Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123381171
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123381171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne:
A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpenej RYBANOVÁ &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Sásovská cesta 2949/30, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 47 257 687, proti
žalovanému: JA Home life n.o., so sídlom Pletiarska 1613/9, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 50 420 607,
právne zastúpený JUDr. Petrom Krchnákom, advokátom, so sídlom Dolná 13, 969 01 Banská Štiavnica,
IČO: 45 019 339, o zaplatenie 1.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/86/2023 – 172 zo dňa 29. novembra 2024 ako súdu prvej

inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o vyhovení žalobe potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania
mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100%
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného
konania žalobkyne.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku o nároku štátu na náhradu trov prvoinštančného
konania mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť Slovenskej republike trovy prvoinštančného konania
v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
prvoinštančného konania štátu.

IV. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobkyne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 1.500,- Eur
spríslušenstvomtitulombezdôvodnéhoobohatenia.Uviedla,žejejmatka(p.F.G.)trpelaParkinsonovou
chorobou a bola odkázaná na sociálnu službu. Keďže sa zdravotný stav matky žalobkyne zhoršoval,
bolo potrebné zabezpečiť služby špecializovaného zariadenia, v ktorom by matke žalobkyne bola
poskytnutá adekvátna starostlivosť. Žalovaný prevádzkuje zariadenie sociálnych služieb s označením
H. I. G. J. K., v ktorom okrem iného poskytuje špecializované sociálne služby osobám s Parkinsonovou
chorobou, prezentuje sa ako takéto zariadenie a prisľúbil žalobkyni uzavretie zmluvy o sociálnej službe.

Umiestneniematkyžalobkynevšakžalovanýpodmienilpeňažnýmplnenímvoformedaruvsume1.500,-
Eur. Žalobkyňa s tým súhlasila, pretože zariadenie žalovaného vyhovovalo jej kritériám. Dňa 01.12.2022
žalobkyňa uzavrela so žalovaným Darovaciu zmluvu č.20/2022, na základe ktorej poskytla žalovanému
dar vo výške 1.500,- Eur v hotovosti (ďalej len „darovacia zmluva“ alebo „darovanie“). Žalovanýprijatie daru potvrdil. V rovnaký deň matka žalobkyne uzavrela so žalovaným Zmluvu o poskytovaní
sociálnych služieb č.24/2022 (ďalej len „zmluva o poskytovaní sociálnych služieb“) a Zmluvu o platení
časti úhrady za poskytovanú sociálnu službu medzi žalobkyňou (prispievateľ), matkou žalobkyne

(prijímateľ) a žalovaným (poskytovateľ). Darovaciu zmluvu žalobkyňa označila za neplatnú s poukazom
na ustanovenie § 74 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnych službách“), keďže uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb
bolo podľa jej názoru podmienené darovaním. Vyžadovanie uzavretia darovacej zmluvy je v rozpore so

zákonom o sociálnych službách a spôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy aj v zmysle zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Plnenie, ktoré žalovanému žalobkyňa poskytla, tak predstavuje
bezdôvodné obohatenie, keďže išlo o plnenie bez právneho dôvodu.

2.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni
sumu 1.500,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.500,- Eur od 01.07.2023 do

zaplatenia (prvý výrok), priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100% (druhý výrok) a Slovenskej republike priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania štátu
v rozsahu 100% (tretí výrok).

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného a vyhodnoteného dokazovania dospel k záveru, že žaloba

žalobkyne je dôvodná, preto žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie mal za to,
že darovacia zmluva je v zmysle § 39 OZ a § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách neplatným
právnym úkonom, nakoľko jej uzavretím žalovaný ako poskytovateľ sociálnej služby podmieňoval
uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípady
prejavy žalovaného, resp. jeho poverenej zamestnankyne v rámci rokovaní strán pred uzatvorením

zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, je potrebné s prihliadnutím na všetky okolnosti objektívne
posúdiť tak, že z nich vyplývala podmienka, že ak matka žalobkyne mala byť prijatá do zariadenia
sociálnych služieb prevádzkovaného žalovaným, tak bolo potrebné poskytnúť žalovanému finančné
plnenie vo výške 1.500,- Eur na základe darovacej zmluvy. Darovanie jednoznačne súviselo s prijatím
matky žalobkyne do zariadenia sociálnych služieb prevádzkovaného žalovaným, meno matky žalobkyne

ako klientky je uvedené priamo v darovacej zmluve. Z celkového kontextu predzmluvných rokovaní strán
sporu podľa názoru súdu prvej inštancie možno objektívne vyhodnotiť komunikáciu žalovaného, resp.
pani L. ako zamestnankyne žalovaného tak, že dar bol vyžadovaný ako podmienka prijatia klientky
(matkyžalobkyne)dozariadeniaprevádzkovanéhožalovaným.Vprípadesvedeckýchvýpovedísvedkov
D. a M. sa jedná len o nepriame dôkazy, z ktorých však možno vyvodiť všeobecné a opakujúce sa

spôsoby komunikácie zo strany žalovaného vo vzťahu k rodinným príslušníkom (potenciálnych) klientov
zariadenia sociálnych služieb. Z týchto výpovedí vyplýva, že v skutočnosti ani jeden z nich nemal vlastnú
motiváciu, resp. iniciatívu na poskytnutie daru. Darovali financie, pretože im to bolo prezentované zo
strany žalovaného ako možnosť v situácii, keď hľadali zariadenie sociálnych služieb na umiestnenie
svojho rodinného príslušníka. Pre záver o neplatnosti darovania v danom prípade nie je nevyhnutné, aby

bolavrámcikontraktácieuvedenáformulácia,žeposkytnutiedarujepodmienkouposkytovaniasociálnej
služby a už vôbec nie, aby takáto podmienenosť vyplývala priamo z textu predmetných zmlúv. Súd prvej
inštancie mal za preukázané, že kontraktačný proces smeroval k tomu, že od rodinného príslušníka
bol dar vyžadovaný, resp. že bol stavaný do pozície, že poskytnutie daru je v takejto situácii obvyklé,
slušné, že sa patrí. Žalobkyni bolo od počiatku kontraktačného procesu zo strany žalovaného uvádzané,

že dar sa poskytuje pri prijatí klienta. Súd prvej inštancie uveril tvrdeniu žalobkyne, že dar neposkytla
z vlastnej iniciatívy, nemala možnosť si vybrať, či dar poskytne alebo nie, ak chcela umiestniť svoju
matku v zariadení prevádzkovanom žalovaným. Stotožnil sa s argumentáciou žalobkyne, že je v rozpore
s princípmi logického uvažovania, aby klient, resp. jeho rodinní príslušníci poskytli dar zariadeniu
sociálnych služieb v nezanedbateľnej výške 1.500,- Eur ešte pred tým, ako budú klientovi samotné

sociálne služby poskytnuté, v dobe, keď ich kvalitu, úroveň a celkovú spokojnosť s nimi ešte nevie
vyhodnotiť, čo by sa mohlo prejaviť vo vôli poskytnúť zariadeniu dar ako bezodplatné plnenie. Tvrdenia
žalovaného o opaku vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelové. Ako nedôveryhodné vyhodnotil súd
prvej inštancie tvrdenie žalovaného, ktorý na jednej strane argumentoval, že je pre neho neekomické,
pokiaľ zariadenie sociálnych služieb nie je plné klientov a teda nemá motiváciu podmieňovať prijatie

klientov poskytnutím darov, na druhej strane tvrdil, že existuje poradovník, teda počet potenciálnych
klientov žiadajúcich umiestnenie presahuje kapacitu zariadenia. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že objektívne každá osoba v situácii, v ktorej sa nachádzala žalobkyňa,
kedy matka žalobkyne pre svoje ochorenie vyžadovala čo najskoršie umiestnenie v zariadení sociálnychslužieb, by mohla vyhodnotiť, že zariadenie poskytnutie daru vyžadovalo ako podmienku prijatia klienta.
Uvedené konanie, hoci aj bez toho, aby bolo vyslovene uvedené, že poskytnutie daru je podmienkou
poskytovania sociálnej služby, pokiaľ takýto záver vyplýva z kontextu predzmluvných rokovaní, je možné

nepochybne považovať za určitú formu nátlaku zo strany zariadenia sociálnych služieb na klienta, resp.
jeho rodinného príslušníka v zložitej životnej situácii. Zmyslom a účelom ustanovenia § 74 ods. 6 písm. a)
zákonaosociálnychslužbáchjepredchádzaťobdobnýmsituáciámapodsankciouneplatnostivyslovene
zakazovať zariadeniam sociálnych služieb vyžadovať dary, príspevky či iné peňažné alebo nepeňažné
plnenia za to, že klient bude do zariadenia prijatý. Zákonodarca mienil neplatnosťou sankcionovať aj

situácie, kedy zariadenie sociálnych služieb vytvára na potenciálneho klienta, resp. jeho rodinných
príslušníkov určitý nátlak a v čase bezprostredne predchádzajúcom rozhodnutiu o tom, či klient do
zariadenia bude prijatý alebo nie, ich stavia do pozície, že poskytnutie daru je obvyklé, čo môžu dôvodne
a objektívne vyhodnotiť tak, že v prípade jeho neposkytnutia je prijatie klienta do zariadenia ohrozené.

4. Keďže medzi stranami sporu darovacia zmluva nebola uzatvorená platne, tak poskytnuté plnenie

zo strany žalobkyne vo výške 1.500,- Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného ako
plnenie z neplatného právneho úkonu, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vydať. Keďže žalovaný bol
v omeškaní s plnením peňažného dlhu od 01.07.2023, tak súd prvej inštancie v zmysle § 517 ods. 2 OZ,
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, priznal žalovanej úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.07.2023 do

zaplatenia.

5. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia §
255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“) v spojení
s ustanovením § 262 ods. 1, 2 CSP. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania

voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa bola v konaní úspešná v plnom rozsahu. V konaní
vznikli aj trovy štátu v podobe vyplateného svedočného vo výške 40,75 Eur v zmysle uznesenia č. k.
28C/86/2023-128 z 23.10.2024, pretože svedočné bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov štátu.
Súd prvej inštancie priznal Slovenskej republiky náhradu trov konania štátu voči žalovanému, ktorý
bol v konaní neúspešným, v plnom rozsahu, a to v zmysle čl. 4 základných princípov CSP v spojení

s ustanovením § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
CSP, t. j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Svedkyňa L. jasne poprela, že by uzavretie darovacej

zmluvy interpretovala ako podmienku uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. To, že si
svedkyňa L. udalosti presne nepamätá, neznižuje vierohodnosť jej výpovede. Svedkyňa vypovedala,
že vždy, každému klientovi ponúkne uzavretie darovacej zmluvy ako možnosť, nie ako podmienku.
V súlade s jej výpoveďou je aj text žalovaným doloženého „Určenia pravidiel prijímania darov“, interného
dokumentu žalovaného, ktorým sa svedkyňa riadi a výpovede svedkov M. a A.. Žalovaný konštatoval, že

v danom prípade išlo len o komunikačné nedorozumenie, keď žalobkyňa možnosť uzavretia darovacej
zmluvy vyhodnotila ako podmienku uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. Toto vyplýva
aj z dôkazov doložených žalovaným, podľa ktorých 15 z 27 prijatých klientov, teda viac ako polovica,
neposkytlo žalovanému dar. Ak by bolo uzavretie zmluvy podmienkou prijatia klienta, tak tí, ktorí dar
neposkytli, by neboli prijatí ako klienti, nebola by s nimi uzavretá zmluva o poskytovaní sociálnych

služieb. Nie je v rozpore so zákonom ani s dobrými mravmi umožniť príbuzným klientov darovať
zariadeniu finančné prostriedky, ktoré sa využijú na skvalitnenie a zlepšenie kvality poskytovaných
služieb. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku argumentuje tým, že uzatváranie darovacej
zmluvy v súvislosti s prijímaním klienta je automaticky nátlakom, tak tento názor súdu prvej inštancie
nepovažuje žalovaný za správny. Tento názor súdu prvej inštancie je v rozpore so základným princípom

zmluvnej voľnosti daným OZ. Okrem toho považovať uzatvorenie darovacej zmluvy za nátlak vylučuje aj
variabilita domovov sociálnych služieb, žalobkyni nič nebránilo vybaviť umiestnenie svojej matky v inom
zariadení.8. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie jednak podľa názoru žalovaného vyplýva
z nesprávnej právnej interpretácie ust. § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách. Podľa

logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že podmienka uzatvorenia zmluvy
o poskytovaní „právnych“ (správne sociálnych – pozn. odvolacieho súdu) služieb peňažným plnením má
vyplývať priamo z právneho úkonu, ktorý má byť na základe toho neplatný, resp. táto podmienka musí
byť v tomto právnom úkone obsiahnutá. Z textu darovacej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania
táto podmienka nevyplýva. Súd prvej inštancie nesprávne skúmal komunikáciu medzi stranami sporu,

pričom „hľadal podmienku uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych služieb peňažným plnením“.
Na to, aby platila táto domnienka súdu prvej inštancie, by text uvedeného zákonného ustanovenia
mal znieť: „Neplatný je právny úkon o peňažnom plnení, ak bolo jeho uzavretie podmienkou uzavretia
zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb.“. To, že zákonné ustanovenie znie inak, má svoj zmysel,
a preto treba prísne vychádzať z jeho gramatického a logického výkladu. Výklad uvedeného ustanovenia
v napadnutom rozsudku zjavne prekračuje logický a gramatický výklad ustanovenia § 74 ods. 6 písm.

a) zákona o sociálnych službách a dáva mu iný zmysel, ako mu dal zákonodarca.

9. Žalovaný tiež namietal, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vyplýva
z rozdielnosti účastníkov posudzovaných zmlúv – darovacej zmluvy a zmluvy o poskytovaní sociálnych
služieb. Účastníkmi darovacej zmluvy boli strany sporu. Účastníkom zmluvy o poskytovaní sociálnych

služieb už ale nebola žalobkyňa, ale F. G. (jej matka). V konaní nebolo preukázané, že by
matka žalobkyne mala obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Jej právne úkony tak nemôžu byť
podmieňované právnymi úkonmi, ktorých ona nie je účastníkom a tiež, jej právne úkony nemôžu
ovplyvňovať právne úkony iných fyzických osôb, v danom prípade žalobkyne. Absentuje kauzálny
nexus, bezprostredná príčinná súvislosť, preto úvaha o tom, či mohla byť matka žalobkyne ovplyvnená

posudzovanou darovacou zmluvou pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb a či zmluva
o poskytovaní sociálnych služieb ovplyvňovala darovaciu zmluvu je len dohadom, nie preukázaným
kľúčovým faktom, na ktorom je vystavaný celý napadnutý rozsudok.

10. Aj v prípade, že by odvolací súd usúdil, že bola naplnená hypotéza ustanovenia § 74 ods. 6 písm.

a) zákona o sociálnych službách, tak skúmanú darovaciu zmluvu nie je možné automaticky považovať
za neplatnú. Žalovaný podporne poukázal na rozhodnutie Krajského sudu v Banskej Bystrici sp. zn.
11Co/16/2018. Dodal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní skutkových okolností a pri právnom výklade automaticky preferoval výklad o neplatnosti
skúmanej darovacej zmluvy a vôbec neposudzoval možnosti, na základe ktorých by mala byť uvedená

darovacia zmluva platná. Postupoval tak v rozpore s uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
BystriciavrozporespríkazomvyplývajúcimználezuÚSSRsp.zn.I.ÚS242/2007opreferenciiplatnosti
právnych úkonov.

11. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Zároveň si

uplatnil nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal
žalovaného nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa vo vyjadrení
kodvolaniudôvodila,žepreposúdenieveciniejepodstatnéakosvedkyňaL.„interpretovala“požiadavku

na darovanie sumy 1.500,- Eur. Už pri prvom rozhovore, pri ktorom svedkyňa L. informovala žalobkyňu
o podmienkach prijatia jej matky do zariadenia prevádzkovaného žalovaným, svedkyňa L. uviedla, že
pri umiestnení príbuzného do zariadenia sa poskytuje dar. O tejto praktike vypovedali zhodne štyria
svedkovia (žalobkyňa, jej dcéra, jej brat a jeho manželka). O rovnakom obsahu rozhovoru vo veci
úplne iného klienta vypovedal aj svedok D., ktorý nie je v žiadnom vzťahu so žalobkyňou. Svedkyňa

L. sama vypovedala, že o „možnosti daru“ iniciatívne informovala žalobkyňu pri prvom telefonickom
kontakte. Praktiku žalovaného „informovať“ záujemcov o umiestnenie príbuzného do zariadenia o dare,
ktorý „sa dáva“ potvrdili vo svojich výpovediach aj svedok M. a svedkyňa A., ktorých navrhol vypočuť
žalovaný. O tom, že výšku daru navrhol žalovaný vypovedali rovnako svedkovia navrhnutí oboma
stranamisporu,vrátanep.L.,ktoráakozamestnanecžalovanéhosklientamiaichrodinnýmipríslušníkmi

komunikovala. Súd prvej inštancie celkom správne vyhodnotil svedecké výpovede tak, že osoba, ktorej
bolo prezentované už pri prvom kontakte so zariadením sociálnych služieb „že sa dáva dar“ a dokonca
v špecifikovanej hodnote, pričom nezáleží na tom, ako to bolo formulované, celkom správne usúdila, že
dar je potrebné poskytnúť, aby príbuzného do zariadenia zobrali a porozumela, ako to v zariadení chodí.Nešlo teda o žiadne „komunikačné nedorozumenie“, ako to tvrdí žalovaný, pretože praktika žalovaného
bolapotvrdenávšetkýmivypovedajúcimisvedkami,nielensvedkamizrodinyžalobkyne,aleajsvedkami,
ktorých navrhol žalovaný. To, že svedkyňa A. dala dar až dodatočne a nie pred nástupom príbuznej,

bolo výnimočné. Z výpovedí svedkov a ďalšieho dokazovania vyplynulo, že bolo obvyklé, že osoba
umiestňovaná do zariadenia (resp. jej príbuzní) dary poskytli. To preukazujú nielen svedecké výpovede,
ale aj listinné dôkazy vypracované samotným žalovaným, hoci v odvolaní žalovaný tvrdí opak.

13. Požiadavka žalovaného, aby bola podmienenosť zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb výslovne

uvedená v zmluve, nevyplýva z logickej, ako ani gramatickej interpretácie § 74 ods. 6 zákona
o sociálnych službách a už vôbec nie je zrejmá. Práve naopak, je v rozpore s gramatickým a logickým
výkladom uvedeného ustanovenia a tiež s účelom tejto normy. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že
podmienenosťou v zmysle uvedeného ustanovenia sa myslí podmienenosť faktická, nie dokumentárna.
Nikto, kto obchádza zákon pritom neuvedie do písomného právneho úkonu, ktorý robí, že zákon
obchádza. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je v súlade s účelom danej normy a vôľou

zákonodarcu, ktoré jasne vyplývajú z dôvodovej správy. Účelom ustanovenia § 74 ods. 6 písm. a)
zákona o sociálnych službách je jednoznačne ochrániť klientov zariadení poskytujúcich sociálne služby,
osoby, ktoré tieto služby potrebujú, pred tzv. „vstupnými poplatkami“. Poskytovanie sociálnych služieb
je regulované zákonom práve na účely ochrany jednotlivca – v danom prípade osoby odkázanej na
sociálnu starostlivosť a osoby odkázanej na použitie služieb poskytovateľa sociálnych služieb – či už je

nimi samotný klient alebo osoba, ktorá sa o neho stará. V dôvodovej správe zákonodarca jednoznačne
popísal praktiku, ktorú chcel sankcionovať, a to, koho chcel chrániť. Zákonodarca dal v dôvodovej
správy „vstupné poplatky“ do úvodzoviek, aby bolo zrejmé, že nezáleží na tom, akým právnym titulom
poskytovateľ takúto platbu pri nástupe do zariadenia odôvodní, je zákonom zakázané ju požadovať.
Sankciou za porušenie zákona poskytovateľmi je v danom prípade výslovne zákonom stanovená

neplatnosť právneho úkonu, ktorým sa plnenie poskytlo, a to bez ohľadu na jeho formu, zmluvný typ
astrany.Podľaúmysluzákonodarcurovnakoniejerelevantné,čisatotopeňažnéplneniemáposkytovať
na základe písomnej alebo ústnej zmluvy a z akého právneho titulu, alebo tiež či sa požaduje priamo
od príjemcu sociálnej služby alebo od jeho príbuzného, ktorý vstup do zariadenia zabezpečuje. Preto
neobstojí odvolacia argumentáciu žalovaného, že by sa malo pri posudzovaní neplatnosti darovacej

zmluvy prihliadať na to, že ju neuzavrela matka žalobkyne ako príjemca sociálnej služby, ale žalobkyňa
a teda že tieto dva súvisiace úkony nemajú rovnaké zmluvy strany. V konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa zabezpečovala všetky záležitosti súvisiace s nástupom jej matky do zariadenia žalovaného
v mene jej matky. To, že zmluva o poskytovaní sociálnych služieb a darovacia zmluva vzájomne súvisia,
je preukázané uvedením mena „klienta“ resp. „prijímateľa sociálnej služby“ vo všetkých troch uzavretých

zmluvách (v darovacej zmluve, zmluve o poskytovaní sociálnych služieb a Zmluve o platení časti úhrady
za poskytovanú sociálnu službu), ktoré boli uzavreté súčasne. Vzhľadom na citovaný účel právnej normy
je úplne zrejmé, že „vstupný poplatok“ vo forme daru nesmie prijať poskytovateľ sociálnych služieb
od žiadnej osoby a tento zákaz žalovaný porušil. Darovacia zmluva je preto neplatný právny úkon
a z neplatnosti tohto úkonu potom vyplýva nárok chráneného jednotlivca na vrátenie plnenia.

14. Žalovaný v podanom odvolaní nabádal odvolací súd, aby v prípade, že sa naplní hypotéza právnej
normy (§ 74 ods. 6 zákona o sociálnych službách) „poskytovateľ sociálnej služby podmieňuje uzavretie
zmluvy o poskytovaní sociálnej služby peňažným plnením“, neaplikoval normou stanovenú sankciou. Vo
vzťahu k ústavnému príkazu preferujúcemu výklad v prospech platnosti právnych úkonov pred výkladom

v prospech ich neplatnosti, žalobkyňa uviedla, že v danom prípade súd „nevykladá“ obsah darovacej
zmluvy, len posudzuje, či podmienky, za ktorých bola zmluva uzavretá, spôsobujú jej neplatnosť, teda či
bola naplnená hypotéza právnej normy a či je potrebné aplikovať sankciu. Nález ÚS SR, ktorý žalovaný
v podanom odvolaní cituje, sa teda vôbec nemôže v danom prípade aplikovať. Podstatou predmetného
nálezu ÚS SR je, že súdy majú pristupovať k posudzovaniu neplatnosti zmlúv tak, že nemajú neplatnosť

konštatovať výslovne z formalistických dôvodov, ale majú právny úkon starostlivo vyhodnotiť. Žalovaný
postupuje presne naopak, keď sa snaží formalistickými dôvodmi vyhnúť sankcii neplatnosti úkonu pre
porušenie zákona. Ak by aj súd darovaciu zmluvu vykladal, nemohol by sa prikloniť k platnosti tohto
právneho úkonu, pretože pravidlo priority platnosti zmlúv, vyslovené ÚS SR, sa nemôže aplikovať
v rozpore s účelom normy, ktorá má chrániť jednotlivca, v danom prípadu osobu, ktorá poskytla plnenie

pri nástupe do zariadenia sociálnych služieb, ktoré nebol žalovaný oprávnený požadovať a prijať.

15. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na tvrdeniach a právnych argumentoch produkovaných
v prvoinštančnom a odvolacom konaní. Zotrval na podanom odvolaní. Uviedol, že žalobkyňa vo svojomvyjadrení neuvádza žiadne logické argumenty voči jeho odvolaniu. Skonštatoval, že žalobkyňa povyšuje
chybné vnímanie reality žalobkyňou nad objektívnu realitu. Je zrejmé, že žalobkyňa má celý spor
vystavaný na svojom tvrdení a tvrdení svojich blízkych príbuzných, ktoré sú absolútne nedôveryhodné

a plné rozporov. Tieto tvrdenia žalobkyne a jej blízkych príbuzných boli vyvrátené dôkazmi, ktoré navrhol
vykonať v konaní žalovaný. Dôvodil, že nie je možné určiť za neplatnú riadne uzavretú darovaciu zmluvu,
ktorú žalobkyňa napadla až po dlhšom čase po tom, čo sa žalovaný odmietol starať o jej príbuznú
z dôvodu nekorektného správania žalobkyne voči personálu žalovaného.

16. Žalobkyňa v odvolacej duplike zotrvala na tvrdeniach a právnych argumentoch produkovaných
vprvoinštančnomaodvolacomkonaní.Uviedla,žežalovanývodvolacejreplikeneuviedolžiadneprávne
ani vecné argumenty, nereagoval na žiadne právne stanoviská ani argumenty, ktoré poskytla vo svojom
vyjadrení k odvolaniu.

17. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 ods. 1 CSP,

preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, len v rozsahu
odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v
rozsahuvádtýkajúcichsaprocesnýchpodmienokvzmysle§380ods.2CSP,ktorévadynezistiladospel
k záveru, že napadnutý rozsudok je v prvom výroku vecne správny, preto ho v zmysle ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil. Napadnutý rozsudok v druhom a treťom výroku v zmysle § 388 CSP z formálnych

dôvodov zmenil, pretože neboli naplnené podmienky pre jeho zrušenie ani potvrdenie v tomto rozsahu.

18. Odvolací súd úvodom konštatuje, že nevzhliadol žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP. Žalovaný v podanom odvolaní nevymedzil konkrétne okolnosti, v ktorých má
tento odvolací dôvod spočívať, t. j. v čom spočíva iná vada konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Všetky námietky žalovaného uvedené v odvolaní možno
subsumovať pod odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný tým,
že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP,
vlastne ho neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k CSP: „Odvolanie musí byť
niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne

citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení
(vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Veľký komentár. Praha:
C. H. Beck, 2016, s. 1237). Taktiež v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 iba uvedenie
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní

rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov.

19. K námietke žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd uvádza:

20. Žalovaný vo vzťahu k odvolacej námietke nesprávne zisteného skutkového stavu nosne
argumentoval, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov L., M. a A. a považoval
za subjektívny názor žalobkyne o tom, že uzavretie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby zo strany
žalovaného bolo podmienené peňažným plnením (darom).

21. Odvolací súd sa s odvolacou argumentáciou žalovaného nestotožňuje. Súd prvej inštancie
k záveru o podmienenosti poskytovania sociálnej služby nedospel výlučne na základe subjektívneho
názoru žalobkyne. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne uviedol, že pre
podmienenosť zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb nie je potrebné, aby v rámci kontraktačného
procesu bolo explicitne uvedené, že peňažné plnenie je podmienkou poskytovania sociálnej služby.

Pre prijatie takéhoto záveru postačuje, aby podmienenosť vyplývala z kontextu a okolností toho-
ktorého prípadu, resp. situácie. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že uzavretie
darovacej zmluvy súviselo s prijatím matky žalobkyne do zariadenia prevádzkovaného žalovaným,
resp. s uzavretím zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Darovacia zmluva a zmluva o poskytovaní
sociálnych služieb boli uzavreté na tom istom mieste, prakticky v tom istom čase, nadväzujúc jedna

na druhú. Zmluvnými stranami zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb bola matka žalobkyne ako
prijímateľka sociálnej služby (resp. klientka) a žalovaný ako poskytovateľ sociálnej služby. V konaní
nebol tvrdený a preukázaný iný dôvod, na podklade ktorého bola matka žalobkyne v darovacej
zmluve vymedzená ako klientka, než to, že predmetné zmluvy spolu súvisia, existuje medzi nimipríčinná súvislosť. O súvise medzi uvedenými úkonmi svedčia aj okolnosti uzatvorenia týchto zmlúv.
V danom konaní nebolo sporné, že svedkyňa L., zamestnankyňa žalovaného, navrhla a opakovane
„prízvukovala“ v rámci kontraktačného procesu žalobkyni, ktorá zabezpečovala prijatie svojej matky do

zariadenia prevádzkovaného žalovaným, možnosť darovať finančné prostriedky žalovanému. Odvolací
súd zdôrazňuje, že po prvý raz bola „možnosť“ darovať p. L. žalobkyni navrhnutá pri konverzácii,
ktorá sa týkala podmienok prijatia jej matky do zariadenia prevádzkovaného žalovaným. Svedkovia
(D., G. F. G.) v rámci vykonaných výsluchov potvrdili, že p. L. pri prvom telefonáte so žalobkyňou
(ohľadne podmienok prijatia potenciálneho klienta do zariadenia prevádzkovaného žalovaným) uviedla,

že pri nástupe klienta, t. j. pred uzatvorením zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, berie žalovaný
príspevok vo výške 1.500,- Eur. Aj následne, pri stretnutí v zariadení žalovaného, ktorého sa osobne
zúčastnili aj svedkovia G. a G. (čo nebolo žalovaným popreté), malo byť žalobkyni zo strany p. L.
uvedené, že pri vstupe klienta do zariadenia sa vyberá suma 1.500,- Eur. Uvedení svedkovia síce
sú blízkymi príbuznými žalobkyne, ale žalovaný v konaní neprodukoval tvrdenia, ako ani dôkazné
prostriedky, ktoré by hodnoverným spôsobom spochybnili vierohodnosť výpovedí uvedených svedkov.

Svedkyňa L. síce poprela tvrdenie žalobkyne, že v rámci predzmluvných rokovaní explicitne podmienila
uzavretie zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb darom, resp. peňažným plnením, avšak uviedla,
že bežne (pravidelne) navrhuje možnosť darovania aj iným potenciálnym klientom, resp. osobám
zabezpečujúcim ich prijatie do zariadenia žalovaného, z čoho vyplýva, že ide o bežnú prax zo strany
žalovaného. O uvedenej praktike žalovaného svedčia aj výpovede svedkov M. a D.. Z výpovedí svedkov

vyplýva, že pani L. v rámci kontraktačného procesu navrhla žalobkyni darovanie (plnenie) konkrétneho
vopred vymedzeného obnosu finančných prostriedkov (1.500,- Eur), vopred určeným spôsobom (v
hotovosti). Nemenej podstatnou je skutočnosť, že žalobkyňa bola v situácii, keď potrebovala promptne
umiestniť svoju matku trpiacu závažnou chorobou, ktorej zdravotný stav sa podľa jej nepopretých tvrdení
zhoršoval, do špecializovaného zariadenia, spôsobilého poskytovať starostlivosť osobám trpiacim touto

chorobou. Uvedenému kritériu, ako aj iným kritériám, ktoré si žalobkyňa pri vybavovaní umiestnenia jej
matky do zariadenia sociálnych služieb, vymedzila, vyhovovalo špecificky zariadenie prevádzkované
žalovaným. Žalobkyňa nemala podľa zistených skutočností záujem umiestniť svoju matku do iného
zariadenia sociálnych služieb, ale práve do zariadenia žalovaného, ktoré vyhovovalo ňou vopred
vymedzeným kritériám, preto v tomto smere nie je vôbec podstatná tzv. variability domov sociálnych

služieb. V podanom odvolaní nebol spochybnený záver súdu prvej inštancie, že v rámci kontraktačného
procesu bolo darovanie pred uzavretím zmluvy o poskytovaní sociálnej služby prezentované ako
obvyklé, bežné, slušné. Z uvedeného potom aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že v situácii,
v ktorej sa žalobkyňa nachádzala, keď potrebovala urýchlene zabezpečiť špecializovanú opateru
o blízkeho príbuzného trpiaceho závažnou chorobou v zariadení žalovaného spĺňajúceho vymedzené

kritériá, mohla žalobkyňa odôvodnene vnímať návrh darovania zo strany zamestnankyne žalovaného
za podmienku prijatia jej matky do zariadenia žalovaného, t. j. za podmienku uzavretia zmluvy
o poskytovaní sociálnej služby, a to najmä v kontexte predzmluvných rokovaní, kedy jej možnosť
darovania bola opakovane prízvukovaná zo strany zamestnankyne žalovaného, čo mohla vnímať aj
ako nátlak bezprostredne predchádzajúci uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, pričom

možnosť darovania bola „postavená“ do pozície normálnosti a morálnej správnosti.

22.OobjektívnostitohtozáverusvedčívýpoveďsvedkaD.,ktorývsituáciipodobnejokolnostiamdaného
sporu, pri zisťovaní informácii o možnosti umiestnenia jeho matky do zariadenia žalovaného, obdobne
ako žalobkyňa vyhodnotil „možnosť“ darovania prezentovanú aj jemu svedkyňou L. ako podmienku

prijatia jeho matky do zariadenia sociálnych služieb žalovaného, t. j. že p. L. (vo vopred určenej výške)
navrhnuté peňažné plnenie bral za podmienku uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby medzi
jeho matkou a žalovaným.

23. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne A., ktorá uviedla, že v jej prípade darovanie nebolo podmienkou

prijatia jej matky do zariadenia prevádzkovaného žalovaným, táto výpoveď bola pre spor nepodstatná,
pretože okolnosti, za ktorých táto svedkyňa dar žalovanému poskytla, boli absolútne odlišné od
skutkového stavu ustáleného v tomto spore. Svedkyňa A. dar poskytla až po smrti svojej matky,
o ktorú ako uviedol súd prvej inštancie, bola vykonáva opatera v zariadení žalovaného len krátkodobo.
Svedkyňa A. tak poskytla dar až po tom, čo vedela zhodnotiť kvalitu a spokojnosť so službami

žalovaného. To potom mohlo viesť k pocitu vďačnosti za služby poskytnuté jej matke a následne sa
prejaviť v jej vôli poskytnúť zariadeniu dar ako bezodplatné plnenie, a to na rozdiel od žalobkyne,
ktorá dar poskytla pri uzatvorení zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, keď objektívne nemohla vedieť
vyhodnotiť kvalitu a úroveň služieb poskytovaných žalovaným. Podmienenosť zmluvy o poskytovanísociálnej služby peňažným či nepeňažným plnením by podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné
konštatovať napr. v prípade, ak by „možnosť“ darovania bola zo strany žalovaného žalobkyni oznámená,
navrhnutá, až po uzatvorení zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, v priebehu poskytovania

sociálnych služieb, resp. ak by žalobkyňa iniciatívne navrhla poskytnutie daru a jeho výšku. Okolnosti
tohto prípadu však svedčia o tom, že žalobkyňa dar žalovanému neposkytla z vlastnej iniciatívy. Svedčí
o tom aj to, že písomné vyhotovenie darovacej zmluve sformuloval, pripravil a žalobkyni predložil
žalovaný. Možno tak mať za to, že žalobkyňa darovala výlučne z dôvodu, že mala záujem zabezpečiť
prijatie jej matky do zariadenia sociálnych služieb, ktoré prevádzkuje žalovaný. Žalobkyňa nemala

logický dôvod darovať, ako žalovaný tvrdí, s cieľom zlepšenia materiálnych podmienok pobytu jej
matky v zariadení, pretože v rozhodnej dobe nebola objektívne schopná zhodnotiť služby a materiálne
podmienky poskytovania sociálnej služby zo strany žalovaného.

24. Pokiaľ žalovaný namietal, že do konania predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že 15 z 27
klientov prijatých v rozhodnom období neposkytlo žalovanému žiaden dar, tak odvolací súd konštatuje,

že uvedená skutočnosť nemá podklad v zistenom skutkovom stave. Žalovaný do konania predložil
výlučne ním vypracovaný zoznam darov za rozhodné obdobie, z ktorého hodnoverným spôsobom podľa
názoru odvolacieho súdu nevyplývajú ním uvedené skutočnosti. Žalobkyňa navyše v prvoinštančnom
konaní poprela predmetné tvrdenie žalovaného s tým, že na podklade verejne dostupných údajov tvrdila,
žezúčtovnejzávierkyžalovanéhozarozhodnéobdobienevyplýva,žežalovanémumalbyťvrozhodnom

období poskytnutý akýkoľvek dar. Ani odvolací súd preto v tomto smere neuveril procesnej obrane
žalovaného, ktorý v odpovedi na argumentáciu žalobkyne uviedol len, že účtovníctvo mu vykonáva
externá firma. Preto tvrdenie žalovaného, že väčšina klientov mu v rozhodnom období dar neposkytla,
zostalo výlučne v rovine tvrdenia žalovaného.

25. Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd za to, že žalobkyňa neposkytla žalovanému dar
z vlastnej iniciatívy, ale z dôvodu, že považovala tento „vstupný poplatok“ za podmienku prijatia jej
matky do zariadenia žalovaného. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, keď skonštatoval, že aj iná (nezaujatá) osoba by v okolnostiach daného prípadu mohla dospieť
k objektívnemu a odôvodnenému záveru, že žalovaný poskytnutie daru vyžadoval ako podmienku

uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu za okolností
tohto sporu možno mať za to, že uzavretie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby bolo podmienené
peňažným plnením 1.500,- Eur vo forme daru v hotovosti zo strany žalobkyne. Odvolacia argumentácia
žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP preto nie je opodstatnená.

26. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
uvádza:

27. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval
ustanovenie § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách, pretože podľa názoru žalovaného

je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že podmienenosť uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnej
služby musí vyplývať priamo z textu (písomného) právneho úkonu, ktorým sa podmieňuje uzavretie
tejto zmluvy, odvolací súd sa s touto argumentáciou žalovaného nestotožňuje. Zároveň odvolací súd
nesúhlasísodvolacouargumentácioužalovaného,žesúdprvejinštancienesprávnesubsumovalzistený
skutkový stav pod toto ustanovenie z dôvodu rozdielnosti účastníkov darovacej zmluvy a zmluvy

o poskytovaní sociálnych služieb.

28. Podľa § § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách neplatný je právny úkon, ktorým
poskytovateľ sociálnej služby podmieňuje uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby peňažným
plnením alebo nepeňažným plnením. V zmysle daného ustanovenia je teda neplatným akýkoľvek právny

úkon, ktorým poskytovateľ sociálnej služby podmieňuje uzavretie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby,
t. j. poskytovanie sociálnej služby, a to peňažným alebo nepeňažným plnením v rôznej forme, t.j.
vrátane darovania. Formulácia žalovaného: „ „Neplatný je právny úkon o peňažnom plnení, ak bolo jeho
uzavretie podmienkou uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb.“ Podľa názoru odvolacieho
súdu vyjadruje po obsahovej stráne to isté, ako dané zákonné ustanovenie. Je evidentné, že právny

úkon, ktorým sa podmieňuje uzavretie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby je podmienkou uzavretia
zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb a jedná sa o právny úkon o peňažnom plnení, právny úkon,
na základe ktoré sa poskytuje peňažné plnenie. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní argumentuje,
že podmienka uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb musí vyplývať priamo z textu(písomného) právneho úkonu, ktorého obsahom je peňažné plnenie a ktorým poskytovateľ sociálnej
služby podmieňuje uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, odvolací súd konštatuje, že
uvedené z daného zákonného ustanovenia nevyplýva. Odvolací súd zdôrazňuje, že právne normy je

potrebné vykladať s poukazom na ich účel, zmysel a podstatu. Súd prvej inštancie správne podľa názoru
odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku uviedol, že účelom predmetného ustanovenia je predchádzať
situáciám, keď poskytovateľ sociálnej služby vyžaduje ako podmienku uzatvorenia zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby od potenciálnych klientov, peňažné či nepeňažné plnenie, resp. tzv. „vstupné poplatky“.
O uvedenom svedčí aj dôvodová správa k návrhu zákona č. 448/2008 Z. z., v ktorej je vo vzťahu

k pôvodnému zneniu ustanovenia § 74 uvedené: „V snahe zabrániť, aby poskytovatelia požadovali od
budúcich klientov zariadení „vstupné poplatky“, návrh explicitne ustanovuje, že poskytovateľ nesmie
podmieniťuzatvoreniezmluvypeňažnýmalebonepeňažnýmplnením.“.Odvolacísúdzároveňsúhlasíso
súdom prvej inštancie, že neprijateľnými z hľadiska zmyslu a účelu tohto ustanovenia sú aj situácie, keď
poskytovateľsociálnejslužbyvytváranapotenciálnehoklientanátlaksmerujúcikposkytnutiupeňažného
či nepeňažného plnenia ako podmienku pre prijatie klienta.

29. Navyše odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalujúcej strany, že osoba, ktorá koná v rozpore
s ustanovením § 39 OZ, teda obchádza zákon alebo koná v priamom rozpore so zákonom, nemá záujem
(ani dôvod) do textu písomného právneho úkonu zakomponovať podmienku, prípadné ustanovenie,
ktoré sa prieči zákonu alebo ktorým sa zákon obchádza.

30. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne subsumoval zistený skutkový
stav pod ustanovenie § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách, a to s prihliadnutím na
rozdielnosť účastníkov darovacej zmluvy a zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, odvolací súd
uvádza, že z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že pre naplnenie podmienok hypotézy uvedenej

právnej normy je potrebné, aby zmluvnými stranami právneho úkonu, ktorým sa podmieňuje uzavretie
zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, boli rovnaké (totožné) zmluvné strany. Ustanovenie § 74 ods.
6 písm. a) zákona o sociálnych službách je aplikovateľné aj na tento prípad, keď zmluva o poskytovaní
sociálnych služieb a iný právny úkon podmieňujúci uzatvorenie tejto zmluvy nemajú rovnaké zmluvné
strany. Odvolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou žalobkyne, že osoby, ktorým sa má poskytovať

sociálna služba (opatera, starostlivosť), sa často nachádzajú v zložitej sociálnej a finančnej situácii, nie
sú schopné poskytovať za sociálnu službu predpokladané protiplnenie, o čom v danom prípade svedčí aj
uzavretie zmluvy o platení časti úhrady za poskytovanú sociálnu službu, na základe ktorej sa žalobkyňa
zaviazala na doplatok za sociálnu službu poskytovanú žalovaným vo výške, v ktorej ju nepokryl príjem
p. F. G., jej matky. Podľa názoru odvolacieho súdu by preto bolo príliš reštriktívne v rozpore s účelom,

zmyslom a podstatou ustanovenia § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách, toto ustanovenie
aplikovať výlučne na situácie totožnosti zmluvných strán právneho úkonu, ktorým sa podmieňuje
poskytovanie sociálnych služieb a samotnej zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb.

31. Pokiaľ ide o poukaz žalovaného v odvolaní na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 11Co/16/2018, závery z neho vyplývajúce nie sú použiteľné pre tento spor, nakoľko vo veci sp. zn.
11Co/16/2018 išlo o úplne odlišný skutkový základ, zistený skutkový stav veci oproti skutkovému stavu
ustálenému súdom prvej inštancie v tomto spore. V zhode s názorom žalobkyne (uvedeným v bode 14
odôvodnenia toho rozhodnutia) odvolací súd vyhodnotil doktrínu preferencie platnosti právnych úkonov
pred ich neplatnosťou vyplývajúcu z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, má za to, že súd prvej

inštancie príkaz vyplývajúci z tohto nálezu ÚS SR neporušil.

32. S poukazom na uvedené potom odvolací súd zastal názor, že súd prvej inštancie správne
interpretoval ustanovenie § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách, ktoré aj správne aplikoval
na zistený skutkový stav. Odvolacia argumentácia žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP taktiež

nie je dôvodná. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je darovacia zmluva absolútne neplatným právnym
úkonom v zmysle § 39 OZ pre rozpor s ust. § 74 ods. 6 písm. a) zákona o sociálnych službách.
V dôsledku neplatnosti darovacej zmluvy žalobkyňa plnila sumu 1.500,- Eur v hotovosti (preukázané
príjmovým dokladom) žalovanému z absolútne (od počiatku) neplatného právneho úkonu. Preto je
žalovaný v zmysel § 451 ods. 1, 2 OZ povinný vrátiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie aj s príslušnými

úrokmi z omeškania, ktorých výšku a splatnosť v podanom odvolaní nenamietal.33. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v prvom výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

34.Odvolacísúdvzmysle§379písm.a)CSPpreskúmalajodprvéhovýrokuvovecisamejzávislýdruhý
a tretí výrok napadnutého rozsudku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vrátane nároku
na náhradu trov štátu. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobkyne na náhradu trov
konania síce podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 v spojení s § 262 CSP), avšak nevykonateľným
výrokom, v ktorom neuložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania a neuviedol, v akej

lehote má byť náhrada trov konania zaplatená (porovnaj napr. uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/222/2016,
sp. zn. 6Cdo/196/2016 a sp. zn. 7Cdo/123/2016). Obdobne súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku
Slovenskej republiky na náhradu trov konania štátu voči žalovanému, a to v zmysle ust. § 255 CSP
v spojení s čl. 4 základných princípov CSP a ust. § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“), avšak opätovne nevykonateľným výrokom. Zmena rozhodnutia súdu prvej
inštancie v druhom výroku o trovách konania strán sporu a treťom výroku o trovách konania štátu teda

súvisí len s nesprávne formulovanými výrokmi, v ktorých absentovali uvedené údaje. Preto odvolací
súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100%
a Slovenskej republike trovy konania štátu v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie
opierajúce sa o ustanovenie § 255 CSP. Odvolací súd na základe uvedeného len formálne napadnutý

rozsudok zmenil v druhom a treťom výroku podľa § 388 CSP.

35. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súc viazaný odvolacími dôvodmi neskúmal správnosť názoru
súdu prvej inštancie o aplikácii čl. 4 základných princípov CSP v spojení s § 148 ods. 1 už zrušeného
OSP na nárok štátu na náhradu trov konania, nakoľko žalovaný v odvolaní toto právne posúdenie nároku

štátu na náhradu trov konania nenapádal.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % z dôvodu plného úspechu žalobkyne v odvolacom

konaní vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O výške a prijímateľovi náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 a § 263 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto
dôvodu určil odvolací súd aj začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania podľa §
232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho

konania.

37. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11

ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e/ CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).