Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123393402
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6123393402.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu

a členov senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený
spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti
žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, D. C. A., štátna občianka SR, o zaplatenie
1 248,55 EUR s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.
k. 46Csp/50/2024-133 zo dňa 6. novembra 2024 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) zamietol v celom
rozsahu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 5 826,82 EUR
spolu s príslušenstvom.

2. S poukazom na aplikáciu § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 9, § 524 ods. 1, 2 a § 565 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v rozhodnom

čase v spojení s § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až k), r) a y), § 7 ods. 1, § 11 ods. 1
písm. b), d), ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (všetky ustanovenia
citované v napadnutom rozsudku) okresný súd východiskovo konštatoval, že ide o spotrebiteľský vzťah
a postúpenie pohľadávky na nebankovú spoločnosť z banky skúmal z úradnej povinnosti.
3. Za nesporné súd prvej inštancie považoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nadväzne z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že právnym predchodcom žalobcu neboli dodržané zákonné podmienky pre predčasné zosplatnenie

úveru. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ okrem iného sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinností
spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky a súčasne sleduje aj zamedziť tejto možnosti v
prípade, ak neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch
mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej
pohľadávky tak je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní upozornil
spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky môže uplatniť až
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky. Rozhodujúce je, či v čase

uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní
s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak však
spotrebiteľ zaplatí zmeškané splátky pohľadávky skôr ako veriteľ uplatnil právo, uplatnenie po takomtozaplatení zmeškanej pohľadávky je neúčinné. Účelom je dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k
splateniu dlhu pre tým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie dlhu.
4. Z uvedeného je podľa okresného súdu zrejmé, že výzva podľa ust. § 53 ods. 9 musí byť jasná a určitá,

aby spotrebiteľ nadobudol vedomosť, s ktorou konkrétnou splátkou je
v omeškaní viac ako tri mesiace, aby sa prípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť
zosplatneniu celej pohľadávky. Právny predchodca žalobcu výzvou označenou ako Tretia upomienka
zo dňa 4.12.2020 oznámil žalovanej, že doteraz neuhradila záväzky plynúce zo zmluvy o úvere zo dňa
19.9.2017 a jej dlh predstavuje 179,30 EUR. Zároveň ju vyzval na okamžité zaplatenie dlžnej sumy,

v opačnom prípade bude požadovať, aby vrátila celú poskytnutú sumu pred dátumom splatnosti.
5. Takto koncipovaná výzva nespĺňa zákonné požiadavky tak, ako to má na mysli ust. § 53 ods.
9 OZ a je neurčitá a nezrozumiteľná. Žalobca teda dostatočným spôsobom nepreukázal využitie
práva svojho právneho predchodcu na predčasné zosplatnenie zvyšku úveru. Nemohlo tak dôjsť ani
k predčasnej splatnosti peňažného záväzku. Z výzvy totiž nevyplýva, ktorou splátkou sa žalovaná
dostala do omeškania so splácaním úveru dlhšie ako tri mesiace. Ani prípadná výzva súdu na doplnenie

skutkových tvrdení žalobcu, by tento nedostatok nezhojila.
6. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti ďalej argumentoval, že z obsahu jednostranného právneho úkonu
veriteľa musí byť zrejmé splnenie zákonných podmienok - uplatnenia režimu § 53 ods. 9 OZ, ako aj
výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva veriteľa podľa § 565 OZ. Zo znenia ust. § 53
ods. 9 OZ vyplýva požiadavka určenia omeškanej splátky, ktorej sa uplatňované právo veriteľa podľa

§ 565 OZ týka, t. j., že dlžník nesplatil niektorú svoju splátku. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie
je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom, pričom výklad
nemôže dopĺňať právny úkon.
7. Právny úkon, ktorým obchodná spoločnosť E., F. zosplatnila celý úver (teda predčasné zosplatnenie),
zktoréhoneboloanisprihliadnutímnaostatnéžalobcomprodukovanélistinyzrejmé,prektorúkonkrétnu

nezaplatenú splátku bol úveru zosplatnený, súd prvej inštancie posúdil ako neurčitý právny úkon a s
poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka pre jeho neurčitosť aj neplatný právny úkon.
Určitosť, čo do identifikácie omeškanej splátky, je podstatná aj pre vyhodnotenie dodržania lehôt, ako
tieto vyplývajú z § 53 ods. 9 OZ a s ohľadom na určenie, kedy sa stáva zročný celý dlh naraz. Naviac,
ani v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti sa neuvádza, pre ktorú nesplnenú splátku veriteľ

žiada o zaplatenie celej pohľadávky podľa § 565 OZ. Žalovaná tak ani nemala možnosť vyhnúť sa
predčasnémuzosplatneniuúveruzaplatenímomeškanejsplátky,nakoľkonemalavedomosťotom,ktorá
splátka je tá, pre ktorú sa veriteľ rozhodol uplatniť svoje právo na predčasné zosplatnenie úveru. Navyše
aj z označenia predmetnej výzvy, tretia upomienka - pokus o zmier, mohla žalovaná ako spotrebiteľ
nadobudnúť mylnú predstavu, že sa nejedná o (poslednú pred zosplatnením) výzvu v súlade s ust. §

53 ods. 9 OZ, ale snahu veriteľa o zmierne vyriešenie veci, keďže z označenia je zrejmé, že sa jedná o
v poradí tretiu upomienku/výzvu. Banka využila možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktoré
však súd posúdil ako neplatné pre nedodržanie zákonom stanovených podmienok.
8. Okresný súd uzavrel, že žalobca si v konaní uplatňuje nároky titulom zosplatnenej pohľadávky, pričom
pohľadávkavočižalovanejnebolazosplatnenáplatne.Nazákladetohožalobuvcelomrozsahuzamietol.

9. Dodal, že v spotrebiteľských sporoch v zmysle § 294 CSP nie je prípustná zmena žaloby, a tak žalobca
ani nemohol dodatočne zmeniť svoje skutkové tvrdenie k nárokom uplatneným v žalobe. Ani prípadná
výzva okresného súdu na doplnenie skutkových tvrdení by nemala za následok možnosť uplatnenia
nového, resp. iného právneho nároku žalobcu na inom skutkovom základe. Napokon, okolnosť, že
žalovaný bol v konaní procesne nečinný a tvrdenia žalobcu nepoprel, bez ďalšieho nezakladajú ich

nespornosť (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnej žalovanej strane nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko jej
žiadne z dôvodu pasivity v konaní nevznikli.

11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny v podobe vyhovenia
žalobe v celom rozsahu, alternatívne zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
12. Zdôraznil závery uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022

z 30.1.2024, podľa ktorého sa „dovolací súd nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že
špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného
zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesťv zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné
na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou
alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie

alebo v samotnom zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej
určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné
uviesť,žepokiaľsavykonanýmdokazovanímnepreukážeopak,trebavychádzaťzprincípuracionálneho
správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na
ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo

vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“
13. Podľa odvolateľa v súčasnosti existuje zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu zosplatňujúcej
výzvy (resp. výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza), kedy dochádza z dôvodu (diametrálne) odlišného
posudzovania predmetnej právnej otázky súdmi na všetkých úrovniach k právnej neistote na strane
subjektov súkromnoprávnych vzťahov v širšom rozsahu. Je však zároveň nutné v tejto súvislosti
akcentovať, že výlučne právny názor vyjadrený senátom 1Cdo vo vyššie cit. uznesení možno ohľadom

riešenia tejto právnej otázky považovať za vecne správny, majúci podklad v dotknutých ustanoveniach
OZ, ale aj všeobecnej aplikačnej praxe súdov za obdobie od prijatia znenia § 53 ods. 9 OZ (t. j. od
1.11.2008 ako § 53 ods. 8 resp. 1.7.2011 do 31.10.2024 ako § 53 ods. 9 OZ v posudzovanom znení).
14. Argumenty favorizujúce výklad, podľa ktorého nielen, že nie je potrebné, ale ani dobre možné
uvádzať splátku, pre ktorú veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť využil, sú: zákon takéto

označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. výzve podľa § 53 ods. 9 OZ veriteľovi neukladá –
ak by zákonodarca mal ambíciu uvedenú požiadavku na veriteľa pretaviť do znenia posudzovaného
zákonného ustanovenia, nič mu nebránilo tak urobiť v čase prijatia znenia § 53 ods. 8 resp. 9 OZ alebo
kedykoľvek následne, k ničomu takému však nedošlo – predmetné ustanovenie zákona sa novelizovalo
iným spôsobom (o tom viac nižšie) v predmetnej veci posudzované výzvy pred vyhlásením splatnosti,

či zosplatňujúca,
z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní. Priemerný
spotrebiteľ má vedomosť o výške sumy, zaplatením ktorej zabráni zosplatneniu úveru (i vtedy, ak je táto
suma uvedená vo výzve bez toho, aby sa uviedla konkrétna splátka, pre ktorú sa úver zosplatňuje).
Priemerný spotrebiteľ musí mať vedomosť o čerpaní úveru, o jeho výške, o tom, ako ho splácal a

predovšetkým na akej výške mesačnej splátky sa
s veriteľom dohodol. Špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na
zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka-spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do
nevýhodnejšieho postavenia. Vyhlásenie splatnosti je jednostranný právny úkon – ide o právo veriteľa
(ak sú splnené podmienky), pričom spotrebiteľovi absolútne

v tomto slova zmysle „nepomôže“ poznanie, ktorá bola tá „rozhodná“ splátka, keď zosplatňujúci úkon sa
stal perfektným jeho doručením spotrebiteľovi – t. j. v tomto čase už spotrebiteľ zosplatnenie nemôže
zvrátiť.
15. Aj keď sa súdna prax môže v čase vyvíjať, nová argumentácia konajúceho súdu pre posudzovanie
(ne)platnosti uvedených právnych úkonov (výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenia) za danej

situácie predstavuje zásadný zásah do právnej istoty veriteľov, ktorému podľa názoru žalobcu intenzitou
nekorešponduje potrebná ochrana spotrebiteľa.
16. Žalobca zároveň poukazuje na skutočnosť, že predmetné znenie OZ bolo s účinnosťou od 1.11.2024
novelizované, pričom je zrejmé, že ani po ich novelizácii nebude „obligatórnou“ náležitosťou výzvy
uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie bude

uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní (obdobne ako je splnené v danom prípade a napokon ako
činili veritelia resp. banky vždy).
17. Záverom odvolateľ pripomenul ústavnoprávne východiská priority platnosti právneho úkonu,
poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov SR a osobitne na nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1.4.2015, v zmysle ktorého: „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného

súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri
hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva
vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti),
ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená
okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych

úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“, resp.
nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65, konštatujúci, že : „Právomoc
všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie
zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci,z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu
zákonodarnej moci, nie teda súdom.“.

18. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
(neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

20. Náležite odvolateľ pripúšťa, že „súdna prax sa môže v čase vyvíjať“. Práve tento „scenár“ sa
totiž bezprostredne dotýka aj žalobcom akcentovaného záveru Najvyššieho súdu SR obsiahnutého
v rozhodnutí vydanom vo veci vedenej pod sp. zn. 1Cdo/123/2022, ktorý je v aplikačnej praxi ojedinelým.
Odhliadnuc od toho označené rozhodnutie neponúka žiadne vysvetlenie (okrem konštatovania, že

explicitne táto povinnosť zo zákona veriteľovi nevyplýva), prečo konkretizácia určujúcej splátky postráda
právnu relevanciu, resp. neobsahuje úvahu spôsobilú vyvrátiť doterajšiu aplikačnú prax súdov (napr.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/224/2021, resp. 5Cdo/2/2023), ktorá pre účely ustálenia rozhodného
momentu (pre beh premlčacej doby, resp. pre zosplatenie) vychádza z konkrétnej splátky.
21. Napokon (a predovšetkým) je potrebné pozornosť odvolateľa upriamiť na rozhodnutie NS SR

publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025 pod R 34/2005, v zmysle právnej
vety ktorého „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo
určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch
lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon
nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods.

1 Občianskeho zákonníka)“. Tým je „precedenčná“ záväznosť žalobcom/odvolateľom akcentovaného
názoru dovolacieho súdu vyčerpaná.

22. Už súd prvej inštancie v danej spojitosti žalobcovi pomerne podrobne vysvetlil praktický zmysel
požiadavky určitosti vymedzenia relevantnej splátky. Podstatou aplikovanej normy totiž (skutočne) je

vytvorenie možnosti pre spotrebiteľa/dlžníka predísť eventualite predčasného zosplatnenia jeho dlhu
(a tým vyvolanej strate výhody splátok), a to tak, že zaplatí konkrétnu splátku, s ktorou je v omeškaní
viac ako 3 mesiace. Z uvedeného potom možno vyvodiť jediný akceptovateľný záver a to nevyhnutnosť
presnej/nezameniteľnej identifikácie (vo výzve) splátky, na ktorú sa viažu tak zásadné právne dôsledky/
účinky, akými sú nástup mimoriadneho zosplatnenia a začiatok plynutia premlčacej doby. Opísané

vyplýva aj z textácie relevantnej normy – najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, resp. keď veriteľ svoje právo na predčasné zosplatnenie môže využiť len do splatnosti ďalšej
splátky (pre určenie ktorých skutočností, t. j. uplynutia 3 mesiacov, resp. ďalšej splátky, je logicky
nevyhnutné primárne poznať, ktorá splátka je tá „predchádzajúca“/relevantná). Spornosť/nejasnosť
v týchto otázkach (určenia rozhodného momentu) je totiž v zjavnom rozpore s princípom právnej istoty

(na strane spotrebiteľa).
23. Neudržateľným je preto odvolateľovo bagatelizovanie („Priemerný spotrebiteľ musí mať vedomosť
o čerpaní úveru, o jeho výške, o tom, ako ho splácal“) vymedzenia (tej) splátky, pre ktorú má dôjsť
k zosplatneniu. Takýto výklad by totiž skutočne oslaboval možnosť dlžníka odvrátiť zosplatnenie
a následné postúpenie pohľadávky. V zmysle druhej vety § 92 ods. 8 zákona o bankách totiž dlžník

môžeodvrátiťpostúpeniepohľadávky,resp.vylúčiťmožnosťvyužitiatohtooprávneniabankou,akzaplatí
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva. Nadväzne je zodpovedajúce účelu
zákona od veriteľa/banky požadovať, aby dotknutá výzva obsahovala presné uvedenie splátky, od ktorej
sa mimoriadne zosplatnenie odvíja. Inak (ako je tomu i v súdenej veci) výzva na zaplatenie nie je
dostatočne kvalifikovaná, na základe čoho jej nie je možné priznať relevanciu vo vzťahu k splneniu

podmienok podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.
24. Práve opísané dôvody súčasne vylučujú, že by sa dotknuté rozhodnutie dostalo do rozporu (ako
to naznačuje odvolateľ) s preferenciou výkladu právneho úkonu (tu mimoriadneho zosplatnenia) v
prospech jeho platnosti. Ani tento – inak nepopierateľne akceptovaný/relevantný princíp, v zmysle
ktorého neplatnosť nemá byť zásadou ale výnimkou – totiž nemôže automaticky (bez ďalšieho) viesť

k vylúčeniu (fakticky obsolentnosti) právnej úpravy normujúcej neplatnosť právnych úkonov, o to viac, že
v danej veci ide o spor s ochranou slabšej strany (§ 290 a nasl. CSP). V osobitostiach súdenej veci potom
platí, že sumár/súhrn (vyššie) pomenovaných úvah umožňuje s dostatočnou mierou istoty konštatovať
neplatnosť posudzovaného právneho úkonu. Absenciu špecifikácie/vymedzenia rozhodnej splátky totižpovažuje odvolací súd, v zhode s názorom okresného súdu, za kvalifikovaný deficit právneho úkonu
veriteľa, spôsobujúci jeho neurčitosť/neplatnosť.

25. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej/preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny
26. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku
otrováchprvoinštančnéhokonanianevymedzilžiadnukonkrétnunámietku.Zdanéhodôvodupotvrdenie

posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý,
zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore.

27. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 CSP tak, že strany nemajú nárok na ich náhradu. Odvolateľ – žalobca nebol v aktuálnom odvolacom

konaní (vôbec) úspešný, preto mu nevzniká nárok na náhradu jeho trov; naproti tomu žalovanej žiadne
trovy konania v súvislosti terajším odvolacím prieskumom nevznikli. Takéto „jednoetapové“ rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania zodpovedá aj východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít (bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).

28. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.