Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 22Csp/136/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324203058
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Mičeková

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2025:2324203058.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní pred sudkyňou Mgr. Janou Mičekovou v právnej veci žalobcu:

MINIHOTOVOST, SE, so sídlom námestie T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, IČO:
04355211, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti
žalovanej: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX/XX, D., o zaplatenie 375,80 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.8.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 375,80 eur spolu s príslušenstvom a náhradu

trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaná sa prostredníctvom webovskej stránky E. registrovala
a požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450 eur. Pri registrácii uviedla svoje údaje. Pri
registrácii a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru žalovaná zároveň potvrdila, že súhlasí so smlouvou
o zápůjčce, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a zároveň potvrdila, že údaje, ktoré
žalobcovi ako veriteľovi poskytla sú pravdivé a úplné. Na základe smlouvy o zápůjčce č. 613535 zo

dňa 6.8.2021 uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č.89/2012 Sb. občanský zákonník a zákona
č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov žalobca ako veriteľ, poskytol
žalovanej ako dlžníkovi, úver vo výške 450 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými
nákladmi spojenými s úverom vo výške 128 eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 578 eur a to do
28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle zmluvy č. XXXXXX sú celkové náklady spojené s úverom
tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 128 eur. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila
riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy, stal sa jej dlh splatným, a to dňom 24.9.2021.

Dňa 3.6.2024 bola žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu zaslaná písomná výzva na úhradu
dlhu. Žalovaná uhradila ku dňu podania návrhu sumu vo výške 1 eur dňa 22.2.2022, sumu vo výške 1
eur dňa 25.1.2022, sumu vo výške 1 eur dňa 22.12.2021, sumu vo výške 1 eur dňa 29.11.2021, sumu
vo výške 1 eur dňa 29.3.2022, sumu vo výške 1 eur dňa 12.5.2022, sumu vo výške 1 eur dňa 14.6.2022,
sumu vo výške 1 eur dňa 20.7.2022, sumu vo výške 10 eur dňa 9.8.2022, sumu vo výške 0,60 eur dňa
18.10.2022, sumu vo výške 1 eur dňa 21.11.2022, sumu vo výške 2 eur dňa 18.1.2023, sumu vo výške 1
eur dňa 14.2.2023, sumu vo výške 10 eur dňa 13.4.2023, sumu vo výške 1 eur dňa 21.4.2023, sumu vo

výške 10 eur dňa 9.6.2023, sumu vo výške 0,90 eur dňa 16.6.2023, sumu vo výške 1 eur dňa 9.8.2023,
sumu vo výške 10 eur dňa 10.8.2023, sumu vo výške 10 eur dňa 15.8.2023, sumu vo výške 2,50 eur dňa
20.10.2023, sumu vo výške 1 eur dňa 16.11.2023, sumu vo výške 1,30 eur dňa 18.12.2023, sumu vo
výške 0,40 eur dňa 18.1.2024, sumu vo výške 1 eur dňa 16.2.2024, sumu vo výške 1 eur dňa 18.3.2024,sumu vo výške 0,50 eur dňa 26.4.2024, sumu vo výške 0,70 eur dňa 20.5.2024, sumu vo výške 0,30
eur dňa 19.7.2024, spolu vo výške 74,20 eur, ktorá bola použitá na čiastočnú úhradu nároku žalobcu.
Žalobca si v zmysle nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatňuje voči

žalovanej zákonný úrok z omeškania.

3. Súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná podala odpor, v ktorom uviedla, že žalobca
nemá povolenie na poskytovanie peňažných prostriedkov, ktoré sú spotrebiteľským úverom na území
Slovenskej republiky. Svedčí o tom aj upozornenie Národnej banky Slovenska na činnosť spoločnosti

MINIHOTOVOST, SE, ponúkajúcej pôžičky prostredníctvom E. zo dňa 6.8.2021 uverejneného na web
stránke NBS, preto by predmetná zmluva mala byť podľa § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch
považovaná za neplatnú. Predložená zmluva nie je podpísaná ani jednou zmluvnou stranou a žalobca
nepreukázal, že medzi ním a žalovanou existoval zmluvný vzťah na jej základe a ani to, že poskytol
žalovanej peňažné prostriedky vo výške 450 eur. Žalovaná ďalej uviedla, že dlh vyplývajúci zo zmluvy č.
613535 je premlčaný. Na základe uvedeného, keďže nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere, by

sa malo na každé peňažné plnenie, ktoré niektorá zo strán dostala, hľadieť ako na plnenie bez právneho
dôvodu a teda ak by sa malo v predmetnom spore uvažovať o nároku žalobcu, tak na nárok žalobcu
na jeho vydanie by sa nemalo prihliadať ako nárok na zaplatenie čerpaného úveru, ale ako na nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca tvrdí, že k poskytnutiu úveru došlo dňa 6.8.2021. Súd
prijal návrh na začatie konania dňa 24.8.2024. Premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia

uplynula dňa 6.8.2024. Žalovaná je toho názoru, že jej dlh voči žalobcovi bol v čase podania žaloby
premlčaný.

4. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom
prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva

svoju činnosť. Žalobca poukázal na článok 56 ZFEÚ, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok,
že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto
členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi
povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti

na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred
nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. (C-630/17 Anica Milivojević vs.Raiffeisenbank St. D.
F. E. eGen zo dňa 14.02.2019). Žalobca uviedol, že s ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike je vo všeobecnosti potrebné vychádzať
zo základných pravidiel zakotvených v zmluve o fungovaní EÚ, a to

-vkapitole2čl.49,ktorýzakotvujeprávo„usadiťsa“-zakazujúsaobmedzeniaslobodyusadiťsaštátnych
príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré
sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi
príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu,
- v čl. 54, v ktorom sa uvádza, že so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré

majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v Únii, sa pre účel tejto kapitoly
zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členských štátov,
- v čl. 56 (predtým čl. 49) je uvedené právo na slobodné poskytovanie služieb (na rozdiel od práva usadiť
sa, právo na poskytovanie služieb sa uplatní bez potreby zakladať na území iného členského štátu
organizačnú zložku) - zakazuje sa obmedzovanie slobody poskytovania služieb v rámci spoločenstva

v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako odberateľ služby. Sloboda
poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby
bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine
spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku.

4.1. Žalobca ďalej uviedol, že je právnickou osobou majúcou sídlo na území Českej republiky, ktorý
na území Slovenskej republiky nemá zriadenú organizačnú zložku ani na území Slovenskej republiky
nepodniká. Je zapísaný do obchodného registra Českej republiky a má registrované sídlo v Českej
republike a je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej republike, ktoré
mu udelila Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. Žalobca a žalovaná uzavreli

zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere
nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je
dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V zmluve o
úvere (mimo obsahu VOP) strany sporu uviedli, že ju uzavreli podľa zákona číslo 89/2012 Sb., občanskýzákoník a zákona číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru. Z hľadiska výslovnosti voľby podľa § 262
Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) je podľa ustálenej súdnej
judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu v záhlaví zmluvy. Aplikácia

českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalobcu ako spotrebiteľa
menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania
spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Na základe uvedeného bol a
naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné) v
oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia

Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa,
t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa
(ale napr. v "svojej" krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca ako veriteľ
vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu

obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je
podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná
literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju
činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú
vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú

na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie
podnikateľa.

5.Žalovanáďalejuviedla,žezozmluvysícevyplýva,žebolauzatvorenápodľaprávnehoporiadkučeskej
republiky, avšak neobsahuje výslovné a jasné určenie voľby práva, ktorú by mali možnosť ovplyvniť obe

zmluvné strany. Žalovaná uviedla, že nemala reálnu možnosť ovplyvniť voľbu rozhodného práva, mohla
len zmluvné podmienky prijať tak, ako jej ich žalobca predložil alebo ich odmietnuť, čím by si zmarila
možnosť úver získať. Má za to, že takéto určenie rozhodného práva nie je možné považovať za voľbu.
Samotný odkaz na zákony nepredstavuje výslovnú dohodu o voľbe práva.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Na pojednávanie sa nedostavili strany sporu, ani právny zástupca
žalobcu. Právny zástupca žalobcu ako aj žalovaná ospravedlnili svoju neúčasť a súhlasili, aby súd
rozhodol bez ich prítomnosti. Súd v súlade s § 180 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP) vec prejednal na pojednávaní bez ich prítomnosti.

7. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že ju mal uzavrieť žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník, pričom mala
byť oboma účastníkmi zmluvy podpísaná dňa 6.8.2021 o 11:29 elektronicky. Zmluva o úvere mala byť
uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru. Istina úveru predstavovala sumu vo výške 450 eur, úroková sadzba 0 %, poplatok za poskytnutie
úveru (odmena) bol 128 eur. Deň splatnosti úveru bol určený na deň 3.9.2021, pričom doba trvania

spotrebiteľského úveru predstavovala 28 dní. Celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, dosahovala
sumu vo výške 578 eur, ročná percentuálna miera nákladov bola vo výške 2513,26 %. Podľa článku II
ods. 2 veta tretia zmluvy o úvere okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto
zmluvy, sa zmluva stáva platnou a účinnou a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi
stranami odsúhlasené. Žalobca následne upomienkou zo dňa 3.6.2024 vyzval žalovanú na úhradu sumy

vo výške 917,56 eur, vrátane trov do 17.6.2024.

8. Z oznámenia Národnej banky Slovenska zo dňa 9.8.2018 vyplýva, že Národná banka Slovenska
upozornila na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE v tom zmysle, že žalobcovi neudelila žiadne
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov ani pôžičiek pre spotrebiteľov na

území Slovenskej republiky. V danom upozornení uviedla okrem stránky E. aj iné internetové
stránky a domény, ktorých je žalobca prevádzkovateľom v SR a ktorých prostredníctvom v rozpore so
zákonom a spotrebiteľských úveroch poskytuje spotrebiteľské úvery.

9. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“)

neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom.10. Podľa § 52 ods. 1, ods.3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa § 54 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

12. Podľa § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

13. Podľa § 451 ods.1 a ods.2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

14. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z

účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

15. Podľa § 1 ods. 2, prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlenzákonospotrebiteľských
úveroch) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov

na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

16. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom nie je úver,
ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.

17. Podľa § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie iným
veriteľom právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky,
ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery alebo
pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za

iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného
predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.

18. Podľa § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch ak osoba bez povolenia poskytne peňažné
prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne

spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť
spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie
byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa
na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté

finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.

19. Podľa § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo
pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa
vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods.

2 písm. a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25.20. Podľa § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať
úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi
spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska.

21. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

22. V prejednávanej veci nebolo sporné, že zmluvu o úvere je potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú
zmluvu, keďže na jednej strane vystupuje žalobca ako dodávateľ a na strane druhej žalovaná ako

spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

23.Vzhľadomnaskutočnosť,ževdanejkonkrétnejveciideokonaniescudzímprvkom,nakoľkožalobca
je právnickou osobou so sídlom mimo územia Slovenskej republiky a na území Slovenskej republiky
nemá založenú organizačnú zložku, bolo potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou právomoci

tuzemského súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu ako aj s otázkou rozhodného práva,
ktoré je potrebné, aby súd na danú právnu vec aplikoval.

24. Svoju právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť súd odvodil z článku 17 ods. 1 písm. c) v
spojení s článkom 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci

a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Žalobca totiž napriek tomu, že
má sídlo v Českej republike, smeruje svoju podnikateľskú činnosť do Slovenskej republiky, v ktorej má
žalovaná ako spotrebiteľ svoje bydlisko, ktorá skutočnosť bola preukázaná aj tým, že žalobca ponúka
možnosť spotrebiteľom uzavrieť s ním zmluvu o úvere prostredníctvom slovenskej webovej stránky E.
. Dotknuté internetové stránky sú vedené v slovenskom jazyku a pôžičky sa poskytujú v mene

EURO,čímjenepochybnedané,žežalobcasaorientujenaslovenskýtrhacieľomžalobcujeposkytovať
pôžičky spotrebiteľom, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Zo zmluvy o úvere je
zrejmé, že žalobca má aj založené účty v slovenských bankách pre bezhotovostné splácanie splátok.
Nie je v danom prípade podstatné, že zmluvná dokumentácia je uzavretá v českom jazyku, že v zmluve
bolo uvedené, že zmluva sa uzatvára podľa právnych predpisov o spotrebiteľských úveroch platných v

Českej republike, pretože z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa žalobca orientuje aj na slovenský trh,
kde poskytuje pôžičky, a to tým že uvedené stránky sú v slovenskom jazyku a poskytuje pôžičky v mene
EURO, splátky sa platia na slovenské bankové účty žalobcu, čiže je nepochybné, že cieľom žalobcu
bolo poskytovať rýchle pôžičky spotrebiteľom, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky,
teda vyvíja svoju činnosť smerom k Slovenskej republike.

25. Za rozhodné právo je potrebné považovať právny poriadok Slovenskej republiky, a to z rovnakého
dôvodu, z ktorého súd odvodil svoju právomoc, t. j. z dôvodu, že žalobca smeruje svoju podnikateľskú
činnosťnaúzemieSlovenskejrepublikyakokrajinyobvykléhopobytuspotrebiteľa,ktorúokolnosťmožno
vyvodiť z článku 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Právny poriadok Slovenskej republiky
je potrebné považovať za rozhodné právo v danej konkrétnej veci aj napriek tomu, že v zmluve
o úvere je v čl. II ods.2 uvedené, že zmluva je uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský
zákonník a zákona č. 145/2010Sb. o spotřebitelském úvěru v znení neskorších predpisov a že v čl. 04
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou

ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia
OZ, ZSÚ a zákona č.634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele. Uvedená voľba práva podľa názoru súdu
nezodpovedá voľbe práva podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne alebo
jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo
k voľbe práva. Článok II ods. 2 zmluvy o úvere ani čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru

nie je možné považovať podľa názoru súdu za výslovnú voľbu právneho poriadku Českej republiky,
nakoľko priemerný spotrebiteľ nemôže tomuto zmluvnému ustanoveniu rozumieť tak, že sa zmluva
ako celok a všetky práva a povinnosti jej účastníkov spravujú právnym poriadkom Českej republiky
a nemôže ani rozumieť následkom, ktoré sú s tým spojené. Okrem toho podľa názoru súdu nemal
spotrebiteľ možnosť ovplyvniť znenie uvedených ustanovení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, keďže tieto neboli individuálne dojednané. Na základe uvedeného je potrebné
dotknuté ustanovenia považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, na základe čoho je potrebné ich
vyhodnotiť ako neplatné. Slovenský právny poriadok je nutné použiť aj v súlade s článkom 10 ods. 3
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvnézáväzky (Rím II), podľa ktorého rozhodným právom je právny poriadok krajiny, na území ktorej došlo k
bezdôvodnému obohateniu.

26. K námietke žalobcu, že aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť, vzhľadom na
harmonizáciu poskytovania spotrebiteľských úverov v Európskej únii, menej výhodná, súd uvádza, že
nakoľko medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k platnej voľbe práva, je preto nadbytočné sa zaoberať
uvedenou námietkou. Napriek tomu, že právo Európskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce
harmonizované, to však automaticky neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne totožné. Každá z

členských krajín únie si totiž môže upraviť v rámci svojho právneho poriadku práva spotrebiteľa aj v
širšom rozsahu a rozšíriť tak ochranu spotrebiteľa, pri zachovaní účelu smernice. Z tohto dôvodu teda
nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že pre žalovanú ako spotrebiteľa vôbec nie je podstatné,
aký právny poriadok bude na prejednávanú vec aplikovaný.

27. Súd po posúdení žalobcom predloženej zmluvy o úvere a okolností daného prípadu dospel k záveru,

že zmluva o úvere je neplatným právnym úkonom, pričom sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú
súd musí prihliadať z úradnej povinnosti.

28. Napriek tomu, že ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné zmluvu o úvere posúdiť ako spotrebiteľskú
zmluvu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže v

danom prípade sa jednalo o úver, ktorý sa mal splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace, vzhľadom
k tomu, že úver bol splatný v lehote 28 dní. Pretože v zmluve o úvere neboli dojednané úroky za
poskytnutie úveru, nejedná sa ani o zmluvu o úvere, ale o inú pôžičku, ktorá však musí byť v súlade s
niektorými zákonom určenými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nedisponuje
povolením podľa § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch udeleným Národnou bankou Slovenska,

ktoré by ho oprávňovalo poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú
poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ohľadom ktorej okolnosti dokonca Národná banka Slovenska
vydala dňa 9.8.2018 upozornenie. Ustanovenie § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch pritom
obsahuje výslovný zákaz poskytovania takýchto úverov bez príslušného povolenia. V dôsledku toho je
potrebné predloženú zmluvu o úvere považovať za neplatný právny úkon pre jej rozpor so zákonom, čo

má za následok jej absolútnu neplatnosť.

29. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie povolenia NBS spočívajúcimi
v tvrdení, že je subjektom založeným, vzniknutým a registrovaným v právnom prostredí Českej
republiky, ktorý vykonáva činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky, a jeho ďalšou

argumentáciou s poukazom na základné pravidlá zakotvené v ZFEÚ považuje súd za nedôvodnú.
V tomto smere súd poukazuje na to, že NBS je v zmysle zák.č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhomaozmeneadoplneníniektorýchzákonovsubjektom,ktorývykonávadohľadnadfinančnýmtrhom,
a okrem iného aj dohľad v oblasti ochrany finančných nárokov spotrebiteľov. V zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľov tiež udeľuje povolenie na poskytovanie úverov alebo pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským

úverom iným veriteľom, ktoré povolenie je vyžadované od všetkých iných veriteľov podľa § 2 písm. c)
zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na sídlo veriteľa, či právny poriadok, podľa ktorého
bol založený. Súd je preto toho názoru, že v danom prípade nemôže ísť o obmedzovanie poskytovania
služieb v rámci voľného pohybu služieb ani žiadnu diskrimináciu tak, ako to uvádza žalobca, ktorý je
oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky, avšak za predpokladu udeleného

platného povolenia NBS presne tak, ako aj ostatné právnické osoby, ktoré spĺňajú podmienky upravené
v § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch.

30. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami sporu platne nevznikol zmluvný vzťah, mohol by mať
žalobca voči žalovanej iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 457 Občianskeho

zákonníka, t. j. na vrátenie toho, čo žalovaná podľa zmluvy dostala. Žalobca však v konaní podľa názoru
súdu nepreukázal, že by finančné prostriedky vo výške 450 eur žalovanej aj v skutočnosti poskytol,
resp. že by žalovanej niečo plnil, t. j. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia finančných
prostriedkov žalovanej. Dôkazné bremeno možno pritom charakterizovať ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané, je pre stranu

nepriaznivé rozhodnutie, teda strata sporu. Každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho
tvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Strana musí preukázať to čo tvrdí. Nie je úlohou súdu, aby ex offo nahrádzalprocesnú aktivitu žalobcu ohľadom jeho dôkazného bremena. Ak teda žalobca niečo tvrdí, musí to
preukázať, musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. Dôkazné bremeno v
sporovom konaní zaťažuje jednoznačne žalobcu, ten ako prvý musí súdu preukázať dôvodnosť svojich

tvrdení. Samotné neunesenie dôkazného bremena zakladá dôvod na zamietnutie žaloby.

31. Na základe vyššie uvedeného by sa žalobca mohol úspešne na súde domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia iba vtedy, ak by v konaní pred súdom náležitým spôsobom preukázal, že sa
žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila, teda že došlo k majetkovému plneniu zo sféry žalobcu

do sféry žalovanej plnením z neplatného právneho úkonu. Túto skutočnosť však žalobca v predmetnom
spore nepreukázal, na čo poukázala aj žalovaná v odpore (napriek tomu, žalobca nepreukázal, že
poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 450 eur), a preto mu nárok na zaplatenie žalovanej
istiny od žalovanej nevznikol.

32. Ak by aj žalobca v konaní preukázal poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej, súd má zato,

že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia by bol premlčaný. Podľa ust. § 107 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Najneskôr
sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ustanovenie § 107 Občianskeho

zákonníka tak upravuje plynutie jednak subjektívnej premlčacej doby, ktorá plynie od okamihu, keď sa
oprávnenýdozvie,žedošlokbezdôvodnémuobohateniu,ktorájedvojročnáajednakplynutieobjektívnej
premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo a ktorá je trojročná.
Vzájomný vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby spočíva v tom, že subjektívna premlčacia
dobaplynievrámciobjektívnejpremlčacejdobyauplynienajneskôrsňou.Vdanomkonkrétnomprípade

objektívna premlčacia doba by začala plynúť odo dňa vyplatenia peňažných prostriedkov žalovanej
(keďže lehoty určené podľa rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje
s dňom keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty) , t. j. od 6.8.2021. Subjektívna premlčacia
doba v danom prípade by začala podľa názoru súdu plynúť rovnaký deň, ako objektívna premlčacia
doba, t. j. od 6.8.2021 (deň kedy mali byť podľa zmluvy vyplatené finančné prostriedky, vzhľadom

k tomu, že zmluva bola uzatvorená dňa 6.8.2021, splatnosť podľa zmluvy bola 3.9.2021 a doba
trvania spotrebiteľského úveru bola 28 dní), keďže žalobca ako právnická osoba podnikajúca v oblasti
poskytovania úverov a pôžičiek, bol povinný konať s odbornou starostlivosťou a pri svojej činnosti
na území Slovenskej republiky spĺňať podmienku oprávnenia udeleného NBS, a teda skutočnosť, že
túto podmienku nespĺňa a nedošlo tak k platnému uzavretiu zmluvy, mu musela byť známa už v čase

poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanej. Objektívna premlčacia doba by tak v danom konkrétnom
prípade uplynula dňa 6.8.2024 a subjektívna premlčacia doba by uplynula dňa 7.8.2023 (keďže deň
6.8.2023 pripadol na nedeľu). Vzhľadom k tomu, že žaloba bola podaná na súde až dňa 14.8.2024, teda
po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty a dokonca aj po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, bolo
by potrebné nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať za premlčaný.

33. V súlade so všetkou vyššie uvedenou argumentáciou, keďže žalobca predovšetkým neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia akejkoľvek peňažnej sumy žalovanej, súd jeho žalobu v celom
rozsahu zamietol.

34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Žalovanej ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal právo na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov rozhodne vyšší súdny úradník samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom

súde Galanta.Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis.
V odvolaní sa popri uvedených všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 ods. 1 CSP, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.