Rozsudok Judgement was issued on Friday, June 30, 2023

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 18Csp/101/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209775
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jenčová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2023:8717209775.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

so sídlom: Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom: Pajštúnska č.5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, A., občan SR, právne zastúpený: JUDr. Monika Marjanovič,
advokátka so sídlom AK Urbánkova 1562/6, Košice, IČO: 35 561 734, o zaplatenie 114.235,40 € s prísl.
takto:

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na 100%-tnú náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Právny predchodca žalobcu, D. C. E., F., Bratislava žalobou podanou na Okresný súd Poprad dňa
20.10.2017 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 114.235,40 -€, zmluvný úrok vo výške
4.379,03 -€, zákonný úrok z omeškania vo výške 236,74- €, zmluvný úrok vo výške 6,27 % zo sumy
114.235,40 - € od 21.10.2014 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
114.235,40 - € od 21.10.2014 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
4.379,03- € od 21.10.2014 do zaplatenia, náklady dražby vo výške 1.492,59 - € a trovy konania.

Žalobu odôvodnil tým, že dňa 4.6.2008 uzavreli strany sporu Zmluvu o poskytnutí úveru reg. č. 077570
(ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver hypotekárneho typu vo
výške 132.443,74 € na kúpu nehnuteľnosti. Dňa 11.7.2012 bol uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere,
v ktorom bol dohodnutý odklad splátok.
Na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere bola dňa 4.6.2008 uzavretá Zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 077570/Zal/1 (ďalej len „Záložná zmluva“), v ktorej žalobca
vystupoval ako záložný veriteľ, p. C. B. ( matka žalovaného ) ako záložca a žalovaný ako dlžník.

Keďže žalovaný opakovane porušoval zmluvné a obchodné podmienky, ( najmä od februára 2014
neuhrádzal žiadne splátky úveru ), oznámil žalobca listom zo dňa 21.10.2014 žalovanému, že dňa
20.10 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ( čiže celú pohľadávku v zostávajúcej sume 118 918,28 €
za splatnú ), po tom, čo ešte dňa 11.08.2014 vyzval žalovaného na bezodkladnú úhradu omeškaných
splátok úveru v celkovej výške 5866,98 € a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru.
Keďže nedošlo ani k úhrade dlhu a ani k dohode, na základe ktorej by bola celá pohľadávka splácaná

a splatená, pristúpil žalobca dňa 14.1.2015 k výkonu záložného práva podľa ustanovenia § 151l Obč.
zák. k výkonu záložného práva formou predaja prostredníctvom dobrovoľnej dražby podľa zákona č.
527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Vykonaním dražby bola poverená Dražobná spoločnosť, a.s.
Založená nehnuteľnosť z dôvodu nariadenia predbežného opatrenia súdom nebola vydražená.Dlžná suma podľa žaloby ku dňu zosplatnenia úveru, t. j. ku 16.9.2014 (?!) tak predstavovala celkovo
118.891,17 €, a pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo výške 114.235,40 €, zo zmluvných úrokov vo
výške 4.379,03 €, zo zákonných úrokov z omeškania vo výške 236,74 € a poplatkov v sume 40,- €, ktoré

si žalobca žalobou neuplatnil, ale uplatnil si náhradu nákladov dražby, od ktorej bol povinný upustiť vo
výške 1.492,59 €.
V žalobe ďalej žalobca uviedol, že istina úveru je naďalej úročená zmluvným úrokom vo výške 6,27 %
ročne v zmysle čl. III Zmluvy o úvere spolu so zákonným úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“.).

Od súdu žalobca žalobou teda požadoval, aby mu priznal na základe uvedených skutočností
a pripojených dôkazov celý uplatnený nárok a zaviazal žalovaného na jeho plnenie.

2. Na návrh žalobcu v súlade so Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 21951000362 s prílohou č.1
z 30.7.2019 súd Uznesením sp. zn. 18Csp/101/2017 - 85 zo dňa 12.11.2019 pripustil zmenu subjektu
na strane žalobcu tak, že namiesto Československej obchodnej banky, a.s. do konania vstúpil nový

žalobca, spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom: Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803.

3. Žalovaný podal voči uzneseniu sťažnosť, v ktorej vzniesol o. i. aj námietku premlčania uplatneného
nároku. Uviedol, že postupca mu dňa 14.10.2014 oznámil zosplatnenie pohľadávky a od tohto času mu
začala plynúť lehota na podanie žaloby o bezdôvodné obohatenie. Poukázal na ustanovenie § 525 ods.

1 Obč. zák., namietal aj platnosť postúpenia.

4. Súd uznesením sp. zn. 18Csp/101/2017 – 92 zo dňa 9.4.2020 zamietol sťažnosť žalovaného
z dôvodov tam uvedených, Uznesenie o zmene žalobcu tak nadobudlo právoplatnosť dňa 23.5.2020.

5. Žalobca v priebehu súdneho konania v plnom rozsahu trval na podanej žalobe, nesúhlasil s tvrdeniami
a námietkami žalovaného ohľadom premlčania žalobou uplatnenej pohľadávky, ani ohľadom nedostatku
jeho aktívnej legitimácie v konaní. Poukázal na príslušné zákonné ustanovenia a judikatúru súdov
podporujúcou jeho, ním prezentované právne stanovisko v konaní. Ohľadom možnosti predčasnej
splatnosti úveru poukázal na ustanovenia §§ 53 ods. 9 a 565 Občianskeho zákonníka s tým, že

postupca si možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dohodol so žalovaným v čl. IX. ods. 7 Zmluvy
a zároveň v čl. IV, ods. 2, písm. g) Obchodných podmienok. Uviedol, že výzvou zo dňa 11.08.2014
vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru. Nakoľko žalovaný omeškané splátky neuhradil, postupca podaním zo dňa 21.10.2014
oznámil žalobcovi, že ku dňu 20.10.2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Došlo teda k riadnemu

vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Zákon, ako uvádza žalobca nikde nestanovuje povinnosť veriteľa
vo vyššie uvedených výzvach uviesť pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru.
Podľa žalobcu, právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ukladalo ustanovenie §
92 ods. 8 Zákona o bankách ( ďalej aj „ZoB“). Žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané,
že žalovaný bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a
to: 1/ výzvou zo dňa 11.08.2014, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, ktorá preukazuje doručenie
tejto výzvy žalovanému, 2/ výzvou označenou ako „Oznámenie o zosplatnení úveru“ zo dňa 21.10.2014,
ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, ktorá preukazuje doručenie tejto výzvy žalovanému.

Za kvalifikovanú výzvu právneho predchodcu žalobcu v zmysle požiadavky § 92 ods.8 ZoB pritom
možno považovať nielen výzvu zo dňa 11.08.2014, ale aj oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa
21.10.2014. Zákon ukladá len písomne vyzvať dlžníka, bez definovania akýchkoľvek náležitostí k úhrade
omeškaných splátok úveru či inej časti peňažného záväzku kedykoľvek počas trvania omeškania
dlžníka. Žalovaný teda bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so

splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
a teda bolo podľa žalobcu preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu
ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva, ak bez všetkého potom v roku 2019
( 30.7.2019 ) postúpil celú splatnú pohľadávku, v ktorej bol dlžník v omeškaní s jej úhradou vlastne
nepretržite už od februára 2014 . V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.

zn. 6Co/128/2019, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/31/2020, či Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 25Co/152/2019. Na podporu svojho stanoviska žalobca citoval aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017 a uviedol že z neho vyplýva,
že zmluva o postúpení pohľadávky musí mať písomnú formu, banka musí písomne vyzvať dlžníka, nasplnenie pohľadávky, dlžník musí byť nepretržite viac než 90 v omeškaní s plnením svojho záväzku.
Uvedené podmienky sú v danej veci bez pochybností splnené. Zmluva o postúpení pohľadávky má
písomnú formu a dlžník bol výzvou zo dňa 11.08.2014 a výzvou zo dňa 21.10.2014 vyzvaný na splnenie

pohľadávky. Zároveň je z predloženej platobnej histórie zrejmé, že žalovaný po doručení tejto zásielky
túto sumu neuhradil. Nemožno mať teda pochybnosti o 90 dňovom nepretržitom omeškaní dlžníka,
pričom toto omeškania trvalo aj po odoslaní tejto výzvy na úhradu.
Na základe Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 08.08.2019 podľa ustanovenia § 526 OZ
oznámil žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok postúpil pohľadávku postupcu na

postupníka – žalobcu. Žalovaný bol teda v súlade aj s ustanovením § 526 Obč. zák. upovedomený o
tom, že od doručenia tohto oznámenia je povinný plniť svoj záväzok výlučne postupníkovi – žalobcovi.
Splnil si tak aj povinnosť uloženú mu § 526 ods. 1 OZ.
Žalobca citoval aj R 119/2013: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z
takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť

zmluvy o postúpení. Ak by aj došlo k neplatnému postúpeniu pohľadávky, žalobca na základe takého
oznámenia žalobcovi o postúpení pohľadávky by mal aktívnu legitimáciu na uplatňovanie pohľadávky
v tomto konaní, lebo účinkom oznámenia o postúpení pohľadávky je to, že môže docieliť zánik
záväzku plnením postupcovi či postupníkovi bez obavy, aby došlo k bezdôvodnému obohateniu čo
i jedného z nich. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky poukazoval
zmluvou po postúpení postupník.“ A uviedol, že teda ani prípadná domnelá neplatnosť postúpenia
uplatňovanej pohľadávky napriek riadnemu oznámeniu postupcu o postúpení takejto pohľadávky na
žalobcu automaticky neznamená nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Zmluva o
postúpení pohľadávok nebola doteraz žiadnymi súdmi vyhlásená za neplatný právny úkon a nemožno

tak na ňu ani nazerať. Aj v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (čo v tomto prípade
podľanázoružalobcunenastalo),byžalobcamalnazákladeoznámeniaopostúpenípohľadávkyaktívnu
vecnú legitimáciu na uplatňovanie pohľadávky v tomto konaní – keďže účinkom oznámenia o postúpení
pohľadávky je skutočnosť, že dlžník (žalovaný) môže docieliť zánik záväzku plnením postupcovi, ako
aj postupníkovi (bez ohľadu na platnosť, alebo neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky), a to bez

obavy, že by jeho plnenie predstavovalo bezdôvodné obohatenie jedného z takto domnelých veriteľov
(v prípade nejasností ohľadom platnosti postúpenia pohľadávky). Oznámenie o postúpení pohľadávky
vykonané postupcom tak slúži najmä na ochranu dlžníka – ktorý môže docieliť zánik záväzku jeho
splnením tak plnením postupcovi, ako aj postupníkovi, pričom takéto plnenie nemôže byť bezdôvodným
obohatením ktoréhokoľvek z domnelých veriteľov – v dôsledku čoho prislúcha aktívna legitimácia na

uplatňovanie pohľadávky postupníkovi (ktorého určil postupca v oznámení o postúpení pohľadávky). A
akbysúdprijalopačnýzáver,žalovanýbysadostaldostavuprávnejneistoty,kedyneviekomumáplniť–
a to napriek skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávky nikdy nebola výrokom súdneho rozhodnutia
určená ako neplatný právny úkon. Žalobca citoval z ďalších súdnych rozhodnutí podporujúcich je názor
o platnom postúpení pohľadávky a v tej súvislosti zdôraznil, že je aktívne vecne legitimovaný v tomto

súdnomkonaniažesúdniejeoprávnenýposudzovaťplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávkyvtakomto
spore. Postúpením pohľadávky banky z úveru na iný subjekt, a to i subjekt, ktorý nie je bankou, nijako
nemení postavenie dlžníka aj ako spotrebiteľa.
Rovnako žalobca mal zato, že jeho nárok uplatnený žalobou premlčaný nie je. Citoval čl. 2 ods. 2 C.s.p.,
teda že „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“
V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021 z
30.11.2022, kde najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec
uzatvoril, že podľa § 103 Obč. zák. plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného

dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate
výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 OZ. (všeobecne) začne
premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov
od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže

veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Obč. zák.). V kontexte uvedeného najvyšší súd
záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu (a tiež súdu
prvej inštancie), že v spotrebiteľských vzťahoch premlčacia doba celého zosplatneného dlhu plynie od
zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej veriteľ využil svoje právo žiadať predčasné splatenie. Poukázalaj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022, citoval z neho a uviedol, že
najvyšší súd pri posudzovaní prakticky totožnej právnej situácie dospel k záverom, že v spotrebiteľských
vzťahoch plynie premlčacia doba odo dňa nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov od nesplnenia

splátky, ktorá uplatneniu práva podľa § 565 zák. č. 40/1964 Zb.OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9
OZ prechádza po dobu troch mesiacov, t. j. v praxi odo dňa nasledujúceho po splatnosti splátky, ktorá
uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ bezprostredne predchádza.
Žalobca tvrdil, vzhľadom na uvedené obhajobné námietky žalovaného tiež aj to, že podal na súd žalobu
dňa 20.10.2017. Uplatnenie práva podľa § 565 OZ nastalo podaním zo dňa 21.10.2014, pričom v súlade

so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj v súlade ustanovenia § 53 ods. 9 OZ došlo k
uplatneniu tohto práva pre nesplnenie splátky, ktorej splatnosť bola datovaná na 20.07.2014. Premlčacia
doba tak začala plynúť odo dňa 21.10.2014 a uplynula by 21.10.2017. Keďže žaloba bola na súde
podaná dňa 20.10.2017, má žalobca za to, že svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej
doby.
Žalobca v danej súvislosti neskoršie v konaní zdôraznil, že k uplatneniu práva podľa § 565 OZ došlo

podaním zo dňa 21.10.2014 a v zmysle platnej právnej úpravy (§ 565 OZ) tak mohlo dôjsť len v
prípade, ak to bolo medzi stranami dojednané (čo bolo podľa neho v konaní preukázané) a zároveň pre
nesplnenie splátky splatnej dňa 20.07.2014 (v súlade s ustanovením. § 53 ods. 9 OZ); k uplatneniu
práva podľa § 565 OZ došlo zároveň v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 OZ, nakoľko v konaní bolo
preukázané, že žalovaný bol v dlhšom ako trojmesačnom omeškaní s platením splátok a súčasne

bol upozornený na možnosť uplatnenia tohto práva. V zmysle uvedeného teda žalobca využil svoje
právo a vyhlásil mimoriadnu splatnosť podaním zo dňa 21.10.2014, a to pre nesplnenie splátky splatnej
dňa 20.07.2014. Zosplatnenie celého úveru tak nastalo pre túto splátku, ktorá o viac ako tri mesiace
predchádzala zosplatneniu, avšak premlčanie začalo plynúť až prvý deň nasledujúci po troch mesiacoch
od omeškania so zaplatením splátky, pre nesplnenie ktorej sa právo podľa § 565 OZ v spojení s

ustanovením § 53 ods. 9 OZ uplatnilo. Podľa názoru žalobcu preto vzhľadom na vyššie uvedené
nejestvuje taký výklad, v ktorom by mohol byť jeho nárok premlčaný, nakoľko žaloba bola na súde
podaná včas. Uvedený právny názor žalobcu ohľadom výkladu ustanovenia § 103 Obč. zák. je zároveň
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, z ktorej žalobca opätovne citoval
a to: Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 20CoCsp/18/2021 z 31.5.2021,Uznesenie Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/12/2021 z 12.4.2021, tiež uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.5
Co/114/2017,Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/228/2016. Tiež poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn.15CoCsp/13/2020. Tieto majú podporovať jeho právny názor, že ak žalobca
vyhlásil, ako v tomto prípade mimoriadnu splatnosť celého úveru písomným podaním žalobcovi dňa
21.10.2014, tak logicky išlo, keďže toto právo v zmysle § 565 OZ možno uplatniť najneskôr do splatnosti

najbližšie nasledujúcej splátky , o splátku splatnú dňa 20.10.2014, ktorú žalovaný neuhradil, čo v spojení
s§103OZznamená,žepremlčaciadobazačalaplynúťažododňa21.10.2014anárokbysapremlčalaž
21.10.2017, čo sa však nestalo, lebo žaloba bola podaná na súd 20.10.2017, nárok sa teda nepremlčal.
Žalobca citoval aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/12/2021, podľa ktorého
veriteľ má právo , nie povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade omeškania s úhradou

splátky a toto právo mu zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky., pričom by bolo paradoxné
a nelogické, aby s poukazom na § 53 ods. 9 OZ, s použitím § 101 a § 565 OZ premlčacia doba začala
plynúť o tri mesiace skôr, ako by si mohol veriteľ uplatniť pohľadávku na súde, jeho trojročná premlčacia
lehota by sa skrátila o tri mesiace.
Tiež žalobca v záverečnej reči nakoniec rovnako zdôraznil, že k zosplatneniu došlo pre splátku, ktorej

splatnosť nastala dňa 20.7.2014, teda premlčacia doba začala plynúť až 21.10.2014.
Žalobca v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného ešte uviedol, že úver bol vyhlásený
splatným riadne, aj s poukazom na to, že táto možnosť bola pre omeškanie so splátkou dohodnutá
v zmluve, a to preukazuje čl. IX ods. 7 Zmluvy o úvere a zároveň čl. IV, ods. 2 písm. g) a ods. 4 písm.
a) Obchodných podmienok , dlžník bol v omeškaní aspoň tri mesačné splátky a v lehote nie kratšej ako

15 dní bol na možnosť zosplatnenia upozornený.
A podľa žalobcu, ak aj bola kúpna zmluva ohľadom nehnuteľnosti, na ktorú poskytol žalobca žalovanému
úver ( plnenie kúpnej ceny ) neplatná, nemá to vplyv na samotnú úverovú zmluva a ani na zabezpečenie
pohľadávky ,ktorú žalovaný neuhradil a nedošlo k bezdôvodnému obohateniu .Poskytol finančné
prostriedky žalovanému na určený účet, a nie je podstatné, koho účet bol, a ak neskôr by aj došlo k tomu,

že žalovaný poskytnuté finančné prostriedky použil na iný účel, alebo na dohodnutý účel prostriedky
nemožnopoužiť,podľa§507Obchodnéhozákonníka(ďalejaj„Obch.zák.“)vznikneveriteľoviibaprávo
od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby vrátil poskytnuté finančné prostriedky bez zbytočného odkladu.
Ide len o právo, ktoré veriteľ nevyužil, nejde o povinnosť uloženú zákonom.V priebehu konania žalobca vzhľadom na vyslovené predbežné právne posúdenie súdom , v ktorom
súd poukázal na ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít, najmä rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo42/2020 ohľadom zmluvných úrokov žalobca upravil ešte uplatnený zmluvný úrok tak

( formálne čiastočným vzatím žaloby v tejto časti späť ), že ho obmedzil sumou najviac do 47 635,94 -
€, čo predstavujú ešte nezaplatené úroky úveru pri predpokladanom riadnom splácaní úveru...
Čo sa týka nároku na úroky z omeškania, žalobca ho odvodzoval aj vzhľadom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/113/2018, a tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 zo 7.8.2018, podľa ktorých žalobca má nárok na bežné úroky

až do skutočného splatenia úveru, aj o tom, že je možné kumulovať úroky z omeškania a bežné úroky.

6. Žalovaný najprv sám a potom zastúpený právnym zástupcom v priebehu konania žiadal žalobu
zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Poukázal vo svojich prednesoch a tvrdeniach
na príslušné zákonné ustanovenia a súvisiacu judikatúru. Vzniesol najmä námietku premlčania dlhu,
tiež námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a poukázal aj na ďalšie skutočnosti

odôvodňujúce žalobu zamietnuť.
Žalovaný ešte sám v konaní najprv uviedol, že žaloba mu bola doručená až dňa 21.11.2019, pričom
opodanížalobynazaplateniedlhusadozvedelažzlistuzo17.10.2019odpostupníka,nejdepodľaneho
o riadne postúpenie, postúpenie je neplatné. Podľa neho ide v žalobe zrejme o nárok na bezdôvodné
obohatenie a z toho, čo mu bolo doručené, tak nárok žalobcu je premlčaným ( podanie žalovaného súdu

z 21.11.2019 ). Po nahliadnutí do spisu (15.6.2020) žalovaný sám ďalej v písomnom podaní doplnil,
že podľa neho teda ide o nárok o bezdôvodné obohatenie, a nárok žalobcu je premlčaný. Tiež zdôraznil,
že kúpna zmluva ohľadom nehnuteľnosti , na ktorú bol poskytnutý predmetný úver bola rozsudkom
Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/445/2015 zo dňa 19.12.2016 vyhlásená za neplatnú a z toho dôvodu
sa podľa neho stala neplatnou aj úverová zmluva ( podanie žalovaného súdu z 9.7.2020 ).

Neskoršie žalovaný už prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu uviedol, že na predmetný právny
vzťah je okrem ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách tiež potrebné aplikovať zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 3
ods. 3, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54 OZ. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda

spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. O ochrane spotrebiteľa účinným v čase
uzavretia zmluvy, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.
Uviedol, že podmienkou, aby mohol veriteľ aplikovať svoje právo v zmysle ustanovenia §565 OZ, t.j.

žiadaťozaplateniecelejpohľadávkyprenesplatenieniektorejsplátkyjelen,aktobolodohodnutéalebov
rozhodnutí určené. Je potrebné dohodnúť medzi zmluvnými stranami, za akých podmienok tento inštitút
bude možné použiť v konkrétnom zmluvnom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom.
Zmluva o úvere obsahuje klauzulu IX. bod 7., v zmysle ktorej: „Zmluvné strany sa ďalej dohodli,
že ak Dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými

dokumentmi, môže Banka v súlade s Podmienkami od Zmluvy odstúpiť či požadovať okamžité splatenie
istiny Úveru a príslušenstva.“ Takéto dojednanie je neprípustné v prípade uzavretej spotrebiteľskej
zmluvy, nakoľko podľa tohto znenia je postačujúce k tomuto úkonu akékoľvek nesplácanie pohľadávky
banky bez ohľadu na dĺžku trvania omeškania, tzn. aj omeškanie so zaplatením splátky v trvaní niekoľko
dní dáva možnosť veriteľovi k takémuto postupu, čo je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, kde je požadované uplynutie troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.
Pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 9 OZ je toto zmluvné dojednanie obsiahnuté v klauzule IX. bod
7. neplatné a preto nemohlo byť podkladom pre uskutočnenie úkonu zosplatnenia dlhu žalovaného
ku dňu 20.10.2014, ktorý realizoval právny predchodca žalobcu listom zo dňa 21.10.2014. Oznámenie
o zosplatnení úveru zo dňa 21.10.2014 nemožno považovať za výzvu v zmysle ustanovenia § 92

ods. 8 ZoB, nakoľko neobsahuje poučenie dlžníka o možnosti postúpenia pohľadávky. V Oznámení
o zosplatnení úveru zo dňa 21.10.2014 absentuje údaj o omeškanej splátke, v dôsledku ktorej došlo
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a poučenie o možnosti postúpenia pohľadávky ak bude
trvať omeškanie dlžníka nepretržite po dobu 90 dní. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu Prešov sp. zn.: 17CoCsp/47/2020 zo dňa 25.3.2021: „10. Žalobca považoval za výzvu

v zmysle ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách výzvu dňa 19.01.2016, ktorou právny predchodca
žalobcu vyzval žalovaného na predčasne splatenie úveru. Doručenie predmetnej výzvy nebolo sporné.
Obsahom spisu síce je oznámenie veriteľa zo dňa 19.01.2016, ktoré bolo žalovanému doručené dňa
27.01.2016, túto však nemožno považovať za výzvu v zmysle ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona obankách, nakoľko táto neobsahuje upozornenie na omeškanie tej ktorej splátky a neobsahuje poučenie
o možnosti postúpenia pohľadávky. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým je vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru.“

Zosplatnenie celého peňažného dlhu pre nezaplatenie splátky, musí podľa žalovaného obsahovať aj
dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie
celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol
peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či
došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva

veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba upravená v ustanovení § 103 vety
druhej Občianskeho zákonníka. Záver, podľa ktorého právny úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť
neplatný podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.
( rovnako rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/18/2022 ).
Tiež, podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoCsp/25/2022, ak z výzvy dlžníkovi nie je
zrejmé, z dôvodu omeškania ktorej splátky došlo k uplatneniu práv na predčasné zosplatnenie úveru

takou neurčitosťou sa dlžníkovi účinne bráni v uplatňovaní a bránení svojich práv a neuvedenia dôvodov
vyhlásenia predčasnej splatnosti, resp. ich neurčitosti treba považovať tento úkon za neplatný, úver sa
nepovažuje za splatný pred konečným termínom splatnosti.
Podľa žalovaného tiež pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods.
8 Zákona o bankách, ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť

preukázať, že je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od
pôvodného veriteľa žalovaného – ČSOB, a.s. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková
pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej
výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Žalobca nepredložil dôkaz preukazujúci skutočnosť, že

banka zosplatnila úver tak ako to predpokladá § 565 Občianskeho zákonníka. Pritom ku dňu postúpenia
pohľadávky nebol podľa žalovaného splatným ani celý úver, keďže nedošlo k riadnemu – platnému
vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti , takže ČSOB, a.s. ako pôvodný veriteľ a ako pôvodný žalobca
– banka, nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z bankového úveru, vrátane úrokov z neho v
celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 30.07.2019 je preto neplatným právnym

úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Právny zástupca žalovaného viackrát zdôraznil , že nárok žalobcu je premlčaný. Právny predchodca
žalobcu zaslal žalovanému výzvu zo dňa 11.8.2014 s názvom Posledná výzva na úhradu pohľadávky. Vo
výzveprávnypredchodcažalobcuuviedol,ženapriekjehopredchádzajúcimpísomnýmvýzvamnebolna
účte žalovaného zabezpečený dostatok prostriedkov na úhradu splátok úveru tak, ako bolo dohodnuté

v zmluve o úvere č.: 077570 zo dňa 23.5.2008 (?) a vyzval žalovaného aby bezodkladne uhradil dlh.
Právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému predčasnú splatnosť úveru listom zo dňa 21.10.2014
– Oznámením o zosplatnení úveru ku dňu 20.10.2014. Žalobca predložil do spisu prehľad úhrad
žalovaného na úver, z ktorého vyplýva, že od 20.03.2014 žalovaný neuhrádzal splátky úveru. Žalovaný
ako poslednú úhradu zaplatil splátku vo výške 379,88- €, jednalo sa o splátku splatnú k 20.02.2014.

Následné splátky žalovaný neuhrádzal. Žalovaný bol v omeškaní so splátkou splatnou dňa 20.03.2014
viac ako 3 mesiace, rovnako tak bol v omeškaní so splátkami splatnými dňa 20.04.2014, 20.05.2014,
20.06.2014, 20.7.2014., 20.08.2014., 20.09.2014 a 20.10.2014. Splátka splatná dňa 20.03.2014 je tak
preto splátkou, pre ktorú právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žaloba bola
podaná na súd dňa 20.10.2017, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá márne uplynula dňa 21.03.2017.

Žalovaný pre podporu svojich právnych tvrdení poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.:
4Cdo/201/2022 zo dňa 26.01.2023, z ktorého citoval: „26. Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych
hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate
výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej
sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v

ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň
nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal
splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15
dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po
prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka).“

V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že ak by sa s poukazom na predmetné Uznesenie Najvyššieho
súdu SR vychádzalo zo skutočnosti, že premlčacia doba začala plynúť po uplynutí 3 mesiacov od
splátky splatnej dňa 20.03.2014, teda od 20.06.2014, premlčacia doba by tak potom márne uplynuladňa 21.06.2017. Žaloba bola podaná aj pri takom posudzovaní na súd dňa 20.10.2017, teda po uplynutí
premlčacej doby, ktorá teda evidentne márne uplynula dňa 21.06.2017.
Inak, už z výzvy z 11.8.2014 vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami úveru v celkovej

výške 5866,98- €, čo pri mesačnej splátke 927,60 - € predstavuje šesť splátok, čiže so splátkou
splatnou 20.3.2014 nepretržite viac ako tri mesiace až do zosplatnenia, čiže splátkou , ktorá založila beh
premlčacej doby bola práve táto. A ak by sa aj k termínu splatnosti pripočítali 3 mesiace, ako uvádza
spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, tak by beh premlčacej doby začal dňa 21.6.2017. Nárok
žalobcu je teda pri oboch právnych posúdeniach premlčaný.

7. Súd konal a rozhodoval o danej veci po podaní žaloby v prvom rade po preskúmaní podmienok
konania podľa 161 ods. 1 C.s.p, teda podmienok, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť, po
preskúmaní náležitostí žaloby, teda podania žalobcu a pripojených dôkazov. Súd po tom, čo uznal
svoju vecnú a miestnu príslušnosť skúmal teda ,či sú splnené podmienky konania a v tejto súvislosti
poznamenáva, že ich skúmal nielen pri začatí konania, ale aj počas neho.

8. Následne súd pristúpil k samotnej merite veci a podrobne posudzoval vec zo skutkového hľadiska,
pričom sa oboznámil so samotnou žalobou ( č. l. 2-5 ) a všetkými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise,
najmä s listinnými dôkazmi ( Zmluva o úvere na č. l. 10 -12, dodatok č. 1. Zmluvy na čl. 13, zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na č. l. 14-15, posledná výzva na úhrada pohľadávky na

č. l. 16 a 191, doručenka k výzve na úhradu zo 14.8.2014 na č.l. 17, oznámenie o zosplatnení úveru
z 21.10.2014 na č. l.18 a 192, doručenka k oznámeniu zosplatnenia z 24.10.2014 na č. l. 19, oznámenie
o začatí výkonu záložného práva na č. l. 20 zo 14.1.2015 na č. l. 20, doručenka k oznámeniu začatia
výkonu záložného práva na č. l. 21 , prehľad splácania do predčasného zosplatnenia na č.l. 22, faktúra
náklad dražby od ktorej bolo upustené na č.l. 23, oznámenie o zmene úrokovej sadzby a zmene splátky

na č. l. 24, zmluva o postúpení pohľadávky z 30.7.2019 s prílohami na č.l.65-73, sťažnosť žalovaného
k zmene žalobcu na č. l. 90-91, Všeobecné obchodné podmienky ČSOB banky na č.l. 193-196,
Obchodné podmienky pre hypotekárne úvery na č.l. 197-199 a 278-280 rozpis platieb na č.l.200- 202
i ostatnými listinami. Tiež sa oboznámil so všetkými písomnými podaniami sporových strán, či prednesmi
zmluvných strán na pojednávaniach, resp. aj ich právnych zástupcov, najmä ich skutkovými či inými

tvrdeniami.

9. Na základe vykonaného dokazovania uvedenými dôkazmi, s prihliadnutím aj na prednesy sporových
strán, resp. ich právnych zástupcov súd zistil a mal za preukázané, že žalovaný uzavrel s právnym
predchodcom žalobcu, teda s Československou obchodnou bankou, a.s. Bratislava dňa 4.6.2008

Zmluvu o poskytnutí úveru reg. č. 077570, na základe ktorej mu právny predchodca žalobcu poskytol
hypotekárny úver na kúpu nehnuteľnosti špecifikovanej v čl. II Zmluvy o úvere, a to vo výške 132.443,74
€. Dňa 11.7.2012 bol zmluvnými stranami uzavretý ešte Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere, v ktorom
bol dohodnutý odklad splátok ( od 20.7.2012 do 20.12.2012). Súčasťou Zmluvy o úvere mali byť
v zmysle čl. I . zmluvy aj Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov

aVšeobecnépodmienkybanky,predznenímktorýchalemalimaťprednosťustanoveniaZmluvyoúvere.
Na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere bola toho istého dňa ako Zmluva o úvere, uzavretá
aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 077570/Zal/1, v ktorej právny predchodca
žalobcu vystupoval ako záložný veriteľ, a pani C. B., matka žalovaného, ako záložca a sám žalovaný
ako dlžník. Žalovaný počas úverového vzťahu už v roku 2012 neplatil riadne a včas splátky úveru,

čo sa vtedy vyriešilo už uvádzaným odkladom splátok. Následne ale od februára 2014 žalovaný ako
dlžník svojmu veriteľovi –ČSOB, a.s. prestal úplne platiť splátky, poslednú zaplatil vo výške 946,- €
k 20.2.2014, viac už nezaplatil do podania žaloby nič. Veriteľ ho zrejme viackrát písomne vyzýval na
úhradu splátok, ako možno vyvodzovať z predloženej výzvy, označenej ako posledná zo dňa 11.8.2014
( ich obsah ale súdu je neznámy, iné výzvy žalobca nepredložil ) , ktorou ho vyzval bezodkladne uhradiť

dlh na omeškaných splátkach vo výške 5866,98- €, inak bude jeho úver vyhlásený za splatný, bude
ho musieť uhradiť celý a to vo výške jeho zostatku 120 062,38 - €,v ktorom je zahrnutá istina, úrok
z úveru , úrok z omeškania a poplatky. Zároveň ho upozornil, že ak ani po vyhlásení splatnosti úveru
ho neuhradí, tak pristúpi k výkonu záložného práva dražbou, alebo postúpi pohľadávku podľa § 524
a nasl. OZ tretiemu subjektu, ktorý sa uspokojí postupom definovaným v úverovej a záložnej zmluve.

Výzva bola doručená žalovanému 14.8.2014 , no tento na výzvu úhradu za dlžné splátky neuhradil,
na čo veriteľ dňa 20.10.2014 vyhlásil celú svoju pohľadávku z úveru poskytnutému žalovanému za
splatnú. Žalovanému túto skutočnosť oznámil listom z 21.10.2014 s tým, aby bezodkladne kontaktoval
správcu pohľadávky a dohodol si spôsob úhrady celej dlžnej čiastky, ktorá s príslušenstvom ku dňu20.10.2014 predstavovala sumu 118 918,28 - €, a ak tak neurobí, pristúpi k vymáhaniu dlhu súdnou
cestou alebo poverí jeho vymáhaním externú špecializovanú spoločnosť. Žalovaný túto výzvu prevzal
poštoudňa24.10.2014aaninajejzákladeničveriteľovineplnil.Bankapretodňa14.1.2015začalavýkon

záložného práva podľa § 151l OZ, a to už pre sumu k 14.1.2015 predstavujúcu 122 836,37- € predajom
založeného rodinného domu dobrovoľnou dražbou podľa zák. č. 527/2002 Z. z.. Oznámenie o začatí
výkonuzáložnéhoprávapredajomboložalovanémudoručenépoštoudňa19.1.2015.Vykonanímdražby
bola poverená Dražobná spoločnosť, a.s. , Gunduličova 3, Bratislava. Na základe návrhu záložcu
dražba nebola ale vykonaná, od jej výkonu bolo upustené, lebo na základe neodkladného opatrenia

vydaným Okresným súdom Poprad navrhnutého záložcom bolo nariadené výkonu dražby sa zdržať.
Týmto mali vzniknúť žalobcovi k 28.10.2015 náklady vo výške 1492,59 - €, ktoré mal uhradiť na základe
vyfakturovania dražobnej spoločnosti. Následne veriteľ – ČSOB, a.s. až do postúpenia pohľadávky na
EOS KSI Slovensko, s.r.o. Bratislava , ku ktorému došlo dňa 30.7.2019, iba k pôvodnú sumu zostatku
nesplatenéhoúverupredstavujúcukudňu20.10.2014sumu114235,40-€istinyaúrokuzúveru4379,03
- €, úroku z omeškania 562- € a poplatku 40 - € len úročil, do doby postúpenia pohľadávky sa pohľadávka

vlastne účtovne navyšovala tak, že ku dňu 30.6.2019 už úroky z úveru predstavovali sumu 37 990,83-
€ a úroky z omeškania 51 244,94- € ..

10.Takto zistený skutkový stav súd následne právne posúdil a aplikoval pri rozhodovaní o nej príslušné,
na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový

stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti
rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti),
teda zistenie skutkového stavu, čo súd aj vykonal. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak by sa
súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak by posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový

stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval. Súd má ale za to, že právne normy aplikoval v danom prípade správne.

11. V rozhodovaní išlo najmä o právne posúdenie, kde rozhodujúcim bola odpoveď na povahu
predmetného právneho vzťahu – či ide o spotrebiteľskú vec, aké právo treba použiť, či došlo

k predčasnému spoplatneniu úveru v súlade so zákonom a tiež podľa dohody strán a či táto je v súlade
so zákonom, či nárok žalobcu je alebo nie je premlčaný, či postúpenie pohľadávky bolo v súlade so
zákonom a či má vplyv na konanie a rozhodnutie a tiež na to, či zmluva ako spotrebiteľská zmluva
neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky ovplyvňujúce prípadne odpoveď najmä na vyššie uvedené
otázky.

12. Súd mal tak preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k vzniku zmluvného vzťahu,
ktorý má spotrebiteľský charakter, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému hypotekárny úver,
ktorý je nutné kvalifikovať ak spotrebiteľskú zmluvu. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci,

za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Pôvodný žalobca ako banka podľa údajov obchodného registra
poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov bankovým spôsobom a žalobca nesledoval použiť úverové
prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť ale osobné účely – riešenie bývania. Z obsahu
spisu možno urobiť aj záver, že v predmetnej úverovej zmluve išlo o typovú zmluvu, ktorú banka

v danom čase uzatvárala so všetkými záujemcami o úver, ktorí splnili podmienky rovnakým spôsobom,
za rovnakých podmienok, pričom spotrebiteľ mohol s podmienkami, ktoré banka ponúkla, ak úver
chcel iba súhlasiť a zmluvu podpísať. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje o.i., že ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú

neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Zmluvu tak uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako

spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy ako aj všeobecných zmluvných podmienok či obchodných podmienok
hypotekárnych úverov bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto
bolo a je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení zákonov týkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa pre daný prípad, a také posúdenie je pre dlžníka ako spotrebiteľa výhodnejšie.13. Súd tiež konštatuje, že ide o úverový právny vzťah a teda tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, a že na vec z tohto dôvodu dopadajú ustanovenia

Obchodného zákonníka. Rovnako nie je ale sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu , na ktorú sa
preto potom vzťahujú aj ustanovenia § 52 až 54 OZ, ktoré sú v porovnaní s Obchodným zákonníkom
pre spotrebiteľa výhodnejšie, či príslušné vykonávacie právne predpisy k týmto ustanoveniam a tiež
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa č.250/2007 Z. z. (ďalej aj „ZoOS“). Spotrebiteľskou zmluvou
sa rozumie podľa uvedených právnych predpisov každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom ,

ako definuje § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a ) ZoOS v zmysle ustanovení OZ a tieto
ustanovenia treba prednostne použiť, pričom na daný úverový vzťah sa ale nevzťahujú ustanovenia
zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch , lebo ide o úver na bývanie a s tým spojenou
kúpou nehnuteľnosti, úver zabezpečený záložným právom, ktorého účelom je splatenie kúpnej ceny
nehnuteľnosti a aj vzhľadom na výšku poskytnutej sumy, viac ako 75 000,- €, preto sa nejedná
o spotrebiteľský úver vyslovene upravený vtedy platným zákonom č. 258/2001 Z. z., resp. teraz

platným zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, takže ustanovenia tohto zákona sa naň
nevzťahujú, pričom ale treba zdôrazniť, že podľa § 2 ods. 8 tohto zákona, jeho ustanoveniami nie sú
dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov, špeciálne zák. č. 250/2007,
teda ZoOS.

14. Zmluva uzavretá medzi stranami konania je tak nepochybne spotrebiteľskou zmluvou nielen
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom
sa na podmienky danej úverovej zmluvy sa primerane vzťahujú aj ustanovenia práva Európskej únie
( Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej aj ,,Smernica“)
a špeciálne, keďže ide o hypotekárny úver aj ustanovenia o hypotekárnych úveroch uvedené v zák. č.

483/2001 Z. z. o bankách ( ďalej aj „ZoB“ ).

15. V zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008 platí,
že „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné...“, pričom toto ustanovenie bolo následne novelou –
zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 1.4.2015 precizované o tretiu vetu, v zmysle ktorej „Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“. Z odôvodnenia doplnenia

ustanovenia § 52 ods. 2 OZ, ktoré bolo vykonané formou návrhu výboru NR SR vyplýva, že zákonodarca
má bezpochyby za to, že na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré
sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom sa má prednostne použiť právny režim Občianskeho
zákonníka, a nie Obchodného zákonníka. Na druhej strane však bez pochyby, a to aj s účinkami
retrospektívnymi, platí a musí platiť, že právny režim záväzku, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, a ktorý

má svoj základ v Obchodnom zákonníku sa riadi výhradne právnym režimom Občianskeho zákonníka.
V rámci meritórneho objasnenia výkladového charakteru § 52 ods. 2 in fine OZ, t.j. tretej vety
tohto paragrafu účinnej od 1.4.2015 súd uvádza, že cieľom tohto ustanovenia bolo len deklaratórne
potvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy Občianskeho zákonníka vždy
výkladovú prednosť pred normami Obchodného zákonníka, a to práve podľa ustanovenia § 52 ods. 2

prvá veta OZ, t. j. podľa úpravy účinnej už od 1.1.2008.

16. Podľa §52 ods.2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

17. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa

ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia najmä § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka, a tiež ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa č.250/2007 Z. z., má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať prvotne podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovenízákona o ochrane spotrebiteľa. A tiež, úverový vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou treba
nevyhnutne posúdiť ešte aj podľa ďalšej špeciálnej právnej úpravy a to zákona o bankách č. 438/2001 Z.
z. v znení platnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, i postúpení pohľadávky, keďže ide o hypotekárny

úver tak najmä podľa znenia vyjadreného v ustanoveniach §§ 67-88, najmä však podľa § 75 a 92
ZoB, aj pri eukonformnom aplikovaní ustanovení a cieľov Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle zásady „iura novit curia „/ súd pozná právo / súd
musel vykonať výklad právnych predpisov platných v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy či
iných relevantných úkonov, ako i v čase rozhodovania o žalobe a teda tieto predpisy aj správne aplikovať

na túto posudzovanú úverovú zmluvu a nároky z nej plynúce.

18. Súd po vyriešení toho, aké právo pri posudzovaní veci použiť a akým spôsobom, sa zaoberal
v tejto súvislosti s aplikáciou práva na zistený skutkový stav, jeho zhodnotenie, vzhľadom na skutkové
a právne tvrdenia strán, ich popretia, hmotnoprávne námietky a predložené dôkazy, s tým, keďže ide
o spotrebiteľský spor, pri použití aj procesných ustanovení §§ 290 až 300 C.s.p., ktoré špeciálne

upravujú konanie v spotrebiteľských sporoch.

19. Výkladom (interpretáciou) práva sa rozumie zisťovanie a objasňovanie zmyslu a obsahu právnych
noriem za účelom ich pochopenia a správneho a jednotného praktického používania. Pochopenie
určitého právneho textu predpokladá pochopenie jeho jednotlivých častí, teda pochopenie jednotlivých

slov, či viet. Na druhej strane však význam týchto častí závisí od kontextu, v ktorom sa nachádzajú.
Možno ich teda správne pochopiť len pochopením celého textu.

20. Najvyšší súd viackrát deklaroval vo svojom rozhodovaní, že má na zreteli, že pri rozhodovacej
činnosti treba interpretovať právne predpisy aj z hľadiska ich účelu a zmyslu (napr. 5 Obdo 5/2012)

a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie súd opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.

21.Vsúvislostisvýkladomprávnychnoriemaj ústavnýsúdvsvojejustálenejjudikatúretrvaleuvádza,že
k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v

prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona
(nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36).. Jazykový výklad môže totiž v
zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej
normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si
jej obsahu, zmyslu a účelu (nález sp. zn. I. ÚS 243/07).

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu

vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS
249/2011, IV. ÚS 295/2012).

23. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo
účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS
295/2012).

24. Výklad a aplikácia práva, zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak,
abybolazabezpečenáspravodliváochranaprávaoprávnenýchzáujmovúčastníkovkonania.Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a
zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

25. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech
realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS
148/06, IV. ÚS 96/07), pričom nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva,ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

26. Súd tak dospel po vykonanom dokazovaní a starostlivom vyhodnotení jednotlivých dôkazov tak
jednotlivo ako i v ich súhrne k záveru, pri dôslednej aplikácii práva, s prihliadnutím na skutkové tvrdenia
strán, ich prednesy a námietky, že žalobu treba zamietnuť.

27. Prioritný dôvod, pre ktoré súd žalobu zamietol je ten, že nárok žalobcu je premlčaný a na túto

skutočnosť súd musel vzhľadom na prednostne vznesenú hmotnoprávnu námietku podľa § 149 a § 152
C.s.p., teda vznesenú námietku premlčania žalovaným prihliadať, o to viac v spotrebiteľskom spore.
Okrem toho, pre zamietnutie žaloby existuje podľa súdu aj dôvod spočívajúci v tom, že na konanie
v spore žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný .

28. Naviac súd okrajovo uvádza, že uzavretá Zmluva o úvere , ako zmluva spotrebiteľská, vlastne

celkovo spotrebiteľský vzťah obsahuje aj viacero neprijateľných zmluvných podmienok, či iných úkonov,
ktoré možno hodnotiť ako v rozpore so zákonom ,avšak týmito sa bližšie súd v odôvodnení rozsudku
nezaoberá, nakoľko vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby tieto pre takto vydané rozhodnutie súdu
relevantné nie sú a uvádza ich iba v rámci argumentácie ako odpoveď na námietky zmluvných strán.

29. Čo sa týka premlčania, všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne
posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné
odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce,
z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto,
že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka, akou je choroba, a pod.).

Actio nata nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát
splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Zročnosť môže byť určená dohodou, právnym predpisom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu. Premlčacie doby majú spravidla objektívnu povahu; začínajú od určitej
skutočnosti a sú nezávislé od vôle a vedomia dlžníka. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka
upravuje všeobecnú premlčaciu dobu. Všeobecnú premlčaciu dobu ustanovuje zákon, v spotrebiteľskej

zmluve pri použití ustanovení Obč. zák., v dĺžke troch rokov. Občiansky zákonník súčasne ustanovuje
objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa , keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý
je odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Za tento deň sa všeobecne považuje deň,
keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohol byť dôvodne podaný návrh na

začatie konania na súd (actio nata). V tomto prípade je to možné po uplynutí viac ako troch mesiacov
omeškania so splátkou úveru. Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená
osoba (veriteľ) by mohol právo subjektívne vykonať alebo nie, t.j. či oprávnený subjektívne vedel alebo
nevedel o svojom práve. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby
nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Je to vlastne

časový moment, keď sa subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného. Pokiaľ subjektívne
právo nedospelo do štádia nároku, nemôže začať plynúť ani premlčacia doba (actioni nonnatae non
praescribur). Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t.j. keď možno podať
návrh na začatie súdneho konania. Deň, od ktorého začína plynúť premlčacia doba, je totožný s dňom,
keď možno po prvý raz podať návrh na začatie konania bez nebezpečenstva, že bude zamietnutý súdom

pre predčasnosť (Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str.
496-498). Veriteľ môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu a teda svoje právo aj
vykonať.

30. Súd teda poukazuje na ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a napr. aj na judikát R 28/1984,

podľa ktorého ak veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať. Teda
prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o plnenie požiadať,
v danom prípade vtedy, keď bol dlžník v omeškaní so splatením tej – ktorej splátky dlhu.

31. Právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému výzvu zo dňa 11.8.2014 s názvom Posledná výzva

na úhradu pohľadávky. Vo výzve právny predchodca žalobcu uviedol, že napriek jeho predchádzajúcim
písomným výzvam nebol na účte žalovaného zabezpečený dostatok prostriedkov na úhradu splátok
úveru tak, ako bolo dohodnuté v zmluve o úvere a vyzval žalovaného aby bezodkladne uhradil
celý vzniknuvší dlh. Právny predchodca žalobcu ( ČSOB, a.s. ) , keďže predmetný dlh neboluhradený ,vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňa 20.10.2014 a listom zo dňa 21.10.2014 – Oznámenie
o zosplatnení úveru ku dňu 20.10.2014 – to oznámil písomne žalovanému, ktorý oznámenie prevzal
24.10.2014.

32. Žalobca tiež predložil do spisu prehľad úhrad žalovaného na úver, z ktorého vyplýva, že od
20.03.2014 žalovaný neuhrádzal žiadne splátky úveru. Žalovaný ako poslednú úhradu zaplatil splátku
vo výške 946,- € , jednalo sa o splátku splatnú k 20.02.2014 a viac už nič. Následné splátky žalovaný
neuhrádzal. Žalovaný bol v omeškaní so splátkou splatnou dňa 20.03.2014 viac ako 3 mesiace,

rovnakotakbolvomeškanísosplátkamisplatnýmidňa20.04.2014,20.05.2014,20.06.2014,20.7.2014.,
20.08.2014., 20.09.2014

33. Žalobca i žalovaný v konaní premlčanie a jeho beh vykladali rozdielne ,pričom argumentovali
viacerými, a to protichodnými rozhodnutiami súdov, ako, resp. odkedy sa má lehota na premlčanie
v takomto prípade spotrebiteľa počítať a celý postup vykladať, pričom súd musí konštatovať, že naozaj

súdna prax už dlhšie pristupovala k tejto problematike rozdielne, nejednotne. Súd však tieto právne
názory strán nekomentuje , pretože medzitým bolo v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
3/2023 ako R č. 29 zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.7Cdo/268/2020, ktoré uvádza,
že „Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého
zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri

strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
(všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh“. Takýto záver v podstate
odvtedy prijímajú vo svojich rozhodnutiach i ostatné senáty najvyššieho súdu, napr. 4Cdo/201/2022,
4Cdo/132/2021 a iné.

34. Tak napríklad aj Uznesenie NS SR sp. zn.: 4Cdo/201/2022 zo dňa 26.01.2023 uvádza, že : „Najvyšší
súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa § 103
Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od
splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok

v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne
premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov
od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ
s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka).“

35. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25 stanovuje,
že obsahom jedného z princípov právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.
ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí

byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v
oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako
aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS

209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach ( najmä rešpektovaných súdnych autorít ako sú najvyšší súd a ústavný
súd ) nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov
rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej

istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06)) .

36. V uvedenom rozhodnutí, ani v ostatných však ale súd riešil iba začiatok plynutia premlčacej doby
pri spotrebiteľskom úvere, neriešil však ani náznakom iné právne problémy s tým súvisiace, a ktoré
vyplývajúajzrozhodovanejveci,napr. čokeďniejezosplatnenieceléhodlhupreomeškaniesosplátkou

dohodnuté alebo ak je , tak je neurčité , tiež či ak takú možnosť zmluva obsahuje, tak jej znenie je
v hrubom nepomere voči spotrebiteľovi - neprijateľnou zmluvnou podmienkou alebo odporuje zákonu,
tiež, čo keď nie je zo zosplatnenia celého úveru veriteľom možné nijako vyvodiť, pre omeškanie ktorej
splátky je teda dlh zosplatnený celý a tiež to, či toto právo zosplatniť dlh pre omeškanie jednej splátkypre viac ako tri mesiace , za súčasne podaného ( a doručeného ) upozornenia spotrebiteľovi v lehote
nie kratšej ako 15 dní na to, že toto právo mieni uplatniť, je možné výlučne aplikovať iba do splatnosti
nasledujúcej splátky.

37. Je potrebné zdôrazniť, že v záujme princípov právneho štátu a právnej istoty v súlade so
zákonom o súdoch zo zákona jedine Najvyšší súd SR dbá o jednotný výklad a jednotné používanie
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým,
že v záujme zjednocovania výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

a na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov, najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a
prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(§ 22 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd preto na základe zákonného
oprávnenia zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov Najvyšší súd v záujme jednotného
výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov z tohto
dôvodu vydáva v občianskoprávnych, trestnoprávnych, obchodnoprávnych a správnych veciach Zbierku
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v ktorej zverejňuje . a) stanoviská
najvyššieho súdu k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktoré zaujalo plénum najvyššieho súdu alebo kolégium najvyššieho súdu, b) vybrané rozhodnutia
najvyššieho súdu alebo ostatných súdov.( § 23 cit. zák.).

38. Aj keď súd nie celkom s takým právnym názorom vysloveným v uvádzanom R č. 29 vnútorne
stotožnený, vzhľadom na vyššie uvedené ho považuje za potrebné aplikovať, aj keď ide len

o „barličku“, ktorou najvyšší súd preklenul neúplnosť či nekomplexnosť a rozporuplnosť právnej úpravy
s predchádzajúcimi inštitútmi pri zavádzaní spotrebiteľského práva, ktoré mal možnosť už roky opraviť,
každopádne z ustanovení zákona ani príslušnej judikatúry nemožno vyvodiť, žeby premlčacia doba
zvyšku dlhu plynula až od jeho splatnosti, teda po tom, čo veriteľ svoje právo podľa § 565 uplatnil (§
563). Tak by sa totiž odsúvalo premlčanie za hranice zákonodarcom ustanovenej trojročnej premlčacej

doby. Bolo by navyše, v rozpore so starým, pandektným pravidlom „actioni nondum natae toties
praescribitur, quoties nativitas est in protestate creditoris, ktoré má stále svoje uplatnenie aj v
našom práve (R 28/1984 obč., R 91/2004 alebo R 17/2017) a podľa ktorého prekážka či podmienka
(v tomto prípade výzva veriteľa na splnenie celého dlhu) nebráni premlčaniu, ak je v moci veriteľa ju
odstrániť. Zmyslomtohto pravidla je tak predísť tomu, aby veriteľ svojou vlastnou nečinnosťou neodsúval

začiatok plynutia premlčacej doby. Pravda, vzniku negatívnych dôsledkov spomenutého odsunutia
môže zabrániť skutočnosť, že veriteľ musí svoje právo podľa § 565 uplatniť najneskôr do splatnosti
nasledujúcej splátky. Avšak vzhľadom na to, že periodicita splátok môže byť nastavená rôzne, a to aj s
dlhším rozpätím (ročne, obrok a pod.), nemožno najmä dôkazné ťažkosti na strane dlžníka úplne vylúčiť.

39. Tento názor je napokon aj v súlade so zákonným východiskom, že " premlčacia doba plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz " (§ 101 in fine ). Je pritom nepochybné, že veriteľ svoje
právo požadovať okamžité splnenie celého dlhu mohol vykonať hneď na druhý deň po tom, čo uplynul
čas splatnosti prvej splátky ( s ohľadom už na uvedené , t. j . taký postup bol s veriteľom dohodnutý,
že meškajúcu splátku neuhradil dlžník ani po troch mesiacoch jej omeškania a že na zámer spoplatniť

celý úver, keď bude dlžník v takom omeškaní viac ako tri mesiace, dlžníka písomne upozornil, a medzi
týmto upozornením a spoplatnením neuplynulo menej ako 15 dní )...

40. Podľa § 103 ,veta druhá OZ, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý
dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Premlčacia doba práva na

zaplatenie takéhoto zosplatneného dlhu sa teda začína skôr, ako dôjde k zosplatneniu dlhu, začína
plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený.

41. Veriteľ si svoj nárok voči spotrebiteľovi musí uplatniť v premlčacej dobe. Premlčacia doba vyššie
uvedených nárokov však neplynie až od okamihu zosplatnenia úveru, ale v súlade s ustanovením

§ 103 veta druhá Občianskeho zákonníka už odo dňa splatnosti tej splátky úveru, kvôli ktorej došlo
k zosplatneniu úveru. Premlčacia doba by tak s ohľadom na vyššie uvedenú zákonnú podmienku
zosplatnenia úveru bez prihliadnutia na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka by musela
vždy začať plynúť ešte viac ako tri mesiace pred samotným zosplatnením úveru, s prihliadnutím natoto ustanovenie a príslušnú, vyššie uvedenú judikatúru tak ale začala plynúť od splatnosti poslednej
splátky predchádzajúcej zosplatneniu, ak boli inak splnené predpoklady vyžadované zákonom pre
vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru pre takú splátku. Treba podotknúť preto, že toto právo má

veriteľ až do splatnosti nasledujúcej splátky , teda vlastne jeden mesiac. Z toho plynie, že ak by
dlžník zaplatil nasledujúcu splátku, toto právo veriteľa zanikne. A musel by čakať znova na to, aby
dlžník naplnil zas požiadavku zákona na to, aby mohol zákonne úver predčasne zosplatniť. Podľa
súdu, keďže z výkladu zákona vyplýva, že toto právo sa týka každej tej-ktorej splátky, pričom by mal
uviesť ,ako plynie jednoznačne zo znenia zákona, a aj podľa judikatúry, ohľadom nesplnenia ktorej

splátky vyhlásil predčasnú splatnosť, mal by aj opakovane upozorniť dlžníka o opätovnom úmysle
úver predčasne zosplatniť pre neuhradenú splátku, čo dlžník má zas možnosť ako spotrebiteľ odvrátiť
úhradou omeškanej splátky.

42. Problémom je zásadne aj to, že veriteľ vo výzve neuviedol pre ktorú omeškanú splátku ( t.j. kedy
splatnúsplátku) mieniúverspoplatniť,akovyplývazozneniazákona,aleuviedoldlžnúsumuzaviaceré,

všetky dlžné splátky.

43. Súd preto uvažoval aj o tom, že vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru je pre jeho
nejednoznačnosť a neurčitosť, v spojení aj s výzvou na úhradu z 11.8.2014 neplatné, čoho sa nakoniec
dožadoval žalovaný poukázaním na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, kde ani z upozornenia –

výzvy veriteľa nevyplynulo, kvôli nesplatení včas ktorej splátky ide, ktorá by odôvodňovala vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti celého úveru a úhradou akej sumy túto predčasnú splatnosť má možnosť odvrátiť
( aby predpoklad zosplatnenia úveru vyžadovaný zákonom nebol naplnený ).

44. Skutočne, nielen zo zákona, ale aj z judikatúry, aj z tej uvedenej žalovaným vyplýva, že splátka, pre

ktorú nastane predčasná splatnosť dlhu, musí byť uvedená v zosplatnení dlhu. Je to potrebné i preto,
lebo keď neobsahuje upozornenie na omeškanie tej ktorej konkrétnej splátky, nemožno ustáliť, či došlo
k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov jej omeškania pre uplatnenie práva
veriteľa úver zosplatniť, ako aj o to, kedy potom začala plynúť trojročná premlčacia doba upravená v
ustanovení § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka a takou neurčitosťou sa dlžníkovi účinne bráni

v uplatňovaní a bránení jeho práv, keď nie sú vo výzve či spoplatnení uvedené dôvody pre taký postup
banky.

45. No súd vychádzal z teórie prednosti udržateľnosti zmluvy, pred jej znesplatnením, a pre posúdenie
predmetných úkonov banky voči dlžníkovi použil pravidlá výkladu i zákonné ustanovenie pre ich použitie.

46. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/07 totiž uvádza, že ďalším základným princípom výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť
zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
47. „Jedním ze základních principů výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost

smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Tento
přístup je odrazen respektu k autonomii smluvních stran, funkci smluvních vztahů i k samotné povaze
soukromého práva. V případech, v nichž existuje vícero plausibilních interpretací, z nichž některé
respektují nepochybně vyjádřenou vůli účastníků právního vztahu, zatímco jiné – byť formálně jinak
udržitelné – jejich vůli deformují či dokonce zcela popírají, musí dostat přednost výklad (výklady) prve

uvedený."( Nález Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 1783/11, ze dne 23. 4. 2013 )..

48. V náleze z 19. júna 2008 I.ÚS 243/07 Ústavný súd uvádza, že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný
pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať
v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) , hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného

zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka a má sa aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych
úkonov.

49. Tento mechanizmus je nazývaný aj výklad contra proferentem. Ten, kto formuluje zmluvu (ten, kto
si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil

prípadné nezrovnalosti / formulačné nepresnosti. Ak ich neodstráni, následky má znášať primárne
on. Daný mechanizmus pozná väčšina právnych poriadkov, či už v podobe legislatívnej, alebo inej.
V legislatívnej podobe je u nás uvedený iba ako špeciálne výkladové pravidlo. Ústavný súd uvádza,
že „Samotná skutočnosť, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná jednou jej stranou ( tuzdravotnou poisťovňou) a sťažovateľ ku nej len „pristúpil“ jej podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj
sporného článku VII bodu dva), predstavuje ďalší zásadný argument proti interpretácii zmluvy podanej
všeobecnými súdmi. Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého

ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým
vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane
naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť
mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí
postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý

možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus
na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. Takúto
požiadavku nemohla zdravotná poisťovňa v tejto veci uniesť, ak sama expressis verbis do čl. VII bodu
dva uviedla, že vzťah medzi ňou a sťažovateľom sa bude riadiť nielen Občianskym zákonníkom, ale aj
Obchodným zákonníkom či inými právnymi predpismi.“

50. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie.

51. Podľa § 54 ods. 2 OZ ,v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

52. Právny úkon akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu pre nezaplatenie splátky, musí teda ,ako
súd vyššie uvádza, obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol

využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu a tiež aj stanovenie primeranej lehoty na úhradu celého
zbytku úveru. Ak právny úkon zosplatnenia to neobsahuje a neobsahuje ani konkretizáciu splátky, pre
ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné
pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov pre
uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba upravená

v ustanovenia. § 103 vety druhej Občianskeho zákonník, taký právny úkon zosplatnenia potom treba,
keďžehovykonalveriteľ,posudzovaťvprospechspotrebiteľaavneprospechtoho,ktovýzvuformuloval,
keďžesavňomuvádzasumadlžoby,predstavujúcaposebeidúcich5splátok,jepotomnutnéminimálne
dôvodiť, že skutočne okamžitá splatnosť úveru sa vyvodzovala z neuhradenia prvej splátky. Tiež je
možné posudzovať tento úkon ako neplatný, podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

avšak súd k takému záveru nedospel a výkladom, ako vyššie uvádza je podľa neho, aj keď formálne
sú predpoklady úkon posúdiť ako neplatný, úkon neurčil ako neplatný, ale nižšie uvádzaným spôsobom
vykonal v zmysle uvedených výkladových pravidiel jeho výklad.

53. Je tiež potrebné prisvedčiť žalovanému v tom, že právo v zmysle § 565 OZ musí byť dohodnuté.

Podmienkou, aby mohol veriteľ aplikovať svoje právo v zmysle ustanovenia §565 Občianskeho
zákonníka, t.j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplatenie niektorej splátky je len, ak to bolo
dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Je potrebné dohodnúť medzi zmluvnými stranami, za akých
podmienoktentoinštitútbudemožnépoužiťvkonkrétnomzmluvnomvzťahumedziveriteľomadlžníkom.

54. Zmluva o úvere obsahuje klauzulu IX. bod 7., v zmysle ktorej: „Zmluvné strany sa ďalej dohodli,
že ak Dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými
dokumentmi, môže Banka v súlade s Podmienkami od Zmluvy odstúpiť či požadovať okamžité splatenie
istiny Úveru a príslušenstva.“

55. Zosplatnenie tak bolo vyšším spôsobom dohodnuté, resp. veriteľom určené v úverovej zmluve iba
všeobecne a tak, že ak dlžník poruší svoje akékoľvek povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami
alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentami, môže banka od zmluvy odstúpiť a, či považovať okamžité
splatenie istiny úveru a jeho príslušenstva. Prakticky to znamená, že v prípade akéhokoľvek porušenia
Zmluvy dlžníkom si veriteľ vyhradil právo mimoriadne zosplatiť úver, teda vyhlásiť tzv. „cross default“,

v našom prípade tak napr. pre omeškanie s úhradou splátky čo aj 1 deň, či v inej sume, či na iný
účet, keďže zmluva zakotvovala v čl. VI. Zmluvy záväzok dlžníka splácať úver formou splátok vždy na
určený účet, v stanovenej výške a v stanovenom termíne, ktorým je vždy 20 deň v každom mesiaci To
by za iných okolností súd musel vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a citovať vo výrokurozhodnutia. Súd nesúhlasí s tým, čo uvádzal žalovaný, žeby bolo toto ustanovenie v priamom rozpore
so zákonom v ustanovení § 53 ods. 9 Obč. zák., lebo v čase uzatvorenia zmluvy predmetné zákonné
ustanovenie ešte nebolo prijaté, k tomu došlo až v novembri 2008. Rovnako tiež nemožno súhlasiť zas

s tvrdeniami žalobcu, že to právo žalobcovi vyplýva v tomto prejednávanom prípade z ustanovení čl.
IV. ods. 2 písm. g), ods.4 písm. a) Obchodných podmienok. Totiž, nijako nepreukázal žeby Obchodné
podmienky či iné listiny, ktoré mali tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy boli naozaj neoddeliteľne technicky
spojené so Zmluvou a vôbec aj predložené žalovanému a či sa ten s nimi oboznámil. Vyhlásenie dlžníka
o tejto skutočnosti vo formulárovej zmluve súdu nestačí, to je typicky neprijateľná zmluvná podmienka....

56. Tiež, ak majú obchodné podmienky tvoriť neoddeliteľnú prílohu zmluvy, tak súd musí poukázať na
to, že sú ( jedny ) aj menšieho písma ako text samotnej zmluvy a tak je písmo malé, že nespĺňa zákonné
predpoklady vyžadované Obč. zákonom. V zmysle § 53 OZ teda sú aj z tohto dôvodu priamo zo zákona
neplatné a súd na ne nemohol a ani nemôže prihliadnuť vo vzťahu k žalovanému ( banka ale má podľa
nichpostupovať).Pretomáizato,žespôsobomúhrady,kedysapovažujesplátkazaplatená,sanemôže

týmito VOP a ani inými obchodnými podmienkami žalovaný riadiť, lebo o nich zrejme nevedel a tak ho
nezaväzovali. Je dôkazné bremeno na žalobcovi, aby preukázal opak, čo žalobca v konaní nesplnil..

57. Súdny dvor v rozsudku z 09.11.2016 vo veci C42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti G.
E. jednoznačne konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vyžadované smernicou o zmluvách o spotrebiteľskom úvere boli obsiahnuté v jedinom dokumente.
Veritelia sú však povinní preukázať, že obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli
k zmluve priložené, a to tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť
so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Nepostačujú vyhlásenia uvedené v ustanoveniach
zmlúv o tom, že spotrebiteľ obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi a pod. Žalobca

v tomto prípade dôkazné bremeno o oboznámení žalovanej s OP a VOP neuniesol. Všeobecné
obchodné podmienky a Obchodné podmienky neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu.
Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP resp. OP zmluva odkazuje. Nakoniec,
neindividuálnosť dojednania vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani odátumované. VOP
resp. OP predstavujú dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré ak aj obsahujú dojednanie

o poplatkoch, sankciách, odplate, tieto splývajú so všetkými nespočetnými informáciami do jedného
celku tak, že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne
dodávateľom informovaný o význame tejto podmienky. VOP a OP predstavujú rozsiahly (v súdenej
veci mnohostranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/
„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte

priemernému spotrebiteľovi a v miniatúrnom písme. Uvedené v spojení s neindividuálnosťou dojednania
spôsobuje ich neprijateľnosť (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.04.2019, sp.zn.
17Co/21/22019). Podstatné náležitosti zmluvy by nemali byť uvedené vo všeobecných obchodných
podmienkach. Zakotvenie tak podstatnej zmluvnej podmienky, akým je zosplatnenie pohľadávky a
zároveň existencia finančných nárokov dodávateľa do textu všeobecných obchodných podmienok, je

nekalou obchodnou praktikou už len z dôvodu, že tieto podmienky obsahujú rozsiahly text, pričom
spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy reálne nemá ani najmenšiu možnosť sa s takýmito podmienkami
oboznámiť a uvedomiť si ich dôsledky.

58. Napr. predmetné Obchodné podmienky predpokladajú splatnosť úveru posudzovať u hypotekárneho

úveru ,ako v tomto prípade od vykonania úhrady splátky úveru z účtu dlžníka , ktorý uvádza Zmluva
o úvere ( bod. II. Obchodných podmienok hypotekárneho úveru. Ale zo Zmluvy o úvere nič také
nevyplýva, dlžník ako žalovaný taký účet v zmluve určený nemá...A aj iné ustanovenia podmienok
( napr. čl. III., bod 3 písm. f) toto predpokladajú, avšak zmluva nič také neobsahuje. Inak, taká povinnosť
viesť ďalší účet je tiež podľa súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tých podmienok je v zmluve

skutočne mnoho...Potom je problematické aj určenie skutočnosti -splatnosti dlhu, keďže OP určujú, že
ide o deň, kedy je dlžník vykonať splátku úveru z takého účtu v banke, ktorý zmluva neoznačuje a tiež, zo
zmluvy zas plynie, že dlžník má povinnosť splátku platiť na v zmluve uvedený účet banky, a tiež bude na
ten účet uhrádzať dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na úhradu všetkých zložiek splátky,
čo nie je jednoznačné a evokuje, že banka sa dohodla s dlžníkom inak ako predpokladá § 567 ods. 2

OZ, a teda že splátku možno považovať za splatenú aj ak platba je v deň splatnosti realizovaná z účtu
( hocakého ) dlžníka, či skôr poštovou poukážkou . Jasné určenie spôsobu splatnosti dlhu v splátkach
tak zo zmluvy nie je možné bez pochybností stanoviť...V danom prípade naviac dňa 20.10.2014 bol
pondelok, takže ak by aj platba bola uhradená v piatok večer, teda 17.10.2008, pripísaná mohla byť v tomčase naozaj až v utorok či až v stredu....Spôsob platenia splátok je tak nejasne formulovaný, spôsob
splátok a aj to, prečo nemal žalovaný v Zmluve účet , z ktorého mal uhrádzať úver uvedený, to žalobca
nijako nepreukazoval a nepreukázal, hoci v tomto prípade to súd považuje za dôležitú skutočnosť, ktorú

nemal pre preukazovaní odôvodnenosti svojho nároku opomenúť.

59. Vzhľadom na už aj skôr uvedené výkladové pravidlá súd dospel potom aj k záveru, že možnosť
zosplatnenia pre omeškanie s úhradami bola v zmluve dohodnutá, resp. veriteľom určené v úverovej
zmluve hoci len rámcovo a veľmi všeobecne, v Čl. IX., bod 7 , hoci tak, že ak dlžník poruší svoje

akékoľvek povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi,
môže banka od zmluvy odstúpiť a, či považovať okamžité splatenie istiny úveru a jeho príslušenstva.

60. Z výzvy však vyplýva, že aby nedošlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, musí uhradiť sumu,
to je jednoznačné z výzvy nutné dedukovať- ak neuhradíte bezodkladne dlh vo výške 5866,98 - €, tak
bude úver vyhlásený za splatný celý vo výške 120 062,38 - €. Tu bol žalovaný minimálne uvádzaný do

omylu, mal uhradiť pre takýto prípad podľa zákona len tú splátku, ktorej neuhradenie spôsobí splatnosť
celého dlhu a tiež, nemal povinnosť uhradiť ju bezodkladne, ale do 15 dní od doručení výzvy , lebo
s takou výzvou zákon spája túto lehotu, ktorú veriteľ musí poskytnúť podľa okolností – omeškania ešte
buď počas bežiacej lehoty , alebo po jej uplynutí ( súdna prax nie je v tomto jednotná ) . Z toho plynie,
že išlo už v čase výzvy ( 11.8.2014 ) o omeškané obdobie všetkých do úvahy prichádzajúcich splátok

a teda už v danom čase boli splatné už dve splátky po troch mesiacoch. ( marcová, aprílová).

61. Súd vzhľadom i na vyššie okolnosti vychádzal z predpokladu, že premlčacia doba začala plynúť buď
po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.03.2014, teda od 21.06.2014, premlčacia
doba by márne uplynula dňa 21.06.2017. Alebo po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej

dňa 20.4.2014 ( tieto dve splátky boli v čase výzvy na úhradu dlhu zo dňa 11.8.2014 už 3 mesiace po
splatnosti, alebo potom išlo o splátku splatnú 20.5.2014, tá by sa dostala 3 mesiace po splatnosti až ku
dňu 20.8.2014, so započítaním 15 dní od 14.8.2014 ,kedy žalovaný výzvu prevzal a žalobca by mohol
pre pre jej omeškanie vyhlásiť predčasnú splatnosť najskôr 29.8.2014 a najneskôr dňa 20.9.2014 ,kedy
nastala splatnosť ďalšej splátky. Pri splátke splatnej 20.6.2014 je problém v tom, že ak by sa jej

výzva mala týkať, tak pre jej omeškanie ju posielať v súvislosti so zamýšľaným spoplatnením dlhu súd
nevidí dôvod a ani účel, žalovaný bol s jej platením v omeškaní v čase výzvy ešte len necelé dva
mesiace a nebolo možné predpokladať, že aj táto sa dostane do omeškania 3 mesiace. Keďže právo
zosplatniť úver je možné až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky / čiže
nasledujúci deň po jej riadnej splatnosti /, právo na zosplatnenie úveru mal žalobca najskôr ku dňu

21.9.2014 a to právo mohol využiť do splatnosti nasledujúcej splátky, do 20.10.2010. A práve k tomuto
a tohto dňa žalobca ale úver zosplatnil. Takže potom je nutné dôvodiť, že išlo o práve túto splátku,
alebo potom dôvodiť, že išlo o spoplatnenie pre skoršie splátky ( za obmedzenia do splatnosti ďalšej
splátky ) a prichádzalo by do úvahy aj to, či nebolo zosplatnenie úveru potom v rozpore so zákonom.
Úver veriteľ nezosplatnil ho však ku dňu 21.10.2014, v tom prípade by sa mohlo jednať o splátku, ktorá

mala byť riadne splatená dňa 20.7.2014. Aspoň tak vraví logika, žalobca predsa vo všetkých svojich
tvrdeniach a podaniach sprvoti jednoznačne deklaroval, že úver zosplatnil dňa 20.10.2014,( a toto ním
prijaté rozhodnutie bolo realizované dňa 20.10.2014 a určené k tomuto dňu ), avšak po podaní právneho
zástupcu žalovaného začal bez akejkoľvek opory v dokazovaní tvrdiť, že úver zosplatnil pre omeškanie
práve len splátky inak riadne splatnej dňa 20.7.2014 Inak, je to i nelogické tvrdenie, lebo keby išlo o túto

splátku, tak v čase výzvy ( 11.8.2014 ) bola len 22 dní v omeškaní od termínu riadnej splatnosti , teda
ani mesiac, ani dva a ani tri mesiace !!! , ako predpokladá zákon a ak by išlo práve o ňu, tak výzva
v takom prípade stráca akúkoľvek logiku a už vôbec účel, ktorý zákon predpokladal a žalobca nemohol
pri takom malom omeškaní už dopredu predpokladať, že vyše ďalšieho dva a pol mesiaca žalovaný ju
neuhradí a práve ona bude potom dôvodom zosplatnenia. A nakoniec, ak by išlo iba výlučne o ňu, tak by

žalobca predsa nepožadoval vo výzve uhradiť bezodkladne sumu 5866,98 - €, aby tak žalovaný odvrátil
pre omeškanie s ňou hrozbu spoplatnenia celého svojho úveru, ale požadoval by uhradiť iba jej výšku,
v aktuálnom omeškaní tak iba sumu 1015,89 - €!!! ,išlo teda o pôvodnú výšku splátky nanovo stanovenú
predchádzajúcim jednostranným oznámením banky pri zmene úročenia úveru ( o ktorom sa žalovaný
zrejme ani nedozvedel ) a teda sumu, ktorú v tom čase mal inak pri riadnom splácaní uhradiť. Problém pri

spoplatňovaní súd vidí tak aj v tom, že podľa ZoB i Zmluvy o úvere jednostrannú zmenu úrokov žalobca
zrejme nerealizoval ,ako ukladá zákon a zmluva – nepreukázal doručenie tohto oznámenia žalovanému,
čo je dôležité aj kvôli tomu, že hoci práve výšku splátky zmenil počas rozhodnej doby, počas ktorej pre
omeškanie dlžníka mienil úver spoplatniť a neodôvodnil objektívne dôvody takého zvýšenia.62. Žalobca teda vedome vzhľadom na vývoj judikatúry a tvrdenia žalovanej strany počas konania
zmenil, resp. doplnil v tomto rozhodujúce skutkové tvrdenie, oproti pôvodne uvádzanému v žalobe

a neskoršom vyjadrení. V zmysle § 140 ods. 2 C.s.p. ide ale tak o zmenu žaloby, ktorou je aj
podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. No podľa § 294 C.s.p.
v spotrebiteľských sporoch sa zmena žaloby nepripúšťa!!! Aj preto súd nemohol taký postup žalobcu
akceptovať a ani k zmene , jej akceptácii nepristúpil.

63. Tiež, takým skutkovým tvrdením sa zavádza súd. Pritom strany majú povinnosť podľa § 150
ods. 1 C.s.p. pravdivo a úplne uvádzať rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ako
prostriedku procesného útoku . Pritom súd má v zmysle čl. 5 Základných zásad C.s.p. právo odmietnuť
a sankcionovať procesné úkony, ktoré zjavne slúžia na zneužitie práva a svojvoľné uplatňovanie práva.

64. V súlade s celkovou koncepciou C.s.p. sa civilné sporové konanie riadi zásadou formálnej pravdy.

To znamená, že súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili.( 186 ods. 2
C.s.p. ) .Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. ( § 150 C.s.p. ) Prídavok „skutkové“ zvýrazňuje, že sa nejedná o tvrdenia právne.
Stranysporutotižniesúvsúladesprincípom„súdpoznáprávo“povinnéuvádzaťprávneposúdenieveci.
Sú však povinné – pokiaľ sa nechcú vystaviť riziku straty sporu – uvádzať pravdivé skutkové tvrdenia.

Skutkové tvrdenia musí strana uvádzať pravdivo aj v rámci písomných podaní (žaloba, vyjadrenie,
replika, duplika, atď…), ale aj v rámci prednesu na pojednávaní či výsluchu sporovej strany. Z hľadiska
povinnosti uvádzať pravdivo skutkové tvrdenia je bezpredmetné, akým spôsobom boli tvrdenia súdu
prednesené. Rovnako nie je právne významné, či sporová strana uvádza skutkové tvrdenia osobne
alebo prostredníctvom zvoleného zástupcu.

65. Žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok
(skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje
jeho jednoznačnú individualizáciu. Inými slovami, žalobca je povinný vymedziť predmet konania po
skutkovej stránke. ( napr. Najvyšší súd ČR, sp. zn. 21Cdo 370/2002 ).

66. Žalobca konal v rozpore s § 150 C.s.p. podľa ktorého sú strany v súdnom konaní povinné
uvádzať pravdivo a úplne podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, týkajúce sa sporu. Sankciu za
porušenie tejto povinnosti zákon výslovne nevymedzuje. C.s.p. je však založený na princípe procesnej
zodpovednosti za výsledok sporu a taktiež na tom, že procesná strana musí byť v konaní aktívna –

ak chce byť úspešná. Podľa rozhodovacej praxe a názorov, prezentovaných v odborných publikáciách,
porušenie tejto povinnosti má mať za následok tzv. „stratu sporu“. To znamená, že neúspešná bude
tá strana, ktorá súdu vedome uvádzala, či uviedla nepravdivé, polopravdivé tvrdenia, alebo zamlčala
podstatné veci pre meritum sporu, o ktorých vedela alebo vedieť mohla. Treba mať preto za to, že strana,
ktorá porušila ustanovenie § 150 C.s.p., by mala byť v konaní neúspešná bez ohľadu na intenzitu a mieru

tohto porušenia a rovnako tak aj bez ohľadu na hmotnoprávne predpoklady prejednávanej veci.

67. Úspech strany, ktorá súdu v konaní uvádza nepravdivé skutkové tvrdenia, je treba vnímať ako
porušenie princípu právneho štátu. Vo všeobecnosti totiž platí, že každý má právo na spravodlivé
súdne konanie, v ktorom sa budú dôsledne rešpektovať zákonné a ústavné princípy. O spravodlivom

rozhodnutí možno hovoriť len vtedy, ak je daná rovnosť strán, s čím sú nepochybne spojené určité
zákonné atribúty. Nie je spravodlivé, zákonné a ani žiaduce, aby strana, ktorá v súdnom konaní vedome
uvádza nepravdivé tvrdenia, bola úspešná na úkor strany, ktorá si povinnosť tvrdenia riadne splnila.
S právom je tak potrebné spájať nielen zákonnosť, rovnosť pred zákonom, ale aj spravodlivé následky
pre osoby, ktoré sa právom neriadia. Povinnosť sporovej strany „hovoriť“ pravdu nemôže existovať bez

primeranej sankcie, pričom takouto sankciou je prehra v spore.

68. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre jej
úspechvspore.Nesplneniepovinnostitvrdiť,resp.relevantnetvrdiť(uviesťtvrdeniazhľadiskaichkvality
pravdivé, úplné podstatné a rozhodujúce) má pre stranu procesnoprávnu sankciu, ktorou je strata sporu.

( Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. 09. 2010; uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 294/2012, sp. zn. 2 Cdo 256/2012, sp. zn. 6 MCdo 17/201, Rozsudok Krajského
súdu Banská Bystrica Sp. zn.: 17Co/72/2019).69. „Rovnako v tejto súvislosti treba poukázať na ust. čl. 8 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v
súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu, a taktiež v súlade § 150 CSP, podľa ktorého

strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu. Nesplnenie tejto povinnosti je sankcionované procesnými prostriedkami, a to najmä vo forme
rýchlej straty sporu.“ (Rozsudok Krajského súdu Trnava 31Cob/81/2019 ).

70. „V civilnom procese strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP). Strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú základné povinnosti strán v civilnom procese. Ak
strana sporu niektorú z týchto povinností nesplní, je procesnou sankciou strata sporu“. ( Okresný súd
Košice I, sp. zn. 15C/301/2013).

71. „Keďže súd vyhodnotil v nadväznosti na jeho procesný úkon v spojení s vykonaným dokazovaním
jeho procesnú obranu ako klamlivú, považuje za nutné v súvislosti so záverom o vyhodnotení procesnej
obrany žalovaného ako klamlivej poukázať na závery teórie civilného procesu a doktríny k § 191 ods.
1 časť za stredníkom C.s.p., s ktorými sa stotožňuje a podľa ktorých veta za stredníkom v § 191 ods.
1 C.s.p. je jedným z prejavov tzv. materiálneho vedenia sporu v sociálnej koncepcii civilného procesu,

ktoré sa prejavuje v tom, že súd môže podľa neho vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej obrany alebo
procesného útoku sporovej strany ako klamlivé (perfídne) s následkom straty sporu; inak povedané,
sankciou za "procesné klamstvo" môže byť v koncepte voľného hodnotenia dôkazov a materiálneho
vedenia sporu aj prehra v spore (Komentár k CSP, § 191). ( Okresný súd Nitra , sp. zn. 27Cb/51/2021 ).

72. Záverom je potrebné uviesť, že zo strany strán konania má dochádzať k uvádzaniu pravdivých
skutkových tvrdení, z ktorých súd vyvodzuje právne posúdenie nároku, preto tieto nemôžu podliehať,
akýmkoľvek taktikám smerujúcim nie k spravodlivému rozhodnutiu vo veci, ale k „obštrukciám“ v
konaní. Podľa názoru súdu skutkové tvrdenia, zvýrazniac „pravdivé“ a navrhované dôkazy na podporu
uvedených skutkových tvrdení nemôžu byť závislé len od vyjadrenia predbežného právneho názoru

súdu , ako v tomto prípade.

73. „Uvedený špekulatívny prístup za účelom prispôsobovania procesnej taktiky s tým, že návrhy na
dokazovanie, ako aj ďalšie vyjadrenie, budú prednesené až po vyslovení predbežného právneho názoru
súdu, vyjadrení protistrany, bez prioritného záujmu o spravodlivé rozhodnutie vo veci a spravodlivú

ochranu porušených práv, súd odmieta.. Samotný úmysel zákonodarcu pri prijímaní procesného kódexu
bol práve ten, aby sa takýmto obštrukčným tendenciám a taktikám od strán sporu, resp. ich právnych
zástupcov predišlo a vec bola spravodlivo v súlade s princípom hospodárnosti podľa článku 17 C.s.p.
a tiež článku 11 ods. 1 C.s.p. (úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah) v
spojení s vetou za stredníkom ustanovenia § 191ods. 1 C.s.p. realizujúceho prejav tzv. materiálneho

vedenia sporu, kde súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s
reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o tzv. modifikovanom
prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne
zverená sporovým stranám, no s materiálnymi korekciami zo strany súdu. Súd podľa tejto koncepcie
môže vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej obrany, alebo procesného útoku sporovej strany ako

klamlivé(perfídne)snásledkomstratysporu.Akoužuviedolsúdvyššie,návrhnadoplneniedokazovania
výsluchom realitného agenta preto zamietol.“ ( Krajský súd Prešov, sp. zn.8Co/12/2021).

74. Postup žalobcu sa preto javí aj pre toto v rozpore s dobrými mravmi, § 3 OZ, v rozpore z čl. 5 CSP,
§ 265 Obch. zák..

75. V tejto súvislosti , vychádzajúc aj z vyššie uvedeného a aj z obsahu prostriedkov procesnej obrany
a útoku bol žalobca aj v ďalšom povinný uniesť dôkazné bremeno a v priebehu konania bezprostredne
na skutkové a dôkazné tvrdenia žalovaného potvrdiť skutočnosti , resp. vyvrátiť preukázateľne dôkazy
predložené žalovaným. Ak vôbec účinne a relevantne, spôsobom vyžadovaným zákonom nepoprel

skutkové a dôkazné tvrdenia žalovaného a ním predložené dôkazy a nepredložili dôkazy to vyvracajúce,
tak neboli jeho prostriedky procesného útoku a obrany ani dostatočným podkladom pre konštatovanie
jeho práva na žalovaný nárok.76. V skutkových tvrdeniach žalobcu je tiež viacero iných mylných skutkových tvrdení, napr. v žalobe sa
uvádza Zmluva o úvere č.: 077570 zo dňa 23.5.2008, hoci išlo o zmluvu z 4.6.2008, tiež to, že žalovaný
ako poslednú úhradu zaplatil splátku vo výške 379,88 EUR, jednalo sa o splátku splatnú k 20.02.2014.,

hoci z neskôr predložených rozpisov vyplýva, že vtedy zaplatil splátku vo výške 946,- €, tiež žaloba
uvádza dátum zosplatnenia 16.9.2014 - Dlžná suma podľa žaloby ku dňu zosplatnenia úveru, t. j. ku
16.9.2014 (?!) tak predstavovala celkovo 118.891,17 € .No a spôsob platby nikde v žalobe ani iných
vyjadreniach žalobca neuviedol...

77. Tiež, súd na skutkové tvrdenia ktoré žalobca začal uplatňovať na konci sporového konania ,až po
štyroch rokoch konania, a až po tom, čo vady spoplatnenia úveru kvalifikovane advokátom napadla
žalovaná strana (najmä, že išlo o zosplatnenie úveru pre splátku úveru splatnú pôvodne 30.7.2014)
a ktoré neboli predložené včas a ani neboli podporené dôkazmi, ako ukladá o. i. Čl. 8. Základných zásad,
a ovplyvnili aj rýchlosť konania pri rozhodovaní neprihliadal tiež o.i. aj s poukazom na § 153 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. Nakoniec, aj Všeobecné obchodné podmienky či Obchodné podmienky pre hypotekárne

úvery, hoci mali tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere predložil súdu až po štyroch rokoch konania,
k žalobe pripojené neboli a nepredložil ani Sadzobník, na ktorý zas poukazujú Obchodné podmienky...

78. Žaloba bola podaná na súd dňa 20.10.2017, bola teda podaná po uplynutí premlčacej doby, ktorá
márne uplynula najneskôr dňa 23.9.2014 , totiž dňa 20.9.2014 bola sobota a podľa VOP a OP, ktoré

zaväzovali banku je tak splatnosť splátky najbližší pracovný deň, čiže splátka bola splatná až pondelok
22.9.2014 a možnosť zosplatniť nastala tak až 23.9.2014. premlčacia lehota preto márne uplynula pre
žalobcu dňom 23.9.2017.

79. Avšak v zmysle ustálenej judikatúry, ak nie je možné jednoznačne určiť pre nezaplatenie ktorej

splátky právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu celého úveru, je nevyhnutné vychádzať z
toho, že pre účely začatia plynutia premlčacej doby dlhu žalovaného je rozhodujúci deň nasledujúci po
dni, v ktorom dlh vznikol. To by bolo potom dňa 21.6.2014. Každopádne ale pri oboch variantách sa dlh
žalovaného premlčal.

80. Ak žalobu z tohto dôvodu – premlčania súd zamietne nemá ani povinnosť zdôvodňovať iné dôvody
pre ktoré žalobe by tiež nebolo možné vyhovieť. Avšak považuje potrebné dať odpoveď na všetky
dôležité námietky právneho či skutkového charakteru, ktoré sporové strany v spore vzniesli, nakoniec to
vyplývaajzjudikatúry,pričomnaviacideospotrebiteľskýspor.Každopádne,súdmáďalejzato,ževeriteľ
už pri koncipovaní tejto formulárovej úverovej zmluvy nepostupoval v súlade so zákonom a do zmluvy

zakomponoval viacero zmluvných ustanovení , ktoré by pri inom rozhodnutí bolo nutné vyhodnotiť ako
neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré spolu by mohli spôsobiť až neplatnosť celej zmluvy a aj postupy
veriteľa počas trvania zmluvného vzťahu či po jeho formálnom ukončení nepovažuje súd za celkom
súladné so zákonom. Teda ak by nedospel prednostne spôsobom uvádzaným vyššie k tomu, že nárok
žalobcu je ako celok premlčaný, tak by sa musel zaoberať ďalšími skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisu

či z námietok žalovaného, pravdivosťou a úplnosťou ostatných skutkových tvrdení týkajúcich sa sporu,
aj na základe ktorých sa domáhali zmluvné strany vynesenia práve pre nich priaznivého rozhodnutia. .
V tejto súvislosti musí súd aspoň okrajovo uviesť, že by zrejme žalobu tiež musel zamietnuť aj z iných
dôvodov.

81. Tu súd pripomína že povinnosť uviesť do výroku zmluvné podmienky ktoré určil za neplatné nemá,
lebo rozhodnutie o nepriznaní nároku žalobcu ako dodávateľa na neplatnosti zmluvných podmienok
vzmluvečiinýchsúvisiacichzmluvnýchdokumentovpriamonezaložil, lendávaodpovedenarelevantné
námietky vznesené v konaní sporovými stranami a má za to, že v danom prípade ani nemal dôvod
vysloviť ich neprijateľnosť vo výroku, ide iba o možnosť, a súd pre tento prípad mal za to, že stačí

na ne príkladmo poukázať v odôvodnení rozsudku pri odpovediach na argumenty sporových strán.
Pritomúverovázmluvaobsahujeviactakýchneprijateľnýchpodmienok,akonapr.poplatokzapredčasnú
splatnosť úveru, jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby úveru bez možnosti úver predčasne splatiť,
poplatky z čerpania úveru, zmluvné pokuty a iné... § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka ustanovuje
neuzavretý výpočet neprijateľných zmluvných podmienok (vzorový zoznam), ktorého rozširovanie je

zverené práve súdom, ktorý v súvislosti s rozhodovaním posúdi, či zmluvná podmienka obsiahnutá
v zmluve či jej prílohách je s ohľadom na vyššie uvedené v neprospech odporcu a spôsobuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach.82. Súd tiež by v ďalšom , keby nemal za to, že nárok žalobcu je premlčaný, musel posudzovať tiež, či
zmluva o hypotekárnom úvere, ktorá je predmetom rozhodovania má všetky náležitosti , ktoré požaduje
ZoB v znení platnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, v ustanoveniach §§ 67-88, najmä však podľa

§ 75 ZoB vo vtedy platnom znení, pretože jej znenie budí pochybnosti o tom, žeby predpísanými
náležitosťami disponovala ( viď. §75 ods. 1 písm. e), f), g), ods.4 písm. b). d).

83. Podľa súdu však súbežne s tým, že nárok je premlčaný je nutné konštatovať, že ani následné
postúpenie pohľadávky veriteľom nepovažuje za súladné so zákonom., s účelom ustanovenia § 92 ods.

8 ZoB.

84. Ako už vyššie súd uvádza, v konaní absentuje aj aktívna vecná legitimácia žalobcu, teda legitimácia
byť stranou sporu na strane žalobcu. Postúpenie pohľadávky na súčasného žalobcu súd považuje za
rozporné so zákonom a preto súčasný žalobca nie je aktívne legitimovaný v spore.

85. Pôvodný žalobca ako postupca o postúpení pohľadávky predložil súdu ako dôkaz pre svoje tvrdenie
Zmluvu o postúpení pohľadávky, z 30.7.2019. Avšak po podrobnom preskúmaní zmluvy o postúpení
pohľadávkyjenutnékonštatovať,ževzmluvesamotnejniejeoúverežalovanéhovôbecžiadnazmienka,
nemožno textom zmluvy preukazovať, že došlo k postúpeniu pohľadávky žalovaného predmetnou
zmluvou, iba že predmetom postúpenia je 12 kusov úverov. Text zmluvy síce odkazuje na prílohu

zmluvy č. 1, v ktorej majú byť definované jednotlivé pohľadávky s príslušenstvom, ako jej neoddeliteľnú
súčasť, no z toho, čo bolo predložené, z prílohy ktorá nebola ani spojená s listinou ako dôkaz
nevyplýva ani žiadna identifikácia žalovaného okrem jeho mena a priezviska, ani výška pohľadávky a jej
príslušenstva,ktorébolopostúpené.Čísloúverovéhoúčtužalovanéhovpríloheuvedené(4006424064)
nekorešponduje ani s číslom úverového účtu uvedeným v Zmluve o úvere 4006368904 ), no najmä

z predloženého textu prílohy nie je možné vôbec zistiť, aká pohľadávka konkrétne a v akej výške bola
vlastne postúpená, či došlo k postúpeniu celej pohľadávky alebo len jej časti a či výška postúpenej sumy
je totožná s tým, čo bolo uplatňované v spore.

86. Tiež, podľa § 92 ods. 8 zákona č. 283/2001 Z .z. O bankách: Ak je napriek písomnej výzve banky

alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom

úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

87. Podľa súdu po zosplatnení úveru bolo nutné pri zamýšľanom prevode pohľadávky na nebankový
subjekt , písomne predtým vyzvať žalobcu ako veriteľa, oznámiť mu zámer pohľadávku postúpiť a v
akej výške, k čomu ale nebolo pristúpené. Po zosplatnení dlhu sa totiž aj dlh, resp. jeho charakter
a výška úplne zmenili a upozornenie, ktoré bolo zaslané dlžníkovi 11.8.2014 pre dlh 5866,98 EUR, ktoré

obsahovalo aj upozornenie, že po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru môže byť pohľadávka postúpená
inej osobe , nespĺňalo ani po formálnej ani materiálnej stránke požiadavku stanovenú zákonom v § 92
ods. 8 ZoB. A suma, ktorá mohla byť predmetom postúpenia sa zásadne zmenila a tiež, banka hlavne
po výzve následne pristúpila práve k vymáhaniu dlhu súdnou cestou a k následnej dražbe, a to hneď
po výzve a spoplatnení. K postúpeniu pohľadávky pristúpila oveľa neskôr, po 3 rokoch a na vykonanie

tohto a odvrátenie tohto kroku mala žalovaného upozorniť . Logický a ústavne konformný výklad je podľa
súdu práve taký.88. Tiež súd uvádza, že Oznámenie o postúpení pohľadávky ani postupník a ani postupca žalovanému
akodlžníkovineoznámili...,pritompodľa§526Obč.zák.postúpeniepohľadávkyjepovinnýpostupcabez
zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. A ako súd uvádza nižšie, nijako to dôkazne a ani inak žalobca

v konaní nepreukázal ,hoci uvádzal, že oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky dňa 8.8.2019 a že
tým si splnil svoju povinnosť podľa § 526 ods. 1 Obč. zák., dôkaz o tom nepredložil. Aj žalovaný uviedol,
že dostal od postupníka iba informáciu o podaní žaloby.
89.Vsúvislostiajsnámietkoužalobcu,ževlastneustanovenie§92ods.8zákonaobankáchnemôžebyť
spájané s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, ako ani s platnosťou samotného

právneho úkonu postúpenia pohľadávky, súd v prvom rade s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 2Cdo/205/2009 uvádza, že aktívnou legitimáciou sa
rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu
vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na
strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania.

90. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky ,ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je

bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo

pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

91. Súd teda riešil aj v rámci podmienok konania otázku, či boli splnené aj tieto zákonné podmienky na
postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v občianskom
zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Dôvody by mali byť
nepochybné, pretože banková činnosť a s ňou spojený vznik pohľadávok má na rozdiel od iného druhu
podnikania špecifiká, najmä pokiaľ ide o dopady finančných produktov na ekonomiku. Súd preto skúmal,

či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky aj vzhľadom na znenie ustanovení § 92 ods.8 zák. č.
438/2001 Z. z. (ďalej len „Zákon o bankách“).

92. Citované ustanovenie charakterizujú nasledovné predpoklady: Postupiteľnosť bankovej pohľadávky,
predchádzajúca písomná výzva klientovi, omeškanie klienta viac ako 90 kalendárnych dní po doručení

výzvy, postúpenie sa týka časti peňažného záväzku v omeškaní (splatné pohľadávky), postupiteľnosť aj
tretej osobe, nevyžaduje sa vtedy súhlas klienta.

93. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu
bráni ustanovenie § 525 OZ a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Ak určitá pohľadávka nie je

postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané resp. v rozpore so zákonom),
potom jej ,,postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka v súvislosti so zamýšľaným prevodom

písomne vyzvala klienta na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Súčasne musí postupca preukázať, že bol postúpený riadne zosplatnený
úver, nie úver aktívny. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
vecnej legitimácie postupníka. Takýto záver vyplýva aj z Rozsudku Krajského súdu Trenčín zo dňa
13.1.2016 sp. zn. 5Co/460/2015, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/750/2015.

Žalobca nepreukázal, že právny predchodca (banka) zaslal žalovanému takú výzvu pred postúpením
pohľadávky. Nepredložením dôkazu o odoslaní a doručení takej výzvy žalobca neuniesol dôkazné
bremeno splnenia tejto povinnosti, keďže základnou podmienkou konania je aktívna legitimácia žalobcu,
žalobca nemá právo vystupovať v tomto konaní ako žalobca, keďže nepreukázal platne postúpeniepohľadávky. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a o predčasnom splatnosti úveru , či
prípadne ani oznámenie o postúpení pohľadávky nemožno stotožňovať s takou výzvou, ako myslí
zákon. Tieto tri úkony nemožno zamieňať, ( iba ak by boli mimoriadne presne a určito, v zmysle zákona

definované a splnené ) ani nijako nahrádzať a už vonkoncom nemožno tvrdiť, že vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru či výzva pred ním, ktorá má iný účel a obsah je výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB.
Každý z týchto úkonov má inú povahu a účel.

94. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na

mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu
napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane

spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo
účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou. Podľa názoru súdu v danej veci je otázka platnosti či

neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Obč. zák. dôležitá. Teda, či podmienky
pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca)
podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania
prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia.

95. K samotnému významu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách súd uvádza, že neupravuje
len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje aj podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, pričom ide o právnu úpravu lex specialis vo vzťahu k
všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl. OZ Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia, ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách,

ktorej nadpis znie „ Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia nie je len ochrana
bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za
ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a
contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť
pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok

uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore
so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Obč. zák., pričom na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu súd prihliada ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobkyne
bola banka, správne súd zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky
ustanovené zákonom o bankách, teda či postúpenie pohľadávky bolo platné. V prejednávanej veci

súd dospel k vzhľadom na uvedené k záveru, že postup právneho predchodcu žalobkyne - banky
pred postúpením pohľadávky nebol v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže
žalobca nepreukázal ani splnenie potrebných zákonom stanovených podmienok pre platné postúpenie
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca
pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak ani nemá

aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.
96. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti s ustanovením § 565 Obč.
zák., t. j. veriteľ môže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru do splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej po
uplynutítrochmesiacovodsplatnostisplátky,preomeškaniesktorousastalsplatnýcelýdlhsamozrejme
za splnenia ďalšej podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ - upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia

úveru aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva. Uvedené malo preto za následok, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne jeho ním tvrdenej aktívnej legitimácie v tomto súdnom konaní.

97. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách okrem iného predpokladá, že pri postúpení pohľadávky je
banka povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe

vznikla postúpená pohľadávka, a postupník sa tak môže oboznamovať napríklad aj s informáciami
o príjme spotrebiteľa, o výsledku nahliadnutia do záznamov Sociálnej poisťovne a rôznych registrov
(NBCB - Non Banking Credit Bureau, SBCB – Slovak Banking Credit Bureau), do ktorých banka
nahliadla pri posudzovaní žiadosti spotrebiteľa o poskytnutie spotrebiteľského úveru). Vyššie uvedenésú mimoriadne citlivé informácie, s ktorými spotrebiteľ súhlasil, aby sa oboznámila práve banka, ktorá
má zo zákona povinnosť zachovávať bankové tajomstvo, a je zrejmé, že zákonodarca prostredníctvom
stanovenia prísnejších podmienok pre postúpenie pohľadávky chráni klienta práve pred tým, aby jeho

citlivé informácie neboli postupované bez nejakých zákonných obmedzení.
98. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné
pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú má voči klientovi, na inú banku, alebo aj na osobu, ktorá
nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v rozpore s uvedeným ustanovením má za následok absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení podľa § 39 Obč. zák.(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. novembra

2019, sp. zn. 1Obdo/92/2018).
99. Na podporu argumentov o neplatnosti postúpenia pohľadávky súd poukazuje na Rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017 a cituje časť jeho odôvodnenia:,,14.
Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona
do času uzavretia zmluvy úverovej veriteľky a žalobkyne o postúpení pohľadávok nedoznalo žiadnej
zmeny (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv.

por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z. z.) treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne
definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa
v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo
aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec
písomnejformyzmluvyopostúpeníanepotrebnostisúhlasuklientastakýmtokrokom,ktorépredpokladá

už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne
nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90
dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho
pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok
postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred

postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8
bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovanej zmluvy) svoj omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom
práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude – vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci

jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími
súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj
dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa
samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou vzťahovaného na ustanovenie
ako celok). 18. Pri nutnosti vyslovenia práve uvedeného boli ďalšie otázky nastoľované dovolaním

právne nevýznamnými či nanajvýš akademickými, ak neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok
bez ochoty alebo schopnosti žalobkyne preukázať splnenie podmienky postúpenia reprezentovanej
písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva
na žalobkyňu a teda i nedostatok jej aktívnej legitimácie konštatovaný už nižšími súdmi. Osobe s takýmto
deficitom samozrejme nemohlo prislúchať ani oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a

vzhľadom na už priblížené nazeranie na vec by do úvahy neprichádzalo ani odchýlenie sa účastníkov
úverového vzťahu od úpravy celkom jednoznačnou pre jeden z nich.“
100. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 19. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal
zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s
ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie
malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu

pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac
pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále
zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to
vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej
zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči

spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska.
Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov
a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. 20. Podľa názoru
dovolacieho súdu v danej veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnostiprávneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Obč. zák. Teda, či podmienky pre postúpenie
pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92
ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči

žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza
sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. V sporoch s ochranou slabšej
strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 C.s.p.). Zároveň je potrebné
v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 C.s.p., lebo

nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na
podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských
sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ
nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
(C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná
povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s

takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný
(Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.).
101. Súd dokonca si pripúšťa úvahu , že aplikujúc výkladové pravidlo „lex specialis derogat legi generali“,
v zmysle ktorého Občiansky zákonník ako špeciálny právny predpis upravujúci postavenie spotrebiteľov

má výkladovú prednosť pred inými právnymi predpismi, ako aj výkladové pravidlo „lex posterior derogat
legi priori“, v zmysle ktorého neskoršia právna úprava, ktorou je úprava spotrebiteľských zmlúv má
prednosťpredskoršouprávnouúpravou(obsiahnutouvZákoneobankách),aberúcdoúvahymateriálny
korektív na ochranu práv spotrebiteľa vyjadrený v ustanovení § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže dedukovať právny záver, že banka

vôbec nemôže postúpiť svoju pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu ako je iná banka,
nakoľko takéto postúpenie by bolo absolútne neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovení § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V kontexte
vyššie uvedeného následne v oblasti spotrebiteľských zmlúv totiž má platiť, že proti sebe stoja
dve právne normy, a to právna norma vyjadrená v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorá

pripúšťa postúpenie pohľadávky banky aj na inú osobu ako banku a ktorá je súčasťou nášho právneho
poriadku už od 16.09.1999 prostredníctvom novely zákona č. 21/1992 Zb. o bankách a norma vyjadrená
v ustanovení § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá nepripúšťa postúpenie pohľadávky banky na
inú osobu ako banku (nakoľko by sa jej obsah zmenou veriteľa zmenil) v spojení s ustanovením § 52 ods.
2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sa stali súčasťou nášho právneho poriadku s účinnosťou

od01.04.2004.Právnanormavyjadrenávustanovení§92ods.8Zákonaobankáchzhoršujepostavenie
spotrebiteľa oproti právnej norme vyjadrenej v ustanovení § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko
umožňuje postúpiť pohľadávku aj takým spôsobom, že jej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil.
102. V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné
bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred

postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace
skutkové tvrdenia veriteľa. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp. zn.
4Cdo 162/2020, Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022).
103. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní a jej použitie v sporoch s
ochranou slabšej strany je ale limitované. Zo základného princípu zakotveného v článku 6 Základných

princípov C.s.p. vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné
pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až 323 C.s.p.)
je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú

sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto existuje aj v
konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.).
Ani pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 2
C.s.p. povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019). Jednou zo základných procesných
povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi).
Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je
predpokladompreúspechvspore.Nesplneniepovinnostitvrdiť,resp.nesplneniepovinnosti„relevantne“tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu
sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. V spore je nutné
preukázať aktívnu vecnú legitimáciu a z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok pred postúpením

pohľadávky bankou podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách na nebankový subjekt, bez
splnenia ktorých je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené a
následne postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd
prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). Zároveň aj vecnú legitimáciu súd skúma

z úradnej povinnosti, ktorej nedostatok má za následok zamietnutie žaloby bez vecného prejednania.
Nepreukázanie písomnej výzvy právneho predchodcu žalobcu pred postúpením pohľadávky, má za
následoknedostatokaktívnejvecnejlegitimácienauplatneniepohľadávky,akoajnedostatokoprávnenia
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. marca 2018, sp.
zn. 7 Cdo 26/2017).
104. Súd je totiž vždy povinný ex officio skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu a taktiež je ex officio povinný

poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich
práv v konaní nedovoláva.
105. A tiež, aj keď postúpenie pohľadávky je upravené VOP, pri ktorých záväznosti pre spotrebiteľa súd
poukazuje už na skôr uvedené.

106. V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať
na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich
inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže
javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad
môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k

obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či
nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy
postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne
konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu
a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,

m. m. I. ÚS 306/2010). Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva
sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony,
prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,
napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS
69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky

napr. III. ÚS 150/99).

107. Žalobca teda podľa súdu nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, resp. súd
vyhodnotil postúpenie ako neplatné, neboli dodržané zákonné podmienky na toto postúpenie v zmysle
citovaného ustanovenia o bankách, a teda žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom v tomto

konaní na podanie žaloby. Súd sa tiež stotožnil s právnym názorom žalovaného ohľadom premlčania
nároku žalobcu a vzhľadom na vyššie uvedené prihliadol aj na vznesenú námietku premlčania, a teda
rozhodol z oboch dôvodov tak, že žalobu zamietol.

108. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka ,pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.“

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.Podľa §53 ods.3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa §53 ods.5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

Podľa §54 ods.1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať

svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 1 zákona č. 483/2001 o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov tento zákon upravuje
niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so
sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na
území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných
subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systém

Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky
založená ako akciová spoločnosť, ktorá je úverovou inštitúciou podľa osobitného predpisu a ktorá má
bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.

Podľa § 526 ods. 1,2 Obč. zák. postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného
odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ
postupníkpostúpeniepohľadávkydlžníkovinepreukáže,zbavísadlžníkzáväzkuplnenímpostupcovi.Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

109. Súd tiež okrajovo poznamenáva, že nárok na úhradu nákladov dražby žalobca nijako dôkazne
nedoložil, podľa súdu iba faktúra na jeho priznanie rozhodne nestačí. Minimálne mal predložiť aspoň
Zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby s dražiteľom, rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení a najmä
ale relevantný doklad o uhradení predmetnej faktúry.

110. Tiež súd uvádza, že na základe predbežného právneho posúdenia žalobca vzal žalobu čiastočne
späť v časti uplatneného zmluvného úroku, resp. svoj nárok na zákonný úrok z omeškania obmedzil na
sumu najviac do výšky 47 635,94 - € . Súd vzhľadom na § 140 C.s.p. tento návrh nepovažoval za zmenu
žaloby, pretože sa ním nerozširovalo už uplatnené právo a ani sa neuplatňovalo iné právo, preto o ňom

ani formálne nerozhodoval, výška úrokov tiež vyplýva z právneho predpisu ( upresneného judikatúrou ).

111. V procese hodnotenia dôkazov a skutkových či právnych tvrdení strán súdom zohrávala a zohráva
veľkú úlohu vnútorné presvedčenie súdu, ktoré nepredstavuje svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale
naopak sa vytvára na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj

v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásadu takého voľného hodnotenia
dôkazov limituje jej kontrola uskutočňujúca sa najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd je
povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá
za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo
sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať., čo súd v tejto veci aj urobil.

112. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 objasnil zásadu voľného hodnotenia dôkazov
nasledovne: „Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky
vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom
rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súdje totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický
a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese

dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.“

113. Súd hodnotil dôkazy aj v súlade s postojom, aký zaujal napr. aj Nejvyšší soud ČR v rozsudku
sp.zn. 33 Cdo 1480/2008), podľa ktorého hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť
súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie,

hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska
ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či
o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom
rozsahu, poprípade v akom smere. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či
dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom odpovedajúcemu zákonu alebo či v tomto
smere vykazujú vady, k dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore s všeobecne záväznými

právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k
záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu,
možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotením dôkazov z hľadiska pravdivosti
predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného
prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva.

114. A podľa súdu, tiež ani výkladom na vec sa vzťahujúcich právnych noriem súdom nedošlo
k svojvoľnému porušeniu niektorej z týchto noriem, či k extrémnemu rozporu s princípmi spravodlivosti,
za použitia v podstate sofistikovaného odôvodňovania zjavnej nespravodlivosti Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov tak ani neignoroval ich účel a zmysel, ktorý nehľadal len v slovách a vetách toho

ktorého predpisu, v každom z nich sa snažil nájsť aj právne princípy uznávané demokratickými právnymi
štátmi ( napr. Nález sp. zn. I. ÚS 50/03 z 13. 6. 2006 (N 120/41 SbNU 499), za zohľadnenia ale aj ducha
noriem práva v demokratickej spoločnosti, pri akceptácii aj všetkých relevantných medzinárodných
ľudskoprávnych dokumentov.

115. Pojem svojvôle napr. Ústavný súd ĆR interpretoval v zmysle extrémneho nesúladu právnych
záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, ďalej v zmysle nerešpektovanie kogentné
normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (príkladom čoho je práve
i prehnaný formalizmus), ako aj interpretácia a aplikácia zákonných pojmov v inom ako zákonom
stanovenomaprávnommysleníkonsenzomakceptovanomvýzname,akonečnevzmyslerozhodovania

bez bližších kritérií či aspoň zásad odvodených z právnej normy ( nález sp. zn. III. ÚS 351/04 z 24. 11.
2004 (N 178/35 SbNU 375).

116. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí
odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z

princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, a že
povinnosť súdov nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom
texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu
abstraktných noriem a ústavných princípov (napr. nález sp. zn. Pl. ÚS 21/96 zo 4. 2. 1997 (N 13/7 SbNU
87; 63/1997 Zb.) alebo nález sp. zn. Pl. ÚS 19/98 z 3. 2. 1999 (N 19/13 SbNU 131; 38/1999 Zb.)]. Pri

výklade a aplikácii právnych predpisov tak nemožno ignorovať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné
hľadať len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, lebo v každom z nich je potrebné nachádzať aj
právne princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi ( napr. Nález sp. zn. I. ÚS 50/03 z 13. 6.
2006 (N 120/41 SbNU 499).

117. Orgány verejnej moci nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale
majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
118. Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov
ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ...

Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu
v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky
aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálnelegalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú
odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.“
119. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne

z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne
súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju

interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
120. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
(umožňujúcehonapr.viacverziíinterpretácie)alebovprípaderozporutohtozneniasozmyslomaúčelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e
ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.
121. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale
aj zmyslom a účelom zákona.“
122. K používaniu jazykového výkladu sa Ústavný súd vyjadril aj v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07:„Ako
v prípade výkladu právneho predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje

prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej
obsahu, zmyslu a účelu.“.

123. Ústavný súd SR tiež v posledných rokoch vyniesol viaceré rozhodnutia, v ktorých sa vyjadril
k spôsobu výkladu právnych predpisov. Niektoré právne vety z týchto rozhodnutí sú pozoruhodné,

pretože signalizujú odklon od v praxi často pretrvávajúceho mechanického jazykového výkladu,
nezohľadňujúceho účel zákona, právne princípy alebo ústavné hodnoty. Tým prispievajú k zmene
právneho myslenia.
124. „Účelem ustanovení občanského práva týkajících se vymezení se musí opírat o rozumný výklad
dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde

hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu."

125. Súd svoje myšlienkové pochody a závery popísal v odôvodnení rozsudku tak, ako predpokladá
zákon. R č. 36/2015 ,publikovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010 uvádza ,
že: " v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré

skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a
účastníkom umožňuje poznať postup súdu."

126. V odôvodnení tohto rozsudku tak súd primerane poskytol odpovede na všetky zásadné námietky
žalovaného či žalobcu. Pritom vykonal všetky dôkazy, pričom podstatné bolo právne posúdenie
a aplikácia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmet sporu. Inak na záver dokazovania sporové
strany nemali žiadne návrhy na jeho doplnenie. Len podotýka, že nejde v nároku žalobcu o bezdôvodné
obohatenie, ale o nárok na plnenie tak, ako vyplýva z ustanovení OZ.

127. Je teda zrejmé, že bez ohľadu na žalobcom a žalovaným predostretú argumentáciu, bolo
povinnosťou súdu sa so všetkými otázkami súvisiacimi s predmetom sporu náležite zaoberať a riadne sa
vysporiadať so všetkými možnosťami právneho posúdenia predmetu sporu prichádzajúcimi do úvahy,
čo súd aj urobil a jeho záver svedčiaci v prospech žalovaného je podľa neho správny a spravodlivý.
128. Z procesného hľadiska súd má za to, že si splnil svoju povinnosť svojou činnosťou zabezpečiť

výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej popretiu ( denegatio iustiae), že teda splnil si svoju povinnosť
zabezpečiť výkon spravodlivosti aspoň v rozsahu zabezpečenia ústavných práv. Podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru totiž každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny procesneznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a

dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z
tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi
procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). 6 6CoCsp/7/2020
19. Pokiaľ odvolateľ ako aj žalovaní v rámci odvolacieho konania poukázali na viacero rozhodnutí
všeobecných súdov, krajský súd dáva do pozornosti, že z ustanovenia § 193 C.s.p. vyplýva, ktorými
rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný.

129. Pod č. R 36/2015 ,publikovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010
sa uvádza , že: " v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je

preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu."

130. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
súd preto s poukazom na vykonané dokazovanie, vyššie uvedené skutočnosti a príslušné zákonné
ustanovenia po zhodnotení dôkazov a po riadnej úvahe rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

tohto rozsudku a v spravodlivom procese. Daným odôvodnením poskytol rozsudok odpovede na
všetky okolnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam a na ktoré poukazoval aj žalovaný. Jasne
vyložil aj svoj myšlienkový postup, pričom svoje závery skutkové aj právne primerane zdôvodnil
v požadovanom rozsahu, bez znakov svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou
úpravou, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje

dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie prípadu.

131.Podľa§255ods.1C.s.p.,súdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.

Podľa§262ods.1a2C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

132. Vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní, mu súd priznal 100 % -tný nárok na náhradu trov
konania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po

právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.

Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnésúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,

aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).