Rozsudok · Nájomná zmluva · Judgement

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120393437
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6120393437.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: Čistý deň, n. o., so sídlom 924 01
Galanta – Hody 1369, IČO: 36 084 158, zastúpeného advokátkou: Mgr. PhDr. Zuzana Tománková
Miková, PhD., MPH, so sídlom Štúrova 3, Bratislava, IČO: 42 360 374, proti žalovanému: Trnavský
samosprávny kraj, so sídlom Starohájska 10, Trnava, IČO: 37 836 901, zastúpenému: Advokátska
kancelária IURISTHALIA, s. r. o., so sídlom Majakovského 9, Bratislava – mestská časť Staré Mesto,
IČO: 54 199 808, o zaplatenie 119.200,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/2/2021-132 zo dňa 20. novembra 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva vočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

- 26 -
28Co/47/2024
28Co/47/2024-
6120393437
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal

žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 488, § 489, §
491 ods. 1, § 558, § 663, § 667 ods. 1, § 676 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), ako aj ust. § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.

3. Vecne súd argumentoval tým, že predmetom konania je nárok nájomcu po skončení nájmu podľa

§ 667 ods. 1 OZ, na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetu nájmu. Súd
považoval za podstatné vo veci vysporiadať sa v prvom rade s námietkou žalovaného o nedostatku
vecnej legitimácie sporových strán a námietkou premlčania, ako aj s obranou žalobcu, ktorý žalovaným
vznesenú námietku premlčania považoval za rozpornú s dobrými mravmi. Súd považoval žalobcu ako
nesporného nájomcu ohľadom uplatneného nároku za aktívne legitimovaného, pretože skutočnosť, že
na zhodnotenie predmetu nájmu použil prostriedky poskytnuté mu z Protidrogového fondu Bratislava,
je vo vzťahu k prejednávanej veci bez právneho významu. Žalovaného mal súd za pasívne vecne

legitimovaného z dôvodu, že v čase skončenia nájmu založeného nájomnou zmluvou 1, teda dňa
20.11.2013, bol a stále je vlastníkom predmetu nájmu, ktorého hodnota sa investíciami žalobcu zvýšila.4. Vo vzťahu k premlčaniu nároku žalobcu, súd uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalobcu, podľa
ktorého premlčacia doba začala plynúť dňa 05.11.2018, pretože i keď oprávnená držba žalobcu trvala
nepretržite od 20.11.2000 do 05.11.2018, neznamená to automaticky, že nepretržite v uvedenom období

trval aj nájom. Doba nájmu na základe nájomnej zmluvy 1 bola dodatkom č. 8 predĺžená do ukončenia
obchodnej verejnej súťaže, najneskôr do 30.11.2013. Obchodná verejná súťaž skončila dňa 20.11.2013,
strany si nedojednali predĺženie doby nájmu, uzatvorili novú nájomnú zmluvu 2, preto nájom zakladajúci
uplatnený nárok podľa § 667 ods. 1 OZ skončil dňa 20.11.2013, kedy došlo k ukončeniu obchodnej
verejnej súťaže. Na tom nič nemení ani nepretržité užívanie predmetu nájmu, ani povinnosť realizácie

verejnej obchodnej súťaže na základe zákona č. 446/2001 Z. z., keďže tento nevylučuje predĺženie
doby nájmu dodatkom. K argumentácii žalobcu, že medzi stranami došlo k odlišnému dojednaniu,
ako to pripúšťa § 676 ods. 1 OZ, pričom odlišné dojednanie videl v uzatvorení nájomnej zmluvy 2
ešte v deň skončenia nájmu na základe nájomnej zmluvy 1, súd uviedol, že ide o nesprávny výklad
predmetného ustanovenia, ktoré zmluvným stranám poskytuje priestor dojednať si skončenie nájmu
odlišne od zákonnej úpravy. Takéto odlišné dojednanie si sporové strany upravili dodatkom č. 8, keď

sa dohodli na predĺžení doby nájmu do ukončenia obchodnej verejnej súťaže, najneskôr však do
30.11.2013. Uzatvorenie nájomnej zmluvy 2 súd nepovažoval za iné dojednanie skončenia nájmu,
ale o uzatvorenie novej nájomnej zmluvy a založenie nového nájomného vzťahu. Navyše nájomná
zmluva 1 podliehala režimu zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (keďže
predmetom nájmu je nebytový priestor), ktorý v § 9 ods. 1 nepripúšťa odlišné dojednanie okamihu

skončenia nájmu tak, ako to pripúšťa § 676 ods. 1 OZ. V súlade s uvedeným preto nájom na základe
nájomnej zmluvy 1 skončil ukončením obchodnej verejnej súťaže dňa 20.11.2013. K názoru žalobcu o
novácii súd uviedol, že z nájomnej zmluvy 2 nevyplýva, že by sa ňou nahrádzal iný záväzok, nájomná
zmluva 2 neobsahuje zmienku o záväzkoch vzniknutých nájomnou zmluvou 1, preto nemohlo prísť k
novácii záväzkov vzniknutých z nájomnej zmluvy 1. Na trvaní nájmu nič nemení ani nepretržitá fakturácia

nájomného žalovaným, ktorá je vo vzťahu k trvaniu nájmu bez právneho významu. Súd uviedol, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. M Cdo 2/2001 zo dňa 26.04.2001 nie je na prejednávanú vec
aplikovateľné, keďže v tam prejednávanom prípade sa jednalo o nárok na náhradu nákladov účelne
vynaložených na vec po dobu oprávnenej držby podľa § 130 ods. 3 OZ osobou, ktorá sa domnievala,
že je jej vlastníkom. V prípade nájmu si je nájomca vedomý toho, že mu predmet nájmu nepatrí.

5. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že zakotvením povinnosti vysporiadať zhodnotenie v hodnote
73.132 eur do vyhlásenia obchodnej verejnej súťaže, došlo zo strany žalovaného k uznaniu dlhu podľa §
558 OZ, pretože na to, aby bolo uznanie dlhu podľa § 558 OZ platné, nepostačuje len samotné uznanie
existencie dlhu, ale je potrebný prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. Vyplýva to z ustálenej praxe

najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 M Cdo 1/2007 a sp. zn. 4 Cdo 116/2009). Pre
platné uznanie dlhu nemôže byť uznávací prejav erga omnes, ale prejav musí byť adresný, čo vylučuje,
aby ním bolo vyhlásenie obchodnej verejnej súťaže.

6. Súd nevyhodnotil za dôvodnú ani obranu žalobcu, že vznesená námietka premlčania je v rozpore

s dobrými mravmi z dôvodov, že pani A. ako predsedníčka správnej rady žalobcu zastupovala sporové
strany v konaní pred Okresným súdom Galanta o určenie vlastníctva; ďalej z dôvodu že žalobca
pôvodne v konaní popieral existenciu súhlasov prenajímateľa so zmenami predmetu nájmu; z dôvodu že
nepriznanie žalovanej sumy je pre žalobcu likvidačné, pričom pre žalobcu je žalovaná suma absolútne
zanedbateľnou čiastkou, ktorej priznanie žalovaného nijako neohrozí; z dôvodu, že na nájomnom

celkovo zaplatil sumu 95.220 eur, a teda okrem zhodnotenia predmetu nájmu, takmer 2-krát preplatil
hodnotu, ktorú mal predmet nájmu na začiatku nájomného vzťahu (49.089,49 eur) a napokon z dôvodu,
že pokrývaním potrieb občanov prevažne Trnavského samosprávneho kraja žalobca suploval povinnosti
žalovaného. Tiež súd nemal za to, že by vznesením tejto námietky premlčania zo strany žalovaného
došlo k zneužitiu práva. Súd zohľadnil, že potreba vysporiadania si technického zhodnotenia predmetu

nájmu bola žalobcovi pripomenutá vo vyhlásení obchodnej verejnej súťaže a žalobca v konaní netvrdil,
ževovčasnomuplatnenípráva,by mubránilanejakámimoriadnezávažná,objektívneexistujúca,náhla,
neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva
pre neho neprimerane tvrdým postihom. Podľa súdu argumenty žalobcu neodôvodňujú taký výnimočný
zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaného a k odopretiu

výkonu jeho práv a právnej ochrany zaručenej mu platným právnym poriadkom. Súd prvej inštancie
preto s poukazom na § 667 ods. 1 OZ uzavrel, že nárok na protihodnotu vznikol žalobcovi po skončení
nájmu, ku ktorému došlo dňa 20.11.2013. Trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť
dňa 21.11.2013 a uplynula dňom 21.11.2016. Keďže žaloba bola podaná dňa 12.10.2020 a žalovanýsa premlčania dovolal, nemohol súd premlčané právo žalobcovi podľa § 100 ods. 1 OZ priznať, a preto
žalobu vo výroku I. zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešnému žalovanému priznal nárok voči žalobcovi
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď v konaní nebol tvrdený a súd sám ani nezistil žiaden
dôvod na aplikáciu § 257 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
žalobca v celom jeho rozsahu odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP). Dôvodil, že súd nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predloženými žalobcom, keď mal za to, že sa nepotrebuje podrobne vysporiadať s argumentáciou

žalovaného o nedostatku aktívnej a pasívnej legitimácie sporových strán z dôvodu hospodárnosti,
keďže uplatnený nárok považuje za premlčaný. Súd pritom ako nespornú vyhodnotil existenciu dvoch
zmluvných vzťahov – prvého nájomného vzťahu v období od 20.11.2000 do 20.11.2013 a druhého
nájomnéhovzťahuod21.11.2013do24.10.2018.Pretomalsúdajotázkupremlčanianárokuposudzovať
vo vzťahu ku každému zmluvnému vzťahu osobitne, čo však neurobil, iba konštatoval, že nárok je

premlčaný. Súd si osvojil argumentáciu žalovaného, ktorý oprel námietku premlčania o tú skutkovú
okolnosť, že prvá nájomná zmluva bola skončená 20.11.2013, a teda premlčacia doba začala plynúť
21.11.2013 a uplynula dňom 21.11.2016. Súd tým pri svojom rozhodovaní označil za premlčaný aj
nárok zo zmluvného vzťahu trvajúceho od r. 2013 do r. 2018 napriek tomu, že žalovaný nevzniesol
námietku premlčania voči nárokom vyplývajúcim z druhej nájomnej zmluvy, navyše vo vzťahu k týmto

nárokom bola žaloba podaná v trojročnej premlčacej dobe. Protihodnota toho, o čo sa zväčšila hodnota
nehnuteľnosti, vyčíslená znaleckým posudkom, bola vytvorená počas trvania dvoch zmluvných vzťahov.
Ak súd vyhodnotil ako premlčaný nárok z nájomnej zmluvy platnej v období 2000 – 2013, nemohol tak
urobiť vo vzťahu k nájomnej zmluve platnej v období rokov 2013 – 2018, pretože právo na vydanie
zhodnotenia za obdobie platnosti druhej zmluvy sa mohlo vykonať prvý krát 25.10.2018, pričom žaloba

bola podaná 12.10.2020, teda nároky z druhej nájomnej zmluvy premlčané nie sú. Keďže súd nevykonal
dokazovanie v rozsahu žalobkyňou navrhovaných dôkazov, a to vo vzťahu k nárokom viažucim sa ku
každému zmluvnému vzťahu osobitne, vzdialil sa od možného zistenia skutkového stavu tvrdeného a
preukazovaného žalobcom; výsledkom bolo, že súd za premlčaný označil nárok aj vo vzťahu k druhej
nájomnej zmluve. Keďže súd nárok en block bez ďalšieho označil za premlčaný, jeho rozhodnutie je

nezákonné.

9. Ďalej žalobca argumentoval tým, že súd síce nevykonal na pojednávaní dôkaz listinou „Vyhlásenie
verejnej obchodnej súťaže“ zo dňa 09.10.2013, avšak z odôvodnenia rozsudku v bodoch 28., 29.,
33., je zrejmé, že s obsahom listiny sa oboznámil, a túto aj zobral do úvahy v procese rozhodovania

sporu, avšak vyvodil z nej závery výlučne v neprospech žalobcu. Nevyhodnotil na ťarchu žalovaného
skutočnosť, že tento v r. 2013, keď vyhlasoval verejnú obchodnú súťaž, sám vyčíslil zhodnotenie
nehnuteľnosti k dátumu vyhlásenia verejnej obchodnej súťaže na 73.132 eur. Toto vyčíslenie žalovaným
sa viaže práve na obdobie platnosti prvého zmluvného vzťahu. Ak teda súd založil svoje rozhodnutie na
premlčaní nároku (čo žalobca považuje za nezákonné vo vzťahu k obom zmluvným vzťahom), žalobca

tvrdí, že uplatnený nárok vo zvyšku 46.068 eur premlčaný nie je. Nepremlčaný nárok je rozdielom
medzi zhodnotením nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom (119.200 eur) a žalobcom verejne
priznanej a deklarovanej výšky zhodnotenia budovy (73.132 eur) do 09.10.2013. Ak súd žalobcovi
nepriznal ani čiastku 46.068 eur, ktorej výška sa viaže na obdobie platnosti druhej nájomnej zmluvy
a ktorá je určená na základe rozdielu zhodnotenia podľa znaleckého posudku a žalovaným verejne

deklarovanejvýškyzhodnotenianehnuteľnostidor.2013,uprelžalobcoviprávonavydaniezhodnotenia,
ktoré zo svojho vynaložil na zvýšenie hodnoty majetku žalovaného. V čase, keď sa sporové strany
dohadovali na skončení zmluvy o nájme dodatkom č. 8, nemohli vedieť, že víťazom verejnej obchodnej
súťaže bude práve žalobca. Dodatok č. 8 sa stal platným podľa Čl. III. bod 2. dňom jeho podpisu, teda
dňa 30.09.2013 a účinným dňom nasledujúcim po dni jeho zverejnenia, t.j. dňa 1.10.2013. Dodatkom

č. 8 žalobca preukázal tvrdenie, že žalovaný ako prenajímateľ a žalobca ako nájomca sa dohodli
na skončení nájmu právnou udalosťou, a to ukončením verejnej obchodnej súťaže, najneskôr však
30.11.2013. Ak následne bol žalobca víťazom verejnej obchodnej súťaže, sporové strany nemohli
uzatvoriť ďalší dodatok k zmluve, ktorej skončenie bolo platne dohodnuté už dňa 1.10.2013. V momente,keď bol jasný víťaz verejnej obchodnej súťaže, prvá nájomná zmluva už bola platne ukončená. Bez
významu je potom argumentácia súdu, že zákon č. 446/2001 Z. z. nevylučuje predlžovanie doby
nájmu dodatkom. Nemožno predlžovať zmluvu, ktorá platne a účinne zanikla. Žalovaný po počiatočnom

popieraní udelených súhlasov a po tom, ako ich žalobca do konania predložil, výslovne uznal na
pojednávaní, že súhlasy boli zo strany žalovaného na vykonanie prác na budove dané.

10. Žalobca zotrval i na relevancii právneho názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozhodnutí
M Cdo 2/2001 zo dňa 26.04.2001 pre danú vec. Súd sa však plne stotožnil s proti-argumentáciou

žalovaného a uviedol, že rozhodnutie je neaplikovateľné z dôvodu, že nejde o náhradu nákladov po dobu
oprávnenej držby podľa § 130 ods. 3 OZ, pretože v prípade nájmu si je nájomca vedomý toho, že mu
predmet nájmu nepatrí. Žalobca tvrdí, že táto skutková odlišnosť, či je sporová strana držiteľom alebo
detentorom veci nemení nič na tom, od kedy sa počíta moment začatia plynutia premlčacej doby. Súd
z obsahu listín dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o premlčaní žalobou uplatneného nároku
ako celku, čím uprel žalobcovi právo na vydanie zhodnotenia veci; súd tak formuloval skutkové zistenia

odporujúce obsahu listín predložených žalobcom a odporujúce zásadám formálnej logiky v miere a
intenzite zakladajúcej porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR (a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd) a práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy SR.

11. Za nesprávny právny názor považoval žalobca aj názory súdu o tom, že nepretržitá oprávnená držba
automaticky neznamená i trvanie nájmu. Podľa právneho názoru žalobcu, „nájom“ znamená v právnom
zmysle slova detenciu veci na základe obligácie – nájomnej zmluvy. Nájom je vecným právom (iura in
re aliena), nájomná zmluva spadá pod záväzkové právo, ktorým sú upravené podmienky tohto vecného
práva – nájmu. Nemôže byť preto správny právny názor súdu, že trvanie oprávnenej držby (správne

detencie) neznamená trvanie nájmu. Súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu ohľadne
rozlišovania práva vecného a obligačného, ktoré rozlíšenie je podstatné pre rozhodnutie o tom, či nárok
z prvej nájomnej zmluvy je, alebo nie je premlčaný. Vydať zhodnotenie nehnuteľnosti môže prenajímateľ
až po tom, ako mu bola nehnuteľnosť preukázateľne (protokolárne) odovzdaná. Na druhej strane –
nájomca sa nemôže účinne domáhať vydania zhodnotenia veci, ktorú preukázateľne (protokolárne)

neodovzdal vlastníkovi. Ak by nepretržite netrval nájom, tak výkon detencie predmetu nájmu/budovy by
bol zo strany žalobcu nezákonný, čo však žalovaný netvrdil. Výkon detencie, ako aj trvanie nájomného
vzťahu boli nepretržité. Pri výkone detencie ako vecného práva preto, lebo žalobca od r. 2000 do r. 2018
zákonne užíval nehnuteľnosť a pri obligačnom práve preto, lebo došlo k reťazeniu dvoch zmluvných
vzťahov bezprostredne za sebou tak, že v záväzkovom práve na žiadny časový moment, v žiadnom

čo i minimálnom časovom úseku nedošlo k neexistencii záväzkového vzťahu oprávňujúceho žalobcu
užívať prenajatú vec. Dvoma za sebou idúcimi a na seba nadväzujúcimi obligačnými vzťahmi (nájomnou
zmluvou r. 2000 – 2013 a nájomnou zmluvou 2013 – 2018), bolo upravené jedno vecné právo –
nepretržitá detencia veci.

12. Žalobca sa nestotožňuje ani s právnym posúdením konania žalovaného vo vzťahu k námietke
premlčania, ako konaním v súlade s dobrými mravmi, napriek evidovaniu osobitých skutkových okolností
veci. Vnímanie žalobcu a vnímanie súdu pokiaľ ide o vznesenie námietky premlčania žalovaným, z
hľadiska dobrých mravov/poctivého obchodného styku, je v danom prípade rozdielne. Predovšetkým
priamou prekážkou pre uplatnenia práva v r. 2013, bolo nepretržité užívanie veci, a teda nepretržité

trvanie nájmu; nájom nehnuteľnosti neskončil, nehnuteľnosť v priebehu rokov 2000 – 2018 nikdy nebola
vyprataná a protokolárne odovzdaná žalovanému. Nesprávne právne posúdenie a nevysporiadanie sa
súdusrelevantnouprávnouargumentácioužalobcuvtomtosmerejeporušenímprávažalobcunariadne
odôvodnenie rozhodnutia v intenzite porušenia práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR.

13. Žalobca považuje za nezákonný aj výrok o trovách konania, ktorým súd žalovanému priznal trovy
konania vo výške 100 %, a to z dôvodu, že ak vznikli žalovanému trovy konania, tieto žalovaný vynaložil
neúčelne. Žalobca vo svojej záverečnej reči uviedol, že uplatnenie nároku na trovy konania je zo strany
žalovaného nemorálne a ich priznanie by bolo nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale tiež v rozpore

s účelnosťou ich vynaloženia, keďže žalovaný má samostatnú organizačnú zložku – právne oddelenie
so 6 miestami. Tento dôvod možno subsumovať pod ust. § 257 CSP. Žalobca aj skôr, v podaní zo
dňa 17.10.2023, poukazoval na to, že žalovaný v pracovnom pomere zamestnáva na organizačnom
útvare – právnom oddelení 6 zamestnancov s právnickým vzdelaním, čo žalovaný nepoprel. Títozamestnanci majú uhrádzaný plat z verejných prostriedkov, ktoré sú spoločným statkom obyvateľov
krajiny. Nezakladá sa preto na pravde tvrdenie súdu, že dôvod podľa ust. § 257 CSP nebol tvrdený.
V danej veci nejde o povinné zastúpenie advokátom podľa § 90 CSP. V predmetnom konaní mohol

zastupovať žalovaného ako právnickú osobu i ktorýkoľvek zamestnanec s vysokoškolským vzdelaním
druhéhostupňavštudijnomodboreprávo.Naúčinnébránenieprávatedažalovanýnemuselnevyhnutne
vynakladaťfinančnéprostriedkynaúhraduprávnychslužiebadvokáta,apretoakhradiltakétonáklady,je
správne,abyichznášalzosvojhoaneprenášalichnažalobcu.Súdvodôvodnenírozsudkunereflektoval
ani na žalobcom uvádzané rozhodnutie Ústavného súdu SR z 3. októbra 2012, sp. zn. I. ÚS 33/2012 a

nález Ústavného súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. II. ÚS 176/2011, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu
SR,sp.zn.4Cdo104/97.Súdsanevysporiadals argumentácioužalobcuohľadnenezákonnostinároku
na náhradu trov žalovaného ani len formalisticky. Nepokúsil sa o nastolenie spravodlivej rovnováhy v
pomeroch sporových strán. Pochybenia súdu zakladajú upretie ústavných práv žalobcu podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 prvá a druhá alinea Ústavy SR. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu podal písomné
vyjadrenie v ktorom uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny, náležite a logicky
zdôvodnený, presvedčivý a spravodlivý. Naopak, odvolanie žalobcu je neopodstatnené a nedôvodné,
tam predložená argumentácia je účelová a zavádzajúca. Žalovaný trvá na tom, že závery vyjadrené v

rozsudku sú správne, pričom súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami a námietkami strán
sporu, a to aj vo vzťahu k podstatným opakovaným námietkam prezentovaným v odvolaní, v rozsahu
potrebnom pre vydanie rozhodnutia. S poukazom na ust. § 185 ods. 1 CSP a § 220 ods. 2 druhá
veta CSP, súd nie je povinný bez ďalšieho automaticky vykonávať všetky navrhnuté dôkazy. Naopak
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, a teda logicky rozhodne tiež, ktoré ďalšie navrhnuté

dôkazy nevykoná, pričom rozhodnutie prečo tak postupoval, je povinný uviesť v odôvodnení rozsudku.
Pri tomto rozhodovaní je plne relevantné brať na zreteľ princíp hospodárnosti a efektívnosti konania,
vyjadrený v čl. 17 CSP. Teda, ak mal súd za to, že vykonané dokazovanie je postačujúce na rozhodnutie
o premlčaní žalobného nároku, a preto nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré
by nemalo vplyv na posúdenie tejto skutočnosti, je takýto postup legitímny. Súd odôvodnenie tohto

postupu uviedol v bode 27 rozsudku. Žalobca navyše v odvolaní nezdôvodnil, ktorý nevykonaný listinný
dôkaz, by mal preukázať zásadné skutočnosti odôvodňujúce iný záver súdu ako ten, ktorý sa odrazil
vo výroku rozsudku. Súd žalobu zamietol pre premlčanie nároku žalobcu, preto vykonávanie ďalších
dôkazov je neúčelné a nehospodárne, keďže tieto nemohli znamenať iné rozhodnutie vo veci, no
mali by za následok neúčelné navyšovanie trov konania a tiež predlžovanie sporu. Žalobca mal v

odvolaní uviesť, ktoré konkrétne ním navrhnuté dôkazy mali byť spôsobilé preukázať také zásadné
skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu. Prílohy, ktoré žalobca predložil k návrhu
na vydanie platobného rozkazu, nie sú spôsobilé preukázať rozsah vykonaných prác, súhlas na ich
vykonanie, no najmä, kedy boli tieto práce vykonané. Pritom žalovaný námietku premlčania vzniesol už
pri podanom odpore. Ani v následnom vyjadrení žalobcu k odporu tento nielen že neargumentoval v

tomto zmysle, ale ani nepreukazoval žiadnymi listinami, či inými dôkaznými prostriedkami, kedy malo byť
zhodnotenie nehnuteľnosti vykonané, a teda aká výška tohto údajného zhodnotenia sa viaže na to ktoré
obdobie nájmu, resp. ku ktorej nájomnej zmluve. Žalobca tak neuplatnil prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany včas, ako to predpokladá § 153 ods. 1 CSP. Všetky dôkazy, ktoré boli zo strany žalobcu
predložené a ktoré by mohli preukazovať zhodnotenie nehnuteľnosti, sa spájajú výlučne s obdobím tzv.

prvej nájomnej zmluvy a ako súd správne konštatoval, z toho vyplývajúci nárok žalobcu je premlčaný.
Naopak, tvrdenie o tom, že žalobca má nárok vyplývajúci zo zhodnotenia nehnuteľnosti počas trvania
druhej nájomnej zmluvy je nové tvrdenie, no najmä žiaden riadne a včas predložený listinný dôkaz,
ktorý by nebol vykonaný, toto tvrdenie nepreukazuje. Preto je tento odvolací dôvod neopodstatnený a
nedôvodný.

15.Žalovanýsanestotožňujeanisnázoromžalobcu,podľaktoréhosúddospelknesprávnymskutkovým
záverom. Žalobca sa dodatočne, v odvolacom konaní, snaží z dôvodu rozhodnutia o premlčaní jeho
nároku, sanovať aspoň časť uplatneného nároku rozdelením žalovanej sumy na rôzne obdobia. Avšak
tento jeho postup prichádza až v odvolacom konaní. Žalobca teraz tvrdí, že k tzv. prvej nájomnej zmluve

sa viaže zhodnotenie vo výške 73.132 eur a zvyšná časť uplatneného nároku vo výške 46.068 eur, je
naviazaná na tzv. druhú nájomnú zmluvu. Doposiaľ takéto skutkové tvrdenie neuvádzal. Najmä však
na podporu tohto tvrdenia nepredložil riadne a včas žiaden listinný dôkaz. Avšak, žalobca doposiaľ
počas priebehu konania, aj po tom, čo bola vznesená námietka premlčania žalovaným a čo sa obsiahlok tejto námietke vyjadroval, túto skutočnosť netvrdil. Naopak, žalobca po celý čas odvodzoval tento
svoj údajný nárok od nepretržite trvajúceho nájmu od roku 2000. Keďže tvrdenia žalobcu doposiaľ
nevychádzali z toho, že by išlo o dva samostatné nároky, ani ním navrhované dokazovanie nesmerovalo

k tomu, aby preukázal rozdielne výšky technického zhodnotenia v rôznych obdobiach. Nemožno sa
uspokojiť s formálnym matematickým výpočtom, kde žalobca odpočíta od výšky všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti určenej k roku 2018, sumu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti určenej k roku 2000 a
tiež sumu deklarovaného zhodnotenia k roku 2013. Takýto „výpočet“ nedáva skutočný obraz o výške
zhodnotenia v období medzi rokmi 2013 až 2018. Je na ťarchu žalobcu, že doposiaľ týmto smerom

neviedol argumentáciu a toto nedokazoval.

16. Žalovaný považuje za nesprávne, pre účely uplatneného nároku, určovanie všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti, na čo opakovane poukazoval už v konaní pred súdom prvej inštancie. Pri porovnaní
všeobecnej hodnoty nehnuteľností v dvoch časových obdobiach totiž vstupuje do procesu množstvo
faktorov, ktoré nie sú spojené so samotnou činnosťou jej zhodnotenia. Napríklad inflácia, vývoj na trhu

s nehnuteľnosťami, zvyšovanie atraktivity miesta kde sa nehnuteľnosť nachádza a pod. O tom svedčí aj
metóda použitá pri vypracovaní znaleckého posudku 71/2020 ktorý predložil žalobca. Ako sa uvádza v
časti II. bod 1 podbod 1.1 predmetného znaleckého posudku, pre jeho vypracovanie bola použitá metóda
polohovej diferenciácie, pričom znalec toto odôvodňuje „vzhľadom na miestny trh s nehnuteľnosťami“.
Pre výpočet bol použitý vzorec, do ktorého vstupuje ako jeden z dvoch základných faktorov koeficient

polohovejdiferenciácievyjadrujúcivplyvpolohyaostatnýchfaktorovvplývajúcichnavšeobecnúhodnotu
v mieste a čase, ktorý sa určuje ako váhový priemer tam určených faktorov, medzi ktoré patria: trh
s nehnuteľnosťami – kúpna sila obyvateľstva, poloha nehnuteľnosti v danej obci – vzťah k centru
obce, súčasný technický stav nehnuteľnosti, prevládajúca zástavba v okolí nehnuteľnosti, príslušenstvo
nehnuteľnosti, typ nehnuteľnosti, pracovné možnosti obyvateľstva, skladba obyvateľstva v mieste

stavby, orientácia nehnuteľnosti k svetovým stranám, konfigurácia terénu, pripravenosť inžinierskych
sietí v blízkosti stavby, doprava v okolí nehnuteľnosti, občianska vybavenosť, prírodná lokalita v
bezprostrednom okolí stavby, kvalita životného prostredia v bezprostrednom okolí stavby, možnosti
zmeny v zástavbe – územný rozvoj, možnosti ďalšieho rozšírenia, dosahovanie výnosu z nehnuteľnosti,
názor znalca, iné faktory. Je zrejmé, že viaceré z nich sú nezávislé od činnosti žalobcu, a preto určenie

všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti samo o sebe neodráža jej technické zhodnotenie. Ako vyplýva aj z
porovnania tabuliek uvedených v znaleckom posudku, ktoré vyčísľujú tieto faktory pre roky 2002 a 2018,
a ktoré sú označené ako výpočet koeficientu polohovej diferenciácie (str. 32 až 35 znaleckého posudku),
na výšku tohto koeficientu mala vplyv aj zmena faktorov akými sú pracovné možnosti obyvateľstva
- miera nezamestnanosti (bod 7), čo určite nie je zásluhou žalobcu a nemôže sa odraziť do sumy

odpovedajúcej výške zhodnotenia nehnuteľnosti z jeho strany. Naviac, pri teraz dodatočnom výpočte
výšky zhodnotenia nehnuteľnosti vo vzťahu k tzv. druhej nájomnej zmluve, žalobca tvrdí, že toto má
byť v sume 46.068 eur. Ide o nové skutkové tvrdenie, ktoré naviac nie je objektivizované a vyžadovalo
by si ďalšie dokazovanie nad rámec dokazovania navrhnutého v konaní pred súdom prvej inštancie.
Totiž, okrem toho, že žalobca nesprávne vychádza z určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, od

ktorej chce odvodiť technické zhodnotenie svojou vlastnou činnosťou, tak pre rozdelenie svojho nároku
na premlčanú a nepremlčanú časť vychádza z podmienok obchodnej súťaže, medzi ktoré patrilo aj
vyporiadanie dovtedy vykonaného zhodnotenia. Takýto spôsob výpočtu je neakceptovateľný. Samotné
podmienky obchodnej súťaže nemôžu bez ďalšieho znamenať a preukázať skutočnú výšku zhodnotenia
nehnuteľnosti v danom čase. Nejde o dôkaz, ktorý hodnoverne a nepochybne určuje výšku zhodnotenia

nehnuteľnosti. Zároveň žalobca týmto síce robí matematické súčty a rozdiely čísel, avšak mieša
pritom rôzne inštitúty. Nie je možné od všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti v roku 2018 odrátať jej
všeobecnú hodnotu v roku 2000, dosadiť si deklarovanú výšku zhodnotenia v roku 2013 a túto odrátať
od predchádzajúceho výsledku, a rozdiel potom považovať za zhodnotenie nehnuteľností k roku 2018.
Ide o amatérsky výpočet bez akejkoľvek vedecky relevantnej metodológie. Ak žalobca uvádza, že

všeobecná hodnota nehnuteľnosti v roku 2000 bola 53.100,55 eura a zhodnotenie ku dňu skončenia
prvej nájomnej zmluvy, ktoré je premlčané, má byť vo výške 73.132 eur, tak hodnota nehnuteľnosti
potom vychádzajúc z logiky jeho tvrdení a výpočtov by bola v roku 2013 vo výške 126.232,55 eura.
Teda, ku všeobecnej hodnote nehnuteľnosti v roku 2000 pripočítal výšku zhodnotenia, ktoré sa má
údajne vzťahovať na obdobie do roku 2013. To znamená, že nehnuteľnosť by mala v roku 2013 po

zhodnotení podľa názoru žalobcu hodnotu 126.232,55 eura. Žalobca však nezohľadňuje žiadne ďalšie
faktory, ktoré následne vplývali na vývoj cien nehnuteľností. Už samotná inflácia mala zákonite za
následok zhodnotenie nehnuteľnosti, čo sa potom v priebehu rokov muselo odraziť na jej všeobecnej
hodnote. Len vďaka inflácii by hodnota tejto nehnuteľností narástla do roku 2018 (ak by sme vychádzaliz hodnoty v roku 2013 vo výške 126.232,55 eura) na sumu 150.533,77 eura. Už len takáto základná
vec ako je zarátanie inflácie by znamenala, že nárok žalobcu v tomto období nemôže byť ani ním
požadovaných 46.068 eur, keďže podľa znaleckého posudku mala mať táto nehnuteľnosť v roku 2018

všeobecnú hodnotu 172.270,78 eura. Naviac v priebehu rokov sa zásadne zmenil tiež ďalší faktor,
ktorým sú pracovné možnosti obyvateľstva - miera nezamestnanosti a ktorý má vplyv na všeobecnú
hodnotu nehnuteľnosti. Ak sa táto zmena zohľadní pri prezentovanom výpočte hodnoty nehnuteľnosti,
a teda zmena koeficientu sa zaráta do sumy 150.533,77 eura, blíži sa k výške všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti v roku 2018 stanovenej znaleckým posudkom aj bez akéhokoľvek zhodnotenia zo strany

žalobcu.

17. Žalobca svoj domnelý nárok vo výške 46.068 eur doposiaľ ničím relevantným nepreukázal a
jeho spôsob výpočtu nemôže byť pre rozhodnutie súdu akceptovateľný a dostatočný. Žalovaný
neuznáva nárok žalobcu v akejkoľvek výške. Uvedený názorný výpočet mal poukázať na nesprávnosť
matematických modelov prezentovaných žalobcom a na to, že jeho spôsoby výpočtu nemajú žiaden

vedecký a ani právny základ, pričom žalobca si ľubovoľne dosadzuje cifry a tieto spája s rozličnými
obdobiami, bez ohľadu na to, čo tieto cifry znamenajú, za účelom dosiahnutia pre neho priaznivého
výsledku. Predložený znalecký posudok je pritom založený predovšetkým na tvrdeniach žalobcu a ním
predloženej dokumentácii, bez miestnej obhliadky, teda vlastných zistení znalca o skutočnom stave
nehnuteľnosti a bez relevantnej technickej dokumentácie a iných podstatných skutočností. Naviac,

vzhľadom na zmeny, ktoré v priebehu rokov mali byť na nehnuteľnosti vykonané, nemožno nezohľadniť
fakt, že znalec len odhadom určuje všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti s odstupom viacerých rokov,
dokonca v jednom prípade s odstupom dvadsiatich rokov. Žalobca žiadnym relevantným dôkazným
prostriedkom,predloženýmsúduriadneavčas,nepreukazoval,žebypredmetnúnehnuteľnosťzhodnotil
počas trvania druhej nájomnej zmluvy a už vôbec nie v akom rozsahu. Až v odvolacom konaní

prichádza s novou argumentáciou, s novými tvrdeniami, ktoré sa snaží založiť na právne neudržateľných
zdôvodneniach. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR M Cdo 2/2001 zo dňa 26.04.2001 nie je pre toto
konanie aplikovateľné. Samotný žalobca opakovane poukázal na rozdiel medzi detenciou a držbou.
Tento rozdiel má zásadný vplyv na to, kedy začína plynúť premlčanie vo vzťahu k zhodnoteniu veci.
Tak, ako je logické, že oprávnený držiteľ, teda ten kto je dobromyseľný, že mu vec patrí, môže

požadovaťvydaniezhodnoteniaažpotom,čotútovecvydalskutočnémuvlastníkovi,čomožnovyvodiťz
ustanovenia§130ods.3OZ,takjelogické,žepriprávezozáväzkovéhovzťahuzačneplynúťpremlčacia
doba najneskôr zánikom tohto vzťahu, keďže oprávnený v tomto prípade nemá dôvod si myslieť, že mu
vec patrí. Oprávnený zo záväzkového vzťahu, v tomto prípade nájomca, nemá dôvod čakať za vrátením
vecipreuplatneniesvojichpráv,keďžetentonájomnývzťahužzanikolauplatneniujehoprávničnebráni.

V tomto prípade tento vzťah zanikol v roku 2013, čo súd prvej inštancie správne ustálil. Žalovaný tak
trvá na tom, že aj v tomto bode je odvolanie neodôvodnené a neopodstatnené.

18. Žalobca v odvolaní síce obsiahlo, no v rozpore s právnym stavom, doktrinálnymi názormi a poznaním
súčasnej právnej vedy, prezentuje svoje úvahy o charaktere právneho vzťahu medzi ním a žalovaným,

keď podľa žalobcu je nájom ako forma detencie vecným právom, na rozdiel od nájomnej zmluvy, čo
má podľa jeho úvahy znamenať, že nemohol uplatniť právo na vydanie zhodnotenia v roku 2013,
keďže toto podľa jeho názoru vecné právo malo trvať až do roku 2018. Žalovaný s touto právnou
interpretáciou zásadne nesúhlasí, pretože je z právneho hľadiska nezmyselná. Občiansky zákonník
sa delí na deväť častí. Druhá časť má názov vecné práva, pričom následne sa táto časť delí na tri

časti, a to: prvá časť do ktorej spadá vlastnícke právo a držba, druhá časť spoluvlastníctvo a tretia
časť práva k cudzím veciam. Tretia časť, teda práva k cudzím veciam sa delia na záložné právo,
vecné bremená a zádržné právo. Takto Občiansky zákonník vymedzuje okruh vecných práv v legislatíve
Slovenskej republiky. Detencia sa medzi nimi nenachádza. Aj žalobca pritom správne poukazuje na
rozdiel medzi detenciou a držbou, pričom len držba môže byť považovaná za vecné právo. Následne

v ôsmej časti Občianskeho zákonníka je upravené Záväzkové právo, pričom siedma hlava upravuje
nájomnú zmluvu. Preto nájom nepatrí medzi vecné práva, ale obligačné práva, teda práva záväzkové.
Toto možno označiť za nespochybniteľný doktrinálny názor. Vo vzťahu k vecným právam platí zásada
ich obmedzeného počtu (numerus clausus). Zákon kogentne ustanovuje druhy vecných práv, ich obsah
a spôsob nadobudnutia, resp. vzniku, prípadne zániku. To znamená, že nie je možné vytvoriť také

vecné právo, ktoré zákon nepozná, resp. vecné práva nemôžu na základe zmluvy alebo iných právnych
skutočností získať iný, než zákonom predpokladaný obsah a súčasne ich možno nadobudnúť (zriadiť)
len spôsobom ustanoveným zákonom. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého je nájom vecným právom (iura
in re aliena) a že nájomná zmluva spadá pod záväzkové právo, ktorým sú upravené podmienky tohtovecného práva – nájmu, je nesprávne. Iura in re aliena, teda vecné práva k cudzej veci, sú v Občianskom
zákonníku vymedzené presným výpočtom, pričom ide o záložné právo, vecné bremená a zádržné
právo. Nájom medzi ne nepatrí. To znamená, že žalobcovi nikdy nepatrilo vecné právo k predmetnej

nehnuteľnosti. Jeho právo bolo vždy obligačné, založené výlučne na záväzkovom charaktere právneho
vzťahu medzi ním a žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom. Preto práva, ktoré si žalobca
uplatňuje voči žalovanému, vyplývajú výlučne z tohto záväzkového vzťahu, či už prvého záväzkového
vzťahu založeného prvou nájomnou zmluvou, alebo druhého založeného druhou nájomnou zmluvou. Aj
keď fakticky tieto vzťahy po sebe nasledovali, neznamená to, že išlo o jeden nepretržitý právny vzťah.

Naopak, zo všetkých skutočností je zrejmé, že išlo o dva obligačné vzťahy, ktoré po sebe nasledovali.
Preto práva, ktoré žalobcovi vznikli z prvého obligačného vzťahu si bol povinný uplatňovať najneskôr
po jeho skončení, teda v roku 2013. To, že došlo k uzatvoreniu ďalšej nájomnej zmluvy, neznamená
bez ďalšieho, že tieto práva boli prenesené aj do tohto druhého obligačného vzťahu. Je tak na ťarchu
žalobcu, že si tieto svoje práva, resp. nároky neuplatnil riadne a včas po tom, čo skončil prvý nájomný
vzťah.Zároveňniejepravda,žesižalobcanemoholsvojeprávaztituluprvejnájomnejzmluvyuplatniťaž

do času, keď fakticky odovzdal nehnuteľnosť žalovanému. Táto skutočnosť – teda faktické odovzdanie
predmetu nájmu nevplýva na to, kedy došlo ku skončeniu záväzkového vzťahu, a pre to, kedy si žalobca
mohol a mal uplatniť svoje nároky z neho vyplývajúce.

19.Odvolaniepodľažalovanéhonemôžeobstáťanipokiaľideorozporuplatnenejnámietkypremlčanias

dobrými mravmi. Žalobca dokonca v odvolaní poukazuje aj na konanie v rozpore s poctivým obchodným
stykom, čo je inštitút upravený Obchodným zákonníkom, ktorý sa na vzťah strán sporu neuplatňuje.
Navyše ide aj keď o podobný, tak napriek tomu odlišný právny inštitút, vychádzajúci z odlišnej právnej
úpravy a najmä nesúci odlišný obsah. Súd v rozsudku dostatočne zdôvodnil, prečo námietka rozporu
výkonu práva žalovaného s dobrými mravmi spočívajúceho v uplatnení námietky premlčania nemôže

byť akceptovaná a je nesprávna. Pritom vychádzal tak zo zákonnej úpravy (keďže samotný inštitút
námietky premlčania je obsahom ustanovení § 100 a nasl. OZ), ako aj aplikačnej praxe (napr. Rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012, ZSP 1/2015). Žalobca pritom nikde neargumentuje vecným
naplnením dôvodov, ktoré by mohli zakladať takýto rozpor, ale len vlastným subjektívnym hodnotením,
napr. ako by sa on zachoval k žalovanému a podobne. Judikatúra Najvyššieho súdu už opakovane

potvrdila, za akých okolností môže byť takýto rozpor konštatovaný. V tomto prípade však nemožno
ani len okrajovo tvrdiť, že by nastali také špecifické okolnosti, kedy by zo strany žalovaného išlo o
úmyselné konanie s cieľom zámerne poškodiť žalobcu. Takéto právne posúdenie môže nastať len vo
veľmi výnimočných prípadoch. Žalobca vzhľadom na dlhoročné užívanie nehnuteľnosti za výhodnú cenu
a financovanie jej rekonštrukcie z ďalších verejných prostriedkov (teda nie vlastných zdrojov), nie je v

postavení,vktorombymohlobyťkonštatované,žedochádzakneprimeranetvrdémupostihu.Naviacani
nemožno dospieť k záveru, že premlčanie by nezavinil žalobca – práve naopak, v rozpore s princípom
vigilantibus iura sripta sunt, t. j. práva patria len bdelým, neuplatnil si svoje nároky riadne a včas. Niet
totiž objektívneho dôvodu, majúceho charakter výnimočnosti, pre ktorý by žalobca nemohol uplatniť svoj
nárok na zhodnotenie nehnuteľnosti skôr, resp. včas. Preto žalovaný považuje odvolanie žalobcu aj v

tejto časti za nedôvodné a neopodstatnené.

20. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu voči výroku o trovách konania, žalovaný mal za to, že súd rozhodol
o nároku na náhradu trov konania v súlade so zákonom a svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. V
konaní bol plne úspešný žalovaný. Žalobca neuviedol a nepreukázal taký dôvod, ktorý by mal založiť

rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov úspešnej strane sporu. Prax všeobecných súdov ohľadom
aplikácie ust. § 257 CSP je jednotná v názore, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a

tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdov SR č. 1/2000). Žalobca však nepredniesol a nepreukázal výnimočné okolnosti a
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by spoločne odôvodňovali vstúpiť do práva žalovaného ako
víťaznej strany sporu a nepriznať mu nárok na náhradu trov konania. Medzi takéto skutočnosti nemožno

označiť domnienky žalobcu o nemorálnosti tohto nároku. Tento spor vyvolal žalobca, žalovaný bol
po celý čas aktívny, konanie nepredlžoval, nerobil žiadne obštrukcie, riadne a včas uplatňoval svoje
práva. Žalobca bol ten, kto vznášal nové tvrdenia a nové argumentačné línie v závislosti od vývoja
sporu, no najmä, aj napriek vznesenej námietke premlčania zotrval na uplatnenom nároku. Pretonemožnopovažovaťnárokžalovanéhonanáhradutrovkonaniazanemorálny.Nauvedenomničnemení
ani skutočnosť, že žalovaný má v pracovnom pomere zamestnaných právnikov a v tomto sporovom
konaní je zastúpený advokátskou kanceláriou. Bolo by porušením základného práva na právnu pomoc

garantovaného Ústavou SR (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR), odoprieť žalovanému nárok na náhradu trov
konania len pre to, že sa v konaní nechal zastúpiť advokátskou kanceláriou. Rovnako takéto rozhodnutie
byznamenaloporušenieprincípurovnostistránsporu,vyjadrenéhovčl.6CSP.Zamestnancižalovaného
sa nešpecializujú na procesné právo, preto je vhodné, aby boli strany zastúpené kvalifikovaným
zástupcom, najmä z radov advokátov, čo v končenom dôsledku umožňuje viesť konanie efektívnejšie.

Aj keď nejde o zákonnú povinnosť byť v takomto prípade zastúpený právnym zástupcom, je to základné
právo žalovaného a jeho využitie nemôže byť interpretované ako výnimočná okolnosť, či dokonca
dôvod hodný osobitného zreteľa. Naviac, s týmto argumentom žalobcu sa už v minulosti vysporiadala
aj judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorý v tejto súvislosti konštatoval „Názor, podľa ktorého nie je
možné považovať za účelne vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade,
ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby

s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že
účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie,
musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je v rozpore nielen s ustanovením § 25
ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania.“
Preto ani v tomto bode nie je odvolanie dôvodné.

21. Tvrdenia žalobcu, že súd sa nijako nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu ohľadne
rozlišovania práva vecného a obligačného, nie sú dôvodom na zrušenie rozsudku, pretože súd nebol
povinný podrobne vysvetliť strane, ktorá je zastúpená advokátkou, jednotlivé právne inštitúty a ich
charakter, či elementárne právne základy spočívajúce v rozdiele medzi vecným a záväzkovým právom.

Rovnako nemožno v odvolaní namietať nevykonanie listinných dôkazov s argumentom ich zásadného
vplyvu na prípadné posúdenie veci bez bližšieho zdôvodnenia, o ktoré listiny by vôbec malo ísť a aký
zásadný záver z nich má vyplývať. Rozsudok je náležite odôvodnený a spĺňa nevyhnutné zákonné
náležitosti, pričom dostatočne zreteľne odôvodňuje záver vyjadrený vo svojom výroku. Naviac, žalobca
v odvolaní prezentuje novú taktiku obhajoby svojich domnelých práv, prináša nové tvrdenia a nové

interpretácie. S poukazom na ustanovenie § 366 CSP by odvolací súd na tieto nové argumentačné
línie žalobcu nemal brať ohľad. Žalobca pritom využíva rôzne dezinterpretačné spôsoby vyčísľovania
nárokovauchyľujesakvlastnýmsubjektívnymhodnoteniamotázkydobrýchmravov,hocimalprimeraný
priestor na uplatnenie svojich práv. Súd spor posúdil a rozhodol vecne správne a spravodlivo, pričom
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

22. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že absencia
dokazovania pred súdom v dostatočnom rozsahu mala za následok arbitrárny záver súdu o premlčaní
celého nároku. Žalovaný vzniesol námietku premlčania viažucu sa výlučne na nároky plynúce z prvého

zmluvného vzťahu. Žalovaný vždy tvrdil, že nárok bol premlčaný 01.12.2016. Žalovaný nikdy nevzniesol
námietku premlčania voči nárokom vyplývajúcim z druhého nájomného vzťahu, plynule nadväzujúceho
na prvú zmluvu, ktorý bol uzatvorený 20.11.2013. Zo súhlasov prenajímateľa, ktoré žalobca predložil
súdu na pojednávaní dňa 21.08.2023 vyplýva, že tieto boli dané (okrem zmocňujúceho zmluvného
ustanovenia s rekonštrukciou budovy v zmluve o nájme z r. 2000) aj osobitnými súhlasmi prenajímateľa,

a to zo dňa 20.08.2007, 22.08.2008 (stavebné povolenie), 02.02.2016. Vykonanie prác na základe
súhlasovnachádzasvojodrazvobsahuznaleckéhoposudku(vrátanelistínktorésúprílohami).Rovnako
tak znalecký posudok bol vypracovaný tak, aby vyčíslil zhodnotenie nehnuteľnosti od dátumu 20.11.2000
do 05.11.2018. V konaní bolo teda nepochybne zo strany žalobcu preukázané, že zhodnotenie budovy
nie je viazané výlučne na obdobie platnosti prvej nájomnej zmluvy, t. j. od 20.11.2000 do 20.11.2013, ale

vzťahuje sa aj na obdobie platnosti a účinnosti druhej nájomnej zmluvy. Rovnako tak súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku k premlčaniu uvažuje iba o prvom nájomnom vzťahu. Posúdenie premlčania
nároku vo vzťahu k druhému zmluvnému vzťahu súd nevykonal, resp. z odôvodnenia rozsudku to
nemožno zistiť. Nároky odvodené z druhej zmluvy súd ignoroval a pričlenil ich (zrejme) k premlčaniu
prvého zmluvného vzťahu. Súd prihliada na premlčanie len na námietku dlžníka. Žalovaný sa v celom

konaní nedovolal námietky premlčania vo vzťahu k druhému záväzkovému vzťahu. Z odôvodnenia
rozsudku nie je možné zistiť, či súd opomenul existenciu druhého zmluvného záväzku, na ktorý sa tiež
vzťahuje zhodnotenie nehnuteľnosti, alebo svojvoľne, bez vznesenia námietky premlčania zo strany
žalovaného, aplikoval premlčanie aj na druhú nájomnú zmluvu. Súd po konštatovaní premlčania nárokuan block nevykonal ďalšie dokazovanie a vydal uznesenie o skončení dokazovania s následným
vyhlásením rozsudku. Ak však chcel súd správne a zákonne posúdiť otázku premlčania, bol povinný
vykonať aspoň tie dôkazy, ktoré sa na premlčanie vzťahujú. Teda minimálne: (i) nájomnú zmluvu I.

a II. (vyplýva z nich dôkaz o tom, že nájomný vzťah ako obligačné právo trval nepretržite od 2000
do 2018, a detencia nehnuteľnosti ako vecné právo tiež); (ii) súhlasy žalovaného s úpravami veci
(vyplýva z nich dôkaz o tom, že úpravy a zhodnotenie nehnuteľnosti vykonal žalobca so súhlasom
žalovaného); (iii) dátum vykonania úprav/zhodnotenia (z dátumu vykonania úprav je možné tieto
subsumovať pod prvý alebo druhý nájomný vzťah, pričom nároky z úprav vykonaných z druhého

nájomného vzťahu premlčané nemohli byť, nakoľko tento sa skončil 24.10.2018 a žaloba bola podaná
12.10.2020); (iv) znalecký posudok (vyplývajú z neho dôkazy o jednotlivých stavebných úpravách
a jednotlivých časových obdobiach, kedy tieto boli vykonané). Keďže súd tieto dôkazy nevykonal,
dospel k nesprávnemu právnemu záveru o premlčaní nároku ako celku. Tento postup súdu súčasne
zakladá i vadu nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia veci. Pripisovanie
zodpovednosti žalobcovi zo strany žalovaného, že až v odvolacom konaní „delí“ nárok na dva zmluvné

vzťahy, je jednak nesprávne a jednak účelové. Je prirodzené, že žalobca urobil predmetom odvolania
postup súdu pri aplikácii inštitútu premlčania na uplatnený nárok, keďže súd aplikoval premlčanie bez
toho, že by žalovaný vzniesol námietku premlčania voči obom záväzkovým vzťahom a z nich plynúcich
nárokov. Rozdelenie nároku na dve časti nie je „dodatočné“. Ak súd uviedol, že „...nájom zakladajúci
uplatnený nárok podľa § 667 ods. 1 OZ skončil dňa 20.11.2013.“, tak posúdenie premlčania vo vzťahu

k druhému nároku vôbec neurobil. Teda mal o ňom ďalej konať a rozhodnúť. Súd predčasne posúdil
celý nárok za premlčaný a ďalšie dokazovanie nevykonával. Čo sa týka vyjadrenia žalovaného ohľadne
spochybňovania metodológie znaleckého posudku, toto je otázka odborná, na ktorú ani strany konania,
ani súd nemajú odborné predpoklady. Ak mal žalovaný pochybnosť o správnosti záverov znaleckého
posudku, tak tieto mohli a mali byť odstraňované výsluchom znalca tak, ako to navrhoval žalobca. Súd

založil svoj rozsudok na tom že celý nárok je premlčaný. Nie na tom, že časť nároku je premlčaná a v
časti nároku žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Preto polemika žalovaného k znaleckým postupom
je nadbytočná. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, nemôže zhojiť nedostatok rozhodnutia
spočívajúci v nepreskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodu absencie odôvodnenia.

23. Žalobca nie je stotožnený s právnou argumentáciou žalovaného ohľadne držby a detencie a ich
vplyvu na posúdenie toho, či postavenie žalobcu ako detentora malo alebo nemalo vplyv na premlčanie
v nadväznosti na reťazenie zmluvných vzťahov. Žalobca mal za to, že ako nepretržitý detentor si mohol
uplatniť vydanie zhodnotenia až po tom, ako predmet nájmu protokolárne odovzdal. Žalobca tvrdil, že
nároky z druhej zmluvy premlčané nemôžu byť práve s poukazom na to, že bol nepretržitým detentorom

predmetu nájmu – nehnuteľnosti. Súd sa argumentáciou žalobcu mal zaoberať a v odôvodnení rozsudku
sa s ňou vysporiadať. Žalobca súhlasy s rekonštrukciou súdu predložil po tom, ako žalovaný poprel,
že súhlasy existujú. Žalovaný tak konal úmyselne úskočne, kedy súdu neuvádzal pravdivé tvrdenia,
opakovane tvrdil neexistenciu týchto listín, napriek tomu že vedel, že existujú, pretože ich sám vytvoril.
Žalobca zotrváva na svojej právnej argumentácii pri rozlišovaní práv vyplývajúcich mu zo zmluvy

ako práva obligačného a práva vecného. Vecné práva nie sú legálne definované, doktrína ich však
vymedzuje na základe vzťahu osoby k veci, teda bezprostredné (priame) panstvo nad vecou. Základné
delenie vecných práv podľa Občianskeho zákonníka je delenie na právo vlastnícke a práva k cudzím
veciam. Držba ako vecné právo je faktická moc charakterizovaná dvoma pojmovými znakmi: (i) faktická
moc nad vecou (corpus), (ii) držobná vôľa (animus). Ak držobná vôľa predstavuje vôľu držať vec pre

seba, ide o vlastnú držbu. Ak držobná vôľa predstavuje vôľu držať vec pre iného, ide o cudziu držbu
(detenciu). Žalobca nesúhlasí s tým, ako žalovaný právne interpretuje držbu. Žalovaný držbu z hľadiska
držobnej vôle (animus) redukuje výlučne na držobnú vôľu držať vec pre seba. Držiteľ je v Občianskom
zákonníku v § 129 vymedzený ako ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto právo vykonáva pre
seba;držaťmožnoveci,akoajpráva,ktorépripúšťajútrvalýaleboopätovnývýkon.Jezrejmé,žežalobca

v konaní preukázal, že bol od r. 2000 do r. 2018 oprávneným držiteľom práva vyplývajúceho z nájmu a
zároveň bol oprávneným detentorom veci – predmetu nájmu. Z pohľadu žalobcu tak detenciu predmetu
nájmumožnozahrnúťdovymedzenéhopočtuvecnýchprávakofaktickéovládanievecisdržobnouvôľou
držať vec pre iného, teda vecné právo zabezpečujúce obmedzené právo nad vecou. Inak povedané,
držba a detencia nie sú dva samostatné inštitúty, ale detencia je modalitou držby. Držba veci totiž nie je

vylúčená, ak detentor užíva vec na základe záväzkového práva. Z historického vývinu sa tento koncept
opiera o reflektovanie vecných práv podľa F. C. von Savignyho, ktorý zastával názor, že vlastnícke právo
ako úplné panstvo nad vecou je ústredným pojmom majetkových práv. Vecné práva môžu byť vnímané
buď ako následok obligácie alebo obligácia môže byť vnímaná ako spôsob nadobudnutia vecnýchpráv. Predmetom držby môže byť každá vec v právnom zmysle, a to tak hnuteľná, ako aj nehnuteľná.
Predmetom držby môže byť aj právo, ktoré pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Do úvahy tu prichádza
najmä držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Držiteľom práva okrem osoby, ktorej právo

prináleží na základe platného právneho dôvodu (napr. zmluvy, rozhodnutia príslušného orgánu), môže
byť aj iná osoba, ktorá vykonáva právo pre seba tak, ako by jej patrilo. (Svoboda, J.- et al. 2004, s.193)
Avšak ak by sa aj súd nestotožňoval s právnym názorom žalobcu, je nespochybniteľné, že žalobca bol
nepretržitým držiteľom nájomného práva a nepretržitým detentorom predmetu nájmu v období r. 2000 –
2018. Faktické ovládanie predmetu nájmu žalobcom (corpus possessionis) skončilo až v r. 2018. Preto

si vydanie zhodnotenia mohol uplatniť voči žalovanému až v r. 2018. Žalobca nenachádza v ustálenej
rozhodovacej praxi súdov precedens, kedy by súd riešil reťazenie nájomných vzťahov a následné
vydanie zhodnotenia predmetu nájmu. Ak by zmluvné vzťahy na seba navzájom nenadväzovali, žalobca
by si prirodzene nárokoval vydanie zhodnotenia po skončení prvého záväzkového vzťahu, za ktorým by
jeho držba (práva) a detencia (predmetu nájmu) boli pretrhnuté. Čo sa týka rozporu námietky premlčania
s dobrými mravmi, obe sporové strany uvádzajú svoje subjektívne posúdenie. Žalobca v tejto otázke

zotrváva na obsahu svojho odvolania. Žalobca považuje za nezákonné nielen priznanie trov konania
žalobcovi v rozsahu 100 %, ale aj to, že súd sa v odôvodnení tohto výroku rozsudku nevysporiadal s
právnou argumentáciou žalobcu, ako aj s poukazom na rozhodnutia súdov vo veci trov konania.

24. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že trvá na tom, že súd

postupoval správne, keď vykonal len tie dôkazy, ktoré boli potrebné, účelné a ich vykonanie hospodárne
a efektívne pre posúdenie veci. Námietky žalobcu prezentované v odvolaní sú účelové a dodatočné.
Žalobca k návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, ale ani k vyjadreniu k podanému odporu, v ktorom
žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku, nepredložil listinu, ktorá by preukazovala súhlas
žalovanéhosvykonanímprác,nonajmä,kedymalibyťpráce,zktorýchsisvojnárokuplatňujevykonané.

Ak predložil dôkazy, tie sa spájajú výlučne s obdobím tzv. prvej nájomnej zmluvy. To, že žalobcom
predložené dôkazy k uvedeným podaniam sa týkajú tzv. prvej nájomnej zmluvy neznamená, že tieto by
preukazovali súhlas žalovaného s vykonaním prác, alebo to, kedy mali byť práce z ktorých si svoj nárok
uplatňuje vykonané. Naviac žalobca žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom, predloženým súdu
riadne a včas nepreukazoval, že by predmetnú nehnuteľnosť zhodnotil počas trvania druhej nájomnej

zmluvy a už vôbec nie v akom rozsahu. Žalovaný rozsiahlo zdôvodnil potrebu včasnosti uplatňovania
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, vrátane dôkazných návrhov. Prílohy k návrhu a
k vyjadreniu k odporu nepreukazujú, že by žalobca nehnuteľnosť zhodnotil počas trvania tzv. druhej
nájomnej zmluvy, od ktorej teraz odvodzuje časť uplatneného nároku. Žalovaný opakovane namietal
premlčanie žalobcom uplatneného úroku. Žalobca pri tom v návrhu na vydanie platobného rozkazu,

ktorýmjevymedzenýpredmetkonania,neuplatnilrôznenároky,zrôznychzáväzkovýchvzťahov,ktorých
premlčanie by bolo potrebné namietať samostatne. Žalovaný namietol premlčanie nároku, ktorý si
žalobca uplatnil v tomto konaní. Zo strany súdu tak bolo správne tejto námietke vyhovené a žaloba
pre premlčanie uplatneného nároku zamietnutá. Tvrdenia žalobcu, že žalovaný nenamietol žalobcom
uplatnený nárok z tzv. druhej zmluvy, ale len zo zmluvy prvej sú absurdné. Žalobca si uplatnil len jeden

údajný nárok z jedného právneho titulu v jednej sume. Ak by žalobca chcel, na rozdiel od návrhu na
vydanie platobného rozkazu tvrdiť, že takýchto jeho nárokov bolo viac, musel by to tvrdiť v priebehu
konania, pričom by išlo o zmenu žaloby podľa § 139 CSP. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby
je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. K tomu však
nedošlo. Preto nemožno súhlasiť s tým, že z dôvodu premlčania bola namietaná len časť jeho nárokov.

Žalovaný vždy namietal nárok žalobcu tak, ako ho tento v konaní uplatnil. Žalovaný dôvodil, že tvrdenie
žalobcu, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že zhodnotenie budovy nie je viazané výlučne
na obdobie platnosti prvej nájomnej zmluvy, t. j. od 20.11.2000 do 20.11.2013, ale vzťahuje sa aj na
obdobie platnosti a účinnosti druhej nájomnej zmluvy, je nepravdivé. Takáto skutočnosť nebola zo
strany žalobcu ani len tvrdená a už vôbec nebola preukazovaná. Žalobca po celý čas odvodzoval svoj

údajný nárok uplatnený v tomto konaní od nepretržite trvajúceho nájmu od roku 2000. Práve v tejto
súvislosti žalobca opakovane uvádza svoju argumentáciu k držbe a detencii, ktorú žalovaný vyvracia.
Bolo povinnosťou žalobcu počas konania pred súdom prvej inštancie preukázať, kedy vznikol jeho
údajný nárok. Nemôže byť na ťarchu žalovaného, že túto skutočnosť riadne žalobca ani netvrdil, nie
že by ju vôbec preukazoval dokazovaním. Je tak absurdné tvrdiť, že žalovaný nenamietal premlčanie

nároku, ktorý žalobca ani neuplatňoval. Práve naopak, žalovaný namietal z dôvodu premlčania nárok
uplatnený žalobcom, a to v celom rozsahu a tak ako bol žalobcom uplatnený. Na margo dôkazov, ktoré
mali byť podľa mienky žalobcu vykonané, tieto nemohli objektívne preukázať sporné, tvrdené a inými
dôkazmi nepreukázané skutočnosti. Táto argumentácia žalobcu prichádza až dodatočne a oneskorene.Povinnosťou žalobcu bolo predložiť dôkazné prostriedky včas tak, ako to predpokladá CSP. Preto
nemohlo objektívne dôjsť k porušeniu práv žalobcu. Naopak, tento bol povinný riadne a včas predložiť
dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdili jeho tézu o tom, že časť nároku mu vznikla až za trvania druhej

nájomnej zmluvy. Túto skutočnosť však žalobca doposiaľ ani netvrdil, a preto ani nedokazoval a takéto
dôkazné prostriedky nepredložil či už s návrhom, alebo pri jeho vyjadrení sa k odporu žalovaného.
Naviac, na neskôr predložené dôkazy súd nemusí prihliadať. Vykonanie dokazovania preto zodpovedá
procesnej aktivite strán sporu. Nie je akceptovateľné, aby po predbežnom právnom názore súdu žalobca
prekopal svoju argumentáciu, a to najmä čo do skutkových okolností so zameraním na to, kedy došlo

k zhodnoteniu predmetnej nehnuteľnosti. Uvedené by muselo byť posudzované ako zmena žaloby. K
tomu však nedošlo, a to by malo rovnako tak zásadný vplyv na premlčanie takto uplatneného nároku.
Predloženým znaleckým posudkom žalobca nemohol preukázať opodstatnenosť svojho nároku, no
naviac, nepreukázal týmto spôsobom ani to, že by jeho nárok, hoc aj z časti, premlčaný nebol, ako sa
to snaží teraz dodatočne tvrdiť. Žalobca nepreukázal, kedy jeho údajný nárok vznikol. Nie je pravdivá
téza, že by súd nebol oprávnený vyhodnotiť správnosť, opodstatnenosť a použiteľnosť tohto znaleckého

posudku.Naopak,jedinesúdjeoprávnenýtútoskutočnosťposúdiť.Vovzťahukotázkedržbyadetencie,
žalovanýzotrvávanasvojomprávnomnázore.Tvrdeniažalobcupovažujezanesprávneaneudržateľné,
keďže nemajú oporu v žiadnych zdrojoch práva, teda najmä v platnom práve, v doktrinálnych záveroch,
ani v judikatúre. Žalobcovi nikdy nepatrilo akékoľvek vecné právo k uvedenej nehnuteľnosti. Žalobca
pri svojej argumentácii zamieňa držbu s detenciou, dokonca tieto dva odlišné inštitúty spája a rozdiely

medzi nimi potiera. Úmysel toho, kto s vecou nakladá, determinuje rozdiel medzi tým, či ide o držbu veci
alebo o jej detenciu. Tieto inštitúty nemožno zamieňať. Držba je formou vecného práva, no detencia
patrí k právam záväzkovým. K opačnému záveru nemožno dospieť žiadnym relevantným právnym
argumentom. Preto tvrdenie, že žalobca ako nájomca mal k predmetnej nehnuteľnosti vecné právo je
nepravdivéanepodloženéanemôžeobstáť.Napokon,žalovanýnatomtomiestepoukazujenarozsudok

Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22 Cdo 204/2013, zo dňa 25.3.2015: „Držitelem je i ten, kdo vykonává
držbu prostřednictvím jiné osoby (tzv. detentora). Držbu věci nevylučuje ani užívání věci jinou osobou
než držitelem na základě věcného nebo závazkového práva (popř. i bez právního důvodu), pokud se tato
osoba sama nechopí držby, a to ani v případě, že vlastník má k věci jen holé vlastnictví.“ To znamená,
že žalovaný neprestal byť držiteľom predmetnej nehnuteľnosti ani po tom, čo ju prenechal do nájmu

žalobcovi ako detentorovi. Uvedené však neznamená, že detentor sa stal držiteľom veci, práve naopak.
Pre uchopenie držby zo strany detentora by bolo nevyhnutné, aby k uvedenému pristúpila vôľa detentora
nakladať s vecou ako s vlastnou, čo v tomto prípade nenastalo a o opaku nič nesvedčí.

25. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

26.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniežalobcubolopodanévčas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a

že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 CSP.

27. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaného odvolania a uplatnenú
odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
o zaplatenie sumy 119.200 eur s príslušenstvom, uplatňovanej titulom protihodnoty za zhodnotenie

predmetu nájmu po jeho skončení, v celom rozsahu zamietol, dôvodiac premlčaním nároku žalobcu.

28. Súd prvej inštancie dospel v predmetnej právnej veci k záverom, že doba nájmu na základe
nájomnej zmluvy 1 bola dodatkom č. 8 predĺžená do ukončenia verejnej obchodnej súťaže, najneskôrdo 30.11.2013. Obchodná verejná súťaž skončila dňa 20.11.2013. Strany si nedojednali predĺženie
doby nájmu, uzatvorili novú nájomnú zmluvu 2, preto nájom zakladajúci uplatnený nárok podľa § 667
ods. 1 OZ skončil dňa 20.11.2013, kedy došlo k ukončeniu obchodnej verejnej súťaže. Uzatvorenie

nájomnej zmluvy 2 považoval súd sa uzatvorenie novej nájomnej zmluvy a založenie nového nájomného
vzťahu. Nájomnou zmluvou 2 nedošlo ani k novácii záväzkov vzniknutých z nájomnej zmluvy 1. Potreba
vyporiadania technického zhodnotenia predmetu nájmu bola žalobcovi pripomenutá vo vyhlásení
verejnej obchodnej súťaže. Nárok na protihodnotu vznikol žalobcovi po skončení nájmu, ku ktorému
došlo dňa 20.11.2013, trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť dňa 21.11.2013

a uplynula dňa 21.11.2016. Preto ak bola žaloba podaná až dňa 12.10.2020 a žalovaný sa dovolal
premlčania, súd nemohol žalobcovi premlčané právo priznať a žalobu zamietol.

29. Žalobca považoval v odvolaní rozhodnutie súdu za nesprávne, pretože ak mal súd za to, že
existovali dva zmluvné vzťahy – prvý nájomný vzťah v období od 20.11.2000 do 20.11.2013 a druhý
nájomný vzťah od 21.11.2013 do 24.10.2018, mal aj otázku premlčania posudzovať vo vzťahu ku

každému zmluvnému vzťahu osobitne, čo neurobil a iba skonštatoval, že nárok je premlčaný. Pretože
súd nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom, a to vo vzťahu k nárokom viažucim sa ku každému
zmluvnému vzťahu osobitne, nezistil dostatočne skutkový stav, a preto nesprávne označil za premlčaný
aj nárok žalobcu vo vzťahu k druhej nájomnej zmluve. Žalobca však dôvodil, že nároky z druhej
nájomnej zmluvy vo výške 46.068 eur premlčané nie sú, pričom ide o sumu ktorá je určená ako rozdiel

zhodnotenia nehnuteľnosti určeného znaleckým posudkom (119.200 eur) a žalobcom verejne priznanej
výšky zhodnotenia nehnuteľnosti vo vyhlásení obchodnej verejnej súťaže (73.132 eur). Žalobca však
mal predovšetkým za to, že v danom prípade nájom trval nepretržite od r. 2000 do r. 2018 s poukazom
na to, že nájom znamená v právnom zmysle slova detenciu veci na základe obligačnej nájomnej zmluvy,
pričom detencia je vecným právom, preto aj nájom je vecným právom k cudzej veci, preto nie je správny

názor súdu, že trvanie detencie neznamená trvanie nájmu. Preto v danom prípade, dvoma za sebou
idúcimi a vzájomne na seba nadväzujúcimi obligačnými vzťahmi (nájomnou zmluvou r. 2000 – 2013
a nájomnou zmluvou r. 2013 – 2018) bolo upravené jedno vecné právo – nepretržitá detencia veci,
preto si žalobca mohol uplatniť vydanie zhodnotenia nehnuteľnosti až po jeho skončení, teda po tom, čo
bola nehnuteľnosť protokolárne odovzdaná žalovanému. Protihodnota toho, o čo sa zväčšila hodnota

nehnuteľnosti počas trvania oboch zmluvných vzťahov bola pritom vyčíslená znaleckým posudkom.
Žalobca trval na tom, že vznesená námietka premlčania bola navyše uplatnená v rozpore s dobrými
mravmi a že na rozhodnutie o trovách konania mal súd aplikovať ust. § 257 CSP.

30.Zoštvrtejvety§667ods.1OZvyplýva,žeakprenajímateľdalsícepredchádzajúcisúhlassozmenou

prenajatej veci, ale sa nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, má nájomca právo po skončení
nájmu požadovať od prenajímateľa protihodnotu toho, o čo sa v dôsledku zmien zvýšila hodnota
prenajatej veci. Právo nájomcu podľa § 667 ods. 1 štvrtej vety OZ na vyporiadanie investícií vložených do
prenajatej veci je viazané na splnenie dvoch predpokladov. Prvým z nich sú zmeny na veci vykonané so
súhlasom prenajímateľa (bez toho, že by sa prenajímateľ zaviazal k úhrade s tým spojených nákladov)

a druhým predpokladom je skončenie nájmu. Účelom tohto ustanovenia je vyporiadať investície nájomcu
vykonané so súhlasom prenajímateľa, a to so to subjektom, ktorý je prenajímateľom ku dňu skončenia
nájmu veci, ktorý nemusí byť pôvodným prenajímateľom, ktorý dal súhlas na vykonanie zmien. Na
právo nájomcu požadovať náhradu za zmenu veci vykonanej so súhlasom prenajímateľa, totiž nemá
vplyv zmena v osobe prenajímateľa. Ustálená súdna prax vyvodila, že ustanovenie § 667 ods. 1 OZ o

zmenách na prenajatej veci, sa uplatní aj pri nájme nebytového priestoru (Rc 14/2003).

31. Právo na refundáciu investícií vložených do prenajatej veci, môže nájomca uplatniť po skončení
nájmu. Nájomcovi uvedené právo teda vzniká až v okamihu skončenia nájmu, a to prvým dňom po
skončení nájmu. Z toho potom vyplýva, že zhodnotenie nehnuteľnosti musí byť vyčíslené podľa stavu

ku dňu skončenia nájmu a nie ku dňu, keď k zmene predmetu nájmu došlo. Nárok na kompenzáciu za
zhodnotenie prenajatej veci predstavuje špecifický nárok, ktorého predmetom je plnenie predstavujúce
bezdôvodné obohatenie na strane prenajímateľa, avšak nejde o bezdôvodné obohatenie podľa § 451
a nasl. OZ. Nárok nájomcu na úhradu nákladov spojených so zmenou prenajatej veci teda predstavuje
samostatný občianskoprávny nárok, ktorý podlieha premlčaniu vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej

dobe počítanej podľa § 101 OZ.

32.Prvoradýmvpredmetnejprávnejvecibolonáležiteprávnevyhodnotiť,činárokžalobcu,akobývalého
nájomcu, po skončení nájomného vzťahu so žalovaným, ako prenajímateľom, uplatnený v zmysle § 667ods. 1 veta štvrtá OZ, t. j. na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetu nájmu
vzhľadom na zmeny, ktoré bývalý nájomca vykonal na predmete nájmu síce so súhlasom prenajímateľa,
avšak bez toho, že by sa prenajímateľ zaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, bol uplatnený

v premlčacej dobe.

33. Odvolací súd má za to, že v predmetnej právnej veci nie je medzi stranami sporné skutkové zistenie
súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, bola najskôr uzatvorená
dňa 20.11.2000 nájomná zmluva (ďalej len „nájomná zmluva 1“), a to na dobu určitú, ku ktorej bol dňa

30.03.2013 uzavretý dodatok č. 8, ktorým sa doba nájmu predĺžila do ukončenia obchodnej verejnej
súťaže, avšak najneskôr do 30.11.2013. Obchodná verejná súťaž skončila dňa 20.11.2013, jej víťazom
bol žalobca, s ktorým žalovaný uzavrel dňa 20.11.2013 novú nájomnú zmluvu, na desať rokov (ďalej
len „nájomná zmluva 2“), pričom na základe výpovede prenajímateľa z nájomnej zmluvy 2, skončil tento
nájom pred uplynutím tejto dohodnutej doby, a to uplynutím výpovednej doby dňa 24.10.2018.

34. Žalobca v podanom odvolaní existenciu týchto dvoch po sebe nasledujúcich nájomných zmlúv
nerozporoval, avšak namietal, že vzhľadom na to, že nájom trval nepretržite od r. 2000 do r. 2018, nie
je jeho nárok premlčaný v žiadnom rozsahu, pretože dvoma za sebou idúcimi a vzájomne na seba
nadväzujúcimi obligačnými vzťahmi bolo upravené jedno vecné právo – nepretržitá detencia veci. Resp.
ak súd posúdil pohľadávku žalobcu premlčanú vo vzťahu k prvej nájomnej zmluve, mal posudzovať

otázku premlčania vo vzťahu ku každému zmluvnému vzťahu osobitne, pričom nároky z druhej nájomnej
zmluvy premlčané nie sú.

35. Pokiaľ ide o posúdenie charakteru nájomného vzťahu, vzhľadom na to, že predmetom nájmu
bola nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádzali nebytové priestory, riadi sa prenájom takejto nehnuteľnosti

ako celku Občianskym zákonníkom, t. j. ustanoveniami § 663 a nasl. OZ, teda nie zákonom č.
116/1990 Zb. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 19.05.2005, sp. zn. 28 Cdo 725/2004 a
rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27.06.2000, sp. zn. 20 Cdo 1059/1998). Na základe nájomnej zmluvy
dochádza k odovzdaniu individuálne určenej hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti do dočasného užívania.
Dočasnosť je teda jedným z pojmových znakov nájmu, pretože právo užívať vec alebo z nej brať úžitky

sa neposkytuje nájomcovi natrvalo. Prenechanie veci do užívania, má pri nájme len obligačné, nie
vecnoprávne účinky, preto okrem iného nemožno právo nájmu vydržať. Z tohto dôvodu sa nájomca
môže stať len detentorom prenajatej veci, nie jej držiteľom. Samotné prenechanie predmetu nájmu
prenajímateľom do užívania nájomcovi, je reálnym úkonom, ktorý umožňuje nájomcovi prevziať vec
do detencie a podieľať sa na realizácii jej úžitkovej hodnoty. Z ust. § 663 OZ jednoznačne vyplýva

dočasný charakter nájomného pomeru, ktorý končí uplynutím dojednanej doby, ak neskončil už skôr
(napr. výpoveďou, zničením veci a pod.).

36. Občiansky zákonník rozlišuje medzi držbou a detenciou, ako dvoma formami faktického ovládania
veci. Spoločným znakom držby a detencie je faktické ovládanie veci. Kým pri držbe ide vlastne

o detenciu s vôľou mať vec pre seba, resp. nakladať s ňou ako s vlastnou (§ 129 ods. 1 OZ), detencia
je iba prostým faktickým ovládaním veci, bez vôle dotknutého subjektu nakladať s ňou ako s vlastnou.
Tam, kde chýba držiteľská vôľa, nejde o držbu ale o detenciu. Jedine držba, a to oprávnená, môže
vyústiť do vydržania vlastníckeho práva (§ 134 OZ). Detentor veci takýmto spôsobom vlastnícke právo
nadobudnúť nemôže.

37. Právo držby (§ 129 OZ) je jednou z obsahových zložiek subjektívneho vlastníckeho práva (§ 123
OZ). Za určitých podmienok môže patriť i osobe, ktorá je odlišná od vlastníka (§ 130 OZ) a ktorá má vec
vo svojej moci. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.
Držbu síce zaradil Občiansky zákonník medzi vecné práva, ale v skutočnosti o vecné právo v pravom

slova zmysle nejde, nanajvýš možno hovoriť o obmedzenom vecnom práve, pretože v prípade držby
ide iba o faktické panstvo držiteľa nad vecou. Držba nie je právny, ale faktický stav, ktorý oprávňuje
subjekt držby vykonávať právne panstvo nad predmetom držby, a to v rozsahu a za podmienok daných
zákonom.

38. Detenciou je faktický výkon držby veci, ktorú držiteľ nevykonáva pre seba, ale spravidla na základe
záväzkového právneho vzťahu pre iného. Detentorom je teda ten, kto síce s vecou nakladá, má ju
vo svojej moci, ale nie ako so svojou, ale naopak, nakladá s ňou ako s cudzou vecou. Detencia je
odvodeným právnym titulom, ktorý má určitý právny dôvod.39. Detentorom je teda aj nájomca podľa § 663 OZ, ktorý disponuje s prenajatou vecou, ktorá vlastnícky
patrí niekomu inému (prenajímateľ), pričom na základe existencie právneho titulu detentor nemá

a nemôže mať vôľu nakladať s vecou ako s vlastnou. Uvedené závery sú jednoznačne vyjadrené napr.
v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 17.01.2002, sp. zn. 22 Cdo 728/2000.

40. Z vyššie uvedených právno-teoretických východísk vyplýva, že nie je správne tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že nájom je vecné právo, a to vecné právo k cudzej veci (iura in re aliena), z čoho potom

vyvodzoval, že v danom prípade bolo dvoma, za sebou idúcimi a vzájomne na seba nadväzujúcimi
obligačnými vzťahmi (nájomnou zmluvou r. 2000 – 2013 a nájomnou zmluvou 2013 – 2018) upravené
jedno vecné právo – nepretržitá detencia veci, z ktorého dôvodu, keďže nájom v roku 2013 neskončil
atrvalaždoodovzdanianehnuteľnostižalovanémuvroku2018,nemohlodôjsťkpremlčaniujehonároku
zaplatenie protihodnoty zhodnotenia predmetu nájmu, ani pokiaľ ide o nájomnú zmluvu 1.

41. Nájom je platnom právnom poriadku Slovenskej republiky vymedzený ako záväzkový právny vzťah,
ktorý je charakterizovaný tým, že jeho účastníkmi sú vždy aspoň dva individuálne určené subjekty,
ktorých práva a povinnosti sú v určitej relácii, preto ide o relatívny právny vzťah, t.j. vzájomné práva
a povinnosti zmluvných strán nájomnej zmluvy pôsobia iba medzi účastníkmi záväzkového vzťahu
(inter partes). V tomto sa nájom zásadne odlišuje od vecných práv, ktoré patria medzi absolútne práva,

t. j. zabezpečujúce absolútne právo vykonávať panstvo nad vecami, pôsobiace proti všetkým (erga
omnes), pričom pod vecnými právami platný Občiansky zákonník chápe právo držby, vlastnícke právo
(aj spoluvlastníctvo), záložné právo, vecné bremená, zádržné právo a vecné predkupné právo (§ 603
ods. 2 OZ).

42. Preto je nesprávne tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nakoľko je nájom vecným právom, preto treba dve
po sebe nasledujúce nájomné zmluvy chápať ako nepretržitú detenciu veci, z ktorého dôvodu sa nárok
žalobcu na zaplatenie protihodnoty technického zhodnotenia predmetu nájmu počas doby trvania oboch
nájomných zmlúv, má začať premlčiavať až po skončení druhej nájomnej zmluvy. V danom prípade
išlo nepochybne o síce dva na seba časovo nadväzujúce, avšak samostatné nájomné vzťahy, ktoré sa

v prípade nájomnej zmluvy 1 skončili uplynutím času, na ktorý bolo trvanie nájomnej zmluvy dojednané
a v prípade nájomnej zmluvy 2, ešte pred uplynutím dohodnutej doby nájmu, na základe výpovede
z nájmu, uplynutím výpovednej doby.

43. Pretože dané nájomné vzťahy, boli jednoznačne záväzkovými vzťahmi (a nie vecnými právami),

je potrebné ich skončenie (resp. skončenie nájomnej zmluvy 1) posudzovať aj so zreteľom na
všeobecné ust. § 578 OZ, upravujúce jeden zo spôsobov zániku záväzkov, a to uplynutím času, na
ktorý bolo trvanie práv a povinností z daného záväzkového vzťahu obmedzené. Takéto obmedzenie
môže vyplývať z dohody účastníkov, zákona alebo individuálneho právneho aktu. V prípade existencie
takéhoto časového obmedzenia ide o právny vzťah na dobu určitú, resp. o časovo obmedzené právo

alebo povinnosť. Zánik záväzku uplynutím času potom nastáva zo zákona, na základe objektívnej
právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od vôle účastníkov záväzkového vzťahu. Dobu, počas ktorej majú
trvať práva a povinnosti, možno tiež konsenzuálne modifikovať. Takouto dohodou sa potom mení
obsah záväzkového vzťahu (§ 493 OZ), pričom k jeho zániku následne dochádza až uplynutím
novostanovenej doby. Prolongácia záväzku je možná iba počas jeho existencie, teda pred uplynutím

pôvodne vymedzenej doby trvania. Pokiaľ už uplynutím času došlo k zániku práv a povinností zo
záväzkového vzťahu, nemožno tento následok negovať, resp. zvrátiť (ak zákon neustanovuje inak, napr.
§ 676 ods. 2 OZ, ktorý sa však na daný prípad neaplikuje).

44. Konkrétne ohľadom nájomnej zmluvy, potom ust. § 676 ods. 1 OZ upravuje výslovne skončenie

nájmu, uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ s nájomcom nedohodne inak. Z
hľadiska dohodnutej doby nájmu preto rozlišujeme nájomný vzťah na dobu určitú a nájomný vzťah na
dobu neurčitú. Ustanovenie § 676 ods. 1 upravuje spôsob zániku nájmu dojednaného na dobu určitú.
Vymedzeniedobyakočasovéhoobdobiatrvaniaprevoduužívaciehopráva,môžebyťvnájomnejzmluve
vyjadrené rôzne. K určeniu doby môže dôjsť podľa rokov, mesiacov, týždňov, dní, ale aj hodín či minút.

K vymedzeniu doby môže dôjsť aj inak za predpokladu, že na základe výsledku takého určenia je
možné ustanoviť určitú dobu trvania doby nájmu, napríklad dojednaním rozväzovacej podmienky, t.j.
naviazaním trvania nájmu na určitú náhodnú udalosť, od ktorej bude závisieť zánik nájomného vzťahu.
Zákon pripúšťa aj inú dohodu o skončení nájmu dojednaného na dobu určitú. Obsahom takejto dohodymôže byť práve aj možnosť privodenia zániku nájomného vzťahu pred uplynutím dojednanej doby,
napríklad výpoveďou (ako nastalo u nájomnej zmluvy 2) alebo obsahom tejto dohody môže byť spôsob
predĺženia doby nájmu.

45. So zreteľom na vyššie uvedené, je nepochybné, že nájomný vzťah z nájomnej zmluvy 1 v danom
prípade v zmysle ust. § 676 ods. 1 OZ skončil na základe prolongácie pôvodne dohodnutej doby nájmu
v zmysle dodatku č. 8 ukončením obchodnej verejnej súťaže vyhlásenej Trnavským samosprávnym
krajom na prenájom predmetu nájmu, t. j. dňom 20.11.2013. Rovnakého dňa, t. j. 20.11.2013, na základe

výsledku vyhlásenej obchodnej verejnej súťaže, uzavrel žalovaný so žalobcom novú nájomnú zmluvu
2, v ktorej zmluvné strany nanovo od počiatku upravili vzájomné práva a povinnosti ohľadom nájmu
predmetnej nehnuteľnosti. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, čo napokon ani žalobca v odvolaní
nenamietal, nájomná zmluva 2 podľa jej obsahu nepredstavuje nováciu pôvodného záväzku, ktorej
podstatou inak je, že strany nanovo upravia svoje práva a povinnosti tak, ako keby k ich zániku uplynutím
času nedošlo.

46. V tomto prípade došlo uplynutím času, t. j. k 20.11.2013 k zániku vzájomných práv a povinností
zmluvných strán záväzkového vzťahu – nájomnej zmluvy 1 ex nunc. Ako správne uviedol žalobca
v odvolaní (bod 10.), nemožno predlžovať zmluvu, ktorá platne a účinne zanikla. Zánikom nájomnej
zmluvy 1, však nie sú dotknuté tie práva a povinnosti strán, ktoré riadne vznikli počas trvania obligácie

a naďalej zaväzujú dotknuté subjekty (napr. platiť omeškané nájomné a pod.). So skončením nájmu
na základe nájomnej zmluvy 1, sa potom spája právo žalobcu v zmysle ust. § 667 ods. 1 veta štvrtá
OZ. Nájomná zmluva 2 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 20.11.2013 predstavuje celkom
nový zmluvný vzťah medzi nimi z nájomnej zmluvy. Významným hľadiskom, pokiaľ ide o posúdenie
daných nájomných zmlúv ako samostatných zmluvných vzťahov, je aj dôvod pre ktorý bola žalovaným

vyhlásená na prenájom danej nehnuteľnosti obchodná verejná súťaž. Totiž zákonom č. 258/2009 Z. z.
bol novelizovaný zákon č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov, ktorý zaviedol povinnosť
vyššieho územného celku pri prenájme jeho majetku, vykonať obchodnú verejnú súťaž, pričom podľa
dôvodovej správy k tejto novele, cieľom bolo upraviť hospodárenie s majetkom vyšších územných celkov
tak, aby prevod nehnuteľného majetku, resp. jeho prenájom, prebiehal cez verejné ponukové konanie,

ktoré je dostatočne propagované, otvorené, nepodmienené a ktoré akceptuje najlepšiu alebo jedinú
ponuku za trhovú cenu. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k ďalšiemu predĺženiu doby trvania pôvodne
uzavretej nájomnej zmluvy 1, ale žalovaný bol v zmysle zákona povinný vyhlásiť obchodnú verejnú súťaž
a nájomnú zmluvu uzavrieť s jej víťazom, ktorým sa stal žalobca. Aj vzhľadom nato, že obchodná verejná
súťaž bola podmienkou pre uzavretie nájomnej zmluvy s nájomcom daného predmetu nájmu, nie je

možné nájomnú zmluvu 2, považovať za pokračovanie nájmu z nájomnej zmluvy 1, ale ide o samostatný
nový nájomný vzťah.

47. Keďže nárok podľa § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ na vydanie protihodnoty za zhodnotenie veci,
predstavuje nárok vyplývajúci zo zmluvy, k premlčaniu tohto práva dochádza podľa § 101 OZ v trojročnej

lehote odo dňa splatnosti tohto nároku. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie v tom, že nakoľko
ku skončeniu nájmu z prvej nájomnej zmluvy došlo dňa 20.11.2013, trojročná premlčacia doba podľa
§ 101 OZ začala plynúť dňa 21.11.2013 a uplynula dňa 21.11.2016. Preto pokiaľ ide o nárok žalobcu
na náhradu za zhodnotenie predmetu nájmu počas trvania nájomnej zmluvy 1, t. j. do 20.11.2013, je
v tejto časti nárok žalobcu premlčaný. Žiada sa tiež dodať, že správny bol v tomto smere poukaz súdu

prvej inštancie na to, že potreba vysporiadania si technického zhodnotenia predmetu nájmu z nájomnej
zmluvy 1, bola žalobcovi osobitne uložená a pripomenutá vo vyhlásení verejnej obchodnej súťaže, na
čo poukazoval aj samotný žalobca.

48. Odvolacia argumentácia žalobcu bola správna v tom smere, že nárok žalobcu na náhradu za

zhodnotenie predmetu nájmu bolo potrebné posudzovať samostatne vo vzťahu ku každej nájomnej
zmluve, pričom nárok na náhradu vo vzťahu k nájomnej zmluve 1 je premlčaný, avšak vo vzťahu
k nájomnej zmluve 2 premlčaný nie je (nájom mal skončiť 24.10.2018, trojročná premlčacia doba začala
plynúť dňa 25.10.2018 a uplynula dňa 25.10.2021, pričom žaloba bola podaná dňa 12.10.2020).

49. Odvolací súd však dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ nárok
žalobcu zamietol v celom rozsahu, to znamená nielen vzhľadom na premlčanie nároku na náhradu
zhodnotenia predmetu nájmu počas nájomnej zmluvy 1, ale aj pre neunesenie bremena tvrdeniarozhodujúcich skutočností ohľadom náhrady za zhodnotenie predmetu nájmu počas nájomnej zmluvy
2, t. j. za obdobie od 21.11.2013 do 24.10.2018.

50.Žalobcatotižvpodanejžalobe(č.l.2)svojnároknanáhraduzhodnoteniapredmetunájmuzhľadiska
toho, čo má predstavovať zhodnotenie danej veci, opísal skutkovo len tak, že žalobca realizoval
stavebné úpravy na predmete nájmu so súhlasom prenajímateľa vyjadreným v odkladacej podmienke
účinnosti nájomnej zmluvy 1, t. j. zmluvy z 20.11.2000, pričom táto nájomná zmluva nadobudla účinnosť
až ukončením stavebných úprav dňa 01.06.2002. Tiež v žalobe uviedol, že finančnú náhradu si uplatňuje

na základe znaleckého posudku č. 71/2020 zo dňa 25.03.2020 znalca Ing. Romea Tanušku, vo výške
119.200 eur, predmetom ktorého je stanovenie hodnoty zhodnotenia nehnuteľnosti. V žalobe žalobca
neuvádzal žiadne skutočnosti ohľadom toho, že mal zhodnotiť predmetu nájmu v období od r. 2013 do
r. 2018. Na základe v žalobe žalobcom opísaného zhodnotenia predmetu nájmu, vzniesol žalovaný (vo
vyjadrení k žalobe č. l. 55) námietku premlčania z dôvodu, že nájomný vzťah z nájomnej zmluvy zo
dňa 20.11.2000, zanikol dňa 30.11.2013, teda mal za to, že nárok žalobcu sa premlčal dňa 01.12.2016.

Žalobca na to reagoval (vo vyjadrení čl. 60) tým, že nájomný vzťah trval nepretržite od 20.12.2000
do 31.10.2018, preto ho stačilo uplatniť na súde najneskôr dňa 31.10.2021, teda nie je premlčaný.
Žalobca mal za to, že suma určená znaleckým posudkom je správna a na preukázanie jej správnosti
navrhol výsluch znalca. Žalovaný zotrval na tom, že nájomná zmluva zo dňa 20.11.2000, skončila dňa
30.11.2013. Na pojednávaní dňa 21.08.2023 (č. l. 94), žalobca doplnil svoje skutkové tvrdenia zo žaloby

tak, že okrem súhlasu žalovaného na rekonštrukčné práce pri uzatváraní zmluvy, mu bol udelený súhlas
na rekonštrukčné práce aj dňa 20.8.2007, kedy sa opláštila budova, opravila strecha a vymenili okná,
pričom išlo o investíciu 1.953.000 Sk. Ďalšiu rekonštrukciu v hodnote 10.900 eur vykonával žalobca na
základe súhlasu žalovaného zo dňa 02.02.2016, v rámci ktorej sa robila kanalizačná prípojka, oplotenie
a ďalšie okná. Tu žalobca uviedol, že predložený znalecký posudok č. 71/2020 určuje všeobecnú

hodnotu zhodnotenia nehnuteľnosti počas celej doby nájmu od 20.11.2000 do 05.11.2018. Ďalej tu
žalobca uviedol, že sa vo svojich vyjadreniach vyjadroval ku všetkým rekonštrukciám, hoci ich bližšie
nešpecifikoval, avšak mal za to, že predložil znalecký posudok. Žalobca tiež poukazoval na to, že vo
vyhlásení obchodnej verejnej súťaže upravil žalovaný povinnosť budúceho nájomcu, majetkovo-právne
vysporiadať technické zhodnotenie predmetu nájmu v hodnote 73.132 eur so súčasným nájomcom

a prenajímateľom. Na pojednávaní dňa 21.08.2023 uviedol súd prvej inštancie stranám aj svoje
predbežnéprávneposúdenie,pričomzozvukovejnahrávkypojednávaniavčasovejstope34:10vyplýva,
že súd prvej inštancie stranám výslovne uviedol, že prvý nájom zanikol 20.11.2013, ďalšia nájomná
zmluva je úplne nový hmotnoprávny vzťah s tým, že so zreteľom na uvedené je potrebné posúdiť
otázku premlčania. V ďalšom písomnom vyjadrení žalobcu (č. l. 97), ani na ďalšom pojednávaní dňa

06.11.2023 (č. l. 123) však žalobca so zreteľom na predbežné právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, že ide o dva samostatné nájomné vzťahy, svoje skutkové tvrdenia ohľadom zhodnotenia
predmetnej nehnuteľnosti počas nájomnej zmluvy 1 a počas nájomnej zmluvy 2 nešpecifikoval.

51. Žalobca teda v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o tom,

aké rekonštrukcie počas tej – ktorej nájomnej zmluvy boli vykonané, v čom teda spočíva technické
zhodnotenie predmetu nájmu počas prvej nájomnej zmluvy a v čom spočíva technické zhodnotenie
počas druhej nájomnej zmluvy. Len odkaz na predložený znalecký posudok v tomto smere je celkom
nepostačujúci, pretože tento mal určovať všeobecnú hodnotu zhodnotenia nehnuteľnosti počas celej
doby nájmu od 20.11.2000 do 05.11.2018 spolu vo výške 119.200 eur. Žalobca teda v konaní pred

súdom prvej inštancie po jeho predbežnom právnom posúdení veci, neuviedol žiadne vlastné skutkové
tvrdenia ohľadom toho, v čom spočívalo technické zhodnotenie predmetu nájmu počas nájomnej zmluvy
2, uviedol iba skutkové tvrdenie o tom, že na základe súhlasu žalovaného zo dňa 02.02.2016, vykonal
rekonštrukciu v hodnote 10.900 eur, v rámci ktorej sa robila kanalizačná prípojka, oplotenie a ďalšie
okná, avšak v akej výške má spočívať technické zhodnotenie veci počas druhej nájomnej zmluvy

neuvádzal. Výšku náhrady za zhodnotenie predmetu nájmu pritom nemožno stotožňovať so sumou,
ktorú nájomca za zmeny skutočne vynaložil. Žalobca neuviedol ani vlastné skutkové tvrdenia ohľadom
toho, čo vo vzťahu k tvrdenému zhodnoteniu predmetu nájmu počas nájomnej zmluvy 2, má vyplývať
z predloženého znaleckého posudku. Vzhľadom na prejednaciu zásadu a zásadu kontradiktórnosti
civilného sporového konania platí, že súd nemôže nahrádzať aktivitu a procesnú zodpovednosť sporovej

strany a sám vyvodzovať z predloženého dôkazného prostriedku skutkové závery, ktoré predtým
sporová strana ani netvrdila.52. V civilnom sporovom konaní platí, že stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany
sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska

ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu procesnoprávnu sankciu v podobe
prehry sporu. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Rozsudok
v sporovom konaní potom v zásade zodpovedá tomu, čo strany sporu tvrdili a v zásade nezohľadňuje
to, čo žiadna zo strán netvrdila.

53. V tomto prípade žalobca napriek predbežnému právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie,
neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenia o tom, v čom malo spočívať a akú hodnotu malo technické
zhodnotenie predmetu nájmu počas druhej nájomnej zmluvy, ktorý nárok nebol premlčaný. Tieto
skutočnosti súd prvej inštancie nebol povinný sám vyvodzovať z predloženého znaleckého posudku.
Tiež je potrebné uviesť, že dokazovanie sa v civilnom sporovom konaní vykonáva len na preukazovanie
tých skutočností, ktoré musia strany ešte pred tým, než súd začne dokazovať, predovšetkým samy

tvrdiť. Pretože žalobca ohľadom samostatného nároku na zhodnotenie predmetu nájmu počas druhej
nájomnej zmluvy relevantné vlastné skutkové tvrdenia v konaní ani neuviedol, nebolo nevyhnutné, aby
súd prvej inštancie v tomto smere vykonával vôbec dokazovanie, pretože žalobca ohľadom zhodnotenia
predmetu nájmu počas nájomnej zmluvy 2 neuniesol bremeno tvrdenia, z ktorého dôvodu nebolo možné
jeho nároku vyhovieť ani pokiaľ ide náhradu za zhodnotenie predmetu nájmu počas trvania nájomnej

zmluvy 2.

54. V tomto smere preto neobstojí ani námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal
žalobcom navrhnuté listinné dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pretože v prvom
rade v spore absentovalo tvrdenie relevantných skutočností žalobcom, ktoré až v prípade ich

najskoršieho tvrdenia žalobcom, by mohli byť dokazovaním v spore vôbec preukazované.

55. Navyše sa odvolaciemu súdu žiada dodať, že pokiaľ žalobca v žalobe dôvodil, že na preukázanie
náhrady za zhodnotenie predmetu nájmu za obdobie nájmu od roku 2000 do roku 2018 predkladá
znalecký posudok č. 71/2020 (č. l. 22), voči ktorému žalovaný v spore argumentoval tým, že tento

stanovuje len rozdiel medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti v roku 2000 a všeobecnou hodnotou
nehnuteľnosti v roku 2018, tak takáto obrana žalovaného by bola úspešná, pretože od prenajímateľa
sa nájomca môže odôvodnene domáhať zaplatenia iba toho, o čo sa v dôsledku vykonaných zmien
zvýšila hodnota prenajatej veci. Zhodnotenie veci sa tu vníma ako ekonomická kategória, t.j. vychádza
z porovnania hodnoty veci, ktorú by mala, ak by k zmene nedošlo a hodnoty veci, ktorú má vec v

dôsledku vykonanej zmeny, t. j. tzv. technické zhodnotenie veci a nie rozdiel vo všeobecných hodnotách
veci na začiatku a pri skončení nájmu, pretože takéto posúdenie nesprávne zohľadňuje aj ukazovatele
(vývoj na trhu s nehnuteľnosťami, pracovné možnosti obyvateľstva a pod.), za ktorých zvýšenie nájomca
nezodpovedá. Takýto nedostatok znaleckého posudku by v danom prípade nebolo možné odstrániť ani
žalobcom navrhovaným výsluchom znalca.

56. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že ak súd uzavrel, že nárok z nájomnej zmluvy 1 je premlčaný,
mal zohľadniť skutočnosť, že žalovaný vo vyhlásení obchodnej verejnej súťaže v roku 2013 sám
vyčíslil zhodnotenie nehnuteľnosti k dátumu vyhlásenia verejnej súťaže na 73.132 eur, preto zvyšný
nepremlčaný nárok žalobcu z nájomnej zmluvy 2 má predstavovať suma 46.068 eur, so zreteľom

na zhodnotenie nehnuteľnosti určené predloženým znaleckým posudkom za celé obdobie oboch
nájomných zmlúv vo výške 119.200 eur (t. j. 119.200 eur – 73.132 eur = 46.068 eur), tak v prvom
rade je potrebné uviesť, že toto skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že jeho nárok z nájomnej zmluvy 2
má predstavovať práve sumu 46.068 eur, je neprípustnou novotou v odvolacom konaní (§ 366 CSP),
pretože žalobca takéto skutkové tvrdenie počas konania pred súdom prvej inštancie neuvádzal, pričom

neuviedolvodvolanížiadneskutočnosti,ktorébymuvtomobjektívnebránili.Tiežtátosumanemôžebez
ďalšieho zodpovedať jeho nároku za zhodnotene predmetu nájmu z nájomnej zmluvy 2, pretože žalobca
neuvádza, ako vo vzťahu k tejto sume korešpondujú závery ním predloženého znaleckého posudku,
ktorý stanovil nárok za zhodnotenie nehnuteľnosti za celú dobu r. 2000 – 2018 spolu vo výške 119.200
eur. Len odpočítam sumy určenej vo vyhlásení obchodnej verejnej súťaže od sumy určenej v znaleckom

posudku, výška nároku žalobcu za trvanie druhej nájomnej zmluvy nie je nielen preukázaná, ale ani
skutkovo dostatočne vyargumentovaná.57. Ďalší odvolací argument žalobcu spočíval v tom, že súd nesprávne posúdil námietku premlčania
vznesenú žalovaným, ako súladnú s dobrými mravmi, pričom v tomto smere svoje rozhodnutie súd ani
dostatočne neodôvodnil. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že otázkou súladu

námietky premlčania vznesenej žalovaným, sa súd prvej inštancie zaoberal v ods. 35. a 36. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pričom so závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

58. Žalobca mal odôvodňovať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi tým, že pani A. ako
predsedníčka správnej rady žalobcu zastupovala sporové strany v konaní pred Okresným súdom

Galanta o určenie vlastníctva, že žalobca pôvodne v konaní popieral existenciu súhlasov prenajímateľa
so zmenami predmetu nájmu, že nepriznanie žalovanej sumy je pre žalobcu likvidačné, pričom pre
žalobcu je žalovaná suma absolútne zanedbateľnou čiastkou, ktorej priznanie žalovaného nijako
neohrozí,ženanájomnomcelkovozaplatilsumu95.220eur,atedaokremzhodnoteniapredmetunájmu,
takmer 2-krát preplatil hodnotu, ktorú mal predmet nájmu na začiatku nájomného vzťahu (49.089,49
eura) a že pokrývaním potrieb občanov prevažne Trnavského samosprávneho kraja suploval povinnosti

žalovaného.Súdmalzato,ževznesenímnámietkypremlčaniazostranyžalovanéhonedošlokzneužitiu
práva, pretože jednak potreba vysporiadania si technického zhodnotenia predmetu nájmu bola žalobcovi
pripomenutá vo vyhlásení obchodnej verejnej súťaže, pričom žalobca netvrdil, že by mu vo včasnom
uplatnení si práva bránila nejaká mimoriadne závažná, objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná
anepredvídateľnáprekážka,prektorúbysajavilonepriznaniepremlčanéhoprávaprenehoneprimerane

tvrdým postihom. Súd mal za to, že argumenty žalobcu neodôvodňujú taký výnimočný zásah do princípu
právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaného a odopretiu výkonu jeho práv
a právnej ochrany zaručenej mu platným právnym poriadkom. V odvolaní žalobca dôvodil, že ak by
žalovaný zveľadil majetok žalobcu, považoval by žalobca za súladné s morálkou, vydať mu výšku
zhodnotenia, pričom prekážkou uplatnenia práva žalobcom v r. 2013, bolo nepretržité užívanie veci

v priebehu rokov 2000 – 2018.

59. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že uplatnenie námietky premlčania môže
byť v niektorých prípadoch posúdené v zmysle § 3 ods. 1 OZ ako výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi. Hľadiská, ktoré súd v tomto smere skúma, správne uviedol už súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Je však tiež potrebné uviesť, že normám dobrých mravov v zásade neodporuje, ak
niekto namietne premlčanie práva voči nemu, pretože inštitút premlčania má predovšetkým prispievať
k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek
právu,ktorésapodľazákonapremlčiava.Uplatnenienámietkypremlčaniabysapriečilodobrýmmravom
a zakladalo by dôvod na postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ len v tých výnimočných prípadoch, kedy

by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby ničím
nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku premlčania bol neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva s dôvodmi, pre
ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej
intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva

uplatniť námietku premlčania.

60. Tieto dôvody, pre odopretie práva uplatniť námietku premlčania posudzuje súd individuálne a s
prihliadnutím ku všetkým okolnostiam daného prípadu, najmä k charakteru uplatneného nároku, jeho
podstate, priebehu udalostí pred uplatnením nároku a dôvodom, prečo uplynula niektorá z premlčacích

dôb. Korektív dobrých mravov je možné uplatniť tam, kde by strata nároku bola príliš citeľnou ujmou
v porovnaní s následkami, ktoré mali byť odstránené a s postupom poškodeného pri ich uplatňovaní.
V tomto prípade sa však odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci neboli
zistené také špecifiká, ktoré by spôsobovali rozpor vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi.

61. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že žalobca pri uplatňovaní svojho nároku
na náhradu zhodnotenia predmetu nájmu počas trvania nájomnej zmluvy 1, nepostupoval dostatočne
bdelo a ostražito, keď žalobu podal až s neprimeraným časovým odstupom 4 rokov po uplynutí
zákonom stanovenej trojročnej subjektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 21.11.2016, žaloba podaná
dňa 12.10.2020). Žalovaný svojim konaním uplynutie premlčacej doby nezavinil, navyše povinnosť

vysporiadať technické zhodnotenie predmetu nájmu z prvej nájomnej zmluvy, bola žalobcovi výslovne
uložená v konkrétnej výške v podmienkach vyhlásenej obchodnej verejnej súťaže. Odvolací súd
preto uzatvára, že vznesenie námietky premlčania žalovaným, ani so zreteľom na okolnosti uvádzané
žalobcom v spore, v danom prípade nie je možné považovať za zneužitie tohto práva na úkor žalobcu.62. Posledná odvolacia námietka žalobcu spočívala v tom, že v danom prípade bolo dôvodné so
zreteľom na ust. § 257 CSP, žalovanému náhradu trov konania nepriznať, pretože neboli účelne

vynaložené, nakoľko žalovaný zamestnáva na svojom právnom oddelení šiestich zamestnancov
s právnickým vzdelaním, ktorí ho mohli v spore zastupovať, pričom súd prvej inštancie v rozhodnutí
uviedol, že dôvody pre aplikáciu § 257 CSP neboli v spore tvrdené.

63. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2

CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.Procesnýúspechvovecisaskúmačodoprávnehozákladuveciačodovýškypriznanéhonároku.

V prípade zamietnutia žaloby v celom rozsahu, je daný plný úspech žalovaného v spore.

64. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak je rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to,

že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok
sporu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy,
keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojim nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je
teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy

konania víťaznej strane.

65. Istou výnimkou v tomto smere je ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik

trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

66. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne

splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré
pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konaniaalebotejtoprocesnejsituácie.Súdpriaplikáciitohtoustanoveniaskúmaajdôvody,ktoréžalobcu
viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP
teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil

svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri
tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

67. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru, že v danej veci aplikovať ust. §

257 CSP dôvodné nebolo, pretože neboli dané výnimočné okolnosti veci, ani dôvody hodné osobitného
zreteľa. Žalobca dôvodil, že týmito výnimočnými okolnosťami má byť to, že žalovaný sa mohol nechať
v spore zastúpiť niektorým so svojich zamestnancov s právnickým vzdelaním, ktorých zamestnáva na
svojom právnom oddelení.

68. Avšak v tomto smere je potrebné preukázať na právne závery Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení
z 19. júla 2012, sp. zn. 7 Cdo 93/2012, podľa ktorého „Názor, podľa ktorého nie je možné považovať za
účelnevynaloženétrovykonaniapozostávajúcezodmenyadvokátavprípade,akprávnickáosoba,ktorá
udelilaplnúmocnazastupovanievkonaníadvokátovi,zamestnávaosobysprávnickýmvzdelanímalebomá aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenal, že účastník konania, ktorý zamestnáva
osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho
zastúpenia sám. Takýto výklad je v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s

ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania.“ Tento záver potvrdil vo svojom
náleze sp. zn. IV. ÚS 84/2014-31 zo dňa 23.05.2014 aj Ústavný súd SR, ktorý zdôraznil, že mať vlastné
právne oddelenie nezbavuje právnickú osobu práva na právne zastúpenie advokátom a na náhradu trov
tohto zastúpenia, ak mala v konaní plný úspech. Rozhodnutie zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu
je natoľko dôležité, že ho nemožno obmedzovať formálnymi výkladmi.

69. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu trov konania proti
v konaní neúspešnému žalobcovi aplikoval správne ust. § 255 ods. 1 CSP a nárok na náhradu trov
konania mu priznal v plnom rozsahu.

70. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov,

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne
správny potvrdil.

71. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

72. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

73. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

74. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému
žalovanému priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške
náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

75. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -

28Co/47/2024
28Co/47/2024-
6120393437
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 22, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Nájomná zmluva , Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Rozsudok – Nájomná zmluva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025