Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123458538
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123458538.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu Všeobecná úverová banka,
a. s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava-Ružinov, IČO: 31 320 155, zast. JUDr. Barborou Tomanovou,
advokátkou so sídlom Kollárova 85, Martin, IČO: 50 410 199, proti žalovanému Z. J., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. P. XXX/XX, H. J., v spore o zaplatenie 1.429,09 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad, č. k. 20Csp/16/2024 - 90, zo 17.06.2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým bude žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.468,69 eur, spolu s úrokom z
omeškania a náhrady trov konania. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 6 ods. 1; čl. 8; § 185

ods. 1; § 215 ods. 1; zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“); § 52 ods. 4;
§ 53 ods. 9; § 54 ods. 1, 2; § 488 a nasl.; § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj
„Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 1 ods. 2; § 2 písm. a), b); § 7 ods. 1; § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch„ alebo „ZoSÚ“) O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Súd ďalej v odôvodnení uviedol, že zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
XX.X.XXXX zistil, že uvedenou zmluvu žalobca (pôvodne VÚB Leasing, a.s.) žalovanému poskytol úver
vo výške 6.958,- eur na kúpu vozidla zn. N. N., a tento úver sa žalovaný zaviazal splácať formou
60 pravidelných mesačných splátok po 162,73 eur. RPMN úveru bolo uvedené vo výške 15,51% a
priemerná RPMN bola uvedená vo výške 10,90%. Úroková sadzba bola dohodnutá na 15,51% ročne.
Zo zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľnej veci zo dňa 20.5.2019 súd zistil, že k vozidlu zn. N.
N. si žalobca zriadil záložné právo na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX

zo dňa XX.X.XXXX. Z výzvy zo dňa 8.6.2022 súd zistil, že žalobca žalovaného vyzval na úhradu sumy
488,19 eur v lehote 5 dní od doručenia výzvy, pričom výzva neobsahovala identifikáciu neuhradených
splátok. Doklad o doručení výzvy žalobca nepredložil. Z oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti zo
dňa 21.9.2022 súd zistil, že žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru, bez uvedenia dňa vyhláseniaokamžitej splatnosti úveru, a žalovaného vyzval na úhradu sumy 3.746,91 eur. Z prehľadu splátok súd
zistil, že žalovaný žalobcovi uhradil ku dňu podania žaloby celkom 12.473,77 eur.

4. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia

na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie
ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Čo sa týka posudzovania bonity podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 11
ods. 2 ZoSÚ, dôkaz o preverení bonity žalovaného žalobca nepredložil. Na účely posúdenia splnenia
povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná,
majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a

hodnoteniu bonity klienta. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi
uviedol, resp. objektívne podložil, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať aj dostupné
informácie zo špecializovaných databáz. Overovanie bonity žalovaného iba na podklade informácií
poskytnutých žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru nemožno považovať za posúdenie schopnosti
spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 2CoCsp/20/2020). Postup žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa pritom nesmie byť iba formálny,
inaknespĺňakritériumodbornejstarostlivosti.Sodbornoustarostlivosťouposúdiťschopnosťspotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.
Dokonca aj samotné zhromaždenie informácií o klientovi, ak však nie je úplné, nemožno samo o sebe
považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských

úveroch. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či
samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie
údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver, ako to v skutočnosti je, čo spôsobuje o. i. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa

§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade žalobca súdu nepreukázal žiadnym
dôkazom, že by vôbec akýmkoľvek spôsobom skúmal bonitu žalovaného. Uvedené je preto možné
považovať za hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
posudzovať schopnosť splácať úver, teda bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom
stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely

posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Následkom nesplnenia povinnosti
veriteľa je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ako aj nemožnosť požadovať jednorazové splatenie
úveru s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V ďalšom texte súd citoval z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020.

5. V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému
zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho
vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu

strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne
na strany sporu. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje
dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych
skutočnostiach, a to prioritne žalobca v podanej žalobe a žalovaný v podanom vyjadrení k žalobe.
Za výsledok sporového konania je tak plne zodpovedná sama sporová strana. Povinnosťou súdu

je v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti. Pri rozhodovaní je
nevyhnutnosťou rešpektovať základné princípy Civilného sporového poriadku o spravodlivosti ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04) a rovnako neznamená

ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).6. Súd konštatoval, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, keďže v predložených listinných dôkazoch absentuje doručenka, či obdobný doklad
o doručení výzvy na zaplatenie s poučením o možnosti zosplatnenia úveru žalovanému. Naviac nie

je zrejmé, pre nezaplatenie akej splátky žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Teda
žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti, a že tak urobil v čase, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 565 a § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k platnému zosplatneniu ťaží
žalobcu. Zákonom predpísaný postup je daný, najprv musí byť dané upozornenie a potom pri zachovaní

zákonnej lehoty nie kratšej ako 15 dní môže veriteľ zosplatniť pohľadávku, a tak si uplatniť svoje
právo v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, avšak to najneskôr do splatnosti najbližšie
nasledujúcej splátky. Takýto postup žalobca nepreukázal, teda nepreukázal účinky zosplatnenia ani
existenciu a výšku svojej pohľadávky. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

7. Žalobca podal voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov podľa ustanovení § 365

ods. 1 písm. b, d), f), h) CSP. Písomným podaním zo 14.06.2024 žalobca požiadal súd o odročenie
pojednávania, ktoré bolo vytýčené na 17.06.2024, a to z dôvodu, že má záujem rokovať so žalovaným
ohľadomuzavretiamimosúdnejdohody(zmieru).Poukázalnatúskutočnosť,žeomimosúdnevyriešenie
sporupožiadalajsámžalovanýatovosvojompísomnompodanízo06.06.2024.Tentonávrhžalovaného
o mimosúdne vyriešenie sporu zo strany súdu nebol vôbec doručený, a teda zo strany súdu nemal vôbec

vedomosť o tomto návrhu. Uvedené sa dozvedel len nahliadnutím do elektronického súdneho spisu a
tam bolo takéto podanie žalovaného zaevidované. Vzhľadom na vyššie uvedené poukázal na ust. § 148
Civilnéhosporovéhoporiadku,kdesúupravenéustanoveniaozmieri.Podľatohtoustanovenia:„Žalobca
a žalovaný môžu uzavrieť zmier. O uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť. Súd rozhodne o tom, či
uzavretý zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.”

Už samotné citované ustanovenie poukazuje na to, že o uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť. V
danom prípade o uzavretie zmieru žiadali obidve sporové strany avšak súd im túto možnosť odňal a
rozhodol vo veci rozsudkom a návrh zamietol. Civilný sporový poriadok obsahuje viaceré ustanovenia
zdôrazňujúce potrebu zmierlivého vyriešenia sporu. V zmysle článku 7 CSP je jednou zo základných
povinností súdu viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu. Podľa dôvodovej správy k tomuto

článku: „Priorizuje sa povinnosť súdu viesť strany k zmierlivému vyriešeniu ich hmotnoprávneho konfliktu
(mediačnáfunkciacivilnéhosúdnictva).”Rovnakojednýmzcieľovpredbežnéhoprejednaniasporupodľa
ust. § 170 CSP by mala byť aj snaha súdu vyriešiť spor zmierom. Uvedenú mediačnú funkciu civilného
súdnictva zdôrazňuje aj dôvodová správa vo viacerých častiach. Inštitút zmieru predstavuje dohodu
účastníkov konania uzatvorenú po začatí konania, ktorou si účastníci upravujú svoje práva a povinnosti

týkajúce sa predmetu sporu, schválenú súdom.

8. Ďalej uviedol, že mu nebolo doručené ani písomné podanie žalovaného, v ktorom sám navrhol
ukončeniesporuuzavretímzmieru.Otomtosadozvedellenniekoľkodnípredvytýčenýmpojednávaním,
a preto mu neostávalo nič iné ako požiadať súd o odročenie nariadeného pojednávania za účelom

kontaktovania žalovaného a dohodnúť sa s ním na podmienkach uzavretia zmieru, keďže žalobca bol
ochotný pristúpiť na takéto vyriešenie sporu. Zároveň uviedol, že konaním súdu, ktorý mu neumožnil
uzavrieť zmier, boli porušené jeho procesné práva. V súkromnom práve sa v súlade s pravidlom,
čo nie je zakázané, je dovolené, presadzuje zásada zmluvnej voľnosti účastníkov hmotnoprávnych
vzťahov. Základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy,

pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený
a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená
spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. To platí i v prípade súdneho zmieru, ktorý je právnou
skutočnosťou(zmluvou)občianskehoprávahmotnéhoavoblastiprávaprocesnéhoideožiaducispôsob
riešenia sporu medzi účastníkmi (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo

11/2009 z 19.10.2010). Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje trovy odvolacieho konania.

9. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že odvolanie považuje za irelevantné a účelové, bez vecne riadneho
odôvodnenia a opory v právnych normách. Má za to, že u žalobcu boli dodržané všetky procesné

práva účastníka konania. Odvolanie žalobcu považuje za irelevantné, keďže primárne jeho písomné
podanie zo 06.06.2024 bolo ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní a návrh na zmier smeroval súdu
len z dôvodu žalobcovej ignorácie jeho návrhu, uvedenom ešte v odpore proti platobnému rozkazu, a
žalobcovu reflexiu na zmenu výšky istiny. Pokúšal sa spojiť niekoľkokrát s právnou zástupkyňou žalobcutelefonicky, pričom bolo náročné sa dopracovať ku kontaktu a u žalobcu mu relevantnú informáciu
ohľadom tejto veci podať nevedeli. Stále namietal výšku dlžnej sumy, aj po jej korektúre, a navrhoval
uzavretie mimosúdnej dohody, čo bolo zo strany žalobcu odignorované. Žalobca spomína predsporové

konanie a opiera sa o znenie Civilného sporového poriadku potom, čo bez náležitých dôkazov a
ustálenia faktov, podal návrh na vydanie platobného rozkazu, čo by ho dostalo do exekučného konania
a len doručenie platobného rozkazu mu dalo možnosť sa riadne brániť. Prečo nevyužil ustanovenia o
mimosúdnej dohode pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu a teraz sa cíti ukrátený na
svojich právach, ktoré jemu chcel uprieť. I naďalej má za to, že zo strany žalobcu ide o pokus získať

finančné prostriedky od žalovaného ako klienta v rozpore s dobrými mravmi t. zn., že nie je možné
na základe takéhoto právneho titulu si nárokovať plnenia v uplatňovanej výške, keďže je spochybnená
nielen istina, ale aj výška úrokov z omeškania, ako aj trovy konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zákonný.

10. V odvolacej replike žalobca uviedol, že trvá na odvolaní a pridržiava sa všetkých tam uvedených

skutočností. Žalovaný zaslal súdu prvej inštancie podanie, v ktorom odkázal na inštitút zmieru, ale z
nejasných dôvodov to žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu spochybňuje. Akonáhle žalobca zaregistroval
jeho návrh na uzavretie zmieru spolu s ospravedlnením neúčasti na pojednávaní, tak na tento návrh
reagoval a žiadal súd o odročenie pojednávania, k čomu však nedošlo. Preto trvá na dôvodoch odvolania
v celom rozsahu.

11. V odvolacej duplike žalovaný uviedol, že vyjadrenie žalobcu považuje za irelevantné aj z dôvodu, že
konštantne ignoruje podmienenie jeho vyjadrenia a zdôrazňuje len tú časť, ktorá procesne by mu mohla
vyhovovať, avšak ignoruje jeho návrh, ktorý dispozične prináleží žalobcovi. Doteraz neučinil adekvátny
krok na použitie takéhoto inštitútu a viní za to súd, avšak sám žalobca bol a je pasívny. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti trvá na tom, aby odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny a zákonný.

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP,
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to

všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (pozri rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 78/05). a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario),keďževdanejvecinebolopotrebnézopakovať

alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

13. Hoci odvolateľ odkázal na viacero odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP z obsahu podaného
odvolania možno vyvodiť, že žalobca ním vo svojej podstate namieta nesprávny procesný postup
súdu prvej inštancie majúci za následok porušenie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, t. j. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. K
odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym
procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo
k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva
na spravodlivý proces (right to a fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,

právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie
sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania. Odvolací súd má za to, že postupom súdu prvej inštancie k porušeniu tohto práva nedošlo.

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím v plnom rozsahu zamietol žalobu,
prostredníctvom ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom a trov konania.Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a

ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil žiadne procesné vady, zakladajúce dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP.

15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal dostatočnú odpoveď

na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a
obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a tvorí
dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. §
220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže
sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Všeobecný súd
totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03,
či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto
požiadavkuzvýrazňujevosvojejjudikatúreajEurópskysúdpreľudsképráva(napr.Georgidiasv.Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý
súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom

konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci
(napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994,
Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B) k naplneniu čoho v posudzovanej veci došlo.

16. Odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a
ustálenomskutkovomstaveavnáslednomprávnomposúdenívecisúdomprvejinštancie.Preskúmaním
obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi
strán v spore, predložené dôkazy vykonal a vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP. Súd

prvej inštancie žalobu posúdil vzhľadom k okolnostiam posudzovanej veci ako nedôvodnú s následkom
jej zamietnutia, čo považuje odvolací súd za správny záver. Dôvodne tiež vzhľadom na plný úspech
žalovaného v spore, konštatoval vznik plného nároku na jeho strane voči žalobcovi na náhradu trov
konania (§ 255 ods. 1 CSP), s tým, že o ich výške po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (ako už bolo konštatované aj

v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia), tiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil v
súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP.

17. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné.
V prípade, ak veriteľ svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka využije,

vyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov. Žalobca oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka využil, čím
spôsobilzánikpovinnostižalovanéhosplácaťposkytnutýúvervdohodnutýchsplátkach.Vzhľadomnato,
že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere,

je potrebné v tomto prípade na posúdenie platnosti jednorazového predčasného zosplatnenia celého
dlhu zohľadniť špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k ust. § 565 Občianskeho zákonníka obsiahnutú
v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z dikcie predmetného ustanovenia vyplýva, že ak ide o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže veriteľ využiť právo podľa ust.
§ 565 najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil

spotrebiteľa v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako 15 dní. V tomto smere možno poukázať na rozsudok
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18CoCsp/25/2023, kde odvolací súd uviedol, že ak Občiansky
zákonník v ust. § 53 ods. 9 hovorí o tom, že veriteľ môže pristúpiť k využitiu práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, s ktorou
je spotrebiteľ v omeškaní „musí ísť vždy o konkrétnu splátku, keďže len v takomto prípade je možné

posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota 3 mesiacov pre uplatnenie takéhoto
práva veriteľom.“ Odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že výzvu
na predčasné splatenie zostatku úveru je potrebné považovať pre jeho neurčitosť za neplatný právny
úkon v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyhlásenie predčasnej splatnosti neobsahujeuvedenie omeškanej splátky, pre ktorú žalobca pristúpil k využitiu práva podľa ust. § 565 v spojení s ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tomto smere odvolací súd uvádza, že nešpecifikácia konkrétnej
splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru spôsobuje neurčitosť takéhoto úkonu,

keďže bez tejto špecifikácie nemožno posúdiť, či došlo k splneniu podmienky stanovenej v ust. § 53
ods. 9, ktorá umožňuje využitie práva podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka (viď rozsudok Krajského
súdu v Prešove 7CoCsp/14/2021).

18. Čo sa týka hlavnej a vlastne jedinej odvolacej námietky, že súd prvej inštancie neumožnil stranám

uzavrieť súdny zmier, odvolací súd podotýka, že aj v prípade, keby k zmieru medzi stranami došlo,
tento zmier by následne podliehal súdnemu schváleniu, čiže súd nie je z povahy veci povinný schváliť
akýkoľvek zmier, ktorý mu strany predložia. Súd správne vec posudzoval ako spotrebiteľský spor, v
ktorom súd poskytuje väčšiu mieru ochrany slabšej strane, pričom právne závery súdu prvej inštancie,
pre ktoré žalobu zamietol ako nedôvodnú, sú plne v súlade s rozhodovacou činnosťou odvolacieho
súdu, na ktorú súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí aj poukázal, na tomto mieste teda nie je

potrebné túto argumentáciu, čo do možnosti platne zosplatniť celý úver, opakovať. Nemožno akceptovať
argumentáciu, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak strany neuzavreli zmier, ktorý by
pre rozpor so zákonom súd nemohol ani schváliť. Žalobcovi nič nebránilo od chvíle, keď sa dozvedel
o podaní žalovaného, kontaktovať ho s ponukou mimosúdnej dohody, čo však neurobil, práve naopak,
bol to žalovaný, ktorý sa neúspešne snažil kontaktovať žalobcu. Súd prvej inštancie rozhodol vecne

správne, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol, preto súd priznal úspešnému žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).