Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123223027
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123223027.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:
JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnenkyňou: Remedium Legal, s.r.o.,
so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. X.XX.XXXX, trvale
bytomC..D.XXX/XXX,E.,ozaplatenie3.458,01eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudku

Okresného súdu Galanta č. k. 30Csp/91/2023-168 zo dňa 29. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.výrokomžalobuzamietol,II.výrokomžalovanémunárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 7 ods.
1, 2, 16, 17, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 52 ods.
1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 565, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 2, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

účinného v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok (ďalej len „zákon o bankách“), čl. 8 ods.
1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“), s poukazom aj na § 290, § 295
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný dňa 3.9.2019 požiadal právneho

predchodcu žalobcu (VÚB, a.s.) o refinancovanie spotrebného úveru u Consumer Finance Holding,
a.s./VÚB, a.s., pôvodná výška úveru 481,- eur, zostatok úveru 461,- eur, mesačná splátka úveru 25,-
eur. Následne dňa 4.9.2019 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľskéhoúveru„VÚBPôžička“(ďalejlen„zmluva“),nazákladektorejprávnypredchodcažalobcu
poskytol žalovanému spotrebiteľský úver 3.500,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných
splátkach (96) po 59,75 eur vrátane poistného (z toho poistné 5,18 eur), pri celkovej čiastke, ktorú

musí dlžník zaplatiť 5.308,72 eur, s úrokovou sadzbou 10,88 % p.a., RPMN 11,98 % a dobou trvania
zmluvyurčitá,96mesiacov.Žalovanýporušilpovinnosťuhrádzaťjednotlivésplátkyriadneavčas.Právny
predchodca žalobcu listom zo dňa 5.3.2020 - tretia upomienka, vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej
sumy 191,09 eur s upozornením, že v opačnom prípade bude požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy
úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve. K predmetnej výzve žalobca
súdupredložilpoštovýpodacíhárok.Zdôvoduneuhradeniazáväzkovprávnypredchodcažalobculistom

zo dňa 18.6.2020 oznámil žalovanému predčasnú splatnosť úveru, a to ku dňu 18.6.2020 a vyzval ho na
úhradudlžnejsumy3.696,92eurvlehote7dníoddoručeniavýzvy.Žalovanýpredmetnúvýzvuneprevzalv odbernej lehote. Listom zo dňa 16.3.2022 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie
pohľadávky voči nemu k 3.3.2022 zo zmluvy č. 263293911030919 zo dňa 4.9.2019 v celosti, spolu so
všetkými úrokmi a ostatným príslušenstvom na žalobcu. Zo žiadosti o VÚB Pôžičku zo dňa 3.9.2019,

podpísanej žalovaným, vyplývajú informácie o žalovanom, a to, že je slobodný, má stredoškolské
vzdelaniesmaturitou,početnezaopatrenýchdetí0,početčlenovrodiny1.Tiežznejvyplývajúinformácie
o bývaní - býva u rodičov, nie je vlastníkom nehnuteľnosti, údaje o zamestnávateľovi - B.C.B. s.r.o.,
u ktorého je zamestnaný od 25.3.2023 ako technický pracovník v odvetví priemyselná výroba, ako aj
jeho čistý príjem za posledné tri mesiace a že mu nie sú vykonávané zrážky zo mzdy. Na základe

Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom Všeobecná úverová banka, a.s.,
a žalobcom ako postupníkom a na základe Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 3.3.2022 žalobca
nadobudol pohľadávku voči žalovanému zo zmluvy o úvere zo dňa 4.9.2019, ktorá bola uzavretá medzi
bankou a žalovaným.

4. Okresný súd ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že právny vzťah medzi žalobcom

(právnym predchodcom) a žalovaným je od svojho vzniku zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi stranami uzatvorená, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ust. § 52 a nasl. OZ, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred
pripraveného návrhu na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, keďže jej predmetom je poskytnutie úveru, ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu

predchodcovi žalobcu ako veriteľovi v dohodnutých splátkach vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru (§ 1 ods. 2 ZoSÚ).
Právny predchodca žalobcu bol v čase uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa (§ 2
písm. b/ ZoSÚ v spojení s § 52 ods. 3 OZ) s poukazom na predmet podnikania a žalovaný bol v postavení
spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní úverovej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

podnikateľskej činnosti. Tento právny vzťah sa preto spravuje ustanoveniami OZ a právnych predpisov,
ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (ZoSÚ, príp. zákon o ochrane spotrebiteľa).
Žalobca odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú žalovaný uzatvoril s VÚB, a.s., Bratislava, teda bankou
poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie. Túto pohľadávku voči žalovanému mal získať na
základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok a Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 3.3.2022.

5. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa
zaplatenia peňažnej pohľadávky od žalovaného. Keďže žalobca nebol pôvodným veriteľom pohľadávky,
ale veriteľom sa stal až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, súd prednostne skúmal, či právny
predchodca žalobcu bol oprávnený pohľadávku zosplatniť s poukazom na ust. § 7 ZoSÚ, teda či právny

predchodca žalobcu pri poskytovaní spotrebiteľského úveru žalovanému posúdil schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou. Pojem odbornej starostlivosti nie je právnym
predpisom definovaný. S poukazom i na závery uvedené v odsekoch 28, 29, 30 odôvodnenia, mal
prvoinštančný súd za to, že odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou
vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver,

rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Odbornou nie je vtedy, ak je povrchná, ak je
jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale
aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú taktiež neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne
ohrozené. V prípade, že veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto
konanie nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a pre

prípad, že dôjde k hrubému porušeniu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, takéto konanie veriteľa je sankcionované
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Vzhľadom na vyššie
uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne
opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Bolo teda
na žalobcovi, aby preukázal, že jeho právny predchodca ako veriteľ bonitu žalovaného náležite skúmal,

že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobca, ako to vyplýva z jeho písomného
vyjadrenia, vychádzal z údajov, ktoré mal od žalovaného a ktoré žalovaný deklaroval v žiadosti o
VÚB Pôžičku (výška príjmu, slobodný, zamestnaný ako technický pracovník, stredoškolské vzdelanie
s maturitou), pričom existujúce záväzky spotrebiteľa overil dopytom do úverového registra, z ktorého
zistil, že v čase podania žiadosti mal žalovaný tri úverové vzťahy s celkovou mesačnou splátkou 209,-

eur. Poukazoval, že príjem spotrebiteľa deklarovaný v žiadosti o úver overoval dopytom do Sociálnej
poisťovne s tým, že dopyt do Sociálnej poisťovne výšku príjmu negeneruje, výlučne potvrdzuje alebo
vyvracia otázky veriteľa. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ doúvahy životné minimum spotrebiteľa 210,20 eur, keďže žalovaný deklaroval stav slobodný a neuviedol
žiadne vyživované dieťa. Následne (po výzve súdu) doložil i dáta dopytu zo Sociálnej poisťovne a SRBI.

6. V danej veci okresný súd nemal preukázané, že banka riadne a s odbornou starostlivosťou skúmala
bonitu žalovaného, pretože pred uzavretím zmluvy (3.9.2019) zistila, že žalovaný je zamestnaný iba od
25.3.2023 (nie je zrejmé, či na dobu určitú alebo neurčitú), jeho čistý príjem nijako nepreverila a fixné
výdavky nezisťovala vôbec (okrem výšky existujúcich záväzkov spotrebiteľa). Hoci banka ďalej zistila
osobné údaje žalovaného v rozsahu, že je slobodný, býva u rodičov, nie je vlastníkom nehnuteľnosti,

počet vyživovaných detí 0 a členov rodiny 1 a nahliadla i do úverového registra, nekonala s náležitou
odbornou starostlivosťou a bonitu žalovaného skúmala len formálne. Veriteľ bez toho, aby skúmal aj
iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho bežné mesačné výdavky, výdavky na
zabezpečovaniebývania,stravy,atď.,sinemoholutvoriťreálnyobrazojehomajetkovejsituáciipotrebnej
pre posúdenie schopnosti splácať dlh zo zmluvy, a to i v tej súvislosti, že žalovanému mal byť poskytnutý
úver účelovo na refinancovanie úveru. Takýmto spôsobom však reálne nevyhodnotil, či spotrebiteľ

je dostatočne solventný a či pravdepodobne v budúcnosti, minimálne v období, na ktoré sa zmluva
uzatvára, bude schopný plniť svoje záväzky. Pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1
ZoSÚ nie je rozhodujúce, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým
spôsobom dodávateľ (žalobca, resp. jeho právny predchodca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu
bonity spotrebiteľa. Nedostatok odbornej starostlivosti banky sa v naznačenom smere prejavil tým, že

žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou riadnych splátok v decembri 2019, teda 93 mesiacov pred
konečnou splatnosťou úveru. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu
dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. V tej súvislosti žalobca uviedol, že v rámci nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb bral do úvahy životné minimum spotrebiteľa 210,20 eur
zohľadniac,žejeslobodnýaneuviedolžiadnevyživovanédieťa(nekritickyodkazovalnasumuživotného

minima). Z údajov z úverového registra bolo veriteľovi zrejmé, že žalovaný má ďalšie záväzky, pásmo
skóreB(zlé)spoznámkouzmluvysnevyhovujúcimstavomplneniazoposledných18mesiacovavysoký
počet otvorených zmlúv za posledné 3 mesiace.

7. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že vyhlásenie pohľadávky za predčasne splatnú právnym predchodcom žalobcu nebolo platné a
veriteľ nebol oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (pre
porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ). V súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách na
inú osobu je možné postúpiť iba pohľadávku, ktorá je splatná, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná.
Možno konštatovať, že táto podmienka v danom prípade nebola splnená. Aj v súlade s ust. § 17 ods. 1

ZoSÚ je možné postúpiť iba takú pohľadávku z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na
tretiu osobou, ktorá je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (teda nastala splatnosť už
aj poslednej splátky) alebo sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
(teda došlo k jej predčasnému zosplatneniu). V danom spore predčasné zosplatnenie spotrebiteľského
úveru bolo neplatné a zároveň k postúpeniu pohľadávky (3.3.2022) malo dôjsť skôr, ako nastala konečná

splatnosť úveru (23.9.2027). Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť, keďže jej postúpenie je
objektívne neprípustné, t. j. zakázané, potom jej následné postúpenie inému subjektu je v priamom
rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ust. § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o
postúpení pohľadávok, ale aj navonok voči dlžníkovi. Neplatné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
právnym predchodcom žalobcu zakladá v zmysle ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ a ust. § 39 OZ neplatnosť zmluvy

opostúpenípredmetnejpohľadávky,atedanedostatokaktívnejvecnejlegitimáciežalobcuvtomtospore.
Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, prvoinštančný súd žalobu zamietol.

8. K vyjadreniu žalobcu v ospravedlnení neúčasti na pojednávaní zo dňa 22.2.2024, a síce, že okresný
súd nevyzval žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré by vnímal ako sporné, a preto žalobca

nadobudol objektívne očakávanie, že okresný súd považuje žalobu v celom rozsahu za dôvodnú, súd
prvej inštancie uviedol, že v priebehu sporu, výzvou zo dňa 15.12.2023 (č. l. 134) vyzval žalobcu
na doplnenie skutkových tvrdení ohľadne spôsobu výpočtu dlžnej sumy, aj k tomu, či si veriteľ splnil
svoje povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a aby svoje tvrdenia preukázal, teda žalobca sa nemohol
oprávnene domnievať, že súd považuje žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. Žalobca sa z vlastnej

vôle nezúčastnil pojednávania, čím sa však pripravil o možnosť vyjadriť sa k záverom súdu o spornosti/
nespornosti tvrdení na tomto pojednávaní. Nevyužitie tejto možnosti žalobcom neznamená, že jeho
aktivitu, resp. neaktivitu má nahradiť súd (vyzývať ho na doplnenie skutkových tvrdení a dôkazov, ktoré
nie sú v prípade spotrebiteľských sporov nevyhnutné pre rozhodnutie o veci). V takomto prípade by saprenášalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, k čomu v spotrebiteľských sporoch môže dôjsť
len vo vzťahu k strane sporu, ktorá je spotrebiteľom a nie dodávateľom ako je tomu v prípade žalobcu. V
zmyslezáverovuzneseniaKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.24CoCsp/29/2023tvrdenie,ževeriteľskúmal

bonitu spotrebiteľa v dostatočnom rozsahu v súlade s ust. § 7 ZoSÚ, teda že schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver posúdil s odbornou starostlivosťou, nie je skutkovým tvrdením, ale tvrdením
právnym, na ktoré sa ust. § 151 ods. 1 CSP nevzťahuje, preto tvrdenie žalobcu, že bonita žalovaného
bola skúmaná s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ZoSÚ, aj napriek pasivite žalovaného, nemožno
považovať za nesporné skutkové tvrdenie, z ktorého by mal súd bez ďalšieho vychádzať. Vzhľadom na

všetko vyššie uvedené potom rozsudok, v ktorom súd dospel k záveru, že vyhlásenie pohľadávky za
predčasne splatnú právnym predchodcom žalobcu nebolo platné a veriteľ nebol oprávnený požadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (pre porušenie povinnosti podľa ust. §
7 ods. 1 ZoSÚ), nie je možné považovať za prekvapivé rozhodnutie. Nebolo možné vyhovieť žiadosti
žalobcu, aby v prípade, že by súd uplatnený nárok nepovažoval za preukázaný v celom jeho rozsahu,
odročil pojednávanie a vyzval žalobcu na objasnenie doterajších tvrdení, keďže na ich objasnenie už

súd žalobcu vyzval a žalobca reagoval vyjadrením zo dňa 9.1.2024.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, keď vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1
CSP nárok na náhradu trov konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky), keďže

bol v spore v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať, ani ich strany netvrdili (§ 257 CSP).
Nakoľko žalovanému preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol o tom, že mu nárok
na náhradu trov konania

10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, s poukazom
na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Žalobca sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, že
právny predchodca žalobcu VÚB, a.s. porušil svoju povinnosť a neskúmal bonitu klienta s odbornou

starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ a preto podľa názoru súdu nebol postupca oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa - žalovaného jednorazové splatenie úveru, čo malo mať za následok, že úver
nemohol byť na žalobcu platne postúpený a teda žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. S
uvedeným tvrdením okresného súdu sa žalobca absolútne nestotožňuje, nakoľko má za to, že postupca
pred uzavretím zmluvy o splátkovom úvere č. 263293911030919 zo dňa 04.09.2019 riadne skúmal

bonitu žalovaného, o čom žalobca predložil dôkaz a preto záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcuzdôvoduneplatnostizosplatneniaanáslednéhopostúpeniapohľadávkyvychádzapodľanázoru
žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobca má za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skúmanie bonity spotrebiteľa je
bezpochyby otázkou skutkovou. Okrem toho je skúmanie bonity otázkou odbornou, teda aj prípadná

povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum - nie následné
vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Žalobca
citoval z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/45/2022 z 10.11.2022. Žalobca neeviduje
vo vzťahu k ním predloženému skúmaniu bonity zo strany postupcu, vrátane dôkazov, žiadne konkrétne
popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov zo strany žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP). Súd nemôže ani

v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže
nenavrhoval a nepredložil vykonať dôkaz za účelom preukázania, že právny zástupca žalobca neskúmal
jeho bonitu, ale sa ani touto argumentáciou v konaní nebránil. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí
C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti B. F. naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú
mieru a že aj Ústavný súd SR je vo svojej judikatúre kritický pri primeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi

inými vo svojom náleze sp. zn. PL ÚS 11/2016 zo 07.02.2018 Ústavný súd tiež konštatoval, že v
sporovom konaní je pozícia sudcu ako vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany neprijateľná.
Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/3/2022 z 09.02.2023, § 1 ods.
6, § 11 ods. 2 ZoSÚ. Žalobca riadne doručil okresnému súdu tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu
skúmanie bonity, a to okrem podanej žaloby najmä vyjadrením zo dňa 09.01.2024. Na týchto tvrdeniach

a dôkazoch žalobca zotrváva, pričom boli v konaní zároveň nespornými (§ 151 ods. 1 CSP). Citoval
§ 7 ods. 1, § 7 ods. 24 ZoSÚ. Zo zmluvy je zrejmé, že účel poskytnutia úveru bolo vyplatenie jeho
aktuálnych záväzkov. Uvedené je obsiahnuté v čl. I, bode 1 zmluvy, kde je uvedený záväzok, na
vyplatenie ktorého bude úver použitý, a to konkréne: č. 000500131797811 poskytnutý spoločnosťouConsumer Finance Holding, a.s./VUB, a.s., výška zostatku úveru 461,- eur, účet pre čerpanie E., BIC:
E.. Žalobca citoval § 2 ods. 1, 2, 5 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017 v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy, z ktorých je zrejmé, že veriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa

splácať úver povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje (veriteľ zohľadňuje maximálne
dobusplatnostiúveru,ktoréstanovujeNárodnábankaSlovenska),príjemspotrebiteľa(§7ods.1ZoSÚ),
údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov (§ 7 ods. 17 ZoSÚ) a výšku
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b). Na
účel vypočítania týchto nákladov musí veriteľ poznať údaje o rodinnom stave a počte osôb žijúcich so

spotrebiteľom v spoločnej domácnosti. Tento údaj poskytuje veriteľovi spotrebiteľ (ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ),
nakoľko poskytovateľ úveru tento údaj nemá možnosť získať z verejných zdrojov. Veriteľ je povinný
pred poskytnutím úveru vypočítať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver (§ 7 ods. 19 ZoSÚ), z údajov podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, pričom jeho výsledná hodnota nesmie
prekročiťhodnotu1.Metodikuvýpočtulimituukazovateľaschopnostisplácať(ďalejako„DSTI“)stanovilo
opatrenie v ust. § 2 ods. 1, pričom vzorec na jej výpočet je nasledovný: DSTI=(výdavky (V))/(prijem (P)-

náklady na zabezpečenie základných životných potrieb(N)) V = výška existujúcich záväzkov a výška
splátky poskytnutého úveru P = čistý príjem spotrebiteľa N = životné minimum spotrebiteľa a členov
jeho domácnosti. V konkrétnom prípade veriteľ postupoval tak, že existujúce záväzky spotrebiteľa overil
dopytom do úverového registra, ktorý bol predložený a z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase
poskytnutia úveru nasledovné záväzky: - Osobný úver 01440657L s mesačnou splátkou vo výške 84,

eur, Spotrebný úver 01401093Q s mesačnou splátkou vo výške 25,- eur, Spotrebný úver 00763129E
s mesačnou splátkou vo výške 100,- eur. V zmysle predloženej žiadosti o úver a zmluvy o úvere je
zrejmé, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere bol použitý na splatenie záväzku s mesačnou
splátkou vo výške 25,- eur (zostatok 461,- eur). Poskytnutím nového úveru teda uvedený záväzok
zanikol jeho splatením, a preto v rámci výpočtu DSTI bral veriteľ do úvahy ako mesačné úverové

zaťaženie splátky existujúcich úverov vo výške 184,- eur a splátku novo poskytnutého úver v sume
58,36 eur (ide o splátku bez zľavy a bez poistenia). Spotrebiteľ v žiadosti o úver deklaroval príjem
vo výške 675,- eur, 603,- eur, 496,- eur. Tento príjem bol overený nezávislým dopytom do Sociálnej
poisťovne, ktorý bol súdu predložený, pričom veriteľ overoval príjem vo výške 679,- eur (hrubý príjem).
Výška čistého príjmu pri takto uvedenom príjme je 538,- eur. Dopyt do Sociálnej poisťovne výšku príjmu

negeneruje, výlučne potvrdzuje alebo vyvracia otázky veriteľa. Uvedený dopyt preto nevylučuje aj vyššiu
výšku príjmu spotrebiteľa. V konkrétnom prípade dopyt pozitívne reagoval na otázky: Je XXXXXXXXXX
zamestnaný u zamestnávateľa IČO: 35766387, DIČ: [N/A] aspoň od 3/2019 ? Má XXXXXXXXXX u
zamestnávateľa IČO: 35766387, DIČ: [N/A] priemerný vymeriavací základ za posledných 3 mesiacov
aspoň 679? Má XXXXXXXXXX priemerný vymeriavací základ za posledných 3 mesiacov aspoň 679?

V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum
spotrebiteľa, nakoľko v žiadosti neuviedol žiadne vyživované dieťa a rodinný stav uviedol ako slobodný.
Životné minimum na členov domácnosti spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo teda vo výške 210,20
eur. Výpočet DSTI bol teda realizovaný nasledovne: DSTI=(242,36 eur)/(538 eur -210,20 eur ) DSTI =
0,74. S ohľadom na ust. § 2 ods. 5 Opatrenia sa Ukazovateľ schopnosti splácať úver nesmel ku dňu

uzavretia úveru prekročiť hodnotu 0,8, nakoľko veriteľ bol v čase poskytnutia úveru povinný zohľadniť
povinnú rezervu vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným
minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a
ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. Za túto osobu je v zmysle

opatrenia potrebné považovať deti spotrebiteľa, nakoľko Opatrenie v ust. § 2 ods. 5 v poznámke č. 3 pod
čiarou odkazuje na § 62 až 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Žalovaný netvrdil (nieto preukazoval),
že mal aj iné úvery, že by jeho výdavky boli vyššie (t. j. rodinný stav, deti) alebo že by jeho príjmy
neboli v ním deklarovanej výške resp. by uviedol nepravdivé informácie v čase podpisu žiadosti o
úver. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné

minimum spotrebiteľa, nakoľko ten v žiadosti neuviedol žiadne vyživované dieťa a rodinný stav uviedol
ako slobodný. Životné minimum na členov domácnosti spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo teda
vo výške 210,20 eur.

11. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o závery právne (t.j. to, aké výdavky súd od veriteľa vlastne

požaduje preverovať pri skúmaní bonity), veritelia nie sú povinný žiadať preukázanie konkrétnych
mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, energie a pod.). Uplatňovanie paušálnych
výdavkov, v súlade s Opatrením a ZoSÚ, spĺňa predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou. Veriteľ
postupoval v súlade so ZoSÚ a Opatrením a riadne overil schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutýúver. Proces overovania schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver prebieha vo väčšine prípadov
v automatickom režime bez osobného vstupu zamestnanca banky. Znenie § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ,
kde je stanovený spôsob výpočtu limitu sa uvádza, že v rámci výpočtu sa zohľadňujú peňažné záväzky

znižujúce príjem spotrebiteľa. Dôvodová správa k danému ustanoveniu uvádza nasledovné: Peňažnými
záväzkami znižujúcimi príjem spotrebiteľa uvedenými v písm. d) sa rozumejú všetky pravidelné výdavky
spotrebiteľa, ktoré znižujú jeho príjem (výška výživného, výška splátky úverov a pôžičiek a pod.).
Analogicky v tejto súvislosti (overovanie výdavkov spotrebiteľa) možno poukázať na článok NBS, ktorý
sa týka síce úverov na bývanie, ale v rámci pojmu „Peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa“

hovorí výlučne o úveroch – finančných záväzkoch. Tiež Opatrenie NBS následne dovysvetlilo tento
pojem takto: Výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa sa na účely odseku 1 určujú ako súčet a) výšky
splátkyposkytovanéhospotrebiteľskéhoúverupodľa§7ods.20písm.c)zákonaprizohľadneníodsekov
12 a 13 a § 4 a sumy peňažných záväzkov znižujúcich príjem spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. d)
zákona pri zohľadnení odsekov 14 až 21 – v týchto odsekoch sa už hovorí len o úveroch - rozhodne
však nie o nákladoch na lieky a pod.

12. Žalobca poukázal na Vyjadrenie NBS zo dňa 14.03.2024 (žalobca sa obrátil na orgán dohľadu
vo veciach povinnosti veriteľa zisťovať iné ako finančné výdavky spotrebiteľa), pričom NBS ako
orgán dohľadu v podstatnom uvádza: „Opatrenie NBS je všeobecne záväzným právnym predpisom
vydaným na základe zákonného splnomocnenia, je plne záväzné a veriteľ musí jeho ustanovenia

zohľadňovať pri výkone svojej činnosti. Z uvedeného je zreteľné spojenie medzi pojmom používaným
v zákone č. 129/2010 Z. z. a Opatrením NBS, jeho teoretickým obsahom a materiálnym (finančným)
vyjadrením, ktoré neponecháva priestor pre vznik povinnosti zisťovať skutočné náklady – výdavky
na život spotrebiteľa a s ním posudzovaných osôb. NBS na základe vyššie uvedeného uzatvára,
vychádzajúc z ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a Opatrenia NBS, ďalej zo svojich znalostí

a praktických skúseností z dohľadu nad finančným trhom, že pre dodržanie odbornej starostlivosti
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský (úver, pozn. autora) sa nevyžaduje
skúmanie skutočných bežných výdavkov spotrebiteľa (napr. náklady na bývanie, telefón, internet a
výdavky na domácnosť). Na účely posudzovania, či bude spotrebiteľ schopný splácať spotrebiteľský
úver postačuje, ak náklady na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných

životných potrieb spotrebiteľa budú za podmienok Opatrenia NBS zohľadňovať zákonom stanovené
výške sumy životného minima zvýšenej o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou príjmu spotrebiteľa a
životným minimom (ak výnimky upravené v Opatrení NBS neustanovujú inak - napr. § 2 ods. 6,8 alebo
9). Orgán dohľadu podotýka, že ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s Opatrením NBS
predstavujú zákonné požiadavky na overovanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ktorých splnenie

zo strany veriteľa sa považuje za dodržanie odbornej starostlivosti. Výklad národnej právnej úpravy,
smerníc EÚ a ani dôvodové správy, či recitály k skúmaným právnym normám nenaznačujú, že by
medzi povinnosťami veriteľa vykonávajúceho overovanie bonity bola aj povinnosť skúmať konkrétne
bežnévýdavkyspotrebiteľanapr.nachoddomácnosti.Stanovenieprísnejšíchpredpokladovprevýpočet
ukazovateľa schopnosti splácať, než určuje zákon č. 129/2010 Z. z. v spojení s Opatrením NBS, je

možné iba zmenou týchto predpisov alebo na základ rozhodnutia veriteľa. Stanovisko predstavuje
právny názor orgánu dohľadu ako orgánu aplikácie práva a gestora Opatrenia NBS. Tento právny názor
je uplatňovaný pri výkone dohľadu zo strany odboru ochrany finančných spotrebiteľov nad veriteľmi
poskytujúcimi spotrebiteľské úvery podľa zákona č. 129/2010 Z. z.“ Vyjadrenie NBS zo dňa 14.03.2024-
žalobcapovažujezapoužiteľnúnovotu,keďževčasevydanianapadnutéhorozsudku(08.03.2024)tento

dôkaz ešte reálne neexistoval, jeho prípustnosť pritom odôvodňuje s poukazom na § 366 písm. d) CSP.

13. Podľa žalobcu je potom nesprávny právny a skutkový záver okresného súdu, že postupca
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko tento záver súdu nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní a javí sa skôr ako popieraním žalobcom predložených dôkazov a tvrdení zo strany súdu,

ktoré (čo do ich obsahu) samotný žalovaný nepoprel. Okresný súd učinil právne závery nad rámec
zákonitostí civilných sporových pravidiel, kedy vychádza zo záverov, ktoré v konaní nikto netvrdil/
nerozporoval. Súd si v tejto súvislosti dovodil nesprávny obraz na predmetný spor, čo mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Ani samotný súd neuvádza, akým (iným) spôsobom
mal ešte postupca preverovať bonitu žalovaného, pričom v tej časti, kedy súd uvádza, že mal skúmať

výdavky žalovaného na „život“ – slovami súdu konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti - sa dostáva do rozporu s výkladom dohliadajúceho orgánu, ktorý nič podobné
nevyžaduje (lebo je to nereálne). Žalobca zhodne s cit. vyjadrením NBS uvádza, že žiaden zákon (či na
vnútroštátnej alebo nadnárodnej úrovní) nevyžaduje od veriteľa, aby tento skúmal výdavky spotrebiteľatak, ako to implikuje súd v napadnutom rozsudku. Na základe uvedeného je zrejmé, že postupca
starostlivo skúmal finančné záväzky spotrebiteľa a ostatné záväzky spotrebiteľa zohľadnil tzv. životným
minimom, čo je o. i. všeobecne akceptovaný postup aj naprieč rozhodovacou praxou slovenských súdov.

Postupca ako banka nemá možnosť sa o iných záväzkoch spotrebiteľa dozvedieť inak ako priamo
od spotrebiteľa, pričom výdavkami sa rozumejú finančné výdavky a nie účet za telefón, lieky a pod.,
keďže z logiky veci sa tieto menia v čase a neposkytnú dodávateľovi žiaden reálny obraz z hľadiska
zhodnocovania bonity. Ak potom súd vychádza z tézy, že veriteľ mal skúmať úplne všetky aspekty
výdavkov spotrebiteľa, je nutné takéto posúdenie zo strany žalobcu dôrazne odmietnuť, nakoľko hraničí

s absolútnou arbitrárnosťou a ohrozuje záujmy veriteľov v širšom rozsahu. Súd konkrétne neuvádza,
o aké konkrétne výdavky sa má v tejto súvislosti jednať, no najmä neuvádza právny základ, na základe
ktorého by veriteľ vôbec mohol takéto (načrtnuté vyššie) informácie o dlžníkovi spracúvať. Nariadenie
GDPR stanovuje z pomedzi základných zásad spracúvania osobných údajov fyzických osôb aj zásadu
tzv. minimalizácie spracúvaných údajov. Spracúvanie informácii vyžadovaných zo strany súdu nemá
žiaden zákonný podklad. Veriteľ ako spracúvateľ osobných údajov nemôže pod rúškom skúmania bonity

uchovávať o dlžníkovi akékoľvek údaje. Keďže tieto výdavky sa menia v čase, závisia výlučne od
spotrebiteľovho správania sa, ktorý nemá právnu povinnosť ich uviesť (a naopak veriteľ nemá právnu
možnosť ich zisťovať), je potrebné sa držať znenia zákona a odporúčaní dohliadajúceho orgánu NBS,
kedy sa výdavkami rozumejú výlučne finančné úverové výdavky a náklady na „život“ sa zohľadňujú
všeobecne akceptovanou konštantou životného minima. Žalobca opakovane poukazuje na skutočnosť,

že je to práve žalovaný, ktorý je ako spotrebiteľ povinný uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o
úver. Dodávateľ nie je policajný orgán, t. j. jeho možnosti skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované
(Nariadenie GDPR) a musí prioritne vychádza z údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ v žiadosti o úver.
Žiadosť o úver je pritom aj v zmysle obchodných podmienok nevyhnutným predpokladom pre uzavretie
zmluvy. Žalobca v obdobnej právnej otázke (skúmanie bonity) poukazuje aj na rozhodnutia iných vyšších

súdnych autorít, ktoré potvrdzujú právny názor žalobcu, a to rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6CoCsp/16/2022 z 28.06.2022, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/44/2021
z 25.08.2022, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/3/2022 z 27.05.2022, uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/19/2021 z 25.11.2021, uznesenie Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 6CoCsp/37/2020 z 23.06.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8CoCsp/36/2022 z

27.10.2022, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/24/2022 z 20.10.2022, uznesenia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/20/2021 z 13.09.2022. Žalobca v obdobnej právnej otázke
(skúmanie bonity pri refinancovanom úvere) poukazuje aj na rozhodnutia iných vyšších súdnych autorít,
ktoré potvrdzujú právny názor žalobcu: uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoCsp/15/2022
z 31.08.2022, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoCSp/42/2022 zo dňa 11.09.2023,

uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoCsp/59/2022 z 28.02.2023. Na základe uvedeného je
potom nesprávny aj nadväzný právny záver súdu o nemožnosti vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a
nemožnosti postúpenia pohľadávky v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ a § 92 ods. 8 zákona o bankách a
o zmene. Žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie tejto žaloby a postupca platne
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom. Nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. „živého

úveru“,jenutnédospieťktomuprávnemuzáveru,ževkonaníniejespornésplnenievšetkýchzákonných
podmienok (§ 17 ods. 1 ZoSÚ, § 92 ods. 8 zákona o bankách) pre platné postúpenie pohľadávky a
žalobca je plne aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní.

14. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je

nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný dňa 3.9.2019 požiadal právneho predchodcu žalobcu (VÚB,
a.s.) o refinancovanie spotrebného úveru u Consumer Finance Holding, a.s./VÚB, a.s., ktorého pôvodná
výška bola úveru 481,- eur, zostatok úveru bol 461,- eur, mesačná splátka úveru bola 25,- eur.
Dňa 4.9.2019 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského

úveru „VÚB Pôžička“, na základe ktorej právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanému
spotrebiteľský úver vo výške 3.500,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 96 mesačných splátkach
po 59,75 eur vrátane poistného (z toho poistné 5,18 eur), pri celkovej čiastke, ktorú musí dlžník
zaplatiť 5.308,72 eur, s úrokovou sadzbou 10,88 % p.a., RPMN 11,98 % a dobou trvania zmluvy
určitá, 96 mesiacov. Žalovaný porušil povinnosť uhrádzať jednotlivé splátky riadne a včas. Právny
predchodca žalobcu listom zo dňa 5.3.2020 (tretia upomienka) vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej

sumy 191,09 eur s upozornením, že v opačnom prípade bude požadovať vrátenie celej poskytnutej
sumy úveru s prísl. pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve. K predmetnej výzve žalobca súdu
predložil poštový podací hárok. Z dôvodu neuhradenia záväzkov, právny predchodca žalobcu listom
zo dňa 18.6.2020 oznámil žalovanému predčasnú splatnosť úveru, a to ku dňu 18.6.2020 a vyzval ho
na úhradu dlžnej sumy 3.696,92 eur v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Žalovaný predmetnú výzvu

neprevzal v odbernej lehote. Listom zo dňa 16.3.2022 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému
postúpenie pohľadávky voči nemu k 3.3.2022 zo zmluvy v celosti, spolu so všetkými úrokmi a ostatným
príslušenstvom na žalobcu. Zo žiadosti o VÚB Pôžičku zo dňa 3.9.2019, podpísanej žalovaným,
vyplývajú informácie o žalovanom, a to, že je slobodný, má stredoškolské vzdelanie s maturitou, počet
nezaopatrených detí 0, počet členov rodiny 1. Tiež z nej vyplývajú informácie o bývaní - býva u rodičov,

nie je vlastníkom nehnuteľnosti, údaje o zamestnávateľovi - B.C.B. s.r.o., u ktorého je zamestnaný od
25.3.2023 ako technický pracovník v odvetví priemyselná výroba, ako aj jeho čistý príjem za posledné
tri mesiace a že mu nie sú vykonávané zrážky zo mzdy. Na základe Rámcovej zmluvy o postúpení
pohľadávok uzavretej medzi postupcom VÚB, a.s. a žalobcom ako postupníkom a na základe Žiadosti
o postúpenie a prevod zo dňa 3.3.2022 žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému zo predmetnej

zmluvy o úvere.

18. K argumentácii žalobcu v odvolaní o absencii kvalifikovaného popretia skutkových tvrdení žalobcu
zo strany žalovaného o skúmaní bonity, z ktorého dôvodu sú podľa žalobcu tieto tvrdenia nespornými,
odvolací súd uvádza nasledovné: Zmyslom procesnej úpravy spotrebiteľských sporov (ako sporov s

ochranou slabšej strany) podľa § 290 CSP a nasl. je ochrana a posilnenie procesného postavenia
spotrebiteľa nie dodávateľa. Princíp kontradiktórnosti konania (čl. 8), v zmysle ktorého sú strany povinné
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi (v
súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu) je v spotrebiteľských sporoch oslabený. Tento
princíp súvisí s unesením bremena tvrdenia a bremena dôkazu, ktoré sú nevyhnutné pre úspech v

spore. Zároveň v týchto sporoch v zmysle ust. § 300 CSP platí, že na konanie podľa tohto oddielu
sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak. Ustanovenie § 151
ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sa zásadne v „bežnom“ sporovom konaní stranou nepopreté skutkové
tvrdenia považujú za nesporné na spotrebiteľské spory aplikovať nemožno, pretože jeho použitie,
vzhľadom na charakter spotrebiteľských sporov, v ktorých sa vo zvýšenej miere uplatňuje protektívna

ingerencia súdu, nemožno považovať za primerané. V spotrebiteľských sporoch nemožno vychádzať
z toho, že stačí, ak žalovaný - spotrebiteľ skutkové tvrdenia žalobcu – dodávateľa, výslovne nepoprel,
čím sú tvrdenia žalobcu preukázané, nakoľko v týchto sporoch je súd v zmysle ust. § 290 a nasl. CSP
povinný na ochranu takéhoto spotrebiteľa prihliadať ex offo. V zmysle § 295 CSP platí, že súd môže
vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ

ide o preukázanie aktívnej vecnej legitimácie, ktorú súd skúma ex offo (z úradnej povinnosti), niesol
žalobca bremeno tvrdenia ako i dôkazné bremeno preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. S
poukazom na vyššie uvedené nemohla obstáť odvolacia argumentácia žalobcu o nesplnení si povinnosti
tvrdenia, ako ani dôkaznej povinnosti zo strany spotrebiteľa (v zmysle § 295 CSP súd môže považovať
aj vykonanie dôkazného prostriedku za nevyhnutné v prípade vyvrátenia skutočností preukazovaných

stranou dodávateľa, môže tak z vlastnej iniciatívy bez návrhu vykonať dôkazy, ktoré budú v prospech
spotrebiteľa).19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že mal
preukázané, že veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníka splácať úver, preto nebol

oprávnený požadovať jednorazové splatenie úveru. Predčasné zosplatnenie pohľadávky a aj postúpenie
pohľadávkysúprerozporsozákonomneplatnéažalobcaniejeaktívnevecnelegitimovaný.Suvedeným
právnym záverom sa odvolací súd nestotožnil a nepriznanie žalovanej sumy považuje prinajmenšom za
predčasné s ohľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku.

21. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou

tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

22. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

23. Podľa § 7 ods. 16 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a)
spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej
starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

24. Podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a)
poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a
5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na

údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

25. Podľa § 7 ods. 19 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.

26. Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta), c) výška splátky
spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

27. Podľa § 7 ods. 21 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka

zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20
písm. a).

28. Podľa § 7 ods. 23 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi, len ak spotrebiteľ spĺňa limit
pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej
zadlženosti k príjmu.29. Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne

informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške
celkovej zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o
príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných
zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.

a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez súhlasu spotrebiteľa, len na
splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely podľa odseku
19, ak odsek 43 neustanovuje inak, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa
v Sociálnej poisťovni,17ab) a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1
písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s
príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať

spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa.

30. Podľa § 7 ods. 41 písm. a) a b) ZoSÚ Opatrením, ktoré vydá Národná banka Slovenska, sa ustanoví

a) metodika na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a ich minimálna výška, výška a spôsob určenia
limitov pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, výška a spôsob zohľadnenia
možného nárastu úrokových sadzieb a čo sa rozumie výrazným prevyšovaním súčtu zostávajúcich
výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov podľa odsekov 24 a 31, b) požiadavky na

zisťovanie informácií a predkladanie dokladov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa a na overovanie
údajov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa.

31. Podľa § 2 ods. 1 až 5 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú
podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver zo 14.11.2017, v znení ku

dňu uzavretia zmluvy, ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel výdavkov na peňažné
záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa podľa odseku 4
zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa
odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítavajú na obdobie jedného
mesiaca (ods. 1). Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku 1 nemôže prekročiť

hodnotu 1 (ods. 2). Výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa sa na účely odseku 1 určujú ako súčet a)
výšky splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru podľa § 7 ods. 20 písm. c) zákona pri zohľadnení
odsekov 8 a 9 a § 4 a b) sumy peňažných záväzkov znižujúcich príjem spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20
písm. d) zákona pri zohľadnení odsekov 10 až 17 (ods. 3). Celková výška čistých príjmov spotrebiteľa
podľa § 7 ods. 20 písm. a) zákona sa vypočíta ako aritmetický priemer čistých skutočných príjmov

spotrebiteľa spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred
posúdením schopnosti splácať (ods. 4). Výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy
životného minima2) spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť3) a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej

má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím
súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou
nákladov sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa
prvej vety zvýšená o 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným
minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a

ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je
určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu (ods. 5).

32. Podľa § 11 ods. 2 veta prvá ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1,

nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

33. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle
§ 52 ods. 1 a nasl. OZ a zároveň ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 ZoSÚ,preto je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných
ustanovení ZoSÚ.

34. Jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd v civilnom sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal
žalobu, je v spore aktívne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného
práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je
aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne
legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby

meritórnym rozhodnutím. Otázku, kto je v tom-ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný,
musí súd riešiť vždy skôr než pristúpi k riešeniu otázky existencie alebo neexistencie nároku.

35. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne pristúpil k posudzovaniu aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, keď najprv skúmal, či právny predchodca žalobcu bol oprávnený pohľadávku zosplatniť
s poukazom na § 7 ZoSÚ, či pri poskytovaní spotrebiteľského úveru žalovaného posúdil schopnosť

žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou, a to z dôvodu,
že v prípade ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie
nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a pre prípad,
že dôjde k hrubému porušeniu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, takéto konanie veriteľa je sankcionované
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).

36. Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že žalobca, ako to vyplýva z jeho písomného vyjadrenia, vychádzal
z údajov, ktoré mal od žalovaného, a ktoré žalovaný deklaroval v žiadosti o VÚB Pôžičku (výška
príjmu, slobodný, zamestnaný ako technický pracovník, stredoškolské vzdelanie s maturitou), pričom
existujúce záväzky spotrebiteľa overil dopytom do úverového registra, z ktorého zistil, že v čase

podania žiadosti mal žalovaný tri úverové vzťahy s celkovou mesačnou splátkou 209,- eur. Príjem
spotrebiteľadeklarovanývžiadostioúveroverovaldopytomdoSociálnejpoisťovne.Vrámcinákladovna
zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa 210,20
eur, keďže žalovaný deklaroval stav slobodný a neuviedol žiadne vyživované dieťa. Následne (po výzve
súdu) doložil i dáta dopytu zo Sociálnej poisťovne a SRBI.

37. Okresný súd nemal za preukázané, že banka riadne a s odbornou starostlivosťou skúmala bonitu
žalovaného, pretože pred uzavretím zmluvy (3.9.2019) zistila, že žalovaný je zamestnaný iba od
25.3.2023 (správne 25.3.2019 – pozn. odvolacieho súdu) /nie je zrejmé, či na dobu určitú alebo neurčitú/,
jeho čistý príjem nijako nepreverila a fixné výdavky nezisťovala vôbec (okrem výšky existujúcich

záväzkov spotrebiteľa). Hoci banka ďalej zistila osobné údaje žalovaného v rozsahu, že je slobodný,
býva u rodičov, nie je vlastníkom nehnuteľnosti, počet vyživovaných detí 0 a členov rodiny 1 a nahliadla
i do úverového registra, nekonala s náležitou odbornou starostlivosťou a bonitu žalovaného skúmala
len formálne. Veriteľ bez toho, aby skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr.
jeho bežné mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie bývania, stravy, atď., si nemohol utvoriť

reálny obraz o jeho majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať dlh zo zmluvy, a
to i v tej súvislosti, že žalovanému mal byť poskytnutý úver účelovo na refinancovanie úveru. Takýmto
spôsobom však reálne nevyhodnotil, či spotrebiteľ je dostatočne solventný a či pravdepodobne v
budúcnosti, minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára, bude schopný plniť svoje záväzky. Pre
posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 ZoSÚ nie je rozhodujúce, aká bola reálna

finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca, resp. jeho
právny predchodca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa. Nedostatok odbornej
starostlivosti banky sa v naznačenom smere prejavil tým, že žalovaný sa dostal do omeškania s
úhradou riadnych splátok v decembri 2019, teda 93 mesiacov pred konečnou splatnosťou úveru. Pri
skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej

starostlivosti.Vtejsúvislostižalobcauviedol,ževrámcinákladovnazabezpečeniezákladnýchživotných
potrieb bral do úvahy životné minimum spotrebiteľa 210,20 eur zohľadniac, že je slobodný a neuviedol
žiadnevyživovanédieťa(nekritickyodkazovalnasumuživotnéhominima).Zúdajovzúverovéhoregistra
bolo veriteľovi zrejmé, že žalovaný má ďalšie záväzky, pásmo skóre B (zlé) s poznámkou zmluvy
s nevyhovujúcim stavom plnenia zo posledných 18 mesiacov a vysoký počet otvorených zmlúv za

posledné 3 mesiace.

38. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že vyhlásenie pohľadávky
zapredčasnesplatnúprávnympredchodcomžalobcuneboloplatnéaveriteľneboloprávnenýpožadovaťod spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (pre porušenie povinnosti podľa ust. § 7
ods. 1 ZoSÚ). Aj v súlade s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ je možné postúpiť iba takú pohľadávku z veriteľa
oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na tretiu osobou, ktorá je po konečnom termíne splatnosti

spotrebiteľského úveru (teda nastala splatnosť už aj poslednej splátky), alebo sa stala splatnou pred
termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (teda došlo k jej predčasnému zosplatneniu). V
danom spore predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru bolo neplatné a zároveň k postúpeniu
pohľadávky (3.3.2022) malo dôjsť skôr, ako nastala konečná splatnosť úveru (23.9.2027). Ak určitú
pohľadávku nie je možné postúpiť, keďže jej postúpenie je objektívne neprípustné, t. j. zakázané, potom

jej následné postúpenie inému subjektu je v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle ust. § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok, ale aj navonok voči
dlžníkovi. Neplatné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu zakladá v
zmysle ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ a ust. § 39 OZ neplatnosť zmluvy o postúpení predmetnej pohľadávky,
a teda nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore. Vzhľadom na nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

39. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko právny predchodca
žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nebol oprávnený vyžadovať
od žalovaného/spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, predčasne, nezohľadniac
argumentáciu žalobcu (uvedenú vo Vyjadrení k výzve zo dňa 9.1.2024, najmä ukazovateľ DSTI) o

zákonnej regulácii posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 až
20 ZoSÚ, ako aj Opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti
o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver zo 14.11.2017 (upravujúceho, okrem
iného, v § 2 metodiku na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver a v ustanovení § 5 požiadavky
na zisťovanie informácií a predkladanie dokladov o príjmoch spotrebiteľa na účely overovania údajov

o príjmoch spotrebiteľa), s ktorou sa vôbec nevysporiadal.

40. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé ani vyhodnotenie
posudzovania bonity žalovaného s odbornou starostlivosťou podľa jednotlivých zákonných kritérií v ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ, tiež s prihliadnutým na konkrétne okolnosti prípadu, ako i výsledky zisťovania doby, na

ktorú sa úver poskytuje, výšky poskytnutého úveru a výšky príjmu žiadateľa o úver. Žalobca vo Vyjadrení
zo dňa 9.1.2024 uviedol rozsiahle skutkové tvrdenia o tom, akým spôsobom skúmal platobnú schopnosť
žalovaného,deklarovalpresnývýpočetskúmaniabonityžalovanéhovzmysleOpatreniaNárodnejbanky
Slovenska číslo 10/2017 zo dňa 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súd prvej inštancie v danej veci uvedené opatrenie

neaplikoval, žalobcovi nedal žiadnu odpoveď na jeho argumenty o tom, prečo jeho prístup k posúdeniu
schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver, nebol náležitý. Prvoinštančný súd neaplikoval ust. §
7 ods. 19, 20, 21, 23, 27 a ods. 41 písm. a) a b) ZoSÚ a Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017,
ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver zo
dňa 14.11.2017 v znení ku dňu uzavretia zmluvy, ktorých aplikácie sa dožadoval žalobca a nevysvetli

žiadnym spôsobom, prečo uvedené právne normy nepoužil.

41. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

42. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

43. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým saúčastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

44. Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva CSP
za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy,
ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi. Vady
konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu

(účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie

považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

45. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

46. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery.Vodôvodnenírozhodnutiamusísúdspôsobomlogickykompaktnýmabezrozporovavnútorných

protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

47. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

48. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
CSP. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté
rozhodnutie postráda posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov žalobcu

(týkajúcich sa splnenia povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa spláca
spotrebiteľský úver) s poukazom na uvedené v odseku 39 a 40. Z celkového kontextu odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia dôvodov rozhodnutia,
ktoré považuje odvolací súd za predčasné.

49. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (uverejneného oznámením FMZV č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z.) je ajprávo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením
nárokovaobranouprotitakémutouplatneniu.Vodôvodnenírozhodnutiamásúdnáležitevysvetliťakosa

vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery (porov.
sp. zn. I. ÚS 226/03).

50. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky

okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

51. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenie musel odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s §
220 ods. 2 CSP, čím žalobcovi znemožnil uskutočnenie jeho patriacich základných procesných práv

a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom
tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Došlo by ním totiž k vykonávaniu základného
dokazovania na rozhodujúce otázky až na súde druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej
realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových, z
pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám

bola odňatá možnosť konať pred súdom.

52. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/

CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza
z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387
ods. 1 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu)

rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por.
rozhodnutie NS SR sp.zn. 7 Cdo 157/2011).

53. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže v ňom absentoval argumentačný základ, ktorý by mohol

odvolací súd preskúmať.

54. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré
konanie nenahrádza prvoinštančné konanie.

55. Povinnosťou súdu prvej inštancie (viazaného právnym názorom odvolacieho súdu) tak bude v
ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, posúdiť splnenie zákonom

stanovenej povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver (pred uzavretím predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovaným), nielen
na základe zákonnej regulácie v ustanovení § 7 ods. 1, 2, 16, 17, ale aj v ods. 19, 20, 21, 23, 27 a ods.
41 písm. a) a b) ZoSÚ, § 11 ods. 2 ZoSÚ, a tiež vykonávacieho predpisu (Opatrenia Národnej banky
Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver zo 14.11.2017 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), postupovať v súlade
s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami
strán sporu, so zohľadnením špecifík vzťahujúcich sa na spory s ochranou slabšej strany, medzi ktoré
patrí aj spotrebiteľský spor, vrátane osobitných ustanovení o dokazovaní (§ 290 až § 300 CSP). Súd
prvej inštancie sa dôsledne vysporiada aj s argumentáciou žalobcu, týkajúcou sa hodnotiacich kritérií

odbornej starostlivosti veriteľa v procese posudzovania bonity spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy
ospotrebiteľskomúvereadáodpoveďajnapodstatnéarelevantnéargumentyžalobcu,vyjadrenévjeho
odvolaníatiežvyhodnotídôkazpredloženýžalobcomvodvolacomkonaníatoOdpoveďNárodnejbanky
Slovenska zo dňa 14.03.2024.56. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie
rozhodnutia bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP,

vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver súd prvej

inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania
poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému
bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS
198/07).

57. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

58. V novom rozhodnutí o veci preto rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov konania, vrátane trov
tohto odvolacieho konania.

59. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)