Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200175
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5022200175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka,PhD.(sudcaspravodajca)ačlenovsenátuJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,LL.M.aJUDr.Martina
Tisa, v právnej veci žalobcu: Detektívna informačná služba, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51,
Žilina, IČO: 36 385 832, právne zastúpený: JUDr. Anna Mozolíková, advokátka, so sídlom Palárikova
1449, Čadca, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, IČO: 00
166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/2437 zo dňa 31.
januára 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici,
č. k. ZA-30S/71/2022-116 zo dňa 9. novembra 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým
rozsudkom zo dňa 9. novembra 2023, č. k. ZA-30S/71/2022-116 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)

žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/2437 zo dňa 31.
januára 2022 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný (ďalej
len „žalovaný“ alebo „druhostupňový správny orgán“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Inšpektorátu práce Žilina (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 308/2021-IZA-2.3/pok/R/T zo dňa
2. decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
2.Prvostupňovýmrozhodnutímprvostupňovýsprávnyorgánpodľa§7ods.3písm.i)zákonač.125/2006
Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom

zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 125/2006 Z. z.“), v spojení s § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. a § 46 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, uložil žalobcovi
pokutu vo výške 1.000,- Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods.
1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. Konkrétne išlo zo strany žalobcu o porušenie povinností
podľa § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákonník práce“ alebo „ZP“), teda povinnosti zamestnávateľa priradiť každému pracovnému miestu

stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti práce uvedenými v Prílohe č. 1 zákonníka práce
podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje a povinnosti poskytnúť
zamestnancovi mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti
práce príslušného pracovného miesta. Prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca dohodnutý druhpráce „strážna služba na základe smerníc pre strážnu službu“, ktorá bola zmenená dodatkami k
pracovným zmluvám zamestnancov žalobcu na „preventívne pôsobenie na objekte pri ochrane majetku
a v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo priestupku urýchlene volať svojmu vedúcemu, ktorý

urobí opatrenia, pracovník bude bez bezpečnostných prostriedkov a bez hmotnej zodpovednosti“,
počas celého výkonu inšpekcie, ako aj počas správneho konania žiadnym spôsobom nenamietal. Ďalej
uviedol, že zamestnanci žalobcu (H. J., Z. U., J. R., ďalej taktiež „zamestnanci žalobcu“ alebo „dotknutí
zamestnanci“) vykonávali strážnu službu podľa zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti
súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti)

(ďalej taktiež „zákon č. 473/2005 Z. z.“), na výkon ktorej je predpokladom splnenie podmienok
odbornej spôsobilosti. Z uvedeného prvostupňový správny orgán vyvodil, že žalobca nesprávne priradil
pracovným miestam svojich zamestnancov prvý stupeň náročnosti práce, keď zamestnanci podľa
najnáročnejšej pracovnej činnosti vykonávajú práce týkajúce sa zabezpečenia ochrany majetku, na
výkon ktorej je potrebná aj odborná spôsobilosť podľa § 16 zákona č. 473/2005 Z. z. Vychádzajúc z
rozdielnej výšky koeficientov minimálnej mzdy pre prvý a druhý stupeň náročnosti pracovného miesta

následne konštatoval porušenie povinnosti podľa § 120 ods. 3 ZP.
3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Toto rozhodnutie žalovaný v podstatnom odôvodnil
tým, že konštatoval, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca porušil
ustanovenia § 120 ods. 1, 3 a 4 zákonníka práce tým, že žalobca pracovné miesta svojich zamestnancov

zaradil do prvého stupňa náročnosti práce a neposkytol zamestnancom doplatok v sume rozdielu medzi
dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci
pracovnému miestu. Dôvodil, že zamestnanci žalobcu podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti v rámci
druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve vykonávajú práce týkajúce sa zabezpečenia ochrany
majetku, na výkon ktorej je potrebná aj ich odborná spôsobilosť, vykonávajú práce charakterizujúce

výkon ucelených obslužných rutinných odborných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných
prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, ktorým prislúcha druhý stupeň náročnosti
podľa § 120 ods. 3 zákonníka práce a jeho Prílohy č. 1. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2Asan/12/2019. Ďalej konštatoval, že porušenie
zákonníka práce zistené inšpekciou práce patrí medzi správne delikty právnickej osoby postihované bez

ohľadu na zavinenie (ide o tzv. objektívnu zodpovednosť), pri ktorej orgán verejnej správy preukazuje iba
porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie. Následne uzavrel, že sankcia
vo výške 1.000,- Eur je primeraná a plní hlavne preventívnu funkciu.
4.Žalobcasasprávnoužaloboudomáhal,abysprávnysúdzrušilpreskúmavanérozhodnutiežalovaného
spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové

prejednanie a rozhodnutie. V podstatnom dôvodil, že (i) nedostal pred rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu, spolu s oznámením o začatí správneho konania, všetky tam citované podklady pre
rozhodnutie, čím malo byť porušené jeho základné právo na spravodlivý proces; (ii) konštatoval, že
administratívny spis vo veciach správneho trestania musí byť zažurnalizovaný ako vyšetrovací spis v
trestnom konaní; (iii) namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami a

žalobca nedostal na svoje odvolacie argumenty odpoveď; (iv) ďalej namietal, že výrok prvostupňového
rozhodnutianiejejednoznačný.Uviedol,žepreskúmavanérozhodnutieakoajprvostupňovérozhodnutie
je založené len na formálnom posudzovaní predložených dokladov; (v) zdôraznil, že vo veciach
správneho trestania sú nároky na rozhodnutie vyššie, ako je tomu pri ostatných rozhodnutiach orgánov
verejnej správy argumentujúc, že prvostupňový správny orgán, ani žalovaný, neidentifikovali konkrétnu

pracovnú činnosť u každého menovaného zamestnanca, ktorú reálne vykonával a ktorá patrí do druhého
stupňa náročnosti práce; (vi) následne uzavrel, že preskúmavané rozhodnutie je vecne nesprávne, bez
faktického podkladu, nepreskúmateľné a nezákonné.
5. Správny súd (po opise priebehu správneho konania, rozhodnutí správnych orgánov, správnej žaloby
a vyjadrenia žalovaného k nej a po citácii aplikovaných právnych noriem) v podstatnom napadnutý

rozsudok odôvodnil tým, že (i) posúdil správnu žalobu žalobcu ako správnu žalobu vo veciach
správneho trestania; (ii) odkazujúc na § 32 ods. 1 správneho poriadku a § 19 zákona č. 125/2006 Z.
z. konštatoval, že inšpekciou práce boli u žalobcu zistené porušenia právnych predpisov (zákonníka
práce),ktorébolizdokumentovanévProtokoleovýsledkuinšpekciepráceč.IZA-34-54-2.3/P-B24,25-21
zo dňa 12. júla 2021 (ďalej taktiež „protokol“); ktorý protokol a Dodatok č. 1 k protokolu obsahuje

sumár zistených skutkových okolností, ako aj vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu aj
uvedenie úvah, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov v nadväznosti na použitie právnych predpisov, podľa
ktorých orgán verejnej správy postupoval; (iii) uviedol, že v protokole sú opísané všetky skutočnosti
zistené z vykonaných dôkazov; (iv) následne konštatoval, že náležitému zisteniu skutkového stavuzodpovedá zistenie obsahu pracovných činností z pracovnej zmluvy (keď platí, že vykonávané pracovné
činnosti majú zodpovedať obsahu pracovnej zmluvy), ako aj evidencii služieb. Dôvodil, že žalovaný a
prvostupňový správny orgán skutkový stav zistili z obsahu pracovných zmlúv, evidencie pracovného

času, ďalej z výplatných lístkov, mzdových listov a knihy „Evidencia služieb“, a preto správny súd takýto
postup považuje za dostatočný; (v) ďalej uviedol, že „Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že pre zaradenie
zamestnanca - pre určenie stupňa náročnosti práce, nie je rozhodujúci a určujúci dohodnutý druh práce
v pracovnej zmluve, ale konkrétne reálne vykonávané pracovné činnosti konkrétneho zamestnanca na
danom pracovnom mieste.“; (vi) poukazujúc na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2011 z 31.

júla 2012 konštatoval, že „V prejednávanej veci obsah pracovnej zmluvy v spojení so skutočnosťou,
že žalobca ako zamestnávateľ dohodol pracovný pomer so svojimi zamestnancami ako poskytovateľ
strážnej služby na danom objekte (v objekte spoločnosti eliastech s.r.o.) podľa názoru správneho súdu
dopĺňa záver o správnej interpretácii druhu práce a pracovnej činnosti orgánmi verejnej správy, a to
pracovných činností zodpovedajúcich strážnej službe v zmysle ustanovení zákona č. 473/2005 Z. z.
(strážna služba je definovaná ako ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, ochrana majetku

na inom než verejne prístupnom mieste, ochrana prepravy majetku a osoby, monitorovanie pohybu
a konania osoby v chránenom objekte), teda nielen činností informačných. Ak žalobca uzavrel so
zamestnancami pracovné zmluvy s vymedzením druhu práce (pôsobenie pri ochrane majetku), ktorý
zjavne vychádza z ustanovení zákona č. 473/2005 Z. z., druh práce je potom potrebné vykladať z
hľadiska naznačenej prísnosti, ktorá je následne kľúčová pri skúmaní stupňa náročnosti pracovného

miesta podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce.“; (vii) ďalej dôvodil, že „Pokiaľ žalobca namietal, že nedostal
spolu s oznámením o začatí správneho konania pred rozhodnutím prvostupňového orgánu všetky ním
citované podklady pre rozhodnutie, čím bolo porušené jeho základné procesné právo na spravodlivý
proces, správny súd v prvom rade uvádza, že žalobca jednak nešpecifikoval, ktoré podklady mal na
mysli (a ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a neboli mu doručené), ani to, ako sa uvedené prejavilo

na (ne)zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Oznámenie o začatí správneho konania vo veci uloženia
pokuty bolo žalobcovi preukázateľne doručené 04.11.2021, žalobca bol poučený o práve vyjadriť sa
pred vydaním rozhodnutia k zistenému skutkovému stavu, k spôsobu jeho zistenia a o práve navrhnúť
príslušné dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré sú mu známe. Žalobca sa k oznámeniu vyjadril v
podaní zo dňa 10.11.2021 ...“; (viii) ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa neurčitosti

výroku, pretože skutok (špecifikované porušenia zákona) bol vo výroku prvostupňového rozhodnutia,
ako aj preskúmavaného rozhodnutia, špecifikovaný v súlade s požiadavkami zákona a judikatúry tak,
aby bol nezameniteľný s iným skutkom (konaním). Uviedol, že nebolo zákonnou povinnosťou orgánu
verejnej správy určiť, o aký stupeň náročnosti pracovného miesta malo ísť, pretože povinnosť priradiť
pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest patrí

zo zákona zamestnávateľovi (§ 120 ods. 3 zákonníka práce); (ix) následne uzavrel, že vzhľadom na
všetky uvedené skutočnosti orgány verejnej správy postupovali v súlade so zákonom, keď na základe
zisteného porušenia predpisov uvedených v ustanovení § 2 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z.
(ustanovení zákonníka práce), rozhodli, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa § 19 zákona
č. 125/2006 Z. z., za ktorý je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu do 100.000,- eur. Pokiaľ ide

o uloženú sankciu (pokutu vo výške 1.000,- Eur), správny súd uviedol, že žalobca nenamietal výšku
uloženej pokuty, ani správny súd nežiadal o sankčnú moderáciu (§ 198 SSP). Konštatoval, že nezistil
porušenie zásad ukladania trestov; (x) vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd po preskúmaní
preskúmavaného rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správnu žalobu podľa § 190 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že náhradu trov konania žalobcovi nepriznal, keďže
podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký
žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť. Dôvod kasačnej sťažnosti žalobca v

jej úvode vymedzil odkazom na (i) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (správny
súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu).
8. V kasačnej sťažnosti žalobca v podstatnom namietal, že (i) správny súd nesprávne právne posúdil
žalobnú námietku, že žalobca nedostal pred rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu všetky

prvostupňovým správnym orgánom citované podklady pre rozhodnutie spolu s oznámením o začatí
správneho konania v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku; (ii) uviedol, že správny súd formálne
vychádzal z pracovnej zmluvy, avšak z jej obsahu, ako i z dodatku nevyplývajú konkrétne pracovné
činnosti, ktoré dotknutí zamestnanci vykonávali v rámci dohodnutého druhu práce a ktoré by bolo možnézaradiť do druhého stupňa náročnosti práce; (iii) dôvodil, že vymedzenie druhu práce v pracovnej zmluve
je nepostačujúce pre určenie, ktoré konkrétne činnosti zamestnanec v rámci dohodnutého druhu práce
vykonával, aby bol daný nepochybný podklad pre záver, že žalobca nesprávne určil stupeň náročnosti

práce; (iv) následné konštatoval, že správny súd, rovnako ako správne orgány, neposúdili správne ani
obsah pracovných zmlúv v znení zmien; (v) uviedol, že nesprávnosť právneho posúdenia spočíva v tom,
že správne orgány neoverili vykonávanie najnáročnejšej činnosti, ktorá formálne patrí do dohodnutého
druhu práce; zdôraznil, že rozhodujúce sú len reálne vykonávané činnosti v rámci dohodnutého druhu
práce;(vi)následneuviedol,žepreventívnepôsobenienaobjektenieječinnosť,ktorábyopodstatňovala

zaradenie tejto činnosti do vyššieho stupňa náročnosti práce, než je prvý stupeň náročnosti práce;
(vii) zdôraznil, že jeho zamestnanci nevykonávali a nevykonávajú žiadnu, ani vizuálnu kontrolu osôb
ani pomocou kamerového systému; (viii) uviedol, že zamestnanec nevykonáva žiadne opatrenia, jeho
úlohou je len zavolať vedúceho, čo nepredstavuje činnosť, ktorá by opodstatňovala zaradenie činnosti
do druhého stupňa náročnosti práce. Následne skonštatoval, že dotknutí zamestnanci vykonávali a boli
v pracovnej zmluve dohodnuté len činnosti podľa § 50 ods. 4 písm. d) zákona č. 473/2005 Z. z. v rámci

dohodnutého druhu práce, pričom ide o činnosti, ktoré patria do prvého stupňa náročnosti práce.
9. Žalobca žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie zruší a vec mu vráti správnemu
orgánu na ďalšie konanie alebo, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti správnemu súdu na ďalšie
konanie.

10. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo 4. marca 2024, v ktorom uviedol,
že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom správneho súdu, ktorý považuje za vecne
správny a zákonný. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
11. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 25. marca 2024.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III.A Procesný postup najvyššieho správneho súdu

12. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým
postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho
vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca)

včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods.
1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
13. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci
pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po

oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
14. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
15. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým
súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/

BEZ/2022/2437 zo dňa 31. januára 2022, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 308/2021-IZA-2.3/pok/R/T zo dňa 2. decembra 2021.
Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona č. 125/2006
Z. z., v spojení s § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. a § 46 správneho poriadku, uložil žalobcovi
pokutu vo výške 1.000,- Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods.

1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z.

III.B Aplikovateľné právne predpisy

16. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
18.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnejsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
20. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o?priestupku, správnom delikte alebo o?sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.
21. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi

žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné

protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,

e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.
22. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd
v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci.

23. Podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd
v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu.
24. Podľa § 440 ods. 2 SSP, dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
25. Podľa § 441 SSP, v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.
26. Podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP, v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí

podania podľa § 57 uviesť opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z
akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“).
27. Podľa § 453 ods. 1 SSP, kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol dotknutý.
28. Podľa § 453 ods. 2 SSP, kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom správny súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody,
ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd
neprihliada.
29. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpekcia práce je dozor nad
dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,

zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných
podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré
nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
30. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) veta pred čiarkou zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce je oprávnený
uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich

z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode
a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur.
31. Podľa § 120 ods. 1 zákonníka práce, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume
minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň“) príslušného

pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho
mzdovéhonároku,zamestnávateľposkytnezamestnancovidoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu.32. Podľa § 120 ods. 3 zákonníka práce, pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností,
ktorézamestnanecvykonávapodľadruhuprácedohodnutéhovpracovnejzmluve.Zamestnávateľpodľa
odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov

náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej
výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.
33. Podľa § 120 ods. 4 zákonníka práce, suma minimálneho mzdového nároku zamestnanca
odmeňovaného mesačnou mzdou pre príslušný stupeň na príslušný kalendárny rok je súčet rozdielu
medzi sumou mesačnej minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok a sumou mesačnej

minimálnej mzdy určenej na rok 2020 a súčinu sumy mesačnej minimálnej mzdy určenej na rok 2020
a koeficientu minimálnej mzdy. Suma minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň na príslušný
kalendárny rok za každú hodinu odpracovanú zamestnancom pri ustanovenom týždennom pracovnom
čase 40 hodín je 1/174 zo sumy minimálneho mzdového nároku podľa prvej vety.
34. Podľa Prílohy č. 1 písm. a) zákonníka práce, pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu
náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa

presných postupov a pokynov.
35. Podľa Prílohy č. 1 písm. b) zákonníka práce, pracovné miesto zodpovedajúce druhému
stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných
rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo
prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon

sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných prác
administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa
pokynov alebo ustanovených postupov.
36. Podľa § 20 ods. 3 prvá, druhá a tretia veta zákona č. 473/2005 Z. z., preukaz je verejná listina. Osoba
môže byť súčasne držiteľom len jedného preukazu. Osoba poverená výkonom fyzickej ochrany, pátrania

alebo odbornej prípravy a poradenstva je pri plnení pracovných úloh povinná mať preukaz pri sebe a na
požiadanie ho predložiť ministerstvu pri výkone štátneho dozoru (ďalej len „orgán dozoru“), krajskému
riaditeľstvu pri výkone kontroly (ďalej len „orgán kontroly“) alebo orgánu dozoru, orgánu kontroly alebo
príslušníkovi Policajného zboru (ďalej len „policajt“) pri výkone kontroly činnosti.
37. Podľa § 48 ods. 1 písm. f) zákona č. 473/2005 Z. z., fyzickú ochranu alebo pátranie môže vykonávať

len osoba, ktorá je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti podľa § 20.

III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

38. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom konania o kasačnej sťažnosti žalobcu

je rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol žalobu žalobcu vo veci správneho trestania, ktorou sa
domáhal preskúmania rozhodnutí správnych orgánov žalovaného o uložení sankcie, a preto primárne
v medziach kasačnej sťažnosti najvyšší správny súd ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov spočíva v preskúmaní či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom
druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy a v súlade
so zákonom rozhodli. Aj keď je potrebné vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu

verejnej správy (IV. ÚS 237/2012), neznamená to, že skutkový stav zistený správnym orgánom z
vykonanéhodokazovania,správnysúdnemôžeprávnevyhodnocovaťdopĺňajúcpritomargumentáciuna
podporu správnosti záverov preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. V tomto kontexte sa žiada
pripomenúť, že ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustil aj možnosť správneho súdu
vykonať dokazovanie obmedzené na dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia,

keďže správne súdnictvo je založené na prieskume zákonnosti už identifikovaného skutkového a
právneho stavu (napr. II. ÚS 379/09).
39. Úvodom najvyšší správny súd uvádza, že inšpekcia práce je podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č.
125/2006 Z. z. v podstate dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne a
štátnozamestnaneckévzťahy(zákonníkpráce,zákonč.55/2017Z.z.oštátnejslužbevzneníneskorších

predpisov), právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (zákon č. 124/2006
Z. z.), právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (zákon
č. 85/2005 Z. z), ďalej záväzkov z kolektívnych zmlúv, ako aj určitých ďalších špecifických povinností.
Vykonávanie inšpekcie práce zabezpečuje podľa § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorátpráce ako orgán štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, a to prostredníctvom inšpektorov práce (§
7 ods. 11 zákona č. 125/2006 Z. z.). Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. vymedzuje
oprávnenia inšpektora práce pri samotnom výkone inšpekcie a ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č.

125/2006 Z. z. upravuje jeho oprávnenia v nadväznosti na výsledky inšpekcie práce. Podľa uvedeného
ustanovenia je inšpektor práce oprávnený a) navrhnúť technické, organizačné a iné opatrenia potrebné
na zlepšenie zisteného stavu, b) nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním
určených, c) nariadiť, aby prítomné osoby ihneď opustili priestory, v ktorých je bezprostredne ohrozená
ich bezpečnosť a zdravie, d) zakázať používanie pracovných a prevádzkových objektov, priestorov

a pracovísk, strojov, zariadení a iných technických zariadení a pracovných prostriedkov, pracovných
postupov, látok a vykonávanie činností a prác, ktoré bezprostredne ohrozujú bezpečnosť a zdravie
zamestnancov a ostatných osôb zdržiavajúcich sa v priestoroch alebo na pracovisku zamestnávateľa s
jeho vedomím, e) zakázať používanie motorového vozidla v prípadoch uvedených v osobitnom predpise
(zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave), f) zakázať prácu tehotných žien,
matiek do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacich žien, fyzických osôb mladších ako 18 rokov

veku a iné práce a činnosti, ak sa vykonávajú v rozpore s osobitnými predpismi, g) nariadiť zachovanie
pracoviska alebo jeho časti v pôvodnom stave až do skončenia vyšetrovania alebo zadokumentovať stav
pracoviska alebo jeho časti, h) nariadiť vykonanie meraní, kontrol, skúšok a iných úkonov potrebných
na výkon inšpekcie práce, i) nariadiť zverejnenie informácií podľa osobitných predpisov na mieste u
zamestnávateľa obvyklom a voľne prístupnom, j) podať návrh na začatie konania o odňatí určitých

oprávnení, uložení určitých zákazov a uložení pokuty. Podľa § 12 ods. 4 môže opatrenia podľa písmena
c) a g) oznámiť ústne; podľa § 12 ods. 3 cit. zák. môže na vykonanie uvedených opatrení určiť primeranú
lehotu.
40. Výstupom z inšpekcie práce môže byť protokol alebo záznam. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 125/2006
Z. z., v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovanej osoby je inšpektor práce povinný vypracovať

protokol a ten s ňou prerokovať; ak nezistil porušenie povinností, podľa § 13 ods. 3 zákona č. 125/2006
Z. z. vypracuje záznam z inšpekcie. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. v protokole inšpektor
práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c),
g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanej osobe a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení
predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce

v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a
záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Opatrenia uvedené v § 12 ods. 2 písm. d)
až f) zákona č. 125/2006 Z. z. môže inšpektorát práce uložiť len samostatným rozhodnutím vydaným v
správnom konaní podľa správneho poriadku. Avšak bez ohľadu na to, či boli opatrenia podľa § 12 ods. 2
písm. b) až i) cit. zák. uložené v protokole alebo samostatným rozhodnutím, ich nesplnenie je podľa § 19

ods. 2 písm. b) správnym deliktom, za ktorý môže inšpektorát práce uložiť pokutu od 300 do 100.000 €.
41. Následne inšpektorát práce, v prípade, ak identifikuje porušenie povinností vyplývajúcich (tak ako v
prejednávanej veci) z príslušných ustanovení zákonníka práce, uloží kontrolovanému subjektu pokutu
v škále stanovenej v ustanovení § 19 zákona č. 125/2006 Z. z.
42. Zohľadniac vyššie uvedené považuje kasačný súd v prvom rade za potrebné uviesť, že v rámci

prieskumu sa sústredil primárne na otázku spornosti zistenia skutkového a skutočného stavu veci a
následnenasprávnosťprávnehoposúdeniaaaplikáciepríslušnýchnoriemzostranysprávnychorgánov,
resp. súdu. Najvyšší správny súd vo vzťahu k prvému naznačenému okruhu dospel k záveru, že z
administratívneho spisu má preukázané, že skutkový stav fakticky nie je sporný.
43. Z obsahu administratívneho, resp. súdneho spisu vyplýva, že dotknutí zamestnanci žalobcu (H. J.,

Z. U., N. W. a J. R.), mali v pracovných zmluvách dohodnutý druh práce „strážna služba na základe
smerníc pre strážnu službu, ochrana majetku u objednávateľa priamym pozorovaním alebo technickými
prostriedkami v zmysle zákona o SB“. Následne (neskôr) (formou dodatku k pracovným zmluvám) bol u
dotknutých zamestnancov zmenený druh práce a opis pracovných činností na „preventívne pôsobenie
na objekte pri ochrane majetku a v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo priestupku urýchlene

volať svojmu vedúcemu, ktorý urobí opatrenia. Pracovník bude bez bezpečnostných prostriedkov a bez
hmotnej zodpovednosti“, ostatné časti pracovnej zmluvy zostali nezmenené. Medzi účastníkmi konania
teda nebolo v podstate sporným, že (i) žalobca pracovné miesta svojich dotknutých zamestnancov
zaradil do prvého stupňa náročnosti práce a neposkytol zamestnancom doplatok v sume rozdielu
medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň

patriaci pracovnému miestu; (ii) dotknutí zamestnanci žalobcu podľa pracovných zmlúv mali vykonávať
práce týkajúce sa zabezpečenia ochrany majetku, t. j. strážnu službu v zmysle zákona č. 473/2005
Z. z., na výkon ktorej je predpokladom splnenie podmienok odbornej spôsobilosti; a že (iii) dotknutým
zamestnancomžalobcazaobdobiemesiacovseptemberaždecember2020neposkytoldoplatokvsumerozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý
stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
44. Spornou otázkou bolo právne posúdenie dohodnutého druhu práce a jeho zaradenie pre stupeň

náročnosti práce v zmysle Prílohy č. 1 zákonníka práce. Žalobca opakovane uvádzal, že dotknutí
zamestnanci v podstate vykonávajú len funkciu vrátnikov, čo zodpovedá prvému stupňu náročnosti
práce. Naopak, správne orgány (s ktorých právnym posúdením sa stotožnil aj správny súd) dospeli
k záveru, že v pracovných zmluvách, vrátane ich dodatkov, neboli pracovné činnosti dotknutých
zamestnancov žalobcu definované tak, ako ich opísal žalobca v žalobe (v podstate činnosti vrátnika)

ale, že z dohodnutého druhu práce - preventívne pôsobenie na objekte pri ochrane majetku vyplýva, že
títo zamestnanci vykonávajú činnosti spadajúce do diapazónu strážnej služby (definovanej zákonom č.
473/2005 Z. z.). Uvedený záver podporili správne orgány konštatovaním, že podľa obsahu predložených
pracovných zmlúv dotknutí zamestnanci žalobcu kontrolujú osoby a majetok - podľa pracovných zmlúv
sa za hrubé a závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje: nepresvedčenie sa, či osoba, ktorá
vychádza z objektu nemá u seba veci, ktoré pochádzajú z protiprávnej činnosti na základe signálu

alebo oboznámenia z kamerového systému a nedostatočné vykonanie kontroly prichádzajúcich a
odchádzajúcich vozidiel; ďalej, ak pracovník kamerového systému (detektív) pri sledovaní osoby túto
stratí alebo z iného dôvodu ju prestane sledovať, je povinný to oznámiť strážnej službe s popisom osoby,
ktorá sa po zaplatení presvedčí, či osoba nemá u seba veci, ktoré pochádzajú z protiprávnej činnosti.
45. V súvislosti s vyššie uvedeným žalobca v podstatnom namietal, že pre zaradenie zamestnanca (pre

určeniestupňanáročnostipráce),niejerozhodujúciaurčujúcidohodnutýdruhprácevpracovnejzmluve,
ale konkrétne reálne vykonávané pracovné činnosti konkrétneho zamestnanca na danom pracovnom
mieste. Tvrdil, že dotknutí zamestnanci v skutočnosti osoby nekontrolovali, resp., že nevykonávali
strážnu službu.
46. S právnym posúdením veci žalobcom (viď predchádzajúci bod) sa najvyšší správny súd

nemohol stotožniť. Základnou povinnosťou zamestnanca je riadne plniť si svoje povinnosti vyplývajúce
z pracovnoprávneho vzťahu (čl. 5 zákonníka práce). Podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy
(formujúcej obsah pracovnoprávneho vzťahu) je aj druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a
jeho stručná charakteristika [§ 43 ods. 1 písm. a) ZP]. Následne je povinnosťou (ale aj právom)
zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy [§ 47 ods. 1 písm. a) ZP],

čomu (obrátene) zodpovedá povinnosť zamestnanca podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce
osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu [§ 47 ods.
1 písm. b) ZP]. Jednou z konzekvencii porušenia uvedenej povinnosti zo strany zamestnanca je možnosť
skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom (v závislosti od intenzity), či už formou výpovede
alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre určenie stupňa

náročnosti práce (kde relevantnou je najnáročnejšia pracovná činnosť, ktorej výkon sa od zamestnanca
vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve - § 120 ods. 3 in fine ZP) je určujúcim
práve obsah pracovnej zmluvy a nie skutočnosť, či zamestnanec v čase výkonu kontroly danú činnosť
vykonával. V prejednávanej veci preto bolo pre posúdenie skutočného stavu veci rozhodným platné
znenie pracovných zmlúv dotknutých zamestnancov, ktoré dávalo žalobcovi (zamestnávateľovi) moc

(rozumej oprávnenie) vyžadovať od zamestnancov výkon činnosti zodpovedajúcej vyššiemu stupňu
náročnosti práce. Vychádzajúc z uvedenej premisy potom najvyšší správny súd uzavrel, že správny
súd vec správne právne posúdil, keď uzavrel, že „ ... orgány verejnej správy postupovali v súlade so
zákonom, keď na základe zisteného porušenia predpisov uvedených v ustanovení § 2 písm. a) bod 1.
Zákona o IP (ustanovení Zákonníka práce), rozhodli, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa

§ 19 Zákona o IP, za ktorý je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu do 100 000 eur. Konkrétne
ide o porušenia § 120 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce tak, ako boli špecifikované v prvostupňovom
rozhodnutí a napadnutom rozhodnutí, t. j. že žalobca zamestnancom Z. U., J. R., N. W. a H. J. nepriradil
stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest podľa Prílohy č.
1 Zákonníka práce a zamestnancom Z. U., N. W. a J. R. v kontrolovaných obdobiach (mesiacoch

september až december 2020 a január až február 2021) neposkytol mzdu najmenej v sume minimálneho
mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta v zmysle
dohodnutých činností v rámci druhu práce.“ (viď bod 49 napadnutého rozsudku). Žalobcom uvádzaný
dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP teda najvyšší správny súd vyhodnotil ako
neopodstatnený.

47. Čo sa týka žalobcom uvádzaného dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP
(odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu), najvyšší správny súd
konštatuje, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP (vymedzený porušením
zákona zo strany správneho súdu tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačnéhosúdu) zakladajúci jej prípustnosť, primárne slúži na zabezpečenie jednotnej interpretácie zákonov, a
teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch (pozri napr. Baricová,
J., Fečík, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018, 1618

s.). V uvedenom je vyjadrená ochrana princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
demokratického právneho štátu implicitne obsiahnutého v č. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Jadrom tohto princípu je odôvodnené očakávanie subjektov práva, že „ ... príslušné štátne orgány budú
konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“ (pozri
napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016). Právna istota pri interpretácii a

následnej aplikácii práva spočíva v tom, že „ ... na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“ (pozri napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS
80/99, III. ÚS 356/06). Takýto prístup vedie k zabezpečeniu istoty účastníka konania, že v jeho prípade
bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník konania tak môže predvídať
rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia v podobných prípadoch. Z
vyššie uvedeného je zrejmé, že pre posudzovanie prípustnosti kasačnej sťažnosti z dôvodu podľa §

440 ods. 1 písm. h) SSP je nutné skúmať „podobnosť vecí“, konkrétne podobnosť prejednávanej veci
a veci skôr rozhodnutej (ustálene judikovanej kasačným súdom). Aby mohla byť podobnosť skúmaná,
musí byť táto v prvom rade artikulovaná, vymedzená resp. opísaná. Vymedzenie „podobnosti vecí“
je, vychádzajúc z ustanovenia § 445 ods. 1 písm. c) SSP, povinnosťou sťažovateľa. Jeho prípadné
zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie „podobnosti vecí“) spôsobuje

deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí kasačnej sťažnosti podľa §
445 ods. 1 písm. c) SSP [neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP] a je
nutné na kasačnú sťažnosť (v zodpovedajúcej časti) trpiacu vyššie opísaným defektom nahliadať ako
na neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP. V súvislosti s vymedzením „podobnosti vecí“ je na
mieste spomenúť výrok H. L. A. Harta, že „ ... aj keď býva formulácia „Posudzuj podobné prípady

podobne a odlišné prípady odlišne“ ústredným prvkom predstavy spravodlivosti, je sama osebe táto
formulácia nedostatočná a dokiaľ ju nedoplníme, nemôže poskytovať žiaden určitý návod konania. Je
tomu tak preto, že jednotlivci v akejkoľvek skupine sú si v niektorých ohľadoch navzájom podobní
a v iných zase odlišní a pokiaľ nestanovíme, aké podobnosti a aké rozdiely sú relevantné, zostane
veta „Posudzuj podobné prípady podobne“ iba prázdnou formou“. (Hart, H.L.A. Pojem práva. Praha :

PROSTOR, 2010, 161 s.). Z naznačenej podstaty veci teda vyplýva potreba zaoberať sa kritériami
podobnosti. Za normatívne stanovený obsahový návod v procese identifikácie „podobnosti vecí“ je nutné
vnímať ustanovenie § 440 ods. 2 prvá veta SSP, v zmysle ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený
v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá
za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podobnosť vecí, pre

potreby aplikácie ustanovenia § 440 ods. 1 písm. h) SSP, teda treba posudzovať optikou „právneho
posúdenia veci“. Pre potreby obsahového vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno poukázať na
jeho vcelku komplexnú formuláciu, ktorú najvyšší súd artikuloval nasledovne „ ... riešenie právnej otázky
(quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej
norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu

interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok)
prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy
naposudzovanýprípad.“(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo/27/2019zo14.
marca 2019). Vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1
písm. h) SSP žalobcom (keď žalobca fakticky žiadnu prejudikatúru neuvádza) najvyšší správny súd pre

potreby posúdenia prejednávanej veci len stroho konštatuje (bez nutnosti dôslednejšieho rozvitia úvah
vyššie), že vymedziť „podobnosť vecí“ bez aspoň bazálnej artikulácie skutkovej otázky (quaestio facti),
ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky boli riešené jednak vo veci prejednávanej a jednak
vo veci „referenčnej“ (judikovanej - predstavujúcej ustálenú rozhodovaciu prax) jednoducho nemožno.
Inýmislovamiprávneposúdenievecimusíbyťšpecifikovanévobochprípadochdostatočnekonkrétnena

to,abymohlibyťtietoprípadyporovnané.Zadostatočnekonkrétnypopiskolidujúcichprávnychposúdení
však nemožno považovať iba označenie princípu artikulovaného v ustálenej rozhodovacej praxi (hoc
aj odkazom na príslušné rozhodnutia) a následné konštatovanie, že tento princíp bol preskúmavaným
rozhodnutím porušený. Opačný výklad by totiž viedol k tomu, že kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm.
h) SSP by z taxatívneho výpočtu dôvodov kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 SSP robil výpočet de

facto demonštratívny.
48. Vyššie uvedené (bod 47 vyššie) sa v celom rozsahu vzťahuje aj na tvrdenie žalobcu, že správny súd
nesprávne právne posúdil žalobnú námietku, že žalobca nedostal pred rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu všetky prvostupňovým správnym orgánom citované podklady pre rozhodnutie.Najvyšší správny súd v konaní správneho súdu neidentifikoval žiadne také pochybenie, ktoré by mohol
kvalifikovať ako nesprávny procesný postup znemožňujúci žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

49. Nad rámec vyššie uvedeného ešte najvyšší správny súd (pre potreby aplikácie ustanovenia § 453
SSP) skúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov podľa § 195 písm. a) až e) SSP, keď existuje výnimka z
viazanosti správneho súdu v žalobe uplatnenými žalobnými dôvodmi, čo by „odvodene“ viedlo k tomu,
že by nebol viazaný sťažnostnými bodmi. Najvyšší správny súd však (rovnako ako správny súd) nezistil
žiaden dôvod pre preskúmanie správnej žaloby nad rozsah a dôvody žaloby podľa § 195 SSP, a teda

na aplikáciu ustanovenia § 453 ods. 2 prvá veta pred bodkočiarkou SSP.
50. Najvyšší správny súd v zmysle vyššie uvedených záverov (po tom, ako komplexne skúmal
preskúmavané rozhodnutie, a to najmä z pohľadu, či správny súd správne posúdil zákonnosť a
správnosť preskúmavaného rozhodnutia) neidentifikoval dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
správnehosúdu.Tietozávery,spoločnesosprávnoucitácioudotknutýchprávnychnoriem,totižvytvárajú

dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku správneho súdu. Preto sa
s ním najvyšší správny súd v celom rozsahu stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym
súdom za správne.
51. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za
dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.

52. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto
konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168
veta prvá SSP).
53. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139

ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.