Uznesenie · Bezdôvodné obohatenie · Judgement

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617207226
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej
a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v spore žalobkyne Slovenská
konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanej ST. NICOLAUS a.s., 1.
mája 113, Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066, zastúpenej spoločnosťou G. Lehnert, s.r.o., Rajská 7,
Bratislava, IČO: 31 347 762, o zaplatenie 6 023 286,35 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalovanej proti

rozsudkuKrajskéhosúduvŽilinez18.mája2022,č.k.13Cob/173/2021-607včastiIII.aIV.výroku,takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovanej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
II. Dovolanie žalovanej o d m i e t a .
III. Žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) čiastočným rozsudkom zo 7.

októbra 2020, č. k. 20Cb/40/2017-444 zamietol návrh na zastavenie konania (výrok I.), zamietol návrh
na prerušenie konania (výrok II.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 615 316,53 eura s
príslušenstvom (výrok III.) a rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne
o celom uplatnenom nároku (výrok IV.).
2. Následne súd prvej inštancie vydal k vyššie uvedenému čiastočnému rozsudku opravné uznesenie
z 22. júla 2021, č. k. 20Cb/40/2017-575 a opravné uznesenie z 27. septembra 2021, č. k.

20Cb/40/2017-588, prostredníctvom ktorých bolo opravené záhlavie čiastočného rozsudku v časti
označenia sídla právneho zástupcu žalovanej.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení čiastočného rozsudku uviedol, že predmetom rozhodovania
bola iba časť nároku na zaplatenie 615 316,53 eura s príslušenstvom s tým, že konanie je v časti
o zaplatenie 5 407 696,82 eura s príslušenstvom prerušené do právoplatného skončenia konania

vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že nárok, o ktorom rozhodol čiastočným rozsudkom, je dôvodný. V otázke, či možno
čiastočne rozhodovať o nároku vo výške 615 316,53 eura s príslušenstvom, bol viazaný právnym
názorom súdu vyššej inštancie uvedeným v uznesení Krajského súdu v Žiline zo 14. mája 2019, č. k.
13Cob/199/2018-312, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti uzneseniu o prerušení (celého) konania
do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016.

Podľa názoru krajského súdu, trovy konania, ktorých vydania titulom bezdôvodného obohatenia sa
žalobkyňa domáhala voči žalovanej v časti o zaplatenie 615 316,53 eura s príslušenstvom, sú nárokom,
ktorý má základ v procesnom práve. O hmotnopra´vnom na´roku možno hovoriť až na za´klade pra
´voplatne´ho rozhodnutia o priznani´ na´hrady trov konania, ktoré ma´ v tomto smere konsˇtituti´vnu
povahu. Zároveň, vzhľadom na situáciu, ktorá nastala v spore medzi stranami sporu, keď na Krajskom
súde v Bratislave znovu prebiehalo konanie čo do trov, na´hrada trov konania zaplatená na základe pra

´voplatne´ho su´dneho rozhodnutia, ktore´ bolo neskôr zrusˇene´, nie je v zmysle ustálenej judikatúry
su´cˇastˇou trov su´dneho konania pokracˇuju´ceho po tomto zrusˇeni´. Preto podľa názoru krajskéhosúdu za uvedeného stavu na konanie o žalobkyňou uplatnenom na´roku v časti o zaplatenie 615 316,53
eura (uhradené trovy konania) nema´ vplyv konanie prebiehaju´ce na Krajskom su´de v Bratislave vo
veci vedenej pod sp. zn. 13Cb/1/2016.

4. V nadväznosti na procesnú obranu žalovanej, že sú tu okolnosti zakladajúce dôvody pre zastavenie
a prerušenie konania, ktoré bránia rozhodnutiu vo veci samej (čiastočným rozsudkom), nakoľko súd bol
podľa nej povinný konanie zastaviť, pretože v časti o zaplatenie 5 407 696,82 eura s príslušenstvom
konanie prerušil de facto na základe zhodného návrhu strán sporu, t. j. podľa § 163 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), a podľa § 163 ods. 2 CSP žiadna zo strán sporu nepodala
do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania návrh na pokračovanie v konaní,
súd prvej inštancie uviedol, že s takouto argumentáciou sa nestotožnil, a preto návrh žalovanej na
zastavenie konania zamietol. Konanie bolo v časti o zaplatenie 5 407 696,82 eura prerušené uznesením
z 10. júla 2018, pričom súd na predbežnom prejednaní sporu dňa 28. marca 2018 vyhlásil uznesenie, že
pojednávanie zatiaľ neurčuje za účelom zváženia ďalšieho procesného postupu, a následne rozhodol o

prerušení celého konania. Odhliadnuc od toho, že strany sporu sa s prerušením konania stotožnili čo do
zaplatenia istiny 5 407 696,82 eura s príslušenstvom, súd prvej inštancie rozhodol o prerušení celého
konania, a bol by tak rozhodol aj bez toho, aby strany k tomu zaujali akékoľvek stanovisko. Súd prvej
inštancie neprerušil konanie na základe iniciatívy strán sporu, ale fakultatívne z dôvodu hospodárnosti
konania, pretože na inom súde prebiehalo súdne konanie, v ktorom sa riešila otázka, ktorá mohla mať

význam pre jeho rozhodnutie. Aj za situácie, že by strany sporu navrhli prerušenie konania a súd by
konanie prerušil výlučne na základe ich zhodného návrhu, výklad ustanovenia § 163 ods. 2 CSP, aký
uviedla žalovaná, neobstojí, nakoľko strany sporu sa zhodli na prerušení konania v uvedenej časti s
takým obsahom, že bude konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na
Krajskom súde v Bratislave, preto je právne nelogické požadovať podanie návrhu na pokračovanie

v konaní po uplynutí šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Súd prvej
inštancie tiež poukázal na to, že je nereálne riadne pokračovať v konaní, pokiaľ by takýto návrh bol aj
podaný, keď dôvod pre ktorý bolo konanie prerušené, stále trvá.

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalovaná navrhovala opätovne prerušiť konanie aj čo do

zaplatenia sumy 615 316,53 eura s príslušenstvom, tento návrh prezentovala až na pojednávaní dňa
7. októbra 2020, a to spôsobom vzbudzujúcim pochybnosti o riadnom návrhu, keď uviedla, že navrhne
prerušenie konania, pretože sa zmenila situácia ohľadom žalovaného nároku pred Krajským súdom v
Bratislave v súvislosti so zmenou žaloby prednesenou tam žalujúcou stranou, uskutočnenou na konci
roka 2019. Predmetom konania pred Krajským súdom v Bratislave bol nárok určovací, čo podľa názoru

žalovanej menilo náhľad na základ nároku v prípade trov konania, keď podľa žalovanej išlo na základe
zmeny žaloby o hmotnoprávne príslušenstvo základnej pohľadávky, o ktorej sa pred Krajským súdom
v Bratislave rozhodovalo. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná ďalej konkrétny návrh na prerušenie
konania nepredniesla, nešpecifikovala dôvody, ktoré by mal súd vzhliadnuť a zvážiť prerušenie konania
aj pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania vo výške 615 316,53 eura. Súd prvej inštancie návrh na

prerušenie konania zamietol len z opatrnosti, keďže tento návrh nebol prednesený riadne.

6. Ohľadne nároku na zaplatenie 615 316,53 eura súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami
nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila žalovanej dňa 27. júna 2011 sumu 579 314,67 eura a sumu
22 501 eura a dňa 11. júna 2013 sumu 13 500,86 eura, pričom sumu 579 314,67 eura a sumu

22 501 eur uhradila na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2010, č. k.
49Cb/59/2000-606, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011, č.
k. 1Obo/107/2010-702 ako trovy prvoinštančného konania (579 314,67 eura) a ako trovy odvolacieho
konania (22 501 eur). Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2013
vo veci 1MObdoV/3/2012 uhradila žalobkyňa žalovanej sumu 13 500,86 eura ako trovy dovolacieho

konania. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na vrátenie uhradených trov konania titulom
bezdôvodného obohatenia, nakolˇko pra´vny do^vod, na za´klade ktore´ho vyplatila uvedené sumy,
odpadol, pretože rozsudky prvoinsˇtancˇne´ho a odvolacieho su´du boli nesko^r zrusˇene´ (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2015, č. k. II. ÚS 777/2014-67 a následne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2016, č. k. 1MObdoV 3/2015).

7. Súd prvej inštancie skonštatoval, že platba na za´klade rozhodnutia su´du, ktore´ bolo na´sledne
zrusˇene´, je bezdo^vodny´m obohateni´m zi´skany´m plneni´m z pra´vneho do^vodu, ktory´ odpadol,
pričom u zˇalobkyne dosˇlo na za´klade pra´vneho titulu, ktory´ nesko^r odpadol, k zmensˇeniu jej
majetku. V pri´pade zrusˇenia rozhodnutí su´du, na za´klade ktorých boli platene´ trovy konania druhejstrane, je strana sporu povinna´ na pozˇiadanie vra´titˇ plnenie. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo/124/2002 a Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci IV. ÚS 554/2012.

8.Kvznesenejnámietkepremlčaniasúdprvejinštancieuviedol,žebolopredovšetkýmpotrebnéposúdiť,
k akému okamihu sa žalovanou prijatá náhrada trov konania stala bezdôvodným obohatením a kedy
možno označiť začiatok plynutia premlčacej lehoty. Uviedol, že vzťah z bezdôvodného obohatenia
sa v posudzovanom prípade spravuje komplexne Občianskym zákonníkom (ďalej aj „OZ“), aj pokiaľ
ide o dĺžku premlčacej lehoty. Prisvedčil argumentácii žalovanej, že je potrebné dôsledne odlíšiť, či

situácia, z ktorej vzniklo bezdôvodné obohatenie, má pôvod v obchodnoprávnom vzťahu podľa § 261
ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo nie, a to aj napriek tomu, že oba subjekty právneho vzťahu sú
podnikateľmi. V posudzovanom prípade medzi stranami sporu nebol vzťah súvisiaci s podnikaním, a
preto je potrebné na otázky premlčania aplikovať úpravu v OZ.

9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa poskytla žalovanej plnenie dňa 27. júna 2011 a dňa 11.

júna 2013 a žalobkyňa podala žalobu dňa 15. novembra 2017. Ďalej skonštatoval, že v posudzovanom
prípade nie je dôležité, kedy boli plnenia poskytnuté žalovanej, ale okamih, kedy k bezdôvodnému
obohateniu došlo. Rozhodnutie súdu o trovách konania je rozhodnutie procesného charakteru. Do
momentu rozhodnutia vo veci samej nárok ako taký neexistuje. V prípade trov konania teda ide o
rozhodnutie,ktorémákonštitutívnyúčinok,ažrozhodnutímvznikánároknanáhradutrovkonania.Pokiaľ

dôjde k jeho zrušeniu (z akýchkoľvek dôvodov), dochádza k bezdôvodnému obohateniu zo strany toho,
voči komu bolo plnené. Nie je preto právne ani logicky možné, aby v jednom okamihu rozhodnutie o
trovách konania ukladalo určitému subjektu povinnosť plniť druhému subjektu, a zároveň v tom istom
okamihu toto rozhodnutie zakladalo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako argumentovala
žalovaná. V danom prípade v zmysle rozhodnutia R 11/1977, sp. zn. 1CZ 53/75, objektívna trojročná

premlčacia doba na uplatnenie práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť od
26. mája 2016, a subjektívna dvojročná premlčacia doba od okamihu, kedy sa žalobkyňa o zrušovacom
rozhodnutí dozvedela, čo je nepochybne neskorší dátum než ten, kedy začala plynúť objektívna
premlčacia doba. Žaloba bola teda podaná včas, v objektívnej aj subjektívnej premlčacej dobe, a preto
súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil ako nedôvodnú.

10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatujúc preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku
žalobkyne na vrátenie bezdôvodného obohatenia žalobe v časti o zaplatenie 615 316,53 eura vyhovel.
Žalobkyňasiuplatnilaprávonazaplateniepríslušenstvapohľadávky.Súdžalovanúzaviazalajnaúhradu
úrokov z omeškania. Žalobkyňa vyzvala zˇalovanú na vydanie bezdo^vodne´ho obohatenia výzvou z

11. júla 2016, ktorú žalovaná prevzala dňa 13. júla 2016. Žalobkyňa vo výzve určila 8 dňovú lehotu na
zaplatenie od doručenia výzvy, pričom žalovaná v uvedenej lehote (od 14. júla 2016 do 21. júla 2016)
svoj dlh nesplnila, a preto sa nasleduju´cim dnˇom (22. júla 2016) dostala do omesˇkania. Su´d prvej
insˇtancie preto priznal zˇalobkyni aj u´rok z omesˇkania v su´lade s ustanoveni´m § 369 ods. 1, ods.
2 Obchodného zákonníka, ako aj ustanovením § 1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vla´dy Slovenskej republiky

cˇ. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, t. j. 8 % ročne zo
sumy 615 316,53 eura od 22. júla 2016 do zaplatenia.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 3 CSP tak, že o nich rozhodne v
rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.

12.Naodvolaniežalovanejodvolacísúdrozsudkomz18.mája2022,č.k.13Cob/173/2021-607rozhodol
tak, že odvolanie proti čiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami
vo výrokoch I. a II. odmietol a vo výrokoch III. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň podľa §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 3 CSP rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.

13. Odvolací súd k odvolaniu žalovanej proti výrokom III. a IV. čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie
uviedol, že až v odvolaní žalovanou použitá obrana, ktorá nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej
inštancie (nebol namietaný úrok z omeškania, jeho výška), nemohla byť vzatá do úvahy z dôvodu

sudcovskej, zákonnej koncentrácie konania, pokiaľ nebol žalovanou preukázaný žiaden z taxatívnych
dôvodov podľa ustanovenia § 366 písm. a) až d) CSP.14. Ďalej odvolací súd uviedol, že rovnako žalovaná až v odvolaní namietala, že pre premlčanie nároku
žalobkyne je potrebné deliť trovy konania na dovolacie, odvolacie, prvoinštančné, pričom túto obranu
v rámci námietky premlčania pred súdom prvej inštancie neuplatnila, a preto odvolací súd za aplikácie

sudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácie konania na takúto obranu žalovanej uplatnenú až v odvolaní
v spojení aj s ustanovením § 366 CSP.

15. K odvolaciemu dôvodu nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia čiastočného rozsudku
odvolací súd skonštatoval, že jeho odôvodnenie viažuce sa k výroku III. v spojení s výrokom IV.

je rozsudkom, ktorý má náležitosti v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. K vecnej správnosti výroku III.
čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal na charakter tohto nároku s tým, že
ide o uhradené trovy konania, ktoré si žalobkyňa uplatnila titulom vydania bezdôvodného obohatenia v
dôsledku zrušenia súdnych rozhodnutí, na základe ktorých túto sumu zaplatila.

16. Ďalej odvolací súd uviedol, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle ustanovenia §

121 ods. 3 OZ sú ako hmotnoprávny nárok odlišné od trov súdneho konania. Trovy konania, o ktorých
rozhodli súdy v súdnych rozhodnutiach, sú procesným nárokom, ktorý nie je možné stotožňovať s
hmotnoprávnym nárokom, ktorý vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto
smere konštitutívnu povahu, tak, ako sa domáhala žalovaná v podanom odvolaní. Iné prebiehajúce
konanie pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cob/1/2016, ktoré je výsledkom zrušených

predchádzajúcich súdnych rozhodnutí, je bez vplyvu na konanie o nároku žalobkyne na zaplatenie 615
316,53 eura s príslušenstvom, pretože v tomto inom konaní sa nanovo rozhodne o trovách súdneho
konania súvisiacich s týmto konaním. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na svoje uznesenie zo
14. mája 2019, č. k. 13Cob/199/2018-312 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 6. februára 2020, č. k. II. ÚS 51/2020-14.

17. Odvolací súd mal za to, že procesnoprávny stav zrušenia súdnych rozhodnutí, ktorými boli priznané
trovy súdneho konania, ktoré žalobkyňa žalovanej zaplatila, je stavom bezdôvodného obohatenia, ktoré
vzniklo zo situácie zrušených súdnych rozhodnutí, ktorá nemá priamy súvis s podnikaním, a preto bolo
namiesteprižalobkyňouzaplatenýchtrováchsúdnehokonaniapoužiťaplikáciuOZakohmotnéhopráva.

18. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne dospel k
záveru, že žalobkyňa má nárok na vrátenie uhradených trov konania titulom bezdôvodného obohatenia,
pričom správne aplikoval ustanovenie § 451 ods. 2 OZ.

19. Žalovanou v odvolaní opätovne poukazované premlčanie súd prvej inštancie podľa názoru
odvolacieho súdu vecne správnym spôsobom vyhodnotil aplikáciou ustanovenia § 107 ods. 1, 2 OZ.
Odvolací súd k aplikácii tohto ustanovenia dodal, že trojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť
odprávoplatnostizrušovaciehorozhodnutiaadvojročnásubjektívnapremlčaciadobaoddoručeniatohto
zrušovacieho rozhodnutia žalobkyni.

20. Ďalej odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaná až v odvolacom konaní pri obrane premlčania delil
plynutiepremlčacejdobyjednotlivopretrovydovolacieho,odvolaciehoaprvoinštančnéhokonania,atým
bolo vyhodnotené, že išlo o novotu v rámci odvolacieho konania, ani v tomto smere odvolacia námietka
nebola opodstatnená. Zrušením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) ako

súdu dovolacieho Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) nemohlo dôjsť k premlčaniu
dovolacích trov pri trojročnej objektívnej premlčacej dobe a dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe,
pokiaľ k doručeniu predmetného nálezu ÚS SR žalobkyni došlo dňa 18. novembra 2015 a k doručeniu
žaloby na súd dňa 15. novembra 2017, pričom dátum doručenia nálezu ÚS SR nebol žalovanou v konaní
pred súdom prvej inštancie rozporovaný.

21. Odvolací súd ďalej k prihliadnutiu na sudcovskú, ako aj zákonnú koncentráciu konania poukázal na
obsah poučenia z č.l. 80 spisu v spojení s uznesením súdu prvej inštancie z 23. novembra 2017, ktorým
bola žalovaná vyzvaná na vyjadrenie sa k žalobe a pripojenie listín a dôkazov, ktorých sa dovoláva. S
ohľadom na dátumy doručenia zrušujúcich rozhodnutí a podania žaloby na súd prvej inštancie odvolací

súd skonštatoval, že nárok žalobkyne nebol premlčaný. Naviac uviedol, že právoplatnosť zrušovaných
rozhodnutí, od ktorých plynie trojročná objektívna premlčacia doba, zákonite nemôže predchádzať
uvedeným dátumom ich doručenia žalobkyni. Ak aj súd prvej inštancie pri námietke premlčania
vznesenej žalovanou vychádzal zo skoršieho dátumu (26. mája 2016), tak ani od tohto dátumu nedošlo kuplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby, ani dvojročnej subjektívnej premlčacej doby do podania
žaloby na súd prvej inštancie.

22. K námietke žalovanej ohľadne jej argumentácie prednesenej na pojednávaní konanom dňa 7.
októbra 2020, ktorú zopakovala aj v odvolaní, týkajúcej sa neoprávneného zásahu do jej práva na
spravodlivý súdny proces a do práva na ochranu majetku, odvolací súd uviedol, že nemá mandát k
tomu, aby posudzoval konanie pred ÚS SR a pred NS SR. Žalovaná apelovala na priamu aplikáciu
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej iba „ESĽP“) na rozhodnutia ÚS SR a NS SR, t.j. na konanie, ktoré predchádzalo konaniu následne
vedenému pred iným súdom, a to Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Odvolací súd
skonštatoval, že uvedená právna argumentácia žalovanej sa vzťahuje na iné konanie, pretože Krajský
súd v Bratislave koná z dôvodu, že na základe nálezu ÚS SR a uznesenia NS SR boli zrušené pôvodné
rozsudky NS SR ako súdu odvolacieho a Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvej inštancie. Odvolací
súd v danej veci nezistil porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces, ani to, že by ESĽP

vydal rozhodnutie, ktoré by riešilo právnu otázku rovnakú alebo obdobnú, ako bola posudzovaná súdom
prvej inštancie a vo vyvolanom odvolacom konaní odvolacím súdom, preto ani v tomto smere odvolací
dôvod žalovanej nebol relevantný.

23. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) a

žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) rozsudok
odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
III. a IV., ako aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov III. a IV. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň podala návrh na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 445 ods. 1 CSP. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

24. K dovolaniu bolo súdu doručené vyjadrenie žalobkyne, v ktorom žiadala dovolanie podľa § 447 CSP
odmietnuť, resp. podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietnuť.
25. Dovolací súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade s ust. § 429 ods. 1

CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) najskôr skúmal, či je dovolanie prípustné.
26. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala, že súd prvej inštancie
nezdôvodnil na základe čoho, akej právnej kvalifikácie, priznal úroky z omeškania z istiny sporného
nároku vo výške 8% ročne, a odvolací súd následne nesprávne posúdil jej hmotnoprávnu argumentáciu,
že nemôže ísť (ak by bol nárok žalobkyne čo do istiny daný) o obchodnoprávne, ale jedine o

občianskoprávneúrokyzomeškania,akovodvolacomkonaníneprípustnúnovotu,čímzmariluplatnenie
procesného práva žalovanej (odvolateľky, dovolateľky) na uplatnenie uvedenej námietky, nakoľko sa
ňou vôbec nezaoberal, a to napriek vyslovenému vlastnému právnemu názoru, že žalobkyňou uplatnený
nárok je občianskoprávnej povahy (bod 50. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), čím došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku neprípustného uplatnenia zásady formálnej pravdy

(bod 3.a) dovolania na č. l. 686, 687 spisu). Ďalej dovolateľka namietala, že odvolací súd neprejednal
odvolanie voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
konania, a nevysporiadal sa s jej argumentáciou o zdanlivom konflikte konštitutívneho a deklaratórneho
pojatia nároku na náhradu trov ako príslušenstva pohľadávky, pričom týmito vadami bol zaťažený výrok
III. a v nadväznosti naň aj závislý výrok IV. rozsudku odvolacieho súdu. (bod 3.b) dovolania na č. l. 687

spisu).

27. Ďalej dovolateľka v bode 3.c dovolania (č. l. 687 spisu) spochybnila dostatočnosť odôvodnení
rozhodnutí konajúcich súdov vo vzťahu k jej argumentom týkajúcim sa judikatúry a rozhodovacej
činnosti ESĽP. Tvrdila, že súdy sa nevysporiadali s jej argumentáciou, ktorou sa v konaní dovolávala

priamej aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zverejneného v Zbierke
zákonov oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Dohovor“), spočívajúcou v neposkytnutí právnej ochrany akýmkoľvek žalobným
nárokom uplatneným žalobcom v súdnom konaní, keďže ich priznanie by bolo len prehĺbením, či
pokračovaním porušení základných práv žalovanej, ku ktorému došlo, resp. ktoré začalo vydaním

kasačných rozhodnutí dovolacieho a ústavného súdu v rokoch 2015 a 2016, ktoré špecifikovala v
dovolaní.
28. V bode 4.b a 4.c (č. l. 688 spisu) dovolania namietala nesprávne právne posúdenie nároku na úhradu
nákladov za vymáhanie pohľadávky a premlčania pohľadávky. Poukázala na § 121 ods. 3 OZ v polemikeohľadne posúdenia konštitutívneho a deklaratórneho právneho charakteru rozhodnutia o nároku na
náhradu trov konania, a v nadväznosti na toto posúdenie na nemožnosť premlčania priznaného nároku,
čím je podľa nej zaťažený výrok III., aj závislý výrok IV. rozhodnutia odvolacieho súdu.

29. V bodoch 5. a 7. dovolania podala dovolateľka návrh podľa § 445 ods. 1 CSP, v súlade s Protokolom
16 Dohovoru, aby dovolací súd dovolacie konanie prerušil a požiadal ESĽP o vydanie poradného
stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v
Dohovore. Dovolacie dôvody uplatnené dovolateľkou podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
b) CSP sa týkajú výkladu a uplatňovania tzv. štrasburského práva (Dohovoru, protokolov a judikatúry

ESĽP). Podľa dovolateľky základné otázky výkladu a aplikácie štrasburského práva vznikajú v súvislosti
so stretom účinkov aplikácie štrasburského práva a kasačných rozhodnutí ÚS SR a NS SR, ktorými bol
zvrátený výsledok pôvodne právoplatne ukončeného konania s aplikáciou námietok, ktoré smerujú voči
kasačným rozhodnutiam, ktoré špecifikovala, a ktoré bránia poskytnúť jej právnu ochranu na základe
priamej aplikácie Dohovoru.
30. Dovolateľka súčasne formulovala otázku výkladu a uplatňovania Dohovoru a Dodatkového protokolu

nasledovne: „Prekročil by zmluvný štát mieru svojej voľnej úvahy podľa čl. 6 Dohovoru a čl. 1
Dodatkového protokolu v neprospech spoločnosti X, ak by prostredníctvom najvyššieho súdu usmernil
súd nižšieho stupňa, aby ten odmietol vyhovieť peňažnému nároku spoločnosti X v novom spore s
protistranou Y, ktorý bolo možné začať iba preto, že rozsudok, ktorým bola suma tohto nároku predtým
„v starom“ spore prisúdená protistrane Y proti spoločnosti X, ktorá ju protistrane Y aj následne zaplatila,

bol rozhodnutím najvyššieho súdu - na popud ústavného súdu - zrušený, pričom obe tieto rozhodnutia
ústavného súdu aj najvyššieho súdu sa javia ako zásadne porušujúce čl. 6 Dohovoru a článok 1
Dodatkového protokolu v neprospech uvedenej protistrany Y, sú však stále platné a nie sú zrušené a
protistrana Y zatiaľ argumentujúc, že na starý spor nadväzujúci spor nový zatiaľ neskončil, nepodala
ESĽP sťažnosť podľa čl. 34 Dohovoru proti zmluvnému štátu týkajúcu sa týchto rozhodnutí ústavného

a najvyššieho súdu?“.
31. Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov v súvislosti s judikatúrou ESĽP špecifikovala dovolateľka v
bodoch 86. až 111. spisu (č. l. 702 - 709 spisu), v rámci ktorých konštatovala, že ESĽP argument súvisí
s otázkou, či rozhodnutia ÚS SR a NS SR (nález II. ÚS/ 777/2014 a uznesenie 1MObdoV/3/2015) a
ich kasačné dôsledky (zrušenie skorších rozhodnutí súdov nižších inštancií) bránia súdom v súdnom

konaní, ktoré je predmetom dovolacieho konania, poskytnúť žalovanej právnu ochranu na základe
priamej aplikácie Dohovoru, spočívajúcu v odňatí a neposkytnutí právnej ochrany akýmkoľvek žalobným
nárokom uplatneným žalobkyňou, keďže ich priznanie by bolo len prehĺbením, či pokračovaním v
porušení základných práv žalovanej, ku ktorému došlo resp., ktoré začalo práve protiprávnym vydaním
uvedených kasačných rozhodnutí v rokoch 2015 a 2016.

32. Dovolateľka považovala za nesporné, že na kľúčové odvolacie dôvody by nemala dostať odpoveď
v jednom odseku, a to formulovanú v podobe nepodložených, všeobecných a nelogických úvah
svedčiacich o tom, že odvolací súd sa s jej argumentáciou ani riadne neoboznámil.
33. Uvedená podstata je podľa dovolateľky vymedzená nasledovnou otázkou: „Môže súd - súc viazaný
kasačnými rozhodnutiami ÚS SR/NS SR čo do ich kasačných dôsledkov, t.j. že určité skôr prijaté

rozhodnutia (v pôvodnom konaní) sú zrušené, čo otvára možnosť (v súdnom konaní) domáhať sa
vrátenia nimi pôvodne prisúdených čiastok - odoprieť prisúdiť takýto nárok na vrátenie príslušných
čiastok, a to z toho právneho dôvodu, že samotné súdne konanie, v ktorom sa priznanie nároku
na vrátenie uvedených čiastok požaduje, by rozsudkom vyhovujúcim žalobe mohlo viesť k ďalšiemu
prehlbovaniu zásahu do základných práv žalovaného, hoci tento zásah však z dôvodu rešpektu k

recentnej judikatúre ESĽP nie je možné akceptovať ani za cenu, že tým súd sčasti znemožní uviesť
dôsledky spomenutých kasačných rozhodnutí do života?“
34. Uvedené závery dovolateľka odvíja od tvrdenia, že nálezom Ústavného súdu II. ÚS/777/2014
bolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového dohovoru, keď bolo bez jej
procesnej účasti pred ÚS SR opätovne prejednané a zrušené dovolacie rozhodnutie NS SR vo veci

1ObdoV/41/2011, a tým bol nariadený opätovný dovolací prieskum právoplatných rozhodnutí, ktorými
skončilo pôvodné konanie (rozsudok 1Obo/107/2010 v spojení s rozsudkom 49Cb/59/2000, ktoré boli
následne zrušené), čím bolo porušené právo žalovanej na spravodlivý proces a stabilita súdnych
rozhodnutí bez primeraných dôvodov, pričom tieto rozhodnutia vyriešili dlhoročný spor žalovanej
so žalobcom a garantovali jej určité majetkové práva pod ochranou čl. 1 Dodatkového protokolu.

Spochybňovala proces vedený v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Tvrdila,
že Slovenská republika rozhodnutiami ÚS SR a NS SR porušila Dohovor a Dodatkový protokol tým,
že zasiahla do právnej istoty žalovanej, porušila procesné garancie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
zásahom do stability súdnych rozhodnutí porušila čl. 1 Dodatkového dohovoru, keď ESĽP len deklarujevnútroštátne rozhodnutia a ponechá široký priestor pre vnútroštátne orgány ako zjednať nápravu, ktorá
môže byť, podľa dovolateľky, zjednaná nasledovne - vyniesť nové rozhodnutie, ktoré obnoví stav ešte
predtým, ako bol právoplatne derogovaný výsledok pôvodného veľkého konania alebo v druhom prípade

konajúci súd musí ignorovať národné kasačné rozhodnutia a v súlade s rozsudkom ESĽP postupovať
tak, aby obnovil stav ako keby právoplatné rozhodnutia, ktorými skončilo pôvodné konania, zrušené
neboli. Dovolateľka sa opiera o dôsledky kasácie, ktorým nemožno priznať právnu ochranu, a treba
konať tak, ako keby už existoval rozsudok ESĽP, a ten sa aplikoval v konaní, čo by bol postup odvodený
zo všeobecnej povinnosti všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné

záväzky (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR), rešpektovať Dohovor a jeho prednosť pred vnútroštátnym právom,
a presadzovať ho v súlade s jeho preambulou do právneho života aj bez potreby, aby konkrétne
porušenie dohovoru zistil a vyhlásil ESĽP. Podľa dovolateľky takto súdy nižších inštancií nepostupovali
a nedostatočne zdôvodnili jej argumenty, ktoré aj pred nimi uviedla. Zdôvodnenie odvolacieho súdu k
týmto argumentom odvolateľky (vyjadrené v bode 55. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) je podľa
dovolateľky nedostatočné a nenapĺňa jej právo na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia.

35. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcemu v nesprávnom právnom
posúdení veci dovolateľka v bode 4. dovolania (č. l. 709 spisu) skonštatovala, že rozhodovanie súdov
záviselo od vyriešenia právnej otázky ako aplikovať štrasburské právo na danú vec, čo v konkrétnych
aspektoch predstavovalo problematiku, ktorá v rozhodovacej praxi podľa dovolateľky nebola riešená.
Dovolateľka vymedzila právne otázky nasledovne:

„a) Môže všeobecný súd posúdiť otázky aplikácie „štrasburského práva“ aj v situáciách, kedy sa
porušenia „štrasburského práva“ mali dopustiť súdy Slovenskej republiky, prípadne dokonca ÚS SR
a dôsledky takýchto porušení v súhrne s ďalšími skutočnosťami zahrnúť do úvahy o tom, či možno
určitej osobe (ne)priznať súdnou cestou uplatňované právo, hoci o porušení „štrasburského práva“ zatiaľ

nerozhodol v konkrétnom prípade ESĽP?
b) Môže všeobecný súd v súlade s preambulou a čl. 14 Dohovoru poskytnúť ochranu základných
práv upravených v Dohovore strane civilného procesu tým, že nároku jej protistrany odoprie v civilnom
súdnom konaní právnu ochranu (neuzná ho ako civilnú obligáciu, nakladá s ňou ako s naturálnou
obligáciou, nenárokovateľným právom, per analogiam § 3 ods. 1 OZ ) s odôvodnením, že prisúdením

tohto práva protistrane by mohol konajúci slovenský súd porušiť Dohovor a privodiť tak medzinárodnú
zodpovednosť Slovenskej republiky na základe sťažnosti tejto strany podľa čl. 34 Dohovoru?
c) Vylučuje viazanosť súdu rozhodnutím iného orgánu štátu taký postup súdu, ktorý je uvedený v
písmene a), resp. b))
d) Môže všeobecný súd hodnotiť postup ÚS SR/NS SR v konaní o ústavnej sťažnosti/ (mimoriadnom)

dovolaní z hľadiska toho, či ÚS SR/ NS SR (ne)oprávnene zasiahol alebo nezasiahol do základných
práv strany súdneho konania upravených Dohovorom a v dôsledku takýchto zistení môže všeobecný
súd takéto zistenia premietnuť do právnej úvahy v súdnom konaní aj bez toho, aby porušenia Dohovoru
príslušnými slovenskými justičnými orgánmi vyslovil ESĽP?
e) Môže všeobecný súd viazať aplikáciu štrasburského práva v ním súdenej veci vo vyššie naznačenom

rozsahu na zistenie, či strana súdneho konania (ne)zmeškala lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 34
Dohovoru v jej individuálnej veci alebo je z hľadiska vnútroštátnej aplikácie štrasburského práva táto
okolnosť bez významu?“
36. V podstate dovolacích námietok týkajúcich sa právneho posúdenia veci dovolateľka poukazovala
na konanie pred ÚS SR, ktorého výsledkom bolo vydanie nálezu II. ÚS 777/2014, ktorý bol vydaný

bez účasti žalovanej, čím došlo podľa nej k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. S tým úzko súvisí
aj uznesenie NS SR 1MObdoV/3/2015, ktoré bolo vydané vzhľadom na kasačnú záväznosť nálezu
II. ÚS 777/2014 v konaní o mimoriadnom dovolaní, a následne boli zrušené rozsudky vydané v
pôvodnom konaní - rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci 49Cb/59/2000 a rozsudok NS SR
vo veci 1Obo/107/2010. K porušeniu práv žalovanej došlo z dôvodu, že neexistoval legitímny dôvod

zodpovedajúci judikatúre ESĽP, na základe ktorého by bolo možné znovu otvoriť, po šestnástich rokoch
od začiatku, pôvodné konanie, už raz ukončené právoplatnými rozhodnutiami súdov.
37. Dovolateľka tvrdila, že nálezom ÚS SR vo veci II. ÚS 777/2014 v spojení s uznesením NS SR
vo veci 1MObdoV/3/2015 došlo k zásahu do práva žalovanej na ochranu majetku podľa článku 1
Dodatkového protokolu, keď na základe rozsudkov, ktorými skončilo pôvodné konanie (49Cb/59/2000 a

1Obo/107/2010) sa žalovaná stala majiteľkou prisúdenej peňažnej čiastky, avšak v dôsledku zrušenia
týchto rozsudkov uznesením 1MObdo/3/2015 ako nepriameho dôsledku nálezu ústavného súdu II.
US 777/2014 bolo jej majetkové právo ohrozené, čo napokon dokumentuje vymáhanie uvedenej
čiastky titulom bezdôvodného obohatenia od žalovanej späť. Ďalej poukazovala na konanie NS SR omimoriadnom dovolaní vo veci 1MObdo/3/2015, ktorým bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dôvody
týchto porušení špecifikovala v bode 124. dovolania. Porušenie v konaní ÚS SR špecifikovala v bode
126. dovolania, poukázala na judikatúru ESĽP, ktorý vo výrokoch rozhodnutí o porušení Dohovoru len

deklaruje existujúci právny stav, či konaním, nečinnosťou svojich orgánov Slovenská republika porušila
Dohovor (protokoly). Konštitutívnym výrokom je len výrok satisfakčný. Poukázala na proces, ktorý
nasleduje po rozhodnutí ESĽP, ktorý konštatuje porušenie Dohovoru, akým spôsobom sa vykonáva v
Slovenskej republike rozsudok ESĽP.
38. Ďalej špecifikovala obsah námietok v bodoch 157. - 170. dovolania, vo svetle časových kritérií,

poukazovala na právny význam Dohovoru v slovenskom práve všeobecne (body 171. až 189.
dovolania), rozhodnutie ESĽP, rozsudok Komory z 3. júna 2014 vo veci López Guió proti Slovenskej
republike, sťažnosť 10280/12 v bodoch 180. - 188. dovolania, pričom v bodoch 189. - 195. dovolania
konštatoval závery ESĽP v tejto veci. V bodoch 196. až 209. dovolania poukazovala na prípad F.
Perea. Vo vzťahu ku konaniu o mimoriadnom dovolaní poukazovala na neprimeranú dobu na podanie
mimoriadneho dovolania, na jeho charakter, skutočnosť, že mimoriadne dovolanie bolo zásahom štátu

do súkromnoprávneho sporu v prospech štátneho subjektu (body 196., 211., 212. - 240 dovolania). V
bodoch 241. až 252. poukazovala na vlastný vplyv rozhodnutia ÚS SR na rozhodovaciu činnosť súdov
a konštatovala, že samotné konanie, ktoré bolo opätovne vyvolané zrušením skorších právoplatných
súdnych rozhodnutí, doposiaľ nie je právoplatne skončené. Poukazovala, že dovolací súd bude musieť
urobiť názor na právnu otázku aplikácie Dohovoru a využiť aj konzultačnú procedúru Protokolu 16

postupom podľa § 445 CSP.
39. Dovolateľka rozoberala pohľadávku na trovy konania z hľadiska posúdenia jej charakteru
deklaratórneho, resp. konštitutívneho (body 256. - 308. dovolania, č. l. spisu 733 - 741, bod 5.
dovolania, č. l. 233 - 241 spisu, body 256. - 308. dovolania). Argumentáciu opierala o skutočnosť,
že v súdnom konaní je potrebné dôsledne rozlišovať medzi situáciou, kedy sa súdnym rozhodnutím

priznáva náhrada trov konania, ktoré zároveň tvoria príslušenstvo uplatňovanej peňažnej pohľadávky,
a situácie, kedy takéto príslušenstvo trovy netvoria. Nesúhlasila s názorom súdov, ktoré konštatovali,
že pohľadávka na trovy má konštitučný charakter. Poukazovala, že rozhodovacia prax síce hodnotí
nárok na náhradu trov konania ako nárok procesný, avšak tento nárok môže byť priznaný aj žalovanej
osobe, či osobe, ktorá nevymáha v súdnom konaní pohľadávky, majiteľovi pohľadávky a materiálne sa

prelína s nárokom žalobkyne na náhradu nákladov vymáhania pohľadávky, a to s právnymi dôsledkami,
ktoré špecifikovala v ďalšej časti dovolania. Podľa dovolateľky je potrebné na problematiku súbehu
nárokov (právo na náhradu trov konania - procesný nárok a na náhradu nákladov vymáhania pohľadávky
- hmotnoprávny nárok ako príslušenstvo pohľadávky, o ktorej vymáhanie ide) hľadieť na základe
zmiešaného konštitutívno-deklaratórneho konceptu prelínania oboch nárokov, práv. Takéto právne

posúdenie, v podobe v akej ho prezentuje v dovolaní, nebolo podľa nej v judikatúre prijaté, ani
odmietnuté, a ani riešené. V dovolaní podrobne rozoberá charakter náhrady trov konania aj vo väzbe
na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
40. Podľa dovolateľky sa od otázky charakteru trov konania odvíja aj posúdenie otázky premlčania,
čo špecifikovala v bode 6. dovolania na č. l. 741 spisu (body 309. - 315. dovolania), kde uvádza, že

samotná skutočnosť (bod 312. dovolania), že bolo vydané rozhodnutie, ktorým bol zrušený rozsudok
49Cb/59/2000 v spojení s rozsudkom 1Obo/107/2000, na základe ktorých žalobkyňa plnila, ešte nie
je podľa nej právnym dôvodom pre vznik nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Podľa dovolateľky bola týmto právnym dôvodom len neexistencia hmotnoprávneho nároku žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Nebol nikdy daný od samého začiatku a môže byť daný až vydaním

nového rozhodnutia v následnom konaní Krajského súdu v Bratislave, v ktorom sa bude rozhodovať
nanovo aj o trovách konania. Dovolateľka uviedla, že v prípade, ak sa neexistencia hmotnoprávneho
nároku preukáže v následnom konaní pred Krajským súdom v Bratislave, plnenie poskytnuté žalovanej
na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave v konaní 49Cb/59/2000 v spojení s rozsudkom
1Obo/107/2009 je a bolo od začiatku, od okamihu jeho poskytnutia, bezdôvodným obohatením a podľa

dovolateľky už od tohto okamihu začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva
na súde, a preto je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na § 107 ods. 1 OZ
premlčaný. V bode 315. dovolania dovolateľka uviedla, že bezdôvodné obohatenie má hmotnoprávnu
povahu, čo znamená, že už v čase poskytnutia plnenia žalobkyňa vedela komu plnila, v akom rozsahu,
a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohla uplatniť na súde ihneď po tom ako plnila.

41. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú
priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako
tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho
súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,

3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).
42. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z
tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa

môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr
reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).
43. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z
ustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa
dovolacísúdmoholzaoberaťvecnýmprejednanímdovolania,musiabyťsplnenépodmienkyprípustnosti

dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t.
j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie
dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd
je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(porovnaj § 428 CSP).

44. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým,

že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa
ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
45.Kdovolacímdôvodombodu3.adovolaniadovolacísúdkonštatuje,žeodvolacísúdvovzťahuktýmto

argumentom zdôvodnil rozhodnutie v bode 44. odôvodnenia, z ktorého vyplývajú závery, na základe
ktorých dospel k názoru a záveru, že odvolací argument žalovanej, ktorým namietala výšku 8% úroku
z omeškania, nebol žalovanou uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie, a z tohto dôvodu naň
nemohol prihliadať.

46. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd dostatočne zdôvodnil, prečo nepristúpil k meritórnemu
prejednaniu tejto námietky odvolateľky (dovolateľky). Žalovaná vo vyjadrení k žalobe namietala
uplatnenýnárokspríslušenstvom,nárokakocelok,bližšievšakvosvojichpodaniach výškuuplatneného
úroku z omeškania nerozporovala a neuviedla dôvody, ktoré vo vzťahu k nemu uviedla v podanom
odvolaní.

47. Dovolací súd konštatuje, že prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany
sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov,
námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ustanovenie § 366 CSP (novoty v odvolacom
konaní) upravuje, kedy je možné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, použiť v odvolacom konaní. Zákonodarca striktne
vymedzuje v § 366 písm. a) až d) CSP, ktoré prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany je
možné použiť aj v odvolaní.

48. Dovolateľka tvrdila, že žalobkyňou uplatnený nárok vrátane príslušenstva neuznala v celom rozsahu.
Tvrdila, že ak namietala uplatnené úroky z omeškania ako celok, namietal aj ich výšku, a nebola
povinný vo svojej procesnej obrane osobitne uviesť, že namieta aj nárok na úrok z omeškania v
rozsahu 8 % ročne z dlžnej sumy. Tvrdila, že súd pozná právo a strany sporu nie sú povinné správne
právne kvalifikovať uplatnený nárok, keďže je to úlohou súdu, majú len povinnosť tvrdenia a povinnosť

dôkaznú. Pokiaľ žalovaná spochybnila nárok uplatnený žalobou ako celok, a počas konania vyšlo
najavo, že vzťah z bezdôvodného obohatenia sa spravuje OZ (čo potvrdil aj odvolací súd v bode
50. odôvodnenia rozsudku), bolo povinnosťou súdu prvej inštancie správne aplikovať právne normy a
priznať žalobkyni nárok na úrok z omeškania len v takej výške, na ktorý mala podľa právnych predpisovnárok. Žalovaná v konaní spochybnila obchodnoprávnu povahu priznanej čiastky vo vzťahu k celému
žalobnému návrhu, a tým logicky spochybnila aj uplatnený úrok z omeškania. Aplikovaná argumentácia
ohľadne právneho posúdenia výšky úrokov z omeškania nie je podľa žalovanej prostriedkom procesnej

obrany v zmysle § 149 CSP. Hmotnoprávna námietka je podľa § 152 CSP právny úkon protistrany
spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany a dovolateľa. Odvolací súd rozhodol
na princípe formálnej pravdy, nezohľadňujúc právnu argumentáciu žalovanej, naviac, keď súd prvej
inštancie vôbec nezdôvodnil, prečo priznal úrok z omeškania vo výške 8 % ročne, aplikoval sadzbu
obchodnoprávnu,asámkonštatoval,žesanejednámedziúčastníkmiovzťahzpodnikania,ajepotrebné

aplikovať úpravu OZ, a to aj vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania, čím samotné rozhodnutie
súdu prvej inštancie je protichodné, v časti priznaného 8 % úroku nezdôvodnené. Tým, že odvolací súd
neprejednal uvedenú námietku a nevysporiadal sa v odôvodnení rozhodnutia s argumentami žalovanej,
konalpodľadovolateľkynepredvídateľne,svojvoľne,nelogickyaporušilzásadulegitímnehoočakávania.
49. Dovolacie dôvody uvedené pod písmenom 3.b dovolania dovolateľka špecifikovala následne v
bodoch 51. - 85. dovolania (č. l. 696 - 702 spisu).

50. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že odvolací súd posúdil jej odvolaciu námietku ohľadne výšky priznaného
úroku z omeškania ako novotu v konaní, dovolací súd konštatuje, že je pravdou, že až v odvolaní (body
86,87,88odvolania,č.l.479spisu)žalovanáuviedlaargumentytýkajúcesavýškysúdomprvejinštancie
priznaného úroku z omeškania. Dovolací súd konštatuje, že žalovaná zo žaloby vedela, čo je predmetom
žaloby (súdne trovy, ktoré jej boli vyplatené na základe súdnych rozhodnutí, ktoré boli následne zrušené)

avedela,ženárokomztitulubezdôvodnéhoobohateniasauplatňuje8%úrokzomeškania.Stranysporu
vedeli, čo je predmetom sporu, a či sa jedná o nárok vyplývajúci z podnikateľskej činnosti medzi nimi.
Zástupca žalovanej mal podľa názoru dovolacieho súdu postupovať s odbornou starostlivosťou, a čo i
len z opatrnosti namietať nielen celý nárok a uplatnené príslušenstvo, ale aj výšku úroku z omeškania,
a uviesť argumenty, ktoré následne uviedol v bode 88. odvolania. Pokiaľ postupoval takýmto spôsobom

až v odvolacom konaní, nebola jeho námietka spôsobilá prieskumu v odvolacom konaní, a postup
odvolacieho súdu, ktorý vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako novotu, bol správny.

51. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedená procesná obrana žalovanej, ktorú uviedla v dovolaní a v
podanom odvolaní nenapĺňa atribúty § 366 písm. a) až d) CSP. Dovolací súd konštatuje, že zdôvodnenie

odvolacieho súdu k tejto dovolacej námietke v bode 44. odôvodnenia je dostatočné, vychádza z
obsahu súdneho spisu. Odvolateľka uvedený odvolací dôvod nešpecifikovala do rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Nie je možné konštatovať, že by postup odvolacieho súdu, ktorý nepristúpil k meritórnemu
prejednaniu tejto odvolacej námietky, bol svojvoľný, nemal oporu v obsahu súdneho spisu a nebol
dostatočne odôvodnený v rozsudku odvolacieho súdu.

52. Uvedený dovolací dôvod dovolací súd vyhodnotil ako neprípustný.
53. Čo sa týka odmietnutia odvolania vo vzťahu k výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie s
poukazom na § 357 písm. a) a n) CSP, dovolací súd konštatuje, že odvolací súd zdôvodnil svoj postup a
závery v bodoch 41. a 43. odôvodnenia zdôvodnil svojho rozhodnutia. Ustanovenie § 357 CSP taxatívne
vymenúvaokruhrozhodnutísúduprvejinštancie,protiktorémujeodvolanieprípustné.Protiuzneseniam,

ktoré v ustanovení § 357 CSP nie sú uvedené, odvolanie prípustné nie je.

54. K uvedenému dovolací súd poukazuje na judikatúru týkajúcu sa § 357 CSP vo veciach vedených na
NS SR pod sp. zn. 4Obdo/104/2020, 8Cdo/228/2019, 8Cdo/179/2018, 4Obdo/73/2022, 3Obo/14/2017,
3Obdo/12/2019, 1Obo/15/2018, 2Obo/11/2018 a vo veci vedenej na ÚS SR pod sp. zn. II. ÚS 199/2019.

55. Závery odvolacieho súdu k výkladu § 357 CSP vyplývajú z gramatického výkladu tohto zákonného
ustanovenia v ustálenej judikatúre, pričom tieto závery sú riadne premietnuté do odôvodnenia
rozhodnutia.Pretoniejemožnékonštatovaťporušenieprávažalovanejnaspravodlivýprocesvdôsledku
nezdôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k tejto námietke pre vecné neprejednanie tejto námietky z
dôvodov vylúčenia z odvolacieho prieskumu. Aj tento dovolací dôvod vyhodnotil dovolací súd ako

neprípustný.
56. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd tiež konštatuje, že odvolací
súd sa k námietkam žalovanej uvedeným v bodoch 4.b a 4.c dovolania vyjadroval v bodoch 49. - 53.
odôvodnenia svojho rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu je argumentácia odvolacieho súdu
riadna a dostatočná, naplňuje právo žalovanej na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu

ku konštitutívnemu, resp. deklaratórnemu charakteru náhrady trov konania, otázke premlčania, ako aj
väzby na aplikáciu judikatúry ESĽP, na ktorú poukazovala v konaní žalovaná (bod 4a dovolania), ku
ktorej sa odvolací súd vyjadril v bode 55. rozhodnutia. Nie je možné konštatovať, že by sa s uvedenýminámietkami, odvolací súd nedostatočne vysporiadal, nezdôvodnil ich, že by zdôvodnenie rozhodnutia
bolo arbitrárne.
57. Čo sa týka výkladu § 451 OZ, právnym dôvodom plnenia môže byť výnimočne samotný zákon

alebo na základe zákona právna skutočnosť. Právoplatný rozsudok súdu nie je zákon, a právnu
skutočnosť predstavuje iba v tých prípadoch, ak účinky právoplatnosti rozhodnutia smerujú k vzniku,
zmene alebo zániku práv a povinností. Inak povedané, iba konštitutívne rozhodnutia súdu majú
povahu hmotnoprávnej skutočnosti. Pravidlom v sporových konaniach však bývajú deklaratórne účinky
súdnych rozhodnutí. Ak súd len deklaruje existenciu hmotnoprávneho dôvodu plnenia, nepredstavuje

samotné rozhodnutie súdu právny dôvod, ale len formu autoritatívnej ochrany dôsledkov existencie
tohto právneho dôvodu. Per eliminationem tak dospievame k záveru, že právoplatný rozsudok súdu
bude právnym dôvodom plnenia iba vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú,
menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak takýto rozsudok bude v dôsledku
mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol
(napr. v prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva so stanovením povinností

peňažne saturovať niektorých spoluvlastníkov, zriadenie vecného bremena za náhradu a pod.). V
tomto prípade pôjde o bezdôvodné obohatenie. Ak však súd len deklaruje existenciu hmotnoprávneho
dôvodu, právnym dôvodom plnenia tak nebude samotný rozsudok súdu, ale onen hmotnoprávny
dôvod rozhodnutím súdu autoritatívne chránený. (FICOVÁ, Svetlana. § 357 [Prípustnosť odvolania
proti uzneseniu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa,

BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck,
2022, s. 1343)

58. Ďalej dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR z 9. apríla 2014 vo veci sp. zn.
7Cdo/85/2013 (R 74/2019), podľa ktorého „ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo

následnezrušenéalebostratilopodľaprocesnýchpredpisovúčinky,sabezdôvodneobohacujelenvtedy,
ak právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného
práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto
právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť.“, ako aj na rozsudok NS
SR z 27. októbra 1987 vo veci sp. zn. 2Cz/71/1987 (R 14/1991), podľa ktorého „zaplatená náhrada trov

konaniapodľaprávoplatnéhosúdnehorozhodnutia,ktoréboloneskoršiezrušené,niejeužsúčasťoutrov
súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia. Vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno
uplatniť žalobou o vydanie neoprávneného majetkového prospechu. ...Pod pojmom trovy konania, ako to
vyplýva z ustanovenia § 137 O. s. p. treba rozumieť len tie výdavky, ktoré sú spojené so súdnym konaním
a slúžia na to, aby bola zabezpečená činnosť súdu. Sú to predovšetkým hotové výdavky účastníkov

a ich zástupcov, vrátane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy
dôkazov, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Zaplatená náhrada trov konania
podľa neskoršie zrušeného rozhodnutia netvorí teda súčasť trov pokračujúceho konania (§ 137 O. s. p.),
a preto by nebolo možné rozhodnutie o jej úhrade odôvodňovať ustanoveniami občianskeho súdneho
poriadku 1 o náhrade trov konania. Ak teda žalovaní v konkrétnej veci zaplatili žalobcom náhradu trov

konania podľa nezákonných a už zrušených rozhodnutí, ide o plnenie bez právneho dôvodu a žalovaní
môžu požadovať ich vrátenie ako neoprávnený majetkový prospech v zmysle ustanovenia § 452 O. z.“
59. Taktiež dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález ÚS SR zo 16. novembra 2021 vo
veci sp. zn. IV. ÚS 221/2020, podľa ktorého „právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného
súdu o náhrade trov konania sa tak stáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň platí, že

jeho zrušenie na základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má za
následok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu plnenia. Táto skutočnosť z časového hľadiska nastáva
okamihom nadobudnutia právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom zároveň vzniká
záväzok, ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa bezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa
obohatil, a s ňou korelujúce právo osoby, na úkor ktorej došlo k obohateniu, požadovať vydanie

predmetu bezdôvodného obohatenia. ...Za rozhodujúce považuje ústavný súd v tejto veci posúdenie
povahy rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov konania a po jej vyhodnotení aj posúdenie
právnych následkov konania strán sporového súdneho konania, ktorým na základe právoplatného a
vykonateľnéhorozhodnutiavšeobecnéhosúduvzniklivzájomnéprávaapovinnosti,ktorébolináslednev
rámciuplatnenéhomimoriadnehooprávanéhoprostriedku,resp.ústavnejsťažnostizrušené(zčasového

hľadiskajepredmetomhodnoteniaobdobieodnadobudnutiaprávoplatnostiavykonateľnostipôvodného
rozhodnutia a rozhodnutia nového - kasačného). Ústavný súd predovšetkým uvádza, že problematika
rozhodovania o náhrade trov konania má základ v procesnom práve a právny pomer (vzájomné práva a
povinnosti) medzi dotknutými stranami, ktorý autoritatívne rieši otázku priznanej náhrady trov konania,vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu,
pretože až do rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov konania si strany medzi sebou nie sú
povinné navzájom nič plniť a každá z nich znáša svoje vlastné trovy, ktoré jej v priebehu konania

vznikli. Konštitutívny aspekt rozhodnutia o trovách konania sa neprejavuje len v rovine vzniku tohto
právneho vzťahu, ale aj v súvisiacej rovine týkajúcej sa priznaného rozsahu tejto náhrady (jej výšky).
Inými slovami, právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania sa
tak stáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň platí, že jeho zrušenie na základe mimoriadneho
opravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má za následok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu

plnenia [§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (m. m. II. ÚS 18/2016)]. Táto skutočnosť z časového
hľadiska nastáva okamihom nadobudnutia právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom
zároveň vzniká záväzok (§ 489 Občianskeho zákonníka), ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa
bezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa obohatil, a s ňou korelujúce právo osoby, na úkor ktorej došlo k
obohateniu, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.“
60. Vyššie uvedené rozhodnutia sa zaoberajú otázkou charakteru rozhodnutia o náhrade trov konania a

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia po zrušení riadneho rozhodnutia, a časovým hľadiskom
uplatnenia tohto nároku v súvislosti s premlčaním nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo
vzťahu k plynutiu premlčacej doby najvyšší súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie NS SR z 18. júla
1975 vo veci 1Cz/53/1975 (R 11/1977), v ktorom súd vyslovil, že premlčacia doba začne plynúť až
právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie, ako aj na nález ÚS SR zo

16. novembra 2021 vo veci IV. ÚS 221/2020, ktorý venoval pozornosť momentu vzniku bezdôvodného
obohatenia. Taktiež dovolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. apríla
2014, vo veci 31Cdo/3309/2011, z ktorého vyplýva, že premlčacia doba k uplatneniu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia začína plynúť okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie, na základe ktorého sa plnilo.

61. Na základe uvedeného dovolací súd vyhodnotil aj dovolacie dôvody uvedené v bodoch 4.a, 4.b a
4.c. dovolania ako neprípustné.
62. Dovolací súd sumarizuje, že podľa vysloveného právneho názoru žalovanej v konaniach pred
súdmi nižších inštancií duplikovaného v dovolacích dôvodoch mali súd prvej inštancie a krajský súd
ignorovať rozhodnutia ÚS SR vo veci II. ÚS 777/2014 a NS SR vo veci 1MObdoV/3/2015, keďže týmito

súdnymi rozhodnutiami boli podľa dovolateľky porušené práva žalovanej, právo na spravodlivý proces,
článok 6 Dohovoru, právo na majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu. Podľa dovolateľky mali
súdy ignorovať obsah kasačných rozhodnutí a vychádzať z premisy, ako keby existovalo rozhodnutie
ESĽP, ktoré konštatuje porušenie práva žalovanej podľa článku 6 Dohovoru a článku 1 Dodatkového
dohovoru s poukazom na argumentáciu, že rozhodnutia ESĽP nemajú kasačný charakter, nezrušujú

súdne rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, či už ústavného súdu alebo všeobecných súdov, a len
deklarujú porušenie práv účastníka konania.
63. Žalovaná tvrdila, že súdy mali v konaní aplikovať túto štrasburskú judikatúru a neboli viazané
kasačnými rozhodnutiami ústavného ani najvyššieho súdu. Odvolací súd sa s týmito argumentami
vysporiadal v bode v 55. odôvodnenia rozsudku. Konštatoval, že nie je oprávnený posudzovať konanie

pred ústavným a najvyšším súdom, argumentácia sa vzťahuje na iné konanie, ktoré prebieha pred
Krajským súdom Bratislava, resp. následné konania, a nie na súdne konanie, ktoré je predmetom
dovolacieho prieskumu. Odvolací súd konštatoval, že nezistil porušenie práva žalovanej na spravodlivý
proces v prebiehajúcom súdnom konaní (ktoré je predmetom dovolania), a nezistil právnu otázku, ktorú
by riešili súdy aj ESĽP, nenašiel problém, na ktorý by bolo potrebné aplikovať závery rozhodnutia ESĽP,

na ktoré poukazovala odvolateľka - dovolateľka.
64. Žalovaná namietala porušenie práv nálezom ústavného súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu v
konaníomimoriadnomdovolaní,dôsledkomktorýchbolozrušenieskôrvydanýchrozhodnutí,nazáklade
ktorých žalobkyňa žalovanej plnila. Na zrušenie týchto rozhodnutí nebol podľa žalovanej legitímny
dôvod, po šestnástich rokoch od začatia konania, obnovy konania, ktoré už bolo právoplatne skončené,

naviac na základe rozhodnutí, ktorými boli porušené práva žalobkyne.
65. Dovolateľka poukazovala na nezdôvodnenie právnej argumentácie ohľadne aplikácie štrasburského
práva. Zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v bode 55. odôvodnenia a odpoveď na otázku, z
akých dôvodov neaplikoval odvolací súd judikatúru ESĽP a postupy, na ktoré dovolateľka v konaní
poukazovala, je podľa názoru dovolacieho súdu dostatočné, i keď stručné k rozsiahlej argumentácii

žalovanej v odvolacom konaní, avšak dáva východiská, na základe ktorých pri rozhodovaní odvolací súd
vychádzal, a na základe ktorých neakceptoval argumenty žalovanej. Podľa názoru dovolacieho súdu
nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces, pričom nepreukázala dovolací dôvod podľa
§ 420 písm. f) CSP.66. Podľa ustanovenia § 445 CSP, dovolací súd dovolacie konanie preruší aj vtedy, ak rozhodol,
že požiada Európsky súd pre ľudské práva o vydanie poradného stanoviska k zásadným otázkam
týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Z formulácie uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o právo dovolacieho súdu,
nie jeho povinnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva.

67. Dovolací súd konštatuje, že poradné stanoviská ESĽP sú nezáväzné a návrh na prerušenie
dovolacieho konania zamietol z dôvodu, že vec bola rozhodnutá bez poradného stanoviska z dôvodov

uvedených v tomto rozhodnutí.
68. K dovolacím námietkam v zmysle § 421 ods.1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že nález ÚS SR
vo veci II. ÚS 777/2014, ako aj rozhodnutie NS SR o mimoriadnom dovolaní vo veci1MObdoV/3/2015
neboli doteraz zrušené rozhodnutiami ESĽP, rozhodnutiami o mimoriadnom dovolaní, ani Ústavným
súdom Slovenskej republiky. Neexistuje súdne rozhodnutie ESĽP, ktoré by konštatovalo porušenie
práva žalovanej v konaniach II. ÚS 777/2014 a 1MObdoV/3/2015, alebo v konaní, ktoré je predmetom

tohto dovolacieho konania. Neexistuje rozhodnutie ESĽP, ktoré by plnilo satisfakčnú funkciu, a na
základe ktorého by žalovaná dostala satisfakciu od Slovenskej republiky vo výške zodpovedajúcej alebo
približujúcej sa hodnote sporu, ktorý je predmetom dovolacieho prieskumu.
69. Je potrebné konštatovať, že uznesenie o mimoriadnom dovolaní 1MObdoV/3/2015, ktoré
nadväzovalo na nález ústavného súdu II. ÚS 777/2014, boli základom pre podanie žaloby vo veci

13Cob/173/2021 a konanie pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš vo veci 20Cb/40/2017. Súd prvej
inštancieaodvolacísúdboliviazanérozhodnutímNSSRakodovolaciehosúduvkonaníomimoriadnom
dovolaní, vrátane nálezu ústavného súdu.
70. Všeobecné súdy, vrátane dovolacieho, nie sú kompetentné posudzovať zákonnosť postupov
ústavného súdu pri rozhodovaní, ktoré majú vplyv na postavenie žalovaného ako účastníka konania,

ako aj rozhodnutia ústavného súdu z hľadiska, či konanie, postup a rozhodovanie ústavného súdu
zasiahlo do majetkovej sféry účastníka konania. Rozhodnutia ústavného súdu, (výrok a odôvodnenie)
sú pre všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu ako dovolacieho, záväzné, a tvoria judikatúru, ktorou
sú všeobecné súdy pri rozhodovaní viazané. Dovolací súd nie je kompetentný hodnotiť argumenty
dovolateľky, či postup ústavného súdu, ktorý vyústil v nález II. ÚS 777/ 2014, bol postupom, ktorý

zasiahol do práv dovolateľky. Treba konštatovať, že uvedený nález ústavného súdu mal priamy vplyv na
rozhodovanie všeobecných súdov v konaní 49Cb/59/2000, v ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave
dňa 11. marca 2010 a v konaní 1Obo/107/2010 (rozhodnutie NS SR zo dňa 31. mája 2011), ktoré nie sú
predmetomtohtodovolaciehokonania.Právezrušenievyššiešpecifikovanýchprávoplatnýchrozhodnutí
krajského a najvyššieho súdu bolo právnym základom pre podanie žaloby na Okresnom súde Liptovský

Mikuláš v konaní 20Cb/40/2017 a pre konanie vo veciach odvolania žalovanej na Krajskom súde v
Žiline pod sp. zn. 13Cob/173/2021. Krajský súd v Žiline v konaní 13Cob/173/2021, ako aj Okresný súd
Liptovský Mikuláš v konaní 20Cb/40/2017 boli viazané rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní v konaní
vo veci 1MObdoV/3/2015. Z uvedených dôvodov nie je daná možnosť dovolacieho súdu posudzovať
argumentáciu dovolateľky týkajúcu sa účinkov nálezu ústavného súdu II. ÚS 777/2014 a uznesenia

najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní na priebeh konania, ktoré je predmetom tohto dovolacieho
konania. Najvyšší súd a súdy nižších inštancií boli povinné z obsahu týchto rozhodnutí vychádzať, boli
pre nich záväzné a to v dôsledku toho, že na základe týchto rozhodnutí došlo k zrušeniu právoplatných
rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Nie je možné, aby všeobecné súdy ignorovali pri
rozhodovacej činnosti tieto skutočnosti a tvárili sa, ako keby predmetné rozhodnutia neboli vydané a

neexistovali. Tieto rozhodnutia súdov sú záväzné pre iné konanie, súdy musia z nich vychádzať, čo
bol aj prípad posudzovaného konania, ktorého právnym dôvodom začatia bola existencia rozhodnutia,
ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie súdu o uložení povinnosti žalobkyni (v pôvodnom konaní)
zaplatiť žalovanej žalovanú čiastku s príslušenstvom.
71. Pokiaľ dovolateľka tvrdila, že neboli dané podmienky na zrušenie právoplatných rozhodnutí

Krajského súdu Bratislave a NS SR po šestnástich rokoch a poukazovala na rozhodovaciu činnosť ESĽP
a štrasburskú judikatúru, tvrdila, že závery týchto rozhodnutí (ústavného súdu a NS SR o mimoriadnom
dovolaní) sa mali aplikovať iným spôsobom, a nie zrušením uvedených rozhodnutí, rozsiahla právna
argumentácia dovolateľky sa v tomto smere týka tvrdenia o priamej aplikácii Dohovoru, avšak nie na
prejednávanú vec, ktorá je predmetom tohto dovolacieho prieskumu.

72. V prejednávanej veci nie je možné aplikovať Dohovor tak, ako tvrdila dovolateľka, keď existuje
právoplatné rozhodnutie súdov, ktorými sa právoplatne zrušili skoršie rozhodnutia všeobecných súdov,
ktorými bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanej žalovanú istinu 5 407 696,83 eura s príslušenstvom,
trovy konania vo výške 579 314,67 eura a ďalšie trovy odvolacieho a dovolacieho konania. Dovolacienámietky uvedené v bodoch 120., 121. a 122. dovolania na č. l. 711 spisu mali byť preskúmavané v
konaní ústavného súdu II. ÚS 777/2014 a najvyššieho súdu 1MCobdV/3/2016 a pokiaľ sa tak nestalo
(žalovaná nebola účastníčkou konania na ústavnom súde, bola účastníčkou konania o mimoriadnom

dovolaní - § 243i OSP), mala sa domáhať svojich práv pred ESĽP. V rámci rozhodovania najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu nie je možné v tomto konaní akceptovať dovolacie námietky uvedené v
bode 4.3 dovolania (body 118., 122. - 156, 170. až 211. dovolania) z dôvodu, že nedošlo k zrušeniu
rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 777/2014, ani rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní. Zrušenie
rozhodnutiaKrajskéhosúduBratislaveanajvyššiehosúdujepodstatoužalobyžalobcuprotidovolateľke.

Uvedená právna situácia nemôže byť podľa dovolacieho súdu riešená postupom prezentovaným
dovolateľkou, a to ignoráciou právoplatných súdnych rozhodnutí a priamou aplikáciou Dohovoru.
Najvyšší súd nespochybňuje, že Dohovor ako medzinárodná zmluva je súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky, a že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť
pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Priama aplikácia Dohovoru

a štrasburskej judikatúry tak, ako ju v dovolaní prezentuje dovolateľka, nie je podľa názoru dovolacieho
súdu aplikovateľná na konanie pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš a Krajským súdom v Žiline.
73. Pri výklade prezentovanom dovolateľkou by najvyšší súd poprel účinky kasačného rozhodnutia
o mimoriadnom dovolaní a nálezu ÚS SR a dôsledky, ktoré nimi nastali na právne postavenie strán
sporu, čím by poprel akýkoľvek základ pre podanie žaloby žalobkyňou voči žalovanej o vydanie

bezdôvodného obohatenia, a to bez toho, že by došlo k zrušeniu nálezu ÚS SR alebo rozhodnutia o
mimoriadnom dovolaní. Nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu práv žalovanej podľa Dohovoru
alebo Dodatkového protokolu v súvislosti s konaním, ktoré prebiehalo pred Okresným súdom Liptovský
Mikuláš a Krajským súdom v Žiline. Rozsiahla argumentácia dovolateľky sa týkala spochybňovania
nálezu ústavného súdu a rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, a s nimi súvisiacich

dôsledkov na konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v inom konaní Krajského súdu v Bratislave
(49Cb/50/2000), ktoré nebolo skončené, a tieto súdy sa musia s argumentáciou dovolateľky, ak bude
v konaní uplatnená, vysporiadať.
74. Dovolací súd duplikuje, že rozhodnutia, na základe ktorých žalobkyňa žalovanej plnila, boli
právoplatnými súdnymi rozhodnutiami zrušené. Dôsledkom zrušenia rozhodnutí Krajského súdu v

Bratislave a najvyššieho súdu je podanie žaloby žalobkyne proti dovolateľke. Uvedená právna situácia
nemôže byť riešená postupom prezentovaným v dovolaní, a to ignorovaním právnej skutočnosti, že
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (konanie 49Cb) a najvyššieho súdu v konaní 1Obo boli
rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní zrušené. Doteraz nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o mimoriadnom
dovolaní, ani nálezu ústavného súdu II. ÚS 777/2014.

75. Dovolací súd skúmal, či došlo k porušeniu práv dovolateľky na spravodlivý proces a ochranu majetku
podľa Dohovoru v súvislosti s konaním, ktoré prebiehalo vo veci pred Okresným súdom Liptovský
Mikuláš a Krajským súdom Žilina. Argumenty, ktoré sa týkali porušenia práv žalovanej podľa Dohovoru,
sa netýkali postupu a konania Okresného súdu Liptovský Mikuláš, ani Krajského súdu v Žiline ako
odvolacieho súdu. Neexistujú rozhodnutia ÚS SR, NS SR alebo ESĽP, ktoré by deklarovali porušenie

práv žalovanej v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je predmetom dovolacieho konania.
76. Dovolací súd nemá kompetenciu preskúmavať zákonnosť postupu a rozhodovania v konaní o
mimoriadnom dovolaní, takúto kompetenciu má len v konaní, ktoré prebiehalo pred Okresným súdom
Liptovský Mikuláš a Krajským súdom v Žiline. Najvyšší súd a všeobecné súdy sú viazané rozhodnutím
ústavného súdu a rozhodnutiami najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, z ktorých sú povinné

vychádzať (§ 193 OSP, § 134 zák. č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, ustálená
rozhodovacia prax ÚS SR). Preskúmavaná právna situácia - existencia právoplatných kasačných
súdnych rozhodnutí nedáva priestor dovolaciemu súdu, a nedávala priestor ani Krajskému súdu v Žiline
a Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, na revidovanie záverov rozhodnutí týchto súdov vyjadrených vo
výrokovej časti a dôvodoch rozhodnutí, a to ani formou aplikácie Dohovoru a štrasburskej judikatúry.

77. Odvolací súd sa k otázke charakteru trov konania ako pohľadávke vyjadril v bode 49. odôvodnenia
svojho rozhodnutia, v ktorom uviedol, že priznané trovy konania, ktoré boli predmetom žaloby na vydanie
bezdôvodného obohatenia, sú nárokom, ktorý vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu o priznaní trov
konania, je to nárok, ktorý má základ v procesnom práve a vzniká na základe právoplatného rozhodnutia
súdu, ktoré má konštitutívnu povahu.

78. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia pohľadávky na trovy konania dovolateľka
poukázala, že rozhodovacia prax síce hodnotí nárok na náhradu trov konania ako nárok procesný,
avšak tento nárok môže byť priznaný aj žalovanej osobe, či osobe, ktorá nevymáha v súdnom konaní
pohľadávku.79. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že nárok na náhradu trov konania je procesným nárokom.
Až na základe rozhodnutia súdu o výške náhrady trov konania vzniká jednej strane voči druhej právo na
plnenie (pohľadávka). Keďže ide vždy o uznesenie, lehota na plnenie začína plynúť od jeho doručenia.

Uplynutím lehoty na plnenie je uznesenie vykonateľné (§ 238 ods. 3 CSP). To platí bez ohľadu na
skutočnosť, či bola proti uzneseniu o výške náhrady trov konania podaná sťažnosť. (MESIARKINOVÁ,
Soňa, BARICOVÁ, Jana. § 262 [Rozhodovanie o náhrade trov konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.
Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1069-1077)

80. Z judikatúry vyplýva, že zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia,
ktoré bolo neskôr zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení
rozhodnutia. Vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno uplatniť žalobou o vydanie neoprávneného
majetkového prospechu. (R 14/1991). Z nálezu ÚS SR zo 16. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 221/2020
vyplýva, že „právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania sa tak

stáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň platí, že jeho zrušenie na základe mimoriadneho
opravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má za následok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu
plnenia. Táto skutočnosť z časového hľadiska nastáva okamihom nadobudnutia právoplatnosti
zrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom zároveň vzniká záväzok, ktorého obsahom je povinnosť
toho, kto sa bezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa obohatil, a s ňou korelujúce právo osoby, na úkor

ktorej došlo k obohateniu, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.“ Ďalej z nálezu ÚS
SR z 9. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 18/2016 vyplýva, že „možno dospieť k záveru, že právoplatný
rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia (v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) len
vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti
subjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku

zrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol (v zmysle § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka)“. Z uznesenia NS SR z 9. apríla 2014, sp. zn. 7Cdo/85/2013 (R 74/2019)
vyplýva, že „Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo
podľaprocesnýchpredpisovúčinky,sabezdôvodneobohacujelenvtedy,akprávnydôvodplneniareálne
nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej,

bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či
nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť.“ Taktiež z rozsudku NS SR z 27. októbra 1987 vo veci sp.
zn. 2Cz/71/1987 (R 14/1991) vyplýva, že „zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho
po tomto zrušení rozhodnutia. Vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno uplatniť žalobou o vydanie

neoprávneného majetkového prospechu.“ V uvedenej súvislosti dovolací súd ďalej poukazuje aj na
rozhodnutie NS SR z 25. februára 2020 vo veci 5Obdo/6/2019 a na rozhodnutie z 27. apríla 2006 vo
veci sp. zn. 4Cdo/12/2006.

81. Podľa názoru dovolacieho súdu, na právne posúdenie veci a rozhodnutie vo veci nemá vplyv,

o aký charakter trov konania - konštitutívny alebo deklaratórny, sa jedná. Súdy rozhodujúce v
inštančnom postupe vrátane odvolacieho súdu posúdili tento nárok ako procesný, svoje rozhodnutia
riadne zdôvodnili s poukazom aj na nález ústavného súdu II. ÚS 51/2020. Otázka priznania trov
konania ako samostatného nároku, ktorý je predmetom vymáhania titulom bezdôvodného obohatenia,
z dôvodu, že právny dôvod plnenia odpadol, je judikovaná jednotne. Rozhodovanie súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu bolo v súlade s jednotnou súdnou praxou a nie je dôvod, aby sa dovolací súd v
predmetnej veci zaoberal hypotetickými, vedeckými a teoretickými otázkami charakteru trov konania tak,
ako ich podrobne nastoľuje v dovolaní dovolateľka. Posudzovanie tejto otázky, v zmysle argumentov
dovolateľky, nemá vplyv na vecnú správnosť súdneho rozhodnutia, a preto dovolací súd tento dovolací
dôvod vyhodnotil ako neprípustný.

82. Judikatúra vychádza z názoru, že trovy konania (súdne trovy) vzniknuté a uplatnené v súdnom
konaní a priznané súdnym rozhodnutím vznikajú (ich výška a titul) rozhodnutím súdu o náhrade trov
konania v súdnom konaní. Vydané (vyhlásené) súdne rozhodnutie o náhrade trov konania zakladá
- konštituuje konkrétny nárok účastníka konania na náhradu trov konania. Jedná sa o procesné
rozhodnutie(uznesenieII.ÚS51/2020zo6.februára2020,body28.,30.-32.odôvodneniarozhodnutia).

Potom je bez významu pre prejednávanú vec zaoberať sa otázkou charakteru trov konania vo väzbe na
§ 121 ods. 1 OZ v rozsahu argumentácie dovolateľky, keď právna otázka týkajúca sa charakteru trov
konania priznaných v súdnom konaní, je judikovaná jednotne.83. K otázke premlčania uplatneného nároku a začatia plynutia premlčacej doby, je potrebné
konštatovať, že zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení so súdom prvej inštancie je
logické, dostatočné, argument dovolateľky, že žalobkyňa mohla podať žalobu na vydanie bezdôvodného

obohatenia skôr, a to hneď po poskytnutí plnenia žalovanej (body 310., 312. - 315. dovolania),
nie je podľa dovolacieho súdu akceptovateľný. Argumenty dovolateľky sa v tomto smere snažia o
prezentovanie situácie, ktorá by bola pre postavenie žalovanej priaznivejšia, čo je logické. Až zrušením
právoplatných rozhodnutí súdov, na základe ktorých sa plnilo, právny dôvod plnenia odpadol, a až
po tejto právnej skutočnosti (právoplatné zrušenie rozhodnutí súdov, ktoré ukladajú povinnosť zaplatiť

peňažnú pohľadávku) môže začať plynúť lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie však skôr,
keď bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť, a v danom prípade aj vzniklo, až po právoplatnom zrušení
súdneho rozhodnutia. Preto nie je možné priznať relevanciu rozsiahlej právnej konštrukcii dovolateľky
ohľadneplynutiapremlčacejdoby.Judikatúranajvyššiehosúdu,naktorúdovolacísúdvtomtorozhodnutí
poukazuje, je v tomto smere ustálená v otázke posudzovania začiatku plynutia premlčacej doby (právny
dôvod plnenia odpadol).

84. Vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby dovolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutia už uvedené
v bode 60. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

85. Nie je možné konštatovať, že by otázka plynutia premlčacej doby v prípade vydania bezdôvodného
obohatenia z dôvodu, že právny dôvod plnenia odpadol, nebola v judikatúre riešená. Dovolací súd

poukazuje na rozsiahlu judikatúru, ktorá je konštantná, a z ktorej aj súdy rozhodujúce v inštančnom
postupe vychádzali. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka neformulovala jasne a zrozumiteľne právnu
otázku riešenia premlčania v bode 6. dovolania, z obsahu argumentácie a dôvodov dovolania v tejto časti
však vyplýva jej názor, že takéto plynutie premlčacej doby nie je viazané na právoplatné rozhodnutie
súdu, ktorým skoršie právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého účastník plnil, bolo zrušené, a podľa

dovolateľky dochádza k začatiu plynutia premlčacej doby už nasledujúcim dňom po zaplatení čiastky.
Vzhľadom na judikatúru je potrebné konštatovať, že otázka začatia plynutia premlčacej doby, v prípade
plneniazprávnehodôvodu,ktorýodpadol,bolariešená,apretoneobstojídôvoddovolaniašpecifikovaný
v bode 6. dovolania (č. l. 741. a 746. dovolania), naviac keď absentuje presné, striktné formulovanie
právnej otázky k bodu 6. dovolania, než ktoré z obsahu dovolania vyabstrahoval dovolací súd.

86. V prípade posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 CSP,
má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam
v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad,

na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná
v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú
k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť
v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu
otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa

odvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,resp.ktoráeštevrozhodovacej
praxi dovolacieho súdu nebola riešená, alebo je rozhodovaná rozdielne. V dôsledku spomenutej
viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní
uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú
iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017,

uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).
87. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy,
ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn.
2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013).

88. Obsah dovolania v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia nezodpovedá kritériám
uvedeným v ustanoveniach § 432 ods. 1 a 2 CSP.
89. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že v dôsledku neprípustnosti dovolania z dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd dovolanie žalovanej v zmysle § 447 písm. c) CSP odmietol a v
časti podľa § 421 CSP dovolanie z dôvodu nevymedzenia dovolacieho dôvodu zákonom požadovaným

spôsobom v zmysle § 447 písm. f) CSP odmietol.
90. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP
nárok na náhradu trov dovolacieho konania, avšak nakoľko žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla,že si tento nárok neuplatňuje z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli, dovolací súd
žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
91. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 20, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie , Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025