Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/128/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119264203
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcov 1/ U. Q.,
narodenej R., bytom v O., 2/ G. E., narodenej R., bytom v O., 3/ U. P., narodeného R., bytom v O.,
všetci žalobcovia právne zastúpení JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom v Košiciach,
Kováčska 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/
A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 38.821,28 eur s prísl., vedenom na Mestskom súde Košice pod sp.
zn. K2-13C/64/2019, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. mája 2023
sp. zn. 9Co/50/2022, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobcom 1/, 2/ a 3/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred súdom prvej inštancie

1. Žalobou doručenou súdu dňa 14. 10. 2019 (Okresnému súdu v Banskej Bystrici na upomínacie

konanie dňa 08. 04. 2019) sa žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci pozemkov, špecifikovaných v
rozhodnutí súdu prvej inštancie (v podieloch 1/4, 1/2 a 1/4), domáhali, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ sumu 38.821,28 eur, ako odplaty za zákonné vecné bremeno
zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., a to za dobu troch rokov od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019, z toho
žalobkyni 1/ istinu vo výške 9.705,32 eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 09. 04. 2019 do zaplatenia,
žalobkyni2/istinuvovýške19.410,64eurs5%úrokmizomeškaniaročneod09.04.2019dozaplatenia,
žalobcovi 3/ istinu vo výške 9.705,32 eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 09. 04. 2019 do zaplatenia

a nahradiť trovy konania.

2. Okresný súdu Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. apríla 2022 č. k.
13C/64/2019-245žalobuzamietolapriznalžalovanémunároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.

3. Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný budovu počas celého sporného
obdobia (od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019) prenajímal Arcidiecéznej charite Košice na základe Zmluvy

o nájme č. XXXXXXXXX z 26. 11. 2008 a jej dodatkov za účelom poskytovania sociálnych služieb za
nájomné vo výške 3.146,25 eur ročne (za celkovú výmeru prenajatého nebytového priestoru 3146,25
m2, t. j. za 1 euro/m2/rok).4. Prenájom nebytových priestorov žalovaným za účelom poskytovania sociálnych služieb za nájomné
vo výške 1 euro/m2/rok, keď základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný
rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov vrátane plnenia úloh aj na úseku sociálnej pomoci, podľa

názoru súdu nemožno považovať za výkon podnikateľskej činnosti. Stavba prenajímaná za účelom
poskytovania sociálnych služieb neslúži na podnikateľské účely, a preto na tento prípad nemožno
aplikovať ustanovenie § 1 ods. 3 zák. č. 66/2009 Z. z. ako výnimku z cit. zákona.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS

SR sp. zn. 1Cdo/99/2019) bolo ustálené, že pri uplatnenom nároku žalobcov na zaplatenie odplaty
za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., patrí jednorazová odplata. Tak ako zákon
č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká
za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď
zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za
náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s

tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo
základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008). Ak
judikatúra najvyššieho súdu, akceptovaná ústavným súdom, dospela k záveru, že právo na náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak
ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.

6. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za

zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým
právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“,
vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.
Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter
opakovaného plnenia.

7. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS

227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL.
ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor.

8. Vecné bremeno k pozemkom vo vlastníctve žalobcov bolo zriadené citovaným zákonom v prospech
žalovaného dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 1. júla 2009. Žalobcovia, resp. ich

právni predchodcovia, si mohli uplatniť nárok na jednorazovú odplatu v lehote troch rokov od vzniku
vecného bremena, teda do 1. júla 2012. Žaloba bola prvoinštančnému súdu doručená dňa 8. apríla 2019
a žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov, ktorú súd prvej inštancie v súlade s § 100
ods. 1 a 2 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vyhodnotil ako dôvodnú.

II.
Konanie pred odvolacím súdom

9.KrajskýsúdvKošiciach(ďalejajako„odvolacísúd“)rozsudkomz31.mája2023č.k.9Co/50/2022-288
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

10. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcami uplatnené odvolacie dôvody neboli dané,
pretože súd sa v odôvodnení rozsudku presvedčivo, zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými
podstatnými argumentmi procesných strán vychádzajúc zo správne a úplne zisteného skutkového stavu
veci, ktorý vyhodnotil podľa správnej právnej normy a túto aj v súlade so zmyslom a účelom zákona

interpretoval, rešpektujúc ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

11. Záver súdu prvej inštancie, že prenájom budovy základnej školy Arcidiecéznej charite Košice na
účely poskytovania sociálnych služieb je plnením úloh obce pri výkone jej činnosti a správe majetku anejedná sa o podnikateľskú činnosť, odvolací súd považoval za zodpovedajúci zákonnej úprave i obsahu
záväzkového vzťahu zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov.

12. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov č.
XXXXXXXXX medzi žalovaným ako prenajímateľom a Arcidiecéznou charitou Košice ako nájomcom
bola v rozhodnom období budova súp. č. XXX, ktorá má podľa faktického stavu i zápisu na liste
vlastníctva charakter budovy pre školstvo, vzdelávanie a výskum. Nájomné bolo dohodnuté len v
rozsahu zachovávajúcom odplatnosť zmluvy vo výške 1 euro ročne za 1 m2. Podľa názoru odvolacieho

súdu, žalovaný prenájmom školskej budovy zrušenej základnej školy len napĺňal svoju povinnosť starať
sa o majetok, ktorý má vo vlastníctve, predchádzal jeho znehodnoteniu a súčasne ho používal na účely
zákonom určené. Účelové určenie prenajatého majetku, dohodnutý účel nájmu aj získavaná odplata
nasvedčujú správnosti záveru, že v danom prípade činnosť obce v súvislosti s touto zmluvou o nájme
nebytových priestorov nenapĺňala znaky podnikania podľa § 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný v
záujme účelného využitia majetku v jeho vlastníctve naplňujúc tiež zámer zákonodarcu predchádzať

znehodnoteniu majetku, tento použil na účel zákonom povolený a vymedzený, v záujme splnenia svojich
úloh pri poskytovaní sociálnej služby obyvateľom obce. Hlavným účelom využitia nehnuteľnosti teda
nebola sústavná snaha o dosiahnutie zisku ako majetkového prospechu, ale plnenie povinností obce,
vyplývajúcich zo zákonnej úpravy. Súd prvej inštancie preto svoje rozhodnutie založil na správnej úvahe,
že na právne pomery sporových strán je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. a

peňažný nárok žalobcov posudzovať ako právo na primeranú odplatu za vecné bremeno zriadené podľa
§ 1, § 4 citovaného zákona.

13. Záver súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nárok žalobcov za zákonné vecné bremeno ako
formu jednorazovej odplaty, ktorú nebolo možné priznať vzhľadom na uplynutie trojročnej premlčacej

doby (§ 100, § 101 OZ) plynúcej odo dňa účinnosti zákona 1. júla 2009, keď žalobcovia podali žalobu
na súd až 8. apríla 2019, bol podľa odvolacieho súdu správny a zodpovedajúci rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutiami ústavného súdu, na ktoré prvoinštančný súd poukázal
vo svojom rozhodnutí. Uviedol, že jeho základom sú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Cdo/17/2019 a sp. zn. 2Cdo/194/2018 pojednávajúce o nároku na odplatu za vecné bremeno

vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ako nároku na jednorazovú odplatu, ktorý nárok vznikol
účinnosťou zákona 1. júla 2009, ktoré nadviazali na skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (pozri
sp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014, 1Cdo/171/2021, 1Cdo/99/2019). Podľa odvolacieho súdu súd
prvej inštancie rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, keď uzavrel, že charakter
uplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena je súdnou praxou

ustálený ako jednorazová odplata, a nakoľko vecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý
je momentálne v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, vzniklo zo zákona ku dňu 1. júla 2009 a vlastník
pozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v
lehote troch rokov od jeho vzniku, toto právo sa premlčalo. Vlastníkom pozemkov bolo zachované právo
na vyporiadanie zaťaženého pozemku zámenou pozemkov alebo v konaní o pozemkových úpravách

(§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.), ktoré s účinnosťou od 1. septembra 2022 môže iniciovať aj vlastník
dotknutého pozemku (§ 2, § 6, § 7 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v znení zákona
č. 257/2022 Z. z.).

14. Odvolací súd ďalej dôvodil, že pokiaľ žalobcovia považovali rozhodnutie súdu za odporujúce

princípom právnej istoty a bránili sa tým, že v rozhodnutiach krajských a okresných súdov doposiaľ
prevažuje posúdenie peňažnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009
Z. z. ako náhrady opakovanej, odvolací súd zdôraznil, že rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích
súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá je pre formovanie súdnej
judikatúry určujúca. Predchádzajúce rozhodnutia odvolacích súdov neboli pre rozhodnutie vo veci

právne záväzné (R 71/18); judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri
nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I
keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej
správnostisúdnehorozhodnutia,vaplikačnejpraxisúdovjemožná.Sohľadomnaústavnoprávnyprincíp
nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného

právneho názoru môže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (napr. rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 46/2013, II. ÚS 346/08).15. Poukázal tiež na to, že otázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. bola v čase rozhodnutia súdov nižšej inštancie v danej veci ustálená
konštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie zmienených v odôvodnení súdu prvej inštancie

ako i v rozhodnutí odvolacieho súdu ako náhrada jednorazová, na uplatnenie ktorej v konaní pred
súdom plynula trojročná premlčacia doba od 1. júla 2009 tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase
vzniku zákonného vecného bremena. Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až v roku 2019,
nebolo možné žalobcom uplatnený nárok priznať, vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania vznesenú
žalovaným (§ 100 OZ). Zákonu zodpovedajúcim spôsobom súd prvej inštancie rozhodol tiež o náhrade

vzniknutých trov.
III.
Dovolanie

16. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“).
Prípustnosť dovolania odôvodnili § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.

17. Za nesprávny procesný postup, ktorý mal žalobcom znemožniť uskutočniť procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP označili
dovolatelia postup odvolacieho súdu, ktorého výsledkom bolo arbitrárne rozhodnutie v dôsledku
jeho nedostatočného odôvodnenia. Dovolatelia tiež namietli, že postupom odvolacieho súdu došlo k

porušeniu princípu právnej istoty a princípu legitímnych očakávaní.

18. Žalobcovia podávali žalobu na základe právoplatných rozhodnutí v iných ich skutkovo a právne
totožných veciach, v ktorých súdy rozhodli, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z. z. je opakujúca sa. Rovnako sa žalobcovia pri podávaní žaloby opierali o nález Ústavného

súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde ústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s ústavou práve preto,
lebo zákon stanovil jednorazovú odplatu za zákonné vecné bremeno. Dovolatelia, pridržiavajúc sa aj
tohto nálezu predpokladali, že primeraná odplata je len opakujúca sa náhrada. Odvolací súd sa s
týmito skutočnosťami žiadnym spôsobom nevysporiadal. V danej súvislosti dovolatelia poukázali na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2023 sp. zn. 6Co/44/2023, ktorým sa odchýlil od

ustálenej judikatúry NS SR, opierajúc sa o. i. o nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 171/2021-72,
poukazujúci na to, že so subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho
účinku súdneho rozhodnutia, vyjadrená v § 193 a § 194 CSP. Odvolací súd sa podľa dovolateľov
uvedeným vôbec nezaoberal a iba formalistický potvrdil, že judikatúra sa môže vyvíjať.

19. Dovolatelia zdôraznili, že rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na
ktoré sa krajský súd odvoláva, a ktoré hovoria o jednorazovosti odplaty za vecné bremeno podľa § 4
zákona č. 66/2009 Z. z., a následne uznesenia senátov Ústavného súdu SR, ktorými boli odmietnuté
sťažnosti proti týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu, sú v priamom rozpore s nálezom Ústavného súdu
SR sp. zn. PL ÚS 42/2015, s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, čl. 1 dodatkového protokolu a s čl. 6 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

20. Legitímne očakávania žalobcov boli založené aj na samotnom zákone, ktorý nehovorí, že odplata
za existenciu vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má byť jednorazová a zároveň aj na
predchádzajúcich rozsudkoch okresných súdov, krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, na ktoré

v konaní poukazovali. V danej súvislosti dovolatelia dali do pozornosti, že pokiaľ odvolací súd
poukázal v danom smere na rozhodnutia špecifikované v rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. novembra
2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 ako na rozhodovaciu prax, ústavný súd to poprel.

21. Dovolatelia ďalej namietli, že odvolací súd sa nevysporiadal s faktom, že zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho zákonníka, ani z rozhodnutí NS SR ani ÚS SR nevyplýva, že odplata za vecné bremeno
má byť jednorazová, a že nárok na odplatu sa začína premlčiavať od účinnosti zákona.

22. Dovolatelia považujú za rozporné s princípom právnej istoty, ak súdy zamietli žalobu o opakovanú
náhradu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., pričom žalobcom v iných konaniach

súdy už právoplatnými rozhodnutiami priznávali opakovanú náhradu a bola im opakovaná náhrada
aj vyplácaná za niekoľko rokov dozadu. Poukázali na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, nález
ústavného súdu PL. ÚS 42/2015 a namietli, že výklad § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. podaný
súdmi nižšej inštancie je v rozpore s daným nálezom.23. Dovolatelia ďalej namietli, že súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali s otázkou premlčania a uzavreli,
že žalobcovia majú nárok iba na jednorazovú odplatu, pričom jednorazová odplata je premlčaná. Súdy

počítalipremlčaciudobuododňaúčinnostizákona č.66/2009Z.z.,ktorývšakvosvojomzneníoodplate
nehovorí vôbec nič. Argumentácia o premlčaní práva, ktorú si osvojili súdy, od účinnosti zákona, je podľa
dovolateľov neprípustná a nelogická. Samotné súdy počas 11 rokov priznávali o. i. aj žalobcom nárok
na opakujúcu sa odplatu, ktorá sa premlčiavala 3 roky spätne. Teda samotné súdy svojou rozhodovacou
činnosťou vlastníkov poučili o existencii nároku a o počítaní premlčacej doby. Žalobcovia tvrdili, že

premlčaciu dobu nemožno počítať odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., pretože k danému dňu
žalobcom objektívne nemohlo byť známe, že majú nárok iba na jednorazovú odplatu, ktorej premlčacia
lehota plynie odo dňa účinnosti zákona. O tom, že im patrí len jednorazová odplata sa žalobcovia
prvýkrát dozvedeli až z rozhodnutia prvoinštančného súdu v tomto konaní. Premlčacia doba nároku na
jednorazovú náhradu môže začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti konečného rozhodnutia vo veci
a nemožno ju spájať s účinnosťou zákona.

24. Podľa dovolateľov sa súdy taktiež vôbec nevysporiadali s tým, že budova je prenajímaná nielen
charite ale aj súkromnej škole, od ktorej berie trhové nájomné. Aj z uvedeného dôvodu považujú
rozhodnutie súdu za arbitrárne.

25. Za právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené v zmysle § 421 písm. b) CSP označili
dovolatelia otázky:

25.1. „Či podnikanie podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sa vzťahuje na obce a nie na subjekt, ktorý

má v nájme nehnuteľnosti, a či o podnikanie ide vždy, ak nehnuteľnosti dá do nájmu iným subjektom,
či už podnikateľom alebo charite?“

25.2. „Či vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., zanikne dňom, ktorým nehnuteľnosť
začala slúžiť na podnikanie, ak účinnosťou zákona vzniklo, ale neskôr nehnuteľnosť začala slúžiť na

podnikanie?“

26. Podľa názoru žalobcov pojem „podnikanie“ sa vzťahuje na obec a nie na subjekt, ktorý má v
nájme nehnuteľnosti. Ak obec alebo samosprávny kraj uzatvorí nájomnú zmluvu s iným subjektom (s
podnikateľom, obchodnou spoločnosťou, občianskym združením, alebo neziskovou organizáciou, ktorú

nezriadila obec) bez ohľadu na výšku nájmu, vždy ide o podnikanie obce ako to vyplýva z § 663 OZ.

27. Dovolatelia tvrdia, že dňom, ktorým nehnuteľnosť začne slúžiť na podnikanie, vecné bremeno
zanikne, lebo sa na danú nehnuteľnosť prestane vzťahovať zákon č. 66/2009 Z. z. podľa § 1 ods. 1.
V prejednávanej veci sa súd vôbec nevysporiadal s touto otázkou. Žalovaný časť budovy prenajíma

podnikateľovi prevádzkujúcemu súkromnú školu, za účelom dosahovania zisku, a najmä žalovaný
inkasuje od tohto subjektu trhové nájomné.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolatelia navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho i prvoinštančného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

29. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

IV.
Konanie o dovolaní

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
V ďalšom postupe bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky

dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti a dôvodnosti dovolania.

31. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdua to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017,
3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

32. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa
na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v
civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže

súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017,
5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017). Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco;
namieste je skôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017,

5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

33. Vyššie naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V
zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.
To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (odsek 2).

34. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu upravenú v § 420 písm. f) CSP sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie.

35. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

36. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať

odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

37. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov.

38. V danom prípade dovolatelia zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP, teda tvrdené porušenie
právanaspravodlivýproces,ktorýmimmalobyťznemožnenéuskutočňovaťimpatriaceprocesnépráva,
odôvodňovali nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku jeho nedostatočného
odôvodnenia v otázke premlčania a v tej súvislosti s faktom, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ani z rozhodnutí NS SR ani ÚS SR nevyplýva, že odplata za vecné bremeno má byť

jednorazová, a že nárok na odplatu sa začína premlčiavať od účinnosti zákona. Namietali, že podávali
žalobu na základe predchádzajúcej judikatúry, napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája
2023 sp. zn. 6Co/44/2023, ktorým sa odchýlil od ustálenej judikatúry NS SR, opierajúc sa o. i. o nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 171/2021-72, poukazujúci na to, že so subjektívnou záväznosťou
rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194

CSP. Odvolací súd sa podľa dovolateľov uvedeným vôbec nezaoberal a iba formalisticky potvrdil, že
judikatúra sa môže vyvíjať.

39. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol
odvolacím súdom potvrdený, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu je potrebné posudzovať ako jeden kompletizujúci celok.

40. Súd prvej inštancie v bodoch 16. a 17. odôvodnenia svojho rozsudku dôvodil:
„Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/99/2019) obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv. legálnym (zákonným) vecným

bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
Ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z. z. označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov
držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach
podčiarouodkazujena§151naž§151pObčianskehozákonníka.Idevšakoverejnoprávneobmedzenie
vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale

druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho
práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské
školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom
1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k
pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo

vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené
právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.
z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch.
Takakozákonč.182/1993Z.z.,anizákonč.66/2009Z.z.expressisverbisneuvádza,ževecnébremeno
vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj

keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za
náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s
tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj

zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).
I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada
namieste.Ak judikatúra najvyššieho súdu, akceptovaná ústavným súdom, dospela k záveru, že právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť

tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za

obmedzenie vlastníckeho práva.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na
každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada
za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia.

Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV.
ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej
náhradyzazriadenievecnéhobremenapodľa §23ods.5zákonač.182/1993Z.z.,vktorýchposudzoval
ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.
ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015

neovplyvnil vyššie ustálený právny názor.
Pri uplatnenom nároku žalobcov na zaplatenie odplaty za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009
Z. z. je rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR ustálené, že patrí jednorazová odplata. Vecné
bremeno k pozemkom vo vlastníctve žalobcov bolo zriadené cit. zákonom v prospech žalovaného dňom
účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 01. 07. 2009. Žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia)

si mohli uplatniť nárok na jednorazovú odplatu v lehote troch rokov od vzniku tohto vecného bremena,
teda do 01. 07. 2012.
Táto žaloba bola súdu doručená dňa 08. 04. 2019 a žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku
žalobcov, ktorú súd v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 a 2 a ustanovením § 101 Občianskeho
zákonníka posúdil, v zmysle vyššie uvedeného, ako dôvodnú. Na základe uvedených skutočností súd

žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, nakoľko sa ich právo premlčalo.“

41. Odvolací súd v tejto súvislosti v bode 12. a 14. odôvodnenia jeho rozsudku uviedol:
„Zodpovedajúco rozhodovacej praxi najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutiami ústavného súdu, na
ktoré poukázal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, vyhodnotil nárok žalobcov na odplatu za

zákonné vecné bremeno ako formu jednorazovej odplaty, ktoré právo na peňažné plnenie nebolo
možné priznať vzhľadom na uplynutie trojročnej premlčacej doby (§ 100, § 101 OZ) plynúcej odo dňa
účinnosti zákona 01. 07. 2009, pričom žalobcovia podali žalobu na súd až 08. 04. 2019. Odvolací
súd v tomto odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré neopakuje a s ktorým
sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Jeho základom je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8Cdo/17/2019, 2Cdo/194/2018 pojednávajúce o nároku na odplatu za vecné bremeno vzniknuté podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. ako nároku na jednorazovú odplatu, ktorý nárok vznikol účinnosťou zákona
01. 07. 2009, ktoré nadviazali na skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014,
3Cdo/49/2014, závery ktorých boli zopakované tiež v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/171/2021, 1Cdo/99/2019. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou

najvyššieho súdu, keď uzavrel, že charakter uplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady za
zriadenie vecného bremena je súdnou praxou ustálený ako jednorazová odplata, a nakoľko vecné
bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov,vzniklozozákonakudňu01.07.2009avlastníkpozemkusivzmysleustanoveníObčianskeho
zákonníka o premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v lehote troch rokov od jeho vzniku, toto právo

sa premlčalo. Vlastníkom pozemkov ostáva zachované právo na vyporiadanie zaťaženého pozemku
zámenou pozemkov alebo v konaní o pozemkových úpravách (§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.), ktoré s
účinnosťou od 01. 09. 2022 môže iniciovať aj vlastník dotknutého pozemku (§ 2, § 6, § 7 zákona č.
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v znení zákona č. 257/2022 Z. z.).
Otázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola

v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie ako i rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci ustálená
konštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie zmienených v odôvodnení napadnutého rozsudku,
ako aj v tomto rozhodnutí ako náhrada jednorazová, na uplatnenie ktorej náhrady v konaní pred súdom
plynula trojročná premlčacia doba od 01. 07. 2009 tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v časevzniku zákonného vecného bremena. Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až v roku 2019,
nebolo možné žalobcom uplatnený nárok priznať vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania vznesenú
žalovaným (§ 100 OZ).“

42. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393
CSP. Odôvodnenie rozhodnutí oboch nižších súdov, ktoré v zmysle vyššie uvedeného tvoria jeden
kompletizujúci celok, dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd sa s namietanou otázkou charakteru

náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. ako náhrady jednorazovej
premlčania nároku na náhradu za toto zákonné vecné bremeno vysporiadal, svoje závery odôvodnil
dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420
písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobcovia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnili, a
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že žalobcovia
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasia a

nestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Dovolací súd preto dovolanie z dôvodu podľa § 420

písm. f) CSP v tejto časti nepovažoval za dôvodné.

43. Zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia videli aj v porušení princípu právnej istoty
a princípu legitímnych očakávaní, že primeraná odplata za zákonné vecné bremeno je len opakujúca
sa náhrada, keď vychádzali z právoplatných rozhodnutí v iných skutkovo a právne totožných veciach,

v ktorých súdy rozhodli, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je
opakujúca sa náhrada a rovnako sa opierali o nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde
ústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s ústavou práve preto, lebo zákon stanovil jednorazovú odplatu
za zákonné vecné bremeno. Namietali, že odvolací súd sa s týmito skutočnosťami žiadnym spôsobom
nevysporiadal.

44. Otázkou ustálenej judikatúry sa súd prvej inštancie zaoberal v už vyššie citovaných bodoch 16. a
17. odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd k uvedenej námietke v bode 13. odôvodnenia jeho
rozsudku uviedol:
„Pokiaľ žalobcovia považovali rozhodnutie súdu za odporujúce princípom právnej istoty a bránili sa

doposiaľ prevažujúcim hodnotením peňažnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. v rozhodnutiach krajských a okresných súdov ako náhrady opakovanej, odvolací
súd zdôrazňuje, že rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, ktorá je pre formovanie súdnej judikatúry určujúca. Predchádzajúce
rozhodnutia odvolacích súdov nie sú pre rozhodnutie vo veci právne záväzné (porovnaj aj rozhodnutie

NS SR sp. zn. 5Cdo/10/2021).
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 71/18 „za ustálenú rozhodovaciu prax súdov (najvyšší
súdnych autorít) treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vydávanej Najvyšším súdom
Slovenskej republiky od 01. 01. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatúrne prekonané), ako i rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorým bol opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé
rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí
nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe
(dovolacieho) súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

vydávané Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.
decembra 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov
a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974
(č. 1. 1965 - 1967, 1980 (č. II. 1964 - 1969) a 1986 (č. IV. 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné,
najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu a neboli prekonané neskoršou

judikatúrou.
Európsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty
(ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku,
č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnejúprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry
vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho
rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu,

ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru
môže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
46/2013, II. ÚS 346/08).“

45. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v odôvodnení jeho rozsudku dostatočne

a zrozumiteľne vysporiadal aj s námietkou právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcov, a preto túto
námietku nepovažoval za dôvodnú.

46.Napokonzmätočnostnúvadurozhodnutiaodvolaciehosúdu(§420písm.f)CSP)dovolatelia vyvodili
aj z toho, že ani súd prvej inštancie ani odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali
s námietkou žalobcov, že predmetná budova bývalej školy je prenajímaná nielen charite, ale aj

súkromnej škole, od ktorej berie trhové nájomné.

47. Túto námietku dovolací súd posudzoval vo vzťahu k povinnosti súdu vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami strany sporu, rozhodnými pre posúdenia opodstatnenosti žaloby.

48. V danom prípade žalobcovia žalobou uplatnili nárok na odplatu za zákonné vecné bremeno za
obdobie troch rokov, t. j. od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019. Pokiaľ v konaní namietali aj to, že túto budovu
žalovaný (obec) prenajal za trhové nájomné Európskej vzdelávacej agentúre za účelom zabezpečenia
výchovnovzdelávacieho procesu medzinárodnej súkromnej základnej školy, nižšej strednej školy,
materskej školy, prevádzky školského klubu detí a výdajne školskej jedálne, dovolací súd poznamenáva,

že uvedená zmluva bola uzavretá až dňa 23. 12. 2020 (bod 6., druhý odsek odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie), teda mimo obdobia, za ktoré žalobcovia uplatňovali svoj nárok predmetnou žalobou;
z hľadiska rozhodovania o žalobe išlo o tvrdenie nepodstatné, nesúvisiace s predmetom žaloby.
Hoci sa odvolací súd touto námietkou nezaoberal, túto okolnosť v intenciách ustanovenia § 420
písm. f) CSP nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za taký procesný postup, ktorý by

napĺňal kritérium ustanovenia § 420 písm. f) CSP, teda ktorým by žalobcom znemožnil uskutočňovať
ich procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Z
uvedeného dôvodu dovolací súd aj túto dovolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

49. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

50. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku,
je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo
na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenejrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Obsah tohto pojmu napĺňajú predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Patrí doň ale aj prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2017,
3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Aby mala dovolateľom
nastolená otázka relevantný význam v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, musí

byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie.

51. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a)
CSP) dovolatelia namietali z dôvodu odklonu odvolacieho súdu od riešenia otázky charakteru odplaty
za vecné bremeno ako opakujúcej sa dávky, poukazujúc na právoplatné rozhodnutia odvolacích súdov
v iných (ich) skutkovo a právne totožných veciach, ktoré rozhodli, že odplata za vecné bremeno podľa §

4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je opakujúca sa náhrada a rovnako sa opierali o nález Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde ústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s ústavou práve preto,
lebo zákon stanovil jednorazovú odplatu za zákonné vecné bremeno.

52. Zo znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP jednoznačne vyplýva, že dovolanie je prípustné

len v prípade, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odchýlil
od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

53. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy

o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

54. Ak teda rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odklonu od „ustálenej judikatúry odvolacieho súdu“,
v takom prípade dovolanie podľa uvedeného ustanovenia prípustné nie je.

55. Otázka jednorazovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola
ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu už vyriešená a vyplýva z nej správnosť právneho
názoru súdov nižších inštancií o jednorazovosti tejto náhrady.

56. V uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019 Najvyšší súd SR konštatoval:
„36.Obdobnú„dovolaciuotázku“užnajvyššísúdriešilvrozsudkuz24.marca2015sp.zn.7Cdo/26/2014
akoajvrozsudkuzo14.apríla2016sp.zn.3Cdo/49/2014,ktorésatýkalipriznávaniaprimeranejnáhrady
zazriadenievecnéhobremenapodľa§23ods.5zákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“).

Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže
k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha
nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone

č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.
Uvedené ustanovenie (§ 4 ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z. z.) označilo oprávnenie obcí a vyšších
územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno
a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však overejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha
konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a
obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom.

Takakozákonč.182/1993Z.z.,anizákonč.66/2009Z.z.expressisverbisneuvádza,ževecnébremeno
vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj
keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za
náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s
tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj
zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).
I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada
namieste.Všeobecnésúdyvosvojejdoterajšejrozhodovacejčinnostiplnerešpektujú,ževlastníkompod
stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných

zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty
vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014).
Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak

ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)
vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie

vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na
každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho

vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok
na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV.

ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval
ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.
ÚS 1/2012), na tom nič nezmenili.
46. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako

vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu
zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže
upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľnosti. Kým pri

obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník

domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od
účinnosti zákona 1. septembra 1993.“
47. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah
je určiteľný už pri jeho vzniku.“

57. K rovnakému záveru ohľadom nálezu ÚS SR dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí zo 14. 12. 2022
sp. zn. 1Cdo/255/2021.58. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 25. 06. 2025 sp. zn. 8Cdo/64/2025 zhrnul ustálenú judikatúru a
uviedol:
„V rozhodnutí z 30. novembra 2019 sp. zn. 8Cdo/17/2019 najvyšší súd riešil otázku, či náhrada

za zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. prislúcha vlastníkovi pozemku v
jednorazovej forme alebo ako opakujúce sa plnenie (teda presne tú istú otázku, na vyriešení primárne
ktorej spočívalo aj napadnuté rozhodnutie v aktuálnej veci). V okolnostiach preskúmavanej veci najvyšší
súd priblížil pojem vecné bremeno zriadené ex lege („zákonné“ vecné bremeno) vo verejnom záujme,
k právnej problematike, ktorej sa už obdobne vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa náhrady

za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. (viď rozsudky z 24. marca 2015 sp.
zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014). V spomínanom rozhodnutí najvyšší súd
nadviazal na právne závery vyjadrené už skôr, a to v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019 (napadnutým
ústavnou sťažnosťou, ktorú však ústavný súd uznesením z 28. októbra 2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020
odmietol ako zjavne neopodstatnenú) a konštatoval, že tak, ako náhrada za vecné bremeno zriadené
podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. má povahu výlučne jednorazového plnenia, nemá povahu

opakujúceho sa plnenia ani náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.
Právna veta rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/17/2019 znie: „Pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s
obcou, ktorá na jeho pozemku nadobudla vlastníctvo stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí v z. n. p.) zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na
primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným

podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie
tohto práva vlastníka zaťaženého pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba
troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom.“ Obdobné závery
najvyšší súd zopakoval aj v rozhodnutiach z 27. októbra 2021 sp. zn. 1Cdo/171/2021, z 26. januára 2022

sp. zn. 1Cdo/99/2019, zo 14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, v rozsudku z 30. októbra 2024
sp. zn. 1Cdo/133/2023 a v uznesení z 26. júna 2024 sp. zn. 7Cdo/49/2023.
Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rozhodovaciu prax nastolenú rozhodnutiami najvyššieho súdu z 26.
augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 a neskôr potvrdenú
v ďalších rozhodnutiach možno bezpochyby označiť už za ustálenú súdnu prax najvyššieho súdu

(R 71/2018). To, že uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 nebolo
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR, nie je z
hľadiska toho, ako je „zadefinovaná“ ustálená súdna prax najvyššieho súdu skutočnosť relevantná. Ak
judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo

tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak
ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)
vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v

zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Dovolací súd
uzatvára, že táto súdmi nižších inštancií riešená nosná právna otázka už bola v minulosti judikatúrou
najvyššieho súdu vyriešená so závermi, ktoré sa stali súčasťou ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu
a od týchto sa odvolací súd pri posudzovaní zisteného skutkového stavu neodklonil, a to vrátane otázky

premlčania uplatneného nároku ako jednorazovej náhrady.
Rovnako bolo touto judikatúrou ustálené aj to, že jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku
dňu účinnosti zákona, t. j. 01. 07. 2009, sa premlčuje, a to v lehote troch rokov plynúcej od tohto okamihu
(sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. 08. 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020, sp. zn. 1Cdo/171/2021 z

27. 10. 2021, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26. 01. 2022). Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až 15.
08. 2019, odvolací súd správne uzavrel, že žalobcom nebolo možné uplatnený nárok priznať vzhľadom
na dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ). Odvolací súd súčasne konštatoval,
že z obsahu spisu nezistil žiadne také okolnosti, pre ktoré by na vznesenú námietku premlčania nebolo
možné prihliadať (t. j. nevidel ani jej rozpor s dobrými mravmi).“

59. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa záverom o jednorazovosti
náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. od ustálenej judikatúry
dovolacieho súdu neodklonili; dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je preto prípustné.K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

60. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda nie o skutkovú otázku. Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa
rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods.
1písm.b)CSPmusíbyťprocesnoustranounastolenávdovolaní.Nevyhnutnoupodmienkouprípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací

súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a
zároveň dovolací súd ešte neriešil.

61. V zmysle § 432 ods. 2 CSP je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym
posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

K prvej otázke:

„Či podnikanie podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sa vzťahuje na obce a nie na subjekt, ktorý
má v nájme nehnuteľnosti, a či o podnikanie ide vždy, ak nehnuteľnosti dá do nájmu iným subjektom,

či už podnikateľom alebo charite?“

62. Podľa názoru dovolateľov sa pojem „podnikanie“ vzťahuje na obec a nie na subjekt, ktorý má v nájme
nehnuteľnosti. Ak nehnuteľnosti neslúžia pôvodnému účelu, to znamená, že ak ich obec nevyužíva pre
seba, pre svoje účely na školské zariadenie, pre školy, ktorých je zriaďovateľom, ale prenajíma ich iným

subjektom, tak také nehnuteľnosti využíva obec na podnikanie. V danom prípade prenajíma budovu
Arcidiecéznej charite Košice, ale aj súkromnej škole, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť. Ak teda
obec uzavrie nájomnú zmluvu s iným subjektom (podnikateľom, obchodnou spoločnosťou, občianskym
združením alebo neziskovou organizáciou, ktorú nezriadila obec) bez ohľadu na výšku nájmu ide o
podnikanie obce za účelom dosiahnutia zisku na určitý čas, a je len vecou obce (mesta), akú výšku

nájomného určí.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva
obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, 1) vrátane priľahlej plochy, ktorá

svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“).

63. Uvedená otázka je vzhľadom na citované znenie § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nejasná,
nezrozumiteľná a zmätočná, nedostatočne vymedzená. Dovolateľmi formulovanú otázku odvolací
súd neriešil, resp. nezaložil na nej svoje rozhodnutie v zmysle kritérií prípustnosti dovolania podľa

§ 421 ods. 1 písm. b) CSP; pre rozhodnutie odvolacieho súdu bola rozhodujúcou otázka premlčania
nároku na odplatu za zákonné vecné bremeno. Dovolací súd ju preto vyhodnotil ako neprípustnú, čo
samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v tejto časti podľa § 447 písm. f) CSP.

K druhej otázke:

„Či vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. zanikne dňom, ktorým nehnuteľnosť
začala slúžiť na podnikanie, ak účinnosťou zákona vzniklo, ale neskôr nehnuteľnosť začala slúžiť na
podnikanie?“

64. Uvedenú otázku zániku nájmu v dôsledku toho, že nehnuteľnosť vo vlastníctve obce mala začať
slúžiť na dovolateľmi tvrdené podnikanie iného subjektu ako obce, odvolací súd neriešil. Z obsahu
dovolania pritom vyplýva, že dovolatelia ju nadniesli vo vzťahu k zmluve o nájme budovy medzi obcou a
prevádzkovateľom súkromnej školy. Sami dovolatelia pritom v dovolaní uviedli, že s uvedenou otázkousa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Podľa ich názoru mala byť správne zodpovedaná tak, že dňom,
ktorým nehnuteľnosť začne slúžiť na podnikanie (podnikateľovi, prevádzkujúcemu súkromnú školu za
účelom dosahovania zisku a za trhové nájomné) vecné bremeno zanikne.

65. Ako vyplýva z už vyššie uvedeného (vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP),
uzavretie zmluvy medzi žalovaným a Európskou vzdelávacou agentúrou v decembri 2020 sa týka
iného obdobia, teda išlo o skutočnosť nepodstatnú pre rozhodnutie o nároku na náhradu za zákonné
vecné bremeno za obdobie od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019; súd prvej inštancie ani odvolací súd túto

otázku vo vzťahu k nájmu budovy Európskou vzdelávacou agentúrou ani neriešili. Z uvedeného
dôvodu dovolací súd aj túto námietku nesprávneho právneho posúdenia považoval za neprípustnú,
čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v tejto časti podľa § 447 písm. f) CSP.

66. Vzhľadom na vyššie uvedený záver o nedôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolací
súd dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP.

67. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

68. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.