Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124213724
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124213724.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek

senátu JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. E. XX, XXX XX F., právne zastúpená: JUDr. Ján Legerský, advokát so sídlom Nám. sv. Anny
25, 911 01 Trenčín, IČO: 34 054 081, proti žalovanému: KOMBYT - IZOLÁCIE, s. r. o., so sídlom
Nám. sv. Anny 3, 911 01 Trenčín, IČO: 36 346 519, právne zastúpený: Podoba Legal s. r. o., so
sídlom Námestie sv. Anny 3, 911 01 Trenčín, IČO: 55 839 592, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
21Cpr/16/2024-37 zo dňa 13. januára 2025, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín

zo dňa 12.mája 2025, č. k. 21Cpr/16/2024-64, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdzuje.

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru, dané žalobkyni zo strany žalovaného listom zo dňa 01.08.2024 je neplatné a výrokom II. priznal
žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na vec aplikoval ust. § 38 ods.
1 až 5, § 68 ods. 1, § 70 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Zákonník práce“). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby
súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, dané jej zo strany žalovaného listom zo dňa
01.08.2024 je neplatné. Žalobkyňa uviedla, že je ako zamestnanec v pracovnom pomere u žalovaného
ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.03.2018, s dohodnutým dňom nástupu do
práce 01.04.2018.
V zmysle pracovnej zmluvy bola žalobkyňa k uvedenému dňu prijatá do pracovného pomeru na
dohodnutý druh práce - samostatný odborný zamestnanec pre správu a údržbu bytového

a nebytového fondu s miestom výkonu práce v sídle spoločnosti, G. H. XXXX, F. a podľa pokynov
vedúcich zamestnancov. Okrem uvedeného bola žalobkyňa v období od roku 2005 až do 30.4.2024
zároveň aj spoločníčkou a konateľkou žalovaného. Žalobkyňa si počas existencie pracovného pomeru
všetky svoje povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy ako aj pokyny uložené jej žalovaným
ako zamestnávateľom vždy riadne plnila. S účinnosťou od 10.05.2024 došlo k personálnym zmenám
žalovaného v osobách spoločníkov i konateľov, kedy pôvodní spoločníci, vrátane žalobkyne, zmluvou
zo dňa 11.04.2024 previedli svoje obchodné podiely na iné osoby. Žalobkyňa po uvedených zmenách

ostala aj naďalej pôsobiť u žalovaného ako zamestnanec v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.03.2018.
Po nástupe súčasných konateľov do funkcie začalo dochádzať k postupnému zhoršovaniu vzájomnej
komunikácie medzi žalobkyňou a novými konateľmi žalovaného. Žalobkyňa za trvania pracovného
pomeru začiatkom mesiaca júl 2024 odovzdala žalovanému vyplnené dovolenkové lístky na obdobie od23.07.2024 do 31.07.2024 a od 01.08.2024 do 02.08.2024 a následne ešte na obdobie od 23.08.2024 do
31.08.2024 a od 01.09.2024 do 06.09.2024 za účelom schválenia nástupu na dovolenku v dostatočnom
časovom predstihu. Žalobkyňa ešte v mesiaci jún 2024 začala pociťovať určité zdravotné ťažkosti

prejavujúce sa najmä v podobe nadmernej únavy, nespavosti a celkovej vyčerpanosti a slabosti, a keďže
tieto jej zdravotné komplikácie aj naďalej pretrvávali, absolvovala napokon žalobkyňa dňa 11.07.2024
lekárske vyšetrenie
u I. J. J.. Na základe výsledkov tohto vyšetrenia bolo lekárkou žalobkyni vystavené potvrdenie o
dočasnej pracovnej neschopnosti z dôvodu jej zhoršeného zdravotného stavu, a to v období od

11.07.2024 do 22.07.2024. K ukončeniu pracovnej neschopnosti žalobkyne došlo s ohľadom na jej
blížiacu sa plánovanú dovolenku ku dňu 22.07.2024 tak, aby táto mohla počas dotknutého obdobia
riadne čerpať dovolenku. Zároveň sa žalobkyňa po absolvovaní tohto vyšetrenia a po oboznámení
sa so závermi lekára ohľadom jej zdravotného stavu rozhodla postupovať tak, že ukončí pracovný
pomer výpoveďou zo dňa 11.07.2024 doručenou zamestnávateľovi, na základe ktorej dôjde k skončeniu
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, teda ku dňu

30.09.2024. Po vyčerpaní dovolenky v rozsahu, v akom o ňu žalobkyňa zamestnávateľa požiadala
a v akom jej ju tento konkludentne schválil, sa žalobkyňa dňa 05.08.2024 riadne a včas dostavila na
pracovisko pripravená vykonávať svoju prácu. Po príchode na pracovisko žalobkyňu súčasná konateľka
žalovaného, K. C., oslovila so žiadosťou o vysvetlenie fungovania systému platieb SIPO, a teda jej
konanie nenasvedčovalo tomu, že by táto s prítomnosťou žalobkyne na pracovisku nepočítala. V krátkej

nadväznosti na to mala žalobkyňa telefonický hovor so svojím manželom, od ktorého sa dozvedela, že
tento mal v ten istý deň, teda dňa 05.08.2024 v čase o 9.00 hod. na adrese ich spoločného bydliska
D. E. L. XX, F., prevziať poštovú zásielku, ktorej obsahom bolo oznámenie žalovaného o okamžitom
skončení pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný sa počas prítomnosti žalobkyne na pracovisku,
tejto okamžité skončenie pracovného pomeru nijakým spôsobom nepokúšal doručiť, žalobkyňa sa o

tejto skutočnosti dozvedela len z telefonického rozhovoru so svojím manželom, ktorý túto písomnosť
prevzal. Z obsahu uvedeného listu vyplýva, že žalobkyňa sa mala tým, že od skončenia jej pracovnej
neschopnosti ku dňu 22.07.2024, nenastúpila na pracovisko, dopustiť závažného porušenia pracovnej
disciplíny trvajúceho po dlhší čas, čo bolo žalovaným vyhodnotené ako dôvod pre okamžité skončenie
pracovného pomeru v zmysle ustanovenia

§ 59 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Zároveň v uvedenom liste žalovaný v súvislosti s povinnosťou
žalobkyne ako zamestnanca dostaviť sa na pracovisko, poukázal na to, že žalobkyňa, ktorá bola v
uplynulom období u žalovaného aj vo funkcii konateľa žalovaného,
a to po dobu takmer 20 rokov, je osobou, ktorá si je vedomá svojich povinností nielen z pozície
zamestnanca ale aj z pozície riadiacej osoby, a preto je jej okruh odbornosti vyšší, v dôsledku čoho jej

musí byť známe, aké sú základné povinnosti zamestnanca. Žalobkyňa považovala okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovaného jeho listom zo dňa 01.08.2024 za neplatné pre nesplnenie
zákonných predpokladov platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodom bola skutočnosť, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 01.08.2024 jej nebolo riadne doručené.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný sa k žalobe písomne
nevyjadril, a to aj napriek tomu, že táto mu bola vrátane priložených listinných dôkazov doručená. Až
na súdom nariadenom pojednávaní uviedol, že nesúhlasí so žalobou, vzhľadom na reálne skutkové
okolnosti, ktoré v danej veci boli, považoval žalobu za úkon podaný v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobkyňa sa bránila prevzatiu okamžitého skončenia, zostala práceneschopná a bezprostredne na to

odišla na dovolenku. Akceptoval , že zamestnávateľ pochybil pri doručovaní okamžitého skončenia.
Trval na tvrdení , že žalobkyňa čerpala dovolenku, ktorú nemala podpísanú, preto išlo o absencie.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, z ktorého zistil,
že žalobkyňa bola spoločníčkou a konateľkou firmy žalovanej takmer 22 rokov.

Spoločníci boli dvaja, žalobkyňa a H. M., mali 2 zamestnancov I. N.
a A. O. D.. Žalobkyňa bola s M. súčasne aj konateľmi. Došlo k situácii, keď N. utrpela úraz,
zostala na dlhodobej PN, o čosi neskôr utrpela úraz aj D., zostala na dlhšej PN, zostali vo firme iba
ona a M.. Žalobkyňa zabezpečovala ekonomickú stránku, M. technickú, bol v pokročilom veku, mal
76 rokov, nezvládali to dvaja, tak sa dohodli na predaji firmy manželom C.. Na základe zmluvy o

predaji obchodného podielu sa 10.05.2024 stali novými vlastníkmi a konateľmi firmy manželia C.. Bolo
dohodnuté, že zostane ďalej zamestnankyňou a že zostane aj D.. Bolo obdobie niekedy od marca 2024,
kedy reálnu činnosť vykonávala vo firme prakticky sama, nová konateľka C. a ani jej manžel nemali dosť
predstavu o tom, ako firma funguje. Ťahala sama prácu 12-14 hodín denne, niekedy 20 hodín denne, čosa odrazilo na jej zdraví. U I. J. sa dozvedela, že prekonala infarkt, bolo jej doporučené zvoľniť pracovné
tempo, oddýchnuť si. 11.07.2024 podala písomnú výpoveď z pracovného pomeru, výpovedná doba mala
skončiť k 30.09.2024. 11.07.2024 zostala PN, PN bola ukončená 22.07.2024. 02.07.2024 si vypísala

dovolenku, prišla dcéra z K., zaplatila dovolenku, preto po konzultácii s lekárkou ukončila PN
a 23.07.2024 nastúpila na dovolenku, ktorú čerpala do 02.08.2024. Vypísala si dovolenkový lístok,
ten osobne odovzdala C.. Táto sa k vypísanej dovolenke žiadnym spôsobom nevyjadrila. Nepovedala
ani áno, ani nie. 03.07.2024 si vypísala ďalšie dovolenkové lístky, nakoľko tu dcéra ešte bola, ďalšiu
dovolenku čerpala do 05.09.2024, takto to mala naplánované. Rovnako ich odovzdala C., tá sa rovnako

žiadnym spôsobom nevyjadrila, neuviedla ani to, či súhlasí, ani to, že nesúhlasí. Za jej čias existoval na
firme plán dovoleniek, kde si každý prehľadne zaškrtol kedy mieni čerpať dovolenku, takto sa vedelo,
kedy bude kto na firme, nič také noví konatelia nemali. Mala vypísanú dovolenku do 02.08.202, nastúpila
preto do práce
v pondelok 05.08.2024. V priebehu dňa jej volal manžel, že na jej meno prišli dve doporučené zásielky,
či ich má prevziať a otvoriť, povedala mu, že ak nie sú do vlastných rúk, nech ich prevezme, otvorí,

nafotí a pošle do roboty mailom, čo aj manžel urobil. Jediné čo v ten deň podpísala, bolo prevzatie
výplatnej pásky za 6. mesiac, zamestnávateľ sa ani nepokúsil dať jej podpísať prevzatie okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Jediné vyhotovenie okamžitého skončenia, ktoré jej zamestnávateľ dal,
bolo doručované poštou. 05.08.2024 ešte chcela konateľka C., aby jej vysvetlila spôsob SIP platieb,
toto už odmietla, keďže dostala okamžité skončenie pracovného pomeru. Za uvedených okolností od

06.08.2024 už do práce nenastúpila, ešte v predchádzajúci deň žiadala konateľku, aby jej dodala
príslušnédokumenty,súvisiacesoskončenímpracovnéhopomeru,abysamohlaprihlásiťnaúradpráce.

4. Súd prvej inštancie mal za to, že nebolo sporné, že dňa 30.03.2018 bola medzi žalobkyňou
ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom uzatvorená pracovná zmluva na pracovnú

pozíciu samostatný odborný zamestnanec pre správu a údržbu bytového a nebytového fondu,
pričom vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú. Dňa 05.08.2024 manžel žalobkyne od poštového
doručovateľa prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne zo strany žalovaného, a to
listom zo dňa 01.08.2024. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne malo byť
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobkyňa mala dopustiť tým, že po skončení jej

práceneschopnosti 22.07.2024 nenastúpila na pracovisko a ako vedľajší skutkový dôvod zamestnávateľ
uviedol neoprávnenú manipuláciu s finančnými prostriedkami s poukazom na dve platby zo dňa
14.05.2024.

5. Súd prvej inštancie uzavrel, že podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru jeho okamžitým

skončením sú stanovené v § 70 Zákonníka práce, pričom zákon jednoznačne definuje nevyvrátiteľnú
podmienku, podľa ktorej ide o neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, ak zamestnávateľ
dôvod skončenia nedostatočne špecifikoval a skutkovo vymedzil, resp. ho neuviedol vôbec, dodatočne
zmenil alebo ho doplnil. K formálnym náležitostiam výpovede patrí písomná forma a preukázateľné
doručenie výpovede druhému účastníkovi, ktoré je nevyhnutné aj z hľadiska podstaty jednostranného

právneho úkonu, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky, pokiaľ sa nedostane do dispozičnej právomoci
druhého účastníka, ktorému je adresovaný. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa musí byť doručené do vlastných rúk, lebo jeho doručenie je rozhodujúce pre
posúdenie jeho platnosti. Otázka doručovania písomnosti, obsahujúcej skončenie pracovného pomeru
zamestnancovi, musí byť realizovaná do vlastných rúk, a to v súlade s kogentným ustanovením

vyplývajúcim z § 38 ods. 1 Zákonníka práce, pričom táto požiadavka je súdnou praxou ustálená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane uzavrel, že prevzatie doručovanej zásielky určenej
do vlastných rúk zamestnávateľom zamestnancovi prostredníctvom poštového podniku inou osobou
ako zamestnancom, nemožno považovať za splnenie povinnosti zamestnávateľa doručiť písomnosť
do vlastných rúk zamestnanca, a to ani v prípade, že zásielka bola zamestnancovi dodatočne inou

osobou odovzdaná (napr. rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/165/2010, 1Cdo/221/2019, 4Cdo/41/1994). V
rozhodovacej praxi Najvyšší súd SR uzavrel, že Zákonník práce kogentným spôsobom upravuje, ktoré
druhy písomností je nevyhnutné doručovať zamestnancovi do vlastných rúk. Uviedol, že ide
o taxatívny výpočet prípadov, v ktorých Zákonník práce vyžaduje spôsob doručovania písomností nielen
pre oblasť pracovného pomeru, ale aj pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov založených dohodami

o prácach vykonávaných mimo pracovnoprávnych vzťahov. Písomnosti, ktoré sú vymenované v
Zákonníku práce, musia byť doručené do vlastných rúk a len za predpokladu, že takýto spôsob
doručenia prostredníctvom zamestnávateľa „do vlastných rúk“ nie je možný, možno doručiť písomnosť
prostredníctvom poštového podniku ako doporučenú zásielku. Zákonník práce pritom vychádza zprednosti priameho doručovania, t. j. na pracovisku, v byte alebo kdekoľvek je zamestnanec zastihnutý
v pracovnom čase, ale aj mimo pracovného času. Zákonník práce v ustanoveniach § 38 a § 61
ods. 1 definuje pomerne presne a zrozumiteľne, ako vníma pojem doručenie a tieto ustanovenia

nemožno prehliadať so zámerom zvýhodniť zamestnávateľa, resp. znevýhodniť zamestnanca v takej
významnej situácii, akou ukončenie pracovného pomeru bezpochyby je. Totožný právny názor vyplýva aj
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/218/2007. V tomto prípade žalovaný nevyužil možnosť
listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 01.08.2024 doručiť žalobkyni na pracovisku
a ani nedoručoval zásielku osobne na adrese bydliska žalobkyne.

K doručovaniu došlo poštou. Uvedenú zásielku poštový doručovateľ nedoručil do vlastných rúk
žalobkyne, ale jej manželovi, čo nebolo v konaní sporné. Uzavrel, že žalovaný teda nedoručil žalobkyni
okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk, čo spôsobuje neplatnosť tohto úkonu z
formálnych dôvodov a preto bola žaloba podaná dôvodne. Za týchto okolností nebolo potrebné sa
zaoberať tým, či došlo alebo nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne,
nakoľko výsledok takéhoto dokazovania by nemal žiadny dopad na rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že

žalobkyňa sa dodatočne oboznámila
s listinou o okamžitom skončení pracovného pomeru, je irelevantná, nakoľko Zákonník práce vyžaduje
doručenie tejto listiny prísne formálnym spôsobom, a to osobným doručovaním na pracovisku alebo
v bydlisku zamestnanca alebo prostredníctvom poštového doručovateľa. Tento postup dodržaný nebol.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný navrhol ďalšie dokazovanie výsluchom štatutárnych
zástupcov a zamestnankyne žalovaného, ktorí sa mohli bližšie vyjadriť k tomu, ako sa žalobkyňa
správala, ako poškodzovala spoločnosť, k obsahu trestného konania vedeného proti nej, k tým
skutočnostiam, týkajúcim sa konania žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi. Toto dokazovanie súd prvej
inštancie nevykonal, nakoľko zistený skutkový stav veci bol dostatočne zrejmý k tomu, aby vo veci mohlo

byť rozhodnuté. Námietku žalovaného, že výkon práva žalobkyne podať predmetnú žalobu je v rozpore
s dobrými mravmi, súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú. S poukazom na čl. 2 a čl. 9 Zákonníka
práce uviedol, že v čom spočíva rozpor s dobrými mravmi, ak zamestnanec využije zákonom dané právo
súdnou cestou namietať platnosť skončenia pracovného pomeru žalovaný bližšie nevysvetlil, a preto
k tejto argumentácii neprihliadal.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších (ďalej len „CSP“) tak, že žalobkyni ako
plne úspešnej strane bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku (výroku I. a II.) podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d) a písm. e) CSP. Napadnutý rozsudok považoval za
nepreskúmateľný s nesprávne vyhodnoteným skutkovým stavom a v rozpore s princípom právnej
istoty. Poukázal na konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorého sa dopustila žalobkyňa ako i
preukázanie žalobného bremena v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobkyňa

vedela o zásielke, ktorú však s vedomím žalobkyne prevzal manžel žalobkyne. Mal za to, že súd
prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré navrhol a nemohol preukázať svoje tvrdenia. Poukázal na
skutočnosť, že výkon práv žalobkyne ako zamestnanca bol dlhodobo v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobkyňa nemala požívať hmotnoprávnu ochranu práv zamestnanca. Napriek skutočnosti, že je
Zákonník práce postavený na princípe slabšej strany, je nevyhnuté skúmať každý prípad osobitne.

Platí, že táto právna úprava umožňuje zamestnancom, ktorí majú zlé úmysly zneužívať inštitúty
pracovnoprávnych predpisov. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď
jeho písomné vyhotovenie neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Za
nedostatok vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým
absenciudôvodovvysvetľujúcichprávnyzáversúduvotázke,odriešeniaktorejzáviselaopodstatnenosť

uplatneného nároku. Každého účastníka totiž zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež
dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä na verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre
posúdenie veci), keď logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech účastníka
trpiaceho takýmto nedostatkom v spore. Mal za to, že v danom prípade nemal možnosť nielen svoje
tvrdenia preukázať, ale v značnej časti ani navrhnúť. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. IV. ÚS 80/09. Mal za to, že nemal možnosť uviesť svoje tvrdenia, dôkazy a svedkov práve k
odmietnutiu prevziať výpoveď žalobkyňou osobne po jej návrate z nedovolenej absencie. Práve kroky
žalobkyne, pre ktoré bol nútený iniciovať
aj trestné konanie voči nej ako podozrivej dotvárajú komplexný ucelený prehľado dlhodobom konaní žalobkyne, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd v Prešove č. k.
21CoPr/3/2013 zo dňa 11.06.2023 v rozhodnutí poukázal na formalistické ponímanie doručovania
doporučenespoznámkoudovlastnýchrúk.Ktomuuviedol,ževprejednávanomprípadeišloodoručenie

doporučené,pričomvdanomprípadeišloodoručovanieobyčajné.Kukomplexnémukonaniužalobkyne,
ktoré považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že žalobkyňa bola spoločníčkou
a konateľkou žalovaného 22 rokov. Na prelome mesiacov apríl/máj 2024 predala žalobkyňa svoj
obchodný podiel , zostala však zamestnancom. Ako odvolaná konateľka previedla majetok spoločnosti
bez súhlasu, pričom využila moment medzery medzi odvolaním z funkcie a zápisu zmeny v obchodnom

registri. Dlhodobo si posielala mzdu nad rámec zmluvy. V júli 2024 išla na PN, ktorú si zrušila v deň
odchodu na dovolenku. V noci , v deň prevzatia výpovede blokovala, vymazávala a zaheslovala interné
súbory spoločnosti. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoPr/1/2014 zo dňa
25.03.2014 (žalovaný nesprávne uviedol dátum 26.03.2014 – pozn. odvolacieho súdu). Uviedol, že
žalobkyňa nepoprela oboznámenie sa s obsahom zásielky, nakoľko sama tvrdila, že bola prevzatá jej
najbližšou osobou – manželom. Domáha sa čisto formálnej ochrany a to napriek jej konaniu v rozpore

s dobrými mravmi. Prejednávaná vec je špecifický prípad vzhľadom na konanie žalobkyne a preto
ho nemožno subsumovať pod žiadne iné prípady, na ktoré poukázala žalobkyňa. Postup súdu prvej
inštancie je nesprávny aj z procesného hľadiska, nakoľko nebolo vyhovené žiadnym jeho návrhom.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vo veci sám rozhodol alebo
aby vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

9. Žalobkyňa v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie je
neopodstatnené, je založené len na zopakovaní tých istých skutočností, s ktorými sa už súd prvej
inštancie zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, ktoré skutočnosti tvrdené
žalovaným neboli opodstatnené a správne. Namietala, že odvolanie je čiastočne zmätočné. Záver

súdu prvej inštancie o neplatnosti posudzovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru listom
žalovaného zo dňa 01.08.2024 z dôvodu absencie jeho riadneho doručenia v súlade s príslušnými
kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce je správny a vychádza z vykonaného dokazovania. Pokiaľ
žalovaný v tejto súvislosti v podanom odvolaní poukázal na právne závery vyplývajúce z rozhodovacej
činnosti súdov k otázke doručovania písomností zamestnávateľa týkajúcich sa skončenia pracovného

pomeru, poukázala na čiastočne odlišné skutkové okolností, ako v prejednávanej veci. A naviac, ide
o právne závery vyslovené krajským súdom ako odvolacím súdom, ktoré nemajú oporu
v platnej právnej úprave a ani v ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR v otázke
doručovania písomností týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru. V rozhodnutí Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 21CoPr/3/2013 zo dňa 11.06.2013 a v rozhodnutí Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 17CoPr/1/2014 zo dňa 25.03.2014, na ktoré žalovaný odkazuje, išlo o skutočnosť,
kedy zásielka, obsahom ktorej bola písomnosť zamestnávateľa týkajúca sa skončenia pracovného
pomeru zamestnanca, ktorá mala byť v zmysle ustanovenia § 38 ods. 1 Zákonníka práce doručovaná
ako doporučená zásielka s poznámkou ,,do vlastných rúk“, doručovaná ako obyčajná poštová zásielka,
pričomtakútozásielkusámzamestnanecpriamooddoručovateľapoštovéhopodnikuprevzal.Odvolacie

súdy prijali záver, že ak adresát písomnosti (zamestnanec) takúto zásielku osobne prevzal a oboznámil
sa tak s jej obsahom, možno takýmto spôsobom zhojiť nedostatok nedodržania formy pre doručovanie
písomností určených
do vlastných rúk, a teda potom otázka, či bolo doručovanie vykonané zákonom
predpísaným spôsobom stráca význam. Hoci je takýto právny záver krajských súdov

v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia pod
sp. zn. 1Cdo/165/2010, 1Cdo/221/2019, 4CdoPr/5/2023) keďže ustanovenie § 38 Zákonníka práce
je kogentným ustanovením, je z týchto žalovaným označených rozhodnutí zrejmé, že odklon
od formalistického ponímania doručovania, na ktoré žalovaný v podanom odvolaní poukazuje, je v
zmysle týchto rozhodnutí možný výlučne v situáciách, kedy zásielku, ktorá mala byť doručovaná ako

doporučená zásielka, prevezme alebo odmietne prevziať od poštového doručovateľa priamo osoba
zamestnanca (adresáta). Z predmetných rozhodnutí nevyplýva, že by takýto právny záver v nich
obsiahnutý, bolo možné vzťahovať aj na prípady, kedy takúto zásielku prevezme osoba odlišná od
zamestnanca (adresáta). Z ustanovenia § 38 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že písomnosť
týkajúca sa skončenia pracovného pomeru musí byť doručovaná vždy zamestnancovi, inú možnosť

v tejto súvislosti Zákonník práce nepredpokladá. Aby mohli nastať účinky okamžitého skončenia
pracovného pomeru, zásielku tak musí vždy prevziať (prípadne odmietnuť jej prevzatie, aby mohla
nastať fikcia doručenia) jedine zamestnanec, a to od osôb vykonávajúcich doručovanie v zmysleuvedeného ustanovenia, teda buď od zamestnávateľa alebo od poštového doručovateľa. Za žiadnych
okolností nemožno prijať záver, že postačuje, ak sa takáto zásielka akýmkoľvek spôsobom
a prostredníctvom akýchkoľvek osôb dostane do dispozičnej sféry zamestnanca, ako to žalovaný

účelovo tvrdí. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke
doručovania písomností týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru, v rámci ktorej Najvyšší súd SR
zaujal jednoznačné stanovisko, že ustanovenie § 38 Zákonníka práce je kogentnou normou upravujúcou
záväzný postup pre doručovanie písomností a že takéto písomnosti možno doručovať výlučne do
vlastných rúk zamestnanca, čo nie je splnené v prípade, že písomnosť je najskôr doručená inej osobe,

hoci by táto zásielku zamestnancovi neskôr odovzdala. Považovala za potrebné uviesť, že rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 80/09, ktorého vybranú časť žalovaný v podanom odvolaní citoval
len snahe navodiť záver, že je jedno, akým spôsobom sa písomnosť k zamestnancovi dostane, ak má
tento v konečnom dôsledku možnosť oboznámiť sa s jej obsahom, je len ústavným súdom podanou
doslovnou citáciou časti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/218/2007 zo dňa 13.10.2008,
a to konkrétne v časti ,,právne následky doručenia písomnosti podľa § 38

ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 70 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi nastávajú
okamihom osobného doručovania (realizovaný osobne zamestnávateľom alebo prostredníctvom
pošty).“ Práve k tomuto svojmu skoršiemu rozhodnutiu sa samotný Najvyšší súd SR vyjadril v rozhodnutí
sp. zn. 1Cdo/221/2019 zo dňa 26.01.2022, keď uviedol, že
„k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2007 zo dňa 13.10.2008 je podľa názoru dovolacieho

súdu potrebné dodať, že uvedené rozhodnutie len deklarovalo, že doručovanie písomnosti týkajúcej sa
vzniku, zmeny alebo skončenia pracovného pomeru priamo zamestnávateľom alebo prostredníctvom
poštového podniku je rovnocenné a má rovnaké právne následky, pokiaľ došlo k osobnému prevzatiu
písomnosti zamestnancom, nijakým spôsobom sa nedotýkalo podstatnej právnej otázky riešenej v
základnom konaní, a to povinnosti zamestnávateľa doručovať písomnosti týkajúce sa skončenia

pracovnéhopomerudovlastnýchrúkzamestnancaastýmsúvisiacuotázkuzačatiaplynutiaprekluzívnej
lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu.“ Žalobkyňa poukázala aj na novšie
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11CoPr/1/2024 zo dňa 29.05.2024 vychádzajúce v
zásade
z obdobného skutkového stavu, aký je v prejednávanej veci, kedy okamžité skončenie pracovného

pomeru nebolo doručované s poznámkou „do vlastných rúk“ a kedy toto prevzala partnerka
zamestnanca. Námietky žalovaného smerujúce k tomu, že podstatnou pre posúdenie, či bolo okamžité
skončenie pracovného pomeru doručené, je skutočnosť, že žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s
obsahom zásielky potom, ako túto prebral a následne jej poskytol jej manžel, považovala tak za celkom
neopodstatnené. Z vyššie uvedeného je dostatočne zrejmé, že doručovanie okamžitého skončenia

pracovného pomeru daného žalobkyni žalovaným listom zo dňa 01.08.2024, ktoré žalovaný realizoval
prostredníctvom poštového podniku a bez označenia takejto zásielky ako zásielky určenej „,do vlastných
rúk“ (ktorú tak prevzal jej manžel) nemožno v zmysle platnej právnej úpravy ani v zmysle ustálenej
rozhodovacej činnosti súdov považovať za platné a riadne doručenie. Preto, ak súd prvej inštancie
posúdil okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou ako absolútne neplatné z

dôvodu, že toto jej nebolo riadne doručené, postupoval správne a za danej situácie tak nebolo dôvodné
vykonávať ďalšie dokazovanie ohľadom prípadného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou. Pokiaľ
ide o námietky žalovaného týkajúce sa nevykonania ním navrhnutých ďalších dôkazov, tak tieto nie
sú opodstatnené z dôvodu, že žalovaný navrhol vykonanie ďalšieho dokazovania až na pojednávaní
konanom dňa 13.01.2025, ako i poukazom na osobitný charakter sporu, ako i skutočnosť, že tieto neboli

uplatnené včas, ako i z dôvodu neúčelnosti takéhoto dokazovania vzhľadom na jednoznačné a nesporné
zistenia o nedodržaní zákonného postupu pri doručovaní písomností žalovaného o okamžitom skončení
pracovného pomeru žalobkyni, ktoré viedli k záveru o neplatnosti takéhoto skončenia pracovného
pomeru už z tohto dôvodu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil
a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

10. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný pritom skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
je vo výroku vecne správne, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na záveroch, že žalovaný
nedoručil žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk v súlade s kogentným

ustanovením vyplývajúcim z ustanovenia § 38 ods. 1 Zákonníka práce, čo spôsobuje neplatnosť tohto
úkonu z formálnych dôvodov. Žalovaný nevyužil možnosť listinu o okamžitom skončení pracovného
pomeruzodňa01.08.2024doručiťžalobkyninapracoviskuaaninedoručovalzásielkuosobnenaadrese
bydliskažalobkyne,kdoručovaniudošlopoštou,pričomuvedenúzásielkupoštovýdoručovateľnedoručil
do vlastných rúk žalobkyne, ale jej manželovi. Skutočnosť, že žalobkyňa sa dodatočne oboznámila s
listinou

o okamžitom skončení pracovného pomeru, je v danej veci irelevantná.

13. Odvolateľ (žalovaný) namietal vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia uplatňujúc výslovne dôvody na
odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), ako aj ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď mu súd

prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom zároveň namietal vadu
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keď konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okrem toho výslovne namietal aj
uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, že neboli splnené procesné podmienky.

Súčasne z obsahu podaného odvolania v súlade s § 124 CSP vyplýva, že žalovaný namietal aj súdom
prvej inštancie nesprávne vyhodnotený skutkový stav, čo možno subsumovať (i keď to žalovaný takto
výslovne nekvalifikuje) pod odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

14. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby

súd mohol autoritatívne vo veci rozhodnúť. Ich existencia a splnenie je predpokladom poskytnutia súdnej
ochrany ohrozeným, alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu
čl. 1 Základných princípov CSP, čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako
podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je
úradnou povinnosťou súdu počas celého konania (§ 161 CSP). Vadou predpokladanou v ust. § 365 ods.

1 písm. a) CSP trpí konanie v prípade, ak súd vec prejednal
a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.

15. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti, ako aj so zreteľom na
námietku žalovaného predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené

vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu
prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním
predloženého súdneho spisu odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie procesné
vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP nezistil. Navyše
žalovaný v podanom odvolaní bližšie nekonkretizoval v čom má spočívať existencia nedostatkom

týkajúcich sa procesným podmienok a preto odvolací súd nepovažoval za potrebné bližšie venovať sa
tejto odvolacej námietke.

16. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade

so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V
posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom

odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z
nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu
faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom
prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama

o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie dal odpoveď aj na všetky námietky žalovaného prezentované v rámci jeho
obrany v konaní pred súdom prvej inštancie.

17. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli,
neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne
ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP

nie je žiaduce, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu
podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza nasledovné:

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych
princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie

procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
vkonaní,narelevantnékonaniesúduspojenésozákazomsvojvoľnéhopostupuasozákazomdenegatio

iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

19. Pokiaľ ide o uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd
uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie
sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej
mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne
získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo
posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

20. K námietkam žalovaného o porušení práva na spravodlivé súdne konania v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z pohľadu ním tvrdených dôvodov odvolania
uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), príp. d) CSP odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore

o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť
odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť
dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z
19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahuzákladného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV.
ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn. II.
ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007) k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo. Súd prvej inštancie sa
vysporiadal so všetkou významnou argumentáciou strán sporu, všetky ťažiskové otázky v odôvodnení

svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, že by jeho rozhodnutie
vykazovalo znaky nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ sa žalovaný so
spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie
založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, táto skutočnosť
nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež

nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych
otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich
otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci,
ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré
v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia.

21. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre žalovaným tvrdené vady odôvodnenia
rozhodnutia naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani
pod písm. d/ CSP.

22. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú,
keďstrananavrhladôkaz,ktorýjepotrebnýnazistenierozhodujúcichskutočností,alesúdprvejinštancie
takýto dôkaz nevykonal.

23. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej inštancie zoberie do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

24. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej

inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v
hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo

vierohodnosti, je logický rozpor.

25. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre jeho potvrdenie.

26. Predmetom konania je posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý bol

medzi stranami sporu založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.03.2018. V konaní nebolo sporné,
že listinu obsahujúcu okamžité skončenie pracovného pomeru doručoval žalovaný (zamestnávateľ)
prostredníctvom poštovného podniku, pričom ju prevzala manžel žalobkyne (zamestnanca).

27. Podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru jeho okamžitým skončením sú stanovené
v ust. § 70 Zákonníka práce, pričom zákon jednoznačne definuje nevyvrátiteľnú podmienku, podľa

ktorej ide o neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, ak zamestnávateľ dôvod skončenia
nedostatočne špecifikoval a skutkovo vymedzil, resp. ho neuviedol vôbec, dodatočne zmenil alebo ho
doplnil. K formálnym náležitostiam výpovede patrí písomná forma a preukázateľné doručenie výpovede
druhému účastníkovi, ktoré je nevyhnutné aj z hľadiska podstaty jednostranného právneho úkonu, ktorý
nevyvoláva žiadne právne účinky, pokiaľ sa nedostane do dispozičnej právomoci druhého účastníka,

ktorému je adresovaný. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí byť
doručené do vlastných rúk, lebo jeho doručenie je rozhodujúce pre posúdenie jeho platnosti.

28. Žalovaný v podanom odvolaní namietal prílišný formalizmus súdu prvej inštancie spočívajúci
v tom, že napriek tomu, že zásielka obsahujúca listiny ohľadne okamžité skončenie pracovného pomeru

nebola doručená žalobkyni do vlastných rúk, táto s ňou oboznámila, keďže sa dostala do jej dispozície
prostredníctvom jej manžela.

29. Odvolací súd k uvedenému považuje za potrebné uviesť, že Zákonník práce v ustanovení § 38
kogentným spôsobom upravuje, ktoré druhy písomnosti je nevyhnutné doručovať zamestnancovi do

vlastných rúk. Ide o písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného
pomeru, kde bez pochýb možno zaradiť aj okamžité skončenie pracovného pomeru. Zákonník práce
uprednostňuje osobné, priame doručenie, ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť prostredníctvom
poštového podniku do vlastných rúk. Ak však zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá
by mala byť podľa Zákonníka práce doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú.

Zároveň platí, že v súlade s požiadavkami na spôsob doručenia je zamestnávateľ povinný vo vzťahu
k poštovému podniku si zabezpečiť taký druh služby, aby mohol do plnosti zrealizovať svoje povinnosti
podľa § 38 Zákonníka práce. Zásielku posiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá mu je známa, ako
doporučenú zásielku s doručenkou a s poznámkou „do vlastných rúk.“ Pre doručenie do vlastných rúk je
podstatné,čizamestnanecprevzatiepísomnostiverifikovalsvojimpodpisom.Povinnosťzamestnávateľa

doručiť zásielku do vlastných rúk nie je splnená, ak je písomnosť doručená inému než zamestnancovi.
Zákonník práce podľa právneho stavu de lege lata kogentnou povahou § 38 nepripúšťa ani možnosť, aby
zamestnanec splnomocnil inú osobu na preberanie písomnosti do vlastných rúk. Doručenie písomnosti
určenej „do vlastných rúk“ inej osobe než adresátovi je neplatné. Otázka doručovania písomnosti
obsahujúcej skončenie pracovného pomeru zamestnancovi tak musí byť realizovaná do vlastných rúk

v súlade s kogentným ustanovením vyplývajúcim z § 38 ods. 1 Zákonníka práce, pričom táto požiadavka
je ustálená aj súdnou praxou. Najvyšší súd SR opakovane uzavrel, že prevzatie doručovanej zásielky
určenej do vlastných rúk zamestnávateľom zamestnancovi prostredníctvom poštového podniku inou
osobou ako zamestnancom, nemožno považovať za splnenie povinnosti zamestnávateľa doručiť
písomnosť do vlastných rúk zamestnanca, a to ani v prípade, že zásielka bola zamestnancovi dodatočne

inou osobou odovzdaná (napríklad rozhodnutia 4Cdo/41/1994, 8CdoPr/1/2023, 3CdoPr/9/2024).

30. Odvolací súd v tomto smere naviac poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4CdoPr/5/2023 zo dňa 28.05.2024, z ktorého vyplýva, že (cit.) „v prvom rade Zákonník
práce uprednostňuje osobné, priame doručenie. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť

prostredníctvom poštového podniku do vlastných rúk. Ak zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi
písomnosť, ktorá by mala byť podľa Zákonníka práce doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje
za nedoručenú. Právna perfektnosť právneho úkonu pri doručovaní vzniká, len čo sa úkon dostane do
sféry dispozície druhého účastníka. Písomnosť sa ocitne vo sfére dispozície druhého účastníka tým, žezíska možnosť zoznámiť sa s jej obsahom. Povinnosť zamestnávateľa doručiť zásielku do vlastných rúk
nie je splnená, ak je písomnosť doručená inému než zamestnancovi. Zákonník práce de lege lata (t.
j. podľa aktuálneho právneho stavu) nepripúšťa možnosť, aby zamestnanec splnomocnil inú osobu na

preberanie písomností o vzniku, zmene alebo skončení pracovného pomeru do vlastných rúk alebo aby
sa písomnosť fyzicky odovzdala inej osobe bývajúcej na adrese zamestnanca ochotnej ju prevziať, a to
ani vtedy, ak by ju následne táto osoba (v poštových podmienkach nazývaná ako oprávnený prijímateľ)
skutočne odovzdala adresátovi-zamestnancovi. Doručenie písomnosti určenej „do vlastných rúk“ inej
osobe než adresátovi je neplatné (R 29/1995).“ Totožné závery boli prijaté Najvyšším súdom SR aj

v uznesení sp. zn. 1Cdo/221/2019 zo dňa 26.01.2022.

31. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejneného v Zbierke pod číslom B 9/1985: „Ak zamestnávateľ doručuje písomnosti
poštovýmpodnikom,musíichposlaťakodoporučenúzásielkudovlastnýchrúk,aktútozásielkuprevzala
iná osoba než zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť túto písomnosť.“

32. V prejednávanej veci nie je sporné, že žalovaný doručoval písomnosť – okamžité skončenie
pracovného pomeru prostredníctvom poštového podniku na poslednú známu adresu žalobkyne, pričom
zásielkuprevzalaináosobaakozamestnanec,čojevrozporeskogentnýmustanovením§38Zákonníka
práce. Podľa § 70 Zákonníka práce, uvedený nedostatok spôsobuje neplatnosť skončenia pracovného

pomeru. V zmysle vyššie uvedenej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR je za takejto situácie
bez právneho významu, že sa zásielka obsahujúca skončenie pracovného pomeru v skutočnosti neskôr
dostala do dispozície žalobkyne – zamestnankyne. Odvolací súd poukazuje v tomto smere aj na svoju
rozhodovaciu činnosť v skutkovo a právne obdobných prípadoch, keď zásielku obsahujúcu okamžité
skončenie pracovného pomeru doručovanú prostredníctvom poštového podniku prevzala iná osoba

ako zamestnanec (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11CoPr/1/2024 zo dňa
29.05.2024, kde prevzala zásielku priateľka zamestnanca či rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 27CoPr/2/2023 zo dňa 27.02.2024 kde prevzal zásielku syn zamestnanca).

33. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn.

IV. ÚS 80/09 zo dňa 06.03.2009, odvolací súd uvádza tak, ako správne poznamenala aj žalobkyňa, že
žalovaný v odvolaní citoval vybranú časť, ktorá je doslovnou citáciou časti rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/218/2007 zo dňa 13.10.2008, ktorého závery Ústavný súd SR posudzoval v rámci
podanej ústavnej sťažnosti. K predmetnému rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/218/2007 zo
dňa 13.10.2008 sa vyjadril aj samotný

Najvyšší súd SR v jeho neskoršom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/221/2019 zo dňa 26.01.2022, keď
uviedol, že (cit.): „K dovolateľom uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu zo dňa 13.10.2008, sp.
zn. 3 Cdo 218/2007 je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné dodať, že uvedené rozhodnutie len
deklarovalo,žedoručovaniapísomnostitýkajúcejsavzniku,zmenyaleboskončeniapracovnéhopomeru
priamo zamestnávateľom alebo prostredníctvom poštového podniku je rovnocenné a má rovnaké

právne následky, pokiaľ došlo k osobnému prevzatiu písomnosti zamestnancom, nijakým spôsobom
sa nedotýkalo podstatnej právnej otázky riešenej v základnom konaní, a to povinnosti zamestnávateľa
doručovať písomnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru do vlastných rúk zamestnanca a s
tým súvisiacu otázku začatia plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti
právnehoúkonu.“Odvolacísúdnapokonuvádza,žežalovanýmoznačenérozhodnutiedovolaciehosúdu

(3Cdo/218/2007) stojí na iných skutkových okolnostiach a preto jeho právne závery
nemožno aplikovať na prejednávaný prípad. V predmetnom posudzovanom prípade pod
sp. zn. 3Cdo/218/2007 bolo doručované okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa prostredníctvom pošty, pričom na zásielke nebolo výslovne uvedené, že je určená „do
vlastných rúk“, avšak v danom prípade nebolo sporné, že túto zásielke zamestnanec osobne prevzal,

keďže túto skutočnosť sám deklaroval. V takom prípade možno pri absencii poznámky „do vlastných rúk“
tento nedostatok zhojiť tým, že druhá strana osobne prevezme zásielku, čím bude splnená podmienka
v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce doručenia do vlastných rúk (viď uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3CdoPr/9/2024 zo dňa 29.01.2025). V prejednávanom prípade však zásielku obsahujúcu
listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyňa osobne neprevzala, nebola jej doručená

do vlastných rúk tak, ako to vyžaduje Zákonník práce v ustanovení § 38.

34. Súčasne má odvolací súd za to, že i uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoPr/1/2014
zo dňa 25.03.2014, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní vychádzalo z iných skutkových okolností,keď doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru osobne zamestnancovi (teda fakticky do
vlastných rúk) potvrdil sám zamestnanec vo vzťahu k plynutia času počítaného od jeho doručenia a preto
taktiež jeho právne závery nemožno aplikovať na prejednávaný prípad. V predmetnom rozhodnutí bolo

konštatované, že „za následok porušenia formy doručovania stanovenej v § 38 Zákonníka práce je
potrebné považovať to, že dôsledky nedodržania tejto formy bude znášať odosielateľ, teda ten kto sa
porušenia dopustil. Na ťarchu odosielateľa bude sťažené preukázanie okolností doručovania a pokiaľ
bude chcieť na týchto okolnostiach zakladať svoje nároky, príde o výhodu, ktorú by mu dodržanie
predpísanej formy doručenia poskytovalo. Neznamená to však, že okolnosti doručenia nebude môcť

preukázať inak, bude to však jeho dôkazné bremeno“.

35. Aj Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti presadzuje právny názor o nutnosti doručenia
písomnosti spôsobujúcej zánik pracovného pomeru do vlastných rúk zamestnanca, napr. v rozhodnutí
sp. zn. II. ÚS. 507/2012 zo dňa 13.11.2012 Ústavný súd SR uviedol:
„V súlade s ustanovením § 38 ods. 2 Zákonníka práce písomnosti doručované poštovým podnikom

zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku
s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Zákonník práce explicitne prikazuje zamestnávateľovi,
aby si k doporučenej zásielke vyžiadal od poštového podniku aj dve konkrétne doplnkové služby:
doručenku a doručenie do vlastných rúk. Prostredníctvom doručenky zabezpečí poštový podnik
potvrdenie prevzatia zásielky adresátom (zamestnancom). Potvrdenú doručenku potom poštový podnik

vráti (doručí) odosielateľovi. Pričom, ak boli splnené všetky poštové podmienky, má takáto doručenka
povahu verejnej listiny.“

36. Odvolací súd má za to, že v prejednávanom prípade žalovaný dokonca akceptoval fakt, že pochybil
pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne (viď zápisnicu o pojednávaní na

č. l. 34). V podanom odvolaní síce tvrdil, že v danom prípade malo ísť o doporučené doručovanie, túto
skutočnosť však žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom v danom prípade bolo nesporné, že zásielku
obsahujúcu listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyňa osobne neprevzala.

37. Z vyššie uvedených dôvodoch preto nepovažoval odvolací súd námietku žalovaného o prílišnom

formalizme pri posudzovaní doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru za opodstatnenú,
keďžetátopožiadavkajevymedzenákogentnou(t.j.odktorejniejemožnéodchýliťsa)právnouúpravou
§ 38 Zákonníka práce.

38. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhom na vykonanie dôkazov

– najmä výsluch jeho konateľov a zamestnanca, odvolací súd nepovažuje taktiež tieto námietky za
dôvodné. Súd prvej inštancie správne prijal záver, že toto dokazovanie nebolo v danej veci potrebné,
keďže zistený skutkový stav bol dostatočne zrejmý na to, aby bolo možné vo veci rozhodnúť. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu vykonanie predmetného dokazovania by bolo nebolo v súlade so zásadou
hospodárnosti a efektívnosti vymedzenou v čl. 17 CSP, pričom súdom prvej inštancie zistený skutkový

stav bol dostatočný na to, aby bolo možné zodpovedať primárnu podstatnú otázku v konaní, ktorou
bola neplatnosť okamžitého skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že žalovaný nesprávne doručoval
zásielku obsahujúcu toto skončenie pracovného pomeru bez toho, aby bolo potrebné osobitne venovať
sa dôvodom okamžitého skončenie pracovného pomeru (tvrdeným porušením pracovnej disciplíny),
keďže toto by už vzhľadom na nesprávne doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru

nemalo vplyv na iné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že zo znenia
ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP vyplýva, že citovaný dôvod na odvolanie nie je daný v prípade
každého opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len v prípade, pokiaľ súd prvej inštancie
nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda dôkazy, ktoré by mohli byť
spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, čo v prejednávanej

veci navrhované dôkazy žalovaným neboli.

39. Odvolací súd nad rámec považuje za potrebné uviesť, že v sporovom konaní je súd limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Ustanovenie § 150
CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť

strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore.
Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký obsah je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda
kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť
skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Skutkovétvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu, ktoré majú formu písomných podaní
či ústnych prednesov. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii konania je želateľné, aby všetky skutkové
tvrdenia boli obsiahnuté a) ak ide o žalobcu, tak v žalobe a vo vyjadrení žalobcu podľa § 167 ods.

3 CSP, b) ak ide o žalovaného, tak vo vyjadrení žalovaného k žalobe podľa § 167 ods. 2 CSP a vo
vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods. 4 CSP. Skutkové tvrdenia predložené neskôr (napr. vo forme
ústnych prednesov na pojednávaní ) je potrebné ospravedlniť tým, že ich strana sporu nemohla predložiť
už skôr (napr. novým skutkovým tvrdeniam sa reaguje na skutočnosť, ktorá vyšla najavo až z dôkazu
vykonaného na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť (§ 153). Súd môže strany vyzvať

na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany
nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3), prípadne sa
môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Tento materiálny korektív
však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom je v rozumnej
miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť. Účelom sudcovskej koncentrácie
konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi, pretože nie je

želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní,
čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie
ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného
návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou
na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov

procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany hodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd
a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme
procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné
účinky. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné,
je definované v § 153 ods. 1 druhej vete CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana

sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak
neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov
až na pojednávaní nie je včasné (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/3/2022 zo dňa
24.01.2024). V prejednávanej veci sa žalovaný k žalobe žalobkyne písomne nevyjadril, návrhy na
vykonanie dokazovanie uplatnil až na pojednávaní. Preto ma odvolací súd za to, že takéto návrhy

neboli uplatnené včas, pričom v danom prípade neexistuje osobitný dôvod, prečo ich nemohol žalovaný
uplatniť už skôr. Navyše žalovaný bol zo strany súdu prvej inštancie pri doručení žaloby poučený
o včasnom uplatnení prostriedkov procesnej obrany. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že
námietka uplatnená žalovaným, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dokazovanie je vo svojej
podstate len účelová.

40. Odvolací súd záverom uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené nebolo potrebné sa osobitne
vysporiadavať s argumentáciou žalovaného, že konanie žalobkyne považoval dlhodobo za v rozpore
s dobrými mravmi, keďže táto otázka nebola v danej veci zásadná na posúdenie platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru.

41. Odvolací súd preto napokon uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie
skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú
dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Nezistil ani žiadne pochybenia súdu prvej
inštancie, ktoré by odôvodňovali naplnenie niektorého z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení

§ 356 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d),
písm. e), písm. f) CSP, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní. Rozsudok súdu prvej inštancie je
v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu
právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

42. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom
svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho
rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná v celom

rozsahu a preto jej súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu
100 %.43. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní
plne úspešná. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).