Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 22, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Cob/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120287920
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Gindlová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6120287920.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Andrey Gindlovej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Ľubice Mojžišovej v právnej
veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX D. D., v konaní právne
zastúpená: Majerník & Miháliková, s.r.o., so sídlom Cukrová 14, Bratislava, IČO: 47 232 200, proti
žalovanému: Reisecentrum s.r.o., so sídlom Dolná 16, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 861 029,
v konaní právne zastúpenému: BOĽOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Horná 23, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 866 261, v konaní o zaplatenie sumy vo výške 32.935,20 Eur s prísl., o odvolaní
žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/53/2020 zo dňa 8. júna 2023,

takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/53/2020 zo dňa 8. júna 2023 potvrdzuje.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 32.935,20 Eur spolu s príslušenstvom v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Vo výroku II. rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že žalobkyňa sa prostredníctvom žaloby zo
dňa29.04.2020domáhalavočižalovanémuurčenia,žejetichouspoločníčkouspoločnostiReisecentrum
s.r.o.. V priebehu konania žalobkyňa svojimi písomnými podaniami zo dňa 03.02.2021 a následne zo
dňa 29.12.2022 navrhla, aby súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, že v konaní si uplatnila nárok na
zaplatenie podielu na zisku žalovanej, ktoré jej ako tichej spoločníčke žalovaného patrí za obdobie rokov
2017 - 2021 vo výške 32.935,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.434,70

Eur od 30.07.2018 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.065,- Eur od
26.07.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.754 eur od 09.11.2020
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.958,50 Eur od 31.01.2021 do
zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 4.723,- Eur od 30.07.2022 do
zaplatenia.

3. Súd návrhu žalobkyne na zmenu žaloby vyhovel, keď uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa

07.02.2023 pripustil zmenu petitu žaloby v znení návrhu žalobkyne.

4. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa v právnom postavení tichej spoločníčky a žalovaný
v právnom postavení podnikateľa, uzavreli dňa 08.09.2014 zmluvu o tichom spoločenstve, ktorejpredmetom bol záväzok žalobkyne poskytnúť žalovanému vklad vo výške 30.000,- Eur, ktorým by sa
žalobkyňa podieľala na podnikaní žalovaného a záväzok žalovaného vyplácať žalobkyni časti zisku
zodpovedajúce jej podielu na výsledku podnikania. Vklad vo výške 30.000,- Eur bola žalobkyňa povinná

uhradiť v dvoch splátkach, pričom časť vkladu vo výške 3.800,- Eur mala byť uhradená v hotovosti
pri podpise zmluvy o tichom spoločenstve a časť vkladu vo výške 26.200,- Eur mala byť uhradená
bezhotovostným prevodom na bankový účet žalovaného do 7 dní od uzavretia zmluvy o tichom
spoločenstve. Žalobkyňa poukázala na to, že vklad v celej výške riadne uhradila, a to časť vkladu vo
výške 3.800,- Eur bola v súlade s čl. III. bod 1 Zmluvy uhradená pri podpise zmluvy a časť vo výške

26.200,- Eur bola uhradená bezhotovostným prevodom na bankový účet žalovaného dňa 09.09.2014.
Žalobkyňa poukázala na to, že príjmový pokladničný doklad o úhrade sumy 3.800,- Eur v hotovosti pri
podpise zmluvy žalovaný žalobkyni pri podpise zmluvy nevydal.

5. Žalobkyňa v ďalšom uviedla, že od 01.04.2015 do 31.01.2017 vykonávala pre žalovaného prácu
na základe pracovnej zmluvy na pozícii predajcu. Podľa tvrdenia žalobkyne v žalobe sa vzťahy medzi

žalobkyňou a konateľkou a jedinou spoločníčkou žalovaného počas roku 2016 zhoršili natoľko, že došlo
k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne dohodou zo dňa 30.12.2016. Žalovaný prejavil záujem aj o
ukončenie obchodnoprávneho vzťahu založeného zmluvou o tichom spoločenstve, a to dohodou, ktorej
návrh pripravil sám žalovaný. K uzavretiu danej dohody o ukončení zmluvy o tichom spoločenstve však
nedošlo a predmetná zmluva nebola ukončená ani iným spôsobom dohodnutým v čl. IV bod 1 Zmluvy

o tichom spoločenstve, či upraveným v právnych predpisoch. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa je tichou
spoločníčkou žalovaného.

6. Žalobkyňa poukázala na to, že jej podiel na strate spoločnosti v kalendárnom roku 2014 predstavuje
sumu 2.139,30 Eur a v kalendárnom roku 2015 sumu 4.051,- Eur (spolu 6.190,30 Eur), z ktorého dôvodu

sa o podiel na strate žalovaného mal znížiť vklad tichej spoločníčky o sumu 6.190,30 Eur, teda na
hodnotu 23.809,70 Eur. Opätovne bolo preto potrebné doplniť vklad tichej spoločníčky do pôvodnej
výšky sumou 6.190,30 Eur. Podľa tvrdenia žalobkyne v kalendárnych rokoch 2016 - 2021 bol výsledkom
podnikania žalovaného (podľa zverejnených účtovných závierok) výlučne zisk, a to za kalendárny rok
2016 zisk vo výške 8.163,- Eur, za kalendárny rok 2017 zisk vo výške 13.087,- Eur, za kalendárny rok

2018 zisk vo výške 14.130,- Eur, za kalendárny rok 2019 zisk vo výške 23.508,- Eur, za kalendárny rok
2020 zisk vo výške 9.917,- Eur a za kalendárny rok 2021 zisk vo výške 9.446,- Eur. Ak teda tichému
spoločníkovi vzniká nárok na vyplatenie podielu na zisku až po doplnení vkladu do jeho pôvodnej výšky,
za kalendárny rok 2017 vzniklo žalobkyni právo na vyplatenie podielu na zisku vo výške 4.434,70 Eur
podľa ročnej účtovnej závierky schválenej dňa 29.06.2018, za kalendárny rok 2018 zisk vo výške 7.065,-

Eur podľa riadnej účtovnej závierky schválenej dňa 25.06.2019, za kalendárny rok 2019 zisk vo výške
11.754,- Eur podľa riadnej účtovnej závierky schválenej dňa 09.10.2020, za kalendárny rok 2020 zisk vo
výške 4.958,50 Eur podľa riadnej účtovnej závierky schválenej dňa 30.06.2021, za kalendárny rok 2021
zisk vo výške 4.723,- Eur podľa riadnej účtovnej závierky schválenej dňa 29.06.2022.

7. K obrane žalovaného, že platby uskutočnené v prospech žalobkyne v období od novembra 2014
do januára 2017 v celkovej výške 30.000,- Eur považuje za preddavky na podiel na zisku, žalobkyňa
uviedla, že nárok na podiel na zisku žalovaného jej mohol vzniknúť najskôr za kalendárny rok, keď
žalovaný zisk dosiahol, teda až po doplnení vkladu tichej spoločníčky do pôvodnej výšky po zohľadnení
straty žalovaného. V období od novembra 2014 do januára 2017 žalobkyni nevznikol nárok na podiel

zo zisku. Žalobkyňa mala za to, že aj v prípade, pokiaľ by súd dospel k záveru, že žalovaný vyplatil
žalobkyni preddavky na podiel na zisku, tieto úhrady vykonal v rozpore s kogentnou právnou úpravou
podľa ust. § 676 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, preto je takýto právny úkon absolútne neplatný.
Podľa žalobkyne, pokiaľ bola suma preddavku na zisk poslednýkrát vyplatená v januári 2017 a žalovaný
neurobil žiadny prejav smerujúci k započítaniu nároku na vrátenie preddavku na podiel na zisku oproti

skutočnému nároku žalobkyne na vyplatenie podielu na zisku, ani si bezdôvodné obohatenie neuplatnil
samostatnou žalobou na súde, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne je
premlčaný v zmysle ust. § 391 až 397 Obchodného zákonníka.

8. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa sa pri podpise zmluvy zaviazala uhradiť prvú časť vkladu

vo výške 3.800,- Eur v hotovosti do pokladne spoločnosti žalovaného, o čom by v prípade uhradenia
uvedenej sumy žalovaný vydal žalobkyni príjmový pokladničný doklad. Ku tejto skutočnosti však zo
strany žalobkyne nedošlo, o čom sa žalovaný dozvedel až v neskoršom období. S prihliadnutím na
znenie čl. III bod 2 Zmluvy, kde si zmluvné strany dohodli rozväzovaciu podmienku a s prihliadnutímna skutočnosť, že žalobkyňa prvú časť vkladu vo výške 3.800,- Eur žalovanému neuhradila, zmluva
stratila účinnosť a platnosť naplnením rozväzovacej podmienky. Žalobou uplatnený nárok je tak
neopodstatnený, žalobkyňa nie je tichým spoločníkom spoločnosti žalovaného, a preto nemá právny

dôvod na plnenie. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol.

9. Žalovaný v ďalšom argumentoval, že podľa ust. § 681 Obchodného zákonníka má tichý spoločník
ohľadne svojho vkladu právne postavenie aké má veriteľ ohľadne svojej pohľadávky. Tiché spoločenstvo
predstavuje veriteľský obligačný právny vzťah medzi dvomi vlastníkmi, v rámci ktorého sa na jednej z

nich tichý spoločník podieľa svojím vkladom na podnikaní druhého účastníka, čím mu vzniká právo na
podiel na výsledku podnikania (zisku). Podľa presvedčenia žalovaného, preddavok možno poskytnúť
na akékoľvek nesplatné, či iba v budúcnosti očakávané plnenie, teda aj na budúci podiel zo zisku
na podnikaní, pokiaľ sa na tom dlžník s veriteľom dohodnú. O tom, že žalobkyňa a žalovaný sa na
poskytovaní preddavkov na budúci podiel na zisku skutočne dohodli svedčí aj skutočnosť, že sama
žalobkyňa s vedomím žalovaného v období od 05.01.2014 do 16.01.2017 vykonala 4 platby v popise

označené ako „splátky pôžičky“ v celkovej výške 13.975,- Eur, teda v týchto prípadoch vyvinula aktivitu
k poskytnutiu ako aj prijatiu ďalších plnení. V ostatných prípadoch „splátok pôžičky“ s predmetnými
plneniami v celkovej výške 16.025,- Eur žalobkyňa súhlasila (aspoň konkludentne), keďže ich prijala
a žalovanému nevrátila ako mylnú platbu. Žalovaný trval na tom, že neexistoval žiadny právny dôvod,
na základe ktorého by mal žalovaný povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 30,000,- Eur, nakoľko medzi

žalobkyňou a žalovaným v danom čase neexistoval akýkoľvek iný právny vzťah. Vzhľadom k tomu,
že žalovaný poskytol žalobkyni v období od 05.11.2014 do 16.01.2017 preddavky na budúci podiel na
zisku z podnikania v celkovej výške 30.000,- Eur, tieto preddavky treba od vzniku nároku žalobkyne na
podiel na zisku žalovaného považovať za splátku zmluvného plnenia a na toto plnenie ich aj započítať. Z
uvedeného dôvodu sa zmluvný záväzok žalovaného zaplatiť žalobkyni podiel na zisku v celkovej výške

30.000 Eur považuje za splnený a žalobkyňa môže mať nárok na podiel na zisku žalovaného najviac
vo výške 2.935,20 Eur.

10. Záverom žalovaný namietol, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na zaplatenie podielu na zisku v
rozsahu 30.000,- Eur v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže žalovaný žalobkyni

už poskytol podiel na zisku vo forme preddavkov na budúci zisk vo výške 30.000,- Eur. Z uvedeného
dôvodu žalovaný žiadal, aby súd žalobe žalobcu do výšky 30.000,- Eur nevyhovel a žalobu zamietol.

11. Žalobkyňa v konaní pred súdom poukázala na to, že v skutočnosti nešlo o preddavky na podiely
na zisku, ale išlo o odmeny za predaj zájazdov, pričom v konaní predložila tabuľky, z ktorých vyplýva

zoznam všetkých zájazdov podľa ich predaja ako aj rozpis aká suma bude prevedená na účty sporových
strán s poznámkou, že sa jedná o splátku pôžičky, avšak v skutočnosti išlo o odmeny za predaj
zájazdov. Žalobkyňa neuznávala predmetnú kompenzačnú námietku žalovaného s tvrdením, že medzi
žalobkyňou a žalovaným existoval okrem zmluvy o tichom spoločenstve aj pracovnoprávny vzťah, ktorý
bolzaloženýdohodouopracovnejčinnostianeskôrpracovnouzmluvou,tedasumymohlibyťžalovaným

žalobkyni vyplatené aj ako odmena za výkon závislej práce žalobkyne. Samotná konateľka žalovaného v
konaní uviedla, že vyplácané sumy označila ako splátky pôžičky len na základe odporúčania účtovníka.
Žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že tieto sumy predstavovali preddavky na podiel na
zisku, mal žalovaný toto tvrdenie preukázať. Žalobkyňa pritom poukázala na to, že pokiaľ by sa jednalo
o preddavky na podiel na zisku, nevidí reálny dôvod prečo by tak neboli v poznámke aj označené.

12. Žalovaný argumentoval, že hoci platby boli označené a zaúčtované ako „splátky pôžičky“, žiadna
pôžička nebola zo strany žalobkyne poskytnutá. Išlo o simuláciu splácať, aby sa peniaze mohli dostať
do dispozičnej sféry žalobkyne, nakoľko v tom čase mal žalovaný k dispozícii dostatok cash-u, preto sa
peniaze mohli takýmto spôsobom vyplácať. O žiadnu pôžičku pritom nemohlo ísť, lebo žiadna pôžička

nikdy nebola žalobkyňou žalovanému poskytnutá. Žalovaný tvrdil, že sa jedná o preddavky na zisk vo
výške 30.000,- Eur, ktoré sa majú započítať na sumu uvedenú v žalobe. K obrane žalobkyne, že by
mohlo ísť o odmenu za výkon závislej činnosti žalovaný uviedol, že dané tvrdenie žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala, išlo iba o jej čistú fabuláciu a domnienku. Žalovaný mal za to, že suma, ktorá
bola žalobkyni súhrne vyplatená v rozsahu 30.000,- Eur zanikla v rozsahu 4.434,70 Eur dňa 29.06.2018,

v rozsahu 7.065,- Eur dňa 25.06.2019, v rozsahu 11.754,- Eur dňa 09.10.2020, v rozsahu 4.958,50 Eur
dňa 30.06.2021 a v rozsahu 4.723,- Eur dňa 29.06.2022. Žalovaný uznal, že so zostatkom vo výške
2.935,20 Eur je v omeškaní s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne odo dňa 30.07.2022.13. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov produkovaných obidvomi sporovými stranami dospel
k záveru, že žalobkyňa je tichou spoločníčkou spoločnosti žalovaného, na základe zmluvy o tichom
spoločenstve zo dňa 08.09.2014. Okresný súd pritom konštatoval, že nebolo preukázané, že by zmluva

zanikla, resp., že by došlo k jej ukončeniu spôsobmi predpokladanými jednak v zmluve, a jednak podľa
príslušnýchustanoveníObchodnéhozákonníka.Okresnýsúdmalzapreukázané,žežalobkyňaposkytla
žalovanému peňažný vklad vo výške 30.000,- Eur, ktorým sa mala podieľať na zisku, a to jednak z
vyjadrenia konateľky žalovaného, ktorým sa vyjadrila k návrhu dňa 29.05.2017 v konaní vedenom na
tunajšom súde pod sp. zn. 14C/23/2017, ďalej z listinného dôkazu - návrhu dohody o ukončení zmluvy

o tichom spoločenstve zo dňa 31.01.2017, ktorý bol podpísaný iba konateľkou žalovaného, v ktorom
v čl. II. žalovaný uviedol, že ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu bol tichému spoločníkovi vyplatený
peňažný vklad vo výške 30.000,- Eur, a napokon aj z listinného dôkazu - e-mailového podania konateľky
žalovaného zo dňa 04.02.2016, kde konateľka žalovaného vo vzťahu k účtovníkovi navrhovala opraviť
sumu 30.000,- Eur. Na základe týchto troch listinných dôkazov súd dospel k záveru, že žalobkyňa ako
tichý spoločník poskytla žalovanému na základe zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 08.09.2014 vklad

vo výške 30.000,- Eur. Okresný súd poukázal na to, že podporne tomu nasvedčuje aj samotné konanie
vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 14C/23/2017, v ktorom konateľka žalovaného na viacerých
miestach uviedla, že sa malo jednať o splácanie preddavkov na podiel zo zisku.

14. Pokiaľ ide o výklad čl. III. bodu 1 a 2 zmluvy o tichom spoločenstve, okresný súd zaujal právny názor

že nedodržanie lehoty uvedenej v bode 2 nie je možné aplikovať na prvú časť povinnosti žalobkyne
zaplatiť vklad vo výške 3.800,- Eur v hotovosti pri podpise zmluvy, ale len na druhú časť zaplatiť vklad
vo výške 26.200,- Eur bezhotovostným prevodom na bankový účet žalovaného, nakoľko len tam bola
dohodnutá lehota 7 dní odo dňa podpisu zmluvy. Okresný súd pritom poukázal na to, že pokiaľ si
žalovaný pri podpise zmluvy o tichom spoločenstve zmluvu riadne s porozumením prečítal, oboznámil

sa s ňou a aj ju podpísal, týmto bola splnená podmienka podľa čl. III bod 1 zmluvy, že pri podpise
zmluvybolovhotovostiuhradených3.800,-Eur.Pokiaľžalovanýžalobkyninevydalpríjmovýpokladničný
doklad, nemôže to byť na ťarchu žalobkyne, pretože pokladničný doklad vydáva ten, kto peniaze prijíma.
Navyše, konateľka žalovaného pred súdom uviedla, že pokladňa začala fungovať až od 01.10.2014. Z
uvedených dôvodov sa súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala zaplatenie

prvej časti peňažného vkladu vo výške 3.800,- Eur, v dôsledku čoho došlo k naplneniu rozväzovacej
podmienky a k zániku zmluvy o tichom spoločenstve ex nunc.

15. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa si v súlade so zmluvou o tichom spoločenstve a Obchodným
zákonníkom uplatnila voči žalovanému 50 % podiel na zisku z podnikania žalovaného za obdobie rokov

2017 - 2021 vo výške 32.935,20 Eur, pričom žalovaný výslovne nepoprel výšku žalobou uplatneného
nároku, preto súd toto skutkové tvrdenie považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).

16. Súd mal za preukázané, že žalovaný dlžnú sumu žalobkyni ani sčasti neuhradil, hoci v rámci
uplatnenia započítacej námietky vo výške 30.000,- Eur zvyšok uplatneného nároku vo výške 2.935,20

Eur nenamietal (nepoprel).

17. K obrane žalovaného, že plnenie žalovaného v období od 05.11.2014 do 16 .01.2017 vo výške
30.000,- Eur je potrebné považovať za preddavky na budúci podiel na zisku z podnikania žalovaného,
a preto je potrebné ho do tejto výšky započítať s nárokom žalobkyne uplatneným žalobou, okresný

súd uviedol, že žalovaný hodnoverným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že bezhotovostné
platby, ktoré poukázal na účet žalobkyne spolu vo výške 30.000,- Eur boli preddavkami na budúci podiel
na zisku z podnikania žalovaného. Z predloženého listinného dôkazu vyplynulo, že každá jedna platba
bola označená ako „splátka pôžičky“ a nie ako preddavok. Dôkazné bremeno v danom smere pritom
zaťažovalo žalovaného, a to, aby bezpochybným spôsobom a riadne preukázal, že plnil preddavky na

budúci podiel na zisku, a to tak, aby tieto platby neboli zameniteľné s iným titulom plnenia. V priebehu
konania pritom štatutárna zástupkyňa žalovaného vo svojej výpovedi tvrdila, že plnenie vo výške
30.000,- Eur považovala za vrátenie vkladu žalobkyne, nakoľko táto ho od nej požadovala vrátiť, až
neskôr v písomnom vyjadrení zo dňa 10.11.2022 začal žalovaný tvrdiť, že v skutočnosti išlo o preddavky
na podiel na zisku žalovaného, ktoré boli na základe odporúčania účtovníka žalovaného vyplácané

ako vrátenie pôžičky (vkladu) žalobkyne. Z uvedeného dôvodu okresný súd uzavrel, že sa mu javí táto
obrana žalovaného ako účelová, ktorá nepreukazuje skutočnú vôľu žalovaného vyplatiť peňažné plnenie
žalobkyni ako preddavky na budúci podiel na zisku z podnikania žalovaného. Navyše okresný súduviedol, že žalobkyňa takéto tvrdenie žalovaného účinne poprela tvrdením, že sa nejednalo o preddavky
na budúci podiel na zisku z podnikania žalovaného, pretože sa na tomto so žalovaným nikdy nedohodla.

18. Súd bol tiež toho názoru, že žalovaný v konaní právne relevantným spôsobom nepreukázal, že
skutočnou vôľou žalobkyne a žalovaného bolo vyplácať si vopred akékoľvek preddavky na podiel na
zisku. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobkyňa mala preukázať, z akého titulu tieto platby
prijala s odôvodnením, že žalobkyňa mala povinnosť tvrdenia a dôvodnosti žalobou uplatneného nároku
a jeho preukázania. Naopak, na žalovanom bolo dôkazné bremeno o tom, že žalobkyni poskytol plnenie

z titulu preddavkov na budúci podiel na zisku, ktoré plnenie chcel započítať s nárokom uplatneným
žalobou. V danom smere žalovaný neuniesol, podľa názoru okresného súdu, dôkazné bremeno a
nepreukázal toto svoje tvrdenie hodnoverným spôsobom tak, aby nebol titul tohto plnenia zameniteľný s
prípadným iným titulom plnenia (napríklad splátka pôžičky, vrátenie vkladu poskytnutého žalobkyňou do
podnikania žalovaného, vyplácanie zisku z predaných zájazdov, odmeny z pracovnoprávneho vzťahu
a podobne). Okresný súd preto záverom konštatoval, že vzhľadom na nepreukázanie právneho titulu

uplatnenej kompenzačnej námietky, súd nemohol kompenzačnej námietke vo výške 30.000,- Eur
vyhovieť, a tak priznať právnu účinnosť započítania.

19. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobkyne a žalovaného
zaviazal na úhradu žalovanej sumy spolu s príslušenstvom. O nároku na náhradu trov konania okresný

súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni
priznal voči žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.

20. Voči predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný v celom rozsahu
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd prvej inštancie rozsudkom porušil právo

žalovaného na spravodlivý proces, keďže nerešpektoval právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. K nesprávnemu právnemu posúdeniu prejudiciálnej otázky žalovaný uviedol, že nepovažuje za
správny názor súdu prvej inštancie o tom, že žalobca je na základe zmluvy o tichom spoločenstve

zo dňa 08.09.2014 tichým spoločníkom žalovaného. Podľa názoru žalovaného je rozhodnutie súdu
prvej inštancie v časti bodu 9 nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
iba odkázal na vyjadrenie konateľky žalovaného v inej právnej veci, a to bez toho, aby v odôvodnení
rozsudku bližšie vyjadrenie konateľky žalovaného konkretizoval. Z uvedeného dôvodu ani žalovaný
nemôže k tejto časti odôvodnenia rozsudku zaujať žiadne právne relevantné stanovisko. Žalovaný je

toho právneho názoru, že pripojenie spisu z iného konania v inej právnej veci nepredstavuje dôkazný
prostriedok preukazujúci tvrdenie žalobcu o zaplatení sumy 3.800,- Eur, ktoré ako celok nie je možné a
ani efektívne vykonať ako dôkaz na pojednávaní súdu v inej veci.

22. Vo vzťahu k ďalším dvom listinným dôkazom, ktoré súd prvej inštancie uviedol v bode 9 svojho

rozhodnutia žalovaný uviedol, že ani jeden z daných listinných dôkazov nepreukazuje, že žalobca časť
vkladuvsume3.800,-Eurkonateľkežalovanéhovdeňuzatvoreniazmluvyotichomspoločenstvenaozaj
odovzdal.

23. Žalovaný pritom poukázal na to, že v priebehu celého súdneho konania prevzatie sumy 3.800,- Eur

popieral, pričom z hľadiska rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena na bol v súdnom konaní
povinný túto skutočnosť preukázať žalobca, ktorú povinnosť si však nesplnil. Žalobca tak neuniesol
dôkazné bremeno o odovzdaní sumy 3.800,- Eur konateľke žalovaného v deň podpisu zmluvy o tichom
spoločenstve. Napriek tomu však súd prvej inštancie dospel k opačnému právnemu záveru.

24. Žalovaný je toho názoru, že samotný podpis zmluvy o tichom spoločenstve nie je dôkazom o reálnom
odovzdaní sumy 3.800,- Eur konateľke žalovaného v deň podpisu zmluvy o tichom spoločenstve.
Navyše, zmluva spísaná inak ako vo forme notárskej zápisnice nie je verejnou listinou, u ktorej by
sa predpokladala pravdivosť a pravosť jej obsahu. Obsah súkromnej listiny je potrebné dokazovať.
Žalovaný poukázal na to, že žalobcovi nič nebránilo, aby sa splnenia tejto povinnosti voči žalovanému

domáhal, prípadne aj súdnou cestou. Pokiaľ žalobca tak nepostupoval, konal v rozpore so zásadou
rímskeho práva, že právo svedčí bdelým.25. Žalovaný v ďalšom rozporoval úvahu súdu prvej inštancie, že nedodržanie lehoty nie je možné
aplikovať na prvú časť povinnosti žalobkyne zaplatiť vklad vo výške 3.800,- Eur v hotovosti pri podpise
zmluvy (bod 1. čl. III., prvá zarážka), ale len na druhú časť zaplatiť vklad vo výške 26.200,- Eur,

nakoľko len tam bola dohodnutá lehota 7 dní odo dňa podpisu zmluvy. Žalovaný pritom poukázal
na to, že z predmetných zmluvných ustanovení jasne vyplýva, že prvá časť vkladu žalobcu bude
zaplatená pri podpise zmluvy o tichom spoločenstve v hotovosti, čím bol bez akýchkoľvek rozumných
pochybností jednoznačne stanovený termín plnenia povinností žalobcu. Súd prvej inštancie pri výklade
predmetných zmluvných ustanovení zmluvy o tichom spoločenstve nerešpektoval vôľu zmluvných strán

a formalistickým výkladom odoprel prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto
prejavom zamýšľali vyvolať. Súd prvej inštancie uzavrel, že pojem „lehota“ sa vzťahuje iba na druhú
časť vkladu, pričom tento svoj všeobecný záver nijako bližšie nerozviedol a neozrejmil, preto nie je
zrejmé, prečo súd prvej inštancie nepovažoval za lehotu na plnenie aj situáciu uvedenú v bode 1. čl. III.,
prvá zarážka. Takéto odôvodnenie právneho záveru súdu prvej inštancie je nekorektné a neurčité, preto
je potrebné ho považovať za nepreskúmateľné. Žalovaný pritom poukázal na to, že slovné spojenie

„pri podpise“ predstavuje vo svojej podstate určenie časového úseku, teda lehoty, v ktorej bol žalobca
povinný sumu 3.800,- Eur zaplatiť. Jedná sa pritom o lehotu, ktorá zodpovedá výrazu „ihneď“.

26. Žalovaný zotrval na tom, že vzhľadom k tomu, že žalobca v súdnom konaní nepreukázal zaplatenie
sumy 3.800,- Eur v lehote určenej zmluvou, neuniesol tak dôkazné bremeno, preto došlo k naplneniu

rozväzovacej podmienky a k zrušeniu zmluvy o tichom spoločenstve ex nunc.

27. K porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces žalovaný poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v sebe zahŕňa právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia, ako aj na § 220 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd

musí jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. V
danom smere žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II.ÚS
200/2009 zo dňa 19.05.2009), ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn.
I.ÚS 403/2003 zo dňa 17.08.2005, podľa ktorých sa súd musí argumentačne vysporiadať a vysvetliť
podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a dať jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie

konkrétneho právneho problému.

28. Žalovaný poukázal na to, že napriek tomu, že v súdnom konaní argumentoval tým, že na záväzkový
vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa analogicky použije ust. § 492 a § 498 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého pokiaľ žalovaný poskytol žalobcovi podľa ich vzájomnej dohody opakovane peňažné

plnenie, ktoré nemalo v momente poskytnutia právny základ v predpokladanej právnej skutočnosti -
dosiahnutie zisku žalovaným, sa vopred poskytnuté plnenie považuje za preddavok na podiel na zisku
žalovaného, pričom § 498 Občianskeho zákonníka zakladá zákonnú domnienku, ktorú má súd za
preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
rozsudku s touto argumentáciou žalovaného vôbec nevysporiadal, akoby vôbec nebola uplatnená,

hoci to bolo jeho zákonnou povinnosťou. Pokiaľ by súd prvej inštancie vyhodnotil danú argumentáciu
ako správnu, znamenalo by to, že nie žalovaný, ale naopak žalobca, by bol povinný preukazovať
právny dôvod prijatia sumy 30.000,- Eur. Znenie ust. § 492 Občianskeho zákonníka pritom nevylučuje
poskytnutie preddavku aj na iné ako zmluvné plnenie, teda na budúci záväzok, ktorý má vzniknúť na
základe právnej skutočnosti odlišnej od kontraktu.

29. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s jeho argumentáciou,
že nárok žalobcu na zaplatenie podielu na zisku v rozsahu 30.000,- Eur ako aj námietka premlčania
v danom rozsahu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

30. A nakoniec, súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalovaného, ktorý poukazoval
na to, že zo žalobcom predloženej tabuľky (zoznamu predaných zájazdov) vyplývalo, že žalobca a
žalovaný si z predmetných zájazdov delili čistý zisk.

31. Z uvedených dôvodov žalovaný v závere poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

zjavne arbitrárne, čo má za následok porušenie jeho základného práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.32. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na to, že počas konania pred
súdom prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení navrhla ako dôkaz vykonať konkrétne procesné
úkony realizované v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/23/2017, a to podanie označené ako „Vyjadrenie
k návrhu zo dňa 20.03.2017“, pričom ide o vyjadrenie žalovanej k žalobe datované a doručené súdu
dňa 29.05.2017 a taktiež „Fotokópiou zápisnice z pojednávania zo dňa 04.06.2018 “. Z týchto listinných

dôkazov vyplývalo, že žalovaná považovala žalobkyňu v tomto konaní 14C/23/2017 za svoju tichú
spoločníčku a žalovaná používala tvrdenia o existencii vzťahu tichého spoločenstva ako prostriedok
svojej procesnej obrany. Tieto dôkazy boli súdom prvej inštancie riadne vykonané a žalovaná mala
možnosťsaknimvyjadriť.Súdprvejinštanciepritomvodôvodnenísvojhorozhodnutiapriamopoukazuje
na vyjadrenie žalovanej zo dňa 29.05.2017, a to v bode 9 rozsudku, pričom podľa súdu z uvedeného
dôkazu vyplýva, že konateľka žalovanej sa po uzavretí zmluvy o tichom spoločenstve správala tak, ako

keby žalobkyňa bola tichou spoločníčkou. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie zrozumiteľne
poukazuje na riadne navrhnuté a aj vykonané dôkazy, na ich obsah a na skutkové zistenia, ktoré z nich
vyplývajú.

34. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zopakovala, že tvrdenie o neuhradení prvej časti vkladu je účelové a

ďalšie vyjadrenia žalovanej sú nekonkrétne a zmätočné. Poukázala pritom na to, že samotná žalovaná
vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že o splatenie vkladu sa po uzavretí zmluvy nezaujímala, „vôbec
neriešila nejakých 3.800,- Eur “ a stav pokladne nekontrolovala. Žalovaná nebola následne schopná
popísať, ako dospela začiatkom roka 2017 k záveru o chýbajúcej časti vkladu tichého spoločníka.
Žalobkyňa pritom poukázala na to, že žalovaná si nikdy sumu 3.800,- Eur nevymáhala žalobou na súde.

35. Žalobkyňa rozporovala obranu žalovaného v tom smere, že súd neskúmal skutočnú vôľu strán
zhmotnenú v čl. III. bod 2 zmluvy o tichom spoločenstve. Žalobkyňa poukázala na to, že súd urobil
výklad tohto zmluvného ustanovenia, a to tak, že nedodržanie lehoty by malo opodstatnenie vtedy, keby
mala žalobkyňa ako tichá spoločníčka zaplatiť bezhotovostným prevodom vklad vo výške 30.000,- Eur

v určitej lehote. Pokiaľ si žalovaný pri podpise zmluvy o tichom spoločenstve zmluvu riadne prečítal
s porozumením a aj ju riadne podpísal, týmto bola splnená podmienka podľa čl. III. bod 1 zmluvy,
že pri podpise zmluvy bolo v hotovosti uhradených 3.800,- Eur. V tejto súvislosti súd vzal do úvahy
priebeh predzmluvných rokovaní, ktorý priebeh rokovaní žalovaná nikdy nespochybnila. Žalobkyňa v
tejtosúvislostiopätovnepoukázalanato,že jedinoupripodpisezmluvyobjektívneneistouskutočnosťou

bolo, či po podpise zmluvy dôjde k bezhotovostnej úhrade vkladu v zmluvne dojednanej lehote, preto
len vo vzťahu k tejto udalosti malo zmysel dojednávať rozväzovaciu podmienku. Výklad zmluvy o tichom
spoločenstve súdom prvej inštancie je plne v súlade s jazykovým vyjadrením zachyteným v čl. III., keďže
jedinou dojednanou lehotou je lehota 7 dní na zaplatenie 26.200,- Eur.

36. K obrane žalovaného, že nepreskúmateľnosťou rozhodnutia došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie súdu spĺňa všetky teoretické a judikatórne požiadavky na
kvalitu odôvodnenia, pričom žalovaná sa dožaduje odpovede na otázky, ktoré nie sú žiadnym spôsobom
relevantné. Súd jasne v odôvodnení uviedol, že dôkazné bremeno v danom smere bolo práve na
strane žalovaného, aby jednoznačným spôsobom uviedol titul konkrétneho plnenia tak, aby tento nebol

zameniteľný s prípadne iným titulom plnenia (splátka pôžičky, vrátenie vkladu poskytnutého žalobkyňou
do podnikania žalovaného, vyplácanie zisku z predaných zájazdov, odmeny z pracovnoprávneho vzťahu
a podobne).

37. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že súd sa nezaoberal jej argumentáciou, ktorá spočíva v uplatnení § 498

Občianskeho zákonníka, žalobkyňa pripustila, že toto ustanovenie skutočne zakladá vyvrátiteľnú právnu
domnienku, že v prípade plnenia, ktoré nemá základ v platnom zmluvnom vzťahu ani v inom právnom
titule, považuje sa takéto plnenie za preddavok na plnenie z budúcej zmluvy, avšak zároveň platí, že
preddavok vždy musí mať preukázateľný vzťah ku konkrétnej zmluve. Bez náležite prejavenej vôle
účastníkov ho nemožno započítať na plnenie z inej zmluvy. Dôkazné bremeno v civilnom sporovom

konaní pritom dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je určitá skutočnosť rozhodná podľa
hmotného práva a účastníkom tvrdená, aby bola v konaní preukázaná. Žalovaná bola preto povinná
predovšetkým preukázať, že jednotlivé platby boli vykonané v rámci vzťahu tichého spoločenstva,
nie z iného právneho titulu. Len pokiaľ by žalovaná uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tejtoskutočnosti, bolo by možné uvažovať o aplikácii ust. § 498 Občianskeho zákonníka. Keďže však
žalovaná nepreukázala vzťah peňažných plnení a zmluvy o tichom spoločenstve, uplatnenie § 498
Občianskeho zákonníka nemá vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci žiadny význam.

38. Z rovnakého dôvodu je bez právneho významu aj argument žalovaného o rozpore uplatneného
nároku žalobkyne s poctivým obchodným stykom. Žalobkyňa pritom poukázala na to, že medzi ňou
a žalovanou nikdy nebolo akokoľvek dohodnuté vyplácanie preddavkov na základe zmluvy o tichom
spoločenstve. Žalovaný pritom počas celého konania neuviedol ani jednu skutočnosť a nenavrhol žiadny

dôkaz, z ktorého by bolo možné dovodiť, že vôľa strán smerovala k vyplácaniu plnení súvisiacich so
zmluvou o tichom spoločenstve.

39. Z uvedených dôvodov preto žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

40. Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike zotrvali na svojich tvrdeniach a
argumentoch. Keďže v zmysle ust. § 373 ods. 4 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia
podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, a keďže odvolacia replika
ani odvolacia duplika neobsahovala žiadne novoty, odvolací súd nepovažoval za nutné reprodukovať

ich obsah.

41. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP), pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd

pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 22.04.2025,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).

42. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie:

43. Zo zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 08.09.2014 vyplýva, že žalobkyňa ako tichá spoločníčka
sa zaviazala poskytnúť žalovanému ako podnikateľovi peňažný vklad vo výške 30.000,- Eur v dvoch
platbách, a to vo výške 3.800,- Eur pri podpise zmluvy v hotovosti (ako doklad mal slúžiť príjmový

pokladničný doklad vystavený žalovaným) a 26.200,- Eur na bankový účet žalovaného do 7 dní odo dňa
podpisu tejto zmluvy. V článku III. bod 2 predmetnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade
nedodržania lehoty v ods.1 zmluva stráca platnosť.

44. Žalobkyňa príjmovým pokladničným dokladom o zaplatení prvej časti vkladu vo výške 3.800,- Eur

nedisponovala.

45. Z predloženého výpisu z účtu žalobkyne vyplýva, že dňa 09.09.2014 žalobkyňa poukázala na účet
žalovaného sumu vo výške 26.200,- Eur s informáciou pre príjemcu „zmluva o tichom spoločenstve“.

46. Z písomného vyjadrenia konateľky žalovaného E. A. vo veci vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 14C/23/2017 zo dňa 20.03.2017 (Okresnému súdu Banská Bystrica doručené
29.05.2017) okrem iného vyplýva, že žalovaná potvrdila, že žalobkyňa poskytla spoločnosti žalovaného
peňažný vklad vo výške 30.000,- Eur a mala sa podieľať na zisku vo výške 50%.

47. Z mailovej komunikácie zo dňa 04.02.2016 medzi účtovníkom spoločnosti žalovaného F. E. A. a
konateľkou žalovaného (čl. 43) vyplýva, že konateľka žalovaného upozorňovala účtovníka žalovaného
na to, že sumu 26.200,- Eur je potrebné opraviť na sumu 30.000,- Eur.

48. Z predloženého výpisu z účtu žalovaného (čl. 153) vyplýva, že žalovaný poukázal žalobkyni dňa

16.01.2017 platbu vo výške 4.753,- Eur, dňa 02.12.2016 platbu vo výške 3.350,- Eur, dňa 07.11.2016
platbu vo výške 7.335,- Eur, dňa 02.11.2016 platbu vo výške 4.500,- Eur, dňa 06.10.2015 platbu vo
výške 840,- Eur, dňa 10.09.2015 platbu vo výške 340,- Eur, dňa 10.07.2015 platbu vo výške 1.300,- Eur,
dňa 02.08.2015 platbu vo výške 1.550,- Eur, dňa 06.05.2015 platbu vo výške 850,- Eur, dňa 03.03.2015splátku vo výške 2.320,- Eur, dňa 02.02.2015 platbu vo výške 2.500,- Eur, dňa 05.11.2014 platbu vo
výške 362,- Eur. Všetky platby boli uvedené s poznámkou „splátka pôžičky“.

49. Podľa § 673 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý
spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa
zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.

50. Podľa § 676 ods. 1 Obchodného zákonníka, pre určenie podielu tichého spoločníka na výsledku

podnikania je rozhodná ročná účtovná závierka.

51. Podľa § 676 ods. 2 Obchodného zákonníka, tichému spoločníkovi vzniká nárok na podiel zo zisku do
30 dní po vyhotovení ročnej účtovnej závierky. Ak je podnikateľom právnická osoba, plynie táto lehota
od schválenia tejto závierky v súlade s jej stanovami, spoločenskou zmluvou alebo zákonom.

52. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, preto sa v danom smere obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd súčasne v súlade s § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia
reaguje na podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal len okrajovo, resp. nevysporiadal

dostatočne.

53. Žalovaný predovšetkým napádal právne závery súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa je tichým
spoločníkom žalovaného na základe zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 08.09.2014. Žalovaný
rozporoval závery súdu prvej inštancie, že žalobkyňa poskytla žalovanému vklad vo výške 3.800,- Eur.

Poukázal na to, že v priebehu celého súdneho konania popieral prevzatie sumy 3.800,- Eur, pričom
z hľadiska rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena bol povinný túto skutočnosť v súdnom
konaní preukázať žalobca, ktorý si túto povinnosť nesplnil. Žalovaný v danom smere napádal, že súd
prvej inštancie svoje závery založil na vykonaní listinného dôkazu (písomného vyjadrenia konateľky
žalovaného k návrhu žalobcu zo dňa 29.05.2017 v konaní vedenom na Okresnom súde Banská

Bystrica pod sp. zn. 14C/23/2017), pričom súd prvej inštancie toto vyjadrenie konateľky nekonkretizoval.
Žalovaný argumentoval tým, že pripojenie spisu z iného konania a v inej právnej veci, samo o sebe,
nepredstavuje dôkazný prostriedok preukazujúci tvrdenie žalobcu o zaplatení sumy 3.800,- Eur, nakoľko
obsahom súdneho spisu je celý súhrn procesných úkonov súdu a strán sporu, ktoré ako celok nie je
možné efektívne vykonať ako dôkaz na pojednávaní v inej veci. Odvolací súd preskúmaním postupu

súdu prvej inštancie ohľadne vykonávania dokazovania v časti namietanej žalovaným, a to dokazovania
ohľadne listinného dôkazu - vyjadrenia konateľky žalovaného k návrhu žalobkyne zo dňa 20.03.2017
(doručené Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní 14C/23/2017 dňa 29.05.2017 podľa podacej
pečiatky súdu) zistil, že súd prvej inštancie oboznámenie daného listinného dôkazu nevykonal len
oboznámením celého obsahu súdneho spisu sp. zn. 14C/23/2017 (ako na to poukazuje žalovaný

v odvolaní), avšak dokazovanie vykonal oboznámením samotnej listiny (listina je založená na čl. 27
súdneho spisu), ktorú listinu predložila žalobkyňa ako dôkaz v prílohe samotnej žaloby. Táto príloha
žaloby bola ako dôkaz oboznámená súdom na pojednávaní dňa 08.07.2022, čo vyplýva zo zápisnice z
pojednávania, ktorá je založená v súdnom spise. Preto tvrdenia žalovaného o tom, že súd prvej inštancie
vykonaldokazovanieuvedenoulistinoulenvrozsahuoboznámeniaspisusp.zn.14C/23/2017akocelku,

nievykonanímjednotlivéhodôkazu,bezkonkretizácievyjadreniakonateľkyžalovaného,niesúdôvodné.

54. Súd prvej inštancie pritom v bode 9 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že z predmetného
vyjadrenia mal za preukázané, že žalobkyňa žalovanému poskytla peňažný vklad vo výške 30.000,-
Eur, ktorým sa mala podieľať na zisku. Uvedené konštatovanie pritom vyplýva priamo z označeného

vyjadrenia žalovanej k návrhu žalobkyne zo dňa 29.05.2017 v konaní 14C/23/2017. Preto nie je pravdivé
tvrdenie žalovaného, že z uvedeného listinného dôkazu nevyplýva, že žalobkyňa mala zaplatiť celú
sumu vkladu 30.000,- Eur, a to aj vrátane prvej časti vkladu vo výške 3.800,- Eur, ktorý mal byť zaplatený
v hotovosti pri podpise zmluvy. V danom smere odvolací súd poukazuje aj na znenie § 204 CSP,
podľa ktorého sa dôkaz listinou vykoná tak, že listinu alebo jej časť súd prečíta alebo oboznámi jej

obsah. Uvedené neplatí v prípade, pokiaľ sa jedná o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a uvedená listina, či jej obsah neboli protistranou spochybnené. Ako už odvolací
súd konštatoval vyššie, predmetná listina tvorila prílohu žaloby žalobkyne, pričom žaloba vrátane jej
príloh bola v priebehu konania doručená žalovanému (viď čl. 67), ktorý jej obsah žiadnym spôsobomnespochybnil. Z uvedeného dôvodu námietky žalovaného ohľadne vykonania daného dôkazu, nie sú
právne relevantné.

55. Pokiaľ ide o ďalšie dva listinné dôkazy, na ktorých obsahu založil súd prvej inštancie svoje právne
posúdenie, že žalobkyňa je tichou spoločníčkou spoločnosti žalovaného na základe zmluvy o tichom
spoločenstve zo dňa 08.09.2014, tieto žalovaný v odvolaní namietol len všeobecným konštatovaním, že
anijednazlistínnepreukazuje,žežalobkyňačasťvkladuvsume3.800,-Eurkonateľkežalovanéhovdeň
uzatvorenia zmluvy o tichom spoločenstve naozaj odovzdala. S uvedenou argumentáciou žalovaného

sa odvolací súd nestotožňuje. V danom smere odvolací súd prisvedčuje zdôvodneniu súdu prvej
inštancie, že tak z návrhu dohody o ukončení zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 31.01.2017,
ktorý bol podpísaný konateľkou žalovaného (predložený v konaní samotným žalovaným) jednoznačne
vyplýva, že podľa danej dohody mal byť tichému spoločníkovi ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu
vyplatený peňažný vklad vo výške 30.000,- Eur, z ktorej formulácie je zrejmé, že takýto vklad žalobkyňa
žalovanému musela uhradiť. Táto skutočnosť vyplýva taktiež z posledného listinného dôkazu, ktorý

označil súd prvej inštancie ako listinný dôkaz, z ktorého vychádzal pri formulovaní svojho právneho
záveru, že žalobkyňa je tichou spoločníčkou spoločnosti žalovaného, a to z e - mailového podania
konateľky žalovaného zo dňa 04.02.2016, kde vo vzťahu k účtovníkovi navrhovala, aby opravil sumu
26.200,- Eur na sumu 30.000,- Eur s dovetkom „a potom to sedí“ (čl. 43). Aj z uvedeného listinného
dôkazu bezpochyby vyplýva, že konateľka žalovaného mala za to, že žalobkyňa uhradila na základe

zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 08.09.2014 ako tichá spoločníčka celý svoj vklad v hodnote
30.000,- Eur, teda vrátane prvej časti vkladu vo výške 3.800,- Eur v hotovosti pri podpise zmluvy. Obrana
žalovaného v súdnom konaní, že žalobkyňa nepreukázala úhradu sumy 3.800,- Eur a v danom smere
tak neuniesla dôkazné bremeno, nie je tak dôvodná. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancieotom,žezvykonanéhodokazovania,atopredovšetkýmoboznámenímpredmetnýchlistinných

dôkazov,dostatočnevyplynulzáverotom,žežalobkyňauhradilaajčasťvkladuvovýške3.800,-Eur.Len
samotná tá skutočnosť, že žalovaný jej nevystavil príjmový pokladničný doklad, a to navyše za situácie,
keď samotná konateľka žalovaného v konaní potvrdila, že pokladňa žalovaného začala fungovať až od
01.10.2014, nemôže byť na ťarchu žalobkyne.

56. Odvolací súd sa preto, zhodne s názorom súdu prvej inštancie zhoduje na tom, že nedošlo
k naplneniu rozväzovacej podmienky dojednanej v čl. III bod 2 zmluvy o tichom spoločenstve, na
podklade ktorého by následne zmluva stratila platnosť. Z uvedených dôvodov obrana žalovaného v tom
smere, že samotný podpis zmluvy o tichom spoločenstve nie je dôkazom o reálnom odovzdaní sumy
3.800,- Eur konateľke žalovaného v deň podpisu zmluvy o tichom spoločenstve, ako i jeho obrana,

že žalobkyňa sa mala domáhať splnenia tejto povinnosti voči žalovanému súdnou cestou, je právne
irelevantná. Žalobkyňa predloženými listinnými dôkazmi preukázala, že žalovanej sumu 3.800,- Eur
riadne odovzdala, ktorá skutočnosť vyplýva zo všetkých troch žalobcom označených listinných dôkazov,
na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu akékoľvek dohady
ohľadne výkladu čl. III bodu 1 týkajúce sa plynutia lehôt na splnenie danej povinnosti, či preukázania

splnenia danej povinnosti predložením príjmového pokladničného dokladu, ktorý žalovaným vystavený
nebol, nie sú namieste a nie sú spôsobilé vyvrátiť, na podklade takto zhromaždených listinných dôkazov,
ustálený skutkový stav o úhrade celej sumy vkladu vo výške 30.000,- Eur.

57. Odvolací súd len na okraj uvádza, že úvahy súdu prvej inštancie ohľadne plynutia lehôt na splnenie

povinnosti uvedenej v čl. III. bod 1, 2 zmluvy o tichom spoločenstve nie sú relevantné, keďže v
prejednávanej veci bola vykonaným dokazovaním preukázaná tá skutočnosť, že peňažný vklad v plnej
výške 30.000,- Eur bol žalobkyňou uhradený.

58. K právnej argumentácii žalovaného, že žalovaný poskytol žalobkyni postupnými platbami v období

od 05.11.2014 do 16.01.2017 v rozsahu 30.000,- Eur preddavky na podiel na zisku žalovaného v súlade
s ust. § 492 v spojení s § 498 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo
medzi stranami sporu sporné, že dňa 08.09.2014 uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve, ktorá zároveň
stanovovala rámec ich vzájomných práv a povinností zo záväzkového vzťahu. Predmetom uvedenej
zmluvy bolo aj dojednanie ohľadne vyplácania nároku tichého spoločníka na podiele zo zisku, ktorý mal

byť vyplácaný do 30 dní po vyhotovení ročnej účtovnej závierky, a to prevodom na bankový účet tichého
spoločníka. Pre určenie podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania je rozhodná ročná účtovná
závierka (§ 676 ods. 1 Obchodného zákonníka). Tichému spoločníkovi pritom vzniká nárok na podiel zo
ziskudo30dnípovyhotoveníročnejúčtovnejzávierky.Vkonanínebolomedzistranamisporusporné,žev období rokov 2014 a 2015 vykázala spoločnosť stratu spolu vo výške 6.190,30 Eur, o ktorú stratu bolo
potrebné následne doplniť vklad tichej spoločníčky do pôvodnej výšky v nasledujúcich rokoch. Žalovaný
dosiahol prvýkrát zisk až za kalendárny rok 2016. Z uvedeného dôvodu je správna obrana žalobkyne,

že vychádzajúc z obsahu zmluvy o tichom spoločenstve, ako aj z ustanovení Obchodného zákonníka
upravujúcich nárok na vyplatenie podielu spoločníka na zisku, tento nárok žalobkyni v období rokov 2014
a 2015 nevznikol. Medzi stranami sporu pritom nebolo preukázané, že jestvovala dohoda o vyplácaní
preddavkov na podiel na zisku v období pred dosiahnutím zisku spoločnosti žalovaného. Nie je pritom
medzi stranami sporné, že žalovaný žalobkyni vyplácal platby v období od 05.11.2014 – 16.01.2017

pričom žalobkyni ako tichej spoločníčke vznikol nárok na vyplatenie podielu na zisku až po doplnení
vkladu do pôvodnej výšky (na čo v konaní poukazoval samotný žalovaný – „podiel na zisku žalobkyne
bol za roky 2016 a 2017 skonzumovaný v dôsledku dorovnania zníženého vkladu na pôvodnú úroveň
30.000,00 EUR“), a preto žalobkyni vzniklo právo na vyplatenie podielu na zisku až v kalendárnom roku
2017 vo výške 4.434,70 Eur, podľa ročnej účtovnej závierky schválenej dňa 29.06.2018.

59. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že platby poukázané žalobkyni v období od 05.11.2014 – 16.01.2017 boli
vyplácané žalobkyni ako preddavky na podiel na zisku žalovaného, uvedené tvrdenie nemá oporu v
predloženej zmluve o tichom spoločenstve zo dňa 08.09.2014. Žalovaný súdu hodnoverným spôsobom
nepreukázal, že medzi stranami sporu došlo, hoc aj neskôr, k dohode o takomto vyplácaní preddavku
na podiel na zisku žalovaného. Žalovaný tak v konaní nepreukázal, že táto suma bola prijatá v súvislosti

so zmluvou o tichom spoločenstve a s vyplatením podielu na zisku. Až v takom prípade by bolo možné
polemizovať o tom, že bola stanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že dané splátky sa považujú
za preddavok na podiel na zisku. Žalovaný však toto skutkové tvrdenie v konaní ničím nepreukázal.
Jeho argumentácia tak zostala len v rovine popretých skutkových tvrdení. Žalobkyňa uvedené tvrdenie
rozporovala s tvrdením, že išlo o doplatok odmeny za výkon pracovnej činnosti, pričom medzi stranami

sporu nebolo sporné, že žalobkyňa u žalovaného pracovala (najskôr na základe dohody o pracovnej
činnosti a neskôr na základe pracovnej zmluvy). Bolo preto na žalovanom, aby tieto tvrdenia hodnoverne
preukázal. Odvolací súd sa stotožňuje v danom smere s odôvodnením súdu prvej inštancie, že uvedená
obrana žalovaného sa javí v danom smere ako účelová, keďže uvedené platby boli vyplácané s
poznámkou „splátka pôžičky“, pričom samotná štatutárna zástupkyňa žalovaného vo svojej výpovedi na

pojednávaní zo dňa 04.11.2022 uviedla (čl. 147 – 148), že plnenie vo výške 30.000,- Eur považovala
za vrátenie vkladu žalobkyne. Žalovaný pritom začal túto obranu (že išlo o preddavky na podiel na
zisku žalovaného) používať až v písomnom vyjadrení zo dňa 10.11.2022. Navyše, logické je aj tvrdenie
žalobkyne, že pokiaľ by boli žalobkyni týmto spôsobom vyplácané preddavky na budúci podiel na zisku,
nejestvovala žiadna prekážka, aby takáto poznámka bola uvedená ako účel platby (namiesto „splátka

pôžičky“).

60. Vzhľadom na vyššie uvedené, argumentácia žalovaného s poukazom na ust. § 498 Občianskeho
zákonníka, keďže medzi stranami sporu bola uzatvorená písomná zmluva o tichom spoločenstve zo
dňa 08.09.2014, v ktorej mali strany sporu dojednaný presný mechanizmus výplaty podielu na zisku

žalovaného (a to bez preddavkov) a žalovaný takúto dohodu medzi stranami sporu nepreukázal ani
v neskoršom období, nie je ničím podporená. Ani tá skutočnosť, že žalobkyňa si mala sama vyplatiť
časť platieb na svoj účet nepreukazuje, že medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda o vyplatení
preddavkov na podiel na zisku. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v danom
smere neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia. Pokiaľ žalovaný prenášal v tomto smere dôkazné bremeno

na stranu žalobkyne, odvolací súd uvádza, že jeho úvahy o unesení dôkazného bremena nie sú
správne. Sám žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 10.11.2022 poukázal na konštrukciu
vyplácania preddavkov na podiel na zisku žalovaného, (pričom predtým bola jeho obrana založená na
tom, že žalovaný vracal žalobkyni vyplatený vklad), preto bolo na žalovanom, aby tieto jeho tvrdenia
relevantným spôsobom preukázal dôkaznými prostriedkami. Žalovaný však, okrem produkovania

právnych konštrukcií, svoje skutkové tvrdenia ničím nepreukázal a snažil sa dôkazné bremeno prenášať
na žalobkyňu. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou domáhala výplaty
podielunaziskužalovanéhozaobdobierokov2017-2021,ktoréskutkovétvrdeniavkonanípodporovala
dôkaznými prostriedkami. Naopak, práve na žalovanom bolo uniesť dôkazné bremeno jeho skutkových
tvrdení, že žalobkyni poskytol v období od 04.11.2014 do 16.11.2017 plnenie z titulu preddavkov

na budúci podiel na zisku, ktoré plnenie si chcel započítať s nárokom uplatneným žalobkyňou. V
danom smere však neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje skutkové tvrdenie, preto nebolo
možné jeho nároku vyhovieť. V konaní žalovaný nepreukázal, že poskytol dané plnenie žalobkyni pred
uzatvorením zmluvy so žalobkyňou, z ktorého plnenia mal vzniknúť záväzok, ktorý by sa mal považovaťza preddavok na splnenie tohto záväzku. Toto bremeno pritom zaťažovalo výlučne žalovaného, keďže v
konaní produkoval uvedené skutkové tvrdenia, preto ho nemôže prenášať na stranu žalobkyne. Keďže
takáto dohoda medzi stranami sporu preukázaná nebola, nemohol súd prvej inštancie vyhovieť jeho

nároku a započítať sumu 30.000,- Eur na nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní.

61. Ani ďalšia obrana žalovaného v tom smere, že nárok žalobkyne bol uplatnený (vrátane námietky
premlčania) v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, keďže žalovaný žalobkyni sumu v
rozsahu 30.000,- Eur poskytol vo forme preddavkov na budúci zisk, nie je dôvodná. Podľa právnej

teórie, pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred
šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O tzv. šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon
práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov. Dôsledkom šikanózneho postupu
pri výkone práva je strata právnej ochrany takéhoto výkonu práva, keďže jediným cieľom šikanovania
nie je zabezpečenie hospodárskeho účelu vyplývajúceho z povahy záväzku, ale snaha dostať iného do
hospodársky nepriaznivej situácie. V prejednávanom prípade žalobkyňa v konaní svoj nárok na výplatu

podielu na zisku žalovaného za obdobie rokov 2017 - 2021 riadne preukázala. Naopak, ako už bolo
konštatované vyššie, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich skutkových tvrdení a nepreukázal,
že žalobkyni sumu 30.000,- Eur uhradil vo forme preddavkov na budúci zisk. Nie je teda zrejmé, čím
by konanie žalobkyne, ktorá si v súdnom konaní riadne uplatnila svoj nárok, ktorý v súdnom konaní
preukázala,malbyťvrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku.Výkonprávažalobkyne,ktorým

uplatňuje svoj nárok vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v súdnom konaní riadne preukázala, potom
nemôže byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nepredstavuje tak šikanózny výkon
práva, ktorý by nemal požívať právnu ochranu.

62. A nakoniec, obrana žalovaného v tom smere, že zo žalobcom predloženej tabuľky (zoznamu

predanýchzájazdov)vyplývalo,žesižalobkyňaažalovanýzpredmetnýchzájazdovdeliličistýzisknemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Ako už bolo konštatované vyššie, sám žalovaný v súdnom konaní
poukázal na to, že žalobkyni v priebehu rokov 2014 - 2016 neprináležal podiel na zisku žalovaného,
keďže žalovaný v období rokov 2014 a 2015 zisk nedosiahol a žalobkyňa sa musela podieľať aj na
strate spoločnosti, pričom následne musela svoj vklad doplniť do pôvodnej výšky, preto reálny nárok

na výplatu podielu na zisku žalobkyňa dosiahla až za rok 2017. Navyše, nesvedčí o tom ani poznámka
účelu platby „splátka pôžičky“. Ani tá skutočnosť, že časť splátok si mala poukázať na účet priamo
samotná žalobkyňa, žiadnym spôsobom nepreukazuje, že malo ísť o podiel na zisku. Žalobkyňa pritom
poukazovala na to, že týmto spôsobom jej bola vyplácaná odmena za výkon jej činnosti za predaj
zájazdov.

63. Ani obrana žalovaného v tom smere, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je náležite odôvodnené
s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 200/2009 zo dňa 19.05.2009 a Ústavného
súdu ČR sp. zn. I.ÚS 403/2003 zo dňa 17.08.2005, ako aj s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v súlade s ust. § 220

ods. 2 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil
a aké dôkazy označil, ako aj to, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd prvej inštancie pritom výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, ako aj
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil a následne formuloval vo veci svoje právne posúdenie. Hoci odôvodnenie

súdu prvej inštancie nebolo rozsiahle, súd prvej inštancie však jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutkové
tvrdenia považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, a naopak, ktoré skutkové tvrdenia
považoval za účelové a v konaní nepreukázané. Z takto zisteného skutkového stavu súd jasným a
výstižným spôsobom formuloval svoje právne závery. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je svojvoľné,
ani arbitrárne, preto postupom súdu prvej inštancie nebolo upreté právo strany sporu na spravodlivý

proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odpovede na tie otázky, ktoré
nevyčerpal súd prvej inštancie, boli doplnené postupom podľa § 387 ods. 3 CSP odvolacím súdom,
keďžeodôvodneniesúduprvejinštancieaodvolaciehosúduniejemožnéposudzovaťizolovane,pretože
tvoria jeden celok (napr. III.ÚS 314/2018, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09).

64. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojím procesným
postupom neznemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, a teda nedošlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právnehoposúdenia veci. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 2, 3
CSP ako vecne správny potvrdil.

65. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

66. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).