Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-7S/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200718
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:4021200718.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M. (sudca spravodajca), člena senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a členky senátu JUDr. Lucie
Kúdelčíkovej, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, C., podnikajúci
pôvodne pod obchodným menom A. A., miesto podnikania Bazovského 416/14, Nitra, IČO: 43 371
949, právne zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Skuteckého 33, Banská
Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101814731/2021
zo dňa 27.09.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Súd žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102122305/2019 zo dňa 09.09.2019 začal Daňový úrad
Nitra (ďalej len „správca dane“) v súlade s § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) dňa 09.10.2019 u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
január až december 2016, január až december 2017 a január až december 2018. V priebehu daňovej
kontroly správca dane zistil v každom kontrolovanom zdaňovacom období rozdiel v sume, ktorú mal
žalobca podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) zaplatiť alebo vykázať.

2. V zdaňovacom období október 2017 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr
od dodávateľov Componet APE, s.r.o., v likvidácii (pôvodné obchodné meno AUTOSERVIS QUATRO,
s.r.o.), so sídlom Sedmokrásková 6, 821 01 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 45 417 997 vo
výške 3440,00 EUR a Salanci – LMS s.r.o., so sídlom Golianovo 504, 951 08 Golianovo, IČO: 47 043 326
vo výške 3860,00 EUR, ktoré boli vystavené za dodanie služieb úpravy priestorov špecifikovaných
na jednotlivých faktúrach. Výzvou zo dňa 02.07.2020 správca dane vyzval žalobcu, aby sa vyjadril
k pochybnostiam správcu dane o správnosti, pravdivosti a o úplnosti dokladov predložených ku kontrole.

Výzva bola doručená žalobcovi dňa 10.08.2020. Dňa 31.08.2020 vydal správca dane protokol z daňovej
kontroly č. 101372725/2020, ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole. Protokol spolu s výzvou bol žalobcovi doručený dňa 04.09.2020, kedy bola daňová kontrola
ukončená. K zdaňovaciemu obdobiu október 2017 správca dane uviedol, že si žalobca neoprávneneuplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľov – spoločnosti AUTOSERVIS
QUATRO, s.r.o. a spoločnosti Salanci – LMS s.r.o. v celkovej sume 7 300,00 EUR. Na základe
toho správca dane rozhodnutím č. 100435331/2021 zo dňa 15.03.2021 vyrubil žalobcovi rozdiel dane

v sume 7 300,00 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“). V prvostupňovom rozhodnutí správca dane konštatoval, že na základe
zistených skutočností a hodnotení dôkazov zistil, že si žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane
v celkovej výške 7 300,00 EUR, čím porušil § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm.
a) zákona o DPH. Správca dane uviedol, že skúmal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, čo

viedlo k reálnemu a správnemu určeniu daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie a na
podklade uvedeného vydal prvostupňové rozhodnutie.

3.Žalobcapodalprotiprvostupňovémurozhodnutiusprávcudaneodvolanie,oktoromrozhodolžalovaný
rozhodnutím č. 101814731/2021 zo dňa 27.09.2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný uviedol, že podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH

právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49
ods. 2 písm. a) zákona o DPH má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH, avšak
nestojí len na formálnom preukazovaní splnenia zákonných podmienok, ale musí byť preukázané, že
k formálne deklarovanému zdaniteľnému plneniu skutočne došlo vo všetkých znakoch – v objekte,
v čase, ale i v subjekte. Žalovaný konštatoval, že dodávatelia dodanie služby v zmysle faktúr pre

žalobcu popreli. Žalobca nepreukázal, že služby mu boli označenými dodávateľmi skutočne dodané.
Ak nedošlo k dodaniu služby, nevznikla daňová povinnosť. Ak nevznikla daňová povinnosť, nemôže
dôjsť ani ku vzniku práva na odpočítanie dane a žalobca si tak právo na odpočítanie dane z uvedených
faktúr ani nemohol uplatniť. Skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu dodaniu zo
strany subjektov na nich označených ako dodávatelia – samotní dodávatelia faktúry označili ako fiktívne.

Žalovaný súhlasil s názorom správcu dane, že ak neboli splnené podmienky na vznik a uplatnenie
práva na odpočítanie dane a žalobca si toto právo aj napriek tomu uplatnil, konal v rozpore so zákonom
o DPH a správca dane bol plne oprávnený zistený rozdiel dane vyrubiť prvostupňovým rozhodnutím.
Žalovaný konštatoval, že ani úhrady faktúr neboli preukázané, a to ako dodávateľmi, tak ani žalobcom.
Súčasne uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal relevantné skutočnosti na uplatnenie

práva na odpočet dane. Žalobca pochybnosti správcu dane neodstránil a opodstatnenosť uplatneného
práva na odpočet dane nepreukázal a k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení nepodal v priebehu
dokazovania nijaké vysvetlenie. Žalobca v priebehu celého dokazovania neuviedol, akým spôsobom
nadviazal obchodný vzťah s dodávateľmi, kto bola osoba oprávnená konať za dodávateľa, akým
spôsobom boli služby objednávané, v čom konkrétne dodanie služieb spočívalo, aký bol ich časový

harmonogram, kto ich vykonal, aké materiálne zabezpečenie si to vyžadovalo, akým spôsobom boli
práce odovzdané, ako konkrétne došlo k úhrade faktúr, kto hotovosť za dodávateľa prevzal a mnohé iné
skutočnosti, ktoré správca dane požadoval doplniť. Žalobca sa následne nezúčastnil výsluchu svedkov
a nekládol im otázky v snahe preukázať pravdivosť svojich tvrdení, opodstatnenosť uplatnenia svojich
práv a čo najviac ozrejmiť skutkové okolnosti veci samotnej. Žalovaný tak konštatoval, že žalobca svoje

dôkazné bremeno v danom smere neuniesol a svoje dôkazné možnosti nevyčerpal.

4. K námietke ohľadom rozloženia dôkazného bremena žalovaný uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo
správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré by potvrdili reálnosť prijatých zdaniteľných plnení. Žalovaný
podotkol, že nie je možné opomenúť, že žalobca rezignoval na svoju povinnosť ozrejmiť nejasnosti

vyplývajúce z deklarovaných zdaniteľných plnení. Svoje procesné právo pred správcom dane neuplatnil
v dokazovaní ani počas daňovej kontroly, ani následne vo vyrubovacom konaní. Spoločnosť Salanci –
LMS s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO s.r.o. vo svojich kontrolných výkazoch neevidujú ani jednu faktúru,
na základe ktorej si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, o čom bol žalobca oboznámený dňa
03.03.2021 pri ústnom pojednávaní. Uvedení dodávatelia dokonca priamo popreli dodanie služieb pre

žalobcu. Skutočnosť, že faktúry, na ktorých sú uvedení označení dodávatelia sú zaúčtované u žalobcu
a sú uvedené v kontrolných výkazoch dodávateľov, nie je dôkaz o tom, že k realizácii deklarovaných
plnení skutočne došlo. V priebehu dokazovania nebolo preukázané, že tieto doklady boli vystavované
na základe reálne uskutočnených služieb.
Na podklade zistených skutočností dospel žalovaný k tomu, že prvostupňové rozhodnutie a konanie,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu, je v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Záver
správcu dane vychádza zo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo
konštatovať, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane bez toho, aby bolo preukázané, že
toto právo si uplatnil oprávnene, po splnení hmotnoprávnych podmienok, ktoré stanovil zákon o DPH.V odvolaní žalobca nepodal námietky a dôkazy, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie prvostupňového
rozhodnutia v celom rozsahu tak, ako to navrhol žalobca.

II.
Žaloba

5. Správnou žalobou zo dňa 07.12.2021, doručenou Krajskému súdu v Nitre dňa 10.12.2021, kde
bolo konanie následne vedené pod sp. zn. 7S/7/2021, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodov, že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, ako aj, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy.

6. Žalobca poukázal na to, že žalovaný neprihliadol na námietku žalobcu ohľadom nesprávneho
vyhodnoteného skutkového stavu veci, kedy správca dane neprihliadal na všetko, čo vykonaným
dokazovaním vyšlo najavo. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno je
v rozpore s obsahom administratívneho spisu z daňovej kontroly. Žalobca poukázal na to, že konateľ
spoločnosti Salanci – LMS s.r.o. a konateľ spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. o predkladaných

daňových priznaniach a kontrolných výkazoch vedeli, vedieť mohli alebo vedieť mali. Ak mali dodávatelia
žalobcu vedomosť o nezrovnalostiach, mali podať dodatočné daňové priznanie, čo sa však nestalo
a vzhľadom k uvedenému je čiastkové spochybnenie vlastných vybraných faktúr a v konečnom dôsledku
aj spochybňovanie naplnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na odpočet dane zo strany
žalovaného irelevantné. S danou námietkou sa žalovaný podľa žalobcu odmietol zaoberať.

7. Žalobca mal za to, že aj napriek tomu, že žalobca riadne preukázal dodanie predmetných služieb ako
po formálnej, tak aj vecnej stránke, žalovaný na uvedené skutočnosti, svedčiace v prospech žalobcu
neprihliadal, pričom v rozpore so základnými zásadami správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na
to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Žalobca tiež

namietol, že konštatovanie žalovaného, že čísla účtov, uvedených na faktúrach, nie sú čísla bankových
účtov spoločnosti Salanci – LMS s.r.o. a spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o., je irelevantné,
pretože nie je povinnosťou žalobcu skúmať skutočnosť, či účty uvedené na dodávateľskej faktúre sú
účtami dodávateľa. Je bežnou praxou, že na faktúre sú pri rôznych úverových produktoch uvedené iné
účty ako dodávateľa. Žalovaný neozrejmil, prečo predmetnú námietku považuje za irelevantnú. Žalobca

súčasne uviedol, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, a to aj vo vzťahu
k tomu, že licenciu k programu, v ktorom boli vystavené faktúry spoločnosti Salanci – LMS s.r.o. zakúpila
fyzická osoba – D. E. F..

8. Následne žalobca v žalobe odcitoval príslušné ustanovenia zákona o DPH a daňového poriadku

a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora Európskej únie, ktoré je možné
aplikovať aj na predmetný prípad, pretože správca dane, ako aj žalovaný, spochybnili jednak
vierohodnosť dokladov a jednak svoje rozhodnutie postavili na nezrovnalostiach, ktoré žalobca odstránil
a vysvetlil. Žalovaný podľa žalobcu postupoval v rozpore s ustálenou súdnou praxou.

III.
Vyjadrenie žalovaného

9. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 25.04.2022, ktorý uviedol, že po preštudovaní žaloby
má za to, že žalobca prezentuje najmä svoj nesúhlas so závermi správcu dane a žalovaného, avšak

v danom smere neuvádza nijaký relevantný dôkaz, ktorý by mal vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia
alebo prvostupňového rozhodnutia. Žalobca tak prezentuje svoj vlastný subjektívny názor na to ako mali
byť zistené skutočnosti v priebehu dokazovania a úplne ignoruje zrejmé fakty. Správca dane vykonal
rozsiahle dokazovanie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zhrnul zistený skutkový stav, vyhodnotil ho
a vysvetlil aplikáciu zvolených právnych ustanovení a vysporiadal sa s odvolacími námietkami. Žalovaný

zdôraznil, že uplatneniu práva na odpočítanie dane predchádza bezpodmienečné splnenie zákonných
podmienok formálnej a hmotnoprávnej povahy, ktorých nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Žalovaný zopakoval, že dodávatelia
dodanie služieb v zmysle faktúr pre žalobcu priamo popreli. Popreli dokonca aj vystavenie faktúr v ichmene pre žalobcu. Žalobca nepreukázal, že mu boli služby označenými dodávateľmi skutočne dodané.
Ak nedošlo k dodaniu služby, nevznikla daňová povinnosť. Ak nevznikla daňová povinnosť, nemôže
dôjsť ani ku vzniku práva na odpočítanie dane a žalobca si tak právo na odpočítanie dane z predmetných

faktúr ani nemohol uplatniť.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnom prípade išlo o priamy obchodný vzťah medzi žalobcom
a jeho priamymi dodávateľmi a nie o „nezrovnalosti v reťazci plnenia“, na ktoré žalobca nemohol mať
dosah, resp. na ktorých sa sám nepodieľal tak, ako to žalobca nepravdivo uviedol. Správca dane

a ani žalovaný svoje rozhodnutia nezaložili na identifikovanom podvodnom konaní u dodávateľov
žalobcu alebo subdodávateľov. Zároveň bolo od žalobcu oprávnené očakávať, že žalobca bude vedieť
špecifikovať vierohodnosť faktúr a bude vedieť špecifikovať dodané služby a dodávateľov a nemôže
očakávať, že správca dane, žalovaný alebo správny súd budú tieto informácie za neho vyhľadávať.
Žalobca je ten, kto musí uviesť a predložiť také dôkazy, ktoré by reálnosť obchodov preukazovali.
Následne žalovaný poukázal na mylné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol – žalobca neposkytol pre

účely daňovej kontroly doklady, ale tieto poskytol Kriminálny úrad finančnej správy, ktorý ich zaistil
v rámci výkonu svojej činnosti. Žalobca nespolupracoval so správcom dane v priebehu daňovej kontroly,
neposkytol bližšie informácie k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení a nemal záujem preukázať
opodstatnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane. Až na základe predvolania sa žalobca dostavil
na ústne pojednávanie, no odmietol vypovedať. Výsluchu svedkov sa nezúčastnil a nekládol svedkom

otázky. Žalovaný uviedol, že spoločným menovateľom je osoba D. E. F., ktorý označeným dodávateľom
viedol účtovníctvo, podával daňové priznania a kontrolné výkazy a pred správcom dane odmietol
vypovedať. Skutočnosť, že faktúry, na ktorých sú uvedení označení dodávatelia, boli zaúčtované
užalobcuaboliprípadneuvedenévkontrolnýchvýkazochdodávateľov,niejedôkazotom,žekrealizácii
deklarovaných zdaniteľných plnení skutočne došlo. V priebehu dokazovania nikdy nebolo preukázané,

že tieto doklady boli vystavované na základe reálne uskutočnených zdaniteľných plnení. Žalovaný trval
na správnosti rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť.

IV.

Replika žalobcu

11. Žalobca v replike zo dňa 22.11.2022, doručenej súdu dňa 23.11.2022, zotrval na svojej žalobnej
argumentácii.

12. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

V.
Relevantné právne predpisy

13. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

14. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

15. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

16. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázaniebol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

17. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

18. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

19. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

20. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnené iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

21. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

22. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení

účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

23. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli
predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd
poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

VI.
Právne posúdenie správnym súdom

24. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť
a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského
súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých
je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce

správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 7S/7/2021, v
zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S
správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. NR-7S/7/2021.

25. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a §
3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, preskúmal v rámci žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

26. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 11.09.2025, nakoľko boli splnené
podmienkypodľa§107ods.2vspojenís§137ods.4SSP.Účastnícikonaniaonariadeniepojednávania
vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli dňa 24.04.2025 vyvesené na úradnej
tabuli súdu a zverejnené na webovej stránke. Keďže pri vyhlasovaní rozsudku boli prítomní iba sudcovia

a zapisovateľ, správny súd postupom podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyhlásil rozsudok dňa
11.09.2025 vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po
dobu 14 dní. Dňom vyhlásenia je 11.09.2025.27. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej
smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si

mohlauplatniťprávonaodpočítanieDPHsplatnejalebozaplatenejvtomtočlenskomštátezatovar,ktorý
jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou:
- musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240
smernice 2006/112 (formálna podmienka) a
- materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky:

a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia),
c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

Uvedené podmienky stanovené smernicou 2006/112 prevzala aj slovenská vnútroštátna právna úprava.
Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:

a) dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
b) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1
a 2 zákona o DPH),
c) daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z

tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),
d) zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH).

28. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EU vzťah medzi existenciou a správnosťou faktúry na

jednej strane a právom na odpočítanie DPH na druhej strane nie je automatický v tom zmysle, že po
prvé toto právo je v zásade spojené so skutočným dodaním predmetného tovaru alebo poskytnutím
predmetných služieb a po druhé výkon práva na odpočítanie sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná
výlučne z dôvodu, že je uvedená na faktúre (rozsudok z 29.septembra 2022, Raiffeisen Leasing,
C-253/21, G.:G.:H.:XXXX:XXX, bod 40 a odkaz na uznesenie zo 4. júla 2013, Menidžerski biznes

rešenia, C-572/11, neuverejnené, EU:C:2013:456, body 19 a 20).

29. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej
súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných

povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,
pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania

ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

30. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže
odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli

dodanékonkrétnymplatiteľomDPH.Úlohousprávcudanepriposudzovaníopodstatnenostiuplatnených
nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj
zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného
plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa
faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako

aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú sami o sebe preukázaním splnenia predpokladov pre
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

31. K problematike presúvania (tzv. prelievania) dôkazného bremena sa už v minulosti viackrát vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018, v zmysle

ktorého daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne
vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjektsplní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil

svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania
zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/3/2021 zo

dňa 03. 08. 2022).

32. Z novšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je vhodné poukázať na uznesenie
č.k. II. ÚS 218/2024-18 zo dňa 24.04.2024, bod 27: „Ústavný súd poukazuje na uznesenie sp.
zn. III. ÚS 432/2023 zo 7. septembra 2023, v ktorom uviedol, že judikatúra sa jasne ustálila aj v
tom, že zo strany daňového subjektu nepostačuje predložiť iba formálne doklady (napríklad faktúry,

dodacie listy a podobne), ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú a
objektívne podloženú pochybnosť o samotnej reálnosti zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov (napr. II. ÚS 705/2017, III. ÚS 557/2022, IV. ÚS 335/2023, IV. ÚS
341/2023). V obdobných prípadoch považoval ústavný súd za ústavne konformný záver, že v prípade
správcom dane preukázaných pochybností o vlastnom uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza

dôkazné bremeno na daňový subjekt. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený
verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (m. m. napr. II. ÚS 705/2017, IV. ÚS 183/2021,
IV. ÚS 335/2023). Ústavný súd vníma prechod dôkazného bremena ako možnosť preukázať spornú
skutočnosť aj inak ako len predložením spochybnených daňových dokladov (podobne napr. IV. ÚS
380/2021, IV. ÚS 579/2021, IV. ÚS 335/2023).“

33. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať, v rámci žalobných dôvodov, rozhodnutie žalovaného
a prvostupňové rozhodnutie správcu dane, z ktorých obsahu vyplýva, že dôvodom vyrubenia rozdielu
dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 je nesplnenie hmotnoprávnych
podmienok, konkrétne nepreukázanie skutočnej realizácie dodania služieb žalobcovi dodávateľmi

Salanci – LMS s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO s.r.o.

34.Správnysúdzúradnejčinnostizistil,žepritotožnýchúčastníkochkonania, totožnej daňovejkontroly,
obdobnej žalobnej argumentácii, rovnakých dodávateľoch (Salanci – LMS s.r.o. a AUTOSERVIS
QUATRO s.r.o.), v iných zdaňovacích obdobiach, už boli vydané viaceré rozsudky správneho súdu

a následne aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý:
- rozsudkom sp. zn. 3Sfk/51/2024 zo dňa 05.06.2025 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č.k. NR-7S/8/2021-88 zo dňa 10.04.2024, ktorým bola žaloba zamietnutá
a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia jún 2017,
- rozsudkom sp. zn. 2Sfk/49/2024 zo dňa 22.05.2025 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku

SprávnehosúduvBratislaveč.k.NR-12S/12/2021-79zodňa08.08.2024,ktorýmbolažalobazamietnutá
a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia marec 2017,
- rozsudkom sp. zn. 3Sfk/50/2024 zo dňa 17.07.2025 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č.k. NR-5S/11/2021-78 zo dňa 30.05.2024, ktorým bola žaloba zamietnutá
a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia november 2017,

- rozsudkom sp. zn. 1Sfk/45/2024 zo dňa 31.07.2025 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č.k. NR-25S/8/2021-97 zo dňa 04.07.2024, ktorým bola žaloba zamietnutá
a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia september 2017,
- rozsudkom sp. zn. 4Sfk/31/2024 zo dňa 22.01.2025 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č. k. NR- 9S/8/2021- 87 zo dňa 10.04.2024, ktorým bola žaloba zamietnutá

a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia február 2018.

35. Správny súd postupom podľa § 140 SSP poukazuje na rozsudky Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky uvedené v bode 34, s ktorými sa s stotožňuje a v stručnosti poukazuje na rozsudok
NajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Sfk/31/2024zodňa22.01.2025ajehoprávny

názor, ktorý aplikuje aj na túto vec:
„49. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie
dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustáľuje zistený skutkový stav.Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné
zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný
preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne

určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré
je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru
alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru

bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;
pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

50. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon
č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,

ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na
základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,
že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o
účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie

dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014).

51. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý
podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však
použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

52. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak,
ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav
deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade,
že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov,

avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,
ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na
daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili,
že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

53. Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne,
pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom,
ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje
predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú

pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov.

55. Kasačný súd konštatuje, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil
skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu,

ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd,
a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav,
ktorý aj samotný správny súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v
rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so
všetkými námietkami sťažovateľa.

56. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom
definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým
zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.
Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie

dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie
zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval
zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené,nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by
obsahoval všetky formálne náležitosti.

57. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 241/07-44,
podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva,
že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná
výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto
poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred

formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho
obsahu.

63. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú
povinnosťvdaňovomkonanísplnilpredloženímfaktúrvzťahujúcichsakspornýmzdaniteľnýmplneniam,

čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane.
Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr nepredložil žiadny dôkaz o tom, že
deklarované obchody boli skutočne realizované tak ako tvrdil sťažovateľ.

64. V danej veci bolo sporným už splnenie druhej podmienky na odpočítanie dane, t. j. že predmetné

plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia). Správcom dane bolo
po rozsiahlom vykonanom dokazovaní spochybnené, že predmet plnenia (služby) od deklarovaných
dodávateľov boli sťažovateľovi reálne dodané. Toto spochybnenie pritom bolo konštatované už v
Oboznámení so skutočnosťami zistenými v rámci výkonu daňovej kontroly zo dňa 22.07.2020, v ktorom
bol sťažovateľ s poukazom na § 46 ods. 5 Daňového poriadku informovaný o skutočnostiach zistených

pri výkone daňovej kontroly. V uvedenom oboznámení boli daňovými orgánmi uvedené konkrétne
pochybnosti, ktoré mali nasvedčovať tomu, že žiadne služby neboli sťažovateľovi ako daňovému
subjektu dodané. Obdobne aj v protokole z daňovej kontroly správca dane okrem iného konštatoval,
že po rozsiahlom dokazovaní, ktorým preveroval sťažovateľom deklarované dodanie služieb nebolo
preukázané dodanie služieb, z čoho vyvodzoval nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie

dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 až § 51 zákona o DPH. Kasačný súd zároveň pripomína, že dôkazné
bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane leží primárne na
daňovom subjekte.

65. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na povahu fakturovaného plnenia, kedy išlo o údržbu prevádzky

čerpacích staníc a úprava okolia (BA a NR), kde bežne subjekty disponujú dokumentami preukazujúcimi
uskutočnenieslužieb,napríkladdodacímilistamialebosúpismivykonanýchprácčizápismizkontrolných
dní. Na základe vykonaného dokazovania sa dodanie sporných služieb sťažovateľovi od dodávateľov
nebolo preukázané. Podstatná je pritom tá skutočnosť, že sám sťažovateľ nevedel správcovi dane
predložiť žiadne relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverne preukázali realizáciu deklarovaného obchodu.

66. Najvyšší správny súd sa plne stotožnil so závermi správneho súdu o nepreukázaní existencie
zdaniteľného plnenia, teda, že dodanie predmetných služieb dodávateľmi nebolo uskutočnené tak, ako
to sťažovateľ deklaroval predloženými faktúrami. Práve naopak, sťažovateľ, ako už bolo uvedené, v
priebehu daňovej kontroly správcovi dane nepredložil žiadne dôkazy o uskutočnení prác deklarovaným
dodávateľom alebo iným platiteľom dane, pričom aj samotné účtovné doklady k výkonu daňovej

kontroly správca dane prevzal od Kriminálneho úradu finančnej správy (zápisnica o vykonaní úkonu
č. 102353631/2019 zo dňa 14.10.2019). Správca dane v priebehu daňovej kontroly (ako už bolo
uvedené vyššie) sťažovateľa opakovane oboznamoval so zistenými skutočnosťami, vyzýval ho na
doplnenie a objasnenie skutočností či predloženie dôkazov, pričom mu dal dostatočný časový priestor na
preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľ však v priebehu kontroly nespolupracoval, odmietol vypovedať

pri ústnom pojednávaní, na výzvy správcu dane nereagoval a na výsluchy svedkov, o ktorých bol
riadne oboznámený sa nedostavil, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu
daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za
relevantnéapotrebnénasvojuobhajobu.Akoužbolouvedené,dôkaznébremenobolonasťažovateľovi,
aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje

tieto námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za
účelové a zavádzajúce. Sťažovateľ sa vyjadril iba ku protokolu z daňovej kontroly, no v ňom navrhol
vyhodnotiť ako dôkaz kontrolné výkazy dodávateľov, ktoré však ako aj správca dane správne podotkol,
nepredstavujú dôkaz o skutočnom poskytnutí služieb. Kasačný súd preto opakovane konštatuje, žesťažovateľovi sa tak v priebehu konania nepodarilo žiadny relevantným spôsobom preukázať existenciu
samotného tovaru, t. j. materiálnu podmienku na priznanie práva na odpočet DPH.

67. Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že samotní dodávatelia predmetné faktúry
nevystavili, pečiatka a podpis na faktúrach im nepatrili a taktiež popreli akúkoľvek spoluprácu so
sťažovateľom. Konateľ za spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. sa dokonca vyjadril, že sa
fakturovanou činnosťou nezaoberá, sťažovateľa nepozná a číslo účtu na faktúrach (ktoré boli okrem
iného vystavované v inom programe ako daná spoločnosť používala) spoločnosti taktiež nepatrí.

V kontrolných výkazoch síce boli zaevidované faktúry pre sťažovateľa, no nezhodovali sa na nich
ani len sumy základu dane a DPH so sumami uvedenými na faktúrach predložených sťažovateľom.
Uvedené platí aj pri dodávateľovi Salanci - LMS, s.r.o., ktorý rovnako poprel akúkoľvek spoluprácu
so sťažovateľom, pričom podotkol, že čísla faktúr (ktoré boli rovnako vyhotovené v inom programe
ako spoločnosť používa) predložené sťažovateľom sa nezhodovali ani s číselným radom faktúr, ktoré
spoločnosť používa. Obaja konatelia uvedených spoločností uviedli, že účtovníctvo v ich spoločnostiach

viedol L. E., ktorý však odmietol vo veci vypovedať. So všetkými uvedenými skutočnosťami sa správca
dane ako aj žalovaný riadne vysporiadali a dôkazy riadne vyhodnotili. Z vyššie uvedených dôvodov je
nedôvodná aj námietka sťažovateľa ohľadne nevyhodnotenia kontrolných výkazov dodávateľov, pričom
nie je možné v prejednávanej veci ani aplikovať rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
3Sžfk/24/2020 zo dňa 22.07.2022, na ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazoval.

68. So všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami bol sťažovateľ riadne oboznámený, no nijakým
spôsobom sa nepokúsil tieto pochybnosti a zistenia správcu dane objasniť, doplniť, prípadne predložiť
riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami, ktoré by bez pochybností jasne preukazovali
plnenia sťažovateľom deklarované. Správca dane mal právo preveriť podrobne skutkový stav

deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že
považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak
nemá povinnosť sťažovateľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,
ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na

daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili,
že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.
69. Kasačný súd nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti
plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode. Kasačný súd prízvukuje, že nie
je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou

zložkou sťažovateľa o daňovom podvode. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru alebo dodanie služieb bolo
správcom dane spochybnené, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v
deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom
dane). Pokiaľ teda nie sú splnené ani hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, daňový

podvod sa nepreukazuje. Sťažnostné body vo vzťahu k dôkaznému bremenu sťažovateľa, k splneniu
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom a k posúdeniu veci ako daňového
podvodu sú preto nedôvodné.

71. Kasačný súd záverom dodáva, že sťažovateľ nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky práva

na odpočítanie dane- konkrétne materiálnu existenciu plnenia, t. j. dodanie služby. Kasačný súd pritom
opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby

platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať
všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.

72. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú

povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom
znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné
a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom a ani vsúdnom konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust.
§ 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
V danom prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je

postačujúce len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo tak možné
súhlasiť ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne
také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.“

36. Správny súd neprisvedčil žiadnej zo žalobných námietok a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP

zamietol.

37. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na
náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého možno spravodlivo požadovať od žalobcu,
aby mu nahradil trovy konania.

38. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na

preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu
(§ 439 ods. 3 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.