Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816204956
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5816204956.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., C. A., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XXX, XXX XX C., zastúpenej spoločnosťou: JUDr. Dušan Serek
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nová Doba 489/15, 027 43 Nižná, pracovisko Hattalova 373/3,
029 01 Námestovo, IČO: 47 258 781, proti žalovanému: F. G. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H.
XX, XXX XX H., zastúpenému JUDr. Michalom Murinom, advokátom so sídlom Chlebnice 190, 027 55
Chlebnice, IČO: 46 808 965, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/157/2016-274 zo dňa 7. októbra 2020, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/157/2016-274 zo dňa 7. októbra 2020 tak, že:

U r č u j e , že nehnuteľnosti

- KN-C parcela č. 439/12 – záhrady o výmere 20 m2 s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/20,
- KN-C parcela č. 439/9 - záhrady o výmere 73 m2, s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/20,
- KN-C parcela č. 435/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 190 m2, s výškou spoluvlastníckeho

podielu 12/40,
- KN-C parcela č. 439/11 - záhrady o výmere 59 m2, s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/40,
ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 10916229-3/2018 vyhotoveného a autorizačne
overeného dňa 11.09.2018 F. A. I., úradne overeného Okresným úradom Tvrdošín, odborom
katastrálnym dňa 28.09.2018 pod č. 324/18 odčlenením od KN-E parcely č. 58 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 536 m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX pre okres J., obec a katastrálne
územie H., p a t r i a do dedičstva po C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, , naposledy bytom
H. L. XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX.

Geometrický plán č. 10916229 - 3/2018 vyhotovený a autorizačne overený dňa 11.09.2018 F. A. I.,
úradne overený Okresným úradom Tvrdošín, odborom katastrálnym dňa 28.09.2018 pod č. 324/18 je
neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania (aktuálneho i predchádzajúceho) a tiež trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak,
že žalobkyni uložil povinnosť nahradiť ich žalovanému v rozsahu 100 %, vo výške, ktorá bude
vyčíslená v uznesení vydanom po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou, doručenou súdu 05.10.2016, zmenenou dňa
01.10.2018, žalobkyňa žiadala, aby súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
rozsudku - poznámka odvolacieho súdu - správne malo byť uvedené, aby súd určil, že nehnuteľnosti

CKN (ďalej označené aj ako „KN-C“) parcela č. 439/12 - záhrady vo výmere 20 m2, CKN
parcela č. 439/9 - záhrady vo výmere 73 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 10916229
- 3/2018 F. A. I. odčlenením od EKN (ďalej označené aj ako „KN-E“) parcely č. 58 - zastavané plochy a
nádvoriavovýmere536m2,ktorájeevidovanánaLV(ďalejaj„listvlastníctva“vpríslušnomgramatickom
tvare) č. XXXX pre obec a k.ú. H., patria do dedičstva po C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa

XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX, v podiele 12/20 a ďalej určil, že pozemky CKN parcela č. 435/3
- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 190 m2, CKN parcela č. 439/11 - záhrady vo výmere 59 m2,
ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 10916229 - 3/2018 F. A. I. odčlenením od EKN parcely
č. 58 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 536 m2, ktorá je evidovaná na LV č. XXXX pre obec a
k.ú. H. (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej
dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX,

v podiele 12/40 s tým, že tento geometrický plán sa stáva súčasťou rozsudku.
3. Svoju žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa je jedinou právnou nástupníčkou po zosnulej
C. A. C. K., narodenej XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Právna
predchodkyňa žalobkyne C. A. bola ešte ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľností - pozemnoknižnej
parcely (ďalej len „PK parcela v príslušnom gramatickom tvare“) č. 58, na ktorej stál rodinný dom -

drevenica, v súčasnosti so súp. číslom XX a spoločný dvor, a tiež PK parciel č. 59, č. 61 a č. 62
zapísaných v pozemnoknižnom protokole (ďalej len „PK protokol“ v príslušnom gramatickom
tvare) č. XXX k.ú. H., pod B6c/ v podiele 2/20. Na základe dedičského rozhodnutia bývalého Štátneho
notárstva Dolný Kubín sp. zn. D 542/80 zo dňa 03.08.1980 po poručiteľovi A. K., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, sa právna predchodkyňa žalobkyne stala vlastníčkou podielu 10/20 na

nehnuteľnostiach, zapísaných v PK protokole č. XXX k.ú. H., predtým zapísaného na A. K. pod
B2 a B4. Spolu tak bola menovaná ku dňu svojej smrti vlastníčkou uvedených nehnuteľností, zapísaných
v PK protokole č. XXX k.ú. H. v podiele 12/20. S vlastníctvom rodinného domu – drevenice na PK parcele
č. 58 sa spájalo ideálne spoluvlastníctvo k spoločnému dvoru s vedľajšou drevenicou,
postavenou na PK parcele č. 57 zapísanej v PK protokole č. XXX k.ú. H.. Keďže spoluvlastnícky podiel

na spoločnom dvore nebol určený, platí, že je rovnaký pre obe stavby, ku ktorým sa toto spoluvlastníctvo
spájalo, t. j. po 1/2. V súčasnosti je žalobkyňa evidovaná na LV č. XXX pre obec a k.ú. H. pod B6 a B7
ako výlučná vlastníčka pozemku CKN parcely č. 433 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 135 m2,
na ktorom je postavená drevenica súp. číslo XX, ktorá je v jej výlučnom vlastníctve a zvyšok pozemku v
súčasnosti predstavuje prázdny pozemok, nachádzajúci sa bezprostredne za touto drevenicou. Zvyšná

časť pozemku, predstavujúca v súčasnosti voľný dvor, predstavuje v právnom stave po zápise
diela ROEP pozemok EKN parcelu č. 58 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 536 m2,
ktorý je evidovaný na LV č. XXXX pre obec a k.ú. H. na žalovaného ako výlučného vlastníka.
Za účelom porovnania pozemnoknižného stavu zápisu v PK protokole č. XXX k.ú. H. a súčasného
zápisu v katastri nehnuteľností si dala žalobkyňa vypracovať autorizovanému geodetovi F. A. K. odborné

vyjadrenie, v rámci ktorého geodet vykonal spätnú identifikáciu a meranie pôvodných pozemnoknižných
parciel. Z tohto odborného vyjadrenia vyplýva, že súčasná EKN parcela č. 58, zapísaná na žalovaného,
je tvorená pôvodnými PK parcelami č. 57, č. 60 a č. 61 a zvyšok predstavuje spoločný dvor. CKN
parcela č. 433 predstavuje pôvodné PK parcely č. 58 a 59. V súčasnej EKN parcele č. 58 sú vlastnícky
obsiahnuté pôvodná PK parcela č. 61 a zvyšok spoločný dvor. Z toho vyplýva, že spracovateľ diela

ROEP v obci H. vykonal nesprávnu identifikáciu pôvodných pozemnoknižných parciel, keď tieto zahrnul
do EKN parcely č. 58, ktorú vlastnícky pridelil vlastníkom zapísaným v PK protokole č. XXX, ktoré im
však patriť nemali, resp. nie v celosti. Pôvodným vlastníkom zapísaným v PK protokole č. XXX k.ú.
H. nesvedčilo vlastnícke právo v takom rozsahu, potom ani žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke
právo k tej časti EKN parcely, ktorá predstavovala pôvodnú PK parcelu č. 61 a spoločný dvor v podiele

1/2, zapísaný v PK protokole č. XXX k.ú. H.. Susedné pozemky EKN parcely č. 57 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 543 m2 a č. 59 - orná pôda vo výmere 230 m2, evidované na LV č. XXXX pre obec
a k.ú. H. sú v spoluvlastníctve sporových strán s výškou spoluvlastníckeho podielu
1. Žalobkyňa navrhla žalovanému uzatvorenie dohody podľa záverov odborného vyjadrenia geodeta.
Žalovaný si však zásielku obsahujúcu návrh tejto dohody neprevzal a táto zásielka sa vrátila právnemu

zástupcovi žalobkyne späť ako neprevzatá v odbernej lehote.
4. V poradí prvým rozsudkom č. k. 7C/157/2016-166 zo dňa 05.12.2018 súd prvej inštancie určil, že
nehnuteľnosti CKN parcela č. 439/12 - záhrady vo výmere 20 m2, CKN parcela č. 439/9 - záhrady vovýmere 73 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 10916229 - 3/2018 F. A. I. odčlenením
od EKN parcely č. 58 - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 536 m2, ktorá je evidovaná na LV č. XXXX pre obec a k.ú. H., patria do dedičstva

po C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX, v podiele
12/20 a ďalej určil, že pozemky CKN parcela č. 435/3 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 190
m2, CKN parcela č. 439/11 - záhrady vo výmere 59 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č.
10916229 - 3/2018 F. A. I. odčlenením od EKN parcely č. 58 - zastavané plochy a nádvoria vo
výmere 536 m2, ktorá je evidovaná na LV č. XXXX pre obec a k.ú. H., patria

do dedičstva po C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX,
v podiele 12/40 s tým, že tento geometrický plán sa stáva súčasťou rozsudku (výrok I.).
5. V rámci odvolacieho konania vyvolaného opravným prostriedkom uplatneným žalovaným Krajský
súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č. k. 6Co/85/2019-201 zo dňa 09.03.2020 podľa ust. § 389
písm. b), c) CSP rozsudok okresného súdu zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie konštatujúc, že žalovaný v priebehu prvoinštančného

konania prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia o tom, že je dobromyseľným nadobúdateľom
sporných nehnuteľností, keď tieto nadobudol kúpnymi zmluvami. Na preukázanie týchto svojich tvrdení
navrhol v konaní vypočuť ako svedkov predávajúcich z predmetných kúpnych zmlúv. V danom prípade
došlo ku kolízii dvoch ústavných práv (na jednej strane žalobkyne ako právnej nástupkyne pôvodnej
vlastníčky a na strane druhej žalovaného ako dobromyseľného nadobúdateľa) sporných nehnuteľností.

Preto aj v prípade, ak by žalovanému doposiaľ neuplynula desaťročná vydržacia doba vo vzťahu
k sporným nehnuteľnostiam, je možné, že je ich dobromyseľným nadobúdateľom. Žalovaný totiž
odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam z kúpnych zmlúv, ktoré uzavrel
v rokoch 2009 a 2010 ako kupujúci s predávajúcimi, ktorí boli riadne evidovaní v čase ich uzavretia
na príslušných listoch vlastníctva v katastri nehnuteľností ako ich vlastníci. Nadobudnutiu vlastníctva

žalovaného tak nebráni ani to, ak by sa následne v spore preukázalo, že tieto zmluvy sú absolútne
neplatné právne úkony (§ 39 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom ku špecifikám a
individuálnym okolnostiam v prejednávanej veci bol preto predčasný záver súdu prvej inštancie o tom, že
žalobca nie je vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobca totiž v konaní prezentoval jednak názor, že
je dobromyseľným nadobúdateľom sporných nehnuteľností a následne reagujúc na podania žalobkyne

začal tiež tvrdiť, že mohol vstúpiť do oprávnenej držby sporných nehnuteľností svojich právnych
predchodcov a tieto vydržal. Tieto okolnosti však v dôsledku zamietnutia jeho návrhov na doplnenie
dokazovania neboli súdom prvej inštancie dôsledne posúdené. Nezodpovedanou tiež zostala otázka,
čo robila žalobkyňa v období realizácie ROEP v k.ú. H. a tiež následne od r. 2008 až 2009 až do podania
žaloby na súd v roku 2016.

6. Následne súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne M. N. a oboznámením sa
s predloženými listinnými dôkazmi a na základe takto vykonaného (a doplneného) dokazovania mal
preukázanú nespornosť postavenia žalobkyne ako jedinej právnej nástupníčky po neb. C. A., C. K..
Žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobkyne o tom, že neb. C. K. bola vlastníčkou PK parcely č. 58 a

spoločného dvora, ktorý sa spájal s vlastníctvom rodinného domu na PK parcele č. 58 a PK parciel č.
59, 61 a 62 v podiele 2/20 a že spoluvlastnícky podiel 10/20 zdedila po A. K., ktorý bol v PK protokole
č. XXX k.ú. H. zapísaný pod B2 a B6. Nespornou bola v konaní aj tá skutočnosť, že v
čase, keď žalovaný kupoval dotknuté pozemky, boli osoby, ktoré mu pozemky predávali, evidované v
katastri nehnuteľností ako ich vlastníci, bez akýchkoľvek tiarch a poznámok a v prospech žalovaného

bol povolený vklad vlastníckeho práva orgánom správy katastra. Žalovaného teda možno považovať
za dobromyseľného nadobúdateľa pozemkov, pretože pri nadobudnutí pozemkov konal v
dôvere v zápis v katastri nehnuteľností a v dôvere v rozhodnutie štátneho orgánu. Uvedený záver mal
okresný súd podporený aj výsluchom svedkyne M. N., ktorá bola jednou z osôb, ktoré žalovanému
pozemky predali. Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že nemala žiadne pochybnosti o

tom, že by im predávaný pozemok nepatril. Predmetný pozemok vždy užívala ich rodina a starali sa oň
aj jej švagrovia a brat. Žalobkyňa už v roku 2008, kedy bolo vydané rozhodnutie v dedičskom konaní
po jej matke C. A., mohla podniknúť kroky na ochranu svojho vlastníckeho práva, pretože podľa tohto
dedičského rozhodnutia predmetom dedenia boli len parcely EKN č. 57 a č. 59 v obci a k. ú. H. v podiele
3/10 a parcela č. 58 ani predmetom dedenia nebola. Žalobkyňa už v roku 2008 mohla objektívne zistiť

spornosť svojho práva, no žalobu v tomto spore podala na súd až v roku 2016. Na základe toho konajúci
súd dospel k záveru, že žalobkyňu možno považovať za nedbalého vlastníka, a
preto v prípade riešenia otázky, či poskytnúť vyššiu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi alebo
nedbalému vlastníkovi, sa okresný súd priklonil k tomu, že vyššiu mieru ochrany má požívaťdobromyseľný nadobúdateľ, t. j. žalovaný. V zrušujúcom uznesení krajský súd poukázal aj na
to, že nie je zrejmé, prečo žalobkyňa zostala pasívna a nevyužila možnosť obrany prostriedkami, ktoré
jej umožňovali osobitné právne predpisy, v konaní o schválení ROEP. Návrh tohto registra správny orgán

zverejnil verejnou vyhláškou dňa 07.03.2005, pričom neb. C. A. si výpis z návrhu registra neprevzala,
keďže zomrela už v roku 2004. Žalobkyňa však mala možnosť podať podnet na zmenu údajov v
registri, pretože dňa 23.06.2008 správny orgán vykonal zápis registra do katastra nehnuteľností
a žalobkyňa tiež dňa 28.08.2008 získala rozhodnutie o dedičstve po neb. C. A., takže do troch
rokov od zápisu registra do katastra nehnuteľností, t. j. do 23.06.2011, žalobkyňa mohla podať podnet

na zmenu údajov v registri, pretože už z dedičského rozhodnutia po neb. C. A. zistila, že
pozemky, vo vzťahu ku ktorým sa domáha určenia, že patria do dedičstva po neb.
C. A., neboli predmetom dedičského konania.
7. Na základe uvedených skutočností, rešpektujúc právny názor krajského súdu vyslovený v jeho
zrušujúcom uznesení, po doplnení dokazovania súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú
zamietol, nakoľko dospel k záveru, že žalovaný je dobromyseľným nadobúdateľom pozemkov, ktoré sú

predmetom tohto sporu. Žalovaný totiž vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol kúpnymi
zmluvami od predávajúcich, ktorí boli v čase prevodu evidovaní v katastri nehnuteľností ako ich vlastníci.
8. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako
úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie síce v odôvodnení napadnutého rozsudku spomína,
že žalobkyňa predložila do spisu listinný dôkaz – vyjadrenie Obce H. č. 101-003/2020 zo dňa 25.05.2020
spolu s vyjadrením Obce H. č. 101-002/2020 zo dňa 14.05.2020, no následne už

neuvádza, k akým skutkovým zisteniam dospel na základe tohto dôkazu, a to, či tieto skutkové zistenia
mali/nemali vplyv na ním vyslovený právny názor. Žalobkyňa v podaní označenom ako „Predloženie
listinných dôkazov, vyjadrenie
zo dňa 19.06.2020“ predložila súdu prvej inštancie aj uvedené písomné vyjadrenia Obce H. zo dňa
14.05.2020 a 25.05.2020, z ktorých vyplýva, že žalovaný v roku 2010 podal daňové priznanie v prípade

parciel č. 57, č. 58 a č. 59 za celkovú výmeru 302,75 m2, a to ako ideálny podielový spoluvlastník. Vo
svojom vyjadrení zo dňa 19.06.2020 žalobkyňa prezentovala, čo tento dôkaz preukazuje, konkrétne,
že žalovaný nebol dobromyseľný, resp. že z jeho konania možno vyvodiť, že sa nesprával ako vlastník
deklarovaných pozemkov v rozsahu, v akom mu malo toto právo svedčiť podľa nadobúdacích titulov.
Žalovaný si

v čase nadobudnutia prvých spoluvlastníckych podielov dotknutých parciel musel byť vedomý toho, že
nie je vlastníkom celej výmery týchto parciel, keď „zdanil“ výmeru 302,75 m2, hoci na jeho podiely mala
v tom čase pripadať výmera 461,25 m2. Ak sa teda žalovaný domnieval, že v roku 2009 nadobudol KN-
E parcely č. 57 a č. 59 v podiele 1/4 a parcelu č. 58 v podiele 1/2 tak, ako mu malo svedčiť na základe
nadobúdacích titulov od legitímnych vlastníkov, a teda vo výmere pripadajúcej na tieto podiely celkovo

461,25 m2, nie je zrejmé,
z akého dôvodu podal daňové priznanie v prípade týchto parciel iba za výmeru 302,75 m2. Podľa
názoru žalobkyne z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa „necítil“ byť vlastníkom celej nadobúdanej
výmery pozemkov. Tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že na obecnom úrade len podpísal, čo mu
predložili, resp. len zaplatil, čo mu povedali, neobstojí, najmä, ak bola žalobkyni prvoinštančným súdom

vytýkaná pasivita vo vzťahu k prebiehajúcemu ROEP a nepodaniu námietok, resp. návrhu na opravu
údajov katastra. Takéto konanie žalovaného je totiž spôsobilé vyvolať právne následky aj bez toho, či
žalovaný podpisované daňové priznanie riadnym spôsobom (ne)prečítal a (ne)skontroloval.
11. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 11.06.2021 žalobkyňa doplnila podané odvolanie
o odkaz na uznesenie Veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo 2/2020 zo dňa 27.04.2021. Najvyšší

súd v ňom uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej „nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má,“ nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto
je na základe absolútne neplatného právneho úkonu evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník

nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,
má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V
inýchprípadochprávnaúpravadelegelatanadobudnutievlastníckehoprávaodnevlastníkaspoukazomna dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.
z. o katastri nehnuteľností, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa
ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru

evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Na podklade uvedené sa tak podľa názoru odvolateľky stáva
irelevantným názor vyjadrený odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 6Co/85/2019 zo dňa
09.03.2020 ohľadne povinnosti súdu prvej inštancie skúmať dobromyseľnosť žalovaného vo vzťahu
k nedbalosti žalobkyne v strážení si jej vlastníckeho práva.

12. O tomto opravnom prostriedku žalobkyne už prvýkrát rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp.
zn. 6Co/20/2021 zo dňa 26. januára 2022 v spojení opravným uznesením č. k. 6Co/20/2021 zo dňa 6.
apríla 2022 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a súčasne priznal žalovanému voči žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
13. V označenom rozhodnutí sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci by nebolo spravodlivé, ak by nepriznal

ochranu v dobrej viere žalovaného ako nadobúdateľa predmetných nehnuteľností. Odvolací súd
porovnaním existujúcej početnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, vrátane záverov Veľkého senátu obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci
dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade by nebolo spravodlivé, ak by nepriznal ochranu v dobrej

viere žalovaného ako nadobúdateľa predmetných nehnuteľností, odvolávajúc sa na viaceré rozhodnutia
ESĽP.
14. Zo zrekapitulovania obsahu spisu totiž vyplynulo, že 12. mája 2008 bolo vydané rozhodnutie
Obvodného pozemkového úradu Námestovo č. ROEP-2008/00002-34 o schválenie registra a o obnove
niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) v k. ú. H., v priebehu ktorého konania podľa

zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov, právna predchodkyňa žalobkyne a následne aj žalobkyňa nevyužili možnosť
obrany prostriedkami, ktoré im osobitné právne predpisy umožňovali. V danej súvislosti žalobkyňa
uviedla, že výpis z ROEP bol doručovaný jej právnej predchodkyni C. A., C. K., ktorá si tento výpis
neprevzala. Menovaná zomrela XX. XXXXXXXX XXXX. Odvolací súd mal za zrejmé, že po zverejnení

návrhu registra (7. marca 2005), po ktorom sa vykonávalo doručovanie výpisov jednotlivým účastníkom,
už správny orgán nezisťoval okruh dedičov po poručiteľke C. A., C. K. (hoci dôvod neprevzatia tejto
zásielky menovanou bol správnemu orgánu známy, keďže jej výpis z registra doručoval), a teda na účely
námietkového konania sa na ňu vzťahovalo ust. § 7 ods. 1 druhá veta v spojení s § 7 ods. 2 písm. a)
zákona č. 180/1995 Z. z. v platnom znení po 7. marci 2005 – lehota na podanie námietok mala plynúť

odo dňa doručenia výpisu a nie odo dňa jeho zverejnenia na obvyklom mieste v obci, nakoľko nešlo
o neznámeho vlastníka. Keďže A. B. (t. j. žalobkyni) výpis z návrhu registra následne správny orgán
nedoručoval, žalobkyňa v tom čase nemala zákonnú možnosť podať námietky voči výpisu z návrhu
registra ROEP v zmysle § 7 zákona č. 180/1995 Z. z. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou, že
ani táto skutočnosť nemôže byť pre jeho rozhodovanie relevantná; žalobkyňa totiž už 28. augusta 2008,

kedy bolo vydané rozhodnutie v dedičskom konaní Okresného súdu Dolný Kubín po jej matke (sp.
zn. 2D/114/2008), mohla podniknúť kroky na ochranu svojho vlastníckeho práva, pretože podľa tohto
dedičského rozhodnutia predmetom dedenia boli len parcely EKN č. 57 a č. 59 v obci a kat. území
H. v podiele 3/10 a parc. č. 58 ani nebola predmetom dedenia. Žalobkyňa teda už v roku 2008 mohla
objektívne zistiť spornosť svojho práva, no napriek tomu žalobu v tejto veci podala až v roku 2016.

15. Zo skutočnosti, že žalobkyňa bezprostredne po tom, ako sa dozvedela o spornosti svojho
vlastníckeho práva, nezačala podnikať kroky na jeho obranu, prvoinštančný súd vyvodil, že ak v roku
2008 bolo vydané rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Námestove o schválení registra
a o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim v k. ú. H. a následne Okresný
súd Dolný Kubín v tom istom roku prostredníctvom povereného súdneho komisára vydal dedičské

rozhodnutiepoporučiteľkeC.A.,C.K.ažalobkyňaajpovydaníobidvochuvedenýchrozhodnutíštátnych
orgánov zostala pasívna a neriešila spornosť svojho práva, keďže žalobu v tejto veci podala až v roku
2016, odvolací súd vyvodil adekvátne zhodnotenie veci súdom prvej inštancie, že žalobkyňu možno
považovať za nedbalého vlastníka; zopakoval, že žalobkyňa mala možnosť podať podnet na zmenu
údajov v registri do 3 rokov od zápisu do registra

do katastra nehnuteľností, t. j. do 23. júna 2011, pretože už z dedičského rozhodnutia Okresného
súdu Dolný Kubín sp. zn. 2D/114/2008 po svojej nebohej matke zistila, že sporné nehnuteľnosti neboli
predmetom dedičského konania.16. Vychádzajúc z citovanej judikatúry Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR i záveru Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo 2/2020 zo dňa 27. apríla 2021 pri
súčasnom prihliadnutí na individuálne okolnosti prejednávanej veci odvolací súd preto dospel k záveru,

že v danom prípade by nebolo spravodlivé, ak by nepriznal ochranu v dobrej viere žalovaného ako
nadobúdateľa predmetných nehnuteľností. Žalovaný ako nadobúdateľ sporných nehnuteľností totiž
objektívne nemal možnosť pri zachovaní maximálnej možnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosti
od osoby/osôb, ktorá ich vlastníkom v skutočnosti nie je. Práve táto výnimočnosť okolností založila
dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou žalobkyne ako pôvodnej

vlastníčky. Ako aj Ústavný súd SR opakovane uviedol vo svojich rozhodnutiach, „nemožno v tejto
súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale
aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp
elementárnej spravodlivosti.“

17. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, na základe ktorého dovolací

súd uznesením sp. zn. 4Cdo/86/2023 zo dňa 26. júna 2024 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
6Co/20/2021 zo dňa 26. januára 2022 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 6Co/20/2021 zo dňa 6.
apríla 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
18. V označenom rozhodnutí dovolací súd jednoznačne konštatoval, že judikatúra ESĽP vo veci Žáková
protiČeskejrepublikezdôrazňuje,žerizikáplynúcezpochybeníštátnychorgánovmusízniesťštátatieto

omyly nemožno napraviť na úkor dotknutých jednotlivcov; platí to predovšetkým vtedy, pokiaľ nie je v hre
žiadny iný protichodný súkromný záujem (...). Obdobne v prípade Gladisheva proti Ruskej federácii bolo
pre ESĽP zvlášť dôležité,
že sťažovateľkin byt bol odňatý štátom a nie inou súkromnou stranou, ktorej záujmy v byte mohli byť
ohrozené.

19. V preskúmavanej veci protichodný súkromný záujem existuje na strane žalobkyne, ktorej ochrana
ako pôvodnej vlastníčky sporných nehnuteľností je zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac
práv,nežmásám“ajvprípade,žežalovanýpozemkynadobudol potom,akovobciH.právoplatne
skončilo konanie ROEP, za ktoré má niesť zodpovednosť štát a konal v dobrej viere v zápis v katastri
nehnuteľností. Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je však vyvrátiteľná a podmienená

tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom (§ 70 ods.
1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam). S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera
nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata
vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na

iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.

20. Pomenované touto optikou dovolací súd nezistil predpoklady primeranej aplikácie záverov
rozhodnutí ESĽP Brosset-Triboulet a ďalší v. Francúzsko, Öneryildiz v. Turecko, Beyeler v. Taliansko,
Moskal v. Poľsko, Žáková v. Česká republika, Gladisheva v. Ruská federácia.

21. Dovolací súd poukázal na právne závery vyjadrené Veľkým senátom NS SR sp. zn. 1VObdo 2/2020
zo dňa 27.04.2021 (R 56/2021), na ktoré rozhodnutie už medzičasom nadviazal Najvyšší súd SR aj
v rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, 7Cdo/52/2023, 7Cdo/272/2021, ktorú líniu
sleduje Najvyšší súd SR i v preskúmavanej veci.

22. Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je
potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu
predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti,
napríklad z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho

a doplnil, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza
k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že v ňom nedochádza
k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného
znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takomto prípade taktiež

nemôže stať ich vlastníkom).

23. Veľký senát ďalej akcentoval, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom
Najvyšším súdom SR už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxepod č. 39/1998), v zmysle ktorého „Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo
zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným
schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne

neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo
plus iuris – okrem zákonom predvídaných výnimiek – nie je podľa Veľkého senátu možné odvodiť ani
zo znenia ust. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam, a to ani s odkazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany v dobrej viere nadobúdateľa
nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomenovanie medzi ochranou vlastníka a dobrou
vierou ďalšieho nadobúdateľa.

24. Veľký senát napokon dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľností v správnosť
zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver

súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa
preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu,
že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľností predstavovala absolútne neplatný právny úkon.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej
viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere,
že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už
bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Občianskoprávne vzťahy
vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2

ods. 1 Občianskeho zákonníka).

25. V aktuálnom odvolacom konaní bol odvolací súd pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu prezentovaným v uznesení sp. zn. 4Cdo/86/2023 zo dňa 26. júna 2024 (§ 455 CSP).

26. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania súdu neboli produkované.

27. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a na nariadenom
pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP vec prejednal a rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP vo

výroku I. vo veci samej zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia, a súčasne rozhodol
aj o trovách konania podľa § 396 ods. 2 CSP, ako aj o trovách dovolacieho konania podľa
§ 453 ods. 3 CSP.

28. Na pojednávanie konané na odvolacom súde dňa 17.09.2025 sa žalobkyňa nedostavila, hoci mala

doručenie predvolania riadne vykázané a lehotu na prípravu na pojednávanie mala tiež zachovanú.
Jej splnomocnený zástupca oznámil, že žalobkyňa len využila svoju možnosť nebyť prítomná na tomto
pojednávaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalobkyne za
účasti jej splnomocneného zástupcu (§ 180 CSP).

29. Žalobkyňa vo svojom prednese prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu žiadala, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v zmysle zmeny pripustenej uznesením
Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/157/2016-137 zo dňa 08.10.2018 vyhovel a určil, že sporné
nehnuteľnosti tak, ako sú v nej špecifikované, patria do dedičstva po právnej predchodkyni žalobkyne
C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Súčasne

si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému i nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
(aktuálneho i predchádzajúceho), a tiež trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
30. V celom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní i svojej argumentácii prezentovanej v rámci
procesného útoku počas celého konania. Súčasne poukázala na aktuálne ustálenú judikatúru
všeobecných súdov i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá vychádza zo zásady, že „nikto

nemôže previesť na iného viac práv, než sám má.“ Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania
súdom prvej inštancie je zrejmé, že súčasný stav zápisu v katastri nehnuteľností nezodpovedá
skutočnosti. Geometrický plán a jeho závery, na základe ktorého žalobkyňa navrhla zmenu žaloby
vychádza zo záverov znaleckého dokazovania. Z jeho obsahu vyplýva, že sporné nehnuteľnostivznikli z pôvodných pozemnoknižných parciel č. 61, 62 a 58, ktoré boli zapísané v pozemnoknižnom
protokole č. XXX pre k.ú. H. s tým, že zároveň sporné nehnuteľnosti boli pri realizácii ROEP
v celosti zapísané v prospech právnych predchodcov žalovaného, ako pôvodných spoluvlastníkov

nehnuteľnosti zapísaných pozemnoknižnej vložky č. XXX pre k.ú. H.. Zároveň z pozemnoknižných
vložiek č. XXX a č. XXX, ktorých úradné preklady predložila žalobkyňa do spisu, vyplýva, že čo sa týka
spoločného dvora, spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti nebol určený, a preto platí, že
spoluvlastnícky podiel žalobkyne a žalovaného na uvedených nehnuteľnostiach má byť vo výške 1/2.
Právnej predchodkyni žalobkyne totiž svedčalo vlastnícke právo v uvedenom spoluvlastníckom podiele.

Zároveň z nehnuteľností zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. XXX právna predchodkyňa žalobkyne
ešte v roku 1980 zdedila po svojom otcovi A. K. spoluvlastnícky podiel vo výške 12/20.

31. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Súčasne
si uplatnil voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
32. Naďalej trval na tom, že je dobromyseľným nadobúdateľom sporných nehnuteľností. Poukázal najmä

natúskutočnosť,žeC.A.akoznámaspoluvlastníčkadotknutýchnehnuteľnostízomrelavroku2004,ako
aj to, že konanie o ROEP prebiehalo v obci H. v rokoch 2008 až 2011. Žalobkyňa teda od roku 2004, kedy
nadobudla dedičstvo po svojej právnej predchodkyni, bola jednoznačne pasívna a rovnako pasívna bola
i jej právna predchodkyňa. V súdnom spise totiž absentuje akákoľvek listina, ktorá by preukazovala to, že
by sa právna predchodkyňa, prípadne žalobkyňa vyjadrovala ku konaniu ROEP. Žalovaný ako kupujúci

nadobudol sporné nehnuteľnosti od osôb riadne zapísaných v katastri nehnuteľností (ako vlastníci) na
liste vlastníctva. Predávajúci boli pritom dedičia po pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkoch
spornej nehnuteľnosti. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
možno v danom prípade považovať žalobkyňu za nedbalého vlastníka. Pokiaľ aj dovolací súd vo svojom
rozhodnutí poukazoval na zásadu nemo plus iuris, je nemysliteľné, aby si kupujúci pred uzavretím

kúpnejzmluvyzisťovalvkatastrinehnuteľností,čivminulostinedošloknejakýmprávnymskutočnostiam,
ktoré by u predávajúcich spochybňovali vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo sporných nehnuteľností.
Nadobúdateľ nehnuteľností pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemá totiž ako zistiť, či v minulosti došlo ku
skutočnosti, ktorá by zakladala neplatnosť, resp. čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy. Ak by súd prijal
opačnýzáver,takýmtospôsobombydochádzalokotváraniuoveľastaršíchsporov.Napokonajsvedkyňa

M. N. pred súdom prvej inštancie vo svojej výpovedi potvrdila, že pokiaľ bola zapísaná ako vlastníčka
sporných nehnuteľností, nemala žiadne pochybnosti o svojom vlastníckom práve k nim.
33. Aj znalec F. A. I. v znaleckom posudku č. 8/2018 na jeho strane 6 (č.l. 97 spisu) konštatoval: „Pri
spracovaní ROEP došlo k nesprávnej identifikácii pozemnoknižnej parcely č. 57, keď táto parcela bola
identifikovaná ako totožná s parcelou pozemkového katastra č. 58. Parcely PK č. 60, 61, 62 a 63 neboli

do ROEP prevzaté. Správne mala byť identifikácia vyhotovená tak, že parcelám PK č. 57, 58, 59, 60,
61, 62 a 63 zodpovedá celá parcela pozemkového katastra č. 58 a časť parcely pozemkového katastra
č. 57, označená dielmi 1 a 16 v prílohách 12 a 13 posudku. Pre úplnosť znalec uviedol, že parcely PK
č. 58 a 59 sú identické s parcelou KN-C č. 433, (a preto správne nemali byť riešené v ROEP), ktorá už
bola už počas spracovania ROEP vedená na LV č. XXX, ale to neznamená, že k parcele PK č. 58 tým

pádom zanikol aj prislúchajúci podiel zo spoločného dvora.“
34. V danom prípade boli teda žalobkyňa i jej právna predchodkyňa nedbalými vlastníčkami, a preto
žalobu žalobkyne v tomto spore možno považovať za zjavné zneužitie práva v zmysle základných zásad
Civilného sporového poriadku. Ďalej žalovaný zdôraznil, že aj Najvyšší súd SR vo svojich
rozhodnutiach konštatoval, že zákon pozná výnimky pri nadobúdaní nehnuteľností od

nevlastníka, napríklad od nepravého dediča. Práve predávajúci ako dedičia po právnych predchodcoch
– pôvodných pozemnoknižných vlastníkoch nadobudli tieto nehnuteľnosti ako nepraví dedičia, a preto
nadväzne žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v súlade so zákonom.
35. Súčasne navrhol, aby sa žalovaný vyjadril k plateniu daní, čo bolo rozporované aj žalobkyňou v jej
opravnom prostriedku.

36. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii na procesnú obranu žalovaného
uviedla, že ust. § 486 Občianskeho zákonníka upravuje nadobúdanie veci od nepravého
dediča,apretonaaktuálneprejednávanýsporniejeaplikovateľné.Dotknutéustanoveniezákonasatýka
výlučnesporumedzipravýmanepravýmdedičom.Právotvornéúčinkydobrejvierynadobúdateľamožno
jednoznačne konštatovať, iba pokiaľ k takémuto sporu nedošlo. Keďže v ust. § 70 ods. 1 katastrálneho

zákona je upravená vyvrátiteľná právna domnienka, že stav zapísaný v katastri nehnuteľností platí až
dovtedy, kým sa nepreukáže opak, je úplne normálne, aby aj kupujúci mal v prípade kúpy nehnuteľností
pochybnosti o vlastníctve predávajúcich a tieto si včas overil. Rovnako je však nemysliteľné, aby si
skutočný vlastník neustále kontroloval zápis na liste vlastníctva, pretože aj pre neho platí princíp dôveryv zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ žalovaný poukazuje na výpoveď svedkyne M. N.,
vytrháva z nej len časť. Menovaná svedkyňa totiž vo svojej výpovedi jednoznačne uviedla, že spoločný
dvor užívali obe rodiny spoločne – K. a N..

37. Neobstojí ani odkaz žalovaného na konštatovanie súdom ustanoveného znalca F. A. I. v znaleckom
posudku č. 8/2018 na strane 6. KN-C parcela č. 433 je totiž v celosti zapísaná na žalobkyňu. Z prílohy
č. 12 znaleckého posudku označeného znaleckého posudku vyplýva, že KN-C parcela č. 433 vzniká
z pôvodných PK parciel č. 58 a 59. Táto KN-C parcela však nie je predmetom tohto konania a aktuálne je
evidovanáakovýlučnévlastníctvožalobkyne,pričomznalecnastrane6znaleckéhoposudkukonštatuje,

že táto parcela nemala byť predmetom riešenia ROEP. To, že právny zástupca žalovaného na túto
skutočnosť poukazuje, nemá vplyv na predmet konania, keďže táto parcela nie je predmetom tohto
konania a táto vznikla z PK parciel č. 58 a č. 59, ktoré obidve boli vedené v PK protokole č. XXX na
právnych predchodcov žalobkyne. Z uvedeného vyplýva, že aktuálny zápis na LV, t.j. výlučné vlastníctvo
žalobkyne KN-C parcely č. 433, je správny.

38. Následne odvolací súd na svojom pojednávaní v súlade s ust. § 384 CSP zopakoval dokazovanie,
a to najmä tým, že sa oboznámil s nasledovnými listinnými dôkazmi: rozsudok Okresného súdu
Námestovo č. k. 7C/157/2016-274 zo dňa 07.10.2020 (č. l. 274 - 276 spisu), odvolanie žalobkyne zo
dňa 13.11.2020 (č. l. 280 - 281 spisu), rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/20/2021 zo dňa
26.01.2022 (č. l. 305 – 322 spisu), opravné uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/20/2021

zo dňa 06.04.2022 (č. l. 326 – 329 spisu), uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/86/2023 zo dňa 26.06.2024 (č. l. 415 – 425 spisu), výpisy z listov vlastníctva č. XXX, XXXX, XXXX,
všetkypreokresJ.,obecakat.územieH.(č.l.451–455spisu),osvedčenieodedičstvepoporučiteľkeC.
A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. XX, ktorá zomrel dňa XX.XX.XXXX, zo dňa 28.08.2008,
právoplatné dňa 28.08.2008 (č. l. 10 – 14 spisu), pozemnoknižný protokol č. XXX pre k. ú. H. (č. l. 15

spisu) a jeho preklad (č. l. 53 – 56 spisu), rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Dolný Kubín sp. zn.
D 542/80 zo dňa 03.08.1980 po poručiteľovi A. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. XX, zomrelom
dňa XX.XX.XXXX (č. l. 16 spisu), návrh na mimosúdnu dohodu adresovanú žalobkyňou žalovanému
z 02.11.2015 + príloha (odborné vyjadrenie geodeta F. A. K.) (č. l. 17 + 18 – 31 spisu), kópia pozemkovej
mapy (č. l. 62 spisu), zápisnica o pojednávaní pred okresným súdom zo 16.08.2017 (č. l. 63 – 65 spisu),

znalecký posudok č. 8/2018 zo dňa 08.08.2018, vyhotovený súdom ustanoveným znalcom Ing. Jánom
Šimunom, znalcom z odboru geodézia a kartografia (č. l. 92 – 126 spisu), najmä jeho závery na č. l. 98
– 99 spisu, zmena žaloby žalobkyne zo dňa 01.10.2018 (č. l. 135 spisu), uznesenie Okresného súdu
Námestovo č. k. 7C/157/2016-137 zo dňa 08.10.2018 o pripustení zmeny žaloby (č. l. 137 - 138 spisu),
geometrický plán č. 10916229 – 3/2018 zo dňa 11.09.2018, vyhotovený F. A. I., geodetom a kartografom,

dňa 28.09.2018 úradne overený O. P. J., katastrálny odbor pod č. 324/2018, zápisnica o pojednávaní
pred okresným súdom zo dňa 07.09.2020 (č. l. 251 – 253 spisu), zápisnica o súdnom pojednávaní
pred okresným súdom zo dňa 07.10.2020 (č. l. 270 – 273 spisu).

39. Následne odvolací súd oznámil prítomným stranám sporu, že je toho názoru, že sa

na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní sporu neboli použité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a to konkrétne ust. § 134 Občianskeho zákonníka (§ 382 CSP).

40. Splnomocnený zástupca žalobkyne v reakcii na toto poučenie uviedol, že podľa jeho názoru
žalovanému neuplynula vydržacia lehota v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka. Žalovaný totiž

nadobudol sporné nehnuteľnosti v rokoch 2009 a 2010. Následne mu žalobkyňa pred podaním žaloby
doručovala v roku 2015 korešpondenciu, ktorú si však adresát neprevzal, hoci z tejto korešpondenčnej
adresy žalovaný sám komunikoval aj v priebehu tohto súdneho konania. V roku
2016 podala žalobkyňa žalobu na súd. Zároveň žalovaný si nemôže započítať ani vydržaciu lehotu
jeho právnych predchodcov, keďže aj z výpovede svedkyne M. N. je zrejmé, že predmetný dvor užívali

obidve rodiny ako „spoločný dvor.“ Jednalo sa o dve drevenice, ktoré boli situované jedna za
druhou, a teda iný prístup k nim nebol. ROEP v obci H. bol ukončený v mesiaci máj 2008. Až od
tohto obdobia bol nahradený pozemnoknižný stav a do katastra nehnuteľnosti boli zapísané KN-E
parcely, ktoré boli následne predmetom prevodu (kúpno-predajných zmlúv) v prospech žalovaného.
Dovtedy svedčal pozemnoknižný stav právnej predchodkyni žalobkyne C. A. a predtým jej otcovi

A. K.. Aj v pozemnoknižných zápisoch sa nachádza zápis o spoločnom dvore, a preto je vylúčená
faktická a výlučná držba sporných nehnuteľností, či už žalovaným alebo jeho právnymi predchodcami.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uvádzal, že doposiaľ umožňuje žalobkyni prechod cez sporné
nehnuteľnosti k jej drevenici tak, ako tomu bolo celé roky predtým. Účelom spoločného dvora v minulostia aj jeho zápisu do pozemkovej knihy bolo predsa jeho využívanie na prechod k vzdialenejšej alebo
susediacej nehnuteľnosti.

41. Splnomocnený zástupca žalovaného v reakcii na poučenie odvolacieho súdu zotrval
na tvrdení, že žalovaný sporné nehnuteľnosti vydržal. Zopakoval, že od roku 1999 prebiehal v obci
ROEP. Už v tomto období sa právni predchodcovia žalovaného cítili vlastníci týchto nehnuteľností,
a preto žalovanému uplynula vydržacia doba na vydržanie sporných nehnuteľností, ktorých sa stal ich
oprávneným vlastníkom. C. A. zomrela v roku 2004 a do roku 2014 mala žalobkyňa možnosť uplatňovať

svoj nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalobkyňa doposiaľ nevysvetlila, prečo sa tak
stalo až v roku 2016,
t. j. po uplynutí vydržacej doby. Zároveň poukázal na výpoveď M. N., ktorú odvolací súd prečítal,
kde svedkyňa uviedla, že žalobkyňu tam nikdy nevidela a o dvor sa starali N.. K. užívali dvor len
na prechod, no vôbec z tejto výpovede nevyplýva spoluvlastníctvo predmetného spoločného dvora.
Záverom zdôraznil, že s prechodom žalobkyne k jej drevenici nie je žiaden problém. Tak, ako sa tento

prechod realizoval v minulosti, je tomu až doposiaľ.

42. Z dokazovania vykonaného odvolacím súdom vyplýva, že žalobkyňa sa v tomto spore domáhala
určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnej predchodkyni C. A., C. K., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX, a to na tom skutkovom základe,

že jej právna predchodkyňa ich nadobudla jednak dedením po A. K. a jednak bola pozemnoknižnou
(spolu)vlastníčkou týchto nehnuteľností a len chybou pri spracovaní diela ROEP v obci a kat. území
H. (právoplatne ukončeného v mesiaci 5/2008) došlo k tomu, že ako vlastníci sporných nehnuteľností
boli do katastra nehnuteľností zapísaní právni predchodcovia žalobcu, ktorí tieto nehnuteľnosti následne
v rokoch 2009 a 2010 na základe kúpno-predajných zmlúv previedli na žalovaného. V dôsledku tohto je

aktuálne zapísaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník KN-E parcely č. 58 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 536 m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX pre okres J., obec a katastrálne
územie H..

43. Primárne odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa má v tomto spore v zmysle ust. § 137 písm. c)

CSP naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože len na základe pozitívneho určovacieho
výroku rozsudku súdu môže dôjsť k prejednaniu dedičstva k sporným nehnuteľnostiam v dedičskom
konaní po jej právnej predchodkyni. Aktuálne je totiž na liste vlastníctva č. XXXX pre okres
J., obec a katastrálne územie H. ako výlučný vlastník KN-E parcely č. 58 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 536 m2, (do ktorej boli pri realizácii ROEP v obci H. zahrnuté i sporné nehnuteľnosti pôvodne

patriace právnej predchodkyni žalobkyne), zapísaný žalovaný. Tým je daná i pasívna vecná legitimácia
žalovaného v tomto spore.

44. Ďalej odvolací súd uvádza, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len na základe smrti poručiteľa.
Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva.

Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté,
konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý
nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení
dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa.

45. Určovaciu žalobu spočívajúcu v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do
dedičstva po poručiteľovi, teda, že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne
legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten,
kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/222/2010 zo dňa 14.03.2011). V aktuálne prejednávanom spore je preto aktívne vecne

legitimovaná žalobkyňa ako jediná dedička po poručiteľke C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa
XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. L. XX.

46. Na základe geometrického plánu č. 10916229-3/2018 vyhotoveného a autorizačne overeného
dňa 11.09.2018 F. A. I., úradne overeného Okresným úradom Tvrdošín, odborom katastrálnym dňa

28.09.2018 pod č. 324/18 odčlenením od KN-E parcely č. 58 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
536 m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX pre okres J., obec a katastrálne územie H. vznikli
nehnuteľnosti: KN-C parcelač. 439/12 – záhrady o výmere 20 m2 s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/20, KN-C parcela č. 439/9 -
záhrady o výmere 73 m2, s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/20, KN-C parcela č. 435/3 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 190 m2, s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/40, KN-C parcela č. 439/11 -

záhrady o výmere 59 m2, s výškou spoluvlastníckeho podielu 12/40, ktoré sú predmetom tejto určovacej
žaloby.

47. Medzi stranami sporu nebolo pritom sporné, že žalobkyňa je jedinou právnou nástupkyňou po neb.
C. A., C. K.. Žalovaný v zásade nespochybnil ani tvrdenia žalobkyne o tom, že ku dňu svojej smrti

jej právna predchodkyňa – C. K. bola vlastníčkou pozemnoknižných parciel č. 58 a spoločného dvora,
ktorý sa spájal s vlastníctvom rodinného domu, nachádzajúceho sa na pozemnoknižnej parcele č. 58
a pozemnoknižných parciel č. 59, 61 a 62 v podiele 2/20 a že spoluvlastnícky podiel 10/20 C. K. zdedila
po A. K., ktorý bol v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre k. ú. H. zapísaný pod B2 a B6.

48. Súdom ustanovený znalec z odboru geodézia a kartografia - Ing. Ján Šimun v znaleckom posudku

č. 8/2018 jednoznačne konštatoval, že pri spracovaní ROEP v obci H. došlo k nesprávnej identifikácii
pozemnoknižnej parcely č. 57, keď táto parcela bola identifikovaná ako totožná s parcelou pozemkového
katastra č. 58. Parcely PK č. 60, 61, 62 a 63 neboli do ROEP prevzaté. Správne mala byť identifikácia
vyhotovená tak, že parcelám PK č. 57, 58, 59, 60, 61, 62 a 63 zodpovedá celá parcela pozemkového
katastra č. 58 a časť parcely pozemkového katastra č. 57, označená dielmi 1 a 16 v prílohách č. 12

a 13 posudku.

49.ZgeometrickéhoplánuF.A.I.č.10916229-3/2018zodňa11.09.2018,úradneoverenéhoOkresným
úradom Tvrdošín, odbor katastrálny dňa 28.09.2018 pod č. 324/18, odvolací súd zistil,
že pozemnoknižnej parcele č. 61 zodpovedá novovytvorená CKN parcela č. 439/12 a pozemnoknižnej

parcele č. 62 zodpovedá novovytvorená CKN parcela č. 439/9. Označené nehnuteľnosti preto patria do
dedičstva po právnej predchodkyni žalobkyne v podiele 12/20, pretože poručiteľka C. K. bola v čase
svojejsmrtivlastníčkoupôvodnýchpozemnoknižnýchparcielč.61ač.62,zapísanýchvpozemnoknižnej
vložke č. XXX pre k. ú. H. v celkovom spoluvlastníckom podiele 12/20, čo priamo vyplýva z výpisu
pozemnoknižnej vložky č. XXX a tiež z dedičského rozhodnutia po poručiteľovi A. K.

vydaného bývalým Štátnym notárstvom Dolný Kubín pod sp. zn. D 542/80 dňa 03.08.1980.
50. Ďalej z geometrického plánu F. A. I. č. 10916229 - 3/2018 vyplýva, že
spoločný dvor zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre k. ú. H. tvoria novovytvorené CKN
parcela č. 435/3, CKN parcela č. 438/10 a CKN parcela č. 439/11. Spoločný dvor sa pritom spájal
s vlastníctvom dvoch domov, a to rodinným domom popis. č. XXX zapísaným v pozemnoknižnej vložke

č. XXX pre kat. územie H. a rodinným domom popis. č. XXX (aktuálne súp. č. XX), evidovaným
na pozemnoknižnej parcele č. 58, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre kat. územie H..
V pozemnoknižnej vložke č. XXX sú evidovaní právni predchodcovia žalobkyne a v pozemnoknižnej
vložke č. XXX sú evidovaní právni predchodcovia žalovaného. Poručiteľka C. A., C. K. bola v čase svojej
smrtispoluvlastníčkoupozemnoknižnejparceleč.58,zapísanejvpozemnoknižnejvložkeč.XXXprekat.

územie H. v spoluvlastníckom podiele 12/20 a tiež rodinného domu popis. č. XXX (aktuálne súp. č. XX),
evidovaného na pozemnoknižnej parcele č. 58, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX. Spoločný
dvor teda tvoria CKN parcela č. 435/11 a CKN parcela č. 439/11 v podiele 12/40, čo predstavuje polovicu
z podielu 12/20, zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre kat. územie H., ktorej vlastníčkou bola
C. A., C. K. v čase svojej smrti – iný podiel na spoločnom dvore zo zápisu v pozemkovej knihe

nevyplýva, v dôsledku čoho platí, že (spolu)vlastníci spoločného dvora majú rovnaké spoluvlastnícke
podiely.

51.Žalovanýnaďalejopomínafakt,ževzmysleust.§455CSPjeodvolacísúd prirozhodovaní
tohto sporu viazaný právnym názorom dovolacieho súdu prezentovaným v zrušujúcom uznesení sp. zn.

4Cdo/86/2023 zo dňa 26. júna 2024. Neobstojí preto jeho obrana, že je dobromyseľným nadobúdateľom
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom žaloby, keďže predchádzajúci vlastníci, ktorí mu pozemok previedli,
ho neinformovali o žiadnych problémoch týkajúcich sa tohto pozemku a nenasvedčoval tomu ani zápis
na príslušných listoch vlastníctva. Veľký senát Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 1VObdo 2/2020
zo dňa 27.04.2021, z ktorého vychádzal aj dovolací súd v uznesení sp. zn. 4Cdo/86/2023 zo dňa

26. júna 2024, jednoznačne uviedol: „Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné
nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej „nikto nemôže previesť na
iného viac práv, ako sám má,“ nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,
má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch

nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje.
52. V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva je preto dobrá viera nadobúdateľa významná len
v prípade vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, v prípade nadobudnutia veci z dedičstva od
dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa
§ 486 Občianskeho zákonníka, v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva od predávajúceho podľa §

446 Obchodného zákonníka (len v prípade hnuteľných vecí), v prípade dobromyseľného nadobudnutia
veci v konkurze podľa § 93 ods. 3 ZKR, v prípade nadobudnutia cenného papiera podľa § 19 ods. 3
zákona o cenných papieroch a v prípade nadobudnutia veci v exekúcii podľa § 61 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. marca 2017, resp. v prípade vydraženia nehnuteľnosti v exekúcii, ak do začatia
dražby nebolo preukázané právo inej osoby nepripúšťajúcej dražbu podľa § 140 ods. 2 písm. l) v spojení
s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. V iných prípadoch má dobrá

viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ust. § 126 ods. 2 v spojení
s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere – ktorý sa nestal
vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi
veci. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s
poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.

z. o katastri nehnuteľností, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa
ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru
evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
53. Právna úprava de lege lata neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek. Vyvodenie ochrany

dobromyseľného nadobúdateľa zo strany súdu rozhodujúceho v civilnom sporovom konaní pritom nie je
možné ani s poukazom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, keďže katastrálny zákon priamo
pripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností preukázaním opaku,
čo znamená, že osoba, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností, v skutočnosti vlastníkom
evidovaných nehnuteľností nie je, ak sa preukáže, že skutočným vlastníkom nehnuteľností je niekto

iný (ako tomu bolo aj v súdenom spore), preto takáto osoba zapísaná ako „vlastník“, ani nedisponuje
oprávnením s týmito nehnuteľnosťami ďalej nakladať.
54. Nadväzne sa Veľký senát obchodno-právneho kolégia v označenom rozhodnutí stotožnil s právnym
názorom prezentovaným v judikatúre Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého v prípade absolútne
neplatného právneho úkonu nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene

v osobe vlastníka, a to ani v prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci
ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
nemôže tieto nehnuteľnosti platne previesť na ďalší subjekt – hoci konajúci v dobrej viere správnosť
zápisu v katastri nehnuteľností – s poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na

iného viac práv, ako sám má (pozri aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/146/2012 zo dňa 27. januára 2016, sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30. marca 2011. sp. zn.
3Cdo/233/2016 zo dňa 26. januára 2017 a sp. zn. 5MCdo/12/2011 zo dňa 29. apríla 2014).“

55. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I.ÚS 510/2016 zo dňa 19. januára 2021

výslovnekonštatoval,žemateriálnapublicitaúdajovkatastrapodľaust.§70ods.1katastrálnehozákona
je de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov
katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený.

56. V posudzovanom prípade žalobkyňa jednoznačne preukázala, že právni predchodcovia žalovaného

neboli spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností a k ich zápisu na list vlastníctva došlo len v dôsledku
chyby administratívneho orgánu pri vykonávaní ROEP v obci H..

57. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, ktorý tvrdil, že sporné nehnuteľnosti nadobudol v súlade
so zákonom, pretože jeho právni predchodcovia tieto nadobudli po pôvodných

pozemnoknižných vlastníkoch ako nepraví dedičia. Takéto tvrdenie žalovaného je v rozpore so zisteným
skutkovým stavom. Nepravým dedičom je totiž osoba, ktorá podľa rozhodnutia o dedičstve nadobudla
majetok poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho nemala nadobudnúť buď vôbec, alebo v takom
rozsahu, v akom ho nadobudla. Právni predchodcovia žalovaného boli však na list vlastníctva zapísaníako vlastníci po ukončení ROEP v obci H., po jeho právoplatnom skončení v mesiaci máj
2008. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že sporné nehnuteľnosti v zmysle pozemnoknižných zápisov
patria do dedičstva po právnej predchodkyni žalobkyne C. A., C. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom

H. L. XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a tieto vo vyššie uvedenej časti predtým patrili jej otcovi A. K.,
nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, ktoré v časti (t. j. v spoluvlastníckom podiele 10/20)
zdedilamatkažalobkynenazákladerozhodnutiabývaléhoŠtátnehonotárstvaDolnýKubínsp.zn. D
542/80 zo dňa 03.08.1980.

58. Zároveň je nutné dodať, že žalobu žalobkyne nemožno považovať ani za zjavné zneužitie práva,
ktoré by nepožívalo právnu ochranu, ako to v rámci svojej obrany prezentoval žalovaný. Uplatnenie
žaloby na určenie vlastníctva nemôže byť totiž posudzované ako výkon práva, ktorý by bol v rozpore
s dobrými mravmi (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1917/2004,
29Cdo 859/2010, 22Cdo 4000/2008, 22Cdo 5215/2008, vychádzajúce z identickej právnej úpravy).
Vlastnícke právo je totiž vecné právo určitého subjektu vo vzťahu ku konkrétnej veci, ktoré je absolútne

a pôsobí erga omnes.

59. Žalovaný v tomto spore neprodukoval ani podstatné tvrdenia a dôkazy na preukázanie zákonných
predpokladov vydržania sporných nehnuteľností. Primárne bolo povinnosťou žalovaného označiť
a predložiť v tomto spore také dôkazy, ktoré by súd presvedčili o dôvodnosti jeho argumentácie

prezentovanej v rámci procesnej obrany. Pokiaľ si žalobca nesplnil základnú procesnú povinnosť
v sporovom konaní, nemohol očakávať, že bude mať úspech v spore. Neunesenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena žalovaným v spore je bezprostredne spojená s jeho procesným neúspechom v
tomto spore.

60. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti

je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení, než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju

dôkaznú povinnosť.

61. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. V danom prípade
išlo o žalobkyne a ich skutkové tvrdenia a dôkazy navrhnuté v tomto konaní, ktorých nedostatok
viedol k záveru súdu, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore ohľadom
podmienok vydržania sporných nehnuteľností.

62.Vydržanie(§134Občianskehozákonníka)akooriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávaje
úzko späté s oprávnenou držbou, ktorá môže vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
Účelom inštitútu vydržania je práve uvedenie faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym
stavom. Ide totiž o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po

uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci a tým aj skutočným držiteľom. Zákonom
ustanovené kumulatívne podmienky vydržania sú: a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ
s vecnou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí; b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba pri
hnuteľných veciach, desaťročná doba pri nehnuteľných veciach); c) spôsobilosť predmetu vydržania.

Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, to je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama o sebe na vydržanie
nestačí.63. Za situácie, že žalovaný nadobudol spornú nehnuteľnosť kúpno-predajnými zmluvami v rokoch 2009
až 2010, je nepochybné, že do podania žaloby na súd, t. j. do dňa 05.10.2016, mu nemohla uplynúť 10-
ročná vydržacia lehota v zmysle ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný pomerne účelovo

totiž prehliada fakt, že konanie ROEP v obci a kat. úz. H. bolo právoplatne skončené až v mesiaci 5/2008
a až vtedy (v dôsledku chyby pri spracovaní tohto diela ROEP) došlo na jeho základe
k nesprávnemu zápisu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam v prospech jeho právnych
predchodcov. Dovtedy platil pôvodný zápis v prospech právnej predchodkyne žalobkyne. Súčasne sám
žalovaný v spore tvrdil, že dotknutý pozemok doposiaľ užíva nielen on sám, ale tento stále rovnako ako

v minulosti využíva na prístup k svojmu rodinnému domu (drevenici) aj žalobkyňa.

64. Pokiaľ aj žalovaný tvrdil, že dobromyseľnými užívateľmi predmetných nehnuteľností boli aj jeho
právni predchodcovia, k tomuto neuviedol žiadnu bližšiu argumentáciu, teda na základe akého
právneho titulu mali vstúpiť do oprávnenej držby a kedy. Žalovaný teda v tomto spore nepreukázal svoje
tvrdenia a neuniesol dôkazné bremeno, že by sporné nehnuteľnosti vydržal.

65. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkyne C. A., C. K., nar.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, bola v čase svojej smrti
(spolu)vlastníčkou sporných nehnuteľností, s ohľadom na zásadu nemo plus iuris žalovaný nemohol
platne nadobudnúť od svojich právnych predchodcov kúpnymi zmluvami v rokoch 2019 a 2020 sporné

nehnuteľnosti. Zároveň žalovaný nepreukázal (z dôvodov uvedených vyššie), že by bol nadobudol
predmetné nehnuteľnosti vydržaním. ý

66. Za popísanej situácie je akékoľvek ďalšie dokazovanie v tomto spore nadbytočné. Práve preto
odvolací súd z dôvodu procesnej ekonómie zamietol i návrh žalovaného na doplnenie

dokazovania - jeho výsluchom za účelom vysvetlenia okolností plnenia jeho daňových povinností vo
vzťahu k spornej nehnuteľnosti.

67. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe
žalobkyne vyhovel spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a súčasne vyslovil, že

geometrický plán F. A. I. č. 10916229 - 3/2018 zo dňa 11.09.2018, úradne overený Okresným úradom
Tvrdošín, odbor katastrálny dňa 28.09.2018 pod č. 324/18, je neoddeliteľnou súčasťou jeho rozsudku.

68. O trovách konania (prvoinštančného i odvolacieho – v obidvoch prípadoch pôvodného
i predchádzajúceho) rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 2

CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %
proti žalovanému, ktorý v konaní úspech nemal.
69. O trovách dovolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej
strane tohto štádia konania nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v tomto štádiu

konania úspech nemal
70. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

71. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná
má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).