Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/9/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113208088
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5113208088.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a

členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom
so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 620 157, proti žalovanému:
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava,
IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom Vajnorská 55, 831
03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 42 174 856, o náhradu škody z ublíženia na zdraví
a o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 8C/86/2013-253 zo dňa 17. decembra 2019 a odvolaní žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 8C/86/2013-284 zo dňa 9. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8C/86/2013-253 zo dňa 17. decembra 2019 v spojení
sdopĺňacímrozsudkomOkresnéhosúduŽilinač.k.8C/86/2013-284zodňa9.júna2020včastivýrokuI.,
ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia
sumu 16.348,80 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 16.348,80 eur od 05.02.2013

do zaplatenia a úrokmi z omeškania v sume 1.3245,25 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a v časti výroku III., ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 27.550,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % zo
sumy 27.550,- eur od 18.05.2016 do zaplatenia, a to do troch dní po právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje.

II. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8C/86/2013-253 zo dňa 17. decembra 2019 v spojení
sdopĺňacímrozsudkomOkresnéhosúduŽilinač.k.8C/86/2013-284zodňa9.júna2020včastivýrokuI.,
ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského

uplatnenia sumu 10.092,24 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v časti výroku II.,
ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia sumu 2.775,- eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku, ktorým
bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, mení nasledovne:
Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkynisumu12.238,16eurdotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku.
Žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 18.357,24 eur zamieta.

III.Žalobkyniprotižalovanémupriznávanároknanáhradutrovkonanianasúdeprvejinštancievrozsahu
100 %.

IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 16.348,80 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,75 % od 05.02.2013 do zaplatenia, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského

uplatnenia sumu 10.092,24 eur, úrok z omeškania vo výške 1.324,25 eur a to všetko do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Žalobkyni priznal voči žalovanému právo na náhradu trov
konania v rozsahu 59,44 % (výrok II.). Ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia, teda sumu vo výške 27.550,- eur s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne od 18.05.2016 do zaplatenia, náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo

výške 2.775,- eur, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.). Napokon
žalobkyni priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 46,66 % a Slovenskej
republike priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok IV).
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
13.03.2013 (konanie na podklade tejto žaloby vedené pod spis. zn. 8C/86/2013) sa žalobkyňa domáha,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej z titulu bolestného sumu 30.742,03 eur, z titulu sťaženia

spoločenského uplatnenia sumu 33.640,80 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne
od 05.02.2013 do zaplatenia, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 16.820,40
eur a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že pri dopravnej nehode dňa 21.11.2011 ako
spolujazdkyňa v motorovom vozidle zn. Škoda Octavia, EVČ: BA 672 BY utrpela ťažké ublíženie
na zdraví. Uvedené motorové vozidlo viedol vodič B. F. G., ktorý pri predbiehaní pred ním idúcej

kolóny motorových vozidiel sa na zamrznutej vozovke nedokázal zaradiť do svojho jazdného pruhu,
v dôsledku čoho sa v protismere zrazil s protiidúcou nákladnou jazdnou súpravou zn. IVECO. Na
základe rozsudku Okresného súdu Žilina spis. zn. 28T/64/2012 zo dňa 14.06.2012 bol vodič B.
F. G. uznaný vinným zo spáchania prečinu podľa ust. § 149 ods. 1, 2 a) Trestného zákona. Za
škodu na zdraví žalobkyni zodpovedá poistený prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, ktorým

bola škoda spôsobená, na základe objektívnej zodpovednosti podľa ust. § 427, § 428 a nasl. tiež
ust. § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Zodpovedný prevádzkovateľ
motorového vozidla mal v čase škodovej udalosti uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení so žalovaným. Nároky žalobkyne na náhradu škody z ublíženia na zdraví
sú kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Priamy nárok voči poisťovateľovi je daný podľa ust. § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. Ďalej
žalobkyňa uviedla, že v dôsledku úrazu utrpela zlomeninu oblúkov L2, L4, L5, zlomeninu stavca L1
a L3, zlomeninu krížovej kosti, zlomeninu dolného konca vretennej kosti, zlomeninu tela stehnovej

kosti, tlakové poškodenie tela stavca L5, hemoragický šok ťažkého stupňa s následkom poúrazovej
paraparézy dolných končatín, obmedzenia pohyblivosti chrbtice, obmedzenia pohyblivosti pravého
zápästia a pohyblivosti ľavého kolena. Od úrazu dňa 21.11.2011 do 16.01.2012 bola v ústavnom
ošetrovaní. V Národnom rehabilitačnom centre Kováčová bola od 01.02.2012 do 11.04.2012. Podľa
lekárskych posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, vypracovaných primárom A.

H. I. z Národného rehabilitačného centra Kováčová zo dňa 11.09.2012 a zo dňa 01.12.2012 bolo
bolestné stanovené vo výške 1.955,60 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené
vo výške vo výške 2.140 bodov. S odkazom na ust. § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, žalobkyňa uviedla, že rozhodným
obdobím určenia hodnoty 1 bodu pre stanovenie výšky náhrady za bolesť (vznik nároku – rok 2012) je
rok 2011, v ktorom hodnota jedného bodu bola 15,72 eur. Nárok na náhradu za bolestné tak predstavuje
sumu 30.742,03 eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 33.640,80 eur. Podaniami zo dňa

15.11.2012 a zo dňa 04.01.2013 si u žalovaného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uplatnila nárok na náhradu škody z ublíženia
na zdraví z titulu bolestného a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v uvedených sumách.
Oznámením zo dňa 04.02.2013 žalovaný odmietol uplatnené nároky plniť. Podaním zo dňa 04.01.2013,
adresovanom žalovanému, navrhla v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. uzavrieť dohodu

o vyrovnaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na invaliditu, jej vek 34
rokov v čase úrazu, rozsah a závažnosť následkov, obmedzenie a stratu spoločenského uplatnenia,
trvalosť a nemožnosť nápravy následkov, navrhla zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.) v rozsahu 50 %, k dohode o vyrovnaní nedošlo. Úraz u nej zanechaltaké následky, ktoré degradovali kvalitu jej ďalšieho života v mladom veku. Následkom úrazu sa stala
čiastočne nesebestačná, odkázaná na pomoc druhých a je natrvalo vylúčená z doterajšieho aj budúceho
plnohodnotného osobného, rodinného a spoločenského života. Vážne zranenia, ktoré utrpela, ju budú

ohrozovať a obmedzovať po celý zvyšok života. Jej stav sa po operáciách a rehabilitáciách čiastočne
ustálil s trvalými následkami ako obmedzenie pohyblivosti chrbtice, poúrazová paraparéza, obmedzenie
pohyblivosti pravého zápästia a ľavého kolena. Pri chôdzi je odkázaná na používanie dvoch bariel. Je
výrazne obmedzená v možnosti uplatniť sa v živote, v pracovnom zaradení, v osobných záľubách, v
kultúrnom využití

a v športe. Trpí často únavou, depresiami a fóbiou z dopravných prostriedkov. Úmrtie dieťaťa pri
dopravnej nehode vo veľkej miere poznačilo jej psychiku, prišla o zmysel svojho života, je smutná,
uzavretá, väčšinu času trávi doma, nakoľko aj minimálna činnosť jej spôsobuje veľké bolesti chrbtice
a ľavej nohy. Úraz s vážnymi následkami pre ďalší život utrpela vo veku 34 rokov. Následkom úrazu
sa stala invalidnou. Je preukázateľné, že utrpela mimoriadnu ujmu na zdraví, ktorá je nemajetkovej
povahy. Je poškodená na svojej osobnosti a má nárok na zadosťučinenie za túto imateriálnu ujmu.

Jednorazovo priznanou finančnou náhradou jej má byť po celý zvyšok života kompenzovaná závažnosť
poškodenia, tiež fyzické a psychické strádanie a strata zdravotnej pohody. V náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa okrem iného neodráža skutočnosť, že ťažkú dopravnú nehodu utrpela
na prahu produktívneho veku a znamená tak hlboký zásah do jej fyzických a psychických schopností,
že výkon akejkoľvek činnosti je u nej spojený s vynaložením zvýšeného úsilia, s ktorým musí

prekonávať osobitné obtiaže, vyvolané nepriaznivým zdravotným stavom. Jej zdravotný stav po úraze a
následky z neho vyplývajúce sú svojou povahu výnimočné a kvalitatívne predstavujú zmenu podmienok
vyjadrených pojmom „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Došlo tak u nej k zmareniu dosiahnutia
akéhokoľvek životného cieľa, či snaženia, k podstatnému obmedzeniu, resp. strate uspokojovania
životných potrieb. Dôvod, akým je jej invalidita, je teda len jedným z uvádzaných osobitných dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Na základe uvedeného žalobkyňa požadovala, aby súd zvýšil náhradu za
sťaženie uplatnenia spoločenského uplatnenia o 50 %, čo pri základnom bodovom ohodnotení spolu
2.140 bodov predstavuje sumu 16.820,40 eur.
3. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.03.2013 vzala žalobkyňa žalobu späť v časti o
zaplatenie sumy 30.742,03 eur z titulu bolestného a v časti o zaplatenie sumy 17.292,- eur titulom

sťaženia spoločenského uplatnenia, keďže žalovaný oznámením zo dňa 31.05.2013 jej splnil tieto
nároky. Žalobkyňa si zároveň vyčíslila uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy
plnenia žalovaného za obdobie od 05.02.2013 do 31.05.2013 na sumu 1.324,25 eur, pričom sa tak
v ďalšom domáhala zaplatenia úrokov z omeškania v sume 1.324,25 eur a vo výške 8,75 % ročne zo
sumy 16.348,80 eur od 05.02.2013 do zaplatenia. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/86/2013-52

zo dňa 29.02.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.03.2016, zastavil konanie v časti dotknutej
čiastočným späťvzatím žaloby.
4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že dňa 22.08.2016 žalobkyňa doručila súd prvej inštancie ďalšiu
žalobu, o ktorej sa viedlo na Okresnom súde Žilina konanie pod spis. zn. 25C/196/2016. Touto
žalobou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 27.550,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od
18.05.2016 do zaplatenia a taktiež náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške
13.775,- eur. Na odôvodnenie tejto žaloby poukázala na skutočnosti, uvedené ňou v konaní vedenom
pod spis. zn. 8C/86/2013. Ďalej uviedla, že podľa lekárskeho posudku, vypracovaného psychiatričkou A.
J. K. zo dňa 02.02.2016, bolo z dôvodu vážnych duševných porúch vzniknutých pôsobením otrasných

zážitkov (položka č. 255) ohodnotené sťaženie jej spoločenského uplatnenia v rozsahu 1.560 bodov. V
zmysle opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. SO2491-OL-2016 zo dňa 18.05.2016 bola pre rok
2016ustanovenávýškanáhradyzabolesťasťaženiespoločenskéhouplatneniaza1bodvovýške17,66
eur. Nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia tak z dôvodu tohto poškodenia zdravia predstavuje
sumu 27.550,- eur. U povinného si nárok uplatnila dňa 03.02.2016, ktorý však sumu neuhradil v zákonnej

trojmesačnej lehote, ani do dňa podania žaloby. Vzhľadom na uvedené si žalobkyňa uplatnila i nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania od 18.05.2016 (t. j. 3 mesiace a 15 dní od uplatnenia nároku dňa
03.02.2016). Listom zo dňa 03.02.2016 navrhla dohodu o urovnaní a zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia o 50 %, čo pri počte 1.560 bodov a hodnote 1 bodu predstavuje sumu 13.775,- eur. K dohode
o vyrovnaní so žalovaným nedošlo.

5. Na základe návrhu žalobkyne súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/86/2013-201 zo dňa 08.11.2018
spojil na spoločné konanie konania vedené na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 8C/86/2013 a pod
spis. zn. 25C/196/2016, s tým, že konanie o týchto žalobách bude vedené pod spis. zn. 8C/86/2013.6. Súd prvej inštancie následne uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, povereného
zástupcu žalovaného, svedkov A. L. M., A. C. a H. C. a A. J. K. a oboznámením listinných dôkazov
a že na posudzovaní prípad aplikoval ust. § 100 a nasl., § 420, § 427 a nasl. a § 517 OZ, ust. § 11

ods. 5 až 7 a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., ust. § 5 ods. 2 a 5 a § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z.,
ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka a ust. § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
7. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 16.348,80
eur, uplatnený v poradí prvou žalobou, súd prvej inštancie k tomuto uviedol, že žalovaná suma

predstavuje hodnotu za neuznané body pod položkou č. 305. Položku č. 305 u žalobkyne rozporoval
žalovaný. Na preukázanie tohto svojho nároku žalobkyňa predložila lekársky posudok o sťažení
spoločenského uplatnenia zo dňa 01.12.2012, ktorý vypracoval primár A. H. I., G. a ktorý tak ohodnotil
poškodenie zdravia u žalobkyne pod touto položkou č. 305 prílohy č. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.
„poúrazová paraparéza DKK“ na 520 bodov, následne po zvýšení až na dvojnásobok na 1.040 bodov,
a to vzhľadom na obmedzenie a stratu možnosti poškodenej uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú

mala vo veku, v ktorom utrpela poškodenie na zdraví. Hodnota 1 bodu v danom prípade v zmysle
príslušných predpisov predstavovala 15,72 eur, a teda náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
výšku16.348,80eur(15,72eurx1.040bodov).Naodstránenierozporuohľadnepoložkyč.305súdprvej
inštancie nariadil vyhotovenie znaleckého posudku. Zo záveru znaleckého posudku č. 03/2017, ktorý
vypracovalznalecProf.MUDr.JozefVojtaššák,CSc.,znalecvodborezdravotníctvoafarmácia,odvetvie

ortopédia, vyplynulo, že položka č. 305 v lekárskom posudku o sťažení spoločenského uplatnenia
bola stanovená správne. Znalec zároveň uviedol, že nevidí dôvod spochybňovať diagnózu poúrazová
paraparéza, ktorá bola klinicky zrejmá a v zdravotnej dokumentácii sa opakovane písomne príslušnými
špecialistami zaznamenala. S poukazom na uvedený záver znaleckého posudku súd prvej inštancie
žalobkyni priznal nárok na zaplatenie sumy 16.348,80 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia

(výrok I. napadnutého rozsudku). Vzhľadom na to, že priznal žalobkyni nárok na zaplatenie sumy
16.348,80 eur a žalovaný sa dostal do omeškania s týmto plnením, súd prvej inštancie priznal žalobkyni
i nárok na zaplatenie uplatnených úrokov z omeškania z priznanej sumy 16.348,80 Eur, a to vo výške
8,75% ročne od 05.02.2013 do zaplatenia. Súčasne priznal žalobkyni aj vyčíslené úroky z omeškania
vo výške 8,75% ročne zo sumy 48 035,- Eur od 05.02.2013 do 31.05.2013 v sume 1.324,25 eur, keďže

žalovaný nároky na náhradu za bolesť v sume 30.743,- eur a na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia v sume 17.292,- eur uhradil žalobkyni dňa 31.05.2013 a bol tak do tohto dňa v omeškaní s
plnením (výrok I. napadnutého rozsudku).
8. Čo sa týka uplatneného nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
16.820,40 eur, ktorý si žalobkyňa uplatnila v poradí prvou žalobou, súd prvej inštancie priznal žalobkyni

toto zvýšenie iba v rozsahu 30 %, teda v sume 10.092,24 eur (30 % zo sumy 33.640,80 eur). Pri
posudzovaní tohto nároku skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré podmieňujú
zvýšené odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť,
že žalobkyňa mala v čase dopravnej nehody, v dôsledku ktorej má fyzické a psychické obmedzenia,
len 34 rokov. Z výsluchu žalobkyne a svedkov A. C., H. C. a A. J. K. vyplynulo, že u žalobkyne došlo

v dôsledku úrazu k zmene jej života. Obmedzenia v podobe zhoršenia jej fyzického a psychického
stavu zhoršujú kvalitu jej života a spôsobili obmedzenia vo výkone činností, ktoré žalobkyňa predtým
bežne vykonávala. Pred úrazom bola aktívnym členom rodiny, mala vlastnú rodinu, pracovala, venovala
sa záľubám. Vplyvom následkov utrpených zranení je obmedzená vo svojich možnostiach, a to vo
voľbe povolania, trávenia voľného času, v spôsoboch uplatnenia v rodinnom živote a v možnostiach

uplatniť sa v športovej činnosti. V dôsledku zranení nie je schopná uplatniť sa v pôvodnom povolaní,
nie je schopná viesť motorové vozidlo, venovať sa jej predtým obľúbeným činnostiam – bicyklovanie,
turistika. Z uvedeného je zrejmé, že u žalobkyne došlo k podstatnej zmene súkromného, ako aj
pracovného života, k rozpadu manželstva, vzťahov, k sociálnej fóbii. I napriek psychickým a fyzickým
obmedzeniam je však žalobkyňa schopná samostatne sa o seba postarať, a nie je v bežnej starostlivosti

odkázaná na iné osoby, je schopná samostatne sa pohybovať. Hoci žalobkyni bola priznaná trvalá
invalidita v rozsahu vyššom ako 70 %, podľa aplikačnej praxe Najvyššieho súdu SR uznanie invalidity
je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Žalobkyňou uvádzané dôvody, a to obmedzenia pri šoférovaní (či už fyzické
alebo psychické), výkon povolania pri dlhšom sedení, nemožnosť dvíhať ťažšie predmety, vykonávať

športové aktivity (turistika, bicyklovanie) v rozsahu ako pred úrazom, obmedzenia pri záhradných
prácach, súd prvej inštancie nehodnotil ako následky takej intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie
mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu vyššom ako 30 %,
teda v rozsahu 50 %, ako si žalobkyňa uplatnila.9. K ďalšiemu nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 27.550,- eur,
uplatnenému žalobkyňou v poradí druhou žalobou, súd prvej inštancie uviedol, že na odôvodnenie tohto
svojho nároku žalobkyňa predložila lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia

zo dňa 02.02.2016, ktorý vypracovala psychiatrička A. J. K.. Z uvedeného posudku vyplynulo, že
diagnóza: vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých
psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým pracoviskom) bola
podľa zákona č. 437/2004 Z. z. v platnom znení ohodnotená na 780 bodov, v zmysle ust. § 10 ods. 4
tohto zákona zvýšená posudzujúcim lekárom až na dvojnásobok, t. j. na 1.560 bodov. Zo zdôvodnenia

uvedeného lekárskeho posudku vyplynulo, že posudzujúci lekár u žalobkyne diagnostikoval trvalú
poruchu nálady v zmysle dystýmie, vitálny smútok, ktoré vznikli priamym následkom úrazu. Bodové
hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo zvýšené o 100 % vzhľadom na obmedzenie a
stratu možnosti poškodenej uplatniť sa v živote a spoločnosti. Pred úrazom bola žalobkyňa somaticky
aj psychicky zdravá. Následky úrazu jej znemožnili zúčastňovať sa plnohodnotne spoločenského,
kultúrneho a športového života

a u žalobkyne je nutnosť dlhodobej liečby s neistým výsledkom.
10. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú zdôvodnil tým, že pri uplatnení
ustáleného pravidla, že k ustáleniu zdravotného stavu na hodnotenie sťaženia spoločenského dochádza
rok po škodovej udalosti, došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne dňa 21.11.2012 a žalobkyni
tak nič nebránilo objektívne si nechať ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia už v predmetnom

čase, takže k premlčaniu nároku došlo najneskôr dňa 21.11.2014. Súd prvej inštancie však žalobkyňou
uplatnený nárok nepovažoval za premlčaný, keďže podľa výpovede A. J. K. došlo k ustáleniu
zdravotného stavu u žalobkyne koncom roku 2014. Žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa
22.08.2016, čiže v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe.
11. Žalovaný súčasne namietal nepravdivosť informácií, uvedených v lekárskom posudku A. J. K..

Žalovaný argumentoval tým, že žalobkyňa v lekárskej správe jasne uviedla, že v roku 2008 bola
hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v Bratislave týždeň, dva roky predtým po rozvode mala
depresie. Z uvedeného bolo podľa žalovaného zrejmé, že žalobkyňa mala problémy v čase ešte pred
samotnou škodovou udalosťou. Tvrdenie A. K. o tom, že žalobkyňa bola pred úrazom somaticky
a psychicky zdravá, sa tak nezakladá na pravde. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie však bola

rozhodujúca výpoveď A. K., ktorá vo svojej výpovedi na pojednávaní doplnila skutočnosti uvedené v
znaleckom posudku a jednoznačne uviedla, že psychické problémy, ktoré má žalobkyňa po dopravnej
nehode, ktoré pretrvávajú, nie sú primárne dôsledkom straty dieťaťa pri dopravnej nehode, ale opačne.
Dopravná nehoda spôsobila žalobkyni aj psychické problémy, strata dieťaťa je možno len podporne,
tzn. percentuálne menej má vplyv na psychický stav žalobkyne. Zároveň podľa názoru A. K., ktorá

zároveň pôsobí aj ako znalkyňa v oblasti psychiatrie, bolo potrebné v danom prípade skúmať stav fyzický
a psychický v celosti. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nebolo
možné oddeliť nároky žalobkyne z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, vyplývajúce z fyzických
a psychických obmedzení. Ujmy a následky v psychickej a fyzickej oblasti u žalobkyne bolo potrebné
posudzovať vo vzájomných súvislostiach.

12. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na zaplatenie sumy
27.550,- eur (1.560 bodov x 17,66 eur hodnota 1 bodu) titulom náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia (výrok III. napadnutého rozsudku). V súvislosti s priznaným nárokom súd prvej inštancie
priznal žalobkyni i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 27.550,- eur od 18.05.2016 do
zaplatenia, t. j. po uplynutí 3 mesiacov a 15 dní od uplatnenia dňa 03.02.2016 (výrok III. napadnutého

rozsudku).
13. Ďalej súd prvej inštancie, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 13.775,- eur, uplatneného žalobkyňou v poradí druhou žalobou,
uviedol, že priznal žalobkyni tento nárok len čo do sumy 2.775,- eur, čo predstavuje zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 10 %. Na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že neboli zistené také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie
vo vyššej miere, a to s poukazom na zmeny v súkromnom a pracovnom živote žalobkyne, pri
zohľadnení skutočnosti, že v posudzovanom prípade nie je možné oddeliť psychickú ujmu od fyzickej.
Pre upresnenie súd prvej inštancie dodal, že obmedzenia u žalobkyne sa vo fyzickej oblasti javia byť
výraznejšie oproti obmedzeniam, ktoré má v dôsledku psychických problémov. Vzhľadom na uvedené

pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa pri mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia priznal žalobkyni pri fyzických obmedzeniach zvýšenie o 30 % a v dôsledku
psychickej ujmy o 10 %.14. Čo sa týka rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa
si v poradí prvou žalobou uplatnila nároky v celkovej sume 81.203,23 eur. V časti o zaplatenie sumy
48.034,03 eur bola žaloba vzatá späť a v tejto časti tak bola žalobkyňa v konaní úspešná. Súd prvej

inštancie súčasne priznal žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 16.348,80 eur titulom náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia a sumy 10.092,24 eur titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia,
tedaajvtejtočastibolažalobkyňaúspešná.Celýúspechžalobkynetakbol74.475,07eur,čopredstavuje
91,71%.Úspechžalovanéhotakbol6.728,16eur,čopredstavuje8,29%.Čistýúspechžalobkynepotom
bol 83,42 % (výrok II. napadnutého rozsudku).

15. V poradí druhou žalobou si žalobkyňa uplatnila titulom sťaženia spoločenského uplatnenia nárok na
zaplatenie sumy 27.550,- eur a titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia nárok na zaplatenie
sumy 13.775,- eur, t. j. žalobkyňa si uplatnila nároky v celkovej sume 41.325,- eur. Žalobkyni bol priznaný
nárok na zaplatenie sumy 27.550,- eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a titulom zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia nárok na zaplatenie sumy 2.755,- eur, spolu nároky na zaplatenie
celkovo sumy 30.305,- eur. Procesný úspech žalobkyne tak predstavoval 73,33 % a žalovaného 26,67

%. Pri zohľadnení procesného neúspechu žalobkyne mala tak žalobkyňa voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 46,66 % (výrok IV. napadnutého rozsudku).
16. Napokon výrokom IV. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zároveň priznal Slovenskej
republike právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, pričom

namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje výrok o zamietnutí zvyšnej časti žaloby, avšak
z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti (t.
j. v časti nad rozsah súdom prvej inštancie priznaného plnenia) zamietol. Z tohto dôvodu žalobkyňa
v zákonnej lehote podľa ust. § 225 ods. 1 CSP navrhla, aby súd prvej inštancie postupom podľa ust.
§ 255 ods. 1 a 2 CSP vydal dopĺňací rozsudok. Žalobkyňa tak v uvedenom kontexte ďalej uviedla, že

odvolanie podáva proti rozsudku v časti, ktorou bola jej žaloba čiastočne zamietnutá a súčasne proti
výrokom II. a IV. v časti priznaného nároku na náhradu trov konania strane sporu, pričom navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe aj vo zvyšnej časti vyhovie a súčasne
žalobkyni prizná tak nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
18. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila s posúdením, že v jej prípade je dôvodné len
zvýšenie v rozsahu 30 % náhrady, pokiaľ ide o somatické následky a v rozsahu 10 %, pokiaľ ide
o psychické následky. Poukazovala na to, že somatické trvalé následky a psychické následky nie je

možné od seba oddeliť v tom zmysle, že jedny predstavujú pre poškodeného vyššiu záťaž a stratu
možnosti uplatnenia ako druhé. Platí to osobitne v jej prípade a vyplynulo to najmä z výsluchu lekára
A. J. K. na pojednávaní, kedy uviedla, že psychiatrické nálezy po ťažkých úrazoch sú časté. Ľudia ich,
žalobkyňa nie je prvá, koho vyšetrovala po ťažkej nehode, znášajú rôzne, ale zriedka s ľahkosťou
a s úsmevom. Takže sa nedá oddeliť telo od duše, teda ťažké somatické následky mali zo následok

postihnutie psychiky, ktoré sa vyvinulo do dystýmie. Lekár tak jasne poukázal aj na to, že žalobkyňa
má okrem somatických následkov podstatné psychické následky, ktoré jej doslova bránia v rôznych
smeroch uplatnenia v spoločnosti a v živote. Lekár tiež uviedol, že psychiatrické choroby vždy vylúčia
človeka zo spoločnosti, či už primárne alebo sekundárne. Nechcú ich zobrať do spoločnosti so sebou,
mentálne postihnutých nechávajú doma, to je z toho okolia a aj ten človek sa medzi ľuďmi necíti dobre.

Ostatní sa rozprávajú, sú veselí, popíjajú alkohol, smejú sa a ten človek, ako keby mu nastavovali
krivé zrkadlo. Zrazu vidí, ako na tom v skutočnosti je, ako sa vyčlenil zo spoločnosti, často sa nevie
sústrediť na rozhovor. Vyrušuje ho to, otázky ho vyrušujú, čiže spoločenský život, ktorý mal ten človek
predtým a potom, sa dramaticky odlišuje. Z uveden6ho je zrejmé, že v jej prípade nemožno striktne
oddeliť jej psychiku od jej fyzických obmedzení a pri posudzovaní nároku na zvýšenie náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. je nutné hodnotiť jej
prípad komplexne. Preto nebol daný dôvod, aby jej súd prvej inštancie priznal nižšie zvýšenie náhrady v
psychickej oblasti (len 10 %) na rozdiel od zvýšenia náhrady v somatickej oblasti (o 30 %). Aj z výsluchu
A. K. vyplynulo, že na obmedzeniach v uplatnení u nej rovnakou mierou prispievajú aj nepriaznivé
psychické činitele.

19. Ďalej žalobkyňa argumentovala tým, že stupeň závažnosti zdravotného postihnutia sa odzrkadľuje
najmä v bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré diferencuje jednotlivé prípady
poškodených podľa stupňa závažnosti trvalých následkov tým, že v závažnejších prípadoch je bodové
hodnotenie logicky vyššie ako v prípadoch menej závažných. Následné možné percentuálne zvýšenienáhrady v prípadoch hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 5 ods. 5 zákona č. 374/2004 Z. z.
vychádza vždy z odškodnenia stanoveného na základe bodového hodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia, ktoré už diferencovalo jednotlivé prípady podľa stupňa ich závažnosti. Ak teda samotné

bodovéhodnoteniesťaženiaspoločenskéhouplatneniaanáslednánáhradastanovenáprávenazáklade
tohto bodového hodnotenia rozlišuje závažnejšie prípady od menej závažných, nemožno preceňovať
význam miery percentuálneho zvýšenia náhrady podľa ust. § 5 ods.5 zákona č. 437/2004 Z. z. ako
nástroja na odlíšenie prípadu závažného postihnutia zdravia od prípadu menej závažného postihnutia
zdravia. Tento účel totiž plní stanovenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, z

ktorého následne vychádza aj možné zvýšenie náhrady podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.
z. Spôsob zvyšovania náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č.
437/2004 Z. z. na základe percentuálnych bodov z odškodnenia stanoveného na základe bodového
hodnotenia zabezpečuje, že aj zvýšenie odškodnenia v maximálnej možnej miere o 50 % je primeraným
bez ohľadu na väčšiu či menšiu závažnosť prípadu, keďže medzi každou základnou náhradou a jej
zvýšením hoci aj o 50 % je vždy zachovaná a zabezpečená priama úmernosť. Je preto zrejmé, že

aj v prípade zvýšenia o 50 % v dvoch prípadoch rozličnej závažnosti poškodenia zdravia je stále
aj napriek rovnakému percentuálnemu zvýšeniu zachovaná rozdielnosť výšky náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia a je tak zabezpečené rešpektovanie zásady proporcionality náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia. Na podklade takéhoto výkladu mala žalobkyňa za to, že aj v jej
prípade bolo namieste priznať jej zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v rozsahu

50 %. Žalobkyňa v tomto kontexte zdôrazňovala skutočnosť, že k jej poškodeniu zdravia došlo v mladom
veku 34 rokov a že tak celý život prežije s obmedzeniami vyvolanými jej zdravotnými poškodeniami,
pričom kvalita jej života sa bude s narastajúcim vekom zhoršovať.
20. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti jej priznaného nároku proti povinnému na
náhradu trov konania, žalobkyňa argumentovala tým, že v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP je pre priznanie

práva na náhradu trov konania rozhodujúci úspech strany vo veci. Samotný úspech strany v konaní
však nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si uplatnila podanou žalobou
a aká suma jej bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti,
a to na priebeh konania, na dôvod prípadného čiastočného späťvzatia žaloby, ďalej s prihliadnutím na
predmet konania, druh uplatneného nároku a okolnosti prípadu, či rozhodnutie nezáviselo od úvahy

súdu, prípadne či nezávisela výška plnenia od odborných znalostí a bola určená na základe znaleckého
posudku.Hodnotenieúspechuvkonanímusíbyťprísneindividuálnesprihliadnutímnakonkrétnuprávnu
úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku, ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu,
Primechanickomprístupekhodnoteniuúspechuvkonanítotižveľmijednoduchomôžedôjsťkporušeniu
základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie a ktorý je vyjadrený v ust. č. 2 CSP. Aby

boli zachované uvedené základné atribúty súdnej ochrany, a to jej spravodlivosť a účinnosť, musí súd na
jednotlivé prípady konania nazerať individuálne, pretože jednotlivé konania sa líšia svojimi okolnosťami
a uplatnené nároky, ktoré je možné v súdnom konaní uplatniť, sa líšia svojou povahou, charakterom
i konkrétnosťou právnej úpravy. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade
so základnými princípmi civilného sporového konania. Súd prvej inštancie jej pritom priznal všetky

uplatnené nároky v plnej výške s výnimkou nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa ust. § 5 ods.5 zákona č. 437/2004 Z. z. Dôvodnosť a výška tohto nároku však závisela
od posúdenia, resp. úvahy súdu. Pri tomto nároku sa teda nejedná o typickú žalobu na plnenie, pri
ktorej by bola už v čase podania žaloby nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a súdne rozhodnutie
má iba deklaratórny charakter. Naopak v danom prípade ide o konštitutívne rozhodnutie súdu, ktorým

subjektívne právo len vzniká. Preto ju nebolo možné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok rovnako
ako u deklaratórnych rozhodnutí. V tomto kontexte žalobkyňa poukazovala na odporné publikácie, ako
aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/99/2017-359 zo dňa 31.03.2017, Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1Co/125/2017-346 zo dňa 14.03.2018 a Krajského súdu v Trnave spis, zn.
10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017. Vzhľadom na to nebolo možné považovať za jej neúspech v spore,

pokiaľ jej súd prvej inštancie nepriznal nárok podľa ust.
§ 5 ods.5 zákona č. 437/2004 Z. z. v celom uplatnenom rozsahu, keďže rozhodnutie súdu záviselo od
jeho úvahy. Preto bolo potom namieste, považovať ju za plne úspešnú stranu sporu.
21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do všetkých výrokov I. až IV. podal v zákonom stanovenej
lehote aj žalovaný, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil

tak, že žalobu zamieta a priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie v celom rozsahu a súčasne priznal žalovanému proti žalobkyni aj náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.22. Žalovaný v odvolaní odkázal na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Mal
za to, že napadnuté rozhodnutie je právne nesprávne a neudržateľné. Súd prvej inštancie nesprávne
právne vec posúdil a dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. Tieto konkretizoval tak, že žalobkyňa uplatnila

nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v dvoch samostatných konaniach, kedy v jednom si
uplatňovala dopad do jej života v dôsledku fyzických zranení a v druhom dopad v dôsledku psychických
následkov. Na jednej strane súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že v posudzovanom prípade nie je možné oddeliť nároky žalobkyne z titulu sťaženia spoločenského
uplatnenia, vyplývajúce z fyzických a psychických obmedzení, no na strane druhej postupoval tak, že

posudzoval každý nárok samostatne, o čom svedčí aj výroková časť napadaného rozsudku.
23. Vo vzťahu k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vo sfére psychickej žalovaný
argumentoval, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil znalecký posudok a následnú výpoveď
znalkyne MUDr. Caisovej, nesprávne pracoval z informáciou, že žalobkyňa mala psychické problémy
ešte pred dopravnou nehodou, kedy výslovne v správe žalobkyňa uviedla, že v roku 2008 bola
hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v Bratislave týždeň, dva roky predtým po rozvode mala

depresie. Súd prvej inštancie tak nezohľadnil náchylnosť žalobkyne k nezvládaniu stresových situácii,
kedy aj v minulosti tieto riešila návštevou psychiatra. Znalkyňa a ani súd prvej inštancie tieto
skutočnosti nezohľadnili a nedokázali presvedčivo odôvodniť, ktoré psychické problémy vznikli v
dôsledku predmetnej nehody, a ktoré už žalobkyňa so sebou niesla z minulosti. Toto posúdenie bolo
podľa žalovaného pre konanie podstatné, keďže medzi sťažením spoločenského uplatnenia a škodovou

udalosťou / nehodou musí existovať priama príčinná súvislosť.
24.Žalovanýzároveňnamietal,žezvýpovedeA.K.jenavyšezrejmé,žeprisvojomposudkunedokázala
oddeliť sťaženie spoločenského uplatnenia a nemajetkovú ujmu čo do uplatneného nároku, keďže
poukázala na skutočnosť, že psychický dopad do sféry žalobkyne mala aj strata dieťaťa, ku ktorej došlo
pri predmetnej škodovej udalosti. Podľa názoru žalovaného práve strata dieťaťa mala zásadný vplyv

na psychické problémy žalobkyne, tá však nemohla byť uplatnená inštitútom sťaženia spoločenského
uplatnenia, ale inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy. A. K. svojou výpoveďou znižovala vplyv straty
dieťaťa na sťaženie spoločenského uplatnenia, ale nevylúčila ho, a tak bolo nutné skúmať tento rozmer v
širšomrozsahu.ZvýpovedeA.K.jednoznačnevyplynulo,žestratadieťaťamalapodporný,percentuálne
menej vplyvný faktor na psychický stav žalobkyne. Súd prvej inštancie tak nekonal a uspokojil sa s

minimom informácii, napriek opakovaným námietkam žalovaného. A. K. tento faktor nevylúčila, a tak
bolo úlohou súdu to zohľadniť pri uplatnení nároku sťaženia spoločenského uplatnenia, a toto primerane
znížiť.
25. Pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, žalovaný mal za
to, že aj tento uplatnený nárok súd prvej inštancie nesprávne posúdil.

26. Pri odškodňovaní škody na zdraví sa vychádza zo základnej zásady poskytnutia spravodlivej
náhrady, teda aby sa poškodenému dostalo v rámci možností čo najúplnejšej adekvátnej náhrady.
Zmyslom a účelom predmetného ustanovenia je zabezpečiť poškodenému náhradu škody tak, aby
mu v plnej miere bola kompenzovaná ujma na zdraví. V rámci stanoveného limitu (50 %) to
umožňuje súdu prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu v snahe zachovať princíp proporcionality, t.

z. vzťah primeranosti medzi výškou odškodnenia a spôsobenou ujmou. Súd prvej inštancie postupoval
nesprávne, kedy opätovne posudzoval nároky samostatne, keď za sťaženie spoločenského uplatnenia
za fyzické zranenie priznal mimoriadne zvýšenie o 30 %, avšak v rovine psychickej aplikoval tento
mimoriadny inštitút v rozsahu 10 %. Takýto postup nie je možný a je v rozpore so zákonom, kedy súd
prvej inštancie jeden nárok, a to sťaženie spoločenského uplatnenia posudzoval samostatne a navyše

samostatne posudzoval aj mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Tento postup je v
priamom rozpore s poslaním inštitútu, kedy je zrejmé, že jedna škodová udalosť / nehoda môže mať
len jeden dopad do sféry života poškodeného, a tento rozsah, dopad nemožno diferencovať. Žalovaný
tak namietal postup súdu prvej inštancie, kedy posudzoval, rovnako ako základný nárok, ako aj každé
zvýšenie samostatne. Zároveň považoval zvýšenie o 30 % za v rozpore s praxou, kedy žalobkyňa

je mobilnou osobou, ktorá sa dokázala sama zúčastniť súdneho pojednávania. Súd prvej inštancie
tak nedokázal dostatočne posúdiť a zdôvodniť svoj postup, prečo priznal žalobkyni zvýšenie o 30 %.
Súčasnežalovanýrozporovalajzvýšenieo10%,ktorérovnakonedokázalsúdprvejinštancieodôvodniť,
resp. odôvodnil to tak, že odkázal na odôvodnenie fyzických obmedzení (odsek č. 36 napadnutého
rozsudku). Napriek takémuto odôvodneniu dospel k rozdielnym percentuálnym hodnotám. Súd prvej

inštancie ani podľa názoru žalovaného nerešpektoval stabilnú judikatúru a neskúmal dopad do života
žalobkyne v kontexte tohto mimoriadneho inštitútu. Zhrnúc túto námietku mal žalovaný za to, že sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobkyne je dostatočne pokryté základným nárokom, a nie je daný priestor
na aplikáciu mimoriadneho inštitútu.27. Zároveň žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s ním vznesenou
námietkou premlčania. Súd prvej inštancie nerešpektoval ustanovenia zákona, na ktoré poukázal
žalovaný, keď zdôrazňoval ustálené pravidlo legislatívne vnesené do ust. § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004

Z.z.Kustáleniuzdravotnéhostavužalobkynetakdošlodňa21.11.2012ažalobkyniničnebránilouplatniť
si nárok žalobou včas, k premlčaniu nároku tak došlo dňa 22.08.2016. V kontexte tohto žalovaný uviedol,
že predpokladom priznania mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, je včasné
uplatnenie a priznanie základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie oprel
neakceptovanie námietky premlčania o závery A. K., podľa ktorej došlo k ustáleniu zdravotného stavu

až koncom roka 2014. S týmto záverom sa žalovaný nestotožnil. Podľa neho bolo zrejmé, že žalobkyňa
mala aj v minulosti psychické problémy, a tak závery A. K. nedokázali jednoznačne preukázať ustálenie
zdravotné stavu žalobkyne. K ustáleniu / vyrovnaniu sa s nehodou v kontexte nemožnosti zmeny stavu
došlo tak podľa žalovaného rok po udalosti. Súd prvej inštancie nijako hlbšie tieto skutočnosti neskúmal,
čím prijal neudržateľné rozhodnutie.
28. Napokon mal žalovaný za to, že konanie malo i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné
odôvodnenie rozhodnutia. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie v odôvodnení nevysporiadal
s jeho argumentáciou a nesprávne právne vec posúdil a nedokázal aplikovať na konanie správne
právnepredpisy.Nedokázalposúdiťustáleniezdravotnéhostavuaargumentačnesakonfrontovaťsjeho
tvrdením, keď poukazoval na mimoriadnosť inštitútu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd

prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za
preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Odôvodnenie je teda podľa názoru žalovaného nepreskúmateľné. Pritom vada konania spočívajúca v
nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením
základného práva strany na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku

Slovenskejrepublikyokremzákonovajust.čl.46anasl.ÚstavySRaust.čl.6ods.1Dohovoruoochrane
ľudských práv a základných slobôd.
29. Po podaní odvolaní strán súd prvej inštancie dňa 09.06.2020 vyhlásil dopĺňací rozsudok, ktorým
doplnil rozsudok zo dňa 17.12.2019 o ďalší výrok, že žalobu vo zvyšnej časti zamieta. Dopĺňací rozsudok
odôvodniltým,žepriprvotnomvyhlasovanírozsudkuopomenulrozhodnúťozvyšnejčastižaloby,apreto

o tejto rozhodol dopĺňacím rozsudkom (§ 255 ods. 1 CSP).
30. Žalobkyňa podala proti dopĺňaciemu rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnila totožne ako odvolanie proti rozsudku zo dňa 17.12.2019. Zároveň navrhla, aby odvolací súd
dopĺňací rozsudok zmenil tak, že žalobe aj vo zvyšnej časti vyhovie a súčasne žalobkyni prizná tak nárok
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.
31. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu. Pokiaľ
ide o odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku o nároku na náhradu trov
konania, žalovaný považoval úvahy žalobkyne za nesprávne. Je síce pravdou, že konečná priznaná
náhrada závisí od úvahy súdu, jej rozsah však stanovila žalobkyňa v žalobe, a tak bola v zamietajúcej

časti neúspešná.
32.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniužalovanéhozopakovalačiastočnesvojuodvolaciuargumentáciu,
pričom v ďalšom uviedla, že otázka, či žalobkyňa mala alebo nemala náchylnosť k nezvládnutiu
stresovýchsituácií,nebolavôbecpredmetomdokazovania.Tátootázkajenavyšeprávneirelevantná.Vo
vzťahu k psychickým následkom dopravnej nehody vôbec nie je podstatné, či žalobkyňa bola silnejšou

či slabšou povahou, keďže to samo o sebe nepredstavuje následok dopravnej nehody. Podstatným
je len samotný následok psychickej poruchy žalobkyne, ktorá sa u nej po dopravnej nehode vyvinula.
Z nijakého zákonného ustanovenia nevyplýva, aby na výšku náhrady škody na zdraví mala mať
vplyv nejaká bližšie nekonkretizovaná náchylnosť k nezvládnutiu situácie. V zmysle ust. § 10 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z. sa môže prihliadať len na predchádzajúce vrodené alebo získané zmeny

zdravotného stavu, ktoré však v čase poškodenia zdravia už existujú. Akási náchylnosť jednak sama
o sebe nepredstavuje zmenu zdravotného stavu v zmysle akejsi poruchy zdravia a nebola navyše v
konaní ani preukázaná, ani nebola predmetom dokazovania. Posudzujúci lekár A. K. jasne uviedla, že
v čase dopravnej nehody žalobkyňa nebola liečená a netrpela žiadnou duševnou poruchou. Žalovaný
na preukázanie opaku nevyvinul žiadnu dôkaznú iniciatívu. Keďže nešlo o otázku právnu, ale o otázku

skutkovú a odbornú, nemohol urobiť záver o takejto skutkovej otázke súd prvej inštancie len na
základe vlastnej úvahy. Takúto skutkovú otázku mohol riešiť súd prvej inštancie len na základe určitého
odborného podkladu či záveru, ktorým bol v tomto prípade lekársky posudok A. K., jej lekárska správa
a následne jej výpoveď na pojednávaní. Súčasne úlohou A. K., ako medicínsky odborne spôsobilejosoby, nebolo odlíšenie sťaženia spoločenského uplatnenia od nemajetkovej ujmy. Tieto inštitúty patria
do oblasti práva a sú predmetom právneho posúdenia, nie predmetom posúdenia odborného. Preto
A. K. nemohla kvalifikovane oddeliť sťaženie spoločenského uplatnenia a nemajetkovú ujmu čo do

uplatnen6ho nároku a ani jej to zjavne neprináležalo. Navyše podľa názoru žalobkyne posudzujúca
lekárka sa v rámci svojej výpovede vyjadrila, že v ňou vykonanom bodovom hodnotení sťaženia
spoločenského uplatnenia nebolo prihliadané na vitálny smútok po strate syna a tak tento nebol ani
predmetom priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okrem už uvedeného žalobkyňa
nepovažovala prísne oddelenie vitálneho smútku po strate syna pri dopravnej nehode a poruchy nálad

u žalobkyne po jej ťažkých zraneniach pri dopravnej nehode za podstatné, a to vzhľadom na to,
aká položka bola v bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia hodnotená a na základe
akých skutkových tvrdení sa domáhala náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Jej psychické
následky boli hodnotené položkou č. 255, ktorá má podľa prílohy č. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.
názov „vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých
psychologických činiteľov a tiesnivých situácií“. Teda z názvu tejto položky a zo skutočnosti, že táto bola

v jej prípade hodnotená je zrejmé, že na ňu priamo pri dopravnej nehode a v jej dôsledku nepriaznivo
pôsobili psychologické činitele resp. tiesnivé situácie, ktoré následne viedli ku vzniku psychických
porúch. Tieto nepriaznivé psychologické činitele mohli mať rôznu povahu a mohli byť rôzneho druhu,
vrátane strachu o svoj život, strachu o život syna, strachu z následkov dopravnej nehody, nepohody a
psychického strádania počas liečby a pod. Teda aj smrť syna možno subsumovať pod pojem nepriaznivé

psychologické činitele či tiesnivé situácie, ktoré na ňu pôsobili priamo pri dopravnej nehode a priamo
v jej dôsledku a následne vyvolali vznik psychických porúch. V spore sa domáhala náhrady škody
na zdraví, teda pokiaľ ide o psychickú stránku, o náhradu škody na jej psychickom zdraví vyvolanej
práve pôsobením týchto nepriaznivých psychologických činiteľov. Ani v rámci svojich skutkových tvrdení
nepoukazovala na to, že žiada náhradu z dôvodu zásahu do je súkromného či rodinného života, ktorá

jej bola spôsobená stratou syna a pretrhnutím či zničením sociálnych väzieb rôzneho druhu s jej synom
ako blízkou osobou. Ak spomenula smrť syna, tak len v rámci toho, že aj táto skutočnosť bola súčasťou
jej traumatického zážitku pri dopravnej nehode a že na ňu pôsobil spolu s ostatnými nepriaznivými
psychologickými činiteľmi. Aj na základe toho súd prvej inštancie posudzoval len náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktorú požadovala a nie náhradu nemajetkovej ujmy za stratu syna ako

blízkej osoby. K námietke žalovaného na nepriznanie akéhokoľvek zvýšenia náhrady podľa ust. § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. s poukazom na to, že je mobilnou osobou, žalobkyňa uviedla, že
táto námietka je mimoriadne všeobecného charakteru a okrem spomenutej mobility žalovaný neuviedol
konkrétne námietky či dôvody, prečo by mal byť postup súdu prvej inštancie nesprávny. Nemožno
však výlučne mobilitu postaviť ako dôvod, ktorý vylučuje postup podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č.

437/2004 Z. z. V tomto kontexte žalobkyňa poukázala opätovne na následky, ktoré opísala už vo svojom
odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňa považovala za nedôvodnú námietku premlčania
opätovne vznesenú žalobcom v jeho odvolaní s tým, že posúdenie otázky, kedy je možné považovať
zdravotný stav poškodeného za ustálený z hľadiska jednotlivých nárokov na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia je závislé na posúdení lekára. Keďže sa posudzujúca lekárka vyjadrila, že

jej zdravotný stav bol ustálený koncom roku 2014, jej nárok nebol premlčaný. Napokon žalobkyňa
uviedla, že odvolanie žalovaného v časti namietajúcej nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku
je nekonkrétne. Naopak žalobkyňa mala za to, že v žalovaným napadnutej časti je rozhodnutie súdu
prvej inštancie riadne odôvodnené a preskúmateľné.
33. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu zásadne zopakovala argumentáciu

uvedenú už v jej predchádzajúcich podaniach v rámci odvolacieho konania.
34. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobkyne k jeho dovolaniu a zároveň v odvolacej duplike k odvolaniu
žalobkyne tak isto v podstatnom rozsahu zopakoval svoju predošlú argumentáciu v odvolacom konaní.
Pre prípadné priznanie náhrady považoval za relevantné výlučne len psychické problémy, ktoré vznikli
v dôsledku predmetnej nehody. Právnu argumentáciu žalobkyne ohľadom zvýšenia náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia v rozsahu 50 % považoval žalovaný za nelogickú a v rozpore s právnym
poriadkom, keď táto nezohľadňuje závažnosť intenzity zásahu do jej zdravia.
35. Žalobkyňa v odvolacej duplike k odvolaniu žalovaného opätovne len zopakovala svoju predošlú
argumentáciu.
36. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku

súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie čo do výroku o zamietnutí
žaloby vo zvyšnej časti a výrokov II. a IV. o nároku na náhradu trov konania a odvolanie žalovaného
proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výrokov I. až IV. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP) ako stranami v neprospech ktorých bolo rozhodnuté; žalobkyňou, keďže súd prvej inštancie jejžalobe čiastočne nevyhovel a nepriznal jej proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu a žalovaným, keďže súd prvej inštancie žalobe proti nemu čiastočne vyhovel a priznal voči
nemu žalobkyni a Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti

rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s
§ 257 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, t. j. v celom rozsahu, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods.
1 a § 219 ods. 3 CSP, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného, rozsudok súdu prvej inštancie

v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorou bola žalovanému uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 16.348,80 eur spolu
s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 16.348,80 eur od 05.02.2013 do zaplatenia a úrokmi
zomeškaniavsume1.3245,25eur,atodotrochdníododňaprávoplatnostirozsudkuavčastivýrokuIII.,
ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia
sumu 27.550,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 27.550,- eur od 18.05.2016 do

zaplatenia, a to do troch dní po právoplatnosti rozsudku, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil a ďalej konštatujúc čiastočnú dôvodnosť odvolania žalobkyne a odvolania žalovaného, rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorou bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
sumu 10.092,24 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v časti výroku II., ktorou bola

žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
sumu 2.775,- eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku, ktorým bola žaloba
vo zvyšku zamietnutá, v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 12.238,16 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň žalobu žalobkyne
vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 18.357,24 eur zamietol. Napokon odvolací súd v zmysle ust. § 396

ods. 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho
konania.
37. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s napadnutým dopĺňacím rozsudkom
súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 16.348,80 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške

8,75 % zo sumy 16.348,80 eur od 05.02.2013 do zaplatenia a úrokmi z omeškania v sume 1.3245,25
eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v časti výroku III., ktorou bola žalovanému
uloženápovinnosťzaplatiťžalobkyniztitulusťaženiaspoločenskéhouplatneniasumu27.550,-eurspolu
s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 27.550,- eur od 18.05.2016 do zaplatenia, a to do troch
dní po právoplatnosti rozsudku, odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré

boli vo veci vznesené a stotožnil sa s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie v tejto časti založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne
a o tejto časti žaloby vecne správne rozhodol.
38. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu

prvej inštancie.
39. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP
viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Vady týkajúce sa podmienok konania odvolací súd však nezistil.
40. Odvolací súd považoval ďalej za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobkyne
a žalovaného formulované v ich opravných prostriedkoch, pričom sa tak v zmysle princípu neúplnej
apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.

41. Primárne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podľa ust. § 4 ods. 1 veta pred bodkočiarkou
zákona č. 437/2004 Z. z. sa náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje jednorazovo.
Tejto jednorazovej koncepcii odškodnenia po tom zodpovedá aj nadväzujúca úprava pre prípad, ak
sa poškodenému už poskytla náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia a vzniklo také zhoršenienásledkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení následkov nepredpokladal. Pre takýto prípad
potom ust. § 4 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. stanovuje, že poškodený má nárok na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške ustanovenej v ust. § 10 ods. 7. Podľa tohto ustanovenia

pri hodnotení následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia
nepredpokladal, hodnotenie sa vykoná novým lekárskym posudkom; v lekárskom posudku sa z
bodového hodnotenia, ktoré zodpovedá zdravotnému stavu poškodeného po zhoršení následkov,
odpočíta bodové hodnotenie určené pôvodne vydaným lekárskym posudkom. Z doposiaľ uvedeného je
potom potrebné vyvodiť, že v danom prípade nebolo namieste, aby súd prvej inštancie o uplatnenom

nároku žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodoval parciálne dvoma
samostatnými výrokmi len v dôsledku toho, že žalobkyňa si náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia uplatnila najskôr žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 13.03.2013 (konanie vedené
pod spis. zn. 8C/86/2013), a to v rozsahu náhrady za poškodenia na zdraví podľa položiek č. 304c, 305,
351a a 396a prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z. po zvýšení podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č.
437/2004 Z. z., t. j. v rozsahu 2.140 bodov, a teda v sume 33.640,80 eur a následne žalobou podanou na

súde prvej inštancie dňa 22.08.2016 (konanie vedené pôvodne pod spis. zn. 25C/196/2016, neskôr obe
veci spojené na spoločné konanie uznesením č. k. 8C/86/2013-201 zo dňa 08.11.2018), a to v rozsahu
náhrady za poškodenia na zdraví podľa položky č. 255 prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z.
po zvýšení podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., t. j. v rozsahu 1.560 bodov, a teda v sume
27.550,- eur. Rovnako uvedenému postupu súdu prvej inštancie, ako to aj namietal v odvolaní žalovaný,

nezodpovedá ani odsek č. 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol,
že v posudzovanom prípade nie je možné oddeliť nároky žalobkyne z titulu sťaženia spoločenského
uplatnenia, vyplývajúce z fyzických a psychických obmedzení, pričom ujmy a následky v psychickej
a fyzickej oblasti u žalobkyne je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Vychádzajúc z už
uvedeného charakteru náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako jednorazového nároku

nebolo potom ani na mieste, aby súd prvej inštancie (čo namietali vo svojich odvolaniach obe strany
sporu) posudzoval otázku mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5
ods. 5 zákona č. 437/2005 Z. z. zvlášť u poškodení na zdraví podľa položiek č. 304c, 305, 351a a
396a prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z. a zvlášť u poškodení na zdraví podľa položky č.
255 prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z. Ak už prvotné následky (za ktoré si uplatňovala

žalobkyňa nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia) podľa názoru súdu
prvej inštancie umožňovali priznať mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu
30 %, nemohla byť za ďalšie následky náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia mimoriadne
zvýšená len o 10 %. Ďalšie následky mohli v spojení s pôvodnými následkami odôvodňovať len vyššie
percentuálne zvýšenie mimoriadnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to vo vzťahu ku

všetkým následkom (rozumej tým počítajúc percentuálne vyjadrenie mimoriadnej náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia z celkového počtu bodov, ktorým sa sťaženie spoločenského uplatnenia
ohodnotilo, v danom prípade z 3.700 bodov). V uvedenom rozsahu tak odvolací súd považoval dotknuté
námietky tak žalujúcej, ako aj žalovanej strany za dôvodné. Vo vzťahu k napadnutým rozsudkom
uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

v sume 16.348,80 eur (časť výroku I. napadnutého rozsudku) a v sume 27.550,- eur (časť výroku III.
napadnutého rozsudku) však tieto námietky (aj keď dôvodne vznesené) nepovažoval odvolací súd za
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, keďže pre vykonateľnosť napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v tejto jeho dotknutej časti nie je podstatné, či žalovanému bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni zvlášť sumu 16.348,80 eur a zvlášť sumu 27.550,- eur ako časti jednorazového

nároku žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, alebo či bola žalovanému uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni súčet uvedených súm, t. j. sumu 43.898,80 eur.
42. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil informáciu, že
žalobkyňa mala psychické problémy ešte pred predmetnou dopravnou nehodou (v dôsledku ktorej
utrpela poškodenia na zdraví, na podklade ktorých si uplatňoval žalované nároky), keď sama uviedla,

že v roku 2008 bola týždeň hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v Bratislave, dva roky predtým
mala po rozvode manželstva depresie, túto odvolací súd považoval za neopodstatnenú. Žalovaný
z uvedených skutočností vyvodzoval záver, že súd prvej inštancie tak mal pri svojom rozhodovaní
zohľadniť náchylnosť žalobkyne k nezvládaniu stresových situácií, pričom nedokázal presvedčivo
odôvodniť rozsah psychických problémov vzniknutých v dôsledku predmetnej dopravnej nehody

a rozsah, ktorými žalobkyňa trpela už v minulosti. Pri posúdení týchto námietok vychádzal súd prvej
inštanciezvýsluchu(vyjadrenia)odbornespôsobilejosobyA.J.K.(nešloosúdomustanovenéhoznalca,
ako uviedol žalovaný v odvolaní, ale o lekára, ktorý podal lekársky posudok podľa § 7 a 8 zákona
č. 347/2004 Z. z., a teda nie znalecký posudok), ktorá na pojednávaní dňa 06.06.2019 v súvislostis psychickými problémami žalobkyne pred dopravnou nehodou uviedla, že súčasťou ňou vykonaného
vyšetrenia žalobkyne bolo oboznámenie sa s rodinnou anamnézou, jej zdravotným stavom predtým,
než došlo k dopravnej nehode, samozrejme aj s tým, čo nasledovalo po samotnej dopravnej nehode.

Žalobkyňa jej hovorila, že bola v minulosti po rozchode, mala nejaké depresie, tak bola v tom čase
psychiatricky intervenovaná. Potom bol na niekoľko rokov pokoj, následne v roku 2008 sa jej narodil
syn. Po pôrode mala popôrodnú depresiu, kvôli ktorej bola aj krátko hospitalizovaná, týždeň na
psychiatrickomoddeleníapotomsastabilizovalaapreliečilosato.Čižepraktickyodtohoobdobianebola
psychiatricky sledovaná. Z uvedeného je zrejmé, že A. J. K. pri hodnotení sťaženia spoločenského

uplatneniažalobkyne(lekárskyposudokzodňa02.02.2016)malatietoinformácieapreúčelyhodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou ich
vyhodnotila tak, ako to uviedla aj v lekárskom posudku, v zmysle ktorého považovala žalobkyňu pred
dopravnou nehodou za psychicky zdravú. Na podklade uvedeného mal odvolací súd za to, že v konaní
nebolopreukázané,žežalobkyňatrpelabezprostrednepredúrazomakýmkoľvekpsychickýmochorením
a ani to, že by žalovaným tvrdená náchylnosť žalobkyne k nezvládaniu stresových situácií sama o sebe

mohla mať za následok, resp. bola jedným z faktorov vzniku vážnej duševnej poruchy, ktorá bola
diagnostikovaná posudzujúcou lekárkou u žalobkyne jednoznačne v súvislosti s predmetnou škodovou
udalosťou.
43. Žalovaný v ďalšom namietal, že v danom prípade pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia
žalobkyne neboli oddelené sťaženie spoločenského uplatnenia a nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa

utrpela, a to vzhľadom na psychický dopad straty dieťaťa, ku ktorému došlo pri predmetnej škodovej
udalosti, do sféry žalobkyne. Podľa názoru žalovaného práve strata dieťaťa mala zásadný vplyv na
psychické problémy žalobkyne, pričom strata dieťaťa by mohla byť u žalobkyne sanovaná náhradou
nemajetkovej ujmy, a nie titulom sťaženia spoločenského uplatnenia. Samotná A. J. K., ako posudzujúci
lekár, nevylúčila vplyv straty dieťaťa na sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom súd prvej inštancie

nijakým spôsobom tento vplyv pri svojom rozhodovaní nezohľadnil a primerane neznížil priznanú
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. K tejto námietke odvolací súd (zhodne so žalobkyňou)
poukazuje na to, že u žalobkyne bolo hodnotené poškodenie zdravia podľa položky č. 255 prílohy č.
1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z., a to „vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných
zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným

psychiatrickým pracoviskom)“. Ak teda aj na poškodenie zdravia žalobkyne (vznik vážnej duševnej
poruchy) mala (mohla mať) v nejakej miere vplyv smrť dieťaťa nesporne v príčinnej súvislosti
so zraneniami utrpenými pri predmetnej dopravnej nehode, išlo nepochybne o pôsobenie či už
otrasného zážitku alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií vyvolaných
bezprostredne v súvislosti s protiprávnym konaním škodcu – vodiča motorového vozidla, ktorého

prevádzkou bola spôsobená škoda na zdraví žalobkyne. V tejto súvislosti si odvolací súd dovolí
poukázať na právny názor vyslovený Najvyšším súdom ČR v rozsudku spis. zn. 25Cdo/3305/2011
zo dňa 23.08.2012 (s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje), že predmetná položka (rozumej tým
položka č. 255 prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z.) predovšetkým neobmedzuje pôvod vážnych
duševných porúch iba na pôsobenie otrasných zážitkov, ale zahŕňa aj pôsobenie iných nepriaznivých

psychologických činiteľov a tiesnivých situácií. Účelom citovanej položky je odškodniť trvalé následky
poškodenia zdravia v oblasti psychickej. Nepriaznivé psychologické činitele vyvolané poškodením
zdravia nepochybne na osobu poškodenú a spôsob jej života nepôsobia iba v okamihu úrazového
deja, ale aj následne. K vážnej duševnej poruche vzniknutej pôsobením otrasných zážitkov alebo iných
nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií môže dôjsť aj inak ako otrasným zážitkom

prežitým priamo pri úrazovom deji, a to pôsobením aj iných faktorov, typicky dlhodobou hospitalizáciou,
invaliditou, vytrhnutím zo známeho prostredia a zažitých stereotypov, popretrhaním sociálnych väzieb,
existenčnou neistotou, nepriaznivým zdravotným stavom a jeho neistou prognózou do budúcnosti a
radom ďalších. Ak majú tieto psychické následky bezprostrednú súvislosť s poškodením fyzického
zdravia, nie je dôvod, aby neboli odškodnené aj v prípade, že poškodený (napr. z dôvodu šoku či

bezvedomia) vlastný priebeh nehody nevnímal, poprípade si naň nepamätá. Zistenie, či poškodený trpí
špecifikovanou duševnou poruchou, závisí predovšetkým od posúdenia lekára – špecialistu v odbore
psychiatrie. V uvedenom kontexte odvolací súd poukazuje na to, že ten istý skutkový dej môže
v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných

právach (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014). Žalobkyňa
si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do jej súkromia či rodinného života (§ 11
a § 13 OZ) nesporne skutkovo neuplatnila. V nadväznosti na doposiaľ uvedené považoval odvolací súd
dotknutú námietku žalovaného opätovne za neopodstatnenú.44. V súvislosti s námietkami žalovaného uvedenými v predchádzajúcich dvoch odsekoch považuje
za potrebné odvolací súd uviesť, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na
základe lekárskeho posudku (§ 4 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z.), pričom v zmysle ust. § 7 ods. 6

v spojení s ods. 3 a 4 zákona č. 437/2004 Z. z. ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení
sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu poškodený alebo fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá za poškodenie na zdraví zodpovedá, alebo poskytovateľ náhrady požiadať
o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu [8) zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov]. Procesný súd však nemôže len na podklade námietok strany
sporu vykonať hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, resp. vychádzať z iného hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, ako bolo vykonané v zmysle ust. § 4 ods. 2 v spojení s ust. §
7 a § 8 zákona č. 437/2004 Z. z. posudzujúcim lekárom v lekárskom posudku. Samotný žalovaný
nenavrhol žiadny dôkaz (resp. dôkazný návrh) smerujúci k spochybneniu správnosti hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia posudzujúcim lekárom A. J. K. (odvolací súd poukazuje na to,

že hoci aj pôvodne žalovaný navrhol znalecké dokazovanie, na tomto návrhu však napokon netrval
a nevykonanie znaleckého dokazovania ani neuviedol v podanom odvolaní ako odvolací dôvod).
45. K námietke premlčania produkovanej opakovane žalovaným aj v podanom odvolaní považuje
odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, leží na tej
strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ako už

uviedolsúdprvejinštancie,podľavyjadreniaposudzujúceholekáraA.J.K.došlokustáleniuzdravotného
stavu žalobkyne pre účely hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pokiaľ ide o poškodenie na
zdraví uvedené v položke č. 255 prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z., koncom roku 2014.
Žalovaný zásadne založil svoju námietku premlčania na znení ust. § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z.,
v zmysle ktorého lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať

za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od
poškodenia na zdraví. Aplikujúc toto ustanovenie v časti vety za bodkočiarkou, žalovaný tvrdil, že
zdravotný stav žalobkyne bolo potrebné považovať za ustálený ku dňu 21.11.2012 (teda presne rok
po predmetnej dopravnej nehode). Táto argumentácia žalovaného však nezohľadňuje dané zákonné
ustanovenie v celom jeho znení, keďže zákonodarca v tomto ustanovení použil termín „spravidla“, čo

nemožno vykladať, ako to urobil žalovaný, ako bezvýhradne po uplynutí jedného roka od poškodenia
na zdraví. Navyše v spojení so znením ustanovenia pred bodkočiarkou je potrebné toto ustanovenie
vykladať tak, že ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, zdravotný stav možno ustáliť spravidla
najskôr až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. Tomuto zodpovedá aj už zmienené ust. §
4 ods. 4 v spojení s ust. § 10 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré predpokladá, že niektoré následky

poškodenia zdravia sa môžu objaviť aj neskôr, resp. sa môžu zhoršiť, hoc sa to pri pôvodnom hodnotení
sťaženia spoločenského uplatnenia (vykonaného v zmysle ust. § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. až
po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví) nepredpokladalo. Keďže lekársky posudok môže
vydať posudzujúci lekár, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, otázku
ustálenia zdravotného stavu môže (musí) posúdiť posudzujúci lekár. Žalovaného tak v spore zaťažovalo

dôkazné bremeno preukázať skorší čas ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, avšak žalovaný toto
dôkazné bremeno neuniesol, keď v tomto smere napokon neprodukoval žiaden dôkaz. Odvolací súd
zároveň opätovne poukazuje na to, že hoci žalovaný pôvodne navrhoval znalecké dokazovanie, na
tomto návrhu však napokon netrval a nevykonanie znaleckého dokazovania súdom prvej inštancie
ani v podanom odvolaní ako odvolací dôvod neuviedol. Vychádzajúc z uvedeného potom považoval

odvolací súd námietku premlčania opätovne vznesenú žalovaným v odvolaní za nedôvodnú a právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie v tejto otázke za správne.
46. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že vo vzťahu k časti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorou bola
žalobkyni priznaná časť nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 16.348,80
eur (náhrada za poškodenia na zdraví podľa položiek č. 304c, 305, 351a

a 396a prílohy č. 1 časti II. zákona č. 437/2004 Z. z. po zvýšení podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004
Z. z.), ako aj k časti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorou bol žalobkyni priznaný nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 16.348,80 eur od 05.02.2013 do zaplatenia a úrokov
z omeškania v sume 1.3245,25 eur a napokon k časti výroku III. napadnutého rozsudku, ktorou bol
žalobkyni priznaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 27.550,- eur od

18.05.2016 do zaplatenia, žalovaný vo svojom opravnom prostriedku nekonkretizoval žiadne odvolacie
dôvody, na podklade ktorých napádal správnosť rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedených častiach.
47. Ak aj žalovaný nekonkrétne namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia celého
napadnutého rozsudku a naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolacísúd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného

súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003).
Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP, hoci odvolací súd nepovažoval niektoré jeho závery (ako je uvedené v odôvodnení tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu) za vecne správne. Táto skutočnosť však nezakladá či už odvolací dôvod
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP alebo podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Odvolací súd zároveň
opätovne zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie

tvoria jednotu, a preto je možné v odvolacom konaní a v rozhodnutí odvolacieho súdu odstrániť určité
nedostatky v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie.
48. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorou
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu

16.348,80 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 16.348,80 eur od 05.02.2013
do zaplatenia a úrokmi z omeškania v sume 1.3245,25 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a v časti výroku III., ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 27.550,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 %
zo sumy 27.550,- eur od 18.05.2016 do zaplatenia, a to do troch dní po právoplatnosti rozsudku, ako

vecne správny potvrdil.
49. Pokiaľ ide o časť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorou bolo rozhodnuté
o uplatnenom nároku žalobkyne na mimoriadne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia
(časť výroku I., ktorou bol žalobkyni priznaný nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia v sume 10.092,24 eur, časť výroku III., ktorou bol žalobkyni priznaný nárok na zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 2.775,- eur a výrok, ktorým bola žaloba
žalobkyne vo zvyšku zamietnutá), odvolací súd už vyššie uviedol, že považoval za dôvodné námietky
oboch strán sporu, pokiaľ išlo o separátny spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie o mimoriadnom
odškodnení somatických zdravotných následkov (v rozsahu 30 %) a o mimoriadnom odškodnení
psychických zdravotných následkov (v rozsahu 10 %.).

50. V ďalšom vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z. z. patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym
normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu.
Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej
normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia

posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa“ a - v prípade kladného záveru - rozhodol tiež
o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané. Úvaha súdu v zmysle
uvedeného ustanovenia nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo
stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré
treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť
diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti
každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho individuálnych
potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach života, ako aj
odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného sa nevyhnutne

musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady. Už vyhláška ministerstiev
zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzala z toho,
že sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie zdravia má preukázateľne
nepriaznivé dôsledky jednak pre život (životné úkony poškodeného a uspokojovanie jeho životných

potrieb), jednak pre uplatnenie v spoločnosti (uspokojovanie jeho spoločenských potrieb alebo pre
plnenie jeho spoločenských úloh); stanovila, že odškodnenie musí byť primerané povahe následkov
a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného tak v
živote, ako aj v spoločnosti (viď § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Podobne zákon č. 437/2004 Z.z. stanovuje, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe následkov
pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na
plnenie jeho spoločenských úloh a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené

možnosti poškodeného uplatniť sa v živote v spoločnosti (viď § 2 ods. 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004
Z. z.). Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje
jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony,
postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa
v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť

vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších
sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry,
športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná
jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V
prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok,

v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich
jednota. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne
závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad
v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na
minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za

sťaženiespoločenskéhouplatneniaažvhornejhranicistanovenéholimitu(§5ods.5zákonač.437/2004
Z. z.). Takéto zvýšenie je vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v
ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií
sú bezmála alebo celkom zmarené. Súčasná právna úprava za relevantnú okolnosť z hľadiska určenia
výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Zohľadnenie veku

poškodeného predpokladá ust. § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z. z. To isté hľadisko treba mať
bezpochyby na zreteli tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.
z. Invalidita - hľadisko priamo v tomto ustanovení uvádzané - skutočne nevyjadruje stupeň angažovania
sa poškodeného v spoločnosti pred poškodením jeho zdravia. To však ešte samo o sebe neznamená,
že aj ďalšie (v zákone síce výslovne neuvedené, avšak v praxi súdov považované za relevantné)

hľadiská musia byť tiež bez vzťahu k tomu, aké bolo predchádzajúce uplatnenie poškodeného v
spoločenskej sfére. Na druhej strane ale nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu (50 %) nebude v prevažnej miere
odôvodnené individuálnymi (najmä medicínskymi) zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v
oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných, biologických potrieb), ale

skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitne vysokej (až mimoriadnej) miere predchádzajúceho
uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej
alebo politickej. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z. sa teda neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho
uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je

opodstatnené aj v prípadoch ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným
dokazovaním. V praxi všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak
nemusia odzrkadľovať mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou udalosťou
(k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/209/2017 zo dňa 21.06.2018).
51. Ako zistil súd prvej inštancie (odseky č. 25 až 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku) žalobkyňa

mala v čase dopravnej nehody, v dôsledku ktorej má fyzické a psychické obmedzenia, len 34 rokov. U
žalobkyne došlo v dôsledku úrazu k zmene jej života. Obmedzenia v podobe zhoršenia jej fyzického a
psychického stavu zhoršujú kvalitu jej života a spôsobili obmedzenia vo výkone činností, ktoré žalobkyňa
predtým bežne vykonávala. Pred úrazom bola aktívnym členom rodiny, mala vlastnú rodinu, pracovala,
venovala sa záľubám. Vplyvom následkov utrpených zranení je obmedzená vo svojich možnostiach, a to

vo voľbe povolania, trávenia voľného času, v spôsoboch uplatnenia v rodinnom živote a v možnostiach
uplatniť sa v športovej činnosti. Žalobkyňa nie je v dôsledku zranení schopná uplatniť sa v pôvodnom
povolaní, nie je schopná viesť motorové vozidlo, vykonávať povolanie pri dlhšom sedení, dvíhať ťažšie
predmety, venovať sa jej predtým obľúbeným činnostiam – bicyklovanie, turistika. U žalobkyne došlo k
podstatnej zmene života súkromného, ako aj pracovného, k rozpadu manželstva, vzťahov, k sociálnej

fóbii. I napriek psychickým a fyzickým obmedzeniam je žalobkyňa schopná samostatne sa o seba
postarať a nie je v bežnej starostlivosti odkázaná na iné osoby, je schopná samostatne sa pohybovať.
52. Uvedené skutočnosti (tak z hľadiska vyššie spomenutého hodnotenia stránok spoločných pre
každého, ako aj individuálnych stránok) aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyni bola priznanátrvalá invalidita s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní
so zdravou fyzickou osobou, aj podľa odvolacieho súdu nasvedčujú tomu, že v prípade žalobkyne
sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.). Odvolací súd sa

však zároveň plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nejde o taký prípad
okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia na maximálne prípustnej hornej hranici rozpätia (teda 50 %). Ako už bolo
uvedené, takéto zvýšenie je vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v
ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií

sú bezmála alebo celkom zmarené. O takýto prípad v posudzovanej veci nepochybne nešlo.
53. Úvahu súdu prvej inštancie, že v danom prípade z pohľadu somatických poškodení zdravia
žalobkyne je primerané priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia
v rozsahu 30 % a z pohľadu psychického poškodenia zdravia žalobkyne je primerané priznanie
mimoriadneho zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 10 %, nepovažoval
odvolací súd za správnu. Ako už bolo uvedené vyššie, stotožniac sa s odvolacími námietkami strán,

nemožno do seba odtrhnúť somatické a psychické poškodenia zdravia žalobkyne a zvlášť priznávať vo
vzťahu ku každému z nich mimoriadnu náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. zvlášť. Odvolací súd po komplexnom posúdení všetkých poškodení
zdravia a ich následkov v spoločenskom uplatnení žalobkyne dospel k záveru, že v posudzovanom
prípade je primerané priznať žalobkyni zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa

ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v rozsahu 20 %. Pri úvahe o primeranosti tohto rozsahu odvolací
súd vychádzal z toho, že žalobkyňa utrpela poškodenie zdravia pomerne v mladom produktívnom
veku 34 rokov, je trvalo obmedzená v niektorých bežných pohybových činnostiach (nie je schopná
dlhšej a namáhavejšej chôdze, nie je schopná činností v pokľaku, obmedzená v činnostiach v sede, pri
prenášaní a zdvíhaní bremien), má duševnú poruchu (dystýmia – trvalá porucha nálady), ktorá ju tak

trvalo obmedzuje zásadne vo všetkých sférach spoločenského uplatnenia, nie je schopná vykonávať
pôvodné zamestnanie, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je u nej viac
ako 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, čo ju takmer plne vylučuje z pracovného života,
nemôže sa venovať pôvodným záujmovým činnostiam. Odvolací súd pri svojej úvahe nepovažoval za
primerané priznanie mimoriadneho odškodnenia vo väčšom rozsahu, a to vychádzajúc z názoru, že

vyšší rozsah odškodnenia prináleží prípadom, kedy je fyzická osoba výraznejšie obmedzená v pohybe
(napr. je odkázaná na používanie invalidného vozíka, prípadne je iba ležiaca bez možnosti akéhokoľvek
pohybu), v bežných samoobslužných činnostiach (je výraznejšie odkázaná na pomoc inej osoby, alebo
je plne odkázaná v základných životných úkonoch na pomoc inej osoby) a pod. U žalobkyne sa však
o takýto prípad nejedná. Rovnako sa u žalobkyne nejedná o osobou s vysokou (až mimoriadnou) mierou

predchádzajúceho uplatnenia sa a nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej
alebo politickej.
54. Za zjavne nesprávnu považoval odvolací súd argumentáciu žalobkyne, že spôsob zvyšovania
náhrady za sťaženie spolodensk6ho uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. na základe
percentuálnych bodov z odškodnenia stanoveného na základe bodového hodnotenia zabezpečuje, že

aj zvýšenie odškodnenia v maximálnej možnej miere o 50 % je primeraným bez ohľadu na vyššiu
či menšiu závažnosť prípadu, keďže medzi každou základnou náhradou a jej zvýšením hoci aj o
50 % je vždy zachovaná a zabezpečená priama úmernosť (teda pri najzávažnejších prípadoch je
samozrejme základná náhrada na základe bodového hodnotenia vyššia, čím je následne vyššia aj časť
zodpovedajúcapodielujejzvýšeniao50%).Výkladust.§5ods.5zákonač.437/2004Z.z.prezentovaný

žalobkyňou nezodpovedá charakteru nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského
uplatnenia. V zmysle ust.
§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. je sťaženie spoločenského uplatnenia stav v súvislosti
s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,
na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh.

Nárok podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. na mimoriadne zvýšenie náhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia je naviazaný na prípady hodné osobitného zreteľa, teda ide o prípady
mimoriadne nepriaznivých následkov. Prípady hodné osobitného zreteľa však môžu byť rôznej miery
závažnosti, a preto zákon umožňuje túto mieru zohľadniť vo zvýšení „základnej“ náhrady najviac (až)
o 50 %. Ako už bolo uvedené, zvýšenie o 50 % je tak vyhradené tým najzávažnejším prípadom.

Uvedenému zodpovedá aj rozhodovacia prax súdov (napr. už zmienený rozsudok Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 3Cdo/209/2017 zo dňa 21.06.2018). Výklad prezentovaný žalobkyňou by tak zodpovedal
takému zneniu ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., podľa ktorého by súd náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia mal zvýšiť v každom prípade hodného osobitného zreteľa o 50 %, pričomdiferenciácia závažnosti prípadov hodných osobitného zreteľa by bola vyjadrená len v základnom
hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia a od tohto odvíjajúcej sa peňažnej náhrady.
55. V nadväznosti na doposiaľ uvedené, konštatujúc čiastočnú dôvodnosť odvolaní oboch strán sporu,

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej
inštancie v časti výroku I., ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 10.092,24 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, v časti výroku II., ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.775,- eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku, ako aj vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, v zmysle ust. § 388 CSP zmenil
tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 12.238,16 eur [ako zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 347/2004 Z. z. v rozsahu 20
% z celkovej základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, t. j. zo sumy 61.190,80 eur
(33.640,80eur+27.550,-eur)]dotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudkuazároveňžalobužalobkyne
vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 18.357,24 eur zamietol.

56. Odvolací súd zároveň v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie, a to s použitím ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.
57. V súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie odvolací
súd poukazuje na to, že CSP neobsahuje ustanovenie, ktoré by bolo obdobou niekdajšieho ust. § 142
ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), ktoré sa uplatňovalo ako

lex specialis vo vzťahu k ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová
právna úprava (rozumej tým CSP) už neupravuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3
O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala
strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v ust. § 255 ods. 2 CSP (pomer
úspechu). Nepatrný neúspech CSP aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane

neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výškaplneniazávisíodúvahysúdu(sudcovsképrávo)aleboodznaleckéhoposudku.Vtýchtoprípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo

na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma, čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540

s, str. 926 a 927).
58. Vychádzajúc z uvedeného, keďže žalobkyni boli priznané čo do ich základu všetky žalované nároky
(tak nárok na základnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., a to za
všetky uplatnené poškodenia na zdraví, ktoré utrpela a za ktoré si nároky uplatňovala), na ktorých

po čiastočnom späťvzatí žaloby zotrvala, bol odvolací súd toho názoru, že žalobkyňa mala v spore
o zostávajúcom predmete konania plný úspech, a teda bolo namieste priznať jej plnú náhradu trov
tejto časti konania (§ 255 ods. 1 CSP). Zároveň bolo konanie na podklade dispozitívneho procesného
úkonu žalobkyne - čiastočného späťvzatia žaloby zastavené v časti o zaplatenie sumy 48.734,03 eur,
ktorú žalovaný uhradil žalobkyni po podaní žaloby na súd. Teda zastavenie konania v tejto časti zavinil

žalovaný tým, že v tomto rozsahu splnil žalobnú požiadavku. Aj v tejto časti konania tak patrí žalobkyni
v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V nadväznosti na
uvedené tak odvolací súd priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).
59. Pokiaľ vo výroku IV. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie priznal Slovenskej republike právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, z odôvodnenia napadnutého rozsudku a ani odvolaciemu súdu
nie je zrejmé, aké trovy konania mali Slovenskej republike v posudzovanej veci vzniknúť. Ak súd prvej

inštancie za tieto trovy považoval vyplatenie znalečného ustanovenému znalcovi Prof. MUDr. Jozefovi
Vojtaššákovi, CSc. vo výške 698,96 eur (ako to vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania dňa
17.12.2019, konkrétne zvukového záznamu odôvodnenia verejne vyhláseného rozsudku súdu prvej
inštancie na tomto pojednávaní) v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 8C/86/2013-167 zo dňa11.10.2017, odvolací súd poukazuje, že na podklade tohto uznesenia malo byť vyplatené znalečné
ustanovenému znalcovi vo výške 698,96 eur z preddavku zloženého žalovaným v celkovej sume 700,-
eur (k tomu viď uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/86/2013-101 zo dňa 12.10.2016, ktorým bola

žalovanému uložená povinnosť zložiť preddavok vo výške 700,- eur na trovy znaleckého dokazovania
a záznam o zložení sumy 700,- eur žalovaným na č. l. 106 spisu). Slovenskej republike uvedeným
titulom žiadne trovy konania nevznikli, pričom vznik akýchkoľvek trov na strane Slovenskej republiky
vposudzovanomsporeodvolacísúdnezistil.Pretovrámcirozhodnutiaonárokunanáhradutrovkonania
na súde prvej inštancie odvolací súd nerozhodol o žiadnom nároku Slovenskej republiky na náhradu trov

konania, ktorý si ani napokon Slovenská republika (prípadne cestou Okresného súdu Žilina) v konaní
neuplatnila.
60. Napokon odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku
nanáhradutrovtohtoodvolaciehokonania.Anijednazosporovýchstránnedosiahlavodvolacomkonaní
plný úspech, a preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods.
2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

61. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].