Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/153/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123433252
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6123433252.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Jozef Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: Slovenská republika
– Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica, so sídlom Námestie Ludvika
Svobodu 1, 975 17 Banská Bystrica, IČO: 00 165 549, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. A., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A., obaja právne zastúpení: JUDr.

Ján Bartánus, advokát, so sídlom K. A. Medveckého 1503/1, 034 01 Ružomberok, IČO: 48 411 884,
o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sp. zn. 12C/16/2024-201 zo dňa 02.09.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol v celom rozsahu, žalovaným
1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalobcovi.
2. V dôvodoch rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že predmetom sporu bola žaloba žalobcu
smerujúca o vypratanie ním označených nehnuteľností žalovanými 1/, 2/. Vlastnícke právo žalobcu
k predmetu sporu považoval za preukázané a nesporné, a to i napriek tomu, že v danom prípade žalobca
vystupuje ako správca majetku štátu, nakoľko z výpisu z LV č. XXX pre obec a k.ú. C. A. vedenom

na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor vyplynulo, že nehnuteľnosť – stavba D. s.č.
XXXX druh stavby: kód 13 Budova ubytovacieho zariadenia, postavená na pozemku parc.č. CKN 3000
je vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky – žalobcu, pričom je uvedená správa k nehnuteľnosti:
Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica, Námestie L. Svobodu 1, Banská
Bystrica 975 17, IČO: 165549. Tieto skutočnosti sú v konaní preukázané, neboli medzi stranami sporné.

Nesporné bolo i to, že rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 29.12.2017, č. Z016172-2017
zanikla štátna príspevková organizácia Detská ozdravovňa Železnô so sídlom Partizánska Ľupča, PSČ:
03215,IČO:17336180zlúčenímsožalobcomkudňu31.12.2017avšetoknehnuteľný,hnuteľnýmajetok
a finančné prostriedky štátu v správe Detskej ozdravovne Železnô prešli do správy právneho nástupcu
- žalobcu počnúc dňom 01.01.2018. Prílohou č. 1 tohto rozhodnutia je Súpis vecného a finančného

vymedzenia majetku Detskej ozdravovne Železnô vrátane súvisiacich práv a záväzkov. Prílohou č. 2
tohto rozhodnutia je Súpis všetkých práv a záväzkov z obchodnoprávnych vzťahov Detskej ozdravovne
Železnô a Súpis práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov Detskej ozdravovne
Železnô. Predmetom súpisu bola aj stavba súp.č. XXXX D. E. postavená na pozemku parc.č. CKN 3000
v k.ú. C. A. a stavba súp.č. XXXX D. F. postavená na pozemku parc.č. CKN 3001 v k.ú. C. A..To, že predmetné nehnuteľnosti užívajú žalovaní 1/, 2/, zostalo v spore nesporné. Sporným v konaní
zostal právny dôvod, na podklade ktorého žalovaní 1/, 2/ predmetné nehnuteľnosti užívajú. Súd
vzhľadom na obsah predložených listín považoval existenciu nájomného vzťahu žalovaných 1/, 2/

k označeným nehnuteľnostiam za nespornú s poukazom na to, že aj v minulosti prebiehali konania
na súdoch medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/, 2/. U žalovanej v rade 2/ právny
predchodca žalobcu nebol úspešný, nakoľko súd na podklade žaloby zo strany žalovanej 2/ určil
neplatnosť výpovede, ktorá jej bola daná Detskou ozdravovňou Železnô a pokiaľ sa tento subjekt
domáhal privolenia výpovedí z nájmu bytu vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, bolo konanie zastavené

z dôvodu späťvzatia žaloby v celom rozsahu. Na podklade tohto súd konštatoval, že na základe týchto
právnych úkonov k výpovedi z nájmu bytov užívaných žalovanými v 1/ a 2/ rade nedošlo, výpovede
nemali žiaden dosah na existenciu nájomných vzťahov žalovaných v 1/ a 2/ rade k bytom v predmetných
nehnuteľnostiach.

Pokiaľžalobcapoukázal,žeakosprávcamajetkuštátu musísprostriedkamištátunakladaťhospodárne,
musí dodržiavať ustanovenia zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, osobitne ustanovenie §
13 zákona o správe majetku štátu, že nájomná zmluva podľa žalobcu zanikla podľa § 17 označeného
zákona, nakoľko znenie nájomných zmlúv nebolo dané do súladu s ustanovením § 13 tohto zákona,
poukázal na znenie tohto ustanovenia označeného zákona účinného ku dňu podania žaloby, resp. ku

dňu 01. 01. 2018, t.j. momentu, kedy prešla na žalobcu správa majetku štátu na základe rozhodnutia
Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 29.12.2017, č. Z016172-2017.

Mal za to, že v danom prípade nie je možné vnímať skutočnosti iba od momentu, kedy žalobca

prevzal majetok štátu do správy, t.j. od 01.01.2018. V súvislosti so správou majetku štátu vo vzťahu
k predmetným bytom treba skúmať skutkový stav už od momentu nadobudnutia účinnosti zákona
o správe majetku štátu, t.j. ku dňu 01.01.1994, to znamená o 24 rokov skôr ako prešla správa majetku
štátu na žalobcu a s prihliadnutím ku skutočnosti, že nájom bytov v označených nehnuteľnostiach
k uvedenému dátumu (01.01.1994) už existoval nie zanedbateľnú dobu na základe skôr uzatvorených

nájomných zmlúv. V žalobe neboli obsiahnuté žiadne skutkové tvrdenia ani žiadne dôkazy, akým
spôsobom plnil právny predchodca žalobcu Detská ozdravovňa Železnô v postavení správcu majetku
štátu svoje povinnosti vyplývajúce pre neho zo zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu
v priebehu uplynulých 24 rokov (od 01.01.1994 do 01.01.2018) ohľadom predmetných nehnuteľností.
V konaní žalobca ani netvrdil ani nepreukazoval, akým spôsobom on sám ako správca majetku štátu

od 01.01.2018 plnil tieto povinnosti stanovené mu zákonom o správe majetku štátu – k žalobe boli
priložené len opakované výzvy na vypratanie bytov obsahujúce všeobecnú argumentáciu ustanovením
§ 17 v spojení s § 13 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu.

Poznamenal, že súdne konania iniciované právnym predchodcom žalobcu začaté v roku 1999 a 2001
prebiehali v nadväznosti na právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 278/1993 Z.z. o správe majetku
štátu. Súd poznamenáva, že v uvedených konaniach postoj právneho predchodcu žalobcu bol taký, že
existencia nájomných zmlúv bola nesporná, žiadne rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa zániku
nájomných zmlúv v zmysle § 17 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu neboli v žalobách dané,

napokon Detská ozdravovňa Železnô existenciu nájomnej zmluvy v priebehu týchto súdnych konaní
nenamietala.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno k plneniu povinností správcu majetku štátu za účelom ochrany
majetku štátu bolo na žalobcovi, t.j. aké boli prijaté postupy, resp. rozhodnutia správcu majetku štátu
– právneho predchodcu žalobcu a žalobcu s cieľom dať nájomnú zmluvu do súladu ustanovením § 13

zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v priebehu rokov, t.j. od roku 1994 doposiaľ. Súd je toho
názoru, že preto aby nastal ex lege následok, ktorý je obsiahnutý v ustanovení § 17 označeného zákona,
je nevyhnutné, aby si správca majetku štátu plnil svoje povinnosti, ktoré sú obsiahnuté v ustanovení
§ 13 označeného zákona, t.j. iniciatíva sa vyžaduje od správcu majetku štátu, pričom jeho postupy
a rozhodnutia musia byť odôvodnené a konzistentné. Zastal názor, že sa vyžaduje aktívne konanie od

správcu majetku štátu, čo v danom prípade súd na základe vykonaného dokazovania nezistil, pričom
na pasivite správcu majetku štátu nemožno založiť relevantný zákonný dôsledok – zánik nájomnej
zmluvy v zmysle § 17 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. Podotkol, že uvedený
zákon povinnosti žalovaným 1/, 2/ priamo neukladá, ukladá ich správcovi. Žalovaní 1/ a 2/ mohli lenreagovať na základe vlastného uváženia, napr. prijať alebo neprijať predložené návrhy nájomných zmlúv
s náležitosťami zosúladenými s ustanovením § 13 zákona o správe majetku štátu, zapojiť sa alebo
nezapojiť sa ako záujemcovia v rámci ponukového konania vyhláseného správcom majetku štátu so

svojou ponukou. Pokiaľ z postoja správcu majetku štátu – právneho predchodcu žalobcu vo vzťahu
k nájomcom, žalovaným 1/ a 2/ bolo evidentné, že nájom trval od účinnosti zákona č. 278/1993 Z.z.
o správe majetku štátu po dobu 24 rokov, iný postoj, resp. zmena postoja si vyžaduje náležitý zákonný
postup správcu majetku štátu.

Z konaní vedených na OS Liptovský Mikuláš jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalobcu
si bol vedomý a bol presvedčený o existencii nájomnej zmluvy vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/
a právny predchodca žalobcu až do jeho zániku 31.12.2017 nevyzval žalovaných 1/, 2/ na vypratanie
nehnuteľností, nepodal takúto žalobu.

Žalobcu súdu nevysvetlil, akým spôsobom voči žalovaným 1/ a 2/ komunikoval zmenu postoja v otázke

existencie nájomnej zmluvy, resp. jej zániku v nadväznosti na postoj jeho právneho predchodcu, t.j. či dal
im na vedomie, že majetok štátu nie je viac dočasne prebytočný a nemôže im byť ďalej prenechaný do
nájmu, resp. naďalej je považovaný za dočasne prebytočný a je potreba zosúladiť zmluvné náležitosti s
§ 13 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. V konaní nebola zistená potreba užívania majetku
na účely plnenia úloh správcu v rámci predmetu činnosti po dobu 24 rokov. Dodal, že povinnosti správcu

majetku štátu sa v priebehu času viackrát menili v smere ich výrazného rozšírenia v nadväznosti na
početné novelizácie zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, a to aj v jeho časti týkajúcej sa
dočasne prebytočného majetku štátu a nakladania správcu s ním. Žalobca sa však v žalobe s týmto
žiadnym spôsobom nevysporiadal, poukazoval len na aktuálne znenie, resp. znenie k 01.01.2018, kedy
nanehoprešlasprávamajetkuštátu,t.j.neprihliadolnavývojtohtoprípaduvspojenísozmenamiprávnej

úpravy.

Nestotožnil sa s tým, že žalovaní 1/, 2/ od 01.01.2018 užívajú nehnuteľnosti bez právneho titulu, nakoľko
nájomné zmluvy zanikli z dôvodu nedodržania podmienok § 13 na základe § 17 zákona č. 278/1993 Z.z.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovaným 1/, 2/
ako úspešným stranám v spore priznal vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Mal za to, že žalovaní 1/, 2/
nepredložili jediný dokument, ktorý by preukazoval ich oprávnenie užívať dotknuté nehnuteľnosti a to
ani pri niekoľko početnom písomnom, ústnom, ako aj osobnom kontakte, na stretnutiach ktoré inicioval
žalobca. V prípade, že by žalobca mal k dispozícii takýto dokument, nemusel by sa obrátiť na súd o

uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť, ale ukončil by nájomný vzťah zákonným spôsobom. Žalobca
nemá možnosť ukončiť neplatnú, neexistujúcu zmluvu. Súd neoznačil konkrétny právny titul, zmluvu z
určitého dátumu nadobudnutia platnosti, účinnosti, so zákonom definovanými podstatnými obsahovými
a formálnymi náležitosťami a neoznačil podľa akého zákona mala byť domnelá zmluva uzatvorená.

Žalovaní sa v predchádzajúcich konaniach vyjadrili, že nájomné zmluvy boli uzavreté v ústnej forme,
preto predkladali aj v predchádzajúcich konaniach aspoň evidenčný list, ktorým disponovali. Vo
vyjadreniach priznávajú, že o vysťahovanie žalovaných sa rovnako snažil aj právny predchodca žalobcu,
Detská ozdravovňa Železnô, a to od roku 1999. Medzi účastníkmi nie je sporné, že k naplneniu

požiadaviek § 13 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu nedošlo a nájomná zmluva tým ex
lege v zmysle § 17 zanikla.

Upriamilpozornosťsúduna§8bods.1zákonač.278/1993Z.z.osprávemajetkuštátu,vzmyslektorého

všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom štátu vrátane udeľovania súhlasu podľa tohto
zákona musia mať písomnú formu s výnimkou uvedenou v § 11 ods. 7, inak sú neplatné.Porušenie právnych povinností bývalého riaditeľa ako štatutárneho orgánu správcu majetku štátu
nezakladá existenciu platnej a účinnej nájomnej zmluvy. Práve z dôvodu aby sa zamedzilo uzatváraniu
nehospodárnych, ústne uzatvorených zmlúv na majetok štátu bol prijatý zákon o správe majetku štátu.

Pokiaľ súd odvodzuje užívacie právo žalovaného v 1/ rade z predloženej listiny: Zápise o dohode o
odovzdaní bytu v G. – D. E. zo dňa 01.04.1987, považoval to za nesprávne zistenie skutkového stavu a
nesprávne právne posúdenie, nakoľko súd odignoroval rozsiahlu zákonnú úpravu a účel zákonodarcu

sledovaný prijatím zákona o správe majetku štátu.

Odignoroval skutočnosť, že užívací právny titul k nehnuteľnosti nebol nikdy daný do súladu so zákonom
č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Dal do pozornosti, že zákonom č. 72/1999 Z.z., prijatým 30. marca 1999, bol zmenený a doplnený

zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Ako vyplýva z dôvodovej
správy, cieľom tejto novely bolo posilnenie princípu hospodárnosti pri nakladaní s majetkom štátu a
sprísnenie povinností správcov majetku štátu pri nakladaní s týmto majetkom a zavedenie kontrolného
oprávnenia Ministerstva financií Slovenskej republiky nad dodržiavaním zákona o správe majetku
štátu. Uvedené bolo absolútne nevyhnutné z hľadiska histórie, kedy sa práve spôsobom ústnych

dohôd, na príbuzenských, spriaznených princípoch, či za účelom dosiahnutia vlastného prospechu
netransparentne a nehospodárne nakladalo s majetkom štátu. Z uvedeného dôvodu mali v zmysle §17
zákona o správe majetku štátu ex offo zaniknúť všetky zmluvy o nájme a výpožičke uzavreté pred
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v prípade, že ich účastníci, teda obe zmluvné strany nedali
do súladu s § 13 do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Táto právna

úprava mala za cieľ úplne odstrániť netransparentné a nehospodárne uzatvorenie zmluvy, týkajúce sa
majetku štátu. Po skúsenostiach, najmä s uzatváraním nájomných zmlúv a zmlúv o výpožičke sa v
zákone zakotvila možnosť odstrániť v lehote 6 mesiacov ustanovenia zmlúv, či forma zmlúv (ústna),
ktoré odporovali základným zásadám zákona o správe majetku štátu, konkretizované v tomto zákone.
Už z § 1 zákona o správe majetku štátu vyplýva, že predmetný zákon upravuje správu majetku vo

vlastníctve štátu, ktorý slúži verejnoprospešným, a teda nepodnikateľským účelom. Na základe tohto
ustanovenia je koncipovaný celý zákon. Je prirodzené, že v prípade, že je majetok štátu dočasne
prebytočný, štát si chce zachovať určité kontrolné mechanizmy na to, aby sa ho mohol efektívne ujať.
Prax potvrdila a odôvodnila sprísnenie povinností pri nakladaní s majetkom štátu a zvýraznila kontrolné
právomoci Ministerstva financií Slovenskej republiky. Z rozhodcovskej praxe ale aj z charakteru právnej

úpravy vyplýva, že zákon o správe majetku štátu je vo vzťahu k všeobecnej úprave vlastníckeho
práva zakotvenej v Občianskom zákonníku osobitným zákonom a má chrániť majetok štátu pred
neobmedzeným a neoprávneným nakladaním s ním na úkor záujmov štátu, ktorý je jeho vlastníkom.
Neplatnosť zmlúv je logický následok nedodržania zákonnej normy po obsahovej aj formálnej stránke.
Ústavný súd Slovenskej republiky dospel tiež k záveru, že ak ide o zákonný príkaz pre zmluvné

vzťahy pro futuro, takáto hrozba sankciou neplatnosti právnych úkonov je v limite zákonnej ochrany
majetku štátu. Zákonodarca § 17 zákona o správe majetku štátu zvolil prístup nepriamej retroaktivity a
svoj postup argumentoval verejným záujmom (záujmom štátu) na zabezpečenie primeranej a účinnej
ochrany majetku štátu. Zakotvením vakačnej lehoty vytvoril pre zmluvné strany časový priestor pre
možnosť zosúladenia už uzatvorených zmlúv s novou právnou úpravou. Považovanie zmlúv v ústnej či

akejkoľvek inej forme pri nedodržaní obsahových náležitostí nájomných zmlúv vyplývajúcich zo zákona
o správe majetku štátu za platné, by sa absolútne priečilo sledovaným cieľom, zásadám a princípom, na
ktorých správa majetku štátu stojí a zákon ako taký by sa míňal svojmu účelu, bol by zbytočný, nakoľko
by stále platil stav spred prijatia novely, t.j. existencia nekonečných, nehospodárnych a neefektívnych
nájomných vzťahov.

Preukázal, že uvedená nehnuteľnosť slúži ako ubytovacie zariadenie, ako vypláva z listu vlastníctva.
Ubytovacie zariadenie je na Slovensku podľa vyhlášky definované ako budova, priestor alebo
plocha, kde sa verejnosti celoročne za úhradu poskytuje prechodné ubytovanie a s ním spojené

služby. Ubytovacie zariadenie poskytujúce ubytovacie služby najviac 9 mesiacov v roku je sezónne
ubytovacie zariadenie. Zároveň samotný žalovaný v 1/ rade na pojednávaní na otázku žalobcu
potvrdil, že užíva dotknutú nehnuteľnosť ako rekreačnú chatu. Preukázal, že žalovaný spolu so svojím
rodinným príslušníkom v minulosti využívali nehnuteľnosť na podnikateľské účely a doložil súdu výpisyzo živnostenského registra, kde mali obaja zapísané podnikateľské činnosti v mieste dotknutých
nehnuteľností. Zároveň súdu preukázal, že žalovaný v 1/ rade býva so svojou manželkou a trvale sa
zdržiava v byte v H., kde okrem iného preberá aj poštové zásielky.

Dal do pozornosti, že predmetom tohto súdneho sporu je, či užívajú žalovaní nehnuteľnosti oprávnene,
t.j. na základe právneho titulu, t.j. na základe platnej a účinnej nájomnej zmluvy. Uvedené nebolo v rámci
konania preukázané. Súčasne poukázal na to, že produkovanie takýchto tvrdení zo strany súdu bez

podnetu žalovaných je nadprácou súdu a prevzatie procesnej aktivity, ktorá absolútne absentovala na
strane žalovaných, ktorí boli zastúpení advokátom.

Poukázal na skutočnosť, že správca majetku štátu ma v prvom rade povinnosť nakladať s majetkom
štátu hospodárne a povinnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu mu zákon neukladá. Správca majetku štátu má

plne vo svojej dispozícii nakladanie so zvereným majetkom a v tomto práve nemôže byť okrem zákona,
nikým a ničím obmedzený. V prípade, že majetok štátu nie je prebytočný je povinný užívať ho pre vlastné
účely (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 2Sžo/67/2013 zo dňa 28.01.2015).

Právna úprava obsiahnutá v § 17 zákona o správe majetku štátu zakotvila postup, ktorým sledoval
zákonodarca umožniť správcom, účastníkom zmluvných vzťahov, pod hrozbou sankcie neplatnosti,
očistiť nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke o protiprávne ustanovenia a to bez ingerencie súdov.
Novela ukladala povinnosť dať tieto zmluvy do súladu nie len správcovi, ale účastníkom zmlúv,
pričom nesplnenie povinnosti účastníkov uplynutím vakačnej lehoty podmienil sankciou ich neplatnosti

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 28/00). Žalobca má za preukázané, že k zosúladeniu
nájomného vzťahu žalovaných so zákonom o správe majetku štátu nikdy nedošlo.

V prípade porušenia zákonných povinností zo strany štatutárneho zástupcu právneho predchodcu

žalobcu to, že nepostupoval v zmysle zákona o správe majetku štátu a akceptoval protiprávny stav,
že žalovaní užívali nehnuteľnosť neoprávnene, čím nakladal s majetkom štátu nehospodárne, je
postihnuteľné kontrolnými orgánmi. V žiadnom prípade však takýto protiprávny postup neoprávňuje
žalovaných užívať nehnuteľnosť.

Od momentu prevzatia dotknutých nehnuteľností do správy žalobca vykonával úkony k tomu, aby začal
využívať nehnuteľnosť vo svojej dispozícii pre vlastné účely, nakoľko majetok nepovažoval za dočasne
prebytočný. Žalovaným neustále adresoval výzvy na vypratanie, inicioval dve osobné stretnutia a snažil
sa situáciu zmierlivo vyriešiť. Až keď žalobca využil cestu zmierlivého vyriešenia nezákonného stavu,

obrátil sa na súd podaním žaloby o vypratanie nehnuteľnosti.

Súdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozhodnutianereflektovalnažalobcomprezentovanúpovinnosť
v zmysle § 8b ods. 1 zákona o správe majetku štátu, že všetky právne úkony spojené s nakladaním s

majetkom štátu vrátane udeľovania súhlasu podľa tohto zákona musia mať písomnú formu s výnimkou
uvedenou v § 11 ods. 7, inak sú neplatné.

V tejto súvislosti poukázal i na ust. § 40 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom
znení a na to, že absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a absolútne

neplatný právny úkon je neplatný od počiatku, teda od momentu svojho vzniku a trvá aj po dodatočnom
odpadnutí dôvodu neplatnosti. Uviedol, že ubytovacie zariadenia v rekreačnom areáli G. sú v rámci
sezón vyťažované rôzne čo neznamená, že za každým bude neobývané priestory správca vyhlasovať
za dočasne prebytočné ponúkať ich do nájmu a fyzické či právnické osoby si budú nárokovať, aby
s nimi bola uzatvorená nájomná zmluva. Rovnako tak mu nie sú známe pohnútky a dôvody súdu,

na základe ktorých dospel k záveru, že v danom súdnom spore by mal žalobca iniciatívne obhajovať
„neprebytočnosť“ majetku štátu, keď základom celého súdneho sporu je záujem žalobcu o vypratanie
nehnuteľnosti z dôvodu neexistencie právneho titulu užívania na strane žalovaných a teda skutočnosť,
či je majetok prebytočný alebo nie, je úplne irelevantná. Aj keby bol predmetný majetok štátu toho časuprebytočný, nezakladalo by to právny titul užívania zo strany žalovaných, ale žalobca by bol povinný
vykonaťsúťažnanájomdotknutýchnehnuteľnostívzmyslezákonaosprávemajetkuštátupreverejnosť.

Žalobca jednoznačne preukázal a žalovaní dôkaznými prostriedkami toto nevyvrátili, že nedošlo k
zosúladeniu nájomného vzťahu spred nadobudnutia účinnosti zákona o správe majetku štátu, čím tieto
zmluvy zanikli. Následne, po zániku zmlúv ex lege nebola v zmysle zákona o správe majetku štátu
uzatvorená žiadna nájomná zmluva so žalovanými a to ani právnym predchodcom žalobcu ani žalobcom

samotným.Pokiaľbyžalovanýoznačilikonkrétnyprávnytitul,časnadobudnutiajehoplatnostiaúčinnosti
užívania nehnuteľnosti vedel by súd a aj žalobca definovať, ktorá právna úprava sa v danom čase
na zmluvný vzťah vzťahovala a či bola vtedajšia zákonná úprava dodržaná. Žalobca poukazoval na
to, že v priebehu rokov nebola splnená ani jedna z podmienok na uzatvorenie nájomného vzťahu so
žalovanými, stanovená v zákone o správe majetku štátu.

Súdprvejinštanciesazrejmetiežneoboznamovalsoznenímzákonavrámciaplikácienadanýprípad,čo
nasvedčuje absolútne nesprávnemu právnemu posúdeniu. V prípade, že by správne právne posudzoval
daný prípad, vedel by, že zákon o správe majetku štátu časová verzia predpisu účinná od 01.01.1994 do
23.07.1996 už obsahovala povinnosť písomného utvorenia zmlúv a upravovala dočasnosť nájomných
vzťahov (§ 13 ods. 1). Uvedené ustanovenia v nemennom znení obsahovala aj časová verzia predpisu

od 24.07.1996 do 31.12.1996.

Podmienka písomnosti zmlúv uzatváraných v zmysle zákona o správa majetku štátu ostala v platnosti
dodnes. Časová verzia od 01.01.1997 do 30.04.1999 upravovala, že na platnosť nájomnej zmluvy sa
vyžaduje súhlas zriaďovateľa (§ 13).

V ďalšom poukázal na časovú verziu zákona o správe majetku štátu od 01.05.1999 do 30.04.2001
s tým, že následné časové verzie len sprísňujú podmienky pre nakladanie s majetkom štátu. Nechápal,
že súd akceptoval užívanie nehnuteľnosti žalovanými, na základe neplatnej, neexistujúcej nájomnej
zmluvy. V prípade výkladu ad absurdum, by sa súd podľa jeho úvah stotožnil so spôsobom nakladania s

majetkom štátu existujúcim spred nadobudnutia účinnosti zákona o správe majetku štátu, t.j. uzatváranie
nehospodárnych, ústnych zmlúv so spriaznenými, blízkymi osobami, či za účelom dosiahnutia vlastného
prospechu.

Uviedol, že správca majetku štátu má plne vo svojej dispozícii nakladanie so zvereným majetkom a v
tomto práve nemôže byť okrem zákona, nikým a ničím obmedzený. V prípade, že majetok štátu nie je
prebytočný je povinný užívať ho pre vlastné účely (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 2Sžo/67/2013 zo dňa 28.1.2015).

Zastal názor, že rozhodnutím súdu mu bolo znemožnené ako správcovi majetku štátu disponovať
s nehnuteľnosťou, ktorá je predmetom sporu, de facto akceptoval protiprávny stav, ktorý trvá viac ako
24 rokov.

Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odignoroval zákonom definované podmienky existencie
nájomného vzťahu a to, že zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať najmä určenie predmetu
a účelu nájmu, dohodnuté nájomné, vyčíslenie predpokladaných prevádzkových nákladov spojených
s užívaním, výpovednú lehotu a ďalšie náležitosti určené osobitným predpisom. Dôležitým faktorom,
ktorý sleduje zákon o správe majetku štátu v záujme hospodárneho nakladania s majetkom štátu je

dočasnosť, preto v § 13 ods. 3 zákona o správe majetku štátu výslovne definuje, že správca môže
dočasneprebytočnýnehnuteľnýmajetokštátuprenechaťdonájmunájomnouzmluvouuzavretounajviac
na päť rokov. Právny predchodca žalobcu so žalovanými neuzatvoril písomnú nájomnú zmluvu, do času
keď prešla správa na žalobcu. Len samotný žalobca má v správe dotknuté nehnuteľnosti od roku 2017
a so žalovaným 1/ a žalovanou 2/ nikdy neuzatvoril nájomnú zmluvu. Zároveň na platnosť nakladania

s majetkom štátu je v prípadoch ustanovených týmto zákonom potrebný súhlas ministerstva financií
alebo zriaďovateľa. V zmysle § 13 ods. 9 zákona o správe majetku štátu na platnosť zmluvy o nájme
nehnuteľného majetku štátu sa vyžaduje súhlas ministerstva financií; to neplatí, ak ide o krátkodobý
nájom. Takýto súhlas nebol Ministerstvom financií Slovenskej republiky nikdy udelený. V súvislosti sneplatnosťouakýchkoľvekúkonov,ktoréodporujúalebosúvrozporesozákonomosprávemajetkuštátu
dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu Bratislava III. spis. zn. 22Cb/176/2014 zo dňa 19.11.2019.

Súd prvej inštancie sa touto argumentáciou vôbec nezaoberal a právne posúdenie neplatnosti zmlúv
súdom vyššej inštancie, ktoré postrádajú zákonné formálne či obsahové náležitosti, nebral vôbec do
úvahy.

Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a do dnešného dňa nepredložili relevantný právny titul na
užívanie dotknutej nehnuteľnosti. Doposiaľ nemožno poukázať na konkrétny právny titul, ktorý by
oprávňoval žalovaných nehnuteľnosti užívať. Žalovaní do dnešného dňa nepreukázali, že by bol ich
zmluvný vzťah daný do súladu so zákonom o správe majetku štátu po nadobudnutí účinnosti novely
zákona, ktorá túto povinnosť v 6 mesačnej lehote ukladala pod hrozbou neplatnosti dovtedy existujúcich

zmluvných vzťahov. Ani po zániku predchádzajúceho zmluvného vzťahu ex lege žalovaní nepreukázali,
že by došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy v súlade so zákonom o správe majetku štátu. Na podklade
slovenskej judikatúry potvrdenej vo všetkých troch inštanciách, zdôraznil, že nenaplnenie už len jednej z
podstatných náležitostí stanovených pre uzatvorenie nájomnej zmluvy na dočasne prebytočný majetok
štátu spôsobuje neplatnosť, neexistenciu zmluvy. Zároveň poukázal na dočasnosť nájomných zmlúv

uzatvorených v zmysle zákona o správe majetku štátu. Právny predchodca žalobcu deklaroval, že
nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy so žalovanými (svedecká výpoveď bývalého štatutárneho
zástupcu od roku 2009) a žalobca majúc dotknuté nehnuteľnosti v správe od roku 2017 taktiež so
žalovanými nájomnú zmluvu neuzatvoril.

Navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu, jeho žalobe vyhovel, alternatívne,
aby rozsudok prvoinštančného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania (§ 379, § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario
odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) v súvislosti s ust. § 391 ods. 1 CSP.
5. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania nedospel k správnym skutkovým
zisteniami, následne vec i nesprávne právne posúdil a odôvodnenie jeho rozhodnutia vzhľadom na
zásadu, že súd rozhoduje podľa stavu, ktorý tu je v čase rozhodovania a na to, že odignoroval

platnú právnu úpravu premietnutú v zákone o správe majetku štátu č. 278/1993 Z.z. v platnom znení,
nezodpovedá zásadám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP. Svoju argumentáciu založil totiž na
presvedčení, že pokiaľ žalobca a pred ním jeho právny predchodca tolerovali viac ako 24 rokov existujúci
stav a nevyvinuli snahu zosúladiť nájomný vzťah žalovaných 1/, 2/ s týmto zákonom, nie je možné
poskytnúť mu ani ním požadovanú právnu ochranu.

6. S takýmto postojom prvoinštančného súdu sa odvolací súd nestotožnil. Za podstatné pre rozhodnutie
považoval, že nájomný vzťah, predmetom ktorého je poskytnúť nehnuteľnosť za účelom vyriešenia
bytovej situácie fyzickej osobe, je v zásade upravený vo všeobecnom predpise, ktorým je zákon č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Uvedené však za splnenia zákonných podmienok
nevylučuje, že na existenciu takto vzniknutého nájomného vzťahu je potrebné aplikovať i príslušné

ustanovenia špeciálneho predpisu, ktorým v danom prípade je zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku
štátu, a to i napriek tomu, že tento zákon nadobudol platnosť a účinnosť až po tom, čo boli právnym
predchodcom žalobcu poskytnuté nehnuteľnosti žalovaným 1/, 2/ na bývanie. To znamená, že pokiaľ
i bolo v konaní preukázané a tvrdené zo strany žalovaných, že nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu
im boli poskytnuté za účelom uspokojovania bytovej potreby v roku 1987, teda v čase, keď zákon

o správe majetku štátu ako taký neexistoval, neznamená to, že súdy, pokiaľ i v čase existencie tohto
zákona, a to v sporoch vedených medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/, 2/, a to či už
o privolenie výpovede z nájmu bytu (13C/41/1999) alebo o neplatnosť výpovede (13C/218/2001), neboli
povinné, otázku ustálenia existencie nájomného vzťahu najskôr medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanými 1/, 2/, následne medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/, posudzovať v kontexte špeciálnej

právnej úpravy, ktorá už v tom čase existovala a mala dokonca prednosť pred úpravou všeobecnou.
To, že súdy napriek zásade, súd pozná právo, takto nepostupovali a zákon o správe majetku štátu pri
svojom rozhodovaní odignorovali, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť v neprospech žalobcu tak, akov jeho neprospech nemožno hodnotiť a zároveň ho sankcionovať za to, že ani jeho právny predchodca
v prebiehajúcich súdnych konaniach súdy na túto povinnosť neupozornil.
7. Zákon o správe majetku štátu pod č. 278/1993 Z.z. zo dňa 21. októbra 1993 s účinnosťou od

1.1.1994 v ust. § 1 ods. 1 písm. a) zakotvil, že tento zákon upravuje správu majetku štátu vo vlastníctve
Slovenskej republiky (ďalej len „majetok štátu“) vo verejno-prospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú
vykonávajú štátne, rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené zákonom alebo na základe zákona
alebo rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy.

8. To znamená, že pokiaľ nehnuteľnosti užívané žalovanými 1/, 2/ na bývanie boli majetkom štátu a boli
v správe detskej ozdravovne Železnô, spadali i pod režim právnej úpravy tohto zákona, teda zákona
o správe majetku štátu, ktorý už v pôvodnom znení v § 13 ods. 1 ustanovil, že správca môže majetok
štátu prenechať do nájmu alebo výpožičky len na dobu určitú, najviac na 5 rokov. Nájomná zmluva,
zmluva o výpožičke musia mať písomnú formu a možno ich uzavrieť opakovane. Obmedzenie celkovej
lehoty nájmu a výpožičky na 5 rokov platí aj pre opakovaný nájom a výpožičku. Ďalej v ust. § 17 už v tom

čase a prakticky doposiaľ zákonodarca ustanovil, že zmluvy o nájme a výpožičke uzavretá pre dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sú účastníci zmluvy povinní dať do súladu s § 13 do 6 mesiacov
odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, inak tieto zmluvy zaniknú po uplynutí 6 mesiacov odo
dňa nadobudnutia jeho účinnosti.

9. V priebehu ďalšieho obdobia sa ust. § 13 menilo až sa vyprecizovalo do znenia, ktoré je i aktuálne
platné a podľa ktorého správca môže dočasne prebytočný majetok štátu prenechať do nájmu nájomcovi
nájomnou zmluvou len za nájomné platené v peňažných prostriedkoch. Správca je povinný ponúknuť
dočasne prebytočný nehnuteľný majetok štátu v registri a dohodnúť také nájomné, za aké sa v tom
čase a na tom mieste obvykle prenechávajú do nájmu na dohodnutý účel také alebo porovnateľné

nehnuteľnosti (ďalej len „trhové nájomné“). Ponuka musí obsahovať najmä identifikáciu dočasne
prebytočného nehnuteľného majetku štátu, lehotu na doručovanie cenových ponúk a požadované trhové
nájomné. Ak cenová ponuka žiadneho záujemcu nedosiahne trhové nájomné, je správca povinný
od ponuky odstúpiť. Správca je povinný akceptovať len cenové ponuky vyjadrené pevnou sumou.
Správca je povinný vyhodnotiť cenové ponuky záujemcov v komisii, ktorej členov vymenúva a odvoláva

štatutárny orgán správcu alebo ním poverená osoba. Správca môže uzatvoriť nájomnú zmluvu len s tým
záujemcom, ktorý ponúkne najvyššie trhové nájomné. Za rovnakých podmienok možno prenajať aj
prebytočný majetok štátu, ak správca začal vykonávať všetky úkony na prevod majetku štátu, a to až do
dňa prevodu. Správca je povinný vylúčiť cenovú ponuku záujemcu, ktoreý je spriaznenou osobou s iným
záujemcom. Správca je oprávnený zrušiť ponuku na nájom, ak si to vyhradil v podmienkach ponuky.

10. Nájomná zmluva musí mať písomnú formu, musí obsahovať najmä určenie predmetu a účelu nájmu,
dohodnuté nájomné, vyčíslenie predpokladaných prevádzkových nákladov spojených s užívaním,
výpovednú lehotu a ďalšie náležitosti určené osobitným predpisom. Ak sa prenajíma len časť
nehnuteľnosti, správca ju nemôže prenajať na také účely, ktoré by boli v rozpore s účelom užívania
ostatnej časti nehnuteľnosti správcom alebo by mohli narušiť tento účel. Ak sa prenajíma celá budova,

správcajepovinnýprenajaťajdočasneprebytočnýpriľahlýpozemok.Nájomnehnuteľnéhomajetkuštátu
sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dohodol, ustanovenie osobitného predpisu o obnove nájomnej
zmluvy sa nepoužije.

11. Správca môže dočasne prebytočný nehnuteľný majetok štátu prenechať do nájmu nájomnou

zmluvou uzavretou najviac na 5 rokov. Ak je taký majetok štátu po ukončení nájomného vzťahu naďalej
dočasne prebytočný, možno ho prenechať do nájmu len na základe ponuky podľa ods. 1 nájomnou
zmluvou uzavretou najviac na 5 rokov. Dočasne prebytočný hnuteľný majetok štátu možno prenechať
do nájmu nájomnou zmluvou uzavretou najviac na 5 rokov (§ 13 ods. 1, 2 a 3 zákona).

12. Nemožno však prehliadnuť, že počas vývoja a precizovania tohto zákonného ustanovenia, (ust.
§ 13 upravujúceho nájom majetku štátu) zákonodarca vždy vyžadoval, aby nájomná zmluva mala
písomnú formu, v určitých obdobiach vývoja právnej úpravy vyžadoval i súhlas či už ministerstva alebo
zriaďovateľa a vždy uprednostňoval dočasnosť nájomného vzťahu, dĺžku ktorého obmedzil na čas 5
rokov.

13. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.14. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 základných princípov k zákonu č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP) ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

15. Podľa čl. 16 ods. 1 CSP základných princípov CSP súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými

a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými
princípmi tohto zákona.
16. To znamená, že pokiaľ existuje určitá právna úprava premietnutá v zákone (zákon o správe majetku
štátu pod č. 278/1993 Z.z. v znení zmien a doplnkov) nie je možné ani po 24 rokoch tolerovať, že sa
ustanovenia tohto zákona v danom prípade už od jeho účinnosti obchádzali, dokonca i súdmi ostali
nepovšimnuté a vyvodzovať z toho závery jednoznačne účelu a zneniu tohto zákona odporujúce.

17. To, že v danom prípade nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu sú majetkom vo vlastníctve Slovenskej
republiky, ktorý je v správe príspevkovej organizácie, najskôr Detskej ozdravovne Železnô, následne
žalobcu, ostalo v konaní nesporné. Filozofiou zákona o správe majetku štátu už od jeho vzniku je
zabezpečiť, aby správca užíval majetok, ktorý mu bol zverený štátom, na plnenie úloh v rámci predmetu

činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladal s ním podľa tohto zákona, udržiaval ho v riadnom stave,
využíval všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbal, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu,
strate, zneužitiu alebo zmenšeniu. Už časová verzia tohto zákona účinná od 01.01.1994 do 31.12.1996
vyžadovala, aby nájomná zmluva, ktorou správca prenechal majetok štátu do nájmu inej osobe, mala
písomnú formu a zároveň bola uzatvorená najviac na 5 rokov, podľa ust. § 8 ods. 9 časovej verzie zákona

účinnej od 01.01.1997 do 30.04.1999 sa vyžadovalo, aby všetky právne úkony súvisiace s nakladaním
s majetkom štátu, vrátane udeľovania súhlasu, mali písomnú formu pod sankciou ich neplatnosti.
18. Prvoinštančný súd žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že v období od platnosti zákona
o správe majetku štátu ani jeho právny predchodca a následne ani žalobca nezosúladili nájomnú
zmluvu, na podklade ktorej žalovaní 1/, 2/ dotknuté nehnuteľnosti užívajú s príslušným ustanovením

tohto zákona, na druhej strane žalobca tvrdí, že nájomná zmluva, od ktorej žalovaní 1/, 2/ nájomné právo
k nehnuteľnostiam odvíjajú, je od počiatku neplatná, nakoľko nevznikla v zmysle príslušných ustanovení
tohto zákona. Neexistujúcu zmluvu nemohol preto ani zosúladiť so znením príslušného ustanovenia
zákona, nakoľko táto bola od počiatku neplatná.

19. Účelom právnej úpravy správy majetku štátu je zabrániť neobmedzenému a neoprávnenému
nakladaniu s týmto majetkom na úkor záujmov štátu, dôsledkom čoho ako následok nedodržania
zákonnej normy po obsahovej a formálnej stránke nastupuje sankcia neplatnosti zmlúv. Táto sankcia
neplatnosti nastáva nielen ako následok nedodržania zákona zo strany správcu, ale i každej inej osoby,
ktorá je znením tejto právnej normy dotknutá. Nemožno na jednej strane požadovať od správcu, aby

sa správal v súlade so zákonom, na druhej strane umožniť, aby nehnuteľnosti boli naďalej obývané
žalovanými 1/, 2/, naviac napriek zneniu zákona, ktorý preferuje dočasnosť nájmu bez akéhokoľvek
časového obmedzenia.
20. Niet pochýb o tom, že nehnuteľnosti obývané žalovanými 1/, 2/, slúžia ako ubytovacie zariadenie,
v ktorom sa poskytujú ubytovacie služby na prechodné obdobie. Žalovaný 1/ potvrdil, že nehnuteľnosť

užíva ako rekreačnú chatu, dokonca má vyriešenú bytovú situáciu na inej adrese.
21. Podstatou a účelom zákona o správe majetku štátu je zabrániť netransparentnému
a nehospodárnemu nakladaniu s majetkom štátu, čo sa napokon prejavilo i vo vývoji právnej úpravy
tohto zákona, ktorý sa v jednotlivých časových verziách sprísňoval.
22. To, že žalovaný 1/ nevyužíva nehnuteľnosť, tvoriacu predmet sporu na bývanie, bolo v konaní

preukázané. Iná je však situácia vo vzťahu k žalovanej 2/, u ktorej vzhľadom na jej vek a sociálne
zázemie je len veľmi ťažké predpokladať, že je schopná zabezpečiť si vlastné bývanie a vyriešiť si
bytovú situáciu inak. V jej prípade, ak súd dospeje k záveru, že nájomná zmluva, od ktorej odvíja
nájomné právo k nehnuteľnosti, tvoriacej predmet sporu a ktorú nepochybne využíva na bývanie,
v zmysle ust. § 17 zákona zanikla, bude musieť pomerovať jej právo na obydlie zakotvené v ústave

s povinnosťou žalobcu ako správcu transparentne a najmä zákonu zodpovedajúcim spôsobom naložiť
s majetkom štátu. Nemožno nezohľadniť, že žalovaná 2/ prežila v nehnuteľnosti značnú časť života
v presvedčení, že je jej legitímnou nájomníčkou a svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu si i riadne plnila
a zrejme i plní. To znamená, že nielen žalovaná 2/ ale i žalobca a predtým jeho právny predchodcakonali tak, akoby nájomná zmluva existovala. Nájom bytu je potrebné v celom komplexe chápať ako
zabezpečovanie potrieb človeka v jeho materiálnej i duševnej rovine, preto je potrebné predmetný
spor, týkajúci sa existencie nájomného práva a rozhodnutia o ňom chápať v širšom komplexe, nakoľko

zasahuje nielen do práva na ochranu obydlia (čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 3 Ústavy SR) ale i do práva na
ochranu súkromného a rodinného života. To, že je nájomné právo bytov postavené na výraznej ochrane
nájomcov, je nesporné. Zvýšená ochrana je motivovaná najmä sociálnymi dôvodmi a zároveň ochrana
nájomcov bytov prispieva i k uskutočňovaniu práva na primeranú životnú úroveň. Ochrana poskytovaná
nájomcovi a zároveň i vlastníkovi však musí byť posudzovaná s využitím princípov proporcionality, musí

rešpektovať účel a zmysel právnej úpravy. Vlastník nemôže byť obmedzený v svojich dispozičných
právach natoľko, že mu nebude umožnené obnoviť plnú dispozíciu s predmetom vlastníctva, a preto
i v prípade žalovaného 1/, ktorý má inú možnosť uspokojenia svojej bytovej potreby by popretie práv
žalobcu ako správcu nehnuteľnosti nezodpovedalo sledovanému cieľu. Na druhej strane vo vzťahu
k žalovanej 2/ vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, dospel odvolací súd k záveru, že
v prípade vyhovenia žalobe žalobcu je potrebné vypratanie z nehnuteľnosti viazať na zabezpečenie

ľudsky dôstojnej bytovej náhrady, a to nielen z hľadiska posúdenia veľkosti a vybavenia bytu, ale i jeho
umiestnenia, výšky nájomného a úhrad za jeho užívanie.

23. Vo väzbe na uvedené odvolaciemu súdu neostávalo, než rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušiť,
vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní prvoinštančný súd vec posúdi

v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Na záver odvolací súd dodáva, že v predmetnom
konaní žalobca vystupuje ako správca majetku štátu, teda má zákonné oprávnenie konať namiesto štátu
vo vzťahu k majetku štátu, ktorý spravuje. Preto i v predmetnom spore vystupuje vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť, v nadväznosti na čo dovetok Slovenská republika v označení žalobcu v záhlaví
rozhodnutia a žalobe je nadbytočný. Nakoľko však z doručeniek, ako i písomností doručovaných

žalobcom a jeho osobnej účasti v konaní je zrejmé, že vystupoval v priebehu celého konania na súde
vo vlastnom mene, preto jeho procesné práva týmto dotknuté neboli.
24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)