Uznesenie Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120201396
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5120201396.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti Interom Slovakia s.r.o.,
Bratislava-mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom
Šoltésom, Bratislava, Mýtna 48, proti žalovanej N. Ď., narodenej XX. K. XXXX, J. L. č. XXX, zastúpenej
advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Bratislava, Železničiarska 13, o zaplatenie 2.139,13 eura s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14Csp/4/2020, o dovolaní žalovanej

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2022 sp. zn. 9CoCsp/31/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2022 sp. zn. 9CoCsp/31/2022 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj ako „súd prvej inštancie") rozsudkom z 22. marca 2022 sp. zn.
14Csp/4/2020 výrokom I. zastavil konanie v časti 342,56 eura s úrokom z omeškania 5 % ročne od 27.

6. 2017 do zaplatenia; výrokom II. uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 1.796,57 eura s
úrokom z omeškania 5 % ročne od 10. 3. 2020 do zaplatenia; výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol
a výrokom IV. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 68 %. Rozhodoval o žalobe,
ktorou sa pôvodná žalobkyňa (VÚB a.s.) domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 2.139,13 eura s
príslušenstvom, na tom právnom základe, že dňa 17. 12. 2015 obchodná spoločnosť Consumer Finance
Holding a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok (ktorej právnou nástupkyňou bola pôvodná žalobkyňa VÚB

a.s., podľa projektu rozdelenia zlúčením) uzavrela so žalovanou ako dlžníčkou zmluvu o spotrebiteľskom
úvere,ktorouposkytlažalovanejpeňažnéprostriedkyvovýške2.500eur,ktorériadneavčasnesplácala.
V dôsledku toho bola žalovaná vyzvaná k úhrade dlžných splátok, s upozornením na možné vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru, k čomu malo dôjsť dňom 19. 6. 2017. Súd prvej inštancie konštatoval,
že neskúmal obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ
(zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), pretože aj v prípade absencie
niektorej z nich, a s tým spojenej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nárok by zodpovedal
uplatňovanej istine úveru. Súd nezistil, že by veriteľ nedodržal postup v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ (teda,
že bonitu žalovanej spotrebiteľky veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou), preto k strate oprávnenia
vyžadovať od spotrebiteľky jednorazové splatenie úveru nedošlo. Žalovaná síce uviedla svoje záväzky
na základe šiestich úverových zmlúv (v celkovej výške splátok 793,86 eura), no nepreukázala či išlo o

samostatné úverové vzťahy, reúvery, či úverové vzťahy boli v registroch a veriteľ ich mohol zistiť, alebo
či tieto záväzky uviedla v predzmluvných rokovaniach s veriteľom. V zmluve (údaje o klientovi) tieto
záväzky spomenuté neboli (žalovaná uvádzala príjem vo výške 14.800 eur pri základe dane 6.500 eur,
ale v podaní uviedla výšku príjmov podľa daňového priznania 704,75 eura a základ dane 610,38 eura).
Za nesporné považoval súd prvej inštancie tvrdenie žalovanej o úhrade splátok splatných v mesiacoch
2/2017 až 5/2017, tiež o čiastočnej úhrade dlhu vo výške 703,43 eura a uzavrel, že žalovaná je povinná

zaplatiť žalobkyni sumu 1.796,57 eura (predstavujúcu rozdiel medzi poskytnutou istinou úveru 2.500 eur
a čiastočnou úhradou dlhu 703,43 eura). Na záver uviedol, že vzhľadom na uplynulý dátum konečnejsplatnosti úveru (20. 12. 2020), v čase rozhodovania súdu neboli právne významné tvrdenia žalovanej,
týkajúce sa nemožnosti predčasne zosplatniť úver. Pôvodný veriteľ (Consumer Finance Holding a.s.)
neposkytol spotrebiteľský úver ako banka, preto ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa na tento subjekt nevzťahovalo. Z dôvodu, že
veriteľnepreukázalpredpodanímžalobydoručenieprávnehoúkonu,ktorýmuplatnilnároknapredčasnú
splatnosť, nastala predčasná splatnosť úveru až doručením úkonu spolu so žalobou.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 22. septembra

2022 sp. zn. 9CoCsp/31/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. a IV. potvrdil ako vecne
správne a vo zvyšnej časti ponechal rozhodnutie nedotknuté. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o neúčelnosti
skúmania obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď aj prípadné
konštatovanie absencie niektorej z nich, spojenej so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, by
nemalo vplyv na predmet sporu (žalobkyňa si uplatňovala už len nezaplatenú istinu úveru). Vzhľadom na

uplynulý termín konečnej splatnosti úveru (20. 12. 2020), námietka žalovanej o nemožnosti požadovať
jednorazové splatenie úveru veriteľom, stratila opodstatnenie. Žalovaná nedôvodne poukazovala na
nekonanie veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.1 ZoSÚ (ktorý mal vedieť, že v čase
podpisu zmluvy bola povinná splácať s manželom šesť úverov, pričom mala vyživovaciu povinnosť voči
manželovi i neplnoletému dieťaťu). Odvolací súd konštatoval, že podľa zmluvy veriteľ zisťoval údaje o

zamestnaní a finančnej situácii žalovanej, ktorá uviedla celkový ročný príjem 14.800 eur, základ dane
6.500 eur, žiadne mesačné finančné výdavky a iné výdavky 10 eur mesačne (osobné údaje živnostníčka,
vydatá, bez vyživovacích povinností). Ak žalovaná namietala svoju neschopnosť splácať úver už pri
podpise zmluvy (napriek tomu o úver požiadala) a predloženou listinou z daňového úradu rozporuje
údaje (príjmy a výdavky), ktoré v zmluve sama uviedla, odvolací súd konanie žalovanej vyhodnotil ako

rozporné s dobrými mravmi (podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ má poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť
úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver; čím
nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
stanovených osobitným zákonom). Odvolaciu námietku žalovanej, ohľadom nemožnosti zosplatniť úver
podľa § 11 ods. 2 veta prvá ZoSÚ, považoval preto za nenáležitú a v súvislosti so sankciou bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru (v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa 7 ods. 1 ZoSÚ) za nedôvodnú
(vzhľadom na uplatňovanú istinu úveru). Odvolací súd napokon uviedol, že napriek záveru súdu prvej
inštancie o nesporných skutočnostiach, týkajúcich sa úhrady splátok splatných v mesiacoch 2/2017
až 5/2017, podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa preukázala omeškanie žalovanej so splátkou
splatnou vo februári 2017, po ktorom dátume neuhradila žiadnu splátku. Preto právna predchodkyňa

žalobkyne, v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, predžalobnou upomienkou vyzvala žalovanú
na úhradu splátky splatnej v mesiaci 2/2017, s upozornením na oprávnenie zosplatniť úver, k čomu došlo
dňa19.6.2017anáslednekpostúpeniupohľadávky(žalobkyňajevkonaníaktívnevecnelegitimovaná).

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, prípustnosť

ktoréhovyvodzovalazustanovenia§420písm.f)CSPa§421ods.1písm.b)CSP.Navrhlaabydovolací
súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. V
dovolaní namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý posúdil skutkový stav odlišne
od súdu prvej inštancie bez toho, aby opätovne vykonal dokazovanie v rámci odvolacieho konania na
súdnom pojednávaní, čím v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu došlo k porušeniu

právanaspravodlivýproces.Napriektomu,žesúdprvejinštanciepovažovalzapreukázanú(akozhodné
tvrdenie sporových strán) úhradu splátok žalovanou v mesiacoch 2/2017 až 5/2017, odvolací súd posúdil
uvedenú skutočnosť inak (konštatoval, že žalovaná sa dostala do omeškania so splátkou splatnou vo
februári2017apotomtodátumeneuhradilažiadnuďalšiusplátku,pričomtátookolnosťbolarozhodujúca
pre právne závery vo veci samej). Obdobne odvolací súd prekvapivo vyhodnotil i ďalší dôkaz, a to

zmluvnú dokumentáciu, keďže uvedenie nesprávnych údajov o klientovi zo strany žalovanej v zmluve o
úvere, vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
3.1. Žalovaná namietala aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Za zmätočnú
argumentáciu označila záver o nedôvodnosti jej poukazu na nemožnosť predčasného zosplatnenia
úveru (s ohľadom na termín konečnej splatnosti úveru), vzhľadom na vyslovený právny názor

odvolacieho súdu o predčasnom zosplatnení úveru dňa 19. 6. 2017. Právny záver, že ak konečná
splatnosť nastala pred vyhlásením rozsudku, potom nárok žalobkyne v čase vydania rozhodnutia
bol dôvodný, je nesprávny, doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neriešený. Pokiaľ malažalobkyňa v úmysle domáhať sa úhrady jednotlivých splátok, podľa názoru žalovanej bola povinná podať
novú žalobu.
3.2. Neodôvodnený bol aj právny záver odvolacieho súdu, keď nesúhlasil s tvrdením, že pôvodná

žalobkyňa mohla úver zosplatniť až 21. 8. 2017, vychádzajúc zo skutočnosti, že úhradami 703,43 eura
došlo k zaplateniu splátok istiny 1 až 17 (ktorá splátka bola splatná 20. 5. 2017). Odvolací súd neuviedol,
na základe akých dôkazov a úvah k uvedenému záveru dospel, pričom sa odlišoval aj od skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie. V prípade, že predmetné splátky boli uhradené, žalovaná nebola
v omeškaní s úhradou splátky a predčasné zosplatnenie úveru by nebolo platné (v dôsledku toho ani

postúpenie pohľadávky, s čím je spojený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne).
3.3. V kontexte vyššie uvedeného pre posúdenie splnenia podmienok vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), ako i podmienok pre platné postúpenie pohľadávky (§ 17
ods. 1, 2 ZoSÚ a § 92 ods. 8 zákona o bankách), bolo právne významné práve posúdenie sankcie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, v dôsledku namietanej absencie obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré je súd povinný skúmať ex offo. Rovnaká sankcia sa

týkala aj námietky žalovanej ohľadom hrubého porušenia povinností veriteľa postupovať s odbornou
starostlivosťou v zmysle § 11 ods. 2 veta druhá ZoSÚ.
3.4. Žalovaná ďalej argumentovala, že dlžník je povinný v rámci každej mesačnej splátky zaplatiť
pomernú časť istiny. V prípade zákonnej sankcie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, dochádza k
zníženiu výšky splátky, ktorú musí dlžník uhradiť a pokiaľ uhrádza splátku v dohodnutej výške, započítajú

satietoúhradyvplnejvýškenaistinu.Úhradamižalovanejvcelkovejvýške703,43euradošloksplateniu
splátok istiny 1 až 17, t. j. splatných do 20. 5. 2017 (17 splátok x 41,66 eura). Ak potom veriteľ zosplatnil
úver 19. 6. 2017, nedošlo k omeškaniu s plnením splátky v trvaní troch mesiacov. V dôsledku toho
neboli splnené podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka.

3.5. Žalovaná v dovolaní zdôraznila povinnosť súdu ex offo preskúmať splnenie celého rozsahu
povinností veriteľa v procese posudzovania bonity spotrebiteľa, avšak z odôvodnenia rozsudku je
zrejmé, že k tomu nedošlo, v dôsledku čoho bolo porušené právo na spravodlivý proces (žalovaná
poukázala na § 7 ods. 1, 8, 11 písm. a), 12, 15, 16, 17 ZoSÚ, článok 8 ods. 1 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS, bod 26 preambuly tejto smernice, ako i judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 4129/18, rozhodnutia odvolacích súdov).
Nie je povinnosťou spotrebiteľa preukazovať súdu, či veriteľ mohol pri náležitej starostlivosti zistiť údaje
o úverových vzťahoch v príslušných registroch. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, nebol
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia

povinnosti, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie

odovolaní(§35CSP),pozistení,žedovolaniepodalavzákonnejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,
v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných
náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,
že dovolanie žalovanej je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f) CSP v

spojení s § 431 CSP) aj dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený

dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.8. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, nie však dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní

skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).

9. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala primárne z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej

patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.
10.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.

10.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
(porušenie) tak súčasne znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
10.3. Z práva na spravodlivý súdny proces však pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

11. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) a porušenie práva na spravodlivý proces
videla v tom, že odvolací súd bez akéhokoľvek dokazovania dospel k iným skutkovým zisteniam než súd
prvej inštancie a na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie. Odvolací súd bol viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), teda aj jeho skutkovými zisteniami o tom,

že žalovaná uhradila splátky splatné v mesiacoch 2/2017 až 5/2017 (odsek 27 rozhodnutia súdu prvej
inštancie). Odvolací súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia (odsek 9) uviedol, že napriek záveru
súdu prvej inštancie, podľa jeho názoru (bližšie nezdôvodnenému) žalobkyňa preukázala, že žalovaná
sa dostala do omeškania so splátkou splatnou vo februári 2017 a po tomto dátume neuhradila žiadnu
inú splátku (v dôsledku čoho mohlo dôjsť k predčasnému zosplatneniu celého dlhu a následnému

postúpeniu pohľadávky).

12. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 188 ods. 1 CSP súd vykonáva
dôkazy na pojednávaní.

13. Podľa § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

14. Podľa § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.15. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

16. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj
skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú
však značne obmedzené. Odvolací súd je totiž v zásade viazaný skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie. Iba v prípade, ak má pochybnosti o jeho správnosti, má možnosť dospieť k iným
skutkovým záverom, a to vtedy, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tým, že opakoval

dôkazy vykonané súdom prvej inštancie alebo vykonal nové dôkazy.

17. Inak povedané, ak odvolací súd v rámci preskúmavania rozhodnutia súdu prvej inštancie dôjde
k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie zopakuje. Uvedená povinnosť odvolacieho
súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy

vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde
má odvolací súd iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku. Zároveň, ak chce odvolací súd
vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie
založené, obligatórne musí byť nariadené odvolacie pojednávanie (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:

C. H. Beck, 2016, s. 1279, 1287).

18. Dovolací súd v podobných súvislostiach stabilne zastáva názor, že je neprípustné a v rozpore so
zásadou priamosti, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam dospel len na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Na to aby ich mohol inak zhodnotiť, musí

ich v odvolacom konaní opäť vykonať (porov. napr. 7Cdo/83/2018, 2Cdo/298/2020, 2Cdo/121/2022). V
prípade, že odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, jeho rozhodnutiu
má predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním
ďalších dôkazov.

19. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho, aby
rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného
práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, do obsahu
ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým
súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky opravnému súdu umožnia

vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov (pozri BARICOVÁ, Jana. § 384 [Dokazovanie na
odvolacom súde]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck,
2022).

20. Dovolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že odvolací súd hoci dospel k odlišným skutkovým

zisteniam ako súd prvej inštancie, od jeho skutkových zistení sa odchýlil a inak posúdil otázku
čiastočného splnenia dlhu žalovanou (právne významnú z hľadiska predčasnej splatnosti zostatku
celého dlhu, ako aj aktívnej vecnej legitimácie), nenariadil vo veci pojednávanie a nevykonal potrebné
dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Namiesto nariadenia pojednávania iba oznámil verejné
vyhlásenie napadnutého rozsudku na úradnej tabuli súdu.

21. Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe
bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 CSP sám v
potrebnom rozsahu zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov
v zmysle § 191 CSP. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného sporového

konania. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že odvolací súd musí zopakovať
dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru odvolacieho súdu
hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie. Podstatou zistenia skutkového
stavu veci je úsudok - záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú
pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený

skutkový stav (sp. zn. II. ÚS 387/2010, II. ÚS 400/2009, II. ÚS 506/2009, II. ÚS 506/2013). Nie je teda
vylúčené, aby odvolací súd vyhodnotil vykonané dôkazy odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom
prvej inštancie, avšak v takom prípade musí odvolací súd sám zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej
inštancie (II. ÚS 506/2013).22. S ohľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nepostupoval v súlade s
ustanovením § 384 ods. 1 CSP, a teda sa odchýlil od jeho znenia, keď dospel k odlišným skutkovým

zisteniam ako súd prvej inštancie bez vykonania vlastného dokazovania alebo jeho zopakovania v
odvolacom konaní, čím znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 46 Ústavy Slovenskej
republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

23. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v konaní došlo k vade podľa § 420 písm.
f) CSP. Ak odvolací súd vychádzal z rovnakých dôkazov ako súd prvej inštancie a na ich základe
dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vychádza jeho iný právny záver, bol povinný také dôkazy
opakovane vykonať (R 64/1966, 5Cdo/131/2009, 4Cdo/98/2017). Za opodstatnenú treba považovať
dovolaciu námietku, ktorou sa dovolateľka dovolávala opakovania dokazovania odvolacím súdom na
ním nariadenom pojednávaní.

24. Z obsahu dovolania ďalej vyplynulo, že žalovaná prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzovala z
existencie tzv. zmätočnostnej vady, spočívajúcej aj v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu.
K tomu dovolací súd uvádza nasledovné.

25. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, jedným z princípov, ktoré predstavujú
súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, je povinnosť súdov svoje
rozhodnutia riadne odôvodniť (III. ÚS 199/08, I. ÚS 290/2015, III. ÚS 375/2015, III. ÚS 825/2016). Z
odôvodnenia rozhodnutia súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné

rozhodnutie nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom
porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

26. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

27. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

28. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia
ustanovených zákonom podľa § 393 ods. 2 CSP, ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a tým preukázať jeho
správnosť. Rozhodnutie súdu preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd
logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom
sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu
môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil konkrétny zistený skutkový stav,
k čomu v posudzovanej veci nedošlo.

29. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri
posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré
Civilný sporový poriadok kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takétorozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola
jeho vec spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je
povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal.

Odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantné
pre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej
správnosti.

30. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť tiež zrejmé, ako sa vysporiadal s

argumentáciou strán sporu a či pri riešení právnych otázok vzal do úvahy i relevantnú judikatúru a právnu
vedu, ktorou argumentovali strany sporu. Inak má napadnuté rozhodnutie rysy jurisdikčnej svojvôle
a ako také môže byť považované za nezákonné a nespravodlivé rozhodnutie, najmä ak dostatočne
konkrétnym spôsobom nevyloží dôvody, pre ktoré sa nestotožnil s argumentáciou predloženou stranami
sporu, a súčasne neakceptoval argumentáciu súdu prvej inštancie, no napriek tomu z kontextu
odôvodnenia súdu prvej inštancie vyvodil vlastné skutkové závery.

31. Dovolací súd poukazuje na samotný text odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v rámci ktorého
je zdôvodnenie vyhodnotenia dokazovania, na základe ktorého bol vytvorený skutkový základ pre
rozhodnutie odvolacieho súdu, a s tým súvisiacich právnych úvah odvolacieho súdu, nedostatočné. V
prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že podľa nepopretého skutkového tvrdenia

žalovanej, splátky splatné v mesiaci 2/2017 až 5/ 2017 boli žalovanou uhradené (odsek 27 rozhodnutia
súdu prvej inštancie). Žalovaná preto v dovolaní opodstatnene namietala, že odvolací súd nezdôvodnil
svoj názor o omeškaní žalovanej so splátkou splatnou v mesiaci február 2017, po ktorej neuhradila
žiadnu inú splátku (v dôsledku čoho bol veriteľ oprávnený úver predčasne zosplatniť a pohľadávku zo
spotrebiteľského úveru postúpiť) a odmietol prieskum obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, ktoré súd skúma ex offo (z úradnej povinnosti).

32. Dovolací súd konštatuje, že hoci v konaní nebola sporná výška čiastočného splnenia dlhu žalovanou
a žalobkyňa sa domáhala neuhradenej časti istiny úveru (1.796,57 eura), bolo s poukazom na námietky
žalovanej právne významné, zaoberať sa v odôvodnení rozhodnutia aká časť čiastočného plnenia

dlhu bola priradená k úhrade istiny úveru, vzhľadom na dohodnuté splátky úveru (zahŕňajúce okrem
istiny aj zmluvné úroky, poplatky, a pod.) a ich splatnosť, čo predpokladá ex offo súdny prieskum
obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 ZoSÚ), s vyvodením
právnych následkov sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v prípade absencie niektorej z nich
(čo žalovaná v konaní aj namietala).

33. Uvedený argumentačný základ mal následne predstavovať východisko pre posúdenie prípadného
omeškania žalovanej s úhradou dohodnutých splátok spotrebiteľského úveru, a s tým súvisiacich
zákonom stanovených podmienok pre predčasné zosplatnenie dlhu, ako aj postúpenie pohľadávky,
vzhľadom na reštriktívnu právnu úpravu prechodu alebo prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere (§ 17 ZoSÚ).

34. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiaden z účastníkov konania nenamieta (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/205/2009 z 29. júna 2010; rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
191/2018 zo dňa 13. 11. 2018). V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z

úradnej povinnosti (R 6/2022).

35. Práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť
na tretiu osobu, s výnimkou prípadov, v ktorých jedným z predpokladov pre platné postúpenie
pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je aj splatnosť pohľadávky, ktorá v takomto prípade

predstavuje spôsobilý predmet postúpenia (§ 17 ZoSÚ).

36. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených
predpokladov žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz, a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo vrozhodnutí určené, t. j. ak došlo k uzavretiu dohody zmluvných strán o tom, či veriteľ môže žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,tzv.stratalehôtalebostratavýhodysplátok,
od ktorej je potrebné odlíšiť jednostranný prejav vôle veriteľa požadujúci jednorazové splatenie dlhu v

ním stanovenej lehote, v písomnom oznámení veriteľa.

37. Zmluvné podmienky, ktoré umožňujú vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru, môžu
spôsobovať v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, prípadne sa v jeho neprospech odchyľovať

od ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka).

38. Pre splatnosť pohľadávky v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ mohol
dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky (alebo jej zostatku) najskôr
požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne
požiadal.

39. Okrem vyššie uvedených kumulatívnych predpokladov splatnosti celého dlhu (nesplnenie niektorej
zročnej splátky, jednostranný adresovaný právny úkon veriteľa, ktorým žiada o zaplatenie celej
pohľadávky, ak to bolo veriteľom a dlžníkom dohodnuté, prípadne ak tak bolo určené v rozhodnutí), ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ (dodávateľ) uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho

zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka).

40. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nevyplýva vyhodnotenie a subsumovanie

preukázaného skutkového stavu pod vyššie uvedené relevantné ustanovenia právnych noriem,
regulujúcepredčasnúsplatnosťpohľadávkyzozmluvyospotrebiteľskomúvereastýmsúvisiacuaktívnu
vecnú legitimáciu v konaní.

41. V spotrebiteľských zmluvách sú súdy povinné ex offo skúmať nielen existenciu neprijateľných

zmluvných podmienok, ale aj bonitu spotrebiteľa (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
C-679/18) a v prípade zistených nedostatkov na tieto pri rozhodovaní prihliadnuť.

42. Smernica č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu definuje odbornú starostlivosť podnikateľa ako úroveň špeciálnej

schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči
spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti. Daná je aj potreba verifikácie spotrebiteľom
poskytnutých informácií. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu spotrebiteľa
predstavuje pre spotrebiteľa určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho

do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať úver. Primárnym chráneným záujmom je tu ochrana
spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru.

43. Z rozhodnutí, na ktoré poukázala dovolateľka je nepochybné, že články 8 a 23 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smerniceRady87/102/EHS,samajúvykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnemusúduukladajúpovinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. V rozsudku z 18. decembra 2014 vo veci CA Consumer

Finance/Ingrid Bakkaus, Charline Bonato, rod. Savary, Florian Bonato C-449/13, Súdny dvor Európskej
únie posudzoval predzmluvné povinnosti poskytovateľa úveru, a to povinnosti stanovené v článku 5
(informačná povinnosť a povinnosť poskytnúť vysvetlenie) a v článku 8 (posúdenie úverovej bonity
spotrebiteľa) smernice 2008/48/ES. Rozhodol, že ustanovenia smernice 2008/48/ES sa majú vykladať
v tom zmysle, že jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia

povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48/ES zaťažuje spotrebiteľa; jednak bránia
skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal
úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za
následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiťúčinnosť práv priznaných smernicou 2008/48/ES; článok 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa má vykladať
v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len
na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k

obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy. V rozsudku z 10. júna 2021 C-303/20 Súdny
dvorEurópskejúniekčlánku8smernice2008/48/ESuviedol,ževeriteľjepovinnýposúdiťúverovúbonitu
spotrebiteľa, ktorá povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto
povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom
(C 449/13, C-58/18, C-679/18).

44. Dôkazné bremeno preukázania splnenia povinnosti veriteľa nezaťažuje spotrebiteľa, ale je na
veriteľovi aby v spore hodnoverne preukázal, že pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred uzavretím úverovej
zmluvy, postupoval náležite s dostatočnou odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 až 17 ZoSÚ).

45. V kontexte vyššie uvedeného absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu s dôkazným bremenom

zaťažujúcim žalobkyňu, vrátane vyhodnotenia následkov s tým spojených (§ 11 ods. 2 ZoSÚ), vzhľadom
na právnu reguláciu v ustanovení § 7 ZoSÚ a požiadavku eurokonformného výkladu (v zmysle judikatúry
SúdnehodvoraEurópskejúnie),predstavovalazávažnýnedostatokodôvodneniarozhodnutiaasúčasne
zásah do procesných práv strany sporu, ktorého intenzita zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny
proces.

46. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o

ľudských právach.

47. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

48. Riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má
zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných
rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového
stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
dostatočne nespĺňal.

49. Odvolací súd sa preto bude musieť vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery
(na základe konkrétnych ustanovení relevantných právnych predpisov). Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu musí byť súčasne aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v
dovolacom konaní.

50. V okolnostiach preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu
vykazuje znaky relevantné z hľadiska namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP, spočívajúcej tiež v

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

51. Dovolanie žalovanej je v zmysle § 420 písm. f) CSP prípustné a súčasne aj dôvodné. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto podľa § 449 ods. 1 v spojení s § 450 CSP napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

52. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že sa vec
vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia
iných dovolacích námietok. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlok procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho,
aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie
súdu. Na základe uvedeného dovolací súd nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie

žalovanej týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 CSP).

53. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a
ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a

o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.