Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119328795
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6119328795.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Marianny Hirkovej a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v spore žalobcu: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X/X, XXX XX B., zastúpeného: PALŠA A PARTNERI ADVOKATSKÁ
KANCELÁRIA spol. s.r.o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému
v 1. rade: E. C. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXXX/XX H., XXX XX B. a v 2. rade: A. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX B., obaja zastúpení JUDr. Petrom Ličákom, advokátom so sídlom
Záhradná 19/468, 082 12 C., o zaplatenie 9.000 eur s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 8C/40/2019-544 zo dňa 21.03.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
946,80 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 946,80 eura od 01.08.2019 do zaplatenia,
a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť
žalobcovi istinu vo výške 8.053,20 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 8.053,20 eura
od 01.08.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 10,50 %

a voči žalovanej v 2. v rozsahu 89,50 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto, cit.:
,,I. Žalovaný v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
9.000,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 9.000,- eur od 01.08.2019 do zaplatenia,
a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaný v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania

v rozsahu 100 %.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vec môže byť v spoluvlastníctve
aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k
spoločnej veci, to znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo
spoluvlastníkov je v zmysle ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie

spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej
náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka,
ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť.Konštatoval, že vo vzťahu k užívaniu veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu
sa vyslovila judikatúra už v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27.09.1979, sp.zn. 2Cz/54/79, podľa
ktorého, ak jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov, sám

užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť náhradu. Právnu kvalifikáciu
tejto náhrady však rozhodnutie nevymedzuje, avšak v rozsudku NS ČR sp.zn. 2Cdon/1313/97 bol
vyslovený názor, podľa ktorého právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v
rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z ustanovenia
§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe čoho možno uzavrieť, že sa nejedná o bezdôvodné

obohatenie.
Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v rozhodujúcom čase, t.j. od 08.07.2016 do
08.07.2019 boli strany podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti (rodinného domu), žalobca vo výške
1, žalovaný v 1. rade vo výške 1 a žalovaná v 2. rade vo výške 1. V dome sa nachádzajú tri bytové
jednotky, z ktorých jednu užíval žalobca, ďalšiu žalovaný v 1. rade a tretiu žalovaná v 2. rade.
Konštatoval, že pre účely výpočtu náhrady je potrebné vychádzať z podlahovej plochy užívanej

nehnuteľnosti a nie zo zastavanej plochy. Podlahovú (úžitkovú) plocha domu predstavuje súčet
podlahových plôch obytných miestností, a miestností príslušenstva bytu (schodisko, pivnica, komora,
WC, kúpeľňa, hala, chodby atď.) bez plochy lodžií, balkónov a terás. Vykonaným znaleckým
dokazovaním v priebehu tohto konania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade
užívajú nad rámec toho, čo im podľa ich spoluvlastníckych podielov náleží, podlahovú plochu vo výmere

30,515 m2. Túto výmeru nespochybnil žalobca a ani žalovaní. Skutočnosť, že sa žalovaný v 1. rade
v roku 2017 odsťahoval z nehnuteľnosti, neznamená, že týmto krokom umožnil užívanie predmetnej
plochy žalobcovi, keďže táto plocha bola stavebnotechnicky oddelená od bytu žalobcu.
Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru súdov, podľa ktorej za ekvivalentnú peňažnú náhradu za
neužívaniebytumožnopovažovaťsumuzodpovedajúcuvšeobecnejhodnotenájmu,tedaobvyklýnájom

pri obdobných nehnuteľnostiach v tejto lokalite, ktorý by za užívaný priestor musel takto užívajúci zaplatiť
za predpokladu, že by neužíval plochu zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu spoluvlastníka.
Uviedol, že pri určení výšky náhrady za obdobie troch rokov predchádzajúcich podaniu žaloby vychádzal
zo znaleckého posudku vypracovaného E. I. J., ktorá sa vo svojom vyjadrení náležite vysporiadala
aj s námietkami žalobcu voči jej posudku, s čím sa súd v plnej miere stotožnil. Čo sa týka námietky

žalovaných o tom, že znalkyňa mala použiť tzv. inverznú metódu, k nej uviedol, že takáto metóda
nepatrí medzi metódy oceňovania uvedené vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z.
o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, resp. jej prílohe. Nakoľko je súd viazaný žalobným návrhom,
priznal žalobcovi sumu vo výške 9.000,- eur.
Skutočnosť, že žalobca v minulosti nevyužil svoje právo a nepožadoval náhradu, no v súčasnosti si svoj

nárok už uplatňuje, nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvou o výstavbe
bytu v dome nedošlo k zmene, resp. k zmenšeniu jeho spoluvlastníckeho podielu na dome. Súd prvej
inštancie nepovažoval kúpnu zmluvu z roku 1957 za čiastočne neplatnú. Ak by mala byť čiastočne
neplatná pre dôvod, ktorý uvádzajú žalovaní, tak by musela byť neplatná ako celok, a nielen v časti.
Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a to od 01.08.2019, teda druhého dňa
nasledujúceho po najskoršom doručení žaloby žalovaným (30.07.2019). V danom prípade sa žalovaní
mohli dostať do omeškania s plnením náhrady za uplatnené obdobie od 08.07.2016 do 08.07.2019 až po
dátume 08.07.2019. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti úrokov z omeškania za obdobie 18.06.2019
do 31.07.2019 zamietol. Ku dňu podania žaloby bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0,00 %.

Na záver súd prvej inštancie dodal, že z dôvodu hospodárnosti zamietol návrh žalovaných na vykonanie
dokazovania výsluchom svedkov, nakoľko medzi stranami nebolo sporné, kedy sa žalovaný v 1. rade
vysťahoval z domu.

3.Protitomutorozsudkupodalivzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalovanív1. a2.rade zdôvodov

uvedených § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V prvom rade žalovaní namietali, že v žiadnom prípade
nezodpovedajú spoločne a nerozdielne, ako určil súd prvej inštancie v rozsudku a žalobca v žalobe.
Každý z nich zodpovedá žalobcovi samostatne a presne iba za svoje nadužívané m2. Žalobca mohol
v tomto prípade viesť voči žalovaným samostatné konania, resp. sa mohol rozhodnúť napr. žalovaného v
2. rade vôbec nežalovať a žalovať iba žalovaného v 1. rade, resp. naopak. Spoluvlastníci nehnuteľnosti

vo vzťahu k užívaniu a nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu sú voči ostatným dotknutým spoločníkom
v procesnom postavení samostatných spoločníkov a nejde o solidárny záväzok (rozsudok NS SR sp.zn.
7Cdo/285/2021 z 24.8.2022). V tomto prípade možno vo vzťahu k žalobcovi a každému konkrétnemu
spoluvlastníkovi konať a rozhodovať i samostatne (samostatným rozsudkom v samostatnom konaní)- ide na strane žalovaných spoluvlastníkov o samostatné spoločenstvo. Hmotné právo umožňuje,
aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, t. j. ide o
spoločenstvo samostatné´.

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, čo sa týka výšky náhrady založil na Znaleckom posudku E. J.
č. XX/XXXX, ktorý považujú za nesprávny. Poukázali na svoje vyjadrenie zo dňa 20.4.2023, v ktorom
súdu prvej inštancie predložili ich námietky voči tomuto znaleckému posudku, na ktorých naďalej trvajú.
V danom vyjadrení nesúhlasili s použitím porovnávacej metódy a taktiež s tým, že znalec na porovnanie
vybral byty s podlahovou plochou, ktorú žalovaní využívajú nad rámec ich spoluvlastníckych podielov t. j.

30 m2 a taktiež ani s výberom konkrétnych 3 bytov na porovnanie. Podľa ich názoru mal znalec použiť pri
výpočte výšky náhrady inverznú metódu. Ak by znalec použil inverznú metódu tak by sa vyhol všetkým
problémom a nepresnostiam, ktoré nastali v dôsledku použitia porovnávacej metódy - nesprávny výber
materiálu na porovnávanie atď. Táto metóda vo vyhláške nie je (nájom stavieb totiž nie je vo vyhláške
upravený vôbec), je však uvedená a podrobne rozpracovaná v literatúre pre znalcov „Ohodnocovanie
nehnuteľností” - E., K., A. a bežne ju znalci používajú - je oveľa presnejšia ako porovnávacia metóda a

je pri nej možné zohľadniť všetky špecifiká ich prípadu. Analytická metóda stanovenia hodnoty nájmu
budov - stanovenie hodnoty nájmu zo stavieb je obráteným výpočtom (inverzným postupom) k výpočtu
výnosovej hodnoty. Podľa názoru žalovaných má vek stavby výrazný vplyv na určenie všeobecnej
hodnota stavby a následne na výšku nájomného. Na základe vyššie uvedeného je predmetný znalecký
posudok nesprávny. Znalkyňa nesprávne pri porovnaní neodpočítala od nájomného v porovnávaných

bytoch náklady spojené dosiahnutím hrubého výnosu a s udržateľnosťou nájmu - tieto náklady v ich
prípade (ich domu) nehradil žalobca a teda nemajú byť súčasťou náhrady - majú byť z výšky nájomného
pri porovnávaní odpočítané - v týchto porovnávaných prípadoch totiž tieto náklady platil prenajímateľ
a preto sú logicky súčasťou nájomného. Žalobca v tomto prípade nie je v rovnakom postavení
ako prenajímatelia porovnávaných bytov a žalovaní nie sú v rovnakom postavení ako nájomcovia

prenajímaných bytov. E. L. vo svojom znaleckom posudku výšku nájmu pri porovnaní správne znížil o
tieto náklady zo sumy 78 eur/m2 na 48 eur/m2. Pri inverznej metóde takáto chyba nehrozí. Znalkyňa
taktiež nesprávne pri určení výšky náhrady nezohľadnila vyššie uvedenú nemožnosť parkovania oproti
bežnému nájmu rodinného domu. Žalovaní považujú znalecký posudok E. J. za správny, čo sa týka
určenia rozsahu užívania, avšak nesprávny a nepoužiteľný, čo sa týka určenia výšky náhrady. V prípade,

ak sa súd rozhodne vyhovieť žalobe, nech určí rozsah užívania na základe znaleckého posudku č. XX/
XXXX E. J. a výšku náhrady za 1 m2 určí na základe znaleckého posudku č. XXX/XXXX E. L..
Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie nezdôvodnil svoje rozhodnutie o tom, že prakticky neprikladá
relevanciu zmluve o výstavbe bytu v dome (bod 39.) a teda sa jedná o svojvôľu, ktorá má za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR všeobecným súdom.

Spoluvlastníci (žalobca a p. C.) Zmluvou o výstavbe bytu v dome z 1998 sa dohodli na zrušení
a vysporiadaní spoluvlastníctva k rodinnému domu súp. č. XXXX, zapísanom na Lv č. XXXX a to
bezodplatne. Táto dohoda nadobudla platnosť právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia, t.j. dňa
18.6.2004. Spoluvlastníci (žalobca a p. C.) a E. C. F. sa predmetnou zmluvou dohodli na bezodplatnom
užívaní rodinnému domu súp. č. XXXX, zapísanom na LV XXXX. Táto dohoda nadobudla platnosť

právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia t.j. dňa 18.6.2004. Po obdŕžaní kolaudačného rozhodnutia
žalovaný v 1. rade požiadal Správu katastra Prešov o zápis vkladu vlastníckeho práva v zmysle Zmluvy
o výstavbe bytu v dome. Správa katastra Prešov svojim rozhodnutím návrh na vklad zamietla z dôvodu
zmeny zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov v danom roku, čím už Zmluva o výstavbe bytu v
dome nespĺňala náležitosti podľa § 22 zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. Zmluva z r. 1998 už v roku 2004

nespĺňalanáležitostizákona.Nazákladeuvedenéhožalovaníneužívajúnehnuteľnosťnadrámecsvojich
spoluvlastníckych podielov a žaloba ja nedôvodná. V prípade, ak by žalobca v rámci svojej obrany tvrdil,
že Zmluva o výstavbe bytu v dome nebola zapísaná do katastra nehnuteľností, stále platí, že sa jedná
o jednoznačnú dohodu o užívaní rodinného domu. Ak by sa snažil žalobca dokonca spochybniť aj tento
fakt, tak pre právnu istotu uvádzajú, že nárok žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi.

Vo vyjadrení zo dňa 2.3.2024 uviedli dva dôvody rozporu nároku žalobcu s dobrými mravmi. Ako prvý
dôvod rozporu s dobrými mravmi žalovaní uviedli, že žalobca bol prakticky v rokoch 1991 (nadstavba
žalobcu) až 2004 (kolaudácia nadstavby žalovaného v 1. rade) v rovnakom postavení ako žalovaní v
tomto spore - v tomto období žalobca užíval rodinný dom nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu
(užíval prízemie a svoju nadstavbu) - B. C. a žalovaní v 1. a 2. rade od neho nič nechceli, nepožadovali

od neho žiadnu náhradu za užívanie spoločnej nehnuteľnosti nad rámec jeho spoluvlastníckeho
podielu, dokonca mu právna predchodkyňa žalovaných takéto užívanie schválila, dovolila a akceptovala.
Rovnako aj žalobca v období 1998 do r. 2017 (prvá výzva právneho zástupcu žalobcu) užívanie
žalovaných v 1. rade a 2. rade nad rámec ich spoluvlastníckych podielov schválil, dovolil a akceptovala nič za to nechcel, nepožadoval od žalovaných v 1. a 2. rade žiadnu náhradu za užívanie spoločnej
nehnuteľnosti nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Správal sa normálne, v súlade s dobrými
mravmi. Až v roku 2017 zmenil názor. Výkon práva žalobcu je šikanózny. V tomto prípade sleduje

šikanózne správanie žalobcu nemravné dôsledky.
Ako ďalší dôvod rozporu nároku žalobcu s dobrými mravmi uviedli, že v prípade, ak by žalobca
žiadal za súhlas, resp. za užívanie nadstavby od žalovaných nejakú odplatu, resp. by sa nedohodli na
vysporiadaní spoluvlastníctva k rodinnému domu súp. č. XXXX, t.j. ak by žalobca nepodpísal vyššie
uvedenú zmluvu, tak by žalovaní nikdy podkrovie nestavali - stavba podkrovia by sa určite nerealizovala,

nezačali by ani vybavovať úver a stavebné povolenie. Uzatvorenie zmluvy bolo základnou podmienkou
realizácie podkrovia. T.j. žalovaní nadstavbu realizovali v dobrej viere, že na základe predmetnej zmluvy
sa vysporiada spoluvlastníctvo a že žalobca od nich nebude žiadať žiadnu náhradu. Podľa ich názoru
slúžili úplne nereálne až absurdné návrhy žalobcu na vysporiadanie spoluvlastníctva k rodinnému
domu rozdelením rodinného domu presne na polovicu (stavebne prakticky neuskutočniteľné, alebo
realizovateľné za obrovských investícií - bližšie viď. Odborné stanovisko E. F.) iba nato, aby sa žalobca

mohol pred súdom prezentovať ako obeť a vytvoril zdanie legitimity pre svoj žalovaný nárok. Žalobca
plánoval a plánuje aj naďalej (okrem nášho sporu podal už 2 žaloby za iné obdobia) z tejto situácie,
(ktorú určite nespôsobili žalovaní, ale reálne ju spôsobil iba žalobca tým, že v roku 1991 postavil svoju
nadstavbu, čím určil rozsah užívania a tým, že 20.9.1998 uzatvoril predmetnú zmluvu a súhlasil s
postavením nadstavby žalovaným v 1. rade a s vysporiadaním spoluvlastníctva a užívaním rodinného

domu po kolaudácii nadstavby bezodplatne, čím umožnil žalovaním postaviť svoju nadstavbu - čím sa
situácia zmenila a nehnuteľnosť nadužívajú žalovaní v 1 a 2 rade), získať mesačnú rentu, prakticky
určitú formu dôchodku a to na neobmedzené obdobie (príjmy žalobcu zo súdnych sporov - sumy, ktoré
žiada od žalovaných už dávno presiahli hodnotu tých 30 m2, ktoré žalovaní v 1. a 2. rade užívajú
nad spoluvlastnícke podiely). Je to v rozpore s dobrými mravmi. Upriamili pozornosť súdu na fakt, že

žalovaný v r. 1991 nepostavil svoju nadstavbu na polovici podkrovia a v r. 1998 pri uzatvorení zmluvy
nenavrhovalstavebnerozdeliťrodinnýdomnadverovnaképolovice-asituáciasaoprotiroku1998resp.
r. 2004 (kolaudácia nadstavby a účinnosť dohody - čl. II. Zmluvy) resp. r. 2017 (výzva žalobcu) dodnes
nezmenila. Rozsah užívania prakticky určil žalobca, keď postavil svoju nadstavbu a presne kopíroval
užívací stav na prízemí, nadstavbu postavil presne nad časťou, ktorú žalobca užíva - žalovaný v 1.

rade mohol pri realizácii svojej nadstavby už iba akceptovať tento stav. Súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal týmto druhým dôvodom rozporu nároku žalobcu s dobrými mravmi, ktorý uviedli na s. 14 a
15 vyjadrenia z 2.3.2024 t.j. súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil, resp. ho odôvodnil nedostatočne.
Žalovaní poukázali na zmenu správania žalobcu voči žalovanej v 2. rade od roku 2017, keď sa žalobca
voči žalovanej v 2. rade neustále správa vzhľadom na vekový rozdiel a fakt, že žalovaná pozná žalobcu

celý život od jeho narodenia úplné nevhodne, hrubo a neúctivo. Došlo k zmene správania žalobcu aj voči
žalovanému od roku 2017, keď vytvoril prostredie plné napätia, nevraživosti a z toho dôvodu sa žalovaný
v 1. rade s manželkou a malým synom odsťahovali z predmetného rodinného domu. Podľa názoru
žalovaných sa žalobca takto správa voči ním zámerne, a to preto, aby zabránil uzatvoreniu dohody o
vyporiadaní spoluvlastníctva, keďže mu status quo maximálne vyhovuje. Má zabezpečený pravidelný

mesačný príjem na neobmedzené obdobie, v prípade ak súd neposkytne žalovaným ochranu. K týmto
skutkovým tvrdeniam, ktorými odôvodnili rozpor nároku žalobcu s dobrými mravmi sa žalobca vôbec
nevyjadril - nepoprel ich a teda ich má súd v zmysle § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné.
Podľa názoru žalovaných je Kúpna zmluva uzatvorená dňa 8.8.1957 medzi predávajúcim C. C. a
kupujúcou A. M. v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu predávajúceho (C.) o veľkosti 51/674 na

dome č. p. 1143 z predávajúceho na kupujúcu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka z dôvodu rozporu vôle a jej prejavu u predávajúceho a kupujúcej. Pri kúpnej zmluve teda
nedošlo k zhode medzi skutočnou vôľou jej účastníkov (predávajúceho a kupujúcej) na jednej strane a
prejavom vôle v písomnej zmluve na druhej strane a je tu rozpor medzi vôľou a prejavom. Predávajúci
(p. C. C.) a kupujúca (p. A. M.) nechceli prejavom svojej vôle spôsobiť také právne účinky, ktoré s týmto

prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, teda ich vôľou nebolo previesť z predávajúceho na
kupujúcu vlastnícke právo na celý spoluvlastnícky podiel predávajúceho o veľkosti 1 , na dome č. p.
XXXX, ale ich vôľou bolo previesť z predávajúceho na kupujúcu, čo sa týka domu č. p. XXXX iba časť
spoluvlastníckeho podielu predávajúceho o veľkosti 143/337, ktorá zodpovedá rozlohe menšiemu bytu,
t.j. 2 izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a polovici záhrady. Ide o takú vadu, pre ktorú právny úkon nemôže

byť platný v zmysle § 37 OZ. Kúpna zmluva je v časti neplatná pre nedostatok potrebnej vôle subjektov
ho skutočne uzavrieť v znení v akom bola uzatvorená. Dôsledkom čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy
je, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 143/337, ktorý zodpovedá rozlohe
menšiemu bytu, t.j. 2 izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a ktorý bol na jeho právnych predchodcov platneprevedený. Čo sa týka časti spoluvlastníckeho podielu predávajúceho o veľkosti 51//674 na dome č.p.
XXXX, ktorý je nad rámec rozlohy menšieho bytu, tento patrí do dedičstva po nebohom p. C. C.. Súd
prvej inštancie sa vôbec nezaoberal dôvodmi, pre ktoré považujú Kúpnu zmluvu z r. 1957 za neplatnú a

ktoré uviedli na s. 15 až 18 ich vyjadrenia z 2.3.2024, súd svoj záver, že zmluvu nepovažuje za čiastočne
neplatnú vôbec neodôvodnil, resp. ho odôvodnil nedostatočne.
Poukázali na skutočnosť, že od júna 2017 (sadrokartónová priečka) do súčasnosti užívajú len časť
rodinného domu v rozsahu neprevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel, keďže neužívajú a ani objektívne
nemohli užívať časť rodinného domu uzatvorenú sadrokartónovou priečkou o veľkosti 36,16 m2. Dôvod,

pre ktorý túto časť neužíva žalobca nie je podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/184/2010
právne významný. Z uvedeného dôvodu mala byť žaloba v časti užívania od júna 2017 ako nedôvodná
zamietnutá. Na základe vyššie uvedeného je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne a nezákonné.
Nesúhlasia s názorom súdu prezentovanom v bode 26 rozsudku. Tento názor považujú za nesprávny,
keďže je v úplnom rozopre so závermi uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/184/2010, podľa
ktorého dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný.

V záverečnej reči na pojednávaní dňa 21.3.2024 uviedli, že podľa ich názoru, v prípade, ak by súd
v tomto konaní nepoužil Zmluvu o výstavbe bytu v dome z r. 1998, resp. by sa súd rozhodol žalobe
vyhovieť,zastávajúnázor,žezvykonanéhodokazovaniajednoznačnevyplýva,žestranysporuuzatvorili
Dohodu o užívaní podkrovia rodinného domu - konkludentne. Uviedli, že boli uzatvorené 2 dohody.
Dohoda o bezodplatnom užívaní nadstavby žalobcu: Zo strany žalobcu bola táto dohoda o užívaní

podkrovia uzatvorená konkludentne - žiadal p. C. o súhlas s postavením nadstavby a postavil svoju
nadstavbu tak, že presne kopíroval užívanie prízemia, čím určil rozsah užívania podkrovia a presný
rozsah užívania svojej nadstavby a tým, že nechcel za užívanie svojej nadstavby platiť, čím určil
bezodplatnosť. Zo strany žalobcu sa jednalo o ponuku. Táto dohoda o bezodplatnom užívaní podkrovia
bola uzatvorená zo strany právnej predchodkyne žalovaných p. C. konkludentne v r. 1991 - súhlasila s

postavením nadstavby žalobcu v rozsahu, v akom požaloval žalobca, čím súhlasila s rozsahom užívania
podkrovia ako ho určil žalobca a nič za to nechcela (hoci žalobca postavením nadstavby užíval časť
nehnuteľnosti nad svoj podiel a to až do r. 2004), čím určila bezodplatnosť užívania - išlo o akceptáciu
ponuky. Ďalej bola uzatvorená dohoda o bezodplatnom užívaní nadstavby, ktorú postavil žalovaný v 1.
rade. Táto dohoda o bezodplatnom užívaní podkrovia bola uzatvorená zo strany právnej predchodkyne

žalovaných p. C. a žalovaným v 1. rade konkludentne v r. 1998 - žiadali žalobcu o súhlas s postavením
nadstavby a postavili svoju nadstavbu tak, že presne kopírovali užívanie prízemia a akceptovali stav,
ktorý určil žalobca, tým že postavil svoju nadstavbu, čím určili rozsah užívania podkrovia a presný rozsah
užívania svojej nadstavby a tým, že nechceli za užívanie svojej nadstavby platiť, čím určili bezodplatnosť
užívania - išlo o ponuku. Táto dohoda o bezodplatnom užívaní podkrovia bola uzatvorená zo strany

žalobcu konkludentne v r. 1998 - súhlasil s postavením nadstavby v rozsahu, v akom požalovala p.
C. a žalovaný v 1. rade, čím súhlasil s rozsahom užívania nadstavby a nič za to nechcel (hoci p. C.
resp. žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade postavením nadstavby užívali časť nehnuteľnosti nad
svoj podiel), čím určil bezodplatnosť užívania - išlo o akceptáciu ponuky. Na základe vyššie uvedeného
žaloba by mala byť, čo sa týka užívania častí nehnuteľnosti - podkrovia - byt č. 3 žalovanými v 1. a

2. rade nad rámec spoluvlastníckych podielov z toho dôvodu zamietnutá. Namietali, že súd sa vôbec
nezaoberal dôvodmi, že došlo k uzatvoreniu dohody o užívaní - konkludentne a teda sa jedná o svojvôľu,
ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
všeobecným súdom.
Na základe vyššie uvedeného preto žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom

rozsahu zmenil tak, že žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamieta, alternatívne, aby rozhodnutie zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu žalovaných podal vyjadrenie žalobca. Odvolanie považuje za nedôvodné a absolútne
nerešpektujúce zákon (pre prejednávanú vec rozhodný hmotnoprávny predpis a tiež dotknutý

procesnoprávny predpis) a nereflektujúce samotný obsah rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
21.03.2024 v spojení so závermi uvedenými v súvisiacom uznesení odvolacieho súdu sp.zn.
20Co/12/2021 zo dňa 24.06.2022, pričom odvolatelia len neustále opakujú stále tie isté už skôr
nimi prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu prednesené zavádzajúce skutkové tvrdenia
a právne nesprávne úvahy, ktoré by si pravdepodobne za bežných okolností neosvojila ani laická

verejnosť. Ani jeden z odvolacích dôvodov prezentovaných odvolateľmi v ich odvolaní neobstojí.
Vo vzťahu k tvrdeniu o jeho údajnej nedobromyseľnosti žalobca plne odkázal na niekoľkoročnú ústnu a
najmä na písomnú predsúdnu komunikáciu, z ktorej jednoznačne svedčí opak toho, čo súdu aktuálne v
dotknutej časti odvolania prezentujú žalovaní, ktorí práve svojim konaním zavinili vznik tohto súdnehosporu, ktorého niekoľkoročné vedenie spôsobené práve nedobromyseľnosťou žalovaných mu nielenže
nijako nevyhovuje, ale ho ľudsky a finančne vyčerpáva a zaťažuje. Jeden z mnohých pokusov –
napríklad jeho písomný návrh na usporiadanie právnych vzťahov spoluvlastníkov dohodou o zrušení

spoluvlastníctva a vzájomným vyporiadaním rozdelením veci je datovaný dňom 20.04.2017, teda dva
roky pred podaním žaloby a sedem rokov od rozhodnutia súdu, ktoré žalovaný svojim odvolaním
napádajú a označeným pochybným spôsobom argumentujú.
Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, ako
druhá strana sporu vyzvaná súdom na vyjadrenie sa, nepovažoval žalobca za účelné a potrebné

reagovať jednotlivými špecifickými odpoveďami na úplne každú časť odvolania žalovaných. K vyjadreniu
k odvolaniu žalobca priložil návrh na usporiadanie právnych vzťahov spoluvlastníkov dohodou z
20.4.2017.

5. V odvolacej replike sa žalovaní vyjadrili k písomnému návrhu na usporiadanie právnych vzťahov
spoluvlastníkovdohodouz20.4.2017,ktorýžalobcasúdudoložilspolusosvojimvyjadrenímkodvolaniu.

Žalovaní uviedli, že žalobca predmetný dokument súdu predložil až v odvolacom konaní, hoci ho
mal nepochybne k dispozícii skôr – súd by na tento dokument nemal prihliadať. Vo svojom návrhu
žalobca navrhuje reálne rozdelenie predmetnej nehnuteľnosti, čo je úplne nereálne (stavebne a finančne
mimoriadne náročne). Tento návrh iba dosvedčuje nedobromyseľnosť žalobcu a to úplne od začiatku,
ktorý sa so žalovanými nikdy nemal a nemá záujem dohodnúť a platí, čo uviedli na strane 45 odvolania,

že žalobca sa každej rozumnej dohode o vyporiadaní spoluvlastníctva bráni, nakoľko mu tento stav
vyhovuje.

6. V odvolacej duplike žalobca zdôraznil, že písomným návrhom na dohodu z roku 2017 súdu len
preukazoval nekorektnosť odvolacej argumentácie žalovaných a nepochybne nejde o nejaký nový

dôkaz v odvolacom konaní „dokument, na ktorý by súd nemal prihliadať“ ako si to žalovaní právne
zastúpení advokátom nesprávne vykladajú. Návrh z roku 2017 rozhodne pre každý racionálny subjekt
iste nereprezentuje úvahy, či myšlienky podsúvané odvolaciemu súdu v odvolacom konaní žalovanými
v ich podaní zo dňa 24.06.2024. Podľa žalobcu nie je pravdou, že sa bráni dohode, ktorá by ukončila
aj tento spor, práve naopak, roky aktívne vyzýva žalovaných, aby sa dohodli, no zatiaľ preukázateľne

nevniesli do tohto procesu žiadnu racionalitu, ba ani len návrh riešenia, no možno predpokladať, že
právoplatné rozhodnutie súdu v tejto sporovej veci môže vec posunúť k vhodnému zákonnému riešeniu.
Vyprosuje si od žalovaných a od ich právneho zástupcu klamlivé tvrdenia o jeho údajnom správaní sa
(sa dramaticky zhoršilo), keďže ide o ničím nepodložené lži, ktoré iste neprispejú k riešeniu vzájomných
vzťahov medzi nimi a rozhodne im takého nevecné a nepravdivé argumenty ani neprinesú nejaké

benefity v odvolacom konaní.

7. V vyjadrení žalovaní uviedli, že tvrdenia právneho zástupcu žalobcu k písomnému návrhu na
usporiadanie právnych vzťahov spoluvlastníkov dohodou z 20.4.2017, ktorý žalobca súdu doložil spolu
so svojim vyjadrením k odvolaniu žalovaných nič nemenia na tom, že žalobca predmetný dokument súdu

predložil až v odvolacom konaní, hoci ho mal nepochybne k dispozícii skôr. Súd by na tento dokument
nemal prihliadať. V prípade, ak tento dokument nie je pre konanie relevantný, nemal ho žalobca súdu
predkladať vôbec a už vôbec nie v rámci odvolacieho konania. Ak relevantný je, mal ho žalobca predložiť
načas - v konaní pred súdom prvej inštancie. Vo svojich vyjadreniach vo veci predložili návrh na
vysporiadanie spoluvlastníctva, pričom žalobca vôbec nereagoval. Podotkli, že medzi stranami sporu už

jeuzatvorenádohodaovysporiadaníspoluvlastníctva.Nasvojichtvrdeniachohľadomsprávaniažalobcu
voči žalovaným, ktoré prezentovali súdu už vo svojom vyjadrení z 2.3.2024 (nie až v odvolaní ako tvrdí
žalobca) v plnom rozsahu trvajú. V prípade, ak žalobca s týmito skutkovými tvrdeniami nesúhlasil, tak
na ne mal reagovať v rámci prvostupňového konania a nie až vo svojom druhom vyjadrení v odvolacom
konaní. Podotkli, že žalobca sa k ich skutkovým tvrdeniam uvedeným v ich vyjadreniach vôbec nevyjadril

– nepoprel ich a teda ich mal súd v zmysle § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné.
Poukázali na to, že na Okresnom súde Prešov prebieha konanie sp.zn. 29C/41/2024 medzi rovnakými
účastníkmi, s rovnakým predmetom konania, iba za iné obdobie. Jedná sa o identické konania, v ktorých
strany sporu rovnako argumentujú.

8. V ostatnom vyjadrení žalovaní poukazovali na svoje vyjadrenia a citácie judikatúry v konaní sp.zn.
29C/41/2024 vedenom na Okresnom súde Prešov a na rozhodnutie Okresného súdu KE I sp.zn.
15C/154/2015, ktoré podľa ich názoru je možné aplikovať aj na tento prípad.9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v jeho I. výroku zmeniť.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. So zreteľom na obsah odvolania žalovaných v 1. a 2. rade (§ 124 CSP) bol v odvolacom konaní
preskúmavaný výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v
časti o zaplatenie 9.000,- eur s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže
výrok II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá žalobca odvolaním nenapadol, nebol preto
v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

12. V tomto konaní sa žalobca domáha voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia istiny 9.000 eur
s príslušenstvom z dôvodu, že títo v období od 08.07.2016 do 08.07.2019 nadužívali nehnuteľností
zapísané na LV č. XXXX, k.ú. B. a to: parcely N. č. XXXX - záhrady o výmere 326 m2, parcely N. č.
XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 394 m2, parcely N. č. XXXX - záhrady o výmere 352 m2

a rodinného domu so súpisným č. XXXX, ktorý je postavený na parcele N. č. XXXX, nad rámec svojich
spoluvlastníckych podielov, ktoré boli v relevantnom období v podiele 1 vo vlastníctve žalovaného v 1.
rade a podiele 1 vo vlastníctve žalovanej v 2. rade.

13. Predmetom odvolacieho prieskumu je preskúmanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorý po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v dôsledku zrušenia (v
poradí prvého) rozsudku opätovne rozhodol o nároku žalobcu tak, že zaviazal žalovaných v 1. a 2.
rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9.000,- eur s príslušenstvom a vo zvyšku
žalobu zamietol.

14. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 20Co/12/2021-284 zo dňa 24.06.2022 zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie č.k. 8C/40/2019-235 zo dňa 16.12.2020, ktorým žalobu zamietol a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

15. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení konštatoval nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie

založenom na tom, že predmet kúpy bol v kúpnej zmluve zo dňa 08.08.1957 presne špecifikovaný, a
teda že právni predchodcovia žalobcu a žalobca od nich nenadobudli nehnuteľnosť v rozsahu 1/2, ale
len v kúpnej zmluve presne špecifikovaný predmet kúpy a preto žalobca je podielovým spoluvlastníkom
v menšom podiele než v 1/2 a žalovaní nadobudli nadužívanú časť titulom vydržania. Odvolací súd
ďalej konštatoval, že základ nároku je z doposiaľ vykonaného dokazovania daný, no na strane druhej

prisvedčil námietkam žalovaných vo vzťahu k nesprávnosti vyčíslenia výšky náhrady za užívanie časti
spoločnej nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckych podielov žalovaných.
Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť zistiť skutočnú výšku náhrady za užívanie spoločnej
nehnuteľnosti zo strany žalovaných nad rámec ich spoluvlastníckych podielov, pričom dôkazné bremeno
zaťažuje žalujúcu stranu, ktorá je povinná toto dôkazné bremeno aj uniesť, avšak nie na podklade

nesprávneho znaleckého posudku, ktorý v konaní predložila. Pokiaľ zotrvá žalovaná strana na svojej
námietke vydržania, je taktiež povinná preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok tvrdeného
vydržania vlastníckeho práva. Opätovne rozhodnúť s tým, že v intenciách vyššie naznačeného posúdi
opodstatnenosť nároku žalobcu na náhradu za nadužívanú časť spoluvlastníckeho podielu a vyporiadať
sa s prípadnou výškou náhrady uplatnenej žalobcom. Súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto

odvolacieho konania.

16. Žalovaní v 1. a 2. rade podali odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesnépráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti

napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného
odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom
odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam pripisoval iný právny význam.

18. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

19. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení

dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok
hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a

z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

20.Vdanomprípadeodvolacísúdpooboznámenísasospisovýmmateriálomdospelkzáveru,ževšetky
skutkové zistenia vychádzajúce zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného znalkyňou E. I. J.
zo dňa 25.02.2023, Kúpnej zmluvy zo dňa 08.08.1957, Zmluvy o výstavbe bytu v dome z 20.09.1998

a vyjadrení strán sporu, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

21. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

22. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie súd prvej inštancie viazaný pokynom odvolacieho súdu uznesením zo dňa 30.11.2022 (č.l.
214 súdneho spisu) ustanovil znalkyňu E. I. J. na vypracovanie znaleckého posudku za účelom zistenia
presnej výmery užívanej žalovanými nad rámec ich spoluvlastníckych podielov, vrátane výšky tejto

náhrady. Vo veci znalec E. I. J. vypracovala znalecký posudok č. XX/XXXX, zo záverov ktorého
vyplýva, že celková výmera podlahovej plochy užívanej žalovanými nad rámec ich spoluvlastníckych
podielov je 30,515 m2 s určením výšky náhrady za spoluvlastnícky podiel za obdobie od 08.07.2016do 08.07.2019 vo výške 9.923,40 eura. Za sledované obdobie znalkyňa určila výšku náhrady tzv.
porovnávacou metódou v sume 275,65 eura mesačne.

23. Odvolací súd poznamenáva, že znalecký posudok je jedným z dôkazov, ktorý súd síce hodnotí
ako každý iný dôkaz, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú
hodnoteniu súdom z hľadiska ich správnosti, ale súd hodnotí len presvedčivosť posudku, a to pokiaľ
ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho
súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pravidlá hodnotenia dôkazov sa spravujú teóriou voľného

hodnotenia dôkazov, teda aj znalecký posudok súd hodnotí voľne, v súvislosti s ostatnými vykonanými
dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej logiky. Súd hodnotí znalecký posudok komplexne, vrátane
prípravy znaleckého skúmania, zadovažovania podkladov pre znalca, priebehu znaleckého skúmania,
vierohodnosti teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosť použitých
metód a spôsob vyvodzovania záverov znalca.

24. Z formálneho hľadiska súd skúma, či posudok spĺňa požiadavky podľa § 17 zákona č. 382/2004
Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Z materiálneho hľadiska súd skúma obsah znaleckého
posudku a obsah záveru znaleckého posudku. Pokiaľ ide o obsah znaleckého posudku, rozhodujúce
je, či posudok obsahuje logickú analýzu skutočností, z ktorých znalec vychádzal, ktoré zistil z vlastného
vyšetrovania a rozboru relevantných skutočností, či analyzoval všetky skutočnosti, ktoré mali byť

hodnotené, alebo vybral len tie, ktoré podporujú jeho závery, tiež či nález obsahuje špecifikáciu metódy,
ktorú znalec pri spracovaní posudku použil. Pokiaľ ide o obsah záveru znaleckého posudku, súd
hodnotí, či záver je logickým a prirodzeným vyústením rozboru skúmaného materiálu, prípadne javov a
skutočností, ku ktorým znalec prihliadal

25. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so správnosťou záverov znaleckého posudku E. I. J.,
ktorásaajpodrobnýmspôsobomvyjadrilaknámietkamžalovaného,keďpoukázalaajnanepoužiteľnosť
záverov znaleckého posudku vypracovaného E. L., ktorý okrem iného aj nesprávne zadefinoval rozsah
nadužívaného priestoru. Znalkyňa sa taktiež vyjadril k nesprávnosti vypočítaného koeficientu predajnosti
určeného znaleckým posudkom E. L., keďže v takomto prípade, pri prepočte zo strany právneho

zástupcu žalovaného jednotkovej trhovej hodnoty by určené ceny jednoizbových, dvoj - aj trojizbových
nehnuteľností boli podstatne nižšie oproti reálnym trhovým cenám uvedených nehnuteľností. Taktiež
sa znalkyňa vyjadrila k námietke žalovaných k možnosti parkovania v bočnej ulici od predmetnej
nehnuteľnosti, čo znalkyňa nepovažovala za obmedzujúci vplyv na určenie výšky nájmu, nakoľko
minimálne 95 % a viac z inzerovaných ponúk na prenájom nehnuteľností neuvádza možnosť parkovania

priamo pri tej-ktorej nehnuteľnosti.

26. Námietky žalovaných týkajúce sa výpočtu všeobecnej hodnoty nájmu tzv. inverznou metódou
považuje odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie za nedôvodné, keďže právna úprava vyhlášky
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku takúto metódu neupravuje. Podľa prílohy

č. 3 k vyhláške je možné ohodnocovať nehnuteľnosti a stavby iba použitím porovnávacej metódy,
kombinovanej metódy, výnosovej metódy alebo metódy polohovej diferenciácie.

27. Žalovaní v odvolaní namietajú, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za užívanie
spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že strany sporu vrátane právnej predchodkyne žalovaného v 1.

rade uzatvorili dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorú má predstavovať
zmluva o výstavbe bytu v dome zo dňa 20.09.1998 (ďalej v texte ,,zmluva o výstavbe bytu v dome“)
(č.l. 515 - 516 súdneho spisu).

28. V prvom rade sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že uvedenou zmluvou

o výstavbe bytu v dome nedošlo k zmene spoluvlastníckych podielov na rodinnom dome, keďže táto
zmluva nebola zapísaná do katastra nehnuteľností, ako to sami žalovaní uviedli vo svojom odvolaní.

29. Odvolací súd ďalej s poukazom na obsah zmluvy o výstavbe bytu v dome konštatuje, že z jej obsahu
vyplýva, že v čase jej uzatvorenia žalovaní v 1. a 2. rade nemali postavenie podielových spoluvlastníkov

a uvedenou zmluvou sa riešil iba budúci stav, teda výstavba bytu v osobnom vlastníctve žalovaného v
1. rade v dome so súp. č. XXXX ako nadstavby s tým, že ďalšie 2 bytové jednotky v rodinnom dome sa
nachádzajúce mali byť vo vlastníctve žalobcu a právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade.30. Spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú upravené v ust. § 142 Občianskeho
zákonníka, pričom zmluva o výstavbe bytu v dome nezodpovedá ani jednému zo zákonných spôsobov
upravených vo vyššie uvedenom zákonnom ustanovení. Okrem iného, pokiaľ žalovaní v čase

uzatvorenia zmluvy nemali postavenie podielového spoluvlastníka, potom ani nemohli uzatvoriť dohodu
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k uvedenej nehnuteľnosti.

31. Zároveň uvedenú zmluvou nie je možné považovať ani za dohodu o hospodárení so spoločnou
vecou.

32. V zmysle ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka totižto o hospodárení so spoločnou vecou
rozhodujú iba spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov.

33. Pokiaľ žalovaní nemali postavenie podielového spoluvlastníka predmetnej nehnuteľnosti v čase
uzatvorenia zmluvy o výstavbe bytu dome, potom neboli ani oprávnenou osobou rozhodovať o

hospodárení s ňou. Naviac, v čase jej uzatvorenia nebola ešte postavená bytová jednotka následne
užívaná žalovaným v 1. rade a preto nemohlo dôjsť k dohode o spôsobe jej užívania v čase
neexistencie uvedeného predmetu podielového spoluvlastníctva so žalovaným v 1. rade, ktorý
postavenie podielového spoluvlastníka v rozhodnom období ani nemal.

34. Vyššie uvedené závery o absencii postavenia podielového spoluvlastníka je možné podľa názoru
odvolacieho súdu aplikovať aj na žalovanými v odvolaní tvrdené konkludentné uzatvorenie Dohody
o bezplatnom užívaní podkrovia rodinného domu, a to Dohodou o bezodplatnom užívaní nadstavby
žalobcom v r. 1991 a Dohodou o bezodplatnom užívaní nadstavby žalovaným v 1. rade v r. 1998, ktorými
si žalobca, právna predchodkyňa žalovaných a žalovaný v 1. rade (v prípade zmluvy z 1998) navzájom

súhlasili s výstavbou nadstavieb na rodinnom dome bez zaplatenia odplaty.

35. Súčasne zo zmluvy o výstavbe bytu v dome je možné vyvodiť jednoznačný záver, že tam uvedené
podlahové plochy jednotlivých bytových jednotiek nezodpovedali skutočnému stavu, čo nesporne
vyplýva zo záverov znaleckého posudku I. J. č. XX/XXXX. Žalobca totižto užíva byt o podlahovej ploche

108,86 m2, kým podľa zmluvy mal mať 140 m2. Byt č. 1 má podlahovú plochu 96,99 m2, pričom podľa
zmluvy by mal mať podlahovú plochu o výmere 116 m2 a byt č. 2 má podlahovú plochu 72,90 m2, pričom
podľa zmluvy mal mať plochu 100 m2.

36. Na základe vyššie uvedených skutočností, potom odvolací súd odvolacie námietky žalovaných o

existencii zmluvnej, resp. konkludentnej dohody o bezplatnom užívaní plochy bytových jednotiek č. 1 a
2 nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu posúdil ako nedôvodné.

37. Žalovaní namietali, že nedochádza k nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu zo strany žalovaného
v 1. rade, keďže v júni roku 2017 sa žalovaný v 1. rade odsťahoval spolu s rodinou a pri odsťahovaní

uzatvoril sadrokartónovou priečkou priechodnosť ostatného priestoru - 2 izby a chodbu o výmere 36,16
metra z dôvodu, aby bolo zrejmé, že uvedené časti nielenže žalovaní v 1. a 2. rade neužívajú, ale tieto
časti domu ani objektívne využívať nemôžu.

38. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa

na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda
o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo
či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden
nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol.

39. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu
neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a toužívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR

(napr. 3Cdo/252/2007 z 30.7.2008, 6Cdo/184/2010 z 27.10.2010, 3Cdo/218/2017 z 25.4.2018).

40. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít teda nesporne vyplýva, že k
nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu nedochádza, ak jeden spoluvlastník užíva časť veci v rozsahu
neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pokiaľ druhému spoluvlastníkovi nič nebráni užívať

zostávajúcu časť spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, čo však podľa názoru
odvolacieho súdu nie je daný prípad.

41. Nebolo sporné v konaní pred súdom prvej inštancie, že v bytovom dome súp. č. XXXX sa nachádzajú
samostatné bytové jednotky so samostatnými vstupmi. Výlučne žalovaný v 1. rade má užívacie právo k
bytu č. X, ktorý má samostatný vstup bez toho, aby žalobca mal do neho prístup, pričom je bez právneho

významu dôvod, že žalovaný v 1. rade v byte č. X s podlahovou plochou 72,90 m2 nebýva.

42. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade napriek
odsťahovaniu sa z bytu č. X v roku 2017 stále neumožnil žalobcovi užívať jeho časť, keďže táto plocha
naďalej zostala stavebnotechnicky oddelená od bytu žalobcu.

43. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v 1. rade vybudovaním sadrokartónovej priečky
vo svojom byte č. X úmyselne vytvoril stav, na základe ktorého síce môže objektívne užívať
predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, avšak týmto
súčasne žalobcovi znemožnil realizovať výkon spoluvlastníckych práv v rozsahu zodpovedajúcom

jeho spoluvlastníckemu podielu, keďže žalobca nemá prístup k svojej časti spoluvlastníckeho podielu
vymedzenej znalkyňou E. J. vo vzťahu k bytu č. X. Teda nárok žalobcu na náhradu za nadužívanie
spoluvlastníckeho podielu zo strany žalovaného v 1. rade je daný.

44. Žalovaní ďalej namietali, že nárok žalobcu uplatňovaný titulom náhrady za nadužívanie

spoluvlastníckeho podielu k rodinnému domu žalovanými v 1. a 2. rade je zo strany žalobcu v tomto
spore uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi.

45. V ustanovení § 3 ods. 1 Občiansky zákonník zakotvuje základnú zásadu práva, že výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Dobré

mravy (boni mores) sa v súdnej praxi využívajú ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich
obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon týchto práv. Hoci sú dobré mravy zákonným pojmom,
a teda majú normotvornú funkciu, nie sú definované zákonom. Ich obsah spočíva vo všeobecne
platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Dobré mravy ako
súčasť právnych noriem majú širšie zameranie a presahujú rámec morálky. Umožňujú sankcionovať

nielen porušenie právnych noriem, ale aj porušenie morálnych pravidiel. Tým na druhej strane vnášajú
do právneho poriadku morálne hodnoty spoločnosti. Zmyslom ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom.
Generálna klauzula týkajúca sa dobrých mravov funguje teda ako „ultima ratio“, ktorý môže zabrániť
platnosti právnych úkonov, ktoré prešli sitom prieskumu z hľadiska toho, či ide o rozpor so zákonom

alebo obchádzanie zákona.

46. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu „dobré mravy“ patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi,
ktorému je do rúk zverený silný nástroj, prostredníctvom ktorého môže chrániť právny poriadok
pred tým, aby poskytoval právnu legitimáciu úkonom, ktoré z hľadiska mimoprávnych spoločenských

štandardovnemožnoakceptovať.Aplikáciauvedenéhozákonnéhoustanoveniaprichádzadoúvahyskôr
výnimočne a týka sa iba výkonu práva, ktoré vyplýva z hmotnoprávneho predpisu. Použitie korektívu
dobrých mravov pri výkone práva za účelom dosiahnutia idey spravodlivosti nesmie viesť v konkrétnom
prípade na druhej strane k oslabeniu princípu právnej istoty občianskoprávneho styku a nesmie
neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Ustanovenie § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikuje súd na základe voľnej úvahy, ktorá však musí byť podložená
dôkladnými skutkovými zisteniami a musí presvedčivo dokladať, že tieto zistenia dovoľujú v konkrétnom
prípade prijať záver o súlade či nesúlade daného výkonu práva s dobrými mravmi.47. Dobré mravy sú objektívnou hodnotovou kategóriou a o tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými
mravmi nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych
okolností. Skutočnosť, či sa určitý právny úkon prieči dobrým mravom, musí byť preto zisťovaná vždy

nezávisle od vôle konkrétneho súdu (sudcu) a nezávisle od vôle účastníkov daného právneho úkonu.
Pri hodnotení toho, či konkrétne konanie je v súlade s dobrými mravmi, je vždy potrebné prihliadnuť tiež
na čas, miesto a na okolnosti, za ktorých došlo ku konaniu. Úlohou súdu preto je posúdenie súladu s
dobrými mravmi z viacerých hľadísk akcentujúc pritom na otázku vyváženosti vzájomných plnení strán.
Zároveň je potrebné vziať do úvahy aj to, či ten, kto sa dovoláva aplikácie korektívu dobrých mravov, sám

nekonal v rozpore s dobrými mravmi a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu.

48. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že žalobca v
minulosti nevyužil svoje právo a nepožadoval náhradu, no v súčasnosti si svoj nárok už uplatňuje,
nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Neuplatňovanie si subjektívnych práv
žalobcu ako vlastníka voči žalovaným na náhradu za užívanie spoločnej nehnuteľnosti na rámec ich

spoluvlastníckych podielov nie je možné považovať za šikanózny výkon práva, ktorý by bol v rozpore
s dobrými mravmi. A preto odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaných, že pokiaľ v minulosti žalobca
vyjadroval súhlas s užívaním rodinného domu nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov a nepožadoval
voči právnej predchodkyni žalovaných a voči žalovaným v 1. a 2. rade náhradu za takéto užívanie, malo
ísť o ,,normálne správanie, v súlade s dobrými mravmi“. A pokiaľ už tak nekonal, a začal požadovať

náhradu, na ktorú má nárok, malo by už ísť o šikanózny výkon práva. Skutočnosť, že v minulosti
si žalobca, právna predchodkyňa žalovaných, žalovaní v 1. a 2. rade navzájom vyjadrovali súhlas
s užívaním rodinného domu nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov a nepožadovali voči sebe
náhradu za takéto užívanie, nijako nebráni žalobcovi uplatňovať si svoje práva.

49. Nárok žalobcu na odplatu za nadužívanie spoluvlastníckych podielov nie je v rozpore s dobrými
mravmi podľa názoru odvolacieho súdu ani z dôvodu, že žalobca má podľa žalovaných ťažiť
zo situácie, že nedošlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva Zmluvou o výstavbe bytu v
dome z 1998, pričom túto situáciu nespôsobili žalovaní, ale žalobca, ktorý na základe nereálnych
návrhov na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva odmieta pristúpiť k uzatvoreniu takejto dohody

a naďalej plánuje získavať mesačnú rentu na neobmedzené obdobie od žalovaných. Aj v prípade, že
žalobca nechce uzatvoriť dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam, nie je to dôvodom na nepriznanie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu
žalovanými pre rozpor s dobrými mravmi. V zmysle ust. § 142 Občianskeho zákonníka, v prípade ak
sa podieloví spoluvlastníci o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodnúť nevedia,

môže ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov iniciovať súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, teda aj žalovaná strana.

50. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný.

51. Citované ustanovenie ustanovuje zákonné predpoklady na náležitosti vôle a prejavu vôle tak, aby
na jej základe bol vykonaný platný právny úkon. Na základe uvedeného musí byť vôľa smerujúca
k vykonaniu platného právneho úkonu slobodná a vážna a navonok musí byť prejavená určito
a zrozumiteľne. Pokiaľ právny úkon vykazuje niektorú z vád vôle alebo jej prejavu, je absolútne neplatný.

Platnosť zmluvy sa posudzuje vždy ku dňu jej uzavretia, dodatočné okolnosti nemajú na jej platnosť
vplyv. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc)
a bez ohľadu, či sa tejto neplatnosti niekto dovolá. Z tohto dôvodu právne účinky takéhoto právneho
úkonu ani nevzniknú – teda nedôjde k vzniku, zmene ani zániku práv a povinností, ktoré s nimi zákon
spája.

52. Žalovaní v odvolaní tiež namietali absolútnu neplatnosť Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 08.08.1957
medzi predávajúcim C. C. a kupujúcou A. M. v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu predávajúceho
o veľkosti 51/674 na dome č. p. XXXX z dôvodu rozporu vôle a jej prejavu u predávajúceho a
kupujúcej podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku čoho je podľa žalovaných žalobca

vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na dome č. p. XXXX iba o veľkosti 143/337, ktorý zodpovedá
rozlohe menšieho bytu t.j. 2 izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a ktorý bol na jeho právnych predchodcov
platne prevedený. Časť spoluvlastníckeho podielu predávajúceho o veľkosti 51/674 na dome č. p. XXXX,
ktorý je nad rámec rozlohy menšieho bytu, patrí podľa žalovaných do dedičstva po nebohom C. C..53. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 08.08.1957 predchodca žalovanej v 2. rade, C. C., previedol svoj podiel
na nehnuteľnosti zapísanej v B. č. XXX, k.ú. B., a to na parcele č. XXXX/X a parcele č. XXXX/X vo výške

1 tak, že tento zodpovedá dvom izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a polovici záhrady, na A. M..

54. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu č.k. 20Co/12/2021-284 zo dňa 24.06.2022 cit.: ,,40. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej
inštancie aj žalovaní nedôvodne zamerali na to, že v kúpnej zmluve zo dňa 08.08.1957 je uvedené, že

kupujúca A. M. kupuje A nehnuteľnosti, a to 2 izby, kuchyňu, kúpeľňu, verandu a polovicu záhrady. Túto
špecifikáciu nie je možné považovať za špecifikáciu predmetu kúpy, ale len za špecifikáciu užívacieho
stavu. Kupujúca A. M. nemohla kúpou nadobudnúť užívací stav, mohla nadobudnúť iba podiel vo
vlastníctve. Inak povedané, kupujúca a právni predchodcovia žalobcu a žalobca sám nemohli kúpiť dve
izby,kuchyňu,kúpeľňu,veranduapolovicuzáhrady,pretoževovzťahukcelejnehnuteľnostimajúideálny
spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/2, v rámci ktorého nie je možné určiť, ktoré časti nehnuteľnosti patria

do spoluvlastníctva žalobcu a do spoluvlastníctva žalovaných.
Z listinných dôkazov, a to z výpisu z B. č. XXX k. ú. B. a z LV č. XXXX k. ú. B. jednoznačne vyplýva,
že právni predchodcovia žalobcu boli a žalobca je podielovým spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti
v spoluvlastníckom podiele 1/2. Údaje v predmetných verejných listinách je potrebné považovať za
hodnoverné, pretože opak nebol preukázaný. Aj v samotnej kúpnej zmluve z 08.08.1957 je uvedené,

že predávajúci C. C. odpredáva svoje účasti z nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX
kat. územie B. a to parcely číslo XXXX/X - dom a dvor č. p. XXXX a parcela číslo XXXX/X - záhrada
v intraviláne, všetko v B., K. D. M. O. X na jeho mene v pozemkovej knihe zapísané pod P. X, H., P.,
v polovici, a to tak, že tieto odpredávané nehnuteľnosti v prírode odpovedajú dvom izbám, kuchyni,
kúpeľni, verande a polovici záhrady... (bod 1. kúpnej zmluvy).

Z kúpnej zmluvy z roku 1957 vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcu nadobudla ideálny
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/2 v pomere k celku. Opis predávanej časti
rodinného domu, nie je spôsobilý sám o sebe založiť vydržanie vlastníckeho práva a súd prvej inštancie
bezvykonanéhodokazovaniakotázkevydržania,nemôžeoprieťvydržaniežalovanýchlenoichtvrdenie
o užívaní bez vykonaného dokazovania aj k splneniu ostatných podmienok vydržania. Samotný opis

predávanej polovice domu nepredstavuje predmet zmluvy, je len jeho bližšou špecifikáciou. Aj v roku
1957 platil na Slovensku inštitút ideálneho spoluvlastníctva oproti reálnemu spoluvlastníctvu.
Z uvedeného dôvodu a v spojitosti so záverom, že v predmetnej kúpnej zmluve je špecifikovaný len
užívací stav, nie je možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že opak bol preukázaný, keďže z
vyššie popísaných verejných listín žiadny opak preukázaný nebol.

55. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti celej kúpnej zmluvy podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade dôvodu, ktorý žalovaní uvádzajú ako dôvod neplatnosti
Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 08.08.1957 medzi predávajúcim C. C. a kupujúcou A. M. v časti prevodu
spoluvlastníckeho podielu predávajúceho o veľkosti 51/674 na dome č. p. XXXX, teda rozporu vôle

a jej prejavu. Je tomu tak preto, že nemožno oddeliť od kúpnou zmluvou prevádzaného podielu na
nehnuteľnosti zapísanej v B. č. XXX, k.ú. B., a to na parcele č. XXXX/X a parcele č. XXXX/X vo výške
1 časť zodpovedajúcu dvom izbám, kuchyni, kúpeľni, verande a polovici záhrady. Kupujúca a právni
predchodcovia žalobcu a žalobca sám nemohli kúpiť dve izby, kuchyňu, kúpeľňu, verandu a polovicu
záhrady, keďže vo vzťahu k celej nehnuteľnosti majú ideálny spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/2, v

rámci ktorého nie je možné určiť, ktoré časti nehnuteľnosti patria do spoluvlastníctva žalobcu a do
spoluvlastníctva žalovaných.

56. Podľa § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci
podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je

právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov
rovnaké.

57. Podľa § 139 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú
oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. O hospodárení so spoločnou vecou

rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa
väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.58. Žalovaní v odvolaní namietali, že v žiadnom prípade nezodpovedajú spoločne a nerozdielne voči
žalobcovi ako určil súd prvej inštacnie v rozsudku. Podľa ich názoru každý z nich zodpovedá žalobcovi
samostatne a presne iba za svoje nadužívané m2.

59. Civilný sporový poriadok rozlišuje samostatné (§ 76 CSP) a nerozlučné (§ 77 CSP) spoločenstvo.
V samostatnom spoločenstve koná každý z účastníkov na jednej procesnej strane samostatne
a jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov. V prípade
nerozlučného spoločenstva majú účastníci také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie vo

veci samej musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane sporu (aktívne alebo
pasívne vecne legitimovanými sú všetci účastníci). Ak ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa
rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného
z nich aj pre ostatných. Pre rozlíšenie, či ide o procesné spoločenstvo samostatné alebo nerozlučné (a to
aj z hľadiska podania odvolania alebo dovolania), je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca
z hmotného práva. Ak hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý

samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo, ak také prejednanie dovoľuje,
ide o spoločenstvo samostatné. (pozri napríklad rozsudok sp.zn. 9Cdo/252/2021 zo dňa 24.05.2021).

60. Vecná legitimácia a charakter sporu predurčuje formu procesného spoločenstva. Citované
rozhodnutie riešením vecnej legitimácie v spore o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu

podielu predurčuje formu procesného spoločenstva, preto z neho možno vychádzať aj v tomto
spore o určenie vlastníckeho práva (spoluvlastníckeho práva) tretej osoby vedenej voči viacerým
(niektorým) spoluvlastníkom. Pretože v tomto spore o každom spoluvlastníckom podiele (o určení,
kto je spoluvlastníkom určitého podielu) možno vo vzťahu k žalobcovi a konkrétnemu spoluvlastníkovi
konať a rozhodovať i samostatne (samostatným rozsudkom v samostatnom konaní), ide na strane

žalovaných spoluvlastníkov o samostatné spoločenstvo. Samostatné spoločenstvo znamená, že každý
spoluvlastník uskutočňuje sám svoje procesné práva vo vzťahu k svojmu podielu, a preto procesné
úkony spoluvlastníka uskutočňované v spore voči žalobcovi sa viažu len na osobu tohto (jedného)
spoluvlastníka,vprípadeviacerýchspoluvlastníkovkaždýzospoluvlastníkovkonásámzaseba.Vtomto
spore sa nejedná o prípad nerozlučného procesného spoločenstva, kedy by procesný úkon jedného

zo spoluvlastníkov platil i pre ostatných spoluvlastníkov. Alebo aby sa rozsudok musel vzťahovať na
všetkých spoluvlastníkov a bol vydaný v jednom (spoločnom) konaní. Platí, že každý zo spoluvlastníkov
vo všeobecnej rovine môže nakladať so svojím podielom bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov a to
v rozsahu a forme, ktorá náleží spoluvlastníkovi. Spoluvlastníctvo sa javí ako vlastnícke právo, ktoré sa
skladá zo združených podielov. Inak povedané, spoluvlastníctvo je spoločné vlastnícke právo rozdelené

na podiely.(Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.5.2023, sp.zn. 9Cdo/252/2021)

61. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 7Cdo/285/2021 zo dňa 24.8.2022 konštatoval cit.: ,,Spoluvlastníci
nehnuteľnosti vo vzťahu k užívaniu a nadužívaniu spoluvlastníckeho podielu sú voči ostatným dotknutým
spoločníkom v procesnom postavení samostatných spoločníkov a nejde o solidárny záväzok“. Uvedené

rozhodnutie najvyššieho súdu bolo preskúmané Ústavným súdom v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 98/2023 zo
dňa 16.02.2023, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť, cit.: ,,V zmysle už uvedeného záveru síce
stráca na význame sťažovateľkou namietaný záver najvyššieho súdu, že spoluvlastníci nehnuteľnosti
vo vzťahu k užívaniu spoluvlastníckeho podielu sú voči ostatným spoluvlastníkom v procesnom
postavení samostatných dlžníkov a nejde o solidárny záväzok, no ani tomuto záveru nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Pasívna solidarita nie je v občianskoprávnych vzťahoch
pravidlom. Jej vznik je podmienený ustanovením právneho predpisu, rozhodnutím súdu, dohodou
účastníkov alebo povahou plnenia. Tento výpočet je taxatívny. Občiansky zákonník síce ustanovuje
pasívnu solidaritu v prípade podielového spoluvlastníctva (§ 139 ods. 1), no vo vzťahu spoluvlastníkov
k tretím osobám. V prejednávanej veci ani peňažné deliteľné plnenie nie je spôsobilým dôvodom

vzniku solidarity. Pretože jeho povaha neodôvodňuje, aby bol každý z viacerých dlžníkov zaviazaný
na celé plnenie (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M.
a kol. Občiansky zákonník I. § 1 450. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019. s. 1898 – 1914).“

62. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v rozhodujúcom čase, t.j. od

08.07.2016 do 08.07.2019 boli sporové strany podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti (rodinného
domu), žalobca vo výške 1, žalovaný v 1. rade vo výške 1 a žalovaná v 2. rade vo výške 1. V dome
sa nachádzajú tri bytové jednotky, z ktorých jednu užíval žalobca, ďalšiu žalovaný v 1. rade a tretiu
žalovaná v 2. rade.63. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX E. J. vyplývajú zistenia, že v skutočnom stave je rodinný dom
rozdelený na uzatvorené 3 samostatné bytové jednotky so samostatnými vchodmi, resp. vstupmi z

exteriéru. Byt č. X sa nachádza na prízemí na severovýchodnej strane rodinného domu a je využívaný
podielovou spoluvlastníčkou p. A. F. (žalovanou v 2. rade). Podlahová plocha bytu č. X je 96,99 m2. Byt
č. X sa nachádza v podkroví na severovýchodnej strane, v čase ohliadky nebol využívaný. Podlahová
plocha bytu č. X je 72,90 m2. Byt č. X sa nachádza na prízemí a v podkroví na juhovýchodnej strane
rodinného domu a je využívaný podielovým spoluvlastníkom p. A. B. C. (žalobcom). Podlahová plocha

bytu č. X je 108,86 m2. Celková podlahová plocha všetkých X bytov 278,75 m2.

64. Žalovaný v 1. rade je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1, a teda na jeho podiel pripadá
výmera 69,69 m2 (278,75 m2/4). Žalovaná v 2. rade je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti
1, a teda na jej podiel pripadá výmera 69,69 m2 (278,75 m2/4).

65. Na základe vyššie uvedeného žalovaný v 1. rade reálne užíva v byte č. X nad rámec svojho podielu
výmeru 3,21 m2 (72,90 m2 mínus 69,69 m2). Žalovaná v 2. rade v byte č. X reálne užíva nad rámec
svojho podielu výmeru 27,3 m2 (96,99 m2 mínus 69,69 m2). Spolu nadužívanie 30,51 m2 (3,21 m2 +
27,30 m2).

66. Pri prepočte vzhľadom na celkovú výšku náhrady 9.923,40 eura za nadužívanie 30,515 m2 podľa
znaleckého posudku E. I. J. 9.923,40 eura, po zohľadnení, že žalobca si v konaní uplatnil len sumu 9.000
eur, tak pripadá na žalovaného v 1. rade pri nadužívaní 3,21 m2 nad rámec svojho podielu povinnosť
zaplatiť úhradu 946,80 eura a na žalovanú v 2. rade pri nadužívaní 27,3 m2 nad rámec svojho podielu
8.053,20 eura. (946,8 eur + 8.053,0 eur = 9.000,- eur).

67. Na základe vyššie uvedených záverov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok vo výroku
I. tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 946,80 eura spolu s úrokom
z omeškania 5 % ročne zo sumy 946,80 eura od 01.08.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo

výške 8.053,20 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 8.053,20 eura od 01.08.2019 do
zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

68. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré

jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

69. Odvolací súd sa vyporiadal aj s odvolacou námietkou žalovaných v 1. a 2. rade o nedostatočnom
zdôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné
odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument
strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď.

Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (RuizTorija c./
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; HiroBalani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

70. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

71. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného doplneného dokazovania o znalecký
posudok znalkyne č. XX/XXXX I. J., vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzali žalovaní v 1.a 2. rade na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd
v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z
ktorých vyvodil svoje právne závery. Súd prvej inštancie síce stručne, ale dostatočne vysvetlil, z akých

dôvodov vyhovel žalobe o zaplatenie peňažnej sumy titulom nadužívania rodinného domu nad rámec
ich spoluvlastníckych podielov. Odvolací súd na tieto dôvody nadviazal a na potvrdenie ich správnosti
ich v odôvodnení tohto rozsudku rozvinul. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd považuje rozsudok súdu

prvej inštancie preskúmateľný v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP.

72. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku prvej inštancie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

73. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255
ods. 2 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaní 1. a 2.
rade v odvolacom konaní neboli úspešní, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne
úspešnému žalobcovi v rozsahu 10,50 % voči žalovanému v 1. rade a v rozsahu 89,50 % voči žalovanej

v 2. rade zohľadňujúc výsledky dokazovania o reálnom nadužívaní podlahovej plochy rodinného domu
nad rámec ich spoluvlastníckych podielov u oboch žalovaných zvlášť. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP)

74. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).