Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8824200002
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8824200002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E. F. – G., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou H. I. I. J., K., C.,
C. C. J. H. X, XXX XX J. - L. G. L., M.: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00
151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11C/2/2024 – 146 zo dňa 14. 08. 2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% vo vzťahu k
žalovanému, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3 000 eur a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení v lehote 60 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“

2. V danej veci je predmetom žaloby nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému
z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon
neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktoré nemôže
byť prekročené.

3. Žalobou doručenou súdu žalobca navrhol súdu, aby zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 10 000,-

eur a nahradiť mu trovy konania. Ako skutkové rozhodujúce skutočnosti uplatneného nároku uviedol,
že žalobca pracuje ako hasič Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky. Jeho týždenný
pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
pohotovosť (t.j. 24 hodinovej zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždennéhopracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného
času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, a to Smernica č.
2003/88/ES (ďalej len „Smernica“) o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá záväzne

určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Akékoľvek jej porušenie členským štátom
Európskej únie vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením
zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu, čo je aj prípad
žalobcu.

4. V prípade žalobcu je tak pravidelne prekračovaná týždenná hranica pracovného času 48 hodín
stanovená únijným právom. K žalobcom uplatneného nároku poukázal opätovne na rozhodnutie ESD
G. Fuß (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov
hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné
pred súdnymi orgánmi členského štátu EÚ. V zmysle citovaného Rozsudku ESD má poškodená fyzická
osoba právo na náhradu škody za splnenia troch podmienok: 1. ak cieľom porušenej právnej normy

EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. V prípade tohto sporu
má žalobca za to, že všetky podmienky splnené sú.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 15. 04. 2024 uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení

argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice č. 2003/88/ES je upravená nielen v jej čl. 2
ods. 1 a 2, ale na základe odkazu článku 2 ods. 3 aj príslušnými ustanoveniami Smernice č. 89/391/
EHA, keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 Smernice č. 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18, 19 tejto smernice“.
Žalovaný tiež poukázal na článok 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS, podľa ktorého : „Táto smernica

sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia
alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku čoho dochádza k záveru, že
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
„jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku 2 ods. 2.

Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych
vojakov. Nakoľko Smernica č. 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v
prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES

na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“
Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza k
záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva, Smernica č. 2003/88/ES
sa na nich nemôže vzťahovať, a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
Významom a výkladom čl.2 ods. 2 Smernice č. 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho

dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný, a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V
prípade Pfeiffer ESD konštatoval, že : „Čl.2 ods. 2 Smernice č. 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01,bod 53). V
dôsledku toho „výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS bola prijatá len za účelom

zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa,
pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod 55
rozsudku). Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04, Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
potvrdzuje, že na „činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená

v čl.2 ods. 2 Smernice č. 89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice,
pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD možno
spomenúť vec C-518/15, R. Matzak, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica č. 2003/88/ES
sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,

ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to
aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou č. 2003/88/ES, ktoráv článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je
treba pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok
vylúčenázoSmerniceč.89/391/EHS,nakoľkovtakomtoprípadebysanaňunevzťahovalaaniSmernica

č. 2003/88/ES. Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica č.
2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským
a záchranným zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný
pracovný čas podľa čl. 6 písmeno b/ Smernice č. 2003/88/ES. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka

(ďalej len O.z.), pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná
ako členský štát a adresát Smernice č. 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie
je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice.NakoľkoSmernicač.2003/88/ESjeurčenáštátu,ktorýzodpovedázajejsprávnutranspozíciu,
v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice č. 2003/88/ES do právneho
poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku,

ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy
pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších

predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že námietka nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného nie je dôvodná. Žalobca zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp.zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31. 05. 2023. k transpozícii relevantných článkov Smernice
uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že Smernica č. 2003/88/ES bude transponovaná do
zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4

v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú rozpore so smernicou,
pretože ich uplatnením sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov. Práve naopak týždenný
„súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne,
čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že
každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s

čl.6 písmeno b/ Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný
pracovnýčashasičov.Vtejtosúvislostitiežtrebazdôrazniť,žetranspozíciasmernícnesmiebyťformálna
a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov
EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom.
Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných

zákonov, t,j. v danom prípade zákona č. 315/2001 Z.z. Naopak žalovaný tvrdí, že tieto takéto tvrdenia
žalobcu „sú neopodstatnené“. Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, žalobca k svojej žalobe priložil
prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v
dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný
pracovný čas. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č.

315/2001 Z.z., žalovaný popisuje (cituje), akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane čl. 2
ods. 1) premietli do zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa tak po legislatívnej stránke
stalo, má za to, že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky
úniového práva, nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok -
t.j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov Hasičského zboru

Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že takýto stav v súčasnom období neplatí, nakoľko týždenný
„súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím
dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b/ Smernice č. 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Nakoľko žalovaný
svoje tvrdenie o správnej transpozície Smernice opiera iba o formálne premietnutie požiadaviek jej čl.
2 ods. 1 Smernice do zákona č. 315/2001, konštatuje, že citované ustanovenia zákona č. 315/2001

Z.z., (§ 85, § 91, § 92) ako aj ustanovenia čl. 8 platnej kolektívnej zmluvy „plne transponujú čl. 2
ods.1 Smernice“. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii Smernice č. 2003/88/ES do
slovenského právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č. 315/2001 Z.z.,
výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru SR.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o
hasičskomzboreakoprávnaúpravalexspecialisodlišujeodust.§96Zákonníkapráce,ktorýzohľadňuje
uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkovhasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť
hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré
ustanovenia. Podľa ust. § 85 zákona: „Služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“ (ods.1) pričom „Služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne“. Služobnú pohotovosť upravuje ust. § 92 zákona (Služobná pohotovosť v štátnej
službe príslušníkov) ktorý uvádza, že: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa ust. § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času“, pričom : „Celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni“ (§ 86 ods. 2 zákona). Z citovaných ustanovení
vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a
začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom
zbore (Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje, že služobný úrad môže

nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred
určený rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to,
že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.1
Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža len
stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný.

Ustanovenie § 122 tohto zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo
k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods.2) a ust. §
91 ods.1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas
určenej služobnej pohotovosti podľa ust. § 92 ods.2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica
2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku

(C-437/05, Vorel, bod 25, C-258/10, bod 43) ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti
hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy, ak by
sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však
zákon č. 315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok
(čl.2 ods.1 a 2 Smernice). To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať

za súčasť jeho pracovnej doby, potvrdzuje aj nižšie uvedená judikatúra ESD. Označené ustanovenia
zákona č. 315/2001 Z.z. žalovaným (§ 85 a nasl.) sa preto ocitli v rozpore aj s definíciou pracovného
času podľa čl.2 ods.1 Smernice č. 2003/88/ES, podľa ktorej : „Pracovný čas je akýkoľvek čas počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“ (ods. 1) v dôsledku čoho: „čas odpočinku

je akýkoľvek čas ktorý nie je pracovným časom“ (ods. 2). Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná pohotovosť
hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným
časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl.6 písmeno b/ Smernice č. 2003/88/
ES. V prípadoch hasičov a lekárov skúmal Súdny dvor Európskej únie otázku, či do rozsahu týždenného
pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov uvedených oblastiach.

Vo veci C-429/09 G. FuP týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ESD uviedol, že : pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle Smernice č. 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b/ uvedenej smernice (bod
55 Rozsudku ESD C- 429/09 zo dňa 25. 11. 2010 ). Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej
pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že : „...pracovná pohotovosť, ktorú
pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako
celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba

skutočne vykonala v priebehu pracovnej pohotovosti“. (Bod 27 Rozsudku ESD vo veci C-437/05 z 11. 01.
2007).Napokonvovecitýkajúcejsaprávnehoposúdeniarežimupohotovostilekárskychzáchranárov(C-
397/01, Pfeiffer ) ESD uviedol, že : „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku
ESD C- 397/02 z 05. 10. 2004). dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky
prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol
okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnejčinnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca
na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti
byť k dispozícii zamestnávateľovi. (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). V nadväznosti na

túto rozhodovaciu činnosť ESD sa pracovná pohotovosť na pracovisku považuje za pracovný čas,
pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno
považovať za čas odpočinku. Z pohľadu citovaných smerníc EU/ES ako aj judikatúry ESD možno
konštatovať, že Slovenská republika do Zákona o hasičskom zbore neprebrala ustanovenia Smernice
č. 2003/88/ES, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich týždennej

služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej
dobe (služobný plat). Uvedené pochybenie nemá len abstraktný význam, pretože podľa práva Únie
takáto situácia príslušníkom hasičského zboru spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať
pred vnútroštátnymi súdmi. Jej podstata spočíva v tom, že v prípade posúdenia pracovnej pohotovosti
ako súčasti týždennej služobnej doby hasičov bude ich týždenná služobná doba prekračovaná, čím
dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES. Prekračovanie týždennej služobnej doby

hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná za jej súčasť (hoci tak podľa práva
EÚ mala byť Slovenskou republikou takto kvalifikovaná), zakladá porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice
č. 2003/88 ES a zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za náhradu takto spôsobenej škody. Je
tomu tak preto, že povinnosť na náhradu škody platí v prípade každého porušenia práva Únie členským
štátom bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to aký verejný

orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (Rozsudok
ESD vo veci C-429/09 G.FuP,bod 45). Rovnako ako v prípade čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade
jej čl. 6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice 2003/88/ES
(čl. 6, 16, 17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa tak po legislatívnej
stránke stalo, má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice správne“. Žalovaný

sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s čl. 16 písm. b/ Smernice môže
štát pre uplatňovanie čl. 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu
štyri mesiace, pričom podľa čl. 17 ods. 3 písm. iii/ a pre protipožiarne služby môže toto referenčné
obdobie dokonca predĺžiť. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej
doby v rámci referenčného obdobia, nereaguje na kľúčový problém, t.j. či aj počas referenčného

obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm.
b/ Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému
obdobiu nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty
možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6 písm. b/ Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je
schopný zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného

obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou čl. 6 písm. b/ Smernice. Ako uvádza v tejto súvislosti
rozsudok ESD č. C-254/18 z apríla 2019 : „čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm. b/ a čl. 19 prvý odsek Smernice
č. 2003/88/ES sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych obdobiach, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú

zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas
každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných
referenčných období“. Na základe uvedeného žalobca tvrdí, že Zákon o hasičskom a záchrannom
zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín
bude rešpektovaný počas stanovených šesť mesačných referenčných období. Z argumentácie žalobcu

ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne
transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby
hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods.1 a 2 Smernice.
Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet „riadnej“ služobnej
doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného času

požadovaného článkom 6 písm. b/ Smernice. Náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom
porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva
Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný
pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ Smernice

č. 2003/88 v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu
výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ ide o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením
úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu, samotná Smernica č. 2003/88/ES neobsahujeustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia
jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred
súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku

porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej
porušením práva Únie jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pécheur (bod 82), ESD zdôraznil, že
vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady
škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na

náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich
sa o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD).V dôsledku toho musí každý členský štát
vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie, napraviť následky spôsobenej
škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a

nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity), (Rozsudok ESD C-524/04, Test Claimants, bod
123). Napokon vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl.
6 písmeno b/ Smernice č. 2003/88 a vzniknutou škodou. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd
vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice č. 2003/88/

ES, treba pod škodou rozumieť : „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na
ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl.6 písm. b/ Smernice č.
2003/88/ESrešpektovaný“(bod59rozsudkuESDvoveciC429/09G.FuP).Vtejtosúvislostiuvádzačl.2
bod 5 Preambuly Smernice č. 2003/88/ES, že pojem „odpočinok” znamená, že pracovníci by mali mať
primeranýčasodpočinku,trvaniektoréhosamusívyjadriťvjednotkáchčasu.Pracovníkomspoločenstva

sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V
tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. V okolnostiach
prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by
mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na
pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa

Smernice č. 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým
vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú
a/alebo morálnu integritu. Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES (zo dňa 23. 11. 1993), ktorá
sa týka niektorých aspektov organizácie pracovnej doby, v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme
zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná,

týždenná a ročná doba odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné
zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. Preambula platnej Smernice č. 2003/88/ES
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských
štátov tiež špecifikuje, že : „dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť
bezpečnosť na pracovisku“ a tiež, že : „treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body

7 a 8 Preambuly). Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.“
V dobe po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48
hodinový týždenný pracovný čas nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,

oddychovať, regenerovať svoje sily atď., t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo
na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že iba dodržiavanie
denného a týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov. V širšom
kontexte je takáto prax tiež v rozpore so politikou EÚ, cieľom ktorej je zosúlaďovať pracovný a rodinný
život zamestnancov tiež prostriedkami rozumnej organizácie pracovného času. Analýza slovenského

právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o
náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by
sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá
má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca
nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z podmienok jej

uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej
ujmy fyzickej osobe podľa uds. § 11, § 12 a § 13 O.z., nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môžedôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (čl. 82 Nariadenia EÚ č. 2016/679). Aj
slovenský zákonodarca uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže dôjsť k
náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch (§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Uvedené ustanovenie súčasne upravuje náležitosti a
podmienky uplatnenia nemateriálnej ujmy vrátane celkovej výšky. dôsledku toho (a berúc do úvahy
citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť
ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú
možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje ust. § 13 ods. 2 O.z., pretože ju nepodmieňuje výlučne

situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).
Ustanovenie § 13 ods.2 OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať
náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so
zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (Rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99).
Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa O.z. sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko

sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že
musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom), a napokon že musí
existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej
ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím
na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich

sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo
alebonadmernesťažovalozískanienáhradynemajetkovejujmyzaporušenieúniovéhoprávajednotlivca
pred slovenským súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej
právnej úpravy, by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením
úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky) na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení
všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má
zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy . Ako už bolo uvedené v žalobe, v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (C- 429/09, G. FuB, bod 52;

C-46/93, Brasserie du pecheur a Factortame, bod 57). V prípade G. FuP ESD výslovne potvrdil, že
nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88 bolo zjavným porušením
judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je
vo veci samej splnená aj druhá podmienka, nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody
(bod58rozsudku).Ktvrdeniužalovanéhooodpočinkužalobcupočaspohotovosti,žalobcapoukazujena

to,žepokiaľideočaspracovnejpohotovosti,zjudikatúrySúdnehodvoravyplýva,žečas,vrámciktorého
pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje
nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia Smernice č. 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32).
Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný
zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať

mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci
ktoréhosaodnehovýkonprácenepožaduje.Celútútodobutrebapretokvalifikovaťako„pracovnýčas“v
zmysle Smernice č. 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas
uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01,
bod 93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Z vyššie uvedených skutočností ako aj z potreby,

podľa ktorej sa má čl. 2 bod 1 Smernice č. 2003/88 vykladať s prihliadnutím na čl. 31 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle Smernice č. 2003/88
spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej
dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v

ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok
C-514/20, bod 37). Žalobca opätovne poukazuje na to, že rôzne požiadavky, ktoré Smernica č. 2003/88
uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú pravidlá
sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka (rozsudok
Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C-266/14, bod 24), a ktorých

dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy (rozsudok Jaeger, C-151/02, body 66 a
67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na
doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne
zakotvené v čl. 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlades týmto čl. 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia Smernice č. 2003/88 nemožno vykladať
reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája
2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32). S poukazom na vyššie uvedené žalobca dáva konajúcemu súdu

do pozornosti konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, najmä na Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022, zo dňa 31. 05. 2023 a Rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30. 03. 2023. V súvislosti z výpismi z dochádzkového systému
SAP týkajúcimi sa žalobcu žalovaný uviedol, že „tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za
dôkaz...“. Táto námietka žalovaného je neopodstatnená, a to z nasledovných dôvodov: 1. Ako je zjavné

z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje
plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti
- skratka “OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý
mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď
nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný
mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným

časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
námietky žalovaného. 2. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného
zamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to
napriektomu,žeprávenazákladetýchtoúdajovzpredmetnéhosoftvéruSAPsaupríslušníkovHaZZSR

vypočítavakaždýmesiacjehoslužobnýpríjem.OhľadomformyaspôsobuvýpočtunáhradyškodySúdny
dvor v rozhodnutí C- 429/09, G. FuB, uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké
ustanovenie tykajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie
ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby
pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako

je G. Fufi vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením
dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného
súdu Stará Ľubovňa č.k. 8C/25/2017 - 216 zo dňa 23. 12. 2019. Kontext, do ktorého zasadil žalovaný
formu a spôsob výpočtu náhrady škody, a to najmä s odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Stará

Ľubovňa, sp. zn. 8C/25/2017. ktoré má vychádzať zo zásad uvedených vo vyššie citovanom rozhodnutí
Súdneho dvora vo veci C-429/09. je absolútne zavádzajúci. Predmetom konania na Okresnom súde
Stará Ľubovňa bol síce obdobný nárok ako je nárok žalobcu, no petit žaloby bol rozdielny od petitu
žaloby žalobcu v tomto konaní. Zatiaľ čo v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa znel petit:
„Odporcajepovinnýzaplatiťnavrhovateľovipeňažnúnáhraduvovýške35%zosumy,ktoroujepríslušná

časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES, ktorá ku dňu podania tohto návrhu predstavuje
sumu 4026,96 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“, v prebiehajúcom konaní znie petit:
„Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť sumu 5 000,- eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prípade petitu žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Stará

Ľubovňa žalobca stanovil formu a spôsob náhrady škody presným výpočtom (ktorý spôsoboval v
súdnom konaní problém, nakoľko žalovaný tvrdil, že u žalobcu ide o mzdový nárok). Naopak žalobca
v prebiehajúcom konaní stanovil formu a spôsob náhrady škody paušálnou sumou, bez konkrétneho
výpočtu.Žalobcavtejtosúvislostipoukazujenabod62rozhodnutiaSúdnehodvoraEÚvoveciC-429/09,
G. FuB, ktorý znie: „V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ sú splnené tri podmienky pripomenuté v

bode 47 tohto rozsudku, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve
Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za
spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity) (rozsudky Kobier, už citovaný, bod 58; z 13. 03. 2007,
Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, C-524/04, Zb. s. I- 2107, bod 123, ako aj Transportes
Urbanos y Servicios Generales, už citovaný, bod 31)“. Žalobca svoj nárok oprel o § 11 - 13 Občianskeho
zákonníka a to z toho dôvodu, že v Slovenskej republike absentuje osobitná právna úprava, ktorá by mu
umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať výšku svojho nároku. Argumentácia žalovaného,

že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu
škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že na jeho postavenie ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C- 445/06), z ktorej vyplýva,že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by
to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv

priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv
uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,
ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
Článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho

zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. Žalobca zároveň poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30. 03. 2023. Žalobca nesúhlasí s
námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné
odškodnenielenvtedy,akniejepostačujúcezadosťučineniepodľa§13ods.1Občianskehozákonníkaa

neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.
So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu
zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia
peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v ust. § 13 ods. 1 a 2 O.z., sú

uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.
Z ust. § 13 ods. 1 O.z. vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia
prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 O.z., nejavila ako postačujúca.

Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/
ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah

(štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie ust. § 13 ods. 2 O.z.
vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej
osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax odvolacieho súdu- Krajského súdu Banská Bystrica , ktorý k stanoveniu výšky

nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že : „vzhľadom na
špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je
dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti
neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“. V tejto
súvislosti žalobca upriamuje pozornosť konajúceho súdu na nasledovné právoplatné súdne rozhodnutia,

ktorými bola žalobcom - príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, v obdobnej veci právoplatne
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR
za porušenie práva EÚ vo výške od 2 500,- eur do 6 167, 21 eur: rozsudky Mestského súdu Košice
sp.zn. 20C/3/2018 zo dňa 18. 01. 2019 - suma 3670, 29 eur, rozsudok sp.zn. 11Cpr/12/2017 zo dňa
11. 09. 2019 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn. 18Cpr/5/2016 zo dňa 05 .09. 2018 - suma 3 631,14

eur, rozsudok sp. zn. 11Cpr/ 19/2018 zo dňa 09. 01. 2019 - suma 4 759,99 eur, rozsudok sp. zn. 41Cpr
78/2017 zo dňa 18. 01. 2019 - suma 3 954,86 eur, rozsudok sp.zn. 27C/26/2018 zo dňa 18. 01. 2019
- suma 4 321,50 eur, rozsudok sp.zn. 13C/13/2017 zo dňa 30. 09. 2018 - suma 2 000,- eur, rozsudok
sp.zn. 24C/24/2017 zo dňa 07. 11. 2019 - suma 2 452,92 eur, rozsudok sp.zn. 11Cpr/35/2019 zo dňa
04. 11. 2019 - suma 2 500,- eur, rozsudok sp.zn. 15Cpr/5/2016 zo dňa 08. 07. 2020 - suma 3 119,99 eur,

rozsudok sp.zn. 13C/36/2017 zo dňa 30. 09. 2020 - suma 2 800,- eur, rozsudok sp.zn. 41Cpr/35/2019
zo dňa 16. 11. 2020 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn.29C/63/2017 zo dňa 20. 09. 2021 - suma 2 500,-
eur, rozsudok sp.zn. 24C/50/2020 zo dňa 05. 10. 2021 - suma 2 800,- eur, rozsudok sp.zn. 44C/84/2020,
zo dňa 22. 11. 2021 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn. 24C/52/2020 zo dňa 05. 10. 2021 - suma 2 500,-
eur, rozsudok sp.zn. 26C/33/2020 zo dňa 25. 08. 2021 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn. 18C/34/2020

zo dňa 09. 02. 2022 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn. 11Cpr/1/2020 zo dňa 20. 09. 2021 - suma 2 500
eur, rozsudok sp.zn. 26C/37/2020 zo dňa 25. 08. 2021 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn. 27C/60/2020
zo dňa 29.04. 2022 - suma 2 500,- eur, rozsudok sp.zn. 27C/59/2020, zo dňa 24. 11. 2021 - suma 2 400,-
eur, rozsudok sp.zn. 27C/36/2021 zo dňa 28. 09. 2022 - suma 2 500,- eur, rozsudok sp.zn. 25C/56/2020zo dňa 24. 11. 2022 - suma 2 500,- eur, rozsudok sp.zn. 29C/36/2021 zo dňa 02. 11. 2022 - suma
3 000,- eur; rozsudky Okresného súd Spišská Nová Ves sp.zn. 5C/49/2018 zo dňa 15. 10. 2019 - suma
2 000 eur, sp.zn. 2Csp/4/2019, rozsudok zo dňa 17. 10. 2019 - suma 2 089,60 eur, rozsudok sp.zn.

1C/50/2020 zo dňa 27. 05. 2021 - suma 2 000,- eur, rozsudok sp.zn. 7C/77/2020 zo dňa 29. 06. 2021
- suma 2 000,- eur; rozsudky Okresný súd Rožňava sp.zn. 6C/24/2021, zo dňa 28. 09. 2021 - suma
2 000,- eur; rozsudky Okresný súd Brezno - sp.zn. 2C/17/2021, r zo dňa 20.05.2022- suma 2100 eur,
sp.zn. 2C/15/2021, rozsudok zo dňa 27. 05. 2022 - suma 2 100,- eur, rozsudok sp.zn. 5C/16/20241 zo
dňa 19. 04. 2022 - suma 2 100,- eur, rozsudok sp.zn. 3C/16/2021 zo dňa 11. 05. 2022 - suma 2 700,-

eur, rozsudok sp.zn. 3C/15/2021, zo dňa 11. 05. 2022 - suma 2 400,- eur; rozsudok Okresný súd Zvolen
sp.zn. 12C/15/2021, zo dňa 11. 03. 2022 - suma 6 167, 21 eur, rozsudok sp.zn. 17C/17/2021 zo dňa 15.
03. 2022 - suma 4 629,59 eur, rozsudok sp.zn. 18C/14/2021 zo dňa 18. 02. 2022 - suma 4 335,71 eur.
Žalovaný na str. 11 svojho vyjadrenia uvádza: „Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti, čím a aká
škoda mu bola spôsobená“. K uvedenému žalobca uvádza, že na str. 15, 21 žaloby jasným spôsobom
opísaldopadporušovaniačl.6písm.b/Smerniceč.2003/88/ESnajehoosobu,čímjednoznačneuviedol

v čom pociťuje ujmu, čím mu bola spôsobená a pod. Žalobca zároveň uviedol na str. 2 a 3 svojej
žaloby miesto s výkonu svojej služby, na základe čoho bola založená miestna príslušnosť konajúceho
súdu, nakoľko v sídle jeho obvodu došlo k ujme, ktorú si žalobca uplatňuje. Žalobca v neposlednom
rade dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30. 03.
2023. Žalovaný ďalej na str. 13 svojho vyjadrenia uvádza, že : „Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o

Rozsudok Súdneho dvora vo veci Gunter Fuf, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká
je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o
mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného
zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú
rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia“. Žalobca ako už niekoľkokrát poukazuje

na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, najmä na Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30. 03. 2023, podľa ktorého: „Obrana žalovanej je založená na všeobecnej
polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od
ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle
vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b/ Smernice má priamy

účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď
sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade
s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím

charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže
byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny
význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne
činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je

niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľnú hasič nie je relevantná na účelu
charakteristiku pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice (bod 52,55 vo veci C397/01
až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuf, bod 27 až 30 vo veci C 518/15 Matzak). Vzhľadom
na uvedené sú irelevantné námietku žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje na postavenie
žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohu

v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľnú, mestskú alebo štátnu“. Žalovaný na str. 15
svojho vyjadrenia uvádza: „Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje
žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,
pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania

nepreukázalaaniriadneneodôvodnilvýškuujmy,ktorámalabyťspôsobenážalobcovi.Žalobcareagujúc
na túto, podľa neho predčasne uvedenú časť vyjadrenia žalovaného tomuto dáva do pozornosti ust.
§ 167 ods. 3 CSP v zmysle ktorého môže žalobca vo svojom vyjadrení ako reakciu na vyjadrenie
žalovaného k žalobe uviesť ďalšie skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Žalobca záverom uvádza, že všetky tvrdenia uvedené žalovaným v jeho vyjadrení už boli preskúmané

všeobecnými súdmi, ktoré na nedali jasnú odpoveď v tom zmysle, že sú mylné a všeobecné súdy sa s
nimi vôbec nestotožňujú. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné doplniť, že odvolacie súdy (Krajský
súd Košice, Krajský súd Prešov ako aj Krajský súd Banská Bystrica) vo všetkých prípadoch potvrdilirozhodnutia súdov prvej inštancie, potvrdili tak dôvodnosť nárokov hasičov ako žalobcov a pravdivosť
ich tvrdení vrátane právnej argumentácie a mylnosť názorov a tvrdení žalovaného.
Námietka žalovaného o jeho nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná: Súd o pasívnej

legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a
zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti
(porovnaj čl. 3 ods. 1 CSP, v spojení s čl. 7, druhá a tretia veta Ústavy SR).

6. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho

(verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi
účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť
zodpovednosť členského štátu. Rozsudok ES vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti
členskému štátu (bod 45, 46 a 61 rozsudku ES Fuß).

7. V ďalšom súd prvej inštancie odkázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov, kde pri rozhodovaní o
merite veci pasívna legitimácia Slovenskej republiky nebola žiadnym spôsobom spochybnená (porovnaj
napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/229/2019, sp.zn. 11Copr/1/2020, sp.zn.
2Co/39/2021 atď.).

8. Súd prvej inštancie považuje v danom prípade za splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú porušením práva Únie, vyvodenú z judikatúry Súdneho dvora C- 429/09
Fuß, C-118/08Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur
Factortame, ktorá zodpovednosť je daná, ak vyplýva z porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom bolo
priznaťjednotlivcovipráva,išlooporušeniedostatočnezávažnéamedzitýmtoporušenímaspôsobenou

škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť.

9. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav
pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný.
Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z., o Hasičskom a záchrannom zbore, potom upresňuje,

že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie
štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a ust. § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že „štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa
ust. § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom

zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho ods.
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhradavštátnejslužbe(ods.5ust.§103vspojenísust.§122ods.1zákonač.315/2001Z.z.).Vkonaní
pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času
a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného

čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto porušenie je dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v danej oblasti. Z judikatúry súdneho dvora
totižjasnevyplýva,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužbe,počas
ktorýchjedotknutýpracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysle
Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na

akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice a
že medzi porušením článku 6 písm. b/ Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času,
na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

10. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach,jeopätovnenutnépoukázaťnaustálenújudikatúruSúdnehodvoraEÚ,ktorátakútopožiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdneho dvora EÚ,
rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou

toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku
škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame),
súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami
práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo ilen čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii,
aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať
(rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6 písm.

b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť
žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je
slabšoustranouvrámcipracovnoprávnehovzťahu,pretojenutnézabrániťtomu,abymalzamestnávateľ
možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané
žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv

podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76
až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade

nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß). V tejto súvislosti porovnaj napríklad rozsudky Krajského súdu
v Košiciach sp.zn. 2Co/54/2020 zo dňa 03. 12. 2020 a sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020.

11. I napriek námietkam žalovanej strany, že nárok je nedôvodný ako aj jeho výška, súd prvej inštancie

konštatoval dôvodnosť uplatneného nároku judikovaného naprieč celou Slovenskou republikou súdmi
prvej, ale aj druhej inštancie a to z titulu tak ako bol uplatnený, teda z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
za zásah do práv spojených s ochranou osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. V prvom rade súd dáva za
pravdu právnej argumentácii právneho zástupcu žalobcu, že i napriek tomu, že Slovenská republika bola
povinná transponovať európsku smernicu do vnútroštátneho poriadku, neurobila tak. Preto na základe

analógie ako výkladového pravidla je najbližším právnym inštitútom práve náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

12. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky a
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd

aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle ust. § 13 v spojení s ust. § 11 O.z. zohľadniac pri určení
výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

13. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle ust. § 13 ods. 2 O.z. náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady č. 89/391/EHS a tiež
Smernice rady č. 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickejrelaxácii.Nerešpektovanímčl.6písm.b/Smerniceč.2003/88/ESprirozvrhovanípracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (porovnaj napríklad
rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/54/2020 z 03. 12. 2020, a sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11. 2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí
konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného
voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne

preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10 000,- eur.

14. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako

priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. Aj keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha

sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, te

dato, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom

voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať,
hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu
permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,
ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú.

16. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,
súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku Fuß, a na závažnosť
ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,
okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná

všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ust. § 13 O.z..

17. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
3 000,- eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.
Rozsah peňažnej náhrady vo výške 3 000,- eur považoval súd za primeraný charakteru a spôsobu, akým

k zásahu došlo a jeho následkom na živote žalobcu, a najmä vo väzbe na dobu, počas ktorej došlo k
porušovaniu práva žalobcu na odpočinok vo voľnom čase, respektíve obdobiu troch rokov (presne od
01. 01. 2021 do 30. 11. 2023), za ktoré si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil.

18. Pokiaľ ide o výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, súd tu poukazuje na množstvo

rozhodnutí predložených právnym zástupcom žalobcu, kde bola výška nemajetkovej ujmy spravidla
priznávané vo výške cca 2 000,- eur až 2 500,- eur.

19. Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí
vo veci C - 429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné

prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia
(prekračovanie limitu 48 hodín pravidelne vždy o niekoľko hodín týždenne - priemerne okolo 5 až 10
hodín) a jeho trvanie (v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu
peňažnou náhradou.20. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná
pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši),

ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný
v tom prípade, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne. Akékoľvek matematické výpočty
vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym
meradlom pre stanovenie výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C
429/09 G. Fuß a jednoznačné znenie Smernice z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade

škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla.

21. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi
dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, i rádioaktívnych látok, množstve rôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť

ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa
mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho
povolania(vsúvislostisuvedenýmporovnajrozsudokOkresnýsúdSpišskáNováVessp.zn.5C/49/2018
z 15. 10. 2019).

22. Oproti zákonom ustanovenému týždennému 48 hodinovému pracovnému času žalobca robí navyše
o cca hodinu, prípadne ak by sme sa bavili o štvormesačnom referenčnom období, tak 49,7 hodín
týždenne, čiže zhruba o hodinu a trištvrte navyše. Ide o taký zásah do súkromia žalobcu, ktorý
nepochybne je spôsobilý zanechať stopu na jeho osobnom živote tak ako uviedol. Je to na úkor jeho

koníčkov, na úkor venovania sa rodine, manželke s tým, že prakticky tri, resp. dvakrát do týždňa
pravidelne v cykloch v noci nie je doma. Nepochybne po 24 hodinovej zmene si musí oddýchnuť a tak po
tom oddychu, kedy treba asi priznať, že po 24 hodinovej zmene, vrátane dňa a noci človek potrebuje aj
nejaký iný čas na regeneráciu a iný spôsob regenerácie, mu na tento osobný život veľa času neostáva.

23. Na druhej strane súd prvej inštancie vzal do úvahy to, že istým spôsobom je žalobca kompenzovaný
tým,žepohotovosťzaplatenúmávoformepríplatku,avšakvnižšejmiereakobežnúvýplatu.Uplatnenou
nemajetkovou ujmou je preto v zásade vhodné nahradiť zásah do osobnostných práv, kedy pracuje
viac ako by bežný človek pracoval mal a ako je to ustanovené príslušnou smernicou. Žalobca v konaní
nepreukázal, žeby sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo žeby

mal dopad na jeho zdravotný stav.

24. Z uvedených dôvodov za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy súd považoval sumu 3 000,- eur,
ktorú žalobcovi priznal týmto rozsudkom a v prevyšujúcej časti nárok zamietol.

25. Zohľadnil pri tom aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom
v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019,
6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019, 11Co/222/2020). O nároku na náhradu trov konania súd
rozhodolpodľaust.§255ods.2CSPtak,žesvedčíplneúspešnémužalobcovivrozsahu100%,keďsúd
uplatnil zásadu úspechu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.

26. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc zmenu rozsudku tak, že žaloba bude
zamietnutá. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice č. 2003/88/ES bol do
zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície
orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne

záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,
tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v
zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej
inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu

zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou č. 2003/88/ES
vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania
by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhraduškody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva
únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral
Smernicu č. 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho

súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie
prípadu.

27. Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uvádza, že je nevyhnutné rozlišovať
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými

subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou
smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti
kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.

28. Žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia

byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.
Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva,
2) porušenie je dostatočne závažné a
3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť.

29. Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca

reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody,
aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky
hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo
potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6
mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca v žalobe vychádzal

len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej
pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k
prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.

30.Žalovanýmalzato,žetabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazoval

výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho
zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a ani
riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
relevantným spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný.

Žalovanýzdôraznil,žezostranyžalobcuneboložiadnymspôsobompreukázané,žebyutrpelujmu,ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do
jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba
tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné

čiastkové žaloby.
Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,

keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym
zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť
prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na
spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnoučinnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však
povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto
zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný má za to, že uvedené riadne preukázané nebolo.

Žalobca nijako bližšie nepopísal a nešpecifikoval, ako zvykol tráviť voľný čas s rodinou a v akých ich
spoločných aktivitách mu jeho práca bráni, resp. ho obmedzuje. Práca žalobcu však nie je tým faktorom,
ktorý by negatívne zasahoval do vzťahu otec - dcéra, pričom žalobca žiaden rozvrat vzájomných
vzťahov neuviedol. Žalobca iných rodinných príbuzných ani priateľov či známych neoznačil, nepopísal
ich spoločné aktivity ani neuviedol, ako by jeho práca mala do týchto medziľudských vzťahov negatívne

zasahovať. Žalovaný nevidí žiadnu priamu príčinnú súvislosť medzi vzniknutým stavom a nemožnosťou
stráveniavoľnéhočasusrodinoužalobcu.Uvedenéjenepreukázanéatvrdeniažalobcuanineosvedčujú
žiaden negatívny vplyv jeho práce na jeho rodinu a rodinné vzťahy.
Žalovaný tiež poukazuje na vcelku značné zníženie hodnovernosti podanej žaloby, t.j. uplatneného
nároku, keď samotný žalobca nemal vedomosť o tom, resp. nevedel vysvetliť, prečo si predmetnou
žalobou uplatnil práve nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur. Žalovaný zastáva

názor, že za predpokladu, že žalobca ako osoba poškodená postupom žalovaného, ktorý má mať
negatívny dopad na jeho osobnostnú sféru a tento zásah si chce kompenzovať vyplatením náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, by celkom určite mal osvedčiť svoj právny záujem na riadnom
odôvodnení výšky tejto náhrady, ktorej sa od žalovaného domáha. Tvrdenie žalobcu, že sumu náhrady
nemajetkovej ujmy určil jeho právny zástupca, absolútne nezohľadňuje utrpenú ujmu žalobcu (ak táto

skutočne utrpená bola), nakoľko nie je prejavom žalobcom utrpenej morálnej ujmy, ale len číselným
nepreukázaným odhadom jeho právneho zástupcu, t.j. osoby odlišnej od žalobcu, ktorý ujmu utrpieť mal.
V tejto súvislosti žalovaný namieta preukázanie dôvodnosti a výšky utrpenej morálnej ujmy žalobcom.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta a
žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V rámci kontradiktórnych reakcií strany sporu zotrvali na svojich postojoch v konaní.

31. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad
daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný

rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v ust. § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli
uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd pritom konštatuje, že odvolaním žalovaného je napadnutý výrok týkajúci sa priznanej sumy

3 000,- eur a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

32. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Takéto dôvody z preskúmavanej veci

odvolací súd nezistil. Z procesného postupu súdu prvej inštancie nevyplývajú vady, ktorých dôsledkom
by bolo porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces. Súd zistil správne a zodpovedajúco procesnej
iniciatívestránskutkovýstavpotrebnýnarozhodnutieopodanejžalobeanapokonajvecsprávneprávne
posúdil. Preto rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v napadnutej
časti potvrdil.

33. Odvolací súd sa podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie a v reakcii na uplatnené odvolacie dôvody a na zdôraznenie správnosti
predmetného rozhodnutia dodáva, že:
Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v

dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6
písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 04. 01. 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

34. Odvolateľove námietky vo vzťahu k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie

súladu vnútroštátneho práva s pravom únie, (pričom žalovaný má za to, že žalobca ani nepreukázal,
ktoré ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy sú v rozpore so Smernicou, resp. ktoré boli nesprávne
prevzaté do vnútroštátnej právnej úpravy), ako aj námietky o nedostatku vecnej pasívnej legitimácieSlovenskej republiky v spore, (tvrdiac že uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu
ako príslušníka Hasičského záchranného zboru SR), považuje odvolací súd za nedôvodné.

35. Vo vzťahu k odvolacej námietky k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s právom únie odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 3 ods. 1
CSP, podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle ust. § 21 O.z., pokiaľ je
účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ust. § 73 CSP vyplýva potreba

určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ust. § 135 ods. 1 CSP preto správne v
predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v predmetnej veci
koná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a

štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal
právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa
domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej

cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie
pri preberaní Smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo
vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať,
či zákona č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES. Z týchto dôvodov

preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda
nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z., so Smernicou č. 2003/88/ES, podľa názoru
odvolacieho súdu je nedôvodná.

36. Odvolací súd tu poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 z 25. 11. 2010 vo veci Günter

Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou
výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny
týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektoraajehorozpisslužiebstanovovalvpriemernejdĺžke54

hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel
byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť
prerušená zásahovou činnosťou.

37. Článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným

významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

38. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v
zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES.
Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,

ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.39. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v ust. § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý

odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola
do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v
súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom

Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici č. 2003/88/ES
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl.
2 ods. 1 a 2 Smernice č. 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15

VilledeNivelles/RudyMatzakzdôraznil,žečlenskéštátysanemôžu,pokiaľideourčitékategóriehasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného

týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice.

40. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19
zo dňa 09. 03. 2021, článok 2 bod 1 Smernice č. 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že
čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len

telefonicky zastihnuteľný a ak je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom
môže bývať v služobnom byte, ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska,
ale nemusí sa v ňom zdržiavať, predstavuje v celom rozsahu pracovný čas v zmysle tohto ustanovenia,
len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a
prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto

pracovníkovipočasuvedenejdobysútakejpovahy,žeobjektívneaveľmivýznamneovplyvňujúmožnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v
najbližšom okolí predmetného miesta nie je na účely takéhoto posúdenia relevantná.
Na položené otázky vo veci C-580/19 zo dňa 09. 03. 2021, RJ a Stadt Offenbach am Main (mesto

Offenbach am Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 Smernice č. 2003/88 sa
mávykladaťvtomzmysle,žečaspracovnejpohotovostivoformenepretržitejdostupnosti,počasktorého
pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol
zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a
v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza

jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto
ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené
tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon

práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“
Obdobne Súdny dvor EÚ vo veci C-107/19 zo dňa 09. 09. 2021 (XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy,
akciová společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 Smernice č. 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady
zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas

ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v
zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“

V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 zo dňa 11. 01. 12020 (MG a Dublin City Council
(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1
Smernice č. 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej
dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasomsvojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí
dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje
„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej

veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,
že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva,
že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi
významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“

Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a
hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 zo dňa 05. 10. 2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa
14. 07. 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice č. 89/391 je podpora
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah

pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku
je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom
chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej

bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
- napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej, základnej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Nevyznačuje
sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany

bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti
uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice č. 89/391. Na jednej strane zákonodarca
Spoločenstva síce vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice č. 2003/88/ES na takéto činnosti,
na strane druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých
ustanovení smernice (článok 17). V čl. 17 ods. 3 písm. b/, iii/ Smernice č. 2003/88/ES sa uvádza, že

v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade
činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany. Odchýlku od čl. 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.
Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady č. 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice č. 2003/88/
ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný

čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť

v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice č. 89/391. Článok 1 ods. 3 Smernice č. 2003/88/
EHS definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne
odkazuje na článok 2 Smernice č. 89/391/EHS. Smernica č. 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na
všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené
činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra,

voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.

41. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto

výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ Smernice č. 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.
1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Článok 2 ods. 2 prvýpododsek Smernice č. 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len
„určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice

č. 89/391 sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl.
2 ods. 2 prvom pododseku Smernice č. 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť

pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

42. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,

živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice č. 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k

záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice č.
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že služobná činnosť
žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES.

43.Knámietkenedostatkuvecnejpasívnejlegitimácieštátusažiadauviesť,žeSúdnydvortiežrozhodol,
že článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v
prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami

práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých

je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať

podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenie týchto troch podmienok musí
štát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za
spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy

(zásada ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

44. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracovalpriemernýtýždennýpracovnýčaspresahujúcipriemernýtýždennýpracovnýčasstanovenýv

článku6písm.b/Smerniceč.2003/88.PretosamôžedovolávaťprávaÚnienavyvodeniezodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia.45. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.
b/ Smernice č. 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého
má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho

práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.

46. Vo vzťahu k druhej podmienke, judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva
Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.

47. Žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5-hodinovú riadnu službu v služobný
deň nadväzovala určená 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (niekedy 17 na 8) tak, že

súhrn takto rozvrhnutého týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.

48. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a
C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul
primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky

na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu.
Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným

osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny
dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami
práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa

jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť
tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré

môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť,
že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo
strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci
najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského

štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná
na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho
dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88

nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade,
ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný,
výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto
článkom 6 písm. b/, čo v danom prípade preukázané nebolo.

49. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v ust. § 11 a nasl. O.z., vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany
podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s nímúzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko -
morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie
a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

50. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,
ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že

žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok
zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného

vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských
práv). Z úvodných ust. Smernice Rady č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady č. 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo

zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší
stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť

maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

51. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že
žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho
základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 O.z., že v zmysle uvedeného
ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie
podľa ust. § 13 ods. 1, a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.
vážnosť žalobcu v spoločnosti.

52. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na
ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v ust. § 13 ods. 1 a 2 O.z. sú uvedené

príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, a
ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá
bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna

satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1 nejavila
ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo,
t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý

umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a
rady č. 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravypodľa ust. § 13 ods. 1 O.z., za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

53. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho
nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný

čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po
prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť

počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

54. Preto odvolací súd aj tieto námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí
byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych

resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si
svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

55. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,
aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limit

dovolený právom Európskej únie za obdobie od 6/2020 do 4/2023 výška priznanej nemajetkovej ujmy 3
000,- eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná (aj vzhľadom už na predchádzajúcu úvahu). Práca žalobcu
ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

56. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne
primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,
nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž
pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť

uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná,
zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady.

57. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej

republiky v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej
príslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia: rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa 05. 03. 2024 (porovnaj napr. rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019,
1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/102/2022, 6Co/89/2022, 6Co/60/2022 a 6Co/35/2022a

6Co/129/2022), ďalej rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. 02. 2024,
sp.zn. 2Co/152/2022 z 17. 08. 2023; rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/161/2023
zo dňa 31. 01. 2024, rozsudok sp.zn. 6Co/113/2023 zo dňa 17. 10. 2023, rozsudok sp.zn. 12Co/59/2022
zo dňa11. 10. 2023. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp.zn. 2Co/54/2020 z 03. 12. 2020, sp.zn. 9Co/66/2022 z 13. 04. 2023,

rozsudok sp.zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10. 10. 2022, sp.zn. 9CoCsp/4/2020 z 04. 05. 2021; sp.zn.
5CoPr/3/2020 z 18. 03. 2021Ďalej poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/86/2022 z 10. 05. 2023,
sp.zn. 16Co/36/2022 z 23. 03. 2023, rozsudok sp.zn. 16Co/11/2022 z 22. 02. 2023, rozsudok sp.zn.
14Co/2/2023 z 13. 02. 2023, rozsudok sp.zn. 17Co/82/2022 zo dňa 13. 12. 2022;

Taktiež poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/15/2023 zo dňa 10. 08. 2023,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa 12. 10. 2022. sp.zn. 9CoCsp/4/2020 z
04. 05. 2021. (por. napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019,
3CoPr/229/2019); rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/222/2020 z 16. 12. 2020, rozsudok
Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 15Co/6/2020 zo dňa 16. 11. 2020, rozsudok Krajského súdu v

Košiciach, sp.zn. 9CoPr/1/2019 z 12. 05. 2020.

58. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal
odvolací súd v predmetnej veci dôvod na opodstatnené pochybnosti o existencii základu i výšky nároku,
akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsahom.

59. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2022 č.k. II. ÚS/233/2022-18. V tomto
rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v
komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd
skonštatuje zásad do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na

náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne
v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

60. V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška
uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď CSP už nemá

ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“), uvedené neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho
požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé

od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania
náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ust. § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže
súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však
v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.

61. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS
225/2020z27.08.2020,zverejnenomZbierkenálezovauzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

62. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku I. a vo výroku III. o
trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutia

súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na ust. § 387 ods. 2
CSP na neho odkazuje. Odvolací súd sa pritom neodchýlil od praxe akú pri rozhodovaní o obdobných
nárokoch zvolili iné odvolacie súdy, či aj iný senát tunajšieho súdu.

63. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255

ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

64. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).