Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 24, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423209290
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423209290.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: T. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XX, A., o zaplatenie 9.563,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV z 29. januára 2025, č. k. 49Csp/51/2023-113, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok); žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním skutkovo zistil, že právny predchodca žalobcu Tatra
banka, a.s., odštepný závod Raiffeisen banka (ako veriteľ) a žalovaný (ako dlžník) uzavreli dňa
19.09.2019 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru
vo výške 10.000 eur s termínom konečnej splatnosti 20.07.2027. Žalovaný sa v zmluve zaviazal
tento úver vrátiť riadne a včas v dohodnutých mesačných splátkach. Výzvou zo dňa 07.12.2020

právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie jeho záväzku z predmetnej zmluvy, ktorý
predstavoval sumu 382,63 eur. Ďalšou výzvou zo dňa 20.01.2021 právny predchodca žalobcu oznámil
žalovanému, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru s dlžnou sumou ku dňu 19.01.2021 vo výške
9.544,94 eur, z toho istina 9.079,01 eur, úroky 427,63 eur, sankčné úroky 4,30 eur a náklady spojené
s vymáhaním 34 eur, a to pre neuhradenie dlžnej pohľadávky banky napriek predchádzajúcim výzvam.
Zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.10.2023
postúpil právny predchodca žalobcu pohľadávku voči žalovanému na žalobcu.

3. Súd prvej inštancie právne posúdil zmluvu o Raiffeise pôžičke č. 3530009468 zo dňa 19.09.2019
ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 Obč. zákonníka, keďže veriteľ (právny predchodca žalobcu) pri
uzatváraní a plnení zo spornej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, teda ako
dodávateľ (banka) a žalovaný, ktorý je fyzickou osobou, tak nekonal, a preto sa považuje za spotrebiteľa.
Zároveň sa tým právny predchodca žalobcu považuje aj za veriteľa podľa § 2 písm. b) zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z.z.“) a žalovaný za spotrebiteľa podľa § 2
písm. a) tohto zákona, pričom uvedená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d)

zák. č. 129/2010 Z.z. Skonštatoval, že táto zmluva je platná.
4. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že vzhľadom na postúpenie pohľadávky voči žalovanému z
titulu úveru poskytnutého právnym predchodcom žalobcu na základe tejto zmluvy skúmal, či bol
dodržaný zákonom stanovený postup postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z. z. o bankách („zákon o bankách“) a § 17 zák. č. 129/2010 Z.z., čo má vplyv na aktívnu
vecnú legitimáciu v konaní, t.j. na zistenie, či žalobca je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia voči
žalovanému. V tomto kontexte poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 162/2020

zo dňa 27. októbra 2021, v ktorom vyslovil, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú
legitimáciu z úradnej povinnosti; dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods.
8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade,
že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Dodal, že postúpenie pohľadávky
je jedným zo spôsobov, akým môže dôjsť k zmene v osobe veriteľa (§ 524 ods. 1 Obč. Zák.), aby

však k tejto zmene došlo, musí postúpenie zodpovedať pravidlám, ktoré vyplývajú zo zákona alebo z
dohody s dlžníkom postupovanej pohľadávky. Nemožno totiž postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom (§ 525 ods. 2 Obč. Zák.), pretože dôsledkom takéhoto
postúpenia by bola jeho (absolútna) neplatnosť podľa § 39 Obč. Zák. (rozsudok Najvyššieho súdu, sp.
zn. 1Cdo/76/2007, sp. zn. 1Cdo/147/2017). Ďalej uviedol, že ust. § 17 zák. č. 129/2010 Z.z. upravuje
všeobecný zákaz postúpenia pohľadávky ako práva vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Takúto

pohľadávku možno postúpiť len za súčasného splnenia ďalších podmienok: a) možno ju postúpiť len
so všetkými právami s ňou spojenými, b) musí ísť o postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať
spotrebiteľský úver podľa zák. č. 129/2010 Z.z. alebo zákona o bankách na veriteľa s povolením na
neobmedzené poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa zák. č. 129/2010 Z.z., banku, zahraničnú
banku alebo pobočku zahraničnej banky, a c) pohľadávka musí byť po konečnom termíne splatnosti

spotrebiteľského úveru alebo musí ísť o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Dôsledkom nedodržania týchto podmienok by bol stav odporujúci
zákonu (ust. § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.), čo znamená, že postúpenie by bolo pre rozpor so
zákonom „nemožné“ (§ 525 ods. 2 Obč. Zák.), teda v zmysle cit. judikatúry neplatné (§ 39 Obč. Zák.).
Postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 17 ods. 1 zák. č. 129/2005 Z.z. je prípustné

len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky tam uvedené podmienky. Jednou zo zákonných podmienok
postúpenia je, aby išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo o
pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom
bolo na žalobcovi, aby v konaní tvrdil a preukázal, že táto podmienka je splnená.
5. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul, že právo požadovať splatenie dlhu dohodnutého v splátkach

umožňuje v spotrebiteľských vzťahoch ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Obč. Zákonníka. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre
nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením
príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Obč. Zák. je podmienená tým,

že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije.
Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Obč. Zák. vyplýva, že
veriteľ môže žiadať o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy najneskôr do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Obč. Zák.). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za

predčasne splatný (§ 565 a § 53 ods. 9 Obč. Zák.), pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa
nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a
predčasne zosplatnil celý dlh (uznesenie NS SR zo dňa 25. 1. 2024, sp. zn. 5Cdo 2/2023). Ďalej
bližšie ozrejmil, že aj keď ustanovenie § 53 ods. 9 a ani ust. § 565 Obč. Zák. výslovne neustanovuje
ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru uvedenie

splátky, pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh, je potrebné na daný úkon aplikovať aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka o právnych úkonoch, konkrétne § 37 Obč. Zák., podľa ktorého právny úkon musí byť určitý,
inak je neplatný. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej
doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru
(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v situáciách,

pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie,
pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba
dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a
v dôsledku informačnej asymetrie aj poškodený (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/197/2022). Uvedenie
splátky, pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, vyplýva tak aj z požiadavky

ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Zosplatnenie úveru má totiž vážne následky pre strany
úverového vzťahu; dochádza k zmene práv a povinností strán úverového vzťahu; zosplatenie úveru
má pre veriteľa následok, že nemusí žiadať len o zaplatenie splátok podľa splátkového kalendára,
ale môže voči dlžníkovi uplatniť nárok na zaplatenie celej sumy poskytnutého a nesplateného úveruvrátane príslušenstva; pre dlžníka zosplatnenie znamená stratu výhody splátok. Neuvedenie splátky,
pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh v listine, ktorou veriteľ oznámil predčasné zosplatnenie úveru a ani vo
výzve na zaplatenie, realizovanej v zmysle ustanovenia § 53 ods.9 Obč. Zák., má za následok neplatné

zosplatnenie úveru.
6. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že právny
predchodca žalobcu nešpecifikoval splátku, pre ktorú zosplatňuje celý dlh žalovanému v oznámení
o zosplatnení úveru zo dňa 20.01.2021, ani vo výzve zo dňa 07.12.2020. Z tohto dôvodu dospel k
záveru, že pokiaľ v prejednávanej veci nedošlo k uvedeniu splátky, pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil už v

oznámení o zosplatnení úveru a veriteľ vo výzve na zaplatenie neuviedol splátku, pre ktorú mieni dlh
zosplatniť, nie je jednostranný právny úkon veriteľa, ktorým úver predčasne zosplatňuje, dostatočne
určitý a preto je neplatným (§ 37 Obč. Zák.). Nakoľko žalobca nepreukázal, že by predmetom postúpenia
bola pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa
stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, bola pohľadávka právneho
predchodcu žalobcu voči žalovanému postúpená v rozpore s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a § 525

ods. 2 Obč. Zák., čo vo výsledku vedie k záveru, že bola postúpená neplatne (§ 39 Obč. Zák.). Žalobca
tak nie je nositeľom žalobou uplatneného nároku, teda nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu. Z tohto
dôvodu súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Skonštatoval, že žalovaný

mal vo veci plný úspech, a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania si súd prvej inštancie vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
8. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že súd prvej
inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnych skutkových zistení a

nepreskúmateľnosti rozsudku, žalobkyňa poukázala na výzvu pred zosplatnením v zmysle ust. § 53 ods.
9 Obč. Zák. zo dňa 07.12.2020, v ktorej je práve splátka, pre ktorú došlo k zosplatneniu jednoznačne
uvedená, keďže v predmetnej výzve je explicitne uvedené: „Dátum vzniku omeškania 20.10.2020,
keď práve táto splátka je splátkou, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru podaním zo dňa 20.01.2021.
Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala aj na uznesenie NS SR zo dňa 22.08.2013, sp. zn. 4Cdo 90/2013,

podľa ktorého ústavne konformným výkladom ust. § 157 ods. 2 OSP treba dospieť k záveru, že s
požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia,
ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú
a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali

byť tieto zistenia vyvodené. Podľa žalobkyne sa tak napadnuté rozhodnutie javí ako zmätočné a
nepreskúmateľné, nespravodlivé, čo považuje za hrubý zásah do práva na spravodlivý proces na jej
úkor, ak sa súd dostatočne neoboznámil s priloženými dôkazmi, resp. na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom následne aj nesprávne právne argumentoval v
odôvodnení svojho rozsudku. Žalobkyňa má za to, že z predložených podkladov jednoznačne vyplýva,

pre ktorú splátku k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo, pričom súd prvej inštancie nesprávne tvrdí,
že vo výzve zo dňa 07.12.2020 táto splátka nie je uvedená. Naviac vec aj nesprávne právne posúdil,
keďže dospel k záveru, že špecifikácia splátky je obligatórnou náležitosťou vyhlásenia mimoriadnej
výzvy pred zosplatnením, hoci zákonodarca takúto náležitosť vyššie označených podaní nevyžaduje. Na
podporutejtoodvolacejargumentáciežalobkyňapoukázalanauznesenieNSSRsp.zn.1Cdo/123/2022,

v ktorom sa dovolací súd nestotožnil s názorom prezentovaným v dovolaní, že „špecifikácia splátky,
pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu.
Žiadnu takúto povinnosť uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku, zákon veriteľovi neukladá. Dovolací
súd považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba
vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so

zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Obč. Zákonníka je potrebné predpokladať,
že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti“.
Z uvedeného žalobca vyvodil, že veriteľ nie je povinný uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú chystá,
prípadne pre ktorú pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobkyňa tak trvá na tom, žezo zákonných ustanovení vyplýva, že na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je potrebné, aby bola táto
možnosť dohodnutá; bol dlžník v omeškaní tri mesačné splátky; bol dlžník na možnosť vyhlásenia
predčasnej splatnosti veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva,

pričom veriteľ v oznámení o zosplatnení nie je povinný špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa
dlžník omeškal a teda, pre ktorú splátku k zosplatneniu došlo. V zmysle uvedeného má žalobkyňa za
to, že v prípade ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 20.01.2021, toto
svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 Obč. Zák. a s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho
súdu SR (uznesenie sp. zn. 5Cdo 224/2021, 4Cdo 132/2021, 7Cdo 26/2023, 1Cdo 148/2022, 6Cdo

87/2023). Žalobkyňa uviedla, že špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu je, prihliadnuc na
vyššie citované rozhodnutia NS SR, nadbytočná, keďže z jeho rozhodovacej praxe vyplýva, že vždy
môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky - a teda veriteľ si nemôže vybrať, pre
nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje. Žalobkyňa je toho názoru, že pokiaľ by zákonodarca
vyžadoval presnú špecifikáciu splátky, pre ktorú by došlo k zosplatneniu vo výzve podľa § 565 Obč. Zák.
uvedené by uviedol expressis verbis v tomto zákonnom ustanovení. Žalobkyňa analogicky poukázala

aj na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 154/2022 z 27.02.2024, v ktorom sa súd síce zaoberal inou
právnou otázkou, avšak uviedol, že „ak by zákonodarca vyžadoval určitú náležitosť, uvedené by priamo
uviedol v zákonnom ustanovení. Na doplnenie je možné uviesť, že ak by zákonodarca chcel uložiť banke
povinnosť vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách upozorniť na možnosť postúpenia pohľadávky,
bol by to v citovanom ustanovení výslovne uviedol, podobne ako je v ust. § 53 ods. 9 Obč. Zák. výslovne

formulovaná požiadavka, aby veriteľ pred predčasným zosplatnením pohľadávky upozornil spotrebiteľa
na uplatnenie tohto práva.“ Žalobkyňa preto zastáva právny názor, že podstatnou právnou skutočnosťou
v čase vyhlásenia splatnosti je výlučne to, či veriteľ mal splnené podmienky pre vyhlásenie splatnosti
podľa oboch dotknutých ust. § 53 ods. 9 a § 565 Obč. Zák., pričom v tomto konkrétnom prípade nebolo
sporné, že tieto podmienky splnené boli. Povinnosť špecifikovať splátku nielenže zo žiadneho zákona

nevyplýva, ale je aj absurdná, nakoľko žalovaný spotrebiteľ, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu, čerpal
poskytnuté finančné prostriedky a svoje záväzky sa zaviazal splácať; objektívne musel mať vedomosť o
tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil a teda, ktorá splátka je tá, s ktorou sa omeškal, prípadne
kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil, čo ani sám nepoprel. Záver, ktorý prezentuje súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí ukladá veriteľom povinnosť, ktorú nie je možné zo znenia ust. § 53 ods. 9 Obč.

Zák. ani z ust. § 565 Obč. Zák. vyvodiť. Zhrnul teda, že žiadna právna norma neukladala postupcovi
(resp. žalobcovi) povinnosť v podaní (správne „v oznámení“, poznámka odvolacieho súdu) zo dňa
07.12.2020, ani v oznámení zo dňa 20.01.2021 uviesť splátku, ktorou došlo k mimoriadnej splatnosti
úveru. Dodal, že veriteľ nie je povinný správne právne posúdiť, pre nesplnenie ktorej splátky uplatňuje
právo podľa § 565 Obč. Zák. v spojení s § 53 ods. 9 Obč. Zák., keďže ani súdy nie sú pri riešení tejto

otázky jednotné; jeho úlohou je len sledovať splnenie týchto podmienok a ak toto právo uplatní po ich
splnení, je tento úkon jednoznačne platný, bez ohľadu na to, či veriteľ stanovil splátku pre nesplnenie
ktorej sa domnieva, že došlo k uplatneniu tohto práva. Odvolateľka má teda za to, že výklad dotknutých
zákonných ustanovení v tom zmysle, že veriteľ je povinný uviesť rozhodnú splátku v upozornení pred
zosplatnením podľa § 53 ods. 9 Obč. Zák. a rovnako aj v samotnom zosplatnení nemôže obstáť, keďže

v praktickej rovine by veriteľ uvádzal v týchto právnych úkonoch rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi by
táto informácia nepriniesla vôbec žiadnu informačnú hodnotu. Naviac, ak by aj veriteľ určil v podaní,
ktorým si právo na vyhlásenie splatnosti splátok uplatňuje nesplnenú splátku, pre ktorú toto právo, podľa
jeho názoru, uplatňuje a toto jeho právne posúdenie by sa nezhodovalo s posúdením tejto právnej otázky
súdom, nespôsobovalo by to automaticky neplatnosť uvedeného právneho úkonu, a preto je absurdné,

aby súd za tohto stavu „vytvoril“ takúto náležitosť uvedeného právneho úkonu. Žalobkyňa dodala, že
ani po novelizácii ustanovení § 53 ods. 9, 10 Obč. Zák. účinných od 01.11.2024 nie je obligatórnou
náležitosťou takejto výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom
je uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní. Nestotožňuje sa ani s tým, že bez uvedenia konkrétnej
splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu v upozornení na možné zosplatnenie, resp. v samotnom

úkone, ktorým veriteľ dosiahol splatnosť dlhu dlžníka, boli takého právne úkony neúčinné. Prejav vôle
je totiž neurčitý len v tých prípadoch, pokiaľ je neistý jeho obsah. Z obsahu uvedených úkonov je však
celkom zrejmý úmysel veriteľa, t.j. upozornenie dlžníka v súlade s ust. § 53 ods. 9 Obč. zák. Rovnako je
z obsahu zosplatnenia zrejmá vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu porušenia
povinností na strane dlžníka - nedodržanie platobnej disciplíny. Z obsahu týchto právnych úkonov je teda

bez pochybností zrejmá vôľa konajúcej osoby, čo vylučuje možné právne posúdenie týchto právnych
úkonov ako neurčitých. Podľa odvolateľky z odôvodnenia napadnutého rozsudku absentuje vysvetlenie,
v čom súd prvej inštancie identifikoval neurčitosť, či nepravdivosť právnych úkonov, t.j. ako konkrétne sa
priabsenciiurčeniasplátky,ktorávyvolalazosplatnenievuvedenýchprávnychúkonochprejavilvnútornýrozpor takýchto úkonov, z ktorého dôvodu je rozsudok čiastočne nepreskúmateľný pre nedostatok
odôvodnenia a právne závery v ňom obsiahnuté sú v celom rozsahu nesprávne.
9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 a 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku, ktorý považuje za zrozumiteľne

a komplexne odôvodnený a konštatuje jeho vecnú správnosť (§ 387 ods. 1 CSP).
11. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobkyňou, odvolací súd upozorňuje,
že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa
ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i
kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

12. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať iba tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri
viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod

niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje

procesné práva aj v odvolacom konaní. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na uznesenie ÚS SR
z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS/90/2019, podľa ktorého: „Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v
odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie
jesplnenázákonomstanovenánáležitosťodvolaniaspočívajúcavpovinnostiuviesťvodvolaníodvolacie

dôvody. Právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti
odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane
sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie
odvolania.“ (obdobne aj uznesenie NS SR z 31.05.2021 sp. zn. 2 Cdo/64/2019).
13. Zo Zmluvy o Raiffeisen pôžičke č. 3530009468 zo dňa 19.09.2019 (čl. 33 a nasl.) vyplýva, že výška

mesačnej splátky pôžičky bola dojednaná na sumu 174,25 eur, so splatnosťou každý 20. deň v mesiaci,
pričom prvá splátka bola splatná 20.09.2019 a posledná 20.07.2027.
14. V listine označenej ako „Posledná výzva na zaplatenie“ zo dňa 07.12.2020 adresovanej žalovanému
je uvedené: „Vážený klient, upozorňujeme Vás na nezaplatené splátky pôžičky. Ku dňu 05.12.2020
neevidujeme jej zaplatenie. Ide o pôžičku č. 3530009468, ktorú poskytla Raiffeisen banka dlžníkovi T.

S., vyzývame Vás preto k okamžitej úhrade dlžnej sumy. Dátum vzniku omeškania: 20.10.2020, výška
dlžnej sumy ku dňu 05.12.2020: 382,63 eur z toho úrok z omeškania 1,49 eur“.
15. V listine označenej ako „ Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“ zo
dňa 20.01.2021 adresovanej žalovanému je uvedené: Vážený klient, oznamujeme Vám, že aj napriek
našim predchádzajúcim výzvam ste ku dňu 19.01.2021 v omeškaní so splácaním pôžičky. Ide o pôžičku

č. 3530009468, ktorú poskytla Raiffeisen banka dlžníkovi: T.Ó. S.. Týmto využívame naše právo a
vyhlasujeme mimoriadnu splatnosť pôžičky. Výška dlžnej sumy ku dňu 19.01.2021: 9.544,94 eur.“
16. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu
na ktorom základe vznikla postúpená pohľadávka; banka, alebo pobočka zahraničnej banky môžepostupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou, alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovenom zákonom. Obsah
ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu

banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Podľa rozhodnutí NS SR sp.
zn. 2Cdo 266/2020, 7Cdo 26/2017, 4Cdo 75/2020 obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o
bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením
čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno
prisvedčiť oznámeniu mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o

bankách.
17. V zmysle záveru najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí publikovanom ako judikát R
71/2018 pod pojmom „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ treba rozumieť najmä stanoviská
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,

pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,
legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR,

ďalej v Bulletine najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR a
napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch
najvyšších súdov č. I, II vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
18. Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/123/2022, na ktoré (na podporu svojej odvolacej
argumentácie) poukazuje žalobkyňa, podľa názoru odvolacieho súdu, najvyšší súd v ňom meritórne v

tejto prejednávanej veci nastolenú otázku, či dôjde k porušeniu ust. § 37 ods. 1 a § 53 ods. 9 Obč. Zák.
ak vo výzve - upozornení ako právnom úkone, absentuje označenie konkrétnej splátky, pre ktorú má
dôjsť k zosplatneniu úveru, čo by zároveň malo mať za následok určenie takéhoto úkonu za neplatný
a teda rovnako neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Obč. Zák. pre mimoriadne
vyhlásenie splatnosti úveru, konkrétne neriešil. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí svoj právny

názor o nadbytočnosti konkretizácie omeškanej splátky vo výzve či oznámení o zosplatnení vyslovil
len ako protiargument k nie pre vec rozhodujúcej argumentácii dovolateľov o špecifikácii omeškanej
splátky ako podmienky platnosti zosplatnenia. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 157/2025, podľa ktorého: „...len na okraj a doplnkovo vyjadrené
právne názory senátov najvyššieho súdu, ktoré, hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho

súdu, nemožno považovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých by
dané veci nebolo možné rozhodnúť“. Iné senáty najvyššieho súdu, po rozbore relevantných zákonných
ustanovení - § 37 ods. 1, § 565 vety prvej Obč. Zák. a § 53 ods. 9 Obč. Zák. pri posudzovaní rovnako
formulovanej otázky ako v preskúmavanej veci dospeli k opačnému záveru. Podľa uznesenia NS SR
z 13.02.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022, v rámci ktorého sa dovolací súd vysporiadaval s otázkou, ktorej

podstatou je posúdenie platnosti procesu jednotlivých úkonov zosplatňovania úveru, a to: či žiadosť o
jednorazové splatenie a/alebo upozornenie musí obsahovať aj identifikáciu splátky, pre omeškanie s
ktorou má dôjsť k strate zodpovedajúcej výhody, najvyšší súd vyslovil, že ak právo veriteľa žiadať o
zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z

ustanovenia § 53 ods. 9 Obč. Zák. spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní
o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej
Obč. Zák. o možnosti použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky)
a takému využitiu má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie
kratšej ako 15 dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo

určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch
lehôt podľa § 53 ods. 9 Obč. Zák. v znení účinnom do 31.10.2024) v zákone ustanovených lehôt). Na
právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko
napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje
nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej

ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (podľa
§ 37 ods. 1 Obč. Zák.). Ide o judikát publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č.
34/2025 (právna veta bola prijatá na OPK NS SR dňa 04.06.2025) a preto ide o rozhodnutie všeobecne
záväzné, od ktorého odklon odvolací súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiadny rozumný dôvod.Možno teda zhrnúť, že zahrnutím tohto rozhodnutia do zbierky stanovísk NS, došlo k odstráneniu
prípadnej „dvojkoľajnosti“ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v danej právnej otázke.
19. Hodno podotknúť, že vyššie citovanému uzneseniu NS SR so zhodným právnym názorom

predchádzali aj rozhodnutia senátu 5C najvyššieho súdu - ide napr. o uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo/2/2023 z 26.01.2024, podľa ktorého v prípade ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za
predčasne splatný, a to v súlade s § 565 OZ a § 53 ods. 9 Obč. Zák., pre platný právny úkon zosplatnenia
je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre
ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh (obdobne sp. zn. 5Cdo 188/2023 a sp. zn. 5 Cdo

197/2022) ale aj senátu 2C (napr. rozhodnutie sp. zn. 2Cdo 149/2021).
20. Možno potom bez pochybností skonštatovať, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu
záveru, že v listine označenej ako „Posledná výzva na zaplatenie“ zo dňa 07.12.2020 adresovanej
žalovanému, ani v listine označenej ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na
zaplatenie“zodňa20.01.2021adresovanejžalovanémunieješpecifikovanákonkrétnasplátka,prektorú
právny predchodca žalobkyne zosplatnil celý dlh žalovanému. Reagujúc na odvolaciu argumentáciu

žalobkyne, takúto informáciu nemožno vyvodiť ani zo znenia listiny zo dňa 07.12.2020: „Dátum vzniku
omeškania: 20.10.2020, výška dlžnej sumy ku dňu 05.12.2020: 382,63 eur z toho úrok z omeškania 1,49
eur“, keďže výške mesačnej splátky bola podľa úverovej zmluvy dojednaná na sumu 174,25 eur (nie
382,63 eur). K omeškaniu so splácaním úveru potom muselo prísť minimálne o mesiac skôr. Naviac, z
pohľadu určitosti, z tohto údaja (dátum vzniku omeškania) nie je možné bez pochybností vyvodiť, akú

splátku mal veriteľ na mysli. Preto ani z tejto listiny nie je možné vyvodiť konkrétnu splátku, ktorá by
zákonné podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti spĺňala. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
dospel k správnemu právnemu záveru, že pokiaľ v prejednávanej veci nedošlo k uvedeniu splátky,
pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil v oznámení o zosplatnení úveru (v listine zo dňa 20.01.2021 veriteľ
konkrétnu splátku, pre ktorú úver zosplatnil, skutočne neuviedol - viď ods. 15), nie je jednostranný právny

úkon veriteľa, ktorým úver predčasne zosplatňuje, dostatočne určitý a z toho dôvodu je neplatným.
Zosplatnenie úveru listinou zo dňa 20.01.2021 je teda neplatné z dôvodu jeho neurčitosti (§ 37 Obč.
Zák.) pre neuvedenie splátky, pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil. Nakoľko žalobca nepreukázal, že by
predmetom postúpenia bola pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo
pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, bola

pohľadávka právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému postúpená v rozpore s § 17 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z.z. a § 525 ods. 2 Obč. Zák. teda neplatne (§ 39 Obč. Zák.). Žalobkyňa tak nie je nositeľom
žalobou uplatneného nároku, teda nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu. Na absolútnu neplatnosť
postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky, teda z úradnej povinnosti (R 60/2018). Zároveň aj
vecnú legitimáciu súd skúma z úradnej povinnosti, ktorej nedostatok má za následok zamietnutie žaloby

bez jej následného vecného prejednania. Nepreukázanie zákonných podmienok podmieňujúcich platné
postúpenie pohľadávky banky malo za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na
uplatnenie žalovanej pohľadávky a teda aj stratu sporu.
21. Nakoľko odvolacia argumentácia žalobkyne nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd ho v prvom výroku svojho rozhodnutia podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
konania voči žalobkyni, nakoľko však žalovanému žiadne trovy nevznikli, z dôvodu procesnej ekonómie
mu odvolací súd nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018).

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).