Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123208475
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3123208475.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

15C/61/2023

- 2 -
Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobkyne:
A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D. XX, E., právne zastúpená: JUDr. Ján Kanaba, advokát, so
sídlom: J. Zemana 3141/101, Trenčín, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: G. – A. XXX,
právne zastúpený: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom: Mierové námestie 93, Ilava, o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a o vzájomnej žalobe žalovaného, takto

r o z h o d o l :

15C/61/2023

- 2 -

I. Súd z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa

v okrese Trenčín, obec G. – A., katastrálne územie G. zapísanej na LV č. XXXX, a to k rozostavanému
rodinnému domu bez súpisného čísla postavenému na pozemku parcela reg. C parc.č. XXX/X
a k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese E., obec G. – A., katastrálne územie G. zapísaným
na LV č. XXX, a to k pozemkom parcely reg. C parc.č. XXX/X, orná pôda o výmere XXXXX, parc.č.
XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXXX a parc.č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie
o výmere XXX m2 a toto podielové spoluvlastníctvo vyporiadava tak, že nariaďuje predaj nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v okrese E., obec G. – A., katastrálne územie G. zapísanej na LV č. XXXX,
a to rozostavaného rodinného domu bez súpisného čísla postaveného na pozemku parcela reg. C

parc.č. XXX/X a nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Trenčín, obec G. – A., katastrálne územie
G. zapísaných na LV č. XXX, a to pozemkov parcely reg. C parc.č. XXX/X, orná pôda o výmere XXXXX,
parc.č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXXX a parc.č. XXX/X, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere XXX m2, s tým, že výťažok z predaja týchto nehnuteľností bude rozdelený medzi
žalobkyňu a žalovaného podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov na týchto nehnuteľnostiach tak,
že žalobkyňa získa podiel zodpovedajúci 1 výťažku z predaja nehnuteľností a žalovaný získa podiel
zodpovedajúci 1 výťažku z predaja nehnuteľností.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania o žalobe.

III. Súd vzájomnú žalobu žalovaného z a m i e t a.

IV. Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e :

15C/61/2023

- 19 -
1.Žalobou doručenou súdu dňa 22.09.2023 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zrušil a vyporiadal
podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam v k.ú. G., a to k rozostavanému rodinnému
domu bez súpisného čísla postavenému na pozemku parcela reg. C parc.č. XXX/X zapísanému na LV
č. XXXX a k pozemkom zapísaným na LV č. XXX ako parcely reg. C parc.č. XXX/X, orná pôda o výmere

XXXXX, parc.č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXXX a parc.č. XXX/X, zastavaná
plocha a nádvorie o výmere XXX m2. Nehnuteľnosti navrhovala prikázať do výlučného vlastníctva
žalovaného s povinnosťou vyplatiť jej vyporiadací podiel vo výške 185.000,- eur. Žalobu žalobkyňa
odôvodnila tým, že sú obaja po polovici podielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré
nadobudli ako manželia za trvania manželstva, ktoré uzavreli dňa 11.03.2011 a ktoré bolo rozvedené

dňa 09.03.2020. Ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM) však po rozvode manželstva
nebolo vyporiadané, a preto nehnuteľnosti sa stali predmetom ich podielového spoluvlastníctva na
základe domnienky podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Pozemky sú síce na liste vlastníctva
evidovanéakovýlučnévlastníctvožalovaného,aležalobkyňatvrdila,žetietobolinadobudnutézatrvania
manželstva v auguste 2011, a preto tvorili predmet BSM a teraz predmet podielového spoluvlastníctva

strán sporu, čo podľa žalobkyne žalovaný ani nikdy nerozporoval. Nehnuteľnosti užíva v celom rozsahu
žalovaný, preto žalobkyňa navrhovala ich prikázanie jemu. Hodnotu nehnuteľností vyvodzovala z kúpnej
ceny podľa zmluvy s realitnou kanceláriou REMAX, cez ktorú sa strany snažili nehnuteľnosti predať za
sumu 370.000,- eur a ocenenia vykonaného touto realitnou kanceláriou zo dňa 21.09.2023.

2. Žalovaný tvrdil, že do podielového spoluvlastníctva strán sporu patrí len rozostavaný rodinný dom,
ale nie pozemky, pretože pozemky kúpil žalovaný v auguste 2011, síce za trvania manželstva so
žalobkyňou, ale iba zo svojich výlučných finančných prostriedkov, ktoré mal ešte spred manželstva,
a preto pozemky sú v jeho výlučnom vlastníctve. Na kúpu pozemkov použil svojich 20.000,- eur, pričom
nikdy netvrdil, že by tieto patrili do BSM, a to ani počas konania o vyporiadanie BSM (ktoré bolo následne

zastavené a k vyporiadaniu BSM tak nedošlo). Pred uzavretím manželstva nadštandardne zarábal
a mal našetrených cca 80.000,- eur. Celý čas tvrdil, že pozemky sú iba jeho. Nesúhlasil s ohodnotením
nehnuteľností realitnou kanceláriou, keď podľa neho nejde o odborne spôsobilú osobu na ohodnotenie
nehnuteľností. Žalovaný navrhoval zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo len k rozostavanému
rodinnému domu a to formou predaja a rozdelenia kúpnej ceny v pomere 65:35 v prospech žalovaného,

ktorý do domu investoval. Žalovaný v ďalšom konaní doplnil, že teoreticky by dom zrejme deliteľný bol,
zrejme na 2 bytové jednotky, muselo by sa však stavebne upraviť schodisko, dvere, vybudovať kuchyňa,
to však by bolo treba preukázať znaleckým dokazovaním. Žalovaný však záujem o deľbu domu nemal,
ani nemal záujem znášať náklady. Preto sa žalovaný prikláňal skôr k tomu, že nehnuteľnosť nie je dosť
dobre deliteľná a nenamietal nič proti tomu, ak by súd nariadil predaj rodinného domu. Žalovaný vyhlásil,

že nemá finančné prostriedky na to, aby žalobkyňu vyplatil, keďže nemá možnosť získať hypotéku.
Žalovaný tiež vyhlásil, že nemá záujem o to, aby bol vlastníkom domu a nevie si predstaviť, že by býval
v jednom dome so žalobkyňou. Ku kúpe pozemkov žalovaný doplnil, že kúpna cena za ne bola oficiálne
14.000,- eur, na zmluve bolo 11.500,- eur, zvyšok bol predávajúcemu zaplatený v hotovosti. Pozemky
kúpil z peňazí zarobených pred uzavretím manželstva so žalobkyňou, mal ich uložené doma v obálke,

aj na účte. Na kúpu pozemkov nemohli byť podľa žalovaného použité peniaze z predaja spoločného
bytu strán, pretože pozemky boli kupované v roku 2011 a byt sa predával až v rokoch 2013-2014
a rovnako tvrdil, že neboli nadobudnuté ani z požičaných peňazí, ale len a výlučne z jeho zárobkov spred
manželstva. Poukazoval na výstup z mediácie, v ktorom tiež žalobkyňa nerozporovala použitie jeho
financií do stavby rodinného domu a do kúpy pozemkov. Keďže manželstvo so žalobkyňou uzatvárali

v marci 2011 a pozemky sa kupovali v auguste 2011, nebolo ani v ich možnostiach si spoločne našetriť
počas manželstva na kúpu pozemkov. Žalovanému chodili na účet výplaty, ktoré sa spotrebovali na
prevádzku domácnosti a životné potreby rodiny a najmä suma 7.000,- eur bola vložená na účet na účely
kúpy pozemkov z jeho výlučných prostriedkov. Pred manželstvom zarobil žalovaný mesačne od 1.500,-
eur do 5.000 eur až 6.000,- eur. Tieto peniaze slúžili okrem iného na kúpu pozemkov a dokázal si znich žalovaný vytvoriť na to rezervu. Ani z kúpnej zmluvy nevplýva jeho úmysel nadobudnúť pozemky
spoločne so žalobkyňou.

3. Žalobkyňa v ďalšom konaní nesúhlasila s rozdelením kúpnej ceny v žalovaným navrhovanom pomere,
keď poukazovala na to, že v tomto konaní rozdelenie kúpnej ceny uvedeným pomerom ani nie je
možné. Žalobkyňa poukazovala na to, že nehnuteľnosť (dom) nie je deliteľná. Žalobkyňa nie je ochotná
sa podieľať na nákladoch prípadnej deľby. V roku 2019 sa z domu odsťahovala a bytovú otázku má
vyriešenú, a preto nemá záujem o prikázanie nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva a nevedela si

predstaviť, že by mala bývať v jednom dome so žalovaným. Žalobkyňa tvrdila, že i peniaze utŕžené
z predaja bytu, ktorý si strany kúpili spoločne pred uzatvorením manželstva, boli použité na kúpu
pozemkov. Okrem toho žalobkyňa doplnila, že peniaze na kúpu pozemkov pochádzali aj z pôžičiek
zobratých už za trvania manželstva. Žalobkyňa s poukazom na matematické prepočty zostatkov
a obratov na bežnom účte podľa výpisu predloženého žalovaným tvrdila, že žalovaný nepreukázal,
že by pozemky kupoval zo svojich výlučných prostriedkov, keď zostatky na účte tomu nezodpovedajú

a vklad hotovosti 7.000,- eur na účet bol robený až v deň výplaty kúpnej ceny pozemku. Minimálne 33%
prostriedkov použitých na kúpu pozemkov bolo z prostriedkov BSM. Vklad 7.000,- eur v deň výplaty
kúpnej ceny bol z prostriedkov patriacich do BSM – z pôžičiek manželov od spoločných známych.
Z výstupov mediátorky nemožno vyvodiť vlastnícke právo. Ak by tomu tak bolo, potom by bolo možné
vyvodiť, že pozemky patria do BSM zo zmluvy strán s realitnou kanceláriou, kde sa žalovaný neuvádzal

ako výlučný vlastník pozemkov, resp. z emailu žalovaného, kde nenamietal proti tomu, že pozemky
vlastnili spolu. Dokonca žalovaný žiadal žalobkyňu, aby zaplatila daň za pozemky, ktorú aj doplatila,
a teda aj z tohto jeho konania vyplýva, že ich považoval za spoločné. Nakoniec žalobkyňa navrhovala,
aby súd vyporiadal podielové spoluvlastníctvo tak, že nariadi predaj nehnuteľností a rozdelenie výťažku
podľa veľkosti podielov, teda po polovici.

4. Zákonné ustanovenia:

Podľa ust. § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení
spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda

musí byť písomná.

Podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná
vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pri tom na veľkosť podielov a na účelné
využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému

alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilná
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov
nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a

nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže
byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe

alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, Ak do troch rokov od zániku bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu,
platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich
veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako
vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom

spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných
majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.5. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli manželstvo dňa 11.03.2011, ktoré bolo
rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 26P/24/2019 zo dňa 21.02.2020, právoplatným
dňa 09.03.2020. Na tunajšom súde prebiehalo konanie o vyporiadanie BSM strán sporu pod sp.zn.

17C/34/2021, ktoré bolo zastavené uznesením zo dňa 24.04.2023, právoplatným dňa 23.05.2023
z dôvodu, že po prerušení konania podľa § 163 Civilného sporového poriadku, nebol podaný návrh
na pokračovanie v konaní. Iné súdne konanie o vyporiadanie BSM strán sporu vedené nebolo.
K vyporiadaniu BSM súdom teda nedošlo, rovnako tak nedošlo ani k vyporiadaniu BSM dohodou
(vyporiadanie nehnuteľností dohodou strany ani netvrdili, ani nepreukazovali) Vzhľadom na túto

skutočnosť vo vzťahu k nehnuteľným veciam patriacim do BSM v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho
zákonníka platí, že tieto sa stali predmetom podielového spoluvlastníctva oboch bývalých manželov
a ich podiely na nich sú rovnaké. To, že rozostavaný rodinný dom bez súpisného čísla postavený na
pozemku reg. C parc.č. XXX/X zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. G. patril do BSM strán sporu a že
v dôsledku domnienky zakotvenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka je v čase rozhodnutia súdu
v podielovom spoluvlastníctve strán, nebolo sporné. Spoluvlastnícke podiely na tomto rozostavanom

dome v súlade s citovaným zákonným ustanovením predstavujú u žalobkyne a žalovaného veľkosť po
jednej polovici. Táto nehnuteľnosť teda nepochybne do podielového spoluvlastníctva patrí. Sporným
však bolo, či pozemky zapísané na LV č. XXX pre k.ú. G. ako parcely reg. C parc.č. XXX/X, XXX/X
H. XXX/X patrili do BSM strán sporu a či teda v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka z dôvodu
absencie vyporiadania BSM rozhodnutím súdu alebo dohodou takisto ako rozostavaný dom prešli do

podielového spoluvlastníctva strán sporu po polovici.

6. Vo vzťahu k pozemkom súd mal preukázané, že tieto boli nadobudnuté kúpnou zmluvou zo dňa
19.08.2011, ktorú uzatváral I. F. J. ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci, a to za kúpnu cenu uvedenú
v zmluve vo výške 11.200,- eur, ktorá mala byť v zmysle dohody zaplatená bezhotovostne na bankový

účet.Nakúpnejzmluvesauvádzaakopredmetkúpyparcelač.XXX/X,avšaknebolosporné,žesúčasné
parcely predstavujú túto pôvodne kupovanú parcelu, ku ktorej došlo k rozdeleniu, čomu napokon svedčí
aj údaj na LV (zápis geometrického plánu). Žalobkyňa sa neúspešne domáhala zápisu nevyvrátiteľnej
domnienky v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k týmto pozemkom na Okresnom
úrade E., odbore katastrálnom, s čím žalovaný nesúhlasil tvrdiac, ide len o jeho výlučné vlastníctvo.

Rovnaké stanovisko prezentoval aj v emailovej komunikácii s právnym zástupcom žalobkyne zo dňa
08.09.2023 a aj počas tohto konania. V danom prípade ohľadom právneho režimu pozemkov je tak spor,
ktorý si musel súd prioritne vyriešiť. Súd si vždy v konaní musí prejudiciálne vyriešiť, či vec, ktorá má byť
predmetom vyporiadania podielového spoluvlastníctva, vôbec je v podielovom spoluvlastníctve strán
sporu. V opačnom prípade (ak by súd dospel k záveru, že tomu tak nie je) by súd logicky nemal čo zrušiť

a vyporiadať. Neobstojí preto argument žalovaného obsiahnutý v podaní zo dňa 07.11.2024, v ktorom
tvrdil, že žalobkyňa mala sa domáhať do troch rokov od zániku BSM určenia, že pozemky patria do
BSM, čo neurobila. V danom prípade treba uviesť, že podanie určovacej žaloby o určenie vlastníckeho
práva nie je obmedzované žiadnou lehotou, dokedy najneskôr by žaloba o určenie vlastníckeho práva
mala byť podaná na súde, čo nepochybne súvisí so zásadou, že vlastnícke právo sa nepremlčuje,

a preto je možné sa jeho určenia domáhať zásadne bez časového obmedzenia. V danom prípade
však podanie samostatnej určovacej žaloby by bolo podľa názoru súdu zbytočné, pretože v konaní
o vyporiadanie BSM (ak by bolo vedené a nebolo by bývalo zastavené) by si súd tiež prejudicálne
musel vyriešiť, či pozemky patria do BSM alebo nie, aby vedel, či majú alebo nemajú byť predmetom
vyporiadania. Nakoniec, je otázne, či by vôbec bol pri určovacej žalobe o určenie, že vec patrí do BSM

za stavu, kedy bolo súčasne na súde vedené aj konanie o vyporiadanie BSM, daný na takomto určení
naliehavý právny záujem, keď práve ide o otázku, ktorá sa vždy prejudiciálne rieši v spore o vyporiadanie
BSM. Rovnakú povinnosť má teraz (po uplynutí troch rokov od zániku BSM, ktoré bolo vyporiadané
zákonnou domnienkou) súd konajúci v tejto veci, pretože aj tu musí byť postavené naisto, čo presne
má byť predmetom vyporiadania. Akákoľvek určovacia žaloba o určenie právneho režimu pozemkov za

súčasného vedenia sporu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva by tak predstavovala
zbytočné určovanie toho, čo si súd v inom konaní (v ktorom vyrieši vzťahy strán sporu komplexne
a definitívne) aj tak musí vyriešiť.
7. Z citovaného ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka vyplýva, že po dobu trvania manželstva
platí zákonná domnienka, že všetky veci nadobudnuté za trvania manželstva tvoria bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tejto zákonnej úprave zodpovedá formálny
zápis vo verejnom registri, v tomto prípade v katastri nehnuteľností. Všetky veci, ktoré nadobudol
ktorýkoľvekzmanželovzatrvaniamanželstva,vrátanenehnuteľností,zásadnepatriadobezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ak nejde o veci, ktoré tvoria výnimku uvedenú v tomto zákonnom ustanovení.Rovnako ani vec, ktorá bola nadobudnutá za trvania BSM z prostriedkov patriacich výlučne jednému z
manželov (napr. z peňazí, ktoré mal už v čase pred uzatvorením manželstva), sa nestáva predmetom
BSM, ale je vo výlučnom vlastníctve toho z manželov, kto ju takto obstaral. V prípade, ak bola cena

obstarávanej veci úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, ktorý bol jediným
účastníkom kúpnej zmluvy, potom táto vec nepatrí do BSM, ale je jeho osobným vlastníctvom. Že ide
práve o tento prípad výnimky z režimu BSM, tvrdil v tomto spore žalovaný.

8. Čo sa dôkazného bremena týka, na strane sporu, ktorá tvrdí, že určitá vec je v BSM manželov, leží

dôkazné bremeno, že vec bola nadobudnutá za trvania manželstva. Ak sa toto preukáže a druhý manžel
tvrdí skutočnosti, ktoré vec z BSM vylučujú, bude na ňom dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 4009/2007, rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo
2615/2004). V podmienkach prejednávanej veci potom ležalo na žalobkyni dôkazné bremeno, aby
preukázala, že sporné pozemky boli nadobudnuté za trvania manželstva, čo splnené bolo, keďže
manželstvo, a teda aj BSM žalobkyne a žalovaného trvalo od 11.03.2011 do 09.03.2020, pričom

k nadobudnutiu pozemkov došlo v auguste 2011. Na žalovanom potom bolo, aby preukázal skutočnosti,
pre ktoré by mali byť pozemky vylúčené z BSM žalobkyne a žalovaného, a teda pre ktoré by pozemky
nemohli z režimu nevyporiadaného BSM prejsť podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka do ich
podielového spoluvlastníctva. Súd má za to, že v spore neboli nepochybne a hodnoverne preukázané
také skutočnosti, ktoré by svedčali existencii tvrdenej výnimky, teda existencia skutočností, ktoré by

pozemky z BSM vylučovali. Žalovaný tvrdil, že pozemky boli nadobudnuté z jeho výlučných prostriedkov,
ktoré zarobil ešte ako slobodný. Súd v prvom rade uvádza, že ani takto žalovaným uvádzaná suma
nekorešponduje so skutočnou kúpnou cenou pozemkov. Žalovaný najskôr uvádzal, že zo svojich úspor
spred manželstva zaplatil za pozemky 20.000,- eur. Následne nie celkom konzistentne vzhľadom na
predošlé tvrdenie uviedol, že kúpna cena bola 14.000,- eur, ale na zmluve bolo uvedených 11.500, eur

a zvyšok dal predávajúcemu v hotovosti. Z predloženej kúpnej zmluvy napokon vyplynulo, že kúpna
cena bola v sume 11.200,- eur, (teda ani nie 20.000,- eur ako tvrdil najskôr, ani nie 11.500,- eur ako tvrdil
neskôr). No či už by súd rátal s kúpnou cenou 11.200,- eur, 11.500,- eur alebo 14.000,- eur, nemohlo
byť na kúpu použitých 20.000,- eur.

9. Žalovaný však predovšetkým nepreukázal, že by pozemky boli kúpené výlučne a len z jeho výlučných
finančných prostriedkov (zárobku spred manželstva). Len za predpokladu, že by na kúpu pozemkov boli
použité len a výlučne prostriedky len žalovaného, by bolo možné považovať pozemky za jeho výlučné
vlastníctvo. Za účelom preukázania tejto skutočnosti predložil súdu výpis z bankového účtu, z ktorého
vyplynulo, že zostatok na účte k 1.1.2011 bol + 815,78 eur. Do uzavretia manželstva so žalobkyňou

(11.03.2011)povykonaníviacerýchdebetnýchakreditnýchoperáciínaúčtebolvedenýkreditnýzostatok
+599,95eur.Totosúprostriedky,ktoréžalovanýnasporildouzavretiamanželstvanatomtoúčte,ktoréby
však nepochybne nestačili na kúpu pozemku, a preto nemohli byť výlučným zdrojom pre výplatu kúpnej
ceny pozemku. Z výpisu z účtu nemožno jednoznačne vyvodiť, že by akékoľvek iné prostriedky, ktoré
pribudli na účet po uzatvorení manželstva, boli tiež len a výlučne prostriedkami patriacimi žalovanému

z obdobia pred manželstvom. Za obdobie od 11.03.2011 do 19.08.2011 (kedy sú vedené transakcie
súvisiace s úhradou kúpnej ceny za pozemok) sú evidované viaceré debetné a kreditné operácie,
pričom kreditné operácie za toto obdobie predstavovali predovšetkým mzdu žalovaného (SLOVLEK
– mzdový), resp. žalovaný uvádzal, že suma 4.014,- eur (4.5.2011) bola výplata poistky, avšak tieto
prostriedky vyplatené za trvania manželstva nepredstavujú jeho výlučné finančné prostriedky, ale

spoločné prostriedky oboch manželov. Napokon, dňa 16.05.2011 z účtu odišla mimoriadna splátka
4.000,- eur, tj. prostriedky vyplatené z poistky žalovaného boli v zápätí ešte pred kúpou pozemku i tak
takmer celkom spotrebované na iný účel a ani tak teda v auguste 2011 netvorili zdroj prostriedkov
pre kúpu pozemku. Kúpna cena za pozemok bola uhradená 19.08.2011 v sume 10.000,- eur a dňa
22.08.2011 v sume 1.200,- eur. Dňa 19.08.2011, teda v deň výplaty kúpnej ceny žalovaný na účet vložil

hotovosť v sume 7.000,- eur, avšak vo vzťahu k nej nepreukázal, že by šlo o jeho výlučné finančné
prostriedky pochádzajúce spred manželstva. Žalovaný nepreukázal pôvod týchto prostriedkov, len vo
všeobecnosti tvrdil, že šlo o jeho výlučné finančné prostriedky. V konkrétnostiach vo vzťahu k nim
ani netvrdil, kde ich mal uložené, kedy, ako s nimi disponoval, odkiaľ ich prípadne prevádzal, teda
neuvádzal žiadne také skutočnosti, z ktorých by sa dal pôvod peňazí v sume 7.000,- eur spojiť do vecnej,

logickej či časovej súvislosti s jeho zárobkami spred uzatvorenia manželstva. Žalobkyňa pritom účinne
popierala, že by šlo o jeho výlučné prostriedky, uvádzala k tomu svoje tvrdenia (že šlo o spoločné pôžičky
od známych na kúpu pozemku), a preto bol žalovaný svoje tvrdenia povinný hodnoverne preukázať.
Napokon však treba uviesť, že aj keby súd urobil sumár a síce, že za obdobie spred manželstva douzavretiamanželstvamalžalovanýnašetrenýchzvýlučnýchprostriedkov+599,95eur aajsuma7.000,-
eur by skutočne predstavovala jeho výlučné finančné prostriedky spred manželstva, aj tak je jasné, že
na kúpu pozemkov (do sumy 11.200,- eur) museli byť použité ďalšie finančné prostriedky, vo vzťahu ku

ktorým ale tiež nebolo preukázané, že sa jednalo o jeho výlučné finančné prostriedky, keďže šlo o zdroje
kumulované na účte za trvania manželstva (najmä mzda), ktoré sa považujú za spoločné prostriedky
oboch manželov (opak preukázaný nebol). Platí pritom, že ak je vec za trvania manželstva čo i len sčasti
nadobudnutá zo spoločných prostriedkov oboch manželov, patrí do BSM. Teda, aj keby teoreticky časť
kúpnej ceny bola naozaj zaplatená z výlučných finančných prostriedkov žalovaného (599,95 eur + 7.000,

-eur), zvyšok musel byť hradený zo spoločných prostriedkov oboch manželov, čo samo osebe zakladá
režim BSM pre takto kupovanú vec. Z predloženého výpisu z účtu ani z ostatných produkovaných
dôkazov nevyplynulo, že by zdrojom na výplatu kúpnej ceny pozemkov boli len a výlučne prostriedky
patriace iba žalovanému tak, ako tvrdil. Podľa názoru súdu tak žalovaný nepreukázal, že by kúpna cena
pozemkov (11.200,- eur) bola vyplatená z jeho výlučných finančných prostriedkov pochádzajúcich ešte
spred manželstva. Pozemky boli nadobudnuté zmluvou jedným z manželov, za trvania manželstva strán

sporu a súčasne neboli preukázané skutočnosti, ktoré by pozemky z BSM vylučovali (tu nadobudnutie
výlučne a len z výlučných peňažných prostriedkov žalovaného), a teda boli splnené predpoklady podľa §
143 Občianskeho zákonníka na to, aby pozemky tvorili súčasť masy BSM žalobkyne a žalovaného. Na
ich nadobudnutie do BSM nie je nutné, aby ich nadobudli zmluvou obaja manželia spoločne (teda aby
obaja boli účastníkmi zmluvy), pretože stačí, že ju nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva,

čo splnené bolo. Nakoľko nedošlo k vyporiadaniu BSM ohľadom týchto pozemkov, v zmysle § 149 ods. 4
Občianskeho zákonníka sa tak tieto pozemky rovnako ako rozostavaný dom zo zákona stali predmetom
podielového spoluvlastníctva strán sporu s polovičnými spoluvlastníckymi podielmi.

10. Ak žalovaný poukazoval na to, že z výstupu mediátorky zo dňa 28.05.2021 ( č.l. 143) má vyplývať,

že žalobkyňa súhlasila s tým, že pozemky sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného, súd uvádza, že
akákoľvek predsúdna komunikácia strán sporu v záujme uzavretia mimosúdnej dohody nemôže zmeniť
nič na právnom režime pozemkov, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Z predloženej komunikácie medzi
stranami sporu a právnymi zástupcami vyplývajú ich rôzne postoje k otázke vyporiadania, aj rôzne
varianty vyporiadania vtedajšieho BSM strán sporu za účelom dosiahnutia dohody, ktoré v konečnom

dôsledku sú často rôznymi kompromisnými dohodami, v ktorých obe strany sú ochotné ústupkov bez
ohľadu na to, aké by bolo skutočné právne posúdenie čiastkových sporných problémov. Napokon
v tomto emaili z 28.05.2021 sa neuvádza výslovne nič o tom, že by pozemky boli výlučným vlastníctvom
žalovaného. Naopak, tento email možno rovnako interpretovať aj tak, že pozemky mali predmetom
BSM (pozemky + RD označené zhodne ako predmet sporu) a riešila sa tu otázka investície žalovaného

do spoločného pozemku (investície pána Kuffnera - 20.000,- eur - pozemok). Otázka investície tam
uvádzanej môže byť teda vnímaná aj ako otázka investície z výlučného majetku žalovaného na majetok
v BSM, a teda ako investícia podľa § 150 Občianskeho zákonníka, čo by naopak mohlo svedčať tomu,
že pozemok mal patriť do BSM (z tohto výstupu napokon nevyplýva ani to, že uvádzaná investícia
20.000,- eur má byť investíciou na kúpu pozemku tak, ako sa to uvádza v tomto konaní, keď pozemok

toľko ani nestál). Súd však nevidel dôvod na to, aby analyzoval postoje strán v predsúdnej komunikácii,
ktoré stanoviská v snahe o uzavretie mimosúdnej dohody nič nehovoria o právnom režime pozemkov.
Súd nepovažoval za potrebné ani pripájať spis sp.zn. 17C/34/2021 o vyporiadanie BSM, vo vzťahu ku
ktorému nebolo sporné, že bolo zastavené, ani si vypočúvať nahrávku z pojednávania v uvedenej veci.
Je pre tento spor úplne irelevantné, či žalovaný vtedy súhlasil, že pozemky patria do BSM alebo či

už vtedy tam žalovaný tvrdil, že pozemky nepatria do BSM, pretože stačí, že to tvrdí teraz a súd sa
s tým musí zaoberať v tejto veci. Tiež je nepodstatné, aké predbežné posúdenie k tomu zaujal tam
konajúci sudca, keďže otázka právneho posúdenia je vecou teraz prebiehajúceho konania, čo platí
o to viac, ak sa v spore sp.zn. 17C/34/2021 o tejto otázke nijako nerozhodlo (ani prejudiciálne, ani
meritórne), pretože konanie bolo zastavené. Strany zbytočne venovali priestor obviňovaniu sa z toho,

kto môže za zastavenie konania o vyporiadanie BSM, ktorá skutočnosť je v tejto veci celkom irelevantná
(navyše ktokoľvek z nich mohol zastaveniu konania predísť včasným podaním návrhu na pokračovanie
v konaní). Súd nevypočul ani žalobkyňou navrhnutého svedka K., ktorý mal potvrdiť, že žalovaný tvrdil,
že nehnuteľnosti patrili do BSM, keďže svedok nie je spôsobilý vyjadrovať sa k právnym otázkam, či
pozemky patrili alebo nepatrili do BSM. Napokon, žalobkyňa na jeho výsluchu následne už ani netrvala,

keď na poslednom pojednávaní nechcela vykonať už žiadne dokazovanie.11. Súd preto uzavrel, že do podielového spoluvlastníctva patrí rozostavaný dom ale aj pozemky parc.č.
XXX/X, XXX/X H. XXX/X, a preto súd rozhodoval o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
vo vzťahu k nim.

12. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia podieloví spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení
spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní, a pokiaľ nedôjde medzi nimi k dohode o zrušení a vyporiadaní
spoluvlastníctva, môže ktorýkoľvek z nich podať žalobu na zrušenie a vyporiadanie súdnou cestou. Pri
svojom rozhodovaní súd nie je viazaný konkrétnym návrhom spoluvlastníka, môže rozhodnúť aj inak,
zákon však určuje záväzné poradie spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva, ktoré súd musí rešpektovať.

Na prvom mieste súd skúma, či vec možno reálne rozdeliť podľa výšky spoluvlastníckych podielov.
Reálnym rozdelením sa rozumie vznik samostatných vecí v právnom zmysle. Pri reálnom rozdelení
nehnuteľností treba skúmať, či môžu slúžiť vlastníkovi takým spôsobom, aký zodpovedá ich povahe,
pričom pri pozemkoch závisí toto posúdenie od ich polohy, celkovej plochy ako aj tvaru. Pokiaľ spoločnú
vec nie je možné reálne rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov,
prichádza potom do úvahy druhý spôsob, ktorým je prikázanie vecí za primeranú náhradu jednému

zo spoluvlastníkov. Pri rozhodovaní súd prihliada nato, aby vec mohla byť účelne využitá i vzhľadom
na výšku podielu spoluvlastníkov. Tretím spôsobom vyporiadania je predaj a rozdelenie výťažku podľa
podielov, ak vec nechce žiadny zo spoluvlastníkov.

13. Pri rozhodovaní súdu platí zásada, že spoluvlastníctvo k veciam má byť zrušené, ak o to požiada

niektorý zo spoluvlastníkov, lebo nik nemá byť spravodlivo nútený, aby v podielovom spoluvlastníctve
zotrval proti svojej vôli. Súd preto pristúpil k zrušeniu podielového spoluvlastníctva na návrh žalobkyne.
Ani jedna zo strán netvrdila žiadne vážne dôvody, pre ktoré by súd k zrušeniu a vyporiadaniu nemal
pristúpiť a pre ktoré by mali strany naďalej zotrvať v podielovom spoluvlastníctve, počas konania
takéto dôvody ani nevyšli najavo. Naopak obe strany súhlasili so zrušením a vyporiadaním podielového

spoluvlastníctva, a preto o aplikácii § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebolo namieste uvažovať.

14. Z ustanovenia §142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že prednostným spôsobom
vyporiadania je reálne rozdelenie veci. Vo vzťahu k vyporiadavaným nehnuteľnostiam súd uzavrel,
že ani jedna z nich (stavba ani priľahlé pozemky) nie je deliteľná. Žalobkyňa od počiatku tvrdila, že

nehnuteľnosti vrátane stavby nie sú deliteľné. Žalovaný síce poukázal na teoreticky možnú deľbu
rodinného domu, avšak sám uvádzal, že ani nemá záujem stavbu deliť a toto dokazovať. Sám teda
ani nežiadal nehnuteľnosti rozdeliť. Ani jedna strana pritom nenavrhovala dôkazy na preukázanie
toho, či sú pozemky a stavba deliteľná. Súd podľa ustanovenia § 185 ods. 2 CSP pritom bez návrhu
strán nemohol vykonať dôkaz na preukázanie reálnej deliteľnosti vyporiadavaných nehnuteľností, keďže

v tomto smere bol viazaný len aktivitou strán, ktoré však dôkazy na preukázanie reálnej deliteľnosti ani
nenavrhovali vykonať. Deliteľnosť rodinného domu zo stavebného hľadiska, teda či by vôbec delenie
domu prichádzalo do úvahy, a či by takýmto delením vznikli dve samostatné obytné časti, je nutné
posúdiť z technického hľadiska, pričom takáto možnosť deľby v konaní preukázaná nebola, rovnako
nebol navrhnutý ani dôkaz na preukázanie toho, či pozemky k domu priliehajúce je možné deliť tak,

aby bol zachovaný napr. prístup na všetky z nich. Nebolo preukázané, že by prípadnou deľbou vznikli
rozumne využiteľné, funkčné samostatné obytné celky a pozemky a ani to, že by deľbou nedošlo
k znehodnoteniu nehnuteľností, najmä rodinného domu, keďže nie je dosť dobre možné nehnuteľnosť
deliť, ak by výsledkom delenia malo byť znehodnotenie tohto súboru nehnuteľností, ktoré v súčasnosti
tvoria nový moderný rodinný dom s priľahlými pozemkami. V danom prípade, ak by súd čo i len teoreticky

pripustil, že technicky by bolo možné nehnuteľnosti rozdeliť, tak reálna deľba neprichádzala do úvahy
pre iné okolnosti. Skôr než súd rozhodne o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva k stavbe jej reálnym
rozdelením, je totiž povinný zaoberať sa tým, či sú doterajší spoluvlastníci ochotní hradiť náklady na
rozdelenie veci. Ak by žiadny spoluvlastník nebol ochotný nič vynaložiť na vykonanie nevyhnutných
stavebných úprav, musela by stavba považovať za nedeliteľnú (R 45/1991). Obe strany sa v konaní

vyjadrili zhodne tak, že nie sú ochotní znášať tieto náklady. Napokon, ani nebolo preukázané, aká výška
nákladov by musela byť vynaložená na prípadnú deľbu a či ich výška by bola vôbec adekvátna vo
vzťahu k aktuálnej hodnote nehnuteľností, či by takáto deľba bola vôbec rentabilná. Vzhľadom na to, že
strany uvádzali, že nemajú ani financie na vyplatenie toho druhého, potom je otázne, či by vôbec bolo vo
finančných možnostiach strán deľbu aj prakticky zrealizovať a zaplatiť. Aj z toho, že strany už dlhšie mali

v úmysle nehnuteľnosť predať ako celok (čomu svedčí ich vzájomná komunikácia či zmluva s realitnou
kanceláriou), je možné usudzovať, že nikdy v ich záujme ani nebolo deliť takto moderne a prakticky novo
vybudovaný rodinný dom na viac menších celkov, v čom ani súd nevidel rozumné riešenie. Navyše, čo
tiež svedčí tomu, že nebolo vhodné nehnuteľnosti deliť, sú aj vyjadrenia oboch strán, ktoré sa zhodnevyjadrili tak, že si nevedia predstaviť, že by spolu v jednom rozdelenom dome popri sebe ostali bývať. V
prípade reálneho rozdelenia nehnuteľnosti by strany sporu zotrvali v susedskom vzťahu, čo by vzhľadom
na ich narušené vzťahy a na to, že sami si ani nevedia predstaviť takéto fungovanie, zrejme viedlo

k problémom pri spolunažívaní, následne pri užívaní či udržiavaní tejto hoci už rozdelenej stavby a
pozemkov. Nielen rozdelenie stavby ale ani rozdelenie pozemkov podľa názoru súdu účelné ani dosť
dobre možné nie je. Pozemky v zásade deliteľné sú, ale pod deliteľnosťou sa nerozumie len ich fyzická
deliteľnosť ale aj to, či tvoria s nejakou stavbou alebo iným pozemkom funkčný celok a v takom prípade
ich spravidla deliť nemožno bez toho, aby sa obmedzila hospodárska využiteľnosť nehnuteľností ako

funkčného celku. Z podstaty veci vyplýva, že pozemok je v zásade deliteľný vždy, čo však neznamená,
že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí byť rozdelený vo všetkých
prípadoch, najmä ak ide o pozemky priliehajúce k obytným domom, keď s ním vytvárajú spravidla jeden
funkčný celok. Súd nepristúpi k rozdeleniu pozemkov, ak toto rozdelenie nie je dobre možné, kedy sa
sleduje cieľ, aby aj po rozdelení nehnuteľnosti mohli bez závad slúžiť na uspokojovanie tých potrieb, na
ktoré sú účelovo určené. V prejednávanej veci pozemok, na ktorom stojí rodinný dom, nie je dosť dobre

možné si predstaviť rozdeliť, nakoľko ide o pozemok zastavaný domom, ktorý sa rozdeliť nedá, ako už
bolo uvedené v predošlom odseku. Vo vzťahu k zvyšným pozemkov súd konštatuje, že tieto pozemky
priliehajúce k domu vytvárajú s domom jeden funkčný celok, slúžia na lepšie využitie domu a zvyšujú
kvalitubývaniavňom.Jepretodôvodnéponechaťpozemkyvcelkutak,abyslúžilitomu,ktobuderodinný
dom obývať na ten účel, ako je tomu aj v súčasnosti, čo v konečnom dôsledku aj zvyšuje kvalitu bývania

v rodinnom dome a cenu samotného rodinného domu, ktorý s pozemkami tvorí jeden celok.

15. Keďže súd dospel k záveru, že vyporiadavané nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné, skúmal, či
je ich možné prikázať niektorej zo strán do výlučného vlastníctva za náhradu. Z ust. § 142 ods. 1
OZ vyplýva, že predpokladom pre prikázanie vyporiadavanej veci do výlučného vlastníctva niektorého

spoluvlastníka je skutočnosť, že spoluvlastník s týmto prikázaním súhlasí, resp. chce, aby mu bola
vec do vlastníctva prikázaná. Vychádzajúc z tejto zásady, súd konštatuje, že obe strany sa vyjadrovali
počas celého konania tak, že záujem o prikázanie nehnuteľností nemá ani jedna z nich. Žalobkyňa
uvádzala, že sa v roku 2019 z domu odsťahovala, má vyriešenú bytovú otázku, a preto nemá
záujem o nehnuteľnosti. Žalovaný tiež výslovne uviedol, že do svojho vlastníctva nehnuteľnosti nechce

a súčasne výslovne uviedol, že nemá ani prostriedky na to, aby žalobkyňu vyplatil v prípade, ak
by mu aj mali byť nehnuteľnosti prikázané do vlastníctva, pretože nedostane na to žiaden úver. Za
takejto situácie súd konštatuje, že žalobkyňa o nehnuteľnosti záujem nemala, neužíva ich a ani ich
nepotrebuje.Unejniejesplnenápodmienkysúhlasusprikázanímaniodkázanosťnatietonehnuteľnosti.
Navyše je tiež oslobodená od poplatkov v tomto spore a je teda otázne, či by bola dostatočne

bonitná na výplatu žalovaného, ak by jej mali byť nehnuteľnosti prikázané. Žalovaný nehnuteľnosti
síce užíva, ale deklaroval, že nemá záujem o prikázanie nehnuteľností a tiež sa vyjadril tak, že nie je
schopný vyplatiť žalobkyni vyporiadací podiel z nich. Za predpokladu, že by žalovaný o nehnuteľnosť
záujem mal, tak súd by považoval za rozumné mu ich prikázať, keď ich dlhodobo obýva. Avšak
súd sa pri úvahe o tom, ktorému z doterajších spoluvlastníkov má byť prikázaná vyporiadavaná vec

do výlučného vlastníctva, musí zaoberať aj solventnosťou podielového spoluvlastníka, tj. či takýto
spoluvlastník disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na vyplatenie primeranej finančnej
náhrady, čo u žalovaného splnené nie je (sám tvrdil, že by nemal z čoho žalobkyňu vyplatiť). Okrem toho
u neho nie je splnená tiež podmienka, že chce, aby mu bola vec do vlastníctva prikázaná. Súd preto
konštatuje, že nie sú splnené podmienky na prikázanie nehnuteľností ani žalobkyni, ani žalovanému.

16. V prípade, že ani jeden zo spoluvlastníkov vec nechce, súd nariadi predaj vyporiadavanej veci
a rozdelenie výťažku z predaja podľa veľkosti podielov. Tento predpoklad je pritom splnený i vtedy,
ak jeden či viacerí podieloví spoluvlastníci síce chcú prikázať celú nehnuteľnosť do svojho výlučného
vlastníctva, ale nie sú schopní zvyšnému spoluvlastníkovi vyplatiť primeranú náhradu. Ako už bolo

uvedené, žalobkyňa ani žalovaní nehnuteľnosti nechceli, žalovaný nebol dostatočne solventný na
to, aby žalobkyňu vyplatil. Za takéhoto stavu potom niet iného do úvahy prichádzajúceho spôsobu
vyporiadania, než len, síce výnimočná, ale za danej situácie jediná možná, alternatíva a to je predaj
nehnuteľnosti a rozdelenie výťažku medzi podielových spoluvlastníkov podľa veľkosti ich podielov.
Takýto postup zabezpečuje, že každý zo spoluvlastníkov dostane majetkové hodnoty zodpovedajúce

výške jeho podielu z výťažku získaného z predaja vecí (každý po polovici výťažku z predaja) a naopak,
zabráni sa tomu, že spoluvlastník, ktorému by bola prisúdená náhrada, by v prípade insolventnosti
spoluvlastníka, ktorý sa má stať výlučným vlastníkom, musel vymáhať náhradu exekučne, a to prípadne
aj nie vždy úspešne. Z vyššie uvedených dôvodov súd zrušil podielové spoluvlastníctvo na návrhžalobkyne a vykonal vyporiadanie tak, že nariadil predaj vyporiadavaných nehnuteľností a súčasne
rozhodol, že výťažok z predaja nehnuteľností sa rozdelí obom bývalým podielovým spoluvlastníkom
podľa veľkosti ich podielov, a teda obom po polovici z výťažku.

17. Pokiaľ žalovaný žiadal, aby súd nariadil predaj nehnuteľností a rozdelil výťažok z neho v pomere
65:35 v prospech žalovaného, k takémuto kroku súd nemohol pristúpiť, pretože takéto vyporiadanie
nemá oporu v zákone. Súd uvádza, že ust. § § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri predaji počíta
s rozdelením výťažku podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov (teda tu po polovici). Nepočíta so

žiadnou disparitou podielov tak, ako je to vo výnimočných prípadoch možné v konaní o vyporiadanie
BSM. Tento postup žalovaný odôvodňoval svojimi investíciami, avšak ani takéto nahliadanie na spôsob
vyporiadania nie je správny. Podielový spoluvlastník, ktorý si mieni uplatniť voči druhému úhradu
investícií (tzv. vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle), si nemôže uplatniť tieto
investície zápočtom voči vyporiadaciemu podielu, resp. tým, že sa vzhľadom na jeho investície zvýši
podiel na výťažku z predaja. V tomto prípade totiž platí, že posudzovanú náhradu investícií nie je možné

zahrnúť do sumy, ktorá sa uloží zaplatiť titulom vyporiadacieho podielu niektorému spoluvlastníkovu, ale
nie je možné ani ju zohľadniť tak, že namiesto povinnosti uložiť uhradiť príslušnú sumu titulom širšieho
vyporiadania sa len navýši podiel na výťažku z predaja investujúceho spoluvlastníka. Je to totiž úplný iný
samostatný nárok a na postup navrhovaný žalovaným nie je daný žiaden podklad v právnom predpise.
Súd preto nemohol postupovať pri rozdelení výťažku tak, ako žalovaný žiadal. Napokon súd žalovaného

poučil, že ak si chce uplatňovať nejaké investície, musí tak učiniť vzájomnou žalobou, čo nakoniec aj
urobil (aj keď, ako bude ďalej bližšie uvedené, ním uplatnený nárok nepredstavuje investície, ktoré by
bolo možné a dôvodné v tomto konaní voči žalobkyni mu priznať, lebo nejde o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctvavširšomzmysle).Súdpretorozdelilvýťažokzpredajanehnuteľnostímedzistranysporu
presne podľa ich podielov na vyporiadavaných nehnuteľnostiach, teda po polovici.

18. Vzhľadom na to, že súd nariadil predaj nehnuteľností, bolo nadbytočné pre rozhodnutie súdu
zisťovať hodnotu nehnuteľností a hodnotiť dôkazy za týmto účelom predložené. Nebolo nutné ani
znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty nehnuteľností v zmysle návrhu žalovaného. Zisťovať hodnotu
nehnuteľností by malo zmysel len pri vyporiadaní formou prikázania nehnuteľností niektorej strane sporu

pre účely zistenia výšky vyporiadacieho podielu.

19. Čo sa týka náhrady trov konania o žalobe, súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého
ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobkyňa navrhovala vyporiadať

spoluvlastníctvo vo vzťahu k domu aj pozemkom (teda čo do rozsahu vyporiadavanej masy bola
úspešná), avšak v žalobe počas celého konania, prakticky až do prednesu v záverečnej reči navrhovala
prikázanie nehnuteľností do vlastníctva žalovaného a svoju výplatu, s ktorým spôsobom vyporiadania
úspešná nebola, pretože súd nariadil ich predaj (ktorý žalobkyňa ako prípustnú alternatívu navrhla až
v záverečnej reči). Posúdiac to, čo žalobkyňa v žalobe chcela – vyporiadať pozemky a dom (s čím bola

úspešná) a to prikázaním žalovanému a jej výplatou (s čím nebola úspešná), súd hodnotí jej úspech ako
čiastočný, prakticky polovičný. Žalovaný zase síce od počiatku navrhoval predaj a rozdelenie výťažku
(s čím bol úspešný), ale žiadal rozdeliť výťažok v celkom inom pomere vo svoj prospech (s čím nebol
úspešný) a tiež navrhoval vyporiadať len dom a nie pozemky (teda ani s rozsahom vyporiadavanej masy
nebol úspešný celkom). Aj on mal úspech prakticky polovičný (čo do rozsahu bol úspešný len napoly)

a čo do predaja bol úspešný, ale tiež len napoly, lebo výťažok nebol rozdelený podľa jeho predstáv. Za
takejtosituácie,keďanijednastrananedosiahlapresneto,čonavrhovalavžalobe,resp.vovyjadreniach
k žalobe, súd má za to, že je namieste posúdiť ich úspech ako polovičný a žiadnej zo strán nepriznať
náhradu trov konania. Už len nad rámec uvedeného súd uvádza, že sa mu javí byť takéto posúdenie
náhrady trov konania vzájomne medzi stranami ako spravodlivé, pretože obe strany rovnako spôsobili,

že toto konanie vôbec muselo byť iniciované. Ak by totiž neopomenuli podať návrh na pokračovanie
v konaní o vyporiadanie BSM (mohol ho podať ktorýkoľvek z nich), tak by si svoje vyporiadanie boli
bývali vyriešili v spore o vyporiadanie BSM bez toho, aby vôbec podielové spoluvlastníctvo vzniklo a bolo
ho nutné vyporiadať súdom. Toto navyše bolo vyporiadané spôsobom, pri ktorom každá zo strán bola
úspešná len cca z polovice. Súd preto žiadnej zo strán náhradu trov konania o žalobe nepriznal.

Vzájomná žaloba žalovaného20. Žalovaný dňa 12.03.2024 v spojení s jej doplnením podal vzájomnú žalobu, ktorou som domáhal
zaplatenia sumy 13.000,- eur ako polovice darov od rodičov investovaných do rodinného domu, sumy
15.000,- eur ako polovice hodnoty svojpomocných stavebných prác a zaplatenia sumy 10.000,- eur ako

polovice zostatku úveru zo ŠFRB.

21. Na odôvodnenie vzájomnej žaloby uviedol, že rodičia mu darovali celkom 26.000,- eur, a to dňa
09.07.2015 sumu 10.000,- eur, dňa 16.06.2017 sumu 12.500,- eur, dňa 01.08.2018 sumu 1.500,- eur,
dňa 08.10.2018 sumu 500,- eur, dňa 20.06.2019 sumu 1.000,- eur a dňa 05.09.2019 sumu 500,-

eur. Tieto dary boli použité na dokončenie rodinného domu – zateplenie obvodových stien, finálnu
úpravu stien – omietky, zvody vody – klampiarske konštrukcie, zariadenie sanity a kuchyne, vnútorné
dvere, finálnu povrchovú úpravu podláh, keramické obklady, zábradlie terás na prvom poschodí. Žiadal
od žalobkyne polovicu v sume 13.000,- eur. Doplnil, že o tom, že je dom financovaný z darov od
rodičov žalobkyňa vedela, nejednalo sa o bežnú údržbu, resp. opravu, ale o celkové zhodnotenie
a dokončenie rodinného domu a o podstatné zhodnotenie podielu žalobkyne. Ďalej uviedol, že

rodinný dom staval prevažne svojpomocne žalovaný s otcom a svojpomocne takto vykonali v 07/2014
naťahovanievnútornýchomietokpoobvodedomu,v10/2014maľovanievnútradomu,v02/2014montáž
sadrokartónov, v 04/2016 pokladanie dlažby okolo domu, na terase a na poschodie terasy, v 12/2013
stavbu krbu a vykurovania, v 05/2016 montáž elektroinštalácie, v 11/2014 pokládku plávajúcich podláh,
v 04/2015 montáž svetiel, v 05/2015 montáž dverí a zárubní. Toto ocenil na sumu 30.000,- eur, z čoho

od žalobkyne žiadal polovicu 15.000,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia ako zhodnotenia
podielu žalobkyne. Okrem toho uviedol, že úver zo Štátneho fondu rozvoja bývania č. XXX/XXX/XXXX
celý čas spláca výlučne on, ide o úver, ktorý bol na rozostavaný dom prenesený z bytu, ktorý strany
v roku 2015 predali. Žiadal, aby mu žalobkyňa zaplatila polovicu nesplateného zostatku úveru v sume
10.000,- eur (ktorý zostatok sa postupne znižuje, pretože úver sa priebežne spláca). Žalovaný trval

na tom, že ust. § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka sa týka len vecí patriacich do BSM, on sa ale
domáha vyporiadania podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle, nejde teda o nárok z BSM. Nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia pri nie bežnej oprave a údržbe vzniká pri zániku podielového
spoluvlastníctva, a preto je jeho nárok opodstatnený.

22. Žalobkyňa žiadala vzájomnú žalobu zamietnuť. Poukazovala na to, že investíciu v podobe darov
od rodičov si mohol žalovaný uplatniť len v spore o vyporiadenie BSM, čo však neurobil. Dostavba
domu a svojpomocné práce boli realizované za trvania manželstva a za trvania BSM a nie v čase
trvania podielového spoluvlastníctva. V tomto konaní si žalovaný môže uplatniť len nároky plynúce
z podielového spoluvlastníctva a až od jeho vzniku. Tým, že sa nehnuteľnosti stali predmetom

podielového spoluvlastníctva vzhľadom na to, že nebolo vyporiadané BSM v lehote troch rokov od
zániku manželstva, žalovaný podľa žalobkyne stratil možnosť si uplatňovať akékoľvek jeho vnosy,
dary, investície či pôžičky v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka. Svojpomocné práce by sa navyše
nezohľadňovali ani v konaní o vyporiadanie BSM. Podľa žalobkyne, priznaniu nárokov zo vzájomnej
žaloby bráni ust. § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, nie je možné si ich uplatniť po uplynutí 3 rokov

od zániku BSM a toto konanie nemôže nahradiť konanie o vyporiadanie BSM. Takisto tvrdila, že nie
je možné prikázať dlh na úvere tak, ako to požaduje žalovaný. K splátkam úveru uviedla, že polovicu
splátok úveru, ktoré uhradil žalovaný, mu na základe žaloby sp.zn. 19C61/2023 uhradila a odvtedy
uhrádza polovicu týchto splátok. Vzniesla tiež námietku premlčania žalovaným uplatnených nárokov.

23. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže
byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe

alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa§150vetydruhejObčianskehoKaždýzmanželovjeoprávnenýpožadovať,abysamuuhradilo,čo

zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo
na jeho ostatný majetok.Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 511 Občianskeho zákonníka, (1) Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému

veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek
z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. (2) Ak právnym predpisom alebo
rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých
dlžníkovvovzájomnompomererovnaké.Dlžník,protiktorémuboluplatnenýnárokvyšší,nežzodpovedá
jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im

príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke. Môže od nich požadovať, aby dlh podľa
podielov na nich pripadajúcich splnili alebo aby ho v tomto rozsahu dlhu inak zbavili. (3) Ak dlžník v
rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich
podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom
na všetkých ostatných.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 114 Občianskeho zákonníka, Ak ide o právo medzi zákonnými zástupcami na jednej strane
a maloletými deťmi a inými zastúpenými osobami na druhej strane, premlčanie sa ani nezačína ani

neplynie, ak nejde o úroky a opakujúce sa plnenie. To platí aj o právach medzi manželmi.

A/ Dary od rodičov v sume 26.000,- eur

24. K preukázaniu darov od rodičov žalovaný predložil výpis z účtu, podľa ktorého mu bola na účet
poukázaná dňa 09.07.2015 suma 10.000,- eur, dňa 16.06.2017 suma 12.500,- eur, dňa 01.08.2018
suma 1.500,- eur, dňa 08.10.2018 suma 500,- eur, dňa 20.06.2019 suma 1.000,- eur a dňa 05.09.2019
suma 500,- eur. Žiadal od žalobkyne zaplatenie polovice darov, tj. sumy 13.000,- eur. Vychádzajúc
z predloženej listiny je možné uzavrieť, že dary, ktoré rodičia mali darovať len žalovanému, boli

realizované za trvania manželstva (trvajúce od 11.03.2011 do 09.03.2020). Ak by aj súd vychádzal
zo skutočnosti, že šlo o peňažné dary rodičov len žalovanému, ktoré sa s prihliadnutím na § 143
Občianskeho zákonníka stali len výlučným vlastníctvom žalovaného a ak by aj tieto skutočne boli
investované do rodinného domu, ktorý bol v BSM strán sporu, potom sa jedná o vynaloženie výlučných
finančných prostriedkov len jedného vtedajšieho manžela (žalovaného) na majetok v BSM (spoločný

rodinný dom). Takýto nárok je potrebné právne kvalifikovať podľa § 150 vety druhej Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo
zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Takýto nárok je však možné uplatniť len v rámci sporu
o vyporiadanie BSM, v ktorom sa komplexným spôsobom vyporiadavajú všetky vzťahy súvisiace so
zaniknutým BSM. Tento nárok v tomto konaní nie je možné už uplatniť, a to preto, že BSM strán bolo

s prihliadnutím na zákonnú domnienku (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka) vyporiadané uplynutím
3 rokov od zániku BSM (teda v roku 2023), pričom tento nárok si žalobca uplatnil až v tomto konaní
po uplynutí tejto doby a mimo konania o vyporiadanie BSM, ktoré bolo zastavené. Táto domnienka sa
vzťahuje nielen na všetky veci patriace do BSM, ako to tvrdil žalovaný, ale aj na všetky majetkové právaa povinnosti bývalých manželov (teda aj na dlhy, vklady, pohľadávky, ale aj vnosy a investície). Ak
nárok na vyporiadanie vzájomných vnosov nebol uplatnený do troch rokov od zániku bezpodielového
spoluvlastníctva, uplatní sa zákonná domnienka vyporiadania podľa § 149 ods. 4 OZ. Po uplynutí tejto

lehoty už nemožno nárok na vyporiadanie vnosov uplatniť, ich súdne vyporiadanie je vylúčené (k tomu
Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník
I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, komentár k § 150 OZ). V danom prípade
teda aj v prípade preukázanej tvrdenej investície (vnosu) z výlučného majetku žalovaného na spoločný
dom by to nič nemenilo na závere, že toto konanie nie je konaním o vyporiadanie BSM a žalovaný

sa v dôsledku uplynutia 3 ročnej doby od zániku BSM nemôže už v tomto konaní domáhať nárokov,
ktoré si mohol uplatniť v rámci konania o BSM, vo vzťahu ku ktorému aj on mohol zabrániť tomu, aby
bolo zastavené, a to podaním návrhu na pokračovanie v prerušenom konaní. Ak by sme mali prijať
záver, že investície jedného z bývalých manželov na spoločný majetok patriaci do BSM by bolo možné
uplatňovať aj po tom, čo došlo k vyporiadaniu BSM zákonnou domnienkou uplynutím 3 rokov do zániku
BSM, potom by sme museli pripustiť, že takto investujúci bývalý manžel by si mohol uplatňovať nároky

vyhradené sporu o vyporiadanie BSM prakticky kedykoľvek. Teda aj po uplynutí 3 rokov od zániku BSM
by mohol podať žalobu, ktorou by riešil len takúto investíciu (napríklad ak by aj v spore o vyporiadanie
BSM zabudol investíciu uplatniť, tak by bez ohľadu na plynutie 3 ročnej doby mohol sanovať svoje
opomenutie). Toto podľa názoru súdu nebolo zámerom zákonodarcu, práve naopak, cieľom §149 ods.
4 Občianskeho zákonníka nepochybne bolo prinútiť bývalých manželov dohodnúť sa, resp. iniciovať

spor o vyporiadanie BSM včas a tak včas komplexne vyporiadať celú masu BSM a aj na ňu sa viažuce
vzájomné nároky oboch bývalých manželov vo vzťahu k mase BSM, ktorý zámer v prípade, ak by sme
pripustili čiastkové uplatňovanie vnosov a investícií bez ohľadu na plynutie 3 ročnej doby od zániku BSM,
by nebol dosiahnutý.

25. Súd dodáva, že v tejto časti sa nejedná o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tzv. širšom
zmysle, ako to prezentoval žalovaný. Pod vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle
patria investície do spoločnej veci (teda do veci v podielovom spoluvlastníctve), čo spadá pod režim
hospodárenia so spoločnou vecou ( § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd nespochybňuje, že
vyporiadanie v širšom zmysle existuje a je možné ho uplatniť žalobou, avšak tento nárok žalovaného

pod takúto právnu kvalifikáciu nemožno podradiť. Predpokladom pre to, aby vôbec sa dalo hovoriť
o vyporiadaní investícií na spoločnú vec (tj. vec v podielovom spoluvlastníctve), je to, že investície
sú vynaložené niektorým podielovým spoluvlastníkom na vec v podielovom spoluvlastníctve. Podľa
názoru súdu sa tu nejedná o investíciu do veci v podielovom spoluvlastníctve, a to z toho dôvodu,
že v danom prípade nešlo ani o investície podielového spoluvlastníka a ani o investície vynaložené

na vec v podielovom spoluvlastníctve. Investície žalovaným boli totiž vynaložené ešte pred vznikom
podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu (podielové spoluvlastníctvo vzniklo v roku 2023,
investované bolo v rozmedzí rokov 2015-2019), kedy vec bola ešte v BSM strán sporu a investoval
žalovaný vtedy ešte ako bezpodielový nie ako podielový spoluvlastník. Tvrdené investície z tohto titulu
teda ešte nemohli mať svoj základ v podielovom spoluvlastníctve ani v hospodárení so spoločnou

vecou, čo je základné východisko pre tzv. vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle
titulom investícií do spoločnej veci. Právne preto podľa názoru súdu nejde o nárok, ktorý by mal
základ v ustanoveniach § 137 a nasl. Občianskeho zákonníka tak, ako to prezentoval žalovaný.
Preto bolo nadbytočné hodnotiť, či sa jedná o investície do veci v podielovom spoluvlastníctve so
súhlasom alebo bez súhlasu druhého spoluvlastníka, investície na bežnú údržbu, opravu, alebo o iný

druh investície. Ak čo do investícií poukazoval žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
22Cdo/1927/2004 z 28.07.2005, z ktorého podľa neho malo vyplývať, že by malo byť možné jeho
investície zohľadniť aj v spore o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, súd uvádza, že odhliadnuc
od toho, že ide českú judikatúru, ktorá nie je rozhodujúca, z tohto rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by sa
súdy v tam prejednávanom konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zaoberali investíciami

vynaloženými jedným z manželov počas trvania manželstva a BSM strán sporu, ako to žalovaný žiada
v tejto veci. Z rozhodnutia vyplýva, že tam išlo o investície po zániku manželstva strán sporu (navyše
v čiastočne v období, kedy sa česká právna úprava dopadajúca na vec menila v čase) a problém, ktorý
riešilo uvedené rozhodnutie, nie je identický s prejednávanou vecou. Preto toto rozhodnutie právne
závery prijaté súdom nemohlo ovplyvniť. Ak žalovaný na viacerých miestach tiež poukazoval na to, že

by malo ísť o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, v danom prípade nárok takto uplatnený
je nárokom majúcim základ v § 150 Občianskeho zákonníka (teda nárok investujúceho manžela na
to, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok v BSM). Keďže právna úprava
bezdôvodného obohatenia je subsidiárna vo vzťahu k iným inštitútom súkromného práva v tom zmysle,že sa uplatní výlučne vtedy, ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté inou právnou
úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku, nie je možné použiť na právnu kvalifikáciu
tohto nároku ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, ak existuje osobitná právna úprava v § 150

Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo všetkých uvedených dôvodov súd vzájomnú žalobu v tejto
časti ako nedôvodnú zamietol.

Svojpomocné práce žalovaného a jeho otca na rodinnom dome

26. Ďalej žalovaný žiadal priznať sumu 15.000,- eur ako polovicu investícií vynaložených do rodinného
domu, ktoré mali spočívať vo svojpomocných prácach žalovaného a jeho otca, ktoré identifikoval
nasledovne: v 07/2014 naťahovanie vnútorných omietok po obvode domu, v 10/2014 maľovanie vnútra
domu, v 02/2014 montáž sadrokartónov, v 04/2016 pokladanie dlažby okolo domu, na terase a na
poschodie terasy, v 12/2013 stavba krbu a vykurovania, v 05/2016 montáž elektroinštalácie, v 11/2014
pokládka plávajúcich podláh, v 04/2015 montáž svetiel, v 05/2015 montáž dverí a zárubní. Vychádzajúc

z týchto časových období súd uvádza, že aj všetky tieto práce boli realizované za trvania manželstva.
To znamená, že tvrdené investície nepredstavujú vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom
zmysle, pretože (z rovnakého dôvodu ako bolo uvedené pri daroch), ide o investície v podobe prác
realizovaných pred vznikom podielového spoluvlastníctva k domu (ktoré vzniklo až v roku 2023) a nešlo
ani o investície realizované žalovaným ako podielovým spoluvlastníkom, pretože v tom čase bol

bezpodielový spoluvlastník veci a navyše jeho otec nebol ani to, keďže žiaden vlastnícky vzťah k domu
nemal. Tvrdené investície z tohto titulu teda ešte nemohli mať svoj základ v podielovom spoluvlastníctve
ani v hospodárení so spoločnou vecou, čo je základné východisko pre tzv. vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva v širšom zmysle titulom investícií do spoločnej veci. Právne preto podľa názoru súdu
nejde o nárok, ktorý by mal základ v ustanoveniach § 137 a nasl. Občianskeho zákonníka tak,

ako to prezentoval žalovaný. Akékoľvek investície z výlučného oddeleného majetku žalovaného na
rodinný dom (v čase ich vynaloženia v režime BSM) bolo možné uplatniť len v spore o vyporiadanie
BSM, pričom uplynutím zákonnej domnienky vyporiadania podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka
žalovaný túto možnosť stratil, čo už bolo odôvodnené vyššie. Navyše je otázne, či by vôbec aj v spore
o vyporiadanie BSM takto uplatnený nárok mohol byť zohľadnený, keď svojpomocná práca jedného

z manželov na stavbe spoločného domu sa nepovažuje za vnos/investíciu (z výlučného majetku na
spoločný), pretože sa vychádza z toho, že manželia si majú pomáhať. Navyše práca tretej osoby
(otca žalovaného) na stavbe rodinného domu by nemohla byť zohľadnená ani v spore o vyporiadanie
BSM, keďže v ňom sa vyporadúvajú vzťahy medzi bývalými manželmi navzájom a nie investície tretích
osôb do masy BSM. Ak žalovaný tvrdil, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom

zhodnotenia podielu žalobkyne v dôsledku vynaložených svojpomocných prác, ani takto nárok podľa
názoru súdu nemôže obstáť. Vo vzťahu k prácam vykonaným otcom žalovaného na cudzom dome
by teda bezdôvodné obohatenie spočívalo vo výkonoch otca a oprávneným domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia vzniknutého ním realizovanou prácou by bol priamo otec žalovaného a nie
žalovaný. Na svojpomocné práce žalovaného v tom čase na stavbe domu patriaceho do BSM nie je

možné aplikovať žiadnu z existujúcich skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (ani plnenie bez
právneho dôvodu, ani z neplatného právneho úkonu, ani z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani plnenie
zainéhočiplnenieznepoctivýchzdrojov).Žalovanývtomčasenerealizovalprácebezprávnehodôvodu,
keď pracoval na predmete bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ani nezhodnocoval v tom čase
polovičný podiel žalobkyne, tak ako to žalovaný tvrdil. Žalovaný pracoval na dome, kde vzhľadom na

existenciu BSM nebolo možné vymedziť podiely žalobkyne a žalovaného čo do rozsahu, pretože každý
z manželov mal vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom spoluvlastníctve – k celému domu. Okrem
toho, bezdôvodné obohatenie, ako už bolo vyššie uvedené, je inštitútom, ktorý je možné aplikovať
vtedy, ak niet iného právneho dôvodu vzniku záväzku. V danom prípade ale žalobkyňa vyhlásila, že
vedela o prácach žalovaného a jeho otca, je zjavné, že nezasiahla proti nim. Medzi zúčastnenými tak

nepochybne bola konkludentná dohoda vtedajších manželov o tom, že dôjde k bezplatným prácam na
rodinnom dome zo strany žalovaného vtedy ako manžela a jeho otca (čo napokon nie je nič nezvyčajné
v manželstve a rodinnom zväzku, ktorý je štandardne postavený na vzájomnej bezodplatnej pomoci),
a preto bezodplatná realizácia prác bola tým, s čím boli všetci zúčastnení uzrozumení. Zo všetkých
uvedených dôvodov súd vzájomnú žalobu v tejto časti ako nedôvodnú tiež zamietol.

27. Vo vzťahu k investíciám titulom darov a svojpomocným prácam súd spoločne uvádza, že ak by ale
aj čisto teoreticky súd (hoci trvá na všetkom už vyššie uvedenom) vychádzal z toho, čo tvrdí žalovaný
a síce, že išlo o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle, mohlo by jednať iba ako investície do veci v podielovom spoluvlastníctve so súhlasom žalobkyne, ktorá vedela, čo všetko sa
robí na rodinnom dome, že sa investuje a do čoho, keďže spolu so žalovaným žila a aj sama vyhlásila, že
o prácach žalovaného a jeho otca na dome vedela. Žalovaný tiež tvrdil, že žalobkyňa o daroch od rodičov

vedela. Bolo by teda možné uzavrieť, že s týmito investíciami súhlasila, pričom nemusí byť jej písomný
súhlas, postačí aj konkludentný súhlas s prácami a nákladmi vynaloženými na dokončenie domu. Ak
podieloví spoluvlastníci (tu obaja) súhlasili s vynaložením nákladov na dom (nie je rozhodujúce, či ide
o náklady na nutnú úpravu, alebo údržbu alebo iné náklady), ide o dohodu o hospodárení so spoločnými
vecami a investujúci spoluvlastník má proti druhému spoluvlastníkovi nárok na úhradu vynaložených

prostriedkov (teda nie na vydanie bezdôvodného obohatenia) podľa podielov, ak nie je medzi nimi
iná dohoda (k tomu napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/246/2018 z 27.03.2019).
V prípade investícií akéhokoľvek druhu vynaložených jedným spoluvlastníkom na spoločnú vec so
súhlasom ostatných spoluvlastníkov, sú ich časti pripadajúce na spoluvlastnícke podiely neinvestujúcich
spoluvlastníkov splatné (ak nebolo dohodnuté niečo iné), už za trvania spoluvlastníctva a nie až po
jeho zrušení (NSČR sp.zn. 22Cdo/1596/2000). Ohľadom splatnosti nebolo dojednané nič. Investície

do domu z darov rodičov aj titulom svojpomocných prác boli realizované podľa datovania učineného
žalovaným počas trvania manželstva strán. V zmysle § 114 Občianskeho zákonníka až do 09.03.2020,
premlčacia doba pre ich uplatnenie počas manželstva nezačala plynúť. Začala plynúť až od 10.03.2020.
Ak si ich žalovaný uplatnil v roku 2024 (riadna vzájomná žaloba so skutkovým vymedzením nárokov,
ich opisom a vyčíslením bola podaná až dňa 12.03.2024), premlčacia doba v trvaní 3 rokov do okamihu

ich uplatnenia uplynula. Teda nárok, aj keby teoreticky bol nárokom na širšie vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva tak, ako to tvrdí žalovaný, by bol premlčaný. Žalobkyňa namietala premlčanie, čiže tak
či onak by súd musel vzájomnú žalobu v týchto častiach zamietnuť aj keby ju súd právne kvalifikoval
ako vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle.

Úver od Štátneho fondu rozvoja bývania (ŠFRB)

28. Ďalej si žalovaný uplatnil voči žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 10.000,- eur, ktorá suma mala
predstavovať polovicu nesplateného zostatku úveru od veriteľa ŠFRB, teda polovicu tých splátok úveru,
ktoré ešte do budúcna je treba na úvere tomuto veriteľovi zaplatiť. Žalovaný na výzvu súdu výslovne

uviedol (č.l. 225), že nežiada od žalobkyne úhradu polovice už zaplatených splátok, ale žiada, aby mu
žalobkyňa zaplatila polovicu zostatku úveru v sume 10.000,- eur (polovica z 20.000,- eur). V konaní
strany zhodne vyhlásili, že úver zo ŠFRB je úverom na základe úverovej zmluvy z roku 2008, kde strany
vystupovali ako dlžník a spoludlžník. Ide teda o úver, ktorý nie je pasívom patriacim do BSM, keďže ide
o pasívum ešte z obdobia spred manželstva strán. Ďalej strany zhodne vyhlásili, že polovicu splátok

tohto úveru splatných do 03/2024, ktoré platil výlučne žalovaný, mu žalobkyňa spätne všetky doplatila
(na základe žaloby žalovaného sp.zn. 19C/61/2023). Tiež zhodne vyhlásili, že následne od ďalšieho
mesiaca (teda od apríla 2024 – poznámka súdu) sa už až doteraz obaja pravidelne podieľajú na splácaní
tohto úveru po polovici.

29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možné konštatovať, že žalobkyňa a žalovaný sú voči ŠFRB z úveru
založeného v roku 2008 (pred manželstvom) zaviazaní na splácanie dlhu spoločne a nerozdielne (dlžník
a spoludlžník). Za takéhoto stavu potom na ich vzájomné vzťahy dopadá § 511 Občianskeho zákonníka
a z ich pasívnej solidarity vyplýva vzájomný regresný vzťah medzi nimi v prípade, ak jeden z nich zaplatil
veriteľovi splátky úveru aj za toho druhého. V takom prípade má ten, kto platil nielen svoju polovicu

splátky úveru, ale aj polovicu splátky druhého dlžníka, nárok voči tomuto druhému neplatiacemu
dlžníkovi, aby mu uhradil tú polovicu, ktorú aj za neho (nad rámec svojej polovice) zaplatil. Žalovaný sa
však v tejto veci nedomáha následného regresného nároku voči žalobkyni (§ 511 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), teda aby mu táto zaplatila na ňu pripadajúcu polovicu minulých už zaplatených splátok
úveru, ktoré on celé zaplatil, čo výslovne na výzvu súdu uviedol. Napokon, nárok na zaplatenie polovice

splátok splatných do marca 2024 si žalovaný už skôr na súde uplatnil a žalobkyňa mu ich zaplatila (to
nebolo sporné) a odvtedy až doposiaľ platia obaja mesačné splátky úveru na polovicu (čo tiež nebolo
sporné).Ztohomožnovyvodiť,ženiktozanikohoničnadrámecsvojhopolovičnéhopodielunasplátkach
neplatí, a teda aktuálne ani niet medzi nimi dôvod na regresný postih. Žalovaná suma nezahŕňa splátky,
ktoré už boli žalovaným zaplatené (aj v polovici za žalobkyňu), keďže aktuálne si každý platí svoju

polovicu sám, ale má predstavovať polovicu zostatku úveru, ktorý ešte len bude treba veriteľovi zaplatiť,
tj. polovicu splátok splatných v budúcnosti. Takto skutkovo vymedzený nárok nie je nárokom podľa § 511
Občianskeho zákonníka a nie je dôvodný. V danom prípade žalovaný si nárokuje na zaplatenie sumy,
ktorú ešte nikto nevynaložil, ktorá sa ešte nestala splatná a nevznikla povinnosť ju veriteľovi uhradiť.V danom prípade nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože bezdôvodné obohatenie ešte
nenastalo, žalobkyňa sa nemohla na úkor žalovaného bezdôvodne obohatiť, pretože ide o nesplatený
zostatok úveru, tj. ešte dlžný, a teda žiadnu majetkovú hodnotu na jeho splnenie žalovaný nevynaložil

ani za seba ani za žalobkyňu. Tiež nejde o nárok majúci svoj základ v § 511 Občianskeho zákonníka,
keďže z tohto ustanovenia nevyplýva, že by mal solidárny dlžník vopred nejaký nárok na úhradu od
druhého solidárneho dlžníka vo vzťahu k solidárnemu dlhu, ktorý ešte nebol uhradený (tu budúcich
splátok, ktoré ešte ani neboli splatné). Rovnako tak ani z ustanovení o podielovom spoluvlastníctve
(keďže žalovaný poukazoval na to, že ide o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle)

nevyplýva nárok žalovaného na úhradu polovice v budúcnosti splatných splátok úveru. Napokon, takto
uplatnený nárok nemá žiadne logické opodstatnenie ani z toho dôvodu, že aktuálne žalobkyňa platí
„svoju“ polovicu splátok úveru veriteľovi, čo sporné nebolo, a teda na jednej strane jej vzniká zo zákona
povinnosť polovicu splátok úveru až do celkového splatenia úveru platiť veriteľovi (k čomu je a bude
zaviazaná bez ohľadu na to, ako budú vyporiadané vzťahy medzi dlžníkmi navzájom) a v tomto spore
sa žalovaný domáha, aby tú istú polovicu splátok zaplatila aj jemu. Teda žalobkyňa by mala nelogicky

platiť svoju polovicu splátok úveru dvakrát. Podstatné je, že nie je možné zaviazať žalobkyňu na
zaplatenie v budúcnosti splatných splátok a žalovaný má možnosť postupovať s uplatnením následného
regresu tak, ako to učinil v spore sp.zn. 19C/61/2023, ak by žalobkyňa prestala polovicu splátok platiť
a nastala by situácia, že by zaplatil splátky celé, teda aj nad rámec na neho pripadajúcej polovice. Už
len na záver z praktického hľadiska tiež vzájomná žaloba zrejme nemá význam. Keďže súd nariadil

predaj nehnuteľností, tak bude musieť byť s najväčšou pravdepodobnosťou spoločný úver viaznuci na
nehnuteľnostiach (záložné právo na zabezpečenie úveru v prospech ŠFRB) celý uhradený z utŕženej
kúpnej ceny, a to, čo po splatení spoločného úveru z kúpnej ceny ostane, si strany rozdelia na polovicu.
Za takto predpokladaného scenára potom už celkom postráda rácio žalovaným navrhovaný postup,
kedy by on dostal vopred od žalobkyne polovicu toho, čo ešte treba na úvere veriteľovi zaplatiť, hoci

každý z nich bude musieť z, na neho pripadajúcej, časti kúpnej ceny zaplatiť zostatok spoločného
úveru viaznuceho na predávaných nehnuteľnostiach rovnakým dielom. Zo všetkých vyššie uvedených
dôvodov súd žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

Ostatné

30. Vzhľadom na právne posúdenie súdu, kedy nebolo možné priznať nároky žalovaného uplatnené
vo vzájomnej žalobe, pretože nemajú oporu v práve, súd nevykonal znalecké dokazovanie, ktoré
žalovaný navrhoval na určenie výšky bezdôvodného obohatenia titulom svojpomocných prác, keďže
bolo nehospodárne preukazovať výšku tohto nároku, ktorý by bez ohľadu na jeho výšku nebolo

možné priznať. Z rovnakého dôvodu neoboznamoval súd bližšie ani znalecký posudok č. XX/XXXX I.
D. k stanoveniu všeobecnej hodnoty rozostavaného domu. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom
svedkov – G. a F. B. (rodičov žalovaného) k tvrdeným darom, pretože aj keby bola preukázaná existencia
darov a ich výška tak, ako sú tvrdené žalovaným, ani tak by nárok žalovanému nebolo možné priznať
vzhľadom na právne posúdenie uvedené vyššie. Nebolo treba pripájať ani spis tunajšieho súdu sp.zn.

19C/61/2023, v ktorom žalovaný žaloval žalobkyňu o doplatenie polovice splátok úveru za predošlé
obdobie, pretože bolo nesporné (vyhlásili to zhodne strany na pojednávaní), že splátky tohto úveru
splatné do 03/2024, ktoré platil žalovaný, mu žalobkyňa v polovici spätne na základe tam podanej žaloby
všetky doplatila a následne od ďalšieho mesiaca sa už obaja pravidelne až doteraz podieľajú na splácaní
tohto úveru po polovici. Tieto skutočnosti boli pre účely tohto sporu plne postačujúce a nebolo treba

skúmať žiadne ďalšie okolnosti splácania dlhu ani ďalšie okolnosti vedenia tohto nesúvisiaceho sporu.

31. O náhrade trov konania o vzájomnej žalobe súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa bola v konaní
o vzájomnej žalobe celkom úspešná, pretože vzájomná žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá. Súd

nevzhliadol žiaden dôvod na aplikáciu § 257 CSP, teda žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, tak,
ako to žalovaný tvrdil v záverečnej reči. Žalovaný si uplatnil vzájomnou žalobou nároky, ktoré nemali
od počiatku oporu v práve, trval na tomto nároku napriek obrane žalobkyne aj napriek predbežnému
právnemu posúdeniu súdu. V tejto časti išlo o klasickú civilnú sporovú žalobu, kde je súd (na rozdiel
od žaloby) viazaný návrhom, konal o tom, čo žalovaný podal a žalobkyni neostávalo nič iné, ako

sa proti nej brániť. Tvrdenia žalovaného o tom, že on nezapríčinil podanie žaloby o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, že nebol vyzvaný na vyporiadanie spoluvlastníctva pred podaním žaloby,
že sa žalovaný snažil dom predať, že nebránil žalobkyni dom užívať, že sa žalobkyňa nesnažila
mimosúdne rokovať, sú tvrdenia ktoré vôbec nesúvisia so vzájomnou žalobou a s nárokmi, ktoré si ňoužalovaný nedôvodne a neskoro uplatnil, ale s nehnuteľnosťami ako takými a ich užívaním. Vzájomná
žaloba nebola v nijakom ohľade závislá na tom, či a ako úspešne sa mimosúdne jednalo ohľadom
vyporiadania podielového spoluvlastníctva, či a kto robil ohliadky domu a kto komu umožňoval dom

obývať. Tvrdenia o tom, že žalobkyňa so žalovaným mimosúdne nejednala nesúvisia so vzájomnou
žalobou, pretože vzájomnou žalobou si nárok uplatňuje žalovaný a v tejto časti teda žalobkyňa nemala
dôvod ohľadom takto uplatnených nárokov iniciovať rokovania so žalovaným za účelom ich uspokojenia.
Súd posudzoval úspech a neúspech v časti o žalobe a v časti o vzájomnej žalobe osobitne a dospel
k záveru, že niet dôvodu, pre ktorý by súd nemal priznať čo do časti o vzájomnej žalobe úspešnej

žalobkyni náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. Pre účely posúdenia dôvodov hodných
osobitného zreteľa nie je podstatné to, koho súd oslobodil od poplatkov, keď inštitút § 257 CSP nemá
ani primárne slúžiť na to, aby sa ním vyrovnávali majetkové rozdiely strán sporu. Preto má žalobkyňa
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

15C/61/2023

- 2 -
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.