Uznesenie – Pracovné právo – Neplatnosť… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6CdoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122342526
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6122342526.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C.. C. N., narodenej X. M. XXXX, T., X. XXXX/
XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou Dolobáč Legal s.r.o., Košice, Floriánska 19, proti žalovanej
Základnej škole, Košice, Námestie L. Novomeského 2, IČO: 35 540 648, zastúpenej advokátskou
kanceláriou PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO, s.r.o., Košice, Hrnčiarska 29, o zaplatenie 9 685,83 eur s
príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice (predtým Okresnom súde Košice II) pod sp. zn.

K2-27Cpr/5/2022, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoPr/9/2023
zo 4. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 4. apríla 2024 sp. zn. 2CoPr/9/2023 v napadnutom výroku vo
veci samej, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu a v časti
trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. apríla 2023 č. k.
27Cpr/5/2022-150 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 3 963,47 eur s úrokom z omeškania 5
% ročne, zo sumy 865,97 eur od 5. mája 2020 do zaplatenia, zo sumy 1 032,50 eur od 1. júna 2020 do
zaplatenia, zo sumy 1 032,50 eur od 1. júla 2020 do zaplatenia, zo sumy 1 032,50 eur od 1. augusta
2020 do zaplatenia, zo sumy 1 032,50 eur od 1. septembra 2020 do zaplatenia, v zvyšnej časti žalobu
zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 18 %.

2. Súd prvej inštancie rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 47 ods. 1 písm. a), § 142 ods.
3, § 81 písm. b), § 118 ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 a § 129 ods. 1 a ods. 3 zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práca v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákonníka práce“ alebo „ZP“),
§ 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 121 ods.

1 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OZ“) a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“). Vecne ho odôvodnil tým, že žalovaná so žalobkyňou neplatne skončila
pracovný pomer výpoveďou z 22. decembra 2015, o jej neplatnosti rozhodol Okresný súd Košice II
rozsudkom z 25. februára 2019 sp. zn. 17Cpr/1/2016 právoplatným 20. novembra 2019 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2019 sp. zn. 3CoPr/4/2019 a súčasne určil,

že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou naďalej trvá. Keďže žalovaná po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede žalobkyni neprideľovala prácu žalobkyňa 5.
mája 2020 požiadala žalovanú, aby jej začala prideľovať prácu, 18. júna 2020 sa stretli, nedohodli sa
však na ničom, žalobkyňa 19. júna 2020 dala výpoveď z pracovného pomeru a jej pracovný pomer
skončil 31. augusta 2020. Žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie od 20.
novembra 2019 do 31. augusta 2020, v ktorom práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru

neboli sporné a spravovali sa pracovnou zmluvou. Súd prvej inštancie sa odvolal na právnu prax,
podľa ktorej v prípade, ak zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazaniapracovného pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku na
strane zamestnávateľa a zamestnancovi za dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa
pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. Konštatoval, že právna

povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy rovnajúcu sa jeho priemernému
zárobku podľa ustanovenia § 142 ods. 3 ZP vzniká iba v prípade, ak zamestnanec nemohol svoju prácu
vykonávať pre iné prekážky z dôvodu na strane zamestnávateľa, teda bez zavinenia zamestnanca.
Zákonník práce upravuje práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu ako vzájomné, z
čoho pre danú vec vyplýva, že žalobkyňa po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti

výpovede bola povinná sa dostaviť do práce bez toho, aby na to bola vyzvaná a preukázať tak
zamestnávateľovi ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať a vyvinúť v tomto smere aktivitu a nie
pasívne čakať na písomné „pozvanie do práce“ od žalovanej. Žalobkyňa záujem pracovať oznámila
žalovanej až listom z 5. mája 2020 a neuviedla, prečo neprišla do práce skôr, preto súd žalobu o
náhradu mzdy za obdobie od 20. novembra 2019 do 4. mája 2020 zamietol a náhradu mzdy jej priznal
za obdobie od 5. mája 2020 do 31. augusta 2020 (za 3 mesiace a 26 dní), kedy jej žalovaná, napriek

prejavenej ochote pracovať, prácu neprideľovala. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd
priznal žalovanej náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 18 % podľa pomeru úspechu strán vo
veci.

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie „nižšie súdy“)

na odvolanie obidvoch sporových strán rozsudkom zo 4. apríla 2024 sp. zn. 2CoPr/9/2023 rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil, odmietol odvolanie žalobkyne podané proti výroku, ktorým jej bola uložená
povinnosť a stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku súdu prvej
inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP odôvodnil jeho vecnou správnosťou. V celom rozsahu
sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré odkázal, pretože dalo odpoveď na

všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie,
že práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu upravuje Zákonník práce ako vzájomné,
ktoré sú účastníkom známe, a teda povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu sú jeho
účastníci povinní plniť bez potreby osobitného upozornenia. Žalobkyňa po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia súdov o neplatnom skončení jej pracovného pomeru u žalovanej a určení, že tento

pracovný pomer ďalej trvá, nadobudla právnu istotu o dovtedy (medzi nimi) sporných otázkach a bola
preto povinná sa dostaviť do práce bez toho, aby na to bola zamestnávateľom vyzvaná a preukázať
tak ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať, vyvinúť v tomto smere aktivitu a nie pasívne čakať
na výzvu od zamestnávateľa. K uvedenému odvolací súd dodal, že z hľadiska vzájomnosti práv a
povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, i žalovaná bola povinná vyvodiť pre seba povinnosti

z právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určení, že
pracovný pomer žalobkyne u naj naďalej trvá a vyzvať žalobkyňu, aby nastúpila do práce, resp.
jej oznámiť, že je pripravená postupovať podľa právoplatného súdneho rozhodnutia a stále platnej
pracovnej zmluvy a prideľovať jej prácu.

4. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku doplnil, že vzájomnosť
práv a povinnosti účastníkov pracovnoprávnych vzťahov znamená, že žalovaná ako zamestnávateľ
bola povinná prideľovať žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy a žalobkyňa ako zamestnanec bola
povinná dostaviť sa na pracovisko a byť pripravená vykonávať práce podľa pracovnej zmluvy, ktorú
povinnosť si ani jedna zo strán nesplnila, resp. nebolo preukázané, že by tak či už žalobkyňa alebo

žalovaná postupovali. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že po skončení súdneho konania
o pracovnom pomere ani jedna z jeho strán neprejavila aktívny prístup smerujúci k plneniu si povinností
z pracovného pomeru, ale obe vyčkávali, až kým žalobkyňa 5. mája 2020 písomne nevyzvala žalovanú,
aby jej prideľovala prácu. Žalovaná napriek tomu prácu žalobkyni neprideľovala, a teda preukázateľne
až od tohto momentu, išlo o prekážku v práci na strane žalovanej (zamestnávateľa). Prekážka v

práci za predchádzajúce obdobie (od právoplatného skončenia sporu o určenie neplatnosti skončenia
pracovnéhopomeruaurčenia,žepracovnýpomertrvá,aždovýzvyžalobkynežalovanejnaprideľovanie
práce) preukázaná nebola. Uvedený právny záver nebol nespravodlivý v okolnostiach v danej veci,
keďže Zákonník práce, ani iný pracovnoprávny predpis, neurčuje postup, či už zamestnávateľa alebo
zamestnanca, resp. neupravuje následky, ktoré vyvoláva určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru zamestnávateľom súdom. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia §
142 ods. 3 ZP pre prekážky na strane zamestnávateľa, ale existenciu prekážky preukázala až od 5. mája
2020, kedy požiadala žalovanú, aby jej prideľovala prácu, čo žalovaná neurobila.5. Odvolanie podané žalobkyňou proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanej
povinnosť nahradiť jej mzdu vo výške 3 963,47 eur s príslušenstvom odvolací súd podľa ustanovenia §
386 písm. b) CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

6. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a § 255 CSP tak, že ani jednej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani
jedna z nich v odvolacom konaní úspech nemala.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa
ustanovenia§420písm.f)a§421ods.1písm.b)CSPažiadala,abydovolacísúdrozsudokodvolacieho
súdu vo výroku o veci samej, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí časti žaloby a
rozhodol o trovách konania zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Porušenie práva na spravodlivý proces ako dovolací dôvod uvádzaný v ustanovení § 420 písm. f)

CSP je podľa dovolateľky daný nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý bez
toho, aby náležitým spôsobom hodnotil zistené skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom odôvodnil
ich bezvýznamnosť a irelevantnosť, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedla, že v odvolacom konaní
(konkrétne vo vyjadrení z 29. júna 2023) poukazovala na skutočnosť, že nastolená právna otázka

bola vyriešená Najvyšším súdom Českej republiky (Právní rozhledy č. 7/1995, s. 286), tak, že „ak
zamestnávateľ prestal v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať
zamestnancovi prácu (napríklad v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru), aj keď
zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce po tom,
čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Preto nie

je porušením pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorého zamestnávateľ k opätovnému nástupu
do práce nevyzval, nedostavil do zamestnania a nedožadoval sa pridelenia práce.“ Dovolateľka ďalej
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zn. R 85/2004/ III, v ktorom tento súd
konštatoval, že „Zamestnávateľ umožní zamestnancovi pokračovať v práci v zmysle ustanovenia § 61
ods. 1 druhá veta ZP 1965, ak mu ešte pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru oznámi (výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej
vôli), že mu opäť bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovaná práca až do vyriešenia otázky
platnosti skončenia pracovného pomeru v konaní pred súdom (prácu, ktorú má zamestnanec pre neho
vykonávať podľa pracovnej zmluvy), a ak tak v prípade, že zamestnanec potom nastúpi do práce, naozaj
uskutoční.“.

9.Vdovolaníakodôvodustanovenýv§421ods.1písm.b)CSPnamietalanesprávneprávneposúdenie
veci, ktoré závisí od vyriešenia hmotnoprávnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte neboli vyriešené, pričom odvolací súd tieto právne otázky sám právne posúdil a prijal závery,
ktoré sú pomerne novátorské a právnou teóriou a právnou praxou doteraz neaprobované. Podľa názoru

dovolateľky odvolací súd na základe skutkových zistení (ktoré sa nejavia ako sporné) prijal chybnú, až
arbitrárnu aplikáciu práva ústiacu do nesprávneho právneho posúdenia rozhodovanej právnej veci.

10. Podstatnou otázkou, ktorú odvolací súd nesprávne právne posúdil bolo, či ak zamestnávateľ
neprideľuje zamestnancovi prácu (po rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa, pričom pracovný pomer trvá) bez toho, aby zamestnanec adresoval výzvu na
prideľovanie práce, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa. V súvislosti s okolnosťami
danej veci ju upresnil tak, či je zamestnanec po rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného
pomeru, pričom pracovný pomer trvá, povinný iniciatívne domáhať sa prideľovania práce, resp. či
je zamestnávateľ po neplatnom skončení pracovného pomeru, pričom pracovný pomer trvá, povinný

prideľovať zamestnancovi prácu.

11. Riešenie tejto otázky bolo odvolacím súdom založené na vzájomnosti práv zamestnávateľa a
zamestnanca, z čoho vyplynulo, že v prípade, ak súd rozhodne o neplatnom skončení pracovného
pomeru, je povinnosťou zamestnanca dostaviť sa na pracovisko bez výzvy zamestnávateľa, aby

deklaroval ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať, inak neprideľovanie práce zamestnávateľom
nemožno hodnotiť ako prekážku na strane zamestnávateľa a zamestnancovi za toto obdobie nepatrí
náhrada mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 ZP pre prekážky na strane zamestnávateľa. Toto
riešenie spornej právnej otázky podľa dovolateľky nie je správne, pretože ak bola určená neplatnosťrozviazania pracovného pomeru právoplatným súdnym rozhodnutím a ak trvá pracovný pomer
účastníkov i naďalej, neposudzujú sa vzťahy medzi účastníkmi podľa ustanovenia § 77 a nasl. ZP,
ale odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru sa riadia opäť

len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Zamestnávateľ je, okrem iného,
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu
a vytvárať podmienky pre úspešné plnenie pracovných úloh a zamestnanec je povinný podľa pokynov
zamestnávateľa vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy v stanovenej pracovnej dobe a
dodržiavať pracovnú disciplínu. Dovolateľka ochotu a pripravenosť vyjadrila už vtedy, keď s ňou

žalovaný neplatne skončil pracovný pomer výpoveďou z 22. decembra 2015 a to tým, že trvala
na ďalšom zamestnávaní oznámením doručeným zamestnávateľovi a následne podala aj žalobu o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ďalšími písomnými oznámeniami adresovanými
zamestnávateľovi, a aj vyjadreniami na súdnom pojednávaní. Zo skutkových okolností prípadu je teda
možné vyvodiť, že neexistovali žiadne okolnosti, ktoré by u žalovanej mohli objektívne vyvolať dojem,
že po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemá záujem u zamestnávateľa

pracovať.

12.Právnyvýkladustanovenia§47ods.1ZPvspojenísustanovením§142ods.3ZPodvolacímsúdom,
podľa ktorého je povinnosťou zamestnanca dostaviť sa na pracovisko bez výzvy zamestnávateľa,
aktívnedeklarovaťochotu,schopnosťapripravenosťpracovať,jepodľažalobkynenesprávnymprávnym

posúdením nastolenej právnej otázky. Súd pri výklade porovnával povinnosť zamestnanca podľa
ustanovenia § 81 písm. b) ZP s povinnosťou zamestnávateľa prideľovať prácu zamestnancovi podľa
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) ZP bez toho, aby riadne zohľadnil postavenie zamestnanca ako
slabšej strany v právnom vzťahu, spolu so skutočnosťou, že počas trvania pracovnoprávneho sporu
práve zamestnávateľ (dlhodobo) odmietol prideľovať dovolateľke prácu. Ustanovenie § 47 ods. 1 ZP je

podľa nej treba vykladať tak, že ten kto spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plniť svoje povinnosti
z pracovného pomeru, alebo u ktorého inak nastala prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je povinný
druhému z účastníkov vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru,
poprípade mu oznámiť odstránenie prekážky brániacej výkonu práce. Ak prestal zamestnávateľ v
rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 ZP prideľovať zamestnancovi prácu, napr. po neplatnom rozviazaní

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, hoci zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať, je
zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce až potom, čo ho zamestnávateľ na to vyzval a vyjadril
tak ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019, ktorý k postupu pri rozhodovaní o nárokoch z
neplatného skončenia pracovného pomeru uviedol, že: „Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať

z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods.
1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne

znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“.

13. Uvedené závery Ústavného súdu Slovenskej republiky je podľa dovolateľky treba primerane
aplikovať aj v danej veci a zohľadniť predovšetkým to, že žalovaný počas priebehu súdneho sporu o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neumožnil žalobkyni vykonávať prácu, čo preukazuje

jeho negatívny postoj zamestnávateľa k ďalšiemu prideľovaniu práce zamestnancovi a po právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (bez výzvy na nástup do práce)
preukazuje existenciu prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Odvolací súd neprihliadol ani na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/81/2010, v ktorom súd uviedol, že:
„nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ

neprideľoval prácu na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval a
po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval. Poukázal
na to, že aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať za porušenie
pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej
zmluvy, nedostavil do zamestnania a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa

sa na pracovisku nezdržiaval.“. Odvolací súd správne zistený skutkový stav nesprávne posúdil, ak
dospel k tomu, že po rozhodnutí súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, je povinnosťou
zamestnanca dostaviť sa na pracovisko bez výzvy zamestnávateľa, aby deklaroval ochotu, schopnosť
a pripravenosť pracovať, inak neprideľovanie práce zamestnávateľom nemožno hodnotiť ako prekážkuna strane zamestnávateľa a zamestnancovi za toto obdobie nepatrí náhrada mzdy podľa ustanovenia
§ 142 ods. 3 ZP pre prekážky na strane zamestnávateľa.

14. Žalovaná navrhla odmietnuť dovolanie ako nedôvodné, nakoľko dovolateľka v ňom neuviedla
žiadne procesné pochybenia odvolacieho súdu, ktoré by znamenali závažný zásah do jej práva na
spravodlivý proces. K právnemu posúdeniu veci poukázala na to, že rozhodnutie súdu o tom, že
pracovný pomer trvá deklaruje skutočnosť, že pracovný pomer trvá v zmysle podmienok ustanovených
v pracovnej zmluve, vrátene ustanovenia o tom kde a za akých podmienok má zamestnanec svoju

prácu vykonávať, a preto nie je povinnosťou zamestnávateľa vyzývať zamestnanca, aby sa dostavil na
pracovisko. Zamestnanec síce je slabšia strana, ale to neznamená, že má len práva. Podľa ustanovení
čl. 2 a § 13 ods. 3 ZP musí byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v
súlade s dobrými mravmi, pričom nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Vzhľadom na konanie žalobkyne, ktorá v skutočnosti nemala
záujem pracovať a na pracovisko sa nedostavila ani na výzvu, je táto žaloba len zneužívaním postavenia

zamestnanca a snahou zabezpečiť si dodatočné financie, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Konanie
žalobkyne nemôže požívať ochranu, keďže len využíva právo vo svoj prospech a jeho obchádzaním a
významom sa snaží zadovážiť si finančný prospech.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP
skúmal, či sú splnené ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

16. Dovolateľka porušenie práva na spravodlivý proces namietala pre nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktorom sa súd nevysporiadal s jej poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky v časopise Právní rozhledy č. 7/1995, str. 286, a rozhodnutím sp. zn. R 85/2004/III, a
nevysvetlil odklon od týchto rozhodnutí.

17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP, sú
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva
na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v

zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

18. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9 a bod 10) alebo
prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe
zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo

argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako
významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

19. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

20. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na spravodlivésúdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť

a dôvodnosť dovolania (sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má
zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese.
V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou výslovne prezentovanou otázkou
zaoberal alebo nie a odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že táto síce nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29,
Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia k odvolacím námietkam týkajúcich sa osobitnosti situácie
žalobkyne, ktorá sa 4 roky na súde bránila proti nezákonnému skončeniu pracovného pomeru
žalovanou, a ktorej počas trvania tohto pracovnoprávneho sporu žalovaná ako zamestnávateľ odmietala
prideľovať prácu, napriek tomu, že bola pripravená a ochotná plniť si svoje povinnosti z pracovného
pomeru a vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, vyplýva záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa

po právoplatnom skončení súdneho konania o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudla
istotu o dovtedy sporných otázkach a bolo jej povinnosťou aj bez výzvy sa dostaviť na pracovisko
zamestnávateľa a takýmto spôsobom preukázať ochotu a pripravenosť pracovať. Odvolací súd, po
zdôraznení vzájomností práv zamestnanca a zamestnávateľa, hodnotil pasivitu žalobkyne do 5. mája
2020 ako dôvod pre zamietnutie nároku za obdobie pred doručením oznámenia žalobkyni žalovanej z

5. mája 2020.

22. Ak žalobkyňa dovolacou argumentáciou mienila odvolaciemu súdu vytýkať, že jeho rozhodnutie nie
je dostatočne odôvodnené, tak dovolací súd takúto vadu nezistil.

23. K porušeniu práva na spravodlivý proces z hľadiska ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, a to vtedy, ak všeobecný súd rezignuje na svoju
povinnosťzaoberaťsaúčinneprevecvýznamnýminámietkami,argumentmiadôkaznýminávrhmistrán,
resp. (v prípade odvolacieho súdu) podstatnou odvolacou argumentáciou.

24. Odôvodnenie rozsudkov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu vo veci podľa dovolacieho súdu
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrnne zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť odôvodnení. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a vyhodnotili. Ich argumentácia je koherentná a
odôvodnenia sú konzistentné. Samotná skutočnosť, že sa odvolací súd nevyjadril k rozhodnutiam
českých súdov, na ktoré žalobkyňa poukázala, neboli podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní,
podľa dovolacieho súdu nespôsobila procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)

CSP, a preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné.

25. Keďže v preskúmavanom súdnom konaní nedošlo k vade uvádzanej v ustanovení § 420 písm. f)
CSP, dovolací súd sa ako ďalším zaoberal žalobkyňou namietaným nesprávnym právnym posúdením
veci odvolacím súdom.

26. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

28. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

29. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP
s odôvodnením, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

30. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ustanovenia v § 421 ods. 1 CSP, musí
mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Otázkou riešenou
odvolacímsúdomsarozumietakotázkahmotnoprávna(napríkladinterpretáciaObčianskehozákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej aplikácia

a interpretácia procesných právnych noriem) a musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

31. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b) CSP dovolateľka videla v riešení otázky: ,,či ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ak
zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu (po rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, pričom pracovný pomer trvá) bez toho, aby mu zamestnanec
adresoval výzvu na prideľovanie práce ?“. Dovolateľka bola toho názoru, že ak svoju ochotu a

pripravenosť vykonávať pre žalovanú dohodnutú prácu deklarovala už v čase, keď s ňou žalovaná
neplatne skončila pracovný pomer výpoveďou tak, že trvala na ďalšom zamestnávaní a podala žalobu
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, splnila si povinnosť preukázať zamestnávateľovi
ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať. Výklad ustanovenia § 47 ods. 1 a § 142 ods. 3 ZP bez
zohľadnenia toho, ktorý účastník pracovnoprávneho vzťahu spôsobil, že druhý účastník si nemôže

plniť svoje povinnosti, alebo na koho strane je prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je nesprávnou
aplikáciou práva odvolacím súdom.

32. Podľa § 47 ods. 1 ZP odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za

vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné
podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

33. Podľa § 81 ZP, upravujúceho základné povinnosti zamestnanca je zamestnanec povinný najmä
a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi;
nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu,
b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času,

c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi
riadne oboznámený,
d) v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom,
e) hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok

pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami
zamestnávateľa,f) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania, a ktoré v
záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na
oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti,

g) písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny, ktoré sa týkajú
pracovného pomeru a súvisia s jeho osobou, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého pobytu
alebo prechodného pobytu, adresy na doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne, a ak sa so
súhlasomzamestnancapoukazujevýplatanaúčetvbankealebovpobočkezahraničnejbanky,ajzmenu
bankového spojenia.

34. Prekážky na strane zamestnávateľa upravuje Zákonník práce v ustanoveniach § 142.

35. Podľa § 142 ods. 1 ZP ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok
spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými
pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode

preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

36. Podľa § 142 ods. 2 ZP ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné
vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku.

37. Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.

38. O prekážku v práci v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 ZP ide vtedy, ak zamestnávateľ neplní alebo

nemôže plniť povinnosť vyplývajúcu pre neho z pracovného pomeru, a to prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy, ak nejde o prestoj alebo nemožnosť vykonávať prácu pre nepriaznivé
poveternostné vplyvy za predpokladu, že zamestnanec je schopný a pripravený túto prácu vykonávať.
O prekážku v práci ide bez ohľadu na to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou
skutočnosťoualebonáhodou,ktorásazamestnávateľoviprihodila,alebočijuzamestnávateľsámsvojím

konaním spôsobil. Iná prekážka na strane zamestnávateľa je daná skutočnosťou, ktorá ju vyvolala, a
prekážka v práci trvá po celú dobu trvania tejto skutočnosti.

39. V danej veci bolo v konaní zistené, že žalovaná dala žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru
22. decembra 2015. O neplatnosti tejto výpovede rozhodol Okresný súd Košice II rozsudkom z 25.

februára 2019 sp. zn. 17Cpr/1/2016, ktorý potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 31. októbra
2019 sp. zn. 3CoPr/4/2019 a právoplatnosť nadobudol 20. novembra 2019. Týmto rozsudkom bolo
určené aj to, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou naďalej trvá. Žalovaná po tomto
rozhodnutí žalobkyni naďalej prácu neprideľovala, žalobkyňa 5. mája 2020 požiadala žalovanú o
stretnutie a žiadala ju, aby jej umožnila pracovať a prideľovala jej prácu. V prejednávanej veci bolo

zistené, že žalovaná od 20. novembra 2019, t. j. od dňa kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok,
ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neprideľovala žalobkyni prácu
podľa pracovnej zmluvy. Odvolací súd pri hodnotení nečinnosti oboch strán pracovnoprávneho vzťahu
vychádzal z toho, že ak zamestnanec neoznámi, že je ochotný a pripravený pracovať, zamestnávateľ
nemá povinnosť prideľovať mu prácu. Tento názor odvolacieho súdu, že zamestnanec sa musí najskôr

dostaviť na pracovisko a požiadať zamestnávateľa o prideľovanie práce a až potom vzniká povinnosť
zamestnávateľa prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy, nemá oporu v Zákonníku práce a ani v
iných právnych predpisoch. Právna úprava pracovnoprávnych vzťahov naopak rešpektuje zásadu, že
ten z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ktorý spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plniť svoje
povinnosti z pracovného pomeru, alebo u ktorého nastala iná prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je

povinný druhému účastníkovi vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovnoprávneho
pomeru,prípadneoznámiťodstránenieprekážkybrániacejmuvplnenípovinnostízpracovnéhopomeru.

40. V prípade ak zamestnanec neprestal vykonávať prácu pre zamestnávateľa z vlastného rozhodnutia,
ale tak urobil na pokyn zamestnávateľa (ten mu prestal prideľovať prácu), môže vyzvať zamestnávateľa

abyplnilpovinnostivyplývajúcemuzovzťahu,niejevšakpovinnýprideľovaniepráceodzamestnávateľa
vyžadovať; z nečinnosti zamestnanca v tomto smere nie je možné vyvodzovať pre neho nepriaznivé
následky. Najvyšší súd sa už v odôvodnení rozhodnutia z 22. júna 2023 sp. zn. 9Cdo/127/2022,
publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 68/2023vyjadril tak, že pre priznanie náhrady mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia
§ 143 ods. 3 ZP je rozhodujúce, či zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce a
či je zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

41. Zo skutkových zistení v danej veci ďalej vyplýva, že žalovaná prestala prideľovať žalobkyni prácu
po výpovedi z pracovného pomeru, že súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a že
pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá, keďže žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na
tom, aby ju naďalej zamestnávala. Žalobkyňa teda záujem a pripravenosť naďalej vykonávať prácu pre

žalovanú podľa ustanovenia § 79 ods. 1 ZP vyjadrila aj v súdnom konaní o určenie neplatnosti výpovede.

42. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019 uviedol, že
pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru podľa
ustanovenia § 79 ods. 2 ZP treba vychádzať z konkrétneho dôvodu skončenia pracovného pomeru a so
zreteľom na tento zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom ako

mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, respektíve zistiť, či na strane
zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci a uhradiť mu mzdové nároky. I keď sa toto rozhodnutie týka náhrady mzdy v dôsledku
neplatného skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia § 79 ods. 2 ZP do rozhodnutia o žalobe o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, podľa dovolacieho súdu je treba takto posudzovať aj

nároknanáhradumzdypodľaustanovenia§142ods.3ZPaprihliadnuťnato,žežalovanáneprideľovala
žalobkyni prácu napriek tomu, že tá trvala na tom, aby ju ďalej zamestnávala.

43. Náhrada mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 ZP pri prekážkach na strane zamestnávateľa je
stanovená na to, aby zamestnanec, ktorý bol pripravený pre zamestnávateľa zodpovedne a riadne

pracovať, ale pracovať nemohol, nezostal bez príjmu. Pracovnoprávne predpisy predpokladajú, že ten
z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ktorý spôsobil, že druhá strana nemôže plniť svoje povinnosti,
je povinný vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, poprípade musí
oznámiť odstránenie prekážky brániacej mu neplanenie povinnosti druhej strane. Ak si zamestnávateľ
neplní svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (napríklad preto, že

podľa jeho názoru pracovný pomer skončil), má porušenie tejto povinnosti za následok, že zamestnanec
nemôže podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu a je povinný nastúpiť do práce až po tom, čo
ho zamestnávateľ na to vyzve a vyjadrí tak ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu. Za situácie,
že žalobkyňa prestala vykonávať prácu pre žalovanú po tom, čo jej táto dala neplatne výpoveď,
bolo na žalovanej, aby po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

začala opäť prideľovať žalobkyni prácu, resp. ju vyzvala na nástup do práce. Ak tak neurobila nie je
možné žalobkyni vytýkať, že sa nedostavila na pracovisko a nedožadovala sa pridelenia práce bez
výzvy žalovanej. Nie je totiž porušením pracovnej disciplíny, ak zamestnanec, ktorému zamestnávateľ
neprideľoval prácu na mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, po dobu trvania tejto prekážky
v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval (rozsudok najvyššieho súdu z 27.

apríla 2011 sp. zn. 5Cdo/81/2010). Z týchto dôvodov dovolací súd nepovažoval za správny právny
názor odvolacieho súdu, že v prípade, ak súd rozhodne o neplatnom skončení pracovného pomeru, je
povinnosťou zamestnanca dostaviť sa na pracovisko bez výzvy zamestnávateľa, aby deklaroval svoju
ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať, inak neprideľovanie práce zamestnávateľom nemožno
hodnotiť ako prekážku na strane zamestnávateľa.

44.Vzmyslevyššieuvedenéhodovolacísúdpopreskúmanívecidospelkzáveru,ženaotázkupoloženú
žalobkyňou v dovolaní treba odpovedať tak, že ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu
po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v ktorom na základe oznámenia
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, rozhodol, že pracovný

pomer trvá, ide o prekážku na strane zamestnávateľa a zamestnávateľ je povinný podľa ustanovenia §
142 ods. 3 ZP poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

45. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podané z dôvodu stanoveného v § 421
ods. 1 písm. b) CSP proti rozsudku odvolacieho súdu posúdil ako prípustné a zároveň dôvodné, nakoľko

rozhodnutie v napadnutej časti spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti
zamietajúcej žalobu preto zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).46. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

47. V ďalšom konaní odvolací súd rozhodne o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho
konania (§ 454 ods. 3 CSP).

48. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.