetkovej ujmy, ale tiež v podobe náhrady nákladov
spojených s liečením.

33. Žalovaný s intervenientom namietali, že žalobkyni v 1.rade nemôžu vznikať žiadne náklady
v súvislosti so starostlivosťou, keďže ich neuhrádza a starostlivosť jej poskytujú rodičia ( žalobcovia v 2

a 3.rade). S týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil. Naopak plne súhlasí so stanoviskom Ústavného
súdu ČR vyjadrený v Náleze I.ÚS 870/14 : Ústavní soud konstatuje, že není žádoucí, aby bylo na osoby
blízké přeneseno břemeno důsledků újmy na zdraví poškozeného v neúměrném rozsahu, a škůdce tak
byl zcela osvobozen od povinnosti nahradit náklady péče o poškozeného, pokud byly vynakládány - ve
větší, leč nezbytné míře - rodinou poškozeného. Mnohdy je poškozený v takovém zdravotním stavu, že

nemá způsobilost k provedení volby péče o svou osobu. Je proto na zákonných zástupcích (rodičích
nebo opatrovnících) zvolit způsob péče o poškozeného, tj. osobní výkony, nebo vynakládání peněžních
prostředků na profesionální ošetřovatele a pod. Pokud by osoby blízké osobně pečovaly o poškozeného
bez nároku na náhradu, bylo by to často nepřiměřeným břemenem.
Výklad nároku na náhradu účelných nákladů spojených s léčením podle § 449 odst. 1 a 3 obč. zák. musí

být legitimní, tj. v souladu s ústavními principy, a proto zahrnovat i náklady na udržování života a zdraví
poškozeného v souvislosti s nutnou kompletní péčí o jeho osobu (a to i osobami blízkými).

34. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že z rozsiahlej českej judikatúry vyplýva jednoznačný záver,
že ak zabezpečujú starostlivosť o poškodeného blízke osoby, je daný tento nárok vtedy, ak rozsah ich

starostlivosti ( činnosti) presahuje únosnú mieru pre bežnú rodinnú solidaritu a vymyká sa z bežnej
rodinnej spolupráce a prirodzenej bezplatnej opatery. V súdenej veci bolo preukázané, že rodičia
žalobkyne v 1.rade jej poskytujú sústavnú starostlivosť, keď aj zo znaleckého posudku MUDr. Tibora
Šagáta vyplynulo, že vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne v 1.rade, starostlivosť prípadne dohľad nad
jej zdravotným stavom musí byť poskytovaný nepretržite, pričom bez poskytovania tejto starostlivosti by

žalobkyňa v 1.rade nebola schopná prežiť. Je tiež nesporné, že škoda žalobkyne v 1.rade spočíva vo
vynútenej starostlivosti poskytovanej jej rodičmi, a to za účelom zachovania zdravia a života žalobkyne
v 1. rade. Predmetná škoda existuje práve z dôvodu protiprávneho konania škodcu, teda žalovaného.
Účelom poskytovania starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade je tiež zabrániť zhoršeniu jej zdravotného stavu,súčasne zabezpečiť stabilizáciu jej zdravotného stavu, prípadne zmiernenie dôsledkov jej zdravotného
postihnutia.

35. Právny zástupca žalobkyne v 1.rade zdôraznil, že je v rozpore s právom na rodinný život a
súkromie nútiť rodičov žalobkyne v 1.rade, že sa majú vzdať času s dieťaťom a toto trvalo umiestniť
do príslušného zariadenia s tým, že takéto náklady na starostlivosť zo strany intervenienta už budú
uhradené. S uvedeným konštatovaním sa odvolací súd plne stotožňuje. Skutočnosť, že žalobcovia v 2.
a 3. rade sami znášajú „bremeno“ starostlivosti o ťažko zdravotne postihnuté dieťa je ich rozhodnutím

(obdivuhodným) a v žiadnom prípade nemôžu byť nútení umiestniť žalobkyňu v 1.rade do sociálneho
zariadenia len z dôvodu prípadnej úhrady poplatkov v takomto zariadení zo strany škodcu. Starostlivosť,
ktorá je poskytovaná blízkymi osobami (rodičmi) nie je menej kvalifikovaná, ale naopak, poskytuje
žalobkyni omnoho priaznivejšie podmienky na stabilizáciu jej zdravotného stavu, pretože sa nachádza
v domácom prostredí s blízkymi osobami. Nakoniec aj samotný znalec MUDr. Tibor Šagát v znaleckom
posudku konštatuje : „ rodina zvláda ošetrovateľskú starostlivosť na takej úrovni a s takou láskou, akú

by maloletá A. nemohla získať k tomu vytvorených zariadeniach.“

36. Žalovaný a intervenient namietali aj rozsah poskytovanej starostlivosti o žalobkyňu 20 hodín denne,
keď poukazovali na to, že súčasťou osobnej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa (žalobkyňu v 1.rade)
sú aj úkony, ktoré vyplývajú z rodičovskej osobnej starostlivosti a žalobcovia nerozlišujú medzi takýmito

úkonmi bežnej rodičovskej starostlivosti o maloleté dieťa a mimoriadnou starostlivosťou o žalobkyňu v 1.
rade, zároveň sa žalobkyňa v 2. rade stará o ďalšie dve maloleté deti.
Pokiaľ išlo o vyčíslenie hodín poskytovanej starostlivosti žalobkyni v 1. rade, ktoré boli uplatnené
v počte 20 hodín denne, odvolací súd nemal dôvod spochybniť rozsah poskytovanej dennej starostlivosti
žalobcami v 2. a 3. rade. Žalobkyňa v 2. rade na odvolacom pojednávaní podrobne opísala jednotlivé

úkony osobnej a ošetrovateľskej starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade počas dňa aj noci, ktoré spočívajú
v nasledovnom: podávanie liekov, ranná hygiena (umývanie, krémovanie) výmena náplastí, výmena
štvorčekov pri tracheo- trubici a pri peg (dvakrát denne), klystír, pravidelné odsávanie, podávanie kyslíka
(podľa potreby, min. 2 krát denne), polohovanie každé dve hodiny, masírovanie (hodina denne), cvičenie
(dvakrát denne po hodine), výmena gázy na rukách medzi prstami, čistenie dutín, podávanie stravy

cez peg (5 krát denne), podávanie vody (každú hodinu), pri epileptickom záchvate podávanie injekcie,
plienkovanie, dezinfekcia a sterilizácia prístrojov (kyslík, odsávačka, čistička vzduchu, peg). Rozsah
ošetrovateľskej starostlivosti rodičov o maloletú vyplýva aj zo znaleckého posudku MUDr. Šagáta, ktorý
zároveň uviedol, že u maloletej A. ide o celodennú starostlivosť a táto nie je schopná prežiť bez
nepretržitej starostlivosti a monitorovania jej stavu.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na stanovisko Ústavného súdu ČR v Náleze sp.zn. I.ÚS 2930/13:
„Soud však musí vzít v úvahu i skutečnost, že tuto péči rodinní příslušníci často vykonávají na úkor
jiných ekonomických aktivit včetně zaměstnání, jak tomu je i v projednávaném případě. Referenčním
hlediskem zde spíše musí být počet hodin, za které by stěžovatel musel zaplatit profesionální asistenční
pomoci, kdyby si tuto na všechny potřebné úkony najmul.“(pozn. odvolacieho súdu : v danej veci boli

uplatnené náklady na starostlivosť v rozsahu 15 hodín denne v dôsledku poškodenia zdravia- ťažkého
poškodenia mozgu, pričom išlo o stredne ťažkú závislosť II. stupňa).
V rozsudku NS ČR sp.zn. 25 Cdo/1416/2020 sa riešil nárok žalobkyne na náhradu nákladov za
pravidelnú starostlivosť o žalobkyňu v rozsahu 16 hodín denne z dôvodu pripútania na invalidný vozík,
keď potrebuje nepretržitú asistenciu pri rôznych úkonoch bežnej dennej potreby, ktorú jej zabezpečuje

jej manžel.
V súdenej veci je poškodenie zdravia žalobkyne v 1. rade natoľko rozsiahle, že odvolací súd nemal
pochybnosť, že poskytovania starostlivosti o žalobkyňu v 1. rade v rozsahu 20 hodín denne je dôvodné.

37. Ďalšou zásadnou námietkou zo strany žalovaného a intervenienta bolo tvrdenie, že v danom prípade

nie je možné použiť na výpočet náhrady nákladov na liečenie titulom poskytovanej osobnej starostlivosti
žalobcami v 2. a 3. rade analogicky ust. § 22 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z.z., pretože tento nárok
sa nepriznáva vo vzťahu k rodičom postihnutej osoby, postihnutá osoba musí mať minimálne 6 rokov,
účel ako aj úkony osobnej asistencie v zmysle tohto zákona je úplne iný ako poskytovanie starostlivosti
žalobkyni v 1. rade.

Právnyzástupcažalobcovvtomtosmerepoukazovalnato,žeúkony,ktorévykonávajúrodičiažalobkyne
v 1.rade je možné analogicky podradiť pod výkon osobnej asistencie, z čoho nakoniec vychádzala aj
česká judikatúra, pričom uplatňovaná čiastka predstavuje sumu, ktorá by bola vynaložená v prípade
uzatvorenia zmluvy s osobným asistentom v zmysle § 23 zákona č. 447/2008 Z.z..38. K námietkam žalovaného a intervenienta, že žalobkyňa v 1.rade by nikdy nespĺňala podmienky na
príspevok na osobnú asistenciu v zmysle § 20 až 22 zákona č. 447/2008 Z.z. odvolací súd uvádza,

že uvedené tvrdenie je síce pravdivé, avšak súd nie je v pozícii ÚPSVaR a nerozhoduje o tom, či by
žalobkyňa tieto podmienky spĺňala. Nie je vhodné ani dôvodiť, že ide o akúsi analógiu s uvedeným
zákonom, ale skôr o zistenie primeraného rozsahu náhrady škody, za ktorú zodpovedá žalovaný.
Je nepochybné, že žalobcovia v tomto smere vychádzali z judikatúry Ústavného súdu ČR, kde tiež
spočiatku súdna prax nebola jednotná v rámci výšky poskytovanej náhrady (vychádzali z priemernej, či

minimálnej mzdy), avšak následne sa zjednotila v dôsledku spomenutej judikatúry (nález III.ÚS 4194/18,
nález I.ÚS 2930/13, nález I. ÚS 870/14). V náleze ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 664/19 zo dňa 27.04.2020
sa uvádza: „ Při určení výše náhrady nákladů na péči na základě minimální mzdy obecné soudy
postupovaly v rozporu s judikaturou Ústavního soudu, který použití minimální mzdy jako pomocného
vodítkavýslovněodmítl(jižcitovanýnálezsp.zn.I.ÚS2930/13)apřiformulacikritériíprostanovenívýše
náhrady nákladů na péči odkázal na příslušnou prováděcí vyhlášku k zákonu o sociálních službách (již

citovanénálezysp.zn.I.ÚS46/12aI.ÚS2930/13).Nalézacíaniodvolacísoudvyhláškuč.505/2006Sb.
vůbec nezohlednily. Jak konstatoval Nejvyšší soud, avšak bez jakéhokoli dopadu do rozhodnutí nižších
soudů, pokud by obecné soudy vyšly ze zjištěného skutkového stavu a ze sazby terénní pečovatelské
služby dle prováděcí vyhlášky (maximální výše úhrady činí dle § 5 odst. 2 vyhlášky 130 Kč za hodinu),
došly by k částce 64. 480 Kč měsíčně před odečtením příspěvku na péči. Obecné soudy však vyšly

z částky tvořící minimální mzdu v rozhodné době, a to nikoli z hodinové minimální mzdy, ale toliko
z paušální částky 8 000 Kč (krát 2), která předpokládá čtyřicetihodinový pracovní týden. Po odečtení
příspěvkunapéčičiníkonečnáčástka12000Kč,cožjeméněnežpětinačástky,kterébysestěžovatelce
dostalo v případě postupu podle zmíněné vyhlášky.

39. V náleze I.ÚS 2930/13 Ústavný súd ČR uvádza: V případě, že tuto péči poskytuje osoba blízká, je
při výpočtu výše nákladů nutné respektovat judikaturu Nejvyššího soudu a vycházet z částky, kterou by
poškozená osoba zaplatila za odborné pečovatelské služby.
V následném řízení je na odvolacím soudě, aby stanovil odpovídající výši vzniklé škody s ohledem na
principy vyjádřené v tomto nálezu. Přitom musí vycházet z výše úhrady za poskytování pečovatelské

služby podle § 6 odst. 2 písm. a) vyhlášky Ministerstva práce a sociálních věcí č. 505/2006 Sb., kterou
se provádějí některé ustanovení zákona o sociálních službách.

40. Je potrebné zdôrazniť, že poskytovanie starostlivosti žalobkyni v 1.rade až do 1.7.2022 nebolo
hradené zo sociálneho zabezpečenia žiadnym spôsobom v uplatnenom období a príspevky na

stravovanie, ošatenie a benzín (v celkovej výške 77 eur mesačne) nemôžu kompenzovať starostlivosť
o žalobkyňu v 1.rade. V situácii, že je potrebné určiť hodnotu poskytovanej špecifickej starostlivosti
žalobkyni v 1.rade možno vychádzať iba z ustanovení zákona, ktorý najbližšie zohľadňuje a ohodnocuje
úkony tejto starostlivosti. Ako už bolo uvedené vyššie, právny zástupca žalobcov vychádzal z ustanovení
týkajúcich sa peňažného príspevku na osobnú asistenciu.

41. Zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
v § 14 uvádza druhy odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na kompenzáciu, kde
patrí odkázanosť na osobnú asistenciu, opatrovanie alebo sociálnu službu .
Podľa § 14 ods. 3, fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na osobnú asistenciu,

ak je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby pri činnostiach uvedených v prílohe číslo 4 a osobnou
asistenciousadosiahneúčelustanovenýv§20ods.2.Prílohačíslo4obsahujezoznamčinnostínaúčely
určenia rozsahu potrebnej osobnej asistencie kde je napríklad zahrnuté polohovanie, osobná hygiena,
vyprázdňovanie čriev a mechúra, obliekanie, príprava jedla, podávanie jedla, podávanie liekov, pomoc
pri domácich prácach, písanie, čítanie, dohľad, pomoc pri akútnom ochorení atď. V zmysle § 22 ods. 2 je

peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od šiestich toho roku veku fyzickej
osobe s ťažkým zdravotným postihnutím v zmysle odseku 4 nemožno poskytovať okrem iných osôb
blízkym osobám. Podľa odseku 9 je sadzba na jednu hodinu osobnej asistencie 4,18 eur. Podľa § 20
ods. 2 je účelom osobnej asistencie aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti, vykonávaní pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít

a voľnočasových aktivít.
Podľa § 14 ods. 4, fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na opatrovanie, ak
stupeň jej odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby je V. alebo VI. podľa osobitného predpisu. Podľa
§ 40 ods. 1, ak fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila 6 rokov veku a je podľakomplexného posudku vypracovaného podľa § 15 ods. 1 odkázaná na opatrovanie, osobne opatruje
fyzická osoba uvedená v odsekoch 3 a 4, možno fyzickej osobe, ktorá opatruje poskytnúť peňažný
príspevok na opatrovanie. V zmysle odseku 3 je možné príspevok na opatrovanie poskytnúť aj blízkej

osobe. Od 1.7.2021 je výška príspevku 508,44 eur mesačne, ktorý je možno zvýšiť o 100 eur mesačne,
ak fyzická osoba, ktorá vykonáva opatrovanie nemá v čase opatrovania príjem zo zamestnania alebo
nepoberá dávky dôchodkového poistenia.

42. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade by až po dosiahnutí šiesteho

roku veku žalobkyne v 1.rade spĺňala zákonné podmienky na získanie príspevku na opatrovanie,
ktorý by však bol vo výške cca 608 eur mesačne. Tento príspevok nemôže byť poskytnutý, ak sa
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje týždenná pobytová sociálna služba alebo
celoročná sociálna pobytová služba (§ 40 ods. 20 zákon č. 447/2008 Z.z.). Napriek tomu, ak by
jej aj tento príspevok bol poskytnutý pred dovŕšením 6 rokov, jeho výška nemôže v celom rozsahu
zohľadniť náhradu na poskytnutie špecifickej starostlivosti žalobkyni v 1.rade, pretože táto si vyžaduje

osobitné znalosti a zaškolenie osoby, ktorá by takúto opateru žalobkyni v 1.rade vedela poskytovať.
Odvolaciemu súdu sa za účelom stanovenia primeranej výšky náhrady za poskytovanú starostlivosť
javí ako najbližšia a najprimeranejšia právna úprava týkajúca sa poskytovania peňažného príspevku
na osobnú asistenciu. Ako už bolo uvedené v prílohe č. 4 je uvedený zoznam činností týkajúcich sa
osobnej asistencie, pričom žalobkyňa v 1.rade si vyžaduje poskytnutie osobnej asistencie pri všetkých

vymenovaných samoobslužných úkonoch, avšak nielen pri nich, ale aj poskytnutie ošetrovateľskej
starostlivosti a zabezpečenia dohľadu 24 hodín 7 dní v týždni. Je preto možno zhodnotiť, že hodinová
sadzba osobnej asistencie vo výške 4,18 eur (resp. 3,82 eur) nie je vôbec neprimeraná, naopak
poskytovanie úkonov v rámci starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade je podstatne širšie a náročnejšie ako
poskytovanie osobnej asistencie podľa uvedeného zoznamu, keď potrebná starostlivosť je v tomto

prípade poskytovaná aj v noci (kŕmenie, polohovanie, odsávanie).
Argumentačné námietky žalovaného a intervenienta, že aplikácia ustanovení o osobnej asistencii len
s poukazom na určenie výšky nároku žalobkyne v 1.rade bez ohľadu na to, že účel uvedeného
kompenzačného príspevku v zmysle § 20 zákona 447/2008 Z.z. je úplne iný a príspevok je
poskytovaný za úplne odlišné úkony osobného asistenta, akými zdôvodňuje svoj nárok žalobkyňa

v 1.rade, nepovažoval odvolací súd za opodstatnené, pretože ako už bolo uvedené, súd nerozhoduje
o priznaní tohto peňažného príspevku, ale posudzuje najprimeranejší spôsob ohodnotenia nákladov za
poskytovanú starostlivosť žalobcami v 2. a 3.rade. Iným vhodným spôsobom vyčíslenia výšky účelných
nákladov za poskytnutú starostlivosť žalobkyni v 1.rade by mohla byť aj hodinová mzda praktickej
zdravotnej sestry, ktorá by však podstatne prevyšovala sadzbu osobnej asistencie 4,18 eur za hodinu.

43. Ako už bolo uvedené, citovaná česká judikatúra vychádza z výšky úhrady za poskytovanie
„pečovatelské služby“ podľa § 6 odst. 2 písm. a) vyhlášky Ministerstva práce a sociálnych vecí č.
505/2006 Sb. Podľa tejto vyhlášky má nárok na príspevok osoba uvedená v § 4 ods. 1, ktorá z dôvodu
dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu potrebuje pomoc inej fyzickej osoby pri zvládaní základných

životnýchpotriebvrozsahustanovenomstupňomzávislostipodľa§8.Podľa§6odst.2písm.a)vyhlášky
č. 505/2006 Sb., maximálna výška za poskytnutie takejto služby je suma 145 Kč za hodinu, ak sa
služba poskytuje osobe v rozsahu vyššom ako 80 hodín mesačne. Uvedená suma 145 Kč v prepočte
5,70 eura sa najviac približuje sume hodinovej sadzby osobnej asistencie podľa zákona č. 447/2008
Z.z. (4,18 eur). V § 6 ods. 1 vyhlášky č. 505/2006 Sb. sú vymenované základné úkony tejto služby,

ktoré spočívajú v samoobslužných úkonoch, príprave či dovoze stravy, pomoc pri zabezpečení chodu
domácnosti, sprostredkovanie kontaktu so spoločenským prostredím, teda ide o obdobné úkony ako tie,
ktoré sú upravené v prílohe č. 4 k zákonu č. 447/2008 Z.z. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že
zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia,
poznávprípadeodkázanostifyzickejosobysťažkýmzdravotnýmpostihnutímlenodkázanosťnaosobnú

asistenciu, opatrovanie alebo sociálnu službu .

44. Vzhľadom k vyššie uvedenému sa odvolací súd stotožnil s požadovanou výškou náhrady nákladov
za poskytnutú starostlivosť žalobkyni v 1.rade, pretože stanovenú hodinovú sadzbu osobnej asistencie
považoval za primeranú a obsahom najbližšie k forme poskytovanej starostlivosti žalobcami v 2.a

3.rade. Poukazujúc na množstvo vymenovaných úkonov starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade, je tiež
nesporné, že je potrebná sústavná prítomnosť osoby (žalobkyne v 2.rade alebo žalobcu v 3.rade), ktorá
jejtútostarostlivosťzabezpečuje.Navyšezožalobcamivymenovanýchúkonovstarostlivostiožalobkyňu
v1.rade vyplýva,ženejdelenobežnéúkonytýkajúcesasamoobslužnosti,aleajoúkony,ktorézahŕňajúošetrovateľskú starostlivosť, a na ktorú museli byť rodičia žalobkyne v 1.rade zaškolení. Zistený rozsah
vykonávaných úkonov, ich časová náročnosť, ktoré nesporne presahujú rámec bežnej rodinnej solidarity
možno ohodnotiť minimálne výškou hodinovej sadzby osobnej asistencie v sume 4,18 eur (resp. 3,82

eur). Je potrebné dodať, že žalobkyňa v 2.rade vykonáva túto starostlivosť na úkor iných aktivít, a to či
už možnosti zamestnania, keďže je vyradená z pracovného procesu, a spolu so žalobcom v 3.rade bez
možnosti trávenia spoločného voľného času s rodinou či záujmovými aktivitami.

45. K stanoveniu výšky náhrady nákladov na starostlivosť o poškodenú osobu odvolací súd poukazuje

aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 Cdo 1904/2021, zo dňa 10.11. 2021: „Úvaha soudu
ve smyslu § 136 o. s. ř. o kompenzaci za péči poskytovanou blízkou osobou odvíjející se od úplaty,
jíž by konkrétní poškozená osoba musela platit za zajištění potřebné péče profesionální pečovatelské
službě, by měla být podložena alespoň rámcovým zjištěním úkonů ve smyslu výčtu ve vyhlášce č.
505/2006 Sb., které si nad rámec běžné rodinné solidarity žádá péče o konkrétního poškozeného, jejich
časové náročnosti a ceny, kterou by si za jejich provedení v daném místě a čase účtovala pečovatelská

služba. Jinak vyjádřeno, lze vyjít z předpokládatelného přibližného obsahu eventuální smlouvy mezi
poškozeným a poskytovatelem služby ve smyslu § 75 zákona č. 108/2006 Sb. a na ni navazujícího
vyúčtování. Jedním z příhodných vodítek přitom mohou být i ceníky služeb, jimiž pečovatelské služby
deklarují svou nabídku a stanoví výši úplaty požadované za jednotlivé úkony. Volná úvaha soudu pak
dává mimoto prostor pro zohlednění případných dalších specifik poskytované péči, jejichž opomenutí

by mohlo činit přiznanou sumu neadekvátní.“

46. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhov na vykonanie dokazovania na odvolacom pojednávaní, odvolací
súd zastal názor, že ich vykonanie nie je dôvodné. Právny zástupca žalobcov navrhol doplniť
dokazovanie ohliadkou žalobkyne v 1.rade z dôvodu zistenia rozsahu poskytovanej starostlivosti a

intervenientnavrholzvážiťvyžiadanierozhodnutiaopriznaníkompenzačnéhopríspevkunaopatrovanie,
z ktorého by mohol vyplývať rozsah poskytovanej starostlivosti. Uvedené návrhy na doplnenie
dokazovania nepovažoval odvolací súd za potrebné vykonať, keď rozsah ošetrovateľských úkonov
okrem výpovede žalobcov vyplýva aj zo znaleckého posudku MUDr. Šagáta, ako aj potreba sústavnej
starostlivosti a dohľadu nad zdravotným stavom žalobkyne v 1.rade v rozsahu 24 hodín 7 dní v týždni.

Navyše na detailné posúdenie rozsahu starostlivosti o žalobkyňu v 1.rade by tzv. vzhliadnutie žalobkyne
v 1.rade muselo trvať aspoň 10 hodín.

47. Žalobkyňa v 1.rade si uplatnila za obdobie od 01.09.2018 do 30.06.2019 sumu 14 821,60 eur (3,82
eur za hodinu x 20 hodín denne) a za obdobie od 01.07.2019 do 31.08.2020 si uplatnila sumu 29 845,20

eur (4,18 eur za hodinu x 20 hodín denne), teda celkovo sumu 44 666,80 eur. Za toto obdobie bola
žalobkyňa 188 dní v zariadení KREATÍV (118 dní do 30.06.2019), za ktoré dni si hodinovú sadzbu
neuplatňovala. Za ďalšie obdobie od 08.09.2020 do 08.09.2022 (730 dní x 20 hodín x 4,18 eur) si
žalobkyňa v 1.rade uplatnila sumu 61 028 eur s príslušenstvom, pričom v zariadení KREATÍV nebola
ani jeden deň.

48.Pokiaľideonárokzaobdobieod01.09.2018do30.06.2019,kdehodinovásadzbaosobnejasistencie
bola zákonom (§ 22 ods. 9) stanovená na sumu 3,82 eura, celkovo išlo o 10 mesiacov, teda 303 dní, od
ktorých bolo potrebné odpočítať 118 dní počas ktorých bola žalobkyňa v 1. rade v zariadení KREATÍV.
Ide o 185 dní x 20 hodín = 3700 hodín x 3,82 eura = 14 134 eur. Za nasledujúce obdobie od 01.07.2019

do 31.08.2020, v ktorom už hodinová sadzba osobnej asistencie bola stanovená na sumu 4,18 eur, ide
o 14 mesiacov a presne 428 dní. Počas tohto obdobia bola žalobkyňa v 1.rade v zariadení KREATÍV
70 dní, potom celkovo predstavuje starostlivosť v tomto období 358 dní. V tomto období navyše bola
žalobkyňa v 1.rade hospitalizovaná u žalovaného celkovo 20 dní.
Odvolací súd v tomto smere prihliadol na námietku žalovaného, že žalobcovia v 2. a 3.rade počas

hospitalizácií žalobkyne v 1.rade tejto neposkytovali starostlivosť. Táto námietka je dôvodná, pretože je
nesporné, že počas hospitalizácií žalobkyne v 1. rade bola starostlivosť o ňu poskytovaná samotným
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (nemocnicou). Z výsluchu žalobkyne v 2.rade vyplynulo, že aj
v čase hospitalizácie žalobkyne v 1.rade je jeden z rodičov prítomný v nemocnici. Odvolací súd v tomto
smere zdôrazňuje , že § 449 ods. 1 uvádza, že sa uhrádzajú účelné náklady spojené s liečením.

Vzhľadom na systém zdravotného zabezpečenia preto pôjde o náklady, ktoré neboli hradené zo
zdravotného poistenia poškodeného. V prípade hospitalizácií sa však presúva starostlivosť o žalobkyňu
v 1.rade zo žalobcov v 2. a 3.rade na poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý znáša náklady
týkajúce sa starostlivosti. Je potrebné preto konštatovať, že starostlivosť je poskytovaná samotnýmzdravotníckym zariadením, ktoré musí zabezpečiť potrebný rozsah ošetrovateľskej aj zdravotníckej
starostlivosti. Prítomnosť jedného z rodičov pri žalobkyni v 1.rade je dobrovoľná a nemožno hradiť
náklady za poskytnutú starostlivosť kryté zo zdravotného poistenia duplicitne, teda aj zo strany škodcu.

Rovnaký záver platí aj v prípade nenárokovania si nákladov za starostlivosť v období, keď žalobkyňa
v1.radebolaumiestnenávZSSKREATÍVatiežbyrodičiažalobkynev1.rademohliprinejtráviťniekoľko
hodín denne. Odvolací súd preto nepovažoval nárok žalobkyni v 1.rade za obdobie jej hospitalizácií
v zdravotníckom zariadení za dôvodný. V nadväznosti na uvedené bola potom žalobkyni v 1.rade
poskytovaná starostlivosť rodičmi v rozsahu 338 dní, čo predstavuje 6760 hodín x 4,18 eur = 28 256,80

eur. Celkovo potom žalobkyni v 1.rade za obdobie od 01.09.2018 do 31.08.2020 patrí suma 42 390,80
eur.

49. Za ďalšie obdobie od 08.09.2020 do 08.09.2022 si žalobkyňa v 1.rade uplatnila sumu 61 028
eur s príslušenstvom (730 dní x 20 hodín x 4,18 eur). Z dokazovania vyplynulo, že v tomto období
nebola v zariadení KREATÍV, avšak bola hospitalizovaná v nemocnici 128 dní a od 01.07.2022 poberala

žalobkyňa v 2.rade príspevok na opatrovanie (2 mesiace a 8 dní) vo výške 625,65 eur. Z celkového
rozsahu 730 dní je potrebné odpočítať 128 dní hospitalizácie, čo predstavuje 602 dní, teda 12 040
hodín x 4,18 eur = 50 327,20 eur. Z tejto sumy je potrebné tiež odpočítať výšku opatrovateľského
príspevku za uvedené dva mesiace a 8 dní, čo predstavuje sumu 1 418,23 eura (2 x 625,65 +166,93).
Výsledná suma za obdobie od 08.09.2020 do 08.09.2022 je potom 48 908,97 eur. Celková suma titulom

účelných nákladov spojených s liečením za starostlivosť poskytovanú žalobcami v 2. a 3. rade, ktorá
patrí žalobkyni v 1. rade je suma 91 299,77 eur.

50. Pokiaľ ide o odpočítanie kompenzačného príspevku sociálnej služby v zmysle zákona č. 447/2008
Z.z. od vypočítanej výšky náhrady nákladov za poskytovanie osobnej a ošetrovateľskej starostlivosti

žalobkyni v 1.rade v tomto smere odvolací súd poukazuje opätovne na českú judikatúru, a to najmä na
nález Ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 4194/18 zo dňa 28.1.2020 a nález sp.zn. I.ÚS 2930/13, z ktorých
vyplýva, že ak sú náklady na poskytovanú starostlivosť poškodenému hradené v určitom rozsahu zo
strany štátu sociálnou dávkou, v tomto rozsahu nemôže poškodenému vzniknúť škoda.
Odvolací soud pak správně uzavřel, že příspěvek na péči je poskytován právě na ten účel, na který se

žalobkyně domáhá odškodnění, takže v tom rozsahu, v němž jsou jí náklady léčení hrazeny dávkou
od státu, jí nemohla vzniknout skutečná škoda. Protože pak občanský zákoník v některých případech
výslovně zohledňuje sociální dávky, které poškozená osoba pobírá od státu (§ 447 nebo § 448 obč.
zák.), odečet příspěvku na péči nemůže být v rozporu s principy, na kterých stojí úprava náhrady újmy
na zdraví.

51. K námietke žalovaného, ktorý poukazoval na to, že žalobcom bola kompenzovaná škoda spôsobená
na zdraví žalobkyne v 1.rade zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj priznaním
nemajetkovej ujmy v mimoriadnej výške, odvolací súd uvádza, že náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia kompenzuje ujmu poškodeného za to, že došlo k vyradeniu poškodeného zo spoločenského,

osobného rodinného a pracovného života a spolu s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy ide
o odškodnenie tzv. nemajetkového charakteru škody v peniazoch.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 : „platná právna úprava dôsledne
rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl.

OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti
predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej
prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá
absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení

výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať
(nemožno presne zistiť skutočnú ujmu)“ .
Súdna prax ďalej zaujala stanovisko, podľa ktorého uplatnenie práva na ochranu osobnosti nesupluje,
resp. nedoplňuje ani nerozširuje rozsah náhrady škody podľa ustanovenia § 422 a nasl. OZ, pretože
ide o „zcela svébytné a samostatné nároky podmíněné rozrůzněnou sférou ochrany, kterou poskytuje

občanský zákoník“ (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 30 Cdo 154/2004).

52. S poukazom na uvedené odvolací súd uvádza, že priznanie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1.rade nijako nenahrádza úplne odlišný nárok žalobkynev 1.rade na účelne vynaložené náklady za vynútené ošetrovanie a starostlivosť, ktorý nárok predstavuje
ujmu majetkového charakteru.

53. Odvolací súd potom zmenil výrok IX. napadnutého rozsudku tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni v 1. rade sumu 91 299,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
42 390,80 eur odo dňa 27.10.2020 do zaplatenia a s 5,5 % úrokom z omeškania ročne a zo sumy
48 908,97 eur od 14.10.2022 do zaplatenia. Keďže sa žalovaný nesporne dostal do omeškania, súd
priznal žalobkyni v 1.rade úroky z omeškania zo sumy 42390,80 eur odo dňa 27.10.2020, teda odo

dňa nasledujúceho ako bolo doručené uznesenie o rozšírení žaloby žalovanému aj intervenientovi.
Úroky z omeškania zo sumy 48 908,97 eur boli priznané od 14.10.2022, teda dňa nasledujúceho ako
sa dozvedeli o uvedenom rozšírení nároku žalobkyne v 1.rade, pričom súd prvej inštancie tento deň
špecifikoval aj v uznesení o pripustení rozšírenia petitu. Výška úrokov z omeškania bola určená správne
v zmysle nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Vo zvyšku, t. j. v sume 14 395,03 eura s príslušenstvom
odvolací súd žalobu žalobkyne v 1. rade zamietol.

54. V neposlednom rade sa odvolací súd zaoberal aj námietkou týkajúcou sa aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v 1.rade v časti jej nároku na náhradu za starostlivosť poskytovanú blízkymi osobami, pričom
odvolací súd zastal názor, že táto je daná. Nárok na náhradu liečenia aj pokiaľ ide extenzívny výklad ust.
§ 449 ods. 1 OZ, patrí práve poškodenej osobe v rozsahu účelne vynaložených nákladov na liečenie. Ak

poskytuje starostlivosť o poškodeného blízka osoba a táto starostlivosť presahuje bežnú a štandardnú
úroveň rodinnej spolupráce a starostlivosti, prináleží nárok na náhradu priamo poškodenému bez ohľadu
na to, že ide o bezodplatné poskytovanie starostlivosti. V tomto smere odvolací súd poukazuje na
rozsudok NS ČR sp.zn. 25Cdo 1250/2016, ako aj rozsudok NS ČR sp.zn 25 Cdo 786/2016, z ktorého
vyplýva : „Lze tedy shrnout, že jak podle původní ustálené judikatury Nejvyššího soudu, tak podle

posledně citovaného nálezu Ústavního soudu, nárok na náhradu nákladů léčení (míněno v jeho širším
pojetí) ve smyslu § 449 odst. 1 obč. zák. náleží osobě trvale poškozené na zdraví v rozsahu účelně
vynaložených výdajů na zajištění léčení či jiné potřebné péče, pokud není hrazena ze systému veřejného
zdravotního pojištění, případně z jiných veřejných zdrojů. V případě, že takové náklady za poškozeného
vynaloží (zaplatí) někdo jiný, tj. třetí osoba, má sama právo požadovat jejich náhradu po škůdci (§

449 odst. 3 obč. zák.). Poskytne-li ovšem potřebnou pomoc vlastní osobní péčí o poškozeného či jeho
domácnost třetí osoba, nemůže požadovat odměnu za vykonané činnosti, neboť ji zákon nepřiznává.
Jestliže vzhledem k nesoběstačnosti poškozeného potřebný rozsah domácích prací a celkové výpomoci
ze strany osoby blízké přesahuje běžnou a standardní úroveň rodinné spolupráce a solidarity, náleží
nárok na náhradu přímo samotnému poškozenému bez ohledu na to, zda případně vypomáhající členy

rodiny nějak honoroval.

55.Odvolacísúdpredmetnýnárokpriznalžalobkyniv1.rade,pretožehopovažovalzadôvodnývzmysle
vyššie uvedených záverov a zároveň poukazujúc na judikatúru najvyšších súdnych autorít v Českej
republike, s ktorou sa stotožnil, aj keď tieto rozhodnutia nepredstavujú ustálenú súdnu prax súdov SR.

Je však potrebné dodať, že aj Najvyšší súd SR pravidelne poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČR, či Ústavného súdu ČR a prijaté závery v ich rozhodovacej praxi.

56. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 2 CSP dvomi výrokmi, a to osobitne vo vzťahu k nárokom žalobcov v 2. a 3. rade

a osobitne k žalobkyni v 1. rade. Nárok žalobcov v 2. a 3. rade spočíval v celkovej sume 24 964,66 eur
(3850,98 +2199,64+ 9214,26+ 2338,58+ 7361,20). Žalobcom v 2. a 3.rade bola nad rozsah zastavenia
konania priznaná suma 112,20 eur s príslušenstvom a suma 4561,20 eura s príslušenstvom. Zároveň
v časti zastavenia konania v celkovej sume 17 354,82 eura v dôsledku dodatočných úhrad zo strany
intervenienta mali žalobcovia v 2. a 3. rade procesný úspech v zmysle § 256 ods. 1 CSP, pretože

zastavenie konania zavinila strana žalovaného. Celkový nárok žalobcov predstavoval sumu 24 964,66
eura, pričom žalobcovia nemali úspech čo do sumy 2800 eur s príslušenstvom a sumy 41,41 eura
s príslušenstvom a uvedené predstavuje 11,40 % (2841,41 eura zo sumy 24 964,66 eura), ich úspech
potompredstavoval88,60%.Celkovýčistýúspechžalobcovv2.a3.radeje77,20%.Odvolacísúdpreto
žalobcom v 2. až 3. rade priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,20 %.

57. O trovách konania vo vzťahu k nároku žalobkyni v 1.rade odvolací súd rozhodol tak, že žalobkyni v
1. rade priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 84 %. Žalobkyňa v 1. rade si
žalobou uplatnila celkovú sumu 105 694,80 eura s príslušenstvom (44 666,80+61 028) a odvolací súdjej priznal sumu 91 299,77 eura s príslušenstvom. Žalobkyňa v 1.rade tak nemala úspech čo do sumy
14 395,03 eura s príslušenstvom, čo predstavuje 13,60 % a úspešná bola v rozsahu 86,40 %, potom
jej čistý úspech činil 72,80 %.

58. Pokiaľ ide o náhradu znalečného, zo spisu vyplynulo, že intervenient zložil v priebehu konania
preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 1500 eur (čl. 1089). Uznesením na čl. 1185 súd
priznal znalcovi H. D. C. znalečné vo výške 2026,04 eur, pričom suma 1500 eur bola zo zloženého
preddavku a suma 526,04 eura z rozpočtových prostriedkov súdu. Neuhradené trovy štátu potom

predstavovali sumu 526,04 eura. Odvolací súd sa plne stotožnil s argumentáciou žalobcov v odvolaní,
keď predmetným znaleckým posudkom bol preukázaný nárok žalobcov, teda títo boli v danej časti
konania úspešní a práve z dôvodu úhrady posudkom preukazovaných nárokov vzali žalobu čiastočne
späť. S poukazom na procesný úspech žalobcov v zastavenej časti odvolací súd rozhodol o znalečnom
tak, že štátu priznal nárok na náhradu znalečného proti žalovanému.

59. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcov bolo
v prevažnej miere dôvodné, pričom súd prvej inštancie nesprávne zistil i posúdil skutkový stav a zároveň
dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
len v zamietajúcom výroku VIII., a to v časti zamietnutia sumy 41,41 eura s príslušenstvom a v časti
zamietnutia sumy 2800 eur s príslušenstvom s poukazom na § 387 ods. 1 CSP. Vo zvyšku odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto
rozhodnutia.

60. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).