Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321205874
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1321205874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: W.. D. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom G. XXX/X, XXX XX T., zastúpenej advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS |
ADVOKÁTI s.r.o., IČO: 51 003 848, so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821
09 Bratislava, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom
Žižkova 11, 811 02 Bratislava, zastúpenému advokátskou kanceláriou HAVRILLA & Co. s.r.o., IČO: 36
364 606, so sídlom Nám. M. Benku 2, 811 07 Bratislava, Slovenská republika, o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 21.

novembra 2024, č. k. B3-19Cpr/18/2021-183, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej proti žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňou uplatnený nárok na určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy posúdil po právnej stránke podľa §
61 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 62 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 7, §

74, § 77, § 79 ods. 1, § 38 Zákonníka práce, v spojení s § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že nebolo sporné, že právny
predchodca žalovanej doručil dňa 16.06.2021 žalobkyni písomnú výpoveď z dôvodu nadbytočnosti
zamestnanca vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách prijatých
Predstavenstvom OTP Banky Slovensko, a. s. zo dňa 02.06.2021. Predmetná výpoveď bola vopred
prerokovaná so zástupcami zamestnancov, pričom prerokovanie výpovede potvrdil na výpovedi svojim
podpisom podpredseda Podnikového odborového výboru pri OTP Banka Slovensko, a.s. W.. Ľ. Q..

Prevzatie výpovede a prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov potvrdila žalobkyňa aj vo
svojej výpovedi pred súdom na pojednávaní dňa 21.11.2023. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkyne
týkajúcej sa neplatnosti výpovede z dôvodu jej nedostatočnej určitosti. Výpoveď daná žalobkyni
dňa 16.06.2021 obsahuje nielen označenie príslušného zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola
výpoveď uplatnená, ale obsahuje aj informáciu o nadbytočnosti žalobkyne z dôvodu organizačných
zmien a to tak, že na základe rozhodnutia predstavenstva právneho predchodcu žalovanej zo dňa
02.06.2021 boli schválené organizačné zmeny, ktorých súčasťou bolo aj zrušenie pozície Regionálny

manažér regionálneho retailového a Micro centra k 31.08.2021, a teda aj pracovné miesto žalobkyne.
Mal za to, že výpoveď zo dňa 16.06.2021 je dostatočne určitá, je z nej zrejmé, v čom konkrétne
organizačná zmene spočívala a je tiež zrejmé, že dôsledkom organizačnej zmeny je nadbytočnosť
žalobkyne,ktorápracovalanapozícii,ktorábolaorganizačnouzmenouzrušená,pričomdôvodvýpovedeje zároveň skutkovo vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom. Zo
Zápisnice č. 0022/21 zo zasadnutia Predstavenstva OTP Banka Slovensko, a.s. dňa 2. júna 2021 mal
preukázanú existenciu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorá spočívala v zrušení

pozície "Regionálny manažér regionálneho retailového a Micro centra" formou organizačnej zmeny k
31.08.2021. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola o zámere zamestnávateľa prijať uvedenú
organizačnú zmenu spočívajúcu v zrušení pozície "Regionálny manažér regionálneho retailového a
Micro centra" vrátane jej pozície regionálnej manažérky retailového a Micro centra Východ informovaná
ústne už na stretnutí v mesiaci apríl 2021. Následne právny predchodca žalovanej žalobkyni oznámil

prijatú organizačnú zmenu aj písomne, a to Oznámením o organizačnej zmene zo dňa 16.06.2021,
ktoré žalobkyňa osobne prevzala, čo na oznámení potvrdila svojim vlastnoručným podpisom, pričom
uvedenú skutočnosť žalobkyňa potvrdila aj na pojednávaní dňa 21.11.2023. Konštatoval, že žalobkyni
bola organizačná zmena oznámená, a to ešte pred samotným doručením výpovede žalobkyni. Nebolo
povinnosťou zamestnávateľa predkladať zamestnankyni, s ktorou mieni skončiť pracovný pomer, svoje
písomné rozhodnutie o organizačnej zmene. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je

autonómnym a interným aktom zamestnávateľa, pričom jeho existenciu, relevanciu a prípadnú príčinnú
súvislosť s konkrétnym aktom smerujúcim ku skončeniu pracovného pomeru môže preskúmať výlučne
súd. Následne posudzoval prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene v tom zmysle, či sa nejednalo len
o predstierané alebo účelové konanie právneho predchodcu žalovanej. Rozhodnutím predstavenstva
právneho predchodcu žalovanej zo dňa 02.06.2021 došlo k organizačnej zmene, ktorej výsledkom

bolo zrušenie pozície Regionálny manažér retailového a Micro centra, vrátane pozície žalobkyne,
ktorá bola podľa bodu 3. Pracovnej zmluvy zo dňa 22.1.2019 zaradená ako Regionálny manažér
retailového a Micro centra Východ. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na pozícii Regionálny
manažér retailového a Micro centra pracovali okrem žalobkyne ďalší štyria zamestnanci, pričom od
01.09.2021 kedy došlo k zrušeniu uvedenej pracovnej pozície nepracoval žiaden z nich na pracovnej

pozícii regionálneho manažéra. Uvedené mal preukázané výpoveďou zo dňa 16.06.202, ktorou bol
ukončený pracovný pomer C.. P. S., Regionálneho manažéra regionálneho retailového a Micro centra
Západ; výpoveďou zo dňa 16.06.2021, ktorou bol ukončený pracovný pomer W.. C. Ď., Regionálneho
manažéra regionálneho retailového a Micro centra Juh; Dohodou o skončení pracovného pomeru
zo dňa 16.06.2021 , ktorou došlo k skončeniu pracovného pomeru D. B., Regionálneho manažéra

regionálneho retailového a Micro centra Sever. Z Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa
04.08.2021 mal preukázané, že C. G., pred účinnosťou organizačnej zmeny Regionálna manažérka
regionálneho retailového a Micro centra Stred (so sídlom Banská Bystrica), bola s účinnosťou od
01.09.2021 zaradená na pracovnú pozíciu bankový špecialista. Uvedené bolo potvrdené aj výpoveďou
svedka Y. dňa 21.11.2023 a svedkyne G. dňa 24.10.2024. Uvedení svedkovia zhodne vypovedali, že C.

G. od 01.09.2021 vykonávala funkciu bankový špecialista, pričom ide o nemanažérsku pozíciu, ktorá je
iná ako riadenie regiónov, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 21.11.2023. Z výpovedí
svedkov ako aj z poverenia na č. l. 69 bolo preukázané, že C. G. bola vedením regionálneho a micro
centra Východ poverená len do 31.08.2021. Svedkyňa uviedla, že jej náplňou práce po organizačnej
zmeneboliúkonysúvisiacesprechodomklientovzbankovéhosystémuprávnehopredchodcužalovanej

do bankového systému žalovanej, pričom presun klientov zabezpečovala len ona a riaditeľ retailovej
siete C.. Y., pričom ona v pozícii bankového špecialistu bola zodpovedná za to, aby sa vyčerpali už
začaté prebiehajúce obchody. Žalobkyňa zastávala názor, že svedkyňa G. od 01.09.2021 vykonávala
aj naďalej riadiacu funkciu, na preukázanie čoho predložila súdu listinné dôkazy bližšie špecifikované
v bode 23. tohto rozsudku, avšak tieto nepovažoval za spôsobilé relevantným spôsobom preukázať

tvrdenia žalobkyne o riadiacej funkcii svedkyne, nakoľko z opisu pracovnej náplne C. G., tak ako ju
uviedol vo svojej výpovedi svedok Y. a svedkyňa G.M. vyplýva, že problematika riešená v predmetných
e-mailoch mohla spadať aj do agendy, ktorú svedkyňa vykonávala z pozície bankový špecialista. Mal
preukázané, že organizačná zmena u právneho predchodcu sa reálne udiala a nešlo len o účelové alebo
predstierané konanie právneho predchodcu žalovanej. Ako vyplynulo zo skutkových tvrdení žalovanej,

ako aj svedeckej výpovede riaditeľa Y. uvedená organizačná zmena bola len jedným z prijatých opatrení
po odkúpení akcií právneho predchodcu žalovanej spoločnosťou KBC, nakoľko bol právny predchodca
žalovanej v strate a vyvstala potreba túto stratu znegovať, resp. znížiť, a to aj prostredníctvom zmeny
dvojúrovňového vedenia na jednoúrovňové vedenie prostredníctvom riaditeľa retailovej siete, pričom
túto funkciu vykonával C.. Y.. Uzavrel, že medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou

žalobkyne existuje príčinná súvislosť, nakoľko sa žalobkyňa stala v dôsledku organizačnej zmeny
nadbytočnou pretože funkcia, ktorú vykonávala v zmysle pracovnej zmluvy, bola zrušená ku dňu
31.08.2021 a od 01.09.2021 už neexistovala. Za dôvodnú súd nepovažoval ani námietku žalobkyne,
že výpoveď je neplatná pre nesplnenie ponukovej povinnosti. V prípade, ak zamestnávateľ nemá prezamestnanca žiadnu prácu, ide o takzvanú absolútnu nemožnosť zamestnávateľa zamestnanca ďalej
zamestnávať, a v takom prípade zamestnávateľ ponukovú povinnosť nemá (porov. NS SR, sp. zn.
4 Mcdo 5/2010). Žalovaná, resp. jej právny predchodca nemal ponukovú povinnosť, pre žalobkyňu

nemal iné vhodné pracovné miesto nachádzajúce sa v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej
zmluve ako miesto výkonu práce žalobkyne, čo bolo potvrdené aj svedeckými výpoveďami svedkyne
G. a svedkov Q. S. Y.. Všetci vypočutí svedkovia zároveň zhodne uviedli, že právny predchodca
žalovanejvrozhodnomobdobíneotváralpracovnémiestaaneprijímalnovýchzamestnancov.Žalobkyňa
v konaní nepreukázala, že žalovaná mala vhodné pracovné miesto, ktoré mohla žalobkyňa v Košiciach

obsadiť. Argument žalobkyne, že by zobrala aj pracovné miesto v inom mieste a bola by ochotná
dochádzať, prípadne sa presťahovať, pre toto konanie nie je relevantný, nakoľko ponuková povinnosť
zamestnávateľa sa vzťahuje len na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve a neuplatňuje sa
na voľné pracovné miesta, ktoré sa nachádzajú na inom mieste ako je miestom výkonu práce dohodnuté
so zamestnancom v pracovnej zmluve (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 7Cdo/17/2022 zo dňa 28.02.2023). Okrem toho, pracovné miesto žalobkyne, ktoré bolo zrušené,

nebolo znova vytvorené a práca, ktorú vykonávala žalobkyňa pred organizačnou zmenou neprešla a
ani nebola prerozdelená medzi iných zamestnancov. Na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že
zamestnávateľ pri rozhodnutí o organizačnej zmene v prvom rade zohľadňoval potreby spoločnosti, ale v
plnom rozsahu rešpektoval zákonné ustanovenia Zákonníka práce. Nevzhliadol žiadne dôvody, ktoré by
opodstatňovali konštatovanie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné, či už z dôvodu

porušenia jednotlivých ustanovení Zákonníka práce alebo z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Keďže
v priebehu konania nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré je výpoveď neplatná, nebolo možné žalobkyni
priznať uplatnenú náhradu mzdy, ktorá je zákonným dôsledkom a nárokom len z neplatného skončenia
pracovného pomeru. Vzhľadom na to, že žalovaná mala v konaní plný úspech, rozhodol d podľa § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, aby
bolo žalobe vyhovené, z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uviedla,
že v znení výpovede zo dňa 16.06.2021 adresovanej žalobkyni úplne a celkom zjavne absentuje

podstatné pojmovo-skutkové vymedzenie dôvodu pre danie výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, nakoľko základným a nevyhnutným pojmovým znakom uvedeného ustanovenia je
vydanierozhodnutiaoorganizačnejzmene-nazákladektoréhodochádzakzrušeniupracovnéhomiesta
a súčasne v priamej súvislosti s čím sa má zamestnanec stať pre zamestnávateľa nadbytočným. V znení
dotknutej výpovede nie je uvedená jednak žiadna zmienka o typológii rozhodnutia (žalobkyňa sa môže

len domnievať, že malo ísť o rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov), avšak čo je najpodstatnejšie
tak vo vymedzenom výpovednom dôvode úplne absentuje konkretizácia stavu nadbytočnosti žalobkyne
a to v priamej príčinnej väzbe na vyššie uvedené rozhodnutie o tvrdenom zrušení jej pracovnej
pozície. Nebolo tak možné zo žalovaným vymedzeného výpovedného dôvodu vyvodiť existenciu stavu
nadbytočnosti žalobkyne pre spoločnosť žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu) a tým pádom

žalobkyňa nemohla akokoľvek z právneho hľadiska považovať výpovedný dôvod za riadne a bez
rizika jeho zámeny s inými dôvodmi, vymedzený v súlade s kritériami ust. § 61 ods. 2 Zákonníka
práce. Žalobkyňa teda nemohla zo znenia výpovedného dôvodu žiadnym spôsobom pochopiť, že sa
mala stať nadbytočnou. Konajúci súd však pri právnom posudzovaní výpovede žalobkyne, nesprávne
právnenezohľadnilaneposúdilabsenciuvyššieuvedenéhopojmovéhoznakuvpodobe"nadbytočnosti".

Žalobkyni nie je a ani jej nemôže byť zrejmé z akého právneho posúdenia súd vychádzal v dotknutom
bode odôvodnenia, keď vyvodil, že výpoveď z pracovného pomeru žalobkyne obsahuje informáciu
o nadbytočnosti, keďže v samotnom gramatickom znení textu výpovede, nie je uvedená žiadna
informácia ani akákoľvek iná zmienka o nadbytočnosti žalobkyne. Z hľadiska nesprávnosti právneho
posúdenia určitosti výpovedného dôvodu, namietala aj nesprávnosť paušálneho konštatovania súdu

prvej inštancie v tom, že pre účel vymedzenia výpovedného dôvodu, postačuje aj len citácia zákona.
Uvedené konštatovanie žiadnym spôsobom paušálne nevyplýva z akéhokoľvek komentovaného znenia
k Zákonníku práce. V tomto smere existujú viaceré súdne rozhodnutia, ktoré uvádzajú, že citácia
zákona postačuje v tom prípade ak so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, je medzi účastníkmiskutkovo nepochybné. Medzi stranami bolo stále a počas celého trvania konania pred súdom prvej
inštancie sporné, či sa stala skutočne žalobkyňa nadbytočnou a to aj vzhľadom na ostatné argumenty
(uvedené v ďalších častiach odvolania) ohľadne dôvodného podozrenia na simuláciu organizačnej

zmeny (minimálne do času 01.09.2021), vzhľadom k čomu nemožno prijať paušálny záver súdu prvej
inštancie o tom, že na vymedzenie dôvodu výpovede, postačovala v danej veci aj len citácia zákona.
Navyše v znení výpovede nie je vyjadrená ani samotná citácia zákonného znenia ust. § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce (tak ako nesprávne navodzuje súd prvej inštancie) uvedená, nakoľko uvedený je len
odkaz na paragrafové znenie. Poznatky v právnom posúdení súdu prvej inštancie, sú teda mimoriadne

pochybné. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku určitosti vymedzenia výpovedného
dôvodu ako jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok pre platnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil obvod pracovnoprávnej pôsobnosti
žalobkyne, pre ktorý mal žalovaný ako zamestnávateľ realizovať ponukovú povinnosť. Z výpovede
svedka pána E. Q.T. na pojednávaní zo dňa 21.11.2023 vyplynulo, že on sám bol poverený riadením
bankovej pobočky v Prešove, ktorá nemala obsadenú funkciu riaditeľa. Podotýkame, že ide o bankovú

pobočkuzaktorúžalobkyňaakoniekdajšiazamestnankyňažalovanéhonapozícii:"Regionálnymanažér
regionálneho retailového a micro centra Východ" zodpovedala a pravidelne tam prichádzala v súvislosti
s výkonom svojej práce. Máme za to, že pracovná pozícia riaditeľa pre bankovú pobočku v Prešove
bola vhodná pre a ponúknuteľná pre žalobkyňu. Inými slovami je potrebné posudzovať obvod výkonu
práce zamestnanca z materiálneho hľadiska, t.j. kde reálne a obvykle vykonáva prácu, pričom nemožno

vždy vychádzať len z formálneho vyjadrenia miesta výkonu práce v pracovnej zmluve. Je pravda, že
miesto výkonu práce žalobkyne podľa pracovnej zmluvy bolo formálne uvedené ako Košice, avšak z
popisu náplne práce žalobkyne explicitne vyplýva, že bola zodpovedná za riadenie pobočkovej siete vo
zverenomregióne(východ,kampatríajpobočkavPrešove),zčohovyplývastav,žebolovoľnépracovné
miesto bankovej pobočky za ktorú z hľadiska náplne práce zodpovedala. Miesto výkonu práce je

potrebné pre účely hodnotenia splniteľnosti ponukovej povinnosti podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce
vyhodnocovať z materiálneho hľadiska, nie len z formálneho, čo znamená, že pokiaľ bola žalobkyňa z
hľadiska náplne práce zodpovedná aj za pobočku v Prešove (kam v rámci výkonu práce cestovávala),
tak je potrebné posudzovať splnenie ponukovej povinnosti aj vo vzťahu k pracovnému miestu v bankovej
pobočke, za ktorú pracovne zodpovedala. Vyjadrenie formálneho miesta výkonu práce podľa pracovnej

zmluvy ako miesto Košice, je potrebné posudzovať z hľadiska významu vyčísľovania cestovných
náhrad, pri služobných cestách, ktoré žalobkyňa nesporne pravidelne realizovala pri výkone svojich
pracovných úloh vo zverenom regióne východ. Je teda bez právneho významu, či by ponúkaná práca
trvala len 1-2 mesiace vzhľadom k ďalším organizačným víziám právneho predchodcu žalovaného, t.j.
existenciu voľného pracovného miesta bolo potrebné skúmať a vyhodnocovať v čase kedy žalobkyňa

"dostávala" výpoveď z pracovného pomeru, čo žalovaný preukázateľne nesplnil. Nesprávnosť právneho
posudzovania súdu prvej inštancie vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zo strany žalovaného
vyplýva aj zo samotného prístupu konajúceho súdu, ktorý v rozpore s komentovaním znením k ust.
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce, nevyžadoval od žalovaného ako zamestnávateľa unesenia dôkazného
bremena splnenia resp. nemožnosti plnenia ponukovej povinnosti. V prípade súdneho sporu by musel

zamestnávateľ preukázať, že predtým, než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným
pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce,
ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Na platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje
nielen ponuka iného vhodného zamestnania, ale aj preukázanie, že zamestnanec ponuku odmietol, čo
je dôležité najmä v prípade súdneho sporu. Poukázala na to, že zo svedeckej výpovede pána E. Q.

na pojednávaní dňa 24.11.2023 totiž explicitne vyplynulo, že pracovná pozícia riaditeľky pre pobočku
v Košiciach nebola obsadená, nakoľko predchádzajúca riaditeľka, ktorá túto pozíciu zastávala dala
(sama) výpoveď. V tomto smere zdôrazňujeme, že ide aj o formálne zmluvne vymedzené miesto výkonu
práce žalobkyne podľa pracovnej zmluvy. Predchádzajúcou riaditeľkou pobočky v Košiciach bola pani
C., pričom táto v uvedenej pracovnej funkcii skončila ešte v čase kedy bola žalobkyňa regionálnou

riaditeľkou pre celý región pobočiek na východe. Z výpovede pána E.Í. Q. ďalej vyplynulo, že riadením
pobočky v Košiciach bola poverená pani G. I. (ktorá chvíľku chodila zastupovať aj na pobočku do
Prešova, kde neskôr začal zastupovať sám p. Q.O.). Pri základom logickom a materiálnom ponímaní
veci vyplýva, že miesto na pracovnej pozícii "riaditeľ" pobočky v Košiciach nebolo obsadené a nebolo
ani zrušené (keďže pani G. I. musela na základe poverenie zabezpečovať riadenie pobočky v Košiciach)

- z čoho zároveň nevyhnutne vyplýva, že toto pracovné miesto bolo voľné, pričom zároveň nebolo
žalobkyni ponúknuté. Niet rozumných pochybností o tom, že by toto pracovné miesto riaditeľky pre
pobočku v Košiciach bolo pre žalobkyňu vhodné, nakoľko sama zastávala hierarchicky vyššie pracovné
miesto a teda mala všetky predpoklady (vrátane vlastnej ochoty) pre to, aby takúto pracovnú pozíciumohla zastávať, avšak vtedajší zamestnávateľ jej ju neponúkol čim porušil ust. § 63 ods. 2 Zákonníka
práce. Napriek tomu, že stav "voľnosti" resp. "neobsadenosti" pracovného miesta v mieste výkonu
práce žalobkyne podľa pracovnej zmluvy, jasne vyplynul z vykonaného dokazovania (v podobe výsluchu

p. Q.) súd dospel k nesprávnemu a nepochopiteľnému záveru, že nešlo o nesplnenie ponukovej
povinnosti. Súd prvej inštancie úplne odignoroval poznatok o tom, že v Košiciach (v mieste výkonu
práce žalobkyne) bolo neobsadené a voľné pracovné miesto. Z pohľadu súdu prvej inštancie je tiež
logicky neuchopiteľné že v rámci skúmania režimu splnenia ponukovej povinnosti opomenul paradoxný
jav, že zamestnanci p. G. I. a svedok pán E. Q. museli chodiť zastupovať na pobočky do Košíc a

Prešova, zatiaľ čo pre žalobkyňu nemalo byť žiadne pracovné miesto voľné (hoci boli minimálne dve
ako vyplynulo z vykonaného dokazovania). Mala za to, že za to, že súd prvej inštancie porušil jej
právo na spravodlivý súdny proces v dôsledku vysokej a neudržateľnej miery arbitrárnosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku a to pri hodnotení podstatných hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú nevyhnuté
pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Namietala absenciu odôvodnenia dôkazu - v
podobe výsluchu p. E. Q. v otázke voľného pracovného miesta a s tým spojenej ponukovej povinnosti.

Konajúci súd úplne arbitrárnym spôsobom pristúpil k vyhodnoteniu danej svedeckej výpovede, ktorú
stručne protokolárne prevzal do 34. bodu odôvodnenia, avšak zásadný poznatok z nej vyplývajúci
o tom, že bolo neobsadené pracovné miesto - riaditeľa/riaditeľky v Košiciach, súd prvej inštancie
vytrvalo odignoroval. Súd prvej inštancie porušil právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces - v
rozsahu práva na odôvodnenia tým spôsobom, že nedal odpoveď na podstatnú otázku ohľadne toho

akým spôsobom vyhodnotil poznatok zo svedeckej výpovede svedka E. Q.Š. o tom, že na pobočke v
Košiciach bolo neobsadené miesto riaditeľka/riaditeľky. Skutočnosť, že existovalo neobsadené miesto
riaditeľa pobočky v Košiciach má nevyhnutnú priamu príčinnú väzbu na potrebu plnenia ponukovej
povinnosti, ktorej nesplnenie je zákonným aj judikatórnym dôvodom neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a práve týmto je determinovaná podstatnosť a dôležitosť tejto otázky, na ktorú súd prvej

inštancie odmietol dať odpoveď resp. neuviedol ani žiadne kritérium, pre ktoré nepovažoval za potrebné
odpoveď dať na túto otázku (hoci z povahy a podstaty otázky ponukovej povinnosti vyplýva, že ide
o jednu z hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorú je potrebné
skúmať pokiaľ je namietaná zo strany zamestnanca, čo splnené bolo od počiatku už pri podaní
žaloby). Namietala arbitrárnosť pri posudzovaní otázky namietanej simulácie organizačnej zmeny.

Namietala, že u predchádzajúceho zamestnávateľa nenastala objektívna a skutočná potreba realizácie
predmetnej organizačnej zmeny - v dôsledku čoho sa predmetná organizačná zmena dôvodne javí ako
predstieraná. V súlade so zdôrazňovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/54/2018,
platí, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. V predmetnej sporovej veci je zrejmé, že na

strane bývalého zamestnávateľa na strane žalovaného, s účinnosťou ku dňu 01.09.2021, nezanikla
potreba alebo možnosť zamestnávania žalobcu prácami podľa jeho pracovnej zmluvy, nakoľko tieto
práce a/alebo ich časť naďalej, t.j. aj po dni 01.09.2021, vykonávala pani C. G.. Samotný konajúci
súd v rámci predbežného právneho posudzovania viackrát pripustil, že nie je sporné, že pani C. G.,
vykonávala (aj) pracovné úlohy, ktoré patrili pôvodne žalobkyni. Tu sa objektívne kreuje otázka - v

čom spočíva nadbytočnosť žalobkyne vzhľadom k organizačnej zmene? (Keďže práce, ktorými bola
zamestnávaná žalobkyňa, bolo potrebné naďalej vykonávať). Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa
nemohla stať pre žalovaného nadbytočnou vzhľadom k organizačnej zmene účinnej od 01.09.2021,
keďže výkon jej pracovných úloh bol naďalej potrebný a právny predchodca žalovaného ho naďalej
zabezpečoval (napr. aj prostredníctvom pani C. G.). Konajúci súd sa uspokojil len s určitou hypotetickou

a nepreukázanou možnosťou, podľa ktorej výkon pracovných úloh nemusel byť dôsledkom simulácie
organizačnej zmeny. Týmto spôsobom súd prvej inštancie navyše porušil princíp materiálnej pravdy
príznačný pre pracovnoprávne spory so slabšou stranou (ktorou je žalobkyňa), keďže súd odmietol
bližšie skúmať námietky žalobkyne ohľadne predstieranej organizačnej zmeny ale uspokojil sa len s
hypotetickou úvahou o tom, že jej námietky nemuseli byť dôvodné. V dôsledku porušenia princípu

materiálnej pravdy pre pracovnoprávne spory, máme za to, že aj týmto spôsobom došlo k porušeniu
práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa v tomto smere vyložene arbitrárne
a nelogicky vysporiadaval s poznatkami vyplývajúcimi z listinného dôkazu v podobe e-mailu riaditeľa Y.
zo dňa 04. augusta 2021, ktorým oznamuje poverenie pani C. G. riadením regionálnych a retailových
micro centier východ - čo zodpovedá náplni práce žalobkyne. Tento poznatok sme prezentovali v konaní

pred súdom prvej inštancie - a síce ako je logicky možné, že právny predchodca žalovaného potreboval
poveriť osobu riadením regionálnych a retailových micro centier východ, keď ich dovtedajšiu riaditeľku
(žalobkyňu ktorá tie činnosti doposiaľ vykonávala) považoval za nadbytočnú? Súd prvej inštancie teda
odmietol (bez bližšieho odôvodnenia) dať odpoveď na otázku zjavných rozporov vôle žalovaného, kedyžalovaný prejavom vôle - v podobe poverenia pani C.O. G. dal najavo, že riadiace práce regionálnych
a retailových micro centier východ, naďalej potrebuje, v rozpore s čím však označil žalobkyňu ako
niekdajšiu riaditeľku regionálnych a retailových micro centier východ za nadbytočnú a z tohto dôvodu

s ňou skončil pracovný pomer. Súd prvej inštancie počas trvania celého prvoinštančného konania,
obmedzoval jej právo klásť vypočúvaným svedkom otázky a to tým spôsobom, že podstatné množstvo
kladených otázok zo strany žalobkyne bez vecného dôvodu zamietal a zasahoval do ich formulácie,
bez toho aby napr. dotknutá protistrana žalovaný namietal kladené otázky. Uvedeným spôsobom kedy
konajúci súd prvej inštancie viac ako neštandardne nepripúšťal pomerne značné penzum otázok, ktoré

žalobkyňa (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) kládla vypočúvaným svedkom (napr. p. Q., Y. či
p. G.) obmedzil celkovú koncepciu a stratégiu dokazovania svedeckými výpoveďami, následkom čoho
nevyšli najavo mnohé ďalšie skutočnosti, ktoré mohli mať pre danú vec podstatný význam.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že boli naplnené všetky hmotnoprávne
predpoklady podľa § 63 ods. 1 písm. b.) Zákonníka práce, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania.

Výpoveď bola daná v písomnej forme, bol nezameniteľne konkretizovaný výpovedný dôvod, výpoveď
bola prerokovaná odborovou organizáciou, bola splnená ponuková povinnosť zamestnávateľa a teda
ako zamestnávateľ nemal ďalšiu možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať. Nie je teda pravdivé tvrdenie
žalobkyne, že by bolo medzi ňou a žalovanou sporné to, na základe akého dôvodu jej bola výpoveď
daná. Žalobkyňa bola o zámere zamestnávateľa prijať uvedenú organizačnú zmenu spočívajúcu v

zrušení pozície "Regionálny manažér regionálneho retailového a Micro centra" vrátane jej pozície
regionálnej manažérky retailového a Micro centra Východ informovaná ústne už na stretnutí v mesiaci
apríl 2021, na ktorom bol účastný aj riaditeľ C.. Y., čo uviedla sama pred súdom na pojednávaní dňa
07.07.2022. Je teda zrejmé, že výpovedný dôvod a jeho dôvody boli žalobkyni známe a vo výpovedi
je výpovedný dôvod jednoznačne vymedzený. Poukázal na to, že to, že konajúci súd argument

žalobkyne, že by zobrala aj pracovné miesto v inom mieste a bola by ochotná dochádzať, prípadne sa
presťahovať, správne označil za irelevantný, nakoľko ponuková povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje
len na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve a neuplatňuje sa na voľné pracovné miesta,
ktoré sa nachádzajú na inom mieste ako je miestom výkonu práce dohodnuté so zamestnancom
v pracovnej zmluve, pričom správne odkázal na právne záväznú rozhodovaciu prax v tejto veci -

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/17/2022 zo dňa 28.02.2023. Pokiaľ
by aj bolo pre žalobkyňu voľné pracovné miesto ku dňu doručenia výpovede, ktoré by však bolo v
dohľadnej dobe taktiež zrušené, nepovažuje sa to za pracovné miesto, ktoré by bolo vhodné a možné
zamestnancovi ponúknuť, čo je aj logické, nakoľko by to nijakým spôsobom neriešilo situáciu, keby má
ponuková povinnosť splniť účel nájdenia iného vhodného miesta pre zamestnanca a nie iba dočasne

umelo "predĺžiť" jeho pôsobenie u zamestnávateľa na krátke obdobie, čím sa situácia pre zamestnanca
nijakým spôsobom nerieši. Trval na tom, že ku dňu začatia plynutia výpovednej doby neexistovalo
žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by mohla žalobkyni ponúknuť, resp. všetky pracovné miesta boli
obsadené inými zamestnancami a odôvodnenie napadnutého rozsudku pokladala za dostačujúce a
správne na základe vykonaného dokazovania, najmä na základe listu žalobkyne zo dňa 02.09.2021

ako aj na základe jej výpovede na pojednávaní konanom dňa 21.11.2023. Poukázal na rozhodnutie
predstavenstva spoločnosti OTP Banka Slovenska, a.s. zo dňa 02.06.2021, z ktorého jednoznačne
vyplýva organizačná zmena a to "Zrušenie pozície Regionálny manažér regionálneho retailového a
Micro centra" formou organizačnej zmeny k 31.08.2021, ktorá bola nevyhnutná z dôvodu plánového
zlúčenia medzi OTP Bankou Slovensko, a.s. a ČSOB, a.s. V dôsledku tejto organizačnej zmeny sa

stali dotknutí zamestnanci, vrátane žalobkyne, nadbytočnými a po zrušení pracovného miesta manažéra
regionálneho a retailového mikro centra, teda nikto nezostal na tejto pracovnej pozícií, ani obsah
pracovnej činnosti nevykonával žiadny ďalší zamestnanec žalovanej po 01.09.2021. Uvedené potvrdil aj
svedok C.. I. Y. vo svojej výpovedi pred súdom na pojednávaní dňa 21.11.2023. Argumentácia žalobkyne
sa teda javí ako značne tendečná, pričom svoje vyjadrenia účelovo menila počas priebehu konania v

tejto právnej veci. Súd však správne z vykonaného dokazovania vyhodnotil, že žalobkyňa o iné miesto
ako miesto bankového špecialistu záujem nemala a jej prvotná argumentácia, že toto miesto mala dostať
ona a nie pani G., je teraz korigovaná, nakoľko je zrejmé, že je výlučne na zamestnávateľovi, ktorého
zamestnanca na pracovnú pozíciu prijme, pokiaľ neporuší napríklad niektoré z antidiskriminačných
zákonných ustanovení, čo sa v tomto prípade nestalo. Na základe svojho rozhodnutia o organizačných

zmenách znížil počet zamestnancov v rovnakom pracovnom zaradení, pričom o výbere zamestnanca,
ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Poukázal na to, že z výpovede p. Q., že v
Prešove skončil prac. pomer riaditeľ pobočky, predpokladám, že niekedy v auguste.. vyplýva naopak
to, že k skončeniu pracovnej pozície riaditeľa došlo v auguste, teda v období, kedy už bola výpoveďžalobkyni doručená. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov C.. Y., ako riaditeľa odboru riadenia
retailovej siete a p. Q., ako bývalého vedúceho pobočky OTP Banky Stará Ľubovňa v inkriminovanom
období obaja vypočutí svedkovia zhodne potvrdili, že od 01.09.2021 nebola voľná pozícia, ktorú by

mohol ponúknuť žalobkyni v mieste výkonu jej práce. Poukázal na to, že zamestnanci pobočky OTP
sa fyzicky presťahovali do priestorov pobočky žalovanej na adrese Nám. Osloboditeľov 5, Košice k
01.05.2021, pričom s účinnosťou od 01.05.2021 bola poverená vedením OTP pobočky zamestnankyňa
OTP pobočky G. I.. K termínu legálneho zlúčenia OTP a žalovanej, t.j. k 1.10.2021 bolo p. I. poverenie
vedením pobočky odobraté, dala výpoveď a pracovný pomer skončila k 30.11.2021. Od 1.10.2021 sa

všetci OTP zamestnanci stali prechodom práv a povinností zamestnancami žalovanej a ich priamym
nadriadeným sa stal aktuálny riaditeľ retailovej pobočky Žalovanej na adrese Nám. Osloboditeľov 5,
Košice - C. J.. Pracovná pozícia riaditeľa pobočky Prešov - pobočka OTP Hlavná, pričom poverený
vedením tejto pobočky bol C. C., ktorý dal výpoveď pred termínom zlúčenia OTP a žalovanej, a
pracovný pomer ukončil 31.07.2021. Zamestnanci pobočky OTP sa fyzicky presťahovali do priestorov
pobočky žalovanej na adrese Hlavná 96 k termínu 7.6.2021. Po skončení pracovného pomeru riaditeľa

pobočky C. nebol nikto zo zamestnancov OTP poverený vedením OTP pobočky Prešov, pričom všetci
OTP zamestnanci sa stali prechodom práv a povinností zamestnancami žalovanej a ich priamym
nadriadeným sa stal aktuálny riaditeľ retailovej pobočky ČSOB Hlavná 96 - O. B.. Z uvedeného
vyplýva, že uvedené pracovné pozície riaditeľov pobočiek, ktoré žalobkyňa nesprávne uvádza ako voľné
boli také, ktorých sa ich obsadenie s ohľadom na zlúčenie OTP a žalovanej neplánovalo, alebo boli

dočasne poverení iní zamestnanci na ich riadenie, teda pozície neboli voľné a rátalo sa so skorým
odobratím takéhoto poverenia z dôvodu zlúčenia. Z nahrávky svedeckej výpovede p. Q., že hypotekárna
špecialistka p. I., bola poverená riadením pobočky v Košiciach v období od augusta 2021, nakoľko
predchádzajúca riaditeľka dala výpoveď a skončila na pozícii, vyplýva a je podstatné opäť to, že v
rozhodnom období, kedy bola žalobkyni doručená výpoveď, voľná pracovná pozícia vhodná pre ňu

neexistovala. Uviedol, že na pojednávaní dňa 24.10.2024 svedkyňa C. G. potvrdila to, že by v období
od 01.09.2021 nebola voľná pozícia, ktorú by žalovaná mohla ponúknuť žalobkyni. Mal za to, že
napadnutý rozsudok obsahuje komplexné zdôvodnenie toho, na základe čoho posudzoval organizačnú
zmenu za skutočnú a nepredstieranú. V prvom rade mal súd osvedčenú existenciu rozhodnutia, tu
vychádzal zo zápisnice č. 0022/21 zo zasadnutia Predstavenstva OTP Banka Slovensko, a.s. dňa 2.

júna 2021, ktorá spočívala v zrušení pozície "Regionálny manažér regionálneho retailového a Micro
centra" formou organizačnej zmeny k 31.08.2021, čo nerozporuje ani žalobkyňa. Následne bolo zo
strany súdu správne vzaté do úvahy aj to, že o organizačnej zmene bola žalobkyňa riadne vopred
informovaná ešte pred doručením výpovede. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na pozícii
Regionálny manažér retailového a Micro centra pracovali okrem žalobkyne ďalší štyria zamestnanci,

pričom od 01.09.2021 kedy došlo k zrušeniu uvedenej pracovnej pozície nepracoval žiaden z nich
na pracovnej pozícii regionálneho manažéra a to na základe výpovedí (resp. dohody o skončení
pracovného pomeru). Súd v tomto smere vykonal dokazovanie aj výsluchom dotknutých osôb, pričom
z ich záverov bolo zrejmé, že s účinnosťou od 01.09.2021 bola p. G. zaradená na pracovnú pozíciu
bankový špecialista (výpoveďou svedka Y. dňa 21.11.2023 a svedkyne G. dňa 24.10.2024). Uvedení

svedkovia zhodne vypovedali, že p. G. od 01.09.2021 vykonávala funkciu bankový špecialista, pričom
ide o nemanažérsku pozíciu, ktorá je iná ako riadenie regiónov, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa
na pojednávaní dňa 21.11.2023. P. G. navyše viackrát uviedla, že od 01.09.2021 neprevzala obsah
pracovnej činnosti po žalobkyni v mieste jej pôsobenia na východnom Slovensku a rovnako potvrdila
to, že organizačná zmena naozaj prebehla a nešlo v žiadnom prípade o zastretý úkon, ako sa to

počas konania snažila naznačiť žalobkyňa. Z opisu pracovnej náplne C. G., tak ako ju uviedol vo
svojej výpovedi svedok Y. a svedkyňa G.M. vyplýva, že problematika riešená v predmetných e-mailoch
mohla spadať aj do agendy, ktorú svedkyňa vykonávala z pozície bankový špecialista. Uviedol, že
na všetkých pojednávaniach sa zúčastnila aj žalobkyňa v osobnom zastúpení jej právneho zástupcu,
pričom v tomto smere ide iba o snahu žalobkyne navodiť dojem nerovnosti strán v konaní, k čomu

však zo strany konajúceho súdu nedošlo. Pokiaľ sa pri výsluchu svedkov vyskytli situácie, kedy súd
upozornil alebo usmernil jednu zo strán konania pri smerovaní otázok vo vzťahu k svedkom išlo iba
o právo a aj povinnosť súdu viesť konanie v súlade so zásadami uvedenými v CSP. Podľa § 202
ods. 2 CSP platí, že svedkovi sa nesmú klásť otázky, ktoré navádzajú na odpoveď, otázky klamlivé,
otázky nesúvisiace s predmetom konania ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú

zistiť až z jeho výpovede. Pokiaľ súd teda zasiahol do možnosti klásť žalobkyni otázku na svedka
bolo to iba z dôvodu, aby nedošlo k porušeniu citovaného ustanovenia. Z hľadiska hmotnoprávnych
náležitostí skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b.) Zákonníka práce, ako
aj podmienky určitosti a nezameniteľnosti skutkovo vymedzeného dôvodu, nie sú dôvody zakladajúcejeho neplatnosť a preto považuje predmetnú výpoveď za dostatočne skutkovo vymedzenú, z ktorej je
nepochybné, že dôvodom rozviazania pracovného pomeru bola organizačná zmena, v dôsledku ktorej
došlo k zrušeniu pracovného miesta a teda odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti za vecne

správne. V procesnej stránke priebehu konania pred súdom prvej inštancie nevidel ani jeden dôvod,
ktorý by zakladal možné porušenie práva na spravodlivý súdny proces na strane žalobkyne, nakoľko
sa súd v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal so všetkými predloženými dôkazmi, náležite svoje
rozhodnutieodôvodnil,svedeckédokazovanieviedolpodľazákonnýchpredpisovanedošlozjehostrany
k žiadnym zásahom, ktoré by mohli byť považované za dôvod zakladajúci podanie odvolania. Navrhol

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu postupom podľa § 387 Civilného sporového poriadku potvrdiť
v celom rozsahu ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospelk záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobou žalobkyne, ktorou sa domáhala
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, z hľadiska všetkých relevantných

prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej žaloby a
prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho
posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich
aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania.
Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie

ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-
aplikačnej praxe. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že výpoveď z pracovného
pomeru je platná, plne stotožňuje. Žalobkyňa v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré
by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho
hodnotenia, a ani takými, ktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie

iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty,
nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z
odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie

založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní
riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody
vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody
obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

7. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 69. rozsudku,
v ktorom sa súd prvej inštancie náležitým spôsobom vysporiadal s námietkou žalobkyne týkajúcou
sa neplatnosti výpovede z dôvodu nedostatočného vymedzenia výpovedného dôvodu. Závery súdu

prvej inštancie sú v súlade aj so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9CdoPr/5/2024,
v ktorom sa zaoberal dovolací súd vymedzením výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce. Ako tiež vyplýva z ustálenej súdnej praxe (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo/111/2016, sp.zn. 4Cdo/131/2021) ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
obsahuje len jeden výpovedný dôvod, a to nadbytočnosť zamestnanca; skutočnosti, ktoré boli dôvodom

výpovede pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť alebo
nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, ak by sa nedalo ani
výkladomprejavuvôlezistiť,prečobolazamestnancovidanávýpoveď.Vnadväznostinavyššieuvedené
odvolací súd dospel k záveru, že vo výpovedi nebolo potrebné uviesť zmienku o typológii rozhodnutia
a vo vymedzenom výpovednom dôvode neabsentuje konkretizácia stavu nadbytočnosti žalobkyne v

priamej príčinnej väzbe na rozhodnutie o zrušení pracovnej pozície. V tomto smere nevznikli žiadne
pochybnosti o nadbytočnosti žalobkyne vzhľadom na zrušenie jej pracovnej pozície na základe prijatého
rozhodnutia o organizačnej zmene. Výpovedný dôvod bol nezameniteľne vymedzený a možno z neho
vyvodiť existenciu stavu nadbytočnosti žalobkyne vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa oorganizačných zmenách, ktorými bola zrušená jej pracovná pozícia. Nadbytočnosť žalobkyne v príčinnej
súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa je konštatovaná v úvode výpovede, a preto je nedôvodná
námietka žalobkyne, že v samotnom gramatickom znení textu výpovede nie je uvedená žiadna

informácia ani akákoľvek zmienka o nadbytočnosti žalobkyne. Prejav vôle zamestnávateľa v písomnej
výpovedi je určitý a zrozumiteľný tak, že ho nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom.
Žalobkyňa v podanom odvolaní preto neopodstatnene namieta, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil otázku určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu.

8. Správne súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľom
vzal na zreteľ, že ponuková povinnosť sa vzťahuje na voľné pracovné miesto, ktoré má zamestnávateľ
v mieste výkonu práce dohodnuté so zamestnancom v pracovnej zmluve. V danom prípade bolo v
pracovnej zmluve so žalobkyňou dohodnuté miesto výkonu práce Košice, a preto žalobkyňa nenáležite
namieta, že jej malo byť ponúknuté pracovné miesto riaditeľa pobočky v Prešove. Pre vymedzenie
ponukovej povinnosti nepovažoval odvolací súd za relevantné, že žalobkyňa z titulu svojej manažérskej

funkcie zodpovedala aj za riadenie pobočkovej siete v regióne Východ, teda aj pobočky v Prešove.
Žalobkyňou predostretá argumentácia ohľadne výkladu miesta výkonu práce nemá oporu v zákone
ani v ustálenej súdnej praxi najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Cdo/46/2000).

9. Ako na to správne poukazuje žalobkyňa, splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa je potrebné
skúmať v čase dania, teda doručenia, výpovede z pracovného pomeru, k čomu v danom prípade
došlo dňa 16.6.2021. Je potrebné tiež konštatovať, že voľným pracovným miestom je miesto, ktoré nie
je obsadené pracovnou zmluvou. Ponuková povinnosť sa tiež nevzťahuje na dočasne voľné miesto
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod R č. 28/1995, bod 18.3. uznesenia Najvyššieho súd

SR sp.zn. 5Cdo/182/2021). Pokiaľ teda ponúkaná práca mala trvať len 1-2 mesiace vzhľadom k ďalším
organizačným zmenám právneho predchodcu žalovaného, nevzťahovala sa na takéto miesto ponuková
povinnosť zamestnávateľa žalobkyne.

10. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, že právny predchodca

žalovanéhomalneobsadenétaképracovnémiestovKošiciach,ktoréjejbolpovinnýponúknuť.Procesná
obrana žalobkyne, že zamestnávateľ disponoval voľným miestom riaditeľky pre pobočku Košice, ktorú
jej bol povinný ponúknuť, nebola v konaní spoľahlivo preukázaná ani výpoveďou svedka E. Q.. Z
výpovede svedka nie je zrejmé, kedy predchádzajúca riaditeľka pobočky Košice dala výpoveď a kedy sa
uvoľnilo toto pracovné miesto, či nebolo miestom len dočasným a či toto bolo aj skutočne neobsadeným

miestom ku dňu dania výpovede, keď svedok uviedol, že riadením pobočky bola poverená G. I..
Vykonaným dokazovaním tak nebolo spoľahlivo preukázané, že miesto riaditeľa pobočky Košice bolo
trvalým, voľným a neobsadeným pracovným miestom ku dňu 16.6.2021 a že ho bol právny predchodca
žalovaného povinný žalobkyni ponúknuť. Skutočnosť, že súd môže v individuálnom pracovnoprávnom
spore vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhoval (§ 319 C.s.p.), ale neznamená, že

zamestnanec nemá (na rozdiel od konania, kde nejde o spor so slabšou stranou) v takomto spore
povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Nedôvodne preto
žalobkyňa namieta, že uvedená skutočnosť jasne vyplynula z vykonaného dokazovania a preto konajúci
súd dospel k nesprávnemu a nepochopiteľnému záveru keď odignoroval neobsadené a voľné miesto
v mieste výkonu jej práce.

11. Odvolací súd sa nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne, že konajúci súd úplne arbitrárnym
spôsobom pristúpil k vyhodnoteniu svedeckej výpovede. Výpoveď svedka Q.T. bola v tomto smere
všeobecná a nedostatočne určitá, a preto na jej základe nebolo možné prijať spoľahlivý skutkový záver
o nesplnení si ponukovej povinnosti zamestnávateľom žalobkyne. V tomto smere bolo na žalobkyni

navrhnúť doplnenie dokazovania na zistenie či skutočne bolo miesto riaditeľky pobočky Košice voľným
ku dňu 16.6.2021 a či nebolo obsadené pracovnou zmluvou, vzhľadom na to, že túto prácu mala
vykonávať zamestnankyňa I.. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, akú výpovednú, resp.
dôkaznú hodnotu má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov
je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a

hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 220 ods. 2 C.s.p. Súd
prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval, vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných
dôkazov. Do obsahu základného práva strany podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivýsúdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd, nepatrí právo strany
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

12. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadala aj s namietanou simuláciou organizačnej zmeny,
keď dospel k správnemu záveru, že táto skutočne prebehla a dotýkala sa aj zamestnancov v
ostatných regiónoch, ktorí zastávali rovnakú pracovnú pozíciu ako žalobkyňa. Odvolací súd nezistil,
že by zamestnávateľ žalobkyne predstieral, že by sledoval iný cieľ ako zvýšenie efektívnosti práce
regulovaním počtu riadiacich pracovníkov. Nemožno považovať za preukázané, že by zamestnávateľ

žalobkyne prijatie organizačnej zmeny predstieral na ujmu žalobkyne so zámerom zastrieť skutočné
zámery. Žalobkyňa sa stala nadbytočnou z hľadiska funkcie (druhu a náplne práce) v dôsledku
organizačnej zmeny, lebo zamestnávateľ už práce ňou vykonávané v pôvodnom rozsahu nepotreboval
a postačovalo, aby regióny stred a východ zastrešovala už len jedna zamestnankyňa, to C. G. od
4.8.2021 do 31.8.2021 na základe dočasného poverenia; a pokiaľ aj v mesiaci september 2021 táto
zamestnankyňa v nemanažérskej funkcii bankového špecialistu vykonávala nejaké práce aj vo vzťahu

k regiónu východ, je nepochybné, že to nebolo v rozsahu pracovnej náplne manažérskej funkcie
žalobkyne, pretože v takomto rozsahu zamestnávateľ už práce nepotreboval. Napokon aj zo samotnej
výpovede svedkyne G. vyplynulo, že od 1.9.2021 nebola žiadnym nadriadeným pracovníkom, teda
ani voči riaditeľom pobočiek v regióne východ tak, ako im bola nadriadenou žalobkyňa. Organizačnou
zmenou zamestnávateľ sledoval zrušenie dvojúrovňového riadenia pobočiek za účelom zefektívnenia a

zracionalizovania riadenia pobočiek a tento deklarovaný cieľ sa aj skutočne naplnil. Zoznam predajnej
siete k 20.9.2021 nepreukazuje, že v organizačnej štruktúre zamestnávateľa žalobkyne bolo naďalej
pracovné miesto regionálneho manažéra pre východ vedené. Tvrdenie žalobkyne, že nenastala u
jej zamestnávateľa objektívna a skutočná potreba realizácie organizačnej zmeny nemá podklad vo
vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná potreba vykonávania prác

žalobkyňou v pôvodnom rozsahu aj po 1.9.2021. Potreba vykonávania prác žalobkyňou v rozsahu
jej pracovnej pozície a pracovnej náplne tak k 1.9.2021 zanikla a žalobkyňa sa stala nadbytočnou.
Zamestnanec sa totiž stane nadbytočným nielen pretože zamestnávateľ nepotrebuje ďalej práce
vykonávané zamestnancom vôbec, ale i v prípade, že ich už nepotrebuje v pôvodnom rozsahu, na
čo napokon poukazuje v podanom odvolaní aj žalobkyňa citáciou relevantných rozhodnutí. V konaní

nebolo preukázané, že poverenie p. G. riadením centier východ by bolo v rozsahu opisu pracovnej
náplne žalobkyne. Odvolací súd nezistil rozpor vôle žalovaného medzi výpoveďou žalobkyne z dôvodu
nadbytočnosti a poverenia p. G. riadením centier východ, a preto neobstojí námietka žalobkyne, že išlo
o zastretú, resp. predstieranú organizačnú zmenu vzhľadom na pretrvávanie potreby jej práce podľa
pracovnejzmluvy.Odvolacísúdvtejtosúvislostinezistilporušenieprincípumateriálnejpravdykonajúcim

súdom a ani porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces.

13. Tvrdenia žalobkyne o neprípustnom obmedzovaní jej prístupu k dokazovaniu zo strany súdu prvej
inštancie nevyplývajú z priebehu pojednávaní, žalobkyňa v tomto smere neuviedla, že by vzniesla
konkrétne námietky počas výsluchu svedkov a k možnosti klásť im otázky. Neuviedla v odvolaní, ktoré

konkrétne otázky na svedkov neboli z jej strany pripustené konajúcim súdom a na preukázanie akých
skutočnosti považovala za potrebné ich zodpovedanie. Je na posúdení konajúceho sudcu rozhodnúť o
pripustení otázok pokiaľ nesmerujú k preukázaniu právne významných skutočností, pokiaľ sú kapciózne
či sugestívne (§ 202 ods. 2 C.s.p.).

14. Podstatakontradiktórnostisporovéhokonaniaspočívavtom,žestranymusiadostaťreálnumožnosť
využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada
rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola
poskytnutározumnámožnosťobhajovaťsazapodmienok,ktoréjupodstatneneznevýhodňujúvovzťahu
k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a neporušil

ani rovnosť strán, keď žalobkyni poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady
rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy spôsobom
odlišným od predstáv žalobkyne. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie správne
posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho

záver založený na konštatovaní o nepreukázaní nesplnenia hmotnoprávnych podmienok platnosti
výpovede z pracovného pomeru, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo
za rovnakých procesných podmienok žalobkyni umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne
rozhodnutie súdu realizáciou jej procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení avyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomanadväznenauvedenúzásadukonajúcisúdzákonnýmspôsobom
vyhodnotilprocesnúaktivituobochstránatútonáslednenáležitepremietoldosvojichzáverov,naktorých
založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobkyňu nevyplýva právo na to, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, akceptoval relevantnosť ňou predkladaných dôkazov a námietok,
preberal podstatu jej argumentácie a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 396 ods.1 C.s.p.

v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľomfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C.s.p.).